„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou
Keď dáte ľuďom s náročnou minulosťou šancu a skutočne s nimi pracujete, odvďačia sa vám lojalitou.
Autor Zuzana Šifra Matusčáková
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Spoločnosť Gekkon búra mýty o „nezamestnateľných“ ľuďoch. Jej riaditeľ Richard Dianiška hovorí, že z človeka, ktorý kedysi neveril v druhé šance, sa stal niekto, kto na nich dnes stavia celú firemnú kultúru. Za ich vlastný projekt Druhá šanca získali od Nadácie Pontis ocenenie Via Bona pre zodpovedné firmy v kategórii inkluzívneho zamestnávania.
V rozhovore s prevádzkovým riaditeľom spoločnosti Gekkon Richardom Dianiškom sa dozviete aj to:
prečo sa rozhodli zamestnávať ľudí, od ktorých dávajú iné firmy ruky preč,
aké konkrétne príbehy zmenili jeho predsudky,
ako sa im darí dosahovať nulovú mieru recidívy u zamestnancov,
akú úlohu v tom zohrávajú maratóny,
prečo inklúzia nie je o „charite“.
Čo pre vás znamená pojem druhá šanca?
Dnes už veľmi veľa, hoci som dlho patril k tým, ktorí tomu neverili. Aj ja som si myslel, že niekto, kto si prešiel závislosťou alebo väzením, je stratený prípad. Za posledné roky sme však vo firme zistili presný opak. Keď dáte týmto ľuďom šancu a skutočne s nimi pracujete, stávajú sa z nich verní zamestnanci, na ktorých sa dá spoľahnúť.
Osobná skúsenosť vám zmení pohľad na vec – aj takým tvrdohlavcom, akým som bol na začiatku ja. Práve preto som firmu prihlásil do súťaže Via Bona.
Náš majiteľ, ktorý s celým nápadom prišiel, vníma to, čo robíme, ako samozrejmosť, nie ako nejaký špeciálny projekt. Ja som však chcel, aby sa o tom vedelo.
Je zaujímavé, že ste do toho vstupovali s predsudkami.
Takmer každý človek má určité predsudky, no názor sa dá vždy zmeniť.
Bol nejaký prvý konkrétny prípad, ktorý vás osobne presvedčil, že to má zmysel?
Bol. A nie jeden. Ale ten, ktorý ma asi najviac formoval, bol príbeh človeka, pri ktorom sme skúsili niečo, čo sme dovtedy nerobili. Dali sme mu ako mentora a nadriadeného nielen manažéra, ale aj muža, ktorý si na vlastnej koži prešiel niečím podobným ako on.
Dnes teda máme v tíme dvoch ľudí, ktorí by sa podľa papierov nikde zamestnať nemali – jeden má podmienku, druhý stále nosí elektronický náramok. Jeden mentoruje druhého. A obaja rastú.
Ten starší, skúsenejší – vo svojom veku a s minulosťou, ktorú má za sebou – by za bežných okolností nemal šancu. My sme mu ju dali a on ju ďalej vracia. Dokáže ťahať ostatných aj celú firmu.
Niekto by sa mohol obávať, že sa budú navzájom ťahať dole.
Je to asi o vnímaní. My ich berieme ako ostatných kolegov. Tu sa neselektuje, či je niekto taký alebo onaký. Ako firma ideme jedným smerom, a až keď niekto vybočí z cesty, rieši sa to. Títo zamestnanci tvoria len malý zlomok tímu.
Ako vlastne prišiel nápad zamestnávať ľudí so závislosťami alebo po výkone trestu?
Nešlo o žiadny premyslený zámer ani o projekt v pravom slova zmysle – skôr sa to jednoducho stalo. Náš majiteľ je viac ako 12 rokov abstinujúci alkoholik. Prešiel si rôznymi štádiami aj náročnými situáciami, no v istom momente si povedal dosť.
Keď to zažijete, viete veci, ktoré sa nedajú naučiť z kníh. Spoznáte závislosť do hĺbky, rozumiete, aké má fázy, ako si ich človek postupne uvedomuje, čo potrebuje počuť a od koho. Vidíte veci, ktoré ostatní nevidia. Aj preto je ich mentorom. Stále sa s tým však hráme a skúšame, čo by bolo vhodné.
Pomáhame im dostať sa do bežného života a spájame ich do komunity, aby videli, že sa dá žiť inak a že to môže fungovať.
Gekkon pôsobí v ťažkom priemysle – vysokozdvižné vozíky, servis, zákazníci pod tlakom. To nie je práve prostredie, kde by sa očakávali čakali druhé šance.
Práve preto to má ešte väčšiu váhu. Naši zamestnanci dostávajú reálnu zodpovednosť, ovládajú stroje za desaťtisíce eur a často od nich závisí práca ďalších ľudí. Aj to ich posúva ďalej. Nehráme sa tu na žiadnu charitu. V pracovnom procese je to zamestnanec ako každý iný – má si robiť svoju prácu.
