Od zážitkových diktátov po budovanie vzťahu k prírode: Tieto 3 projekty online vzdelávania stoja za pozornosť
Učenie sa nemusí byť len o memorovaní a prekonávaní nechuti. Predstavujeme užitočné online projekty, ktoré sú hravé a prinášajú nový pohľad na vzdelávanie.
Autor Dagmar Vinterová
Foto archív Učíme sa na nete
JA Slovensko
Dátum
Keď sa v marci zatvorili školy a deti zostali doma, rozhodla sa Férová Nadácia O2 zareagovať na aktuálne dianie grantom O2 Digitálna škola a v rámci neho podporiť projekty zamerané na inovatívne digitálne vzdelávanie.
Ako vzdelávať deti doma? Máme pre vás 9 praktických tipov. Chcem vedieť viac
Ich veľkým plusom je, že sa dajú realizovať aj mimo školského prostredia, podporujú deti v samostatnosti aj v uplatnení vedomostí v praxi a učiteľom ukazujú cesty, ako deti vzdelávať efektívne a prakticky.
Medzi 16 vybranými projektmi nájdete organizácie, ktoré na Slovensku pôsobia už desaťročia, aj úplne nové projekty, ktoré prišli s dobrým nápadom v čase karantény. V Sóde sme si pre vás pripravili príbehy troch z nich. Viac informácií o ďalších podporených projektoch nájdete v tomto článku.
Otravujú vás domáce diktáty? V rámci projektu Učíme sa na nete diktujú deťom diktáty známi herci či speváci
Väčšina žiakov základných škôl každoročne napíše menšiu horu diktátov nielen v škole, ale aj doma. Ich najbližší ich musia diktovať, následne opravovať a často aj prekonať vlastnú nechuť, ktorá neraz deti stresuje.
Michaela Adamčíková a Barbora Lazar svojím projektom Učíme sa na nete elegantným spôsobom vyriešili problém mnohých slovenských rodín. Navyše pritom šikovne využili zatvorené divadlá a poprosili o nahovorenie domácich diktátov profesionálnych hercov. Najbližší diktát tak vašej ratolesti môže diktovať Emília Vášáryová, Jana Hubinská, Marek Majeský či Romana Dang Van, s ktorou sa nahrávali prvé diktáty.
„Počas obdobia, keď boli školy zatvorené, som si pri telefonátoch s krstnou mamou vypočula, čo všetko musia deti doma zvládať a s čím potrebujú pomôcť. Keď som počúvala, koľko času zaberie domáce učenie a koľko negatívnej energie sa pri ňom tvorí, začala som rozmýšľať, či sa to rodinám nedá uľahčiť,“ rozpráva o tom, ako vznikol prvotný nápad.
„Išli sme sa opýtať aj priamo do školy. Mali sme približnú predstavu, ako na to a v škole nás v nej utvrdili. Bolo rozhodnuté: ideme nahrávať diktáty,” opisuje Adamčíková začiatky projektu, s ktorým jej pomáha celá rodina.
Hneď v úvode však prišla výzva, kto bude diktáty čítať. V správach sa v tom čase objavovala aj informácia, s akými problémami počas koronakrízy bojujú umelci vrátane hercov, a tak prišla odvážna myšlienka, že by si možno našli čas na nahratie diktátov.
„Tento nápad sa nám zapáčil. Príliš sme však neverili, že by mali chuť zapojiť sa. Nevedeli sme im ponúknuť honorár, odmenou im mohol byť iba dobrý pocit, že pomôžu žiakom,” spomína.
Oslovení umelci však s nadšením súhlasili a mohlo sa začať. S nahrávaním pomohol kamarát zvukár, ktorý mal v dôsledku vtedajšej situácie tiež čas. „Nahrávali sme v zatvorenej škole. Rozložili sme sa v riaditeľni, kde bola najlepšia akustika, a umelci postupne chodili ‚na koberček‘ do riaditeľne,” smeje sa autorka projektu.
