Na sociálnych sieťach na nás vyskakuje milión správ. Ktorým by sme však v záplave hoaxov a konšpirácií mali veriť? Ondrej Schütz je riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie, neziskovky, ktorá už od roku 1999 učí mladých kritickému mysleniu. Tento rok pripravujú aj svoju prvú olympiádu. Každý z nás túto schopnosť do istej miery má, no je dôležité ju pestovať. Schütz vraví, že vedieť filtrovať informácie je dnes dôležitejšie než kedykoľvek predtým.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
- ako by sme mali ku kritickému mysleniu viesť deti,
- ako debatovať s ľuďmi, ktorí veria konšpiráciám,
- prečo sme náchylní veriť jednoduchým vysvetleniam,
- ako bude vyzerať prvá olympiáda kritického myslenia.
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií. V súvislosti s nimi sa často spomína kritické myslenie ako niečo, čo by nám malo pomôcť odlíšiť nepravdy od serióznych informácií. Ako by ste tento pojem definovali?
Je to široké označenie. Kritické myslenie sa dnes stalo atraktívnym pojmom, podobne ako sa ním okolo roku 2000 stalo čokoľvek s označením „európske“.” Veľa ľudí sa mylne domnieva, že kritické myslenie je práve to, čo si myslia oni. Keď prídu na školy učiť kritické myslenie, ukazujú študentom obrázky s klamlivými správami a zdôrazňujú, čo je správny názor a čo nie. Ak sa náhodou niektorá správa nezhoduje s presvedčením študentov, ich argumenty ďalej nevnímajú.
Ja by som kritické myslenie definoval ako ochotu rozprávať sa s niekým o niečom, na čo nemáme spoločný názor, a zároveň ja som ochotný ten svoj na konci diskusie zmeniť, ak mi oponent ponúkne lepšie argumenty. Je to schopnosť, ktorú by sme mohli prirovnať k orientácii v lese. Dá sa zlepšovať a každý ju do istej miery má.
Môžeme ho aplikovať na tento príklad? Chlapec sa bicykluje po lese, môže ísť dvomi smermi. Chce ísť doľava, lebo je to cesta, ktorou už v minulosti šiel a bola mu príjemná. Mama mu však zozadu kričí, aby šiel doprava, pretože v posledných týždňoch mrzlo a vľavo bude priveľa ľadu. Mal by teda prehodnotiť svoju vedomosť z minulosti.
Na tomto príklade vidíme jednu dôležitú vec súvisiacu s kritickým myslením. Mnohí nehodnotia informácie kriticky, pretože k nim majú vytvorenú nejakú citovú väzbu. Najťažšie je to s takými informáciami, ktoré sú dôležité pre našu identitu. Môže to súvisieť s ideológiou: som ľavičiar, pravičiar, veriaci, ateista? Človek sa prirodzene hlási k vedomostiam, ktoré súvisia s jeho identitou, a keď niekto takú informáciu napadne, má pocit, že napadli jeho identitu, a namiesto toho, aby začal premýšľať, zapne sa v ňom emočná reakcia.
Kritické myslenie je teda myslenie zbavené emócií?
Nie. Emócie do rozhodovania patria, ale potrebujeme vedieť premýšľať nad tým, prečo si niektoré veci myslíme. Teda kritické myslenie je, zjednodušene povedané, myslenie o myslení.
Dali ste sa niekedy nachytať nepravdou na internete?
Samozrejme, každý sme náchylný podliehať takzvaným kognitívnym skresleniam. Pamätáte si, keď pred tromi rokmi zhorel Notre Dame? Nasledujúci deň sa na internete objavila fotografia dvoch moslimov, pravdepodobne Severoafričanov, ktorí sa pri nešťastí usmievali. Na druhý deň mnohé médiá písali, že fotografia je zmanipulovaná, aby nepodporovali jej rasistický motív. A to som zdieľal aj ja, i keď som si tú správu neoveril. Lenže fotografia bola nakoniec skutočná, žiadna fotomontáž.
