Príbehy

Ochrana slobody je aj o cite a vnímaní. Odborníci hovoria, čo pre nich znamená chrániť slobodu

Pri príležitosti výročia 17. novembra 1989 sa spolu s odborníkmi zamýšľame, ako môže každý z nás prispieť svojimi rozhodnutiami k ochrane slobody v spoločnosti.

Autorka Simona Lichá

Foto archív respondentov

Dátum17. 11. 2021

Spoločnosť O2 a Férová nadácia považujú tému slobody a demokracie za veľmi dôležitú, preto dlhodobo šíri povedomie o udalostiach novembra 89. Odkaz Nežnej revolúcie si tento rok pripomína spolu s 89 ochrancami hodnôt, ktorým symbolicky odovzdá kľúče od slobody. Piatich z nich sme sa opýtali, ako sa snažia chrániť nielen svoju slobodu, ale aj slobodu celej spoločnosti.

Koľko viete o novembri 89? Otestujte sa v kvíze a my vás odmeníme dátami

Aneta Világi: V mnohých momentoch si uvedomím, aká vzácna sloboda je
Politologička

„Sloboda je pre mňa v prvom rade hodnotou. Je to hodnota, ktorú si vážim a som vďačná, že žijem v spoločnosti, ktorá túto hodnotu rešpektuje. Viacerí z nás majú možnosť v každodennom živote okúsiť, aké to je, keď o časť svojej slobody prídeme alebo sa jej dobrovoľne vzdáme, napríklad v prospech rodiny. V mnohých momentoch si nanovo uvedomím, aká vzácna sloboda je, keď sa napríklad moji rodičia na pár hodín zhostia mojich povinností a ja môžem ísť s manželom do kina alebo s kamarátkami na kávu.

Viacerí z nás majú možnosť v každodennom živote okúsiť, aké to je, keď o časť svojej slobody prídeme alebo sa jej dobrovoľne vzdáme, napríklad v prospech rodiny

Sloboda je však zároveň aj komplikácia. Tým, že mám slobodu, možnosť vyberať si a voliť svoje kroky, preberám zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Totalitný režim, ktorý vám nadiktuje, ako máte verejne vystupovať, čo máte hovoriť, čo si môžete obliecť, čo môžete čítať a čo počúvať, vám do istej miery uľahčí život. Musíte sa menej rozhodovať, zvažovať, časť zodpovednosti za vaše konanie preberá režim. Ak si však ja osobne mám v takomto prípade vybrať medzi jednoduchším a komplikovanejším životom, tak volím komplikáciu, stojí to za to.“

Elena Gallová Kriglerová: Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekte
Sociologička

„Ochrana slobody pre mňa znamená spravodlivosť a férovosť voči všetkým. Možnosť plnohodnotne rozvíjať svoj potenciál aj s podporou verejných inštitúcií. Sloboda je pre mňa priestor pre vzájomný dialóg a rešpekt voči rozmanitostiam. A je to zároveň aj zodpovednosť za budúcnosť a súdržnosť spoločnosti.

Pracujem ako sociologička, skúmam, ako na Slovensku funguje spolužitie rôznych ľudí či skupín ľudí. Vo svojej práci sa preto snažím o ochranu slobody tých, ktorí za ňu nevedia alebo nemôžu bojovať sami. Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekte a spolupatričnosti. To je najväčším príspevkom k slobode. A svoju vlastnú slobodu si najviac chránim tým, že čítam. Veľa čítam.“

Julián Gerhart: Keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa ozvať
Zakladateľ projektu Zmudri

„Pre mňa sa sloboda spája so zodpovednosťou a povinnosťou. Ak sme voči sebe a iným zodpovední, iba vtedy sme naozaj slobodní. Nepatrím k ľuďom, ktorí slobodu berú ako bezbrehé robenie si, čo sa im len zachce bez následkov. Ochrana slobody teda pre mňa znamená rešpektovanie sa navzájom a prijatie svojho dielu zodpovednosti.

