Ľudia z O2 nám porozprávali, ktoré míľniky im aj po rokoch robia radosť. Oslávte narodeniny spolu s nimi a získajte niekoľko darčekov, ktoré pre vás O2 pri príležitosti narodenín pripravilo.
Nezabudnem na okamih, keď sme postavili na hlavu doterajšie telco pravidlá Ivica Augustovičová, vedúca oddelenia všeobecného práva
„Hoci mám medzi našimi produktmi iné srdcovky, moje najsilnejšie spomienky sa spájajú s O2 Fér. Tento okamih, keď sa vďaka O2 dovtedajšie zaužívané telco pravidlá postavili úplne na hlavu, sa už asi nebude opakovať.
Celé uvedenie produktu od teasingovej kampane po uvedenie produktov a následné masívne porovnávacie kampane typu „vyskúšajte niečo iné“. Nikdy viac som už odvtedy neriešila toľko podaní konkurencie voči O2 na všetky možné úrady, štátne orgány, súdy či Radu pre reklamu.“
Najviac sa teším z projektu, ktorý motivuje deti k športu Lucia Petrášová, riaditeľka komunikácie a značky
„Mám to štastie, že pracujem vo firme, ktorá robí naozaj veľa krásnych aktivít, na ktoré môžeme byť hrdí. Úprimne sa však asi najviac teším z projektu O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá najmä v dnešnej ťažkej dobe robí veľmi záslužnú a dôležitú prácu – motivuje tisíce detí k športu a dáva im tak zmysluplnú alternatívu trávenia voľného času formou pohybu a nie iba technológií.
Hneď po mojom príchode do O2 (už to pomaly bude 12 rokov) ma veľmi príjemne prekvapilo, že hodnoty férovosti, úprimnosti a ľudskosti, ktorými sa značka prezentovala navonok, sú súčasťou každodennej práce v O2 vrátane marketingu a marketingovej komunikácie.
Zároveň som sa trochu obávala ‚korporátnosti‘ a oficiálnosti, keďže som do O2 prišla z prostredia naozaj neformálnej reklamnej agentúry. No moje obavy rozptýlilo napríklad už len to, že som do O2 nastupovala v januári, ale už v decembri som bola pozvaná na vianočnú párty, aby som sa zoznámila s kolegami. To bolo naozaj veľmi milé a mám na to pekné spomienky.“
Kampaň k Novembru ma fascinuje aj po rokoch Ivan Štubniak, špecialista sociálnych médií
„Najsilnejšia spomienka v O2 sa mi spája s momentom, keď som v O2 stretol svoju priateľku a dnes už manželku. Ale to nebola priamo aktivita O2. (smiech)
Najsilnejšie na mňa zapôsobila prvá kampaň k 17. novembru. Priznám sa, že pred ňou som ani poriadne nevedel, prečo máme v ten deň voľno. Vedel som, že bola nejaká Nežná revolúcia, ale to bolo tak všetko. Keď O2 s touto kampaňou prišlo, doštudoval som si to. Vtedy mi bolo nad slnko jasnejšie, že takáto kampaň je veľmi dôležitá. Silná myšlienka a vynikajúco spracovaná. Každý rok sa opakuje a je vždy iná. Fascinuje ma to.
Robí mi radosť, že O2 je značka s názorom. V dnešnej dobe je to veľmi dôležité. Rovnako dôležité je svoj názor aj podložiť skutkami. O2 to robí cez Férovú Nadáciu množstvom grantov. S tým sú spojené aj názorové kampane. Zdieľaj s rozumom, Nebuď pirát alebo aj už spomínaný 17. november sú všetko kampane, ktoré komunikujú dôležité témy, a myslím si, že majú veľký vplyv na spoločnosť, v ktorej žijeme.“
Nikdy nám nechýbala odvaha robiť veci inak Jana Sekerová, riaditeľka ľudských zdrojov
„Do O2 som nastúpila v roku 2008 – v čase, keď sa spúšťalo prelomové O2 Fér, a ja som bola akurát tým človekom, ktorý každý deň posielal top manažmentu reporty s pribúdajúcimi počtami zákazníkov. Dodnes si pamätám, ako na ne netrpezlivo čakali. V tom čase sa mi vždy rozbúšilo srdce, keď konkurencia zverejnila kvartálne výsledky a mojou úlohou bolo spracovať údaje do grafov a odprezentovať, akým raketovým tempom nám rastie trhový podiel.
Veľmi sa teším aj z toho, že okrem trhového podielu som vo firme vyrástla aj ja. V O2 nikdy nechýbala odvaha robiť veci inak ako ostatní, mne tu bolo umožnené úplne zmeniť oblasť pôsobenia a presunúť sa z financií na ‚people‘ oddelenie (štandardne oddelenie ľudských zdrojov).
Aj keď sme sa už rozrástli na veľkú firmu so 750 zamestnancami, stále sa snažíme zachovať si dynamiku, ako keď sme začínali – nefungujeme na prebujnelých administratívnych procesoch, know-how sa odovzdáva z človeka na človeka a stále sa tu niečo nové tvorí a vymýšľa. Ja sa preto aj po toľkých rokoch väčšinu dní do práce teším.“
Tešia ma aktivity, ktoré nás posúvajú bližšie k digitálnej budúcnosti Igor Tóth, generálny riaditeľ
„Tých aktivít, ktoré mi v O2 robia radosť, je nesmierne veľa. Tešia ma veci, ktoré zlepšujú život našim zákazníkom a ktoré nás posúvajú bližšie k digitálnej budúcnosti. Či už zrušenie IVR, spustenie digitálneho operátora Radosť, alebo štart 5G siete. Za každou z nich stojí veľa úsilia a energie mojich kolegov, za čo im aj touto formou chcem poďakovať.
Jednou z najsilnejších spomienok bolo spustenie O2 Paušálu v roku 2012. Prvý paušál s telefónom a bez viazanosti a zároveň prvá propozícia, za ktorou som stál.“
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese
Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.
Autorka Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.
V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:
prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
ako v japončine mizne ego,
prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
tipy na „skryté poklady“ Japonska.
Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?
To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.
Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka.
Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.
To vám pomohlo preniknúť hlbšie?
Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“.
Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru.
Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.
Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?
Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.
Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje.
Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.
Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?
Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami.
Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál.
Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.
Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?
Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech).
V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie.
Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.
Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?
Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať.
Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.
Japonské skryté poklady
Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.
Onsen ako rituál duše
Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.
Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.
Trasy pre hľadačov ticha
Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:
Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.
Ako to myslíte?
Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.
Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.
Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.
Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu.
Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.
Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?
Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze.
Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.
Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.
Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší.
Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta.
Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.
Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.
Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?
Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.
Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.
Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?
Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“
Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“
Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry?
Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.
Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť.
Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
