Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Šéfka Zákazníckeho centra O2: Asistentom sa snažíme dať čo najviac kompetencií

S riaditeľkou Zákazníckeho centra O2 sme sa pozreli, ako to funguje na mieste, odkiaľ sa s vami rozprávajú asistenti zákazníckej linky.

Keď voláte do O2, váš telefonát prijme niektorý asistent zo zákazníckej linky v Banskej Bystrici. Volá s vami z vežiaka nad nákupným strediskom Europa. S riaditeľkou zákazníckeho centra Luciou Tomašovou sme sa porozprávali o atmosfére, ktorá na tomto mieste panuje, a o tom, ako sa rokmi prispôsobujú, aby vyšli klientom v ústrety.

Nemáte radi, ak vás na zákazníckej linke privíta automat? V O2 vždy voláte priamo s asistentmi. Presvedčte sa o tom sami a prejdite do O2. Chcem vedieť viac

Ako vyzerá Zákaznícka linka O2?

Srdce zákazníckej linky sa nachádza v najväčšej kancelárii v budove. Je to otvorený priestor. Asistenti sú tu sústredení, aby mohli rýchlejšie zdieľať informácie a dostať od kolegov spätnú väzbu.

Zámerne používame výraz asistent, aj keď to ide ťažšie do úst zákazníkom aj samotným asistentom, pretože sme dlhé roky zvyknutí na to, že je to operátor.

Prečo sme to potom zmenili? Súvisí to s tým, že nechceme mať operátorov, ktorí iba odpovedajú na otázky zákazníka. Chceme, aby mu asistoval pri riešení jeho problému, pri orientovaní sa v našich službách a aby bol tým človekom, na ktorého sa zákazník vie obrátiť.

Aké vlastnosti musia mať ľudia, ktorí tu pracujú?

Základné vlastnosti, ktoré hľadáme, sú samostatnosť a schopnosť prijať zodpovednosť za svoje vlastné skutky. Samozrejme, je pre nás dôležitý aj prístup k ľuďom, v ktorom musí byť pokora, úcta a milota.

Postupom času prichádzame aj na to, že je dobré hľadať v ľuďoch rebéliu. Nechceme masu ľudí, ktorá bude vykonávať to, čo im my povieme. Vyhľadávame samostatné osobnosti, ktoré majú vlastný názor.

V rebélii je odvaha a schopnosť vidieť aj za dvere. Asistent u nás nie je posledným článkom v reťazci. On je paradoxne ten prvý, ktorý dokáže veci pre zákazníka napraviť. Keď sa k nemu dostane niečo, čo nedáva zmysel, očakávame od neho, že zdvihne ruku a bude kričať. A keď treba, aj buchne po stole.

U nás sa snažíme asistentom dať čo najviac kompetencií. Nie je to len o tom, že dostanú pokyn a vykonajú ho. Čím viac vecí dokážu zmeniť k lepšiemu, tým ich práca viac napĺňa.

My sme podriadení asistentom v tom zmysle, že im pomáhame, aby takéto situácie nenastali a oni ich už nemuseli riešiť. Vieme, že takéto veci musíme hneď naprávať, inak by sa nám to celé zosypalo.

Ako dokážete zistiť, kto sa k vám hodí?

Sčasti to vieme odhadnúť už pri pohovoroch. Keď k nám príde asistent, v prvom momente si všímame, s akou ľahkosťou a jednoduchosťou komunikuje a aký z neho máme pocit. Niektorí ľudia sú v strese a boja sa, či odpovedia správne. To je pre nás prvý znak toho, že potrebujú mať jasné pravidlá, čo je dobré a čo nie.

Ak, naopak, komunikujú s ľahkosťou, plynule a milo, vieme, že sme našli, čo hľadáme. Potom nasleduje 3-týždňové školenie, počas ktorého ľudí lepšie spoznáme a vieme odhaliť ich vlastnosti.

Nehľadáme technicky vyškolených majstrov. To sa dá naučiť aj dodatočne. Chceme byť bližšie k zákazníkom. Chceme, aby komunikácia prebiehala, ako keď sa rozprávate s kamarátom: Vy ma niečo naučíte a ja naučím niečo vás.

Čo je podľa vás na práci asistentov najlepšie?

Spätnú väzbu máme priamo od asistentov. Pravidelne sa ich na to pýtame. Prvá a na 90 % najväčšia zhoda v tom, čo majú na práci radi, je atmosféra na pracovisku.

Veľmi nás to teší, pretože je zvykom, že ľudia v kontaktných centrách bývajú unavení, zažívajú strašné tlaky na efektivitu a necítia podporu.

