Stavajú nielen domy, ale najmä férové vzťahy. Šéf stavebnej firmy vysvetľuje, prečo na stavbe zbierajú batérie, na školách študentov a ako odolávajú pokušeniu ísť skratkou

Čo sa stane, keď v „drsnom“ svete betónu dáte priestor ľudskosti?

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum17. 7. 2025

V stavebníctve často rozhoduje rýchlosť, cena a tlak na okamžitý výsledok. Rodinná firma DYNAMIK HOLDING však ukazuje, že sa to dá aj inak – s dôrazom na dôveru, pevné vzťahy aj s pozitívnym dosahom na spoločnosť. Ich výnimočný prístup ocenila aj Nadácia Pontis cenou Via Bona Slovakia v kategórii Zodpovedná malá/stredná firma. Generálny riaditeľ Vladimír Vikor ml. hovorí, že práve dobré a férové vzťahy k ľuďom sú kľúčom k úspechu.

Zistite, prečo je podľa personálnej manažérky reťazca Tesco dôležité zamestnávať ľudí so zdravotným znevýhodnením

V rozhovore s generálnym riaditeľom spoločnosti DYNAMIK HOLDING Vladimírom Vikorom ml. sa dočítate aj o tom:

aká je hodnota úprimnej komunikácie s partnermi aj kolegami,
prečo ako firma podporujú vzdelávanie na Slovensku aj v Gambii,
aké sú jeho tipy na budovanie a udržiavanie dôvery,
prečo a ako na stavbách recyklujú betón aj batérie
a čo mu pomáha robiť dlhodobo zodpovedné rozhodnutia aj v náročných situáciách.

Pamätáte sa na moment, keď ste si uvedomili, že nechcete „len“ stavať budovy, ale aj niečo v spoločnosti meniť?

Každý z nás potrebuje mať v živote nejaký zmysel. A rovnako to platí aj pre firmy. Pre mňa bol veľkou inšpiráciou Viktor Frankl. Tento rakúsky neurológ a psychológ, ktorý prežil holokaust, povedal, že „tí, ktorí majú ‚prečo‘ žiť, si vystačia s takmer akýmkoľvek ‚ako‘“.

Aj my vidíme zmysel aj v iných veciach, nielen v zarábaní peňazí. Ako sa hovorí, nežijeme preto, aby sme dýchali, ale dýchame preto, aby sme žili. Rovnako to je aj so zarábaním peňazí. Naším cieľom je budovať firmu, ktorá pretrvá generácie a ktorá bude mať pozitívny vplyv na spoločnosť a komunity, v ktorých pôsobí.

V stavebnom odvetví sa pohybujete už viac ako 20 rokov. Čo vás za ten čas najviac prekvapilo?

Ešte počas pandémie ochorenia COVID-19 sa ukázalo, aká je otvorená komunikácia dôležitá. Keď sa zavrela krajina, prešli sme na krízové riadenie, denne som písal maily s inštrukciami, ako ochrániť zdravie kolegov a kolegýň a zároveň zabezpečiť chod firmy. A vyplatilo sa to: všetky projekty sme vtedy dokončili v dohodnutom termíne a za dohodnutý rozpočet, a to aj napriek prebiehajúcej pandémii.

Práve dôraz na rýchlosť a cenu v stavebníctve často rozhoduje. Ako si v tomto stresujúcom prostredí dokážete udržať ľudskosť a nepodľahnúť vonkajším tlakom?

Sme rodinná firma. Prirodzene do fungovania firmy prenášame naše osobné hodnoty, ku ktorým nás vychovával otec, zakladateľ firmy – transparentnosť, čestnosť, dlhodobé zmýšľanie, kreativita.

Tieto hodnoty otec odjakživa žije aj v každodennom živote, lebo to, ako sa človek správa v súkromí, sa automaticky prenáša aj do firmy – hlavne keď je postavená na rodinných základoch.

Sú to naše základné piliere, od ktorých neupúšťame. Keďže rozmýšľame dlhodobo, znamená to, že nesmieme podľahnúť „skratkám“.

