Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Šéfka Zákazníckeho centra O2: Asistentom sa snažíme dať čo najviac kompetencií

S riaditeľkou Zákazníckeho centra O2 sme sa pozreli, ako to funguje na mieste, odkiaľ sa s vami rozprávajú asistenti zákazníckej linky.

Keď voláte do O2, váš telefonát prijme niektorý asistent zo zákazníckej linky v Banskej Bystrici. Volá s vami z vežiaka nad nákupným strediskom Europa. S riaditeľkou zákazníckeho centra Luciou Tomašovou sme sa porozprávali o atmosfére, ktorá na tomto mieste panuje, a o tom, ako sa rokmi prispôsobujú, aby vyšli klientom v ústrety.

Nemáte radi, ak vás na zákazníckej linke privíta automat? V O2 vždy voláte priamo s asistentmi. Presvedčte sa o tom sami a prejdite do O2. Chcem vedieť viac

Ako vyzerá Zákaznícka linka O2?

Srdce zákazníckej linky sa nachádza v najväčšej kancelárii v budove. Je to otvorený priestor. Asistenti sú tu sústredení, aby mohli rýchlejšie zdieľať informácie a dostať od kolegov spätnú väzbu.

Zámerne používame výraz asistent, aj keď to ide ťažšie do úst zákazníkom aj samotným asistentom, pretože sme dlhé roky zvyknutí na to, že je to operátor.

Prečo sme to potom zmenili? Súvisí to s tým, že nechceme mať operátorov, ktorí iba odpovedajú na otázky zákazníka. Chceme, aby mu asistoval pri riešení jeho problému, pri orientovaní sa v našich službách a aby bol tým človekom, na ktorého sa zákazník vie obrátiť.

Aké vlastnosti musia mať ľudia, ktorí tu pracujú?

Základné vlastnosti, ktoré hľadáme, sú samostatnosť a schopnosť prijať zodpovednosť za svoje vlastné skutky. Samozrejme, je pre nás dôležitý aj prístup k ľuďom, v ktorom musí byť pokora, úcta a milota.

Postupom času prichádzame aj na to, že je dobré hľadať v ľuďoch rebéliu. Nechceme masu ľudí, ktorá bude vykonávať to, čo im my povieme. Vyhľadávame samostatné osobnosti, ktoré majú vlastný názor.

V rebélii je odvaha a schopnosť vidieť aj za dvere. Asistent u nás nie je posledným článkom v reťazci. On je paradoxne ten prvý, ktorý dokáže veci pre zákazníka napraviť. Keď sa k nemu dostane niečo, čo nedáva zmysel, očakávame od neho, že zdvihne ruku a bude kričať. A keď treba, aj buchne po stole.

U nás sa snažíme asistentom dať čo najviac kompetencií. Nie je to len o tom, že dostanú pokyn a vykonajú ho. Čím viac vecí dokážu zmeniť k lepšiemu, tým ich práca viac napĺňa.

My sme podriadení asistentom v tom zmysle, že im pomáhame, aby takéto situácie nenastali a oni ich už nemuseli riešiť. Vieme, že takéto veci musíme hneď naprávať, inak by sa nám to celé zosypalo.

Ako dokážete zistiť, kto sa k vám hodí?

Sčasti to vieme odhadnúť už pri pohovoroch. Keď k nám príde asistent, v prvom momente si všímame, s akou ľahkosťou a jednoduchosťou komunikuje a aký z neho máme pocit. Niektorí ľudia sú v strese a boja sa, či odpovedia správne. To je pre nás prvý znak toho, že potrebujú mať jasné pravidlá, čo je dobré a čo nie.

Ak, naopak, komunikujú s ľahkosťou, plynule a milo, vieme, že sme našli, čo hľadáme. Potom nasleduje 3-týždňové školenie, počas ktorého ľudí lepšie spoznáme a vieme odhaliť ich vlastnosti.

Nehľadáme technicky vyškolených majstrov. To sa dá naučiť aj dodatočne. Chceme byť bližšie k zákazníkom. Chceme, aby komunikácia prebiehala, ako keď sa rozprávate s kamarátom: Vy ma niečo naučíte a ja naučím niečo vás.

