Ošarpané budovy, zvädnuté kvety, jazvy a vlastné telo. Mladá fotografka Ester Šabíková nachádza krásu tam, kde ju iní nevidia
„Krása je veľmi subjektívna a každý ju vníma rozdielne. Ukazujem príklady zo života, ktoré väčšinou nie sú prvotne vnímané ako krásne, no práve ja ich za krásne považujem, a tak sa ich snažím aj ukázať.“
Fotografov či už profesionálnych alebo tých, ktorí fotia len pre radosť, spoznávame väčšinou cez ich diela. Snímky nám však vždy nepovedia všetko o osobnosti, názoroch a životnom štýle autorov. Preto im kladieme netypické otázky, ktoré pomôžu priblížiť, aký človek stojí za objektívom.
Ester Šabíková je študentkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Hovorí, že v tomto štádiu svojho umeleckého vyjadrovania sa nechce limitovať a zameriavať len na jeden typ fotografie. Páči sa jej zachytávať prítomnosť okamihov, ktoré rýchlo pominú. „Baví ma to, ako mi fotografie dokážu spätne rozohrať konkrétnu situáciu a navrátiť ma do daného okamihu,“ hovorí.
Pochádza z umeleckej rodiny, v detstve sa venovala rôznym športom. „Veľmi dlho som sa bránila čomukoľvek umelecky ladenému, bola som veľmi športovo založená a až počas strednej školy som začala preostrovať na fotografiu. Dnes je na ňu zamerané celé rozpoloženie môjho bytia,“ priznáva mladá umelkyňa.
Vo svojom portfóliu má rôznorodé série fotografií, všetky odfotené analógovým fotoaparátom. „Mám rada, keď sú veci, jedlo, vzťahy a všetko, čím sa obklopujeme naozajstné. Keď niečo odfotím na film, tak samotný záber vnímam viac reálne. Viac si ho vážim. Viem, ako veľmi krehký je a čo všetko je za tým. Milujem celý proces, od vône filmu, cez vkladanie filmu, pozorovanie na matnici, každé jedno cvaknutie, čakanie na film alebo vyvolávanie, skenovanie a nakoniec prezeranie hotových fotiek,“ opisuje proces, ktorý je dlhší než samotné fotografovanie.
„Analóg som si obľúbila aj preto, že je prekvapefnie to, čo uvidím na konci. Mám rada hĺbku, ktorú má film, a ktorú na digitáli len veľmi tažko dosiahnete, ak sa to vôbec dá,“ dodáva.
Na jej fotografiách môžete vidieť prírodu, módu, architektúru či krásu tela. Všetky svoje fotky považuje za veľmi osobné. „Ani neviem, aké iné by mali byť,“ zamýšľa sa.
V sérii s názvom About feelings, process, beauty and self awareness ukazuje aj veci, ktoré sú všeobecne považované za nepekné. Napríklad zvädnuté kvety, ošarpané priestory či jazvy na tele. „Krása je veľmi subjektívna a každý ju vníma rozdielne. Ukazujem príklady zo života, ktoré väčšinou nie sú prvotne vnímané ako krásne, no práve ja ich za krásne považujem, a tak sa ich snažím aj ukázať. Ukázať možnú krásu nedokonalosti,“ hovorí.
Projekt vznikal počas troch mesiacov na rôznych miestach. Začala s ním v českom Josefove. „Fotila som opustené, rozpadajúce sa priestory vojenskej nemocnice. Pôsobili na mňa veľmi zvláštne prítažlivo aj napriek ich absentujúcej známke života. Potom som podobný princíp prítažlivosti našla na mojich kvetoch, ktoré vyschli na parapete. Ľudia, ktorí sú na fotkách, sú z môjho okolia, každý z nich má na tele nejakú ‚vadu‘, ktorú ale ja považujem za krásnu, jedinečnú, pre nich charakteristickú,“ vysvetľuje.
Do série zakomponovala aj seba: „Stále som mala pocit, že mi tam niečo chýba, tak som na fragmenty rozfotila moje nahé telo, s ktorým som mala dlhé roky problém. Vtedy som si uvedomila, že aj v sebe a na svojom tele musím hľadať krásu, tak ako ju dokážem nájsť inde.“
Čo ťa na fotografovaní najviac fascinuje? Svetlo, to ako funguje, aj to, že vôbec je.
