Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul

Príbeh IT firmy IBL Software Engineering, pre ktorú je dodržané slovo dôležitejšie než miliónový zisk.

Autor Kubo Stank

Foto Dávid Hanko

Dátum29. 6. 2026

Keď letí pilot na južný pól alebo americké letectvo plánuje strategickú operáciu, spoliehajú sa na dáta zo Slovenska. Bratislavská firma IBL Software Engineering už takmer tri desaťročia vyvíja softvér pre meteorológov vo viac ako 80 krajinách sveta. Napriek globálnemu úspechu však nestratila kontakt s realitou a dokazuje, že špičkový biznis sa dá robiť s ľudskou tvárou a pevnými hodnotami.

O tom, že byť ľudský sa vypláca, vedia aj vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou.

V rozhovore so zakladateľom firmy IBL Software Engineering Michalom Weisom sa dozviete:

ako náhoda a nuda počas študentských čias viedli k založeniu globálnej IT firmy,
prečo predpoveď počasia nie je len o aplikácii v mobile, ale o petabajtoch dát a rozhodnutiach za státisíce eur,
ako sa slovenskí vývojári dostali k spolupráci s americkou armádou a na polárne základne v Antarktíde,
prečo firma radšej prišla o 1,5 milióna eur z vlastného vrecka, len aby dodržala sľub klientovi,
ako pretaviť úspech do reálnej pomoci – od rýchlej podpory Ukrajine až po dlhodobú pomoc ľuďom bez domova.

Od Esetu k meteorológii vďaka nude na letisku

Ľudia, ktorí začínajú podnikať, väčšinou reagujú na konkrétny problém alebo hľadajú riešenie, ktoré na trhu chýba. Ako vznikol nápad spojiť IT s meteorológiou?

Úplnou náhodou. Už na strednej škole som sa venoval IT bezpečnosti, takže som bol de facto pri zrode Esetu a rozbiehal som ich prvý vývojársky tím. Moja mama vtedy pracovala pre Slovenský hydrometeorologický ústav na letisku. Dostali nový softvér z Nemecka a nemecký inžinier ho inštaloval priamo na mieste. Trvalo to veľmi dlho a stále mu niečo nefungovalo.

Ako študent na vysokej som občas chodil po mamu autom, pretože večer už nechodili spoje. Sedel som tam, čakal a hrozne som sa nudil. Tak som tomu pánovi povedal: „Tá chyba, ktorú hľadáte, je tu. A tu je ďalšia, ktorú zatiaľ nevidíte. Opravte to a poďme už domov.“

Predpokladám, že bol dosť prekvapený.

To áno. Stalo sa to možno dva- či trikrát. Potom sa na mňa obrátil s tým, či by som nevedel naprogramovať kreslenie máp. Sťažoval sa, že sa s tým s kolegom trápia tri týždne. Povedal som mu, že to budem mať za hodinu. Vysmial ma.

O dve hodiny som mu volal, že je to hotové. A tak sme začali spolupracovať. Keď som skončil vysokú školu, chcel som skúsiť niečo vlastné mimo Esetu. Založili sme spolu firmu – on dal počiatočný kapitál, ale všetko som staval, riadil a viedol ja.

Keď je pekné počasie, meteorológov netreba

Keby ste mali svoje riešenie vysvetliť laikovi, ktorý si pod meteorologickým softvérom predstaví aplikáciu v telefóne, čo presne robíte?

Aplikácia v telefóne je len konečný produkt, ktorý úplne neodráža realitu. Meteorológia nie je na dni, keď je počasie pekné – vtedy ju nikto nerieši. Potrebujeme ju najmä vtedy, keď je problém: hromy, blesky, metelice, tornáda. Vtedy sa niečo deje.

Dnes sa na predpovede používajú obrovské superpočítače, často veľké ako dve či tri telocvične plné hardvéru. Tie robia simulácie. Predstavte si atmosféru Zeme ako cibuľu rozdelenú na približne 70 vrstiev a zároveň na mriežku s hustotou napríklad 10 kilometrov.

Každých šesť hodín potom tieto počítače spracujú stovky terabajtov až petabajty dát z družíc a radarov. Ide o také obrovské objemy informácií, že ich jednoducho nie je možné len tak preniesť cez bežný internet.

Kto sú vaši klienti a prečo potrebujú takúto extrémnu presnosť?

Málokto si uvedomuje, ako veľmi počasie ovplyvňuje globálnu ekonomiku. Príklad z obchodu: keby manažéri v Hornbachu s istotou vedeli, že o týždeň nasneží, naskladnia lopaty v predstihu a predajú ich obrovské množstvo. Poľnohospodári zase potrebujú vedieť, či im večerná búrka nespláchne drahý postrek.

Obrovským sektorom je energetika. Pri veternej a slnečnej energii musíte presne vedieť, koľko jej vyrobíte, inak by sa sieť mohla zrútiť. Ak viete ako prví, aké bude počasie, viete najlepšie predať energiu a zarobiť státisíce eur v priebehu sekúnd. A potom je tu letectvo.

Pilot nemôže zaparkovať na obláčiku a počkať, kým sa vyjasní. Tam sa vyžaduje presnosť predpovede na 99,7 až 99,9 percenta, pretože ide o ľudské životy.

