Stavajú nielen domy, ale najmä férové vzťahy. Šéf stavebnej firmy vysvetľuje, prečo na stavbe zbierajú batérie, na školách študentov a ako odolávajú pokušeniu ísť skratkou

Čo sa stane, keď v „drsnom“ svete betónu dáte priestor ľudskosti?

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum17. 7. 2025

V stavebníctve často rozhoduje rýchlosť, cena a tlak na okamžitý výsledok. Rodinná firma DYNAMIK HOLDING však ukazuje, že sa to dá aj inak – s dôrazom na dôveru, pevné vzťahy aj s pozitívnym dosahom na spoločnosť. Ich výnimočný prístup ocenila aj Nadácia Pontis cenou Via Bona Slovakia v kategórii Zodpovedná malá/stredná firma. Generálny riaditeľ Vladimír Vikor ml. hovorí, že práve dobré a férové vzťahy k ľuďom sú kľúčom k úspechu.

Zistite, prečo je podľa personálnej manažérky reťazca Tesco dôležité zamestnávať ľudí so zdravotným znevýhodnením

V rozhovore s generálnym riaditeľom spoločnosti DYNAMIK HOLDING Vladimírom Vikorom ml. sa dočítate aj o tom:

aká je hodnota úprimnej komunikácie s partnermi aj kolegami,
prečo ako firma podporujú vzdelávanie na Slovensku aj v Gambii,
aké sú jeho tipy na budovanie a udržiavanie dôvery,
prečo a ako na stavbách recyklujú betón aj batérie
a čo mu pomáha robiť dlhodobo zodpovedné rozhodnutia aj v náročných situáciách.

Pamätáte sa na moment, keď ste si uvedomili, že nechcete „len“ stavať budovy, ale aj niečo v spoločnosti meniť?

Každý z nás potrebuje mať v živote nejaký zmysel. A rovnako to platí aj pre firmy. Pre mňa bol veľkou inšpiráciou Viktor Frankl. Tento rakúsky neurológ a psychológ, ktorý prežil holokaust, povedal, že „tí, ktorí majú ‚prečo‘ žiť, si vystačia s takmer akýmkoľvek ‚ako‘“.

Aj my vidíme zmysel aj v iných veciach, nielen v zarábaní peňazí. Ako sa hovorí, nežijeme preto, aby sme dýchali, ale dýchame preto, aby sme žili. Rovnako to je aj so zarábaním peňazí. Naším cieľom je budovať firmu, ktorá pretrvá generácie a ktorá bude mať pozitívny vplyv na spoločnosť a komunity, v ktorých pôsobí.

V stavebnom odvetví sa pohybujete už viac ako 20 rokov. Čo vás za ten čas najviac prekvapilo?

Ešte počas pandémie ochorenia COVID-19 sa ukázalo, aká je otvorená komunikácia dôležitá. Keď sa zavrela krajina, prešli sme na krízové riadenie, denne som písal maily s inštrukciami, ako ochrániť zdravie kolegov a kolegýň a zároveň zabezpečiť chod firmy. A vyplatilo sa to: všetky projekty sme vtedy dokončili v dohodnutom termíne a za dohodnutý rozpočet, a to aj napriek prebiehajúcej pandémii.

Práve dôraz na rýchlosť a cenu v stavebníctve často rozhoduje. Ako si v tomto stresujúcom prostredí dokážete udržať ľudskosť a nepodľahnúť vonkajším tlakom?

Sme rodinná firma. Prirodzene do fungovania firmy prenášame naše osobné hodnoty, ku ktorým nás vychovával otec, zakladateľ firmy – transparentnosť, čestnosť, dlhodobé zmýšľanie, kreativita.

Tieto hodnoty otec odjakživa žije aj v každodennom živote, lebo to, ako sa človek správa v súkromí, sa automaticky prenáša aj do firmy – hlavne keď je postavená na rodinných základoch.

Sú to naše základné piliere, od ktorých neupúšťame. Keďže rozmýšľame dlhodobo, znamená to, že nesmieme podľahnúť „skratkám“.

Viete si spomenúť na náročnú situáciu, v ktorej by bolo jednoduché podľahnúť „skratkám“, ale rozhodli ste sa inak?

Každý projekt je živý organizmus – vždy sa udeje niečo nečakané. Keď sa na stavbe vyskytne nejaký problém, vieme sa k tomu postaviť dvoma spôsobmi.

