Fotografka priniesla na svetlo sveta archívne svadobné party a čepce

Petra Lajdová poukazuje na vzácne kultúrne dedičstvo, ktoré sa uchovalo v skriniach a miestnych archívoch.

V minulosti patrilo čepčenie k obradným vrcholom celej svadby. Symbolizovalo premenu slobodného dievčaťa, nazývaného mladucha, na vydatú ženu. Nový spoločenský status čerstvej nevesty sa premietol nielen do novej pokrývky hlavy, ale určoval taktiež postavenie ženy v spoločnosti.

Fotografka Petra Lajdová vo svojom projekte Slovenská Renesancia vzdáva úctu nášmu kultúrnemu dedičtvu a oslavuje krásu a estetiku svadobných pokrývok hlavy – neviest (svadobná parta) a vydatých žien (čepiec). Toto moderné dielo vychádza z tradícii a hodnôt našich slovenských predkov.

Málokto dnes vie, akú neuveriteľnú pestrosť malo Slovensko v ľudových krojoch. Líšili sa od jedného kraja k druhému, ale často aj medzi susediacimi dedinkami. Tento projekt predstavil na fotografiách desať čepcov a deväť svadobných párt, za ktorými fotografka precestovala celé Slovensko.

Parta z Rejdovej

Parta z Rejdovej

Čepiec z Podpoľania

Čepiec z Podpoľania

Parta z Vajnor

Parta z Vajnor

Parta zo Spiša

Parta zo Spiša

Čepiec z Tekova

Čepiec z Tekova

Čepiec z Čičmian

Čepiec z Čičmian

Výber pokrývok hláv prebiehal na základe rôznorodosti tvarov a dizajnu tak, aby komunikoval túto bohatosť, ktorú na Slovensku máme. Do výberu sa tak dostali čepce ploché, vyšívané, čipkované, „ušaté“, „rohaté“, s jednoduchými, či zložitými tvarmi. Každý je iný a svojský.

Sú to vzácne originály, ktoré sa zachovali v osobnom vlastníctve ľudí žijúcich na dedinách a v obciach, či v umeleckých dielňach krojární Lúčnice a SĽUK-u. Najstarší z nich má až dvesto rokov.

Súčasťou projektu je aj fotodokumentácia odnímania party a nasadzovanie čepca.

Petra Lajdová nasadzovanie party

Magický rituál čepčenia

Pred svadbou slobodné dospelé dievčatá nosili na hlave ozdobný veniec alebo partu, ktorú bohato zdobili dlhé stužky, výšivky alebo našité korálky. Čepiec nosili vydaté ženy od svadby až do smrti, aby muži v dedine vedeli, že už na vydaj nie sú.

Čepčenie sa zachovalo dodnes a tento ľudový zvyk dnes zažíva renesanciu. Čoraz častejšie ho mladomanželia zaraďujú do programu svadobnej zábavy aj v mestách.

Rituál čepčenia má svoje pravidlá. Privolali sa k nemu „profesionáli“ – ženy, ktoré ovládali zložitý proces nasádzania party a čepca na hlavu. Je to krásny, niekedy veľmi náročný rituál, ktorý často trval a trvá aj hodiny. Každý región alebo dedina na Slovensku mal svoj vlastný typ party a čepca s rôznymi pestrofarebnými vzormi a zdobením. Niektoré party však už v regiónoch dnes nenájdete, nezachovali sa.

Petra Lajdová parta z myjavy

Po úprave účesu sa mladuche zloží z hlavy ozdobná parta a krstná matka, matka alebo svokra jej nasadí čepiec. Premenu mladuchy na vydanú ženu symbolizuje aj zmena svadobného odevu.

Pri čepčení vydané ženy spievali obradné piesne s motívmi rozlúčky a zmeny v živote nevesty. Súčasťou rituálu boli aj rôzne obyčaje. Napríklad mladucha mala spočiatku klásť odpor, utekala alebo si čepiec zhadzovala.

Ženy dostávali za čepčenie pohostenie alebo peniaze, ktoré im musel vyplatiť ženích. Symbolizovalo to kúpu nevesty. Pred odovzdaním začepčenej mladuchy ženy ženíchovi predvádzali najprv falošnú mladuchu.