Zmluva spečatená stratou 1,5 milióna eur

V čom je vaše riešenie také špecifické, že ste sa dokázali presadiť v celosvetovej konkurencii?

V tomto segmente existovalo kedysi asi trinásť firiem, dnes sme na trhu zostali de facto dve. My a firma Meteo France International, ktorú spolovice vlastní francúzsky štát. U nás je to o prístupe. Keď vznikne problém, vždy hľadáme chybu najprv u seba a snažíme sa ju vyriešiť, aj keby sme na tom mali stratiť peniaze.

Zákazníci si takéto systémy nekupujú na jedno použitie, chcú sa na dodávateľa spoliehať celé desaťročia. Príkladom je projekt v Rakúsku, kde sme vyvíjali úplne nový systém.

Kto sú vaši hlavní zákazníci?

Spravidla ide o národné meteorologické služby. Na Slovensku je to Slovenský hydrometeorologický ústav, s ktorým spolupracujeme už 25 rokov, hoci príjmy zo Slovenska tvoria len 0,3 percenta nášho obratu.

V Rakúsku náš softvér používa takmer celý sektor – od úradu pre meteorológiu GeoSphere Austria cez riadenie letovej prevádzky Austro Control, štátnu televíziu ORF, energetické firmy až po armádu na účely civilnej obrany, kde náš softvér musí fungovať aj v prípade výpadku internetu.

To ale znamená, že sú od vášho produktu a jeho kvality závislé celé štáty.

Áno, preto sme často v kategórii strategický dodávateľ. Tým sme aj pre Spojené kráľovstvo či americké vojenské letectvo (US Air Force). Dodávame softvér aj ich strategickému veliteľstvu Stratcom.

Keď sme tam prišli prvýkrát, nedovolili nám ani siahnuť na klávesnicu – pozerali na nás ako na podozrivých komunistov z východného bloku (smiech). Dnes už mám bezpečnostnú previerku na úrovni „prísne tajné“, takže sa v ich bunkroch môžem pohybovať bez eskorty.

Váš softvér sa používa vo viac ako 80 krajinách sveta, dokonca aj na Antarktíde. Ako sa slovenská firma dostane na južný pól?

Hovoríme, že sme na všetkých kontinentoch, a myslíme to doslova. Používajú ho Čiľania na základni na King George Island, Briti z British Antarctic Survey aj Austrálčania. Máme odložený list od jedného austrálskeho pilota, ktorý letel na južný pól s medzipristátím na Davis Station.

Napísal nám, že v živote nedostal takú presnú predpoveď a prvýkrát presne vedel, čo má pri pristávaní na ľade očakávať. To človeka naozaj zahreje pri srdci.

D-Day aj Apollo 11: Keď počasie mení dejiny

Vedeli by ste uviesť príklad z histórie, keď správna meteorologická informácia doslova zmenila svet?

Sú dva takéto zásadné momenty. Prvým je vylodenie v Normandii počas druhej svetovej vojny. Anglickí meteorológovia presvedčili generála Eisenhowera, aby útok pre počasie o deň odložili.

Keby to neurobili a vylodili sa v pôvodnom termíne do búrky, operácia by zrejme zlyhala. Nemci útok v takomto počasí nečakali, ich veliaci generál Rommel dokonca odišiel za manželkou na narodeniny.

Druhým momentom je návrat Apolla 11 na Zem. Astronauti mali pristáť v Tichom oceáne. Vojenskí meteorológovia však vďaka vtedy tajným satelitom zistili, že presne v mieste pristátia sa formuje hurikán. Keby tam kapsula dopadla, hurikán by roztrhal padáky a posádka by zahynula. Meteorológovia presvedčili NASA, aby zmenila miesto pristátia, bez toho, aby prezradili svoj tajný zdroj. História sa tak mohla vyvíjať úplne inak.

Laureáti ocenenia Via Bona 2025

Gekkon – ocenenie za inkluzívne zamestnávanie s projektom Druhá šanca

Lindström – víťaz v oblasti klimatickej zodpovednosti a cirkulárnej ekonomiky

Slovenská sporiteľňa – ocenenie za zodpovednú kampaň, konkrétne za Sloboda je vaša

Accenture – ocenenie za pozitívnu zmenu v komunite

Kaufland – ocenenie v kategórii veľká firma za dlhodobý a systematický prístup k zodpovednému podnikaniu

IBL Software Engineering – ocenenie v kategórii malých a stredných podnikov za prepájanie rastu firmy s ekologickou zodpovednosťou a podporou miestnej komunity

Zodpovednosť za každé jedno lietadlo

Väčšina ľudí na Slovensku o firme IBL Software Engineering nikdy nepočula. Je to „bug“ alebo „feature“?

Je to „feature“ (smiech). Sme v segmente B2G (Business-to-Government), billboardy pri diaľnici by nám boli nanič. V odborných kruhoch nás pozná každý. Naše produkty sú viditeľné na weboch mnohých krajín sveta, ale nie je tam napísané, že ide o firmu zo Slovenska. Sú to ich výsledky vytvorené našimi nástrojmi.

Ako zvládate obrovskú zodpovednosť za svoj softvér, najmä v dnešnej dobe, keď sa všade skloňuje umelá inteligencia?

