Ľudia z O2 nám porozprávali, ktoré míľniky im aj po rokoch robia radosť. Oslávte narodeniny spolu s nimi a získajte niekoľko darčekov, ktoré pre vás O2 pri príležitosti narodenín pripravilo.
Nezabudnem na okamih, keď sme postavili na hlavu doterajšie telco pravidlá Ivica Augustovičová, vedúca oddelenia všeobecného práva
„Hoci mám medzi našimi produktmi iné srdcovky, moje najsilnejšie spomienky sa spájajú s O2 Fér. Tento okamih, keď sa vďaka O2 dovtedajšie zaužívané telco pravidlá postavili úplne na hlavu, sa už asi nebude opakovať.
Celé uvedenie produktu od teasingovej kampane po uvedenie produktov a následné masívne porovnávacie kampane typu „vyskúšajte niečo iné“. Nikdy viac som už odvtedy neriešila toľko podaní konkurencie voči O2 na všetky možné úrady, štátne orgány, súdy či Radu pre reklamu.“
Najviac sa teším z projektu, ktorý motivuje deti k športu Lucia Petrášová, riaditeľka komunikácie a značky
„Mám to štastie, že pracujem vo firme, ktorá robí naozaj veľa krásnych aktivít, na ktoré môžeme byť hrdí. Úprimne sa však asi najviac teším z projektu O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá najmä v dnešnej ťažkej dobe robí veľmi záslužnú a dôležitú prácu – motivuje tisíce detí k športu a dáva im tak zmysluplnú alternatívu trávenia voľného času formou pohybu a nie iba technológií.
Hneď po mojom príchode do O2 (už to pomaly bude 12 rokov) ma veľmi príjemne prekvapilo, že hodnoty férovosti, úprimnosti a ľudskosti, ktorými sa značka prezentovala navonok, sú súčasťou každodennej práce v O2 vrátane marketingu a marketingovej komunikácie.
Zároveň som sa trochu obávala ‚korporátnosti‘ a oficiálnosti, keďže som do O2 prišla z prostredia naozaj neformálnej reklamnej agentúry. No moje obavy rozptýlilo napríklad už len to, že som do O2 nastupovala v januári, ale už v decembri som bola pozvaná na vianočnú párty, aby som sa zoznámila s kolegami. To bolo naozaj veľmi milé a mám na to pekné spomienky.“
Kampaň k Novembru ma fascinuje aj po rokoch Ivan Štubniak, špecialista sociálnych médií
„Najsilnejšia spomienka v O2 sa mi spája s momentom, keď som v O2 stretol svoju priateľku a dnes už manželku. Ale to nebola priamo aktivita O2. (smiech)
Najsilnejšie na mňa zapôsobila prvá kampaň k 17. novembru. Priznám sa, že pred ňou som ani poriadne nevedel, prečo máme v ten deň voľno. Vedel som, že bola nejaká Nežná revolúcia, ale to bolo tak všetko. Keď O2 s touto kampaňou prišlo, doštudoval som si to. Vtedy mi bolo nad slnko jasnejšie, že takáto kampaň je veľmi dôležitá. Silná myšlienka a vynikajúco spracovaná. Každý rok sa opakuje a je vždy iná. Fascinuje ma to.
Robí mi radosť, že O2 je značka s názorom. V dnešnej dobe je to veľmi dôležité. Rovnako dôležité je svoj názor aj podložiť skutkami. O2 to robí cez Férovú Nadáciu množstvom grantov. S tým sú spojené aj názorové kampane. Zdieľaj s rozumom, Nebuď pirát alebo aj už spomínaný 17. november sú všetko kampane, ktoré komunikujú dôležité témy, a myslím si, že majú veľký vplyv na spoločnosť, v ktorej žijeme.“
Nikdy nám nechýbala odvaha robiť veci inak Jana Sekerová, riaditeľka ľudských zdrojov
„Do O2 som nastúpila v roku 2008 – v čase, keď sa spúšťalo prelomové O2 Fér, a ja som bola akurát tým človekom, ktorý každý deň posielal top manažmentu reporty s pribúdajúcimi počtami zákazníkov. Dodnes si pamätám, ako na ne netrpezlivo čakali. V tom čase sa mi vždy rozbúšilo srdce, keď konkurencia zverejnila kvartálne výsledky a mojou úlohou bolo spracovať údaje do grafov a odprezentovať, akým raketovým tempom nám rastie trhový podiel.