Existuje moment, pri ktorom si si priala mať pri sebe fotoaparát, no nemala si? Vždy, keď ho nemám. Naštastie je to naozaj málokedy.
Vyber si historickú udalosť z obdobia posledných 100 rokov, ktorú by si chcela odfotiť. Chcela by som môcť odfotiť moju starú mamu, ktorá sa tesne nedožila môjho narodenia, no celý život sa cítim byť s ňou prepojená, viac ako len z počutia.
Ktorý fotoaparát najčastejšie používaš? Hasselblad 503cx.
„Ľudia, ktorí sú na fotkách, sú z môjho okolia, každý z nich má na tele nejakú ‚vadu‘, ktorú ale ja považujem za krásnu, jedinečnú, pre nich charakteristickú.“
Ak sa budúce generácie pozrú späť na našu dobu, čo ich bude na nej najviac znepokojovať? To asi nechám na ne, mňa veľmi znepokojuje apatickosť a nezáujem o životné prostredie, keď ide o každodennosť jednotlivcov.
Aké je najväčšie negatívum života v meste? Práve tá neekologickosť. Chýba mi aj more.
Ak by si sa mala porovnať s nejakou osobnosťou z minulosti, kto by to bol? Asi Coco Chanel. Nielen kvôli mojej bezhraničnej láske k móde, ale bola to krásna, krehká, no silná a inteligentná žena s názorom a remeslom v ruke, ktorá sa nebála mužov. Neviem či sa s ňou porovnávať, ale bola super.
Ktorého žijúceho človeka najviac obdivuješ? Každého, ktorý akýmkoľvek malým kúskom nesebeckosti prispeva ku krajšej budúcnosti našej planéty.
Riadiš sa momentálne nejakou filozofiou? Ži a nechaj žiť.
Akú vec by si chcela vlastniť? Arabelin čarovný prsteň, neviditeľný plášť, okrídlené sandále (tie síce mám, ale nelietajú.)
Čo najdôležitejšie vlastníš? Dajú sa vlastniť vzťahy? Ak nie, tak fotoaparát a kocúra.
Akú knihu si plánuješ najbližšie prečítať? Tú, ktorá mi skríži cestu.
Ktorú časť sveta by si chcel preskúmať? Ideálne všetky.
Aký je najlepší spôsob sebavzdelávania? Byť vedomý, prítomný, všímať si, čo sa okolo deje.
Ako často berieš na vedomie rady iných? Ak má pre mňa niekto nejakú radu, veľmi rada si ju vypočujem, vezmen na vedomie a potom sa rozhodnem čo ďalej.
Ktorá vlastnosť ti na sebe samej prekáža? Viem byť krutá (slovne). Nie vždy si dvakrát premyslím čo chcem povedať, nosím srdce na dlani, často počúvam že som naivná. Stále som však neprišla na to, či mi to vlastne prekáža.
Ktorá vlastnosť ti prekáža na iných? Neempatickosť. Keď sú ľudia vyslovene zlí. Ľuďom všeobecne chýba citlivosť.
Pri akej príležitosti klameš? Keď sa to hodí?
Vyber vedecký odbor, v ktorom by si chcelal byť expert a prečo? Oh, chcela by som úplne všetko vedieť o vesmíre. Možno preto, že to nie je možné.
Akú superschopnosť by si chcel mať a prečo? Chcela by som vedieť ovládať element vody. Môcť ju dopriať všetkým ľudom, zvieratám a rastlinám na zemi. Zastaviť topenie ľadovcov, zapršať tam kde treba. Ale aj spraviť si rýchlo čaj a nepotiť sa v lete.
Kedy si najviac uvedomuješ, že starneš? Keď si prezerám fotografie. Skôr si ale myslím, že dospievam a zrejem.
Čo plánuješ počas najbližších 24 hodín? Neplánujem. Mám rada, keď môžem neplánovať a prázdniny sú na to úplne ideálne. No viem, že sa bude všeličo diať a teším sa.
Aké budú tvoje posledné slová pred smrťou? No tak, ešte raz poprosím.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?
Mnohí ľudia po odznení prvotného opantania zistia, že ich priťahovala skôr samotná emócia než človek, ktorého mali vedľa seba.
