Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu, hovorí Ondrej Schütz

Podľa riaditeľa debatnej asociácie je schopnosť posudzovať informácie ako orientácia v lese.

Autor Marek Hudec

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum19. 8. 2021

Na sociálnych sieťach na nás vyskakuje milión správ. Ktorým by sme však v záplave hoaxov a konšpirácií mali veriť? Ondrej Schütz je riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie, neziskovky, ktorá už od roku 1999 učí mladých kritickému mysleniu. Tento rok pripravujú aj svoju prvú olympiádu. Každý z nás túto schopnosť do istej miery má, no je dôležité ju pestovať. Schütz vraví, že vedieť filtrovať informácie je dnes dôležitejšie než kedykoľvek predtým.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

ako by sme mali ku kritickému mysleniu viesť deti,
ako debatovať s ľuďmi, ktorí veria konšpiráciám,
prečo sme náchylní veriť jednoduchým vysvetleniam,
ako bude vyzerať prvá olympiáda kritického myslenia.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií. V súvislosti s nimi sa často spomína kritické myslenie ako niečo, čo by nám malo pomôcť odlíšiť nepravdy od serióznych informácií. Ako by ste tento pojem definovali?

Je to široké označenie. Kritické myslenie sa dnes stalo atraktívnym pojmom, podobne ako sa ním okolo roku 2000 stalo čokoľvek s označením „európske“.” Veľa ľudí sa mylne domnieva, že kritické myslenie je práve to, čo si myslia oni. Keď prídu na školy učiť kritické myslenie, ukazujú študentom obrázky s klamlivými správami a zdôrazňujú, čo je správny názor a čo nie. Ak sa náhodou niektorá správa nezhoduje s presvedčením študentov, ich argumenty ďalej nevnímajú.

Ja by som kritické myslenie definoval ako ochotu rozprávať sa s niekým o niečom, na čo nemáme spoločný názor, a zároveň ja som ochotný ten svoj na konci diskusie zmeniť, ak mi oponent ponúkne lepšie argumenty. Je to schopnosť, ktorú by sme mohli prirovnať k orientácii v lese. Dá sa zlepšovať a každý ju do istej miery má.

Môžeme ho aplikovať na tento príklad? Chlapec sa bicykluje po lese, môže ísť dvomi smermi. Chce ísť doľava, lebo je to cesta, ktorou už v minulosti šiel a bola mu príjemná. Mama mu však zozadu kričí, aby šiel doprava, pretože v posledných týždňoch mrzlo a vľavo bude priveľa ľadu. Mal by teda prehodnotiť svoju vedomosť z minulosti.

Na tomto príklade vidíme jednu dôležitú vec súvisiacu s kritickým myslením. Mnohí nehodnotia informácie kriticky, pretože k nim majú vytvorenú nejakú citovú väzbu. Najťažšie je to s takými informáciami, ktoré sú dôležité pre našu identitu. Môže to súvisieť s ideológiou: som ľavičiar, pravičiar, veriaci, ateista? Človek sa prirodzene hlási k vedomostiam, ktoré súvisia s jeho identitou, a keď niekto takú informáciu napadne, má pocit, že napadli jeho identitu, a namiesto toho, aby začal premýšľať, zapne sa v ňom emočná reakcia.

Kritické myslenie je teda myslenie zbavené emócií?

Nie. Emócie do rozhodovania patria, ale potrebujeme vedieť premýšľať nad tým, prečo si niektoré veci myslíme. Teda kritické myslenie je, zjednodušene povedané, myslenie o myslení.

Dali ste sa niekedy nachytať nepravdou na internete?

Samozrejme, každý sme náchylný podliehať takzvaným kognitívnym skresleniam. Pamätáte si, keď pred tromi rokmi zhorel Notre Dame? Nasledujúci deň sa na internete objavila fotografia dvoch moslimov, pravdepodobne Severoafričanov, ktorí sa pri nešťastí usmievali. Na druhý deň mnohé médiá písali, že fotografia je zmanipulovaná, aby nepodporovali jej rasistický motív. A to som zdieľal aj ja, i keď som si tú správu neoveril. Lenže fotografia bola nakoniec skutočná, žiadna fotomontáž.

Dvoch moslimov skutočne zachytili, ako prechádzajú popod policajnú pásku pred horiacou katedrálou. Keď s nimi neskôr robili rozhovor, vraveli, že ich pobavilo niečo iné, čo neúviselo s nešťastím. Musíme si uvedomiť, že hoaxy a nepravdy môžu šíriť aj seriózne médiá, nielen zopár konšpiračných stránok a že každý im môže uveriť. Máme totiž mozog nastavený tak, aby rozmýšľal skratkovito.

