Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Šéfka Zákazníckeho centra O2: Asistentom sa snažíme dať čo najviac kompetencií

S riaditeľkou Zákazníckeho centra O2 sme sa pozreli, ako to funguje na mieste, odkiaľ sa s vami rozprávajú asistenti zákazníckej linky.

Keď voláte do O2, váš telefonát prijme niektorý asistent zo zákazníckej linky v Banskej Bystrici. Volá s vami z vežiaka nad nákupným strediskom Europa. S riaditeľkou zákazníckeho centra Luciou Tomašovou sme sa porozprávali o atmosfére, ktorá na tomto mieste panuje, a o tom, ako sa rokmi prispôsobujú, aby vyšli klientom v ústrety.

Nemáte radi, ak vás na zákazníckej linke privíta automat? V O2 vždy voláte priamo s asistentmi. Presvedčte sa o tom sami a prejdite do O2. Chcem vedieť viac

Ako vyzerá Zákaznícka linka O2?

Srdce zákazníckej linky sa nachádza v najväčšej kancelárii v budove. Je to otvorený priestor. Asistenti sú tu sústredení, aby mohli rýchlejšie zdieľať informácie a dostať od kolegov spätnú väzbu.

Zámerne používame výraz asistent, aj keď to ide ťažšie do úst zákazníkom aj samotným asistentom, pretože sme dlhé roky zvyknutí na to, že je to operátor.

Prečo sme to potom zmenili? Súvisí to s tým, že nechceme mať operátorov, ktorí iba odpovedajú na otázky zákazníka. Chceme, aby mu asistoval pri riešení jeho problému, pri orientovaní sa v našich službách a aby bol tým človekom, na ktorého sa zákazník vie obrátiť.

Aké vlastnosti musia mať ľudia, ktorí tu pracujú?

Základné vlastnosti, ktoré hľadáme, sú samostatnosť a schopnosť prijať zodpovednosť za svoje vlastné skutky. Samozrejme, je pre nás dôležitý aj prístup k ľuďom, v ktorom musí byť pokora, úcta a milota.

Postupom času prichádzame aj na to, že je dobré hľadať v ľuďoch rebéliu. Nechceme masu ľudí, ktorá bude vykonávať to, čo im my povieme. Vyhľadávame samostatné osobnosti, ktoré majú vlastný názor.

V rebélii je odvaha a schopnosť vidieť aj za dvere. Asistent u nás nie je posledným článkom v reťazci. On je paradoxne ten prvý, ktorý dokáže veci pre zákazníka napraviť. Keď sa k nemu dostane niečo, čo nedáva zmysel, očakávame od neho, že zdvihne ruku a bude kričať. A keď treba, aj buchne po stole.

U nás sa snažíme asistentom dať čo najviac kompetencií. Nie je to len o tom, že dostanú pokyn a vykonajú ho. Čím viac vecí dokážu zmeniť k lepšiemu, tým ich práca viac napĺňa.

My sme podriadení asistentom v tom zmysle, že im pomáhame, aby takéto situácie nenastali a oni ich už nemuseli riešiť. Vieme, že takéto veci musíme hneď naprávať, inak by sa nám to celé zosypalo.

Ako dokážete zistiť, kto sa k vám hodí?

Sčasti to vieme odhadnúť už pri pohovoroch. Keď k nám príde asistent, v prvom momente si všímame, s akou ľahkosťou a jednoduchosťou komunikuje a aký z neho máme pocit. Niektorí ľudia sú v strese a boja sa, či odpovedia správne. To je pre nás prvý znak toho, že potrebujú mať jasné pravidlá, čo je dobré a čo nie.

Ak, naopak, komunikujú s ľahkosťou, plynule a milo, vieme, že sme našli, čo hľadáme. Potom nasleduje 3-týždňové školenie, počas ktorého ľudí lepšie spoznáme a vieme odhaliť ich vlastnosti.

Nehľadáme technicky vyškolených majstrov. To sa dá naučiť aj dodatočne. Chceme byť bližšie k zákazníkom. Chceme, aby komunikácia prebiehala, ako keď sa rozprávate s kamarátom: Vy ma niečo naučíte a ja naučím niečo vás.

