Príbehy

Okolie Moravy a Dunaja na bicykli

V blízkosti Bratislavy je na letné bicyklové výlety naozaj z čoho vyberať. Inšpirujte sa našimi tipmi.

Dátum14. 8. 2017

Bicykel ako dopravný prostriedok sa teší neustále zvyšujúcej sa obľube nielen celosvetovo a celoeurópsky ale aj tu na Slovensku a hlavne v Bratislave. Ľudia totiž neustále hľadajú spôsoby ako sa čo najekologickejšie dostať z bodu A do bodu B bez toho, aby museli trčať v ranných zápchach a prísť do práce neskoro a vystresovaní. Problém parkovania v centre mesta pri doprave bicyklom taktiež odpadá. Naopak pridanou hodnotou je šport.

Podmienky na dopravu bicyklom v Bratislave sa v posledných pár rokoch aj vďaka neustálemu tlaku verejnosti na lepšie podmienky pre cyklistov zlepšili a pribudlo dokonca aj pár nových cyklotrás alebo aspoň označených pruhov na cestách vyhradených cyklistom.

Väčšina ľudí však stále preferuje vytiahnuť svoj bicykel skôr cez víkend ako počas pracovného týždňa a preto vám ponúkame niekoľko tipov kam sa cez víkend v Bratislave a jej okolí vybrať na športovo- zážitkový výlet.

Výšľap na hrad Pajštún

Náročnejšia cyklo túra ale všetka námaha bude stáť zato, keď uvidíte ten nádherný výhľad zo zrúcaniny hradu Pajštún z 13.storočia.

Tento hrad sa nachádza nad obcou Borinka. Je mimoriadne populárnym pol denným či denným výletom Bratislavčanov počas voľných dní a víkendov. Dostať sa sem dá pohodlnou lesnou cestou cez Železnú studničku.

Zámoček Eckartsau a mestečko Orth an der Donau, Dolné Rakúsko

Zdroj: Flickr: Creative Commons 2,0: János Korom Dr.

Pri tomto výlete prekročíte hranicu. Urobiť tak môžte z dvoch rôznych miest. Buď cez hraničný prechod Petržalka- Berg alebo aj cez Most Slobody, verejnosti taktiež známemu aj ako “most Chucka Norrisa” v Devínskej Novej Vsi.

Záleží len na vás ako dlho alebo krátko chcete na bicykli stráviť. V každom prípade je to však nenáročná túra po rovine a z väčšej časti popri Dunaji takže je vhodná pre všetky vekové kategórie a dokonca i malé deti.

Aj lovecký a mimoriadne fotogenický zámoček Eckartsau a mestečko Orth an der Donau sa nachádzajú v chránenej krajinnej oblasti dunajských luhov Donau Auen a v mestečku Orth an der Donau sa nachádza turistické informačné centrum ako i skvelá reštaurácia na brehu Dunaja.

Zámky Schlosshof a Niederweiden, Dolné Rakúsko

Zdroj: Flickr: Creative Commons 2,0: weisserstier

V tesnej blízkosti Devínskej Novej Vsi opäť cez Most Slobody sa nachádzajú dneď dva krásne zámočky, pohodlne dostupné na bicykli i pre rodiny z deťmi alebo menej fyzicky zdatných ľudí. Cesta od parkoviska v blízkosti mostu Slobody v Devínskej Novej Vsi vám k zámočku Schlosshof bude trvať maximálne 20 minút a k zámku Niederweiden maximálne 30 minút. Dostanete sa k nim totiž po rovine a po krásne upravených rakúskych cyklotrasách.

Zámok Schlosshof ponúka krásne múzeum, reštauráciu, kaviareň a ukážkovo upravené okolie s rozsiahlymi záhradami s fontánami a pre deti i mini Zoo. Populárne sú taktiež tradičné a každoročné vianočné a veľkonočné trhy ale aj iné kultúrno spoločenské podujatia priamo v zámku alebo jeho záhradách.

Lovecký zámoček Niederweiden taktiež návštevníkom ponúka rôzne akcie, koncerty či dokonca opulentnú hostinu v barokovom štýle. Viac informácií o zámkoch je dostupných tu.

[the_ad_placement id=”injektaz-prijmite-extra-data-zadarmo”]

Marchegg, Dolné Rakúsko

Prezývané aj mestečo bocianov, pre ich veľký výskyt práve v tomto mestečku. Dokonca sa tu konajú aj slávnosti bocianov vždy na svätojánsku noc z 23 na 24 júna.

Vtedy sa celý Marchegg zíde na brehu rieky Moravy kde je pripravený kultúrny program, ktorý vyvrcholí veľkou vatrou a púštaním sviečok dolu prúdom rieky. Je to ozaj skvelý vizuálny zážitok. Do Marcheggu sa pohodlne dostanete opäť cez most Slobody po asfaltovej ceste za cca 30 minút.

