Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Moderátor Šarkan: Je dôležité priznať si, keď nám nie je dobre

Podľa moderátora Petra Šarkana Nováka je v dnešnej dobe dôležité úprimne hovoriť o tom, ako sa máme, pretože už len to samo osebe dokáže liečiť. O témach duševného zdravia spovedá odborníkov v novom podcaste s názvom Ako sa máš.

Pandémia zanechala stopy vo všetkých oblastiach našich životov. Jej dosah na psychickú pohodu sa však často opomína. Nový podcast Ako sa máš z dielne Ligy za duševné zdravie, ktorý vzniká aj vďaka podpore spoločnosti O2, to však chce zmeniť. 

Vypočujte si nový podcast o duševnom zdraví so Šarkanom

Mikrofónu sa ujal dlhoročný moderátor známy predovšetkým z Fun Rádia a ako spevák kapely HEX Peter Šarkan Novák. V rozhovoroch s odborníkmi na oblasť duševného zdravia otvára témy, ktoré sa dotýkajú každého z nás. 

S moderátorom Petrom Šarkanom Novákom sme sa porozprávali aj o tom: 

  • ako vznikol nápad robiť podcasty o duševnom zdraví,
  • prečo je dôležité venovať deťom aj dospelým prítomnú pozornosť,
  • ako nahrávanie podcastov ovplyvnilo jeho vlastné prežívanie rôznych životných situácií,
  • prečo je dôležité dbať na životnú rovnováhu.

Ako sa máš? Odhliadnuc od toho, že je sobota večer, máš za sebou rušný deň a uspávanie detí.

Mám sa dobre. Sme zdraví, vychutnávame si veci, ktoré sa ešte pred nejakým časom nedali. To, čo sme pred pandémiou považovali za normálne a samozrejmé. Sú to také maličkosti, ako napríklad, že sa môžeme s niekým stretnúť, objať sa. Alebo že sa už môžeme ísť normálne najesť do reštaurácie. Znovu skúšam s kapelou, plní sa nám kalendár a tešíme sa, že v lete budeme opäť hrávať pre ľudí. 

Pandémia veľa vzala, ale aj dala. Ako toto obdobie vnímaš ty? 

Počas tohto obdobia si asi každý z nás prešiel rôznymi fázami. Najprv to bolo: Hurá, trochu si oddýchneme a budeme aspoň viac spolu! Potom sa však ukázalo, že je dobre tomu, kto má dobré vzťahy. 

Je to podobné, ako keď si v časoch hojnosti šetríme na účte peniaze, pretože keď nastanú horšie časy, naša rezerva nás podrží. Tak nás aj vzťahy, ktoré si pestujeme a rozvíjame, vedia podržať, keď príde kríza. O vzťahy sa však treba starať, je to podobné ako s čímkoľvek, čo chceme mať v dobrej kondícii. Fungujúce vzťahy sú ako pomocná barlička, ktorá nám pomôže vyjsť von, keď nám nie je dobre.

Počas pandémie vznikol nápad na podcast Ako sa máš pod hlavičkou Ligy za duševné zdravie, na ktorom participuješ ako moderátor a spolutvorca. Čo ťa priviedlo k tomu, že si sa začal venovať téme duševného zdravia? 

Na problematiku duševného zdravia som narazil ešte pred pandémiou a okamžite som sa v tej téme cítil doma. U nás v rodine sa dlhodobo zaujímame o celostnú medicínu a prepojenie fyzického zdravia s psychikou.

O vzťahy sa však treba starať, je to podobné ako s čímkoľvek, čo chceme mať v dobrej kondícii.

Žijeme v súlade s názorom, že telo a duša sú prepojené a nedajú sa od seba oddeliť. Verím, že keď nás trápi nejaký fyzický problém, často iba odráža to, v akej sme psychickej kondícii a naopak. A že je nám dobre vtedy, keď sme v pohode na obidvoch frontoch. 

Ako vznikla spolupráca s Ligou za duševné zdravie? 

Ešte pred spustením podcastov Ako sa máš som do Nedeľnej talkshow so Šarkanom vo Fun Rádiu začal tak partizánsky, potichučky prepašovávať hostí, ktorí dokážu rozprávať do hĺbky a s ľahkosťou aj o veľkých témach, akou je aj duševné zdravie. Napriek tomu, že ide o komerčné rádio, to malo veľký ohlas. 

