Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Motivácia detí k pohybu či zrušenie viazanosti. O2 oslavuje narodeniny a spomína na kľúčové momenty

Na ktoré momenty spomínajú aj dnes ľudia z O2 s nostalgiou? Spolu s nimi si pripomíname, koľko sa toho za 15 rokov v telekomunikačnom svete zmenilo.

Podpora pohybu, férovosť aj otváranie dôležitých tém. S akými hodnotami si spájate spoločnosť O2 vy?

Oslávte narodeniny s O2. Užite si službu VOYO na 3 mesiace ako darček

Ľudia z O2 nám porozprávali, ktoré míľniky im aj po rokoch robia radosť. Oslávte narodeniny spolu s nimi a získajte niekoľko darčekov, ktoré pre vás O2 pri príležitosti narodenín pripravilo. 

Nezabudnem na okamih, keď sme postavili na hlavu doterajšie telco pravidlá
Ivica Augustovičová, vedúca oddelenia všeobecného práva

„Hoci mám medzi našimi produktmi iné srdcovky, moje najsilnejšie spomienky sa spájajú s O2 Fér. Tento okamih, keď sa vďaka O2 dovtedajšie zaužívané telco pravidlá postavili úplne na hlavu, sa už asi nebude opakovať. 

Celé uvedenie produktu od teasingovej kampane po uvedenie produktov a následné masívne porovnávacie kampane typu „vyskúšajte niečo iné“. Nikdy viac som už odvtedy neriešila toľko podaní konkurencie voči O2 na všetky možné úrady, štátne orgány, súdy či Radu pre reklamu.“

Najviac sa teším z projektu, ktorý motivuje deti k športu
Lucia Petrášová, riaditeľka komunikácie a značky

„Mám to štastie, že pracujem vo firme, ktorá robí naozaj veľa krásnych aktivít, na ktoré môžeme byť hrdí. Úprimne sa však asi najviac teším z projektu O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá najmä v dnešnej ťažkej dobe robí veľmi záslužnú a dôležitú prácu – motivuje tisíce detí k športu a dáva im tak zmysluplnú alternatívu trávenia voľného času formou pohybu a nie iba technológií.

Hneď po mojom príchode do O2 (už to pomaly bude 12 rokov) ma veľmi príjemne prekvapilo, že hodnoty férovosti, úprimnosti a ľudskosti, ktorými sa značka prezentovala navonok, sú súčasťou každodennej práce v O2 vrátane marketingu a marketingovej komunikácie. 

Zároveň som sa trochu obávala ‚korporátnosti‘ a oficiálnosti, keďže som do O2 prišla z prostredia naozaj neformálnej reklamnej agentúry. No moje obavy rozptýlilo napríklad už len to, že som do O2 nastupovala v januári, ale už v decembri som bola pozvaná na vianočnú párty, aby som sa zoznámila s kolegami. To bolo naozaj veľmi milé a mám na to pekné spomienky.“ 

Kampaň k Novembru ma fascinuje aj po rokoch 
Ivan Štubniak, špecialista sociálnych médií

„Najsilnejšia spomienka v O2 sa mi spája s momentom, keď som v O2 stretol svoju priateľku a dnes už manželku. Ale to nebola priamo aktivita O2. (smiech) 

Najsilnejšie na mňa zapôsobila prvá kampaň k 17. novembru. Priznám sa, že pred ňou som ani poriadne nevedel, prečo máme v ten deň voľno. Vedel som, že bola nejaká Nežná revolúcia, ale to bolo tak všetko. Keď O2 s touto kampaňou prišlo, doštudoval som si to. Vtedy mi bolo nad slnko jasnejšie, že takáto kampaň je veľmi dôležitá. Silná myšlienka a vynikajúco spracovaná. Každý rok sa opakuje a je vždy iná. Fascinuje ma to.