Čo je podľa vás na práci asistentov najlepšie?

Spätnú väzbu máme priamo od asistentov. Pravidelne sa ich na to pýtame. Prvá a na 90 % najväčšia zhoda v tom, čo majú na práci radi, je atmosféra na pracovisku.

Veľmi nás to teší, pretože je zvykom, že ľudia v kontaktných centrách bývajú unavení, zažívajú strašné tlaky na efektivitu a necítia podporu.

Ako sa vám darí udržiavať takú dobrú náladu?

Je to tak aj vďaka tomu, že máme veľmi štíhlu organizačnú štruktúru a nehráme sa na hierarchiu. Asistenti môžu kedykoľvek zastaviť na chodbe tímlídra, manažéra, mňa alebo aj generálneho riaditeľa a obrátiť sa na nás.

Druhá vec, ktorú majú asistenti radi, je, že za sebou vidia výsledok. Asistent bežnej zákazníckej linky by vám povedal, že síce pracuje, ale nevidí výsledok, pretože sú veci, ktoré nedokáže ovplyvniť.

U nás sa snažíme asistentom dať čo najviac kompetencií. Nie je to len o tom, že dostanú pokyn a vykonajú ho. Čím viac vecí dokážu zmeniť k lepšiemu, tým ich práca viac napĺňa.

Čo je pre asistentov, naopak, najťažšie?

Najstresujúcejšie sú veci, ktoré nevedia ovplyvniť, napríklad výpadky služieb. Predstavte si, že máte na telefóne zákazníka, ktorému nefunguje služba, a k tomu ste pod obrovským tlakom, pretože viete, že ďalších 50 zákazníkov čaká, kým im niekto vôbec zdvihne telefón. Stres z nemožnosti vyriešiť problém tak, ako by v tej chvíli chceli, je pre nich najväčšou záťažou.

Ďalšia vec je, že táto práca je pre mnohých psychicky náročná. Ak si predstavíte, že máte vyriešiť problém 80 zákazníkov denne, deň za dňom, určite uznáte, že to môže vyčerpať. Nie je to práca pre každého a nie je to len o únave a strese. Nie každý chce niečo takéto riešiť a vyčerpávať sa rozprávaním s inými ľuďmi.

Ak však na to máte vlohy, nechýba vám sociálne cítenie a chcete ľuďom pomáhať, môže to byť veľmi uspokojujúce. Kontaktné centrum funguje už 12 rokov a 10 % zamestnancov tu pracuje od úplného začiatku vrátane mňa.

Zmenili sa zákazníci za tých 12 rokov?

Najväčšia zmena, ktorú vnímam za posledné roky, je, že sú technologicky vyspelejší, informovanejší a oveľa náročnejší. Debata prebieha na úplne inej úrovni a tomu sa aj snažíme prispôsobiť.

Zákazníci oceňujú, ak im niekto vie poradiť a neodsúdi ich za to, že niečo nevedia. Preto ideme do rozhovorov bez predsudkov. Chceme im nielen odpovedať, ale dať im aj niečo navyše a ukázať im, ako môžu lepšie využiť naše služby.

Pozitívne je, že sa ešte stále nevytratila pokora a úcta k zamestnancom. To je niečo, čo nás dokáže vždy príjemne prekvapiť.

Ak si predstavíte, že máte vyriešiť problém 80 zákazníkov denne, deň za dňom, určite uznáte, že to môže vyčerpať. Nie je to práca pre každého a nie je to len o únave a strese.

Vnímam tiež, že zákazníci majú čoraz menej času a menej trpezlivosti. To sa tiež snažíme zvládnuť, prispôsobiť sa trendu a naplniť očakávania.

Ako sa na zákazníckej linke prispôsobujete týmto zmenám, aby ste vyšli ľuďom v ústrety?