Máme v zmluvách, že ak dôjde k problému, nesieme plnú zodpovednosť. Ak vám ChatGPT povie v pätine prípadov nezmysel, v zásade sa nič nestane. Ak by sa však pre chybu softvéru zrútilo lietadlo, je to katastrofa. V letectve sú kľúčové bezpečnosť a absolútna spoľahlivosť. Keď sa niečo stane, kontroluje sa každý technický záznam nášho systému.

Celá táto zodpovednosť však stojí na ľuďoch. Keď nás bolo na začiatku päť v rodinnom dome nad garážou, nikto sa nemohol schovať.

Jedna z najväčších lekcií pre mňa bola, že nemám ľudí vyberať len na základe „hard skills“. Dnes hľadáme ľudí najmä podľa ich prístupu a hodnôt.

Všetko sa dá naučiť, ak človek chce. Novému človeku trvá asi rok, kým sa do toho dostane. Náš produkt nie je „masovka“ – stretnete sa so zákazníkom na druhom konci sveta a vidíte, že mu vaša práca reálne pomohla. To ma baví viac než len pohľad na účtovníctvo.

Úspech má zmysel len vtedy, ak sa oň podelíte

Z pohľadu človeka, ktorý sa 30 rokov venuje meteorológii, hýbe vaším biznisom viac technologický pokrok alebo samotná klimatická zmena?

Určite technológie. Klimatická zmena postupuje pomaly, no viditeľne zrýchľuje. Ľudia si často zamieňajú počasie s klímou. Faktom je, že v atmosfére je stále viac energie, všetko sa hýbe rýchlejšie a v budúcnosti zažijeme výkyvy, ktoré si dnes ešte nevieme predstaviť.

Celé kontinenty môžu vyschnúť, čo vyvolá masovú migráciu. Rútime sa do obrovských problémov, no mám pocit, že väčšina ľudí radšej nerieši svoju uhlíkovú stopu, ale nové oblečenie.

Je toto dôvod, prečo ako úspešná IT firma investujete toľko energie a peňazí do humanitárnych či ekologických iniciatív?

Chceme ísť príkladom. Môj dlhoročný priateľ Miro Trnka (spoluzakladateľ Esetu – pozn. red.) ma naučil jednu zásadnú vec: ľudia sú to najcennejšie, čo máte. A ak sa firme darí, má sa o to podeliť.

Keď sa začala vojna na Ukrajine, okamžite sme poslali 50-tisíc eur nadáciám priamo na hraniciach. Počas pandémie sme pomáhali Lekárom bez hraníc, nakupovali sme tablety a systémy na triáž pacientov v nemocniciach. Dlhodobo podporujeme zbierky pre ľudí bez domova aj iniciatívu My sme les.

Cítim to ako morálnu zodpovednosť. Verím, že keď človek a firma pomáhajú, v dobrom sa im to vráti. Odmietam prístup „optimalizovania“ daní. Dane sa majú platiť poctivo, aby krajina fungovala, aby naši rodičia mali dôchodky. Ak sa na to všetci vykašleme, táto krajina skončí. A ja som na Slovensko hrdý.

Čo ste sa za tých takmer 30 rokov v biznise naučili o ľuďoch?

Že najdôležitejšie je vážiť si ich a dávať im príležitosť rásť, nie im len stroho prikazovať. Dnes sa tomu hovorí „leadership“. Ak majú ľudia vedľa seba niekoho, kto im je reálnym príkladom, dokážu neuveriteľné veci.

Chcem byť pre našich ľudí aj pre iné slovenské firmy dôkazom, že veci sa dajú robiť poctivo, férovo a s dlhodobou víziou. Aj tie projekty, na ktorých sme finančne prerobili, boli v konečnom dôsledku tou najlepšou investíciou do dôvery.

Ste teda viac hrdý na globálny úspech firmy alebo na to, že ste popri tom nestratili tvár a hodnoty?

Pre mňa sú hodnoty úplne kľúčové. Mnohé firmy ich majú len veľkolepo napísané na stene v korporátnom „kancli“, ale my ich reálne žijeme každý deň. To, že sa môžem každé ráno s čistým svedomím pozrieť do zrkadla a vedieť, že som v živote robil veci správne, poctivo a ľudsky, je to, na čo som naozaj najviac hrdý.

Michal Weis

Slovenský IT odborník a softvérový inžinier. Je zakladateľom spoločnosti IBL Software Engineering, ktorú buduje od roku 1997 a dnes ju vedie ako globálneho dodávateľa softvéru pre meteorologické služby. Predtým pôsobil ako hlavný vývojár v Esete, kde sa podieľal na vývoji novej generácie antivírusového jadra NOD. Začínal ako softvérový vývojár a meteorológ v slovenskom letectve, kde pracoval na leteckých predpovediach a analýzach počasia. Je absolventom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave v odbore softvérové inžinierstvo.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

Tým, že si veria a sú naladení na rovnakú vlnu, spolupráca prirodzene funguje a je oveľa jednoduchšia.

Autor Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum29. 6. 2026

Môžu byť kolegovia aj kamaráti? A môže takýto vzťah fungovať aj medzi ľuďmi na rôznych úrovniach riadenia firmy? Riaditeľka komunikácie a značky O2 Lucia Petrášová a líder pre komunikáciu a značku Štefan Póša hovoria, že byť si blízki je v poriadku, no stále treba myslieť na profesionalitu a zdravé hranice. Lucia so Števkom si z pozície svojich úloh kryjú chrbát už niekoľko rokov. V realite to pre nich znamená, že si navzájom veria a vedia, že sa môžu jeden na druhého spoľahnúť s vedomím, že každý svoju prácu urobí dobre a zodpovedne. A ak aj nastane kritická situácia, otvorenosť im pomáha riešiť problém skôr, než vôbec vznikne.