Dvoch moslimov skutočne zachytili, ako prechádzajú popod policajnú pásku pred horiacou katedrálou. Keď s nimi neskôr robili rozhovor, vraveli, že ich pobavilo niečo iné, čo neúviselo s nešťastím. Musíme si uvedomiť, že hoaxy a nepravdy môžu šíriť aj seriózne médiá, nielen zopár konšpiračných stránok a že každý im môže uveriť. Máme totiž mozog nastavený tak, aby rozmýšľal skratkovito.
Prečo to tak je?
Súvisí to s evolúciou. Nie som biológ, a preto vám poviem len zjednodušené vedecké informácie. Náš mozog sa naučil niektoré procesy robiť rýchlejšie, lebo je to preň výhodné. Keď náš predok začul, že niečo v kroví zašušťalo, a začal by rozmýšľať, či je to jeho žena zbierajúca bobule alebo tiger, než by si to vyhodnotil, predátor by ho zrejme zabil. Keď však začal rovno utekať a až potom sa začal zamýšľať, čo ho v kríkoch vystrašilo, pravdepodobnejšie by prežil.
Kritické myslenie strácame, keď sme spokojní so všetkým, čo čítame. Aj keď čítame správu z denníka, ktorému veríme, musíme si uvedomovať, že správy v ňom písali ľudia s chybami.
Pocit ohrozenia je teda silnejší než racionálne rozmýšľanie. Preto konšpirácie často pracujú s pocitom ohrozenia a strachu?
Nie je to úplne rovnaké. Poznáte bestseller Myslenie rýchle a pomalé? Autor Daniel Kahneman v ňom opisuje fenomén rýchleho myslenia, ktoré si bežne neuvedomujeme. Keď ideme cez cestu, neprepočítavame vzdialenosť áut. Niektoré akcie robí naše podvedomie automaticky. A vďakabohu, veď keby sme museli nad všetkým rozmýšľať, asi by sme umreli.
Automatizované myslenie často vyvoláva emócia, hormón. Keď nám niekto v prázdnom dome nečakane zaklope na plece, vyskočíme, hoci vieme, že tam nie je duch. Náš mozog reaguje na všetko, čo je iné a narušuje status quo. No a niekedy v nás strach prežíva dlhšie, čo podporuje vieru v hoaxy a konšpirácie.
Na Facebooku na nás vyskakuje milión správ. Kedy by som mal zapnúť kritické myslenie?
Asi vás táto odpoveď nepoteší, ale mali by ste ho mať zapnuté vždy. Kritické myslenie strácame, keď sme spokojní so všetkým, čo čítame. Aj keď čítame správu z denníka, ktorému veríme, musíme si uvedomovať, že správy v ňom písali ľudia s chybami.
Musíme vedieť rozlišovať typy správ. Sú objektívne opisy udalostí, ktoré sú v médiách zriedkavé. Potom spravodajstvo s nejakým prístupom, ktoré sa stále snaží objektívne informovať. Potom poznáme názorové články, ktoré síce nič nefalšujú, ale interpretujú realitu cez svoje videnie sveta. No a štvrtým typom článkov sú propagandistické manipulatívne texty, ktorým by sme sa mali vyhýbať.
Predstavte si, že za vami príde mama, ktorá si niekde prečítala, že zem je plochá. Ako by ste jej to vyvrátili? Ako by ste postupovali?
Záleží, či si prečítala správu, ktorá je pre ňu dôležitá. Ak je to niečo, čo až tak ani nie, napríklad hoax, že AIDS vymysleli Američania proti černochom alebo že u nás existuje homoloby, alebo že zem je plochá, musím tomu človeku najprv ukázať, že má môj rešpekt. Nebudem sa ho snažiť presviedčať, dávať mu hlúpe otázky, budem sa snažiť pochopiť jeho argumenty, pýtať sa ho na čo najviac detailov, upozorňovať na problémy v jeho argumentoch, poukazovať na logické diery. Postupne možno sám pochopí nezmysel.
