Stavajú nielen domy, ale najmä férové vzťahy. Šéf stavebnej firmy vysvetľuje, prečo na stavbe zbierajú batérie, na školách študentov a ako odolávajú pokušeniu ísť skratkou

Čo sa stane, keď v „drsnom“ svete betónu dáte priestor ľudskosti?

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum17. 7. 2025

V stavebníctve často rozhoduje rýchlosť, cena a tlak na okamžitý výsledok. Rodinná firma DYNAMIK HOLDING však ukazuje, že sa to dá aj inak – s dôrazom na dôveru, pevné vzťahy aj s pozitívnym dosahom na spoločnosť. Ich výnimočný prístup ocenila aj Nadácia Pontis cenou Via Bona Slovakia v kategórii Zodpovedná malá/stredná firma. Generálny riaditeľ Vladimír Vikor ml. hovorí, že práve dobré a férové vzťahy k ľuďom sú kľúčom k úspechu.

Zistite, prečo je podľa personálnej manažérky reťazca Tesco dôležité zamestnávať ľudí so zdravotným znevýhodnením

V rozhovore s generálnym riaditeľom spoločnosti DYNAMIK HOLDING Vladimírom Vikorom ml. sa dočítate aj o tom:

aká je hodnota úprimnej komunikácie s partnermi aj kolegami,
prečo ako firma podporujú vzdelávanie na Slovensku aj v Gambii,
aké sú jeho tipy na budovanie a udržiavanie dôvery,
prečo a ako na stavbách recyklujú betón aj batérie
a čo mu pomáha robiť dlhodobo zodpovedné rozhodnutia aj v náročných situáciách.

Pamätáte sa na moment, keď ste si uvedomili, že nechcete „len“ stavať budovy, ale aj niečo v spoločnosti meniť?

Každý z nás potrebuje mať v živote nejaký zmysel. A rovnako to platí aj pre firmy. Pre mňa bol veľkou inšpiráciou Viktor Frankl. Tento rakúsky neurológ a psychológ, ktorý prežil holokaust, povedal, že „tí, ktorí majú ‚prečo‘ žiť, si vystačia s takmer akýmkoľvek ‚ako‘“.

Aj my vidíme zmysel aj v iných veciach, nielen v zarábaní peňazí. Ako sa hovorí, nežijeme preto, aby sme dýchali, ale dýchame preto, aby sme žili. Rovnako to je aj so zarábaním peňazí. Naším cieľom je budovať firmu, ktorá pretrvá generácie a ktorá bude mať pozitívny vplyv na spoločnosť a komunity, v ktorých pôsobí.

V stavebnom odvetví sa pohybujete už viac ako 20 rokov. Čo vás za ten čas najviac prekvapilo?

Ešte počas pandémie ochorenia COVID-19 sa ukázalo, aká je otvorená komunikácia dôležitá. Keď sa zavrela krajina, prešli sme na krízové riadenie, denne som písal maily s inštrukciami, ako ochrániť zdravie kolegov a kolegýň a zároveň zabezpečiť chod firmy. A vyplatilo sa to: všetky projekty sme vtedy dokončili v dohodnutom termíne a za dohodnutý rozpočet, a to aj napriek prebiehajúcej pandémii.

Práve dôraz na rýchlosť a cenu v stavebníctve často rozhoduje. Ako si v tomto stresujúcom prostredí dokážete udržať ľudskosť a nepodľahnúť vonkajším tlakom?

Sme rodinná firma. Prirodzene do fungovania firmy prenášame naše osobné hodnoty, ku ktorým nás vychovával otec, zakladateľ firmy – transparentnosť, čestnosť, dlhodobé zmýšľanie, kreativita.

Tieto hodnoty otec odjakživa žije aj v každodennom živote, lebo to, ako sa človek správa v súkromí, sa automaticky prenáša aj do firmy – hlavne keď je postavená na rodinných základoch.

Sú to naše základné piliere, od ktorých neupúšťame. Keďže rozmýšľame dlhodobo, znamená to, že nesmieme podľahnúť „skratkám“.

Viete si spomenúť na náročnú situáciu, v ktorej by bolo jednoduché podľahnúť „skratkám“, ale rozhodli ste sa inak?

Každý projekt je živý organizmus – vždy sa udeje niečo nečakané. Keď sa na stavbe vyskytne nejaký problém, vieme sa k tomu postaviť dvoma spôsobmi.

