Za kým pôjdete, keď si zabudnete kľúče od bytu a doma nik nie je? Barbara Zavarská a Illah van Oijen z OZ Punkt nazývajú takéto otázky „komunitnou inventúrou“. Je to jednoduchý spôsob, ako zistiť, do akej miery sme prepojení so svojím okolím. Budovaniu komunít však pomáha aj spôsob, akým je navrhnuté mesto a obec – lebo vedieť spolu žiť je umenie, ktoré ovplyvňuje naše zdravie.
V rozhovore s Barbarou Zavarskou a Illah van Oijen z OZ Punkt, ktoré sa venujú tvorbe lepších miest, sa dočítate aj:
- prečo ďalšie parkovisko nerozvíja obce tak ako kúsok zelene,
- ako dobrý verejný priestor dokáže zmazať hranice medzi ľuďmi s odlišnými názormi,
- čo všetko odhalí mesto, keď sa naň pozrieme z pohľadu dieťaťa,
- prečo sú tretie miesta základom dôvery a spolupatričnosti,
- prečo fontána vplýva na naše zdravie viac, než tušíme,
- ako jednoduchá „komunitná inventúra“ odhalí, či naozaj patríme do svojho okolia,
- a aj tipy, ako komunity budovať.
Prečo by nám malo záležať na verejnom priestore a okolí, v ktorom žijeme?
Illah: Pretože to, v akom prostredí sa nachádzame, ovplyvňuje, ako myslíme, čo robíme a akí sme ľudia. Verejný priestor je miesto, ktoré je pre nás všetkých – je spoločné, teda by sme sa mali aj spoločne dohodnúť, aké bude.
Je to však aj naša spoločná zodpovednosť. Všetci sa o prostredie, v ktorom žijeme, máme starať. Spôsobov je mnoho.
Môžete sadiť kvety, organizovať susedské brigády, ale aj pozorne sledovať rozhodnutia samospráv. Odborníci a odborníčky na urbanizmus sa zhodujú, že prostredie, v ktorom deti vyrastajú v prvých rokoch života, je pre ne veľmi formujúce.
Už odmalička môžeme deti aj cez verejné priestory učiť spolupatričnosti a zodpovednosti. Všetci sa musíme naučiť hľadať riešenia, ktoré sú dobré pre nás všetkých, a spoločne pracovať na dobrom meste (alebo obci).
Aký verejný priestor formoval v detstve vás?
Barbara: Ja som vyrastala na Palisádach v bratislavskom Starom Meste. Keď sa tak spätne vrátim na našu ulicu v 80. rokoch, bola plná ošarpaných neopravených budov, no bolo tam aj plno života.
Viac ako na ulici sme sa hrávali vo dvoroch a záhradách – boli otvorené, prístupné, nezamykalo sa. Objavovali sme susedstvo a preliezali ploty. V našom dvore na hornom konci mal sused chlieviky, kde choval zajace a mal tam búdu pre psa.
Ďalší sused mal hriadky a pestoval si kapustu, šalát, mrkvu, kareláb a my sme mu tú mrkvu potajomky vytrhávali a chrúmali. V samom centre boli spoločné miesta, ktoré neskôr nahradili parkoviská a ďalšie stavby.
Illah: Ja som trávila detstvo v holandskom meste Haag, veľkosťou je podobné ako Bratislava. Paradoxne sme hrávali priamo na našej ulici. Doprava bola riešená tak, aby autá spomalili a vyhýbali sa hrajúcim sa deťom.
Často sme mali aj spoločné brigády, kde sme spoločne zametali cestu a mali sme možnosť spoznať všetkých susedov.
Keď sme sa potom hrávali na ulici a niečo sme potrebovali, mohli sme vojsť do ktoréhokoľvek domu, lebo všetky rodiny sa navzájom poznali. Neskôr bola naša ulica ocenená v každoročnej súťaži ako najkrajšia v celom Haagu, čo nám všetkým pridalo veľa sebavedomia.
Čo teda znamená žiť v dobrom meste alebo obci?
Barbara: Dobré mesto nás robí spokojnejšími a šťastnejšími.
Verejný priestor musí byť prístupný a dobre prepojený dopravou – ľudia ho musia vidieť, ľahko sa k nemu dostať pešo, na bicykli aj verejnou dopravou.
Priestor by mal ponúkať aktivity a využitie, ktoré ľudí prilákajú a udržia ich tam – bez činnosti ostane prázdny.
Priestor musí byť pohodlný, esteticky príťažlivý a bezpečný, s miestami na sedenie a príjemnou atmosférou.
Verejný priestor má byť sociálny a identitotvorný – miesto, kde sa ľudia stretávajú, cítia sa vítaní a dokážu sa s ním stotožniť, pretože odráža jeho príbeh a historické odkazy.
Ľudia nechcú mať mestá rozdelené diaľnicami alebo rýchlostnými cestami, pretože to ruší všetky ostatné princípy – v takom meste napríklad horšie prejdete do prírody.
