Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul

Príbeh IT firmy IBL Software Engineering, pre ktorú je dodržané slovo dôležitejšie než miliónový zisk.

Keď letí pilot na južný pól alebo americké letectvo plánuje strategickú operáciu, spoliehajú sa na technológiu zo Slovenska. Bratislavská firma IBL Software Engineering už takmer tri desaťročia vyvíja softvér pre meteorológov vo viac ako 80 krajinách sveta. Napriek globálnemu úspechu však nestratila kontakt s realitou a dokazuje, že špičkový biznis sa dá robiť s ľudskou tvárou a pevnými hodnotami.

Zistite, prečo je podľa personálnej manažérky reťazca Tesco dôležité zamestnávať ľudí so zdravotným znevýhodnením.

V rozhovore so zakladateľom firmy IBL Software Engineering Michalom Weisom sa dozviete:

  • ako náhoda a nuda počas študentských čias viedli k založeniu globálnej IT firmy,
  • prečo predpoveď počasia nie je len o aplikácii v mobile, ale o petabajtoch dát a rozhodnutiach za státisíce eur,
  • ako sa slovenskí vývojári dostali k spolupráci s americkou armádou a na polárne základne v Antarktíde,
  • prečo firma radšej prišla o 1,5 milióna eur z vlastného vrecka, len aby dodržala sľub klientovi,
  • ako pretaviť úspech do reálnej pomoci – od rýchlej podpory Ukrajine až po dlhodobú pomoc ľuďom bez domova.

Ľudia, ktorí začínajú podnikať, väčšinou reagujú na konkrétny problém alebo hľadajú riešenie, ktoré na trhu chýba. Ako vznikol nápad spojiť IT s meteorológiou?

Úplnou náhodou. Už na strednej škole som sa venoval IT bezpečnosti, takže som bol de facto pri zrode Esetu a rozbiehal som ich prvý vývojársky tím. Moja mama vtedy pracovala pre Slovenský hydrometeorologický ústav na letisku. Dostali nový softvér z Nemecka a nemecký inžinier ho inštaloval priamo na mieste. Trvalo to veľmi dlho a stále mu niečo nefungovalo.

Ako študent na vysokej som občas chodil po mamu autom, pretože večer už nechodili spoje. Sedel som tam, čakal a hrozne som sa nudil. Tak som tomu pánovi povedal: „Tá chyba, ktorú hľadáte, je tu. A tu je ďalšia, ktorú zatiaľ nevidíte. Opravte to a poďme už domov.“

Predpokladám, že bol dosť prekvapený.

To áno. Stalo sa to možno dva- či trikrát. Potom sa na mňa obrátil s tým, či by som nevedel naprogramovať kreslenie máp. Sťažoval sa, že sa s tým s kolegom trápia tri týždne. Povedal som mu, že to budem mať za hodinu. Vysmial ma.

O dve hodiny som mu volal, že je to hotové. A tak sme začali spolupracovať. Keď som skončil vysokú školu, chcel som skúsiť niečo vlastné mimo Esetu. Založili sme spolu firmu – on dal počiatočný kapitál, ale všetko som staval, riadil a viedol ja.

Keby ste mali svoje riešenie vysvetliť laikovi, ktorý si pod meteorologickým softvérom predstaví aplikáciu v telefóne, čo presne robíte?

Aplikácia v telefóne je len konečný produkt, ktorý úplne neodráža realitu. Meteorológia nie je na dni, keď je počasie pekné – vtedy ju nikto nerieši. Potrebujeme ju najmä vtedy, keď je problém: hromy, blesky, metelice, tornáda. Vtedy sa niečo deje.

Dnes sa na predpovede používajú obrovské superpočítače, často veľké ako dve či tri telocvične plné hardvéru. Tie robia simulácie. Predstavte si atmosféru Zeme ako cibuľu rozdelenú na približne 70 vrstiev a zároveň na mriežku s hustotou napríklad 10 kilometrov.

Každých šesť hodín potom tieto počítače spracujú stovky terabajtov až petabajty dát z družíc a radarov. Ide o také obrovské objemy informácií, že ich jednoducho nie je možné len tak preniesť cez bežný internet. 

Kto sú vaši klienti a prečo potrebujú takúto extrémnu presnosť?

