Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu, hovorí Ondrej Schütz

Podľa riaditeľa debatnej asociácie je schopnosť posudzovať informácie ako orientácia v lese.

Autor Marek Hudec

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum19. 8. 2021

Na sociálnych sieťach na nás vyskakuje milión správ. Ktorým by sme však v záplave hoaxov a konšpirácií mali veriť? Ondrej Schütz je riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie, neziskovky, ktorá už od roku 1999 učí mladých kritickému mysleniu. Tento rok pripravujú aj svoju prvú olympiádu. Každý z nás túto schopnosť do istej miery má, no je dôležité ju pestovať. Schütz vraví, že vedieť filtrovať informácie je dnes dôležitejšie než kedykoľvek predtým.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

ako by sme mali ku kritickému mysleniu viesť deti,
ako debatovať s ľuďmi, ktorí veria konšpiráciám,
prečo sme náchylní veriť jednoduchým vysvetleniam,
ako bude vyzerať prvá olympiáda kritického myslenia.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií. V súvislosti s nimi sa často spomína kritické myslenie ako niečo, čo by nám malo pomôcť odlíšiť nepravdy od serióznych informácií. Ako by ste tento pojem definovali?

Je to široké označenie. Kritické myslenie sa dnes stalo atraktívnym pojmom, podobne ako sa ním okolo roku 2000 stalo čokoľvek s označením „európske“.” Veľa ľudí sa mylne domnieva, že kritické myslenie je práve to, čo si myslia oni. Keď prídu na školy učiť kritické myslenie, ukazujú študentom obrázky s klamlivými správami a zdôrazňujú, čo je správny názor a čo nie. Ak sa náhodou niektorá správa nezhoduje s presvedčením študentov, ich argumenty ďalej nevnímajú.

Ja by som kritické myslenie definoval ako ochotu rozprávať sa s niekým o niečom, na čo nemáme spoločný názor, a zároveň ja som ochotný ten svoj na konci diskusie zmeniť, ak mi oponent ponúkne lepšie argumenty. Je to schopnosť, ktorú by sme mohli prirovnať k orientácii v lese. Dá sa zlepšovať a každý ju do istej miery má.

Môžeme ho aplikovať na tento príklad? Chlapec sa bicykluje po lese, môže ísť dvomi smermi. Chce ísť doľava, lebo je to cesta, ktorou už v minulosti šiel a bola mu príjemná. Mama mu však zozadu kričí, aby šiel doprava, pretože v posledných týždňoch mrzlo a vľavo bude priveľa ľadu. Mal by teda prehodnotiť svoju vedomosť z minulosti.

Na tomto príklade vidíme jednu dôležitú vec súvisiacu s kritickým myslením. Mnohí nehodnotia informácie kriticky, pretože k nim majú vytvorenú nejakú citovú väzbu. Najťažšie je to s takými informáciami, ktoré sú dôležité pre našu identitu. Môže to súvisieť s ideológiou: som ľavičiar, pravičiar, veriaci, ateista? Človek sa prirodzene hlási k vedomostiam, ktoré súvisia s jeho identitou, a keď niekto takú informáciu napadne, má pocit, že napadli jeho identitu, a namiesto toho, aby začal premýšľať, zapne sa v ňom emočná reakcia.

Kritické myslenie je teda myslenie zbavené emócií?

Nie. Emócie do rozhodovania patria, ale potrebujeme vedieť premýšľať nad tým, prečo si niektoré veci myslíme. Teda kritické myslenie je, zjednodušene povedané, myslenie o myslení.

Dali ste sa niekedy nachytať nepravdou na internete?

Samozrejme, každý sme náchylný podliehať takzvaným kognitívnym skresleniam. Pamätáte si, keď pred tromi rokmi zhorel Notre Dame? Nasledujúci deň sa na internete objavila fotografia dvoch moslimov, pravdepodobne Severoafričanov, ktorí sa pri nešťastí usmievali. Na druhý deň mnohé médiá písali, že fotografia je zmanipulovaná, aby nepodporovali jej rasistický motív. A to som zdieľal aj ja, i keď som si tú správu neoveril. Lenže fotografia bola nakoniec skutočná, žiadna fotomontáž.

Dvoch moslimov skutočne zachytili, ako prechádzajú popod policajnú pásku pred horiacou katedrálou. Keď s nimi neskôr robili rozhovor, vraveli, že ich pobavilo niečo iné, čo neúviselo s nešťastím. Musíme si uvedomiť, že hoaxy a nepravdy môžu šíriť aj seriózne médiá, nielen zopár konšpiračných stránok a že každý im môže uveriť. Máme totiž mozog nastavený tak, aby rozmýšľal skratkovito.

Ako nájsť pravdu vo svete hoaxov? Overujte, ale aj počúvajte, radí psychológ

Prečo to tak je?

Súvisí to s evolúciou. Nie som biológ, a preto vám poviem len zjednodušené vedecké informácie. Náš mozog sa naučil niektoré procesy robiť rýchlejšie, lebo je to preň výhodné. Keď náš predok začul, že niečo v kroví zašušťalo, a začal by rozmýšľať, či je to jeho žena zbierajúca bobule alebo tiger, než by si to vyhodnotil, predátor by ho zrejme zabil. Keď však začal rovno utekať a až potom sa začal zamýšľať, čo ho v kríkoch vystrašilo, pravdepodobnejšie by prežil.

Kritické myslenie strácame, keď sme spokojní so všetkým, čo čítame. Aj keď čítame správu z denníka, ktorému veríme, musíme si uvedomovať, že správy v ňom písali ľudia s chybami.

Pocit ohrozenia je teda silnejší než racionálne rozmýšľanie. Preto konšpirácie často pracujú s pocitom ohrozenia a strachu?

Nie je to úplne rovnaké. Poznáte bestseller Myslenie rýchle a pomalé? Autor Daniel Kahneman v ňom opisuje fenomén rýchleho myslenia, ktoré si bežne neuvedomujeme. Keď ideme cez cestu, neprepočítavame vzdialenosť áut. Niektoré akcie robí naše podvedomie automaticky. A vďakabohu, veď keby sme museli nad všetkým rozmýšľať, asi by sme umreli.

Automatizované myslenie často vyvoláva emócia, hormón. Keď nám niekto v prázdnom dome nečakane zaklope na plece, vyskočíme, hoci vieme, že tam nie je duch. Náš mozog reaguje na všetko, čo je iné a narušuje status quo. No a niekedy v nás strach prežíva dlhšie, čo podporuje vieru v hoaxy a konšpirácie.

Na Facebooku na nás vyskakuje milión správ. Kedy by som mal zapnúť kritické myslenie?

Asi vás táto odpoveď nepoteší, ale mali by ste ho mať zapnuté vždy. Kritické myslenie strácame, keď sme spokojní so všetkým, čo čítame. Aj keď čítame správu z denníka, ktorému veríme, musíme si uvedomovať, že správy v ňom písali ľudia s chybami.

Musíme vedieť rozlišovať typy správ. Sú objektívne opisy udalostí, ktoré sú v médiách zriedkavé. Potom spravodajstvo s nejakým prístupom, ktoré sa stále snaží objektívne informovať. Potom poznáme názorové články, ktoré síce nič nefalšujú, ale interpretujú realitu cez svoje videnie sveta. No a štvrtým typom článkov sú propagandistické manipulatívne texty, ktorým by sme sa mali vyhýbať.

Predstavte si, že za vami príde mama, ktorá si niekde prečítala, že zem je plochá. Ako by ste jej to vyvrátili? Ako by ste postupovali?

Záleží, či si prečítala správu, ktorá je pre ňu dôležitá. Ak je to niečo, čo až tak ani nie, napríklad hoax, že AIDS vymysleli Američania proti černochom alebo že u nás existuje homoloby, alebo že zem je plochá, musím tomu človeku najprv ukázať, že má môj rešpekt. Nebudem sa ho snažiť presviedčať, dávať mu hlúpe otázky, budem sa snažiť pochopiť jeho argumenty, pýtať sa ho na čo najviac detailov, upozorňovať na problémy v jeho argumentoch, poukazovať na logické diery. Postupne možno sám pochopí nezmysel.

Ak sa s ním budem logicky rozprávať, zabránim tomu, aby v ňom prevládli emócie nad rozumom. Budem sa snažiť nájsť niečo, čo máme spoločné. Napríklad že obaja chceme, aby bolo Slovensko dobrou krajinou alebo že nechceme zabíjať deti, hoci jeden z nás je proti interrupciám a jeden stále za. Potom sa môžem začať pýtať: ak súhlasíš s týmto výrokom, dáva ti zmysel tento ďalší? Ak so mnou súhlasí v premise a potom odsúhlasí každý ďalší rozumný argument, mal by súhlasiť aj so záverom.