Viete si spomenúť na náročnú situáciu, v ktorej by bolo jednoduché podľahnúť „skratkám“, ale rozhodli ste sa inak?

Každý projekt je živý organizmus – vždy sa udeje niečo nečakané. Keď sa na stavbe vyskytne nejaký problém, vieme sa k tomu postaviť dvoma spôsobmi.

Buď si založiť ruky a pasívne čakať, kým sa nájde nejaké riešenie. Alebo ten problém môžeme vyriešiť najskôr, ako je to možné, a veriť, že eventuálne sa s investorom dohodneme tak, aby to bolo na konci férové pre obidve strany. My sa snažíme vždy voliť tú druhú cestu – budovať dlhodobé partnerstvá. Aj preto si nás investori opakovane vyberajú.

Iba zarábať nestačí. Nežijeme preto, aby sme dýchali, ale dýchame preto, aby sme žili. Rovnako je to aj s firmami.

Ako si môžete byť istý, že vaše hodnoty neostávajú len na papieri, ale žijú ich aj kolegovia v teréne?

Začína sa to pri výbere kolegov. Snažíme sa identifikovať, kto má aké postoje, vedomosti a zručnosti. Ak niekomu chýbajú vedomosti alebo zručnosti, vieme ho ich doučiť. Ale postoj – ako sa správa, ako pristupuje k riešeniam problémov a aké má hodnoty –, to je vec, ktorú zmeníte len veľmi ťažko.

Máme mnoho príkladov, keď sme videli, že zamestnanci žijú naše hodnoty a z vlastnej iniciatívy robia pozitívne opatrenia.

Iniciatíva nemusí prichádzať len zhora, ale aj od zamestnancov. Napríklad, jeden náš stavebný projektový manažér nedávno zaviedol recykláciu batérií na svojej stavbe. Všimol si, koľko batérií sa spotrebuje v každom projekte, a tak na vlastnú päsť kúpili recyklačné nádoby a začali recyklovať. Dnes je už recyklácia batérií štandardom pri všetkých našich projektoch.

Niektoré rodinné firmy v procese rastu stratia svoju identitu a „rozpustia“ sa v korporátnom kolose. Robíte niečo preto, aby sa to vám nestalo?

Zubami-nechtami sa bránime tomu, aby sme sa stali korporátom. Ako rodina sme tu prítomní denne, brat aj ja. Ako som povedal, chceme byť firma, čo pretrvá generácie. Otec, ktorý založil firmu pred 35 rokmi, bol predstaviteľom tej prvej, brat a ja sme predstaviteľmi druhej a už nám pomaly dorastá aj tá tretia. (Úsmev.)

Snažíme sa byť v kontakte s ľuďmi a prenášať naše hodnoty ďalej. Zároveň kolegom dávame veľkú dôveru, lebo veríme, že si vyberáme tých najlepších, ktorí si dôveru zaslúžia. A keď dáte dôveru, tak sa vám to vráti.

Hovoríte, že dôvera sa vám vracia. Ako ju budujete v stavebníctve, kde sa veci často menia zo dňa na deň?

S obchodnými partnermi a so subdodávateľmi je to o každodennej komunikácii na stavbe. Veľmi si našich subdodávateľov vážime, s mnohými robíme vyše dvadsať rokov. Investorom sa tiež snažíme byť blízko a hlavne mať pochopenie pre ich potreby. Napríklad, pre jedného investora staviame už 13. projekt.

No a do vnútra firmy vždy komunikujeme transparentne – najmä v krízach, ako bola pandémia, sa to ukázalo ako kľúčové.

Dôvera nevzniká z veľkých slov, ale z rozhodnutí, ktoré spravíte aj vtedy, keď to nie je výhodné.

Jedna vec je budovať dobré vzťahy s obchodnými partnermi, druhá s komunitami, kde vaša firma pôsobí. Spomínali ste, že chcete mať pozitívny vplyv na spoločnosť. Ako to vyzerá v praxi?