Jedna vec je, že chceme zodpovedať otázky zákazníkov. Ako firma však na druhej strane musíme robiť všetko preto, aby tých otázok bolo čo najmenej. To je pohonný motor k tomu, že stále premýšľame nad tým, prečo naše služby nútia zákazníkov vôbec volať.

Chceme byť asistentom, ktorý zákazníka čo najmenej obťažuje riešením a dovysvetľovaním svojich služieb. Rok čo rok máme siahodlhý zoznam aktivít, ktoré potrebujeme urobiť na to, aby nás zákazník ani nepotreboval. Nie preto, že s ním nechceme hovoriť, ale preto, že pre nás je to zrkadlo toho, ako veľmi sú naše služby funkčné, zrozumiteľné a jednoduché.

Vieme, čo zákazníkov trápi, a chceme to napraviť. Dvakrát ročne sa snažíme brainstormovať a premýšľať, čo môžeme urobiť, aby sme sa posunuli ďalej.

Náš generálny riaditeľ Peter Gažík je prvý, ktorý stále hovorí: „Ak máš pocit, že už je všetko dostatočne dobré, znamená to, že nevidíš ďalej a nevidíš príležitosť na to, čo môžeš ešte zmeniť a zlepšiť.“

Ako sa v budúcnosti zmenia kontaktné centrá? Aké sú trendy?

Zmena bude najmä v rýchlosti – ako rýchlo dokážete pomôcť zákazníkovi a vyriešiť jeho požiadavku.

Najväčším trendom je byť bližšie k zákazníkovi. To je to, o čo sa každý snaží. Naproti tomu je tu veľmi silný trend automatizácie a robotizácie.

V O2 sa nesnažíme automatizáciu využívať bezhlavo za každú cenu. Snažíme sa ju nasadzovať iba tam, kde dáva zmysel. Je veľmi tenká hranica medzi tým, čo je ešte únosné a čo už je len technológia, ktorá síce navonok pomáha, ale v konečnom dôsledku brzdí kontakt so zákazníkom. Výzva je nájsť rovnováhu.

Najväčším trendom je byť bližšie k zákazníkovi. To je to, o čo sa každý snaží. Naproti tomu je tu veľmi silný trend automatizácie a robotizácie.

Je veľmi dobré, že dokážeme odstúpiť o pár krokov dozadu, prehodnotiť zabehané veci a ísť aj proti trendom. Teraz sme napríklad zrušili interaktívnu hlasovú voľbu.

Čo je to interaktívna hlasová voľba?

Keď sa dovoláte do zákazníckeho centra, bežne vás privíta automat. Predstaví firmu, vyzve vás, aby ste vyťukali číslo okruhu, s ktorým potrebujete pomôcť, a následne vás prepojí na živého asistenta.

Interaktívna hlasová voľba je doplnkovou službou ku callcentrovej technológii a väčšina centier ju používa od úplného začiatku. To bol aj náš prípad.

Pre zákaznícke centrá je to užitočná služba, pretože zvyšuje efektivitu a šetrí čas živých asistentov. Ak máte veľa produktov a niektoré z nich sú veľmi zložité, vie hlasová voľba šikovne presmerovať zákazníka na špecialistu, ktorý mu dokáže pomôcť.

Z našich prieskumov však vyplýva, že zákazníci hlasovú voľbu neznášajú. Je to vec, ktorá im na zákazníckych centrách najviac prekáža.

Veľmi sa podceňoval moment, že zákazník si v tejto chvíli našiel čas riešiť problém. Ak ho trápime 3-minútovou hlasovou voľbou, „zarábame“ si všetci na problém.

Zákazník je nervózny, zatiaľ sme mu vôbec nepomohli. Nechápe, prečo má niečo vyťukávať a strácať sa v komplikovaných stromoch s možnosťami, ktorým často ani poriadne nerozumie. Z jeho pohľadu ho to len zdržiava.

Ako sa vám podarilo interaktívnu hlasovú voľbu zrušiť?

V prvom rade sme si potrebovali byť istí, že máme všetky produkty, technológie, nástroje a aj kompetencie pre našich asistentov natoľko dobré, že si môžeme dovoliť takýto radikálny krok. Veľmi nám v tom pomohla jednoduchosť, ktorú v O2 razíme od začiatku.

