Príbehy

Pár týždňov autom na vlastnú päsť

Kočovným cestovaním po európskych krajinách sa vám naskytne pohľad na miesta, ktoré by vám pri klasickom cestovaní štart – cieľ určite unikli.

Autor Marek Kikinder/Jana Kuricová

Foto Marek Kikinder

Dátum24. 11. 2016

Vždy zbalená dvojica – fotograf Marek Kikinder a Janka Kuricová zmenili horské trasy za trochu tepla. Poznávanie krajín kočovným spôsobom je im blízke.

Žiadne rezorty a preplnené pláže. Naložili do auta všetky veci na prežitie, kempovaciu výbavu, paddle board, prenosnú sprchu a kopec dobrej nálady a zamierili na roadtrip smer Rumunsko, Bulharsko a Grécko.

Cieľom bola cesta, a tak videli to, čo sa bežnému dovolenkárovi nepodarí.

Rumunské Karpaty a nádych histórie

Vydali sa na dlhú cestu cez Maďarsko na rumunský horský priechod Transfagarasan vyhľadávaný najmä motoristami. Niet sa čo čudovať. Táto cesta pripomína živú autodráhu v prírodnom prostredí.

Rumunsko vás očarí ešte stále z veľkej časti svojou nedotknutou prírodou. Divé rieky, tmavé lesy aj hlboké kaňony. To všetko sa strieda s množstvom zachovaných pamiatok, z ktorých asi najznámejšie vedú po stopách Drakulu – Transylvániou.

Navštíviť sa oplatí mestá ako sú Brašov, Sibiu, Sighisoara a Hundeoara. V Rumunských Karpatoch prečkali noc na konci jazera Vidraru, pri priehrade.

Bulharsko a zabudnutý vidiek

Pri prechode do tejto krajiny veľké rozdiely nebadať. Bulharsko, podobne ako Rumunsko, ale neustále prekvapovalo. Cielene sa vyhýbali veľkým mestám a prechádzali výlučne cez dediny, kde sa im naskytol pohľad na pravý pastiersky život, ktorý je v týchto krajinách ešte stále veľmi rozšírený.

Pastieri dobytka, pohoniči na kočoch, ktorých bežne stretnete aj na diaľnici, či zvieratá pobehujúce po cestách, ľudia na poli s kosami alebo oddychujúci na lavičkách pred domami či množstvo zatúlaných psov.

Ďalšou zastávkou na prenocovanie v Bulharsku bolo jazero Zhrebchevo.

Grécko – krajina bohov

Po niekoľkých dňoch na bulharskom vidieku sa Marek a Janka presunuli do poslednej krajiny svojej cesty, do Grécka. V dedinke Kryoner, len 20 minút od hraníc, je možné vidieť dlhé pobrežie, rozsiahle pláže a čo je najlepšie, auto si môžete zaparkovať priamo pri mori.

Okrem toho, v Grécku nájdete na takmer každej pláži tečúcu vodu a sprchy. Po predošlých potulkách sa rozhodli zostať na tomto mieste niekoľko dní. Využili paddleboard, plávali s modrými medúzami a dlhá pláž v pomere s malou dedinkou im poskytla dostatočné súkromie a priestor na pohodlné kempovanie.

Po pár dňoch oddychu sa presunuli Gréckom ďalej, k ich pýche – Olympu. Na ten sa dostanete zo starobylého mestečka Litochoro, ktoré je zároveň poslednou možnou zastávkou pred niekoľkohodinovým výstupom na horu.

Jeho pravá grécka atmosféra je čarovná. Úzke uličky, malé kamenné domy, vôňa gréckej kuchyne a tyrkysové more vás prinútia zastaviť sa a vychutnať si všadeprítomný pokoj.

Po dlhšom putovaní cez vnútrozemie Grécka sa dostali k zlatému klincu výletu. Ostrov Lefkada, mesto Porto Katsiki so svojou Katsiki plážou je jedným slovom raj na zemi. Obrovský útes, biele pláže, azúrové more, jaskyne pod útesmi a nádherná okolitá príroda.