Veľmi sa teším aj z toho, že okrem trhového podielu som vo firme vyrástla aj ja. V O2 nikdy nechýbala odvaha robiť veci inak ako ostatní, mne tu bolo umožnené úplne zmeniť oblasť pôsobenia a presunúť sa z financií na ‚people‘ oddelenie (štandardne oddelenie ľudských zdrojov).
Aj keď sme sa už rozrástli na veľkú firmu so 750 zamestnancami, stále sa snažíme zachovať si dynamiku, ako keď sme začínali – nefungujeme na prebujnelých administratívnych procesoch, know-how sa odovzdáva z človeka na človeka a stále sa tu niečo nové tvorí a vymýšľa. Ja sa preto aj po toľkých rokoch väčšinu dní do práce teším.“
Tešia ma aktivity, ktoré nás posúvajú bližšie k digitálnej budúcnosti Igor Tóth, generálny riaditeľ
„Tých aktivít, ktoré mi v O2 robia radosť, je nesmierne veľa. Tešia ma veci, ktoré zlepšujú život našim zákazníkom a ktoré nás posúvajú bližšie k digitálnej budúcnosti. Či už zrušenie IVR, spustenie digitálneho operátora Radosť, alebo štart 5G siete. Za každou z nich stojí veľa úsilia a energie mojich kolegov, za čo im aj touto formou chcem poďakovať.
Jednou z najsilnejších spomienok bolo spustenie O2 Paušálu v roku 2012. Prvý paušál s telefónom a bez viazanosti a zároveň prvá propozícia, za ktorou som stál.“
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Valentína Sedileková z organizácie Chuť žiť: „V neistom svete sa jedlo stáva nástrojom kontroly.“
Žijeme v turbulentnej dobe, ktorá na nás vyvíja obrovský tlak. Jedlo sa vtedy stáva bežným spôsobom, ako sa snažíme stabilizovať svoj vnútorný svet.
Autorka Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Jedlo dnes vnímame najmä cez kalórie, váhu a zdravé či nezdravé potraviny. V skutočnosti však náš vzťah k jedlu odráža oveľa viac – emócie, spoločenské tlaky aj spôsob, akým premýšľame o vlastnom tele. „Je v poriadku, keď sa naše emócie spájajú s jedlom. Problém nastáva až vtedy, keď jedlom regulujeme emócie príliš často a opakovane,“ hovorí Valentína Sedileková, zakladateľka organizácie Chuť žiť, ktorá pomáha nielen ľuďom s poruchami príjmu potravy, ale aj ich blízkym.
V rozhovore s Valentínou sa dozviete:
prečo je jedlo pre mnohých ľudí nástrojom na zvládanie stresu,
aké rôzne podoby môže mať narušený vzťah k jedlu,
ako kult štíhlosti, diéty a tzv. healthismus ovplyvňujú náš pohľad na telo,
čo je binge eating disorder a prečo toto ochorenie podceňujeme,
kde je hranica medzi bežným jedením zo stresu a varovným signálom.
Náš vzťah k jedlu často prezrádza, ako sa cítime vo svojom vnútri. Čo všetko pre nás jedlo znamená okrem toho, že nás zasýti?
Je to veľmi dôležitá téma. V súčasnosti sa nám s jedlom spája ľahká dostupnosť potravín, nárast obezity či porúch príjmu potravy. O jedle sa zvykne hovoriť ako o nejakom palive. Podľa môjho názoru sa pri týchto debatách často zabúda na psychosociálny kontext.
Jedlo je neoddeliteľnou súčasťou nášho sociálneho života. Keď sa chceme stretnúť s priateľmi, ideme na kávu či koláč; v zahraničí často spoznávame kultúru cez lokálnu gastronómiu… Množstvo pekných spomienok a dôležitých životných udalostí je spojených práve s jedlom.