Ako ocenenie vníma majiteľ, ktorý s projektom prišiel?
On to ako projekt ani nevníma. Keď som mu povedal, že ideme firmu prihlásiť do súťaže, nechápal, čo je na tom zvláštne. Pre neho je to jednoducho život. Nepremýšľa nad tým, že to robí pre niečo.
Mnohým zamestnancom pomohol aj s bývaním či so zdravím, je skrátka ich mentorom.
Pri zapojených kolegoch hovoríte o nulovej miere recidívy v oblasti závislostí. Čo je podľa vás najdôležitejšie, aby nespadli späť do starých vzorcov?
Nedá sa to povedať vo všeobecnosti. Čo jedného drží hore, druhého nezaujíma. To, čo ich spája, je pocit, že niekam patria. Boli vyčlenení a zrazu cítia, že sú pre niekoho dôležití a že majú svoje miesto. Myslím si, že práve to ich posilňuje viac než čokoľvek iné.
Len práca však nestačí. V práci im vieme vytvoriť prostredie, v ktorom sa cítia dobre a ktoré im dáva určitý režim. No po šiestej večer s nimi už nie sme. A práve tam môže prísť zlom – v rodine, vo vzťahoch či v prostredí, kam sa vracajú. To ovplyvniť nevieme.
Čo však vidím veľmi často a vždy ma to prekvapí, je, koľkí z nich začnú športovať. A nielen rekreačne.
Laureáti ocenenia Via Bona 2025
Gekkon – ocenenie za inkluzívne zamestnávanie s projektom Druhá šanca
Lindström – víťaz v oblasti klimatickej zodpovednosti a cirkulárnej ekonomiky
Slovenská sporiteľňa – ocenenie za zodpovednú kampaň, konkrétne za Sloboda je vaša
Accenture – ocenenie za pozitívnu zmenu v komunite
Kaufland – ocenenie v kategórii veľká firma za dlhodobý a systematický prístup k zodpovednému podnikaniu
IBL Software Engineering – ocenenie v kategórii malých a stredných podnikov za prepájanie rastu firmy s ekologickou zodpovednosťou a podporou miestnej komunity
Čo tým myslíte?
Behajú polmaratóny a maratóny. Človek, ktorý bol na pervitíne, fajčil a pil, dnes beží 42 kilometrov. Niektorí hovoria, že vymenili jednu drogu za druhú. Ale ja vidím ľudí, ktorí prešli neskutočnou zmenou. Aj kolektív cíti, aké je to pre mnohých z nich dôležité.
Minule sa chalani zložili na štartovné pre iného kolegu, sami od seba – my sme o tom ani nevedeli. Prišli a povedali: „Choď.“ To vám povie viac než akákoľvek firemná politika.
Celá firma tým žije. Aj tí, ktorí mali predsudky. A mal ich každý – kto tvrdí opak, klame.
Ako ste pracovali s ľuďmi, ktorí si prešli závislosťou alebo výkonom trestu?
Stále na tom pracujeme. Keď nastane kríza, prvý reflex mnohých ľudí je: „To je ten.“ Aj dnes mám v tíme ľudí, ktorí keď vybuchnú, povedia veci priamo bez ohľadu na to, koho tým môžu zraniť. A potom ich vidíte, ako si to medzi sebou vyrozprávajú, potľapkajú sa po pleci a idú ďalej.
My to nenazývame problémom. Snažíme sa, aby títo ľudia boli prirodzenou súčasťou tímu – nie zvýhodnení ani hanlivo označení, jednoducho jeho plnohodnotnou súčasťou. A očakávame od nich to isté ako od ostatných, niekedy aj viac. Robíme to preto, lebo nás to posúva ako ľudí.
Keby sme to robili len pre biznis, nevydržali by sme to. Hodnota prichádza neskôr a nie vždy na papieri.
Často sa o inklúzii hovorí ako o pomoci. Vy však ukazujete, že môže prinášať hodnotu aj firme. V čom konkrétne?
Takýto človek, ktorý sa vám „vydarí“, ktorému dáte šancu a pomôžete mu v ťažkej životnej situácii, má úplne inú mieru lojality než bežný zamestnanec. Máme technikov, ktorí sú u nás už 15 rokov.
No nájdu sa aj takí, ktorí odídu, niekedy aj bez slova. Je to ľudsky nepríjemné, pretože sme do nich vložili čas, energiu a niekedy aj peniaze z vlastného vrecka. No treba s tým počítať. Takže áno, je to aj o biznise, no rozhodne nielen o ňom.
Ako vyzerá prijímací proces?
Každého zamestnanca mám na záverečnom pohovore ja – rozprávam sa s ním, riešime bežné veci. Vtedy vidím, ako reaguje a či je úprimný. Snažím sa vychádzať s každým. No ak ma niekto už na pohovore klame, viem, že s ním nebudem pracovať – nemá to zmysel ani pre neho, ani pre nás.
