Na prvý pohľad vyzerá ako „stereotypná“ rodina – mama, otec, deti. No v skutočnosti má zošívaná rodina – teda taká, kde si partneri prinášajú deti z predchádzajúcich vzťahov – veľmi osobitú dynamiku. Nie je totiž jednoduché byť „novou mamou“ alebo „novým otcom“, keď dieťa už svojich biologických rodičov má. Na Slovensku funguje v zošívaných rodinách takmer 50-tisíc domácností, v ktorých žije 100-tisíc detí. Koučka Mária Melková ju sama má a už viac ako 10 rokov pomáha členom iných zošívaných rodín nájsť harmóniu a bezpečné zázemie.
S koučkou a mediátorkou Máriou Melkovou sme sa rozprávali, ako budovať zdravé vzťahy v zošívanej rodine, a aj o tom:
- prečo sa nevlastný rodič cíti ako outsider a ako sa to dá prelomiť,
- ako označenie „macocha“ ovplyvňuje postavenie nevlastných rodičov v spoločnosti,
- prečo „zošívanie“ trvá roky,
- kedy deti prizvať do diskusie,
- prečo by sme pred výčitkami z neumytého riadu mali dať prednosť budovaniu dôvery s deťmi
- a ako zapojiť do celého procesu expartnerov.
Keď si partneri prinášajú do rodiny deti z predchádzajúcich vzťahov, novú partnerku zvykneme označovať ako nevlastnú mamu či dokonca macochu. No tieto pomenovania v sebe už nesú istú nálepku.
V každej žene, ktorá sa dostane do tejto pozície, prebieha vnútorný boj, že sa z nej stane nevlastná mama. Ona by sa však ani nemala správať ako mama, pretože deti už svoju mamu majú. Je to trochu mätúce: som mama, nie som mama?
Je teda veľmi ťažké správať sa prirodzene, keďže nechápeme, aká je naša rola. A čo sa týka pomenovania macocha – ako vám to znie?
Dosť negatívne.
Presne. Väčšinou to s nevlastnou mamou býva tak, že má potrebu dokázať, že nie je „tá zlá macocha“. Cíti, že sa musí naozaj snažiť, aby všetci videli, že je tá dobrá nevlastná mama. Z vonkajšej strany je totiž veľmi jednoduché povedať: „Veď vedela, do čoho ide“ alebo „Deti musí mať hneď rada“, ale nie každý má túto skúsenosť.
Aj ja som mala neustále pocit, že musím dokazovať, že som dobrá a že neplánujem deti nechať v lese. (Smiech) Sama som si tým vytvárala tlak. Keď prišli deti, prišlo s tým aj vedomie, že sa musím veľmi snažiť, čo spôsobovalo, že som sa na víkendy vôbec netešila.
Takže je dobré, keď si sami pre seba ozrejmíme, čo rola nevlastného rodiča znamená pre mňa a aký v nej chcem byť.
Stačí si uvedomiť a prijať svoju rolu a potom to už ide „samo“?
Poviem to na svojom príklade. V novej rodine sme boli spolu asi tri alebo štyri mesiace. Dovtedy bolo všetko ružové – deti si sadli, nikto nerobil problémy, my dvaja sme boli zahĺbení do vzťahu a zdalo sa, že všetko funguje.
A potom to zrazu prestalo. Začalo mi prekážať, že deti kričia, že sú malé, a kládla som si otázku, prečo by mali byť mojimi dcérami len preto, že ich otec je môj partner. Prekvapilo ma to a mala som pocit, že vzťah sa končí, pretože to nefunguje.
Deti v zošívanej rodine majú za sebou skúsenosť s rozvodom rodičov, a tak poznajú pocit straty. Musia sa prispôsobiť novým okolnostiam, meniť prostredie a pendlujú medzi dvoma domácnosťami.
Čo vám vtedy pomohlo?
V tom čase som narazila na teóriu americkej psychologičky, ktorá rozdelila vývoj patchworkovej rodiny do siedmich fáz.
Prvá je fáza zamilovanosti, kde partnerom nič neprekáža – ani deti, ani chaos. A potom príde bod zlomu – spustia sa konflikty a začne sa dlhý proces zošívania rodiny, ktorý môže trvať roky.
Keby som to vtedy vedela, ušetrilo by nám to veľa stresu. Neskôr som začala chodiť aj na osobný koučing, aby som pochopila, čo sa so mnou deje a prečo reagujem tak, ako reagujem.
A tak sa vlastne začal môj príbeh so zošívanými rodinami. Rozhodla som sa niečo s tým urobiť – začala som písať blogy a poskytovať konzultácie a vznikla platforma Zošívané rodiny.
Ak by ste mali dať nejakú najzásadnejšiu radu rodinám, ktoré sa práve začínajú zošívať, čo by to bolo?