A potom som sa počas pandémie začal u nás na záhrade stretávať s kamarátom Martinom Knutom, prezidentom Ligy za duševné zdravie. Pripravovali sme jedlo a filozofovali pri rôznych témach. Hovorili sme, že sa vzájomne nabíjame duševným kapitálom. (Smiech).

Jedného dňa sme si povedali, že obsah našich debát, napríklad o strate blízkeho človeka, by mali počuť aj ďalší ľudia, pretože sú to témy, ktoré sa týkajú každého a je ťažké ich uchopiť. Zhodli sme sa, že by bolo užitočné vypočuť si na ne názor odborníkov, ktorí sa danej problematike venujú − z oblasti psychiatrie, psychoterapie, psychológie, sociálnej práce a ostatných pomáhajúcich profesií − a ktorí ľuďom dokážu sprostredkovať nesmierne užitočné a praktické informácie pre život. Rozhodli sme sa pre formu podcastov. 

Podcasty Ako sa máš sú výnimočné nielen tým, že sa venujú duševnému zdraviu so zaujímavými hosťami, ale aj tým, že si ich možno pozrieť aj ako videá na YouTube. Prečo ste neostali len pri audionahrávkach?

Nahrávať len audio by bolo, samozrejme, oveľa jednoduchšie, pretože by nám odpadli starosti so štúdiom, s nasvietením, líčením, kamerou a pod. No chceli sme, aby ich obsah ostal na internete ešte roky a aby sa dal pomerne ľahko vyhľadať a bol dostupný, keď budú ľudia tieto témy hľadať. A YouTube je kanálom prvého kontaktu.

U nás v rodine sa dlhodobo zaujímame o celostnú medicínu a prepojenie fyzického zdravia s psychikou. Žijeme v súlade s názorom, že telo a duša sú prepojené a nedajú sa od seba oddeliť.

Aké podcasty si už môžeme vypočuť? 

Zatiaľ sme ich nahrali päť, štyri sú už zverejnené. Prvú sériu otváral psychiater MUDr. Pavel Černák, ktorý po rokoch odchádzal zo Psychiatrickej nemocnice P. Pinela v Pezinku. Druhý diel s detskou psychiatričkou Veronikou Marcinčákovou sa venoval vplyvu pandémie na deti, pretože práve ony sú najcitlivejšou skupinou, na ktorú sa, žiaľ, najviac zabúda. 

A potom prišla aktuálna téma smútku, ako ho prežívať a zvládať, pretože v našej spoločnosti sa v poslednom období objavovalo veľa smútku − každý z nás si vo väčšom či menšom meradle prechádzal nejakou osobnou tragédiou a pre koronu prišiel o blízkych, prácu, vzťah.

Spovedal som smútkovú poradkyňu Janku Pitkovú. A posledný zatiaľ uverejnený podcast prináša pohľad na to, čo sa deje za zatvorenými dverami psychiatrického oddelenia očami špecializovanej psychiatrickej sestry Katky Stančekovej. 

Prežívaš pri spovedaní hostí často „aha momenty“? 

Rozhovor je dobrý vtedy, keď si tému naštudujem, no napriek tomu ma niečím dokáže prekvapiť. V každom rozhovore s akýmkoľvek respondentom sa takéto „aha momenty“ dajú nájsť, treba si len vedieť respondenta otvoriť a klásť mu tie správne otázky. Práve takéto momenty sú na rozhovoroch krásne a sú pre mňa takou odmenou, ako keď na koncerte s nami ľudia spievajú refrén. 

Za tie roky moderátorskej praxe mám za sebou už stovky rozhovorov, takže sa mi už robia ľahšie. Viem, že si musím respondenta otázkami najprv otvoriť, a hoci mám akúsi vnútornú choreografiu rozhovoru, nechávam ho voľne plynúť. Nedržím sa striktne napísaných otázok. Dôležité je hostí skutočne počúvať. 

Vedieť klásť tie správne otázky je istým spôsobom umenie.