Snažíme sa pôsobiť všade, kde môžeme pomôcť. Podporujeme kultúrne charitatívne podujatie Objatie tónov pre znevýhodnené deti, sme generálnym partnerom festivalu Vysoké hory Nitra, máme partnerstvá s univerzitami, so strednými školami či športovými klubmi.

V posledných rokoch spolupracujeme s belgickým združením Move2gether, ktoré v Gambii podporuje dve školy.

Je tam veľa detí, ktoré by chceli chodiť do školy, ale bráni im v tom nedostatok priestorov a učiteľov. Pomohli sme s výstavbou studne aj ubytovne pre učiteľov a prispeli sme na inštaláciu solárnych panelov. Vďaka tomu môže vyučovanie prebiehať aj večer a deti sa môžu učiť na dve zmeny. Myslím si, že to je veľmi pekný projekt. Na budúci rok tam chcem zobrať syna, aby videl, ako dobre sa tu máme, že to nie je samozrejmosť.

To, že podporujete vzdelávanie, mi rezonuje s tým, že ako firma chcete myslieť dlhodobo – doslova investujete do budúcnosti.

Áno. Spolupracujeme so všetkými troma univerzitami na Slovensku, ktoré majú stavebnú fakultu. Študentom ponúkame možnosť prísť k nám na platené stáže, aby nasali našu kultúru, a po skončení štúdia ich vždy radi privítame opäť.

Snažíme sa myslieť aj na dlhodobý vplyv nášho podnikania na planétu. Nie je tajomstvom, že výroba cementu, základnej zložky betónu, je jedným z najväčších producentov emisií CO2 na svete. Existujú však spôsoby, ako znížiť jeho ekologický vplyv.

Pred pár rokmi sme si dali vypracovať analýzu životného cyklu betónu. Na jej základe sme nainštalovali recyklačné zariadenie, kde prebytočný betón, ktorý sa nevyužil na stavbe, dokážeme rozdeliť na jednotlivé zložky a opätovne ich použiť.

Niektorí podnikatelia hovoria, že na takéto aktivity nemajú čas ani rozpočet a radšej by všetku svoju energiu venovali zvyšovaniu profitu firmy.

Áno, firma potrebuje dosahovať zisk, aby mohla do seba investovať a rásť. Ale nemôže to byť jej jediný zmysel. Zodpovedné podnikanie má zmysel, ak to myslíte vážne a robíte dlhodobo. Ak máte jasné hodnoty, postavíte na nich firemnú kultúru a pritiahnete správnych ľudí.

Čo podľa vás najviac ohrozuje firmy, ktoré chcú podnikať hodnotovo?

Ohroziť ich môže snaha o krátkodobý zisk, pokušenie ísť skratkami, lebo to prinesie len stratu dôvery. Naopak, dlhodobé myslenie, čestnosť a odhodlanie vracať do spoločnosti to, čo od nej dostali, je cesta, ako podnikať zodpovedne.

Ocenenie Via Bona Slovakia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii:

Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma

Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.

DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma

Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu

Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť

Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.

Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie

Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.

Lab.café: Cena za sociálnu inováciu

Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.

Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite

Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.

Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň

Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.

Za svoje aktivity ste nedávno získali Ocenenie Via Bona Slovakia pre zodpovedné firmy. Čo to pre vás znamená?

Je to pre nás veľké ocenenie a potvrdenie toho, že robiť veci na základe hodnôt, ktorým veríme, je tá správna cesta. Získali sme už rôzne ocenenia, ale toto si naozaj veľmi vážime, keďže priamo odkazuje na hodnoty našej firmy.

Dalo vám podnikanie nový pohľad na zodpovednosť?

Ukázalo mi, že jednoznačne má zmysel, keď ste bežcom na dlhú trať. Že to je ten správny prístup. Byť zodpovedný, riadiť sa svojimi hodnotami, vracať svoj úspech do spoločnosti. Myslím si, že to je jediný spôsob, ako sa dá podnikať dlhodobo.

