Dôležité historické udalosti 20. storočia by sme si mali pripomínať, tvrdí riaditeľka neziskovej organizácie Post Bellum. Antisemitizmus sa podľa nej druhou svetovou vojnou neskončil. Na školách sa dnes stále málo učí o období totalít. Sandra Polovková porozprávala, ako môžeme o týchto témach vzdelávať mladých, prečo by sme si mali dávať pozor na spomienkový optimizmus na obdobie pred rokom ‘89 a čo spôsobuje rozdeľovanie spoločnosti.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
- či chcú pamätníci hovoriť o holokauste a období totalít,
- prečo je nám židovská kultúra na Slovensku neznáma,
- či nám prospieva spomienkový optimizmus na obdobie komunizmu,
- ako mladí ľudia dokážu zmeniť svoje postoje zažitou skúsenosťou.
Nedávno ste upozornili na Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu kampaňou: „Vaše číslo je 69 000 a nie je šťastné. Mohli ste byť jednou z obetí, ktorú si holokaust vyžiadal.“ Prečo je dôležité pripomínať si významné udalosti našej histórie?
Naša kampaň chcela pripomenúť osudy 69-tisíc ľudí zo Slovenska, ktorých zavraždili počas holokaustu. Ak by sme hovorili o dnešnom území Slovenska, ktoré bolo vtedy zmenšené Viedenskou arbitrážou, počet zavraždených ľudí je oveľa vyšší. Obetí bolo približne 100-tisíc. Nemôžeme na to zabúdať, lebo tieto udalosti formujú našu súčasnosť. Stali sa pred necelými 80 rokmi a spomienky sú stále živé. Dodnes medzi nami žijú svedkovia, ktorí si veľa pamätajú. Je dôležité, aby sme si pripomínali ich príbehy a nedovolili, aby sa čosi podobné opäť zopakovalo.
Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu je pamätný deň, keď bol oslobodený jeden z najdrastickejších koncentračných vyhladzovacích táborov Auschwitz-Birkenau pri Osvienčime. Nacisti v ňom zavraždili tisíce ľudí iba na základe toho, že mali iný pôvod, než aký pripúšťala ideológia. Počas holokaustu zomrelo v koncentračných táboroch takmer šesť miliónov Židov. Spolu s nimi mnohí ďalší, ktorých nacistická perzekúcia označila za politických odporcov alebo sa z dôvodu hendikepu, sexuálnej či etnickej príslušnosti stali neprijateľnými pre spoločnosť.
Nachádzate dnes v spoločnosti nejaké paralely s tým, čo sa udialo v minulosti?
Nehľadala by som v tom úplne paralely, pretože je to minulosť. Mali by sme však nahlas hovoriť o tom, čo sa naozaj stalo, a neskrývať sa za nejaké masky. Týka sa to aj obrancov prezidenta slovenského ľudáckeho režimu Jozefa Tisa, podľa ktorých za svoje zločiny nenesie zodpovednosť. Mnohí dnes tvrdia, že našim židovským spoluobčanom udelil výnimky. Väčšina ich však nedostala, o čom by vedela rozprávať aj americká autorka žijúca na Slovensku Madeline Vadkerty. Vo svojej knihe Slovutný pán prezident priniesla jasné dôkazy o tom, ako ľudia adresovali listy prezidentovi a žiadali o milosť, no márne. Tvrdenie, že Tiso bol mierotvorcom a zachraňoval ľudí, je hlúposť a nie fakt. Aj preto s jeho obhajobou nesúhlasím.
Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne. Slovenský štát nebol v našej histórii jediný, ktorý označil vybrané skupiny ľudí za nepriateľov.
Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne. Slovenský štát nebol v našej histórii jediný, ktorý označil vybrané skupiny ľudí za nepriateľov a následne ich prenasledoval. Veľmi viditeľné to bolo aj počas ďalších desaťročí komunistického režimu. Tí, ktorí s ním nesúhlasili, boli odsúdení za vlastizradu a mnohí aj nespravodlivo väznení v neľudských podmienkach.
Je možné antisemitizmus a populizmus v spoločnosti zastaviť? Čo by sme mali robiť, ak sa deje neprávosť?
Židia sú prenasledovaní veky vekov. Antisemitizmus nie je a nebol ukončený druhou svetovou vojnou, stále pokračuje. Mali by sme sa mať na pozore pred rétorikou politikov a vplyvných ľudí, ktorí dostávajú priestor v médiách a nemajú problém označovať isté skupiny ľudí za nepriateľov národa alebo sa neštítia rozdeľovať spoločnosť.
Práve tento spôsob komunikácie môže podnecovať spoločnosť k nenávisti a viesť k radikalizácii, ktorá môže dopadnúť veľmi dramaticky. To, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny, je špičkou ľadovca. Keď sa deje násilie v uliciach alebo ľudia začnú dostávať rôzne vyhrážky, sú to jasné signály, že sa história opakuje a môže nás to všetkých zasiahnuť.
Dokumentujete príbehy ľudí, ktorí prežili hrôzy druhej svetovej vojny. Stretávate sa niekedy s tým, že sa ľudia nechcú k prežitej ťažkej životnej skúsenosti vracať?
Stretávame sa s tým často. Platí to nielen o ľuďoch, ktorí prežili druhú svetovú vojnu, ale aj perzekúcie počas komunistického režimu. Je to prirodzené, lebo zažili traumu. V mnohých prípadoch môžeme hovoriť doslova o zázraku, že prežili. Niektorí sa po nahrávaní príbehu napokon rozhodnú, že ho nechcú zverejniť alebo že ho chcú publikovať pod pseudonymom. Je to spôsobené aj tým, že antisemitizmus je v našej spoločnosti stále zakorenený.
Pred druhou svetovou vojnou žila na našom území židovská komunita a bola súčasťou našej spoločnosti. Väčšina Židov však bola vyvraždená. Nečudo, že dnes poriadne ani nepoznáme židovské tradície a kultúru. To ponúka priestor na rôzne konšpirácie a klamstvá, ktoré sa na internete rýchlo šíria.
Mnohí, ktorí prežili holokaust, zanevreli na náboženstvo. Veľa ľudí sa rozhodlo zmeniť alebo utajiť svoju židovskú identitu.
Ako sa dnes žije na Slovensku pamätníkom, ktorí zažili hrôzy v rôznych obdobiach našej histórie?
Keď sa rozprávame s ľuďmi, ktorí prežili vojnu alebo holokaust, bývajú znepokojení. Ak sa niekto zdraví Na stráž! alebo vidia v parlamente sedieť sympatizantov Jozefa Tisa, vzbudzuje to v nich značné obavy. Nemyslím si však, že je to pre nich jediný dôvod strachu. Ich životy ovplyvnili hrôzy, ktoré si sotva dokážeme predstaviť. Najradšej by na ne zabudli, čo sa, samozrejme, nedá. Následne prišiel ďalší režim.
Mnohí, ktorí prežili holokaust, zanevreli na náboženstvo. Veľa ľudí sa rozhodlo zmeniť alebo utajiť svoju židovskú identitu. Pri rozhovoroch s ľuďmi z druhej generácie sa často dozvedáme, že o svojom pôvode nevedeli. Buď sa o ňom doma nehovorilo, alebo o ňom sami nechceli hovoriť. Mnohí sa dodnes boja o svoju slobodu a majú obavy o vývoj spoločnosti.
V organizácii Post Bellum sa venujete aj vzdelávaniu mladých. Majú dnes prehľad o historických udalostiach, zaujíma ich to?
Robíme zážitkové workshopy pre mladých. V každej triede sa nájde skupinka študentov, ktorá je v revolte a nechce byť súčasťou aktivity. Spomínam si, ako sme minulý rok boli v divadle v Bátovciach. Mali sme skupinku ôsmakov a deviatakov zo základnej školy. Niektorí sa nechceli zapojiť. Naše workshopy sú však postavené na hre. Každý má nejakú postavu, takže skôr či neskôr na neho príde rad. Tí, ktorí boli na začiatku proti, boli napokon najviac zapálení a sledovali, ako sa celá hra skončí. Ono sa to v nejakom momente vždy zlomí. Mladí sú vždy zvedaví, ako sa situácia vyvinie a bude pokračovať.
Záujem z ich strany o modernú históriu je. Otázne je, či je pre nich zaujímavý a atraktívny spôsob klasického frontálneho vyučovania a memorovania dátumov alebo sa radšej učia prostredníctvom zážitku a konkrétnych životných osudov. Nie sú to príliš vzdialené dejiny, aj preto sa o nich mladí chcú rozprávať. Aj cez prežité ľudské príbehy si upevňujú svoje morálne hodnoty.
Na začiatku študentom pridelíme postavy, ktoré počas dňa hrajú. Vychádzame zo skutočných príbehov pamätníkov, ktoré sme v Post Bellum zdokumentovali.
Ako fungujú vaše vzdelávacie projekty?
Ponúkame workshopy pre žiakov a študentov na základných a stredných školách. Je o ne čoraz väčší záujem. Pandémia však zamiešala karty aj nám, niektoré sme preto transformovali do online prostredia. Každý z workshopov sa venuje inej téme – či už ide o komunistický režim, druhú svetovú vojnu, alebo obdobie Nežnej revolúcie. Workshop trvá celý deň a zúčastňuje sa na ňom maximálne 35 žiakov.
Na začiatku študentom pridelíme postavy, ktoré počas dňa hrajú. Vychádzame zo skutočných príbehov pamätníkov, ktoré sme v Post Bellum zdokumentovali. Mladí cestujú v čase. Často robia rozhodnutia ako postavy príbehu, ktorý sa kedysi stal.
Po ukončení fázy hry, keď vystupujú zo svojich postáv, spoločne diskutujeme. Hovoríme o tom, čo zažili a čo sa počas dňa zmenilo. Na začiatku i na konci workshopu dostávajú identické postojové dotazníky, z ktorých neraz vidíme zmenu v ich uvažovaní. Po workshope už nie sú celkom presvedčení o tom, že Slovensko patrí iba Slovákom alebo že za holokaust môžu Nemci.