Ak sa s ním budem logicky rozprávať, zabránim tomu, aby v ňom prevládli emócie nad rozumom. Budem sa snažiť nájsť niečo, čo máme spoločné. Napríklad že obaja chceme, aby bolo Slovensko dobrou krajinou alebo že nechceme zabíjať deti, hoci jeden z nás je proti interrupciám a jeden stále za. Potom sa môžem začať pýtať: ak súhlasíš s týmto výrokom, dáva ti zmysel tento ďalší? Ak so mnou súhlasí v premise a potom odsúhlasí každý ďalší rozumný argument, mal by súhlasiť aj so záverom.
Ak moja mama príde s tvrdením, že nás chcú farmafirmy očipovať pri očkovaní, budem sa jej pýtať: a skutočne sú v tom všetci lekári a všetci zamestnanci? Horšie je, ak človek žije v konšpiráciách dlho, vtedy moje argumenty nemusia stačiť. Vtedy si poviem, že nemusím toho človeka na mieste presvedčiť, dôležité je už len to, že sa rozprávame. Možno so mnou nebude súhlasiť, ale neskôr, keď sa bude rozprávať s kamarátmi, ktorí majú podobné konšpiračné názory, použije aj niektorý z mojich argumentov.
Ak človek žije v konšpiráciách dlho, argumenty nemusia stačiť. Vtedy si poviem, že nemusím toho človeka na mieste presvedčiť, už len to, že sa rozprávame, je dôležité.
Nie všetky konšpirácie vieme vyvrátiť, hoci zdravý rozum nám vraví, že sú to blbosti. Keď sa rozprávate s človekom, ktorý im verí, musíte prijať, že aj evidentná hlúposť v sebe môže mať kus pravdy?
Treba sa reálne zamyslieť, či ja nie som hlúpy. Zvážiť, či by aj tá blbosť nemohla za istých okolností dávať zmysel. Vtedy získam aj vlastné argumenty. Spojené štáty mali v 60. rokoch loď v Tonkinskom zálive, ktorú napadol Vietcong. Na základe toho vstúpili do vojny s Vietnamom.
Konšpirátori tvrdili, že USA si napadli loď samy, aby mali zámienku na spustenie konfliktu. No a ľudia, ktorí sa roky venovali kritickému mysleniu, sa im smiali. Keď sa neskôr odtajnili informácie z archívov, zistilo sa, že na konšpiráciách bol predsa kus pravdy. Ja netvrdím, že by sme mali veriť hoaxom, ale vravím, že každý sa môže mýliť.
O koronavíruse koluje konšpirácia, že unikol z laboratória a že je umelo vytvorený. Všimnite si, čo vravel americký epidemiológ Anthony Fauci. On nehovoril, že vírus určite neunikol z laboratória, ale že je to veľmi nepravdepodobné. V dnešnej dobe skutočne ničomu nemôžeme veriť na 100 percent. Mali by sme však v sebe pestovať základnú dôveru v inštitúcie a argumentovať v zmysle pravdepodobnosti.
Ľudia často čítajú správy, aby sa z nich dozvedeli základné informácie. Nechcú sa nad obsahom zamýšľať. Zdá sa vám, že v súčasnosti sa musíme nad informáciami zamýšľať viac než v minulosti?
Sme v dobe obrovského pretlaku informácií, ktoré človek jednoducho nemôže konzumovať bez kritického myslenia. Ak to robí, môže mať šťastie, keď odoberá zoznam niekoľkých dobrých médií. Človek, ktorý nechce premýšľať, nech si preverí médiá, ktoré sleduje. Či majú etický kódex, či uverejňujú opravy, píšu ospravedlnenia, ak sa pomýlili? Aké majú titulky? Nie sú príliš bulvárne? Majú už v názvoch hodnotiace kritériá?
Zdá sa vám, že v súčasnosti dezinformácie prežívajú vďaka internetu a sociálnym sieťam?
Poviem vám len svoj názor. Pamätám si vznik blogov. Jeden rok ich písalo 50 ľudí, o rok neskôr už tisíce. Ich autori sa razom stali influencermi, mnohí aj kvalitnými žurnalistami, ako je Karol Sudor alebo Samo Marec. No nie všetci boli dobrí. Kým v 19. storočí mohlo svoje názory šíriť v médiách len zopár jednotlivcov, dnes sme v opačnom extréme. Každý môže mať stránku, ktorá je graficky na nerozoznanie od stránky CNN. Facebook je samostatná kategória, tam každá prezdieľaná správa vyzerá rovnako bez ohľadu na jej kvalitu.