Sme rodinná firma a od prvého dňa k tomu tak pristupujeme. Dokážem pochváliť, ale aj „buchnúť“. A keď človek vidí, že dostáva úprimnú spätnú väzbu a že sa s ním nikto nehrá, dá sa s ním pracovať. Keď však veci skrýva alebo klame, má smolu.
Dá sa niečo podobné, čo ste vytvorili, preniesť aj do iných firiem?
Myslím si, že to takto jednoducho nejde. A keď sa nás na to pýtali pred komisiou ocenenia Via Bona, povedal som to priamo. Nedá sa to len tak skopírovať do korporátu. Nie je to totiž o procese – je to o ľuďoch. O konkrétnych osobách, ktoré sa rozhodnú, že to urobia. A musia do toho ísť z presvedčenia, rovnako ako náš majiteľ.
Čo vás na tejto práci najviac teší?
Keď prídem dole a vidím úsmevy ľudí napriek tomu, že sú pod každodenným tlakom termínov a náročnej práce, je to silný moment. A keď viem, že medzi nimi stojí človek, ktorý bol ešte nedávno psychicky na dne, ale dnes od neho závisí desať ďalších, je to ešte väčšia radosť. Vtedy si poviem: „Iní zamestnanci to nedali, ale tento to drží.“
Aký odkaz by si z vášho príbehu mohli odniesť ľudia, ktorí majú voči bývalým odsúdeným alebo ľuďom so závislosťou predsudky?
Bol som jedným z ľudí s predsudkami, takže im rozumiem. Názor som nezmenil preto, že som si prečítal nejakú štúdiu, ale preto, že som tých ľudí spoznal. Videl som, čím prešli a čo z nich môže byť, keď im niekto dá šancu. A to vás zmení.
Nielen v práci – zmení vás to aj v tom, ako sa pozeráte na ľudí na ulici či na problémy, ktoré sa vám predtým zdali veľké. Zrazu už také veľké nie sú. To sa nedá naučiť ani nasimulovať. Musíte to zažiť. A keď to raz zažijete, už sa k tomu starému pohľadu nevrátite.
Richard Dianiška
Pôsobí ako manažér v spoločnosti Gekkon, kde sa venuje najmä riadeniu prevádzky, stratégii a zlepšovaniu výrobných a firemných procesov. Má za sebou viac ako 20 rokov skúseností v rôznych riadiacich pozíciách naprieč viacerými odvetviami. Predtým pracoval ako senior interim manažér v spoločnosti Erago, skúsenosti s vedením firiem získal aj ako výkonný riaditeľ v Senators Group. Dlhšie obdobie pôsobil aj v spoločnosti SkyToll, kde sa podieľal na riadení prevádzky veľkých technologických systémov. V minulosti pôsobil ako asistent poslanca Národnej rady.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2
Tým, že si veria a sú naladení na rovnakú vlnu, spolupráca prirodzene funguje a je oveľa jednoduchšia.
Autor Natália Čerňancová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Môžu byť kolegovia aj kamaráti? A môže takýto vzťah fungovať aj medzi ľuďmi na rôznych úrovniach riadenia firmy? Riaditeľka komunikácie a značky O2 Lucia Petrášová a líder pre komunikáciu a značku Štefan Póša hovoria, že byť si blízki je v poriadku, no stále treba myslieť na profesionalitu a zdravé hranice. Lucia so Števkom si z pozície svojich úloh kryjú chrbát už niekoľko rokov. V realite to pre nich znamená, že si navzájom veria a vedia, že sa môžu jeden na druhého spoľahnúť s vedomím, že každý svoju prácu urobí dobre a zodpovedne. A ak aj nastane kritická situácia, otvorenosť im pomáha riešiť problém skôr, než vôbec vznikne.
Je super, keď sa môžete oprieť o kolegu – napríklad aj pri učení sa o umelej inteligencii, s ktorou sa každý z nás zoznamuje vlastným tempom.
V rozhovore s Luciou Petrášovou a Štefanom Póšom sa dozviete:
ako sa začala ich spolupráca a aké majú dnes roly,
čo si Lucia pomyslela, keď Števka prvýkrát videla na pohovore,
ako riešia situácie, keď medzi nimi vznikne napätie, a akým spôsobom si dávajú spätnú väzbu,
či je podľa nich možné, aby boli kolegovia aj kamarátmi,
kedy Lucia naposledy pocítila, že sa môže spoľahnúť na Števka a jeho tím,
ako vznikal komunikačný koncept Sme na to dvaja
a či môže táto myšlienka presahovať aj do spoločnosti a pomáhať ľuďom viac sa spájať a byť si oporou.
Lucia, ty si prišla do O2 v roku 2011, Števko o šesť rokov neskôr. Spomínate si na to, keď ste sa prvýkrát stretli?
Števko: Ešte popri štúdiu marketingu som hľadal novú pracovnú príležitosť a v tom čase malo O2 vypísanú pozíciu asistenta na oddelení predaja.
