Fotoreport: Záhorie, krajina miznúcich mlynov

Niektoré sú zachované, iné, bohužiaľ, nemali toľko šťastia.

Študent Filip Jurovatý precestoval takmer celé Slovensko. Tentokrát však zašiel nedaľeko svojej rodnej Senice, aby hľadal staré mlyny. Po niektorých, bohužiaľ, nezostal ani kameň na kameni.

Trajlínky, Moravský Svätý Ján

V 18. storočí vznikla mlynská osada Trajlínky. Prvý doložený vlastník najzachovalejšieho mlyna, Trajlínek, sa spomína v súpise mlynov Bratislavskej župy v roku 1723.

mlyn
mlyn
mlyn

Podľa ústnej tradície mlyn založili traja bratia pôvodom z nemeckých krajín. V roku 1920 bol mlyn prestavaný na valcový a prenajímaný.

Na Lakšárskom potoku bolo vystavaných niekoľko mlynov, v okolí ktorých vznikali osady. Aj napriek tomu, že osady ďalej existujú, z mlynov sa zachoval už len Trajlínek.

Mlyny, Plavecký Peter

V malebnej dedinke Plavecký Peter bývali dva mlyny. Prvý mlyn leží priamo v dedine. Vznikol medzi 19. a 20. storočím.

mlyn
mlyn

Od roku 1992 je tento elektrický mlyn kultúrnou pamiatkou. Druhý mlyn sa nachádzal na konci obce a jeho budova stojí dodnes.

Pollákov mlyn, Kúty

Polákov mlyn v Kútoch vznikol pravdepodobne v 17. storočí.

mlyn

V roku 1949 bol znárodnený, odvtedy chátra, hoci je v ňom zariadenie a má funkčný náhon.

Thebery mlyn, Dojč

Významnejším mlynom pre širší región je Nový mlyn. Koncom 19. storočia sa uvažovalo o stavbe železničnej stanice, ktorá by spájala Kúty a Trnavu.

Pôvodný vlastník mlynu Dobša dal z toho dôvodu postaviť novú budovu mlyna s vodným kolesom s vrchným náhonom bližšie k vytýčenej trati. Keďže bol vlastníkom už jedného mlyna, dostal tento mlyn názov Nový.

Dcéru Dobšu si zobral mešťan Michnay, ktorý sa k manuálnej práci nemal, preto mlyn predal grófke Terézii Machatovej. Senická pani kaštieľa, mlyn prenajímala nájomcom.

Mlyn odkúpil richtár zo Štefanova Ján Tomša pre dcéru Albínu, ktorá sa vydala za zemana z Dojča Jána Theberyho a prenajímala ho mlynárom.

Po skončení mlynárskej školy v Břeclavi mohol konečne prvý člen rodiny – Friedrich Thebery – viesť mlyn. Ten však neprosperoval, tak ho nahradil jeho brat Ladislav. Vyštudoval za mlynára v Pezinku.

Mlynu sa začalo veľmi dariť a v roku 1944 sa pristavila píla. Tento mlyn v roku 1948 do základov rozobral a na jeho mieste postavil nový viacposchodový.

Po spustení prevádzky v roku 1950 bol mlyn po troch mesiacoch znárodnený. V roku 1991 získal mlyn potomok mlynárskej rodiny Ivan Thebery a obnovil prevádzku.

Prvý Dobšov mlyn, Dojč

V obci Dojč sa mlynárske remeslo spomína už v roku 1544.

mlyn

V roku 1940 fungoval už len Nový mlyn a Dobšov mlyn.

Mlyny v Osuskom

V Osuskom sa nachádzajú dva mlyny. Jeden je v osade Riasnik, ktorého význam sa stratil po regulácii Brezovského potoka a zakopaní jeho náhonu.

mlyn

Druhý mlyn sa nachádza priamo v dedine a je pri ňom zachovaná hrádza, cez ktorú sa hnala voda priamo na koleso. Rok vzniku mlynov je neznámy, v súčasnosti slúžia ako víkendové chalupy.

Kučerových mlyn na kopaniciach, Hradište pod Vrátom

Najzachovalejším z mlynov je mlyn Kučerových z roku 1852. Vodný kolesový mlyn disponuje valcovou mlecou sústavou. Pôvodné vrchové koleso s priemerom približne 6 metrov bolo najväčším mlynským kolesom na Slovensku.

mlyn

Mlyn patrí od roku 1963 do zoznamu chránených kultúrnych pamiatok, ktorého súčasťou sú len 4 mlyny v okrese Senica.

Mlyn Kičkársky (Habánsky), Podbranč

Predpokladá sa, že mlyn vznikol niekedy v 18. storočí. V roku 1957 mal byť zbúraný, no nestalo sa tak. Až technická zastaranosť a dopravná náročnosť zapríčinila koniec jeho prevádzky v roku 1963.

Následne miestne JRD v rámci rekultivácie pôdy zlikvidovalo kanál na vodu v časti mimo pozemku prislúchajúceho k mlynu.

Dedičia sa rozhodli ponechať mlyn ako pamiatku, preto stojí dodnes spolu s pôvodným vybavením a nábytkom. Dňa 7. marca 2008 bol klasicistický objekt zapísaný za kultúrnu pamiatku.

V snahe o obnovu mlyna Želmíra Pagáčová vybudovala okolo mlyna protipovodňovú hrádzu, zregulovala odtokový kanál a ďalej sa snaží o ďalšiu záchranu.

Mlyn u Vranu, Sobotište

Ďalší mlyn sa nachádzal v osade Valcha a volal sa Mlyn u Vranu. O histórii mlyna sa vie ale málo. V roku 1844 bola vlastníkom mlyna evanjelická cirkev, ktorá ho opravila, ďalší vlastníci nie sú známi až do prvej svetovej vojny.

Krajánek (sezónne vyučený tovariš, ktorého si ľudia prenajímali) Ludvík Vrana neskôr mlyn odkúpil. Na mlyne chcel pracovať spolu so svojou ženou, no z prvej svetovej vojny sa už nevrátil, preto viedla mlyn jeho žena a neskôr syn. Tento mlyn bol znárodnený v rokoch 1949 – 1950 a v roku 1952 sa v ňom prestalo mlieť.

Habánsky mlyn, Sobotište

Najznámejším a veľmi dobre zdokumentovaným mlynom v Sobotišti je Habánsky mlyn. Habáni kúpili nedokončený mlyn 29. júna 1546 od šľachtica Klementa Pappa z Rovenska. Po vyhorení v roku 1636 bol znova vybudovaný.

V mlyne sa mlelo až do roku 1956. Aby sa táto stavba zachovala pre budúce generácie, bola zapísaná v roku 1963 do registra pamiatok. Z registra vyplýva, že oficiálny vznik barokovej stavby je datovaný do roku 1739.

Škodáčkov mlyn, Senica

Jediná dochovaná technická pamiatka s pôvodným technickým vybavením v meste Senica je Škodáčkov mlyn. Od roku 1913 patril mlyn rodine Škodáčkovcov až do roku 2002.

V mlyne sa mlelo do 60. rokov 20. storočia, potom už len na potreby roľníckeho družstva a šrotovanie krmiva. V trojpodlažnom mlyne s motorovým zariadením je umiestnená stála expozícia Mlyny a mlynárske remeslo na území dnešnej Senice a História Čáčova.

Horný sotinský mlyn, Senica

V bývalej dedine Sotina boli dva mlyny. Najstarší mlyn tu existoval už v roku 1549, ten sa však nezachoval, pretože v roku 1556 celá Sotina vyhorela.

Horný sotinský mlyn sa spomína až v roku 1691. Dnes sa na mieste bývalého mlyna zachovali už len zvyšky náhonu, pôdorysy stavby a machom zarastené kamene.

Pustý mlyn, Cerová-Lieskové

O existencii mlyna v Cerovej niet písomných dokladov. Jediným podkladom existencie je názov bývalej usadlosti Pustý mlyn.

Miesto sa nachádza pri brehu Myjavskej Rudavy a zvyšky mlyna pripomína už len niekoľko kameňov.

Ak chcete vedieť viac o cestách Filipa Jurovatého, prípadne sa čo-to priučiť o Slovensku navštívte jeho blog Filipove cesto-viny.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac