Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Šéfka Zákazníckeho centra O2: Asistentom sa snažíme dať čo najviac kompetencií

S riaditeľkou Zákazníckeho centra O2 sme sa pozreli, ako to funguje na mieste, odkiaľ sa s vami rozprávajú asistenti zákazníckej linky.

Keď voláte do O2, váš telefonát prijme niektorý asistent zo zákazníckej linky v Banskej Bystrici. Volá s vami z vežiaka nad nákupným strediskom Europa. S riaditeľkou zákazníckeho centra Luciou Tomašovou sme sa porozprávali o atmosfére, ktorá na tomto mieste panuje, a o tom, ako sa rokmi prispôsobujú, aby vyšli klientom v ústrety.

Nemáte radi, ak vás na zákazníckej linke privíta automat? V O2 vždy voláte priamo s asistentmi. Presvedčte sa o tom sami a prejdite do O2. Chcem vedieť viac

Ako vyzerá Zákaznícka linka O2?

Srdce zákazníckej linky sa nachádza v najväčšej kancelárii v budove. Je to otvorený priestor. Asistenti sú tu sústredení, aby mohli rýchlejšie zdieľať informácie a dostať od kolegov spätnú väzbu.

Zámerne používame výraz asistent, aj keď to ide ťažšie do úst zákazníkom aj samotným asistentom, pretože sme dlhé roky zvyknutí na to, že je to operátor.

Prečo sme to potom zmenili? Súvisí to s tým, že nechceme mať operátorov, ktorí iba odpovedajú na otázky zákazníka. Chceme, aby mu asistoval pri riešení jeho problému, pri orientovaní sa v našich službách a aby bol tým človekom, na ktorého sa zákazník vie obrátiť.

Aké vlastnosti musia mať ľudia, ktorí tu pracujú?

Základné vlastnosti, ktoré hľadáme, sú samostatnosť a schopnosť prijať zodpovednosť za svoje vlastné skutky. Samozrejme, je pre nás dôležitý aj prístup k ľuďom, v ktorom musí byť pokora, úcta a milota.

Postupom času prichádzame aj na to, že je dobré hľadať v ľuďoch rebéliu. Nechceme masu ľudí, ktorá bude vykonávať to, čo im my povieme. Vyhľadávame samostatné osobnosti, ktoré majú vlastný názor.

V rebélii je odvaha a schopnosť vidieť aj za dvere. Asistent u nás nie je posledným článkom v reťazci. On je paradoxne ten prvý, ktorý dokáže veci pre zákazníka napraviť. Keď sa k nemu dostane niečo, čo nedáva zmysel, očakávame od neho, že zdvihne ruku a bude kričať. A keď treba, aj buchne po stole.

U nás sa snažíme asistentom dať čo najviac kompetencií. Nie je to len o tom, že dostanú pokyn a vykonajú ho. Čím viac vecí dokážu zmeniť k lepšiemu, tým ich práca viac napĺňa.

My sme podriadení asistentom v tom zmysle, že im pomáhame, aby takéto situácie nenastali a oni ich už nemuseli riešiť. Vieme, že takéto veci musíme hneď naprávať, inak by sa nám to celé zosypalo.

Ako dokážete zistiť, kto sa k vám hodí?

Sčasti to vieme odhadnúť už pri pohovoroch. Keď k nám príde asistent, v prvom momente si všímame, s akou ľahkosťou a jednoduchosťou komunikuje a aký z neho máme pocit. Niektorí ľudia sú v strese a boja sa, či odpovedia správne. To je pre nás prvý znak toho, že potrebujú mať jasné pravidlá, čo je dobré a čo nie.

Ak, naopak, komunikujú s ľahkosťou, plynule a milo, vieme, že sme našli, čo hľadáme. Potom nasleduje 3-týždňové školenie, počas ktorého ľudí lepšie spoznáme a vieme odhaliť ich vlastnosti.

Nehľadáme technicky vyškolených majstrov. To sa dá naučiť aj dodatočne. Chceme byť bližšie k zákazníkom. Chceme, aby komunikácia prebiehala, ako keď sa rozprávate s kamarátom: Vy ma niečo naučíte a ja naučím niečo vás.

Čo je podľa vás na práci asistentov najlepšie?