Následne mi však zavolali, že ma na túto pozíciu nevezmú, pretože mali kandidátku, ktorá sa na ňu hodila viac. Prvých pár sekúnd mi to bolo ľúto, no hneď nato mi povedali, že majú otvorenú ešte inú pozíciu, na ktorú by som sa im hodil. Išlo o pozíciu marketingového špecialistu v rámci BTL oddelenia.
Prešiel som ďalšími kolami výberového procesu, mali sme aj praktické výberové kolo, kde som prvýkrát videl Luciu. A tam sa vlastne začal písať môj príbeh v O2 a aj príbeh nás dvoch.
Lucia: Veľmi dobre si na to výberové konanie spomínam, pretože to bola pozícia, na ktorú som pred rokmi do O2 nastupovala aj ja.
Bolo tam viacero kandidátov, ale Števka si pamätám najmä pre spôsob, akým komunikoval. Pôsobil výrazne – bolo ho jednoducho viac vidno, nebál sa ozvať. Vtedy som si povedala, že by to mohlo fungovať, pretože bol iný typ ako ja.
Števko: To je pre mňa nová informácia, ale príjemne sa to počúva (smiech).
Už prešla takmer dekáda, odkedy si tu. Ako sa rokmi rozvíjala spolupráca medzi vami?
Števko: Na začiatku sme spolu veľmi úzko nespolupracovali, lebo Lucia viedla celé oddelenie komunikácie a značky a medzi nami bol ešte medzičlánok – tím, do ktorého som patril.
Zlom prišiel až vtedy, keď sme v O2 začali od nuly vymýšľať a budovať digitálneho operátora v apke Radosť. V tom čase som vedel, že sa chcem viac zapájať do väčších projektov a posunúť sa aj mimo BTL, teda viac do nadlinkovej komunikácie a digitálu.
Mali sme viac diskusií o tom, kam by sa moja cesta mohla ďalej uberať. Lucia ma v tom podporila a dala mi dôveru, vďaka ktorej som sa mohol zapojiť do Radosti prakticky od úplného začiatku.
Postupne to prirodzene prerástlo do toho, že keď sa robili prvé ATL kampane pre Radosť a prvé digitálne kampane, začali ma pravidelne prizývať do debát a ja som sa čoraz viac zapájal do celého procesu.
Tým sa naštartovala intenzívnejšia spolupráca – pri týchto témach sme boli spolu čoraz častejšie, až to postupne prerástlo do obdobia, keď sme v O2 prechádzali agilnou transformáciou vo firme. Vtedy som dostal možnosť viesť vlastný tím, ktorý sa už samostatne venuje značkám O2 a Radosť.
A ako je to teraz – v čom spočívajú vaše úlohy a ako sa navzájom prelínajú?
Lucia: Štefanov tím má na starosti všetky kampane, ktoré vidíme v televízii, online aj offline. Zároveň je pre mňa hlavnou spojkou s tímom aj pri koordinácii kampaní – vďaka tomu viem do procesu v prípade potreby vstúpiť. Jeho kolegovia fungujú dosť samostatne, no Štefan je pre nich zároveň aj mentorom, aj manažérom.
Pre mňa je kľúčové, že sa na neho viem spoľahnúť, pretože ide o veľkú časť toho, čo je v O2 najviditeľnejšie – kampane, značka, pozicioning aj hodnoty. Zároveň je pre nás dôležitá orientácia na zákazníka, takže je zásadné, aby to robili ľudia, ktorí tomu veria a vedia to robiť dobre.
Aj preto mu veľmi dôverujem. Spolupracujeme úzko, ale zároveň je to postavené na dôvere a slobode, ktorú jeho tím má.
Čiže aj na základe dôvery, ktorú v neho máš, a spoločných hodnôt si ho nasmerovala k pozícii, na ktorej je dnes.
Lucia: Určite áno. Na víziu O2 sa pozeráme veľmi podobne. Aj keď máme niekedy odlišné názory, vieme si ich otvorene povedať a spoločne si ich vydiskutovať. Okrem Štefanovej strategickej a vizionárskej stránky je pre mňa dôležité hlavne to, že sa môžem spoľahnúť, že keď sa na niečom dohodneme, tak to aj dotiahne – a dobre.
Števko je jednoducho zodpovedný človek, čo si na ňom veľmi cením. A to je presne tá výhoda, ktorú v ňom mám – a rozhodne to nie je samozrejmosť.
Pre každého šéfa je veľká úľava mať tím, na ktorý sa môže spoľahnúť, lebo inak človek skončí pri mikromanažovaní a neustálom riešení, či sa veci naozaj urobia.
Štefan, v čom vnímaš Luciin prínos v rámci práce?
Lucia o svojej úlohe hovorí skôr skromne, ale jej zapojenie do tém, ktoré spolu riešime, je pre mňa a náš tím veľmi dôležité. Ide o oblasti, ktoré sú kľúčové nielen pre značku, ale aj pre celé O2.