Čo je podľa vás na práci asistentov najlepšie?

Spätnú väzbu máme priamo od asistentov. Pravidelne sa ich na to pýtame. Prvá a na 90 % najväčšia zhoda v tom, čo majú na práci radi, je atmosféra na pracovisku.

Veľmi nás to teší, pretože je zvykom, že ľudia v kontaktných centrách bývajú unavení, zažívajú strašné tlaky na efektivitu a necítia podporu.

Ako sa vám darí udržiavať takú dobrú náladu?

Je to tak aj vďaka tomu, že máme veľmi štíhlu organizačnú štruktúru a nehráme sa na hierarchiu. Asistenti môžu kedykoľvek zastaviť na chodbe tímlídra, manažéra, mňa alebo aj generálneho riaditeľa a obrátiť sa na nás.

Druhá vec, ktorú majú asistenti radi, je, že za sebou vidia výsledok. Asistent bežnej zákazníckej linky by vám povedal, že síce pracuje, ale nevidí výsledok, pretože sú veci, ktoré nedokáže ovplyvniť.

U nás sa snažíme asistentom dať čo najviac kompetencií. Nie je to len o tom, že dostanú pokyn a vykonajú ho. Čím viac vecí dokážu zmeniť k lepšiemu, tým ich práca viac napĺňa.

Čo je pre asistentov, naopak, najťažšie?

Najstresujúcejšie sú veci, ktoré nevedia ovplyvniť, napríklad výpadky služieb. Predstavte si, že máte na telefóne zákazníka, ktorému nefunguje služba, a k tomu ste pod obrovským tlakom, pretože viete, že ďalších 50 zákazníkov čaká, kým im niekto vôbec zdvihne telefón. Stres z nemožnosti vyriešiť problém tak, ako by v tej chvíli chceli, je pre nich najväčšou záťažou.

Ďalšia vec je, že táto práca je pre mnohých psychicky náročná. Ak si predstavíte, že máte vyriešiť problém 80 zákazníkov denne, deň za dňom, určite uznáte, že to môže vyčerpať. Nie je to práca pre každého a nie je to len o únave a strese. Nie každý chce niečo takéto riešiť a vyčerpávať sa rozprávaním s inými ľuďmi.

Ak však na to máte vlohy, nechýba vám sociálne cítenie a chcete ľuďom pomáhať, môže to byť veľmi uspokojujúce. Kontaktné centrum funguje už 12 rokov a 10 % zamestnancov tu pracuje od úplného začiatku vrátane mňa.

Zmenili sa zákazníci za tých 12 rokov?

Najväčšia zmena, ktorú vnímam za posledné roky, je, že sú technologicky vyspelejší, informovanejší a oveľa náročnejší. Debata prebieha na úplne inej úrovni a tomu sa aj snažíme prispôsobiť.

Zákazníci oceňujú, ak im niekto vie poradiť a neodsúdi ich za to, že niečo nevedia. Preto ideme do rozhovorov bez predsudkov. Chceme im nielen odpovedať, ale dať im aj niečo navyše a ukázať im, ako môžu lepšie využiť naše služby.

Pozitívne je, že sa ešte stále nevytratila pokora a úcta k zamestnancom. To je niečo, čo nás dokáže vždy príjemne prekvapiť.

Ak si predstavíte, že máte vyriešiť problém 80 zákazníkov denne, deň za dňom, určite uznáte, že to môže vyčerpať. Nie je to práca pre každého a nie je to len o únave a strese.

Vnímam tiež, že zákazníci majú čoraz menej času a menej trpezlivosti. To sa tiež snažíme zvládnuť, prispôsobiť sa trendu a naplniť očakávania.

Ako sa na zákazníckej linke prispôsobujete týmto zmenám, aby ste vyšli ľuďom v ústrety?