Na dobrý rozhovor, ktorý má hĺbku a má čo povedať aj druhým ľuďom, podľa mňa treba dozrieť. Profesionálne aj ľudsky. Samozrejme, určite existujú mladí a šikovní ľudia, ktorí vedia robiť kvalitné rozhovory. No aby sme vedeli nejakú tému uchopiť a pochopiť, často si ju musíme „odžiť”. Dvadsaťročný bezdetný človek sa len veľmi ťažko pri rozhovore s detskou psychologičkou dokáže vcítiť do kože rodiča a klásť jej otázky, ktoré rodičov zaujímajú.

Ako si myslel to, že deti sú najcitlivejšia skupina, na ktorú sa počas pandémie najviac zabúdalo?  

Dospelí si počas sociálnej izolácie našli množstvo kompenzačných mechanizmov −sledovanie seriálov, stretnutia cez Zoom, záľuby… Deti sú však živené interakciou s inými deťmi a vzťahmi v škole či na rôznych krúžkoch.

Rozhovor je dobrý vtedy, keď si tému naštudujem, no napriek tomu ma niečím dokáže prekvapiť.

Ak im odrazu toto všetko vezmeme, nádoba ich kompenzačných mechanizmov sa naplní oveľa skôr než nám dospelým. Hovorí sa, že deti zo všetkého vyrastú, no väčšina psychických a často aj fyzických problémov, ktoré „somatizujú“ z tých psychických, má základ práve v detstve.

Ako vnímali a prežívali pandémiu tvoje deti Ela a Matyáš? 

Pred troma rokmi sme sa odsťahovali do Devína, máme záhradu a hneď za nami je vstup do lesa, teraz sa to ukázalo ako fantastický záchranný plán. Aj to však má svoje limity, pretože na konci dňa sú pre deti najpodstatnejšie ich detské vzťahy, vzájomná interakcia, škola či mimoškolské aktivity. 

Staršia Elka to prežívala veľmi zle, pretože je extrovert a miluje kolektív. Našťastie sme tu mali našu pouličnú „bublinu” a pri dodržiavaní opatrení sme sa stretli aspoň v parku či v lese.

Mladšieho syna sme teraz dali do predškolského zariadenia, lebo sme videli, že mu chýba taký ten bežný detský inštinkt, že zbadá nejaké dieťa a spontánne sa k nemu rozbehne. Akoby ten inštinkt ani nemal, pretože tretinu života strávil v izolácii. Elka v jeho veku vymetala desiatky detských kútikov a parkov, zažívala interakciu s inými deťmi. Dnešné malé deti to majú so socializáciou oveľa ťažšie. 

To, že deti nemali adekvátnu náhradu za stratenú socializáciu, však nie je asi jediným problémom.

Nie, problém je, že deťom nevenujeme dostatok pozornosti. Skutočnej, vedomej, prítomnej pozornosti. Pretože doba sa zrýchľuje, tlak na výkon silnie a nemáme čas, robíme aj tri veci naraz a nie sme naplno prítomní tam, kde treba. Vedomá pozornosť je pritom to jediné, čo deti od nás potrebujú.

Čítajte aj: Lockdown otvoril aj to, čomu sme sa vedeli elegantne vyhýbať

Deti potrebujú, aby sme im šli príkladom, nie aby sme ich poučovali alebo im radili. Potrebujú našu pozornosť a, paradoxne, menej rád. Nevyžiadaná rada sa vždy minie účinku. A to platí pri všetkom, nielen pri deťoch.

Odnášaš si niečo z odpovedí svojich hostí aj do svojho života? 

Z desiatok rozhovorov, ktoré som absolvoval s rôznymi ľuďmi a aj vďaka Lige za duševné zdravie, som sa naučil, že dôležité je priznať si, keď nám nie je dobre. Už len keď to vyslovíme nahlas, dokáže to samo osebe veľa a je to začiatok liečivého procesu. 

Tiež vnímam, že niekedy je dobré zľaviť zo svojich nárokov − na seba, deti či vzťahy. Žijeme v dobe, keď sa potľapkávame po pleci za 120-percentný výkon a za každým rohom na nás číha vyhorenie. Aby sa nám darilo ísť aspoň na sto percent, musíme niekde ubrať. Väčšinou však uberieme na tých veciach, ktoré nám, paradoxne, dobíjajú energiu, fyzickú aj mentálnu. Snažím sa o rovnováhu medzi prácou a voľným časom, nájsť si čas aj na seba a na to, čo mi dobíja baterky. 