Jedlo je prirodzene prepojené s naším životom, s radostnými, no niekedy aj so smutnými udalosťami. Je preto kľúčové, aby sme o ňom nehovorili len technicky, ale vnímali aj jeho sociálnu funkciu.
Pre mnohých ľudí je jedlo jedným zo spôsobov, ako regulujú emócie. Je to v poriadku?
Prepájanie jedla a emócií má často negatívny nános. Ľudia si pod tým hneď predstavia prejedanie alebo niečo, za čo by sa mali hanbiť. Ja si však myslím, že by mal zaznieť aj ten opačný rozmer, že je v poriadku, keď sa naše emócie spájajú s jedlom.
Problém nastáva vtedy, keď jedlom regulujeme emócie príliš často a opakovane a chýbajú nám, resp. nevieme použiť iné spôsoby zvládania.
Ako sa v tom má vyznať bežný človek? Na jednej strane je prirodzené, že si jedlo chceme vychutnávať. Zároveň žijeme v spoločnosti, kde na nás zo všetkých strán útočia silné odkazy o tom, ako by sme mali jesť a vyzerať.
Presne tak. Žijeme v prostredí, kde sú vysoko spracované potraviny dostupnejšie než kedykoľvek predtým. Neustále počúvame o nadváhe a obezite, ale aj tom, že musíme jesť plnohodnotne, kvalitne, nesmieme jesť cukor a musíme si strážiť váhu.
Tento apel má svoj historický vývoj. Keď začal stúpať výskyt obezity, verejné zdravotníctvo začalo rámcovať hmotnosť človeka ako ľahko viditeľný a merateľný ukazovateľ zdravia, čo sa posúvalo do médií, odporúčaní a kampaní. Ich cieľom bolo zjednodušiť komunikáciu, ale toto zjednodušovanie prinieslo aj vedľajšie účinky.
Okolo tejto témy výrazne narástol diétny, fitness a wellness trh.Regály sú plné nízkotučných, bezcukrových či proteínových výrobkov. Tlak na to, aby sme sa stravovali „čisto“ a „zdravo“, je niekedy až extrémny. Strach z priberania alebo potreba chudnúť sa tak dostáva aj k ľuďom, ktorí nemajú žiadne zdravotné ťažkosti. Dopadom môže byť, že si začnú viac strážiť telo, báť sa priberania alebo spájať štíhlosť s hodnotou či zdravím.
Paradoxom je, že rastie aj citlivosť voči poruchám príjmu potravy, no popritom stále pretrváva silný kultúrny tlak na štíhlosť a „dokonalé“ telo.
Veľkú úlohu tu zohráva aj tzv. healthismus.
Čo znamená healthismus?
Ide o naratív, ktorý pripisuje zodpovednosť za zdravie a hmotnosť výhradne jednotlivcovi. Ak má niekto vyššiu váhu, spoločnosť to vníma ako jeho osobné zlyhanie alebo chybu. Pri obezite aj pri poruchách príjmu potravy však vidíme, že ide o chronické stavy, kde nejde len o individuálnu vôľu, ale o obrovské množstvo iných faktorov.
Vo všeobecnosti je súčasný pohľad na jedlo veľmi zúžený a prísne zacielený na manažment hmotnosti. Je to obrovská škoda, pretože jedlo v našich životoch napĺňa oveľa viac funkcií.
„Tému jedla dnes príliš zužujeme len na stráženie váhy. Jedlo pritom v našom živote napĺňa oveľa viac funkcií.“
Aké rôzne podoby môže mať narušený vzťah k jedlu?
Rada to vysvetľujem ako priamku s tromi hlavnými časťami. Na jej začiatku stojí zdravý životný štýl, ktorý je definovaný slobodou a flexibilitou. Ide o prirodzené stravovanie a pohyb, pri ktorých jedlo nie je zdrojom stresu.