Málokto si uvedomuje, ako veľmi počasie ovplyvňuje globálnu ekonomiku. Príklad z obchodu: keby manažéri v Hornbachu s istotou vedeli, že o týždeň nasneží, naskladnia lopaty v predstihu a predajú ich obrovské množstvo. Poľnohospodári zase potrebujú vedieť, či im večerná búrka nespláchne drahý postrek.

Obrovským sektorom je energetika. Pri veternej a slnečnej energii musíte presne vedieť, koľko jej vyrobíte, inak by sa sieť mohla zrútiť. Ak viete ako prví, aké bude počasie, viete najlepšie predať energiu a zarobiť státisíce eur v priebehu sekúnd. A potom je tu letectvo.

Pilot nemôže zaparkovať na obláčiku a počkať, kým sa vyjasní. Tam sa vyžaduje presnosť predpovede na 99,7 až 99,9 percenta, pretože ide o ľudské životy.

V čom je vaše riešenie také špecifické, že ste sa dokázali presadiť v celosvetovej konkurencii?

V tomto segmente existovalo kedysi asi trinásť firiem, dnes sme na trhu zostali de facto dve. My a firma Meteo France International, ktorú spolovice vlastní francúzsky štát. U nás je to o prístupe. Keď vznikne problém, vždy hľadáme chybu najprv u seba a snažíme sa ju vyriešiť, aj keby sme na tom mali stratiť peniaze.

Zákazníci si takéto systémy nekupujú na jedno použitie, chcú sa na dodávateľa spoliehať celé desaťročia. Príkladom je projekt v Rakúsku, kde sme vyvíjali úplne nový systém. 

Kto sú vaši hlavní zákazníci?

Spravidla ide o národné meteorologické služby. Na Slovensku je to Slovenský hydrometeorologický ústav, s ktorým spolupracujeme už 25 rokov, hoci príjmy zo Slovenska tvoria len 0,3 percenta nášho obratu.

V Rakúsku náš softvér používa takmer celý sektor – od úradu pre meteorológiu GeoSphere Austria cez riadenie letovej prevádzky Austro Control, štátnu televíziu ORF, energetické firmy až po armádu na účely civilnej obrany, kde náš softvér musí fungovať aj v prípade výpadku internetu.

To ale znamená, že sú od vášho produktu a jeho kvality závislé celé štáty. 

Áno, preto sme často v kategórii strategický dodávateľ. Tým sme aj pre Spojené kráľovstvo či americké vojenské letectvo (US Air Force). Dodávame softvér aj ich strategickému veliteľstvu Stratcom. 

Keď sme tam prišli prvýkrát, nedovolili nám ani siahnuť na klávesnicu – pozerali na nás ako na podozrivých komunistov z východného bloku (smiech). Dnes už mám bezpečnostnú previerku na úrovni „prísne tajné“, takže sa v ich bunkroch môžem pohybovať bez eskorty.

Váš softvér sa používa vo viac ako 80 krajinách sveta, dokonca aj na Antarktíde. Ako sa slovenská firma dostane na južný pól?

Hovoríme, že sme na všetkých kontinentoch, a myslíme to doslova. Používajú ho Čiľania na základni na King George Island, Briti z British Antarctic Survey aj Austrálčania. Máme odložený list od jedného austrálskeho pilota, ktorý letel na južný pól s medzipristátím na Davis Station. 

Napísal nám, že v živote nedostal takú presnú predpoveď a prvýkrát presne vedel, čo má pri pristávaní na ľade očakávať. To človeka naozaj zahreje pri srdci.

Vedeli by ste uviesť príklad z histórie, keď správna meteorologická informácia doslova zmenila svet?

Sú dva takéto zásadné momenty. Prvým je vylodenie v Normandii počas druhej svetovej vojny. Anglickí meteorológovia presvedčili generála Eisenhowera, aby útok pre počasie o deň odložili. 

Keby to neurobili a vylodili sa v pôvodnom termíne do búrky, operácia by zrejme zlyhala. Nemci útok v takomto počasí nečakali, ich veliaci generál Rommel dokonca odišiel za manželkou na narodeniny.

Druhým momentom je návrat Apolla 11 na Zem. Astronauti mali pristáť v Tichom oceáne. Vojenskí meteorológovia však vďaka vtedy tajným satelitom zistili, že presne v mieste pristátia sa formuje hurikán. Keby tam kapsula dopadla, hurikán by roztrhal padáky a posádka by zahynula. Meteorológovia presvedčili NASA, aby zmenila miesto pristátia, bez toho, aby prezradili svoj tajný zdroj. História sa tak mohla vyvíjať úplne inak.