Jedna vec je, že chceme zodpovedať otázky zákazníkov. Ako firma však na druhej strane musíme robiť všetko preto, aby tých otázok bolo čo najmenej. To je pohonný motor k tomu, že stále premýšľame nad tým, prečo naše služby nútia zákazníkov vôbec volať.

Chceme byť asistentom, ktorý zákazníka čo najmenej obťažuje riešením a dovysvetľovaním svojich služieb. Rok čo rok máme siahodlhý zoznam aktivít, ktoré potrebujeme urobiť na to, aby nás zákazník ani nepotreboval. Nie preto, že s ním nechceme hovoriť, ale preto, že pre nás je to zrkadlo toho, ako veľmi sú naše služby funkčné, zrozumiteľné a jednoduché.

Vieme, čo zákazníkov trápi, a chceme to napraviť. Dvakrát ročne sa snažíme brainstormovať a premýšľať, čo môžeme urobiť, aby sme sa posunuli ďalej.

Náš generálny riaditeľ Peter Gažík je prvý, ktorý stále hovorí: „Ak máš pocit, že už je všetko dostatočne dobré, znamená to, že nevidíš ďalej a nevidíš príležitosť na to, čo môžeš ešte zmeniť a zlepšiť.“

Ako sa v budúcnosti zmenia kontaktné centrá? Aké sú trendy?

Zmena bude najmä v rýchlosti – ako rýchlo dokážete pomôcť zákazníkovi a vyriešiť jeho požiadavku.

Najväčším trendom je byť bližšie k zákazníkovi. To je to, o čo sa každý snaží. Naproti tomu je tu veľmi silný trend automatizácie a robotizácie.

V O2 sa nesnažíme automatizáciu využívať bezhlavo za každú cenu. Snažíme sa ju nasadzovať iba tam, kde dáva zmysel. Je veľmi tenká hranica medzi tým, čo je ešte únosné a čo už je len technológia, ktorá síce navonok pomáha, ale v konečnom dôsledku brzdí kontakt so zákazníkom. Výzva je nájsť rovnováhu.

Najväčším trendom je byť bližšie k zákazníkovi. To je to, o čo sa každý snaží. Naproti tomu je tu veľmi silný trend automatizácie a robotizácie.

Je veľmi dobré, že dokážeme odstúpiť o pár krokov dozadu, prehodnotiť zabehané veci a ísť aj proti trendom. Teraz sme napríklad zrušili interaktívnu hlasovú voľbu.

Čo je to interaktívna hlasová voľba?

Keď sa dovoláte do zákazníckeho centra, bežne vás privíta automat. Predstaví firmu, vyzve vás, aby ste vyťukali číslo okruhu, s ktorým potrebujete pomôcť, a následne vás prepojí na živého asistenta.

Interaktívna hlasová voľba je doplnkovou službou ku callcentrovej technológii a väčšina centier ju používa od úplného začiatku. To bol aj náš prípad.

Pre zákaznícke centrá je to užitočná služba, pretože zvyšuje efektivitu a šetrí čas živých asistentov. Ak máte veľa produktov a niektoré z nich sú veľmi zložité, vie hlasová voľba šikovne presmerovať zákazníka na špecialistu, ktorý mu dokáže pomôcť.

Z našich prieskumov však vyplýva, že zákazníci hlasovú voľbu neznášajú. Je to vec, ktorá im na zákazníckych centrách najviac prekáža.

Veľmi sa podceňoval moment, že zákazník si v tejto chvíli našiel čas riešiť problém. Ak ho trápime 3-minútovou hlasovou voľbou, „zarábame“ si všetci na problém.

Zákazník je nervózny, zatiaľ sme mu vôbec nepomohli. Nechápe, prečo má niečo vyťukávať a strácať sa v komplikovaných stromoch s možnosťami, ktorým často ani poriadne nerozumie. Z jeho pohľadu ho to len zdržiava.

Ako sa vám podarilo interaktívnu hlasovú voľbu zrušiť?

V prvom rade sme si potrebovali byť istí, že máme všetky produkty, technológie, nástroje a aj kompetencie pre našich asistentov natoľko dobré, že si môžeme dovoliť takýto radikálny krok. Veľmi nám v tom pomohla jednoduchosť, ktorú v O2 razíme od začiatku.

