S Veronikou a jej babičkou, ktorú v rodine volajú „babka Bam“, sa stretávame najskôr u nej doma. Okolie zdobia rozkvitnuté kvety, o ktoré sa babička s láskou stará, a každý kút dýcha pokojom a nostalgiou. Jedna prináša súčasnú formu, druhá celoživotné maliarske skúsenosti a cit. Spolu vytvárajú keramiku pod značkou nya ceramics, ktorá nesie viac než len estetickú hodnotu – nesie príbeh rodiny. Neskôr sa presúvame do Veronikinho ateliéru, kde pod jej rukami ožíva hlina a lásku k nej učí na workshopoch aj ďalších.
V rozhovore s Veronikou Brodou a jej babkou Jankou Hoštákovou sa dozviete:
- ako Veronika oznámila babke, že budú spolu tvoriť vlastnú keramiku,
- čo ich keramika naučila o ich vzájomnom vzťahu,
- v ktorom momente sa zo starej mamy a vnučky stali parťáčky,
- prečo je ich vzťah slobodnejší než vzťah medzi mamou a dcérou,
- čo im v živote robí radosť,
- ktorá reakcia zákazníčky ich potešila najviac.
Veronika, skúsme sa vrátiť v čase. Čo je úplne prvý vnem, tá najsilnejšia vôňa alebo obraz, ktorý sa ti vybaví, keď sa povie babka?
Veronika: Mliečna polievka. To je úplne prvé, čo mi vyskočí v mysli. Ako dieťa som bola v jedle nesmierne prieberčivá, veľa vecí som jednoducho odmietala, ale keď mi niečo navarila babka, zrazu mi to chutilo. Mliečnu polievku som vlastne nikde inde nejedla ani som ju nikde nevidela, mám ju spojenú výhradne s ňou.
Pamätám si, ako som u babky trávila letné prázdniny. Boli to také tie nekonečné dni bez pojmu o čase. Každý večer sme spolu rozkladali legendárny červený gauč a spali sme na ňom spolu. A babička mi každý večer čítala básničky. Na konci prázdnin som ich všetky vedela naspamäť, ale bola som šibal – naschvál som to pred ňou tajila.
Babka: No, veru, nevyzradila mi to, potvorka jedna. Čítala som jej básničky a rozprávky každý večer a ona ticho počúvala, akoby ich počula prvýkrát.
Veronika: (smiech) Alebo tie naše nedele. To bola taká posvätná klasika. Prišli sme k babke na obed, a hneď ako sme dojedli, som sa zvalila na ten gauč a ešte si na ňom hodinku nerušene pospala. Sú to pekné obyčajné spomienky, ale sú to kotvy, ktoré sa s človekom tiahnu celý život.
Babička, keď sa dnes pozriete na Veroniku v ateliéri, ako sa šikovne obracia pri kruhu, aká sa vám vynára pred očami malá Veronika? Tušili ste už vtedy, že z nej rastie umelkyňa?
Babka: Bola to moja prvá vnučka, také moje dobručké dievčatko. Ani som ju nemusela vychovávať, mohla som ju len tak po svojom maznať, v tom nebol nikdy žiadny problém. Mala prekrásne dlhé vlasy. Lenže obaja s manželom sme ešte pracovali a ona ráno pred škôlkou pri česaní veľmi plakávala. Tak som to raz vyriešila radikálne – „ošmykala“ som ju úplne nakrátko.
Veronika: Normálne podľa hrnca!
Babka: (smiech) Ale prežila to a vidíte, dnes má vlasy zase dlhé a krásne. Či bude tvoriť rukami, to som vtedy netušila, ale mala nesmierne dobrú hlavu.
Veronika: Mne sa naozaj všetko veľmi rýchlo ukladalo do pamäti. Dokonca aj pesničky v angličtine z platní som vedela foneticky zaspievať úplne presne, hoci som ako malé dieťa vôbec netušila, o čom sa v nich spieva.