Buď si založiť ruky a pasívne čakať, kým sa nájde nejaké riešenie. Alebo ten problém môžeme vyriešiť najskôr, ako je to možné, a veriť, že eventuálne sa s investorom dohodneme tak, aby to bolo na konci férové pre obidve strany. My sa snažíme vždy voliť tú druhú cestu – budovať dlhodobé partnerstvá. Aj preto si nás investori opakovane vyberajú.

Iba zarábať nestačí. Nežijeme preto, aby sme dýchali, ale dýchame preto, aby sme žili. Rovnako je to aj s firmami.

Ako si môžete byť istý, že vaše hodnoty neostávajú len na papieri, ale žijú ich aj kolegovia v teréne?

Začína sa to pri výbere kolegov. Snažíme sa identifikovať, kto má aké postoje, vedomosti a zručnosti. Ak niekomu chýbajú vedomosti alebo zručnosti, vieme ho ich doučiť. Ale postoj – ako sa správa, ako pristupuje k riešeniam problémov a aké má hodnoty –, to je vec, ktorú zmeníte len veľmi ťažko.

Máme mnoho príkladov, keď sme videli, že zamestnanci žijú naše hodnoty a z vlastnej iniciatívy robia pozitívne opatrenia.

Iniciatíva nemusí prichádzať len zhora, ale aj od zamestnancov. Napríklad, jeden náš stavebný projektový manažér nedávno zaviedol recykláciu batérií na svojej stavbe. Všimol si, koľko batérií sa spotrebuje v každom projekte, a tak na vlastnú päsť kúpili recyklačné nádoby a začali recyklovať. Dnes je už recyklácia batérií štandardom pri všetkých našich projektoch.

Niektoré rodinné firmy v procese rastu stratia svoju identitu a „rozpustia“ sa v korporátnom kolose. Robíte niečo preto, aby sa to vám nestalo?

Zubami-nechtami sa bránime tomu, aby sme sa stali korporátom. Ako rodina sme tu prítomní denne, brat aj ja. Ako som povedal, chceme byť firma, čo pretrvá generácie. Otec, ktorý založil firmu pred 35 rokmi, bol predstaviteľom tej prvej, brat a ja sme predstaviteľmi druhej a už nám pomaly dorastá aj tá tretia. (Úsmev.)

Snažíme sa byť v kontakte s ľuďmi a prenášať naše hodnoty ďalej. Zároveň kolegom dávame veľkú dôveru, lebo veríme, že si vyberáme tých najlepších, ktorí si dôveru zaslúžia. A keď dáte dôveru, tak sa vám to vráti.

Hovoríte, že dôvera sa vám vracia. Ako ju budujete v stavebníctve, kde sa veci často menia zo dňa na deň?

S obchodnými partnermi a so subdodávateľmi je to o každodennej komunikácii na stavbe. Veľmi si našich subdodávateľov vážime, s mnohými robíme vyše dvadsať rokov. Investorom sa tiež snažíme byť blízko a hlavne mať pochopenie pre ich potreby. Napríklad, pre jedného investora staviame už 13. projekt.

No a do vnútra firmy vždy komunikujeme transparentne – najmä v krízach, ako bola pandémia, sa to ukázalo ako kľúčové.

Dôvera nevzniká z veľkých slov, ale z rozhodnutí, ktoré spravíte aj vtedy, keď to nie je výhodné.

Jedna vec je budovať dobré vzťahy s obchodnými partnermi, druhá s komunitami, kde vaša firma pôsobí. Spomínali ste, že chcete mať pozitívny vplyv na spoločnosť. Ako to vyzerá v praxi?

Snažíme sa pôsobiť všade, kde môžeme pomôcť. Podporujeme kultúrne charitatívne podujatie Objatie tónov pre znevýhodnené deti, sme generálnym partnerom festivalu Vysoké hory Nitra, máme partnerstvá s univerzitami, so strednými školami či športovými klubmi.

V posledných rokoch spolupracujeme s belgickým združením Move2gether, ktoré v Gambii podporuje dve školy.

