Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Šéfka Zákazníckeho centra O2: Asistentom sa snažíme dať čo najviac kompetencií

S riaditeľkou Zákazníckeho centra O2 sme sa pozreli, ako to funguje na mieste, odkiaľ sa s vami rozprávajú asistenti zákazníckej linky.

Keď voláte do O2, váš telefonát prijme niektorý asistent zo zákazníckej linky v Banskej Bystrici. Volá s vami z vežiaka nad nákupným strediskom Europa. S riaditeľkou zákazníckeho centra Luciou Tomašovou sme sa porozprávali o atmosfére, ktorá na tomto mieste panuje, a o tom, ako sa rokmi prispôsobujú, aby vyšli klientom v ústrety.

Nemáte radi, ak vás na zákazníckej linke privíta automat? V O2 vždy voláte priamo s asistentmi. Presvedčte sa o tom sami a prejdite do O2. Chcem vedieť viac

Ako vyzerá Zákaznícka linka O2?

Srdce zákazníckej linky sa nachádza v najväčšej kancelárii v budove. Je to otvorený priestor. Asistenti sú tu sústredení, aby mohli rýchlejšie zdieľať informácie a dostať od kolegov spätnú väzbu.

Zámerne používame výraz asistent, aj keď to ide ťažšie do úst zákazníkom aj samotným asistentom, pretože sme dlhé roky zvyknutí na to, že je to operátor.

Prečo sme to potom zmenili? Súvisí to s tým, že nechceme mať operátorov, ktorí iba odpovedajú na otázky zákazníka. Chceme, aby mu asistoval pri riešení jeho problému, pri orientovaní sa v našich službách a aby bol tým človekom, na ktorého sa zákazník vie obrátiť.

Aké vlastnosti musia mať ľudia, ktorí tu pracujú?

Základné vlastnosti, ktoré hľadáme, sú samostatnosť a schopnosť prijať zodpovednosť za svoje vlastné skutky. Samozrejme, je pre nás dôležitý aj prístup k ľuďom, v ktorom musí byť pokora, úcta a milota.

Postupom času prichádzame aj na to, že je dobré hľadať v ľuďoch rebéliu. Nechceme masu ľudí, ktorá bude vykonávať to, čo im my povieme. Vyhľadávame samostatné osobnosti, ktoré majú vlastný názor.

V rebélii je odvaha a schopnosť vidieť aj za dvere. Asistent u nás nie je posledným článkom v reťazci. On je paradoxne ten prvý, ktorý dokáže veci pre zákazníka napraviť. Keď sa k nemu dostane niečo, čo nedáva zmysel, očakávame od neho, že zdvihne ruku a bude kričať. A keď treba, aj buchne po stole.

U nás sa snažíme asistentom dať čo najviac kompetencií. Nie je to len o tom, že dostanú pokyn a vykonajú ho. Čím viac vecí dokážu zmeniť k lepšiemu, tým ich práca viac napĺňa.

My sme podriadení asistentom v tom zmysle, že im pomáhame, aby takéto situácie nenastali a oni ich už nemuseli riešiť. Vieme, že takéto veci musíme hneď naprávať, inak by sa nám to celé zosypalo.

Ako dokážete zistiť, kto sa k vám hodí?

Sčasti to vieme odhadnúť už pri pohovoroch. Keď k nám príde asistent, v prvom momente si všímame, s akou ľahkosťou a jednoduchosťou komunikuje a aký z neho máme pocit. Niektorí ľudia sú v strese a boja sa, či odpovedia správne. To je pre nás prvý znak toho, že potrebujú mať jasné pravidlá, čo je dobré a čo nie.

Ak, naopak, komunikujú s ľahkosťou, plynule a milo, vieme, že sme našli, čo hľadáme. Potom nasleduje 3-týždňové školenie, počas ktorého ľudí lepšie spoznáme a vieme odhaliť ich vlastnosti.

Nehľadáme technicky vyškolených majstrov. To sa dá naučiť aj dodatočne. Chceme byť bližšie k zákazníkom. Chceme, aby komunikácia prebiehala, ako keď sa rozprávate s kamarátom: Vy ma niečo naučíte a ja naučím niečo vás.

