Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Podpora komunít či pomoc rodinám v núdzi. Spoznajte 3 zmysluplné iniciatívy, za ktorými stoja ženy

Keď sa ľudia spoja, nič nie je nemožné. Dôkazom sú úspešné projekty, ktorým záleží na zlepšovaní našej spoločnosti a životov tých, ktorí sa ocitli v núdzi.

Výnimočných žien, ktoré na Slovensku rozbehli zmysluplné a úspešné projekty, je mnoho. Hovoria za ne najmä aktivity, ktorými v spoločnosti dlhodobo šíria pozitívnu zmenu. Niektoré pomáhajú rodinám, ktorým sa život zmenil zo dňa na deň, iné sa snažia zlepšovať pracovné podmienky a prepájať aktívnych občanov v regiónoch. Spoznajte tri iniciatívy, ktoré vytvárajú okolo seba lepšie miesto pre život a ich aktivity podporuje aj Férová Nadácia O2.

Čítajte aj: Soňa Holúbková: Nemusíme bojovať, kto je najlepší, nemáme rovnakú východiskovú pozíciu

Ročne pomôžu stovkám rodín v núdzi 

Za neziskovou organizáciou o. z. WellGiving stojí Martina Tvrdoňová. Jedným z projektov, ktoré vo WellGivingu vznikli, je aj prvý darcovský portál na Slovensku − dakujeme.sk. Pri rozbiehaní projektu sa rozhodli, že pomoc budú poskytovať adresne konkrétnym rodinám. Už pätnásť rokov tak pomáhajú rodinám so zdravotne znevýhodnenými deťmi, ale aj tým, ktorým sa život skomplikoval zo dňa na deň ťažkou chorobou či úmrtím jedného z rodičov.

„Vďaka štedrosti a dobrote ľudí sa snažíme pomôcť rodinám získať lepšie vzdelanie, uľahčiť vyčerpávajúcu starostlivosť o dieťa alebo blízkych, ktorí sú dlhodobo chorí, alebo sa jednoducho ocitli v situácii, keď potrebujú zachrániť strechu nad hlavou. Naša pomoc je účinná najmä vďaka spolupráci so sociálnymi pracovníčkami – každá z nich je anjelom v lokalite, kde pôsobí,” hovorí Martina Tvrdoňová.

Poznáte rodinu, ktorá potrebuje pomoc? O príbehoch ľudí môžete dať organizácii vedieť aj vy. „Už po piatykrát budeme realizovať projekt Pošli dobro mamám, ktorého tradícia vznikla práve vďaka Férovej Nadácii O2. Pomáhame im s každodennými prekážkami, ale aj so vzdelávaním. Spoločne im pomôžeme získať financie napríklad na rekvalifikačný kurz, online kurzy počítačovej gramotnosti, jazykovú školu, vodičský preukaz, diaľkové štúdium, remeselné kurzy či prípravu na skúšky,” vysvetľuje Tvrdoňová.

Celý projekt je založený na dôvere a transparentnosti. Príbehy rodín nájdu darcovia priamo na webe dakujeme.sk, kde majú možnosť rozhodnúť sa, komu chcú finančným príspevkom pomôcť. Darcovia zároveň vidia, na aký účel budú peniaze minuté.

Na portáli momentálne bežia aj zbierky na pomoc ľuďom, ktorí museli utiecť zo svojho domova pred vojnou. Ukrajinským rodinám, ktoré zostali v zakarpatskej časti Ukrajiny alebo prišli k nám a nemajú na Slovensku žiadnych blízkych, môže podať pomocnú ruku v týchto dňoch každý z nás. 

Aktívnych občanov spájajú naprieč celým Slovenskom

Bystriny spájajú ľudí, ktorí okolo seba chcú vytvárať lepšie miesto na život. Niektorí pomoc potrebujú, iní radi pomocnú ruku podajú. Takouto spoluprácou sa rozvíjajú naprieč celým Slovenskom projekty a iniciatívy, ktoré majú pozitívny vplyv a dlhodobý zmysel. 

Medzi zapojené organizácie patrí napríklad Skutočne udržateľná škola, ktorá má za cieľ zlepšiť stravovanie detí na školách, alebo organizácia Také naše v Poloninách, ktorá sa v regióne snaží rozvíjať netradičný prístup k turizmu.

