Chcel fotiť obyčajných ľudí, nie celebrity

Fotograf spod Tatier mal jasný zámer – jeden nový portrét každý deň v roku.

Zaujímavé tipy ľudí si vyberal najprv spomedzi svojich známych, postupne k nim pridával náhodných okoloidúcich z ulice. Na fotografiách sú väčšinou Slováci, ale nájdete medzi nimi aj zopár cudzincov, napríklad z Juhoafrickej republiky alebo Ameriky.

Na konci projektu mal Oliver Ondráš odfotených 191 žien a 174 mužov. Najstaršia osoba, pani Mária, mala 100 rokov. Najmladšiou bola iba 13-ročná Emma. Projekt začal aj skončil portrétom muža.

Fotil ľudí rôzneho veku, rasy a z odlišných sociálnych vrstiev a komunít. Jeho najobľúbenejšími sú portréty bezdomovcov, v ktorých tvárach je zapísaný nielen ťažký život, ale často aj rôzne závislosti.

Jozef (68) je bývalý učiteľ dejepisu a slovenského jazyka v Poprade

Miloslav (60) je šéf šermiarskej skupiny Páni Spiša zo Spišského Podhradia, na fotke v kostýme zo 17. storočia

Storočná pani Mária je najstaršou portrétovanou osobou v projekte

Najúspešnejším portrétom na sociálnej sieti bol portrét Poseidona, ktorého stvárnil slávny mím Miro Kasprzyk.

Na fotenie ľudí na ulici treba odvahu

Legendy fotografie dokumentujúcej život na ulici (tzv. street photography) ako Eugene Atget, Henri Cartier-Bresson alebo Vivien Mayer dokázali nepozorovane odfotiť každodenné scénky odohrávajúce sa v živote ľudí okoli nich. Na to treba nielen odvahu a šikovnosť, ale aj správnu prípravu.

O tom, či bolo náročné osloviť cudzieho človeka pre jeho projekt, hovorí Oliver Ondráš: ”Najväčší problém získavať ľudí na portrétovanie som mal počas prvých mesiacov, keďže nie všetci z môjho okolia o projekte vedeli. Zároveň som nemal fixnú predstavu o tom, ako chcem tváre ľudí fotiť.” Dodáva: “Postupom času sa mi záujemcovia aj sami ozývali, aby som im taký portrét urobil.“

[the_ad_placement id=“injektaz-hlas-pismenka-nenahradia“]

Na konci projektu vyhodnotil fotograf viacero zlepšení. Popri zdokonalení v klasickom portrétovaní a jeho technike, prekonal svoj ostych a naučil sa osloviť aj náhodných ľudí. Táto skúsenosť ho naučila komunikovať s ľuďmi počas fotenia, a vďaka projektu získal nových známych aj fanúšikov.

Pozrite si pár portrétov ľudí z tejto objemnej „ročnej“ galérie:

Ak vás fotografie zaujali, tu si môžete pozrieť kompletnú galériu. Možno v nej nájdete kamarátov, susedov a starých známych z okolia Popradu.

Kultúra a umenie Poctivá práca Príbehy

Baletná choreografka: Vážim si prítomný moment

Prečítajte si rozhovor s poprednou tanečnou choreografkou Natáliou Horečnou, ktorej predstavenie Slovenské tance - životy svetiel malo nedávno premiéru na Slovensku.

2. 3. 2016; Autor: Sóda, Foto: Peter Brenkus

Je považovaná za jednu z najlepších tanečných choreografiek Európy. Natália Horečná je mladá, charizmatická, skromná a úspešná žena. A k tomu všetkému je to rodená Slovenka, i keď na Slovensku už dlhé roky nežije. Natália poskytla Sóde rozhovor len pár dní pred premiérou jej predstavenia Slovenské tance (životy svetiel) v SND.

Aký je to pocit byť považovaná za choreografickú špičku Európy už v mladom veku?

Samozrejme krásny. Veľmi si to vážim. Ale už nie som najmladšia, mám za sebou 32 baletov a ťahá mi na štyridsiatku.

Čo vás na balete fascinuje?

Reč srdca cez telo. A ako je vlastne možné naozaj telom rozprávať, vyjadriť emócie. Bez slov.

Ako vzniká choreografia?

