Stavajú nielen domy, ale najmä férové vzťahy. Šéf stavebnej firmy vysvetľuje, prečo na stavbe zbierajú batérie, na školách študentov a ako odolávajú pokušeniu ísť skratkou

Čo sa stane, keď v „drsnom“ svete betónu dáte priestor ľudskosti?

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum17. 7. 2025

V stavebníctve často rozhoduje rýchlosť, cena a tlak na okamžitý výsledok. Rodinná firma DYNAMIK HOLDING však ukazuje, že sa to dá aj inak – s dôrazom na dôveru, pevné vzťahy aj s pozitívnym dosahom na spoločnosť. Ich výnimočný prístup ocenila aj Nadácia Pontis cenou Via Bona Slovakia v kategórii Zodpovedná malá/stredná firma. Generálny riaditeľ Vladimír Vikor ml. hovorí, že práve dobré a férové vzťahy k ľuďom sú kľúčom k úspechu.

Zistite, prečo je podľa personálnej manažérky reťazca Tesco dôležité zamestnávať ľudí so zdravotným znevýhodnením

V rozhovore s generálnym riaditeľom spoločnosti DYNAMIK HOLDING Vladimírom Vikorom ml. sa dočítate aj o tom:

aká je hodnota úprimnej komunikácie s partnermi aj kolegami,
prečo ako firma podporujú vzdelávanie na Slovensku aj v Gambii,
aké sú jeho tipy na budovanie a udržiavanie dôvery,
prečo a ako na stavbách recyklujú betón aj batérie
a čo mu pomáha robiť dlhodobo zodpovedné rozhodnutia aj v náročných situáciách.

Pamätáte sa na moment, keď ste si uvedomili, že nechcete „len“ stavať budovy, ale aj niečo v spoločnosti meniť?

Každý z nás potrebuje mať v živote nejaký zmysel. A rovnako to platí aj pre firmy. Pre mňa bol veľkou inšpiráciou Viktor Frankl. Tento rakúsky neurológ a psychológ, ktorý prežil holokaust, povedal, že „tí, ktorí majú ‚prečo‘ žiť, si vystačia s takmer akýmkoľvek ‚ako‘“.

Aj my vidíme zmysel aj v iných veciach, nielen v zarábaní peňazí. Ako sa hovorí, nežijeme preto, aby sme dýchali, ale dýchame preto, aby sme žili. Rovnako to je aj so zarábaním peňazí. Naším cieľom je budovať firmu, ktorá pretrvá generácie a ktorá bude mať pozitívny vplyv na spoločnosť a komunity, v ktorých pôsobí.

V stavebnom odvetví sa pohybujete už viac ako 20 rokov. Čo vás za ten čas najviac prekvapilo?

Ešte počas pandémie ochorenia COVID-19 sa ukázalo, aká je otvorená komunikácia dôležitá. Keď sa zavrela krajina, prešli sme na krízové riadenie, denne som písal maily s inštrukciami, ako ochrániť zdravie kolegov a kolegýň a zároveň zabezpečiť chod firmy. A vyplatilo sa to: všetky projekty sme vtedy dokončili v dohodnutom termíne a za dohodnutý rozpočet, a to aj napriek prebiehajúcej pandémii.

Práve dôraz na rýchlosť a cenu v stavebníctve často rozhoduje. Ako si v tomto stresujúcom prostredí dokážete udržať ľudskosť a nepodľahnúť vonkajším tlakom?

Sme rodinná firma. Prirodzene do fungovania firmy prenášame naše osobné hodnoty, ku ktorým nás vychovával otec, zakladateľ firmy – transparentnosť, čestnosť, dlhodobé zmýšľanie, kreativita.

Tieto hodnoty otec odjakživa žije aj v každodennom živote, lebo to, ako sa človek správa v súkromí, sa automaticky prenáša aj do firmy – hlavne keď je postavená na rodinných základoch.

Sú to naše základné piliere, od ktorých neupúšťame. Keďže rozmýšľame dlhodobo, znamená to, že nesmieme podľahnúť „skratkám“.