Snažím sa o rovnováhu medzi prácou a voľným časom, nájsť si čas aj na seba a na to, čo mi dobíja baterky.

Ďalšia vec, ktorá vo mne silno zarezonovala, bola, že si treba nastaviť určitú hranicu a pripustiť, že niečo už nezvládnem sám. V úvodnom diele podcastu o tom veľmi pekne hovoril psychiater Palo Černák. Určitá dávka duševnej nepohody je podľa neho úplne v poriadku a človek si cez niektoré problémy musí prejsť sám, byť schopný s nimi bojovať, pretože aj ťažkými situáciami a bolesťou si budujeme určitú imunitu. No na druhej strane, ak zistíme, že naše možnosti narazili na svoj koniec, nemali by sme sa báť to priznať a vyhľadať pomoc. 

Je podľa teba dôležité, aby otázka Ako sa máš? nebola len fráza? 

Ak ti ju vie niekto úprimne položiť a ty mu vieš na ňu úprimne odpovedať, to samo osebe dokáže byť liečivé. Veľa znamená, keď ťa má kto vypočuť a máš pritom jeho plnú prítomnú pozornosť. Niekedy netreba, aby ti niekto venoval celé hodiny, pretože čas je v súčasnosti vzácna „komodita“. Úplne stačí, keď ti niekto venuje pár minút prítomnej pozornosti, a urobí to divy.

A úplne top level je, keď si nájdeš čas sám na seba a pre seba a naozaj si ho vedome dopraješ. Nehovorím o aktivitách, ako je pozeranie seriálov, ale taký ten čas, ktorý človek strávi sám so sebou a utriedi si myšlienky. V tomto období dospievam k tomu, že klasická Pytagorova veta psychológie − najprv treba naplniť svoje potreby, až potom potreby druhých − je naozaj pravdivá. Nedá sa rozdávať voda z prázdnej studne. 

A keď sa človeku darí nájsť si čas a priestor, aby mohol byť len sám so sebou, a jeho blízki mu to umožnia bez nejakých výčitiek, potom vie zo seba dostať lepšiu verziu samého seba a je prospešnejší aj pre svoje okolie. 

Ako vyzerá tvoja psychohygiena, čím si vieš dobre vyvetrať hlavu?

Dobre mi robia klasické veci: veľa prírody, čerstvého vzduchu, koníčky, ktoré mi robia radosť a ktoré doprajem sebe aj svojmu okoliu. K duševnej pohode mi pomáha, keď môžem mať svoj priestor a venovať sa tomu, čo mi robí radosť. A zároveň ten priestor doprajem aj svojej žene. A dobre mi padne aj to, keď sa môžem s niekým normálne, otvorene porozprávať a byť sám sebou bez ohľadu na svoju aktuálnu náladu. 

Duševné zdravie je súčasťou životov nás všetkých. O to dôležitejšie je starať sa oň rovnako ako o to fyzické. Liga za duševné zdravie prináša aj vďaka podpore O2 podcast Ako sa máš, v ktorom približuje dôležité a citlivé témy z pohľadu odborníkov. Rozhovory moderátora Šarkana so psychiatrami, psychológmi, sociálnymi pracovníkmi a rôznymi ľuďmi z pomáhajúcich profesií nájdete aj vo video verzii na YouTube.

Peter (Šarkan) Novák

Peter Šarkan Novák je rozhlasový a televízny moderátor, skladateľ, gitarista, manažér a člen skupiny Žena z lesoparku a od roku 2018 aj spevákom skupiny Hex. Aktuálne moderuje Nedeľnú talkshow so Šarkanom vo Fun Rádiu, je spriaznenou dušou Ligy za duševné zdravie a spolupodieľa sa na jej najnovšom projekte − podcastoch Ako sa máš. Je ženatý a s manželkou Michaelou majú dve deti − dcéru Elu a syna Matyáša. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

  • prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
  • čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
  • aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
  • ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
  • prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
  • čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť. 

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim. 

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov. 

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec. 

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer. 

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici. 

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky. 

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo. 

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu. 

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac. 

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia. 

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap. 

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať. 

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom. 

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu. 

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére. 

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Juraj Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

 

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.