Pandémia zanechala stopy vo všetkých oblastiach našich životov. Jej dosah na psychickú pohodu sa však často opomína. Nový podcast Ako sa máš z dielne Ligy za duševné zdravie, ktorý vzniká aj vďaka podpore spoločnosti O2, to však chce zmeniť.
Mikrofónu sa ujal dlhoročný moderátor známy predovšetkým z Fun Rádia a ako spevák kapely HEX Peter Šarkan Novák. V rozhovoroch s odborníkmi na oblasť duševného zdravia otvára témy, ktoré sa dotýkajú každého z nás.
S moderátorom Petrom Šarkanom Novákom sme sa porozprávali aj o tom:
- ako vznikol nápad robiť podcasty o duševnom zdraví,
- prečo je dôležité venovať deťom aj dospelým prítomnú pozornosť,
- ako nahrávanie podcastov ovplyvnilo jeho vlastné prežívanie rôznych životných situácií,
- prečo je dôležité dbať na životnú rovnováhu.
Ako sa máš? Odhliadnuc od toho, že je sobota večer, máš za sebou rušný deň a uspávanie detí.
Mám sa dobre. Sme zdraví, vychutnávame si veci, ktoré sa ešte pred nejakým časom nedali. To, čo sme pred pandémiou považovali za normálne a samozrejmé. Sú to také maličkosti, ako napríklad, že sa môžeme s niekým stretnúť, objať sa. Alebo že sa už môžeme ísť normálne najesť do reštaurácie. Znovu skúšam s kapelou, plní sa nám kalendár a tešíme sa, že v lete budeme opäť hrávať pre ľudí.
Pandémia veľa vzala, ale aj dala. Ako toto obdobie vnímaš ty?
Počas tohto obdobia si asi každý z nás prešiel rôznymi fázami. Najprv to bolo: Hurá, trochu si oddýchneme a budeme aspoň viac spolu! Potom sa však ukázalo, že je dobre tomu, kto má dobré vzťahy.
Je to podobné, ako keď si v časoch hojnosti šetríme na účte peniaze, pretože keď nastanú horšie časy, naša rezerva nás podrží. Tak nás aj vzťahy, ktoré si pestujeme a rozvíjame, vedia podržať, keď príde kríza. O vzťahy sa však treba starať, je to podobné ako s čímkoľvek, čo chceme mať v dobrej kondícii. Fungujúce vzťahy sú ako pomocná barlička, ktorá nám pomôže vyjsť von, keď nám nie je dobre.
Počas pandémie vznikol nápad na podcast Ako sa máš pod hlavičkou Ligy za duševné zdravie, na ktorom participuješ ako moderátor a spolutvorca. Čo ťa priviedlo k tomu, že si sa začal venovať téme duševného zdravia?
Na problematiku duševného zdravia som narazil ešte pred pandémiou a okamžite som sa v tej téme cítil doma. U nás v rodine sa dlhodobo zaujímame o celostnú medicínu a prepojenie fyzického zdravia s psychikou.
O vzťahy sa však treba starať, je to podobné ako s čímkoľvek, čo chceme mať v dobrej kondícii.
Žijeme v súlade s názorom, že telo a duša sú prepojené a nedajú sa od seba oddeliť. Verím, že keď nás trápi nejaký fyzický problém, často iba odráža to, v akej sme psychickej kondícii a naopak. A že je nám dobre vtedy, keď sme v pohode na obidvoch frontoch.
Ako vznikla spolupráca s Ligou za duševné zdravie?
Ešte pred spustením podcastov Ako sa máš som do Nedeľnej talkshow so Šarkanom vo Fun Rádiu začal tak partizánsky, potichučky prepašovávať hostí, ktorí dokážu rozprávať do hĺbky a s ľahkosťou aj o veľkých témach, akou je aj duševné zdravie. Napriek tomu, že ide o komerčné rádio, to malo veľký ohlas.