Autorka Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Dominika Behúlová
Dátum
„Keď sa milujeme, nič zlé sa nám nemôže stať. My sme výnimka.“ Párová terapeutka Jolana Kusá hovorí, že práve toto je jedna z najväčších pascí vo vzťahu – spoliehať sa iba na pocit zamilovanosti. Ten však postupne slabne a až vtedy sa ukáže, či dokážeme vo vzťahu naozaj zvládať aj náročné obdobia. Skutočná odolnosť páru a vzájomná opora pritom nevznikajú až v čase krízy. Budujú sa oveľa skôr – v každodenných prejavoch záujmu či v schopnosti vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa obaja partneri cítia prijatí.
Aby sme mohli byť oporou druhému človeku, musíme sa najprv naučiť stáť pri sebe. Prijať sa so všetkým, čo k nám patrí, a pristupovať k sebe s väčšou láskavosťou a sebasúcitom – napríklad tak, ako to robí modelka Liberty Simon.
V rozhovore s párovou terapeutkou Jolanou Kusou sa dozviete:
prečo samotná láska nestačí na dlhodobo fungujúci vzťah,
ako si partneri budujú dôveru a pocit bezpečia ešte skôr, než príde kríza,
prečo sa za kritikou často skrýva nenaplnená potreba blízkosti,
ako sa hádať tak, aby konflikt partnerov nevzďaľoval, ale, naopak, zbližoval,
kde je hranica medzi zdravou oporou a nezdravým zachraňovaním partnera.
Existuje bezpodmienečná láska?
Myslím, že v partnerstve je to nereálne. Na partnera totiž prirodzene máme určité nároky a aj vzťah by mal napĺňať naše očakávania, potreby a priania.
Počas praxe som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli presvedčení, že milujú bezpodmienečne. Často išlo o ľudí, ktorí sa vo vzťahu neustále vzdávali sami seba a dúfali, že za to budú bezvýhradne prijatí – ako dieťa túžiace po prijatí od rodiča.
Lenže partnerský vzťah stojí na vzájomnosti. Očakávame oporu, rešpekt a ochotu oboch partnerov podieľať sa na vzťahu. Samotná „bezpodmienečná láska“ na to nestačí.
Mnohí ľudia napriek tomu používajú výroky typu: „Keby si ma naozaj miloval, prijal by si ma takú, aká som.“
A druhý by mohol odpovedať: „A keby si ty milovala mňa, neočakávala by si to odo mňa.“
Jednou z najväčších pascí lásky je očakávanie, že keď sa milujeme, všetko sa dá prekonať. Vyrastáme s predstavou, že láska je akási všemocná sila, ktorá dokáže vyriešiť každý problém. Lenže v realite potrebujeme aj vzájomný rešpekt, hranice a ochotu počúvať potreby toho druhého.
Bez lásky to nejde, ale sama osebe na fungujúci partnerský vzťah nestačí.
Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého, a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.
Príliš sa teda spoliehame na predstavu, že láska všetko prekoná?
Áno, najmä vo fáze zamilovanosti. Vtedy si páry často hovoria: „My sa naozaj milujeme. My sme tá výnimka. Nám sa to nestane.“ Keď sme zamilovaní, máme pocit, že náš vzťah je iný a odolá všetkým prekážkam. No potom príde realita.
Počas zamilovanosti akoby sme boli zahalení do krásneho závoja. Prežívame jeden z najsilnejších citov, aké môže človek zažiť. No nie je to trvalý stav. Jeho intenzita postupne slabne a my začíname partnera vidieť realistickejšie.
Zrazu si všimneme veci, ktoré sme predtým prehliadali, alebo počujeme výroky, ktoré nás prekvapia. Vnímame ho bez ružových okuliarov.
Mnoho ľudí po odznení zamilovanosti zistí, že ich priťahovala najmä tá emócia, nie samotný človek. Preto sa mnohým vzťahom nepodarí prehupnúť z fázy zamilovanosti do dlhodobo fungujúceho vzťahu.
Preto často hovoríte, že zamilovanosť je taký malý podvod v partnerskom vzťahu? Dostane ľudí dohromady, ale potom prestane fungovať.
