Príbehy

Ošarpané budovy, zvädnuté kvety, jazvy a vlastné telo. Mladá fotografka Ester Šabíková nachádza krásu tam, kde ju iní nevidia

„Krása je veľmi subjektívna a každý ju vníma rozdielne. Ukazujem príklady zo života, ktoré väčšinou nie sú prvotne vnímané ako krásne, no práve ja ich za krásne považujem, a tak sa ich snažím aj ukázať.“

Autor Sóda

Foto Ester Šabíková

Dátum5. 8. 2017

Fotografov či už profesionálnych alebo tých, ktorí fotia len pre radosť, spoznávame väčšinou cez ich diela. Snímky nám však vždy nepovedia všetko o osobnosti, názoroch a životnom štýle autorov. Preto im kladieme netypické otázky, ktoré pomôžu priblížiť, aký človek stojí za objektívom.

Ester Šabíková je študentkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Hovorí, že v tomto štádiu svojho umeleckého vyjadrovania sa nechce limitovať a zameriavať len na jeden typ fotografie. Páči sa jej zachytávať prítomnosť okamihov, ktoré rýchlo pominú. „Baví ma to, ako mi fotografie dokážu spätne rozohrať konkrétnu situáciu a navrátiť ma do daného okamihu,“ hovorí.

Pochádza z umeleckej rodiny, v detstve sa venovala rôznym športom. „Veľmi dlho som sa bránila čomukoľvek umelecky ladenému, bola som veľmi športovo založená a až počas strednej školy som začala preostrovať na fotografiu. Dnes je na ňu zamerané celé rozpoloženie môjho bytia,“ priznáva mladá umelkyňa.

Vo svojom portfóliu má rôznorodé série fotografií, všetky odfotené analógovým fotoaparátom. „Mám rada, keď sú veci, jedlo, vzťahy a všetko, čím sa obklopujeme naozajstné. Keď niečo odfotím na film, tak samotný záber vnímam viac reálne. Viac si ho vážim. Viem, ako veľmi krehký je a čo všetko je za tým. Milujem celý proces, od vône filmu, cez vkladanie filmu, pozorovanie na matnici, každé jedno cvaknutie, čakanie na film alebo vyvolávanie, skenovanie a nakoniec prezeranie hotových fotiek,“ opisuje proces, ktorý je dlhší než samotné fotografovanie.

„Analóg som si obľúbila aj preto, že je prekvapefnie to, čo uvidím na konci. Mám rada hĺbku, ktorú má film, a ktorú na digitáli len veľmi tažko dosiahnete, ak sa to vôbec dá,“ dodáva.

Na jej fotografiách môžete vidieť prírodu, módu, architektúru či krásu tela. Všetky svoje fotky považuje za veľmi osobné. „Ani neviem, aké iné by mali byť,“ zamýšľa sa.

V sérii s názvom About feelings, process, beauty and self awareness ukazuje aj veci, ktoré sú všeobecne považované za nepekné. Napríklad zvädnuté kvety, ošarpané priestory či jazvy na tele. „Krása je veľmi subjektívna a každý ju vníma rozdielne. Ukazujem príklady zo života, ktoré väčšinou nie sú prvotne vnímané ako krásne, no práve ja ich za krásne považujem, a tak sa ich snažím aj ukázať. Ukázať možnú krásu nedokonalosti,“ hovorí.

Projekt vznikal počas troch mesiacov na rôznych miestach. Začala s ním v českom Josefove. „Fotila som opustené, rozpadajúce sa priestory vojenskej nemocnice. Pôsobili na mňa veľmi zvláštne prítažlivo aj napriek ich absentujúcej známke života. Potom som podobný princíp prítažlivosti našla na mojich kvetoch, ktoré vyschli na parapete. Ľudia, ktorí sú na fotkách, sú z môjho okolia, každý z nich má na tele nejakú ‚vadu‘, ktorú ale ja považujem za krásnu, jedinečnú, pre nich charakteristickú,“ vysvetľuje.

Do série zakomponovala aj seba: „Stále som mala pocit, že mi tam niečo chýba, tak som na fragmenty rozfotila moje nahé telo, s ktorým som mala dlhé roky problém. Vtedy som si uvedomila, že aj v sebe a na svojom tele musím hľadať krásu, tak ako ju dokážem nájsť inde.“

Čo ťa na fotografovaní najviac fascinuje?
Svetlo, to ako funguje, aj to, že vôbec je.