Ako sa vám darí udržiavať takú dobrú náladu?

Je to tak aj vďaka tomu, že máme veľmi štíhlu organizačnú štruktúru a nehráme sa na hierarchiu. Asistenti môžu kedykoľvek zastaviť na chodbe tímlídra, manažéra, mňa alebo aj generálneho riaditeľa a obrátiť sa na nás.

Druhá vec, ktorú majú asistenti radi, je, že za sebou vidia výsledok. Asistent bežnej zákazníckej linky by vám povedal, že síce pracuje, ale nevidí výsledok, pretože sú veci, ktoré nedokáže ovplyvniť.

U nás sa snažíme asistentom dať čo najviac kompetencií. Nie je to len o tom, že dostanú pokyn a vykonajú ho. Čím viac vecí dokážu zmeniť k lepšiemu, tým ich práca viac napĺňa.

Čo je pre asistentov, naopak, najťažšie?

Najstresujúcejšie sú veci, ktoré nevedia ovplyvniť, napríklad výpadky služieb. Predstavte si, že máte na telefóne zákazníka, ktorému nefunguje služba, a k tomu ste pod obrovským tlakom, pretože viete, že ďalších 50 zákazníkov čaká, kým im niekto vôbec zdvihne telefón. Stres z nemožnosti vyriešiť problém tak, ako by v tej chvíli chceli, je pre nich najväčšou záťažou.

Ďalšia vec je, že táto práca je pre mnohých psychicky náročná. Ak si predstavíte, že máte vyriešiť problém 80 zákazníkov denne, deň za dňom, určite uznáte, že to môže vyčerpať. Nie je to práca pre každého a nie je to len o únave a strese. Nie každý chce niečo takéto riešiť a vyčerpávať sa rozprávaním s inými ľuďmi.

Ak však na to máte vlohy, nechýba vám sociálne cítenie a chcete ľuďom pomáhať, môže to byť veľmi uspokojujúce. Kontaktné centrum funguje už 12 rokov a 10 % zamestnancov tu pracuje od úplného začiatku vrátane mňa.

Zmenili sa zákazníci za tých 12 rokov?

Najväčšia zmena, ktorú vnímam za posledné roky, je, že sú technologicky vyspelejší, informovanejší a oveľa náročnejší. Debata prebieha na úplne inej úrovni a tomu sa aj snažíme prispôsobiť.

Zákazníci oceňujú, ak im niekto vie poradiť a neodsúdi ich za to, že niečo nevedia. Preto ideme do rozhovorov bez predsudkov. Chceme im nielen odpovedať, ale dať im aj niečo navyše a ukázať im, ako môžu lepšie využiť naše služby.

Pozitívne je, že sa ešte stále nevytratila pokora a úcta k zamestnancom. To je niečo, čo nás dokáže vždy príjemne prekvapiť.

Ak si predstavíte, že máte vyriešiť problém 80 zákazníkov denne, deň za dňom, určite uznáte, že to môže vyčerpať. Nie je to práca pre každého a nie je to len o únave a strese.

Vnímam tiež, že zákazníci majú čoraz menej času a menej trpezlivosti. To sa tiež snažíme zvládnuť, prispôsobiť sa trendu a naplniť očakávania.

Ako sa na zákazníckej linke prispôsobujete týmto zmenám, aby ste vyšli ľuďom v ústrety?

Jedna vec je, že chceme zodpovedať otázky zákazníkov. Ako firma však na druhej strane musíme robiť všetko preto, aby tých otázok bolo čo najmenej. To je pohonný motor k tomu, že stále premýšľame nad tým, prečo naše služby nútia zákazníkov vôbec volať.

Chceme byť asistentom, ktorý zákazníka čo najmenej obťažuje riešením a dovysvetľovaním svojich služieb. Rok čo rok máme siahodlhý zoznam aktivít, ktoré potrebujeme urobiť na to, aby nás zákazník ani nepotreboval. Nie preto, že s ním nechceme hovoriť, ale preto, že pre nás je to zrkadlo toho, ako veľmi sú naše služby funkčné, zrozumiteľné a jednoduché.

Vieme, čo zákazníkov trápi, a chceme to napraviť. Dvakrát ročne sa snažíme brainstormovať a premýšľať, čo môžeme urobiť, aby sme sa posunuli ďalej.

Náš generálny riaditeľ Peter Gažík je prvý, ktorý stále hovorí: „Ak máš pocit, že už je všetko dostatočne dobré, znamená to, že nevidíš ďalej a nevidíš príležitosť na to, čo môžeš ešte zmeniť a zlepšiť.“

Ako sa v budúcnosti zmenia kontaktné centrá? Aké sú trendy?