Udržiavame si jednoduché portfólio, vďaka čomu nepotrebujeme extra špecialistov na rôznorodé produkty. Naši asistenti dokážu slušne obsiahnuť všetky témy.

Aby sme mohli zrušiť hlasovú voľbu, vylepšili sme množstvo procesov vo firme. Veríme, že nás to posunie opäť o krok bližšie k našim zákazníkom.


Potrebujete pomôcť s nastavením služieb alebo s prenosom čísla? Na Zákazníckej linke O2 sa vždy dovoláte priamo asistentom, ktorí vám radi pomôžu. Ak ste navyše viazaní inde, zmluvnú pokutu u starého operátora môžete nechať na O2. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Lucia Tomašová, Head of Contact Center & External Telesales at O2 Slovakia

V oblasti kontaktných centier a služieb zákazníkom sa pohybuje 18 rokov. Študovala v Košiciach, začínala ako operátor centra služieb zákazníkom. S príchodom spoločnosti O2 na Slovensko sa ujala príležitosti a dnes riadi kontaktné centrum O2. Jej obľúbený citát znie: Robiť, čo máš rád, znamená byť slobodný. Mať rád, čo robíš, znamená byť šťastný.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

Skutočná zmena neprichádza s usporiadaním skriniek, ale s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.

Žijeme v zahltenom svete. V práci nás zahlcujú povinnosti, na obrazovkách správy a sociálne siete a doma prebytok vecí, ktoré často ani nepotrebujeme. Ako si zlepšiť život vďaka upratovaniu a dobre zorganizovanému priestoru? Návod poskytne Zuzana Mrázová, certifikovaná konzultantka KonMari metódy, ktorá sa zaoberá estetickým organizovaním domácnosti a tzv. declutteringom.

V rozhovore so Zuzanou sa dozviete:

  • prečo si nechávame veci, ktoré nevyužívame,
  • aký vplyv má na nás jarné upratovanie a decluttering,
  • ako čo najefektívnejšie triediť veci v domácnosti,
  • prečo sa predaj drobností v bazároch zväčša nevyplatí a kedy je lepšie veci darovať,
  • prečo nás nákup organizérov nezachráni a kedy sa z nich stáva len ďalší zbytočný odpad.

Čo hovoríte na koncept jarného upratovania? Má to pre nás v dnešnej dobe ešte zmysel?

Jarné upratovanie je skvelé. Keď vyjde prvé silné slnko, zrazu jasne vidíme všetok ten prach a mastnotu. Je to v nás zakorenené, potrebujeme vyliezť z pomyselných zimných „brlohov“ a všetko vymiesť. Milujem spomienky na éru našich babičiek, keď sa dom doslova obrátil naruby, koberce sa vyniesli von na slnko a nábytok sa odtiahol.

Dnes takýto radikálny proces zvládne málokto. Máme totiž toľko vecí, že ich fyzicky nemáme kam posunúť, aby sme mohli takto hĺbkovo upratať. Keby ste dnes vyložili obsah všetkých skríň naraz na podlahu, nastal by totálny „sajgon“. Preto dnes upratujeme skôr po fázach a zónach.

Keď sa dnes pozriete na bežnú domácnosť, čo je podľa vás hlavný problém?

Počas rokov, čo sa venujem tejto práci, som zistila, že problémom nie je neschopnosť zorganizovať si priestor, ale obrovské množstvo vecí, ktorými sme zahltení. Ľuďom zvyknem hovoriť: „Pripustime si, že žijeme na budúcich smetiskách. Skončí tam každá vec, ktorú si prinesieme domov.“

Súvisí to podľa vás aj s tým, aký máme k veciam vzťah?

Určite. Čím ďalej, tým menej nám na konkrétnych veciach záleží. Dnes si túžbu po niečom dokážeme splniť okamžite a instantne. Či už luxusná verzia, alebo lacná alternatíva, všetko je dostupné na pár klikov online. Stratil sa aj ten moment „tešenia sa“, keď sme si cestu do obchodu museli naplánovať, čo nám prirodzene dávalo čas si nákup v hlave ešte premyslieť. Dnes vybavíme všetko pohodlne z gauča.