Existuje moment, pri ktorom si si priala mať pri sebe fotoaparát, no nemala si?
Vždy, keď ho nemám. Naštastie je to naozaj málokedy.

Vyber si historickú udalosť z obdobia posledných 100 rokov, ktorú by si chcela odfotiť.
Chcela by som môcť odfotiť moju starú mamu, ktorá sa tesne nedožila môjho narodenia, no celý život sa cítim byť s ňou prepojená, viac ako len z počutia.

Ktorý fotoaparát najčastejšie používaš?
Hasselblad 503cx.

„Ľudia, ktorí sú na fotkách, sú z môjho okolia, každý z nich má na tele nejakú ‚vadu‘, ktorú ale ja považujem za krásnu, jedinečnú, pre nich charakteristickú.“

Ak sa budúce generácie pozrú späť na našu dobu, čo ich bude na nej najviac znepokojovať?
To asi nechám na ne, mňa veľmi znepokojuje apatickosť a nezáujem o životné prostredie, keď ide o každodennosť jednotlivcov.

Aké je najväčšie negatívum života v meste?
Práve tá neekologickosť. Chýba mi aj more.

Ak by si sa mala porovnať s nejakou osobnosťou z minulosti, kto by to bol?
Asi Coco Chanel. Nielen kvôli mojej bezhraničnej láske k móde, ale bola to krásna, krehká, no silná a inteligentná žena s názorom a remeslom v ruke, ktorá sa nebála mužov. Neviem či sa s ňou porovnávať, ale bola super.

Ktorého žijúceho človeka najviac obdivuješ?
Každého, ktorý akýmkoľvek malým kúskom nesebeckosti prispeva ku krajšej budúcnosti našej planéty.

Riadiš sa momentálne nejakou filozofiou?
Ži a nechaj žiť.

Akú vec by si chcela vlastniť?
Arabelin čarovný prsteň, neviditeľný plášť, okrídlené sandále (tie síce mám, ale nelietajú.)

Čo najdôležitejšie vlastníš?
Dajú sa vlastniť vzťahy? Ak nie, tak fotoaparát a kocúra.

Akú knihu si plánuješ najbližšie prečítať?
Tú, ktorá mi skríži cestu.

Ktorú časť sveta by si chcel preskúmať?
Ideálne všetky.

Aký je najlepší spôsob sebavzdelávania?
Byť vedomý, prítomný, všímať si, čo sa okolo deje.

Ako často berieš na vedomie rady iných?
Ak má pre mňa niekto nejakú radu, veľmi rada si ju vypočujem, vezmen na vedomie a potom sa rozhodnem čo ďalej.

Ktorá vlastnosť ti na sebe samej prekáža?
Viem byť krutá (slovne). Nie vždy si dvakrát premyslím čo chcem povedať, nosím srdce na dlani, často počúvam že som naivná. Stále som však neprišla na to, či mi to vlastne prekáža.

Ktorá vlastnosť ti prekáža na iných?
Neempatickosť. Keď sú ľudia vyslovene zlí. Ľuďom všeobecne chýba citlivosť.

Pri akej príležitosti klameš?
Keď sa to hodí?

Vyber vedecký odbor, v ktorom by si chcelal byť expert a prečo?
Oh, chcela by som úplne všetko vedieť o vesmíre. Možno preto, že to nie je možné.

Akú superschopnosť by si chcel mať a prečo?
Chcela by som vedieť ovládať element vody. Môcť ju dopriať všetkým ľudom, zvieratám a rastlinám na zemi. Zastaviť topenie ľadovcov, zapršať tam kde treba. Ale aj spraviť si rýchlo čaj a nepotiť sa v lete.

Kedy si najviac uvedomuješ, že starneš?
Keď si prezerám fotografie. Skôr si ale myslím, že dospievam a zrejem.

Čo plánuješ počas najbližších 24 hodín?
Neplánujem. Mám rada, keď môžem neplánovať a prázdniny sú na to úplne ideálne. No viem, že sa bude všeličo diať a teším sa.