Laureáti ocenenia Via Bona 2025 

Gekkon – ocenenie za inkluzívne zamestnávanie s projektom Druhá šanca

Lindström – víťaz v oblasti klimatickej zodpovednosti a cirkulárnej ekonomiky

Slovenská sporiteľňa – ocenenie za zodpovednú kampaň, konkrétne za Sloboda je vaša

Accenture – ocenenie za pozitívnu zmenu v komunite

Kaufland – ocenenie v kategórii veľká firma za dlhodobý a systematický prístup k zodpovednému podnikaniu

IBL Software Engineering – ocenenie v kategórii malých a stredných podnikov za prepájanie rastu firmy s ekologickou zodpovednosťou a podporou miestnej komunity

Väčšina ľudí na Slovensku o firme IBL Software Engineering nikdy nepočula. Je to „bug“ alebo „feature“?

Je to „feature“ (smiech). Sme v segmente B2G (Business-to-Government), billboardy pri diaľnici by nám boli nanič. V odborných kruhoch nás pozná každý. Naše produkty sú viditeľné na weboch mnohých krajín sveta, ale nie je tam napísané, že ide o firmu zo Slovenska. Sú to ich výsledky vytvorené našimi nástrojmi. 

Ako zvládate obrovskú zodpovednosť za svoj softvér, najmä v dnešnej dobe, keď sa všade skloňuje umelá inteligencia?

Máme v zmluvách, že ak dôjde k problému, nesieme plnú zodpovednosť. Ak vám ChatGPT povie v pätine prípadov nezmysel, v zásade sa nič nestane. Ak by sa však pre chybu softvéru zrútilo lietadlo, je to katastrofa. V letectve sú kľúčové bezpečnosť a absolútna spoľahlivosť. Keď sa niečo stane, kontroluje sa každý technický záznam nášho systému.

Celá táto zodpovednosť však stojí na ľuďoch. Keď nás bolo na začiatku päť v rodinnom dome nad garážou, nikto sa nemohol schovať. 

Jedna z najväčších lekcií pre mňa bola, že nemám ľudí vyberať len na základe „hard skills“. Dnes hľadáme ľudí najmä podľa ich prístupu a hodnôt. 

Všetko sa dá naučiť, ak človek chce. Novému človeku trvá asi rok, kým sa do toho dostane. Náš produkt nie je „masovka“ – stretnete sa so zákazníkom na druhom konci sveta a vidíte, že mu vaša práca reálne pomohla. To ma baví viac než len pohľad na účtovníctvo.

Z pohľadu človeka, ktorý sa 30 rokov venuje meteorológii, hýbe vaším biznisom viac technologický pokrok alebo samotná klimatická zmena?

Určite technológie. Klimatická zmena postupuje pomaly, no viditeľne zrýchľuje. Ľudia si často zamieňajú počasie s klímou. Faktom je, že v atmosfére je stále viac energie, všetko sa hýbe rýchlejšie a v budúcnosti zažijeme výkyvy, ktoré si dnes ešte nevieme predstaviť. 

Celé kontinenty môžu vyschnúť, čo vyvolá masovú migráciu. Rútime sa do obrovských problémov, no mám pocit, že väčšina ľudí radšej nerieši svoju uhlíkovú stopu, ale nové oblečenie.

Je toto dôvod, prečo ako úspešná IT firma investujete toľko energie a peňazí do humanitárnych či ekologických iniciatív?

Chceme ísť príkladom. Môj dlhoročný priateľ Miro Trnka (spoluzakladateľ Esetu – pozn. red.) ma naučil jednu zásadnú vec: ľudia sú to najcennejšie, čo máte. A ak sa firme darí, má sa o to podeliť.

Keď sa začala vojna na Ukrajine, okamžite sme poslali 50-tisíc eur nadáciám priamo na hraniciach. Počas pandémie sme pomáhali Lekárom bez hraníc, nakupovali sme tablety a systémy na triáž pacientov v nemocniciach. Dlhodobo podporujeme zbierky pre ľudí bez domova aj iniciatívu My sme les.

Cítim to ako morálnu zodpovednosť. Verím, že keď človek a firma pomáhajú, v dobrom sa im to vráti. Odmietam prístup „optimalizovania“ daní. Dane sa majú platiť poctivo, aby krajina fungovala, aby naši rodičia mali dôchodky. Ak sa na to všetci vykašleme, táto krajina skončí. A ja som na Slovensko hrdý.