Názov Lefkada, odvodený od gréckeho slova lefkos, čo znamená biely, potvrdzuje to, čo tam videli a aj obľúbenosť celého ostrova. Nie nadarmo sú tieto pláže označované ako najkrajšie v Grécku. Pláž Katsiki je dokonca označená ako jedna z desiatich najkrajších pláží sveta.

V blízkosti nenájdete penzióny ani možnosť kempovania v prírode vzhľadom na hornatý povrch a úzke cestičky. Na pláž je preto nutné dochádzať.

Autom je možné zaparkovať na jednom z parkovísk, z ktorých k moru zídete po zhruba stovke strmších schodov medzi útesmi. Aj z tohto dôvodu tu nenájdete preplnené pláže ani cez víkendy alebo počas prázdnin.

Po pár dňoch strávených v raji odišli Marek s Jankou západnou stranou ostrova. Ostrými zákrutami obklopenými hustým lesom sa dá miestami zastaviť a vychutnať si výhľad na údolia, more aj dedinky, v ktorých sa akoby zastavil čas.

Na tejto strane ostrova stretnete pri ceste množstvo tunajších obyvateľov, ktorí vám s úsmevom a za pár centov predajú olivy, med, víno, paradajky alebo iné ich domáce produkty.

Z Grécka nebol dôvod sa príliš ponáhľať, a tak ešte jednu noc strávili na malej pláži poblíž mesta Loutsa, kde sa im naskytol pohľad na vyše metrovú korytnačku Karetu. Po takomto zážitku sa mohli s touto krajinou spokojne rozlúčiť.

Cesta späť

Cestou cez Rumunsko absolvovali druhý horský priechod Transalpina. Cesta je zasadená prevažne na hrebeňoch, čo znamená jediné – nádherné pohľady na okolité lúky, doliny a lesy.

Počasie im ale neprialo. Vysoké teploty vystriedal dážď, hustá hmla a teplota na vrchole klesajúca k 7 stupňom. Pohľad im ale zablúdil na kobercami a igelitmi prikrytých pastierov krčiacich sa pri skalách pred silnejúcim vetrom a dažďom.

Pod horami sa oblačnosť rozplynula a pri návšteve hradu Mateja Korvína v meste Hundeoara už po nej nezostalo ani stopy.

Volania v týchto mestách EÚ za ceny ako doma

Dobrá správa pre všetkých vášnivých cestovateľov. Majitelia Platinového a Diamantového O2 Paušálu odteraz volajú a SMS-kujú na svojich dovolenkách po celej Európskej únii za rovnakých podmienok, ako kdekoľvek na Slovensku. Vo svojich balíčkoch majú tiež 1 GB dát, ktoré môžu využívať v EÚ bez poplatkov navyše.

Ak si teraz do O2 prenesiete svoje číslo, zmluvnú pokutu s vašim operátorom vyrieši O2. A k tomu všetkému vám dá O2 bonus na nový telefón až do 528 €.

Máte záujem o prenos čísla?

Radi vám poradíme a pomôžeme.
Nechajte nám vaše telefónne číslo
a budeme vás kontaktovať.

Radi vám poradíme a pomôžeme.
Nechajte nám vaše telefónne číslo a zavoláme vám
v priebehu najbližšieho pracovného dňa.

Ďakujeme. Zavoláme vám.

Fotoprojekt tramper.sk/FB Marek Kikinder photography ktorý nedávno spustili Marek s Jankou, približuje ich potulky slovenskou prírodou, ale aj zahraničím. Každý svoj výlet nielenže zachytávajú, ale ponúkajú možnosť byť jeho súčasťou a podnikať tieto cesty s nimi.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Stylistka Martina Karny: Spôsob, akým sa obliekame, je výsledkom mentálneho procesu spoznávania seba samého

Ak sa zaujímame o oblečenie, ktoré nosíme, neznamená to, že sme povrchní, práve naopak.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum27. 11. 2024

Módny vkus je veľmi individuálny – niektorí sa za oblečenie schovávajú, aby príliš nevytŕčali z davu, iní v ňom nachádzajú spôsob sebavyjadrenia. Stylistka Martina Karny žijúca v Namíbii verí, že štýl obliekania je dôležitý nástroj na spoznanie seba samého. V rozhovore prezrádza, ako sa menil jej vzťah k móde – od nezáujmu cez osobné vyjadrenie seba samej až po prácu stylistky. Pre Martinu je móda nástrojom, ktorý spája kultúry, šíri rešpekt a vyjadruje slobodu prejavu.