No a k tej tvorbe – ja som sa odjakživa rada „mágala“ v blate. Mamina sa mi doteraz smeje, že ešte ako štvrtáčka na základnej škole som sa vedela pristaviť pri mladších deťoch pod „barakom“, ktoré varili v malých hrnčekoch „blatové polievky“. Asi ma hlina a zem k sebe ťahali oveľa skôr, než som si to racionálne uvedomila.
Púšťali sme si platne s rozprávkami a pesničkami a Veronika ich do seba nasávala ako špongia. Vedela, čo bude nasledovať, každú jednu vetu.
Chodíš si k babičke po rady?
Veronika: My sme spolu v podstate neustále. Keď nie sme fyzicky pri sebe, sme na telefóne a preberáme všetko – od práce cez deti až po výchovu a veci, ktoré nás práve trápia. Od babky dostávam veľmi veľa rád, ale to najcennejšie nie je konkrétny návod. Je to jej nadhľad.
V tom dnešnom zhone máme tendenciu robiť z komára somára, stresovať sa nad drobnosťami, ktoré o týždeň nebudú dôležité. Vtedy mi babka povie tú svoju zázračnú vetu: „Veď to nechaj tak, vykašli sa na to. To nie je dôležité.“ Je to presne veta, ktorú človek potrebuje počuť, aby sa znova mohol nadýchnuť.
Babka: Je to pravda. V mojom veku už človek vidí, že život uteká príliš rýchlo na to, aby sme sa trápili zbytočnosťami. Treba ho brať tak, ako práve beží, a tešiť sa z každého dňa, ak človek vládze a môže ešte niečo tvoriť. Veronika ma tiež naučila dôležitú vec – že netreba stále myslieť na tú „druhú stranu“, ale treba ešte pomáhať a dávať radosť živým.
Kedy sa z vášho bežného rodinného vzťahu stalo tvorivé parťáctvo? Spomínate si na nejaký konkrétny moment?
Babka: Konkrétny moment bol ten, keď ma do tej vody doslova hodila. Jedného dňa jednoducho prišla, doniesla farby a rázne povedala: „Babka, budeme maľovať!“ Ja som dovtedy špeciálne keramické farby vôbec nepoznala. Nevedela som, ako sa s nimi narába, nevedela som si k nim nič dovoliť. Musela som sa učiť plávať za pochodu.
Dnes ich už po roku a niečo viem aj pomiešať tak, aby výsledok nevyzeral „umelo“, ale začiatky – to bol pokus a omyl. Navyše, oproti klasickým obrazom je to obrovský rozdiel, pretože pri nich hneď vidíte, čo maľujete. Tu musíte čakať, čo s tým urobí pec.
Veronika: Ja som totiž celú značku nya rozbiehala úplne potichu, takmer v utajení. Dokonca som sa prvé veci hanbila niekomu ukázať. Mala som profil na Instagrame, kde ma sledovalo asi 50 najbližších ľudí – sestra, mamina a pár priateľov, ktorí vedeli, že to robím.
Až keď som získala trochu istoty a videla, že sa mi celkom darí, vyšla som s tým von. Vtedy mi napadlo zapojiť babku. Prvé spoločné maľby vznikli pred Vianocami pred dvomi rokmi, odvtedy sme nerozlučná dvojica.
Čo do výsledku prináša každá z vás? Máte pocit, že by keramike niečo podstatné chýbalo, keby ste ju nerobili ako dvojica?
Babka: Ja maľujem prakticky celý život. Popri práci účtovníčky a ekonómky to bola moja najväčšia psychohygiena – po večeroch som pri farbách vypínala hlavu. Ale nikdy som svoje veci neponúkala svetu. Maľovala som len to, o čo ma niekto zo známych poprosil. A zrazu mi Veronika podstrčí hrnček, ja ho pomaľujem a cez tie mobily mi začnú chodiť správy od cudzích ľudí, ako sa z toho tešia.