Okrem slávnosti bocianov si môžte pozrieť krásny tunajší zámoček a priľahlý park alebo sa v lete osviežiť zaplávaním si v miestnom umelo vyhĺbenom jazere poprípade zmrzlinou v jednej z miestnych kaviarní.

Túra Nivou rieky Moravy

Zdroj: Flickr: Creative Commons 2,0: Varvarin

Viac menej oddychová rovinatá túra na trase: Devín-Devínska Nová Ves- Devínske Jazero- Vysoká pri Morave a späť.

Celková trasa meria približne 21 km a po celej trase je lemovaná náučnými tabuľami o vzácnom území Nivy Moravy a lužných lesoch, jej histórii, živočíchoch a rastinách tu žijúcich. Je to trasa ako stvorená pre rodinný výlet kde sa spája šport a učenie do jedného.

Túra Kamp-Dyja-Morava

Rakúsko-slovenská 96 km meriaca trasa začínajúca sa v Bratislave a končiaca sa, tak to už záleží na vás a vašej kondícii.

Trasa vedie cez cyklomost v Devínskej Novej Vsi cez mestečko Marchegg až po hraničný prechod Angern -Záhorská Ves. V Angerne budete mať možnosť zažiť krásny výhľad na Moravské polia, Karpaty a vrchy v okolí Hainburgu. Kompou sa následne môžte previezť späť na slovenskú stranu do Záhorskej Vsi a pokračovať späť cez Devínsku Novú Ves až do Bratislavy alebo znova prejsť do Rakúska a vrátiť sa cez mesto Hainburg spät.

Viac o tejto túre sa dozviete tu.

Ak ste podnikli iné než vyššie uvedené zaujímavé výlety na bicykli v okolí Bratislavy dajte nám o nich vedieť v komentároch na Facebooku Sódy. Ďakujeme.

<div class=”row callback”><div class=”row callback”> <div class=”col-sm-6 col-sm-offset-6 mobile-center chat-header”> <h3>Máte záujem o prenos čísla?</h3> <div class=”bussines-day”> Radi vám poradíme a pomôžeme. Nechajte nám vaše telefónne číslo a budeme vás kontaktovať. </div> <div class=”bussines-offtime”> Radi vám poradíme a pomôžeme. Nechajte nám vaše telefónne číslo a zavoláme vám v priebehu najbližšieho pracovného dňa. </div> </div> <div class=”col-sm-6 col-xs-12 center chat-image”></div> <div class=”col-sm-6 col-xs-12 mobile-center chat-form”> <form id=”callBackForm”> <input name=”phone_number” required=”required” type=”text” /> <input type=”submit” value=”Zavolajte mi” /> </form> <div class=”thanks”>Ďakujeme. Zavoláme vám.</div> </div> <div class=”divider-gray”></div></div>

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Autorka Zuzana Šifra Matusčáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum13. 5. 2026

Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.

Niekedy pomôže aj priznať si, že niečo jednoducho nevieme a potrebujeme pomôcť. Aj Igor Smitka, ktorý točí reklamy pre svetové značky, zažil posun, keď si vypýtal pomoc.

V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:

ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.

Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?

Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest.

Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek.

Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.

Ako ste to prežívali?

Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“

Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).

Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.

Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“

Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.

Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?

Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne.

Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.

Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.

Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa.

Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.

V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.

Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?

Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť.

Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.

Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom.

Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.

To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.

Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca.

Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.

Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?

Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok.

Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily.

Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.

Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám.

Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.

V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?

Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.

Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?

Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu.

Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná.

Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.

Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.

Kto to bol u vás?

Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu.

Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.

Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.

No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.

Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?

Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal.

Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.

Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.

Čo máte v pláne najbližšie?

Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).

Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Výšľap na hrad Pajštún

Zámoček Eckartsau a mestečko Orth an der Donau, Dolné Rakúsko

Zámky Schlosshof a Niederweiden, Dolné Rakúsko

Marchegg, Dolné Rakúsko

Túra Nivou rieky Moravy

Túra Kamp-Dyja-Morava

Mohlo by vás zaujímať

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

Už 10 rokov prinášame rozhovory a témy, ktoré pomáhajú lepšie porozumieť svetu okolo nás

„Najlepšie sa učíme, keď naraz zapojíme zrak, sluch, hmat aj pohyb,“ hovorí Mária Zimová, autorka Vizuálnej techniky učenia

Mohlo by vás zaujímať

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

„Najlepšie sa učíme, keď naraz zapojíme zrak, sluch, hmat aj pohyb,“ hovorí Mária Zimová, autorka Vizuálnej techniky učenia

Valentína Sedileková z organizácie Chuť žiť: „V neistom svete sa jedlo stáva nástrojom kontroly.“