Ľudia z O2 nám porozprávali, ktoré míľniky im aj po rokoch robia radosť. Oslávte narodeniny spolu s nimi a získajte niekoľko darčekov, ktoré pre vás O2 pri príležitosti narodenín pripravilo.
Nezabudnem na okamih, keď sme postavili na hlavu doterajšie telco pravidlá Ivica Augustovičová, vedúca oddelenia všeobecného práva
„Hoci mám medzi našimi produktmi iné srdcovky, moje najsilnejšie spomienky sa spájajú s O2 Fér. Tento okamih, keď sa vďaka O2 dovtedajšie zaužívané telco pravidlá postavili úplne na hlavu, sa už asi nebude opakovať.
Celé uvedenie produktu od teasingovej kampane po uvedenie produktov a následné masívne porovnávacie kampane typu „vyskúšajte niečo iné“. Nikdy viac som už odvtedy neriešila toľko podaní konkurencie voči O2 na všetky možné úrady, štátne orgány, súdy či Radu pre reklamu.“
Najviac sa teším z projektu, ktorý motivuje deti k športu Lucia Petrášová, riaditeľka komunikácie a značky
„Mám to štastie, že pracujem vo firme, ktorá robí naozaj veľa krásnych aktivít, na ktoré môžeme byť hrdí. Úprimne sa však asi najviac teším z projektu O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá najmä v dnešnej ťažkej dobe robí veľmi záslužnú a dôležitú prácu – motivuje tisíce detí k športu a dáva im tak zmysluplnú alternatívu trávenia voľného času formou pohybu a nie iba technológií.
Hneď po mojom príchode do O2 (už to pomaly bude 12 rokov) ma veľmi príjemne prekvapilo, že hodnoty férovosti, úprimnosti a ľudskosti, ktorými sa značka prezentovala navonok, sú súčasťou každodennej práce v O2 vrátane marketingu a marketingovej komunikácie.
Zároveň som sa trochu obávala ‚korporátnosti‘ a oficiálnosti, keďže som do O2 prišla z prostredia naozaj neformálnej reklamnej agentúry. No moje obavy rozptýlilo napríklad už len to, že som do O2 nastupovala v januári, ale už v decembri som bola pozvaná na vianočnú párty, aby som sa zoznámila s kolegami. To bolo naozaj veľmi milé a mám na to pekné spomienky.“
Kampaň k Novembru ma fascinuje aj po rokoch Ivan Štubniak, špecialista sociálnych médií
„Najsilnejšia spomienka v O2 sa mi spája s momentom, keď som v O2 stretol svoju priateľku a dnes už manželku. Ale to nebola priamo aktivita O2. (smiech)
Najsilnejšie na mňa zapôsobila prvá kampaň k 17. novembru. Priznám sa, že pred ňou som ani poriadne nevedel, prečo máme v ten deň voľno. Vedel som, že bola nejaká Nežná revolúcia, ale to bolo tak všetko. Keď O2 s touto kampaňou prišlo, doštudoval som si to. Vtedy mi bolo nad slnko jasnejšie, že takáto kampaň je veľmi dôležitá. Silná myšlienka a vynikajúco spracovaná. Každý rok sa opakuje a je vždy iná. Fascinuje ma to.
Robí mi radosť, že O2 je značka s názorom. V dnešnej dobe je to veľmi dôležité. Rovnako dôležité je svoj názor aj podložiť skutkami. O2 to robí cez Férovú Nadáciu množstvom grantov. S tým sú spojené aj názorové kampane. Zdieľaj s rozumom, Nebuď pirát alebo aj už spomínaný 17. november sú všetko kampane, ktoré komunikujú dôležité témy, a myslím si, že majú veľký vplyv na spoločnosť, v ktorej žijeme.“
Nikdy nám nechýbala odvaha robiť veci inak Jana Sekerová, riaditeľka ľudských zdrojov
„Do O2 som nastúpila v roku 2008 – v čase, keď sa spúšťalo prelomové O2 Fér, a ja som bola akurát tým človekom, ktorý každý deň posielal top manažmentu reporty s pribúdajúcimi počtami zákazníkov. Dodnes si pamätám, ako na ne netrpezlivo čakali. V tom čase sa mi vždy rozbúšilo srdce, keď konkurencia zverejnila kvartálne výsledky a mojou úlohou bolo spracovať údaje do grafov a odprezentovať, akým raketovým tempom nám rastie trhový podiel.