Môj tím funguje v agilnom nastavení a v O2 máme model, kde komunikační experti pracujú priamo v jednotlivých produktových tímoch na konkrétnych témach. Zároveň sme museli nastaviť aj spoluprácu s poradnou časťou tímu, ktorá zastrešuje odborné oblasti mimo týchto tímov.
Cieľom bolo, aby tieto dva svety spolu prirodzene fungovali a nešli proti sebe.
Ľudia v tímoch majú veľkú mieru autonómie a riešia svoje témy, ale zároveň je dôležité, aby niekto udržiaval strategický smer a širšiu víziu. A práve to je jedna z kľúčových úloh, ktorú Lucia v tomto celom má – samozrejme, v úzkej koordinácii s nami.
Je prirodzené, že medzi kolegami nastávajú situácie, keď má každý iný názor. Ako sa vám vtedy darí zosúlaďovať?
Lucia: Števko sa nebojí povedať svoj názor a niekedy je zaujímavá aj forma, akou to povie – hovorí to v dobrom, často aj s nadhľadom alebo humorom. Dôležité ale je, že keď s niečím nesúhlasí alebo to vidí inak, povie to otvorene.
A to si na ňom vážim – že sa ozve a overí si: „Chápem ťa správne, že to myslíš takto?“ Niekedy poviem: „Áno, presne tak som to myslela.“ Ale často poviem aj: „Nie, toto som tak nemyslela.“ Vtedy sa to jednoducho vyjasní.
Nebolo by totiž nič horšie, ako keby odišiel s tým, že som to myslela inak, vznikol by z toho problém a on by si to potom riešil sám v sebe alebo, nedajbože, ešte s kolegami.
Preto je podľa mňa dôležité veci si povedať priamo a vysvetliť si, ako to kto myslel. Často sa stáva, aj že mám iný pohľad než Števko, no on ma presvedčí, že ten jeho je správny, a inokedy je to presne naopak.
Števko: Úprimnosť a autenticita sú podľa mňa základ toho, aby komunikácia fungovala a aby bola spolupráca dobrá. Keď si ľudia veci nehovoria priamo alebo sa niektorým témam vyhýbajú, skôr či neskôr to aj tak vypláva na povrch.
Či už ide o samotnú prácu, alebo spôsob, akým veci robíme. Keby sme fungovali len tak, že si hovoríme, že je všetko v poriadku a nič netreba riešiť, nikam by sme sa neposunuli.
Lucia, je to aj u teba tak? Števko sa teda názorov nebojí. A ty si tiež typ, ktorý vie úprimne dať spätnú väzbu, aj keď ide o niečo náročnejšie a treba povedať priamo, že toto asi nie je úplne správne?
Som skôr empatický typ človeka – dosť vnímam, ako sa ľudia cítia, a nerada im ubližujem. Preto pre mňa nebolo prirodzené dávať spätnú väzbu a dlho som sa to musela učiť. Stále na tom pracujem.
A práve Štefan je pre mňa v tomto aj inšpiráciou, pretože ukazuje, že sa to dá povedať priamo, ale zároveň citlivo a s rešpektom.
Čo sa od seba navzájom učíte?
Lucia: Števko na sebe veľa pracuje aj v oblasti personálneho manažovania ľudí a často ma príjemne prekvapí tým, ako sa na ľudí pozerá a ako s nimi pracuje.
Myslím si, že aj podriadený vie inšpirovať svojho šéfa. Nikto nemá patent na rozum a ja určite nie som expert na všetko, takže aj v tomto je pre mňa Števko veľkou inšpiráciou.
Števko: Veľa z toho, čo dnes v práci viem, som sa naučil práve od nej. Lucia mi zároveň ukazuje, že niektoré veci potrebujú čas a nie je dobré ich hneď siliť alebo rýchlo uzatvárať.
Mám skôr tendenciu veci riešiť hneď, ale časom viac a viac rozumiem, že to nemusí byť vždy najlepší prístup. V tomto je pre mňa jej rozvaha veľmi cenná a veľakrát mi pomohla spomaliť a pozrieť sa na veci inak.
Každý si do práce nosíme svoj vlastný batoh starostí aj radostí, ktoré riešime. Som rád, že Lucia je človek, pri ktorom viem, že keď je toho veľa, nemusím jej ho len odhodiť, ale vieme sa v tom spolu zorientovať, veci si pomenovať, upratať a posunúť ďalej tak, aby to dávalo zmysel.
Vaše pracovné spojenie pôsobí harmonicky. Čím to je?
Števko: Tým, že v Lucii mám oporu a viem sa na ňu spoľahnúť. Verím tomu, ako veci vidí, dobrému úmyslu za nimi a ako nad nimi premýšľa. Keby mi to nedávalo zmysel, tak by tá spolupráca nemohla fungovať a skôr by sme išli proti sebe.
Ale tým, že si veríme a sme naladení na rovnakú vlnu – v tom, čo chceme dosiahnuť, v stratégii aj v komunikácii –, to celé prirodzene funguje a je to jednoduchšie.