Buď si založiť ruky a pasívne čakať, kým sa nájde nejaké riešenie. Alebo ten problém môžeme vyriešiť najskôr, ako je to možné, a veriť, že eventuálne sa s investorom dohodneme tak, aby to bolo na konci férové pre obidve strany. My sa snažíme vždy voliť tú druhú cestu – budovať dlhodobé partnerstvá. Aj preto si nás investori opakovane vyberajú.

Iba zarábať nestačí. Nežijeme preto, aby sme dýchali, ale dýchame preto, aby sme žili. Rovnako je to aj s firmami.

Ako si môžete byť istý, že vaše hodnoty neostávajú len na papieri, ale žijú ich aj kolegovia v teréne?

Začína sa to pri výbere kolegov. Snažíme sa identifikovať, kto má aké postoje, vedomosti a zručnosti. Ak niekomu chýbajú vedomosti alebo zručnosti, vieme ho ich doučiť. Ale postoj – ako sa správa, ako pristupuje k riešeniam problémov a aké má hodnoty –, to je vec, ktorú zmeníte len veľmi ťažko.

Máme mnoho príkladov, keď sme videli, že zamestnanci žijú naše hodnoty a z vlastnej iniciatívy robia pozitívne opatrenia.

Iniciatíva nemusí prichádzať len zhora, ale aj od zamestnancov. Napríklad, jeden náš stavebný projektový manažér nedávno zaviedol recykláciu batérií na svojej stavbe. Všimol si, koľko batérií sa spotrebuje v každom projekte, a tak na vlastnú päsť kúpili recyklačné nádoby a začali recyklovať. Dnes je už recyklácia batérií štandardom pri všetkých našich projektoch.

Niektoré rodinné firmy v procese rastu stratia svoju identitu a „rozpustia“ sa v korporátnom kolose. Robíte niečo preto, aby sa to vám nestalo?

Zubami-nechtami sa bránime tomu, aby sme sa stali korporátom. Ako rodina sme tu prítomní denne, brat aj ja. Ako som povedal, chceme byť firma, čo pretrvá generácie. Otec, ktorý založil firmu pred 35 rokmi, bol predstaviteľom tej prvej, brat a ja sme predstaviteľmi druhej a už nám pomaly dorastá aj tá tretia. (Úsmev.)

Snažíme sa byť v kontakte s ľuďmi a prenášať naše hodnoty ďalej. Zároveň kolegom dávame veľkú dôveru, lebo veríme, že si vyberáme tých najlepších, ktorí si dôveru zaslúžia. A keď dáte dôveru, tak sa vám to vráti.

Hovoríte, že dôvera sa vám vracia. Ako ju budujete v stavebníctve, kde sa veci často menia zo dňa na deň?

S obchodnými partnermi a so subdodávateľmi je to o každodennej komunikácii na stavbe. Veľmi si našich subdodávateľov vážime, s mnohými robíme vyše dvadsať rokov. Investorom sa tiež snažíme byť blízko a hlavne mať pochopenie pre ich potreby. Napríklad, pre jedného investora staviame už 13. projekt.

No a do vnútra firmy vždy komunikujeme transparentne – najmä v krízach, ako bola pandémia, sa to ukázalo ako kľúčové.

Dôvera nevzniká z veľkých slov, ale z rozhodnutí, ktoré spravíte aj vtedy, keď to nie je výhodné.

Jedna vec je budovať dobré vzťahy s obchodnými partnermi, druhá s komunitami, kde vaša firma pôsobí. Spomínali ste, že chcete mať pozitívny vplyv na spoločnosť. Ako to vyzerá v praxi?

Snažíme sa pôsobiť všade, kde môžeme pomôcť. Podporujeme kultúrne charitatívne podujatie Objatie tónov pre znevýhodnené deti, sme generálnym partnerom festivalu Vysoké hory Nitra, máme partnerstvá s univerzitami, so strednými školami či športovými klubmi.

V posledných rokoch spolupracujeme s belgickým združením Move2gether, ktoré v Gambii podporuje dve školy.

Je tam veľa detí, ktoré by chceli chodiť do školy, ale bráni im v tom nedostatok priestorov a učiteľov. Pomohli sme s výstavbou studne aj ubytovne pre učiteľov a prispeli sme na inštaláciu solárnych panelov. Vďaka tomu môže vyučovanie prebiehať aj večer a deti sa môžu učiť na dve zmeny. Myslím si, že to je veľmi pekný projekt. Na budúci rok tam chcem zobrať syna, aby videl, ako dobre sa tu máme, že to nie je samozrejmosť.