V improvizovanom nahrávacom štúdiu sa okrem množstva hercov vystriedali aj ďalšie známe tváre ako spevák Miro Jaroš či moderátorka Adela Vinczeová.
Aj s tvorbou webovej stránky nezištne pomohol rodinný kamarát, postupne sa však nazbierali výdavky, ktoré bolo treba zaplatiť za chod webovej stránky, cloudový priestor na ukladanie nahrávok, zapožičanie techniky či IT podporu.
„Na začiatku sme to zvládali s minimálnymi nákladmi z vlastných zdrojov a vďaka podpore kamarátov, no bolo nám jasné, že sa musíme rozhliadnuť po pomoci. Našli sme ponuku grantu od Férovej nadácie O2 a povedali sme si, že to skúsime, veď nemáme čo stratiť. Bolo naozaj príjemné dostať e-mail, v ktorom nás informovali, že sme uspeli,” hovorí s úsmevom na perách.
Vďaka grantu mohli nahrať diktáty pre všetky ročníky základnej školy a projekt plánujú rozšíriť aj o umelecký prednes. „Pekný prednes básničky, ktorý môže deti inšpirovať pri príprave na recitačné súťaže ako Hviezdoslavov Kubín, nenájdete tak ľahko,” uzatvára autorka projektu Učíme sa na nete.
Chcete viesť študentov k finančnej gramotnosti? Junior Achievement ukazuje pedagógom ako na to
Programy Junior Achievement sa zameriavajú na rozvoj podnikavosti, ekonomického myslenia a finančnej gramotnosti. Učiteľom prináša praktické vzdelávacie programy, vďaka ktorým môžu žiakov základných a stredných škôl vzdelávať zážitkovo. JA Slovensko pôsobí u nás už 28 rokov, z toho 15 rokov aj v online prostredí. Nie je teda žiadnym nováčikom a minulý školský rok sa do jeho programov zapojilo 985 škôl.
Hoci mali väčšinu vzdelávacieho obsahu dostupnú na internete, zatvorenie škôl ich aj tak zaskočilo. Museli totiž do online prostredia presunúť aj to, čo predtým robili osobne. Pomohla im pri tom aj podpora v rámci grantu Férovej Nadácie O2.
„Mnohé naše aktivity, hlavne súťaže, vrcholia práve koncom školského roka. Niektoré aktivity sme preložili na budúci školský rok, pri iných sme sa mohli presunúť online,” opisuje programový riaditeľ Junior Achievement Slovensko Peter Kalčevský.
Pre svojich 14 000 aktívnych používateľov vylepšili funkcie online systému a pridali aj nové. V čase, keď boli zatvorené školy, systém navyše bezplatne sprístupnili aj ďalším učiteľom.
„Do našich vzdelávacích programov sa dá zapojiť iba raz ročne, keď sa spustí prihlasovanie. Aby mohol učiteľ program vo svojej škole realizovať, musí byť vyškolený. Vďaka možnostiam, ktoré náš systém aj rôzne aplikácie ponúkajú, sme však mohli sprístupniť naše aktivity aj ostatným učiteľom a pomôcť im pri vzdelávaní žiakov z domu,” vysvetľuje Kalčevský.
Táto možnosť sa v krátkom čase stretla s veľkým úspechom. „Zaznamenali sme 200% nárast registrovaných učiteľov, ktorí sa rozhodli túto ponuku využiť,” dopĺňa.
Programový riaditeľ verí, že uplynulé mesiace budú viesť k zmenám vo vzdelávaní. „Veľa rodičov malo konečne možnosť z prvej ruky nazrieť na vzdelávací obsah predmetov. Otvorila sa otázka množstva a relevancie vzdelávacieho obsahu, otázka kvality prípravy učiteľov na prácu a využívanie moderných technológií vo vzdelávaní, nehovoriac o technickom vybavení škôl,” hovorí Kalčevský.
