Stavajú nielen domy, ale najmä férové vzťahy. Šéf stavebnej firmy vysvetľuje, prečo na stavbe zbierajú batérie, na školách študentov a ako odolávajú pokušeniu ísť skratkou

Čo sa stane, keď v „drsnom“ svete betónu dáte priestor ľudskosti?

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum17. 7. 2025

V stavebníctve často rozhoduje rýchlosť, cena a tlak na okamžitý výsledok. Rodinná firma DYNAMIK HOLDING však ukazuje, že sa to dá aj inak – s dôrazom na dôveru, pevné vzťahy aj s pozitívnym dosahom na spoločnosť. Ich výnimočný prístup ocenila aj Nadácia Pontis cenou Via Bona Slovakia v kategórii Zodpovedná malá/stredná firma. Generálny riaditeľ Vladimír Vikor ml. hovorí, že práve dobré a férové vzťahy k ľuďom sú kľúčom k úspechu.

Zistite, prečo je podľa personálnej manažérky reťazca Tesco dôležité zamestnávať ľudí so zdravotným znevýhodnením

V rozhovore s generálnym riaditeľom spoločnosti DYNAMIK HOLDING Vladimírom Vikorom ml. sa dočítate aj o tom:

aká je hodnota úprimnej komunikácie s partnermi aj kolegami,
prečo ako firma podporujú vzdelávanie na Slovensku aj v Gambii,
aké sú jeho tipy na budovanie a udržiavanie dôvery,
prečo a ako na stavbách recyklujú betón aj batérie
a čo mu pomáha robiť dlhodobo zodpovedné rozhodnutia aj v náročných situáciách.

Pamätáte sa na moment, keď ste si uvedomili, že nechcete „len“ stavať budovy, ale aj niečo v spoločnosti meniť?

Každý z nás potrebuje mať v živote nejaký zmysel. A rovnako to platí aj pre firmy. Pre mňa bol veľkou inšpiráciou Viktor Frankl. Tento rakúsky neurológ a psychológ, ktorý prežil holokaust, povedal, že „tí, ktorí majú ‚prečo‘ žiť, si vystačia s takmer akýmkoľvek ‚ako‘“.

Aj my vidíme zmysel aj v iných veciach, nielen v zarábaní peňazí. Ako sa hovorí, nežijeme preto, aby sme dýchali, ale dýchame preto, aby sme žili. Rovnako to je aj so zarábaním peňazí. Naším cieľom je budovať firmu, ktorá pretrvá generácie a ktorá bude mať pozitívny vplyv na spoločnosť a komunity, v ktorých pôsobí.

V stavebnom odvetví sa pohybujete už viac ako 20 rokov. Čo vás za ten čas najviac prekvapilo?

Ešte počas pandémie ochorenia COVID-19 sa ukázalo, aká je otvorená komunikácia dôležitá. Keď sa zavrela krajina, prešli sme na krízové riadenie, denne som písal maily s inštrukciami, ako ochrániť zdravie kolegov a kolegýň a zároveň zabezpečiť chod firmy. A vyplatilo sa to: všetky projekty sme vtedy dokončili v dohodnutom termíne a za dohodnutý rozpočet, a to aj napriek prebiehajúcej pandémii.

Práve dôraz na rýchlosť a cenu v stavebníctve často rozhoduje. Ako si v tomto stresujúcom prostredí dokážete udržať ľudskosť a nepodľahnúť vonkajším tlakom?

Sme rodinná firma. Prirodzene do fungovania firmy prenášame naše osobné hodnoty, ku ktorým nás vychovával otec, zakladateľ firmy – transparentnosť, čestnosť, dlhodobé zmýšľanie, kreativita.

Tieto hodnoty otec odjakživa žije aj v každodennom živote, lebo to, ako sa človek správa v súkromí, sa automaticky prenáša aj do firmy – hlavne keď je postavená na rodinných základoch.

Sú to naše základné piliere, od ktorých neupúšťame. Keďže rozmýšľame dlhodobo, znamená to, že nesmieme podľahnúť „skratkám“.

Viete si spomenúť na náročnú situáciu, v ktorej by bolo jednoduché podľahnúť „skratkám“, ale rozhodli ste sa inak?

Každý projekt je živý organizmus – vždy sa udeje niečo nečakané. Keď sa na stavbe vyskytne nejaký problém, vieme sa k tomu postaviť dvoma spôsobmi.