Čítajte aj: Sloboda nie je samozrejmosť a tieto filmy vám to pripomenú

Slobodu sa snažím chrániť v prvom rade tým, že sa aj prostredníctvom nášho projektu Zmudri snažíme s ľuďmi o tom veľa rozprávať a spoločne si uvedomovať, aká je sloboda vzácna a krehká. Keď sa pozrieme do histórie, zistíme, že väčšinu času ľudia žili viac v neslobode ako v slobode. Na to stále veľakrát zabúdame. Rozprávať sa o tom však nestačí, keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa aj ozvať, keďže akýsi múdry človek už raz povedal, že na to, aby zlo zvíťazilo, stačí, aby dobro neurobilo nič.“

Martina Kolesárová: Prekonávanie predsudkov je kľúčové
Riaditeľka v Nadácii Pontis

„Pri ochrane slobody mi napadne veta: nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe. Banálna veta, ktorá má v sebe veľa pravdy. To, ako chápeme našu vnútornú slobodu, by malo byť čo najviac kompatibilné s chápaním slobody spoločenstva okolo nás. Mali by sme byť dobrí k sebe samým, starať sa o seba, mať sa radi, a ak to dokážeme, verím, že dokážeme byť rešpektujúci a veľkorysí voči širšiemu spoločenstvu.

Kľúčovou ingredienciou ochrany slobody v demokratickej spoločnosti je pre mňa prekonávanie predsudkov a vytváranie príležitostí, aby sme sa všetci cítili byť jej platnou a plnohodnotnou súčasťou. Vytvárame tým aj lepšie predpoklady na spájanie sa v krízach.

Je dôležité stále si udržiavať istú mieru kritickosti, veľa čítať, získavať informácie o tom, čo sa deje, a byť ‚bdelí‘. Len vtedy budeme schopní zaznamenať nezdravé správanie a činy, ktoré slobodu ohrozujú. Môžeme sa v plnej miere spoliehať na svojich zástupcov v parlamente alebo aj aktívne prispievať k dobru spoločnosti. Je to na nás. V Nadácii Pontis veríme v zmenu zdola a veríme v to, že pozitívne zmeny vyžadujú dlhodobú aktívnu prácu.

Je dôležité udržiavať si stále istú mieru kritickosti, veľa čítať a získavať informácie o tom, čo sa deje. Len vtedy budeme schopní zaznamenať nezdravé správanie a činy, ktoré slobodu ohrozujú.

Pre mňa osobne boli symbolickým momentom slobody zlomové voľby v roku 1998, ktoré znamenali koniec mečiarovskej éry. V deň konania volieb som dosiahla dospelosť a mohla som ísť prvýkrát v živote voliť. Táto skutočnosť ma v živote veľmi ovplyvnila a voľby beriem ako slávnosť. A úprimne vždy verím, že môj hlas je dôležitý. Presne tak, ako bol v tých kľúčových voľbách.“

Tomáš Kriššák: Ochrana slobody je aj o pestovaní svojho lepšieho ja
Odborník na informačnú bezpečnosť

„Slobodu chápem ako vzťah sily a zodpovednosti. Sily každej ľudskej bytosti konať a tvoriť, ale so zreteľom a zmyslom pre zodpovednosť k sebe a druhým. Tomu zodpovedá aj moje chápanie ochrany slobody. Preto nie je možné tolerovať netolerantných, nie je možné zneužívať slobodu slova na šírenie lží a dezinformácií, nie je možné pri výkone svojich slobôd vedome či nevedome ignorovať zodpovednosť a dláždiť tak cestu neslobode v anarchii.

Ochrana slobody je aj o cite a vnímaní. Ochrana slobody je pestovať v sebe svoje lepšie ja, aby sme boli každý spokojný a slobodný v sebe. Tak sa naša sloboda pretavuje do ďalších hodnôt v našej spoločnosti, ktoré majú kolektívny charakter. V slobode môžeme pestovať toleranciu, otvorenosť, dialóg, dôveru, demokraciu. To všetko, čo je bez výhrad dobré pre celú spoločnosť.

