Príbehy

Ochrana slobody je aj o cite a vnímaní. Odborníci hovoria, čo pre nich znamená chrániť slobodu

Pri príležitosti výročia 17. novembra 1989 sa spolu s odborníkmi zamýšľame, ako môže každý z nás prispieť svojimi rozhodnutiami k ochrane slobody v spoločnosti.

Autorka Simona Lichá

Foto archív respondentov

Dátum17. 11. 2021

Spoločnosť O2 a Férová nadácia považujú tému slobody a demokracie za veľmi dôležitú, preto dlhodobo šíri povedomie o udalostiach novembra 89. Odkaz Nežnej revolúcie si tento rok pripomína spolu s 89 ochrancami hodnôt, ktorým symbolicky odovzdá kľúče od slobody. Piatich z nich sme sa opýtali, ako sa snažia chrániť nielen svoju slobodu, ale aj slobodu celej spoločnosti.

Koľko viete o novembri 89? Otestujte sa v kvíze a my vás odmeníme dátami

Aneta Világi: V mnohých momentoch si uvedomím, aká vzácna sloboda je
Politologička

„Sloboda je pre mňa v prvom rade hodnotou. Je to hodnota, ktorú si vážim a som vďačná, že žijem v spoločnosti, ktorá túto hodnotu rešpektuje. Viacerí z nás majú možnosť v každodennom živote okúsiť, aké to je, keď o časť svojej slobody prídeme alebo sa jej dobrovoľne vzdáme, napríklad v prospech rodiny. V mnohých momentoch si nanovo uvedomím, aká vzácna sloboda je, keď sa napríklad moji rodičia na pár hodín zhostia mojich povinností a ja môžem ísť s manželom do kina alebo s kamarátkami na kávu.

Viacerí z nás majú možnosť v každodennom živote okúsiť, aké to je, keď o časť svojej slobody prídeme alebo sa jej dobrovoľne vzdáme, napríklad v prospech rodiny

Sloboda je však zároveň aj komplikácia. Tým, že mám slobodu, možnosť vyberať si a voliť svoje kroky, preberám zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Totalitný režim, ktorý vám nadiktuje, ako máte verejne vystupovať, čo máte hovoriť, čo si môžete obliecť, čo môžete čítať a čo počúvať, vám do istej miery uľahčí život. Musíte sa menej rozhodovať, zvažovať, časť zodpovednosti za vaše konanie preberá režim. Ak si však ja osobne mám v takomto prípade vybrať medzi jednoduchším a komplikovanejším životom, tak volím komplikáciu, stojí to za to.“

Elena Gallová Kriglerová: Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekte
Sociologička

„Ochrana slobody pre mňa znamená spravodlivosť a férovosť voči všetkým. Možnosť plnohodnotne rozvíjať svoj potenciál aj s podporou verejných inštitúcií. Sloboda je pre mňa priestor pre vzájomný dialóg a rešpekt voči rozmanitostiam. A je to zároveň aj zodpovednosť za budúcnosť a súdržnosť spoločnosti.

Pracujem ako sociologička, skúmam, ako na Slovensku funguje spolužitie rôznych ľudí či skupín ľudí. Vo svojej práci sa preto snažím o ochranu slobody tých, ktorí za ňu nevedia alebo nemôžu bojovať sami. Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekte a spolupatričnosti. To je najväčším príspevkom k slobode. A svoju vlastnú slobodu si najviac chránim tým, že čítam. Veľa čítam.“

Julián Gerhart: Keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa ozvať
Zakladateľ projektu Zmudri

„Pre mňa sa sloboda spája so zodpovednosťou a povinnosťou. Ak sme voči sebe a iným zodpovední, iba vtedy sme naozaj slobodní. Nepatrím k ľuďom, ktorí slobodu berú ako bezbrehé robenie si, čo sa im len zachce bez následkov. Ochrana slobody teda pre mňa znamená rešpektovanie sa navzájom a prijatie svojho dielu zodpovednosti.

Čítajte aj: Sloboda nie je samozrejmosť a tieto filmy vám to pripomenú

Slobodu sa snažím chrániť v prvom rade tým, že sa aj prostredníctvom nášho projektu Zmudri snažíme s ľuďmi o tom veľa rozprávať a spoločne si uvedomovať, aká je sloboda vzácna a krehká. Keď sa pozrieme do histórie, zistíme, že väčšinu času ľudia žili viac v neslobode ako v slobode. Na to stále veľakrát zabúdame. Rozprávať sa o tom však nestačí, keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa aj ozvať, keďže akýsi múdry človek už raz povedal, že na to, aby zlo zvíťazilo, stačí, aby dobro neurobilo nič.“

Martina Kolesárová: Prekonávanie predsudkov je kľúčové
Riaditeľka v Nadácii Pontis

„Pri ochrane slobody mi napadne veta: nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe. Banálna veta, ktorá má v sebe veľa pravdy. To, ako chápeme našu vnútornú slobodu, by malo byť čo najviac kompatibilné s chápaním slobody spoločenstva okolo nás. Mali by sme byť dobrí k sebe samým, starať sa o seba, mať sa radi, a ak to dokážeme, verím, že dokážeme byť rešpektujúci a veľkorysí voči širšiemu spoločenstvu.

Kľúčovou ingredienciou ochrany slobody v demokratickej spoločnosti je pre mňa prekonávanie predsudkov a vytváranie príležitostí, aby sme sa všetci cítili byť jej platnou a plnohodnotnou súčasťou. Vytvárame tým aj lepšie predpoklady na spájanie sa v krízach.

Je dôležité stále si udržiavať istú mieru kritickosti, veľa čítať, získavať informácie o tom, čo sa deje, a byť ‚bdelí‘. Len vtedy budeme schopní zaznamenať nezdravé správanie a činy, ktoré slobodu ohrozujú. Môžeme sa v plnej miere spoliehať na svojich zástupcov v parlamente alebo aj aktívne prispievať k dobru spoločnosti. Je to na nás. V Nadácii Pontis veríme v zmenu zdola a veríme v to, že pozitívne zmeny vyžadujú dlhodobú aktívnu prácu.

Je dôležité udržiavať si stále istú mieru kritickosti, veľa čítať a získavať informácie o tom, čo sa deje. Len vtedy budeme schopní zaznamenať nezdravé správanie a činy, ktoré slobodu ohrozujú.

Pre mňa osobne boli symbolickým momentom slobody zlomové voľby v roku 1998, ktoré znamenali koniec mečiarovskej éry. V deň konania volieb som dosiahla dospelosť a mohla som ísť prvýkrát v živote voliť. Táto skutočnosť ma v živote veľmi ovplyvnila a voľby beriem ako slávnosť. A úprimne vždy verím, že môj hlas je dôležitý. Presne tak, ako bol v tých kľúčových voľbách.“

Tomáš Kriššák: Ochrana slobody je aj o pestovaní svojho lepšieho ja
Odborník na informačnú bezpečnosť

„Slobodu chápem ako vzťah sily a zodpovednosti. Sily každej ľudskej bytosti konať a tvoriť, ale so zreteľom a zmyslom pre zodpovednosť k sebe a druhým. Tomu zodpovedá aj moje chápanie ochrany slobody. Preto nie je možné tolerovať netolerantných, nie je možné zneužívať slobodu slova na šírenie lží a dezinformácií, nie je možné pri výkone svojich slobôd vedome či nevedome ignorovať zodpovednosť a dláždiť tak cestu neslobode v anarchii.

Ochrana slobody je aj o cite a vnímaní. Ochrana slobody je pestovať v sebe svoje lepšie ja, aby sme boli každý spokojný a slobodný v sebe. Tak sa naša sloboda pretavuje do ďalších hodnôt v našej spoločnosti, ktoré majú kolektívny charakter. V slobode môžeme pestovať toleranciu, otvorenosť, dialóg, dôveru, demokraciu. To všetko, čo je bez výhrad dobré pre celú spoločnosť.

V slobode môžeme pestovať toleranciu, otvorenosť, dialóg, dôveru, demokraciu. To všetko, čo je bez výhrad dobré pre celú spoločnosť.

Mojím vzorom je Milan Rastislav Štefánik. Bol aktívny doma aj v zahraničí a žil tak, aby jeho milovaní rodáci poznali slobodu, mali vlastný štát a boli rešpektovaným spoločenstvom ľudí v očiach iných civilizovaných národov. No aj pred ním, aj po ňom žili na Slovensku milióny menej známych Slovákov a Sloveniek, ktorí chápali, že ich konanie môže smerovať k vyššiemu dobru, dielu, ktoré tu zostáva a pomáha rásť a prosperovať všetkým. Tomu zodpovedá aj to, že sa aktívne občiansky angažujem vo forme petícií, dobrovoľníctva, pomoci núdznym, záujmu o verejné dianie, vstupovania do verejných diskusií a podobne.

Bez informačnej bezpečnosti nemôže existovať ani sloboda prejavu a bez nej niet ani slobody a ani demokracie. V dnešnom svete je slobodu prejavu veľmi ľahké zneužiť hlavne v digitálnom priestore. O to viac potrebuje Slovensko osvetu v tom, aby sa digitálne technológie používali na posilnenie pravdy a objektívneho poznania, no sledujeme, že pre rôzne nedostatky a chýbajúce pravidlá sú digitálne platformy miestom, kde sa najlepšie darí pretvárke, lži a falošnosti. Preto by sme mali každý pamätať na Štefánikové slová a žiť tak, aby sme vedeli znovu ,pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť‘.“

Sloboda nie je samozrejmosť, a preto ju treba chrániť. Spoločnosť O2 a Férová nadácia si veľmi vážia všetkých ľudí súčasnej generácie, ktorí svojimi aktivitami ochraňujú alebo pripomínajú vybojované hodnoty 17. novembra, ako sú sloboda, ľudské práva, spravodlivosť, solidarita, tolerancia či ochrana životného prostredia. Ďakujeme, že pomáhate šíriť hodnoty slobodného sveta, ktoré sme vyštrngali 17. novembra 1989.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum21. 8. 2025

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť.

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim.

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov.

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec.

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer.

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici.

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky.

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo.

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu.

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac.

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia.

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap.

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať.

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom.

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu.

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére.

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Juraj Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.

Páčil sa vám článok?

Aneta Világi: V mnohých momentoch si uvedomím, aká vzácna sloboda jePolitologička

Elena Gallová Kriglerová: Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekteSociologička

Julián Gerhart: Keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa ozvaťZakladateľ projektu Zmudri

Martina Kolesárová: Prekonávanie predsudkov je kľúčové Riaditeľka v Nadácii Pontis

Tomáš Kriššák: Ochrana slobody je aj o pestovaní svojho lepšieho jaOdborník na informačnú bezpečnosť

Mohlo by vás zaujímať

Psychológ Karol Kováč: Keď niekto povie, že musí oddychovať, viem, že máme problém. Tichý stres sa maskuje za výkon

Bylinky zbierajú ručne a ich silu overujú farmaceuti. Rodinná firma Agrokarpaty vyrába čaje Elixír a verí, že kvalita nevzniká skratkami, ale v pokore k prírode

Stavajú nielen domy, ale najmä férové vzťahy. Šéf stavebnej firmy vysvetľuje, prečo na stavbe zbierajú batérie, na školách študentov a ako odolávajú pokušeniu ísť skratkou