Príbehy

Okolie Moravy a Dunaja na bicykli

V blízkosti Bratislavy je na letné bicyklové výlety naozaj z čoho vyberať. Inšpirujte sa našimi tipmi.

Dátum14. 8. 2017

Bicykel ako dopravný prostriedok sa teší neustále zvyšujúcej sa obľube nielen celosvetovo a celoeurópsky ale aj tu na Slovensku a hlavne v Bratislave. Ľudia totiž neustále hľadajú spôsoby ako sa čo najekologickejšie dostať z bodu A do bodu B bez toho, aby museli trčať v ranných zápchach a prísť do práce neskoro a vystresovaní. Problém parkovania v centre mesta pri doprave bicyklom taktiež odpadá. Naopak pridanou hodnotou je šport.

Podmienky na dopravu bicyklom v Bratislave sa v posledných pár rokoch aj vďaka neustálemu tlaku verejnosti na lepšie podmienky pre cyklistov zlepšili a pribudlo dokonca aj pár nových cyklotrás alebo aspoň označených pruhov na cestách vyhradených cyklistom.

Väčšina ľudí však stále preferuje vytiahnuť svoj bicykel skôr cez víkend ako počas pracovného týždňa a preto vám ponúkame niekoľko tipov kam sa cez víkend v Bratislave a jej okolí vybrať na športovo- zážitkový výlet.

Výšľap na hrad Pajštún

Náročnejšia cyklo túra ale všetka námaha bude stáť zato, keď uvidíte ten nádherný výhľad zo zrúcaniny hradu Pajštún z 13.storočia.

Tento hrad sa nachádza nad obcou Borinka. Je mimoriadne populárnym pol denným či denným výletom Bratislavčanov počas voľných dní a víkendov. Dostať sa sem dá pohodlnou lesnou cestou cez Železnú studničku.

Zámoček Eckartsau a mestečko Orth an der Donau, Dolné Rakúsko

Zdroj: Flickr: Creative Commons 2,0: János Korom Dr.

Pri tomto výlete prekročíte hranicu. Urobiť tak môžte z dvoch rôznych miest. Buď cez hraničný prechod Petržalka- Berg alebo aj cez Most Slobody, verejnosti taktiež známemu aj ako “most Chucka Norrisa” v Devínskej Novej Vsi.

Záleží len na vás ako dlho alebo krátko chcete na bicykli stráviť. V každom prípade je to však nenáročná túra po rovine a z väčšej časti popri Dunaji takže je vhodná pre všetky vekové kategórie a dokonca i malé deti.

Aj lovecký a mimoriadne fotogenický zámoček Eckartsau a mestečko Orth an der Donau sa nachádzajú v chránenej krajinnej oblasti dunajských luhov Donau Auen a v mestečku Orth an der Donau sa nachádza turistické informačné centrum ako i skvelá reštaurácia na brehu Dunaja.

Zámky Schlosshof a Niederweiden, Dolné Rakúsko

Zdroj: Flickr: Creative Commons 2,0: weisserstier

V tesnej blízkosti Devínskej Novej Vsi opäť cez Most Slobody sa nachádzajú dneď dva krásne zámočky, pohodlne dostupné na bicykli i pre rodiny z deťmi alebo menej fyzicky zdatných ľudí. Cesta od parkoviska v blízkosti mostu Slobody v Devínskej Novej Vsi vám k zámočku Schlosshof bude trvať maximálne 20 minút a k zámku Niederweiden maximálne 30 minút. Dostanete sa k nim totiž po rovine a po krásne upravených rakúskych cyklotrasách.

Zámok Schlosshof ponúka krásne múzeum, reštauráciu, kaviareň a ukážkovo upravené okolie s rozsiahlymi záhradami s fontánami a pre deti i mini Zoo. Populárne sú taktiež tradičné a každoročné vianočné a veľkonočné trhy ale aj iné kultúrno spoločenské podujatia priamo v zámku alebo jeho záhradách.

