Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Od zážitkových diktátov po budovanie vzťahu k prírode: Tieto 3 projekty online vzdelávania stoja za pozornosť

Učenie sa nemusí byť len o memorovaní a prekonávaní nechuti. Predstavujeme užitočné online projekty, ktoré sú hravé a prinášajú nový pohľad na vzdelávanie.

Keď sa v marci zatvorili školy a deti zostali doma, rozhodla sa Férová Nadácia O2 zareagovať na aktuálne dianie grantom O2 Digitálna škola a v rámci neho podporiť projekty zamerané na inovatívne digitálne vzdelávanie. 

Ako vzdelávať deti doma? Máme pre vás 9 praktických tipov. Chcem vedieť viac

Ich veľkým plusom je, že sa dajú realizovať aj mimo školského prostredia, podporujú deti v samostatnosti aj v uplatnení vedomostí v praxi a učiteľom ukazujú cesty, ako deti vzdelávať efektívne a prakticky.

Medzi 16 vybranými projektmi nájdete organizácie, ktoré na Slovensku pôsobia už desaťročia, aj úplne nové projekty, ktoré prišli s dobrým nápadom v čase karantény. V Sóde sme si pre vás pripravili príbehy troch z nich. Viac informácií o ďalších podporených projektoch nájdete v tomto článku.

Otravujú vás domáce diktáty? V rámci projektu Učíme sa na nete diktujú deťom diktáty známi herci či speváci

Väčšina žiakov základných škôl každoročne napíše menšiu horu diktátov nielen v škole, ale aj doma. Ich najbližší ich musia diktovať, následne opravovať a často aj prekonať vlastnú nechuť, ktorá neraz deti stresuje.

Michaela Adamčíková a Barbora Lazar svojím projektom Učíme sa na nete elegantným spôsobom vyriešili problém mnohých slovenských rodín. Navyše pritom šikovne využili zatvorené divadlá a poprosili o nahovorenie domácich diktátov profesionálnych hercov. Najbližší diktát tak vašej ratolesti môže diktovať Emília Vášáryová, Jana Hubinská, Marek Majeský či Romana Dang Van, s ktorou sa nahrávali prvé diktáty.

„Počas obdobia, keď boli školy zatvorené, som si pri telefonátoch s krstnou mamou vypočula, čo všetko musia deti doma zvládať a s čím potrebujú pomôcť. Keď som počúvala, koľko času zaberie domáce učenie a koľko negatívnej energie sa pri ňom tvorí, začala som rozmýšľať, či sa to rodinám nedá uľahčiť,“ rozpráva o tom, ako vznikol prvotný nápad.

„Išli sme sa opýtať aj priamo do školy. Mali sme približnú predstavu, ako na to a v škole nás v nej utvrdili. Bolo rozhodnuté: ideme nahrávať diktáty,” opisuje Adamčíková začiatky projektu, s ktorým jej pomáha celá rodina.

Hneď v úvode však prišla výzva, kto bude diktáty čítať. V správach sa v tom čase objavovala aj informácia, s akými problémami počas koronakrízy bojujú umelci vrátane hercov, a tak prišla odvážna myšlienka, že by si možno našli čas na nahratie diktátov.

„Tento nápad sa nám zapáčil. Príliš sme však neverili, že by mali chuť zapojiť sa. Nevedeli sme im ponúknuť honorár, odmenou im mohol byť iba dobrý pocit, že pomôžu žiakom,” spomína.

Oslovení umelci však s nadšením súhlasili a mohlo sa začať. S nahrávaním pomohol kamarát zvukár, ktorý mal v dôsledku vtedajšej situácie tiež čas. „Nahrávali sme v zatvorenej škole. Rozložili sme sa v riaditeľni, kde bola najlepšia akustika, a umelci postupne chodili ‚na koberček‘ do riaditeľne,” smeje sa autorka projektu.

V improvizovanom nahrávacom štúdiu sa okrem množstva hercov vystriedali aj ďalšie známe tváre ako spevák Miro Jaroš či moderátorka Adela Vinczeová.

Aj s tvorbou webovej stránky nezištne pomohol rodinný kamarát, postupne sa však nazbierali výdavky, ktoré bolo treba zaplatiť za chod webovej stránky, cloudový priestor na ukladanie nahrávok, zapožičanie techniky či IT podporu.

„Na začiatku sme to zvládali s minimálnymi nákladmi z vlastných zdrojov a vďaka podpore kamarátov, no bolo nám jasné, že sa musíme rozhliadnuť po pomoci. Našli sme ponuku grantu od Férovej nadácie O2 a povedali sme si, že to skúsime, veď nemáme čo stratiť. Bolo naozaj príjemné dostať e-mail, v ktorom nás informovali, že sme uspeli,” hovorí s úsmevom na perách.

Vďaka grantu mohli nahrať diktáty pre všetky ročníky základnej školy a projekt plánujú rozšíriť aj o umelecký prednes. „Pekný prednes básničky, ktorý môže deti inšpirovať pri príprave na recitačné súťaže ako Hviezdoslavov Kubín, nenájdete tak ľahko,” uzatvára autorka projektu Učíme sa na nete.