Je tam veľa detí, ktoré by chceli chodiť do školy, ale bráni im v tom nedostatok priestorov a učiteľov. Pomohli sme s výstavbou studne aj ubytovne pre učiteľov a prispeli sme na inštaláciu solárnych panelov. Vďaka tomu môže vyučovanie prebiehať aj večer a deti sa môžu učiť na dve zmeny. Myslím si, že to je veľmi pekný projekt. Na budúci rok tam chcem zobrať syna, aby videl, ako dobre sa tu máme, že to nie je samozrejmosť.

To, že podporujete vzdelávanie, mi rezonuje s tým, že ako firma chcete myslieť dlhodobo – doslova investujete do budúcnosti.

Áno. Spolupracujeme so všetkými troma univerzitami na Slovensku, ktoré majú stavebnú fakultu. Študentom ponúkame možnosť prísť k nám na platené stáže, aby nasali našu kultúru, a po skončení štúdia ich vždy radi privítame opäť.

Snažíme sa myslieť aj na dlhodobý vplyv nášho podnikania na planétu. Nie je tajomstvom, že výroba cementu, základnej zložky betónu, je jedným z najväčších producentov emisií CO2 na svete. Existujú však spôsoby, ako znížiť jeho ekologický vplyv.

Pred pár rokmi sme si dali vypracovať analýzu životného cyklu betónu. Na jej základe sme nainštalovali recyklačné zariadenie, kde prebytočný betón, ktorý sa nevyužil na stavbe, dokážeme rozdeliť na jednotlivé zložky a opätovne ich použiť.

Niektorí podnikatelia hovoria, že na takéto aktivity nemajú čas ani rozpočet a radšej by všetku svoju energiu venovali zvyšovaniu profitu firmy.

Áno, firma potrebuje dosahovať zisk, aby mohla do seba investovať a rásť. Ale nemôže to byť jej jediný zmysel. Zodpovedné podnikanie má zmysel, ak to myslíte vážne a robíte dlhodobo. Ak máte jasné hodnoty, postavíte na nich firemnú kultúru a pritiahnete správnych ľudí.

Čo podľa vás najviac ohrozuje firmy, ktoré chcú podnikať hodnotovo?

Ohroziť ich môže snaha o krátkodobý zisk, pokušenie ísť skratkami, lebo to prinesie len stratu dôvery. Naopak, dlhodobé myslenie, čestnosť a odhodlanie vracať do spoločnosti to, čo od nej dostali, je cesta, ako podnikať zodpovedne.

Ocenenie Via Bona Slovakia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii:

Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma

Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.

DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma

Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu

Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť

Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.

Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie

Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.

Lab.café: Cena za sociálnu inováciu

Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.

Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite

Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.

Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň

Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.

Za svoje aktivity ste nedávno získali Ocenenie Via Bona Slovakia pre zodpovedné firmy. Čo to pre vás znamená?

Je to pre nás veľké ocenenie a potvrdenie toho, že robiť veci na základe hodnôt, ktorým veríme, je tá správna cesta. Získali sme už rôzne ocenenia, ale toto si naozaj veľmi vážime, keďže priamo odkazuje na hodnoty našej firmy.

Dalo vám podnikanie nový pohľad na zodpovednosť?

Ukázalo mi, že jednoznačne má zmysel, keď ste bežcom na dlhú trať. Že to je ten správny prístup. Byť zodpovedný, riadiť sa svojimi hodnotami, vracať svoj úspech do spoločnosti. Myslím si, že to je jediný spôsob, ako sa dá podnikať dlhodobo.

Čo by ste odkázali firmám či jednotlivcom, ktorí ešte len hľadajú svoje hodnoty?

Že byť zodpovedný má zmysel. Ak to myslia s podnikaním vážne a dlhodobo, tak určite má zmysel investovať naspäť do spoločnosti, komunít a prírody. Ak máte jasné hodnoty, ktorým veríte, a postavíte na nich firemnú kultúru, pritiahnete tým tých správnych ľudí, ktorí vám pomôžu rásť.

Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom Ocenenia Via Bona Slovakia. Jubilejný 25. ročník priniesol okrem silných príbehov z podnikateľského prostredia aj novú vizuálnu identitu.

Vladimír Vikor ml.

Generálny riaditeľ stavebnej spoločnosti DYNAMIK HOLDING a dlhoročný odborník v oblasti stavebníctva a firemného riadenia. Spolu s otcom a s bratom vedie rodinný podnik, v ktorom systematicky prešiel všetkými úrovňami – od predaja stavebných materiálov cez výrobu a projektové riadenie až po strategické plánovanie – a postupne prevzal jeho vedenie. Generálnym riaditeľom firmy DYNAMIK HOLDING je od roku 2011.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?