Čo je podľa vás na práci asistentov najlepšie?

Spätnú väzbu máme priamo od asistentov. Pravidelne sa ich na to pýtame. Prvá a na 90 % najväčšia zhoda v tom, čo majú na práci radi, je atmosféra na pracovisku.

Veľmi nás to teší, pretože je zvykom, že ľudia v kontaktných centrách bývajú unavení, zažívajú strašné tlaky na efektivitu a necítia podporu.

Ako sa vám darí udržiavať takú dobrú náladu?

Je to tak aj vďaka tomu, že máme veľmi štíhlu organizačnú štruktúru a nehráme sa na hierarchiu. Asistenti môžu kedykoľvek zastaviť na chodbe tímlídra, manažéra, mňa alebo aj generálneho riaditeľa a obrátiť sa na nás.

Druhá vec, ktorú majú asistenti radi, je, že za sebou vidia výsledok. Asistent bežnej zákazníckej linky by vám povedal, že síce pracuje, ale nevidí výsledok, pretože sú veci, ktoré nedokáže ovplyvniť.

U nás sa snažíme asistentom dať čo najviac kompetencií. Nie je to len o tom, že dostanú pokyn a vykonajú ho. Čím viac vecí dokážu zmeniť k lepšiemu, tým ich práca viac napĺňa.

Čo je pre asistentov, naopak, najťažšie?

Najstresujúcejšie sú veci, ktoré nevedia ovplyvniť, napríklad výpadky služieb. Predstavte si, že máte na telefóne zákazníka, ktorému nefunguje služba, a k tomu ste pod obrovským tlakom, pretože viete, že ďalších 50 zákazníkov čaká, kým im niekto vôbec zdvihne telefón. Stres z nemožnosti vyriešiť problém tak, ako by v tej chvíli chceli, je pre nich najväčšou záťažou.

Ďalšia vec je, že táto práca je pre mnohých psychicky náročná. Ak si predstavíte, že máte vyriešiť problém 80 zákazníkov denne, deň za dňom, určite uznáte, že to môže vyčerpať. Nie je to práca pre každého a nie je to len o únave a strese. Nie každý chce niečo takéto riešiť a vyčerpávať sa rozprávaním s inými ľuďmi.

Ak však na to máte vlohy, nechýba vám sociálne cítenie a chcete ľuďom pomáhať, môže to byť veľmi uspokojujúce. Kontaktné centrum funguje už 12 rokov a 10 % zamestnancov tu pracuje od úplného začiatku vrátane mňa.

Zmenili sa zákazníci za tých 12 rokov?

Najväčšia zmena, ktorú vnímam za posledné roky, je, že sú technologicky vyspelejší, informovanejší a oveľa náročnejší. Debata prebieha na úplne inej úrovni a tomu sa aj snažíme prispôsobiť.

Zákazníci oceňujú, ak im niekto vie poradiť a neodsúdi ich za to, že niečo nevedia. Preto ideme do rozhovorov bez predsudkov. Chceme im nielen odpovedať, ale dať im aj niečo navyše a ukázať im, ako môžu lepšie využiť naše služby.

Pozitívne je, že sa ešte stále nevytratila pokora a úcta k zamestnancom. To je niečo, čo nás dokáže vždy príjemne prekvapiť.

Ak si predstavíte, že máte vyriešiť problém 80 zákazníkov denne, deň za dňom, určite uznáte, že to môže vyčerpať. Nie je to práca pre každého a nie je to len o únave a strese.

Vnímam tiež, že zákazníci majú čoraz menej času a menej trpezlivosti. To sa tiež snažíme zvládnuť, prispôsobiť sa trendu a naplniť očakávania.

Ako sa na zákazníckej linke prispôsobujete týmto zmenám, aby ste vyšli ľuďom v ústrety?

Jedna vec je, že chceme zodpovedať otázky zákazníkov. Ako firma však na druhej strane musíme robiť všetko preto, aby tých otázok bolo čo najmenej. To je pohonný motor k tomu, že stále premýšľame nad tým, prečo naše služby nútia zákazníkov vôbec volať.