 

Kým niektoré fotenia prebiehali v bratislavskom ateliéri, kvôli obavám z poškodenia krehkých a vzácnych posledných kusov histórie sa musela fototechnika často dopraviť za čepcom. Fotilo sa napríklad aj v drevenici na Myjave, v gazdovskom dome, či v Čičmanoch. Počas fotenia sa autorka stretla možno s poslednými ženami, ktoré ovládajú umenie nasádzať niektoré čepce a party na hlavu.

Projekt sa pri prezentácii v zahraničí stretol s nadšením a získal si rešpekt u tých, ktorí tradície dodnes uchovávajú. Predstavuje naše kultúrne bohatstvo. Rôznorodosť, tvar, prepojenosť s prírodou a dekoratívnosť svadobných párt a čepcov, ktoré vyrážajú dych.

Petra Lajdová necháva vyjsť z tieňa tento  slovenský pestrofarebný skvost. Prepája svoju tvorbu, tému ženskosti so silou farieb a slovenskou ľudovou tvorivosťou. Jednoducho a renesančne.

Zaujímavosťou je, že sama autorka vidí prepojenosť jednotlivých tvarov čepcov a párt so svetom, ako napr. podobnosť tekovskej party s thajskou pokrývkou hlavy, tekovského čepca s egyptskou Nefertiti alebo podobnosti medzi partou z Torysiek zo Spiša s tribal pokrývkou z Kene.

Petra Lajdová sa narodila v roku 1978 v Bratislave. Ústredným motívom v jej tvorbe sú najmä ženy, prostredníctvom ktorých vizualizuje nepredstieranú krásu, vášeň a krehkosť. Pôsobí na Slovensku, pracuje a tvorí taktiež v zahraničí.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Bloger a aktivista Jakub Goda: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá

Podporovaním kvalitnej žurnalistiky získavajú ľudia informovanosť a zároveň prispievajú k lepšej spoločnosti, pretože práca novinárov sa premieta aj do verejného života.

Jakub Goda sa živí tvorbou reklamných vizuálov a animácií, je tiež známy ako publicista, oceňovaný bloger a aktivista v boji s dezinformáciami. Zároveň je dlhoročným obhajcom podpory kvalitnej novinárčiny, preto sa v rámci ponuky nových O2 SMART Paušálov s predplatným prémiových služieb stal ambasádorom predplatného online verzie denníka SME.sk a Denníka N. 

Čítajte Denník N a SME.sk cez O2. Súčasťou vášho O2 SMART Paušálu môže byť aj predplatné tejto spravodajskej aplikácie. Chcem vedieť viac

V rozhovore s Jakubom Godom sa dočítate:

  • ako spoplatnený obsah motivuje novinárov k lepšej práci,
  • ako si overiť kvalitu a dôveryhodnosť médií,
  • prečo je dôležité predplácať si aj médiá, s ktorými nemusíte vždy súhlasiť,
  • prečo by mali školy zabezpečovať študentom prístup ku kvalitnému obsahu.

Zo začiatku boli informácie na internete zadarmo a ľudia si nato rýchlo zvykli. Dnes preto mnohí nechápu, prečo by si mali za články v online médiách platiť. Ako najlepšie vysvetliť ľuďom príčiny tohto kroku? 

Klasický biznis model, na ktorom médiá fungovali, sa rozpadol. Dlho žili z príjmov z tlačených vydaní – v nich boli príjmy z reklamy a z ceny samotných tlačených novín, ktorá bola oveľa vyššia, ako je dnes cena za digitálne predplatné.

Výpadok z klesajúcich príjmov z tlačených novín sa neskôr snažili nahrádzať online reklamou. Lenže obrovskú časť online reklamy pohltili giganti ako Facebook a Google, ktorým je nesmierne ťažké konkurovať.

Zároveň to na novinárov vytvára tlak písať články a ich titulky tak, aby na ne ľudia klikali a zdieľali ich. A to nie je pre novinárov dobrá motivácia ani dobre fungujúci model.

Na celom svete vidíme, že médiá prechádzajú na nejakú formu predplatného, či už tvrdú, teda predplatné každý mesiac, alebo mäkkú, keď čitatelia platia dobrovoľné sumy, aby médium podporili.

Pomáha predplatné motivovať novinárov na lepšiu kvalitu práce?