Mnohí ľudia po odznení prvotného opantania zistia, že ich priťahovala skôr samotná emócia než človek, ktorého mali vedľa seba.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum31. 7. 2026

„Keď sa milujeme, nič zlé sa nám nemôže stať. My sme výnimka.“ Párová terapeutka Jolana Kusá hovorí, že práve toto je jedna z najväčších pascí vo vzťahu – spoliehať sa iba na pocit zamilovanosti. Ten však postupne slabne a až vtedy sa ukáže, či dokážeme vo vzťahu naozaj zvládať aj náročné obdobia. Skutočná odolnosť páru a vzájomná opora pritom nevznikajú až v čase krízy. Budujú sa oveľa skôr – v každodenných prejavoch záujmu či v schopnosti vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa obaja partneri cítia prijatí.

Aby sme mohli byť oporou druhému človeku, musíme sa najprv naučiť stáť pri sebe. Prijať sa so všetkým, čo k nám patrí, a pristupovať k sebe s väčšou láskavosťou a sebasúcitom – napríklad tak, ako to robí modelka Liberty Simon.

V rozhovore s párovou terapeutkou Jolanou Kusou sa dozviete:

prečo samotná láska nestačí na dlhodobo fungujúci vzťah,
ako si partneri budujú dôveru a pocit bezpečia ešte skôr, než príde kríza,
prečo sa za kritikou často skrýva nenaplnená potreba blízkosti,
ako sa hádať tak, aby konflikt partnerov nevzďaľoval, ale, naopak, zbližoval,
kde je hranica medzi zdravou oporou a nezdravým zachraňovaním partnera.

Existuje bezpodmienečná láska?

Myslím, že v partnerstve je to nereálne. Na partnera totiž prirodzene máme určité nároky a aj vzťah by mal napĺňať naše očakávania, potreby a priania.

Počas praxe som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli presvedčení, že milujú bezpodmienečne. Často išlo o ľudí, ktorí sa vo vzťahu neustále vzdávali sami seba a dúfali, že za to budú bezvýhradne prijatí – ako dieťa túžiace po prijatí od rodiča.

Lenže partnerský vzťah stojí na vzájomnosti. Očakávame oporu, rešpekt a ochotu oboch partnerov podieľať sa na vzťahu. Samotná „bezpodmienečná láska“ na to nestačí.

Mnohí ľudia napriek tomu používajú výroky typu: „Keby si ma naozaj miloval, prijal by si ma takú, aká som.“

A druhý by mohol odpovedať: „A keby si ty milovala mňa, neočakávala by si to odo mňa.“

Jednou z najväčších pascí lásky je očakávanie, že keď sa milujeme, všetko sa dá prekonať. Vyrastáme s predstavou, že láska je akási všemocná sila, ktorá dokáže vyriešiť každý problém. Lenže v realite potrebujeme aj vzájomný rešpekt, hranice a ochotu počúvať potreby toho druhého.

Bez lásky to nejde, ale sama osebe na fungujúci partnerský vzťah nestačí.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého, a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.

Príliš sa teda spoliehame na predstavu, že láska všetko prekoná?

Áno, najmä vo fáze zamilovanosti. Vtedy si páry často hovoria: „My sa naozaj milujeme. My sme tá výnimka. Nám sa to nestane.“ Keď sme zamilovaní, máme pocit, že náš vzťah je iný a odolá všetkým prekážkam. No potom príde realita.

Počas zamilovanosti akoby sme boli zahalení do krásneho závoja. Prežívame jeden z najsilnejších citov, aké môže človek zažiť. No nie je to trvalý stav. Jeho intenzita postupne slabne a my začíname partnera vidieť realistickejšie.

Zrazu si všimneme veci, ktoré sme predtým prehliadali, alebo počujeme výroky, ktoré nás prekvapia. Vnímame ho bez ružových okuliarov.

Mnoho ľudí po odznení zamilovanosti zistí, že ich priťahovala najmä tá emócia, nie samotný človek. Preto sa mnohým vzťahom nepodarí prehupnúť z fázy zamilovanosti do dlhodobo fungujúceho vzťahu.