Dermatologička: Športovanie je zásadné pre naše zdravie, dlhý život aj vzhľad pokožky

V rozhovore so stylistkou Martinou Karny sa dočítate aj o tom:

čo ju po štúdiu jazykov a politológie priviedlo k móde,
ako seriál Sex v meste ovplyvnil jej pohľad na styling a vlastné obliekanie,
prečo osobný štýl považuje za kľúčový pre sebapoznanie,
ako môže móda šíriť posolstvá od rôznorodosti po empatiu,
ako oponuje jednostrannosti a uniformite,
aký vplyv majú tradície na módu na Slovensku a v Namíbii
a prečo si myslí, že by sme nemali aplikovať tradície do módy bez hraníc.

Študovala si nemčinu a slovenčinu, neskôr si k tomu pridala slavistiku a politické vedy. Na prvú to neznie veľmi príbuzne s módou ani so stylingom, ktorému sa venuješ.

Moje štúdium a práca stylistky možno znie paradoxne, ale mnohé poznatky zo školy využívam aj teraz – napríklad jazyky, ktoré mi otvárajú dvere aj vo svete módy. Jazyky som študovala, pretože ma veľmi bavili, no takisto ma zaujímala politika a spoločnosť, preto tie politické vedy.

K umeniu som však vždy mala blízko – chodila som napríklad na dramatický krúžok, recitovala poéziu. Bola som v kruhu priateľov hudobníkov, výtvarníkov, a tak som bola stále obklopená kreatívnymi ľuďmi.

Ako si sa nakoniec dostala k móde?

Bol to dlhý proces – módu som najskôr vnímala veľmi povrchne. Postupne som si však začala uvedomovať, že nielen duchom je človek živý – teda môžeme dobre vyzerať a aj byť vzdelaní, empatickí a vnímať problémy v spoločnosti.

Bude to znieť ako klišé, ale k zmene postoja mi pomohol seriál Sex v meste, ktorý v tom čase fičal. Uvedomila som si, že žena môže byť atraktívna a súčasne vzdelaná, mať dobrý vzťah s priateľmi, s ktorými sa navzájom podporujú. Tak som postupne začala zisťovať, čo sa mi páči. Nešlo o značky a dizajnérov, skôr o kombinácie a štýl.

Medzičasom som sa presťahovala do Namíbie, kde žijem spolu s manželom už 20 rokov. Stylingu som sa tu začala profesionálne venovať v roku 2019.

Prakticky sa to celé začalo, keď ma známa namíbijská speváčka Lize spomenula v rozhovore v denníku. Pýtali sa jej, kto je jej módna inšpirácia, a ona spomenula mňa. Veľmi ma to prekvapilo – odvtedy sme začali spolu aj pracovať.

Spolupracovali sme nielen na jej osobnom stylingu, ale aj na projektoch pre mladých začínajúcich hudobníkov. Učím ich, ako je vizuálna stránka súčasťou ich osobnej značky a ako ju budovať.

Takže móda sa pre teba stala nástrojom, ako ešte lepšie vyjadriť, kto si?

Áno, móda ma oslobodila. Dnes už viem, že móda z môjho intelektu neuberá, ale, naopak, poukazuje naň. Moja kamarátka vždy vravievala, že inteligencia človeka sa meria aj podľa toho, čo si na akú príležitosť oblečie – a ja viem posúdiť, aký styling je kedy vhodný, v čom sa cítim aj vyzerám dobre.

Myslím, že si to vyžaduje aj istú dávku odvahy. S kamarátkami sa často rozprávame, že sa napríklad na pracovné stretnutie nechceme obliekať veľmi farebne ani používať výrazný mejkap, aby sme nepútali veľa pozornosti. Výzor radšej zatlačíme do úzadia, ale aspoň máme istotu, že si o nás niekto hneď niečo nepomyslí a nezaškatuľkuje si nás.