Viete si spomenúť na náročnú situáciu, v ktorej by bolo jednoduché podľahnúť „skratkám“, ale rozhodli ste sa inak?

Každý projekt je živý organizmus – vždy sa udeje niečo nečakané. Keď sa na stavbe vyskytne nejaký problém, vieme sa k tomu postaviť dvoma spôsobmi.

Buď si založiť ruky a pasívne čakať, kým sa nájde nejaké riešenie. Alebo ten problém môžeme vyriešiť najskôr, ako je to možné, a veriť, že eventuálne sa s investorom dohodneme tak, aby to bolo na konci férové pre obidve strany. My sa snažíme vždy voliť tú druhú cestu – budovať dlhodobé partnerstvá. Aj preto si nás investori opakovane vyberajú.

Iba zarábať nestačí. Nežijeme preto, aby sme dýchali, ale dýchame preto, aby sme žili. Rovnako je to aj s firmami.

Ako si môžete byť istý, že vaše hodnoty neostávajú len na papieri, ale žijú ich aj kolegovia v teréne?

Začína sa to pri výbere kolegov. Snažíme sa identifikovať, kto má aké postoje, vedomosti a zručnosti. Ak niekomu chýbajú vedomosti alebo zručnosti, vieme ho ich doučiť. Ale postoj – ako sa správa, ako pristupuje k riešeniam problémov a aké má hodnoty –, to je vec, ktorú zmeníte len veľmi ťažko.

Máme mnoho príkladov, keď sme videli, že zamestnanci žijú naše hodnoty a z vlastnej iniciatívy robia pozitívne opatrenia.

Iniciatíva nemusí prichádzať len zhora, ale aj od zamestnancov. Napríklad, jeden náš stavebný projektový manažér nedávno zaviedol recykláciu batérií na svojej stavbe. Všimol si, koľko batérií sa spotrebuje v každom projekte, a tak na vlastnú päsť kúpili recyklačné nádoby a začali recyklovať. Dnes je už recyklácia batérií štandardom pri všetkých našich projektoch.

Niektoré rodinné firmy v procese rastu stratia svoju identitu a „rozpustia“ sa v korporátnom kolose. Robíte niečo preto, aby sa to vám nestalo?

Zubami-nechtami sa bránime tomu, aby sme sa stali korporátom. Ako rodina sme tu prítomní denne, brat aj ja. Ako som povedal, chceme byť firma, čo pretrvá generácie. Otec, ktorý založil firmu pred 35 rokmi, bol predstaviteľom tej prvej, brat a ja sme predstaviteľmi druhej a už nám pomaly dorastá aj tá tretia. (Úsmev.)

Snažíme sa byť v kontakte s ľuďmi a prenášať naše hodnoty ďalej. Zároveň kolegom dávame veľkú dôveru, lebo veríme, že si vyberáme tých najlepších, ktorí si dôveru zaslúžia. A keď dáte dôveru, tak sa vám to vráti.

Hovoríte, že dôvera sa vám vracia. Ako ju budujete v stavebníctve, kde sa veci často menia zo dňa na deň?

S obchodnými partnermi a so subdodávateľmi je to o každodennej komunikácii na stavbe. Veľmi si našich subdodávateľov vážime, s mnohými robíme vyše dvadsať rokov. Investorom sa tiež snažíme byť blízko a hlavne mať pochopenie pre ich potreby. Napríklad, pre jedného investora staviame už 13. projekt.

No a do vnútra firmy vždy komunikujeme transparentne – najmä v krízach, ako bola pandémia, sa to ukázalo ako kľúčové.

Dôvera nevzniká z veľkých slov, ale z rozhodnutí, ktoré spravíte aj vtedy, keď to nie je výhodné.

Jedna vec je budovať dobré vzťahy s obchodnými partnermi, druhá s komunitami, kde vaša firma pôsobí. Spomínali ste, že chcete mať pozitívny vplyv na spoločnosť. Ako to vyzerá v praxi?