Za občianskym združením Bystriny stojí Zuzana Wienk, ktorá založila organizáciu Aliancia Fair-play a dlhé roky v nej pôsobila. V združení veria, že mnohé inšpiratívne a zaujímavé projekty, ktoré doteraz narážali na rôzne prekážky, dokážu napredovať práve vďaka spolupráci a pomoci. V týchto dňoch podporujú aj aktivity iniciatívy #KtoPomozeUkrajine, ktorá rodinám prichádzajúcim z Ukrajiny pomáha hľadať útočisko.

Vzdelanie a pozitívne príklady: Aj vďaka tomu sa môžu deti lepšie zaradiť do spoločnosti

Dlhodobo podporujú boj proti dezinformáciám

Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť stojí za mnohými projektmi, ktoré pomáhajú zlepšovať fungovanie našej spoločnosti, vysvetľovať ľuďom dôležité témy a postupne meniť veci k lepšiemu. Vedie ho riaditeľka Veronika Prachárová, ktorá sa vo svojom výskume zaujíma najmä o antikorupčné politiky, ale aj témy spojené s prístupom k informáciám.

„Verím, že naše projekty prispievajú aspoň svojou malou troškou k zlepšovaniu života na Slovensku – či už snahou vyvracať hoaxy, participáciou verejnosti na zlepšovaní priestranstiev samosprávy alebo poukázaním na žiarivé príklady úradníkov, ktorí posúvajú našu krajinu dopredu,” vysvetľuje Veronika Prachárová.

Jednou z aktivít, ktoré Inštitút SGI dlhodobo zastrešuje, je aj projekt Demagog.sk, ktorý efektívne pomáha v boji proti dezinformáciám vo verejnom priestore. Jeho cieľom je overovať vyjadrenia politikov a političiek, ktoré odznejú v médiách alebo sú uverejnené na sociálnych sieťach.

„Tieto dni aktívne overujeme hoaxy a dezinformácie súvisiace s vojnou na Ukrajine. Považujeme za dôležité vyvracať nepravdivé informácie, ktoré zbytočne prispievajú k polarizácii spoločnosti,” hovorí Pracharová. Cieľom tímu je motivovať nielen mladých ľudí k tomu, aby mysleli kriticky a aby si overovali zdroje, z ktorých informácie čerpajú.


Byť na jednej vlne je dnes viac než dôležité. Aj preto Férová Nadácia O2 podporuje projekty, ktorých cieľom je stmeliť rozdelenú spoločnosť. Máte aj vy podobný projekt? Do grantového programu Nájdime znovu spoločnú reč sa môžete prihlásiť do 15. marca 2022.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Predsudky často vznikajú jednoducho preto, že sa nepoznáme. Učiteľ Michal hovorí, ako pomohol deťom z Bratislavy a rómskej komunity nájsť si k sebe cestu

Nech už sa dieťa narodilo kdekoľvek, každé z nich túži najmä po tom, aby bolo prijaté a milované.

Učiteľ Michal Sivák učil na košickom Luníku IX aj v bratislavskej škole pre nadané deti. V oboch prostrediach presadzoval rovnaký prístup: každé dieťa si zaslúži prijatie bez ohľadu na pôvod či spoločenské postavenie. Svojich žiakov dokonca vzal do rómskej komunity v Plaveckom Štvrtku, aby im pomohol prekonať predsudky. Za svoju prácu získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.

Omamy v rómskych komunitách sprevádzajú rodiny s deťmi a pomáhajú im vytvoriť lepší štart do života. Spoznajte príbeh omamy Maťky a jej mentorky Ľubky. 

Učil si na súkromnej bratislavskej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním a predtým aj na Luníku IX. Čím boli pre teba tieto skúsenosti rozdielne?

Na Luníku IX chýbalo materiálne vybavenie. To je podľa mňa jediná vec, ktorá deti z týchto dvoch svetov odlišuje.

Inak sú to bežné deti s rovnakými potrebami – či pochádzajú z Luníka IX, alebo z bratislavskej smotánky. Majú podobné túžby aj sny.