Čo by ste odkázali firmám či jednotlivcom, ktorí ešte len hľadajú svoje hodnoty?

Že byť zodpovedný má zmysel. Ak to myslia s podnikaním vážne a dlhodobo, tak určite má zmysel investovať naspäť do spoločnosti, komunít a prírody. Ak máte jasné hodnoty, ktorým veríte, a postavíte na nich firemnú kultúru, pritiahnete tým tých správnych ľudí, ktorí vám pomôžu rásť.

Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom Ocenenia Via Bona Slovakia. Jubilejný 25. ročník priniesol okrem silných príbehov z podnikateľského prostredia aj novú vizuálnu identitu.

Vladimír Vikor ml.

Generálny riaditeľ stavebnej spoločnosti DYNAMIK HOLDING a dlhoročný odborník v oblasti stavebníctva a firemného riadenia. Spolu s otcom a s bratom vedie rodinný podnik, v ktorom systematicky prešiel všetkými úrovňami – od predaja stavebných materiálov cez výrobu a projektové riadenie až po strategické plánovanie – a postupne prevzal jeho vedenie. Generálnym riaditeľom firmy DYNAMIK HOLDING je od roku 2011.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

Skutočná zmena neprichádza s usporiadaním skriniek, ale s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Michal Liška

Dátum14. 4. 2026

Žijeme v zahltenom svete. V práci nás zahlcujú povinnosti, na obrazovkách správy a sociálne siete a doma prebytok vecí, ktoré často ani nepotrebujeme. Ako si zlepšiť život vďaka upratovaniu a dobre zorganizovanému priestoru? Návod poskytne Zuzana Mrázová, certifikovaná konzultantka KonMari metódy, ktorá sa zaoberá estetickým organizovaním domácnosti a tzv. declutteringom.

V rozhovore so Zuzanou sa dozviete:

prečo si nechávame veci, ktoré nevyužívame,
aký vplyv má na nás jarné upratovanie a decluttering,
ako čo najefektívnejšie triediť veci v domácnosti,
prečo sa predaj drobností v bazároch zväčša nevyplatí a kedy je lepšie veci darovať,
prečo nás nákup organizérov nezachráni a kedy sa z nich stáva len ďalší zbytočný odpad.

Čo hovoríte na koncept jarného upratovania? Má to pre nás v dnešnej dobe ešte zmysel?

Jarné upratovanie je skvelé. Keď vyjde prvé silné slnko, zrazu jasne vidíme všetok ten prach a mastnotu. Je to v nás zakorenené, potrebujeme vyliezť z pomyselných zimných „brlohov“ a všetko vymiesť. Milujem spomienky na éru našich babičiek, keď sa dom doslova obrátil naruby, koberce sa vyniesli von na slnko a nábytok sa odtiahol.

Dnes takýto radikálny proces zvládne málokto. Máme totiž toľko vecí, že ich fyzicky nemáme kam posunúť, aby sme mohli takto hĺbkovo upratať. Keby ste dnes vyložili obsah všetkých skríň naraz na podlahu, nastal by totálny „sajgon“. Preto dnes upratujeme skôr po fázach a zónach.

Keď sa dnes pozriete na bežnú domácnosť, čo je podľa vás hlavný problém?

Počas rokov, čo sa venujem tejto práci, som zistila, že problémom nie je neschopnosť zorganizovať si priestor, ale obrovské množstvo vecí, ktorými sme zahltení. Ľuďom zvyknem hovoriť: „Pripustime si, že žijeme na budúcich smetiskách. Skončí tam každá vec, ktorú si prinesieme domov.“

Súvisí to podľa vás aj s tým, aký máme k veciam vzťah?

Určite. Čím ďalej, tým menej nám na konkrétnych veciach záleží. Dnes si túžbu po niečom dokážeme splniť okamžite a instantne. Či už luxusná verzia, alebo lacná alternatíva, všetko je dostupné na pár klikov online. Stratil sa aj ten moment „tešenia sa“, keď sme si cestu do obchodu museli naplánovať, čo nám prirodzene dávalo čas si nákup v hlave ešte premyslieť. Dnes vybavíme všetko pohodlne z gauča.