Čítajte aj: Učitelia hovoria, ako nadchli tisíce ľudí pre viac pohybu

Robí mi radosť, že O2 je značka s názorom. V dnešnej dobe je to veľmi dôležité. Rovnako dôležité je svoj názor aj podložiť skutkami. O2 to robí cez Férovú Nadáciu množstvom grantov. S tým sú spojené aj názorové kampane. Zdieľaj s rozumom, Nebuď pirát alebo aj už spomínaný 17. november sú všetko kampane, ktoré komunikujú dôležité témy, a myslím si, že majú veľký vplyv na spoločnosť, v ktorej žijeme.“

Nikdy nám nechýbala odvaha robiť veci inak
Jana Sekerová, riaditeľka ľudských zdrojov

„Do O2 som nastúpila v roku 2008 – v čase, keď sa spúšťalo prelomové O2 Fér, a ja som bola akurát tým človekom, ktorý každý deň posielal top manažmentu reporty s pribúdajúcimi počtami zákazníkov. Dodnes si pamätám, ako na ne netrpezlivo čakali. V tom čase sa mi vždy rozbúšilo srdce, keď konkurencia zverejnila kvartálne výsledky a mojou úlohou bolo spracovať údaje do grafov a odprezentovať, akým raketovým tempom nám rastie trhový podiel. 

Veľmi sa teším aj z toho, že okrem trhového podielu som vo firme vyrástla aj ja. V O2 nikdy nechýbala odvaha robiť veci inak ako ostatní, mne tu bolo umožnené úplne zmeniť oblasť pôsobenia a presunúť sa z financií na ‚people‘ oddelenie (štandardne oddelenie ľudských zdrojov).

Aj keď sme sa už rozrástli na veľkú firmu so 750 zamestnancami, stále sa snažíme zachovať si dynamiku, ako keď sme začínali – nefungujeme na prebujnelých administratívnych procesoch, know-how sa odovzdáva z človeka na človeka a stále sa tu niečo nové tvorí a vymýšľa. Ja sa preto aj po toľkých rokoch väčšinu dní do práce teším.“

Tešia ma aktivity, ktoré nás posúvajú bližšie k digitálnej budúcnosti
Igor Tóth, generálny riaditeľ

„Tých aktivít, ktoré mi v O2 robia radosť, je nesmierne veľa. Tešia ma veci, ktoré zlepšujú život našim zákazníkom a ktoré nás posúvajú bližšie k digitálnej budúcnosti. Či už zrušenie IVR, spustenie digitálneho operátora Radosť, alebo štart 5G siete. Za každou z nich stojí veľa úsilia a energie mojich kolegov, za čo im aj touto formou chcem poďakovať.

Jednou z najsilnejších spomienok bolo spustenie O2 Paušálu v roku 2012. Prvý paušál s telefónom a bez viazanosti a zároveň prvá propozícia, za ktorou som stál.“

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Predsudky často vznikajú jednoducho preto, že sa nepoznáme. Učiteľ Michal hovorí, ako pomohol deťom z Bratislavy a rómskej komunity nájsť si k sebe cestu

Nech už sa dieťa narodilo kdekoľvek, každé z nich túži najmä po tom, aby bolo prijaté a milované.

Učiteľ Michal Sivák učil na košickom Luníku IX aj v bratislavskej škole pre nadané deti. V oboch prostrediach presadzoval rovnaký prístup: každé dieťa si zaslúži prijatie bez ohľadu na pôvod či spoločenské postavenie. Svojich žiakov dokonca vzal do rómskej komunity v Plaveckom Štvrtku, aby im pomohol prekonať predsudky. Za svoju prácu získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.

Omamy v rómskych komunitách sprevádzajú rodiny s deťmi a pomáhajú im vytvoriť lepší štart do života. Spoznajte príbeh omamy Maťky a jej mentorky Ľubky. 

Učil si na súkromnej bratislavskej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním a predtým aj na Luníku IX. Čím boli pre teba tieto skúsenosti rozdielne?

Na Luníku IX chýbalo materiálne vybavenie. To je podľa mňa jediná vec, ktorá deti z týchto dvoch svetov odlišuje.

Inak sú to bežné deti s rovnakými potrebami – či pochádzajú z Luníka IX, alebo z bratislavskej smotánky. Majú podobné túžby aj sny.

Aj môj prístup k nim bol preto rovnaký. Nikdy som nevnímal nadané deti ako deti prvej kategórie a tie z Luníka IX ako deti druhej kategórie.