Snažíme sa pôsobiť všade, kde môžeme pomôcť. Podporujeme kultúrne charitatívne podujatie Objatie tónov pre znevýhodnené deti, sme generálnym partnerom festivalu Vysoké hory Nitra, máme partnerstvá s univerzitami, so strednými školami či športovými klubmi.

V posledných rokoch spolupracujeme s belgickým združením Move2gether, ktoré v Gambii podporuje dve školy.

Je tam veľa detí, ktoré by chceli chodiť do školy, ale bráni im v tom nedostatok priestorov a učiteľov. Pomohli sme s výstavbou studne aj ubytovne pre učiteľov a prispeli sme na inštaláciu solárnych panelov. Vďaka tomu môže vyučovanie prebiehať aj večer a deti sa môžu učiť na dve zmeny. Myslím si, že to je veľmi pekný projekt. Na budúci rok tam chcem zobrať syna, aby videl, ako dobre sa tu máme, že to nie je samozrejmosť.

To, že podporujete vzdelávanie, mi rezonuje s tým, že ako firma chcete myslieť dlhodobo – doslova investujete do budúcnosti.

Áno. Spolupracujeme so všetkými troma univerzitami na Slovensku, ktoré majú stavebnú fakultu. Študentom ponúkame možnosť prísť k nám na platené stáže, aby nasali našu kultúru, a po skončení štúdia ich vždy radi privítame opäť.

Snažíme sa myslieť aj na dlhodobý vplyv nášho podnikania na planétu. Nie je tajomstvom, že výroba cementu, základnej zložky betónu, je jedným z najväčších producentov emisií CO2 na svete. Existujú však spôsoby, ako znížiť jeho ekologický vplyv.

Pred pár rokmi sme si dali vypracovať analýzu životného cyklu betónu. Na jej základe sme nainštalovali recyklačné zariadenie, kde prebytočný betón, ktorý sa nevyužil na stavbe, dokážeme rozdeliť na jednotlivé zložky a opätovne ich použiť.

Niektorí podnikatelia hovoria, že na takéto aktivity nemajú čas ani rozpočet a radšej by všetku svoju energiu venovali zvyšovaniu profitu firmy.

Áno, firma potrebuje dosahovať zisk, aby mohla do seba investovať a rásť. Ale nemôže to byť jej jediný zmysel. Zodpovedné podnikanie má zmysel, ak to myslíte vážne a robíte dlhodobo. Ak máte jasné hodnoty, postavíte na nich firemnú kultúru a pritiahnete správnych ľudí.

Čo podľa vás najviac ohrozuje firmy, ktoré chcú podnikať hodnotovo?

Ohroziť ich môže snaha o krátkodobý zisk, pokušenie ísť skratkami, lebo to prinesie len stratu dôvery. Naopak, dlhodobé myslenie, čestnosť a odhodlanie vracať do spoločnosti to, čo od nej dostali, je cesta, ako podnikať zodpovedne.

Ocenenie Via Bona Slovakia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii:

Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma

Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.

DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma

Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu

Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť

Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.

Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie

Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.

Lab.café: Cena za sociálnu inováciu

Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.

Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite

Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.

Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň

Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.

Za svoje aktivity ste nedávno získali Ocenenie Via Bona Slovakia pre zodpovedné firmy. Čo to pre vás znamená?

Je to pre nás veľké ocenenie a potvrdenie toho, že robiť veci na základe hodnôt, ktorým veríme, je tá správna cesta. Získali sme už rôzne ocenenia, ale toto si naozaj veľmi vážime, keďže priamo odkazuje na hodnoty našej firmy.

Dalo vám podnikanie nový pohľad na zodpovednosť?

Ukázalo mi, že jednoznačne má zmysel, keď ste bežcom na dlhú trať. Že to je ten správny prístup. Byť zodpovedný, riadiť sa svojimi hodnotami, vracať svoj úspech do spoločnosti. Myslím si, že to je jediný spôsob, ako sa dá podnikať dlhodobo.