„Predovšetkým sa však rozprúdila diskusia o potrebe praktického vzdelávania, ktoré nie je postavené na memorovaní informácií bez praktického prínosu. Ministerstvo má aktuálne jedinečnú príležitosť urobiť systémové zmeny nielen vo vzdelávaní žiakov, ale aj v príprave učiteľov. Dovolím si tvrdiť, že má aj veľkú podporu verejnosti,” uzatvára programový riaditeľ Junior Achievement Slovensko.
Hľadáte spôsob, ako v deťoch prebudiť vzťah k prírode? Organizácia Strom života pripravuje špeciálny program
Strom života je organizácia, ktorá vedie deti k ochrane životného prostredia a zároveň sa snaží rozvíjať ich emočnú inteligenciu, pozitívne ovplyvniť ich hodnotový systém a posilniť osobnú zodpovednosť voči sebe, iným ľuďom aj svetu. Na Slovensku pôsobí už 40 rokov.
Keď sa zavreli školy, organizácia začala viac komunikovať na sociálnych sieťach a posilňovať svoj digitálny obsah. „Zatvorenie škôlok a škôl výrazne utlmilo našu činnosť. Učitelia museli v prvom rade zabezpečiť vyučovanie v rámci klasických predmetov, a tak išla environmentálna výchova ako prierezová téma väčšinou bokom,” vysvetľuje predseda organizácie Jozef Kahan.
Aktivitám organizácie sa počas karantény venoval len zlomok detí, preto hľadali spôsob, ako sa deti môžu rozvíjať, aj keď nenavštevujú popoludňajší prírodovedný krúžok. Prišli s nápadom vytvoriť online moduly s úlohami, ktoré budú zamerané na prírodu, životné prostredie a vplyv človeka na kvalitu života na našej planéte.
Svoj nápad prihlásili do grantu Férovej Nadácie O2 a podarilo sa im uspieť, vďaka čomu sa bude projekt v najbližšom období realizovať.
„Nepôjde len o teoretické vedomosti, deti budú musieť uplatniť aj znalosti matematiky, fyziky či chémie, technické aj prezentačné zručnosti. Naším cieľom je prebudiť v deťoch chuť objavovať, bádať a popritom sa aj učiť,” objasňuje Kahan.
Každý záujemca bude mať na určitý čas možnosť získať prístup k online obsahu zdarma, po uplynutí skúšobnej lehoty môže vo vzdelávaní pokračovať formou plateného členstva. Obsah bude postupne pribúdať na webe organizácie.
Zaujali vás tieto projekty a tohtoročný grant O2 Digitálna škola? Viac informácií o aktivitách Férovej Nadácie O2 nájdete na jej stránke spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Psychológ Michal Božík: Keď sme unavení, nehľadáme oddych, ale únik. Telefón sa vtedy zdá ako najlepší spôsob na vypnutie
Ako umelá inteligencia mení našu schopnosť sústrediť sa – a čo môžeme urobiť, aby sme ju posilnili?
Autorka Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Možno ste na sebe už spozorovali, ako sa krátke videá na sociálnych sieťach stali zaručeným nástrojom na uvoľnenie po práci. Alebo ako sa z ChatGPT stal nový „Google“. Digitálne technológie zásadne menia náš životný štýl a ak chceme držať krok s dobou, nevyhneme sa im – o to dôležitejšie je naučiť sa regulovať vlastné digitálne správanie a vedieť, čo to s našou hlavou robí. Pozornosť je totiž tiež ako sval – keď ju prestaneme trénovať, slabne.
Psychológ Michal Božík nám v rozhovore vysvetlil, prečo sa naša pozornosť oslabuje, čo robí s mozgom neustála stimulácia a ako si môžeme „mentálny sval“ posilňovať aj v tejto rýchlej ére. A okrem toho sa dozviete aj:
prečo po náročnom dni siahneme po telefóne namiesto oddychu,
ako neustále prepínanie medzi podnetmi oslabuje našu schopnosť sústrediť sa,
čo stojí za fenoménom doomscrollingu (bezduchého posúvanie obsahu na sociálnych sieťach) a prečo v nás posilňuje úzkosť,
ako umelá inteligencia mení spôsob, akým premýšľame a učíme sa,
aké malé kroky a mikrozmeny môžete aplikovať do bežných dní a pomôžu vám získať späť kontrolu nad vlastnou pozornosťou.