Najväčšie uspokojenie pocítime v momente samotného nákupu. Keď však veci dorazia domov v krabiciach, radosť vystrieda praktická starosť. Musíme ich vybaliť, odstrihnúť visačky, oprať a nájsť im miesto v skrini. V tom momente sa pôvodné nadšenie často rozplynie a nastupuje pocit zahltenia. Ak na to nemáme kapacitu, vec niekam odložíme „na potom“.

Keď sa tento cyklus opakuje, priestor sa postupne plní predmetmi, ku ktorým sme si vlastne ani nestihli vytvoriť vzťah.

„Kľúčová otázka znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď nie, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.“

No hoci k mnohým veciam nemáme vzťah a nevyužívame ich, predsa si ich nechávame. Prečo je to tak?

Dôvodov je celé spektrum. Historicky v nás zostalo zakorenené, že bez vecí neprežijeme. Máme podvedomý pocit, že ich potrebujeme na prežitie alebo na to, aby nám bolo lepšie. Brzdí nás strach z toho, čo bude zajtra, ale aj silné puto k minulosti.

Veľkou témou sú, samozrejme, peniaze. Keď sa chceme niečoho vzdať, nastupuje náročná konfrontácia so sebou samým a s investíciou, ktorú sme nevyužili. Povieme si: „Stálo to tristo eur, predsa nie som taký márnotratný človek, aby som to teraz vyhodil.“ Typickým príkladom je starý digitálny fotoaparát – kedysi stál majland, dnes ho už nikto nepoužíva, no zbaviť sa ho je pre mnohých priam nepredstaviteľné.

Okrem peňazí v tých veciach vidíme aj svoju vlastnú históriu, spomienky na blízkych či dokonca náš osobnostný a partnerský vývoj. Vidíme tam však aj svoje nákupné prešľapy a chyby, čo vyvoláva extrémne výčitky svedomia.

Mám pocit, že v tých veciach sa často schovávajú naše „dávne osobnosti“. Ľudia, ktorými sme boli kedysi a s ktorými je náročné sa rozlúčiť.

Tá psychológia za tým je náročná. Nerodíme sa každý rok do nového života, nezačíname od nuly. Minulosť si nesieme so sebou. Sú momenty, keď ju dokážeme pustiť zásadnejšie, rozchod či sťahovanie detí, ale väčšinou to všetko ťaháme so sebou.

To isté sa týka nakupovania. Nakupujeme pre verziu seba, ktorou by sme chceli byť, nie pre tú, ktorou reálne sme. Myslíme si, že cez tie veci to pôjde jednoduchšie. Chceme začať behať, tak si hneď nakúpime celú výbavu – tenisky na asfalt, trail, špeciálne ponožky, výživové doplnky…

Reklama je silný nástroj a je ťažké jej odolať. Predáva nám verziu života, ktorú by sme chceli žiť, a my nakupujeme v naivnej viere, že tie veci nám pomôžu stiahnuť náskok nášho ideálneho ja.

Takže je to z veľkej časti spoločenský, nielen individuálny problém?

Žijeme v dobe, ktorá nás do zahltenia doslova tlačí. Je jednoduché podľahnúť tomu impulzu. Reklama je vedecky postavená tak, aby nás presvedčila, že každú vec nutne potrebujeme k šťastiu. Nie je to o tom, že by sme boli „mimo“, ale že sme v tom tlaku konzumu stratili vedomý prístup.

Keď tento problém s vecami presiahne únosnú mieru, nastáva paralýza. Zrazu stojíte pred obrovskou kopou predmetov a netušíte, kde a ako začať. Často sa stáva, že sa do toho aj pustíte, ale výsledok sa nedostavuje, čo vás len viac znechutí. Je to začarovaný kruh.

Posun nespočíva v jednom zázračnom upratovaní. Skutočná zmena prichádza s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.