Veľmi sa teším aj z toho, že okrem trhového podielu som vo firme vyrástla aj ja. V O2 nikdy nechýbala odvaha robiť veci inak ako ostatní, mne tu bolo umožnené úplne zmeniť oblasť pôsobenia a presunúť sa z financií na ‚people‘ oddelenie (štandardne oddelenie ľudských zdrojov).
Aj keď sme sa už rozrástli na veľkú firmu so 750 zamestnancami, stále sa snažíme zachovať si dynamiku, ako keď sme začínali – nefungujeme na prebujnelých administratívnych procesoch, know-how sa odovzdáva z človeka na človeka a stále sa tu niečo nové tvorí a vymýšľa. Ja sa preto aj po toľkých rokoch väčšinu dní do práce teším.“
Tešia ma aktivity, ktoré nás posúvajú bližšie k digitálnej budúcnosti Igor Tóth, generálny riaditeľ
„Tých aktivít, ktoré mi v O2 robia radosť, je nesmierne veľa. Tešia ma veci, ktoré zlepšujú život našim zákazníkom a ktoré nás posúvajú bližšie k digitálnej budúcnosti. Či už zrušenie IVR, spustenie digitálneho operátora Radosť, alebo štart 5G siete. Za každou z nich stojí veľa úsilia a energie mojich kolegov, za čo im aj touto formou chcem poďakovať.
Jednou z najsilnejších spomienok bolo spustenie O2 Paušálu v roku 2012. Prvý paušál s telefónom a bez viazanosti a zároveň prvá propozícia, za ktorou som stál.“
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie
Keď viete, že je pri vás niekto, o koho sa môžete oprieť, nemusíte byť stále silní. Niekedy stačí vedieť, že ak už nevládzete, niekto vás na chvíľu zastúpi.
Autor Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Dávid Hanko
Dátum
Po odchode do dôchodku jej začali chýbať ľudia, výzvy aj pocit, že ju niekto potrebuje. Cez projekt Babi zo susedstva sa Zuzana spojila s rodinou, ktorú predtým nepoznala. Z pôvodnej predstavy o pomoci napokon vznikol vzťah založený na dôvere, blízkosti a vzájomnosti. Raz týždenne vyzdvihuje zo škôlky dvoch malých chlapcov a trávi s nimi čas. Niekedy sa vyberú na bicykloch cez Dunaj, inokedy na ihrisko či na zmrzlinu. Spolu zažívajú aj veci, ktoré sú pre chlapcov úplne nové. „Nešla som do projektu preto, že nemám čo robiť, ale chcela som robiť niečo, čo má zmysel,“ vysvetľuje Zuzana.
Prepájať ľudí naprieč generáciami je rovnako dôležité ako spájať deti z rôznych svetov. Vo svojej učiteľskej praxi sa o to usiluje aj ocenený pedagóg Michal Sivák.
V rozhovore so Zuzanou sa dočítate:
ako sa buduje dôvera medzi ľuďmi, ktorí sa predtým nepoznali,
čo ju prekvapilo na dnešnom rodičovstve,
ako sa od rodičov učí rešpektujúcej výchove,
čím ju obohacujú chlapci, o ktorých sa stará, a čo odovzdáva ona im,
ktorá vlastnosť je podľa nej najdôležitejšia pre ľudí, ktorí sa chcú do projektu zapojiť,
prečo si myslí, že starí rodičia sú často trpezlivejší, než boli kedysi ako rodičia.
Ako by ste sa opísali niekomu, kto vás nepozná?
Celý život som bola aktívna. Pracovala som vo výskume v oblasti sociológie, psychológie a vzdelávania, kde sa človek musí neustále učiť a pýtať. Mala som na starosti rôzne projekty, zhodou okolností som sa venovala aj otázkam zosúlaďovania pracovného a rodinného života.
Moja práca ma napĺňala, prinášala veľa rozhodovania a veľa práce s ľuďmi. Navyše, vo voľnom čase sa od mladosti venujem rôznym športom, ako sú bicyklovanie či bežkovanie. Keď som odišla do dôchodku, začali mi chýbať ľudia, výzvy a najmä pocit, že ma niekto potrebuje.
Prvýkrát po rokoch som pocítila akési prázdno a vedela som, že musím niečo podniknúť. Dôchodok je v istom zmysle návrat k osobným záujmom a človek nanovo hľadá, čo ho baví.
Ako to myslíte?
Roky robíte, čo treba, plníte nejaké roly: ako pracovníčka, manželka, mama či kolegyňa. A zrazu roly zaniknú a vy stojíte pred otázkou, kto ste, keď už nemusíte nič. Je to naoko oslobodzujúce, ale aj trochu problematické.