Veronika: Babka vďaka našej keramike získala niečo, čo predtým za desiatky rokov maľovania nikdy nezažila – priamu, okamžitú spätnú väzbu od ľudí, ktorých v živote nestretla. Dnes nám chodia fotky, ako ľudia používajú naše výrobky, alebo videá, kde ich dojatí rozbaľujú. Šťastná som však aj ja, pretože vidím, že babka má hodnotne naplnený čas. Už to nie je len o ohýbaní sa nad motykou a zemiakmi v záhrade, hoci aj to k nej patrí. Máme niečo naše, niečo, čo nás zomklo ešte pevnejšie.
Existovala by značka aj bez babičkinho štetca?
Veronika: Existovala by, ale bola by úplne iná. Určite by nebola taká známa a nemala by na sieťach takú obrovskú podporu. Ja si za svojimi výrobkami stojím, viem, že sú pekné, ale tie babkine sú o level vyššie. Sú to unikáty.
Dnes sa bežne stáva, že si ľudia kúpia môj moderný hrnček pre seba a k nemu si doobjednajú obraz od babky pre svojich rodičov. Nič z toho, čo vyjde z našich rúk, nie je rovnaké. Babka dokonca odmieta maľovať sériovo – keď jej poviem, aby skúsila tri rovnaké, len povie, že to ona nerada. Každý kus musí byť originál.
Keramika je predovšetkým o trpezlivosti. Naučila vás niečo aj o vašom vzájomnom vzťahu?
Babka: Mňa naučila najmä to, že Veronika hrozne ponocuje. To na ňu musím hneď vyzradiť.
Veronika: To je pravda, som typický nočný vták. Najlepšie sa mi pracuje v noci, keď dom stíchne, deti spia a ja viem, že ma nikto aspoň pár hodín nebude potrebovať. Vtedy sa ponorím do hliny a nič iné neexistuje.
Keramika ma v tomto zmysle naučila obrovskej trpezlivosti, podobne aj deti. Šimonko ma v trpezlivosti stále skúša, ale hlina mi ukazuje, že v procese sa nedá nič urýchliť. Nemôžete skôr otvoriť pec, nemôžete preskočiť žiadny krok, jednoducho musíte s pokorou počkať, kým príde ten správny čas.
Babka do mojich minimalistických foriem vložila úplne inú hodnotu – čistú, detskú emóciu a nostalgiu.
Máte počas tvorby jasne rozdelené úlohy alebo si do toho občas aj „kecáte“ ?
Veronika: Babka mi do modelovania v podstate hovoriť nemôže. A keď maľuje ona, vždy sa ma vopred opýta, čo má maľovať, ak je to na objednávku, alebo mi ukáže, čo si prichystala. Vždy vraví, že ona ako podriadená potrebuje od „pani riaditeľky“ presné inštrukcie (smiech).
Babka: No veď inak to nejde, inštrukcie musia byť.
Veronika: Ja jej na to vždy poviem: „Babka, namaľuj to, na čo máš práve náladu.“ Keď potom niečo vytiahnem z pece, hneď jej volám alebo posielam fotky cez WhatsApp. Za posledné dni sa s telefónom tak skamarátila, že mi už sama posiela fotky: „Pozri, toto som dokončila.“
Veľa ľudí dnes hľadá únik v technológiách, ty sa vraciaš k tradícii a hline. Čo ti tento návrat dáva?
Veronika: Úplne ma uzemní. Dostanem sa do svojho zenu, do ticha. Tú prácu zbožňujem natoľko, že keď som na dovolenke, už po pár dňoch mi chýba. Minulý rok som v Chorvátsku hľadala nejakú keramikárku len preto, aby som si mohla kúpiť aspoň päť kíl hliny. Teraz si už pre istotu vždy beriem hlinu aj svoj malý prenosný kruh so sebou. Bez toho mi je jednoducho smutno.
