Ošarpané budovy, zvädnuté kvety, jazvy a vlastné telo. Mladá fotografka Ester Šabíková nachádza krásu tam, kde ju iní nevidia
„Krása je veľmi subjektívna a každý ju vníma rozdielne. Ukazujem príklady zo života, ktoré väčšinou nie sú prvotne vnímané ako krásne, no práve ja ich za krásne považujem, a tak sa ich snažím aj ukázať.“
Fotografov či už profesionálnych alebo tých, ktorí fotia len pre radosť, spoznávame väčšinou cez ich diela. Snímky nám však vždy nepovedia všetko o osobnosti, názoroch a životnom štýle autorov. Preto im kladieme netypické otázky, ktoré pomôžu priblížiť, aký človek stojí za objektívom.
Ester Šabíková je študentkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Hovorí, že v tomto štádiu svojho umeleckého vyjadrovania sa nechce limitovať a zameriavať len na jeden typ fotografie. Páči sa jej zachytávať prítomnosť okamihov, ktoré rýchlo pominú. „Baví ma to, ako mi fotografie dokážu spätne rozohrať konkrétnu situáciu a navrátiť ma do daného okamihu,“ hovorí.
Pochádza z umeleckej rodiny, v detstve sa venovala rôznym športom. „Veľmi dlho som sa bránila čomukoľvek umelecky ladenému, bola som veľmi športovo založená a až počas strednej školy som začala preostrovať na fotografiu. Dnes je na ňu zamerané celé rozpoloženie môjho bytia,“ priznáva mladá umelkyňa.
Vo svojom portfóliu má rôznorodé série fotografií, všetky odfotené analógovým fotoaparátom. „Mám rada, keď sú veci, jedlo, vzťahy a všetko, čím sa obklopujeme naozajstné. Keď niečo odfotím na film, tak samotný záber vnímam viac reálne. Viac si ho vážim. Viem, ako veľmi krehký je a čo všetko je za tým. Milujem celý proces, od vône filmu, cez vkladanie filmu, pozorovanie na matnici, každé jedno cvaknutie, čakanie na film alebo vyvolávanie, skenovanie a nakoniec prezeranie hotových fotiek,“ opisuje proces, ktorý je dlhší než samotné fotografovanie.
„Analóg som si obľúbila aj preto, že je prekvapefnie to, čo uvidím na konci. Mám rada hĺbku, ktorú má film, a ktorú na digitáli len veľmi tažko dosiahnete, ak sa to vôbec dá,“ dodáva.
Na jej fotografiách môžete vidieť prírodu, módu, architektúru či krásu tela. Všetky svoje fotky považuje za veľmi osobné. „Ani neviem, aké iné by mali byť,“ zamýšľa sa.
V sérii s názvom About feelings, process, beauty and self awareness ukazuje aj veci, ktoré sú všeobecne považované za nepekné. Napríklad zvädnuté kvety, ošarpané priestory či jazvy na tele. „Krása je veľmi subjektívna a každý ju vníma rozdielne. Ukazujem príklady zo života, ktoré väčšinou nie sú prvotne vnímané ako krásne, no práve ja ich za krásne považujem, a tak sa ich snažím aj ukázať. Ukázať možnú krásu nedokonalosti,“ hovorí.
Projekt vznikal počas troch mesiacov na rôznych miestach. Začala s ním v českom Josefove. „Fotila som opustené, rozpadajúce sa priestory vojenskej nemocnice. Pôsobili na mňa veľmi zvláštne prítažlivo aj napriek ich absentujúcej známke života. Potom som podobný princíp prítažlivosti našla na mojich kvetoch, ktoré vyschli na parapete. Ľudia, ktorí sú na fotkách, sú z môjho okolia, každý z nich má na tele nejakú ‚vadu‘, ktorú ale ja považujem za krásnu, jedinečnú, pre nich charakteristickú,“ vysvetľuje.
Do série zakomponovala aj seba: „Stále som mala pocit, že mi tam niečo chýba, tak som na fragmenty rozfotila moje nahé telo, s ktorým som mala dlhé roky problém. Vtedy som si uvedomila, že aj v sebe a na svojom tele musím hľadať krásu, tak ako ju dokážem nájsť inde.“
Čo ťa na fotografovaní najviac fascinuje? Svetlo, to ako funguje, aj to, že vôbec je.
Existuje moment, pri ktorom si si priala mať pri sebe fotoaparát, no nemala si? Vždy, keď ho nemám. Naštastie je to naozaj málokedy.
