Príbehy

Okolie Moravy a Dunaja na bicykli

V blízkosti Bratislavy je na letné bicyklové výlety naozaj z čoho vyberať. Inšpirujte sa našimi tipmi.

Dátum14. 8. 2017

Bicykel ako dopravný prostriedok sa teší neustále zvyšujúcej sa obľube nielen celosvetovo a celoeurópsky ale aj tu na Slovensku a hlavne v Bratislave. Ľudia totiž neustále hľadajú spôsoby ako sa čo najekologickejšie dostať z bodu A do bodu B bez toho, aby museli trčať v ranných zápchach a prísť do práce neskoro a vystresovaní. Problém parkovania v centre mesta pri doprave bicyklom taktiež odpadá. Naopak pridanou hodnotou je šport.

Podmienky na dopravu bicyklom v Bratislave sa v posledných pár rokoch aj vďaka neustálemu tlaku verejnosti na lepšie podmienky pre cyklistov zlepšili a pribudlo dokonca aj pár nových cyklotrás alebo aspoň označených pruhov na cestách vyhradených cyklistom.

Väčšina ľudí však stále preferuje vytiahnuť svoj bicykel skôr cez víkend ako počas pracovného týždňa a preto vám ponúkame niekoľko tipov kam sa cez víkend v Bratislave a jej okolí vybrať na športovo- zážitkový výlet.

Výšľap na hrad Pajštún

Náročnejšia cyklo túra ale všetka námaha bude stáť zato, keď uvidíte ten nádherný výhľad zo zrúcaniny hradu Pajštún z 13.storočia.

Tento hrad sa nachádza nad obcou Borinka. Je mimoriadne populárnym pol denným či denným výletom Bratislavčanov počas voľných dní a víkendov. Dostať sa sem dá pohodlnou lesnou cestou cez Železnú studničku.

Zámoček Eckartsau a mestečko Orth an der Donau, Dolné Rakúsko

Zdroj: Flickr: Creative Commons 2,0: János Korom Dr.

Pri tomto výlete prekročíte hranicu. Urobiť tak môžte z dvoch rôznych miest. Buď cez hraničný prechod Petržalka- Berg alebo aj cez Most Slobody, verejnosti taktiež známemu aj ako “most Chucka Norrisa” v Devínskej Novej Vsi.

Záleží len na vás ako dlho alebo krátko chcete na bicykli stráviť. V každom prípade je to však nenáročná túra po rovine a z väčšej časti popri Dunaji takže je vhodná pre všetky vekové kategórie a dokonca i malé deti.

Aj lovecký a mimoriadne fotogenický zámoček Eckartsau a mestečko Orth an der Donau sa nachádzajú v chránenej krajinnej oblasti dunajských luhov Donau Auen a v mestečku Orth an der Donau sa nachádza turistické informačné centrum ako i skvelá reštaurácia na brehu Dunaja.

Zámky Schlosshof a Niederweiden, Dolné Rakúsko

Zdroj: Flickr: Creative Commons 2,0: weisserstier

V tesnej blízkosti Devínskej Novej Vsi opäť cez Most Slobody sa nachádzajú dneď dva krásne zámočky, pohodlne dostupné na bicykli i pre rodiny z deťmi alebo menej fyzicky zdatných ľudí. Cesta od parkoviska v blízkosti mostu Slobody v Devínskej Novej Vsi vám k zámočku Schlosshof bude trvať maximálne 20 minút a k zámku Niederweiden maximálne 30 minút. Dostanete sa k nim totiž po rovine a po krásne upravených rakúskych cyklotrasách.

Zámok Schlosshof ponúka krásne múzeum, reštauráciu, kaviareň a ukážkovo upravené okolie s rozsiahlymi záhradami s fontánami a pre deti i mini Zoo. Populárne sú taktiež tradičné a každoročné vianočné a veľkonočné trhy ale aj iné kultúrno spoločenské podujatia priamo v zámku alebo jeho záhradách.