Mení nás tento proces aj zvnútra?

Minimálne nás núti položiť si základné otázky: Kto som dnes? Čo skutočne potrebujem pre svoj aktuálny život? Kam smerujem? Ide o postupné odpútanie sa od minulosti, na ktorej zbytočne lipneme, a vytvorenie si priestoru pre aktuálny život. Organizovanie priestoru je v tomto zmysle proces „sprítomnenia“ – návratu k realite a tomu, kde sa práve nachádzame.

Predstavme si, že som konečne nabrala motiváciu vytriediť veci v byte. Kde odporúčate začať?

Neexistuje univerzálne pravidlo, ale zvyčajne začíname tam, kde to človeka najviac trápi. Ideálne s niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky. Niečo hmatateľné, čo vás na začiatku nepoloží.

A potom by som postupovala po jednotlivých kategóriách v domácnosti. Teda oblečenie, knihy, dokumenty, potraviny… Samostatnou sekciou sú sentimentálne predmety.

Prečo je lepšie postupovať po kategóriách a nie po jednotlivých miestnostiach? Upratovať izbu po izbe pôsobí intuitívnejšie.

Pretože ak idete po miestnostiach, otvárate ten istý problém niekoľkokrát. Oblečenie nemáte len v spálni – niečo je v predsieni, niečo v garáži, niečo v sezónnom odkladisku. To isté platí pre potraviny alebo čistiace prostriedky. Keď ich zhrniete z celého domu na jedno miesto, až vtedy zistíte, koľko toho reálne máte.

Človek nemá prehľad, kým je to roztrúsené. Navyše, kategórie sú menšie sústa. Ak sa pustíte do celej izby, rýchlo sa vyčerpáte a skončíte v polovici.

S ktorou kategóriou zvyknú mať ľudia najväčší problém?

To je individuálne. Pre niekoho je to kozmetika – niektoré ženy chcú všetko vyskúšať a zrazu sa im to nikam nezmestí. Pre iných je to oblečenie alebo kuchyňa plná vecí na jeden konkrétny recept. No a potom sú tu knihy. Človek neodolá a prinesie si ich desať, hoci vie, že nemá čas ich čítať. Ale hovorí si: „Raz si ich prečítam.“ Je to túžba po ideálnej verzii seba.

Vy často ľudí delíte na „vyhadzovačov“ a „zberačov“. V čom sa ich prístup k veciam najviac odlišuje?

Ide o dve skupiny, ktoré si navzájom často vôbec nerozumejú. Vyhadzovači okolo seba nepotrebujú veľa vecí a neviažu sa na ne. Sú to zväčša racionálne a analytické typy, ktoré prikladajú predmetom nízku dôležitosť. Bez mihnutia oka vytriedia skriňu a ani by im nenapadlo odkladať si drobnosti. Keď im vysvetľujem, čomu sa pracovne venujem, nechápu, prečo by s tým mal niekto potrebovať pomoc. Vyhodiť nepotrebné je pre nich prirodzené.

Na opačnom spektre sú zberači. To sú často umeleckejšie založení ľudia, ktorí za každou vecou vidia príbeh a emóciu. Nedokážu sa rozlúčiť s ničím: od starého telefónu až po prečítaný časopis, v ktorom bol jeden zaujímavý recept. Všetko sa predsa raz zíde.

Spomínaní „zberači“ zrejme potrebujú hlbšie pracovať so svojím nastavením a postojom k veciam…

Niekedy len potrebujú počuť jasnú odpoveď na otázku, čo s danou vecou urobiť. Často sa totiž „zacyklíme“ pri veciach, ktoré majú nulovú hodnotu. Platí to aj pre predaj cez bazáre ako Vinted. Ľudia sa snažia predať kúsky za 5 či 10 eur, no ja ich brzdím otázkou: „Aká je tvoja hodinová sadzba v práci? Ak je to napríklad 30 € a tú vec nepredáš do hodiny aspoň za túto sumu, tak sa ti to ekonomicky nevyplatí robiť.“

Málokto si uvedomuje tú skrytú logistiku – vec musíte nafotiť, komunikovať so záujemcom, zabaliť ju a odniesť na poštu. To je investovaný čas, ktorý vám nikto nevráti.