Najväčšie uspokojenie pocítime v momente samotného nákupu. Keď však veci dorazia domov v krabiciach, radosť vystrieda praktická starosť. Musíme ich vybaliť, odstrihnúť visačky, oprať a nájsť im miesto v skrini. V tom momente sa pôvodné nadšenie často rozplynie a nastupuje pocit zahltenia. Ak na to nemáme kapacitu, vec niekam odložíme „na potom“. 

Keď sa tento cyklus opakuje, priestor sa postupne plní predmetmi, ku ktorým sme si vlastne ani nestihli vytvoriť vzťah.

„Kľúčová otázka znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď nie, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.“

No hoci k mnohým veciam nemáme vzťah a nevyužívame ich, predsa si ich nechávame. Prečo je to tak? 

Dôvodov je celé spektrum. Historicky v nás zostalo zakorenené, že bez vecí neprežijeme. Máme podvedomý pocit, že ich potrebujeme na prežitie alebo na to, aby nám bolo lepšie. Brzdí nás strach z toho, čo bude zajtra, ale aj silné puto k minulosti.

Veľkou témou sú, samozrejme, peniaze. Keď sa chceme niečoho vzdať, nastupuje náročná konfrontácia so sebou samým a s investíciou, ktorú sme nevyužili. Povieme si: „Stálo to tristo eur, predsa nie som taký márnotratný človek, aby som to teraz vyhodil.“ Typickým príkladom je starý digitálny fotoaparát – kedysi stál majland, dnes ho už nikto nepoužíva, no zbaviť sa ho je pre mnohých priam nepredstaviteľné.

Okrem peňazí v tých veciach vidíme aj svoju vlastnú históriu, spomienky na blízkych či dokonca náš osobnostný a partnerský vývoj. Vidíme tam však aj svoje nákupné prešľapy a chyby, čo vyvoláva extrémne výčitky svedomia. 

Mám pocit, že v tých veciach sa často schovávajú naše „dávne osobnosti“. Ľudia, ktorými sme boli kedysi a s ktorými je náročné sa rozlúčiť.

Tá psychológia za tým je náročná. Nerodíme sa každý rok do nového života, nezačíname od nuly. Minulosť si nesieme so sebou. Sú momenty, keď ju dokážeme pustiť zásadnejšie, rozchod či sťahovanie detí, ale väčšinou to všetko ťaháme so sebou.

To isté sa týka nakupovania. Nakupujeme pre verziu seba, ktorou by sme chceli byť, nie pre tú, ktorou reálne sme. Myslíme si, že cez tie veci to pôjde jednoduchšie. Chceme začať behať, tak si hneď nakúpime celú výbavu – tenisky na asfalt, trail, špeciálne ponožky, výživové doplnky… 

Reklama je silný nástroj a je ťažké jej odolať. Predáva nám verziu života, ktorú by sme chceli žiť, a my nakupujeme v naivnej viere, že tie veci nám pomôžu stiahnuť náskok nášho ideálneho ja.

Takže je to z veľkej časti spoločenský, nielen individuálny problém?

Žijeme v dobe, ktorá nás do zahltenia doslova tlačí. Je jednoduché podľahnúť tomu impulzu. Reklama je vedecky postavená tak, aby nás presvedčila, že každú vec nutne potrebujeme k šťastiu. Nie je to o tom, že by sme boli „mimo“, ale že sme v tom tlaku konzumu stratili vedomý prístup.

Keď tento problém s vecami presiahne únosnú mieru, nastáva paralýza. Zrazu stojíte pred obrovskou kopou predmetov a netušíte, kde a ako začať. Často sa stáva, že sa do toho aj pustíte, ale výsledok sa nedostavuje, čo vás len viac znechutí. Je to začarovaný kruh.