Predstavme si večer po práci: som unavená po celom dni plnom stresu, úloh a stimulov. Logicky by som mala hľadať pokoj a oddych. Namiesto toho siahnem po telefóne a začnem bezmyšlienkovite scrollovať. A paradoxne – čím som unavenejšia, tým viac ma to k tomu ťahá. Prečo sa to deje?
Rozdelil by som to na dve časti. Prvá súvisí s podmienkami – v tomto prípade ide o kognitívne vyčerpanie. Môžeme si to predstaviť tak, že počas dňa čerpáme určitú zásobu „vôľovej energie“, ktorá je večer na minime.
Po plnom dni je pre nás oveľa ťažšie urobiť vedomé rozhodnutie, ako zmysluplne stráviť čas. Jednoduchšie je padnúť do niečoho známeho a ľahko dostupného. Tak siahame po telefóne, ktorý nám poskytuje mikrodávky dopamínu.
Platí, že čím sme viac unavení, tým ľahšie sa dáme vyrušovať. A čím častejšie to robíme, tým viac preťažujeme našu schopnosť udržať pozornosť.
Druhá časť, ktorá tu zohráva úlohu, je narušený dopamínový cyklus.
Čo znamená narušený dopamínový cyklus?
Keď sa pustíme do činnosti, ktorá si vyžaduje úsilie, mozog nás pri nejakom pokroku odmení dobrým pocitom. To nás motivuje pokračovať ďalej.
Ak však pravidelne využívame zdroje, ktoré nám dávajú rýchly a ľahko dostupný dopamín, zvykneme si na to. Oslabuje sa tak naša schopnosť zotrvávať pri činnostiach, ktoré si vyžadujú sústredenie a trpezlivosť a pri ktorých trvá dlhšie, kým dostaneme odmenu.
Dobrým príkladom je čítanie knihy. Aby sme sa dostali k pôžitku z príbehu alebo k porozumeniu myšlienke, potrebujeme prečítať desiatky strán. Pre mozog zvyknutý na rýchly obsah je to zdĺhavé a neatraktívne.
Ak schopnosť dlhšieho sústredenia nepoužívame – alebo ju používame inak, napríklad pri neustálom prepínaní medzi viacerými podnetmi –, prirodzene slabne.
Asi tiež platí, že čím viac siahame po telefóne, tým viac posilňujeme tento narušený cyklus.
Presne tak. Ukazuje sa, že spojenia v mozgu, ktoré by nám umožnili udržať pozornosť na jednej veci, slabnú v prospech tých, ktoré podporujú rýchle prepínanie. Navyše, aplikácie a zariadenia sú navrhnuté tak, aby využívali zraniteľnosť nášho nervového systému.
Každá notifikácia, zvuk či animácia cieli na to, aby sme zostali v cykle dopamínovej stimulácie.
Hĺbka si vyžaduje čas a úsilie. To sú veci, ktoré dnešná doba systematicky potláča.
Tu sa potom dostávame k ešte extrémnejšiemu prejavu – k tzv. doomscrollingu, teda nutkavému a opakovanému vyhľadávaniu informácií.
Doomscroling podnecuje našu evolučnú túžbu scrollovať ďalej a ďalej. Keď otvoríme správy alebo sociálne siete, spúšťa sa v nás stav zvýšenej bdelosti, pri ktorom hľadáme možné ohrozenie. A čím viac scrollujeme, tým viac sa tento mechanizmus posilňuje: namiesto pocitu upokojenia cítime, že musíme pokračovať.