Možno je to aj mojím charakterom, lebo mne naozaj nezáleží na tom, čo si o mne ľudia myslia. Na druhej strane, keď si niekto urobí o mne názor len na základe môjho vzhľadu bez toho, aby ma spoznal, tak to viac hovorí o ňom ako o mne. Ja sa predsa poznám, viem, aká som.

Musíme si však dovoliť cítiť sa vo svojom oblečení pekne, atraktívne, pohodlne, a to v každom veku. Je čas búrať hranice – nemôžeme sa skrývať za nevýrazné oblečenie, len aby sme iným dokázali, že sme aj dosť inteligentní.

Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to najmä mentálny proces – musíme sa nad sebou zamyslieť, ísť hlboko a hľadať súvislosti.

Ako vníma tvoju prácu okolie?

V Namíbii už mám svoj okruh, zúčastňujem sa na módnych prehliadkach a iných akciách, takže mám pocit, že som tam ako stylistka rešpektovaná. Na Slovensku sa ma často pýtajú, čo vôbec práca osobnej stylistky znamená.

Môžeš to priblížiť aj nám?

Radím (najčastejšie) klientkam, ako nájsť oblečenie, v ktorom sa budú cítiť sebavedome a komfortne. Vždy ich najprv musím spoznať – nejde len o spoločné triedenie šatníka, ale aj o mnohé otázky: kde pracujú, čo ako kombinujú, v čom sa cítia dobre a čo im je, naopak, nepríjemné.

Svojich klientov vnímam ako biele plátno. Konečný výzor je moja interpretácia toho, ako ich vidím a vnímam, s rešpektom k ich individuálnemu vkusu.

Vnímaš teda módu aj ako formu umenia?

Každý odev nesie rukopis nejakého dizajnéra. Ide o zdĺhavý proces – najprv musíte mať inšpiráciu a potom ju pretaviť z papiera na modela alebo modelku. Neskôr prídu stylisti a dodajú tomu dušu. Ide o kreatívu, v ktorej sa spájajú rôzne elementy výtvarného umenia.

Všimla som si, že aj o oblečení hovoríš s rešpektom. V čase neetickej rýchlej módy je dobré pripomenúť si, že napríklad pred nákupom oblečenia by sme sa mali poriadne zamyslieť, či ho naozaj vynosíme.

Mnohí moji priatelia sú dizajnéri a viem, aké je to namáhavé. Osobne sa snažím, aby bol môj šatník kombinovateľný, aby som nevlastnila oblečenie, ktoré nevynosím. No ak chceme byť udržateľní, musíme sa v prvom rade poznať – musíme vedieť, v čom sa cítime sami sebou. Toto zisťovanie môže byť niekedy aj desivé. Určite je to aj mentálna cesta.

Cez oblečenie sa môžeme aj lepšie spoznať?

Komunikujeme nielen slovami, ale aj tým, ako sa obliekame. Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to vlastne intelektuálny proces – musíme sa zamyslieť, ísť hlboko do seba a hľadať súvislosti. Preto si myslím, že móda sa v tomto smere veľmi podceňuje. Nie je to len povrchná záležitosť, je to spôsob, ako lepšie spoznať samého seba.

Ak dokážeme cez módu vyjadriť seba samých, môže móda pomôcť zviditeľniť aj nejaké dôležité témy? Máš s tým nejakú skúsenosť?

Mala som napríklad možnosť pracovať s kvír komunitou na projekte Miluj sám seba. Bolo to farebné a veselé fotenie, kde sme cez módu vyjadrovali rôznorodosť a radosť zo života.

Pracovala som aj na projekte s názvom Láska je láska, ktorým fotografka vzdávala poctu svojmu strýkovi gejovi. Modelov sme obliekali do mužských aj ženských kúskov, aby sme zdôraznili, čo znamená prejavovať svoju identitu cez módu.

Vďaka týmto projektom som sa naučila aj citlivejšie pracovať so slovami, pretože slová majú veľkú silu. Napríklad keď neviem, ako chce byť človek oslovený, vždy sa opýtam, lebo je dôležité, aby sa každý cítil rešpektovaný. V Namíbii som si uvedomila aj to, že nie každý rozumie môjmu slovenskému sarkazmu.