Posun nespočíva v jednom zázračnom upratovaní. Skutočná zmena prichádza s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať. 

Mení nás tento proces aj zvnútra?

Minimálne nás núti položiť si základné otázky: Kto som dnes? Čo skutočne potrebujem pre svoj aktuálny život? Kam smerujem? Ide o postupné odpútanie sa od minulosti, na ktorej zbytočne lipneme, a vytvorenie si priestoru pre aktuálny život. Organizovanie priestoru je v tomto zmysle proces „sprítomnenia“ – návratu k realite a tomu, kde sa práve nachádzame. 

Predstavme si, že som konečne nabrala motiváciu vytriediť veci v byte. Kde odporúčate začať?

Neexistuje univerzálne pravidlo, ale zvyčajne začíname tam, kde to človeka najviac trápi. Ideálne s niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky. Niečo hmatateľné, čo vás na začiatku nepoloží. 

A potom by som postupovala po jednotlivých kategóriách v domácnosti. Teda oblečenie, knihy, dokumenty, potraviny… Samostatnou sekciou sú sentimentálne predmety.

Prečo je lepšie postupovať po kategóriách a nie po jednotlivých miestnostiach? Upratovať izbu po izbe pôsobí intuitívnejšie.

Pretože ak idete po miestnostiach, otvárate ten istý problém niekoľkokrát. Oblečenie nemáte len v spálni – niečo je v predsieni, niečo v garáži, niečo v sezónnom odkladisku. To isté platí pre potraviny alebo čistiace prostriedky. Keď ich zhrniete z celého domu na jedno miesto, až vtedy zistíte, koľko toho reálne máte. 

Človek nemá prehľad, kým je to roztrúsené. Navyše, kategórie sú menšie sústa. Ak sa pustíte do celej izby, rýchlo sa vyčerpáte a skončíte v polovici.

S ktorou kategóriou zvyknú mať ľudia najväčší problém?

To je individuálne. Pre niekoho je to kozmetika – niektoré ženy chcú všetko vyskúšať a zrazu sa im to nikam nezmestí. Pre iných je to oblečenie alebo kuchyňa plná vecí na jeden konkrétny recept. No a potom sú tu knihy. Človek neodolá a prinesie si ich desať, hoci vie, že nemá čas ich čítať. Ale hovorí si: „Raz si ich prečítam.“ Je to túžba po ideálnej verzii seba. 

Vy často ľudí delíte na „vyhadzovačov“ a „zberačov“. V čom sa ich prístup k veciam najviac odlišuje?

Ide o dve skupiny, ktoré si navzájom často vôbec nerozumejú. Vyhadzovači okolo seba nepotrebujú veľa vecí a neviažu sa na ne. Sú to zväčša racionálne a analytické typy, ktoré prikladajú predmetom nízku dôležitosť. Bez mihnutia oka vytriedia skriňu a ani by im nenapadlo odkladať si drobnosti. Keď im vysvetľujem, čomu sa pracovne venujem, nechápu, prečo by s tým mal niekto potrebovať pomoc. Vyhodiť nepotrebné je pre nich prirodzené.

Na opačnom spektre sú zberači. To sú často umeleckejšie založení ľudia, ktorí za každou vecou vidia príbeh a emóciu. Nedokážu sa rozlúčiť s ničím: od starého telefónu až po prečítaný časopis, v ktorom bol jeden zaujímavý recept. Všetko sa predsa raz zíde. 

Spomínaní „zberači“ zrejme potrebujú hlbšie pracovať so svojím nastavením a postojom k veciam…

Niekedy len potrebujú počuť jasnú odpoveď na otázku, čo s danou vecou urobiť. Často sa totiž „zacyklíme“ pri veciach, ktoré majú nulovú hodnotu. Platí to aj pre predaj cez bazáre ako Vinted. Ľudia sa snažia predať kúsky za 5 či 10 eur, no ja ich brzdím otázkou: „Aká je tvoja hodinová sadzba v práci? Ak je to napríklad 30 € a tú vec nepredáš do hodiny aspoň za túto sumu, tak sa ti to ekonomicky nevyplatí robiť.“

Málokto si uvedomuje tú skrytú logistiku – vec musíte nafotiť, komunikovať so záujemcom, zabaliť ju a odniesť na poštu. To je investovaný čas, ktorý vám nikto nevráti.