Lovecký zámoček Niederweiden taktiež návštevníkom ponúka rôzne akcie, koncerty či dokonca opulentnú hostinu v barokovom štýle. Viac informácií o zámkoch je dostupných tu.

[the_ad_placement id=”injektaz-prijmite-extra-data-zadarmo”]

Marchegg, Dolné Rakúsko

Prezývané aj mestečo bocianov, pre ich veľký výskyt práve v tomto mestečku. Dokonca sa tu konajú aj slávnosti bocianov vždy na svätojánsku noc z 23 na 24 júna.

Vtedy sa celý Marchegg zíde na brehu rieky Moravy kde je pripravený kultúrny program, ktorý vyvrcholí veľkou vatrou a púštaním sviečok dolu prúdom rieky. Je to ozaj skvelý vizuálny zážitok. Do Marcheggu sa pohodlne dostanete opäť cez most Slobody po asfaltovej ceste za cca 30 minút.

Okrem slávnosti bocianov si môžte pozrieť krásny tunajší zámoček a priľahlý park alebo sa v lete osviežiť zaplávaním si v miestnom umelo vyhĺbenom jazere poprípade zmrzlinou v jednej z miestnych kaviarní.

Túra Nivou rieky Moravy

Zdroj: Flickr: Creative Commons 2,0: Varvarin

Viac menej oddychová rovinatá túra na trase: Devín-Devínska Nová Ves- Devínske Jazero- Vysoká pri Morave a späť.

Celková trasa meria približne 21 km a po celej trase je lemovaná náučnými tabuľami o vzácnom území Nivy Moravy a lužných lesoch, jej histórii, živočíchoch a rastinách tu žijúcich. Je to trasa ako stvorená pre rodinný výlet kde sa spája šport a učenie do jedného.

Túra Kamp-Dyja-Morava

Rakúsko-slovenská 96 km meriaca trasa začínajúca sa v Bratislave a končiaca sa, tak to už záleží na vás a vašej kondícii.

Trasa vedie cez cyklomost v Devínskej Novej Vsi cez mestečko Marchegg až po hraničný prechod Angern -Záhorská Ves. V Angerne budete mať možnosť zažiť krásny výhľad na Moravské polia, Karpaty a vrchy v okolí Hainburgu. Kompou sa následne môžte previezť späť na slovenskú stranu do Záhorskej Vsi a pokračovať späť cez Devínsku Novú Ves až do Bratislavy alebo znova prejsť do Rakúska a vrátiť sa cez mesto Hainburg spät.

Viac o tejto túre sa dozviete tu.

Ak ste podnikli iné než vyššie uvedené zaujímavé výlety na bicykli v okolí Bratislavy dajte nám o nich vedieť v komentároch na Facebooku Sódy. Ďakujeme.

<div class=”row callback”><div class=”row callback”> <div class=”col-sm-6 col-sm-offset-6 mobile-center chat-header”> <h3>Máte záujem o prenos čísla?</h3> <div class=”bussines-day”> Radi vám poradíme a pomôžeme. Nechajte nám vaše telefónne číslo a budeme vás kontaktovať. </div> <div class=”bussines-offtime”> Radi vám poradíme a pomôžeme. Nechajte nám vaše telefónne číslo a zavoláme vám v priebehu najbližšieho pracovného dňa. </div> </div> <div class=”col-sm-6 col-xs-12 center chat-image”></div> <div class=”col-sm-6 col-xs-12 mobile-center chat-form”> <form id=”callBackForm”> <input name=”phone_number” required=”required” type=”text” /> <input type=”submit” value=”Zavolajte mi” /> </form> <div class=”thanks”>Ďakujeme. Zavoláme vám.</div> </div> <div class=”divider-gray”></div></div>

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, bola Liberty laureátkou Cena Inakosti 2026 v katetórii pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.