Čo ste sa za tých takmer 30 rokov v biznise naučili o ľuďoch?

Že najdôležitejšie je vážiť si ich a dávať im príležitosť rásť, nie im len stroho prikazovať. Dnes sa tomu hovorí „leadership“. Ak majú ľudia vedľa seba niekoho, kto im je reálnym príkladom, dokážu neuveriteľné veci. 

Chcem byť pre našich ľudí aj pre iné slovenské firmy dôkazom, že veci sa dajú robiť poctivo, férovo a s dlhodobou víziou. Aj tie projekty, na ktorých sme finančne prerobili, boli v konečnom dôsledku tou najlepšou investíciou do dôvery. 

Ste teda viac hrdý na globálny úspech firmy alebo na to, že ste popri tom nestratili tvár a hodnoty?

Pre mňa sú hodnoty úplne kľúčové. Mnohé firmy ich majú len veľkolepo napísané na stene v korporátnom „kancli“, ale my ich reálne žijeme každý deň. To, že sa môžem každé ráno s čistým svedomím pozrieť do zrkadla a vedieť, že som v živote robil veci správne, poctivo a ľudsky, je to, na čo som naozaj najviac hrdý. 

Michal Weis

Slovenský IT odborník a softvérový inžinier. Je zakladateľom spoločnosti IBL Software Engineering, ktorú buduje od roku 1997 a dnes ju vedie ako globálneho dodávateľa softvéru pre meteorologické služby. Predtým pôsobil ako hlavný vývojár v Esete, kde sa podieľal na vývoji novej generácie antivírusového jadra NOD. Začínal ako softvérový vývojár a meteorológ v slovenskom letectve, kde pracoval na leteckých predpovediach a analýzach počasia. Je absolventom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave v odbore softvérové inžinierstvo.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Často mlčíme, aj keď nám niečo prekáža. Lektorka sebaobrany radí, ako v sebe nájsť odvahu povedať nie a vedieť sa na ňu spoľahnúť v náročných situáciách

Ľudia, ktorí obťažujú, počítajú s tým, že budeme ticho. Pritom niekedy stačí nahlas pomenovať, čo sa deje, a vyjadriť tak svoje hranice.

Násilie nie je len fyzický či sexuálny útok. Aj zdanlivo nevinné pokrikovanie na ulici, tlačenie sa v MHD či nevyžiadané dotyky od kolegov môžu prekračovať naše hranice. Lektorka sebaobrany Bianka Urbanovská učí, ako sa v takýchto momentoch ozvať a ako sa na ne pripraviť. „Väčšina situácií však k fyzickému útoku nikdy nedospeje,“ hovorí v rozhovore pre magazín Sóda. Dôležité je preto využiť svoj hlas, vedieť včas povedať nie a zabrániť tomu, aby sa situácia vyhrotila. 

Čo privádza chlapcov do tzv. manosféry? Psychologička Kristína Blažeková vysvetľuje, prečo ich priťahuje, a približuje, ako sa s deťmi rešpektujúco rozprávať o toxickom obsahu na internete.

V rozhovore s lektorkou sebaobrany Biankou Urbanovskou sa dozviete:

  • prečo vo vypätých situáciách potláčame intuíciu,
  • ako reagovať, keď sa na nás niekto lepí v MHD alebo nás obťažuje na pracovisku,
  • akých päť zásad sebaobrany nám môže pomôcť,
  • kedy je namieste zvýšiť hlas a ako požiadať o pomoc,
  • ktoré miesta na tele zasiahnuť, aby sme útočníka zneškodnili,
  • ako deti naučiť kričať a upozorniť okolie, keď sa ich niekto pokúša uniesť.

Keď sa povie sebaobrana, väčšina z nás si predstaví útočníka v tmavej uličke a učenie sa fyzických chmatov. Vy však tento stereotyp búrate a pracujete aj s nastavovaním hraníc a zmierňovaním konfliktov. Ako spoznať, že sa situácia začína zhoršovať, skôr než je to zjavné?

Na úvod je dôležité povedať, že násilie a obťažovanie najčastejšie prichádzajú od ľudí, ktorých poznáme. Pred fyzickým, ale aj slovným útokom sa takmer vždy odohráva sled udalostí, ktoré vieme spozorovať. Útočníci si najprv testujú hranice: zisťujú, koľko im kto dovolí.