Keďže som prirodzene aktívna, v mojom prípade nešlo ani tak o to, aby som si vyplnila čas, ale chcela som si ho naplniť niečím, čo má zmysel.
Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.
Búrate teda mýtus o osamelej žene na dôchodku, ktorá nemá čo robiť, a tak sa prihlásila do programu.
Nenazvala by som to mýtus. Motivácie môžu byť rôzne. To však nebol môj prípad, skôr naopak.
Niektorí ľudia v mojom okolí mi hovoria, že mám toho priveľa a mala by som už zvoľniť, ale mňa to nijako nezaťažuje.
Chcem byť aktívna a užitočná, pretože mi to dodáva energiu. Šport je taká moja investícia: čo teraz vložím do pohybu a ďalších aktivít, to si o desať rokov nebudem musieť kupovať v lekárni.
A nie som v tom sama. V programe je viac žien, ktoré sú mi podobné. Majú za sebou bohatý pracovný život, svoje záľuby aj plný kalendár. Neprichádzajú preto, že by nemali čo robiť, ale preto, že majú čo dať.
Ako ste sa dozvedeli o projekte Babi zo susedstva?
Poslala mi ho kamarátka, ktorá ma dobre pozná. Hneď ma zaujal. Pre človeka je dôležité cítiť, že je potrebný. Prihlásila som sa teda cez webovú stránku, kde môžu rodiny aj ženy v zrelom veku vyplniť dotazník a prejaviť záujem. Následne som dostala anotácie od viacerých rodín a po čase som si vybrala tú svoju.
Bola som rada, že môžem dať niekomu to, čo mi chýbalo, keď som vychovávala svoje tri deti. Bola som v cudzom meste úplne sama – bez mamy, svokry či kamarátok. Chodila som do práce na plný úväzok, vtedy som si často želala, aby pri mne aspoň na chvíľu niekto bol.
Dnes môžete byť tá, ktorá poskytuje oporu iným. Aký je to pocit?
Dáva mi to veľký zmysel. Keď je pri vás niekto, kto vám podá ruku, nemusíte byť silná stále. Stačí vedieť, že keď nevládzete, niekto to na chvíľu podrží za vás.
Vidím to aj pri „mojej“ rodine v úplných maličkostiach. Napríklad, že si manželia po príchode z práce stihnú v pokoji vymeniť pár slov, kým som ja ešte s chlapcami. Alebo keď jeden z chlapcov ochorie, rodičia si nemusia hneď brať voľno v práci, pretože vedia, že mi môžu zavolať. Treba však povedať, že je to vzájomné.
Ja im pomáham, ale oni mi na oplátku dávajú pocit, že som vítaná.
Čo ešte dáva program vám osobne?
Dostala som oveľa viac, než som čakala. Prihlásila som sa s tým, že chcem byť nablízku deťom, a napokon som si našla celú rodinu. Je to veľmi pekná rodina. Postupne sme zistili, že máme mnoho spoločného, či už kultúru, cestovanie, alebo aj šport.
Je príjemné, že sa mám o čom rozprávať nielen s chlapcami, ale aj s ich rodičmi. Napríklad ráno pred prácou si spolu vypijeme kávu, dokonca sme boli spolu v divadle. Nie som pre nich len pomoc s deťmi, sme si stále bližší.
A ako obohacuje vaša spoločnosť deti?
Chlapcom môžem dať to, čo je podľa mňa najcennejšie – čas a pozornosť. Ja sa nikam neponáhľam. Takže keď chcú so mnou hodinu fúkať do bublifuku alebo sa rozprávať o dinosauroch, máme na to celé popoludnie.
Takže sa obohacujete navzájom.
Áno, to je na tom to najkrajšie. Nie je to služba, ale vzťah založený na dobrovoľnosti. A vzťah nikdy nefunguje len jedným smerom.
Ako funguje projekt Babi zo susedstva
Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.
Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová, ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.
A vďaka čomu váš vzťah funguje?
Vďaka vzájomnému rešpektu. Ja rešpektujem rozhodnutia rodiny a oni zas mňa, moje skúsenosti aj môj čas. Nikto nikomu nič neprikazuje, skôr sa dopĺňame.
Ako si spomínate na začiatky?
Prvý rok sme sa s chlapcami stretávali vždy v prítomnosti ich mamy. Až neskôr som začala sama vyzdvihovať staršieho zo škôlky. Mama bola stále nablízku, a keď mohla, pridala sa k nám.
Postupne získala istotu, že sú chlapci v dobrých rukách, a mohla si počas našich stretnutí vybavovať vlastné veci.
Časom ste sa teda zoznamovali a budovali si dôveru?