Udržiavame si jednoduché portfólio, vďaka čomu nepotrebujeme extra špecialistov na rôznorodé produkty. Naši asistenti dokážu slušne obsiahnuť všetky témy.

Aby sme mohli zrušiť hlasovú voľbu, vylepšili sme množstvo procesov vo firme. Veríme, že nás to posunie opäť o krok bližšie k našim zákazníkom.


Potrebujete pomôcť s nastavením služieb alebo s prenosom čísla? Na Zákazníckej linke O2 sa vždy dovoláte priamo asistentom, ktorí vám radi pomôžu. Ak ste navyše viazaní inde, zmluvnú pokutu u starého operátora môžete nechať na O2. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Lucia Tomašová, Head of Contact Center & External Telesales at O2 Slovakia

V oblasti kontaktných centier a služieb zákazníkom sa pohybuje 18 rokov. Študovala v Košiciach, začínala ako operátor centra služieb zákazníkom. S príchodom spoločnosti O2 na Slovensko sa ujala príležitosti a dnes riadi kontaktné centrum O2. Jej obľúbený citát znie: Robiť, čo máš rád, znamená byť slobodný. Mať rád, čo robíš, znamená byť šťastný.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Hračky, ktoré prežili všetky pády. Rezbár Lacko Kurnota dokázal cez kus dreva postaviť svet plný dobra

Začalo sa to Pinocchiom pre jeho deti, dnes v dielni v Liptovskej Lúžnej vznikajú drevené hračky, ktoré v sebe nesú príbeh rodiny, vytrvalosti a láskavosti.

„Dobrý deň, milí moji priatelia.“ Vždy rovnakými pozdravom sa svojim fanúšikom na sociálnych sieťach prihovára Lacko Kurnota, slovenský Santa Claus. Ekologickými drevenými hračkami robí radosť deťom po celom svete, no najmä chce svojej dcére so zdravotným postihnutím dopriať hodnotnejší život. Okrem Lesanky je otcom ďalších ôsmich detí a osud sa s nimi rozhodne nemaznal. Ako sám hovorí, trikrát padli na úplné dno, napriek tomu si dokázal udržať nákazlivý pozitívny prístup k životu.

V rozhovore s rezbárom Lackom Kurnotom sa dozviete:

  • ako víťazný Pinocchio pomohol naštartovať výrobu hračiek,
  • či sa dá vyrobiť 1 000 hračiek za dva týždne,
  • aké je mať spoločnú dielňu s dcérou,
  • čo mu po pádoch pomáha znova sa postaviť na nohy.

Po príchode do zasneženej Liptovskej Lúžnej nás Lacko víta v bráne spolu so svojou dcérou Laurou. Vedú nás popri dome do malej dielne plnej dreva v rôznych štádiách opracovania. Od surového až po hotové výrobky. Drevené koníky, autá, dinosaury, hračky od výmyslu sveta. Zdanlivo sa v nej nedá pohnúť, a predsa sa v nej o miesto delí aj s Laurou. On tvorí pod značkou Lackove hračky, ona je Drevovláska. A obaja sú dôkazom, že dobro ešte nevymrelo.

Aj jedna správa môže priniesť veľa dobra a lásky. Pošlite cez darcovskú smsku pomocnú ruku organizáciám, ktoré sa celý rok starajú o to, aby bol svet krajším miestom


Pán Lacko, vaša pozitívna energia je nákazlivá, teším sa, že sme tu s vami. Ako vznikli Lackove hračky?

Som vyučený obrábač kovov, ale kvôli lepšiemu platu som išiel na odprašovanie z pecí. Po troch mesiacoch ma poslali na pracovné lekárstvo, kde zistili ťažký stupeň poruchy pľúc, a tak som dostal výpoveď. 

Mal som zákaz robiť vo výškach, pri strojoch, v mraze aj v prachu. Odporúčaná bola práca v suchu a teple, ale kto ma zoberie do kancelárie? Nikto. Tak som si podal žiadosť, že idem podnikať.