Chceme byť asistentom, ktorý zákazníka čo najmenej obťažuje riešením a dovysvetľovaním svojich služieb. Rok čo rok máme siahodlhý zoznam aktivít, ktoré potrebujeme urobiť na to, aby nás zákazník ani nepotreboval. Nie preto, že s ním nechceme hovoriť, ale preto, že pre nás je to zrkadlo toho, ako veľmi sú naše služby funkčné, zrozumiteľné a jednoduché.

Vieme, čo zákazníkov trápi, a chceme to napraviť. Dvakrát ročne sa snažíme brainstormovať a premýšľať, čo môžeme urobiť, aby sme sa posunuli ďalej.

Náš generálny riaditeľ Peter Gažík je prvý, ktorý stále hovorí: „Ak máš pocit, že už je všetko dostatočne dobré, znamená to, že nevidíš ďalej a nevidíš príležitosť na to, čo môžeš ešte zmeniť a zlepšiť.“

Ako sa v budúcnosti zmenia kontaktné centrá? Aké sú trendy?

Zmena bude najmä v rýchlosti – ako rýchlo dokážete pomôcť zákazníkovi a vyriešiť jeho požiadavku.

Najväčším trendom je byť bližšie k zákazníkovi. To je to, o čo sa každý snaží. Naproti tomu je tu veľmi silný trend automatizácie a robotizácie.

V O2 sa nesnažíme automatizáciu využívať bezhlavo za každú cenu. Snažíme sa ju nasadzovať iba tam, kde dáva zmysel. Je veľmi tenká hranica medzi tým, čo je ešte únosné a čo už je len technológia, ktorá síce navonok pomáha, ale v konečnom dôsledku brzdí kontakt so zákazníkom. Výzva je nájsť rovnováhu.

Najväčším trendom je byť bližšie k zákazníkovi. To je to, o čo sa každý snaží. Naproti tomu je tu veľmi silný trend automatizácie a robotizácie.

Je veľmi dobré, že dokážeme odstúpiť o pár krokov dozadu, prehodnotiť zabehané veci a ísť aj proti trendom. Teraz sme napríklad zrušili interaktívnu hlasovú voľbu.

Čo je to interaktívna hlasová voľba?

Keď sa dovoláte do zákazníckeho centra, bežne vás privíta automat. Predstaví firmu, vyzve vás, aby ste vyťukali číslo okruhu, s ktorým potrebujete pomôcť, a následne vás prepojí na živého asistenta.

Interaktívna hlasová voľba je doplnkovou službou ku callcentrovej technológii a väčšina centier ju používa od úplného začiatku. To bol aj náš prípad.

Pre zákaznícke centrá je to užitočná služba, pretože zvyšuje efektivitu a šetrí čas živých asistentov. Ak máte veľa produktov a niektoré z nich sú veľmi zložité, vie hlasová voľba šikovne presmerovať zákazníka na špecialistu, ktorý mu dokáže pomôcť.

Z našich prieskumov však vyplýva, že zákazníci hlasovú voľbu neznášajú. Je to vec, ktorá im na zákazníckych centrách najviac prekáža.

Veľmi sa podceňoval moment, že zákazník si v tejto chvíli našiel čas riešiť problém. Ak ho trápime 3-minútovou hlasovou voľbou, „zarábame“ si všetci na problém.

Zákazník je nervózny, zatiaľ sme mu vôbec nepomohli. Nechápe, prečo má niečo vyťukávať a strácať sa v komplikovaných stromoch s možnosťami, ktorým často ani poriadne nerozumie. Z jeho pohľadu ho to len zdržiava.

Ako sa vám podarilo interaktívnu hlasovú voľbu zrušiť?

V prvom rade sme si potrebovali byť istí, že máme všetky produkty, technológie, nástroje a aj kompetencie pre našich asistentov natoľko dobré, že si môžeme dovoliť takýto radikálny krok. Veľmi nám v tom pomohla jednoduchosť, ktorú v O2 razíme od začiatku.

Udržiavame si jednoduché portfólio, vďaka čomu nepotrebujeme extra špecialistov na rôznorodé produkty. Naši asistenti dokážu slušne obsiahnuť všetky témy.