Je super, keď sa môžete oprieť o kolegu – napríklad aj pri učení sa o umelej inteligencii, s ktorou sa každý z nás zoznamuje vlastným tempom.

V rozhovore s Luciou Petrášovou a Štefanom Póšom sa dozviete:

ako sa začala ich spolupráca a aké majú dnes roly,
čo si Lucia pomyslela, keď Števka prvýkrát videla na pohovore,
ako riešia situácie, keď medzi nimi vznikne napätie, a akým spôsobom si dávajú spätnú väzbu,
či je podľa nich možné, aby boli kolegovia aj kamarátmi,
kedy Lucia naposledy pocítila, že sa môže spoľahnúť na Števka a jeho tím,
ako vznikal komunikačný koncept Sme na to dvaja
a či môže táto myšlienka presahovať aj do spoločnosti a pomáhať ľuďom viac sa spájať a byť si oporou.

Lucia, ty si prišla do O2 v roku 2011, Števko o šesť rokov neskôr. Spomínate si na to, keď ste sa prvýkrát stretli?

Števko: Ešte popri štúdiu marketingu som hľadal novú pracovnú príležitosť a v tom čase malo O2 vypísanú pozíciu asistenta na oddelení predaja.

Následne mi však zavolali, že ma na túto pozíciu nevezmú, pretože mali kandidátku, ktorá sa na ňu hodila viac. Prvých pár sekúnd mi to bolo ľúto, no hneď nato mi povedali, že majú otvorenú ešte inú pozíciu, na ktorú by som sa im hodil. Išlo o pozíciu marketingového špecialistu v rámci BTL oddelenia.

Prešiel som ďalšími kolami výberového procesu, mali sme aj praktické výberové kolo, kde som prvýkrát videl Luciu. A tam sa vlastne začal písať môj príbeh v O2 a aj príbeh nás dvoch.

Lucia: Veľmi dobre si na to výberové konanie spomínam, pretože to bola pozícia, na ktorú som pred rokmi do O2 nastupovala aj ja.

Bolo tam viacero kandidátov, ale Števka si pamätám najmä pre spôsob, akým komunikoval. Pôsobil výrazne – bolo ho jednoducho viac vidno, nebál sa ozvať. Vtedy som si povedala, že by to mohlo fungovať, pretože bol iný typ ako ja.

Števko: To je pre mňa nová informácia, ale príjemne sa to počúva (smiech).

Už prešla takmer dekáda, odkedy si tu. Ako sa rokmi rozvíjala spolupráca medzi vami?

Števko: Na začiatku sme spolu veľmi úzko nespolupracovali, lebo Lucia viedla celé oddelenie komunikácie a značky a medzi nami bol ešte medzičlánok – tím, do ktorého som patril.

Zlom prišiel až vtedy, keď sme v O2 začali od nuly vymýšľať a budovať digitálneho operátora v apke Radosť. V tom čase som vedel, že sa chcem viac zapájať do väčších projektov a posunúť sa aj mimo BTL, teda viac do nadlinkovej komunikácie a digitálu.

Mali sme viac diskusií o tom, kam by sa moja cesta mohla ďalej uberať. Lucia ma v tom podporila a dala mi dôveru, vďaka ktorej som sa mohol zapojiť do Radosti prakticky od úplného začiatku.

Postupne to prirodzene prerástlo do toho, že keď sa robili prvé ATL kampane pre Radosť a prvé digitálne kampane, začali ma pravidelne prizývať do debát a ja som sa čoraz viac zapájal do celého procesu.

Tým sa naštartovala intenzívnejšia spolupráca – pri týchto témach sme boli spolu čoraz častejšie, až to postupne prerástlo do obdobia, keď sme v O2 prechádzali agilnou transformáciou vo firme. Vtedy som dostal možnosť viesť vlastný tím, ktorý sa už samostatne venuje značkám O2 a Radosť.

A ako je to teraz – v čom spočívajú vaše úlohy a ako sa navzájom prelínajú?

Lucia: Štefanov tím má na starosti všetky kampane, ktoré vidíme v televízii, online aj offline. Zároveň je pre mňa hlavnou spojkou s tímom aj pri koordinácii kampaní – vďaka tomu viem do procesu v prípade potreby vstúpiť. Jeho kolegovia fungujú dosť samostatne, no Štefan je pre nich zároveň aj mentorom, aj manažérom.

Pre mňa je kľúčové, že sa na neho viem spoľahnúť, pretože ide o veľkú časť toho, čo je v O2 najviditeľnejšie – kampane, značka, pozicioning aj hodnoty. Zároveň je pre nás dôležitá orientácia na zákazníka, takže je zásadné, aby to robili ľudia, ktorí tomu veria a vedia to robiť dobre.

Aj preto mu veľmi dôverujem. Spolupracujeme úzko, ale zároveň je to postavené na dôvere a slobode, ktorú jeho tím má.