Áno, presne tak. Je to taká potvora. (smiech) Kým sme zamilovaní, často sa nevedomky prispôsobujeme, ukazujeme sa v tom najlepšom svetle a snažíme sa zapáčiť. A keď zamilovanosť opadne a objaví sa realita, mnohí zistia, že vlastne ani nevedia, kto ten druhý naozaj je – lebo sa mu ukazovali ako verzia seba, o ktorej si mysleli, že ju chce vidieť.
Od čoho teda závisí kvalita partnerského vzťahu?
Už sme spomenuli slovo očakávanie. To je individuálne, každý pár je iný a to, čo funguje jednému, nemusí sedieť druhému.
Vo všeobecnosti rozhoduje skôr to, či je vzťah dlhodobo prínosný pre oboch, či majú k sebe úctu a berú na seba zodpovednosť a či sú dostatočne zrelí, teda či sa vedia najprv postarať sami o seba a nehádžu na partnera vlastné očakávania či zranenia.
Dôležitá je aj emocionálna kapacita a schopnosť byť tu pre toho druhého, keď to potrebuje. A napokon množstvo malých pozitívnych vecí – všímať si detaily, oceňovať, nekritizovať –, pretože práve to buduje to spoločné „my“, ktoré vzťah drží pokope aj v ťažkých obdobiach.
Často to teda nie je o nejakých veľkých gestách, ale o maličkostiach a spôsobe, akým na seba reagujeme.
Psychológ John Gottman, ktorý dlhé roky skúma partnerské vzťahy, tieto momenty nazýva „bids for connection“ – teda malé pokusy o spojenie, keď jeden partner ponúkne druhému drobný podnet a podvedome čaká, ako naň zareaguje. Napríklad prídem domov a partnerovi poviem: „Dnes som videla takého pekného vtáčika…“
A partner môže odpovedať „aha“ a ďalej sa pozerať do telefónu. Neurazil ma, nepovedal nič zlé, ale jeho reakcia v skutočnosti vysiela správu: „Toto ma nezaujíma.“ Ak sa takéto momenty opakujú roky, aj pri úplne bežných a nevinných situáciách, postupne sa medzi partnermi vytvára odstup.
Ale môže reagovať aj inak: „Naozaj? Aký bol? Akej farby?“ Odloží telefón, otočí sa ku mne a venuje mi pozornosť. Možno ho samotný vtáčik vôbec nezaujíma, ale zaujíma ho môj svet. A tým mi dáva najavo, že som pre neho dôležitá.
Podobne môže prísť partner domov a povedať: „Dnes som videl kyticu, ktorá by sa ti podľa mňa páčila. Nekúpil som ju, pretože tam boli dve podobné a nevedel som sa rozhodnúť. Tak aby som to nabudúce vedel – ktorá farba sa ti páči viac, ružová alebo fialová?“
Nejde pritom o kvety. Ide o to, že na mňa myslel, keď sme neboli spolu. A teraz chce lepšie spoznať môj vkus a moje predstavy.
Práve z takýchto momentov sa skladá partnerská intimita.
Dá sa teda povedať, že schopnosť byť si navzájom oporou nevzniká až vtedy, keď príde problém, ale vytvára sa každodennými prejavmi záujmu?
Presne tak. Práve vďaka týmto malým momentom si postupne budujeme bezpečie, dôveru a vzájomné poznanie, teda základ, z ktorého potom môžeme čerpať, keď prídu náročnejšie obdobia.
Výskumy ukazujú, že šťastné páry majú minimálne päťnásobne viac pozitívnych interakcií ako negatívnych. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá vec, pretože sme často naučení všímať si najmä to, čo nefunguje. Vidíme, čo nás na partnerovi hnevá, čo urobil zle alebo čo nám chýba. A to, čo je v poriadku, často považujeme za samozrejmosť a prestávame to vedome vnímať.
Pritom niekedy stačí veľmi málo – zastaviť sa a pomenovať to pekné. Napríklad: „Vieš, veľmi ma potešilo, keď si sa spýtal na tie kvety.“
Nemali by sme čakať iba na situácie, keď partner urobí chybu, aby sme na ňu upozornili. Rovnako dôležité je všimnúť si chvíle, keď sa snaží, keď nám venuje pozornosť alebo keď urobí niečo pekné, a dať mu vedieť, že to vidíme a vážime si to.