Bitku o biznis model médií začína vyhrávať digitálne predplatné aj preto, že pre novinárov je najzdravšia motivácia nepozerať sa na „klikanosť“, ale na to, za čo sú ľudia ochotní platiť. Samotní novinári napríklad z Denníka N tvrdia, že články, za ktoré je najviac predplatných, sa viac-menej zhodujú s tým, čo oni v redakcii považujú za hodnotnú žurnalistiku.

„Nie som fanúšik predplatných preto, lebo by ma bavilo posielať niekam peniaze, ale preto, že vytvára zázemie pre kvalitnú novinárčinu.“

Navyše takýto model vytvára zdravé „podhubie“ na prácu novinárov, dobrý vzťah s čitateľmi a dáva redakciám väčšiu nezávislosť od zadávateľov reklám. Nie som fanúšik predplatných preto, lebo by ma bavilo posielať niekam peniaze, ale preto, že vytvára zázemie pre kvalitnú novinárčinu.

Takže ide o tradičný súboj kvality verzus kvantity. Hodnotný obsah si vždy bude vyžadovať viac práce ako biznis model založený na neoverených informáciách s bulvárnymi titulkami.

V Denníku N napríklad začali spontánne písať menej článkov, ale dlhších. Nemali to prikázané, ale vycítili, že ľudia sú ochotní za články platiť, ak sú rozpracovanejšie, ambicióznejšie a idú do hĺbky.

Najväčšia pridaná hodnota novinárskej práce dnes podľa mňa nie je v tom, keď niekto prvý informuje, že Real Madrid vyhral futbalový zápas. Skôr ide o ambíciu robiť náročnejšiu a investigatívnejšiu prácu.

Ani niektorí ľudia, ktorí sa v mediálnom prostredí pohybujú, nevedia vždy na prvý pohľad rozlíšiť kvalitnú novinárčinu z overených zdrojov od zavádzajúcich dezinformačných článkov. Ako si môže človek, ktorý zvažuje predplatné nejakého média, overiť jeho kvalitu a dôveryhodnosť?

Samozrejme, existujú základné znaky, napríklad, či sú zverejnené mená členov redakcie a ako veľmi transparentne sa snažia fungovať, či uvádzajú svoje zdroje a linkujú na iné weby, na ktoré sa odvolávajú.

Najlepšie si však dôveryhodnosť média overíš dlhodobým sledovaním jeho práce. Jediný spôsob, ako vieš predpokladať, čo budú robiť  v budúcnosti, je pozrieť si, čo robili doteraz.

Jakub Goda hovorí o svojej skúsenosti s písaním pre konšpiračný web:

Mali by si ľudia predplácať iba médiá, s ktorými stopercentne súhlasia?

Časť ľudí si napríklad nechce predplácať SME.sk a Denník N, pretože majú pocit, že sú liberálnejšie ako oni, a to ich odrádza. Podľa mňa je legitímne, že sa s médiom úplne ideologicky nestotožňuješ, prípadne má komentáre, s ktorými úplne nesúhlasíš.

Myslím si, že je dôležité odosobniť sa od toho v prípade, ak tie médiá robia množstvo objektívne užitočnej a zmysluplnej práce, napríklad odhaľovanie korupcie. Predplatným online verzií novín získavaš lepšiu informovanosť a zároveň prispievaš aj do spoločnosti.

Práca novinárov sa premieta do verejného života aj tým, že šetrí verejné peniaze. Ak sa podarí médiu, ktoré máš predplatené, odhaliť a vyriešiť nejakú kauzu, tak aj ty si do toho svojou malou kvapkou prispel a si zato spoluzodpovedný. Môžeš mať pocit, že aj vďaka tebe sa stalo to, o čom čítaš v novinách.

V posledných mesiacoch zverejňoval Denník N dôležité zistenia, ktoré sa týkajú celej spoločnosti. Je podľa teba fér, ak je takýto obsah odomknutý iba pre predplatiteľov?

Informácie pri takomto type článku vždy presiaknu ďalej. Pri takýchto závažných témach to preberú iné médiá a na konci dňa sa všetko dozvieš v televíznych novinách. Zistenie obrovskej korupčnej kauzy si nikdy neprečítajú iba predplatitelia.