Tipujem však, že nastali aj napäté situácie. Ako ste k nim pristúpili?
Števko: Určite áno. Myslím si však, že u nás žiadna napätá situácia netrvala dlhšie než pár hodín. Je to najmä tým, že veci riešime hneď, ako vzniknú. Paradoxne to môže navonok pôsobiť, že si konflikt otvárame, ale v skutočnosti mu tým skôr predchádzame, lebo ho pomenujeme skôr, než stihne narásť.
Keď sa spätne zamyslím, bolo len pár situácií, ktoré boli naozaj vypätejšie. Ale práve tie boli dôležité – posunuli nás aj v tom, ako spolu fungujeme a ako spolu pracujeme. Vďaka tomu mám ešte väčšiu istotu, že keď niečo vidím alebo potrebujem povedať, môžem to otvorene pomenovať a nie je z toho žiadny problém.
Lucia má v témach, ktoré riešime, viac skúseností, a preto je pre mňa dôležité získať od nej pohľad, ktorý ja občas nevidím.
Lucia, ty si spomínaš na nejaké vypäté momenty?
Áno, spomínam. Je pravda, že sa občas nešťastne vyjadrím. Často si píšeme rýchlo, robím veľa preklepov, a keď si to potom spätne prečítam, môže to vyznieť aj dosť ostro alebo urážlivo.
A Štefan sa nikdy neštíti spýtať: „Chcela si tým naozaj povedať toto?“ A ja si vtedy poviem: „Fúha, to som fakt napísala?“
Stalo sa aj to, že mal pocit, že som voči nemu bola neférová, alebo sa obával, že keď mi to povie, tak sa naňho nahnevám alebo to naruší náš vzťah. Verím však, že som ho presvedčila, že to tak nie je. Aj keď, samozrejme, v tej chvíli mi to nebolo príjemné.
A priznám sa, že ma v niektorých situáciách aj zranilo, keď som mala pocit, že si o mne myslí, že som niečo myslela so zlým úmyslom. Zároveň som si veľmi vážila, že sme si to vždy vedeli vysvetliť.
Často sa totiž stáva, že si ľudia niečo myslia, nepovedia to a človek potom ani nemá šancu to uviesť na pravú mieru. Preto si na Štefanovi vážim najmä to, že keď niečo pokazím alebo je niečo nejasné, povie mi to otvorene.
Števko: Podľa mňa boli niekedy aj slzy (smiech).
Lucia: U teba určite (smiech).
Števko: Áno, je to autentické a zdravé nenechávať si to len v sebe, samozrejme, s mierou (smiech).
Paradoxne práve v týchto chvíľach prichádzalo skutočné zosúladenie. To, čo sa dialo vo vnútri, sa dostalo aj von. A boli to dôležité, formujúce momenty. Keby neprišli, každý by si myslel svoje, navonok by to možno vyzeralo v poriadku, ale práve tieto situácie sú kľúčové, aby partnerstvo fungovalo.
A aj preto môže byť claim Sme na to dvaja naozaj živý. Lebo povedať to vie hocikto, ale podstata je v tom, že to naozaj žijeme.
Dvaja v dobrých chvíľach, keď veci fungujú, ale aj v tých náročných, keď treba počuť aj nepríjemnejšie veci a vyriešiť ich, aby sme sa mohli posunúť späť k tým dobrým.
Obaja ste naznačili, že prišli aj momenty, ktoré sa vás dotkli a ktoré sa znášali ťažšie, čo je úplne prirodzené. Ako sa teda dá spracovať negatívnejšia spätná väzba tak, aby ju človek prijal s nadhľadom?
Števko: Je to niečo, čo sa človek musí naučiť.
Keď sa pozriem späť na seba pred deviatimi rokmi, keď som prišiel na pohovor a dostával prvé spätné väzby, viem, že ma to vtedy dosť „bralo“. Veľa vecí som vnímal úplne inak než dnes.
Postupne som sa naučil nebrať „feedback“ tak, že ma niekto chce skritizovať alebo potopiť, aby ukázal, že vie viac. Skôr ho vnímať ako snahu pomôcť – ako niečo, z čoho sa môžem posunúť a niečo si zobrať. A najmä ako prejav dobrého úmyslu.
Keď si človek uvedomí, že spätná väzba prichádza s dobrým zámerom a nie preto, aby ho niekto zhodil, je to veľmi oslobodzujúce. A časom sa z toho môže stať aj niečo, čo si človek sám pýta – ako taký kontrolný bod, či ide správnym smerom.
Viete sa navzájom pochváliť?
Števko: Pre mňa je to veľmi dôležitá súčasť práce. Je potrebné povedať, keď niečo nefunguje, no rovnako dôležité je aj to, keď veci fungujú. Je to veľká motivácia posúvať sa ďalej a zároveň signál, že ideme správnym smerom.