Stojí za tým aj tzv. negativity bias – prirodzená tendencia nášho mozgu venovať viac pozornosti negatívnym informáciám. Evolučne to dáva zmysel: praveký lovec, ktorý chcel prežiť, musel vnímať každé potenciálne nebezpečenstvo. Mozog je preto nastavený reagovať intenzívnejšie na hrozby než na pozitívne správy.
Preto sme dnes zásobovaní obsahom, ktorý vyvoláva obavy, hnev alebo strach. Emočne naň reagujeme silnejšie.
Čo to s nami robí v bežnom živote?
Na jednej strane sme emočne otupení, akoby sme si zvykali na stále horšie a horšie správy. Na druhej strane sme preťažení, pretože náš nervový systém nie je stavaný na také množstvo ohrozenia, ktoré sa na nás denne valí z obrazoviek.
Naša nervová sústava je nastavená zvládnuť len určitý počet poplachov. Ak však neustále spúšťame „alarm“, vyrábame si rôzne problémy – od úzkostí a stresu až po somatické ťažkosti. Zároveň nám potom neostáva energia ani kapacita venovať sa skutočným ohrozeniam.
Paradoxne nám doomscrolling dáva pocit, že získavame kontrolu, že vieme, čo sa deje vo svete. V skutočnosti nás však oberá o pokoj a schopnosť udržať si zdravú pozornosť tam, kde ju naozaj potrebujeme.
Ako do toho vstupuje umelá inteligencia?
Zaujíma ma najmä vplyv na pozornosť a trénovanie mysle, keďže AI nám veľa vecí zrýchľuje a uľahčuje, no často pri nej preskakujeme proces hľadania, porovnávania a riešenia problémov, teda presne tie kroky, ktoré často vedú k porozumeniu.
Myslím si, že umelá inteligencia len zosilňuje všetko to, čo sme už spomínali – zrýchľuje tempo, skracuje naše sústredenie a posilňuje tendenciu ísť tou najľahšou cestou.
Ja osobne sa však snažím byť v oblasti AI a jej vplyvu skeptický. Nemyslím si, že ide o nejakú obrovskú revolúciu v zmysle, že by nás úplne zmenila. Internet nám sprístupnil obrovské množstvo informácií a AI ich v podstate len prezentuje iným spôsobom.
Áno, dokáže nám pomôcť robiť niektoré úlohy rýchlejšie a jednoduchšie, najmä tie banálne a repetitívne. Zatiaľ však máme veľmi málo serióznych štúdií o tom, aký bude mať tento trend dlhodobý vplyv.
Svetom nedávno preletela štúdia z MIT, ktorá porovnávala tri skupiny študentov – jedna písala eseje úplne bez pomoci, druhá s využitím Googlu a tretia pracovala výhradne s aplikáciou ChatGPT.
Výsledky ukázali, že účastníci používajúci ChatGPT mali konzistentne nižšiu mieru mozgového zapojenia, pokles kreatívnych vĺn, aktívneho myslenia aj prepojenia medzi neurónmi.To prirodzene otvára otázku, či pri častom používaní umelej inteligencie časom nestratíme niektoré schopnosti, napríklad sústredenie, tvorivé myslenie či samotný proces učenia sa.
Jedna štúdia pri tejto otázke nestačí, potrebujeme ich desiatky, najmä replikované. Určite je to možné. No môže sa stať aj to, že energiu, ktorú ušetríme pri niektorých aktivitách, presmerujeme do činností, ktoré sú kognitívne stimulujúce iným spôsobom.
Môj osobný názor je, že AI bude otvárať nožnice nerovnosti. Ľudia, ktorí už dnes majú vytrénované kognitívne schopnosti a sú nútení ich pravidelne používať, budú vďaka umelej inteligencii schopní zrýchliť a zefektívniť niektoré úlohy, a tým sa posunú ešte ďalej.