A potom som sa počas pandémie začal u nás na záhrade stretávať s kamarátom Martinom Knutom, prezidentom Ligy za duševné zdravie. Pripravovali sme jedlo a filozofovali pri rôznych témach. Hovorili sme, že sa vzájomne nabíjame duševným kapitálom. (Smiech).
Jedného dňa sme si povedali, že obsah našich debát, napríklad o strate blízkeho človeka, by mali počuť aj ďalší ľudia, pretože sú to témy, ktoré sa týkajú každého a je ťažké ich uchopiť. Zhodli sme sa, že by bolo užitočné vypočuť si na ne názor odborníkov, ktorí sa danej problematike venujú − z oblasti psychiatrie, psychoterapie, psychológie, sociálnej práce a ostatných pomáhajúcich profesií − a ktorí ľuďom dokážu sprostredkovať nesmierne užitočné a praktické informácie pre život. Rozhodli sme sa pre formu podcastov.
Podcasty Ako sa máš sú výnimočné nielen tým, že sa venujú duševnému zdraviu so zaujímavými hosťami, ale aj tým, že si ich možno pozrieť aj ako videá na YouTube. Prečo ste neostali len pri audionahrávkach?
Nahrávať len audio by bolo, samozrejme, oveľa jednoduchšie, pretože by nám odpadli starosti so štúdiom, s nasvietením, líčením, kamerou a pod. No chceli sme, aby ich obsah ostal na internete ešte roky a aby sa dal pomerne ľahko vyhľadať a bol dostupný, keď budú ľudia tieto témy hľadať. A YouTube je kanálom prvého kontaktu.
U nás v rodine sa dlhodobo zaujímame o celostnú medicínu a prepojenie fyzického zdravia s psychikou. Žijeme v súlade s názorom, že telo a duša sú prepojené a nedajú sa od seba oddeliť.
Aké podcasty si už môžeme vypočuť?
Zatiaľ sme ich nahrali päť, štyri sú už zverejnené. Prvú sériu otváral psychiater MUDr. Pavel Černák, ktorý po rokoch odchádzal zo Psychiatrickej nemocnice P. Pinela v Pezinku. Druhý diel s detskou psychiatričkou Veronikou Marcinčákovou sa venoval vplyvu pandémie na deti, pretože práve ony sú najcitlivejšou skupinou, na ktorú sa, žiaľ, najviac zabúda.
A potom prišla aktuálna téma smútku, ako ho prežívať a zvládať, pretože v našej spoločnosti sa v poslednom období objavovalo veľa smútku − každý z nás si vo väčšom či menšom meradle prechádzal nejakou osobnou tragédiou a pre koronu prišiel o blízkych, prácu, vzťah.
Spovedal som smútkovú poradkyňu Janku Pitkovú. A posledný zatiaľ uverejnený podcast prináša pohľad na to, čo sa deje za zatvorenými dverami psychiatrického oddelenia očami špecializovanej psychiatrickej sestry Katky Stančekovej.
Prežívaš pri spovedaní hostí často „aha momenty“?
Rozhovor je dobrý vtedy, keď si tému naštudujem, no napriek tomu ma niečím dokáže prekvapiť. V každom rozhovore s akýmkoľvek respondentom sa takéto „aha momenty“ dajú nájsť, treba si len vedieť respondenta otvoriť a klásť mu tie správne otázky. Práve takéto momenty sú na rozhovoroch krásne a sú pre mňa takou odmenou, ako keď na koncerte s nami ľudia spievajú refrén.
Za tie roky moderátorskej praxe mám za sebou už stovky rozhovorov, takže sa mi už robia ľahšie. Viem, že si musím respondenta otázkami najprv otvoriť, a hoci mám akúsi vnútornú choreografiu rozhovoru, nechávam ho voľne plynúť. Nedržím sa striktne napísaných otázok. Dôležité je hostí skutočne počúvať.