Často aj o svojich potrebách a prianiach vo vzťahu hovoríme prostredníctvom kritiky – napríklad namiesto „chýbaš mi“ povieme „nikdy tu nie si“. Prečo?
Pretože hovoriť o sebe a o svojich potrebách sa u nás dlho považovalo za sebecké. Zároveň je oveľa jednoduchšie povedať „nikdy tu nie si“ ako „chýbaš mi“ – lebo to druhé nás robí zraniteľnými.
Priznávame tým, že niečo potrebujeme, že nám na tom záleží, a zároveň riskujeme, že toto prianie náš blízky človek nenaplní alebo ho odmietne. Niekde v podvedomí máme často obavu: ak ukážem, že mi na niečom záleží, dávam druhému do rúk možnosť zraniť ma.
Kritika je často iba vrchná vrstva. Pod ňou bývajú ukryté oveľa zraniteľnejšie emócie.
Aké napríklad?
Často ide o smútok, strach, osamelosť alebo potrebu blízkosti. Problém je, že keď sa rozbehne hádka, je takmer nemožné zastaviť sa – tá bolesť si „žiada“ okamžité vyliatie. Preto sme vymysleli takzvanú konštruktívnu hádku, aby sa v tom dalo zastaviť skôr, než hádka narobí paseku a zranenie sa prehĺbi.
Ako taká konštruktívna hádka vyzerá?
Vopred si dohodneme, čo presne riešime. Poviem: „Poďme si k tomu sadnúť zajtra alebo dnes večer o šiestej.“ Robíme to preto, lebo práve teraz je tá emócia príliš akútna.
Platí pravidlo, že sa hovorí len o jednom probléme v presne vymedzenom krátkom čase – 10 až 15 minút, nie dlhšie. Rozprávame sa striedavo a približne rovnaký čas obaja. Napríklad ja poviem svoje stanovisko, argumenty a ponuku riešenia. Druhý reaguje: v čom súhlasí, v čom to vidí inak, nad čím sa chce zamyslieť.
Napokon sa buď na niečom dohodneme, alebo skonštatujeme, že sme sa nedohodli, že naše postoje sú príliš odlišné, ale urobili sme, čo sa dalo. Na konci sa objímeme.
To znie ako presný opak spontánnej hádky, ktorá sa jednoducho strhne.
Presne. Pri spontánnej afektívnej hádke iba ventilujem svoje emócie, no nestávam sa tým ani lepším človekom, ani lepším partnerom.
Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.
Ako často sa v skutočnosti nehádame o tom, čo sa stalo, ale o tom, aký význam tomu každý z nás dal?
Zo svojej skúsenosti by som povedala, že vo väčšine prípadov. Spomínam si napríklad na jeden pár. Manžel bol presvedčený, že už pre svoju ženu nie je dosť zaujímavý. Ona bola umelkyňa, ktorá počas života zdedila veľký majetok po rodičoch, a on o sebe hovoril ako o obyčajnom úradníkovi. Začal mať pocit, že už jej nemá čo ponúknuť.
Nikdy sa jej však na to nespýtal. Namiesto toho sa začal vzďaľovať, prestal iniciovať spoločný čas a rezignoval na vzťah, aby sa vyhol možnému odmietnutiu.
Jeho manželke vôbec nenapadlo, že by ho takto vnímala. Peniaze ani spoločenské postavenie pre ňu neboli dôležité. Na párovú terapiu prišli, lebo nerozumela, prečo sa od nej manžel odťahuje.
Ukázalo sa, že sa obaja trápili, ale každý z úplne iného dôvodu. On bojoval so svojím pocitom nedostatočnosti, ona s pocitom, že o ňu partner stratil záujem.
Práve preto je vo vzťahu také dôležité vedieť odlíšiť, čo je moja interpretácia reality a čo je skutočne realita.
To je dobrý príklad toho, ako môže nízka sebahodnota jedného z partnerov ovplyvniť celý vzťah.
Áno, keď si človek neverí, často ani neskúsi zistiť, ako veci naozaj sú. Radšej sa stiahne, aby nebol odmietnutý. Pritom nie všetko, čo druhý človek robí, súvisí s nami.
Spomínali ste, že dôležitá je aj emocionálna kapacita – schopnosť spolu zvládať krízy. Čo presne to znamená?
