Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Ochrana slobody je aj o cite a vnímaní. Odborníci hovoria, čo pre nich znamená chrániť slobodu

Pri príležitosti výročia 17. novembra 1989 sa spolu s odborníkmi zamýšľame, ako môže každý z nás prispieť svojimi rozhodnutiami k ochrane slobody v spoločnosti.

Spoločnosť O2 a Férová nadácia považujú tému slobody a demokracie za veľmi dôležitú, preto dlhodobo šíri povedomie o udalostiach novembra 89. Odkaz Nežnej revolúcie si tento rok pripomína spolu s 89 ochrancami hodnôt, ktorým symbolicky odovzdá kľúče od slobody. Piatich z nich sme sa opýtali, ako sa snažia chrániť nielen svoju slobodu, ale aj slobodu celej spoločnosti.

Koľko viete o novembri 89? Otestujte sa v kvíze a my vás odmeníme dátami

Aneta Világi: V mnohých momentoch si uvedomím, aká vzácna sloboda je
Politologička 

„Sloboda je pre mňa v prvom rade hodnotou. Je to hodnota, ktorú si vážim a som vďačná, že žijem v spoločnosti, ktorá túto hodnotu rešpektuje. Viacerí z nás majú možnosť v každodennom živote okúsiť, aké to je, keď o časť svojej slobody prídeme alebo sa jej dobrovoľne vzdáme, napríklad v prospech rodiny. V mnohých momentoch si nanovo uvedomím, aká vzácna sloboda je, keď sa napríklad moji rodičia na pár hodín zhostia mojich povinností a ja môžem ísť s manželom do kina alebo s kamarátkami na kávu.

Viacerí z nás majú možnosť v každodennom živote okúsiť, aké to je, keď o časť svojej slobody prídeme alebo sa jej dobrovoľne vzdáme, napríklad v prospech rodiny

Sloboda je však zároveň aj komplikácia. Tým, že mám slobodu, možnosť vyberať si a voliť svoje kroky, preberám zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Totalitný režim, ktorý vám nadiktuje, ako máte verejne vystupovať, čo máte hovoriť, čo si môžete obliecť, čo môžete čítať a čo počúvať, vám do istej miery uľahčí život. Musíte sa menej rozhodovať, zvažovať, časť zodpovednosti za vaše konanie preberá režim. Ak si však ja osobne mám v takomto prípade vybrať medzi jednoduchším a komplikovanejším životom, tak volím komplikáciu, stojí to za to.“

Elena Gallová Kriglerová: Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekte
Sociologička

„Ochrana slobody pre mňa znamená spravodlivosť a férovosť voči všetkým. Možnosť plnohodnotne rozvíjať svoj potenciál aj s podporou verejných inštitúcií. Sloboda je pre mňa priestor pre vzájomný dialóg a rešpekt voči rozmanitostiam. A je to zároveň aj zodpovednosť za budúcnosť a súdržnosť spoločnosti.

Pracujem ako sociologička, skúmam, ako na Slovensku funguje spolužitie rôznych ľudí či skupín ľudí. Vo svojej práci sa preto snažím o ochranu slobody tých, ktorí za ňu nevedia alebo nemôžu bojovať sami. Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekte a spolupatričnosti. To je najväčším príspevkom k slobode. A svoju vlastnú slobodu si najviac chránim tým, že čítam. Veľa čítam.“

Julián Gerhart: Keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa ozvať
Zakladateľ projektu Zmudri

„Pre mňa sa sloboda spája so zodpovednosťou a povinnosťou. Ak sme voči sebe a iným zodpovední, iba vtedy sme naozaj slobodní. Nepatrím k ľuďom, ktorí slobodu berú ako bezbrehé robenie si, čo sa im len zachce bez následkov. Ochrana slobody teda pre mňa znamená rešpektovanie sa navzájom a prijatie svojho dielu zodpovednosti.