Preto často hovoríte, že zamilovanosť je taký malý podvod v partnerskom vzťahu? Dostane ľudí dohromady, ale potom prestane fungovať.

Áno, presne tak. Je to taká potvora. (smiech) Kým sme zamilovaní, často sa nevedomky prispôsobujeme, ukazujeme sa v tom najlepšom svetle a snažíme sa zapáčiť. A keď zamilovanosť opadne a objaví sa realita, mnohí zistia, že vlastne ani nevedia, kto ten druhý naozaj je – lebo sa mu ukazovali ako verzia seba, o ktorej si mysleli, že ju chce vidieť.

Od čoho teda závisí kvalita partnerského vzťahu?

Už sme spomenuli slovo očakávanie. To je individuálne, každý pár je iný a to, čo funguje jednému, nemusí sedieť druhému.

Vo všeobecnosti rozhoduje skôr to, či je vzťah dlhodobo prínosný pre oboch, či majú k sebe úctu a berú na seba zodpovednosť a či sú dostatočne zrelí, teda či sa vedia najprv postarať sami o seba a nehádžu na partnera vlastné očakávania či zranenia.

Dôležitá je aj emocionálna kapacita a schopnosť byť tu pre toho druhého, keď to potrebuje. A napokon množstvo malých pozitívnych vecí – všímať si detaily, oceňovať, nekritizovať –, pretože práve to buduje to spoločné „my“, ktoré vzťah drží pokope aj v ťažkých obdobiach.

Často to teda nie je o nejakých veľkých gestách, ale o maličkostiach a spôsobe, akým na seba reagujeme.

Psychológ John Gottman, ktorý dlhé roky skúma partnerské vzťahy, tieto momenty nazýva „bids for connection“ – teda malé pokusy o spojenie, keď jeden partner ponúkne druhému drobný podnet a podvedome čaká, ako naň zareaguje. Napríklad prídem domov a partnerovi poviem: „Dnes som videla takého pekného vtáčika…“

A partner môže odpovedať „aha“ a ďalej sa pozerať do telefónu. Neurazil ma, nepovedal nič zlé, ale jeho reakcia v skutočnosti vysiela správu: „Toto ma nezaujíma.“ Ak sa takéto momenty opakujú roky, aj pri úplne bežných a nevinných situáciách, postupne sa medzi partnermi vytvára odstup.

Ale môže reagovať aj inak: „Naozaj? Aký bol? Akej farby?“ Odloží telefón, otočí sa ku mne a venuje mi pozornosť. Možno ho samotný vtáčik vôbec nezaujíma, ale zaujíma ho môj svet. A tým mi dáva najavo, že som pre neho dôležitá.

Podobne môže prísť partner domov a povedať: „Dnes som videl kyticu, ktorá by sa ti podľa mňa páčila. Nekúpil som ju, pretože tam boli dve podobné a nevedel som sa rozhodnúť. Tak aby som to nabudúce vedel – ktorá farba sa ti páči viac, ružová alebo fialová?“

Nejde pritom o kvety. Ide o to, že na mňa myslel, keď sme neboli spolu. A teraz chce lepšie spoznať môj vkus a moje predstavy.

Práve z takýchto momentov sa skladá partnerská intimita.

Dá sa teda povedať, že schopnosť byť si navzájom oporou nevzniká až vtedy, keď príde problém, ale vytvára sa každodennými prejavmi záujmu?

Presne tak. Práve vďaka týmto malým momentom si postupne budujeme bezpečie, dôveru a vzájomné poznanie, teda základ, z ktorého potom môžeme čerpať, keď prídu náročnejšie obdobia.

Výskumy ukazujú, že šťastné páry majú minimálne päťnásobne viac pozitívnych interakcií ako negatívnych. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá vec, pretože sme často naučení všímať si najmä to, čo nefunguje. Vidíme, čo nás na partnerovi hnevá, čo urobil zle alebo čo nám chýba. A to, čo je v poriadku, často považujeme za samozrejmosť a prestávame to vedome vnímať.

Pritom niekedy stačí veľmi málo – zastaviť sa a pomenovať to pekné. Napríklad: „Vieš, veľmi ma potešilo, keď si sa spýtal na tie kvety.“

Nemali by sme čakať iba na situácie, keď partner urobí chybu, aby sme na ňu upozornili. Rovnako dôležité je všimnúť si chvíle, keď sa snaží, keď nám venuje pozornosť alebo keď urobí niečo pekné, a dať mu vedieť, že to vidíme a vážime si to.