Ako nájsť pravdu vo svete hoaxov? Overujte, ale aj počúvajte, radí psychológ

Prečo to tak je?

Súvisí to s evolúciou. Nie som biológ, a preto vám poviem len zjednodušené vedecké informácie. Náš mozog sa naučil niektoré procesy robiť rýchlejšie, lebo je to preň výhodné. Keď náš predok začul, že niečo v kroví zašušťalo, a začal by rozmýšľať, či je to jeho žena zbierajúca bobule alebo tiger, než by si to vyhodnotil, predátor by ho zrejme zabil. Keď však začal rovno utekať a až potom sa začal zamýšľať, čo ho v kríkoch vystrašilo, pravdepodobnejšie by prežil.

Kritické myslenie strácame, keď sme spokojní so všetkým, čo čítame. Aj keď čítame správu z denníka, ktorému veríme, musíme si uvedomovať, že správy v ňom písali ľudia s chybami.

Pocit ohrozenia je teda silnejší než racionálne rozmýšľanie. Preto konšpirácie často pracujú s pocitom ohrozenia a strachu?

Nie je to úplne rovnaké. Poznáte bestseller Myslenie rýchle a pomalé? Autor Daniel Kahneman v ňom opisuje fenomén rýchleho myslenia, ktoré si bežne neuvedomujeme. Keď ideme cez cestu, neprepočítavame vzdialenosť áut. Niektoré akcie robí naše podvedomie automaticky. A vďakabohu, veď keby sme museli nad všetkým rozmýšľať, asi by sme umreli.

Automatizované myslenie často vyvoláva emócia, hormón. Keď nám niekto v prázdnom dome nečakane zaklope na plece, vyskočíme, hoci vieme, že tam nie je duch. Náš mozog reaguje na všetko, čo je iné a narušuje status quo. No a niekedy v nás strach prežíva dlhšie, čo podporuje vieru v hoaxy a konšpirácie.

Na Facebooku na nás vyskakuje milión správ. Kedy by som mal zapnúť kritické myslenie?

Asi vás táto odpoveď nepoteší, ale mali by ste ho mať zapnuté vždy. Kritické myslenie strácame, keď sme spokojní so všetkým, čo čítame. Aj keď čítame správu z denníka, ktorému veríme, musíme si uvedomovať, že správy v ňom písali ľudia s chybami.

Musíme vedieť rozlišovať typy správ. Sú objektívne opisy udalostí, ktoré sú v médiách zriedkavé. Potom spravodajstvo s nejakým prístupom, ktoré sa stále snaží objektívne informovať. Potom poznáme názorové články, ktoré síce nič nefalšujú, ale interpretujú realitu cez svoje videnie sveta. No a štvrtým typom článkov sú propagandistické manipulatívne texty, ktorým by sme sa mali vyhýbať.

Predstavte si, že za vami príde mama, ktorá si niekde prečítala, že zem je plochá. Ako by ste jej to vyvrátili? Ako by ste postupovali?

Záleží, či si prečítala správu, ktorá je pre ňu dôležitá. Ak je to niečo, čo až tak ani nie, napríklad hoax, že AIDS vymysleli Američania proti černochom alebo že u nás existuje homoloby, alebo že zem je plochá, musím tomu človeku najprv ukázať, že má môj rešpekt. Nebudem sa ho snažiť presviedčať, dávať mu hlúpe otázky, budem sa snažiť pochopiť jeho argumenty, pýtať sa ho na čo najviac detailov, upozorňovať na problémy v jeho argumentoch, poukazovať na logické diery. Postupne možno sám pochopí nezmysel.

Ak sa s ním budem logicky rozprávať, zabránim tomu, aby v ňom prevládli emócie nad rozumom. Budem sa snažiť nájsť niečo, čo máme spoločné. Napríklad že obaja chceme, aby bolo Slovensko dobrou krajinou alebo že nechceme zabíjať deti, hoci jeden z nás je proti interrupciám a jeden stále za. Potom sa môžem začať pýtať: ak súhlasíš s týmto výrokom, dáva ti zmysel tento ďalší? Ak so mnou súhlasí v premise a potom odsúhlasí každý ďalší rozumný argument, mal by súhlasiť aj so záverom.

Ak moja mama príde s tvrdením, že nás chcú farmafirmy očipovať pri očkovaní, budem sa jej pýtať: a skutočne sú v tom všetci lekári a všetci zamestnanci? Horšie je, ak človek žije v konšpiráciách dlho, vtedy moje argumenty nemusia stačiť. Vtedy si poviem, že nemusím toho človeka na mieste presvedčiť, dôležité je už len to, že sa rozprávame. Možno so mnou nebude súhlasiť, ale neskôr, keď sa bude rozprávať s kamarátmi, ktorí majú podobné konšpiračné názory, použije aj niektorý z mojich argumentov.