Tí, ktorí tento tréning nemajú, sa môžu začať spoliehať na AI až príliš a namiesto rastu budú stagnovať alebo zlenivejú. Inými slovami: jednej skupine to výrazne pomôže, zatiaľ čo druhú to udrží na povrchnej úrovni. Podľa mňa to bude obrovská výzva najmä pre mladých ľudí, no uvidíme, čo ukážu ďalšie výskumy.
Čo je však podľa mňa jasné už dnes, je to, že by sme mali investovať oveľa viac zdrojov nielen do samotného rozvoja AI, ale aj do reflexie jej vplyvu na spoločnosť.
Ako to myslíte?
Pri každej novej technológii vidíme opakujúci sa vzorec: technológia napreduje rýchlejšie, než stíhame uvažovať nad jej dôsledkami a nastavovať pravidlá. V histórii to bolo podobne s internetom, so sociálnymi sieťami, smartfónmi… vždy najprv prišla fascinácia a masové rozšírenie, až potom sa začalo hovoriť o rizikách, reguláciách či o tom, ako to mení naše myslenie a správanie.
Ak sa budeme zameriavať len na technický pokrok bez paralelnej diskusie o psychologických a spoločenských dosahoch, riskujeme, že budeme stále iba dobiehať.
Na tom, či si tieto otázky budeme klásť a či na ne budeme hľadať seriózne odpovede, podľa mňa stojí budúcnosť zdravého využívania AI. Lebo technológia sama osebe nie je dobrá ani zlá – všetko závisí od toho, ako sa s ňou naučíme narábať.
Ako to máte vy osobne?
Dnes sú dve poobede a ja som už stihol vyčerpať svoj bezplatný limit vyššieho modelu – takže používam AI intenzívne. Ale zároveň sa snažím pochopiť, čo to vlastne znamená pre náš život.
Pre mňa je to skôr intelektuálny hlavolam než nástroj, ku ktorému by som mal bezvýhradnú dôveru. No čím dlhšie sa tomu venujem, tým som skeptickejší.
Myslím si, že to nie je žiadna zázračná revolúcia. Aj ekonomické výsledky to zatiaľ potvrdzujú – čoraz častejšie sa hovorí, že sme možno uprostred AI bubliny, ktorá môže jedného dňa s veľkým rachotom spľasnúť. Na druhej strane by bola veľká chyba to celé ignorovať a tváriť sa, že sa nás to netýka.
AI len zosilňuje všetko, čo už poznáme. Zrýchľuje tempo, skracuje pozornosť a posilňuje tendenciu ísť tou najľahšou cestou.
Keď sa v súvislosti s novými technológiami hovorí o zjednodušovaní myslenia a klesajúcej pozornosti, väčšinou sa to berie ako problém produktivity či práce. No tie dôsledky sú prítomné aj v iných oblastiach života, nie?
Áno, myslím si, že to cítime vo všetkých oblastiach a je dobré o tom hovoriť. Podľa mňa žijeme v povrchnej dobe práve preto, že nedokážeme ísť do hĺbky. Hĺbka si totiž vyžaduje čas a úsilie. To sú veci, ktoré dnešná doba systematicky potláča.
O to ťažšie je potom vedome vstupovať do situácií, kde treba zostať prítomný, napríklad skutočne počúvať partnera v rozhovore alebo naozaj vnímať, čo sa odohráva v nás samých.
Sme zahltení množstvom podnetov a často je to aj forma úniku. Keď v sebe cítime niečo nepríjemné či bolestivé, radšej sa rozptýlime – zaplníme sa sociálnymi sieťami alebo smartfónom. Lenže keď sa napokon ocitneme v situácii, kde sme s tým vnútorným obsahom konfrontovaní, môže nás to prevalcovať.
Americká akademička Gloria Marková v roku 2000 so svojím tímom skúmala, ako ľudia používajú počítače, telefóny a iné elektronické zariadenia.
Zistila, že sa ich pozornosť v priemere asi každé dve a pol minúty presunula na nový podnet. Keď výskum zopakovala po 20 rokoch, v roku 2020, zistila, že sa tento časový úsek výrazne skrátil: kým sa necháme niečím vyrušiť, dokážeme sa dnes na obsah na obrazovke sústrediť v priemere iba 47 sekúnd.
Aký je prvý krok k uvedomelejšiemu digitálnemu správaniu?
Myslím si, že kľúčové sú tu dva pojmy – stratégia a reflexia. Stratégia znamená, že máme vedome nastavené, ako chceme fungovať. Väčšina z nás si plánuje prácu, rodinu či voľný čas, ale v oblasti digitálnych technológií často iba reaktívne odpovedáme na to, čo sa deje.
Ak si pripravíme stratégiu aj tu, či už ide o pravidlá pre jednotlivé zariadenia a aplikácie, alebo o čas strávený online, sme omnoho lepšie pripravení, než keď len pasívne reagujeme.
Reflexia je druhá časť. Môže ísť o jednoduché veci, napríklad pozrieť si, koľko času denne strávime pred obrazovkou telefónu. To číslo väčšinou nepoteší, ale dáva nám priestor na premýšľanie, či je to v súlade s tým, ako chceme žiť. Nemôžeme sa spoliehať, že sa to „nejako samo“ vyreguluje – ani u nás, ani u detí.
Čo to znamená konkrétne? Máte nejaké triky?
Keď sa o tom rozprávam so známymi, mnohí sa čudujú, že mám podľa nich veľmi prísne pravidlá. Napríklad mám vždy vypnuté dáta v mobile – zapínam ich len vtedy, keď niečo potrebujem vyhľadať.
Už je to vo mne tak zakorenené, že sa mi párkrát stalo, že som niekomu napísal správu, čakal na odpoveď a až po chvíli som si uvedomil, že som si medzitým dáta opäť vypol.
To bolo moje vedomé rozhodnutie, keď som si prvýkrát zadovážil dátový balíček – chcel som sa obmedziť len na bežné funkčné veci a vyhnúť sa neustálemu online režimu. Samozrejme, je náročné to udržiavať.
Takých pravidiel mám viac, ale neprišli zo dňa na deň. Nebolo to tak, že som si ich vymyslel a hneď fungovali. Skúšal som na sebe rôzne prístupy a musel som si nájsť to, čo funguje práve na mňa.
Preto ani neviem povedať univerzálne „ideálne“ pravidlá pre všetkých. Každý si musí otestovať, aký spôsob mu najviac pomáha udržať si zdravý vzťah k technológiám.
Čím sme viac unavení, tým ľahšie sa dáme vyrušovať. A čím častejšie to robíme, tým viac oslabujeme svoju schopnosť udržať pozornosť.
Je predsa niečo, čo by ste odporučili vyskúšať každému?
Ak by som mal niečo odporučiť, tak určite časové a priestorové zóny bez digitálnych technológií, teda vedome vytvorené miesta alebo momenty, kde sa smartfóny či iné zariadenia nepoužívajú. Dá sa z toho urobiť akýsi „oddychový kútik“ pre myseľ.
Je to až trochu anekdotické, ľudia radi vtipkujú o tom, ako scrollujú na sociálnych sieťach na toalete. Nedávno som čítal polemiku, že možno je to vlastne ideálne miesto, veď kedysi tam bývali bezcenné „záchodové časopisy“.
Ale pointa je inde: zóny majú zmysel – či už priestorové, alebo časové, napríklad večery, keď sme kognitívne vyčerpaní. Ak človek nemá viacero vrstiev ochrany, veľmi ľahko do toho spadne.
5 tipov na posilnenie pozornosti
Spoznajte svoj rytmus
Uvedomte si, že sa nemôžete sústrediť nonstop. Všímajte si, kedy počas dňa máte prirodzene viac energie a kedy pozornosť klesá. Ak vás to každú chvíľu ťahá k telefónu, namiesto násilného „pretláčania sa“ si dajte krátku pauzu – napríklad s kolegami na káve alebo na balkóne. K úlohe sa vrátite oddýchnutejší a zvládnete ju rýchlejšie.