Áno, dôvera sa nedá uponáhľať. Medzi nami sa to prelomilo, keď počas prvého roka jeden z chlapcov ochorel a nemal s ním kto zostať. Mama mi vtedy zverila kľúče od bytu a ja som s ním zostala doma sama. Pamätám si, že som si v tej chvíli uvedomila, že už nie som len pani zo susedstva, ale niekto, komu naozaj dôverujú.
Dnes s chlapcami podnikáme všeličo. Ideme na bicykloch cez Dunaj, autobusom k jazeru alebo sa len prejdeme na zmrzlinu. Predtým autobusom veľa necestovali, takže s nimi môžem zažiť množstvo vecí po prvý raz.
Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.
Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.
Bolo niečo, čo vás prekvapilo?
Asi najviac to, ako sa zmenilo fungovanie rodín. Keď som mala malé deti ja, starostlivosť o domácnosť aj o ne ležala prevažne na mame. Dnes je to oveľa vyrovnanejšie. Otec chlapcov kúpe, varí, ide s nimi k lekárovi a nikto to nepovažuje za nič výnimočné. Rodičia sa prirodzene striedajú a dopĺňajú.
A prekvapilo ma aj to, ako rešpektujúco sa k deťom správajú. Učím sa od nich, pretože za našich čias to bolo iné. Obdivujem, s akou trpezlivosťou veci vysvetľujú. My sme často povedali: „Lebo som to povedala.“ A bolo. Oni si k dieťaťu čupnú, pozrú sa mu do očí a vysvetlia, aké správanie sa od neho očakáva a prečo.
Dieťa pre nich nie je podriadený, ale plnohodnotný človek s vlastnými pocitmi a názormi, ktorý má právo byť vypočutý. Neznamená to, že mu všetko dovolia. Hranice existujú, len sa k nim dieťa vedie vysvetľovaním, nie strachom. Toto sú veci, ktoré som sa musela naučiť.
Bolo to niečo, čo ste si na začiatku nastavili s rodičmi?
Nie, žiadne formálne pravidlá sme si nedávali. Ja som sa skôr naladila na rodinu a postupne som vnímala ich spôsob fungovania. Pozorovala som, ako sa s chlapcami rozprávajú, čo je pre nich dôležité, a keď som si nebola istá, jednoducho som sa opýtala.
Som presvedčená, že rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. Moja úloha nie je vychovávať po svojom, ale nadviazať na to, čo si doma sami budujú.
Takže ste museli pracovať aj na sebe a učiť sa nové veci?
Áno. Som však pomerne zvedavý a otvorený človek, takže ma to skôr baví, než by mi to prekážalo. Možno toto niektorým starším ľuďom chýba. Majú pevnú predstavu, ako majú veci byť, pretože tak to predsa robili celý život. A z toho potom vznikajú nezhody s mladými rodičmi.
Otvorenosť je podľa mňa možno najdôležitejšia vlastnosť, ktorú by mal mať človek, ak sa chce do takého programu zapojiť. Neprichádzate doň ako niekto, kto vie všetko lepšie. Prichádzate do cudzej rodiny, ktorá má svoje pravidlá a svoj spôsob života.
Keď ste ochotní sa učiť, zistíte, že aj v mojom veku sa dá ešte veľa objaviť.
Obzeráte sa vďaka tejto skúsenosti aj na vlastné rodičovstvo?
Áno, s odstupom času premýšľam, aká mama som bola ja. Každý rodič je tak trochu prvolezec. Nikto vám nedá návod, všetko sa učíte za pochodu a mnohé veci pochopíte, až keď je neskoro ich zmeniť.
Dnes viem byť oveľa prítomnejšia, než som bola kedysi pri vlastných deťoch. Vtedy som mala hlavu plnú práce, nákupov a toho, čo treba stihnúť. Teraz je mojou jedinou úlohou byť s chlapcami a venovať im čas. Nič iné ma pri tom netlačí.
Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.
Čo by ste poradili starším ľuďom, ktorí váhajú, či sa do niečoho podobného zapojiť?
Nič neriskujete. Ak nebudete na začiatku vzťahu zdržanliví, ale otvorení, časom sa uvidí, či si s rodinkou padnete do oka. Príliš veľké očakávania môžu byť kontraproduktívne.
Veľa sme hovorili o osobnom prínose, ale vnímam aj spoločenský prínos. Ľudia majú príležitosť spoznávať sa, byť na seba lepší, tvoriť komunitu. Komu chýba odvaha, nech sa spojí s inými, ktorí jej majú o trochu viac.
O projekte Babi zo susedstva
Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.
Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová (na snímke), ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