Ak moja mama príde s tvrdením, že nás chcú farmafirmy očipovať pri očkovaní, budem sa jej pýtať: a skutočne sú v tom všetci lekári a všetci zamestnanci? Horšie je, ak človek žije v konšpiráciách dlho, vtedy moje argumenty nemusia stačiť. Vtedy si poviem, že nemusím toho človeka na mieste presvedčiť, dôležité je už len to, že sa rozprávame. Možno so mnou nebude súhlasiť, ale neskôr, keď sa bude rozprávať s kamarátmi, ktorí majú podobné konšpiračné názory, použije aj niektorý z mojich argumentov.

Ak človek žije v konšpiráciách dlho, argumenty nemusia stačiť. Vtedy si poviem, že nemusím toho človeka na mieste presvedčiť, už len to, že sa rozprávame, je dôležité.

Nie všetky konšpirácie vieme vyvrátiť, hoci zdravý rozum nám vraví, že sú to blbosti. Keď sa rozprávate s človekom, ktorý im verí, musíte prijať, že aj evidentná hlúposť v sebe môže mať kus pravdy?

Treba sa reálne zamyslieť, či ja nie som hlúpy. Zvážiť, či by aj tá blbosť nemohla za istých okolností dávať zmysel. Vtedy získam aj vlastné argumenty. Spojené štáty mali v 60. rokoch loď v Tonkinskom zálive, ktorú napadol Vietcong. Na základe toho vstúpili do vojny s Vietnamom.

Konšpirátori tvrdili, že USA si napadli loď samy, aby mali zámienku na spustenie konfliktu. No a ľudia, ktorí sa roky venovali kritickému mysleniu, sa im smiali. Keď sa neskôr odtajnili informácie z archívov, zistilo sa, že na konšpiráciách bol predsa kus pravdy. Ja netvrdím, že by sme mali veriť hoaxom, ale vravím, že každý sa môže mýliť.

Čítajte aj: Kristína Tormová: Často sa zamýšľam, ako sa ľudia, ktorí vypisujú hejty, správajú k svojej rodine

O koronavíruse koluje konšpirácia, že unikol z laboratória a že je umelo vytvorený. Všimnite si, čo vravel americký epidemiológ Anthony Fauci. On nehovoril, že vírus určite neunikol z laboratória, ale že je to veľmi nepravdepodobné. V dnešnej dobe skutočne ničomu nemôžeme veriť na 100 percent. Mali by sme však v sebe pestovať základnú dôveru v inštitúcie a argumentovať v zmysle pravdepodobnosti.

Ľudia často čítajú správy, aby sa z nich dozvedeli základné informácie. Nechcú sa nad obsahom zamýšľať. Zdá sa vám, že v súčasnosti sa musíme nad informáciami zamýšľať viac než v minulosti?

Sme v dobe obrovského pretlaku informácií, ktoré človek jednoducho nemôže konzumovať bez kritického myslenia. Ak to robí, môže mať šťastie, keď odoberá zoznam niekoľkých dobrých médií. Človek, ktorý nechce premýšľať, nech si preverí médiá, ktoré sleduje. Či majú etický kódex, či uverejňujú opravy, píšu ospravedlnenia, ak sa pomýlili? Aké majú titulky? Nie sú príliš bulvárne? Majú už v názvoch hodnotiace kritériá?

Zdá sa vám, že v súčasnosti dezinformácie prežívajú vďaka internetu a sociálnym sieťam?

Poviem vám len svoj názor. Pamätám si vznik blogov. Jeden rok ich písalo 50 ľudí, o rok neskôr už tisíce. Ich autori sa razom stali influencermi, mnohí aj kvalitnými žurnalistami, ako je Karol Sudor alebo Samo Marec. No nie všetci boli dobrí. Kým v 19. storočí mohlo svoje názory šíriť v médiách len zopár jednotlivcov, dnes sme v opačnom extréme. Každý môže mať stránku, ktorá je graficky na nerozoznanie od stránky CNN. Facebook je samostatná kategória, tam každá prezdieľaná správa vyzerá rovnako bez ohľadu na jej kvalitu.

Dnes sa aj k deťom cez mobily dostáva pretlak informácií. Je to asi iné ako v minulosti. Ako ich viesť ku kritickému mysleniu?

Je to naša dlhodobá agenda. Ku kritickému mysleniu by ich mali viesť školy. Už sa do osnov podarilo dostať základy finančnej gramotnosti. Väčší problém než to, že si ľudia vezmú zlú hypotéku, je dnes to, že prestávame veriť inštitúciám, veríme len správam, ktoré potvrdzujú, čo chceme. Mali by preto vzniknúť nové kurzy alebo predmety.

Organizujete debatné turnaje. Ako by mala vyzerať dobrá debata?

Dnešné debaty na verejnosti majú dva veľké problémy. Jedným je, že účastníci do nich často prichádzajú s naučenými argumentmi, ktoré len opakujú. Druhým problémom je, že účastníci na seba príliš málo reagujú. Debata by mala stáť na dôkladnom budovaní argumentov alebo ich deštrukcii. Keď prídem do parlamentu predložiť zákon, mal by som postupne zdôvodniť, prečo to chcem spraviť, napríklad že keď zavedieme otcovskú dovolenku, bude to mať nasledujúce dôsledky. Potom príde druhá strana, ktorá zareaguje, že sa to nestane, lebo…

V dnešnej dobe skutočne ničomu nemôžeme veriť na 100 percent. Mali by sme v sebe však pestovať základnú dôveru v inštitúcie a argumentovať v zmysle pravdepodobnosti.

Kto sa do turnajov môže prihlásiť a ako prebiehajú?

Slovenská debatná asociácia organizuje celoročné debatné súťaže, ako Juniorská debatná liga pre žiakov a žiačky druhého stupňa základných škôl a Slovenská debatná liga pre študentov a študentky stredných škôl. Do týchto súťaží sa môže prihlásiť každý, kto navštevuje nejakú strednú alebo základnú školu. Okrem toho sa v Česku a na Slovensku organizujú aj turnaje pre vysokoškolákov a vysokoškoláčky a v blízkej budúcnosti by sme chceli zorganizovať aj prvý medzifiremný turnaj.

Debatný formát pre každú z týchto skupín sa líši. Typický stredoškolský turnaj pozostáva zo štyroch debát, v ktorých proti sebe debatujú trojčlenné tímy. Dve debaty prebiehajú na takzvanú pripravovanú tézu, ktorú tímy dostali mesiac dopredu, aby si o nej zistili čo najviac a pripravili si argumenty za a proti. Ďalšie dve tézy dostanú hodinu pred debatou a musia improvizovať. Základoškoláci to majú podobné, ale debatujú v dvojčlenných tímoch a majú o debatu menej.

Prvý raz organizujete olympiádu kritického myslenia. Ako v nej určíte víťaza?

Naše debatné súťaže sú určené pre mladých, ktorí sú ochotní postaviť sa a hovoriť niečo verejne. Hľadali sme spôsob, ako učiť kritické myslenie deti, ktoré sa boja rozprávať alebo sa boja konfrontácie.

Olympiáda by mala mať tri časti. V prvej by mali vyhľadávať a overovať informácie, nájsť ich pôvodný zdroj. Bude to síce časovo obmedzené, ale nebude to stáť na rýchlosti. V druhej časti budú interpretovať dáta, budú musieť určiť, ktorý graf je dobrý, hľadať v textoch logické chyby. No a tretia časť je zameraná na posudzovanie informácií. Budú sa snažiť obhájiť nejaký argument, zisťovať, ktorý je silnejší.

Spoločnost O2 dlhododobo podporuje mediálnu gramotnosť, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na kultiváciu informačného priestoru a publikovanie overených informácií. Spolu so Slovenskou debatnou asociáciou uspelo v grantovom programe Vráťme rozum na internet tento rok 12 projektov zameraných na kritické myslenie. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Ondrej Schütz

Riaditeľ Slovenskej debatnej asociácie. Pochádza z Košíc, neskôr študoval v Brne politológiu a medzinárodné vzťahy. Pôsobil ako hlavný rozhodca Slovenskej debatnej ligy a tréner tímu na majstrovstvách sveta v debatovaní. Je lektorom Akadémie kritického myslenia. Pred Slovenskou debatnou asociáciou pracoval v marketingu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum20. 5. 2026

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
ako v japončine mizne ego,
prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka.

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“.

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru.

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje.

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami.

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál.

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech).

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie.

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať.

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu.

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze.

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší.

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta.

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry?

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť.

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.