Čo by ste odkázali firmám či jednotlivcom, ktorí ešte len hľadajú svoje hodnoty?

Že byť zodpovedný má zmysel. Ak to myslia s podnikaním vážne a dlhodobo, tak určite má zmysel investovať naspäť do spoločnosti, komunít a prírody. Ak máte jasné hodnoty, ktorým veríte, a postavíte na nich firemnú kultúru, pritiahnete tým tých správnych ľudí, ktorí vám pomôžu rásť.

Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom Ocenenia Via Bona Slovakia. Jubilejný 25. ročník priniesol okrem silných príbehov z podnikateľského prostredia aj novú vizuálnu identitu.

Vladimír Vikor ml.

Generálny riaditeľ stavebnej spoločnosti DYNAMIK HOLDING a dlhoročný odborník v oblasti stavebníctva a firemného riadenia. Spolu s otcom a s bratom vedie rodinný podnik, v ktorom systematicky prešiel všetkými úrovňami – od predaja stavebných materiálov cez výrobu a projektové riadenie až po strategické plánovanie – a postupne prevzal jeho vedenie. Generálnym riaditeľom firmy DYNAMIK HOLDING je od roku 2011.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Hračky, ktoré prežili všetky pády. Rezbár Lacko Kurnota dokázal cez kus dreva postaviť svet plný dobra

Začalo sa to Pinocchiom pre jeho deti, dnes v dielni v Liptovskej Lúžnej vznikajú drevené hračky, ktoré v sebe nesú príbeh rodiny, vytrvalosti a láskavosti.

Autor Veronika Šeliga Pilátová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum20. 12. 2025

„Dobrý deň, milí moji priatelia.“ Vždy rovnakými pozdravom sa svojim fanúšikom na sociálnych sieťach prihovára Lacko Kurnota, slovenský Santa Claus. Ekologickými drevenými hračkami robí radosť deťom po celom svete, no najmä chce svojej dcére so zdravotným postihnutím dopriať hodnotnejší život. Okrem Lesanky je otcom ďalších ôsmich detí a osud sa s nimi rozhodne nemaznal. Ako sám hovorí, trikrát padli na úplné dno, napriek tomu si dokázal udržať nákazlivý pozitívny prístup k životu.

V rozhovore s rezbárom Lackom Kurnotom sa dozviete:

ako víťazný Pinocchio pomohol naštartovať výrobu hračiek,
či sa dá vyrobiť 1 000 hračiek za dva týždne,
aké je mať spoločnú dielňu s dcérou,
čo mu po pádoch pomáha znova sa postaviť na nohy.

Po príchode do zasneženej Liptovskej Lúžnej nás Lacko víta v bráne spolu so svojou dcérou Laurou. Vedú nás popri dome do malej dielne plnej dreva v rôznych štádiách opracovania. Od surového až po hotové výrobky. Drevené koníky, autá, dinosaury, hračky od výmyslu sveta. Zdanlivo sa v nej nedá pohnúť, a predsa sa v nej o miesto delí aj s Laurou. On tvorí pod značkou Lackove hračky, ona je Drevovláska. A obaja sú dôkazom, že dobro ešte nevymrelo.

Aj jedna správa môže priniesť veľa dobra a lásky. Pošlite cez darcovskú smsku pomocnú ruku organizáciám, ktoré sa celý rok starajú o to, aby bol svet krajším miestom

Pán Lacko, vaša pozitívna energia je nákazlivá, teším sa, že sme tu s vami. Ako vznikli Lackove hračky?

Som vyučený obrábač kovov, ale kvôli lepšiemu platu som išiel na odprašovanie z pecí. Po troch mesiacoch ma poslali na pracovné lekárstvo, kde zistili ťažký stupeň poruchy pľúc, a tak som dostal výpoveď.

Mal som zákaz robiť vo výškach, pri strojoch, v mraze aj v prachu. Odporúčaná bola práca v suchu a teple, ale kto ma zoberie do kancelárie? Nikto. Tak som si podal žiadosť, že idem podnikať.