V prvom rade je dôležité, aby sa o tom partneri rozprávali a nastavili si očakávania. Často sa totiž stáva, že sa dvaja stretnú, preskočí medzi nimi iskra – najmä po komplikovanom rozvode alebo dlhšom období samoty. Sú šťastní, že sa našli a že si rozumejú, a tak posledná vec, o ktorej chcú hovoriť, sú domáce pravidlá či rozdelenie povinností.
No práve to je veľmi dôležité – aby si vyjasnili svoje predstavy o živote hneď na začiatku. Mali by sa porozprávať o tom, či chcú v budúcnosti spolu žiť, aké majú názory na výchovu detí, aké očakávania majú od seba ako nevlastného či biologického rodiča, ale aj o tom, ako budú fungovať finančne.
A čo deti? Tieto rozhodnutia ovplyvňujú aj ich.
Určite na to treba ísť postupne a, samozrejme, zapájať do toho aj deti. Nezačať hneď riešiť spoločné bývanie, ale najskôr sa zoznámiť s deťmi na neutrálnej pôde. Neskôr môžu spolu stráviť večer doma, potom občas prespať, aby si deti zvykli a mali čas na adaptáciu.
Dospelí však často zabúdajú do celého procesu vhodne zapojiť deti. Je dôležité dať im priestor vyjadriť svoj názor – napríklad ako by si predstavovali svoju izbu v novom domove. Ak ich do procesu aktívne zapojíme, bude oveľa väčšia šanca, že situáciu prijmú a budú sa v novom prostredí cítiť ako doma.
Navonok môže zošívaná rodina pôsobiť ako každá iná, no vnútri to funguje inak. V čom je jej dynamika špecifická?
V spoločnosti stále existuje silný tlak na podporu tradičnej rodiny, a preto začnem tým, že pre mňa je tradičná rodina taká, kde dieťa žije v akomkoľvek usporiadaní, kde ho dospelí prijímajú a kde sa cíti bezpečne. Môže to byť zošívaná rodina, biologickí rodičia, starí rodičia alebo len jeden rodič…
Možno si to málokto uvedomuje, ale nevlastní rodičia sa často cítia ako outsideri. Predstavte si, že stojíte pred domom, váš partner a deti sú vnútri a vy sa musíte pozerať zvonku, akoby ste tam nesmeli vojsť. Oni tvoria rodinu, zatiaľ čo nevlastný rodič zostáva vonku. V dome skrátka preňho nie je miesto.
S partnerovými alebo partnerkinými deťmi neriešte hneď disciplínu. Pravidlá sú dôležité, ale skôr ako na neumytý riad by ste sa mali zamerať na budovanie dôvery a spojenie.
To je veľmi náročné.
Tento pocit je ťažké spracovať, pretože každý túži po „normálnej“ rodine a vzťahu a kladie si otázku, prečo je vonku. Je dobré uvedomiť si, že tento pocit je normálny, je to v poriadku. Zároveň je dôležité, aby aj partner s deťmi vedel, že takýto pocit môže nastať, a snažil sa vtiahnuť svojho partnera do rodinného života.
Rovnako sú výzvou nereálne očakávania, že druhý vzťah bude fungovať rovnako ako prvý. Lenže v zošívanej rodine sú stále prítomní druhí rodičia. Pri vlastnom dieťati si vzťah budujete už počas tehotenstva, zatiaľ čo pri nevlastných deťoch tento proces trvá dlhšie. Chvíľu sa len spoznávate, učíte sa byť k sebe prirodzení a bez obáv, čo si kto pomyslí.
Ak si dospelí na začiatku neuvedomia, že vzťahy sa musia vyvíjať postupne, môžu veci brať osobne – nerozumieť, prečo deti nie sú vždy nadšené, keď majú prísť, alebo, naopak, oni sami sa s nimi nechcú vídať tak často. To často vedie ku konfliktom.
Čo v takých chvíľach pomôže najviac?
Na začiatku je dobré uvedomiť si, čo sa vlastne s nami deje. Často prídu ku mne nevlastní rodičia a prvé, o čom hovoria, sú domáce práce – ako deti po sebe nechávajú neporiadok a oni to musia upratovať. V skutočnosti to nie je o tanieri na stole, ale o niečom hlbšom.
Nevlastný rodič zistí, že mu prekáža, že ho deti nerešpektujú alebo že sa ho partner nezastane. Hnev na tanier je len dôsledok niečoho, čo nevlastný rodič prežíva vnútorne. Dôležité je naučiť sa zamyslieť, čo nám vlastne prekáža, prečo to tak je a čoho sa bojíme. Len tak budeme vedieť správne reagovať.
Ako si s deťmi vybudovať dôveru?