V slobode môžeme pestovať toleranciu, otvorenosť, dialóg, dôveru, demokraciu. To všetko, čo je bez výhrad dobré pre celú spoločnosť.

Mojím vzorom je Milan Rastislav Štefánik. Bol aktívny doma aj v zahraničí a žil tak, aby jeho milovaní rodáci poznali slobodu, mali vlastný štát a boli rešpektovaným spoločenstvom ľudí v očiach iných civilizovaných národov. No aj pred ním, aj po ňom žili na Slovensku milióny menej známych Slovákov a Sloveniek, ktorí chápali, že ich konanie môže smerovať k vyššiemu dobru, dielu, ktoré tu zostáva a pomáha rásť a prosperovať všetkým. Tomu zodpovedá aj to, že sa aktívne občiansky angažujem vo forme petícií, dobrovoľníctva, pomoci núdznym, záujmu o verejné dianie, vstupovania do verejných diskusií a podobne.

Bez informačnej bezpečnosti nemôže existovať ani sloboda prejavu a bez nej niet ani slobody a ani demokracie. V dnešnom svete je slobodu prejavu veľmi ľahké zneužiť hlavne v digitálnom priestore. O to viac potrebuje Slovensko osvetu v tom, aby sa digitálne technológie používali na posilnenie pravdy a objektívneho poznania, no sledujeme, že pre rôzne nedostatky a chýbajúce pravidlá sú digitálne platformy miestom, kde sa najlepšie darí pretvárke, lži a falošnosti. Preto by sme mali každý pamätať na Štefánikové slová a žiť tak, aby sme vedeli znovu ,pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť‘.“

Sloboda nie je samozrejmosť, a preto ju treba chrániť. Spoločnosť O2 a Férová nadácia si veľmi vážia všetkých ľudí súčasnej generácie, ktorí svojimi aktivitami ochraňujú alebo pripomínajú vybojované hodnoty 17. novembra, ako sú sloboda, ľudské práva, spravodlivosť, solidarita, tolerancia či ochrana životného prostredia. Ďakujeme, že pomáhate šíriť hodnoty slobodného sveta, ktoré sme vyštrngali 17. novembra 1989.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Zuzana ako jedna z Dominík pre Kukulíka chodí za opustenými bábätkami do nemocnice, aby cítili, že na tomto svete nie sú samy

Privinúť si a pohladiť dieťatko je nesmierne dôležité pre jeho budúci citový aj fyzický vývoj.

Autor Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum14. 10. 2026

Predstavte si, že ste práve prišli na tento svet – všetko je nové, neznáme a náročné. Keď je pri vás niekto, kto si vás vezme do náručia, privinie a zostane pri vás, je to ľahšie. Pre bábätká, ktoré po narodení ostávajú v nemocnici opustené, toto však nie je normálna realita. OZ Návrat preto prišlo s projektom Dominika pre Kukulíka, aby opustené bábätká mali pri sebe osobu, ktorá sa im venuje fyzicky aj mentálne. Jednou z Dominík je aj Zuzana Mittelmann, ktorá bábätku dotykom, hlasom a objatím dáva pocítiť, že na tomto svete nie je samo.

V rozhovore so Zuzkou Mittelman, jednou z Dominík pre Kukulíka, sa dočítate:

čo sa deje s bábätkom, ktoré prvé dni života trávi v nemocnici bez blízkeho človeka,
prečo bábätko hneď potrebuje niekoho, kto ho vezme do náručia,
čo znamená Dominika pre Kukulíka,
ako si Dominiky každý deň rozdeľujú návštevy, aby bábätká nezostávali samy ani cez víkendy a sviatky,
ako si Zuzka vytvára puto s bábätkom, o ktorom vie, že sa s ním bude musieť rozlúčiť,
čo prežíva, keď bábätko odchádza do náhradnej rodiny,
a ako jej skúsenosť zmenila pohľad na blízkosť.

Prečo je prítomnosť blízkej osoby krátko po narodení pre bábätko mimoriadne dôležitá?

Je dokázané, že mozog dieťaťa sa vyvíja inak, keď má pri sebe blízkeho človeka. Bábätká totiž od prvého momentu potrebujú cítiť blízkosť, najlepšie matky. Keď však mama prítomná nie je, je dôležité, aby sa mohli adaptovať na niekoho konkrétneho, kto im poskytne pocit bezpečia a prijatia.

Bábätko si vytvára väzbu na konkrétneho človeka a získava pocit, že na tomto svete nie je samo. Ak dieťa v ranom veku nemá možnosť vytvoriť si bezpečnú väzbu, môže to ovplyvniť jeho ďalší citový vývoj. Veľmi dôležité sú aj dotyky. Ak v ranom období života chýbali, deti môžu mať neskôr problém s prijímaním fyzického kontaktu.

Ak má bábätko zdravotné problémy a zároveň mu kontakt chýba, v náročných situáciách sa môže vzdávať – akoby nemalo prečo bojovať.

Pri slabých alebo chorých bábätkách, ktoré sa dostanú do inkubátora, je to ešte výraznejšie. Kedysi sa často postupovalo tak, že dieťa bolo od mamy oddelené a kontakt s ním súvisel najmä so zdravotnou starostlivosťou – niečo mu pichli, rýchlo ho prebalili, ošetrili. Veľa týchto dotykov bolo nepríjemných alebo bolestivých.

Preto je také dôležité, aby popri nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti bol pri dieťatku aj niekto, kto ho jednoducho vezme do náručia, privinie si ho, pohladí a dá mu pocit, že je v bezpečí.

V občianskom združení Návrat preto vznikol projekt Dominika pre Kukulíka. Keď sa narodí bábätko so štatútom opusteného dieťaťa, tzv. Dominiky prichádzajú na pomoc – hneď v prvých hodinách nastupujú do roly mamy. Jednou z Dominík som aj ja.

Spomínate si na prvé návštevy, keď ste za bábätkami ešte len začínali chodiť?

Áno. Bábo má na rúčkach dva náramky, z ktorých jeden patrí mamine. V začiatkoch som zámerne ten jej zakrývala, pretože som si nechcela pripomínať, že stratilo mamu a zostalo samo.

Za tri roky som sa však naučila pozerať sa na to trochu inak. Myslím na to, že po narodení sa dieťatko dostane do dobrej rodiny. A zároveň by sme mamu nemali odsudzovať. Nikdy nevieme, v akej situácii sa ocitla a prečo musela dieťa v nemocnici nechať.

Ako sa dozviete, že je v nemocnici bábätko, ktoré vás potrebuje? Ako to vlastne celé funguje?

Informáciu dostaneme krátko po narodení dieťaťa. Potom si zavoláme s ostatnými Dominikami a dohodneme sa, ktorá z nás môže na druhý deň prísť a venovať sa bábätku.

Sme tam len pre dieťa – spievame mu, nosíme ho, prihovárame sa mu. Tento rytmus sa opakuje denne vrátane víkendov a sviatkov až do momentu, kým bábätko neodchádza z pôrodnice do náhradnej rodiny.

Každé bábätko má svoj vlastný kufrík. Vkladáme doň darčeky, píšeme mu denníček, robíme fotky, a ak sa podarí, zoženieme aj noviny z dňa jeho narodenia.

Tento kufrík s ním ide ďalej životom a je dôkazom, že na začiatku jeho cesty boli ľudia, ktorí ho mali radi. Aby vnímalo aj neskôr v náhradnej rodine, že na ňom záležalo od začiatku jeho života, že ani v najcitlivejších prvých dňoch nebolo samo, a vedelo, kto bol v jeho živote pri ňom.

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci

Zuzana Nováková, sociálna poradkyňa z OZ Návrat, o projekte Dominika pre Kukulíka

Keď sme začali uvažovať o potrebe takejto služby, vedeli sme o konkrétnych deťoch, ktoré trávili osamote prvé a najdôležitejšie okamihy svojho života.

Kolegyňa z centra Návrat Banská Bystrica Dana Koníček Žilinčíková, inšpirovaná podobnými projektmi zo zahraničia, preto ponúkla pilotný projekt spolupráce s nemocnicou vo svojom regióne. Projekt začal fungovať v roku 2019 v Brezne. Odvtedy sa postupne rozšíril aj do Banskej Bystrice, Zvolena, Trenčína a Bratislavy.

Cieľom bolo poskytovať deťom priamu psychosociálnu podporu v kľúčovom období raného vývinu, keď v nemocnici čakajú na vstup do novej náhradnej rodiny.

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Už v prvých dňoch a týždňoch života sa vytvára základný pocit bezpečia – či je svet miestom, ktorému môžeme dôverovať, či dokážeme budovať blízke vzťahy a či máme v živote nádej. Preto je dôležité, aby dieťa čo najskôr po narodení zažívalo láskavý a bezpečný fyzický kontakt, rešpekt k svojim potrebám a citlivú starostlivosť.

Súčasťou podpory, ktorú Dominika poskytuje Kukulíkovi, je aj zachytávanie histórie dieťatka cez kufrík pre jeho budúcnosť – zaznamenávanie prvých dní po narodení, aby neskôr mohlo poznať svoj príbeh – ako vyzeralo, ako sa mu darilo, no najmä to, že tu boli konkrétni ľudia, ktorí sa z neho tešili.

Poznávanie vlastného príbehu pravdivo a zároveň pozitívne a primerane veku od prvých dní podporuje budovanie zdravej identity dieťaťa, ako aj sebaúcty: som človek hodný lásky, záleží na mne, som prijatý a mám svoje miesto vo svete.

V súčasnosti má Návrat naplnený stav Dominík pre Kukulíkov, preto v najbližšom čase nebude robiť ďalší výber.

Čím všetkým ste si prešli, aby ste sa stali jednou z Dominík?

Začnem od úplne prvého momentu – keď som mala asi dvanásť rokov, v televízii som videla, že niečo podobné robia v Anglicku. Nejaké tety chodia za bábätkami, ktoré nemajú mamy. Nikdy dovtedy som neriešila, či chcem alebo nechcem deti. Správaním som sa považovala skôr za chalana, ale tá reportáž ma veľmi zaujala.

A ono to napokon prišlo. Na Facebooku som zbadala výzvu od OZ Návrat s dotazníkom a povedala som si: „Wow, toto musím robiť.“

Také jednoduché to bolo?

Práveže nie. Hneď po prvotnej eufórii sa ozval rozum a s ním aj otázky, či to zvládnem. Bolo to však silné. Dávnejšie som cvičila vodiace psy, a keď som s tým prestala, zostala vo mne taká nevyužitá časť. Mám neustálu potrebu nejakým spôsobom robiť dobročinnosť a niečo nad rámec svojej práce. Preto som sa porozprávala s rodinou a dotazník rýchlo vyplnila.

Napísala som do Návratu, že som vždy chcela niečo podobné robiť, mám deti a myslím si, že som vhodná adeptka.

Nanešťastie mi prišla odpoveď, že výber je už uzavretý. Skoro som zošalela. Všetko som vyriešila a teraz sa mi to nepodarí? Povedala som si, že to len tak nenechám.

Ako ste ich presvedčili?

Napísala som im dlhý mail, v ktorom som vysvetlila, prečo by som bola vhodným človekom. Myslím si, že ma na základe toho mailu vrátili do výberového procesu.

Neskôr sme absolvovali viacero niekoľkohodinových psychotestov. Vôbec som nerátala s tým, že by ma vybrali. No tak veľmi som to chcela robiť a verila som, že na mne vidno, ako veľmi o to stojím, že to možno vyjde.

Výber Dominiky pre Kukulíka podlieha náročným kritériám a testom, spomedzi približne 200 uchádzačiek sa Dominikou stalo len deväť z nás.

Zároveň platí, že uchádzačky musia byť ženy, ktoré už majú deti, ale ďalšie nechcú. Aby u nich nevznikol pocit, že si chcú bábätko samy nechať. V tomto som tiež mala jasno.

Vy máte svoje vlastné deti, dve dcéry, ktoré vás tiež potrebujú. Spomenuli ste, že ste to celé konzultovali aj s rodinou. Ako to vaša rodina prijala?

Skôr ako som sa do projektu zapojila, zvolala som rodinnú radu. Vedela som, že prihlasovací dotazník nemôžem odoslať, kým sa o tom neporozprávam s rodinou. Najmä mladšia dcéra je na mňa viac naviazaná a dodnes ma veľmi potrebuje.

Manžel aj deti sa ma pýtali, či to budem popri všetkých povinnostiach stíhať. Nevedeli si predstaviť, že budem chodiť za krehkým bábätkom, ktoré nemá rodinu a ktovie, aký osud ho čaká. Je to emočne náročné. Manžel mi však povedal, že mi drží palce.

Staršia dcéra zas povedala niečo v zmysle, že je to fajn a že sa mi to hodí. Vedela som však, že musia súhlasiť všetci. Inak do toho nepôjdem.

Mladšia síce zostala najskôr zarazená, ale po chvíli sa na mňa pozrela a povedala: „Mami, ty máš toľko lásky v srdiečku, že ju môžeš rozdávať aj iným deťom. Ja s tým tiež súhlasím.“ To bolo pre mňa neskutočne silné.

Ako to vníma po rokoch, čo sa tejto aktivite venujete?

Našu väzbu vidno aj teraz. Keď prídem od bábätiek domov, ona mi spraví kávu a ja jej musím o nich rozprávať. Potom ju pomojkám, aby vedela, že ona je bábätkom v našej rodine. Prežívame to vlastne všetci štyria spoločne.

Prečo Dominika pre Kukulíka?

Ide o hlavné postavy z knihy Najkrajšie na svete od Márie Ďuríčkovej. Názov teda vychádza z príbehu dievčatka Dominiky, ktorá v záhrade nájde veľkú tekvicu, z ktorej sa narodí jej braček Kukulík. Dominika sa o neho stará a spolu postupne zisťujú, na čom v živote naozaj záleží.

Kukulík je bábätko, za ktorým dobrovoľníčka, univerzálne nazvaná Dominika, prichádza. Opustené bábätká často nemajú meno alebo je utajené. Veľakrát im ho potom vyberajú sestričky, aby ich mohli na oddelení nejako volať.

Tipujem však, že určité materinské cítenie musí u Dominiky byť.

To áno. Ja som napríklad v minulosti zvlášť nevnímala materinský pud, ale pri bábätku ho cítim veľmi silno.

A ono to spojenie vníma tiež. Na druhý až štvrtý deň na mňa začína reagovať a dokonca na mňa čaká. Napríklad, keď ho sestričky nakŕmia, vypije mlieko, ale nezaspí, kým neprídem.

Vidno na ňom, ako sa blízky vzťah postupne vytvára. Ako si zvyká na môj hlas, dotyk, vôňu a mojkanie.

Čo zvyknete robiť, keď ste spolu?

V nemocnici bývam od tretej do šiestej poobede. Počas tých troch hodín máme náš spoločný čas. Dám si dieťatko na hruď, aby sa cítilo bezpečne, a ono buď pokojne leží, alebo sa trochu mrví.

Občas sedávame na gauči, ktorý v nemocnici majú.

Často mu niečo hovorím alebo spievam a pozerám sa, ako reaguje. Sestričky sa mi chichúňajú, že ony na to nemajú čas a ja sa s ním „vykecávam“. (Smiech.)

Bábätko zvyknem aj kŕmiť alebo prebaľovať. Niekedy mi sestričky rovno pri príchode podajú fľašku s tým, aby som mu dala papať. Samozrejme, môžem o to požiadať sestry, pretože je to ich práca, ale beriem to tak, že aj pri takýchto obyčajných činnostiach si môžeme nachádzať k sebe cestu.