Ak človek žije v konšpiráciách dlho, argumenty nemusia stačiť. Vtedy si poviem, že nemusím toho človeka na mieste presvedčiť, už len to, že sa rozprávame, je dôležité.

Nie všetky konšpirácie vieme vyvrátiť, hoci zdravý rozum nám vraví, že sú to blbosti. Keď sa rozprávate s človekom, ktorý im verí, musíte prijať, že aj evidentná hlúposť v sebe môže mať kus pravdy?

Treba sa reálne zamyslieť, či ja nie som hlúpy. Zvážiť, či by aj tá blbosť nemohla za istých okolností dávať zmysel. Vtedy získam aj vlastné argumenty. Spojené štáty mali v 60. rokoch loď v Tonkinskom zálive, ktorú napadol Vietcong. Na základe toho vstúpili do vojny s Vietnamom.

Konšpirátori tvrdili, že USA si napadli loď samy, aby mali zámienku na spustenie konfliktu. No a ľudia, ktorí sa roky venovali kritickému mysleniu, sa im smiali. Keď sa neskôr odtajnili informácie z archívov, zistilo sa, že na konšpiráciách bol predsa kus pravdy. Ja netvrdím, že by sme mali veriť hoaxom, ale vravím, že každý sa môže mýliť.

Čítajte aj: Kristína Tormová: Často sa zamýšľam, ako sa ľudia, ktorí vypisujú hejty, správajú k svojej rodine

O koronavíruse koluje konšpirácia, že unikol z laboratória a že je umelo vytvorený. Všimnite si, čo vravel americký epidemiológ Anthony Fauci. On nehovoril, že vírus určite neunikol z laboratória, ale že je to veľmi nepravdepodobné. V dnešnej dobe skutočne ničomu nemôžeme veriť na 100 percent. Mali by sme však v sebe pestovať základnú dôveru v inštitúcie a argumentovať v zmysle pravdepodobnosti.

Ľudia často čítajú správy, aby sa z nich dozvedeli základné informácie. Nechcú sa nad obsahom zamýšľať. Zdá sa vám, že v súčasnosti sa musíme nad informáciami zamýšľať viac než v minulosti?

Sme v dobe obrovského pretlaku informácií, ktoré človek jednoducho nemôže konzumovať bez kritického myslenia. Ak to robí, môže mať šťastie, keď odoberá zoznam niekoľkých dobrých médií. Človek, ktorý nechce premýšľať, nech si preverí médiá, ktoré sleduje. Či majú etický kódex, či uverejňujú opravy, píšu ospravedlnenia, ak sa pomýlili? Aké majú titulky? Nie sú príliš bulvárne? Majú už v názvoch hodnotiace kritériá?

Zdá sa vám, že v súčasnosti dezinformácie prežívajú vďaka internetu a sociálnym sieťam?

Poviem vám len svoj názor. Pamätám si vznik blogov. Jeden rok ich písalo 50 ľudí, o rok neskôr už tisíce. Ich autori sa razom stali influencermi, mnohí aj kvalitnými žurnalistami, ako je Karol Sudor alebo Samo Marec. No nie všetci boli dobrí. Kým v 19. storočí mohlo svoje názory šíriť v médiách len zopár jednotlivcov, dnes sme v opačnom extréme. Každý môže mať stránku, ktorá je graficky na nerozoznanie od stránky CNN. Facebook je samostatná kategória, tam každá prezdieľaná správa vyzerá rovnako bez ohľadu na jej kvalitu.

Dnes sa aj k deťom cez mobily dostáva pretlak informácií. Je to asi iné ako v minulosti. Ako ich viesť ku kritickému mysleniu?

Je to naša dlhodobá agenda. Ku kritickému mysleniu by ich mali viesť školy. Už sa do osnov podarilo dostať základy finančnej gramotnosti. Väčší problém než to, že si ľudia vezmú zlú hypotéku, je dnes to, že prestávame veriť inštitúciám, veríme len správam, ktoré potvrdzujú, čo chceme. Mali by preto vzniknúť nové kurzy alebo predmety.

Organizujete debatné turnaje. Ako by mala vyzerať dobrá debata?