Človek má však často pocit, že tie veci „stále niečo stáli“, a chce tie peniaze aspoň sčasti dostať späť. Ako sa s týmto mentálnym blokom vyrovnať?

Pravda je taká, že peniaze, ktoré ste za tie veci zaplatili na začiatku, už neexistujú. Sú dávno minuté a ich hodnota v skrini nerastie. Ak v tých veciach stále vidíte nejaký úžitok, radšej ich darujte. Zbavte sa ich čo najrýchlejšie a posuňte ich ďalej, kým sú ešte funkčné a moderné. Pre bežného človeka je predaj drobností po bazároch väčšinou len časová strata. 

„Triedenie začnite niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky.“

Čo by sme sa mali sami seba pýtať, aby sme sa vedeli úprimne rozhodnúť, či má daná vec pre mňa skutočnú hodnotu alebo si len hovorím, že „sa to môže zísť“?

Treba sa na to pozrieť veľmi prakticky a položiť si pár priamych otázok: Naozaj túto vec potrebujem? Používam ju reálne alebo len hypoteticky v nejakých predstavách? Skúste sa zamyslieť nad tým, čo by ste robili, keby ste tú vec nemali. Vždy totiž existujú alternatívy. Ak napríklad riešite rýchlovarnú kanvicu, ktorú takmer nevyužívate – keby ste ju nemali, vodu si jednoducho zohrejete na sporáku.

Kľúčová otázka však znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď „nie“, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.

Úplne inou kategóriou je sentiment. Ak k nejakej veci niečo cítite, hoci je nepraktická, je to legitímny dôvod na diskusiu. Ak vám prináša úsmev alebo peknú spomienku, nechajte si ju. Skutočným problémom sú tie predmety, ktoré nemajú praktický úžitok a zároveň k nim nič necítite. Sú tam len preto, že tam „proste sú“. Práve tie musia ísť preč ako prvé.

Čo s vecami, ktoré sme si kúpili kvôli novému hobby, ale po čase nás omrzeli? Prípadne ich vytiahneme len raz za rok a zvyšok času nám doma zavadzajú?

Je to opäť o úprimnosti k sebe samému. Kto som dnes a ako často túto vec reálne využijem? Ak si napríklad kúpite lyžiarsku súpravu za 1 500 eur a na svah sa dostanete trikrát za sezónu, jedno lyžovanie vás vyjde poriadne draho. Ekonomicky by bolo v takomto prípade oveľa výhodnejšie si výstroj jednoducho požičať.

Vlastná výbava totiž prináša aj mnohé skryté náklady, ktoré si pri kúpe málokto uvedomí – zrazu potrebujete väčšie auto alebo strešný box, musíte riešiť servis a najmä priestor, kde to budete celý rok skladovať. Minulý rok v Chorvátsku mala takmer každá rodina vlastný paddleboard z Decathlonu. Všetci ich premiestňovali cez pol Európy, hoci na pláži bola požičovňa za pár eur. 

Moja rada znie: dajte každému novému hobby čas. Najprv si veci párkrát požičajte a až v momente, keď si budete istí, že vás to skutočne baví a napĺňa, investujte do vlastných. Vyhnete sa tak nielen zbytočným výdavkom, ale aj ďalšej kope vecí, ktoré vám doma budú len uberať drahocenný priestor.

Máte ešte nejakú užitočnú radu o triedení vecí?

Všetko, čo vyradíte, musí ísť okamžite preč z domu. Nenechávajte vrecia v predsieni ani v garáži. Tie krabice majú totiž zázračnú schopnosť „vrátiť sa späť do obehu“. Nevytvárajte si doma žiadne „čierne diery“ s prísľubom, že to vyriešite neskôr. Ak ste niečo nepoužili rok, s vysokou pravdepodobnosťou to už nepotrebujete.