Takže verejné priestory, v ktorých žijeme, ovplyvňujú aj to, ako sa celkovo cítime.
Barbara: Určite áno, na našu mentálnu pohodu vplýva napríklad aj to, či máme dostupné bývanie alebo či sme obklopení rozmanitými komunitami obyvateľov, alebo aj sociálne a vekovo pestrou skladbou obyvateľov.
Mestá majú vplyv na fyzické aj mentálne zdravie. Mali by sme sledovať, či je v našom okolí znečistený vzduch, nadmerný hluk, vizuálny smog alebo či máme dosť tieňa. Toto sú témy, ktoré sa dotýkajú nás všetkých – a ovplyvňujú nás, aj keď na prvý pohľad v tom nevidno spojitosť.
Illah: Platí, že ak chceme budovať mesto, ktoré je pre všetkých, stačí budovať mesto, ktoré myslí na deti. Všetko, čo je dobré pre deti, je dobré aj pre seniorov, hendikepovaných ľudí a ďalšie skupiny obyvateľov.
Bezbariérové vstupy, tieň, voda, čistý vzduch. Mali by sme sa častejšie pozerať na svoje bežné cestičky z pohľadu dieťaťa – tento pohľad určite mnohých motivuje niečo s tým robiť.
Komunity sú vlastne cvičenie na budovanie dôvery. Druhých nevnímame cez názor na spoločnosť či politiku. Zrazu vnímame, že majú rovnaké potreby ako my.
Barbara: Napríklad, čoraz viac potrebujeme opatrenia na zadržiavanie vlahy. Miesta, ktoré myslia na klímu, sú tie, kde chceme tráviť čas.
V Bratislave je to napríklad park v strede dopravného uzla na Račianskom mýte alebo zrekonštruovaná fontána na Námestí slobody, ktorá nám ukazuje, ako málo máme vodných plôch, a to napriek tomu, že sme mesto priamo na Dunaji.
Na Slovensku máme mnoho ďalších príkladov miest, ktoré prichádzajú so zmysluplným verejným priestorom
Vzorom môže byť Trnava, ktorá obnovila sídliskový dvor Agátka a medzi paneláky dostala osemhektárové územie zelene, športoviska a detského ihriska s umelým potokom.
Mesto Košice zas svojim prístupom pripomína, že pri tvorbe verejných priestorov netreba zabúdať ani na budovanie športovej infraštruktúry – napríklad aj takých netradičných skejtparkov ako pod mostom na Moskovskej triede na Sídlisku KVP.
Toto sú však väčšie projekty, na ktoré väčšina samospráv nemá peniaze. Ako vie pomôcť nejaký starosta alebo starostka komunitám v malom?
Barbara: V prvom kroku tak, že ich počúva. V našej organizácii pracujeme na rekonštrukcii Panenskej ulice, pričom je celá navrhnutá podľa výsledkov participácie, teda zisťovania potrieb obyvateľov.
Prišli sme napríklad na to, že susedia z tejto štvrte až tak nepoužívajú v centre mesta autá a chceli by namiesto niektorých parkovacích miest viac zelene, lavičiek a takých menších pobytových zón. To by nikto z nás nevedel, ak by sme sa ich neopýtali.
Illah: Obce sa môžu inšpirovať napríklad permakultúrnym princípom, teda môžu zvýšiť biodiverzitu v obci. Ide o vytvorenie miest a príležitostí, aby sa ľudia medzi sebou mohli stretávať a spolu niečo zažiť.
Ak ľuďom dáme lavičku, vytvoríme priestor, kde si môžu oddýchnuť, hrať sa, kde sa vedia zastaviť. Nemusíte tam zaplatiť vstupné ani si kúpiť koláčik.
Tieto miesta nepatria nikomu – teda patria všetkým – a majú zásadný vplyv na náš život.
Ako vplývajú na náš život?
Illah: Keď máte pred domom lavičku, tak si tam prinesiete poobednú kávičku. Stretnete susedov, začnete sa zdraviť. Okolie zrazu vie, ako sa volá váš pes, a niekto sa pri vás pristaví, aby sa opýtal, ako sa máte. Vznikajú dôležité vzťahy a vďaka komunitám sa cítime podporení a milovaní.
Barbara: Odborne to voláme tretie miesta. Prvé miesto je pre nás domov, druhým dôležitým priestorom je práca a tretie miesto je priestor, kde stretnete svoju komunitu.
Pre našu štvrť to napríklad bola lokálna kaviareň vždy plná ľudí, ktorí sa poznajú a zaujímajú sa o rovnaký priestor.
Takže tretie miesto nemusí byť len verejný park, je to napríklad aj obchod?
Illah: Presne tak, môže to byť malý zelovoc na vašej ulici aj trafika, kde vám vždy povedia všetky aktuálne informácie z vašej štvrte.
Tieto tretie miesta sú však tie, ktoré často bojujú o prežitie a nevedia konkurovať veľkým gigantom. Je preto dôležité vytiahnuť peňaženku a podporiť podniky, ktoré sa starajú o atmosféru v susedských komunitách.