Lucia to skôr dáva najavo neverbálne. Keď je spokojná a veci fungujú, je to na nej jednoducho vidno – na jej postoji, výraze, celkovom dojme. Vtedy viem, že sme na dobrej ceste. A keď si nie som istý, tak si tú spätnú väzbu jednoducho vypýtam. Ak by som to k niečomu mal prirovnať, je to pre mňa trochu, ako keď je človek hladný – vie, že si musí povedať, že potrebuje niečo jesť.
Veľakrát to však prichádza aj prirodzene. A keď sa niečo podarí, máme aj dobrý zvyk to osláviť – ísť si ako tím spolu sadnúť alebo si aspoň na chvíľu uvedomiť, že sa to podarilo a že sa z toho tešíme.
Lucia, máš to rovnako? Potrebuješ počuť, že si niečo urobila dobre?
Skôr som to mala nastavené tak, že hľadám to, čo povedal Števko – že to na človeku vidno. Takú nepriamu pochvalu. Sama nie som úplne typ, ktorý by vedel s veľkou ľahkosťou prijímať komplimenty, a preto som ich ani v minulosti veľmi nedávala. Mala som pocit, že veď je predsa vidno, keď je človek spokojný.
Zároveň je pravda, že Števko si spätnú väzbu často pýtal, a to ma prinútilo sa nad tým viac zamyslieť. Niekedy som mala pocit, že povedať dobrá práca alebo perfektné môže znieť neúprimne, ale dnes to vnímam inak – že je dôležité to aj nahlas povedať.
To, že ja to možno nepotrebujem vo verbálnej podobe a viac to vnímam cez správanie, ešte neznamená, že to tak majú aj ostatní. Toto pre mňa bolo dôležité uvedomenie – aj to, že ľudia o spätnú väzbu vedia aj sami požiadať.
Dnes sa preto snažím viac vedome hovoriť aj pozitívnu spätnú väzbu, keď ju skutočne cítim.
Môžete povedať, že ste nielen kolegovia, ale aj kamaráti? Sú pracoviská, kde sa razí teória, že v práci si kamarátov nehľadáme.
Števko: Veľa vecí, o ktorých sa s Luciou rozprávame, sa netýka len práce, ale aj osobnej roviny. Myslím si, že je dôležité, aby si ľudia rozumeli aj mimo pracovných tém.
Zároveň je pravda, že spolu netrávime voľný čas. Ale keď s niekým fungujete od pondelka do piatka osem a viac hodín denne, je prirodzené, že o sebe niečo viete – čo človek rieši, čo ho baví, ako žije mimo práce. Inak by to bolo dosť neosobné a pre mňa aj trochu nudné.
Takže Luciu nevnímam len ako šéfku, ale aj ako človeka, ktorý je mi blízky, hoci netrávime spolu čas mimo práce.
Lucia: Ja by som skôr odlíšila kamaráti a byť si blízki, pretože je v tom rozdiel – práve aj v tom, ako spolu fungujeme mimo práce. So Štefanom sme si určite blízki, hovoríme si aj osobnejšie veci a vieme, že ostávajú medzi nami.
Myslím si, že z pracovného vzťahu sa môže časom stať aj kamarátstvo, ale nie je úplne ideálne, keď sa to deje opačne – teda keď sa kamarátstvo prenesie do práce. Vtedy to vie byť náročné hlavne pri spätnej väzbe a nastavovaní očakávaní.
Zároveň to neznamená, že si ľudia nemajú byť blízki alebo že sa k sebe nemajú správať normálne a rešpektujúco. Každý to môže mať nastavené inak a je to v poriadku.
Zdá sa mi však ako „red flag“, keď firmy hovoria, že sú ako rodina. Ani v rodine to nie je vždy jednoduché. V práci by podľa mňa mala byť základom profesionalita. Blízkosť tam môže vzniknúť, ale nemala by nahrádzať profesionalitu.
Nový komunikačný koncept Sme na to dvaja sa nesie práve v duchu určitej opory a vzájomnej pomoci. Ako vznikal aj v kontexte, ako „žijete vašu značku“?
Lucia: Náš dlhodobý pozicioning je od začiatku výrazne postavený na zákazníkovi. Hodnoty otvorenosti a férovosti sú pre nás stabilné a držíme ich dlhodobo. Prešli sme viacerými komunikačnými konceptmi aj claimami, ktorými sme sa snažili čo najpresnejšie vystihnúť to, že nám na zákazníkovi a jeho spokojnosti úprimne záleží.
Skúšali sme rôzne spôsoby, ako to uchopiť aj kreatívne. Posledný claim Pretože nám záleží to mal vystihnúť, ale uvedomili sme si, že viac hovoríme o sebe než priamo k zákazníkovi.
Preto sme spravili interný workshop s kolegami z rôznych tímov – aj trochu netradične, napríklad formou divadla, kde sme riešili, čo pre nás značka znamená. Z toho nám postupne vyšlo, že kľúčové je pre nás naozaj to, ako stojíme pri zákazníkovi.
Dôležité pre nás je, ako zákazníkovi pomáhame, ako mu kryjeme chrbát a ako máme produkty nastavené tak, aby mu život uľahčovali, nie komplikovali.