Čiže aj na základe dôvery, ktorú v neho máš, a spoločných hodnôt si ho nasmerovala k pozícii, na ktorej je dnes.

Lucia: Určite áno. Na víziu O2 sa pozeráme veľmi podobne. Aj keď máme niekedy odlišné názory, vieme si ich otvorene povedať a spoločne si ich vydiskutovať. Okrem Štefanovej strategickej a vizionárskej stránky je pre mňa dôležité hlavne to, že sa môžem spoľahnúť, že keď sa na niečom dohodneme, tak to aj dotiahne – a dobre.

Števko je jednoducho zodpovedný človek, čo si na ňom veľmi cením. A to je presne tá výhoda, ktorú v ňom mám – a rozhodne to nie je samozrejmosť.

Pre každého šéfa je veľká úľava mať tím, na ktorý sa môže spoľahnúť, lebo inak človek skončí pri mikromanažovaní a neustálom riešení, či sa veci naozaj urobia.

Štefan, v čom vnímaš Luciin prínos v rámci práce?

Lucia o svojej úlohe hovorí skôr skromne, ale jej zapojenie do tém, ktoré spolu riešime, je pre mňa a náš tím veľmi dôležité. Ide o oblasti, ktoré sú kľúčové nielen pre značku, ale aj pre celé O2.

Môj tím funguje v agilnom nastavení a v O2 máme model, kde komunikační experti pracujú priamo v jednotlivých produktových tímoch na konkrétnych témach. Zároveň sme museli nastaviť aj spoluprácu s poradnou časťou tímu, ktorá zastrešuje odborné oblasti mimo týchto tímov.

Cieľom bolo, aby tieto dva svety spolu prirodzene fungovali a nešli proti sebe.

Ľudia v tímoch majú veľkú mieru autonómie a riešia svoje témy, ale zároveň je dôležité, aby niekto udržiaval strategický smer a širšiu víziu. A práve to je jedna z kľúčových úloh, ktorú Lucia v tomto celom má – samozrejme, v úzkej koordinácii so mnou.

Je prirodzené, že medzi kolegami nastávajú situácie, keď má každý iný názor. Ako sa vám vtedy darí zosúlaďovať?

Lucia: Števko sa nebojí povedať svoj názor a niekedy je zaujímavá aj forma, akou to povie – hovorím to v dobrom, často aj s nadhľadom alebo humorom. Dôležité ale je, že keď s niečím nesúhlasí alebo to vidí inak, povie to otvorene.

A to si na ňom vážim – že sa ozve a overí si: „Chápem ťa správne, že to myslíš takto?“ Niekedy poviem: „Áno, presne tak som to myslela.“ Ale často poviem aj: „Nie, toto som tak nemyslela.“ Vtedy sa to jednoducho vyjasní.

Nebolo by totiž nič horšie, ako keby odišiel s tým, že som to myslela inak, vznikol by z toho problém a on by si to potom riešil sám v sebe alebo, nedajbože, ešte s kolegami.

Preto je podľa mňa dôležité veci si povedať priamo a vysvetliť si, ako to kto myslel. Často sa stáva, aj že mám iný pohľad než Števko, no on ma presvedčí, že ten jeho je správny, a inokedy je to presne naopak.

Števko: Úprimnosť a autenticita sú podľa mňa základ toho, aby komunikácia fungovala a aby bola spolupráca dobrá. Keď si ľudia veci nehovoria priamo alebo sa niektorým témam vyhýbajú, skôr či neskôr to aj tak vypláva na povrch.

Či už ide o samotnú prácu, alebo spôsob, akým veci robíme. Keby sme fungovali len tak, že si hovoríme, že je všetko v poriadku a nič netreba riešiť, nikam by sme sa neposunuli.

Lucia, je to aj u teba tak? Števko sa teda názorov nebojí. A ty si tiež typ, ktorý vie úprimne dať spätnú väzbu, aj keď ide o niečo náročnejšie a treba povedať priamo, že toto asi nie je úplne správne?

Som skôr empatický typ človeka – dosť vnímam, ako sa ľudia cítia, a nerada im ubližujem. Preto pre mňa nebolo prirodzené dávať spätnú väzbu a dlho som sa to musela učiť. Stále na tom pracujem.

A práve Štefan je pre mňa v tomto aj inšpiráciou, pretože ukazuje, že sa to dá povedať priamo, ale zároveň citlivo a s rešpektom.

Čo sa od seba navzájom učíte?

Lucia: Števko na sebe veľa pracuje aj v oblasti personálneho manažovania ľudí a často ma príjemne prekvapí tým, ako sa na ľudí pozerá a ako s nimi pracuje.

Myslím si, že aj podriadený vie inšpirovať svojho šéfa. Nikto nemá patent na rozum a ja určite nie som expert na všetko, takže aj v tomto je pre mňa Števko veľkou inšpiráciou.

Števko: Veľa z toho, čo dnes v práci viem, som sa naučil práve od nej. Lucia mi zároveň ukazuje, že niektoré veci potrebujú čas a nie je dobré ich hneď siliť alebo rýchlo uzatvárať.

Mám skôr tendenciu veci riešiť hneď, ale časom viac a viac rozumiem, že to nemusí byť vždy najlepší prístup. V tomto je pre mňa jej rozvaha veľmi cenná a veľakrát mi pomohla spomaliť a pozrieť sa na veci inak.