Spätnú väzbu máme priamo od asistentov. Pravidelne sa ich na to pýtame. Prvá a na 90 % najväčšia zhoda v tom, čo majú na práci radi, je atmosféra na pracovisku.

Veľmi nás to teší, pretože je zvykom, že ľudia v kontaktných centrách bývajú unavení, zažívajú strašné tlaky na efektivitu a necítia podporu.

Ako sa vám darí udržiavať takú dobrú náladu?

Je to tak aj vďaka tomu, že máme veľmi štíhlu organizačnú štruktúru a nehráme sa na hierarchiu. Asistenti môžu kedykoľvek zastaviť na chodbe tímlídra, manažéra, mňa alebo aj generálneho riaditeľa a obrátiť sa na nás.

Druhá vec, ktorú majú asistenti radi, je, že za sebou vidia výsledok. Asistent bežnej zákazníckej linky by vám povedal, že síce pracuje, ale nevidí výsledok, pretože sú veci, ktoré nedokáže ovplyvniť.

U nás sa snažíme asistentom dať čo najviac kompetencií. Nie je to len o tom, že dostanú pokyn a vykonajú ho. Čím viac vecí dokážu zmeniť k lepšiemu, tým ich práca viac napĺňa.

Čo je pre asistentov, naopak, najťažšie?

Najstresujúcejšie sú veci, ktoré nevedia ovplyvniť, napríklad výpadky služieb. Predstavte si, že máte na telefóne zákazníka, ktorému nefunguje služba, a k tomu ste pod obrovským tlakom, pretože viete, že ďalších 50 zákazníkov čaká, kým im niekto vôbec zdvihne telefón. Stres z nemožnosti vyriešiť problém tak, ako by v tej chvíli chceli, je pre nich najväčšou záťažou.

Ďalšia vec je, že táto práca je pre mnohých psychicky náročná. Ak si predstavíte, že máte vyriešiť problém 80 zákazníkov denne, deň za dňom, určite uznáte, že to môže vyčerpať. Nie je to práca pre každého a nie je to len o únave a strese. Nie každý chce niečo takéto riešiť a vyčerpávať sa rozprávaním s inými ľuďmi.

Ak však na to máte vlohy, nechýba vám sociálne cítenie a chcete ľuďom pomáhať, môže to byť veľmi uspokojujúce. Kontaktné centrum funguje už 12 rokov a 10 % zamestnancov tu pracuje od úplného začiatku vrátane mňa.

Zmenili sa zákazníci za tých 12 rokov?

Najväčšia zmena, ktorú vnímam za posledné roky, je, že sú technologicky vyspelejší, informovanejší a oveľa náročnejší. Debata prebieha na úplne inej úrovni a tomu sa aj snažíme prispôsobiť.

Zákazníci oceňujú, ak im niekto vie poradiť a neodsúdi ich za to, že niečo nevedia. Preto ideme do rozhovorov bez predsudkov. Chceme im nielen odpovedať, ale dať im aj niečo navyše a ukázať im, ako môžu lepšie využiť naše služby.

Pozitívne je, že sa ešte stále nevytratila pokora a úcta k zamestnancom. To je niečo, čo nás dokáže vždy príjemne prekvapiť.

Ak si predstavíte, že máte vyriešiť problém 80 zákazníkov denne, deň za dňom, určite uznáte, že to môže vyčerpať. Nie je to práca pre každého a nie je to len o únave a strese.

Vnímam tiež, že zákazníci majú čoraz menej času a menej trpezlivosti. To sa tiež snažíme zvládnuť, prispôsobiť sa trendu a naplniť očakávania.

Ako sa na zákazníckej linke prispôsobujete týmto zmenám, aby ste vyšli ľuďom v ústrety?

Jedna vec je, že chceme zodpovedať otázky zákazníkov. Ako firma však na druhej strane musíme robiť všetko preto, aby tých otázok bolo čo najmenej. To je pohonný motor k tomu, že stále premýšľame nad tým, prečo naše služby nútia zákazníkov vôbec volať.

Chceme byť asistentom, ktorý zákazníka čo najmenej obťažuje riešením a dovysvetľovaním svojich služieb. Rok čo rok máme siahodlhý zoznam aktivít, ktoré potrebujeme urobiť na to, aby nás zákazník ani nepotreboval. Nie preto, že s ním nechceme hovoriť, ale preto, že pre nás je to zrkadlo toho, ako veľmi sú naše služby funkčné, zrozumiteľné a jednoduché.