Dnes sa aj k deťom cez mobily dostáva pretlak informácií. Je to asi iné ako v minulosti. Ako ich viesť ku kritickému mysleniu?
Je to naša dlhodobá agenda. Ku kritickému mysleniu by ich mali viesť školy. Už sa do osnov podarilo dostať základy finančnej gramotnosti. Väčší problém než to, že si ľudia vezmú zlú hypotéku, je dnes to, že prestávame veriť inštitúciám, veríme len správam, ktoré potvrdzujú, čo chceme. Mali by preto vzniknúť nové kurzy alebo predmety.
Organizujete debatné turnaje. Ako by mala vyzerať dobrá debata?
Dnešné debaty na verejnosti majú dva veľké problémy. Jedným je, že účastníci do nich často prichádzajú s naučenými argumentmi, ktoré len opakujú. Druhým problémom je, že účastníci na seba príliš málo reagujú. Debata by mala stáť na dôkladnom budovaní argumentov alebo ich deštrukcii. Keď prídem do parlamentu predložiť zákon, mal by som postupne zdôvodniť, prečo to chcem spraviť, napríklad že keď zavedieme otcovskú dovolenku, bude to mať nasledujúce dôsledky. Potom príde druhá strana, ktorá zareaguje, že sa to nestane, lebo…
V dnešnej dobe skutočne ničomu nemôžeme veriť na 100 percent. Mali by sme v sebe však pestovať základnú dôveru v inštitúcie a argumentovať v zmysle pravdepodobnosti.
Kto sa do turnajov môže prihlásiť a ako prebiehajú?
Slovenská debatná asociácia organizuje celoročné debatné súťaže, ako Juniorská debatná liga pre žiakov a žiačky druhého stupňa základných škôl a Slovenská debatná liga pre študentov a študentky stredných škôl. Do týchto súťaží sa môže prihlásiť každý, kto navštevuje nejakú strednú alebo základnú školu. Okrem toho sa v Česku a na Slovensku organizujú aj turnaje pre vysokoškolákov a vysokoškoláčky a v blízkej budúcnosti by sme chceli zorganizovať aj prvý medzifiremný turnaj.
Debatný formát pre každú z týchto skupín sa líši. Typický stredoškolský turnaj pozostáva zo štyroch debát, v ktorých proti sebe debatujú trojčlenné tímy. Dve debaty prebiehajú na takzvanú pripravovanú tézu, ktorú tímy dostali mesiac dopredu, aby si o nej zistili čo najviac a pripravili si argumenty za a proti. Ďalšie dve tézy dostanú hodinu pred debatou a musia improvizovať. Základoškoláci to majú podobné, ale debatujú v dvojčlenných tímoch a majú o debatu menej.
Prvý raz organizujete olympiádu kritického myslenia. Ako v nej určíte víťaza?
Naše debatné súťaže sú určené pre mladých, ktorí sú ochotní postaviť sa a hovoriť niečo verejne. Hľadali sme spôsob, ako učiť kritické myslenie deti, ktoré sa boja rozprávať alebo sa boja konfrontácie.
Olympiáda by mala mať tri časti. V prvej by mali vyhľadávať a overovať informácie, nájsť ich pôvodný zdroj. Bude to síce časovo obmedzené, ale nebude to stáť na rýchlosti. V druhej časti budú interpretovať dáta, budú musieť určiť, ktorý graf je dobrý, hľadať v textoch logické chyby. No a tretia časť je zameraná na posudzovanie informácií. Budú sa snažiť obhájiť nejaký argument, zisťovať, ktorý je silnejší.
Spoločnost O2 dlhododobo podporuje mediálnu gramotnosť, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na kultiváciu informačného priestoru a publikovanie overených informácií. Spolu so Slovenskou debatnou asociáciou uspelo v grantovom programe Vráťme rozum na internet tento rok 12 projektov zameraných na kritické myslenie. Viac informácií nájdete na tomto mieste.
