Vzdelanie a pozitívne príklady: Aj vďaka tomu sa môžu deti lepšie zaradiť do spoločnosti

Jolana a Štefan Nátherovci ukazujú, že poctivá práca s vylúčenými komunitami prináša výsledky. Najskôr je však potrebné prijať samého seba.

Nájsť svoje miesto v živote nie je vždy úplne jednoduché. Situácia môže byť ešte náročnejšia, ak človek pochádza z vylúčených komunít, voči ktorým majú mnohí ľudia predsudky. Svoje o tom vedia aj Jolana a Štefan Nátherovci z občianskeho združenia Nádej deťom, ktorí dlhé roky pracujú s rómskymi deťmi a mladými ľuďmi a pripravujú ich na život. Za svoju prácu získali aj ocenenie Biela vrana

Kľúčom k naplnenému životu je prijatie vlastnej identity

Jednou z kľúčových úloh združenia je pomôcť deťom vyrovnať sa so svojím pôvodom.

„Deťom a mladým ľuďom často hovoríme, že hoci nemohli rozhodnúť o tom, kam sa narodia, môžu rozhodnúť o tom, kým sa stanú. Často im hovoríme, že je dôležité, aby mysleli na to, ako môžu prežiť svoj život plnohodnotne. Aby sa nebáli nových vecí a nového prostredia. V prvom rade však potrebujú prijať svoju rómsku identitu a byť na ňu hrdí,“ vysvetľuje Jolana Nátherová.

Jolana je Rómka a túto otázku začala riešiť, až keď mala takmer 30 rokov. „Nevedela som, čo sa vo mne odohráva, až kým to raz neodhalila jedna psychologička. Povedala mi, že sa najprv musím vyrovnať sama so sebou,“ približuje.

„Neraz som sa hanbila za svoju rodinu až tak, že som svojich známych na ulici radšej tajne obišla. Vedela som, že by na mňa začali hlasno rómsky kričať, bozkávali by ma a objímali a všetci by sa potom na nás pozerali,“ spomína spoluzakladateľka občianskeho združenia Nádej deťom.

Jolana neskôr pochopila, že nikto nemôže ovplyvniť, do akej komunity alebo rodiny sa narodí.

„V prijatí mojej identity mi pomohla najmä viera. Boh ma stvoril ako Rómku a mal so mnou plán, ktorý dnes plním. Mala som možnosť cestovať a spoznať iné národy a kultúry. Zrazu som si uvedomila, že podobný temperament majú Taliani aj Španieli a že je úplne v poriadku byť Rómka. Pochopila som, že to, kto som, nie je podmienené tým, čo si o mne myslia ľudia na základe môjho výzoru alebo ich predsudkov,“ vysvetľuje.

Aby mladí Rómovia prijali svoju identitu, snažia sa im v rámci združenia ponúknuť veľa skutočných príbehov s dobrým koncom. „Neraz k nám do klubu voláme ľudí z projektu Živé knihy, ktorí deťom a mladým ľuďom rozprávajú svoje príbehy o odmietnutí a prekonávaní prekážok. Keď ich počúvajú, zisťujú, že majú podobné skúsenosti. Stávajú sa pre nich inšpiráciou a vzorom. Zrazu si uvedomia, že v tom nie sú sami a práve to im pomáha prijať samých seba,“ približuje Jolana Nátherová.

Prijatie vlastnej identity môže byť podľa Nátherovcov problémové najmä vtedy, ak sa ľudia z vylúčených komunít odhodlajú a rozhodnú žiť s majoritou. „Ak im nezostane nič z toho rómskeho a nasilu sa budú snažiť potlačiť v sebe, kto sú, nebude to pre nich dobré,“ zdôrazňuje.

Plnohodnotné vzdelanie je cesta za lepším životom, podporu musia mať deti aj doma

Nátherovci si uvedomujú, že veľa detí vyrastá v prostredí, ktoré im neposkytuje takmer žiadne možnosti na rozvoj osobnosti. Prostredie, ako aj vplyvy, ktorým sú vo svojich rodinách vystavené, podmieňujú ich citové otupovanie. Deti nemajú takmer žiadne očakávania a pozitívne predstavy o svojej budúcnosti, vzdelanie a príprava na školskú dochádzku tu nehrá takmer žiadnu úlohu.