Čo už naznačuje, že hranica bola prekročená?

Varovným signálom je, keď niekomu poviem: „Nechcem sa rozprávať, nechcem s vami ísť,“ a on napriek tomu pokračuje. Vtedy už prekračuje moju hranicu a nerešpektuje ma. Divné je aj to, keď sa ma niekto pýta na cestu a nestačí mu, že mu ju ukážem, ale chce, aby som išla s ním.

Veľa prezradí aj reakcia na moje prvé „nie“. Zosmiešni ma daná osoba, neberie ma vážne alebo začne na mňa tlačiť?

A potom je tu intuícia a telo, ktoré dokážu veľa vecí odčítať skôr ako naša hlava.

Ako sa intuícia prejavuje v situáciách, keď nám niečo hrozí?

Dá sa to vysvetliť na jednoduchom príklade: idem po ulici a niekto mi je nepríjemný, mám z neho zlý pocit, ktorý však neviem vysvetliť.

Alebo žijem s partnerom, ktorý ma ponižuje. Hlavou si to ešte nepriznávam, no telo už reaguje: mám úzkosti, zle spím a búši mi srdce.

Často si však povieme, že len preháňame. Prečo?

Snažíme sa tak situáciu racionalizovať. To znamená, že hoci nám je niečo nepríjemné, zdá sa nám, že preháňame, a postupne posúvame hranice. Alebo si to začneme vyhovárať: „On to tak nemyslel, nebolo to až také zlé.“

Priznať si, že nám niečo hrozí, je nepríjemné a vyvoláva to strach. Niekedy preto mlčíme, aj keď nám niečo prekáža.

Napríklad, kolega mi pri každom rozhovore kladie ruku na rameno a ja sa usmievam, hoci mi to nie je príjemné.

Čo s takouto situáciou?

Treba ju pomenovať. Kolega to možno vôbec nemyslí zle a ani netuší, že mi to prekáža. Práve na to slúžia hranice. Sú to informácie o tom, čo som ochotná tolerovať a čo už nie.

Ak poviem: „Prosím ťa, nechytaj ma za rameno, je mi to nepríjemné,“ dávam mu šancu rešpektovať moje požiadavky. Podľa toho, ako zareaguje, viem, na čom som. Ospravedlní sa alebo ma zosmiešni a pokračuje?

Na kurzoch sa snažíme, aby si ženy z takýchto situácií neodnášali pocit bezmocnosti. Trénujeme, ako povedať niekomu do očí „nie“ a zistiť, že sa nič nestane.

Sebaobrana sa teda začína prevenciou?

Áno, je dôležité vnímať, čo sa v konkrétnej situácii deje, a poznať samu seba – čo vo mne spúšťa hnev či strach, čo so mnou robí určité správanie a kde mám hranice.

Viem, kde sú moje hranice? Čo mi je nepríjemné? Čo ma irituje a čo je pre mňa nebezpečné? Osobné hranice nie sú rovnaké pre každého ani v každej situácii.

Nepresúva sa tým celá zodpovednosť na ženu?

Často sa na kurzoch stretávame s otázkou, či tým, že učíme ženy sebaobrane, neprenášame zodpovednosť na ne.

Akoby bolo na žene, aby sa ubránila, a ak to nedokáže, je to jej chyba. Lenže za útok je vždy zodpovedný ten, kto sa rozhodol útočiť.

Prevencia nám len poskytuje viac spôsobov, ako sa v takej situácii správať. Je dobré vedieť, aké mám možnosti a čo vlastne potrebujem v konkrétnych situáciách.

Na tom stojí aj prístup Empowerment Self-Defense, ktorému sa venujem.

O čo v ňom ide?

Tento typ sebaobrany vytvorili ženy s desiatkami rokov praxe v bojových umeniach, sociálnej práci, sociológii a v práci s obeťami násilia a s deťmi. Uvedomili si, že sebaobrana, najmä pre ženy, nemôže stáť len na tom, či sa vieme pobiť.

Empowerment znamená, že urobím rozhodnutie, vyberám si, ako sa budem brániť a čo mám na to k dispozícii.

Celý život nás učili, že keď nám niečo hrozí, máme to buď ignorovať alebo udrieť. No čo ak ignorovanie nezaberie? A čo ak si na úder netrúfnem, pretože útočník je dvakrát väčší ako ja a mám strach, že neviem pokračova

Preto pracujeme s piatimi zásadami, z ktorých si vyberáme podľa situácie: Mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj.