Aby sme mohli zrušiť hlasovú voľbu, vylepšili sme množstvo procesov vo firme. Veríme, že nás to posunie opäť o krok bližšie k našim zákazníkom.


Potrebujete pomôcť s nastavením služieb alebo s prenosom čísla? Na Zákazníckej linke O2 sa vždy dovoláte priamo asistentom, ktorí vám radi pomôžu. Ak ste navyše viazaní inde, zmluvnú pokutu u starého operátora môžete nechať na O2. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Lucia Tomašová, Head of Contact Center & External Telesales at O2 Slovakia

V oblasti kontaktných centier a služieb zákazníkom sa pohybuje 18 rokov. Študovala v Košiciach, začínala ako operátor centra služieb zákazníkom. S príchodom spoločnosti O2 na Slovensko sa ujala príležitosti a dnes riadi kontaktné centrum O2. Jej obľúbený citát znie: Robiť, čo máš rád, znamená byť slobodný. Mať rád, čo robíš, znamená byť šťastný.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Psychologička Hana Šándorová: Vďačnosť je o miliónoch drobných okamihov, z ktorých sa skladá náš život. Keď si ich všimneme, bude nám ľahšie

Vďačnosť nie je o popieraní bolesti, ale o hľadaní malých svetielok radosti v náročných dňoch.

Psychologička Hana Šándorová hovorí, že vďačnosť nie je o prehnanom optimizme, ale o schopnosti vnímať popri ťažkom aj to dobré. Vďačnosť pomáha rozšíriť pohľad, keď sa svet zúži len na to, čo nevyšlo, a vnáša viac pokoja do bežných dní. V rozhovore vysvetľuje, prečo vďačnosť prirovnáva k svalu, ktorý sa dá posilňovať, a ktoré drobné momenty jej dokážu priniesť radosť a pohodu.

Návod na šťastný život nenájdete v motivačných citátoch, hovorí happytarián Aleš Bednařík. Radšej spoznajte seba samého a venujte čas svojim blízkym.

V rozhovore so psychologičkou Hanou Šándorovou sa dočítate: 

  • prečo nám je prirodzenejšie byť vďační za druhých než za seba,
  • čo všetko dokáže vďačnosť priniesť do každodenného života,
  • aký je rozdiel medzi úprimným ocenením a toxickou pozitivitou,
  • ktoré cvičenia vďačnosti odporúča,
  • čo môže oceniť človek, ktorý sa ocitol v náročnej životnej situácii,
  • a prečo je jednou z najúčinnejších foriem vďačnosti napísať list človeku, na ktorom nám záleží.

Čo pre vás znamená vďačnosť?

Často ju vnímame ako emóciu, no môžeme ju chápať aj ako postoj – vedomý spôsob, ako sa pozerať na situáciu. Spontánny pocit vďačnosti sa pritom objaví až neskôr ako dôsledok tohto postoja.

Ide vlastne o rozpoznanie, že sa niečo dobré deje – či už priamo nám, alebo vo svete okolo nás. Väčšinou ďakujeme za niekoho alebo niečo, čo prichádza zvonka. Omnoho menej vďačnosť smerujeme sami k sebe.

Prečo to takto máme?

Najčastejšie vplyvom výchovy alebo prostredia, ktoré nás formuje. Keď sa povie „buď vďačný“, okamžite myslíme na niečo zvonku. Sme k tomu skrátka vedení.

Vďačnosť nie je automatická a často sa upriamujeme skôr na negatívne než pozitívne okolnosti. Čo je príčinou tohto vnímania?

Hlavným dôvodom je, že máme prirodzenú tendenciu sústrediť sa na negatívne veci. Evolučne sme boli nastavení tak, aby sme prežili, a to znamená, že máme väčšiu šancu poučiť sa z negatívnych skúseností. Náš mozog je historicky naprogramovaný tak, aby negatívne veci vyvolávali silnejšiu pozornosť.

Ďalší dôvod je, že si ľahko zvykáme. Niečo môže byť príjemné a na začiatku sme za to vďační, ale postupne to berieme ako samozrejmosť. Vďačnosť je niečo, čo môžeme metaforicky prirovnať k svalu – musíme ho trénovať, vyživovať a sústrediť sa naň.