Buď si založiť ruky a pasívne čakať, kým sa nájde nejaké riešenie. Alebo ten problém môžeme vyriešiť najskôr, ako je to možné, a veriť, že eventuálne sa s investorom dohodneme tak, aby to bolo na konci férové pre obidve strany. My sa snažíme vždy voliť tú druhú cestu – budovať dlhodobé partnerstvá. Aj preto si nás investori opakovane vyberajú.

Iba zarábať nestačí. Nežijeme preto, aby sme dýchali, ale dýchame preto, aby sme žili. Rovnako je to aj s firmami.

Ako si môžete byť istý, že vaše hodnoty neostávajú len na papieri, ale žijú ich aj kolegovia v teréne?

Začína sa to pri výbere kolegov. Snažíme sa identifikovať, kto má aké postoje, vedomosti a zručnosti. Ak niekomu chýbajú vedomosti alebo zručnosti, vieme ho ich doučiť. Ale postoj – ako sa správa, ako pristupuje k riešeniam problémov a aké má hodnoty –, to je vec, ktorú zmeníte len veľmi ťažko.

Máme mnoho príkladov, keď sme videli, že zamestnanci žijú naše hodnoty a z vlastnej iniciatívy robia pozitívne opatrenia.

Iniciatíva nemusí prichádzať len zhora, ale aj od zamestnancov. Napríklad, jeden náš stavebný projektový manažér nedávno zaviedol recykláciu batérií na svojej stavbe. Všimol si, koľko batérií sa spotrebuje v každom projekte, a tak na vlastnú päsť kúpili recyklačné nádoby a začali recyklovať. Dnes je už recyklácia batérií štandardom pri všetkých našich projektoch.

Niektoré rodinné firmy v procese rastu stratia svoju identitu a „rozpustia“ sa v korporátnom kolose. Robíte niečo preto, aby sa to vám nestalo?

Zubami-nechtami sa bránime tomu, aby sme sa stali korporátom. Ako rodina sme tu prítomní denne, brat aj ja. Ako som povedal, chceme byť firma, čo pretrvá generácie. Otec, ktorý založil firmu pred 35 rokmi, bol predstaviteľom tej prvej, brat a ja sme predstaviteľmi druhej a už nám pomaly dorastá aj tá tretia. (Úsmev.)

Snažíme sa byť v kontakte s ľuďmi a prenášať naše hodnoty ďalej. Zároveň kolegom dávame veľkú dôveru, lebo veríme, že si vyberáme tých najlepších, ktorí si dôveru zaslúžia. A keď dáte dôveru, tak sa vám to vráti.

Hovoríte, že dôvera sa vám vracia. Ako ju budujete v stavebníctve, kde sa veci často menia zo dňa na deň?

S obchodnými partnermi a so subdodávateľmi je to o každodennej komunikácii na stavbe. Veľmi si našich subdodávateľov vážime, s mnohými robíme vyše dvadsať rokov. Investorom sa tiež snažíme byť blízko a hlavne mať pochopenie pre ich potreby. Napríklad, pre jedného investora staviame už 13. projekt.

No a do vnútra firmy vždy komunikujeme transparentne – najmä v krízach, ako bola pandémia, sa to ukázalo ako kľúčové.

Dôvera nevzniká z veľkých slov, ale z rozhodnutí, ktoré spravíte aj vtedy, keď to nie je výhodné.

Jedna vec je budovať dobré vzťahy s obchodnými partnermi, druhá s komunitami, kde vaša firma pôsobí. Spomínali ste, že chcete mať pozitívny vplyv na spoločnosť. Ako to vyzerá v praxi?

Snažíme sa pôsobiť všade, kde môžeme pomôcť. Podporujeme kultúrne charitatívne podujatie Objatie tónov pre znevýhodnené deti, sme generálnym partnerom festivalu Vysoké hory Nitra, máme partnerstvá s univerzitami, so strednými školami či športovými klubmi.

V posledných rokoch spolupracujeme s belgickým združením Move2gether, ktoré v Gambii podporuje dve školy.

Je tam veľa detí, ktoré by chceli chodiť do školy, ale bráni im v tom nedostatok priestorov a učiteľov. Pomohli sme s výstavbou studne aj ubytovne pre učiteľov a prispeli sme na inštaláciu solárnych panelov. Vďaka tomu môže vyučovanie prebiehať aj večer a deti sa môžu učiť na dve zmeny. Myslím si, že to je veľmi pekný projekt. Na budúci rok tam chcem zobrať syna, aby videl, ako dobre sa tu máme, že to nie je samozrejmosť.