Nátherovci v rámci svojho združenia pomáhajú deťom práve s prípravou do školy. Ukázalo sa, že deti, ktoré prešli ich desaťmesačným predškolským programom, majú jednoduchší nástup do školy a sú v nej úspešnejšie.

„Realita v komunite je úplne iná než v škole. Deti často nemajú vlastnú izbu, stôl na učenie či poličku, kam by si mohli uložiť knihy. Nevedia, čo ich v škole čaká. Naše deti sa neraz boja chodiť po schodoch, lebo ich doma nemajú. Vtedy stačí dieťa zobrať za ruku a dať mu pocit bezpečia, že sa bude mať dobre a nemá sa čoho báť,“ hovorí Štefan Náthera.

Čítajte aj: Teší nás, keď rodičia chcú pre svoje deti lepší život, hovoria manželia Nátherovci

Deti sa so sociálnymi pracovníkmi učia individuálne aj v skupine a časť aktivít prebieha u nich doma vrátane rozvoja zručností rodičov.

V združení nemalú pozornosť venujú práve tomu, aby si dôležitosť vzdelania uvedomovali aj ich rodičia a aby deti podporovali v učení, hoci u nich nemusela byť škola prioritou. Vysvetľujú im, aké je dôležité podporiť dieťa vo vzdelávaní a dodať mu odvahu v socializácii. Dať mu nádej, že vzdelávanie má zmysel a pomôže mu v lepšej budúcnosti.

Starším deťom pomáhajú aj v kariérnom poradenstve. „S deťmi sa veľa rozprávame o ich snoch a budúcnosti. Pomáhame im pri výbere školy a s ich rodičmi hovoríme  o tom, v čom je ich dieťa šikovné a že strednú alebo vysokú školu aj napriek mnohým pochybnostiam zvládne,“ hovorí Jolana Nátherová.

V združení im tak vyrástli generácie šikovných stredoškolákov aj vysokoškolákov, niektorí sa dostali aj do škôl v zahraničí. „Niekomu by sa mohlo zdať, že je to maličkosť, ale každá malá zmena v rómskych životoch znamená veľkú vec,“ dodáva.

Ľuďom treba dať príležitosť, aby boli pre iných prínosom

Podľa Nátherovcov mnohí Rómovia, ktorí žijú na okraji spoločnosti, svoj často neľahký život vnímajú ako osud. Ľuďom však často chýba iba šanca, aby dokázali, že sú schopní a prínosní pre spoločnosť.

„Medzi klientkami sme mali aj ženy, ktoré chodili vyberať kontajnery. My sme im však dali možnosť pomáhať alebo pracovať v našom združení, vďaka čomu získali novú životnú perspektívu,“ hovorí Štefan Náthera.

Manželský pár vyzdvihuje, že sa stále stretávajú s ľuďmi, ktorí nemajú predsudky a vedia ponúknuť pomocnú ruku, čo je vždy skvelý príklad aj pre ostatných.

„Medzi našimi Rómami je nesmierne veľa šikovných ľudí a majstrov. Ľudia z majority im v Banskej Bystrici a okolí ponúkajú prácu a sú s nimi spokojní. Máme dokonca skúsenosť, keď bohatý zamestnávateľ ponúkol peniaze nášmu klientovi, aby si urobil vodičský preukaz, a neskôr mu požičal peniaze na auto,“ približuje Jolana Nátherová.

V rámci svojich aktivít sa zameriavajú aj na to, aby sa Rómovia nebáli nových vecí a nového prostredia. „Pre niektorých je náročné aj to, že sa vymania zo svojej komunity a zrazu sú vo svete Nerómov. Je však dôležité, aby ako Rómovia poznali svoju históriu a hodnotu vzájomnej pomoci, nech budú kdekoľvek vo svete,“ dopĺňa.