Takže tá modrá taška z Ikey s oblečením, ktorú mám v skrini už dva roky, musí ísť preč?

Presne tak. Len tak vám reálne ubudne v priestore, ale najmä v hlave. Mojím cieľom je učiť ľudí hľadať v domove jednoduchosť, nie nedosiahnuteľnú dokonalosť. Ak niekam odložíte napríklad playstation, musí byť jednoduché to znova nájsť a zapojiť. Neexistuje univerzálna rada, že táto vec patrí „vždy doprava“. Každý domov má svoju vlastnú logiku a cestičku.

A na záver ešte jedno varovanie: nevykladajte veci na voľné plochy. Malá kopa si pýta viac. Jedny rifle pohodené na stoličke znamenajú, že o dva dni tam máte „Mount Everest“. Čisté plochy sú základom vizuálneho pokoja. Keď ich raz narušíte, neporiadok sa začne nabaľovať.

Pravidlo 5 vecí vyhodím, 5 vecí si môžem kúpiť. Funguje to tak?

V reálnom živote takéto pravidlo veľmi nefunguje. Je to skôr taký „spotrebný mindset“, ktorý nás v kolotoči hromadenia udržiava. Ak si povieme, že za päť vyhodených vecí máme „povolenku“ na päť nových, náš vzťah k vlastníctvu sa nemení, len meníme starý obsah skrine za nový.

V živote prirodzene prichádzajú obdobia, keď potrebujeme nakúpiť viac, a inokedy zasa fázy, keď sa musíme vo veľkom zbavovať nepotrebného. Cieľom by mala byť skôr celková rovnováha medzi tým, čo do domácnosti prichádza a čo z nej odchádza. Netreba sa otrocky upínať na presné čísla, ale skôr na vedomé rozhodovanie o každej jednej veci, ktorú si do svojho priestoru vpustíme.

V čom ľudia najčastejšie zlyhávajú, keď sa pustia do declutteringu?

Je toho na nich priveľa. Neuvedomujú si, koľko času a energie to zožerie. Často sú to hodiny preberania, dvíhania vecí a boja s výčitkami. Človek v polovici stratí nadšenie, lebo nevidí okamžitý úspech. Potom sú tu emocionálne bloky – vypratávanie domu po rodičoch alebo babičke je jedna veľká emócia, ktorá vás vie úplne paralyzovať. 

Čo sa vám ešte osvedčilo pri organizácii priestoru? Sú nejaké „vychytávky“ alebo konkrétne „odkladače“, ktoré fungujú?

Kúpiť si organizéry automaticky neznamená, že budete zorganizovaní. Na to, aby akýkoľvek systém fungoval, potrebujete v prvom rade voľný priestor. Paradoxne samotné krabičky niekedy zaberú viac miesta než veci, ktoré do nich chcete schovať. Nespoliehajte sa teda na ne ako na záchranné koleso. Základom je nechať si poruke to, čo reálne používate, a zvyšok uložiť tak, aby ste o tom mali prehľad, no zároveň vám to nezavadzalo.

Najväčšou chybou je kúpiť si organizéry dopredu a až potom pre ne v byte hľadať miesto. Skúste to opačne: mám tu tento konkrétny priestor a presne sem by sa mi hodili tri krabičky. Ak vám to po vyskúšaní dáva zmysel a pomáha vám to udržať systém, pokračujte v tom. Ale nenoste ich domov dvadsať naraz.

Väčšinou totiž ľudia, ktorí cítia nutkavú potrebu všetko „zakrabičkovať“, v skutočnosti bojujú s tým, že na tie krabičky už nemajú v byte žiadne voľné miesto.

Zuzana Mrázová

Takmer 20 rokov pôsobila v medzinárodných finančných inštitúciách, po narodení detí však potrebovala kariérnu zmenu. Dnes sa Zuzana Mrázová živí organizovaním domácností podľa Marie Kondo. Je certifikovanou konzultantkou KonMari metódy a na sociálnych sieťach je známa ako @simplist.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.