Človek má však často pocit, že tie veci „stále niečo stáli“, a chce tie peniaze aspoň sčasti dostať späť. Ako sa s týmto mentálnym blokom vyrovnať?

Pravda je taká, že peniaze, ktoré ste za tie veci zaplatili na začiatku, už neexistujú. Sú dávno minuté a ich hodnota v skrini nerastie. Ak v tých veciach stále vidíte nejaký úžitok, radšej ich darujte. Zbavte sa ich čo najrýchlejšie a posuňte ich ďalej, kým sú ešte funkčné a moderné. Pre bežného človeka je predaj drobností po bazároch väčšinou len časová strata.

„Triedenie začnite niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky.“

Čo by sme sa mali sami seba pýtať, aby sme sa vedeli úprimne rozhodnúť, či má daná vec pre mňa skutočnú hodnotu alebo si len hovorím, že „sa to môže zísť“?

Treba sa na to pozrieť veľmi prakticky a položiť si pár priamych otázok: Naozaj túto vec potrebujem? Používam ju reálne alebo len hypoteticky v nejakých predstavách? Skúste sa zamyslieť nad tým, čo by ste robili, keby ste tú vec nemali. Vždy totiž existujú alternatívy. Ak napríklad riešite rýchlovarnú kanvicu, ktorú takmer nevyužívate – keby ste ju nemali, vodu si jednoducho zohrejete na sporáku.

Kľúčová otázka však znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď „nie“, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.

Úplne inou kategóriou je sentiment. Ak k nejakej veci niečo cítite, hoci je nepraktická, je to legitímny dôvod na diskusiu. Ak vám prináša úsmev alebo peknú spomienku, nechajte si ju. Skutočným problémom sú tie predmety, ktoré nemajú praktický úžitok a zároveň k nim nič necítite. Sú tam len preto, že tam „proste sú“. Práve tie musia ísť preč ako prvé.

Čo s vecami, ktoré sme si kúpili kvôli novému hobby, ale po čase nás omrzeli? Prípadne ich vytiahneme len raz za rok a zvyšok času nám doma zavadzajú?

Je to opäť o úprimnosti k sebe samému. Kto som dnes a ako často túto vec reálne využijem? Ak si napríklad kúpite lyžiarsku súpravu za 1 500 eur a na svah sa dostanete trikrát za sezónu, jedno lyžovanie vás vyjde poriadne draho. Ekonomicky by bolo v takomto prípade oveľa výhodnejšie si výstroj jednoducho požičať.

Vlastná výbava totiž prináša aj mnohé skryté náklady, ktoré si pri kúpe málokto uvedomí – zrazu potrebujete väčšie auto alebo strešný box, musíte riešiť servis a najmä priestor, kde to budete celý rok skladovať. Minulý rok v Chorvátsku mala takmer každá rodina vlastný paddleboard z Decathlonu. Všetci ich premiestňovali cez pol Európy, hoci na pláži bola požičovňa za pár eur.

Moja rada znie: dajte každému novému hobby čas. Najprv si veci párkrát požičajte a až v momente, keď si budete istí, že vás to skutočne baví a napĺňa, investujte do vlastných. Vyhnete sa tak nielen zbytočným výdavkom, ale aj ďalšej kope vecí, ktoré vám doma budú len uberať drahocenný priestor.

Máte ešte nejakú užitočnú radu o triedení vecí?

Všetko, čo vyradíte, musí ísť okamžite preč z domu. Nenechávajte vrecia v predsieni ani v garáži. Tie krabice majú totiž zázračnú schopnosť „vrátiť sa späť do obehu“. Nevytvárajte si doma žiadne „čierne diery“ s prísľubom, že to vyriešite neskôr. Ak ste niečo nepoužili rok, s vysokou pravdepodobnosťou to už nepotrebujete.