Odmalička som po škole chodil pomáhať otcovi. Otec bol síce elektrikár, ale doma vyrábal napríklad poličky či salašnícke náradie.

Narodilo sa nám deväť detí – na hračky veľa peňazí nebolo, tak som vyrobil deťom dreveného panáčika, volali ho Pinocchio.

Dievčatá poslali panáčika do súťaže o najkrajšieho Pinocchia, ktorú vyhlásil taliansky spisovateľ, čo napísal aj sfilmoval, aj zrežíroval Pinocchia.

O tri týždne sme sa dozvedeli, že zo 650 prihlásených vyhral prvú cenu. Škola dostala počítač, knižky do knižnice. To ma nakoplo ísť touto cestou, vyrábať hračky.

Takže ste sa začali hračkám venovať naplno?

Nebolo to také jednoduché. V tom čase som ešte býval s rodičmi, s otcom sme nemali veľmi dobré vzťahy, a tak sa začalo hľadanie nového domova.

Vystriedali sme viaceré podnájmy, vždy muselo byť k nemu aj nejaké humno či dielňa, lebo som so sebou brával aj stroje. O všetko som však neskôr prišiel, jedna prenajímateľka si na mňa vymyslela trestný čin a spôsobila vážne komplikácie, na istý čas sme boli dokonca aj bez domova.

Neskôr sme však našli bývanie v bytovke v Ružomberku. Chýbali mi však stroje a miesto, kde by som mohol pracovať, až neskôr sme našli rodinný domček. Úrad práce mi vybavil dotáciu a nakúpil som stroje, začal som opäť vyrábať hračky.

Zrazu mi prišla zákazka na 1 000 hračiek na Medzinárodný deň detí pre pána z Prešova. Mali sme na to dva týždne. Boli to také spájačky, musel som to vymyslieť na kolíčky a tzv. špilky, deti dnes nechcú lepiť, sú netrpezlivé.

Tisíc hračiek za dva týždne? To ste ako zvládli?

No, povedal som, že mu napíšem, keď to budem mať. Pomohli mi moje deti, spoločne sme to naozaj stihli. A potom sa už ľudia o mne dozvedeli, začali ma sami oslovovať. Odvtedy trávim celé dni v dielni.

Ručná práca vám ide. Dáva vám hlbší zmysel pracovať rukami?

Mám to ako relax.

A pamätáte si úplne na prvé chvíle, keď ste začali pracovať s drevom?

Ja som drevo nenávidel, lebo ako dieťa som po škole musel najprv urobiť prácu otcovi. Potom bolo už päť hodín, v zime tma. Na kamarátov som mal sotva 20 minút. Musel som sa stihnúť naučiť do školy a na druhý deň znova to isté.

A čo pre vás to drevo znamená dnes po všetkých tých náročných rokoch a životných peripetiách, ktoré ste nedobrovoľne absolvovali?

Dnes ma to hreje na duši. Lebo keď niečo vymyslím, urobím a je to dokonalé, poteší to človeka.

Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.

A kedy viete, že to je dokonalé?

Kým na niečo prídem, treba to aspoň 15- až 20-krát prekresliť, potom skúšať robiť. A toľkokrát skončila výroba aj v peci. Musí sa to dotiahnuť do dokonalosti tak, aby tá hračka sama akoby kričala na zákazníka: „Kúp si ma!“

Ako vyzerá váš tvorivý proces? Máte hračky, ktoré vyrábate už roky, sú u detí obľúbené, ale vymýšľate aj niečo nové.

Stáva sa mi dosť často, že o druhej v noci precitnem zo spánku, lebo sa mi prisní nejaká hračka. Tak sa oblečiem, idem do dielne, tam si to kreslím, a keď vidím, že už to má nejakú fazónu, idem spať. A ráno už pokračujem rovno na tvorbe hračky.

Lacko, ako vaše minimalistické drevené hračky vnímajú deti v dobe, keď sú stimulované farbami, svetlami, zvukmi, čoraz viac už aj umelou inteligenciou?