Lovecký zámoček Niederweiden taktiež návštevníkom ponúka rôzne akcie, koncerty či dokonca opulentnú hostinu v barokovom štýle. Viac informácií o zámkoch je dostupných tu.

[the_ad_placement id=”injektaz-prijmite-extra-data-zadarmo”]

Marchegg, Dolné Rakúsko

Prezývané aj mestečo bocianov, pre ich veľký výskyt práve v tomto mestečku. Dokonca sa tu konajú aj slávnosti bocianov vždy na svätojánsku noc z 23 na 24 júna.

Vtedy sa celý Marchegg zíde na brehu rieky Moravy kde je pripravený kultúrny program, ktorý vyvrcholí veľkou vatrou a púštaním sviečok dolu prúdom rieky. Je to ozaj skvelý vizuálny zážitok. Do Marcheggu sa pohodlne dostanete opäť cez most Slobody po asfaltovej ceste za cca 30 minút.

Okrem slávnosti bocianov si môžte pozrieť krásny tunajší zámoček a priľahlý park alebo sa v lete osviežiť zaplávaním si v miestnom umelo vyhĺbenom jazere poprípade zmrzlinou v jednej z miestnych kaviarní.

Túra Nivou rieky Moravy

Zdroj: Flickr: Creative Commons 2,0: Varvarin

Viac menej oddychová rovinatá túra na trase: Devín-Devínska Nová Ves- Devínske Jazero- Vysoká pri Morave a späť.

Celková trasa meria približne 21 km a po celej trase je lemovaná náučnými tabuľami o vzácnom území Nivy Moravy a lužných lesoch, jej histórii, živočíchoch a rastinách tu žijúcich. Je to trasa ako stvorená pre rodinný výlet kde sa spája šport a učenie do jedného.

Túra Kamp-Dyja-Morava

Rakúsko-slovenská 96 km meriaca trasa začínajúca sa v Bratislave a končiaca sa, tak to už záleží na vás a vašej kondícii.

Trasa vedie cez cyklomost v Devínskej Novej Vsi cez mestečko Marchegg až po hraničný prechod Angern -Záhorská Ves. V Angerne budete mať možnosť zažiť krásny výhľad na Moravské polia, Karpaty a vrchy v okolí Hainburgu. Kompou sa následne môžte previezť späť na slovenskú stranu do Záhorskej Vsi a pokračovať späť cez Devínsku Novú Ves až do Bratislavy alebo znova prejsť do Rakúska a vrátiť sa cez mesto Hainburg spät.

Viac o tejto túre sa dozviete tu.

Ak ste podnikli iné než vyššie uvedené zaujímavé výlety na bicykli v okolí Bratislavy dajte nám o nich vedieť v komentároch na Facebooku Sódy. Ďakujeme.

<div class=”row callback”><div class=”row callback”> <div class=”col-sm-6 col-sm-offset-6 mobile-center chat-header”> <h3>Máte záujem o prenos čísla?</h3> <div class=”bussines-day”> Radi vám poradíme a pomôžeme. Nechajte nám vaše telefónne číslo a budeme vás kontaktovať. </div> <div class=”bussines-offtime”> Radi vám poradíme a pomôžeme. Nechajte nám vaše telefónne číslo a zavoláme vám v priebehu najbližšieho pracovného dňa. </div> </div> <div class=”col-sm-6 col-xs-12 center chat-image”></div> <div class=”col-sm-6 col-xs-12 mobile-center chat-form”> <form id=”callBackForm”> <input name=”phone_number” required=”required” type=”text” /> <input type=”submit” value=”Zavolajte mi” /> </form> <div class=”thanks”>Ďakujeme. Zavoláme vám.</div> </div> <div class=”divider-gray”></div></div>

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum20. 5. 2026

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
ako v japončine mizne ego,
prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka.

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“.

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru.

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje.

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami.

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál.

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech).

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie.

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať.

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu.

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze.

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší.

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta.

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry?

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť.

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.