Takže tá modrá taška z Ikey s oblečením, ktorú mám v skrini už dva roky, musí ísť preč?

Presne tak. Len tak vám reálne ubudne v priestore, ale najmä v hlave. Mojím cieľom je učiť ľudí hľadať v domove jednoduchosť, nie nedosiahnuteľnú dokonalosť. Ak niekam odložíte napríklad playstation, musí byť jednoduché to znova nájsť a zapojiť. Neexistuje univerzálna rada, že táto vec patrí „vždy doprava“. Každý domov má svoju vlastnú logiku a cestičku.

A na záver ešte jedno varovanie: nevykladajte veci na voľné plochy. Malá kopa si pýta viac. Jedny rifle pohodené na stoličke znamenajú, že o dva dni tam máte „Mount Everest“. Čisté plochy sú základom vizuálneho pokoja. Keď ich raz narušíte, neporiadok sa začne nabaľovať.

Pravidlo 5 vecí vyhodím, 5 vecí si môžem kúpiť. Funguje to tak?

V reálnom živote takéto pravidlo veľmi nefunguje. Je to skôr taký „spotrebný mindset“, ktorý nás v kolotoči hromadenia udržiava. Ak si povieme, že za päť vyhodených vecí máme „povolenku“ na päť nových, náš vzťah k vlastníctvu sa nemení, len meníme starý obsah skrine za nový.

V živote prirodzene prichádzajú obdobia, keď potrebujeme nakúpiť viac, a inokedy zasa fázy, keď sa musíme vo veľkom zbavovať nepotrebného. Cieľom by mala byť skôr celková rovnováha medzi tým, čo do domácnosti prichádza a čo z nej odchádza. Netreba sa otrocky upínať na presné čísla, ale skôr na vedomé rozhodovanie o každej jednej veci, ktorú si do svojho priestoru vpustíme.

V čom ľudia najčastejšie zlyhávajú, keď sa pustia do declutteringu?

Je toho na nich priveľa. Neuvedomujú si, koľko času a energie to zožerie. Často sú to hodiny preberania, dvíhania vecí a boja s výčitkami. Človek v polovici stratí nadšenie, lebo nevidí okamžitý úspech. Potom sú tu emocionálne bloky – vypratávanie domu po rodičoch alebo babičke je jedna veľká emócia, ktorá vás vie úplne paralyzovať.

Čo sa vám ešte osvedčilo pri organizácii priestoru? Sú nejaké „vychytávky“ alebo konkrétne „odkladače“, ktoré fungujú?

Kúpiť si organizéry automaticky neznamená, že budete zorganizovaní. Na to, aby akýkoľvek systém fungoval, potrebujete v prvom rade voľný priestor. Paradoxne samotné krabičky niekedy zaberú viac miesta než veci, ktoré do nich chcete schovať. Nespoliehajte sa teda na ne ako na záchranné koleso. Základom je nechať si poruke to, čo reálne používate, a zvyšok uložiť tak, aby ste o tom mali prehľad, no zároveň vám to nezavadzalo.

Najväčšou chybou je kúpiť si organizéry dopredu a až potom pre ne v byte hľadať miesto. Skúste to opačne: mám tu tento konkrétny priestor a presne sem by sa mi hodili tri krabičky. Ak vám to po vyskúšaní dáva zmysel a pomáha vám to udržať systém, pokračujte v tom. Ale nenoste ich domov dvadsať naraz.

Väčšinou totiž ľudia, ktorí cítia nutkavú potrebu všetko „zakrabičkovať“, v skutočnosti bojujú s tým, že na tie krabičky už nemajú v byte žiadne voľné miesto.

Zuzana Mrázová

Takmer 20 rokov pôsobila v medzinárodných finančných inštitúciách, po narodení detí však potrebovala kariérnu zmenu. Dnes sa Zuzana Mrázová živí organizovaním domácností podľa Marie Kondo. Je certifikovanou konzultantkou KonMari metódy a na sociálnych sieťach je známa ako @simplist.