Následne sme vyberali reklamnú agentúru a v spolupráci s ňou vznikol claim Sme na to dvaja, ktorý má vyjadriť nás aj zákazníka – najmä v tom, že v práci s technológiami ho nenechávame samého.
Števko: Keby sme v tom nevideli reálnosť a uveriteľnosť, tak by sme do toho nešli. Keď sa pozriem na to, ako fungujeme, sme firma, ktorá veľa vecí rieši cez spoluprácu a skupinovú dynamiku – aj agilný spôsob práce je postavený na tom, že ľudia robia veci spolu.
Sme na to dvaja pre mňa neznamená len jeden plus jeden, ale skôr v zmysle všetci spolu. Hodnota sa tvorí spoločne. A aj keď sa tu veľa rozprávame o našom vzťahu, dôležité sú aj všetky tie ostatné roviny – tímy, ľudia, rôzne pohľady a expertízy.
Každý tím je zložený z rôznych osobností a práve tá pestrosť vytvára výsledok. Keď niečo riešim, viem, že tam je vždy niekto, kto mi vie pomôcť alebo sa na to pozrieť inak. A aj voči zákazníkovi to funguje rovnako – nechceme mu hovoriť: „Urob to takto.“ Skôr chceme byť partnerom, ktorý stojí vedľa neho a je tam, keď ho potrebuje.
Spomínate si aj na konkrétne situácie, keď ste si s úľavou povedali: „Našťastie, že tu je.“?
Lucia: Spomeniem jednu situáciu, ktorá súvisela so zmenou kreatívneho konceptu. Pre značku je to vždy trochu neistota – ísť do zmeny alebo radšej zostať pri tom, čo funguje, a nevyčnievať z davu. Aj ja som mala vtedy pochybnosti, či do toho ísť.
Števo so svojím tímom však prišli s iniciatívou, že niektoré veci treba zmeniť. Moja prvá reakcia bola: „Fú, je toho veľa, neviem, či to zvládneme.“ A oni na to: „Zvládneme, poďme do toho.“
Mali veľkú odvahu pustiť sa do zmeny, aj keď to znamenalo viac práce. A ja si to veľmi vážim – že som ich do toho nemusela tlačiť, ale prišli s tým sami. Pomohlo mi to prekonať vlastné pochybnosti a posunúť sa ďalej. Vnímala som od nich veľkú podporu aj energiu niečo posunúť.
O našej spoločnosti sa často hovorí, že je rozdelená na rôzne tábory. Môže mať myšlienka Sme na to dvaja aj širší presah – aby sa Slováci aj napriek rozdielnym názorom vedeli skôr spájať, než hľadať to, čo ich rozdeľuje?
Lucia: Pred spustením konceptu sme si robili medzi Slovákmi prieskum, kde sme sa pozerali na to, ako sa cítia pri používaní technológií a ako si pri nich veria. Ukázalo sa, že ľudia sú vo všeobecnosti dosť skeptickí a často ani nečakajú, že im niekto pomôže.
Zároveň sa potvrdilo, že keď podporu cítia, funguje sa im lepšie a prirodzene ju vyhľadávajú – či už v rodine, medzi blízkymi, alebo aj pri značkách. Takáto podpora im potom dodáva odvahu skúšať veci, do ktorých by sa sami možno nepustili.
Myslím si, že v dnešnej dobe, keď je spoločnosť často skeptická a rozdelená, je dôležité pripomínať, že na veci nemusíme byť sami a že si vieme pomáhať. Už samotný pocit, že sa máme o koho oprieť, môže byť veľmi cenný.
Lucia Petrášová a Štefan Póša
Lucia Petrášová
Svoju kariéru začínala v niekoľkých reklamných agentúrach na Slovensku a v Bulharsku. V roku 2011 nastúpila do O2 ako senior BTL špecialistka. V rámci firmy postupne prešla viacerými pozíciami, až sa v roku 2021 stala riaditeľkou úseku Značky a komunikácie, kde zodpovedá za marketingovú komunikáciu, stratégiu značky, PR a CSR aktivity. Lucia je fanúšičkou hodnotovo orientovanej komunikácie a prozákazníckej orientácie.
Štefan Póša
Aktuálne v O2 pôsobí ako líder pre komunikáciu a značku, pričom vedie tím zodpovedný za marketingovú komunikáciu značky a produktov. Počas svojej kariéry sa podieľal na viacerých kampaniach, ktoré získali domáce aj zahraničné ocenenia za kreativitu aj efektivitu.
Medzi najvýraznejšie projekty, na ktorých spolupracoval, patria kampane Nebuď pirát, Dátuj zodpovedne a 400 metrov na displeji je priveľa, ktoré upozorňovali na tému bezpečného a zodpovedného používania internetu a získali uznanie doma aj v zahraničí. Zároveň sa podieľal na uvedení plne digitálnej značky mobilného operátora Radosť.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