Postupne sa na priamke môžeme posunúť k narušenému vzťahu k jedlu, kde sa objavujú vzorce správania, ktoré nám už neprospievajú. Môže ísť napríklad o emočné jedenie ako spôsob zvládania náročných situácií, neustále cyklenie sa v diétach alebo takzvané ortorektické správanie, teda prehnanú fixáciu na „čisté“ a nutrične hodnotné potraviny.
Hoci sa tu ešte nedá hovoriť o klinickej diagnóze, takéto nastavenie nás už môže obmedzovať, vyvolávať výčitky a negatívne vplývať na celkovú pohodu.
Na konci tejto priamky stoja samotné poruchy príjmu potravy (PPP), ktoré zasahujú do všetkých oblastí života. Patria sem diagnózy zamerané na štíhlosť, ako anorexia či bulímia, ale aj porucha ARFID. Pri nej nejde o postavu, ale o extrémne selektívne jedenie spôsobené napríklad strachom z dusenia alebo citlivosťou na textúru jedla.
Na druhej strane porúch príjmu potravy sú tendencie prejedať sa, tzv. binge eating disorder. Práve táto časť spektra PPP je dnes najviac podceňovaná a stigmatizovaná, pretože ju spoločnosť vníma len ako zlyhanie vôle či disciplíny.
V ľuďoch to následne vyvoláva obrovskú hanbu, pre ktorú sa boja vyhľadať pomoc.
Prečosa jedlo často stáva odpoveďou na tlak, bolesť, neistotu či dlhodobé preťaženie?
Žijeme v neistom, turbulentnom svete, ktorý na nás vyvíja obrovský tlak. V takomto prostredí je zameranie sa na jedlo jedným z najbežnejších spôsobov, ako sa snažíme získať stratenú kontrolu alebo stabilizovať svoj vnútorný svet.
Určite je to spojené aj s dopamínom. Keď pociťujeme nepokoj, distres, úzkosť alebo inú emočnú záťaž, podvedome hľadáme niečo, čo nás rýchlo vráti do stavu harmónie (homeostázy). Jedlo v tomto smere funguje ako okamžitý regulátor emócií, prináša rýchle uspokojenie a krátkodobú úľavu.
Dôležité však je poznať svoju mieru, presnejšie povedané, mať široké a flexibilné portfólio nástrojov, ktorými sa vieme upokojiť. Ak je jedlo naším jediným nástrojom, nastáva problém.
Ľudia s poruchami príjmu potravy majú často problém porozumieť vlastným emóciám alebo ich cítiť. Nie sú v kontakte so svojím telom, nevedia vyjadriť napríklad hnev a obracajú ho proti sebe alebo majú ťažkosti s reguláciou impulzov.
Svoju rolu tu zohrávajú aj naše vrodené danosti, štruktúra mozgu či osobnostné predispozície. Jednoducho povedané, niekto má biologicky silnejšiu tendenciu siahať po jedle ako po nástroji na zvládanie stresu.
Ktorá forma porúch príjmu potravy je dnes najčastejšia?
Je to práve spomínané prejedanie – binge eating disorder. Pre absenciu kompenzačných mechanizmov a sprievodnú hanbu však zostáva často nepochopené a neliečené. Naráža totiž na hlboko zakorenené stereotypy, ktoré si so sebou nesieme.
Štíhlosť je v dnešnom svete hodnotou a symbolom bohatstva. Naopak, keď vidíme človeka s obezitou, okamžite sa zjavujú rôzne morálne hodnotenia. Podvedome ho označíme za lenivého, niekoho, kto sa o seba nevie postarať a komu chýba pevná vôľa.
Práve tieto predsudky robia tému prejedania takou náročnou.
Skúsme si opísať, čo sa deje v človeku, ktorý týmto prechádza. Okolie má totiž často pocit, že je to jednoduché, že si stačí povedať dosť a prestať. Prečo to tak nie je?
Mechanizmus porúch príjmu potravy funguje v niekoľkých prepojených rovinách. Prvou je neurobiologická rovina. Každý máme inú genetickú výbavu – niekto má prirodzene vyššiu tendenciu ku kontrole a rigidite (typické pre anorexiu), iný má vyššiu impulzivitu a silnejšiu potrebu okamžitej odmeny.
U impulzívnejších ľudí dochádza k momentu, keď sa prísny režim jednoducho „zlomí“ do záchvatu prejedania. Tu nastupuje kognitívna rovina, kde je sebahodnota človeka nezdravo prepojená so štíhlosťou. Ak veríte, že vaša identita závisí od kontroly váhy, akýkoľvek výkyv vnímate ako katastrofu.
Keď po období reštrikcie príde záchvat, mozog zaplavia myšlienky typu: „Som neschopná, všetko som pokazila.“ Namiesto súcitu nastupuje trest v podobe ďalšieho hladovania alebo kompenzácie.
„Prejedanie, tzv. binge eating disorder, je dnes najviac podceňované a stigmatizované, pretože ho spoločnosť vníma len ako zlyhanie vôle. V ľuďoch to následne vyvoláva obrovskú hanbu a boja sa vyhľadať pomoc.“
Dostanete sa do bludného kruhu…
Presne tak, záchvat sa postupne stáva návykom a zvládacím mechanizmom. Je to ako krátkodobé „objatie“, útek pred sebanenávisťou a tlakom v hlave. Konkrétnemu človeku to môže priniesť aj dočasný pocit úľavy.
Zároveň má tento proces aj fyzické dôsledky. Známy je napríklad syndróm hladovania (starvation syndrome). Mení sa trávenie, dochádza k nafukovaniu, čo v skreslenom vnímaní chorého človeka vyvoláva pocit, že je „tučný“, a tak ide do ešte hlbšej reštrikcie. Samotný deficit je pre telo signálom ohrozenia, preto mu vzdoruje. Príkladom sú napríklad aj časté myšlienky na jedlo.
Je to komplexný systém, kde sa biologické potreby bijú s kognitívnymi skresleniami.
Kde je hranica, keď sa z nevinného večerného zajedania únavy stáva varovný signál?
Myslím si, že kľúčové je sledovať, do akej miery nám vzťah k jedlu zasahuje do nášho bežného každodenného fungovania. Ak som pod tlakom a necítim sa dobre, prvým krokom k zmene je úprimné priznanie si tohto stavu.
Varovným signálom je často strata prirodzeného režimu. Ak sa jedlo stáva jediným kompenzačným mechanizmom a pravidlom či ak pravidelne do postele odchádzam s pocitom nepríjemne plného brucha a fyzického diskomfortu.
Prejavuje sa to aj stratou kondície. Zrazu nevládzem to, čo predtým, cítim sa chronicky unavená a strácam kontakt so svojimi potrebami. Neznamená to hneď, že mám dramatický problém, ale je to akýsi signál, že sa niečo zmenilo a je vhodné sa na svoje fungovanie pozrieť.
Je dôležité povedať, že váha neodráža žiadne morálne zlyhnie, len ukazuje, ako momentálne fungujeme. Ak dôjde k prudkému nárastu alebo k náhlemu schudnutiu, je to znamenie, že sa v našom živote niečo deje.
Keď sa pozrieme na štatistiky, zdá sa, že počet ľudí s poruchami príjmu potravy rastie. Prečo je tento problém stále vypuklejší?
Áno, ten nárast je v porovnaní s obdobím pred pandémiou naozaj výrazný. Dôvody sú viaceré a navzájom sa prepletajú. Samotná pandémia pôsobila ako akcelerátor. Na jednej strane tu bol vírus a strach o zdravie, čo u mnohých viedlo k extrémnemu zameraniu na imunitu a zmenu životného štýlu.
Na druhej strane protipandemické opatrenia priniesli obrovský distres, neistotu, sociálnu izoláciu a stratu bežnej rutiny. Viedlo to k nárastu úzkostí, ktoré u detí a dospievajúcich podľa svetových štúdií vyústili k väčšiemu výskytu PPP až o 25 % či dokonca 40 % v porovnaní s predpandemickými trendami.