Na riešenie rómskych otázok treba vôľu, máme nástroje aj fungujúce príklady

Nátherovci sa práci s rómskou komunitou venujú dlhé roky a vidia reálne výsledky. Ako problém vnímajú najmä to, že u nás sa vzdelávanie detí z vylúčených komunít a generačná chudoba neriešia systematicky. Existujú pritom rôzne nástroje na zlepšenie postavenia Rómov, ktoré súvisia s ich zamestnávaním, bývaním, zdravím aj vzdelávaním.

„Sú to štyri kľúčové témy, na ktorých sme aj my aktívne spolupracovali s bývalou splnomocnenkyňou pre rómske komunity. Sú rozpracované tak dobre, že s nimi môže pracovať každá samospráva,“ približuje Jolana Nátherová.

„Hoci na to boli vyhradené financie, nikto ich nečerpal, pretože neexistuje kľúč, ako samosprávy motivovať, aby vo svojich komunitách prinášali riešenia. V tejto oblasti skôr vládne nezáujem, nie je to priorita,“ dodáva.

Občianske združenie Nádej deťom od roku 2015 stálo spolu s ďalšími odborníkmi na rómsku problematiku pri zrode podkladov pre strategické dokumenty. Jedným z nich je aj balík Take Away, v rámci ktorého sa obce môžu inšpirovať pri rozvoji vylúčených komunít. Napríklad ako vysporiadať pozemky v komunitách, ako stavať kanalizácie, ako riešiť výstavbu domov a bytov, ale aj ako môžu starostovia vytvárať pracovné miesta a podporovať vzdelávanie.

„Našťastie máme na Slovensku veľa pekných príkladov, ako sa dá pracovať s rómskou komunitou. Jedným z nich je aj iniciatíva bývalého starostu Spišského Hrhova Vladimíra Ledeckého, ktorý dal šancu Rómom a zamestnal ich,“ vyzdvihujú Nátherovci.

Jolana a Štefan Nátherovci

S rómskou komunitou začali pracovať v roku 1994 a o štyri roky založili občianske združenie Nádej deťom. Organizácia vznikla ako reakcia na problémy v spoločnosti, keď po Nežnej revolúcii bolo veľa rodín deložovaných do náhradných bytov a po strate zamestnania prestali alebo si nemohli dovoliť platiť nájomné, čo ovplyvnilo aj ich vzťahy a životy ich detí. Aj preto sa manželia rozhodli pomáhať pri ich integrácii do spoločnosti. Za svoju dlhoročnú prácu získali ocenenie Biela vrana, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2. 

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Manželia Nátherovci: Teší nás, keď rodičia chcú pre svoje deti lepší život

Keď s komunitnou prácou začínali, viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Dnes majú mnohé z nich strednú školu aj vysokoškolský diplom.

Manželia Nátherovci už viac ako 25 rokov pracujú s rómskou komunitou v Banskej Bystrici. Jolana je Rómka a Štefan Neróm. Spoločne založili občianske združenie Nádej deťom. Pripravujú deti na školskú dochádzku, sprevádzajú ich dospievaním a pomáhajú aj ich rodičom. Za svoju celoživotnú prácu získali v roku 2020 ocenenie Biela vrana, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako rodiny spočiatku vnímali ich vzťah,
  • aká bola ich cesta k práci s vylúčenými komunitami,
  • kedy si povedali, že to má zmysel,
  • prečo je dobré, že sú na všetko dvaja.

Ako ste sa zoznámili?

Štefan: Práve teraz v januári oslavujeme štyridsiate výročie sobáša. Spoznali sme sa ešte za socializmu na strednej škole v Banskej Bystrici, obaja sme bývali na internáte. Ja som bol v treťom ročníku a Jolka bola prváčka.

Hoci bola krásna, viac ma zaujalo jej vnútro. Navyše sme boli obaja také zranené duše. Môj otec zomrel, keď som mal tri roky a žil som sám s mamou. Ako všetci aj my sme túžili po láske.