Za čo ste vďačná vy?

Za veľa vecí. Môžeme byť vďační za zdravie či rodinu. Ale praktizovanie má najväčší efekt vtedy, keď sme čo najkonkrétnejší. Mne sa najviac osvedčuje byť vďačná za drobné a často úplne situačné veci.

Napríklad keď ma niekto pustí z vedľajšej cesty. Alebo keď niekoho pustím ja a on či ona mi zabliká na znak vďaky. To ma vždy poteší.

Nie som od prírody super šťastný či výrazne optimistický človek. O to viac vnímam, že vďačnosť prináša do života priestor a ľahkosť.

Včera som napríklad mala dosť nanič deň. Keď som si ho večer prechádzala, bolo tam veľa malých negatívnych momentov, ktoré prevážili. A práve vtedy treba zapojiť spomínaný sval a k zlému si vedome priložiť aj to dobré. Napríklad som sa rozprávala s dcérinou triednou učiteľkou, ktorá je naozaj výborná.

A keď si to premietnem, normálne mi cez telo prejde príjemný pocit. Často sa s tým stretávam aj v terapii – klienti bývajú prekvapení, niekedy až sklamaní, že zlepšenie neprichádza cez veľké udalosti.

Podobne ako pri cvičení, aj pri vďačnosti platí, že desať opakovaní je viac než nula. Aj krátky moment vďačnosti je prínosný.

Niekedy áno, ale väčšinou je to práve o tých miliónoch drobných momentov, z ktorých sa skladá celý život. A keď si ich dokážeme všimnúť a zvedomiť, život sa výrazne zľahčí.

Vďačnosť prirovnávate k svalu, ktorý si vyžaduje tréning. Aké „cviky“ na to môžeme využívať?

Nápomocný je denník, do ktorého si na konci dňa zapíšeme tri až päť vecí, za ktoré sme vďační. Ale kľúčové nie je len napísať ich. Dôležité je, aby sme si ich vizualizovali, zvedomili a opätovne prežili. Aby sme si pripomenuli, ako sme sa v tej chvíli cítili, aj fyzicky, a na chvíľu si ten pocit podržali.

Nie každému však písanie sedí. Dnes existuje množstvo aplikácií, ktoré pošlú pripomienku alebo usmernia krátkym cvičením. Niekomu vyhovuje joga, meditácia alebo mindfulness. V slovenčine je známa napríklad meditácia láskavosti, ktorá spája všímavosť so súcitom a s vďačnosťou.

Pre niekoho to môže byť aj obyčajné dychové cvičenie, počas ktorého si pripomenie jednu príjemnú vec zo dňa.

Podľa výskumov je úplne najúčinnejšou sérotonínovou bombou napísať niekomu list. Opísať všetko, čo pre nás ten človek znamená, a úplne najlepší efekt má, keď mu list aj osobne prečítame. Výskumy ukazujú, že účinok takéhoto zážitku trvá aj niekoľko mesiacov.

Podľa výskumov je úplne najúčinnejšou sérotonínovou bombou napísať niekomu list. Opísať všetko, čo pre nás ten človek znamená, a úplne najlepší efekt má, keď mu list aj osobne prečítame. Výskumy ukazujú, že účinok takéhoto zážitku trvá aj niekoľko mesiacov.

A zrejme to má pozitívny vplyv aj na človeka, ktorému správu adresujeme.

Áno, má to dvojitý efekt. Niečo to urobí so mnou, ale zároveň to pôsobí aj na druhého človeka.

Už len jednoduché „ďakujem“ pri bežných službách. Aj elementárna slušnosť môže byť sama osebe prejavom vďačnosti a zároveň potešením pre druhú stranu. Stačí napríklad: „Ďakujem, že ste tu cez sviatky.“

Zostaňme ešte pri konkrétnych cvičeniach. Čo ľudia, ktorí nemajú toľko času, aby si písali denník alebo listy? Napríklad vysokopostavený manažér alebo mama, ktorá sa stará o deti.

Je pravda, že odporúčania typu „robte to 15 minút denne“ môžu veľa ľudí odradiť, pretože si v nabitom dni nevedia pre seba nájsť ani takú krátku chvíľku.