To, že podporujete vzdelávanie, mi rezonuje s tým, že ako firma chcete myslieť dlhodobo – doslova investujete do budúcnosti.

Áno. Spolupracujeme so všetkými troma univerzitami na Slovensku, ktoré majú stavebnú fakultu. Študentom ponúkame možnosť prísť k nám na platené stáže, aby nasali našu kultúru, a po skončení štúdia ich vždy radi privítame opäť.

Snažíme sa myslieť aj na dlhodobý vplyv nášho podnikania na planétu. Nie je tajomstvom, že výroba cementu, základnej zložky betónu, je jedným z najväčších producentov emisií CO2 na svete. Existujú však spôsoby, ako znížiť jeho ekologický vplyv.

Pred pár rokmi sme si dali vypracovať analýzu životného cyklu betónu. Na jej základe sme nainštalovali recyklačné zariadenie, kde prebytočný betón, ktorý sa nevyužil na stavbe, dokážeme rozdeliť na jednotlivé zložky a opätovne ich použiť.

Niektorí podnikatelia hovoria, že na takéto aktivity nemajú čas ani rozpočet a radšej by všetku svoju energiu venovali zvyšovaniu profitu firmy.

Áno, firma potrebuje dosahovať zisk, aby mohla do seba investovať a rásť. Ale nemôže to byť jej jediný zmysel. Zodpovedné podnikanie má zmysel, ak to myslíte vážne a robíte dlhodobo. Ak máte jasné hodnoty, postavíte na nich firemnú kultúru a pritiahnete správnych ľudí.

Čo podľa vás najviac ohrozuje firmy, ktoré chcú podnikať hodnotovo?

Ohroziť ich môže snaha o krátkodobý zisk, pokušenie ísť skratkami, lebo to prinesie len stratu dôvery. Naopak, dlhodobé myslenie, čestnosť a odhodlanie vracať do spoločnosti to, čo od nej dostali, je cesta, ako podnikať zodpovedne.

Ocenenie Via Bona Slovakia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii:

Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma

Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.

DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma

Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu

Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť

Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.

Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie

Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.

Lab.café: Cena za sociálnu inováciu

Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.

Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite

Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.

Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň

Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.

Za svoje aktivity ste nedávno získali Ocenenie Via Bona Slovakia pre zodpovedné firmy. Čo to pre vás znamená?

Je to pre nás veľké ocenenie a potvrdenie toho, že robiť veci na základe hodnôt, ktorým veríme, je tá správna cesta. Získali sme už rôzne ocenenia, ale toto si naozaj veľmi vážime, keďže priamo odkazuje na hodnoty našej firmy.

Dalo vám podnikanie nový pohľad na zodpovednosť?

Ukázalo mi, že jednoznačne má zmysel, keď ste bežcom na dlhú trať. Že to je ten správny prístup. Byť zodpovedný, riadiť sa svojimi hodnotami, vracať svoj úspech do spoločnosti. Myslím si, že to je jediný spôsob, ako sa dá podnikať dlhodobo.

Čo by ste odkázali firmám či jednotlivcom, ktorí ešte len hľadajú svoje hodnoty?

Že byť zodpovedný má zmysel. Ak to myslia s podnikaním vážne a dlhodobo, tak určite má zmysel investovať naspäť do spoločnosti, komunít a prírody. Ak máte jasné hodnoty, ktorým veríte, a postavíte na nich firemnú kultúru, pritiahnete tým tých správnych ľudí, ktorí vám pomôžu rásť.

Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom Ocenenia Via Bona Slovakia. Jubilejný 25. ročník priniesol okrem silných príbehov z podnikateľského prostredia aj novú vizuálnu identitu.

Vladimír Vikor ml.

Generálny riaditeľ stavebnej spoločnosti DYNAMIK HOLDING a dlhoročný odborník v oblasti stavebníctva a firemného riadenia. Spolu s otcom a s bratom vedie rodinný podnik, v ktorom systematicky prešiel všetkými úrovňami – od predaja stavebných materiálov cez výrobu a projektové riadenie až po strategické plánovanie – a postupne prevzal jeho vedenie. Generálnym riaditeľom firmy DYNAMIK HOLDING je od roku 2011.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalova

Dátum14. 11. 2025

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením. Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.

Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.