Aj môj prístup k nim bol preto rovnaký. Nikdy som nevnímal nadané deti ako deti prvej kategórie a tie z Luníka IX ako deti druhej kategórie.

Pri nadaných deťoch som skôr narážal na predsudky a stereotypy, ktoré si prinášali z domu od rodičov. A rovnako aj rómske deti mali predsudky voči nerómskym, pretože ich nepoznali. Bolo medzi nimi vzájomné neporozumenie, lebo sa dovtedy jednoducho nestretli.

Pokoj, ktorý by som raz chcel mať aj vo svojom živote, nachádzam práve v hodnotách, ktoré mi odovzdali moji starí rodičia. A podobne to vnímam aj pri dnešných mladých. 

Snažil si sa tieto predsudky zbúrať? Ako?

Určite áno. Napríklad som zobral svojich nerómskych žiakov do Plaveckého Štvrtka, aby sa prvýkrát stretli s rómskymi deťmi. Nešlo mi o to, aby si len povedali, že spoznali Róma.

Chcel som, aby zažili, že je to úplne bežný človek ako každý iný. Spoločne sa učili, trávili čas a zrazu všetky predsudky zmizli. V tej chvíli zhodili akékoľvek masky, statusy a nálepky.

Dá sa aj na základe toho povedať, že deti potrebujú predovšetkým cítiť, že sú prijaté?

Áno. Potreba byť prijatý a pochopený je podľa mňa úplný základ. No ešte dôležitejší je pocit, že som milovaný. To je tá najväčšia hodnota. Nielen zo strany rodičov, ale aj priateľov, starých rodičov či blízkeho okolia. A práve s pocitom, že ma niekto má rád a že mu na mne záleží, prichádza aj pocit bezpečia. To ide ruka v ruke.

Presne toto deti potrebujú počuť: „Záleží mi na tebe. Mám ťa veľmi rád a chcem, aby si bol úspešný. Chcem, aby sa ti darilo. A aj keď sa ti niečo nepodarí alebo to nezvládneš, je to v poriadku.“ Toto sa snažím učiť rodičov aj deti.

Pravda však je, že veľakrát deti tieto slová od rodičov nepočujú.

Súhlasím, ale netreba to vzdávať. Mám dokonca peknú skúsenosť so svojím otcom, ktorý mi nikdy v živote nepovedal, že ma ľúbi.

Keď som začal chodievať z Bratislavy domov, vždy som ho na privítanie pobozkal a povedal: „Ľúbim ťa, čau.“ Nezáležalo mi na tom, či mi to opätuje.

On väčšinou len odvetil: „Dobre.“ Postupne som si ho tak trochu vychoval. (Smiech.) Naučil som ho, že je dôležité pustiť ma bližšie k sebe a otvoriť sa.

Aj mladí ľudia môžu byť nositeľmi hodnôt a niekedy učiť staršiu generáciu. Je veľmi dôležité, aby sme boli prepojení naprieč generáciami. Máme si navzájom čo odovzdať.

Staršie generácie rady frflú na tie mladšie a hovoria, že sú čoraz horšie. Čo hovoríš na mladú generáciu ty?

Podľa mňa neexistujú horšie generácie, existujú len generácie, ktorým nerozumieme. Hovoriť, že prichádzajú čoraz horšie generácie, môžu podľa mňa len ľudia, ktorí s mladými neprichádzajú do kontaktu.

Dnešní mladí sú veľmi trendoví, moderní a prirodzene vyrastajú s technológiami 21. storočia. Zároveň sú pevní vo svojich hodnotách, vedome ich kultivujú a podľa mňa život naozaj žijú, nielen prežívajú.

Je pre teba dôležitejšie vybudovať si s deťmi dobrý vzťah alebo im odovzdať vedomosti?

Ak medzi sebou nemáme vybudovaný kvalitný vzťah, deti nedokážu naplno prijímať všetky informácie, ktoré sa im snažím odovzdať. So vzťahom zároveň prichádza aj iný prístup a pochopenie, že sa vlastne chcú vzdelávať.

Študent si napokon aj tak nikdy neodnesie len to, čo som mu povedal. Vždy si odnesie najmä to, ako sa pri mne cítil. A práve to je pre mňa nesmierne dôležité.