Dnes vidíme ešte jeden zaujímavý trend – výrazný nárast prípadov u chlapcov a mužov. Súvisí to s tým, že sa tejto téme konečne venujeme viac, financujeme výskum a dokážeme tieto problémy u mužov lepšie rozpoznávať. Nie je to teda len o tom, že by čísla rástli, ale aj o tom, že problémy vieme reálne pomenovať.
Okrem pandémie však hrajú obrovskú rolu sociokultúrne vplyvy. Neustále sme vystavovaní nerealistickému ideálu štíhlosti a krásy, ktorý je živený aj wellness fitnespriemyslom.
A čo sociálne siete?
Sociálne siete nás nútia pozerať sa na seba oveľa častejšie, než na čo je náš mozog prirodzene zvyknutý. Neustále porovnávame svoju celistvú realitu s vyselektovaným, ultradokonalým obrazom niekoho iného, čo v konečnom dôsledku vždy vyústi do pocitu, že so mnou niečo nie je v poriadku.
Pozitívom však zostáva, že vďaka lepšej osvete a diagnostike dnes ľudia o probléme vedia skôr. Majú väčšiu tendenciu vyhľadať odbornú pomoc a aj my odborníci už rozumieme širšiemu spektru týchto ťažkostí, čo nám umožňuje adresovať ich oveľa empatickejšie a efektívnejšie.
V poslednom období sa v spoločnosti intenzívne riešia lieky na chudnutie, ako je napríklad Ozempic. Je to téma aj vo vašich poradniach?
Určite áno, v tíme o tom pravidelne diskutujeme. Nemáme na to čierno-biely názor, pretože vieme, že niektorým ľuďom môžu podobné lieky zachrániť či predĺžiť život.
Odborná verejnosť sa však zhoduje v jednom: ich užívanie počas aktívnej liečby porúch príjmu potravy môže byť kontraproduktívne. Naším primárnym cieľom je najskôr stabilizovať samotnú poruchu a stravovací režim. Ak by sme sa počas aktívnej symptomatiky záchvatového prejedania alebo bulímie zamerali prioritne na redukciu hmotnosti, bolo by to s liečbou PPP nezlučiteľné.
Často vidíme, že ak sa podarí stabilizovať stravovanie, v priebehu času sa prirodzene upraví aj hmotnosť, ktorá je pre daného človeka zdravá a funkčná. Niekedy je však náročné zosúladiť to s túžbami klientov alebo odporúčaniami lekárov, ktorí tieto lieky predpíšu len na základe vysokého BMI, no „nepodchytia“ samotnú poruchu príjmu potravy.
„Dôležité je mať široké a flexibilné portfólio nástrojov, ktorými sa vieme upokojiť. Problém nastáva, ak je jedlo jediný spôsob, ako regulujeme stres.“
U dospievajúcich môže byť situácia ešte citlivejšia…
U dospievajúcich sa niekedy stretávame s tým, že rodič preferuje liek aj vo chvíli, keď dieťa napríklad aktívne vracia. V takýchto prípadoch musíme postupovať veľmi zodpovedne a niekedy aj spoluprácu odmietnuť, ak by to ohrozovalo zdravie dieťaťa.
Liek by nikdy nemal stáť osamotene. Prirovnala by som to k antidepresívam – ak mám panickú poruchu, lieky mi pomôžu zmierniť úzkosť, ale aby som ich raz nemusela brať, potrebujem psychoterapiu, ktorá ma naučí s tou úzkosťou pracovať a zmení môj spôsob života.
Čo mám robiť, ak som sa v tomto rozprávaní našiel/našla?
V prvom rade skúste k sebe pristupovať súcitne, nie hodnotiaco – namiesto „som slabá, zlyhala som“ pozrieť sa na vlastné prežívanie s väčším pochopením. Zároveň je dôležité nezostať v tom sám/sama a zdôveriť sa niekomu blízkemu.
Dobré je tiež vyhľadať odbornú pomoc alebo sa aspoň poradiť, napríklad anonymne a bezplatne cez našu linku Chuť žiť (https://www.chutzit.sk/linka-pomoci/), 0800 221 080, poradna@chutzit.sk, čet) alebo osloviť psychológa na konzultáciu či pravidelné sedenia.