Rada si najprv vypracujem koncept a ďalšia práca v štúdiu už potom vychádza iba z energie tanečníkov, ktorých mám pred sebou. Sú pre mňa obrovským darom.

Ako dlho trvá kým pretavíte prvotný nápad do finálnej podoby, ktorú diváci vidia na javisku?

V mojej hlave sa mi námety na moje baletné choreografie rodia aj celý rok. Potom, keď už pracujem s baletným súborom, dostanem šesť až sedem týždňov na vytvorenie diela.

Odkiaľ čerpáte inšpirácie pre svoje choreografie?

Od nás ľudí, z príbehov o ktorých počujem. Alebo i sama zažijem.

Viete už dopredu vycítiť, že choreografia bude mať úspech?

Sústreďujem svoje srdce a mysel VŽDY iba na prítomný moment. Odkedy zomrel môj drahý otec Pavel, nežijem vôbec v minulosti a ani v budúcnosti. Takže sústreďujem sa hlavne na to, čo sa má v práci spraviť. To, čo bude, nikdy nebudeme vedieť ovplyvniť. Najdôležitejšie je robiť všetko od srdca, tam, kde by sme sa v prítomnom momente mali najviac cítiť ako doma.

V SND malo vo februári premiéru predstavenie Slovenské tance (život svetiel). Čo bolo inšpiráciou pre túto choreografiu?

Hudba majstra Petra Breinera, a hľadanie našich svetiel, ktoré každý z nás nosíme v duši.

Taktiež som chcela oslaviť prítomný moment, radosť z opätovného stretnutia. Nás všetkých, v divadle i v publiku.

Prečo ste sa rozhodli študovať práve tanec?

Pretože ma vždy ako dieťa bavilo pohybovať sa, tancovať, recitovať, spievať. A už veľmi skoro som si uvedomovala, že tancom sa mi veľmi ľahúčko vyjadrovala nálada v akej som práve bola. Pohyb bol niečím veľmi radostným a oslobodzujúcim.

[the_ad_placement id=“injektaz-hlas-pismenka-nenahradia“]

Ako dlho tancujete?

Baletu som sa venovala od desiatich rokov. Potom som od 17-tich rokov do 36 rokov profesionálne tancovala ako baletka.

Bola pre vás choreografická činnosť prirodzeným krokom po ukončení tanečnej kariéry?

Áno, veľmi prirodzeným. Keď som sa rozhodla skončiť s tancom, mala som za sebou už štyri roky choreografovania.

Prečo ste odišli zo Slovenska?

Mala som 17 rokov, a chcela som sa veľa naučiť. Odchodom do západnej Európy sa mi otvorili dvere do iných baletných techník.

Ako vnímate súčasný balet na Slovensku v porovnaní s tým európskym či svetovým?

Budem uprimná, nedovoľujem si tento fakt hodnotiť, pretože je to už 22 rokov, čo žijem mimo domova.

A ako vás vnímajú tanečníci s ktorými spolupracujete?

Tak to neviem, musíte sa spýtať ich. Dúfam, že dobre.

Kde vidíte svoju budúcnosť?

Ako som už spomínala, vážim si prítomný moment.

Čo robíte, keď ste unavená, ako relaxujete?

Veľa meditujem, čítam ale pozerám aj televíziu.

Našli ste v balete niečo, čo viete využiť v každodennom živote?

Balet je môj život. Učí ma každý deň vážiť si to, čo všetko máme my, ľudia, ktorí máme šťastie, že máme strechu nad hlavou, teplú vodu, jedlo atď.

Balet je krásne remeslo duše, a vie očariť iba keď sa v ňom pracuje úprimne. Nič sa v ňom neoklame, javisko je priezračné zrkadlo, každý je na ňom transparentný.

Takže chce to veľkú dávku úprimnosti, hlavne k sebe.

Tanečné predstavenie Slovenské tance (Životy svetiel) máte možnosť vidieť tieto mesiace v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.

Popradský fotograf fotil náhodných ľudí, aby sa zdokonalil. Rok zaplnil tvárami ľudí spod Tatier

Chcel fotiť obyčajných ľudí, nie celebrity

Na fotenie ľudí na ulici treba odvahu

Baletná choreografka: Vážim si prítomný moment