Často aj o svojich potrebách a prianiach vo vzťahu hovoríme prostredníctvom kritiky – napríklad namiesto „chýbaš mi“ povieme „nikdy tu nie si“. Prečo?

Pretože hovoriť o sebe a o svojich potrebách sa u nás dlho považovalo za sebecké. Zároveň je oveľa jednoduchšie povedať „nikdy tu nie si“ ako „chýbaš mi“ – lebo to druhé nás robí zraniteľnými.

Priznávame tým, že niečo potrebujeme, že nám na tom záleží, a zároveň riskujeme, že toto prianie náš blízky človek nenaplní alebo ho odmietne. Niekde v podvedomí máme často obavu: ak ukážem, že mi na niečom záleží, dávam druhému do rúk možnosť zraniť ma.

Kritika je často iba vrchná vrstva. Pod ňou bývajú ukryté oveľa zraniteľnejšie emócie.

Aké napríklad?

Často ide o smútok, strach, osamelosť alebo potrebu blízkosti. Problém je, že keď sa rozbehne hádka, je takmer nemožné zastaviť sa – tá bolesť si „žiada“ okamžité vyliatie. Preto sme vymysleli takzvanú konštruktívnu hádku, aby sa v tom dalo zastaviť skôr, než hádka narobí paseku a zranenie sa prehĺbi.

Ako taká konštruktívna hádka vyzerá?

Vopred si dohodneme, čo presne riešime. Poviem: „Poďme si k tomu sadnúť zajtra alebo dnes večer o šiestej.“ Robíme to preto, lebo práve teraz je tá emócia príliš akútna.

Platí pravidlo, že sa hovorí len o jednom probléme v presne vymedzenom krátkom čase – 10 až 15 minút, nie dlhšie. Rozprávame sa striedavo a približne rovnaký čas obaja. Napríklad ja poviem svoje stanovisko, argumenty a ponuku riešenia. Druhý reaguje: v čom súhlasí, v čom to vidí inak, nad čím sa chce zamyslieť.

Napokon sa buď na niečom dohodneme, alebo skonštatujeme, že sme sa nedohodli, že naše postoje sú príliš odlišné, ale urobili sme, čo sa dalo. Na konci sa objímeme.

To znie ako presný opak spontánnej hádky, ktorá sa jednoducho strhne.

Presne. Pri spontánnej afektívnej hádke iba ventilujem svoje emócie, no nestávam sa tým ani lepším človekom, ani lepším partnerom.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Ako často sa v skutočnosti nehádame o tom, čo sa stalo, ale o tom, aký význam tomu každý z nás dal?

Zo svojej skúsenosti by som povedala, že vo väčšine prípadov. Spomínam si napríklad na jeden pár. Manžel bol presvedčený, že už pre svoju ženu nie je dosť zaujímavý. Ona bola umelkyňa, ktorá počas života zdedila veľký majetok po rodičoch, a on o sebe hovoril ako o obyčajnom úradníkovi. Začal mať pocit, že už jej nemá čo ponúknuť.

Nikdy sa jej však na to nespýtal. Namiesto toho sa začal vzďaľovať, prestal iniciovať spoločný čas a rezignoval na vzťah, aby sa vyhol možnému odmietnutiu.

Jeho manželke vôbec nenapadlo, že by ho takto vnímala. Peniaze ani spoločenské postavenie pre ňu neboli dôležité. Na párovú terapiu prišli, lebo nerozumela, prečo sa od nej manžel odťahuje.

Ukázalo sa, že sa obaja trápili, ale každý z úplne iného dôvodu. On bojoval so svojím pocitom nedostatočnosti, ona s pocitom, že o ňu partner stratil záujem.

Práve preto je vo vzťahu také dôležité vedieť odlíšiť, čo je moja interpretácia reality a čo je skutočne realita.

To je dobrý príklad toho, ako môže nízka sebahodnota jedného z partnerov ovplyvniť celý vzťah.

Áno, keď si človek neverí, často ani neskúsi zistiť, ako veci naozaj sú. Radšej sa stiahne, aby nebol odmietnutý. Pritom nie všetko, čo druhý človek robí, súvisí s nami.