Každý si do práce nosíme svoj vlastný batoh starostí aj radostí, ktoré riešime. Som rád, že Lucia je človek, pri ktorom viem, že keď je toho veľa, nemusím jej ho len odhodiť, ale vieme sa v tom spolu zorientovať, veci si pomenovať, upratať a posunúť ďalej tak, aby to dávalo zmysel.

Vaše pracovné spojenie pôsobí harmonicky. Čím to je?

Števko: Tým, že v Lucii mám oporu a viem sa na ňu spoľahnúť. Verím tomu, ako veci vidí, dobrému úmyslu za nimi a ako nad nimi premýšľa. Keby mi to nedávalo zmysel, tak by tá spolupráca nemohla fungovať a skôr by sme išli proti sebe.

Ale tým, že si veríme a sme naladení na rovnakú vlnu – v tom, čo chceme dosiahnuť, v stratégii aj v komunikácii –, to celé prirodzene funguje a je to jednoduchšie.

Tipujem však, že nastali aj napäté situácie. Ako ste k nim pristúpili?

Števko: Určite áno. Myslím si však, že u nás žiadna napätá situácia netrvala dlhšie než pár hodín. Je to najmä tým, že veci riešime hneď, ako vzniknú. Paradoxne to môže navonok pôsobiť, že si konflikt otvárame, ale v skutočnosti mu tým skôr predchádzame, lebo ho pomenujeme skôr, než stihne narásť.

Keď sa spätne zamyslím, bolo len pár situácií, ktoré boli naozaj vypätejšie. Ale práve tie boli dôležité – posunuli nás aj v tom, ako spolu fungujeme a ako spolu pracujeme. Vďaka tomu mám ešte väčšiu istotu, že keď niečo vidím alebo potrebujem povedať, môžem to otvorene pomenovať a nie je z toho žiadny problém.

Lucia má v témach, ktoré riešime, viac skúseností, a preto je pre mňa dôležité získať od nej pohľad, ktorý ja občas nevidím.

Lucia, ty si spomínaš na nejaké vypäté momenty?

Áno, spomínam. Je pravda, že sa občas nešťastne vyjadrím. Často si píšeme rýchlo, robím veľa preklepov, a keď si to potom spätne prečítam, môže to vyznieť aj dosť ostro alebo urážlivo.

A Štefan sa nikdy neštíti spýtať: „Chcela si tým naozaj povedať toto?“ A ja si vtedy poviem: „Fúha, to som fakt napísala?“

Stalo sa aj to, že mal pocit, že som voči nemu bola neférová, alebo sa obával, že keď mi to povie, tak sa naňho nahnevám alebo to naruší náš vzťah. Verím však, že som ho presvedčila, že to tak nie je. Aj keď, samozrejme, v tej chvíli mi to nebolo príjemné.

A priznám sa, že ma v niektorých situáciách aj zranilo, keď som mala pocit, že si o mne myslí, že som niečo myslela so zlým úmyslom. Zároveň som si veľmi vážila, že sme si to vždy vedeli vysvetliť.

Často sa totiž stáva, že si ľudia niečo myslia, nepovedia to a človek potom ani nemá šancu to uviesť na pravú mieru. Preto si na Štefanovi vážim najmä to, že keď niečo pokazím alebo je niečo nejasné, povie mi to otvorene.

Števko: Podľa mňa boli niekedy aj slzy (smiech).

Lucia: U teba určite (smiech).

Števko: Áno, je to autentické a zdravé nenechávať si to len v sebe, samozrejme, s mierou (smiech).

Paradoxne práve v týchto chvíľach prichádzalo skutočné zosúladenie. To, čo sa dialo vo vnútri, sa dostalo aj von. A boli to dôležité, formujúce momenty. Keby neprišli, každý by si myslel svoje, navonok by to možno vyzeralo v poriadku, ale práve tieto situácie sú kľúčové, aby partnerstvo fungovalo.

A aj preto môže byť claim Sme na to dvaja naozaj živý. Lebo povedať to vie hocikto, ale podstata je v tom, že to naozaj žijeme.

Dvaja v dobrých chvíľach, keď veci fungujú, ale aj v tých náročných, keď treba počuť aj nepríjemnejšie veci a vyriešiť ich, aby sme sa mohli posunúť späť k tým dobrým.

Obaja ste naznačili, že prišli aj momenty, ktoré sa vás dotkli a ktoré sa znášali ťažšie, čo je úplne prirodzené. Ako sa teda dá spracovať negatívnejšia spätná väzba tak, aby ju človek prijal s nadhľadom?

Števko: Je to niečo, čo sa človek musí naučiť.

Keď sa pozriem späť na seba pred deviatimi rokmi, keď som prišiel na pohovor a dostával prvé spätné väzby, viem, že ma to vtedy dosť „bralo“. Veľa vecí som vnímal úplne inak než dnes.

Postupne som sa naučil nebrať „feedback“ tak, že ma niekto chce skritizovať alebo potopiť, aby ukázal, že vie viac. Skôr ho vnímať ako snahu pomôcť – ako niečo, z čoho sa môžem posunúť a niečo si zobrať. A najmä ako prejav dobrého úmyslu.