Jolana: Na mojom Štefanovi ma zaujalo, že dobre hral futbal. Mal husté kučeravé vlasy a krásne modré oči. (smiech)

Jolana, vy ste vyrastali v rómskej komunite, ale neskôr ste sa s rodinou presťahovali do Bátoviec. Aké bolo vaše spolunažívanie s majoritou? 

Jolana: Ako dieťa som zažila aj život v osade Lipovina. Niektoré rómske rodiny tam vyrábali nepálené tehly, ktoré si od nich kupovali ľudia z majority, iní vedeli pracovať so železom či opraviť pracovné náradie. Medzi mužmi boli aj mnohí muzikanti. Ženy šili oblečenie, vyrábali tkanice a háčkovali záclony, ktoré potom predávali na jarmokoch. Moja krstná mama vedela liečiť zvieratá bylinkami a stará mama bola zasa dedinská husiarka.

Osadu v roku 1968 zaplavili a na jej území vznikla vodná nádrž Lipovina. Moja rodina sa vždy túžila stať súčasťou dediny, a tak si v nej kúpila domy. Ľudia si tam vzájomne pomáhali. Ženy pracovali na poliach a učili sa pestovať plodiny. Muži zase vypomáhali pri rôznych stavebných prácach, za čo dostávali peniaze. Rómovia sa tu bežne stretávali s majoritou aj pri rôznych príležitostiach, ako boli oslavy a pohreby. Dnes je to už úplne inak.

Spočiatku som nikomu nehovorila, že som Rómka. Ľudia si rómsku identitu často spájajú s tmavou farbou pleti, ja som mala šťastie, lebo mám svetlú pleť a oči.

Rómske deti sa v kolektíve často stretávajú s odmietaním. Aká bola vaša skúsenosť?

Jolana: Spočiatku som nikomu nehovorila, že som Rómka. Ľudia si rómsku identitu často spájajú s tmavou farbou pleti, ja som mala šťastie, lebo mám svetlú pleť a oči. Moji spolužiaci sa to dozvedeli, až keď do školy prišiel otec, aby sa opýtal, ako sa mi darí. V tom čase pracoval v Lýbii a prišiel domov. Bol to typický Róm, tzv. Rumunger – tmavooký, kučeravý a navyše opálený.

Spomínam si, ako jedna spolužiačka utekala za dievčatami, že na internáte chytili nejakého Cigána. Vtedy sa dozvedeli, že je to môj otec. Stratila som niektoré kamarátky, lebo som ich vraj oklamala.

Netuším, čo som im mala povedať a načo. Mala som však šťastie na jednu vychovávateľku, ktorá sa ma neraz zastala. Poznala históriu rómskeho národa a učila ma prijať rómsku identitu.

Mnohí ľudia majú stále predsudky a rodičia často zle nesú, ak si ich dieťa vyberie partnera, ktorý úplne nespĺňa ich predstavy. Ako to bolo vo vašom prípade?

Štefan: Spočiatku sa ma mama neustále pýtala, čo na tej Jolane vidím. Jej rómstvo som však nikdy neriešil, miloval som ju.

Jolana: Moja rodina najskôr nebola nadšená, že chcem ísť do školy a na internát. V tom čase bolo u Rómov bežné, že sa mladé dievča vydá. Doma sme žili ako tradičná rómska rodina. Minule som napočítala, že som mala približne 74 bratrancov a sesterníc.

Čítajte aj: Vzdelanie a pozitívne príklady: Aj vďaka tomu sa môžu deti lepšie zaradiť do spoločnosti

Keď sa môj otec dozvedel, že mám priateľa Neróma, rozhodol, že ak chcem naďalej chodiť do školy, Štefan sa musí prísť predstaviť a máme sa zasnúbiť. Bála som sa mu to povedať, pretože som vedela, že majorita sa v šestnástich rokoch nezasnubuje.

Veľmi nás prekvapilo, že v tom čase viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Zistili sme, že iba dve tamojšie deti dokončili strednú školu.

Čo napokon rozhodlo o tom, že rómska rodina prijala „gadža“? 