V jednom rozhovore ste spomínali, že popieračov holokaustu je medzi nami stále veľa. Vnímate to aj medzi mladými ľuďmi?
Na workshopoch sa stretávame s reakciami niektorých študentov, ktorí majú o holokauste isté pochybnosti. Myslia si, že história sa odohrala trochu inak. Môže za to vzdelávací systém i prostredie, ktoré ich obklopuje. V dobe konšpirácií a šíriacich sa hoaxov sa im nemožno veľmi čudovať.
Ak sa pozrieme na niektoré knihy o histórii, ktoré dnes vychádzajú, je to pre nás výstražný signál a mali by sme sa voči tomu vymedziť. Ak sa dezinformácie šíria aj v školskom prostredí, je dôležité to riešiť. Popieračov holokaustu je medzi nami veľa. No u mladých by som to skôr vnímala ako spôsob ich revolty. Mnohí chcú niekam patriť. Nachádzajú sa v období puberty a je prirodzené, že prežívajú obdobie vzdoru. Nelámala by som nad nimi palicu. Je dôležité s nimi diskutovať prostredníctvom faktov a príbehov.
Ak sa dezinformácie šíria aj v školskom prostredí, je dôležité to riešiť. Popieračov holokaustu je medzi nami veľa.
Medzi vaše projekty patria aj putovné výstavy. V ktorých mestách na Slovensku ich dnes ľudia môžu vidieť?
Aktuálne sa naša putovná výstava Po 2. svetovej vojne presunula na východ Slovenska do mestečka Giraltovce. Návštevníci sa na nej môžu zoznámiť s 15 príbehmi ľudí, ktorí majú za sebou zverstvá vojny. Medzi nimi s Martou Szilárdovou, ktorá zažila geto, koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau i pochod smrti. Ďalším hrdinom je bývalý väzeň koncentračného tábora a partizán Otto Šimko, ktorý v roku 2017 dostal aj Cenu pamäti národa.
Koncom marca sa výstava presunie do Lamača v Bratislave, keď si budeme pripomínať 80. výročie prvých transportov zo Slovenska do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Sme radi, že sa nám príbehy, na ktoré by sa nemalo zabudnúť, darí dostať do najrozličnejších kútov Slovenska.
O ktorých obdobiach našej histórie by sa podľa vás malo v spoločnosti hovoriť viac?
Mali by sme viac hovoriť aj o období komunizmu. Spomienkový optimizmus na bývalý režim je v ľuďoch hlboko zakorenený. Nebolo to však len obdobie pionierov a iskričiek, ale doba, ktorá obmedzovala ľudské práva a slobody. Nie je vôbec cesta, aby sme sa čo i len v spomienkovom optimizme vracali pred rok 1989. Je nezmysel, ak si niekto myslí, že za čias socialistického Československa nám bolo iba dobre. Mali by sme sa o tom rozprávať nielen ako o období cenzúry, ale aj cez konkrétne ľudské osudy.
Je to obdobie, o ktorom sa dnes v školách takmer vôbec neučí. Mnohí mladí ľudia nepoznajú fakty. V našej spoločnosti nie je konsenzus, že to, čo sa dialo pred rokom ‘89, bolo nesprávne. Treba sa však jasne vymedziť voči diktatúre a obmedzovaniu slobody slova. Jasné pomenovanie chýb by nám pomohlo rozlíšiť, v akom kontexte používajú pojmy niektorí politici i samotní ľudia. Napríklad o slobode slova dnes počúvame často v inom význame, v akom je v skutočnosti definovaná. To je manipulácia.
Čím si vás Post Bellum získalo?
Získalo si ma najmä tým, že chcem žiť v slobodnej spoločnosti. Takisto skutočnými príbehmi ľudí, ktorí zažili hrôzy predošlých režimov. Predtým som nebola úplne veľkou fanúšičkou histórie a dejepisu. Vďaka združeniu Post Bellum sa dnes na ňu pozerám inak. Nechcem, aby sa situácie spred niekoľkých desaťročí opakovali. Tie nástrahy, ktoré by to mohli umožniť, sú tu však stále prítomné.
Každý deň čelíme v našom združení novým výzvam. Snažíme sa presvedčiť nielen donorov, ale aj spoločnosť a mladých na školách, že sa o týchto témach potrebujeme rozprávať. Stretnutia s pamätníkmi sú pre nás nesmierne prínosné. Nielenže sa s nimi rozprávame o tom, čo prežili, ale z mnohých z nich sa stávajú priatelia.
Post Bellum dokumentuje príbehy, na ktoré sa zabudlo alebo sa malo zabudnúť. Môžu nám pomôcť poučiť sa z moderných dejín a urobiť všetko pre to, aby sa minulosť neopakovala. Aktivity organizácie, ktorá sa na Slovensku snaží vzdelávať o dôležitých udalostiach histórie mladých, podporila Férová Nadácia O2.
Loading...
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