Čítajte aj: Sloboda nie je samozrejmosť a tieto filmy vám to pripomenú

Slobodu sa snažím chrániť v prvom rade tým, že sa aj prostredníctvom nášho projektu Zmudri snažíme s ľuďmi o tom veľa rozprávať a spoločne si uvedomovať, aká je sloboda vzácna a krehká. Keď sa pozrieme do histórie, zistíme, že väčšinu času ľudia žili viac v neslobode ako v slobode. Na to stále veľakrát zabúdame. Rozprávať sa o tom však nestačí, keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa aj ozvať, keďže akýsi múdry človek už raz povedal, že na to, aby zlo zvíťazilo, stačí, aby dobro neurobilo nič.“

Martina Kolesárová: Prekonávanie predsudkov je kľúčové 
Riaditeľka v Nadácii Pontis

„Pri ochrane slobody mi napadne veta: nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe. Banálna veta, ktorá má v sebe veľa pravdy. To, ako chápeme našu vnútornú slobodu, by malo byť čo najviac kompatibilné s chápaním slobody spoločenstva okolo nás. Mali by sme byť dobrí k sebe samým, starať sa o seba, mať sa radi, a ak to dokážeme, verím, že dokážeme byť rešpektujúci a veľkorysí voči širšiemu spoločenstvu.

Kľúčovou ingredienciou ochrany slobody v demokratickej spoločnosti je pre mňa prekonávanie predsudkov a vytváranie príležitostí, aby sme sa všetci cítili byť jej platnou a plnohodnotnou súčasťou. Vytvárame tým aj lepšie predpoklady na spájanie sa v krízach.

Je dôležité stále si udržiavať istú mieru kritickosti, veľa čítať, získavať informácie o tom, čo sa deje, a byť ‚bdelí‘. Len vtedy budeme schopní zaznamenať nezdravé správanie a činy, ktoré slobodu ohrozujú. Môžeme sa v plnej miere spoliehať na svojich zástupcov v parlamente alebo aj aktívne prispievať k dobru spoločnosti. Je to na nás. V Nadácii Pontis veríme v zmenu zdola a veríme v to, že pozitívne zmeny vyžadujú dlhodobú aktívnu prácu.

Je dôležité udržiavať si stále istú mieru kritickosti, veľa čítať a získavať informácie o tom, čo sa deje. Len vtedy budeme schopní zaznamenať nezdravé správanie a činy, ktoré slobodu ohrozujú.

Pre mňa osobne boli symbolickým momentom slobody zlomové voľby v roku 1998, ktoré znamenali koniec mečiarovskej éry. V deň konania volieb som dosiahla dospelosť a mohla som ísť prvýkrát v živote voliť. Táto skutočnosť ma v živote veľmi ovplyvnila a voľby beriem ako slávnosť. A úprimne vždy verím, že môj hlas je dôležitý. Presne tak, ako bol v tých kľúčových voľbách.“

Tomáš Kriššák: Ochrana slobody je aj o pestovaní svojho lepšieho ja
Odborník na informačnú bezpečnosť 

„Slobodu chápem ako vzťah sily a zodpovednosti. Sily každej ľudskej bytosti konať a tvoriť, ale so zreteľom a zmyslom pre zodpovednosť k sebe a druhým. Tomu zodpovedá aj moje chápanie ochrany slobody. Preto nie je možné tolerovať netolerantných, nie je možné zneužívať slobodu slova na šírenie lží a dezinformácií, nie je možné pri výkone svojich slobôd vedome či nevedome ignorovať zodpovednosť a dláždiť tak cestu neslobode v anarchii.

Ochrana slobody je aj o cite a vnímaní. Ochrana slobody je pestovať v sebe svoje lepšie ja, aby sme boli každý spokojný a slobodný v sebe. Tak sa naša sloboda pretavuje do ďalších hodnôt v našej spoločnosti, ktoré majú kolektívny charakter. V slobode môžeme pestovať toleranciu, otvorenosť, dialóg, dôveru, demokraciu. To všetko, čo je bez výhrad dobré pre celú spoločnosť.

V slobode môžeme pestovať toleranciu, otvorenosť, dialóg, dôveru, demokraciu. To všetko, čo je bez výhrad dobré pre celú spoločnosť.

Mojím vzorom je Milan Rastislav Štefánik. Bol aktívny doma aj v zahraničí a žil tak, aby jeho milovaní rodáci poznali slobodu, mali vlastný štát a boli rešpektovaným spoločenstvom ľudí v očiach iných civilizovaných národov. No aj pred ním, aj po ňom žili na Slovensku milióny menej známych Slovákov a Sloveniek, ktorí chápali, že ich konanie môže smerovať k vyššiemu dobru, dielu, ktoré tu zostáva a pomáha rásť a prosperovať všetkým. Tomu zodpovedá aj to, že sa aktívne občiansky angažujem vo forme petícií, dobrovoľníctva, pomoci núdznym, záujmu o verejné dianie, vstupovania do verejných diskusií a podobne.

Bez informačnej bezpečnosti nemôže existovať ani sloboda prejavu a bez nej niet ani slobody a ani demokracie. V dnešnom svete je slobodu prejavu veľmi ľahké zneužiť hlavne v digitálnom priestore. O to viac potrebuje Slovensko osvetu v tom, aby sa digitálne technológie používali na posilnenie pravdy a objektívneho poznania, no sledujeme, že pre rôzne nedostatky a chýbajúce pravidlá sú digitálne platformy miestom, kde sa najlepšie darí pretvárke, lži a falošnosti. Preto by sme mali každý pamätať na Štefánikové slová a žiť tak, aby sme vedeli znovu ,pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť‘.“


Sloboda nie je samozrejmosť, a preto ju treba chrániť. Spoločnosť O2 a Férová nadácia si veľmi vážia všetkých ľudí súčasnej generácie, ktorí svojimi aktivitami ochraňujú alebo pripomínajú vybojované hodnoty 17. novembra, ako sú sloboda, ľudské práva, spravodlivosť, solidarita, tolerancia či ochrana životného prostredia. Ďakujeme, že pomáhate šíriť hodnoty slobodného sveta, ktoré sme vyštrngali 17. novembra 1989.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie

Keď viete, že je pri vás niekto, o koho sa môžete oprieť, nemusíte byť stále silní. Niekedy stačí vedieť, že ak už nevládzete, niekto vás na chvíľu zastúpi.

Po odchode do dôchodku jej začali chýbať ľudia, výzvy aj pocit, že ju niekto potrebuje. Cez projekt Babi zo susedstva sa Zuzana spojila s rodinou, ktorú predtým nepoznala. Z pôvodnej predstavy o pomoci napokon vznikol vzťah založený na dôvere, blízkosti a vzájomnosti. Raz týždenne vyzdvihuje zo škôlky dvoch malých chlapcov a trávi s nimi čas. Niekedy sa vyberú na bicykloch cez Dunaj, inokedy na ihrisko či na zmrzlinu. Spolu zažívajú aj veci, ktoré sú pre chlapcov úplne nové. „Nešla som do projektu preto, že nemám čo robiť, ale chcela som robiť niečo, čo má zmysel,“ vysvetľuje Zuzana.

Prepájať ľudí naprieč generáciami je rovnako dôležité ako spájať deti z rôznych svetov. Vo svojej učiteľskej praxi sa o to usiluje aj ocenený pedagóg Michal Sivák.

V rozhovore so Zuzanou sa dočítate:

  • ako sa buduje dôvera medzi ľuďmi, ktorí sa predtým nepoznali,
  • čo ju prekvapilo na dnešnom rodičovstve,
  • ako sa od rodičov učí rešpektujúcej výchove,
  • čím ju obohacujú chlapci, o ktorých sa stará, a čo odovzdáva ona im,
  • ktorá vlastnosť je podľa nej najdôležitejšia pre ľudí, ktorí sa chcú do projektu zapojiť,
  • prečo si myslí, že starí rodičia sú často trpezlivejší, než boli kedysi ako rodičia.

Ako by ste sa opísali niekomu, kto vás nepozná?

Celý život som bola aktívna. Pracovala som vo výskume v oblasti sociológie, psychológie a vzdelávania, kde sa človek musí neustále učiť a pýtať. Mala som na starosti rôzne projekty, zhodou okolností som sa venovala aj otázkam zosúlaďovania pracovného a rodinného života.

Moja práca ma napĺňala, prinášala veľa rozhodovania a veľa práce s ľuďmi. Navyše, vo voľnom čase sa od mladosti venujem rôznym športom, ako sú bicyklovanie či bežkovanie. Keď som odišla do dôchodku, začali mi chýbať ľudia, výzvy a najmä pocit, že ma niekto potrebuje.

Prvýkrát po rokoch som pocítila akési prázdno a vedela som, že musím niečo podniknúť. Dôchodok je v istom zmysle návrat k osobným záujmom a človek nanovo hľadá, čo ho baví.

Ako to myslíte?

Roky robíte, čo treba, plníte nejaké roly: ako pracovníčka, manželka, mama či kolegyňa. A zrazu roly zaniknú a vy stojíte pred otázkou, kto ste, keď už nemusíte nič. Je to naoko oslobodzujúce, ale aj trochu problematické.

Keďže som prirodzene aktívna, v mojom prípade nešlo ani tak o to, aby som si vyplnila čas, ale chcela som si ho naplniť niečím, čo má zmysel.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Búrate teda mýtus o osamelej žene na dôchodku, ktorá nemá čo robiť, a tak sa prihlásila do programu.