Poďme teda od začiatku – mysli. Čo si môžem všímať, ak sa necítim komfortne alebo mám strach?

Už sme hovorili o intuícii a hraniciach. Dôležité je však aj všímať si, čo sa okolo nás deje. Keď sme pozorné a vnímame svoje okolie, môžeme si skôr všimnúť, že niečo nie je v poriadku, a včas zareagovať. Aj takto môžeme niektorým nebezpečným situáciám predísť.

Pozrite sa, čo vidíte, a v duchu si zrekapitulujte: sú v blízkosti ľudia, únikové východy, cesta, pomoc, osvetlenie a predmety, ktoré môžem využiť na sebaobranu?

Ďalej je dôležité zhodnotenie možností, ktoré v konkrétnej situácii mám. Napríklad, v autobuse na mňa niekto neustále civie. Môžem odvrátiť zrak a ignorovať danú osobu, prisadnúť si k niekomu inému alebo vystúpiť o zastávku skôr.

Môžem sa pokojne spýtať: „Vidím, že sa na mňa pozeráte. Potrebujete niečo?“ Alebo môžem požiadať o pomoc niekoho, kto sedí blízko mňa. Každá možnosť má plusy aj mínusy, a preto je najdôležitejšie poznať samu seba.

Ďalšia zásada sebaobrany hovorí o možnostiach využitia hlasu na to, aby ste sa za seba postavili.

Môžete uviesť príklad?

Hlas, respektíve krik, má viacero úloh a tou prvou je upútať pozornosť. Predstavte si, že ste v MHD a muž vedľa vás sa na vás neustále tlačí, hoci by mohol ustúpiť. Väčšina z nás v takej chvíli mlčí a radšej sa odsunie, pretože nechce robiť scénu.

Lenže ľudia, ktorí obťažujú, rátajú práve s tým, že nám bude trápne. Jedna naša absolventka v takej situácii nakoniec nahlas povedala: „Prestaňte sa na mňa tlačiť. Prestaňte sa ma dotýkať.“ Muž niečo zahundral a odišiel. Nechcel sa s ňou hádať, len si chcel na ňu siahnuť bez toho, aby si to niekto všimol.

Hlas však môže slúžiť aj na upokojenie. Ak na mňa začne neznámy človek kričať, často je bezpečnejšie povedať: „Nechcem žiadne problémy, máte pravdu.“ Uznať mu pravdu niekedy situáciu zachráni.

Čo keď niekto prekračuje moje hranice, ale zatiaľ nie je agresívny? Napríklad sa na mňa niekto príliš tlačí v električke.

Vtedy pomáha jednoduchý postup v troch krokoch. Opíšem, čo sa deje, poviem, ako sa cítim, a nakoniec poviem, čo potrebujem.

Napríklad: „Stojíte veľmi blízko pri mne, je mi to nepríjemné. Prosím, posuňte sa.“ Ak pokračuje, zopakujem to.

Funguje to aj medzi blízkymi, trebárs, keď sa partner rozčúli a začne hovoriť príliš nahlas. Môžem mu povedať: „Bože, zase kričíš.“ Alebo: „Láska, teraz hovoríš veľmi nahlas a ťažko sa mi sústreďuje na to, čo mi hovoríš. Môžeš, prosím, trochu stíšiť hlas?“

V oboch prípadoch hovorím to isté, no v druhom naňho neútočím. Nehodnotím ho ako človeka, len opíšem situáciu, poviem, ako sa cítim, a čo potrebujem. Na takú vetu sa reaguje oveľa ľahšie.

Vráťme sa k nepríjemnému kolegovi. Predstavme si situáciu, že sme na pracovnom večierku a napriek tomu, že som ho už požiadala, aby ma nechytal, neprestáva. Čo ďalej?

Zopakujem to, tentoraz nahlas a pred ostatnými: „Už som ti povedala, aby si ma nechytal.“ Keď to pomenujem tak, aby to počuli aj iní, je pravdepodobné, že ustúpi. Ak nie, pôjdem za konkrétnym kolegom alebo kolegyňou, ktorým dôverujem, a poviem im, čo sa deje.