Vyber si historickú udalosť z obdobia posledných 100 rokov, ktorú by si chcela odfotiť. Chcela by som môcť odfotiť moju starú mamu, ktorá sa tesne nedožila môjho narodenia, no celý život sa cítim byť s ňou prepojená, viac ako len z počutia.
Ktorý fotoaparát najčastejšie používaš? Hasselblad 503cx.
„Ľudia, ktorí sú na fotkách, sú z môjho okolia, každý z nich má na tele nejakú ‚vadu‘, ktorú ale ja považujem za krásnu, jedinečnú, pre nich charakteristickú.“
Ak sa budúce generácie pozrú späť na našu dobu, čo ich bude na nej najviac znepokojovať? To asi nechám na ne, mňa veľmi znepokojuje apatickosť a nezáujem o životné prostredie, keď ide o každodennosť jednotlivcov.
Aké je najväčšie negatívum života v meste? Práve tá neekologickosť. Chýba mi aj more.
Ak by si sa mala porovnať s nejakou osobnosťou z minulosti, kto by to bol? Asi Coco Chanel. Nielen kvôli mojej bezhraničnej láske k móde, ale bola to krásna, krehká, no silná a inteligentná žena s názorom a remeslom v ruke, ktorá sa nebála mužov. Neviem či sa s ňou porovnávať, ale bola super.
Ktorého žijúceho človeka najviac obdivuješ? Každého, ktorý akýmkoľvek malým kúskom nesebeckosti prispeva ku krajšej budúcnosti našej planéty.
Riadiš sa momentálne nejakou filozofiou? Ži a nechaj žiť.
Akú vec by si chcela vlastniť? Arabelin čarovný prsteň, neviditeľný plášť, okrídlené sandále (tie síce mám, ale nelietajú.)
Čo najdôležitejšie vlastníš? Dajú sa vlastniť vzťahy? Ak nie, tak fotoaparát a kocúra.
Akú knihu si plánuješ najbližšie prečítať? Tú, ktorá mi skríži cestu.
Ktorú časť sveta by si chcel preskúmať? Ideálne všetky.
Aký je najlepší spôsob sebavzdelávania? Byť vedomý, prítomný, všímať si, čo sa okolo deje.
Ako často berieš na vedomie rady iných? Ak má pre mňa niekto nejakú radu, veľmi rada si ju vypočujem, vezmen na vedomie a potom sa rozhodnem čo ďalej.
Ktorá vlastnosť ti na sebe samej prekáža? Viem byť krutá (slovne). Nie vždy si dvakrát premyslím čo chcem povedať, nosím srdce na dlani, často počúvam že som naivná. Stále som však neprišla na to, či mi to vlastne prekáža.
Ktorá vlastnosť ti prekáža na iných? Neempatickosť. Keď sú ľudia vyslovene zlí. Ľuďom všeobecne chýba citlivosť.
Pri akej príležitosti klameš? Keď sa to hodí?
Vyber vedecký odbor, v ktorom by si chcelal byť expert a prečo? Oh, chcela by som úplne všetko vedieť o vesmíre. Možno preto, že to nie je možné.
Akú superschopnosť by si chcel mať a prečo? Chcela by som vedieť ovládať element vody. Môcť ju dopriať všetkým ľudom, zvieratám a rastlinám na zemi. Zastaviť topenie ľadovcov, zapršať tam kde treba. Ale aj spraviť si rýchlo čaj a nepotiť sa v lete.
Kedy si najviac uvedomuješ, že starneš? Keď si prezerám fotografie. Skôr si ale myslím, že dospievam a zrejem.
Čo plánuješ počas najbližších 24 hodín? Neplánujem. Mám rada, keď môžem neplánovať a prázdniny sú na to úplne ideálne. No viem, že sa bude všeličo diať a teším sa.
Aké budú tvoje posledné slová pred smrťou? No tak, ešte raz poprosím.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote
Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.
Autor Šimon Betina
Foto Magdaléna Tomalova
Dátum
Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.
ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.
Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?
Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.
V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.
Nebáli ste sa problémov?
To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.
Čo vás naučil skauting?
Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.
Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.
Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.
Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?
Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.
Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.
Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.
Akú rolu hrá v skautingu komunita?
Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.
Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.
Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.
Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?
Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.
Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.
Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.
Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.
Môže mať človek priveľa slobody?
Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.
Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?
Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.
V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.
Akú krajinu ste navštívili naposledy?
Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)
Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.
Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.
Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?
Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.
Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.
Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?
Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.
Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.
Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?
Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.
Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.
Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.
Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?
Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.
A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.
Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.
Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?
Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.
To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.
Jej opravu ste iniciovali vy?
Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.
Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.
Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?
Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.
Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.
Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?
Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.
Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.
Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením. Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.
Martin Macharik
Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