Preto sa žiakov často pýtam: „Ako sa cítiš? Ako sa máš? Aké máš na danú vec názor? Ako to prežívaš? Je to pre teba v poriadku? Nie je toho na teba príliš veľa?“

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Čo ti pomáha budovať a utužovať tieto vzťahy?

Spoznávať žiakov cez ich svet – cez to, čo ich baví, akých majú hrdinov, aké sú ich sny a potreby.

Napríklad Harry Potter je na prvom stupni veľká téma. Pozrel som si všetky filmy, milujem to. Jedna z postáv, profesor elixírov Horace Slughorn, ktorý študentom ponúkal za odmenu tekuté šťastie, nám veľmi pomohla naučiť sa spolupracovať v triede.

Na slovenčine sme riešili dynamický opis a štvrtáci mali za úlohu namiešať horčicovo-citrónovú omáčku. Ja som ju ochutnával a hodnotil a víťazná skupina mohla získať tekuté šťastie. V skutočnosti mi však vôbec nešlo o chuť. Sledoval som, ako deti spolupracujú v skupinkách. Celé som to prepojil s ich hrdinami a príbehmi, ktoré poznajú. Takto sa k nim viem dostať oveľa bližšie.

Jedlo je pre mňa ďalšia krásna metóda. Deti rady jedia. Mám dvojplatničku a v triede som navaril množstvo jedál – aj také, ktoré deti v živote nevideli a nikdy predtým neskúšali. Jedli sme, mali sme čaje a nápoje, jednoducho sme„chálovali“. (Smiech.)

Nebojíš sa, že takto stratíš ako učiteľ autoritu?

A keby som ju aj stratil, bolo by to úplne v poriadku. Ja som autorita, ale nie som typ človeka, ktorý si ju potrebuje vynucovať alebo budovať cez strach. To nepotrebujem.

Potrebujem mať so žiakmi rovnocenný partnerský vzťah. Chcem, aby dieťa odišlo s pocitom, že Miško ho niečo naučil a že mu dal presne to, čo potrebovalo.

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím partnerský, kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Predpokladám, že vďaka takémuto prístupu máš s deťmi asi oveľa bližší vzťah ako iní učitelia. Otvárajú sa ti vďaka tomu viac?

Riešil som rodinu, v ktorej sa rodičia môjho žiaka rozchádzali. Bral som ho takmer ako vlastného syna. Raz večer mi zavolal, plakal a povedal: „Miško, mama sa rozišla s otcom.“ Povedal som mu, že všetko bude v poriadku, že tu pre neho budem a pomôžem mu.

Povedal som mu: „Ráno, keď prídeš do školy, hneď príď za mnou, vystískaj ma, porozprávame sa o tom. Ja ti pomôžem.“ A presne to sa stalo. Ráno prišiel, ani si nevyložil veci, hneď prišiel za mnou, objal ma, rozplakal sa a chvíľu sme tam len tak boli.

Dnes, keď ma tento chlapec uvidí, aj cez celú ulicu na mňa kričí: „Miško! Miško, stoj!“ To je pre učiteľa nádherná a výnimočná väzba. Želám to každému učiteľovi.

Akí by mali byť dobrí učitelia?

Neexistuje návod na to, ako byť dobrým učiteľom. Nie sú žiadne tipy, triky ani špeciálne metódy, ktoré by fungovali na každého. Existuje podľa mňa jedna jediná vec – byť autentický.

To je najdôležitejšie. Dieťa vycíti, keď je človek falošný. Vycíti, keď máte nasadenú masku. Deti vnímajú oveľa viac, než si často myslíme. Byť autentický je podľa mňa pri práci s deťmi kľúčové. Človek musí byť sám sebou.

Michal Sivák

Učiteľ a popularizátor inkluzívneho vzdelávania. Pôsobil na Súkromnej základnej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním v Bratislave, predtým učil deti na Luníku IX. Je zakladateľom iniciatívy EDUVOLÚCIA: Daruj doučko!, venuje sa lektorovaniu a mentoringu začínajúcich učiteľov. Na sociálnych sieťach sa venuje osvete o učiteľstve, boju proti predsudkom a podpore vzdelávania. V roku 2026 získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.