Jednoduché cvičenia sa však dajú robiť aj popri bežných veciach – pri umývaní zubov, na červenej alebo v autobuse. Stačí 30 sekúnd a už to má vplyv na našu nervovú sústavu. Prípadne nemusíme písať list, ale môžeme poslať krátku hlasovku. Podobne ako pri cvičení, aj tu platí, že desať opakovaní je viac než nula. Aj krátky moment vďačnosti je prínosný.

Herečka Eva Burešová v jednom rozhovore povedala, že má svoju mantru, pri ktorej si večer hovorí: „Ďakujem vám, nohy, že ste ma dnes niesli. Ďakujem vám, pľúca, že ste mi dali vzduch.“ Je aj toto jeden zo spôsobov, ako cvičiť?

Áno, určite. A nielen večer – aj pri športe alebo iných aktivitách je skvelé precítiť ten moment. Napríklad pri behu si môžeme uvedomiť, že nám prúdi vzduch do tela a môžeme dýchať. Aj takéto fyzicky náročnejšie situácie ukazujú, že má zmysel uvedomovať si, čo všetko nám je umožnené.

Rôzne štúdie ukazujú, že praktizovanie vďačnosti má pozitívny účinok na naše duševné zdravie a prežívanie. Môžete to zo svojej praxe potvrdiť?

Áno, pestovanie vďačnosti má výrazný vplyv na množstvo oblastí. Pomáha znižovať stres, zvyšovať psychickú odolnosť či lepšie zvládať traumatické zážitky. Dokonca sa ukazuje, že môže znižovať riziko rozvoja posttraumatickej stresovej poruchy.

Podľa výskumov je úplne najúčinnejšou sérotonínovou bombou napísať niekomu list. Opísať všetko, čo pre nás ten človek znamená, a úplne najlepší efekt má, keď mu list aj osobne prečítame. 

Rovnako vieme, že ovplyvňuje aj naše správanie: ľudia častejšie chodia cvičiť, ľahšie dosahujú svoje ciele a sú v nich konzistentnejší. Spája sa to aj s optimistickejším pohľadom na život či na konkrétne situácie.

Zaujímavé je aj to, že ľudia, ktorí praktizujú vďačnosť, bývajú menej chorí. Ale vlastne to dáva zmysel, pretože vplyv psychiky na fyzické zdravie je dávno známy. Všetky cvičenia, ktoré podporujú náš wellbeing, znižujú chorobnosť.

Je vďačnosť spôsob, ako sa zastabilizovať a vnútorne upokojiť?

Áno, je to jeden z prístupov. Napríklad pred ťažkým mítingom alebo inou náročnou situáciou sa treba na chvíľu zastaviť, párkrát sa nadýchnuť a vybaviť si niekoho alebo niečo, za čo ste vďační.

Pre veľa ľudí sú to napríklad domáce zvieratá – ten pocit bezpodmienečnej láskavosti okamžite zreguluje nervový systém. Človek následne vstupuje do náročnej situácie s úplne iným nastavením. Vtedy je však dôležité, aby to bolo vedomé. Čiže nielenže si poviem „som za to vďačná“, ale skutočne si vybavím napríklad tvár konkrétneho človeka, spomeniem si, ako som sa pri ňom cítila, kde to cítim v tele, a až potom vydýchnem. Je to proces.

Často to ľuďom nejde práve preto, že ostanú len pri kognitívnej rovine – povedia si, že sú vďační, ale telo ten pocit nezachytí. Jednoducho očakávajú, že už len samotné pomenovanie im prinesie úľavu, ale takto to nefunguje.

Vďačnosť má efekt práve vtedy, keď si ju uvedomíme, keď prejde cez telo – cítime ju a to má svoj účinok: odľahčí nás, umožní sa nadýchnuť a dokáže nás zasiahnuť.

Mnoho ľudí nemá ľahký život a možno sa im ťažko hľadá niečo, za čo by mohli ďakovať. Napríklad žijú v krajine, ktorá sa ocitla vo vojnovom konflikte, alebo im zistili vážnu chorobu. Ako môžu vďačnosť hľadať oni?