Odmalička som po škole chodil pomáhať otcovi. Otec bol síce elektrikár, ale doma vyrábal napríklad poličky či salašnícke náradie.

Narodilo sa nám deväť detí – na hračky veľa peňazí nebolo, tak som vyrobil deťom dreveného panáčika, volali ho Pinocchio. 

Dievčatá poslali panáčika do súťaže o najkrajšieho Pinocchia, ktorú vyhlásil taliansky spisovateľ, čo napísal aj sfilmoval, aj zrežíroval Pinocchia. 

O tri týždne sme sa dozvedeli, že zo 650 prihlásených vyhral prvú cenu. Škola dostala počítač, knižky do knižnice. To ma nakoplo ísť touto cestou, vyrábať hračky.

Takže ste sa začali hračkám venovať naplno?

Nebolo to také jednoduché. V tom čase som ešte býval s rodičmi, s otcom sme nemali veľmi dobré vzťahy, a tak sa začalo hľadanie nového domova. 

Vystriedali sme viaceré podnájmy, vždy muselo byť k nemu aj nejaké humno či dielňa, lebo som so sebou brával aj stroje. O všetko som však neskôr prišiel, jedna prenajímateľka si na mňa vymyslela trestný čin a spôsobila vážne komplikácie, na istý čas sme boli dokonca aj bez domova. 

Neskôr sme však našli bývanie v bytovke v Ružomberku. Chýbali mi však stroje a miesto, kde by som mohol pracovať, až neskôr sme našli rodinný domček. Úrad práce mi vybavil dotáciu a nakúpil som stroje, začal som opäť vyrábať hračky. 

Zrazu mi prišla zákazka na 1 000 hračiek na Medzinárodný deň detí pre pána z Prešova. Mali sme na to dva týždne. Boli to také spájačky, musel som to vymyslieť na kolíčky a tzv. špilky, deti dnes nechcú lepiť, sú netrpezlivé.

Tisíc hračiek za dva týždne? To ste ako zvládli?

No, povedal som, že mu napíšem, keď to budem mať. Pomohli mi moje deti, spoločne sme to naozaj stihli. A potom sa už ľudia o mne dozvedeli, začali ma sami oslovovať. Odvtedy trávim celé dni v dielni.

Ručná práca vám ide. Dáva vám hlbší zmysel pracovať rukami?

Mám to ako relax.

A pamätáte si úplne na prvé chvíle, keď ste začali pracovať s drevom?

Ja som drevo nenávidel, lebo ako dieťa som po škole musel najprv urobiť prácu otcovi. Potom bolo už päť hodín, v zime tma. Na kamarátov som mal sotva 20 minút. Musel som sa stihnúť naučiť do školy a na druhý deň znova to isté.

A čo pre vás to drevo znamená dnes po všetkých tých náročných rokoch a životných peripetiách, ktoré ste nedobrovoľne absolvovali?

Dnes ma to hreje na duši. Lebo keď niečo vymyslím, urobím a je to dokonalé, poteší to človeka.

Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode. 

A kedy viete, že to je dokonalé?

Kým na niečo prídem, treba to aspoň 15- až 20-krát prekresliť, potom skúšať robiť. A toľkokrát skončila výroba aj v peci. Musí sa to dotiahnuť do dokonalosti tak, aby tá hračka sama akoby kričala na zákazníka: „Kúp si ma!“

Ako vyzerá váš tvorivý proces? Máte hračky, ktoré vyrábate už roky, sú u detí obľúbené, ale vymýšľate aj niečo nové.

Stáva sa mi dosť často, že o druhej v noci precitnem zo spánku, lebo sa mi prisní nejaká hračka. Tak sa oblečiem, idem do dielne, tam si to kreslím, a keď vidím, že už to má nejakú fazónu, idem spať. A ráno už pokračujem rovno na tvorbe hračky.

Lacko, ako vaše minimalistické drevené hračky vnímajú deti v dobe, keď sú stimulované farbami, svetlami, zvukmi, čoraz viac už aj umelou inteligenciou?

Ja som sa v prvom rade zameral na deti, ktoré sú alergické na laky, farby či na prach. Čínske hračky sú síce pekné, priťahujú detské očká a rodičia im ich kúpia. Nevedia, že hraním sa s hračkou vzniká trenie, ktorým sa uvoľňujú z plastu do ovzdušia mikročastice, ktoré deti vdychujú. Ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.

S čím sa hrávali vaše deti, keď boli malé?

Aj s hračkami, ktoré som ja robil. Mám zdravotne postihnutú dcérku Lesanku, ja to všetko väčšinou robím kvôli nej. Keď sme boli na sociálke, aby jej zistili mieru poruchy mozgu, dali jej skladačky, ktoré nedokážu poskladať druháci na základnej. Ona to poskladala. Začal som preto robiť také zložité skladačky, ktoré na naše prekvapenie dokázala pekne a za chvíľu poskladať. Dnes máme na stránkach transparentne uverejnené číslo účtu a výťažok z predaja Lackových hračiek ide na liečbu Lesanky. Sme vďační za každé euro.

Laura, ako vnímaš, že si zostala pracovať pri ocinovi? Máš síce už aj svoju značku, ale v dielni pracujete spoločne.

Laura: S drevom som začala robiť v 15 rokoch. Ocino ma začal učiť, chcel, aby v tom niekto pokračoval. Deväť rokov som pracovala na Lackových hračkách, kým som si spravila vlastnú značku.

Lacko: Prakticky ja som chcel niečo dokázať a dokázal som to, že som svojej dcére otvoril brány do sveta.

Laura: Je skvelé, že tu môžem pracovať, nemala by som kde. V dobe, keď je všetko veľmi drahé. Dával mi robiť všetko, vyrábať kolovrátky, sústružiť, naučil ma toho veľa. Popri tom som dva roky študovala maľbu, nakoniec som definitívne prešla na tvorbu z dreva.

A čo znamená pre teba dotyk s drevom?

Myslím si, že všetko je so všetkým prepojené. Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.

Vo svojej tvorbe pod názvom Drevovláska si sa trošku odklonila od ockových hračiek, robíš aj ozdoby do vlasov, brošne, spony a rôzne malé, veľmi precízne výrobky. Bolo to tvoje jasné smerovanie alebo počúvaš dopyt trhu?

Nie, to je také moje. Som skôr na tie maličké veci, na detaily. Nesledujem trendy, robím to, čo a ako cítim.

Čo vás drevo učí o sebe samých?

Lacko: To je ťažká otázka. 

Laura: Vážiť si život. Aj strom sa môže stať vyčerpateľným zdrojom, treba si ich vážiť. 

Lacko: Stromy sa ničia, my im dávame druhý život, druhú šancu, ktorá vydrží desiatky generácií. 

Laura: Je taká pekná myšlienka, že strom rastie, ale ty to nevidíš. Raz vyrastie, ale ty tu už nebudeš.

Lacko a čo sa teraz učíte vy od Laury?

Robiť na internete, komunikovať. Už si viem všetko spraviť sám, aj správy, komentáre prečítať, viem si to popozerať, odpísať.

Na začiatku sme spomenuli váš neľahký životný osud, vám ale život uštedril ešte jednu ťažkú ranu, keď vám v roku 2019 vyhorela dielňa aj so všetkými hračkami. To bola už táto, kde sa nachádzame teraz?

Áno, to už bolo tu. Boli sme s dcérkou u lekára, keď nám telefonoval starosta obce, že mi horí dielňa. Rýchlo sme sadli do auta, ale kým sme prišli, už všetko ľahlo popolom. Dokonca sa roztavili aj stroje. Dodnes sa to vyšetruje, je viacero verzií, ako mohol požiar vzniknúť. To bolo tretíkrát, keď sme padli na dno. Manželka povedala, že už sme skončili.

Vám sa však podarilo niečo neuveriteľné.