Vieme, čo zákazníkov trápi, a chceme to napraviť. Dvakrát ročne sa snažíme brainstormovať a premýšľať, čo môžeme urobiť, aby sme sa posunuli ďalej.

Náš generálny riaditeľ Peter Gažík je prvý, ktorý stále hovorí: „Ak máš pocit, že už je všetko dostatočne dobré, znamená to, že nevidíš ďalej a nevidíš príležitosť na to, čo môžeš ešte zmeniť a zlepšiť.“

Ako sa v budúcnosti zmenia kontaktné centrá? Aké sú trendy?

Zmena bude najmä v rýchlosti – ako rýchlo dokážete pomôcť zákazníkovi a vyriešiť jeho požiadavku.

Najväčším trendom je byť bližšie k zákazníkovi. To je to, o čo sa každý snaží. Naproti tomu je tu veľmi silný trend automatizácie a robotizácie.

V O2 sa nesnažíme automatizáciu využívať bezhlavo za každú cenu. Snažíme sa ju nasadzovať iba tam, kde dáva zmysel. Je veľmi tenká hranica medzi tým, čo je ešte únosné a čo už je len technológia, ktorá síce navonok pomáha, ale v konečnom dôsledku brzdí kontakt so zákazníkom. Výzva je nájsť rovnováhu.

Najväčším trendom je byť bližšie k zákazníkovi. To je to, o čo sa každý snaží. Naproti tomu je tu veľmi silný trend automatizácie a robotizácie.

Je veľmi dobré, že dokážeme odstúpiť o pár krokov dozadu, prehodnotiť zabehané veci a ísť aj proti trendom. Teraz sme napríklad zrušili interaktívnu hlasovú voľbu.

Čo je to interaktívna hlasová voľba?

Keď sa dovoláte do zákazníckeho centra, bežne vás privíta automat. Predstaví firmu, vyzve vás, aby ste vyťukali číslo okruhu, s ktorým potrebujete pomôcť, a následne vás prepojí na živého asistenta.

Interaktívna hlasová voľba je doplnkovou službou ku callcentrovej technológii a väčšina centier ju používa od úplného začiatku. To bol aj náš prípad.

Pre zákaznícke centrá je to užitočná služba, pretože zvyšuje efektivitu a šetrí čas živých asistentov. Ak máte veľa produktov a niektoré z nich sú veľmi zložité, vie hlasová voľba šikovne presmerovať zákazníka na špecialistu, ktorý mu dokáže pomôcť.

Z našich prieskumov však vyplýva, že zákazníci hlasovú voľbu neznášajú. Je to vec, ktorá im na zákazníckych centrách najviac prekáža.

Veľmi sa podceňoval moment, že zákazník si v tejto chvíli našiel čas riešiť problém. Ak ho trápime 3-minútovou hlasovou voľbou, „zarábame“ si všetci na problém.

Zákazník je nervózny, zatiaľ sme mu vôbec nepomohli. Nechápe, prečo má niečo vyťukávať a strácať sa v komplikovaných stromoch s možnosťami, ktorým často ani poriadne nerozumie. Z jeho pohľadu ho to len zdržiava.

Ako sa vám podarilo interaktívnu hlasovú voľbu zrušiť?

V prvom rade sme si potrebovali byť istí, že máme všetky produkty, technológie, nástroje a aj kompetencie pre našich asistentov natoľko dobré, že si môžeme dovoliť takýto radikálny krok. Veľmi nám v tom pomohla jednoduchosť, ktorú v O2 razíme od začiatku.

Udržiavame si jednoduché portfólio, vďaka čomu nepotrebujeme extra špecialistov na rôznorodé produkty. Naši asistenti dokážu slušne obsiahnuť všetky témy.

Aby sme mohli zrušiť hlasovú voľbu, vylepšili sme množstvo procesov vo firme. Veríme, že nás to posunie opäť o krok bližšie k našim zákazníkom.