Aké budú tvoje posledné slová pred smrťou?
No tak, ešte raz poprosím.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie

Keď viete, že je pri vás niekto, o koho sa môžete oprieť, nemusíte byť stále silní. Niekedy stačí vedieť, že ak už nevládzete, niekto vás na chvíľu zastúpi.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dávid Hanko

Dátum7. 10. 2026

Po odchode do dôchodku jej začali chýbať ľudia, výzvy aj pocit, že ju niekto potrebuje. Cez projekt Babi zo susedstva sa Zuzana spojila s rodinou, ktorú predtým nepoznala. Z pôvodnej predstavy o pomoci napokon vznikol vzťah založený na dôvere, blízkosti a vzájomnosti. Raz týždenne vyzdvihuje zo škôlky dvoch malých chlapcov a trávi s nimi čas. Niekedy sa vyberú na bicykloch cez Dunaj, inokedy na ihrisko či na zmrzlinu. Spolu zažívajú aj veci, ktoré sú pre chlapcov úplne nové. „Nešla som do projektu preto, že nemám čo robiť, ale chcela som robiť niečo, čo má zmysel,“ vysvetľuje Zuzana.

Prepájať ľudí naprieč generáciami je rovnako dôležité ako spájať deti z rôznych svetov. Vo svojej učiteľskej praxi sa o to usiluje aj ocenený pedagóg Michal Sivák.

V rozhovore so Zuzanou sa dočítate:

ako sa buduje dôvera medzi ľuďmi, ktorí sa predtým nepoznali,
čo ju prekvapilo na dnešnom rodičovstve,
ako sa od rodičov učí rešpektujúcej výchove,
čím ju obohacujú chlapci, o ktorých sa stará, a čo odovzdáva ona im,
ktorá vlastnosť je podľa nej najdôležitejšia pre ľudí, ktorí sa chcú do projektu zapojiť,
prečo si myslí, že starí rodičia sú často trpezlivejší, než boli kedysi ako rodičia.

Ako by ste sa opísali niekomu, kto vás nepozná?

Celý život som bola aktívna. Pracovala som vo výskume v oblasti sociológie, psychológie a vzdelávania, kde sa človek musí neustále učiť a pýtať. Mala som na starosti rôzne projekty, zhodou okolností som sa venovala aj otázkam zosúlaďovania pracovného a rodinného života.

Moja práca ma napĺňala, prinášala veľa rozhodovania a veľa práce s ľuďmi. Navyše, vo voľnom čase sa od mladosti venujem rôznym športom, ako sú bicyklovanie či bežkovanie. Keď som odišla do dôchodku, začali mi chýbať ľudia, výzvy a najmä pocit, že ma niekto potrebuje.

Prvýkrát po rokoch som pocítila akési prázdno a vedela som, že musím niečo podniknúť. Dôchodok je v istom zmysle návrat k osobným záujmom a človek nanovo hľadá, čo ho baví.

Ako to myslíte?

Roky robíte, čo treba, plníte nejaké roly: ako pracovníčka, manželka, mama či kolegyňa. A zrazu roly zaniknú a vy stojíte pred otázkou, kto ste, keď už nemusíte nič. Je to naoko oslobodzujúce, ale aj trochu problematické.

Keďže som prirodzene aktívna, v mojom prípade nešlo ani tak o to, aby som si vyplnila čas, ale chcela som si ho naplniť niečím, čo má zmysel.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Búrate teda mýtus o osamelej žene na dôchodku, ktorá nemá čo robiť, a tak sa prihlásila do programu.

Nenazvala by som to mýtus. Motivácie môžu byť rôzne. To však nebol môj prípad, skôr naopak.

Niektorí ľudia v mojom okolí mi hovoria, že mám toho priveľa a mala by som už zvoľniť, ale mňa to nijako nezaťažuje.

Chcem byť aktívna a užitočná, pretože mi to dodáva energiu. Šport je taká moja investícia: čo teraz vložím do pohybu a ďalších aktivít, to si o desať rokov nebudem musieť kupovať v lekárni.

A nie som v tom sama. V programe je viac žien, ktoré sú mi podobné. Majú za sebou bohatý pracovný život, svoje záľuby aj plný kalendár. Neprichádzajú preto, že by nemali čo robiť, ale preto, že majú čo dať.

Ako ste sa dozvedeli o projekte Babi zo susedstva?