Bola som vychovaná tak, že všetci ľudia si zaslúžia môj rešpekt. Keď vojdem do obchodu, rovnako pozdravím predavačku či predavača aj majiteľov firmy – ľudskosť nepozná žiadnych „lepších“ a „horších“. Móda pomáha vnímať ľudí hlbšie a s väčšou empatiou, bez predsudkov.

Ako nájsť spoločnú reč, aj keď vidíme svet inak? Poradíme vám s odborníkom na komunikáci

Aké postavenie má móda v Namíbii?

Už 10 rokov máme módne dni plné prehliadok. Príležitosť dostávajú aj mladí návrhári a návrhárky, vnímam, že scéna je kvalitnejšia. Sú inovatívnejší, kreatívnejší a skvele kombinujú tradičné odievanie s modernými prvkami. Pre mňa osobne je súčasná namíbijská móda veľmi inšpiratívna.

Ak sa pozriem na majoritu, musím dodať, že väčšina ľudí je tu zameraná na známe dizajnérske značky. Je to taký statusový symbol, hlavne pri mladšej generácii.

Ak sa za oblečenie len schovávame, obmedzujeme sa a prehlbujeme si tak ďalšie traumy.

Vyzdvihla si, ako dizajnéri v Namíbii dokážu do odevov zakomponovať tradičné prvky. Mám pocit, že aj na Slovensku kroje zažívajú znovuzrodenie. Myslíš si, že tento trend môže prispieť k hlbšiemu porozumeniu tradíciám alebo to skôr vedie k ich povrchnému využívaniu?

Naše kroje sú úžasné, máme byť na čo pyšní. Aj proces ich výroby je veľmi náročný. Mrzí ma, že sa na Slovensku stretávame skôr s tou druhou možnosťou. Kroje sa často zneužívajú na vyjadrenie nejakého vlastenectva, pričom často sa aj nosia nesprávne. Tradície však patria celej spoločnosti. Treba ich zachovávať, no to neznamená, že budeme žiť ako v 15. storočí.

No myslím si, že organizácie, ktoré uchovávajú históriu krojov a rozumejú jej, by sa podľa mňa mali jasnejšie vyhraniť a učiť spoločnosť, čo jednotlivé oblečenie znamená a ako je možné preberať isté tradičné prvky krojov aj do súčasného obliekania. Verím, že raz sa o nich bude viac hovoriť, napríklad aj v súčasnej móde.

Kde je potom hranica medzi módou a tradíciou?

Toto je aktuálne dôležitá otázka aj v Namíbii. Napríklad máme kmeň Herero, ktorý má špecifické oblečenie – má základ vo viktoriánskom štýle. Ženy nosia šaty s dlhými rukávmi a sukňami a na hlave majú kúsok, ktorý pripomína rohy kravy. Ide o symbol, ktorý je pre túto komunitu dôležitý – len čo by ho prevzala iná kultúra, vytvorilo by to medzi nimi napätie. Hranica sa posúva len postupne. Napríklad je už „dovolené“ nosiť náušnice či náramky iného kmeňa.

Myslím si, že je dôležité rešpektovať tieto náležitosti, a o to viac ma teší, že dizajnéri v Namíbii viac využívajú prvky vlastnej kultúry.

A kde máš hranicu v móde ty?

Moja hranica v móde je rovnaká ako v živote – rešpektovať ostatných a tvoriť tak, aby som nikomu neublížila.

Martina Karny

Rodená Prešovčanka sa presadila ako módna stylistka v Namíbii. Študovala učiteľstvo slovenčiny a nemčiny na prešovskej univerzite, po štúdiu pracovala pre National Democratic Institute for International Affairs. Presťahovala sa do Nemecka, kde učila slovenčinu na univerzite v Mníchove, popritom študovala slavistiku a politické vedy. Od roku 2005 žije v Namíbii, kde učila nemčinu a neskôr pôsobila ako vedúca katedry jazykov a komunikácie na univerzite. Dnes sa venuje módnemu stylingu, osobnému stylingu a zaujíma sa o práva LGBTI+ ľudí a žien.