Zmena bude najmä v rýchlosti – ako rýchlo dokážete pomôcť zákazníkovi a vyriešiť jeho požiadavku.

Najväčším trendom je byť bližšie k zákazníkovi. To je to, o čo sa každý snaží. Naproti tomu je tu veľmi silný trend automatizácie a robotizácie.

V O2 sa nesnažíme automatizáciu využívať bezhlavo za každú cenu. Snažíme sa ju nasadzovať iba tam, kde dáva zmysel. Je veľmi tenká hranica medzi tým, čo je ešte únosné a čo už je len technológia, ktorá síce navonok pomáha, ale v konečnom dôsledku brzdí kontakt so zákazníkom. Výzva je nájsť rovnováhu.

Najväčším trendom je byť bližšie k zákazníkovi. To je to, o čo sa každý snaží. Naproti tomu je tu veľmi silný trend automatizácie a robotizácie.

Je veľmi dobré, že dokážeme odstúpiť o pár krokov dozadu, prehodnotiť zabehané veci a ísť aj proti trendom. Teraz sme napríklad zrušili interaktívnu hlasovú voľbu.

Čo je to interaktívna hlasová voľba?

Keď sa dovoláte do zákazníckeho centra, bežne vás privíta automat. Predstaví firmu, vyzve vás, aby ste vyťukali číslo okruhu, s ktorým potrebujete pomôcť, a následne vás prepojí na živého asistenta.

Interaktívna hlasová voľba je doplnkovou službou ku callcentrovej technológii a väčšina centier ju používa od úplného začiatku. To bol aj náš prípad.

Pre zákaznícke centrá je to užitočná služba, pretože zvyšuje efektivitu a šetrí čas živých asistentov. Ak máte veľa produktov a niektoré z nich sú veľmi zložité, vie hlasová voľba šikovne presmerovať zákazníka na špecialistu, ktorý mu dokáže pomôcť.

Z našich prieskumov však vyplýva, že zákazníci hlasovú voľbu neznášajú. Je to vec, ktorá im na zákazníckych centrách najviac prekáža.

Veľmi sa podceňoval moment, že zákazník si v tejto chvíli našiel čas riešiť problém. Ak ho trápime 3-minútovou hlasovou voľbou, „zarábame“ si všetci na problém.

Zákazník je nervózny, zatiaľ sme mu vôbec nepomohli. Nechápe, prečo má niečo vyťukávať a strácať sa v komplikovaných stromoch s možnosťami, ktorým často ani poriadne nerozumie. Z jeho pohľadu ho to len zdržiava.

Ako sa vám podarilo interaktívnu hlasovú voľbu zrušiť?

V prvom rade sme si potrebovali byť istí, že máme všetky produkty, technológie, nástroje a aj kompetencie pre našich asistentov natoľko dobré, že si môžeme dovoliť takýto radikálny krok. Veľmi nám v tom pomohla jednoduchosť, ktorú v O2 razíme od začiatku.

Udržiavame si jednoduché portfólio, vďaka čomu nepotrebujeme extra špecialistov na rôznorodé produkty. Naši asistenti dokážu slušne obsiahnuť všetky témy.

Aby sme mohli zrušiť hlasovú voľbu, vylepšili sme množstvo procesov vo firme. Veríme, že nás to posunie opäť o krok bližšie k našim zákazníkom.


Potrebujete pomôcť s nastavením služieb alebo s prenosom čísla? Na Zákazníckej linke O2 sa vždy dovoláte priamo asistentom, ktorí vám radi pomôžu. Ak ste navyše viazaní inde, zmluvnú pokutu u starého operátora môžete nechať na O2. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Lucia Tomašová, Head of Contact Center & External Telesales at O2 Slovakia

V oblasti kontaktných centier a služieb zákazníkom sa pohybuje 18 rokov. Študovala v Košiciach, začínala ako operátor centra služieb zákazníkom. S príchodom spoločnosti O2 na Slovensko sa ujala príležitosti a dnes riadi kontaktné centrum O2. Jej obľúbený citát znie: Robiť, čo máš rád, znamená byť slobodný. Mať rád, čo robíš, znamená byť šťastný.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

  • prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
  • čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
  • kedy sa oplatí riskovať úspory, 
  • ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
  • ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
  • a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“. 

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada. 

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť? 

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo. 

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky. 

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo. 

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala. 

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa. 

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok. 

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave. 

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak. 

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci. 

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.


Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.