Mala som spolužiačku z Kórey, kde je tlak na ticho a nevyčnievanie ešte silnejší ako u nás. Na firemnom stretnutí ju kolega začal pod stolom ohmatávať. Rátal s tým, že nič nepovie. Ona mu však chytila ruku, zdvihla ju nad stôl a nahlas povedala, čo robí. Všetci zostali v šoku a kolegu vyhodili z miestnosti.

Ľudia, ktorí obťažujú, potrebujú ticho a anonymitu. Keď nahlas pomenujeme, čo robia, väčšinou ustúpia.

Kedy je namieste zvýšiť hlas či kričať?

Keď pokojné slová nezaberajú a ten človek pokračuje alebo keď potrebujem, aby si ma okolie všimlo. Krik môže útočníka zaskočiť, upozorní ľudí okolo, že sa niečo deje, a napríklad aj pri samotnej fyzickej obrane dodá úderu silu.

Pre mnohých z nás je to pritom najťažšie. Odmalička nás totiž učia byť ticho a nerobiť scény, takže to pre nás nie je prirodzené.

Treba kričať niečo konkrétne?

Dôležité je nekričať len tak do davu. Keď je okolo veľa ľudí, každý si myslí, že zasiahne niekto iný.

Preto aj keď prosím o pomoc, ideálne je osloviť konkrétneho človeka a povedať mu, čo má urobiť: „Prosím vás, zavolajte ochranku, v treťom regáli je muž, ktorý obťažuje ženy.“ Väčšina ľudí chce pomôcť, len potrebuje vedieť, že konať majú práve oni a ako.

Deti zase učíme kričať vetu: „Toho človeka nepoznám!“, keď ich chce niekto odviesť.

Na kričiace dieťa sa totiž okolie často pozerá len ako na záchvat zlosti alebo rodinnú hádku, do ktorej sa nechce miešať. Preto je dôležité, aby z toho, čo kričí, bolo hneď jasné, že ide o cudzieho človeka. Vtedy majú ľudia oveľa väčšiu snahu zasiahnuť.

Tretím princípom je odstup. Čo to znamená?

Ide o to dostať medzi seba a ohrozenie bariéru. Fyzický odstup mi dá pár sekúnd na premýšľanie, možno aj šancu utiecť. Napríklad, keď proti mne stojí muž, ktorý ma chce zhodiť, bariérou môže byť stolička, múrik alebo iní ľudia.

No bariéra môže byť aj slovná: „Toto sa mi nepáči.“ Prípadne si môžem dopriať čas na odpoveď pri náročnom rozhodovaní alebo si zobrať pauzu od konverzácie. Dá mi to čas na upokojenie a premyslenie ďalších krokov a do konverzácie sa môžem vrátiť s upratanými myšlienkami.

Bariéru si môžem vytvoriť aj mentálne: začať uvažovať o odchode zo vzťahu, hľadať si novú prácu, zmeniť školu alebo do situácie zapojiť tretiu osobu, ktorá mi pomôže.

Kedy prichádza na rad fyzická obrana?

Keď ostatné možnosti zlyhajú alebo na ne niet času. Študentky prosím, aby sa bránili vždy, keď ich niekto chce odviesť inam, spútať, bodnúť alebo do nich niečo naliať.

Vtedy ide o všetko. Cieľom fyzickej sebaobrany nie je vyhrať v športovom zmysle slova, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia. Netrénovanej osobe môže pomôcť vedieť, kde je človek najzraniteľnejší a tieto miesta zasiahnuť. Sú nimi oči, nos, krk a rozkrok. A aj keď úder útočníka nezloží, môže nám dať čas utiecť.

Väčšina situácií sa však k fyzickému útoku nikdy nedostane. Preto je rovnako dôležité naučiť sa včas rozpoznať, že niečo nie je v poriadku, a povedať „nie“ skôr, než sa situácia vyhrotí.

Čo ak v konkrétnej chvíli zamrznem?

Je to úplne prirodzené. Útek, boj aj zamrznutie sú reakcie, s ktorými sa rodíme, a adrenalín, ktorý ich spúšťa, nám zachraňuje život. Ženy si potom často vyčítajú, že sa mohli brániť a neurobili to. Lenže telo im to v tej chvíli nedovolilo, to si nevyberieme. Nie je to zlyhanie.

Zamrznutie nemusí byť vždy zlé. Nedávno som videla chlapca, ktorý prechádzal cez cestu mimo priechodu a ani sa nerozhliadol. Auto už nemalo šancu zabrzdiť. Chlapec ho na poslednú chvíľu zachytil kútikom oka a stuhol na mieste. Auto prešlo okolo a zatrúbilo. Kým by si jeho hlava stihla uvedomiť, čo sa deje, bolo by neskoro. Mohol by spanikáriť a situácia by dopadla ešte horšie.