Dnešné debaty na verejnosti majú dva veľké problémy. Jedným je, že účastníci do nich často prichádzajú s naučenými argumentmi, ktoré len opakujú. Druhým problémom je, že účastníci na seba príliš málo reagujú. Debata by mala stáť na dôkladnom budovaní argumentov alebo ich deštrukcii. Keď prídem do parlamentu predložiť zákon, mal by som postupne zdôvodniť, prečo to chcem spraviť, napríklad že keď zavedieme otcovskú dovolenku, bude to mať nasledujúce dôsledky. Potom príde druhá strana, ktorá zareaguje, že sa to nestane, lebo…

V dnešnej dobe skutočne ničomu nemôžeme veriť na 100 percent. Mali by sme v sebe však pestovať základnú dôveru v inštitúcie a argumentovať v zmysle pravdepodobnosti.

Kto sa do turnajov môže prihlásiť a ako prebiehajú?

Slovenská debatná asociácia organizuje celoročné debatné súťaže, ako Juniorská debatná liga pre žiakov a žiačky druhého stupňa základných škôl a Slovenská debatná liga pre študentov a študentky stredných škôl. Do týchto súťaží sa môže prihlásiť každý, kto navštevuje nejakú strednú alebo základnú školu. Okrem toho sa v Česku a na Slovensku organizujú aj turnaje pre vysokoškolákov a vysokoškoláčky a v blízkej budúcnosti by sme chceli zorganizovať aj prvý medzifiremný turnaj.

Debatný formát pre každú z týchto skupín sa líši. Typický stredoškolský turnaj pozostáva zo štyroch debát, v ktorých proti sebe debatujú trojčlenné tímy. Dve debaty prebiehajú na takzvanú pripravovanú tézu, ktorú tímy dostali mesiac dopredu, aby si o nej zistili čo najviac a pripravili si argumenty za a proti. Ďalšie dve tézy dostanú hodinu pred debatou a musia improvizovať. Základoškoláci to majú podobné, ale debatujú v dvojčlenných tímoch a majú o debatu menej.

Prvý raz organizujete olympiádu kritického myslenia. Ako v nej určíte víťaza?

Naše debatné súťaže sú určené pre mladých, ktorí sú ochotní postaviť sa a hovoriť niečo verejne. Hľadali sme spôsob, ako učiť kritické myslenie deti, ktoré sa boja rozprávať alebo sa boja konfrontácie.

Olympiáda by mala mať tri časti. V prvej by mali vyhľadávať a overovať informácie, nájsť ich pôvodný zdroj. Bude to síce časovo obmedzené, ale nebude to stáť na rýchlosti. V druhej časti budú interpretovať dáta, budú musieť určiť, ktorý graf je dobrý, hľadať v textoch logické chyby. No a tretia časť je zameraná na posudzovanie informácií. Budú sa snažiť obhájiť nejaký argument, zisťovať, ktorý je silnejší.

Spoločnost O2 dlhododobo podporuje mediálnu gramotnosť, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na kultiváciu informačného priestoru a publikovanie overených informácií. Spolu so Slovenskou debatnou asociáciou uspelo v grantovom programe Vráťme rozum na internet tento rok 12 projektov zameraných na kritické myslenie. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Ondrej Schütz

Riaditeľ Slovenskej debatnej asociácie. Pochádza z Košíc, neskôr študoval v Brne politológiu a medzinárodné vzťahy. Pôsobil ako hlavný rozhodca Slovenskej debatnej ligy a tréner tímu na majstrovstvách sveta v debatovaní. Je lektorom Akadémie kritického myslenia. Pred Slovenskou debatnou asociáciou pracoval v marketingu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum29. 5. 2025

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
kedy sa oplatí riskovať úspory,
ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“.

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada.

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť?

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo.

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky.

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo.

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala.

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa.

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz.

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok.

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave.

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak.

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci.

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?

Ondrej Schütz

Mohlo by vás zaujímať

Eva Petričková: Ak dcére ráno nepovieme, kam ideme a čo bude nasledovať, riskujeme odpor alebo kolaps. Autizmus úplne zresetoval fungovanie našej rodiny, ale naučil nás vážiť si každú maličkosť

Vo vylúčených komunitách nestačí mať sen – ľuďom často chýba niekto, kto v nich úprimne verí. Monika si našla oporu v mentorke Silvii a dnes si stavia vlastný dom, o ktorom snívala

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Dominika Šugareková

Mohlo by vás zaujímať

Technologický riaditeľ O2 Slavomír Pšenák: Umelá inteligencia nikdy úplne nenahradí ľudí – no ľudia, ktorí s ňou vedia pracovať, budú mať obrovskú výhodu na pracovnom trhu

Ako funguje signál, ktorý spája krajinu? „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete

Na Ceste hrdinov SNP som chcel premýšľať nad životom, no diaľková turistika veľmi vyčerpáva hlavu. Keď uvažujete nad každým krokom, na filozofovanie nie je priestor