Potrebujete pomôcť s nastavením služieb alebo s prenosom čísla? Na Zákazníckej linke O2 sa vždy dovoláte priamo asistentom, ktorí vám radi pomôžu. Ak ste navyše viazaní inde, zmluvnú pokutu u starého operátora môžete nechať na O2. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Lucia Tomašová, Head of Contact Center & External Telesales at O2 Slovakia

V oblasti kontaktných centier a služieb zákazníkom sa pohybuje 18 rokov. Študovala v Košiciach, začínala ako operátor centra služieb zákazníkom. S príchodom spoločnosti O2 na Slovensko sa ujala príležitosti a dnes riadi kontaktné centrum O2. Jej obľúbený citát znie: Robiť, čo máš rád, znamená byť slobodný. Mať rád, čo robíš, znamená byť šťastný.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Psychológ Karol Kováč: Keď niekto povie, že musí oddychovať, viem, že máme problém. Tichý stres sa maskuje za výkon

Ak máme od seba šialené očakávania, nespasí nás ani dovolenka.

Máme rodiny, prácu, bežné povinnosti a popritom sa snažíme venovať aj športu či koníčkom – každú aktivitu chceme, samozrejme, robiť na 100 %. Aj takto sa dá opísať bežný deň človeka, ktorý trpí tichým stresom. Typickým príznakom je totiž tlak na výkon, od ktorého sa len ťažko upúšťa – aj na dovolenke. Telo je celý deň v strehu, kortizol brzdí regeneráciu, nevieme dobre spávať a pribúdajú ďalšie zdravotné ťažkosti. Tichý stres je nástupná stanica vyhorenia.

Psychológ Matúš Bakyta: Naša identita je častokrát postavená iba na práci. Ak o ňu prídeme, sme stratení

O tichom strese sme sa rozprávali so psychológom a zakladateľom Inštitútu stresu Karolom Kováčom. V rozhovore sa dočítate aj:

  • prečo sú slová „musím oddychovať“ varovným signálom samy osebe,
  • čo má tichý stres spoločné s kvapkajúcou rúrkou v stene,
  • čo znamená byť celý deň na plyne bez brzdy, 
  • prečo môže masáž bolieť viac než uľaviť, keď trpíte tichým stresom,
  • ako si vieme vyrobiť stres aj na dovolenke, 
  • odkiaľ sa berie potreba byť stále „užitočný/-á“ a ako to súvisí s tichým stresom, 
  • ako tichý stres dvíha dennú spotrebu mozgu,
  • 5 rýchlych otázok, ktoré ho odhalia,
  • a aj to, ako s ním vyhrať boj a nastaviť si optimálny deň.

Ak by ste mali tichý stres prirovnať k niečomu v prírode alebo domácnosti, čo by to bolo?

Predstavte si, že sa v stene poškodí vodovodné potrubie a začne z neho pomaly kvapkať voda. Spočiatku si to nevšimneme, dlhý čas o tom nevieme, no postupne môže tento problém narušiť statiku celej budovy.

Keď si túto metaforu preložíme na fungovanie človeka – ako vyzerá tichý stres napríklad počas bežného dňa?

Ide o formu chronického stresu, ktorého si človek nie je vedomý. Niekde pod povrchom cíti trvalé napätie, no nevidí jeho spúšťač.

Ak máme napríklad deadline, vieme, že musíme niečo urobiť v určitom čase, alebo ak prežívame konflikt či nespokojnosť v práci, uvedomujeme si to.

No pri tichom strese cítime akési napätie od rána do večera, prejavujú sa rôzne telesné príznaky, no nevieme, z čoho vychádzajú. Je to plazivá súčasť našej každodennosti.

Aké sú ďalšie kľúčové rozdiely medzi akútnym a tichým stresom?

Naši klienti často hovoria, že majú pekný život, ale nevládzu. Niečo sa s nimi deje, objavujú sa zdravotné problémy a oni nechápu prečo.

Napríklad aj človek, ktorý navonok žije krásny život – má zodpovednú prácu s vysokými nárokmi, popri tom sa venuje výkonovému športu, chce byť naplno s rodinou a partnerkou/partnerom –, môže trpieť tichým stresom. Keď všetky tieto aktivity napĺňa počas jedného dňa, ide o neustály výkon bez priestoru na regeneráciu.

Čím viac sa do niečoho vkladáme, tým viac od seba očakávame a tým rastie aj pravdepodobnosť výskytu tichého stresu.

Podľa toho, čo hovoríte, zrejme súvisí tichý stres aj s pocitom zodpovednosti a nárokov na seba.

Máme rodiny, prácu, povinnosti a ešte sa snažíme robiť aj vrcholový šport. Deň si síce vieme naplánovať tak, aby sme zvládli všetko, no v každej tejto oblasti chceme podať 100 % výkon.

Lenže všetky tieto aktivity by mali na konci dňa dávať súčet 100 %. Takto podávame denne 200 až 300 % výkon.

Môže byť typickým príkladom takéhoto človeka manažér, ktorý si robí dobre svoju prácu, no v hlave mu neustále beží pracovná agenda?

Môže to byť manažér, mamička na materskej, jednoducho ktokoľvek… Všetci klienti, ktorí k nám prichádzajú, majú viacero spoločných čŕt. Sú to zodpovední ľudia, ktorým na veciach záleží. Často sú to perfekcionisti.

Ak pôjdeme do konkrétnejších vzorcov správania, nájdeme ich veľa. Takíto ľudia sú presvedčení, že všetko závisí od nich, nepotrebujú pomoc a veria, že všetko zvládnu sami. Preberajú zodpovednosť za všetkých okolo seba a majú pocit, že nikto iný nevykoná úlohu tak dobre ako oni.

Neustále musia niečo robiť alebo niekde byť, aby si udržali kontrolu nad situáciami.

Takže skôr než povolanie hrá rolu kombinácia návykov a očakávaní. Vnímate však nejaké rozdiely medzi mužmi a ženami?

Z mojej skúsenosti vnímam, že ženy zažívajú tichý stres v oblasti starostlivosti – o deti, domácnosť – a často to vychádza z potreby byť tu pre všetkých. U mužov je to viac spojené s pracovným výkonom a očakávaním, že všetko zvládnu. Prežívanie je odlišné, ale stresová záťaž je rovnaká.

Tichý stres si teda vytvárame sami.

Áno, v podstate ide o dôsledok nášho vnútorného nastavenia. Pre človeka, ktorý tichý stres zažíva, je to niečo prirodzené, nič iné nepozná. Ísť naplno je preňho „normálne nastavenie“.

Odkiaľ sa berie ten tlak na samých seba?

Môže ísť o rodinný návyk, výkonovú dynamiku sme mohli odpozorovať už doma. Ráno vstať a hneď niečo urobiť – takto sme boli vedení. Pre týchto ľudí je to norma, s ktorou vstupujú do dospelosti.

Ak by sme šli hlbšie, často za tým stojí strach zo zlyhania: chcem byť vždy dostupný, pripravený. Alebo potrebujem, aby ma ľudia mali radi. Typické sú potom sebaobviňujúce myšlienky: čo som nestihol, čo som pokazil. V pozadí je domnienka, že som zlyhal.

Ľudia trpiaci tichým stresom často vykazujú nízke sebavedomie, nedokážu si nastaviť hranice a nevedia povedať nie. Sú neustále dostupní.

Takže aj tzv. people-pleaseri zažívajú tichý stres, keď sa snažia vyhovieť každému?

Jednoznačne áno.

Takýto nadštandardný výkon sa musí časom prejaviť na tele. Spomenuli ste, že ľudia s tichým stresom majú aj viaceré telesné príznaky bez nejakej priamej príčiny. Ktoré sú najbežnejšie?

Až 90 % ľudí, ktorí k nám chodia, má problémy so spánkom. Zaspávajú ťažko alebo sa v noci budia.

Medzi ďalšie príznaky patria výkyvy nálad počas dňa, podráždenosť, výbušnosť, vysoký tlak či zrýchlený tep bez zjavnej príčiny. Prakticky každý klient mi povie, že sa cíti preťažený. Typické je dennodenné prežívanie preťaženia – často bez jasného dôvodu.

Človek môže byť preťažený aj sám sebou. Nedokáže oddychovať, nevie si užiť prítomný okamih, je neustále vo svojej hlave a v napätí.

Mozog bežne počas dňa spotrebuje okolo 480 kilokalórií. Pri ľuďoch trpiacich tichým stresom je to až 1 000 až 1 200 kilokalórií denne, čo znamená, že mozog je neustále aktivovaný.

Nielen spánok, ale aj časté seknutia

Okrem spomínaných symptómov sa u ľudí s tichým stresom často objavuje silné vnímanie bolesti. Dôvodom je stresový hormón kortizol, ktorý sa ukladá do svalov vo forme tzv. kortizolových valčekov. Tie spôsobujú svalové kŕče.

Ak ide takýto človek na masáž a má na masáži pocit, že ho režú, ide o stresom presýtený sval. Pre ľudí s tichým stresom sú preto typické seknutia.

Zvýšená hladina stresového hormónu sa prejavuje aj tým, že človek v noci opakovane chodí na toaletu – kortizol totiž viaže na seba vodu. 

Stretol som sa aj s tým, že hormonálna nerovnováha spôsobila narušenie menštruačného cyklu alebo zníženie schopnosti počať dieťa, hoci všetky lekárske výsledky boli v poriadku.

Odráža sa to aj na pamäti? Niekde som čítala, že problémy s krátkodobou pamäťou môžu byť tiež symptómom.

Áno, klienti často opisujú ťažkosti so sústredením a pamäťou. Chcú si niečo zapamätať, no nejde to. Alebo myslia na jednu vec, ale v hlave im už beží ďalších päť až sedem.

Taktiež sa znižuje schopnosť rozhodovať sa. Často sa ich pýtam: „Ako to máte s rozhodovaním?“ A odpoveď je: „Neviem zhodnotiť situáciu.“

Následkom sú častejšie chyby, ale aj bolesti hlavy – najmä v oblasti čela, kde sa nachádza prefrontálny kortex, čiže centrum racionality. Ak túto oblasť mozgu preťažujeme, vznikajú bolesti podobné migréne, no nejde o klasickú migrénu. Aj náš mozog má len určitú kapacitu.

Mozog má limit. A čo nervová sústava? Pri akútnom strese kortizol vystrelí a potom klesne. Ako to je pri tichom strese?

Pri tichom strese je reakcia boj alebo útek (fight-or-flight) aktivovaná nepretržite. To vedie k zvýšenej hladine kortizolu, ktorá následne obmedzuje schopnosť regenerácie.

Výsledkom je hormonálna nerovnováha, oslabenie imunitného aj tráviaceho systému, chronická únava a narušenie cirkadiánneho rytmu – teda prirodzeného striedania dňa a noci.

Keď ideme každý deň naplno, dá sa vôbec vypnúť na dovolenke?

Nemyslím si. Tichý stres je súčasť životného štýlu.

Povedať si, že vypnem z práce, je jedna vec, ale často si zvolíme aktívnu dovolenku: denne navštívime päť miest, urobíme tristo fotiek, snažíme sa vynahradiť partnerke, partnerovi a deťom spoločný čas tým, že sme s nimi 20 hodín denne.

Takže aj na tej dovolenke si nájdeme podmienky, aby sme tichý stres zažívali. Aj pri voľnočasových aktivitách alebo pri športe si vytvoríme podmienky, aby sme zažívali tichý stres.

Tichý stres je jedným z ideálnych spôsobov, ako sa do dostať do stavu vyhorenia.

Ako?

Jedna klientka mi raz povedala, že šport jej nerobí dobre. Vysvitlo, že už viackrát skúšala behať a zakaždým ochorela.

Prvý týždeň behala päťkrát do týždňa päť kilometrov, druhý týždeň desať kilometrov denne, tretí pätnásť, štvrtý týždeň si dala pauzu. Skúšala to opakovane a vždy skončila chorá. Jej životný štýl bol nastavený extrémne, ale inak to nepoznala.

Alebo iný klient – keď som mu povedal, že potrebujeme začať pracovať na regenerácii, začal pociťovať úzkosť už len z tejto informácie. 

Povedal mi: „Keby ste mi povedali, že ideme na Mont Blanc, viem, čo robiť. Najmem si inštruktora, spravím si tréningový plán. Ale keď mi poviete, že mám oddychovať, vôbec neviem, čo si pod tým predstaviť.“

Veta Musím oddychovať je bizarná. Keď mi to niekto povie, je mi jasné, na čom sme.

Ako dlho sa dá takto žiť? Vedie takýto životný štýl k vyhoreniu?

Tichý stres je nástupná stanica vyhorenia. Vytvára dlhodobé podmienky pre stav fyzického, emocionálneho a psychického vyčerpania.

Syndróm vyhorenia má štyri štádiá a v tom poslednom si človek už nedokáže pomôcť. Je ponorený v únave, citovo nestabilný a každý deň je preňho boj o prežitie.

Tichý stres má nenápadný priebeh, no je o to nebezpečnejší.

Našim čitateľom chceme poradiť, ako sa tomuto extrému vyhnúť. Aké kontrolné otázky by sme si mali položiť, aby sme zistili, či trpíme tichým stresom?

Na začiatok odporúčam položiť si tieto otázky:

  • Cítim sa v poslednom mesiaci preťažený/-á?
  • Dokážem úplne vypnúť?
  • Som schopný/-á oddychovať bez pocitu viny?
  • Budím sa oddýchnutý/-á?
  • Ako vyzerá moja posledná hodina pred spaním?

Na základe odpovedí a pocitov, ktoré pri nich vzniknú, sa dá takýto stav veľmi dobre identifikovať.

Povedzme, že si už uvedomím, že na tom nie som dobre a bojujem s tichým stresom. Čo mám robiť?

Uvedomenie je veľmi dobrý a dôležitý začiatok. No ak je nervový systém vyčerpaný, je nevyhnutný reštart a začíname s krátkodobou aj dlhodobou intervenciou.

Dlhodobá sa zameriava najmä na prevenciu. V rámci krátkodobej si vieme do určitej miery pomôcť aj sami pomocou jednoduchých návykov a aktivít.

Akých napríklad?

Základom je kvalitný spánok, meditácia a relaxačné techniky. My v Inštitúte stresu často pracujeme s bránicovým dýchaním.

Výborne fungujú prechádzky, chôdza je kráľovná v boji so stresom a okrem iného aj najprirodzenejší pohyb pre človeka. Stačí 20 až 30 minút denne v pokojnom prostredí a stres sa výrazne zníži.

Pomáha aj joga, strečing, ľahké práce v záhrade bez tlaku na výkon či pravidelné prestávky počas dňa.

Dôležité je dať hlave a telu priestor trochu sa uvoľniť. Ľudia idú často bez prestávky celý deň a jediný čas, keď si mozog pýta oddych, je tesne pred spaním. Na to, aby sme boli emocionálne a psychicky stabilní, musíme dobre spať – počas noci sa totiž mozog čistí a informácie sa presúvajú z krátkodobej pamäti do dlhodobej.

Záhradkári sú podľa výskumov jednou z najmenej depresívnych skupín, pretože tvoria, hrajú sa so svojím prostredím a majú z toho radosť.

Dobrou prevenciou je aj vytvoriť si dennú rutinu. Často počúvam, že sa to nedá.

Ako môže takáto rutina vyzerať?

Ilustrujem to na vlastnom príklade: klienta mám každých 50 minút alebo každú hodinu a 40 minút, takže mám vždy pred ďalším klientom 10 alebo 20 minút voľna.

V tomto čase si pustím do slúchadiel Pink Floyd, vybehnem hore-dolu po schodoch, spravím si pár drepov alebo sa prejdem okolo budovy. Takto si deň harmonizujem a zároveň pomáham nervovému systému znížiť napätie.

A čomu by sa mali ľudia so sklonom k stresu vyhýbať?

Predovšetkým orientácii na výkon, a to aj pri voľnočasových aktivitách. Ak máte záhradku, nebuďte v nej do noci. Oddych nemôže byť ďalší výkon.

Môžete si to nastaviť inak: namiesto toho, aby som išiel trikrát do týždňa bicyklovať a prešiel 80 až 100 kilometrov, sa idem jednoducho len tak povoziť bez cieľa.

Ak mám výkonnostne náročnú prácu, potrebujem si počas dňa vytvoriť priestor na harmonizáciu a uvoľnenie. Nemôžeme fungovať tak, že ideme z jedného výkonu do druhého. Naopak, ak máme pokojnejšie obdobie, vtedy si môžeme dovoliť aj viac športových výkonov.

Karol Kováč

Vyštudoval psychológiu a dlhodobo sa venuje téme stresu a duševného zdravia. V minulosti pôsobil ako vysokoškolský pedagóg. Po vlastnej skúsenosti s vyhorením, ktorá ovplyvnila jeho životné priority, v roku 2015 založil Inštitút stresu v Trnave. Prostredníctvom neho poskytuje poradenstvo, prednášky a relaxačné programy zamerané na prevenciu chronického stresu, vyhorenia a tzv. work‑life balance. Ako odborný garant a spíker sa venuje osvete o duševnom zdraví a manažmente stresu pre firmy, inštitúcie aj individuálnych klientov.

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.