Babička, aký je to pocit, keď vidíte svoje motívy na predmetoch, ktoré robia radosť druhým?
Babka: Je to obrovské potešenie. Najviac ma dostalo video nepočujúcej babičky, ktorá miluje sýkorky. Robila som pre ňu špeciálny pohárik, a keď sme videli jej úprimnú radosť, obe sme s Veronikou nezávisle od seba plakali. Takýto moment ma naplní radosťou na pol roka života. Ten pocit, že ste niekomu urobili radosť, je na nezaplatenie.
Čo vám ešte robí v živote radosť?
Veronika: Babke robia radosť solené čipsy.
Babka: (smiech) No veru! A moja záhrada. Stále tam niečo kvitne, mám radosť z každého kvietka.
Veronika: Mne robia radosť reakcie ľudí, samotná výroba, deti a to, že môžeme spolu tráviť čas ako rodina pri pekných chvíľach.
Máte pocit, že vzťah babky a vnučky je v niečom iný, možno slobodnejší než vzťah matky a dcéry?
Babka: Určite je. Vlastnú dcéru ešte stále môžete kritizovať, ale vnučku už menej.
Veronika: Aj dcéra si mame dovolí odporovať viac ako babke. Naša babka je pre mňa ten vzácny prototyp klasickej babičky, ktorá vás vždy privíta s láskou a dobrým jedlom.
Babka: Len tie dnešné babky sú už niekedy modernejšie ako ja. Ja som verná svojej záhrade, motyke a zemiakom. A ešte stále vyváram svojmu 60-ročnému synovi. Má u mňa „mama hotel“.
Keby ste mali pomenovať jednu jedinú vec, ktorú ste si navzájom odovzdali, čo by to bolo?
Babka: Veronika mi odovzdala ozajstnú radosť zo života. Teraz, keď sa ráno zobudím, prvé mi napadne: „Ešte mám dnes čo maľovať?“
Veronika: Mne babka odovzdala svoj nadhľad a lásku, v ktorej je obsiahnuté úplne všetko.
Máte nejaký spoločný kúsok, na ktorý ste obzvlášť pyšné?
Veronika: Ja mám jeden tanierik, na ktorý babka namaľovala samu seba, ako sedí na lavičke pred svojím domčekom. Ten nepôjde do sveta, nechávam si ho ako pamiatku tu v ateliéri. Je to pre mňa najvzácnejší kúsok.
V čom je podľa vás život krajší, keď naň človek nie je sám?
Babka: Vo všetkom. Byť sám je v živote veľmi ťažké.
Veronika: Presne tak. Vďaka keramike si robíme spoločnosť oveľa viac, než by sme si ju robili bez nej.
Citát: „Človek jednoducho prirodzene nechce byť na život sám. Je dôležité mať pri sebe ľudí, s ktorými vám je dobre.“
Keby ste mohli budúcim generáciám odovzdať jednu hodnotu, čo by to bolo?
Babka: Aby nezabúdali, že láska je najdôležitejšia. Treba ju odovzdávať ďalej, potomstvu, aby ľudia vedeli, že aj druhý človek vedľa nich chce byť občas pohladený. Aby sme jednoducho zostali ľuďmi.
Na čo sa teraz najviac tešíte?
Veronika: Na dovolenku s deťmi a na paddleboard, to mám veľmi rada. A verím, že čoskoro spustím e-shop, aby som mala viac času na samotnú tvorbu. Do tímu som pribrala už aj moju maminu, sestra mi pomáha s administratívou – v nyi sme už všetky baby z rodiny. Hlavne nech sme zdravé a môžeme spolu vymýšľať.
Babka: Ja sa teším na každý nový deň, ktorý mi bude dopriaty. Aby som mohla brať do ruky štetec, aby som počula a videla. Najdôležitejšie je vedieť sa o seba postarať a byť tu jeden pre druhého.
Loading...