Keď si človek uvedomí, že spätná väzba prichádza s dobrým zámerom a nie preto, aby ho niekto zhodil, je to veľmi oslobodzujúce. A časom sa z toho môže stať aj niečo, čo si človek sám pýta – ako taký kontrolný bod, či ide správnym smerom.

Viete sa navzájom pochváliť?

Števko: Pre mňa je to veľmi dôležitá súčasť práce. Je potrebné povedať, keď niečo nefunguje, no rovnako dôležité je aj to, keď veci fungujú. Je to veľká motivácia posúvať sa ďalej a zároveň signál, že ideme správnym smerom.

Lucia to skôr dáva najavo neverbálne. Keď je spokojná a veci fungujú, je to na nej jednoducho vidno – na jej postoji, výraze, celkovom dojme. Vtedy viem, že sme na dobrej ceste. A keď si nie som istý, tak si tú spätnú väzbu jednoducho vypýtam. Ak by som to k niečomu mal prirovnať, je to pre mňa trochu, ako keď je človek hladný – vie, že si musí povedať, že potrebuje niečo jesť.

Veľakrát to však prichádza aj prirodzene. A keď sa niečo podarí, máme aj dobrý zvyk to osláviť – ísť si ako tím spolu sadnúť alebo si aspoň na chvíľu uvedomiť, že sa to podarilo a že sa z toho tešíme.

Lucia, máš to rovnako? Potrebuješ počuť, že si niečo urobila dobre?

Skôr som to mala nastavené tak, že hľadám to, čo povedal Števko – že to na človeku vidno. Takú nepriamu pochvalu. Sama nie som úplne typ, ktorý by vedel s veľkou ľahkosťou prijímať komplimenty, a preto som ich ani v minulosti veľmi nedávala. Mala som pocit, že veď je predsa vidno, keď je človek spokojný.

Zároveň je pravda, že Števko si spätnú väzbu často pýtal, a to ma prinútilo sa nad tým viac zamyslieť. Niekedy som mala pocit, že povedať dobrá práca alebo perfektné môže znieť neúprimne, ale dnes to vnímam inak – že je dôležité to aj nahlas povedať.

To, že ja to možno nepotrebujem vo verbálnej podobe a viac to vnímam cez správanie, ešte neznamená, že to tak majú aj ostatní. Toto pre mňa bolo dôležité uvedomenie – aj to, že ľudia o spätnú väzbu vedia aj sami požiadať.

Dnes sa preto snažím viac vedome hovoriť aj pozitívnu spätnú väzbu, keď ju skutočne cítim.

Môžete povedať, že ste nielen kolegovia, ale aj kamaráti? Sú pracoviská, kde sa razí teória, že v práci si kamarátov nehľadáme.

Števko: Veľa vecí, o ktorých sa s Luciou rozprávame, sa netýka len práce, ale aj osobnej roviny. Myslím si, že je dôležité, aby si ľudia rozumeli aj mimo pracovných tém.

Zároveň je pravda, že spolu netrávime voľný čas. Ale keď s niekým fungujete od pondelka do piatka osem a viac hodín denne, je prirodzené, že o sebe niečo viete – čo človek rieši, čo ho baví, ako žije mimo práce. Inak by to bolo dosť neosobné a pre mňa aj trochu nudné.

Takže Luciu nevnímam len ako šéfku, ale aj ako človeka, ktorý je mi blízky, hoci netrávime spolu čas mimo práce.

Lucia: Ja by som skôr odlíšila kamaráti a byť si blízki, pretože je v tom rozdiel – práve aj v tom, ako spolu fungujeme mimo práce. So Štefanom sme si určite blízki, hovoríme si aj osobnejšie veci a vieme, že ostávajú medzi nami.

Myslím si, že z pracovného vzťahu sa môže časom stať aj kamarátstvo, ale nie je úplne ideálne, keď sa to deje opačne – teda keď sa kamarátstvo prenesie do práce. Vtedy to vie byť náročné hlavne pri spätnej väzbe a nastavovaní očakávaní.

Zároveň to neznamená, že si ľudia nemajú byť blízki alebo že sa k sebe nemajú správať normálne a rešpektujúco. Každý to môže mať nastavené inak a je to v poriadku.

Zdá sa mi však ako „red flag“, keď firmy hovoria, že sú ako rodina. Ani v rodine to nie je vždy jednoduché. V práci by podľa mňa mala byť základom profesionalita. Blízkosť tam môže vzniknúť, ale nemala by nahrádzať profesionalitu.

Nový komunikačný koncept Sme na to dvaja sa nesie práve v duchu určitej opory a vzájomnej pomoci. Ako vznikal aj v kontexte, ako „žijete vašu značku“?

Lucia: Náš dlhodobý pozicioning je od začiatku výrazne postavený na zákazníkovi. Hodnoty otvorenosti a férovosti sú pre nás stabilné a držíme ich dlhodobo. Prešli sme viacerými komunikačnými konceptmi aj claimami, ktorými sme sa snažili čo najpresnejšie vystihnúť to, že nám na zákazníkovi a jeho spokojnosti úprimne záleží.

Skúšali sme rôzne spôsoby, ako to uchopiť aj kreatívne. Posledný claim Pretože nám záleží to mal vystihnúť, ale uvedomili sme si, že viac hovoríme o sebe než priamo k zákazníkovi.