Aj s reakciami tela sa však dá pracovať. Na tréningoch ho vystavujeme stresu v bezpečnom prostredí; deje sa niečo podobné ako v prípade chirurgov alebo hasičov. Pri prvých zásahoch sa im trasú ruky, no postupne sa naučia so stresom fungovať.

Je dôležité skúšať si rôzne techniky skôr, než ich budeme potrebovať.

Platí to aj pri nastavovaní hraníc?

Áno. Mnohí si z detstva nesieme skúsenosť, že keď povieme „nie“, dostaneme trest. Aj v štyridsiatke sa potom bojíme ozvať, hoci racionálne si uvedomujeme, že nám nič nehrozí.

Povedať niekomu „nie“ je na začiatku náročné, a preto je dobré začať v malom. Keď sa doma rozhodujeme, čo bude na večeru, nepoviem, že je mi to jedno, ale poviem, čo chcem. Na ulici pri dome sa namiesto sklopenia zraku pozriem ľuďom do očí. V obchode niekoho poprosím o pomoc.

Mala som študentku, ktorá si techniky skúšala na hmyze, ktorý ju otravoval. Hovorila jej: „Je mi nepríjemné, keď si pri mne takto blízko.“ Smiali sme sa na tom, ale presne o to ide. Trénovať sa dá kedykoľvek, aj na drobnostiach.

Čo by ste na záver odkázali ženám, ktoré sa chcú cítiť istejšie?

Aby viac počúvali svoje telo, to, čo potrebujú, a to, v čom sa cítia dobre. Neznamená to nikdy nevychádzať z komfortnej zóny. Skôr z nej vystupovať postupne a pripravené. Ak ma čaká náročná situácia, môžem sa zveriť kamarátke a vopred si ju s ňou zahrať.

Pomáha aj naučiť sa pomenovať vlastné pocity. Často si myslíme, že ich vyjadrujeme, a pritom povieme: „Mám pocit, že ty robíš…“ To, čo robí druhý, však nie je môj pocit. Môj pocit je, že som frustrovaná, smutná alebo nahnevaná.

Ja sama si to skúšam dookola, doma aj na kurzoch. Aj týmito „maličkosťami“ ukazujeme, akú spoločnosť chceme mať. Je to náročné, ale dá sa to. Skúšajte to v malom, kedykoľvek.

5 princípov sebaobrany Empowerment Self-Defense 

1. Mysli 
Uvedomovať si svoje okolie, rozpoznávať potenciálne rizikové situácie a dôverovať vlastnému úsudku. 

2. Zakrič
Jasne vyjadrovať svoje hranice, povedať „nie“, odmietnuť nežiaduce správanie, asertívne komunikovať, privolať pomoc, presmerovať konverzáciu.

3. Odíď
Využívať pohyb, odstup a polohu tela na vytvorenie bezpečnej vzdialenosti. Ak je to možné, vzdialiť sa od hrozby, dostať sa na bezpečné miesto.

4. Bojuj
Ak je to potrebné, použiť fyzické techniky na vytvorenie príležitosti uniknúť z nebezpečnej situácie. Cieľom nie je vyhrať “(ne)férovku”, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia.

5. Zdieľaj
Vyhľadať pomoc, podporu dôveryhodných ľudí a podľa potreby odbornú pomoc. Dôležitou súčasťou je aj starostlivosť o seba po náročnej situácii a uvedomenie si, že za násilie zodpovedá ten, kto ho pácha.

Bianka Urbanovská

Riaditeľka občianskeho združenia Za seba a senior lektorka povzbudzujúcej sebaobrany Empowerment Self-Defense. Sebaobrane sa začala venovať počas štúdia na Kostarike, kde sama zažívala pouličné obťažovanie. V roku 2018 absolvovala lektorský výcvik ESD Global a po návrate na Slovensko začala v roku 2019 budovať projekt Za seba. Vo svojich kurzoch učí ľudí rozpoznávať rizikové situácie, nastavovať si osobné hranice, komunikovať asertívne a brániť sa slovne aj fyzicky. Sebaobranu vníma ako nástroj prevencie násilia, ktorý pomáha bezpečnejšie reagovať v každodennom živote.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.