Áno. Mne to nedalo. Rozlúčil som sa so svojimi zákazníkmi na Facebooku a poprosil som ich, či by mi nemohli prispieť nejakým eurom na znovuzrodenie hračiek. Vyzbierali sme za tri dni 35 000 €. Vo februári sa nám ozvala jedna firma, ktorá mi chcela dielňu znovu postaviť. Zobrali si 10 000 € a už som o nich nepočul. Tak sme to spravili spolu s deťmi a s kamarátmi. Dcéra Lucia si potom zobrala pôžičku na zastrešenie. Jej zásluhou máme vlastne domček aj dielňu.

Pán Lacko, kde hľadáte po týchto všetkých pádoch zase silu sa znovu postaviť na nohy?

Robíme to všetko kvôli dcérke Lesanke. Prakticky aj preto vznikla tá myšlienka kúpiť rodinný dom. Keď my tu nebudeme, čo s ňou bude? Škoda by ju bolo dávať do ústavu, nechcem pre ňu taký bezduchý život.

Lauri, pre teba, rovnako ako pre súrodencov, muselo byť občas náročné vyrastať v rodine, kde sa pozornosť delí medzi deväť detí, obzvlášť keď je v rodine ešte aj hendikep. Ako si sa cítila ako „jedna z mnohých“?

Myslím si, že sme sa doma všetci navzájom starali jeden o druhého. Takto by som to asi najviac vystihla.

Stretli ste sa v rodine aj s nepochopením alebo s tým, že ľudia nerozumejú vašej situácii?

Laura: Máme v rodine aj „záškodníkov“ (smiech). Ale celkovo si myslím, že sú dva typy rodín, ktoré majú deti s hendikepom.

Lacko: Jedni dostávajú dostatok podpory a naozaj sa o dieťa starajú. A potom sú rodiny, ktoré poberajú dávky, majú dve autá, dva domy, a pritom cez deň ani nevedia, kde to dieťa je. Títo ľudia to zneužívajú – a potom sa pomoc prerozdeľuje menej férovo medzi tých, ktorí ju skutočne potrebujú. Teraz majú prísť nejaké zmeny a zdá sa, že sa nám bude žiť trochu ľahšie.

Stretli ste sa aj s tým, že vám pomoc odmietli?

Áno, veľakrát. Žiadali sme napríklad o príspevok na auto a odpísali nám, že na auto nedávajú, iba na invalidný vozík. Známa zháňala vozík, napísala tam a jej odpísali opačne: že poskytujú príspevky len na auto.

Ak sa vám Lackove hračky páčia, môžete ich podporiť, spojiť sa s ním môžete cez jeho FB stránku.

Lacko, napriek odmietnutiam, ťažkým skúsenostiam a skutočne neľahkému životu pôsobíte na sociálnych sieťach veľmi láskavo. Páči sa mi vaša pozitívna energia a úsmev.

Lacko: Ľudia vás posudzujú podľa toho, ako pôsobíte. A ja mám naozaj veľa pekných komentárov, pri dvoch som sa dokonca rozplakal. Negatívne komentáre budú vždy. Ľudia často závidia, aj keď vlastne ani nevedia čo. Ale to patrí k tomu. Keď odfotím kopu hračiek, ľudia si myslia, že som milionár. Nevidia ten kopec práce za tým. Jedna hračka nevznikne za deň. 

Laura: Treba sa však sústrediť na to pekné. Na to dobré. To je podľa mňa najdôležitejšie.

Spomeniete si na nejaký konkrétny príbeh spojený s vašimi hračkami, keď vám to naozaj spravilo radosť?

Pred Vianocami sme darovali hračky na onkológiu do Banskej Bystrice a aj do detských domovov. Vždy okolo šesť až osem banánových krabíc. Hneď si každý zobral to, čo mu napadlo. Poslali nám fotky aj vianočný pozdrav. Je to krásny pocit.

Lacko, ako ste vy prežívali Vianoce, keď ste boli malý? 