Spomínali ste, že dôležitá je aj emocionálna kapacita – schopnosť spolu zvládať krízy. Čo presne to znamená?

Emocionálna kapacita znamená schopnosť zostať s emóciou druhého človeka. Keď je partner nahnevaný alebo zranený, potrebujem mať empatiu – vedieť si predstaviť nielen jeho emóciu, ale aj situáciu, ktorá k nej viedla. Na chvíľu sa skúsiť pozrieť na svet jeho očami, akoby som chodila v jeho topánkach.

Napríklad prídem domov s niečím, čo som si priniesla zvonka – s hnevom, so zranením alebo s frustráciou, trebárs ma nahnevala kolegyňa. Môj partner práve rieši niečo na počítači, no všimne si, že som rozrušená. Na chvíľu teda odloží počítač, venuje mi pozornosť a pýta sa: „Čo sa stalo? Ako to prebiehalo?“

Ideálne je, ak sa dokáže opýtať aj na to, čo v tej chvíli potrebujem: „Chceš, aby sme to spolu rozobrali, alebo ti teraz stačí, že ťa vypočujem?“

Nie je to len o vypočutí, ale aj o uvedomení, že na to nie som sama. Aj o tomto je opora vo vzťahu.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Niekedy sa však môže stať, že mi partner síce venuje pozornosť, ale zareaguje spôsobom, ktorý mi v skutočnosti nepomôže.

Áno, napríklad ma začne hneď poučovať. Často je za tým dobrý úmysel – chce pomôcť a vyriešiť problém. Problém však vznikne vtedy, keď nepoznáme alebo nerešpektujeme očakávania toho druhého.

Keď poviem „urob toto a tamto“, ale partner v skutočnosti nechcel radu, iba potreboval byť vypočutý, môže sa to skončiť hnevom a pocitom nepochopenia. A keď na to ešte príde reakcia typu „keď si to nechcela počuť, tak prečo si mi to vôbec hovorila?“, môže sa z toho ľahko stať hádka s osobnými výpadmi. Niekto má svoje vlastné riešenia a potrebuje len priestor, aby bol vypočutý.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého – a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.

Preto je oveľa lepšie pýtať sa, čo by som mohol urobiť ja, než povedať: „Ja by som na tvojom mieste urobila toto.“ Pretože ten druhý na našom mieste nie je.

Medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa majú radi a chcú si pomôcť, sa práve pri tejto najlepšej snahe často stane, že sa navzájom najviac zrania.

Aj zdanlivo malý rozdiel v spôsobe podpory sa môže stať zdrojom veľkého odcudzenia.

Kde je hranica medzi tým, keď sme oporou, a tým, keď už partnera „zachraňujeme“?

Opora je vtedy, keď si vypočujem, keď som prítomná, keď sa pýtam, čo ten druhý vlastne potrebuje. Ale keď mu už beriem z rúk riešenie, keď mu hovorím, čo má robiť, keď preberám jeho problém ako svoj vlastný, keď sa cítim zodpovedná za to, aby bol šťastný, to už nie je opora, ale záchrana.

Toto záchranárstvo vytvára vo vzťahu dynamiku rodiča a dieťaťa. Jeden sa pasuje do roly toho, kto rozhoduje a stará sa, druhý sa necháva viesť a používa viac svoju detskú časť.

Dobrý spôsob, ako si to overiť, je spýtať sa sám seba: pomáham mu, aby si poradil sám, alebo to riešim zaňho? Podporujem ho, aby zostal dospelý, alebo mu beriem z rúk zodpovednosť?

Skutočná opora totiž neznamená niesť život druhého človeka zaňho, ale stáť pri ňom tak, aby ho dokázal niesť sám.

Jolana Kusá

Dlhodobo sa venuje partnerským a rodinným vzťahom a patrí medzi osobnosti, ktoré stáli pri rozvoji predmanželského a manželského poradenstva na Slovensku. Viac ako štyri desaťročia pracuje s pármi, jednotlivcami a rodinami, pričom sa zaoberá témami partnerskej komunikácie, vzťahových kríz a hľadania riešení v náročných životných situáciách. V súčasnosti naďalej poskytuje poradenstvo párom a jednotlivcom, venuje sa aj podpore žien zažívajúcich násilie v telefonickej poradni Aliancie žien a online v Lige za duševné zdravie.