Poslala mi ho kamarátka, ktorá ma dobre pozná. Hneď ma zaujal. Pre človeka je dôležité cítiť, že je potrebný. Prihlásila som sa teda cez webovú stránku, kde môžu rodiny aj ženy v zrelom veku vyplniť dotazník a prejaviť záujem. Následne som dostala anotácie od viacerých rodín a po čase som si vybrala tú svoju.

Bola som rada, že môžem dať niekomu to, čo mi chýbalo, keď som vychovávala svoje tri deti. Bola som v cudzom meste úplne sama – bez mamy, svokry či kamarátok. Chodila som do práce na plný úväzok, vtedy som si často želala, aby pri mne aspoň na chvíľu niekto bol.

Dnes môžete byť tá, ktorá poskytuje oporu iným. Aký je to pocit?

Dáva mi to veľký zmysel. Keď je pri vás niekto, kto vám podá ruku, nemusíte byť silná stále. Stačí vedieť, že keď nevládzete, niekto to na chvíľu podrží za vás.

Vidím to aj pri „mojej“ rodine v úplných maličkostiach. Napríklad, že si manželia po príchode z práce stihnú v pokoji vymeniť pár slov, kým som ja ešte s chlapcami. Alebo keď jeden z chlapcov ochorie, rodičia si nemusia hneď brať voľno v práci, pretože vedia, že mi môžu zavolať. Treba však povedať, že je to vzájomné.

Ja im pomáham, ale oni mi na oplátku dávajú pocit, že som vítaná.

Čo ešte dáva program vám osobne?

Dostala som oveľa viac, než som čakala. Prihlásila som sa s tým, že chcem byť nablízku deťom, a napokon som si našla celú rodinu. Je to veľmi pekná rodina. Postupne sme zistili, že máme mnoho spoločného, či už kultúru, cestovanie, alebo aj šport.

Je príjemné, že sa mám o čom rozprávať nielen s chlapcami, ale aj s ich rodičmi. Napríklad ráno pred prácou si spolu vypijeme kávu, dokonca sme boli spolu v divadle. Nie som pre nich len pomoc s deťmi, sme si stále bližší.

A ako obohacuje vaša spoločnosť deti?

Chlapcom môžem dať to, čo je podľa mňa najcennejšie – čas a pozornosť. Ja sa nikam neponáhľam. Takže keď chcú so mnou hodinu fúkať do bublifuku alebo sa rozprávať o dinosauroch, máme na to celé popoludnie.

Takže sa obohacujete navzájom.

Áno, to je na tom to najkrajšie. Nie je to služba, ale vzťah založený na dobrovoľnosti. A vzťah nikdy nefunguje len jedným smerom.

Ako funguje projekt Babi zo susedstva

Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová, ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.

A vďaka čomu váš vzťah funguje?

Vďaka vzájomnému rešpektu. Ja rešpektujem rozhodnutia rodiny a oni zas mňa, moje skúsenosti aj môj čas. Nikto nikomu nič neprikazuje, skôr sa dopĺňame.

Ako si spomínate na začiatky?

Prvý rok sme sa s chlapcami stretávali vždy v prítomnosti ich mamy. Až neskôr som začala sama vyzdvihovať staršieho zo škôlky. Mama bola stále nablízku, a keď mohla, pridala sa k nám.

Postupne získala istotu, že sú chlapci v dobrých rukách, a mohla si počas našich stretnutí vybavovať vlastné veci.

Časom ste sa teda zoznamovali a budovali si dôveru?

Áno, dôvera sa nedá uponáhľať. Medzi nami sa to prelomilo, keď počas prvého roka jeden z chlapcov ochorel a nemal s ním kto zostať. Mama mi vtedy zverila kľúče od bytu a ja som s ním zostala doma sama. Pamätám si, že som si v tej chvíli uvedomila, že už nie som len pani zo susedstva, ale niekto, komu naozaj dôverujú.

Dnes s chlapcami podnikáme všeličo. Ideme na bicykloch cez Dunaj, autobusom k jazeru alebo sa len prejdeme na zmrzlinu. Predtým autobusom veľa necestovali, takže s nimi môžem zažiť množstvo vecí po prvý raz.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Bolo niečo, čo vás prekvapilo?

Asi najviac to, ako sa zmenilo fungovanie rodín. Keď som mala malé deti ja, starostlivosť o domácnosť aj o ne ležala prevažne na mame. Dnes je to oveľa vyrovnanejšie. Otec chlapcov kúpe, varí, ide s nimi k lekárovi a nikto to nepovažuje za nič výnimočné. Rodičia sa prirodzene striedajú a dopĺňajú.