Ja som sa v prvom rade zameral na deti, ktoré sú alergické na laky, farby či na prach. Čínske hračky sú síce pekné, priťahujú detské očká a rodičia im ich kúpia. Nevedia, že hraním sa s hračkou vzniká trenie, ktorým sa uvoľňujú z plastu do ovzdušia mikročastice, ktoré deti vdychujú. Ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.

S čím sa hrávali vaše deti, keď boli malé?

Aj s hračkami, ktoré som ja robil. Mám zdravotne postihnutú dcérku Lesanku, ja to všetko väčšinou robím kvôli nej. Keď sme boli na sociálke, aby jej zistili mieru poruchy mozgu, dali jej skladačky, ktoré nedokážu poskladať druháci na základnej. Ona to poskladala. Začal som preto robiť také zložité skladačky, ktoré na naše prekvapenie dokázala pekne a za chvíľu poskladať. Dnes máme na stránkach transparentne uverejnené číslo účtu a výťažok z predaja Lackových hračiek ide na liečbu Lesanky. Sme vďační za každé euro.

Laura, ako vnímaš, že si zostala pracovať pri ocinovi? Máš síce už aj svoju značku, ale v dielni pracujete spoločne.

Laura: S drevom som začala robiť v 15 rokoch. Ocino ma začal učiť, chcel, aby v tom niekto pokračoval. Deväť rokov som pracovala na Lackových hračkách, kým som si spravila vlastnú značku.

Lacko: Prakticky ja som chcel niečo dokázať a dokázal som to, že som svojej dcére otvoril brány do sveta.

Laura: Je skvelé, že tu môžem pracovať, nemala by som kde. V dobe, keď je všetko veľmi drahé. Dával mi robiť všetko, vyrábať kolovrátky, sústružiť, naučil ma toho veľa. Popri tom som dva roky študovala maľbu, nakoniec som definitívne prešla na tvorbu z dreva.

A čo znamená pre teba dotyk s drevom?

Myslím si, že všetko je so všetkým prepojené. Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.

Vo svojej tvorbe pod názvom Drevovláska si sa trošku odklonila od ockových hračiek, robíš aj ozdoby do vlasov, brošne, spony a rôzne malé, veľmi precízne výrobky. Bolo to tvoje jasné smerovanie alebo počúvaš dopyt trhu?

Nie, to je také moje. Som skôr na tie maličké veci, na detaily. Nesledujem trendy, robím to, čo a ako cítim.

Čo vás drevo učí o sebe samých?

Lacko: To je ťažká otázka.

Laura: Vážiť si život. Aj strom sa môže stať vyčerpateľným zdrojom, treba si ich vážiť.

Lacko: Stromy sa ničia, my im dávame druhý život, druhú šancu, ktorá vydrží desiatky generácií.

Laura: Je taká pekná myšlienka, že strom rastie, ale ty to nevidíš. Raz vyrastie, ale ty tu už nebudeš.

Lacko a čo sa teraz učíte vy od Laury?

Robiť na internete, komunikovať. Už si viem všetko spraviť sám, aj správy, komentáre prečítať, viem si to popozerať, odpísať.

Na začiatku sme spomenuli váš neľahký životný osud, vám ale život uštedril ešte jednu ťažkú ranu, keď vám v roku 2019 vyhorela dielňa aj so všetkými hračkami. To bola už táto, kde sa nachádzame teraz?

Áno, to už bolo tu. Boli sme s dcérkou u lekára, keď nám telefonoval starosta obce, že mi horí dielňa. Rýchlo sme sadli do auta, ale kým sme prišli, už všetko ľahlo popolom. Dokonca sa roztavili aj stroje. Dodnes sa to vyšetruje, je viacero verzií, ako mohol požiar vzniknúť. To bolo tretíkrát, keď sme padli na dno. Manželka povedala, že už sme skončili.

Vám sa však podarilo niečo neuveriteľné.