Vďačnosť je ochranný faktor pri rôznych traumatických alebo stresových situáciách a môže sa prejavovať aj v drobnostiach. Nepopiera totiž to, čo sa stalo, ale pomáha sa na situáciu pozrieť inak.

Výsledok nášho prežívania je z 50 percent daný genetikou a s ňou veľa nespravíme. Iba 10 percent tvorí samotná udalosť, ktorá sa nám stala. Zvyšných 40 percent je to, čo vieme ovplyvniť – svoj postoj, spracovanie udalostí či aplikovanie nástrojov, ako je práve vďačnosť.

Naše prežívanie najviac ovplyvňuje to, akí sme od prírody a ako sa staviame k rôznym situáciám – aj k tým nepríjemným. To, čo sa nám v živote skutočne stane, tvorí len asi 10 percent toho, ako sa cítime.

Keď si človek uvedomí tento mechanizmus, dáva mu to nádej aj v ťažkých situáciách. Napokon, vidíme to vo svojom okolí alebo v médiách – niektorí sa majú skutočne horšie, ale majú lepší životný postoj. A naopak, niekto môže mať všetko a byť úplne nešťastný.

Spokojnosť a šťastie teda nekorešpondujú priamo s množstvom toho, čo máme.

Vďačnosť môže pomôcť aj tým, že sa zameriame na niečo mimo seba – napríklad že sa niečo dobré podarilo susedovi. Dokonca v tých najťažších situáciách, ako je vojnový konflikt, ľudia často prežívajú veľkú súdržnosť – pomáhajú si, radia sa a starajú sa jeden o druhého.

Tam je priestor na ľudskosť a uvedomenie si, že aj v hrôze sa deje niečo dobré, aj keď malé. Niekedy je to ešte viditeľnejšie než u uponáhľaného manažéra, ktorý musí vynaložiť veľa úsilia, aby si pekné drobnosti uvedomil.

Medzi vďačnosťou a toxickou pozitivitou však môže byť tenká hranica. Ako ju nájsť a zostať k sebe pravdivý, najmä keď niečo jednoducho nie je dobré?

Tento prístup si čiastočne nesieme z detstva. Keď sa nám stalo niečo zlé, veľakrát sme dostali rady typu: „Všetko zlé je na niečo dobré. To prebolí. Pozri sa, čo všetko máš.“

Toto nie je vďačnosť, ale toxická pozitivita, ktorá spočíva v pocite, že nemáme právo cítiť smútok, hnev alebo sklamanie. Že keď sa necítime dobre, je s nami niečo zle. 

Skutočné praktizovanie vďačnosti by však malo znížiť tlak, nie ho zvýšiť. Nemá nám garantovať, že sa budeme cítiť super, má nám len trochu uvoľniť napätie.

Vďačnosť totiž neprikazuje ignorovať ťažké veci. Práve naopak, môžem si priznať, že som bola smutná, sklamaná, zranená, a zároveň k tomu priložiť aj to dobré, čo sa stalo.

Negatívne a ťažké pocity nám prirodzene zužujú vnímanie a potom vidíme len to, čo sa pokazilo. Vďačnosť nám však tento obraz rozšíri. Ukáže, že deň nebol iba o tom zlom, ale o celom spektre vecí.

Vďačnosťou chceme dosiahnuť reálny obraz. Nič nezľahčovať, nič nemaľovať na ružovo, nezmazať to, čo nás bolí. Ale zároveň popri tom ťažkom vidieť, že v našom živote existujú aj iné, možno malé, no pekné momenty.

Hana Šándorová

Hana Šándorová je psychologička a psychoterapeutka pôsobiaca v Bratislave. Vyštudovala psychológiu na Univerzite Komenského a dlhé roky pracovala ako školská psychologička. Absolvovala výcvik v logoterapii, existenciálnej analýze, EMDR a traumatoterapii. Poskytuje psychoterapiu a koučing pre dospelých aj tínedžerov, zameriava sa na zvládanie stresu, kríz a osobnostný rozvoj. Je členkou Spoločnosti pre logoterapiu a existenciálnu analýzu.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.