A prekvapilo ma aj to, ako rešpektujúco sa k deťom správajú. Učím sa od nich, pretože za našich čias to bolo iné. Obdivujem, s akou trpezlivosťou veci vysvetľujú. My sme často povedali: „Lebo som to povedala.“ A bolo. Oni si k dieťaťu čupnú, pozrú sa mu do očí a vysvetlia, aké správanie sa od neho očakáva a prečo.

Dieťa pre nich nie je podriadený, ale plnohodnotný človek s vlastnými pocitmi a názormi, ktorý má právo byť vypočutý. Neznamená to, že mu všetko dovolia. Hranice existujú, len sa k nim dieťa vedie vysvetľovaním, nie strachom. Toto sú veci, ktoré som sa musela naučiť.

Bolo to niečo, čo ste si na začiatku nastavili s rodičmi?

Nie, žiadne formálne pravidlá sme si nedávali. Ja som sa skôr naladila na rodinu a postupne som vnímala ich spôsob fungovania. Pozorovala som, ako sa s chlapcami rozprávajú, čo je pre nich dôležité, a keď som si nebola istá, jednoducho som sa opýtala.

Som presvedčená, že rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. Moja úloha nie je vychovávať po svojom, ale nadviazať na to, čo si doma sami budujú.

Takže ste museli pracovať aj na sebe a učiť sa nové veci?

Áno. Som však pomerne zvedavý a otvorený človek, takže ma to skôr baví, než by mi to prekážalo. Možno toto niektorým starším ľuďom chýba. Majú pevnú predstavu, ako majú veci byť, pretože tak to predsa robili celý život. A z toho potom vznikajú nezhody s mladými rodičmi.

Otvorenosť je podľa mňa možno najdôležitejšia vlastnosť, ktorú by mal mať človek, ak sa chce do takého programu zapojiť. Neprichádzate doň ako niekto, kto vie všetko lepšie. Prichádzate do cudzej rodiny, ktorá má svoje pravidlá a svoj spôsob života.

Keď ste ochotní sa učiť, zistíte, že aj v mojom veku sa dá ešte veľa objaviť.

Obzeráte sa vďaka tejto skúsenosti aj na vlastné rodičovstvo?

Áno, s odstupom času premýšľam, aká mama som bola ja. Každý rodič je tak trochu prvolezec. Nikto vám nedá návod, všetko sa učíte za pochodu a mnohé veci pochopíte, až keď je neskoro ich zmeniť.

Dnes viem byť oveľa prítomnejšia, než som bola kedysi pri vlastných deťoch. Vtedy som mala hlavu plnú práce, nákupov a toho, čo treba stihnúť. Teraz je mojou jedinou úlohou byť s chlapcami a venovať im čas. Nič iné ma pri tom netlačí.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Čo by ste poradili starším ľuďom, ktorí váhajú, či sa do niečoho podobného zapojiť?

Nič neriskujete. Ak nebudete na začiatku vzťahu zdržanliví, ale otvorení, časom sa uvidí, či si s rodinkou padnete do oka. Príliš veľké očakávania môžu byť kontraproduktívne.

Veľa sme hovorili o osobnom prínose, ale vnímam aj spoločenský prínos. Ľudia majú príležitosť spoznávať sa, byť na seba lepší, tvoriť komunitu. Komu chýba odvaha, nech sa spojí s inými, ktorí jej majú o trochu viac.

O projekte Babi zo susedstva

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová (na snímke), ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.

Páčil sa vám článok?

„Ľudia, ktorí sú na fotkách, sú z môjho okolia, každý z nich má na tele nejakú ‚vadu‘, ktorú ale ja považujem za krásnu, jedinečnú, pre nich charakteristickú.“

Mohlo by vás zaujímať

Ako zachrániť život bez paralyzujúceho strachu? S inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou vás to naučíme

Mesiac voľna môže zmeniť viac, než čakáme. Získame cenný nadhľad, ktorý si odnesieme späť do práce, života aj vzťahov

Predsudky často vznikajú jednoducho preto, že sa nepoznáme. Učiteľ Michal Sivák hovorí, ako pomohol deťom z Bratislavy a rómskej komunity nájsť si k sebe cestu