Vedieť klásť tie správne otázky je istým spôsobom umenie.
Na dobrý rozhovor, ktorý má hĺbku a má čo povedať aj druhým ľuďom, podľa mňa treba dozrieť. Profesionálne aj ľudsky. Samozrejme, určite existujú mladí a šikovní ľudia, ktorí vedia robiť kvalitné rozhovory. No aby sme vedeli nejakú tému uchopiť a pochopiť, často si ju musíme „odžiť”. Dvadsaťročný bezdetný človek sa len veľmi ťažko pri rozhovore s detskou psychologičkou dokáže vcítiť do kože rodiča a klásť jej otázky, ktoré rodičov zaujímajú.
Ako si myslel to, že deti sú najcitlivejšia skupina, na ktorú sa počas pandémie najviac zabúdalo?
Dospelí si počas sociálnej izolácie našli množstvo kompenzačných mechanizmov −sledovanie seriálov, stretnutia cez Zoom, záľuby… Deti sú však živené interakciou s inými deťmi a vzťahmi v škole či na rôznych krúžkoch.
Rozhovor je dobrý vtedy, keď si tému naštudujem, no napriek tomu ma niečím dokáže prekvapiť.
Ak im odrazu toto všetko vezmeme, nádoba ich kompenzačných mechanizmov sa naplní oveľa skôr než nám dospelým. Hovorí sa, že deti zo všetkého vyrastú, no väčšina psychických a často aj fyzických problémov, ktoré „somatizujú“ z tých psychických, má základ práve v detstve.
Ako vnímali a prežívali pandémiu tvoje deti Ela a Matyáš?
Pred troma rokmi sme sa odsťahovali do Devína, máme záhradu a hneď za nami je vstup do lesa, teraz sa to ukázalo ako fantastický záchranný plán. Aj to však má svoje limity, pretože na konci dňa sú pre deti najpodstatnejšie ich detské vzťahy, vzájomná interakcia, škola či mimoškolské aktivity.
Staršia Elka to prežívala veľmi zle, pretože je extrovert a miluje kolektív. Našťastie sme tu mali našu pouličnú „bublinu” a pri dodržiavaní opatrení sme sa stretli aspoň v parku či v lese.
Mladšieho syna sme teraz dali do predškolského zariadenia, lebo sme videli, že mu chýba taký ten bežný detský inštinkt, že zbadá nejaké dieťa a spontánne sa k nemu rozbehne. Akoby ten inštinkt ani nemal, pretože tretinu života strávil v izolácii. Elka v jeho veku vymetala desiatky detských kútikov a parkov, zažívala interakciu s inými deťmi. Dnešné malé deti to majú so socializáciou oveľa ťažšie.
To, že deti nemali adekvátnu náhradu za stratenú socializáciu, však nie je asi jediným problémom.
Nie, problém je, že deťom nevenujeme dostatok pozornosti. Skutočnej, vedomej, prítomnej pozornosti. Pretože doba sa zrýchľuje, tlak na výkon silnie a nemáme čas, robíme aj tri veci naraz a nie sme naplno prítomní tam, kde treba. Vedomá pozornosť je pritom to jediné, čo deti od nás potrebujú.
Deti potrebujú, aby sme im šli príkladom, nie aby sme ich poučovali alebo im radili. Potrebujú našu pozornosť a, paradoxne, menej rád. Nevyžiadaná rada sa vždy minie účinku. A to platí pri všetkom, nielen pri deťoch.
Odnášaš si niečo z odpovedí svojich hostí aj do svojho života?
Z desiatok rozhovorov, ktoré som absolvoval s rôznymi ľuďmi a aj vďaka Lige za duševné zdravie, som sa naučil, že dôležité je priznať si, keď nám nie je dobre. Už len keď to vyslovíme nahlas, dokáže to samo osebe veľa a je to začiatok liečivého procesu.