Vybalansujte si čas
Sledujte, koľko minút denne strávite pri reels, na TikToku č pri krátkych videách – a rovnaký čas venujte aj aktivite, ktorá vašu myseľ rozvíja. Môže to byť čítanie knihy, lúštenie sudoku, písanie denníka alebo čokoľvek, čo si vyžaduje dlhšiu pozornosť.
Pravidlo 20 sekúnd
To, čo chcete obmedziť, si spravte o 20 sekúnd „ťažšie“ – napríklad sa odhláte zo sociálnej siete, aby ste museli vždy zadať heslo. A naopak, činnosti, ktoré chcete podporiť, si spravte o 20 sekúnd jednoduchšie – majte poruke knihu, denník alebo inú pripomienku.
Tréning nudy
Vytvorte si počas dňa prázdny priestor a dovoľte si chvíľu nudiť sa – v MHD, v čakárni alebo pri čakaní na priateľa. Nepozerajte sa hneď do mobilu. Nuda paradoxne posilňuje kreativitu a zlepšuje schopnosť hlbšieho sústredenia.
Vizuálna kotva
Majte na stole papierik alebo obrázok s pripomienkou: Čo chcem dnes dosiahnuť? Ako sa chcem cítiť? Takéto kotvy môžu fungovať ako malá brzda pred automatickým otvorením sociálnych sietí a dokážu vás vrátiť k tomu, na čom skutočne záleží.
Ja som počula o nastavení sivého módu obrazovky. V rámci neho budete vidieť v smartfóne všetko v čiernobielej farbe vrátane sociálnych sietí, natáčaného videa či fotiek, ktoré vám prídu od iných ľudí.
Je to zaujímavé, pretože farby stimulujú určité časti mozgu, priťahujú našu pozornosť a poskytujú nám malú odmenu. Keď ich z telefónu odstránime, zníži sa jeho „atraktivita“ – scrollovanie zrazu nie je také lákavé.
Podľa mňa sa netreba báť experimentovať a hľadať riešenia. Páči sa mi myšlienka používať digitálne technológie ako nástroj proti nim samým – napríklad sledovať, koľko času trávime online, nastavovať si limity alebo využívať AI na plánovanie mikrozmien vo vlastnom správaní. Keď už tieto nástroje máme, môžeme ich využiť aj na to, aby sme lepšie chránili svoju pozornosť.
Keď si už začneme všímať svoje digitálne správanie a robíme nejaké zmeny, ako ich realizovať tak, aby vydržali?
Je dobré začať s drobnými krokmi. Keď chcem urobiť nejakú zmenu u seba, dám si napríklad pripomienku do telefónu, aby som si to každý deň zreflektoval a skontroloval. Asi po mesiaci sa pozriem, či to funguje aj bez tejto kontroly. Ak nie, pokračujem v posilňovaní nového návyku. Dôležité je mať jasný zámer – povedať si, že toto chcem teraz robiť.
Niekomu môže fungovať aj drastický škrt, ale tam hrozí rýchly „jojo efekt“, teda že sa veľmi skoro vrátim k pôvodnému správaniu. Preto sa mi osvedčilo postupné dolaďovanie životného štýlu. Je to udržateľnejšie, ako keď sa snažím všetko zmeniť naraz.
Vo finále je to o našom živote a o tom, že technológie nám z neho často vytláčajú iné aktivity. Lebo čím viac času im venujeme, tým menej ho zostáva na to, čo je pre nás v skutočnosti dôležité.
Mgr. Michal Božík Ph.D.
Psychológ pôsobiaci vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP). Vo svojej praxi sa venuje témam digitálneho rodičovstva a digitálnych technológií. Pracoval ako herný dizajnér v spoločnosti Pixel Federation a pôsobil aj v programe Teach for Slovakia ako učiteľ.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