Veľa sa rozprávame o dôležitosti komunít v našich životoch. Máte aj nejaký tip, ako vybudovať aktívnu komunitu?
Barbara: V Punkte organizujeme podujatie Dobrý trh (na Panenskej ulici) – komunitný festival plný remeselných výrobkov, kde podporujeme našich susedov. Každý, kto má na Panenskej ulici prevádzku, sa pridá, mnohí sú už súčasťou našej dobrovoľníckej skupiny. Prepojili sme ich a teraz by sme už bez nich túto akciu nevedeli robiť. Jednoducho sme našli spoločný cieľ.
V akom prostredí sa nachádzame, ovplyvňuje, ako myslíme, čo robíme a akí sme ľudia. Verejný priestor je miesto, ktoré je pre nás všetkých – je spoločné, teda by sme sa mali aj spoločne dohodnúť, aké bude.
Illah: Riadime sa tým, že tvoríme vzťahy, ktoré tvoria ďalšie vzťahy. Záleží nám na budovaní inkluzívnych komunít – teda takých, ktoré sú schopné privítať a začleniť ďalších členov, bez ohľadu na rozdiely. Sú to miesta, kde sa rodia nové vzťahy a spolupráce.
Komunity sú otvorené skupiny, ktoré vždy privítajú ďalšieho člena a prepájajú sa. Na Dobrom trhu napríklad spolupracujú dve kníhkupectvá a jedna knižnica, ktoré už medzičasom prišli aj s vlastným projektom. Je to taký malý plamienok, ktorý sa pomaly šíri ďalej.
A čo ak máme v susedstvách rozdielnych ľudí, ktorí nemajú jednu víziu?
Illah: To je práve jeden z najväčších benefitov komunít – sú depolarizačné. Zrazu nevnímate ľudí len cez ich názor na spoločnosť alebo politické preferencie.
Spolupracujete aj s tými, s ktorými by ste bežne nespolupracovali. V komunitách prekonávame svoj osobný prah – nepozeráme sa na človeka cez odlišnosti, ale vnímame, že má rovnaké potreby ako my. Je to veľké cvičenie na budovanie dôvery.
Barbara: Aj cez Dobrý trh vidíme, že susedia spolu chcú tráviť čas – bez toho, aby ich niekto nútil. V susedstve Panenskej som vyrastala, a kým v detstve sme sa so susedmi nezdravili často, dnes je to už úplne bežné a neviem si to predstaviť inak.
Zdravenie sa na ulici je niečo, čo mi evokuje skôr menšie mestá či dediny. Vnímate niečo ďalšie, čo by sa mohli väčšie mestá naučiť od menších – a naopak?
Barbara: Menšie obce sa väčšinou ľahšie dohodnú a poznajú spoločný cieľ. Toto by malo byť kľúčové aj pre väčšie mestá.
Illah: A od väčších by sa menšie mohli naučiť, že na tvorbu miest je potrebné prizvať odborníkov, architektov, urbanistov, dizajnérov.
Nedávno som bola v rakúskej dedine, ktorá si prerobila námestie na prírodné kúpalisko, to som ešte nikdy nevidela. Stačil len jeden väčší projekt pripravený odborníkmi a celá obec sa zmenila. Získali sebavedomie aj smerom k turizmu – ako keď sme my v detstve v Haagu získali ocenenie za najkrajšiu ulicu. Zrazu sa viete lepšie stotožniť s miestom, kde žijete.
Úspešný verejný priestor dokážu v spolupráci so samosprávou vytvoriť aj aktívne komunity
Príkladom je Kultúrne centrum Kláštor v Rožňave. Skupina nadšencov zrekonštruovala františkánsku budovu z 18. storočia, ktorá dnes hostí množstvo koncertov a diskusií.
Na Slovensku navyše rastie trend aktivistov, ktorí premieňajú zanedbané priestory na miesta, kde to opäť žije. Dôkazom je kultúrno-kreatívne centrum Arta v Piešťanoch, ktoré oživilo priestor bývalej továrne na čokoládu a cukrovinky či letné kultúrno-komunitné centrum Hidepark v Nitre s komunitnou záhradou, koncertmi a divadlami.
Ako začať od seba, aby sa v našom okolí žilo lepšie a boli sme si bližší?
Barbara: Začať môžete jednoducho a v malom – začnite sa rozprávať so svojimi susedmi.
Illah: My používame takú komunitnú inventúru: skúste si odpovedať na to, či poznáte mená svojich susedov. Ak nemáte kľúče, komu zavoláte? Kedy ste naposledy niečo urobili pre niekoho, koho nepoznáte? Komunity zlepšia život okoliu aj vám.
Dobrý verejný priestor nie je len súčasťou samosprávy – je to aj miesto, kde sa cítime ako doma. A keďže platí, že nám je lepšie, keď sme spolu, môžete s budovaním lepších vzťahov a priestoru začať už dnes – krátkym rozhovorom so susedom či len obyčajným pozdravom.
Loading...