Pre dobre zarábajúcich ľudí je predplatné „pár eur“ ročne, ale pre ľudí, ktorí musia šetriť, to môže byť finančne náročnejšie. Mali by mať stredoškoláci a vysokoškoláci zľavy? 

Nevýhodou paywallových modelov je, že vytvárajú istý typ exkluzivity. Akokoľvek sa nám to môže zdať „pár eur“, pre niektorých ľudí to môže byť vážna suma a objektívne to komplikuje prístup k informáciám. Zásadné informácie sa vždy dozvieš a vieš si pozrieť minútu po minúte a prečítať titulky, ale časť obsahu je pre mnoho ľudí uzamknutá.

Študenti sú podľa mňa na cenu citliví a bolo by zaujímavé, keby mali zľavy alebo keby mali tieto médiá dostupné v školách, čím by sa stali portálom pre informovanosť. Možno by bolo náročné doladiť detaily, ale filozoficky by bolo skvelé, keby školy ponúkali študentom možnosť naučiť sa fungovať na internete a kriticky si triediť informácie.

„Najlepšie si dôveryhodnosť média overíš dlhodobým sledovaním jeho práce. Jediný spôsob, ako vieš predpokladať, čo budú robiť  v budúcnosti, je pozrieť si, čo robili doteraz.“

Vnímam to ako problém, aj ma to trápi a je to najväčšie negatívum paywallu. Podporujem akékoľvek nápady, ktoré prinášajú riešenie.

Je podľa teba v poriadku, ak niekto zdieľa predplatné s ďalšími ľuďmi v domácnosti?

Myslím si, že áno. V prípade spravodajských webov by som to prirovnal k papierovým novinám, keď si jedny noviny prečíta viacero ľudí.

Veď aj káblovka sa v domácnosti zdieľa. 

Presne. Neviem si predstaviť, ako by tomu médiá zabránili. Podľa mňa je normálne takéto veci v domácnosti zdieľať. Horšie je, ak to robia celé korporácie a na jeden prístup „fičí“ 500 ľudí.

Doma máme predplatené SME.sk, Denník N, New York Times, The Atlantic a nepravidelne aj .týždeň a Trend. Keby si každý platil svoje, tak toho máme menej, pretože tiež na to máme obmedzený rozpočet.

Pomohlo by popularite predplatného, keby sa dal jednorazovo odomknúť jeden článok?

Mnohí by to chceli a s týmto nápadom už prišli, ale biznisovo to zrejme nefunguje, keďže médiá po celom svete sa prikláňajú k digitálnemu predplatnému a nie k mikroplatbám.

Veľa ľudí v súčasnosti začína deň spravodajskými podcastami. Je aj toto spôsob, ako naučiť ľudí na predplatné, aby ďalej vznikalo niečo, čo ich zaujíma?

Ja si cestu k podcastom ešte hľadám, ale to podporujem. Je to zaujímavá forma šírenia obsahu a informácií. Rovnako ako Instagram, ktorý novinári začali používať na prezentáciu svojej práce. Som fanúšik experimentálnych a inovatívnych prístupov. Treba testovať rôzne formy a hrať sa.

Vyberte si svoj O2 SMART Paušál a získajte extra dáta na obľúbené aplikácie. Ak sa rozhodnete pre Zlatý O2 SMART Paušál, získate nielen neobmedzené volania, SMS a MMS a 10 GB dát, ale aj 3 × 10 GB na tri aplikácie podľa vášho výberu. Vybrať si môžete napríklad spravodajskú aplikáciu SME.sk alebo Denník N aj s predplatným a k tomu Instagram a Facebook. Viac o nových O2 SMART Paušáloch a ich možnostiach sa dozviete na www.o2.sk.

Jakub Goda

Živí sa ako tvorca reklamných vizuálov a animácií, je známy aj ako oceňovaný bloger píšuci na blogu Denníka N, publicista a aktivista. Venuje sa boju proti dezinformáciám a analyzuje ich šírenie a vplyv na spoločnosť. Spoločne s O2 organizoval menšiu kampaň na podporu serióznych médií.


Zachyťte krásne farby prírody. Vybrali sme najlepšie zariadenia jesene

Čítaj viac

Chcete mať inteligentnú domácnosť? Prečítajte si, ako začať

Čítaj viac

Láka vás HBO GO, no nemáte smart TV? Máme pre vás jednoduché riešenie

Čítaj viac