Áno. Mne to nedalo. Rozlúčil som sa so svojimi zákazníkmi na Facebooku a poprosil som ich, či by mi nemohli prispieť nejakým eurom na znovuzrodenie hračiek. Vyzbierali sme za tri dni 35 000 €. Vo februári sa nám ozvala jedna firma, ktorá mi chcela dielňu znovu postaviť. Zobrali si 10 000 € a už som o nich nepočul. Tak sme to spravili spolu s deťmi a s kamarátmi. Dcéra Lucia si potom zobrala pôžičku na zastrešenie. Jej zásluhou máme vlastne domček aj dielňu.

Pán Lacko, kde hľadáte po týchto všetkých pádoch zase silu sa znovu postaviť na nohy?

Robíme to všetko kvôli dcérke Lesanke. Prakticky aj preto vznikla tá myšlienka kúpiť rodinný dom. Keď my tu nebudeme, čo s ňou bude? Škoda by ju bolo dávať do ústavu, nechcem pre ňu taký bezduchý život.

Lauri, pre teba, rovnako ako pre súrodencov, muselo byť občas náročné vyrastať v rodine, kde sa pozornosť delí medzi deväť detí, obzvlášť keď je v rodine ešte aj hendikep. Ako si sa cítila ako „jedna z mnohých“?

Myslím si, že sme sa doma všetci navzájom starali jeden o druhého. Takto by som to asi najviac vystihla.

Stretli ste sa v rodine aj s nepochopením alebo s tým, že ľudia nerozumejú vašej situácii?

Laura: Máme v rodine aj „záškodníkov“ (smiech). Ale celkovo si myslím, že sú dva typy rodín, ktoré majú deti s hendikepom.

Lacko: Jedni dostávajú dostatok podpory a naozaj sa o dieťa starajú. A potom sú rodiny, ktoré poberajú dávky, majú dve autá, dva domy, a pritom cez deň ani nevedia, kde to dieťa je. Títo ľudia to zneužívajú – a potom sa pomoc prerozdeľuje menej férovo medzi tých, ktorí ju skutočne potrebujú. Teraz majú prísť nejaké zmeny a zdá sa, že sa nám bude žiť trochu ľahšie.

Stretli ste sa aj s tým, že vám pomoc odmietli?

Áno, veľakrát. Žiadali sme napríklad o príspevok na auto a odpísali nám, že na auto nedávajú, iba na invalidný vozík. Známa zháňala vozík, napísala tam a jej odpísali opačne: že poskytujú príspevky len na auto.

Ak sa vám Lackove hračky páčia, môžete ich podporiť, spojiť sa s ním môžete cez jeho FB stránku.

Lacko, napriek odmietnutiam, ťažkým skúsenostiam a skutočne neľahkému životu pôsobíte na sociálnych sieťach veľmi láskavo. Páči sa mi vaša pozitívna energia a úsmev.

Lacko: Ľudia vás posudzujú podľa toho, ako pôsobíte. A ja mám naozaj veľa pekných komentárov, pri dvoch som sa dokonca rozplakal. Negatívne komentáre budú vždy. Ľudia často závidia, aj keď vlastne ani nevedia čo. Ale to patrí k tomu. Keď odfotím kopu hračiek, ľudia si myslia, že som milionár. Nevidia ten kopec práce za tým. Jedna hračka nevznikne za deň.

Laura: Treba sa však sústrediť na to pekné. Na to dobré. To je podľa mňa najdôležitejšie.

Spomeniete si na nejaký konkrétny príbeh spojený s vašimi hračkami, keď vám to naozaj spravilo radosť?

Pred Vianocami sme darovali hračky na onkológiu do Banskej Bystrice a aj do detských domovov. Vždy okolo šesť až osem banánových krabíc. Hneď si každý zobral to, čo mu napadlo. Poslali nám fotky aj vianočný pozdrav. Je to krásny pocit.

Lacko, ako ste vy prežívali Vianoce, keď ste boli malý?