Ja som sa na Vianoce veľmi tešil, lebo som mal veľmi dobrú starú mamu. Najradšej som mal pištole (smiech). Ako decko som sa nestaral o nič. Pamätám si, ako sme sedeli pri stole, pomodlili sme sa, najedli sme sa. Otec bol vonku, akože na záchode, zazvonil zvončekom a my sme už od stola bežali k stromčeku. A tak by to malo byť.

Laura, aké ste mávali Vianoce ako deti?

Lacko: No čo vám povie jedna vegetariánka (smiech)?

Laura: Tešili sme sa na Vianoce. Pamätám si, ako zazvonil Ježiško a už sme utekali! 

Lacko: A ja som to robil ináč! Zvonček som za dverami pripevnil silonom, aby sme boli pri stole všetci. Keď som zatriasol, rozsvietili sa očká. Keby ste to videli, to sa nedá opísať!

Mám odozvu, ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.

Dnes tú radosť spôsobujete prenesene iným deťom, keď si nájdu pod stromčekom Lackove hračky.

Laura: Áno, je to skvelé. Ľudia nám píšu, posielajú fotky a chcú sa prísť pozrieť do dielne. Aj teraz, pred dvoma týždňami, prišla rodinka a chlapci si tu vyrábali pištole.

Lacko: Robievam aj tvorivé dielne. Mal som tu takého špunta, ktorý stál pri pásovej píle a nevedel sa od nej odtrhnúť, prosil otca, nech mu ju kúpi.

Posielate hračky len v rámci Slovenska?

Nie. Za posledný rok sme pociťovali menší záujem o hračky, začal som rozmýšľať, že budem robiť už len betlehemy. Ale odkedy sme začali natáčať videá, majú aj 40 000 videní a hračky posielame všade. Do Ameriky, do Nórska, Švédska, Írska, do Nemecka, na Nový Zéland, do Austrálie. Najviac reakcií bolo na „kus klátu“.

Kus klátu?

Ľudia mi občas písali, že „pýtam 75 eur za kus klátu“. Tak som zobral tú hračku, ukázal som im drevo a povedal: „Toto je kus klátu a toto je hračka, ktorá stojí 70 eur.“ Veľa ľudí si neuvedomuje náklady ani ten čas.

Pre ľudí je často ťažké predstaviť si, čo všetko stojí za výrobou jednej drevenej hračky.

Lacko: Presne tak. Nakúpiť materiál, náradie. Napríklad nová píla stojí tak 400 – 500 eur. Na všetko si musím zarobiť.

Laura: Aj to remeslo, dlhoročné skúsenosti, to všetko sa tiež ráta.

Ktorá je vaša najobľúbenejšia hračka, akú ste doteraz vyrobili?

Traktor s vlečkou. Ten sa mi vydaril. Asi 15-krát som ho prerábal, kým som bol spokojný. Napríklad výfuk: ten nakoniec nedávam, lebo malé dieťa by si ním mohlo ublížiť. Zrkadlá tiež nie. Deti dávajú všetko do úst. Raz som videl, ako si dieťa natlačilo do nosa figúrku z Kinder vajíčka. Takže bezpečnosť je vždy prvá.

Laura, a tvoje obľúbené hračky?

Mne sa páčia tie otcove staré modely: bagre, traktory, kamióny. Také klasické. Tie moderné ma až tak neoslovujú.

A aké máte ešte sny či plány do budúcna? 

Lacko: Mať kopec peňazí a ísť na Ibizu! Na párty (smiech).

Laura: Ja by som chcela, aby ma raz Drevovláska dokázala uživiť.

Lacko: Nedá sa povedať, že táto práca je o zárobku. Ja to robím len kvôli tomu, aby som sa nenudil.



Ladislav Kurnota

Lacko Kurnota je tvorca ekologických drevených hračiek z Liptovskej Lúžnej a otec deviatich detí. Po rokoch zdravotných problémov a tvrdých životných skúšok si vybudoval malú dielňu, v ktorej spolu s dcérou Laurou vyrába hračky pod značkou Lackove hračky. Svojím remeslom prináša radosť deťom doma aj vo svete.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.