Pri nadaných deťoch som skôr narážal na predsudky a stereotypy, ktoré si prinášali z domu od rodičov. A rovnako aj rómske deti mali predsudky voči nerómskym, pretože ich nepoznali. Bolo medzi nimi vzájomné neporozumenie, lebo sa dovtedy jednoducho nestretli.

Pokoj, ktorý by som raz chcel mať aj vo svojom živote, nachádzam práve v hodnotách, ktoré mi odovzdali moji starí rodičia. A podobne to vnímam aj pri dnešných mladých. 

Snažil si sa tieto predsudky zbúrať? Ako?

Určite áno. Napríklad som zobral svojich nerómskych žiakov do Plaveckého Štvrtka, aby sa prvýkrát stretli s rómskymi deťmi. Nešlo mi o to, aby si len povedali, že spoznali Róma.

Chcel som, aby zažili, že je to úplne bežný človek ako každý iný. Spoločne sa učili, trávili čas a zrazu všetky predsudky zmizli. V tej chvíli zhodili akékoľvek masky, statusy a nálepky.

Dá sa aj na základe toho povedať, že deti potrebujú predovšetkým cítiť, že sú prijaté?

Áno. Potreba byť prijatý a pochopený je podľa mňa úplný základ. No ešte dôležitejší je pocit, že som milovaný. To je tá najväčšia hodnota. Nielen zo strany rodičov, ale aj priateľov, starých rodičov či blízkeho okolia. A práve s pocitom, že ma niekto má rád a že mu na mne záleží, prichádza aj pocit bezpečia. To ide ruka v ruke.

Presne toto deti potrebujú počuť: „Záleží mi na tebe. Mám ťa veľmi rád a chcem, aby si bol úspešný. Chcem, aby sa ti darilo. A aj keď sa ti niečo nepodarí alebo to nezvládneš, je to v poriadku.“ Toto sa snažím učiť rodičov aj deti.

Pravda však je, že veľakrát deti tieto slová od rodičov nepočujú.

Súhlasím, ale netreba to vzdávať. Mám dokonca peknú skúsenosť so svojím otcom, ktorý mi nikdy v živote nepovedal, že ma ľúbi.

Keď som začal chodievať z Bratislavy domov, vždy som ho na privítanie pobozkal a povedal: „Ľúbim ťa, čau.“ Nezáležalo mi na tom, či mi to opätuje.

On väčšinou len odvetil: „Dobre.“ Postupne som si ho tak trochu vychoval. (Smiech.) Naučil som ho, že je dôležité pustiť ma bližšie k sebe a otvoriť sa.

Aj mladí ľudia môžu byť nositeľmi hodnôt a niekedy učiť staršiu generáciu. Je veľmi dôležité, aby sme boli prepojení naprieč generáciami. Máme si navzájom čo odovzdať.

Staršie generácie rady frflú na tie mladšie a hovoria, že sú čoraz horšie. Čo hovoríš na mladú generáciu ty?

Podľa mňa neexistujú horšie generácie, existujú len generácie, ktorým nerozumieme. Hovoriť, že prichádzajú čoraz horšie generácie, môžu podľa mňa len ľudia, ktorí s mladými neprichádzajú do kontaktu.

Dnešní mladí sú veľmi trendoví, moderní a prirodzene vyrastajú s technológiami 21. storočia. Zároveň sú pevní vo svojich hodnotách, vedome ich kultivujú a podľa mňa život naozaj žijú, nielen prežívajú.

Je pre teba dôležitejšie vybudovať si s deťmi dobrý vzťah alebo im odovzdať vedomosti?

Ak medzi sebou nemáme vybudovaný kvalitný vzťah, deti nedokážu naplno prijímať všetky informácie, ktoré sa im snažím odovzdať. So vzťahom zároveň prichádza aj iný prístup a pochopenie, že sa vlastne chcú vzdelávať.

Študent si napokon aj tak nikdy neodnesie len to, čo som mu povedal. Vždy si odnesie najmä to, ako sa pri mne cítil. A práve to je pre mňa nesmierne dôležité.