Tiež vnímam, že niekedy je dobré zľaviť zo svojich nárokov − na seba, deti či vzťahy. Žijeme v dobe, keď sa potľapkávame po pleci za 120-percentný výkon a za každým rohom na nás číha vyhorenie. Aby sa nám darilo ísť aspoň na sto percent, musíme niekde ubrať. Väčšinou však uberieme na tých veciach, ktoré nám, paradoxne, dobíjajú energiu, fyzickú aj mentálnu. Snažím sa o rovnováhu medzi prácou a voľným časom, nájsť si čas aj na seba a na to, čo mi dobíja baterky.
Snažím sa o rovnováhu medzi prácou a voľným časom, nájsť si čas aj na seba a na to, čo mi dobíja baterky.
Ďalšia vec, ktorá vo mne silno zarezonovala, bola, že si treba nastaviť určitú hranicu a pripustiť, že niečo už nezvládnem sám. V úvodnom diele podcastu o tom veľmi pekne hovoril psychiater Palo Černák. Určitá dávka duševnej nepohody je podľa neho úplne v poriadku a človek si cez niektoré problémy musí prejsť sám, byť schopný s nimi bojovať, pretože aj ťažkými situáciami a bolesťou si budujeme určitú imunitu. No na druhej strane, ak zistíme, že naše možnosti narazili na svoj koniec, nemali by sme sa báť to priznať a vyhľadať pomoc.
Je podľa teba dôležité, aby otázka Ako sa máš? nebola len fráza?
Ak ti ju vie niekto úprimne položiť a ty mu vieš na ňu úprimne odpovedať, to samo osebe dokáže byť liečivé. Veľa znamená, keď ťa má kto vypočuť a máš pritom jeho plnú prítomnú pozornosť. Niekedy netreba, aby ti niekto venoval celé hodiny, pretože čas je v súčasnosti vzácna „komodita“. Úplne stačí, keď ti niekto venuje pár minút prítomnej pozornosti, a urobí to divy.
A úplne top level je, keď si nájdeš čas sám na seba a pre seba a naozaj si ho vedome dopraješ. Nehovorím o aktivitách, ako je pozeranie seriálov, ale taký ten čas, ktorý človek strávi sám so sebou a utriedi si myšlienky. V tomto období dospievam k tomu, že klasická Pytagorova veta psychológie − najprv treba naplniť svoje potreby, až potom potreby druhých − je naozaj pravdivá. Nedá sa rozdávať voda z prázdnej studne.
A keď sa človeku darí nájsť si čas a priestor, aby mohol byť len sám so sebou, a jeho blízki mu to umožnia bez nejakých výčitiek, potom vie zo seba dostať lepšiu verziu samého seba a je prospešnejší aj pre svoje okolie.
Ako vyzerá tvoja psychohygiena, čím si vieš dobre vyvetrať hlavu?
Dobre mi robia klasické veci: veľa prírody, čerstvého vzduchu, koníčky, ktoré mi robia radosť a ktoré doprajem sebe aj svojmu okoliu. K duševnej pohode mi pomáha, keď môžem mať svoj priestor a venovať sa tomu, čo mi robí radosť. A zároveň ten priestor doprajem aj svojej žene. A dobre mi padne aj to, keď sa môžem s niekým normálne, otvorene porozprávať a byť sám sebou bez ohľadu na svoju aktuálnu náladu.
Duševné zdravie je súčasťou životov nás všetkých. O to dôležitejšie je starať sa oň rovnako ako o to fyzické. Liga za duševné zdravie prináša aj vďaka podpore O2 podcast Ako sa máš, v ktorom približuje dôležité a citlivé témy z pohľadu odborníkov. Rozhovory moderátora Šarkana so psychiatrami, psychológmi, sociálnymi pracovníkmi a rôznymi ľuďmi z pomáhajúcich profesií nájdete aj vo video verzii na YouTube.