Štefan: Musím priznať, že som vôbec nevedel, ako také prvé zoznámenie prebieha. Myslel som si, že sa stretnem s jej rodičmi, ale na moje prekvapenie dom bol plný ľudí. Čakali nás strýkovia a starí otcovia, doslova poradný zbor.

Uplatňovala sa tam tradícia „romani kris“, ktorá v niektorých lokalitách stále pretrváva – o dôležitých veciach sa v rámci rodiny rozhoduje spoločne. Na rovinu sa ma opýtali, ako to s Jolkou myslím. Úprimne som im povedal, že mám ich dcéru rád a chcem si ju vziať za ženu. Dôležitú úlohu tu zohrala jej krstná mama, s ktorou vyrastala odmalička a dávala jej cenné rady. Nakoniec ma prijali.

Jolana: Veľkú úlohu zohralo aj to, že môj otec mal podobný príbeh ako Štefan. Mal iba dva roky, keď stratil svojho otca. Aj Štefan vyrastal bez otca a môj ocko si ho obľúbil.

Ocenenie Biela vrana ste získali za dlhoročnú prácu s rómskou komunitou. Ako ste sa k nej dostali?

Štefan: Po škole sme si obaja našli prácu a začali sme žiť v jednoizbovom nájomnom byte. Potom prišli naše tri deti. V roku 1994 sme začali študovať komunitnú prácu zameranú na misie. Za Jolkou raz prišiel misionár a poprosil ju, aby s ním išla za jednou rómskou rodinou, ktorej požičal peniaze.

Jolka ho vopred upozornila, aby nečakal, že ich ešte uvidí. Bývali v sociálnej bytovke, kde bolo veľa neplatičov a neboli to iba Rómovia. V 90. rokoch po privatizácii deložovali veľa rodín, ktoré stratili zamestnanie.

Pri odchode nás obkľúčil hlúčik malých rómskych detí, ktoré nás zasypali otázkami.

Jolana: Zostala som zaskočená ich zvedavosťou. Stála som medzi nimi v bielom kostýme a nechceli ma pustiť. Dokola sa vypytovali, za kým sme prišli, čo tam robíme a či za nimi ešte prídeme. Neustále sa ma dotýkali a takmer celú ma zašpinili. (smiech) Chcela som ujsť, no aby sa mi to podarilo, musela som im sľúbiť, že sa k nim na druhý deň vrátime.

Štefan: V tú noc sme nevedeli zaspať. Uvedomili sme si, že sme tým deťom dali sľub. Ráno sme to oznámili našim deťom, tie zavolali svojich kamarátov a spoločne sme sa vybrali do bytovky. Dá sa povedať, že vtedy sa začala naša služba.

Ako vyzerali vaše začiatky? Ako ste vyberali spoločné aktivity? 

Jolana: Bolo leto a my sme za deťmi začali chodili každý týždeň. Určité znalosti sme nadobudli vďaka štúdiu spomenutej komunitnej práce. Bol to program, ktorý sa venoval rozvoju detí z ulice. Neskôr sme sa inšpirovali aj prácou organizácie Člověk v tísni v Brne, ktorá robila veľa s Rómami.

Spočiatku sme sa stretávali vonku, no navštevovali sme aj ich rodiny, aby nám začali dôverovať a verili, že s ich deťmi chceme naozaj zmysluplne tráviť čas.

Všetky deti, ktoré u nás absolvovali predškolský program, pokračovali ďalej vo vzdelávaní na základnej škole a neboli automaticky preradené do špeciálnych škôl.

Popritom sme si robili výskum a analýzu prostredia, aby sme zistili potreby komunity. Veľmi nás prekvapilo, že v tom čase viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Zistili sme, že iba dve tamojšie deti dokončili strednú školu. Dievčatá obyčajne otehotneli pred osemnástymi narodeninami, chlapci sa zase potulovali po okolí. Ich rodičia stratili prácu a mali dlhy.