Na začiatku je dôležité uvedomiť si, že deti, ktoré vstupujú do zošívanej rodiny, nie sú nepopísaný list ako novorodené bábätko. Už majú za sebou skúsenosť s rozchodom alebo rozvodom rodičov. Poznajú pocit straty, museli sa prispôsobiť novým okolnostiam, často meniť prostredie, možno aj školu, a niektoré z nich neustále pendlujú medzi dvoma domácnosťami.
Teraz sa ocitnú v novej rodine, s novým človekom vo svojom živote a to, čo predtým zažili, ovplyvňuje aj ich postoj k nemu. Preto je dôležité, aby nevlastný rodič pochopil ich skúsenosti, snažil sa porozumieť ich správaniu a vedel s nimi postupne nadviazať vzťah.
Veľmi pomáha, ak sa na začiatku nezameriame na disciplínu. Samozrejme, pravidlá a hranice sú dôležité, ale prioritou by malo byť budovanie vzťahu. Zaujímať sa o deti, o to, čo ich baví, hľadať spoločné aktivity a tráviť spolu čas. Až keď sa vytvorí dôvera, možno postupne riešiť otázky disciplíny a výchovy.
Zošívané rodiny na Slovensku v číslach
Pri poslednom sčítaní obyvateľov sa prvýkrát zisťoval počet zošívaných rodín, pričom výsledok ukázal okolo 50-tisíc takýchto domácností. Mária si však myslí, že ich je až o polovicu viac, čiže 100-tisíc, keďže štatistiky sa sústredili najmä na rodiny, kde deti žijú s matkou. Deti však žijú v takýchto rodinách aj s otcami.
Na začiatku potrebujeme pochopiť, aká je naša rola, potom postupne budovať vzťah s deťmi. Lenže to môže byť také vyčerpávajúce, že zabudneme na samotný vzťah s partnerom. Ako sa oň starať?
Podobne ako v štandardnom vzťahu, aj v tomto type rodiny je veľmi dôležité mať čas pre seba. Tento čas môže byť i len 10 minút každý deň, počas ktorých si poviete, čo sa počas dňa stalo.
Alebo to môže byť raz za týždeň, keď si zájdete do kina, alebo občas idete na dovolenku, aby ste strávili čas len spolu. Máme pocit, že deti musia byť vždy na prvom mieste a že ak si chceme oddýchnuť s partnerom, ublížime tým dieťaťu.
No deti nás vnímajú ako vzory, ako druhú šancu na to, ako by mal fungovať vzťah, a preto potrebujú vidieť, že do nášho partnerského vzťahu investujeme a že môže fungovať.
Najskôr partnerom nič neprekáža – ani deti, ani chaos. A potom príde bod zlomu, spustia sa konflikty a začne sa dlhý proces zošívania rodiny, ktorý môže trvať aj roky.
A ako do toho vstupujú expartneri?
V mojom prípade máme šťastie v tom, že obaja naši expartneri sú veľmi rozumní a vzťahy medzi nami sú naozaj dobré. Dokážeme sa stretnúť a vyjsť si navzájom v ústrety. Ale nechcem to prezentovať ako ideálny model, pretože nie vždy to ide hladko a nie vždy záleží len na nás.
Nie je to teda vždy tak, že musíme vychádzať dokonale. Dôležité je, aby sme dokázali udržiavať korektné vzťahy a nájsť spoločnú reč, ak ide o deti. A to je úplne postačujúce.
Zošívané rodiny môžu mať svoje výzvy, ale určite prinášajú aj príjemné momenty. Čo pozitívne na nich vnímate?
Celá komplexnosť zošívaných rodín má veľmi pozitívny efekt – a tým je odolnosť. Nielen deti, ale aj dospelí sa stávajú odolnejšími, pretože museli zvládnuť množstvo konfliktných situácií a naučiť sa, ako s nimi pracovať.
Deti si osvoja schopnosť fungovať v dynamickom prostredí, kde sa rôzne deti stretávajú v rôznych časoch, musia sa medzi sebou dohodnúť a naučiť sa akceptovať odlišné názory.
Rovnako sa učia zvládať aj rozdiely – napríklad ak jedno dieťa má lepšie finančné podmienky vďaka druhému rodičovi a môže si dovoliť lepšiu školu či krúžky, zatiaľ čo druhé také možnosti nemá.
Tieto skúsenosti ich dobre pripravujú na život – stávajú sa samostatnejšími, flexibilnejšími a lepšie sa včleňujú do kolektívu či spoločnosti.
Navyše dieťa už od začiatku vidí rôzne spôsoby života a v dospelosti dokáže lepšie porozumieť tomu, že každý je iný a že niektoré veci môžu byť odlišné.
Loading...