Chcete viesť študentov k finančnej gramotnosti? Junior Achievement ukazuje pedagógom ako na to

Programy Junior Achievement sa zameriavajú na rozvoj podnikavosti, ekonomického myslenia a finančnej gramotnosti. Učiteľom prináša praktické vzdelávacie programy, vďaka ktorým môžu žiakov základných a stredných škôl vzdelávať zážitkovo. JA Slovensko pôsobí u nás už 28 rokov, z toho 15 rokov aj v online prostredí. Nie je teda žiadnym nováčikom a minulý školský rok sa do jeho programov zapojilo 985 škôl.

Hoci mali väčšinu vzdelávacieho obsahu dostupnú na internete, zatvorenie škôl ich aj tak zaskočilo. Museli totiž do online prostredia presunúť aj to, čo predtým robili osobne. Pomohla im pri tom aj podpora v rámci grantu Férovej Nadácie O2.

„Mnohé naše aktivity, hlavne súťaže, vrcholia práve koncom školského roka. Niektoré aktivity sme preložili na budúci školský rok, pri iných sme sa mohli presunúť online,” opisuje programový riaditeľ Junior Achievement Slovensko Peter Kalčevský.

Pre svojich 14 000 aktívnych používateľov vylepšili funkcie online systému a pridali aj nové. V čase, keď boli zatvorené školy, systém navyše bezplatne sprístupnili aj ďalším učiteľom.

„Do našich vzdelávacích programov sa dá zapojiť iba raz ročne, keď sa spustí prihlasovanie. Aby mohol učiteľ program vo svojej škole realizovať, musí byť vyškolený. Vďaka možnostiam, ktoré náš systém aj rôzne aplikácie ponúkajú, sme však mohli sprístupniť naše aktivity aj ostatným učiteľom a pomôcť im pri vzdelávaní žiakov z domu,” vysvetľuje Kalčevský.

Táto možnosť sa v krátkom čase stretla s veľkým úspechom. „Zaznamenali sme 200% nárast registrovaných učiteľov, ktorí sa rozhodli túto ponuku využiť,” dopĺňa.

Programový riaditeľ verí, že uplynulé mesiace budú viesť k zmenám vo vzdelávaní. „Veľa rodičov malo konečne možnosť z prvej ruky nazrieť na vzdelávací obsah predmetov. Otvorila sa otázka množstva a relevancie vzdelávacieho obsahu, otázka kvality prípravy učiteľov na prácu a využívanie moderných technológií vo vzdelávaní, nehovoriac o technickom vybavení škôl,” hovorí Kalčevský.

„Predovšetkým sa však rozprúdila diskusia o potrebe praktického vzdelávania, ktoré nie je postavené na memorovaní informácií bez praktického prínosu. Ministerstvo má aktuálne jedinečnú príležitosť urobiť systémové zmeny nielen vo vzdelávaní žiakov, ale aj v príprave učiteľov. Dovolím si tvrdiť, že má aj veľkú podporu verejnosti,” uzatvára programový riaditeľ Junior Achievement Slovensko.

Hľadáte spôsob, ako v deťoch prebudiť vzťah k prírode? Organizácia Strom života pripravuje špeciálny program

Strom života je organizácia, ktorá vedie deti k ochrane životného prostredia a zároveň sa snaží rozvíjať ich emočnú inteligenciu, pozitívne ovplyvniť ich hodnotový systém a posilniť osobnú zodpovednosť voči sebe, iným ľuďom aj svetu. Na Slovensku pôsobí už 40 rokov.

Keď sa zavreli školy, organizácia začala viac komunikovať na sociálnych sieťach a posilňovať svoj digitálny obsah. „Zatvorenie škôlok a škôl výrazne utlmilo našu činnosť. Učitelia museli v prvom rade zabezpečiť vyučovanie v rámci klasických predmetov, a tak išla environmentálna výchova ako prierezová téma väčšinou bokom,” vysvetľuje predseda organizácie Jozef Kahan.

Aktivitám organizácie sa počas karantény venoval len zlomok detí, preto hľadali spôsob, ako sa deti môžu rozvíjať, aj keď nenavštevujú popoludňajší prírodovedný krúžok. Prišli s nápadom vytvoriť online moduly s úlohami, ktoré budú zamerané na prírodu, životné prostredie a vplyv človeka na kvalitu života na našej planéte.

Svoj nápad prihlásili do grantu Férovej Nadácie O2 a podarilo sa im uspieť, vďaka čomu sa bude projekt v najbližšom období realizovať.

„Nepôjde len o teoretické vedomosti, deti budú musieť uplatniť aj znalosti matematiky, fyziky či chémie, technické aj prezentačné zručnosti. Naším cieľom je prebudiť v deťoch chuť objavovať, bádať a popritom sa aj učiť,” objasňuje Kahan.

Každý záujemca bude mať na určitý čas možnosť získať prístup k online obsahu zdarma, po uplynutí skúšobnej lehoty môže vo vzdelávaní pokračovať formou plateného členstva. Obsah bude postupne pribúdať na webe organizácie.

Zaujali vás tieto projekty a tohtoročný grant O2 Digitálna škola? Viac informácií o aktivitách Férovej Nadácie O2 nájdete na jej stránke spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

  • ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
  • aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
  • prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
  • čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
  • ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
  • a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením.  Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.


Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.