Preto sme spravili interný workshop s kolegami z rôznych tímov – aj trochu netradične, napríklad formou divadla, kde sme riešili, čo pre nás značka znamená. Z toho nám postupne vyšlo, že kľúčové je pre nás naozaj to, ako stojíme pri zákazníkovi.

Dôležité pre nás je, ako zákazníkovi pomáhame, ako mu kryjeme chrbát a ako máme produkty nastavené tak, aby mu život uľahčovali, nie komplikovali.

Následne sme vyberali reklamnú agentúru a v spolupráci s ňou vznikol claim Sme na to dvaja, ktorý má vyjadriť nás aj zákazníka – najmä v tom, že v práci s technológiami ho nenechávame samého.

Števko: Keby sme v tom nevideli reálnosť a uveriteľnosť, tak by sme do toho nešli. Keď sa pozriem na to, ako fungujeme, sme firma, ktorá veľa vecí rieši cez spoluprácu a skupinovú dynamiku – aj agilný spôsob práce je postavený na tom, že ľudia robia veci spolu.

Sme na to dvaja pre mňa neznamená len jeden plus jeden, ale skôr v zmysle všetci spolu. Hodnota sa tvorí spoločne. A aj keď sa tu veľa rozprávame o našom vzťahu, dôležité sú aj všetky tie ostatné roviny – tímy, ľudia, rôzne pohľady a expertízy.

Každý tím je zložený z rôznych osobností a práve tá pestrosť vytvára výsledok. Keď niečo riešim, viem, že tam je vždy niekto, kto mi vie pomôcť alebo sa na to pozrieť inak. A aj voči zákazníkovi to funguje rovnako – nechceme mu hovoriť: „Urob to takto.“ Skôr chceme byť partnerom, ktorý stojí vedľa neho a je tam, keď ho potrebuje.

Spomínate si aj na konkrétne situácie, keď ste si s úľavou povedali: „Našťastie, že tu je.“?

Lucia: Spomeniem jednu situáciu, ktorá súvisela so zmenou kreatívneho konceptu. Pre značku je to vždy trochu neistota – ísť do zmeny alebo radšej zostať pri tom, čo funguje, a nevyčnievať z davu. Aj ja som mala vtedy pochybnosti, či do toho ísť.

Števo so svojím tímom však prišli s iniciatívou, že niektoré veci treba zmeniť. Moja prvá reakcia bola: „Fú, je toho veľa, neviem, či to zvládneme.“ A oni na to: „Zvládneme, poďme do toho.“

Mali veľkú odvahu pustiť sa do zmeny, aj keď to znamenalo viac práce. A ja si to veľmi vážim – že som ich do toho nemusela tlačiť, ale prišli s tým sami. Pomohlo mi to prekonať vlastné pochybnosti a posunúť sa ďalej. Vnímala som od nich veľkú podporu aj energiu niečo posunúť.

O našej spoločnosti sa často hovorí, že je rozdelená na rôzne tábory. Môže mať myšlienka Sme na to dvaja aj širší presah – aby sa Slováci aj napriek rozdielnym názorom vedeli skôr spájať, než hľadať to, čo ich rozdeľuje?

Lucia: Pred spustením konceptu sme si robili medzi Slovákmi prieskum, kde sme sa pozerali na to, ako sa cítia pri používaní technológií a ako si pri nich veria. Ukázalo sa, že ľudia sú vo všeobecnosti dosť skeptickí a často ani nečakajú, že im niekto pomôže.

Zároveň sa potvrdilo, že keď podporu cítia, funguje sa im lepšie a prirodzene ju vyhľadávajú – či už v rodine, medzi blízkymi, alebo aj pri značkách. Takáto podpora im potom dodáva odvahu skúšať veci, do ktorých by sa sami možno nepustili.

Myslím si, že v dnešnej dobe, keď je spoločnosť často skeptická a rozdelená, je dôležité pripomínať, že na veci nemusíme byť sami a že si vieme pomáhať. Už samotný pocit, že sa máme o koho oprieť, môže byť veľmi cenný.

Lucia Petrášová a Štefan Póša

Lucia Petrášová

Svoju kariéru začínala v niekoľkých reklamných agentúrach na Slovensku a v Bulharsku. V roku 2011 nastúpila do O2 ako senior BTL špecialistka. V rámci firmy postupne prešla viacerými pozíciami, až sa v roku 2021 stala riaditeľkou úseku Značky a komunikácie, kde zodpovedá za marketingovú komunikáciu, stratégiu značky, PR a CSR aktivity. Lucia je fanúšičkou hodnotovo orientovanej komunikácie a prozákazníckej orientácie.

Štefan Póša

Aktuálne v O2 pôsobí ako líder pre komunikáciu a značku, pričom vedie tím zodpovedný za marketingovú komunikáciu značky a produktov. Počas svojej kariéry sa podieľal na viacerých kampaniach, ktoré získali domáce aj zahraničné ocenenia za kreativitu aj efektivitu.
Medzi najvýraznejšie projekty, na ktorých spolupracoval, patria kampane Nebuď pirát, Dátuj zodpovedne a 400 metrov na displeji je priveľa, ktoré upozorňovali na tému bezpečného a zodpovedného používania internetu a získali uznanie doma aj v zahraničí. Zároveň sa podieľal na uvedení plne digitálnej značky mobilného operátora Radosť.