Mne dieťa dáva pocit pokoja a ja mu dávam blízkosť, ktorú potrebuje. Je to krásne.

Musí byť náročné držať emócie na uzde a nevytvárať si s bábätkom hlbší vzťah.

Áno, emóciám sa človek nevyhne. Aj spätne sa vraciam v myšlienkach k bábätkám a premýšľam nad nimi.

Dnes sa však už dokážem viac uzemniť a oddeliť svoj život od života s nimi.

Keď prichádzam do pôrodnice, mám všeličo v hlave. No už vo výťahu viem, že som tu, a všetko, čo som počas dňa riešila, nechávam za sebou. Prišla som len za dieťatkom a v tej chvíli sa chcem venovať len jemu.

Naopak, keď odchádzam, hovorím si, že viac som spraviť nemohla. A že zajtra prídem znova.

Ako zvládate lúčenie?

Vždy je to ťažké. Prídem sa naň ešte aj trikrát pozrieť, hoci už som zbalená a tašky mám v rukách.

Snažím sa byť racionálna a urobiť rázny rez, ale každé jedno dieťatko oplačem.

Viem, že sa treba rozlúčiť, pretože potom príde sociálny pracovník a bábätko vezme niekam ďalej. Už tam nemusím chodiť. Situáciu predýcham a zároveň si poviem, že som pre tento svet spravila aspoň trochu niečoho dobrého.

Cítim veľkú vďačnosť za to, že to môžem robiť. A že práve mne sa dostalo takéhoto šťastia.

Môžete sa niekomu zveriť a deliť sa o tieto skúsenosti?

Áno. Máme to vymyslené tak, že po návšteve nemocnice zavolám alebo napíšem sociálnej poradkyni Zuzke Novákovej a poviem jej, ako bolo. Pýta sa ma na bábätko, či je všetko v poriadku a čo sme spolu robili.

Ja už však mám aj svoj vlastný spôsob, ako sa nad to povzniesť a celú situáciu spracovať.

Zmenila Dominika, ktorá chodí za Kukulíkom, nejako aj Zuzku?

Uvedomila som si, ako veľmi človek potrebuje dotyky a objatia.

Znie to možno ako klišé, ale zvykla som si aj v blízkom kruhu kamarátov na to, že ich objímem. Niektorí sú single, rodičov majú ďaleko. Tak prečo sa neobjať, keď sa máme radi? Alebo sa pri rozhovore len tak dotkneme. Dotyky sú dôležité od narodenia a človek ich potrebuje v každom veku.

Projekt Dominika pre Kukulíka sa deje aj vďaka podpore vedenia novorodeneckého oddelenia, v spolupráci s lekármi a sestričkami.

Zuzana Mittelmann

Zuzana má vyštudovanú stavebnú fakultu, preto sa v profesionálnom živote venuje marketingu a komunikácii najmä v tejto oblasti. V minulosti bola inštruktorkou vo Výcvikovej škole pre vodiace psy. Pomoc druhým pre ňu nie je iba príležitostnou aktivitou – je prirodzenou súčasťou jej života a hodnotového nastavenia. Preto sa zapojila aj do projektu Dominika pre Kukulíka, ktorý zastrešuje občianske združenie Návrat.

Páčil sa vám článok?

Aneta Világi: V mnohých momentoch si uvedomím, aká vzácna sloboda jePolitologička

Elena Gallová Kriglerová: Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekteSociologička

Julián Gerhart: Keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa ozvaťZakladateľ projektu Zmudri

Martina Kolesárová: Prekonávanie predsudkov je kľúčové Riaditeľka v Nadácii Pontis

Tomáš Kriššák: Ochrana slobody je aj o pestovaní svojho lepšieho jaOdborník na informačnú bezpečnosť

Mohlo by vás zaujímať

Ako hovoriť s deťmi o škodlivom obsahu na internete? Psychologička radí, ako na to bez zákazov a výčitiek

Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie

Ako zachrániť život bez paralyzujúceho strachu? S inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou vás to naučíme