Ak je stav vážny, napríklad sa objavujú aktívne symptómy alebo zhoršené zdravie, je na mieste kontaktovať psychiatra alebo všeobecného lekára. V extrémne vážnych prípadoch vyhľadať urgentnú pomoc.
Vyliečenie sa z poruchy príjmu potravy je dlhodobý proces. Často už len tým, že sa snažíte porozumieť a vytvoriť si stabilné prostredie, robíte dôležitý krok. Aj bez formálnej diagnózy alebo prebiehajúcej liečby môžete využiť niektoré z našich podporných služieb, ktoré vám pomôžu zorientovať sa, získať nástroje a cítiť sa menej osamelo – napríklad podporné poradenstvo pre rodičov, konzultácie s odborníčkami alebo terapeutickú skupinu pre rodičov.
Ako môže pomôcť okolie?
byť empatické,
nehodnotiť a nediagnostikovať,
vyjadriť záujem a poukázať na zmeny, ktoré na blízkom človeku pozoruje,
používať JA-výrok (napr. „Mám o teba strach…“),
motivovať k vyhľadaniu odbornej pomoci,
vyhľadať si informácie o PPP,
poradiť sa s odborníkom (využiť sa dá aj anonymná a bezplatná linka Chuť žiť na čísle 0800 221 080).
Vytvárať prostredie, v ktorom telo prestane byť objektom neustáleho hodnotenia, môže každý z nás. Kde začať?
Môžeme urobiť malé aj veľké kroky. Prvým je zamyslieť sa nad tým, ako sa my sami dívame na svoje vlastné telo. Často sme zaplavení ideálmi krásy a trendami estetických zákrokov, ktoré spôsobujú, že ľudia strácajú svoju autentickosť. Pritom v dobe umelej inteligencie bude ľudská jedinečnosť a inakosť čoraz cennejšia. Keď si dovolíme vnímať krásu v rozmanitosti, je to nesmierne oslobodzujúce.
Prakticky môžeme začať tým, že vo svojom okolí nebudeme otvárať takzvané diet talks. Ak ideme na večeru, sústreďme sa na spoločný čas a zážitok, nie na kalórie. Rovnako dôležité je prestať so škaredými slovami na adresu vlastného tela, ktoré formujú náš vnútorný svet.
Môžeme si upratať svoje sociálne siete – prestať sledovať a „lajkovať“ obsah, ktorý haní či posudzuje vzhľad iných. Ak vidíme, že je niekto pre svoj výzor šikanovaný, môžeme sa ho zastať alebo ho aspoň podporiť.
V závislosti od toho, akú máme v spoločnosti moc, môžeme robiť aj systémové zmeny. V školách môžeme prinášať témy prevencie a kritického myslenia, v politike meniť legislatívu a ako influenceri tvoriť obsah, ktorý podporuje diverzitu a sebaprijatie.
Sebaláska nie je propagáciou obezity. Práve naopak – mať sa rád, vyvinúť si pozitívny vzťah k pohybu a flexibilné stravovanie sú kľúčové faktory chrániace pred rozvojom porúch príjmu potravy. Každý z nás môže zo svojej pozície urobiť aspoň niečo malé, aby sme vytvorili láskavejšie prostredie pre seba aj pre ostatných.
Férová nadácia O2 je od roku 2020 partnerom preventívnych aktivít programu Chuť žiťa jedným z hlavných partnerov prevádzkovania linky pomoci Chuť žiť. O2 Business Services bezodplatne poskytuje bezplatné číslo 0800 221 080, server a sieť na prevádzkovanie Linky pomoci Chuť žiť.
Valentína Sedileková
Je zakladateľkou Centra Chuť žiť zameraného na liečbu a prevenciu porúch príjmu potravy a narušeného stravovania. Má osobnú skúsenosť s uzdravením z porúch príjmu potravy, na základe ktorej pracuje aj ako peer konzultantka. Študuje psychológiu na Trnavskej Univerzite v Trnave. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