Nenazvala by som to mýtus. Motivácie môžu byť rôzne. To však nebol môj prípad, skôr naopak.

Niektorí ľudia v mojom okolí mi hovoria, že mám toho priveľa a mala by som už zvoľniť, ale mňa to nijako nezaťažuje.

Chcem byť aktívna a užitočná, pretože mi to dodáva energiu. Šport je taká moja investícia: čo teraz vložím do pohybu a ďalších aktivít, to si o desať rokov nebudem musieť kupovať v lekárni.

A nie som v tom sama. V programe je viac žien, ktoré sú mi podobné. Majú za sebou bohatý pracovný život, svoje záľuby aj plný kalendár. Neprichádzajú preto, že by nemali čo robiť, ale preto, že majú čo dať.

Ako ste sa dozvedeli o projekte Babi zo susedstva?

Poslala mi ho kamarátka, ktorá ma dobre pozná. Hneď ma zaujal. Pre človeka je dôležité cítiť, že je potrebný. Prihlásila som sa teda cez webovú stránku, kde môžu rodiny aj ženy v zrelom veku vyplniť dotazník a prejaviť záujem. Následne som dostala anotácie od viacerých rodín a po čase som si vybrala tú svoju.

Bola som rada, že môžem dať niekomu to, čo mi chýbalo, keď som vychovávala svoje tri deti. Bola som v cudzom meste úplne sama – bez mamy, svokry či kamarátok. Chodila som do práce na plný úväzok, vtedy som si často želala, aby pri mne aspoň na chvíľu niekto bol.

Dnes môžete byť tá, ktorá poskytuje oporu iným. Aký je to pocit?

Dáva mi to veľký zmysel. Keď je pri vás niekto, kto vám podá ruku, nemusíte byť silná stále. Stačí vedieť, že keď nevládzete, niekto to na chvíľu podrží za vás.

Vidím to aj pri „mojej“ rodine v úplných maličkostiach. Napríklad, že si manželia po príchode z práce stihnú v pokoji vymeniť pár slov, kým som ja ešte s chlapcami. Alebo keď jeden z chlapcov ochorie, rodičia si nemusia hneď brať voľno v práci, pretože vedia, že mi môžu zavolať. Treba však povedať, že je to vzájomné.

Ja im pomáham, ale oni mi na oplátku dávajú pocit, že som vítaná.

Čo ešte dáva program vám osobne?

Dostala som oveľa viac, než som čakala. Prihlásila som sa s tým, že chcem byť nablízku deťom, a napokon som si našla celú rodinu. Je to veľmi pekná rodina. Postupne sme zistili, že máme mnoho spoločného, či už kultúru, cestovanie, alebo aj šport.

Je príjemné, že sa mám o čom rozprávať nielen s chlapcami, ale aj s ich rodičmi. Napríklad ráno pred prácou si spolu vypijeme kávu, dokonca sme boli spolu v divadle. Nie som pre nich len pomoc s deťmi, sme si stále bližší.

A ako obohacuje vaša spoločnosť deti?

Chlapcom môžem dať to, čo je podľa mňa najcennejšie – čas a pozornosť. Ja sa nikam neponáhľam. Takže keď chcú so mnou hodinu fúkať do bublifuku alebo sa rozprávať o dinosauroch, máme na to celé popoludnie.

Takže sa obohacujete navzájom.

Áno, to je na tom to najkrajšie. Nie je to služba, ale vzťah založený na dobrovoľnosti. A vzťah nikdy nefunguje len jedným smerom.

Ako funguje projekt Babi zo susedstva

Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová, ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.

A vďaka čomu váš vzťah funguje?

Vďaka vzájomnému rešpektu. Ja rešpektujem rozhodnutia rodiny a oni zas mňa, moje skúsenosti aj môj čas. Nikto nikomu nič neprikazuje, skôr sa dopĺňame.

Ako si spomínate na začiatky?

Prvý rok sme sa s chlapcami stretávali vždy v prítomnosti ich mamy. Až neskôr som začala sama vyzdvihovať staršieho zo škôlky. Mama bola stále nablízku, a keď mohla, pridala sa k nám.

Postupne získala istotu, že sú chlapci v dobrých rukách, a mohla si počas našich stretnutí vybavovať vlastné veci.

Časom ste sa teda zoznamovali a budovali si dôveru?

Áno, dôvera sa nedá uponáhľať. Medzi nami sa to prelomilo, keď počas prvého roka jeden z chlapcov ochorel a nemal s ním kto zostať. Mama mi vtedy zverila kľúče od bytu a ja som s ním zostala doma sama. Pamätám si, že som si v tej chvíli uvedomila, že už nie som len pani zo susedstva, ale niekto, komu naozaj dôverujú.

Dnes s chlapcami podnikáme všeličo. Ideme na bicykloch cez Dunaj, autobusom k jazeru alebo sa len prejdeme na zmrzlinu. Predtým autobusom veľa necestovali, takže s nimi môžem zažiť množstvo vecí po prvý raz.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Bolo niečo, čo vás prekvapilo?

Asi najviac to, ako sa zmenilo fungovanie rodín. Keď som mala malé deti ja, starostlivosť o domácnosť aj o ne ležala prevažne na mame. Dnes je to oveľa vyrovnanejšie. Otec chlapcov kúpe, varí, ide s nimi k lekárovi a nikto to nepovažuje za nič výnimočné. Rodičia sa prirodzene striedajú a dopĺňajú.

A prekvapilo ma aj to, ako rešpektujúco sa k deťom správajú. Učím sa od nich, pretože za našich čias to bolo iné. Obdivujem, s akou trpezlivosťou veci vysvetľujú. My sme často povedali: „Lebo som to povedala.“ A bolo. Oni si k dieťaťu čupnú, pozrú sa mu do očí a vysvetlia, aké správanie sa od neho očakáva a prečo.

Dieťa pre nich nie je podriadený, ale plnohodnotný človek s vlastnými pocitmi a názormi, ktorý má právo byť vypočutý. Neznamená to, že mu všetko dovolia. Hranice existujú, len sa k nim dieťa vedie vysvetľovaním, nie strachom. Toto sú veci, ktoré som sa musela naučiť.

Bolo to niečo, čo ste si na začiatku nastavili s rodičmi?

Nie, žiadne formálne pravidlá sme si nedávali. Ja som sa skôr naladila na rodinu a postupne som vnímala ich spôsob fungovania. Pozorovala som, ako sa s chlapcami rozprávajú, čo je pre nich dôležité, a keď som si nebola istá, jednoducho som sa opýtala.

Som presvedčená, že rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. Moja úloha nie je vychovávať po svojom, ale nadviazať na to, čo si doma sami budujú.

Takže ste museli pracovať aj na sebe a učiť sa nové veci?

Áno. Som však pomerne zvedavý a otvorený človek, takže ma to skôr baví, než by mi to prekážalo. Možno toto niektorým starším ľuďom chýba. Majú pevnú predstavu, ako majú veci byť, pretože tak to predsa robili celý život. A z toho potom vznikajú nezhody s mladými rodičmi.

Otvorenosť je podľa mňa možno najdôležitejšia vlastnosť, ktorú by mal mať človek, ak sa chce do takého programu zapojiť. Neprichádzate doň ako niekto, kto vie všetko lepšie. Prichádzate do cudzej rodiny, ktorá má svoje pravidlá a svoj spôsob života.

Keď ste ochotní sa učiť, zistíte, že aj v mojom veku sa dá ešte veľa objaviť.

Obzeráte sa vďaka tejto skúsenosti aj na vlastné rodičovstvo?

Áno, s odstupom času premýšľam, aká mama som bola ja. Každý rodič je tak trochu prvolezec. Nikto vám nedá návod, všetko sa učíte za pochodu a mnohé veci pochopíte, až keď je neskoro ich zmeniť.

Dnes viem byť oveľa prítomnejšia, než som bola kedysi pri vlastných deťoch. Vtedy som mala hlavu plnú práce, nákupov a toho, čo treba stihnúť. Teraz je mojou jedinou úlohou byť s chlapcami a venovať im čas. Nič iné ma pri tom netlačí.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Čo by ste poradili starším ľuďom, ktorí váhajú, či sa do niečoho podobného zapojiť?

Nič neriskujete. Ak nebudete na začiatku vzťahu zdržanliví, ale otvorení, časom sa uvidí, či si s rodinkou padnete do oka. Príliš veľké očakávania môžu byť kontraproduktívne. 

Veľa sme hovorili o osobnom prínose, ale vnímam aj spoločenský prínos. Ľudia majú príležitosť spoznávať sa, byť na seba lepší, tvoriť komunitu. Komu chýba odvaha, nech sa spojí s inými, ktorí jej majú o trochu viac.

O projekte Babi zo susedstva

Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.

 

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová (na snímke), ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.