Ja som sa na Vianoce veľmi tešil, lebo som mal veľmi dobrú starú mamu. Najradšej som mal pištole (smiech). Ako decko som sa nestaral o nič. Pamätám si, ako sme sedeli pri stole, pomodlili sme sa, najedli sme sa. Otec bol vonku, akože na záchode, zazvonil zvončekom a my sme už od stola bežali k stromčeku. A tak by to malo byť.

Laura, aké ste mávali Vianoce ako deti?

Lacko: No čo vám povie jedna vegetariánka (smiech)?

Laura: Tešili sme sa na Vianoce. Pamätám si, ako zazvonil Ježiško a už sme utekali!

Lacko: A ja som to robil ináč! Zvonček som za dverami pripevnil silonom, aby sme boli pri stole všetci. Keď som zatriasol, rozsvietili sa očká. Keby ste to videli, to sa nedá opísať!

Mám odozvu, ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.

Dnes tú radosť spôsobujete prenesene iným deťom, keď si nájdu pod stromčekom Lackove hračky.

Laura: Áno, je to skvelé. Ľudia nám píšu, posielajú fotky a chcú sa prísť pozrieť do dielne. Aj teraz, pred dvoma týždňami, prišla rodinka a chlapci si tu vyrábali pištole.

Lacko: Robievam aj tvorivé dielne. Mal som tu takého špunta, ktorý stál pri pásovej píle a nevedel sa od nej odtrhnúť, prosil otca, nech mu ju kúpi.

Posielate hračky len v rámci Slovenska?

Nie. Za posledný rok sme pociťovali menší záujem o hračky, začal som rozmýšľať, že budem robiť už len betlehemy. Ale odkedy sme začali natáčať videá, majú aj 40 000 videní a hračky posielame všade. Do Ameriky, do Nórska, Švédska, Írska, do Nemecka, na Nový Zéland, do Austrálie. Najviac reakcií bolo na „kus klátu“.

Kus klátu?

Ľudia mi občas písali, že „pýtam 75 eur za kus klátu“. Tak som zobral tú hračku, ukázal som im drevo a povedal: „Toto je kus klátu a toto je hračka, ktorá stojí 70 eur.“ Veľa ľudí si neuvedomuje náklady ani ten čas.

Pre ľudí je často ťažké predstaviť si, čo všetko stojí za výrobou jednej drevenej hračky.

Lacko: Presne tak. Nakúpiť materiál, náradie. Napríklad nová píla stojí tak 400 – 500 eur. Na všetko si musím zarobiť.

Laura: Aj to remeslo, dlhoročné skúsenosti, to všetko sa tiež ráta.

Ktorá je vaša najobľúbenejšia hračka, akú ste doteraz vyrobili?

Traktor s vlečkou. Ten sa mi vydaril. Asi 15-krát som ho prerábal, kým som bol spokojný. Napríklad výfuk: ten nakoniec nedávam, lebo malé dieťa by si ním mohlo ublížiť. Zrkadlá tiež nie. Deti dávajú všetko do úst. Raz som videl, ako si dieťa natlačilo do nosa figúrku z Kinder vajíčka. Takže bezpečnosť je vždy prvá.

Laura, a tvoje obľúbené hračky?

Mne sa páčia tie otcove staré modely: bagre, traktory, kamióny. Také klasické. Tie moderné ma až tak neoslovujú.

A aké máte ešte sny či plány do budúcna?

Lacko: Mať kopec peňazí a ísť na Ibizu! Na párty (smiech).

Laura: Ja by som chcela, aby ma raz Drevovláska dokázala uživiť.

Lacko: Nedá sa povedať, že táto práca je o zárobku. Ja to robím len kvôli tomu, aby som sa nenudil.

Ladislav Kurnota

Lacko Kurnota je tvorca ekologických drevených hračiek z Liptovskej Lúžnej a otec deviatich detí. Po rokoch zdravotných problémov a tvrdých životných skúšok si vybudoval malú dielňu, v ktorej spolu s dcérou Laurou vyrába hračky pod značkou Lackove hračky. Svojím remeslom prináša radosť deťom doma aj vo svete.