To, že podporujete vzdelávanie, mi rezonuje s tým, že ako firma chcete myslieť dlhodobo – doslova investujete do budúcnosti.

Áno. Spolupracujeme so všetkými troma univerzitami na Slovensku, ktoré majú stavebnú fakultu. Študentom ponúkame možnosť prísť k nám na platené stáže, aby nasali našu kultúru, a po skončení štúdia ich vždy radi privítame opäť.

Snažíme sa myslieť aj na dlhodobý vplyv nášho podnikania na planétu. Nie je tajomstvom, že výroba cementu, základnej zložky betónu, je jedným z najväčších producentov emisií CO2 na svete. Existujú však spôsoby, ako znížiť jeho ekologický vplyv.

Pred pár rokmi sme si dali vypracovať analýzu životného cyklu betónu. Na jej základe sme nainštalovali recyklačné zariadenie, kde prebytočný betón, ktorý sa nevyužil na stavbe, dokážeme rozdeliť na jednotlivé zložky a opätovne ich použiť.

Niektorí podnikatelia hovoria, že na takéto aktivity nemajú čas ani rozpočet a radšej by všetku svoju energiu venovali zvyšovaniu profitu firmy.

Áno, firma potrebuje dosahovať zisk, aby mohla do seba investovať a rásť. Ale nemôže to byť jej jediný zmysel. Zodpovedné podnikanie má zmysel, ak to myslíte vážne a robíte dlhodobo. Ak máte jasné hodnoty, postavíte na nich firemnú kultúru a pritiahnete správnych ľudí.

Čo podľa vás najviac ohrozuje firmy, ktoré chcú podnikať hodnotovo?

Ohroziť ich môže snaha o krátkodobý zisk, pokušenie ísť skratkami, lebo to prinesie len stratu dôvery. Naopak, dlhodobé myslenie, čestnosť a odhodlanie vracať do spoločnosti to, čo od nej dostali, je cesta, ako podnikať zodpovedne.

Ocenenie Via Bona Slovakia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii:

Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma

Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.

DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma

Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu

Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť

Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.

Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie

Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.

Lab.café: Cena za sociálnu inováciu

Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.

Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite

Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.

Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň

Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.

Za svoje aktivity ste nedávno získali Ocenenie Via Bona Slovakia pre zodpovedné firmy. Čo to pre vás znamená?

Je to pre nás veľké ocenenie a potvrdenie toho, že robiť veci na základe hodnôt, ktorým veríme, je tá správna cesta. Získali sme už rôzne ocenenia, ale toto si naozaj veľmi vážime, keďže priamo odkazuje na hodnoty našej firmy.

Dalo vám podnikanie nový pohľad na zodpovednosť?

Ukázalo mi, že jednoznačne má zmysel, keď ste bežcom na dlhú trať. Že to je ten správny prístup. Byť zodpovedný, riadiť sa svojimi hodnotami, vracať svoj úspech do spoločnosti. Myslím si, že to je jediný spôsob, ako sa dá podnikať dlhodobo.

Čo by ste odkázali firmám či jednotlivcom, ktorí ešte len hľadajú svoje hodnoty?

Že byť zodpovedný má zmysel. Ak to myslia s podnikaním vážne a dlhodobo, tak určite má zmysel investovať naspäť do spoločnosti, komunít a prírody. Ak máte jasné hodnoty, ktorým veríte, a postavíte na nich firemnú kultúru, pritiahnete tým tých správnych ľudí, ktorí vám pomôžu rásť.

Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom Ocenenia Via Bona Slovakia. Jubilejný 25. ročník priniesol okrem silných príbehov z podnikateľského prostredia aj novú vizuálnu identitu.

Vladimír Vikor ml.

Generálny riaditeľ stavebnej spoločnosti DYNAMIK HOLDING a dlhoročný odborník v oblasti stavebníctva a firemného riadenia. Spolu s otcom a s bratom vedie rodinný podnik, v ktorom systematicky prešiel všetkými úrovňami – od predaja stavebných materiálov cez výrobu a projektové riadenie až po strategické plánovanie – a postupne prevzal jeho vedenie. Generálnym riaditeľom firmy DYNAMIK HOLDING je od roku 2011.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum21. 8. 2025

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť.

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim.

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov.

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec.

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer.

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici.

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky.

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo.

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu.

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac.

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia.

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap.

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať.

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom.

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu.

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére.

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Juraj Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.