Preto sa žiakov často pýtam: „Ako sa cítiš? Ako sa máš? Aké máš na danú vec názor? Ako to prežívaš? Je to pre teba v poriadku? Nie je toho na teba príliš veľa?“

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Čo ti pomáha budovať a utužovať tieto vzťahy?

Spoznávať žiakov cez ich svet – cez to, čo ich baví, akých majú hrdinov, aké sú ich sny a potreby.

Napríklad Harry Potter je na prvom stupni veľká téma. Pozrel som si všetky filmy, milujem to. Jedna z postáv, profesor elixírov Horace Slughorn, ktorý študentom ponúkal za odmenu tekuté šťastie, nám veľmi pomohla naučiť sa spolupracovať v triede.

Na slovenčine sme riešili dynamický opis a štvrtáci mali za úlohu namiešať horčicovo-citrónovú omáčku. Ja som ju ochutnával a hodnotil a víťazná skupina mohla získať tekuté šťastie. V skutočnosti mi však vôbec nešlo o chuť. Sledoval som, ako deti spolupracujú v skupinkách. Celé som to prepojil s ich hrdinami a príbehmi, ktoré poznajú. Takto sa k nim viem dostať oveľa bližšie.

Jedlo je pre mňa ďalšia krásna metóda. Deti rady jedia. Mám dvojplatničku a v triede som navaril množstvo jedál – aj také, ktoré deti v živote nevideli a nikdy predtým neskúšali. Jedli sme, mali sme čaje a nápoje, jednoducho sme„chálovali“. (Smiech.)

Nebojíš sa, že takto stratíš ako učiteľ autoritu?

A keby som ju aj stratil, bolo by to úplne v poriadku. Ja som autorita, ale nie som typ človeka, ktorý si ju potrebuje vynucovať alebo budovať cez strach. To nepotrebujem.

Potrebujem mať so žiakmi rovnocenný partnerský vzťah. Chcem, aby dieťa odišlo s pocitom, že Miško ho niečo naučil a že mu dal presne to, čo potrebovalo.

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím partnerský, kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Predpokladám, že vďaka takémuto prístupu máš s deťmi asi oveľa bližší vzťah ako iní učitelia. Otvárajú sa ti vďaka tomu viac?

Riešil som rodinu, v ktorej sa rodičia môjho žiaka rozchádzali. Bral som ho takmer ako vlastného syna. Raz večer mi zavolal, plakal a povedal: „Miško, mama sa rozišla s otcom.“ Povedal som mu, že všetko bude v poriadku, že tu pre neho budem a pomôžem mu.

Povedal som mu: „Ráno, keď prídeš do školy, hneď príď za mnou, vystískaj ma, porozprávame sa o tom. Ja ti pomôžem.“ A presne to sa stalo. Ráno prišiel, ani si nevyložil veci, hneď prišiel za mnou, objal ma, rozplakal sa a chvíľu sme tam len tak boli.

Dnes, keď ma tento chlapec uvidí, aj cez celú ulicu na mňa kričí: „Miško! Miško, stoj!“ To je pre učiteľa nádherná a výnimočná väzba. Želám to každému učiteľovi.

Akí by mali byť dobrí učitelia?

Neexistuje návod na to, ako byť dobrým učiteľom. Nie sú žiadne tipy, triky ani špeciálne metódy, ktoré by fungovali na každého. Existuje podľa mňa jedna jediná vec – byť autentický.

To je najdôležitejšie. Dieťa vycíti, keď je človek falošný. Vycíti, keď máte nasadenú masku. Deti vnímajú oveľa viac, než si často myslíme. Byť autentický je podľa mňa pri práci s deťmi kľúčové. Človek musí byť sám sebou.

Michal Sivák

Učiteľ a popularizátor inkluzívneho vzdelávania. Pôsobil na Súkromnej základnej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním v Bratislave, predtým učil deti na Luníku IX. Je zakladateľom iniciatívy EDUVOLÚCIA: Daruj doučko!, venuje sa lektorovaniu a mentoringu začínajúcich učiteľov. Na sociálnych sieťach sa venuje osvete o učiteľstve, boju proti predsudkom a podpore vzdelávania. V roku 2026 získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.