Emocionálna kapacita znamená schopnosť zostať s emóciou druhého človeka. Keď je partner nahnevaný alebo zranený, potrebujem mať empatiu – vedieť si predstaviť nielen jeho emóciu, ale aj situáciu, ktorá k nej viedla. Na chvíľu sa skúsiť pozrieť na svet jeho očami, akoby som chodila v jeho topánkach.
Napríklad prídem domov s niečím, čo som si priniesla zvonka – s hnevom, so zranením alebo s frustráciou, trebárs ma nahnevala kolegyňa. Môj partner práve rieši niečo na počítači, no všimne si, že som rozrušená. Na chvíľu teda odloží počítač, venuje mi pozornosť a pýta sa: „Čo sa stalo? Ako to prebiehalo?“
Ideálne je, ak sa dokáže opýtať aj na to, čo v tej chvíli potrebujem: „Chceš, aby sme to spolu rozobrali, alebo ti teraz stačí, že ťa vypočujem?“
Nie je to len o vypočutí, ale aj o uvedomení, že na to nie som sama. Aj o tomto je opora vo vzťahu.
Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.
Niekedy sa však môže stať, že mi partner síce venuje pozornosť, ale zareaguje spôsobom, ktorý mi v skutočnosti nepomôže.
Áno, napríklad ma začne hneď poučovať. Často je za tým dobrý úmysel – chce pomôcť a vyriešiť problém. Problém však vznikne vtedy, keď nepoznáme alebo nerešpektujeme očakávania toho druhého.
Keď poviem „urob toto a tamto“, ale partner v skutočnosti nechcel radu, iba potreboval byť vypočutý, môže sa to skončiť hnevom a pocitom nepochopenia. A keď na to ešte príde reakcia typu „keď si to nechcela počuť, tak prečo si mi to vôbec hovorila?“, môže sa z toho ľahko stať hádka s osobnými výpadmi. Niekto má svoje vlastné riešenia a potrebuje len priestor, aby bol vypočutý.
Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého – a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.
Preto je oveľa lepšie pýtať sa, čo by som mohol urobiť ja, než povedať: „Ja by som na tvojom mieste urobila toto.“ Pretože ten druhý na našom mieste nie je.
Medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa majú radi a chcú si pomôcť, sa práve pri tejto najlepšej snahe často stane, že sa navzájom najviac zrania.
Aj zdanlivo malý rozdiel v spôsobe podpory sa môže stať zdrojom veľkého odcudzenia.
Kde je hranica medzi tým, keď sme oporou, a tým, keď už partnera „zachraňujeme“?
Opora je vtedy, keď si vypočujem, keď som prítomná, keď sa pýtam, čo ten druhý vlastne potrebuje. Ale keď mu už beriem z rúk riešenie, keď mu hovorím, čo má robiť, keď preberám jeho problém ako svoj vlastný, keď sa cítim zodpovedná za to, aby bol šťastný, to už nie je opora, ale záchrana.
Toto záchranárstvo vytvára vo vzťahu dynamiku rodiča a dieťaťa. Jeden sa pasuje do roly toho, kto rozhoduje a stará sa, druhý sa necháva viesť a používa viac svoju detskú časť.
Dobrý spôsob, ako si to overiť, je spýtať sa sám seba: pomáham mu, aby si poradil sám, alebo to riešim zaňho? Podporujem ho, aby zostal dospelý, alebo mu beriem z rúk zodpovednosť?
Skutočná opora totiž neznamená niesť život druhého človeka zaňho, ale stáť pri ňom tak, aby ho dokázal niesť sám.
Jolana Kusá
Dlhodobo sa venuje partnerským a rodinným vzťahom a patrí medzi osobnosti, ktoré stáli pri rozvoji predmanželského a manželského poradenstva na Slovensku. Viac ako štyri desaťročia pracuje s pármi, jednotlivcami a rodinami, pričom sa zaoberá témami partnerskej komunikácie, vzťahových kríz a hľadania riešení v náročných životných situáciách. V súčasnosti naďalej poskytuje poradenstvo párom a jednotlivcom, venuje sa aj podpore žien zažívajúcich násilie v telefonickej poradni Aliancie žien a online v Lige za duševné zdravie.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