Aj na základe toho sme pre deti zostavili rôzne programy, napríklad predškolský program, ktorý je prípravou na prvý ročník základnej školy, a začali sme s doučovaním. Pre mladé dievčatá sme založili Babinec a pre chlapcov Chlapinec. Naším cieľom bolo a stále je, aby aj mladí Rómovia prechádzali bezpečným dospievaním. Aby dievčatá mali záujem študovať na stredných školách a chlapci nepodliehali závislosti, ale sa pripravovali na svoje budúce povolanie.

Rodinám sme začali poskytovať sociálne služby, ako sú hľadanie práce či možnosť splácania dlhov.

Štefan: Neskôr sme si v bytovke upravili kočikáreň. Raz nás deti zaviedli do zdevastovaného dvojizbového bytu, kam chodili narkomani, bol plný špiny. Miestnych rodín sme sa spýtali, čo by sme s tým mohli urobiť.

Zanedbaný byt sme napokon spoločne vypratali, vyviezli sme z neho asi päť ton odpadu. Veľa ľudí a známych nám vtedy pomohlo so zbierkou.

Detí nám postupne pribúdalo. Už sme ďalej nevedeli fungovať z našich prostriedkov a zo súkromných zbierok, a tak sme v roku 1998 založili občianske združenie Nádej deťom a začali sa mu naplno venovať. Takmer štyri roky sme však naše kluby robili ako dobrovoľníci popri práci.

Čo všetko sa za roky vašej aktívnej práce zmenilo v komunite?

Jolana: Zmenilo sa toho veľa. Všetky deti, ktoré u nás absolvovali predškolský program, pokračovali ďalej vo vzdelávaní na základnej škole a neboli automaticky preradené do špeciálnych škôl.

To sa nám darí dodnes. Náš školský program pomáha deťom dosahovať lepšie výsledky, čím sa zvyšujú ich šance pokračovať v štúdiu na stredných školách.

Ukázalo sa, že rómske ženy môžu byť skvelými vychovávateľkami. Jednou z nich je aj Mária, ktorá nám najskôr pomáhala v predškolskom klube, strúhala pastelky a chystala deťom desiatu. Neskôr sama viedla časť vzdelávania a dnes sa venuje ďalším ženám, ktoré učia okrem svojich detí aj iné z komunity.

Aj takto vedieme rodičov k tomu, aby prevzali zodpovednosť za vzdelávanie svojich detí. Veľmi nás teší, keď mladí rodičia povedia, že pre svoje deti chcú lepší život a vzdelanie.

Štefan: Všetky deti, ktoré minulý rok skončili deviaty ročník, pokračujú v štúdiu na stredných školách. Dvanásť mladých ľudí skončilo vysokú školu. To najkrajšie však je, keď nám stredoškoláci a vysokoškoláci pomáhajú ako dobrovoľníci.

Tejto práci sa venujete už takmer 30 rokov, vyžaduje veľké nasadenie a vytrvalosť. Čo vás na nej najviac teší? V akom momente si dokážete povedať, že to má naozaj zmysel?

Jolana: So Štefanom veríme, že naša práca je naše poslanie. Každá malá pozitívna zmena nám prináša veľkú radosť. Neustále meniaca sa spoločnosť nám vždy prináša nové výzvy, vďaka ktorým máme možnosť pracovať veľmi kreatívne. Keď sa vaša práca stane životným štýlom, je náročné oddeliť ju od bežného života. Preto je dobré, že sme v tom dvaja.

Jolana a Štefan Nátherovci

S rómskou komunitou začali pracovať ešte v roku 1994 a o štyri roky založili občianske združenie Nádej deťom. Organizácia vznikla ako reakcia na problémy v spoločnosti, keď po Nežnej revolúcii bolo veľa rodín deložovaných do náhradných bytov a po strate zamestnania prestali alebo si nemohli dovoliť platiť nájomné, čo ovplyvnilo aj ich vzťahy a životy ich detí. Aj preto sa manželia rozhodli pomáhať pri ich integrácii do spoločnosti. Za svoju dlhoročnú prácu získali ocenenie Biela vrana

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

6 smartfónov, ktoré perfektne odzrkadľujú aktuálne technologické trendy

Čítaj viac

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac