Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu, hovorí Ondrej Schütz

Podľa riaditeľa debatnej asociácie je schopnosť posudzovať informácie ako orientácia v lese.

Autor Marek Hudec

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum19. 8. 2021

Na sociálnych sieťach na nás vyskakuje milión správ. Ktorým by sme však v záplave hoaxov a konšpirácií mali veriť? Ondrej Schütz je riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie, neziskovky, ktorá už od roku 1999 učí mladých kritickému mysleniu. Tento rok pripravujú aj svoju prvú olympiádu. Každý z nás túto schopnosť do istej miery má, no je dôležité ju pestovať. Schütz vraví, že vedieť filtrovať informácie je dnes dôležitejšie než kedykoľvek predtým.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

ako by sme mali ku kritickému mysleniu viesť deti,
ako debatovať s ľuďmi, ktorí veria konšpiráciám,
prečo sme náchylní veriť jednoduchým vysvetleniam,
ako bude vyzerať prvá olympiáda kritického myslenia.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií. V súvislosti s nimi sa často spomína kritické myslenie ako niečo, čo by nám malo pomôcť odlíšiť nepravdy od serióznych informácií. Ako by ste tento pojem definovali?

Je to široké označenie. Kritické myslenie sa dnes stalo atraktívnym pojmom, podobne ako sa ním okolo roku 2000 stalo čokoľvek s označením „európske“.” Veľa ľudí sa mylne domnieva, že kritické myslenie je práve to, čo si myslia oni. Keď prídu na školy učiť kritické myslenie, ukazujú študentom obrázky s klamlivými správami a zdôrazňujú, čo je správny názor a čo nie. Ak sa náhodou niektorá správa nezhoduje s presvedčením študentov, ich argumenty ďalej nevnímajú.

Ja by som kritické myslenie definoval ako ochotu rozprávať sa s niekým o niečom, na čo nemáme spoločný názor, a zároveň ja som ochotný ten svoj na konci diskusie zmeniť, ak mi oponent ponúkne lepšie argumenty. Je to schopnosť, ktorú by sme mohli prirovnať k orientácii v lese. Dá sa zlepšovať a každý ju do istej miery má.

Môžeme ho aplikovať na tento príklad? Chlapec sa bicykluje po lese, môže ísť dvomi smermi. Chce ísť doľava, lebo je to cesta, ktorou už v minulosti šiel a bola mu príjemná. Mama mu však zozadu kričí, aby šiel doprava, pretože v posledných týždňoch mrzlo a vľavo bude priveľa ľadu. Mal by teda prehodnotiť svoju vedomosť z minulosti.

Na tomto príklade vidíme jednu dôležitú vec súvisiacu s kritickým myslením. Mnohí nehodnotia informácie kriticky, pretože k nim majú vytvorenú nejakú citovú väzbu. Najťažšie je to s takými informáciami, ktoré sú dôležité pre našu identitu. Môže to súvisieť s ideológiou: som ľavičiar, pravičiar, veriaci, ateista? Človek sa prirodzene hlási k vedomostiam, ktoré súvisia s jeho identitou, a keď niekto takú informáciu napadne, má pocit, že napadli jeho identitu, a namiesto toho, aby začal premýšľať, zapne sa v ňom emočná reakcia.

Kritické myslenie je teda myslenie zbavené emócií?

Nie. Emócie do rozhodovania patria, ale potrebujeme vedieť premýšľať nad tým, prečo si niektoré veci myslíme. Teda kritické myslenie je, zjednodušene povedané, myslenie o myslení.

Dali ste sa niekedy nachytať nepravdou na internete?

Samozrejme, každý sme náchylný podliehať takzvaným kognitívnym skresleniam. Pamätáte si, keď pred tromi rokmi zhorel Notre Dame? Nasledujúci deň sa na internete objavila fotografia dvoch moslimov, pravdepodobne Severoafričanov, ktorí sa pri nešťastí usmievali. Na druhý deň mnohé médiá písali, že fotografia je zmanipulovaná, aby nepodporovali jej rasistický motív. A to som zdieľal aj ja, i keď som si tú správu neoveril. Lenže fotografia bola nakoniec skutočná, žiadna fotomontáž.

Dvoch moslimov skutočne zachytili, ako prechádzajú popod policajnú pásku pred horiacou katedrálou. Keď s nimi neskôr robili rozhovor, vraveli, že ich pobavilo niečo iné, čo neúviselo s nešťastím. Musíme si uvedomiť, že hoaxy a nepravdy môžu šíriť aj seriózne médiá, nielen zopár konšpiračných stránok a že každý im môže uveriť. Máme totiž mozog nastavený tak, aby rozmýšľal skratkovito.

Ako nájsť pravdu vo svete hoaxov? Overujte, ale aj počúvajte, radí psychológ

Prečo to tak je?

Súvisí to s evolúciou. Nie som biológ, a preto vám poviem len zjednodušené vedecké informácie. Náš mozog sa naučil niektoré procesy robiť rýchlejšie, lebo je to preň výhodné. Keď náš predok začul, že niečo v kroví zašušťalo, a začal by rozmýšľať, či je to jeho žena zbierajúca bobule alebo tiger, než by si to vyhodnotil, predátor by ho zrejme zabil. Keď však začal rovno utekať a až potom sa začal zamýšľať, čo ho v kríkoch vystrašilo, pravdepodobnejšie by prežil.

Kritické myslenie strácame, keď sme spokojní so všetkým, čo čítame. Aj keď čítame správu z denníka, ktorému veríme, musíme si uvedomovať, že správy v ňom písali ľudia s chybami.

Pocit ohrozenia je teda silnejší než racionálne rozmýšľanie. Preto konšpirácie často pracujú s pocitom ohrozenia a strachu?

Nie je to úplne rovnaké. Poznáte bestseller Myslenie rýchle a pomalé? Autor Daniel Kahneman v ňom opisuje fenomén rýchleho myslenia, ktoré si bežne neuvedomujeme. Keď ideme cez cestu, neprepočítavame vzdialenosť áut. Niektoré akcie robí naše podvedomie automaticky. A vďakabohu, veď keby sme museli nad všetkým rozmýšľať, asi by sme umreli.

Automatizované myslenie často vyvoláva emócia, hormón. Keď nám niekto v prázdnom dome nečakane zaklope na plece, vyskočíme, hoci vieme, že tam nie je duch. Náš mozog reaguje na všetko, čo je iné a narušuje status quo. No a niekedy v nás strach prežíva dlhšie, čo podporuje vieru v hoaxy a konšpirácie.

Na Facebooku na nás vyskakuje milión správ. Kedy by som mal zapnúť kritické myslenie?

Asi vás táto odpoveď nepoteší, ale mali by ste ho mať zapnuté vždy. Kritické myslenie strácame, keď sme spokojní so všetkým, čo čítame. Aj keď čítame správu z denníka, ktorému veríme, musíme si uvedomovať, že správy v ňom písali ľudia s chybami.

Musíme vedieť rozlišovať typy správ. Sú objektívne opisy udalostí, ktoré sú v médiách zriedkavé. Potom spravodajstvo s nejakým prístupom, ktoré sa stále snaží objektívne informovať. Potom poznáme názorové články, ktoré síce nič nefalšujú, ale interpretujú realitu cez svoje videnie sveta. No a štvrtým typom článkov sú propagandistické manipulatívne texty, ktorým by sme sa mali vyhýbať.

Predstavte si, že za vami príde mama, ktorá si niekde prečítala, že zem je plochá. Ako by ste jej to vyvrátili? Ako by ste postupovali?

Záleží, či si prečítala správu, ktorá je pre ňu dôležitá. Ak je to niečo, čo až tak ani nie, napríklad hoax, že AIDS vymysleli Američania proti černochom alebo že u nás existuje homoloby, alebo že zem je plochá, musím tomu človeku najprv ukázať, že má môj rešpekt. Nebudem sa ho snažiť presviedčať, dávať mu hlúpe otázky, budem sa snažiť pochopiť jeho argumenty, pýtať sa ho na čo najviac detailov, upozorňovať na problémy v jeho argumentoch, poukazovať na logické diery. Postupne možno sám pochopí nezmysel.

Ak sa s ním budem logicky rozprávať, zabránim tomu, aby v ňom prevládli emócie nad rozumom. Budem sa snažiť nájsť niečo, čo máme spoločné. Napríklad že obaja chceme, aby bolo Slovensko dobrou krajinou alebo že nechceme zabíjať deti, hoci jeden z nás je proti interrupciám a jeden stále za. Potom sa môžem začať pýtať: ak súhlasíš s týmto výrokom, dáva ti zmysel tento ďalší? Ak so mnou súhlasí v premise a potom odsúhlasí každý ďalší rozumný argument, mal by súhlasiť aj so záverom.

Ak moja mama príde s tvrdením, že nás chcú farmafirmy očipovať pri očkovaní, budem sa jej pýtať: a skutočne sú v tom všetci lekári a všetci zamestnanci? Horšie je, ak človek žije v konšpiráciách dlho, vtedy moje argumenty nemusia stačiť. Vtedy si poviem, že nemusím toho človeka na mieste presvedčiť, dôležité je už len to, že sa rozprávame. Možno so mnou nebude súhlasiť, ale neskôr, keď sa bude rozprávať s kamarátmi, ktorí majú podobné konšpiračné názory, použije aj niektorý z mojich argumentov.

Ak človek žije v konšpiráciách dlho, argumenty nemusia stačiť. Vtedy si poviem, že nemusím toho človeka na mieste presvedčiť, už len to, že sa rozprávame, je dôležité.

Nie všetky konšpirácie vieme vyvrátiť, hoci zdravý rozum nám vraví, že sú to blbosti. Keď sa rozprávate s človekom, ktorý im verí, musíte prijať, že aj evidentná hlúposť v sebe môže mať kus pravdy?

Treba sa reálne zamyslieť, či ja nie som hlúpy. Zvážiť, či by aj tá blbosť nemohla za istých okolností dávať zmysel. Vtedy získam aj vlastné argumenty. Spojené štáty mali v 60. rokoch loď v Tonkinskom zálive, ktorú napadol Vietcong. Na základe toho vstúpili do vojny s Vietnamom.

Konšpirátori tvrdili, že USA si napadli loď samy, aby mali zámienku na spustenie konfliktu. No a ľudia, ktorí sa roky venovali kritickému mysleniu, sa im smiali. Keď sa neskôr odtajnili informácie z archívov, zistilo sa, že na konšpiráciách bol predsa kus pravdy. Ja netvrdím, že by sme mali veriť hoaxom, ale vravím, že každý sa môže mýliť.

Čítajte aj: Kristína Tormová: Často sa zamýšľam, ako sa ľudia, ktorí vypisujú hejty, správajú k svojej rodine

O koronavíruse koluje konšpirácia, že unikol z laboratória a že je umelo vytvorený. Všimnite si, čo vravel americký epidemiológ Anthony Fauci. On nehovoril, že vírus určite neunikol z laboratória, ale že je to veľmi nepravdepodobné. V dnešnej dobe skutočne ničomu nemôžeme veriť na 100 percent. Mali by sme však v sebe pestovať základnú dôveru v inštitúcie a argumentovať v zmysle pravdepodobnosti.

Ľudia často čítajú správy, aby sa z nich dozvedeli základné informácie. Nechcú sa nad obsahom zamýšľať. Zdá sa vám, že v súčasnosti sa musíme nad informáciami zamýšľať viac než v minulosti?

Sme v dobe obrovského pretlaku informácií, ktoré človek jednoducho nemôže konzumovať bez kritického myslenia. Ak to robí, môže mať šťastie, keď odoberá zoznam niekoľkých dobrých médií. Človek, ktorý nechce premýšľať, nech si preverí médiá, ktoré sleduje. Či majú etický kódex, či uverejňujú opravy, píšu ospravedlnenia, ak sa pomýlili? Aké majú titulky? Nie sú príliš bulvárne? Majú už v názvoch hodnotiace kritériá?

Zdá sa vám, že v súčasnosti dezinformácie prežívajú vďaka internetu a sociálnym sieťam?

Poviem vám len svoj názor. Pamätám si vznik blogov. Jeden rok ich písalo 50 ľudí, o rok neskôr už tisíce. Ich autori sa razom stali influencermi, mnohí aj kvalitnými žurnalistami, ako je Karol Sudor alebo Samo Marec. No nie všetci boli dobrí. Kým v 19. storočí mohlo svoje názory šíriť v médiách len zopár jednotlivcov, dnes sme v opačnom extréme. Každý môže mať stránku, ktorá je graficky na nerozoznanie od stránky CNN. Facebook je samostatná kategória, tam každá prezdieľaná správa vyzerá rovnako bez ohľadu na jej kvalitu.

Dnes sa aj k deťom cez mobily dostáva pretlak informácií. Je to asi iné ako v minulosti. Ako ich viesť ku kritickému mysleniu?

Je to naša dlhodobá agenda. Ku kritickému mysleniu by ich mali viesť školy. Už sa do osnov podarilo dostať základy finančnej gramotnosti. Väčší problém než to, že si ľudia vezmú zlú hypotéku, je dnes to, že prestávame veriť inštitúciám, veríme len správam, ktoré potvrdzujú, čo chceme. Mali by preto vzniknúť nové kurzy alebo predmety.

Organizujete debatné turnaje. Ako by mala vyzerať dobrá debata?

Dnešné debaty na verejnosti majú dva veľké problémy. Jedným je, že účastníci do nich často prichádzajú s naučenými argumentmi, ktoré len opakujú. Druhým problémom je, že účastníci na seba príliš málo reagujú. Debata by mala stáť na dôkladnom budovaní argumentov alebo ich deštrukcii. Keď prídem do parlamentu predložiť zákon, mal by som postupne zdôvodniť, prečo to chcem spraviť, napríklad že keď zavedieme otcovskú dovolenku, bude to mať nasledujúce dôsledky. Potom príde druhá strana, ktorá zareaguje, že sa to nestane, lebo…

V dnešnej dobe skutočne ničomu nemôžeme veriť na 100 percent. Mali by sme v sebe však pestovať základnú dôveru v inštitúcie a argumentovať v zmysle pravdepodobnosti.

Kto sa do turnajov môže prihlásiť a ako prebiehajú?

Slovenská debatná asociácia organizuje celoročné debatné súťaže, ako Juniorská debatná liga pre žiakov a žiačky druhého stupňa základných škôl a Slovenská debatná liga pre študentov a študentky stredných škôl. Do týchto súťaží sa môže prihlásiť každý, kto navštevuje nejakú strednú alebo základnú školu. Okrem toho sa v Česku a na Slovensku organizujú aj turnaje pre vysokoškolákov a vysokoškoláčky a v blízkej budúcnosti by sme chceli zorganizovať aj prvý medzifiremný turnaj.

Debatný formát pre každú z týchto skupín sa líši. Typický stredoškolský turnaj pozostáva zo štyroch debát, v ktorých proti sebe debatujú trojčlenné tímy. Dve debaty prebiehajú na takzvanú pripravovanú tézu, ktorú tímy dostali mesiac dopredu, aby si o nej zistili čo najviac a pripravili si argumenty za a proti. Ďalšie dve tézy dostanú hodinu pred debatou a musia improvizovať. Základoškoláci to majú podobné, ale debatujú v dvojčlenných tímoch a majú o debatu menej.

Prvý raz organizujete olympiádu kritického myslenia. Ako v nej určíte víťaza?

Naše debatné súťaže sú určené pre mladých, ktorí sú ochotní postaviť sa a hovoriť niečo verejne. Hľadali sme spôsob, ako učiť kritické myslenie deti, ktoré sa boja rozprávať alebo sa boja konfrontácie.

Olympiáda by mala mať tri časti. V prvej by mali vyhľadávať a overovať informácie, nájsť ich pôvodný zdroj. Bude to síce časovo obmedzené, ale nebude to stáť na rýchlosti. V druhej časti budú interpretovať dáta, budú musieť určiť, ktorý graf je dobrý, hľadať v textoch logické chyby. No a tretia časť je zameraná na posudzovanie informácií. Budú sa snažiť obhájiť nejaký argument, zisťovať, ktorý je silnejší.

Spoločnost O2 dlhododobo podporuje mediálnu gramotnosť, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na kultiváciu informačného priestoru a publikovanie overených informácií. Spolu so Slovenskou debatnou asociáciou uspelo v grantovom programe Vráťme rozum na internet tento rok 12 projektov zameraných na kritické myslenie. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Ondrej Schütz

Riaditeľ Slovenskej debatnej asociácie. Pochádza z Košíc, neskôr študoval v Brne politológiu a medzinárodné vzťahy. Pôsobil ako hlavný rozhodca Slovenskej debatnej ligy a tréner tímu na majstrovstvách sveta v debatovaní. Je lektorom Akadémie kritického myslenia. Pred Slovenskou debatnou asociáciou pracoval v marketingu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, bola Liberty laureátkou Cena Inakosti 2026 v katetórii pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.

Páčil sa vám článok?

Ondrej Schütz

Mohlo by vás zaujímať

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul

Liberty Blake Simon

Mohlo by vás zaujímať

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul