Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

V čom sú dnešné deti iné, ako boli generácie pred nimi? Rozprávali sme sa s dvoma učiteľkami, ako sa školáci menia, hýbu a čo dnes potrebujú

Deti mali pred 30 rokmi viac pohybu vonku možno aj preto, lebo sa viac nudili.

Vetu, ktorá sa začína: „Ja v tvojom veku…“ ste už možno počuli alebo aj použili. Generácie X, Z, mileniáli aj súčasná alfa vyrastali v odlišných podmienkach, a tak je prirodzené, že sa mení ich vzťah k pohybu, voľnočasovým aktivitám aj učeniu. Ak chceme lepšie porozumieť tej dnešnej mládeži, skúsme začať pochopením rozdielov medzi nami. Priblížili nám to učiteľky aj trénerky Športovej akadémie Mateja Tótha Veronika Marušáková a Lýdia Pažitková, ktoré vychovávajú deti naprieč generáciami.

Rodičia detí, ktoré chodia do O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, nám prezradili, aké zmeny v ich správaní vidia

V rozhovore s učiteľkami Veronikou a Lýdiou sa dozviete: 

  • ako učili predchádzajúcu generáciu a ako učia dnes, 
  • v čom sa medzigeneračne nemeníme,
  • ako vplývajú na deti nereálne očakávanie rodičov, 
  • ako školy deťom vytvárajú vzťah k pohybu a prečo je kľúčový už v detstve,
  • prečo je dôležité, aby sa deti aj nudili 
  • a prečo by rodičia nemali chodiť za deťmi na tréningy.

Lýdia, aké boli tvoje učiteľské začiatky a ako vnímaš učenie detí dnes?

Lýdia: Mám vyštudované učiteľstvo pre prvý stupeň ZŠ a vždy som rada učila telesnú výchovu. Pred 30 rokmi v mojich učiteľských začiatkoch sme mali v jednom ročníku až sedem tried, v súčasnosti máme tri triedy. 

Detí bolo veľa, učili sme aj na zmeny – jeden týždeň doobeda, druhý poobede. Telesnú sme učili aj na chodbe alebo sme spojili dve triedy v telocvični.

Ak učiteľ rád učí telesnú, na prvom stupni vie na šport deti úplne „namotať“, to sa ani rokmi nemení. Vždy, keď som rozpoznala v deťoch talent na športovanie, snažila som sa na to upozorniť rodičov, aby ich podporili. Niektoré deti potom aj časť svojho života strávili v rôznych športových kluboch.

Ako to vnímaš ty, Veronika?

Veronika: Ja učím telesnú na druhom stupni základnej školy, bude to štrnásty rok, no z toho som bola šesť rokov na materskej dovolenke. Keď som po škole začala pracovať ako učiteľka, bola som plná teoretických vedomostí a veľkých ambícií, ktoré som chcela hneď zaviesť do praxe. 

Časom som si však uvedomila, že každé dieťa je iné, teda je nevyhnutné pristupovať ku každému individuálne. Zameriavam sa najmä na to, aby som ich motivovala, aby sa nebáli skúšať nové veci.

Dôležité je, aby si deti užívali pohyb, aby pre ne šport nebol povinnosťou, ale radosťou a zábavou. Mojím cieľom je ukázať im na telesnej svet hier a naučiť ich, že športovanie môže byť príjemnou súčasťou ich života.

Bolo vaše detstvo spojené s pravidelným pohybom? A ako sa podľa vás zmenilo prežívanie detstva súčasných detí?

Lýdia: Narodila som sa v 70. rokoch, ako deti sme bývali vonku samy, mama nás až neskoro večer zvolala domov. Behali sme, skákali cez gumu či skákaciu škôlku, chalani hrávali futbal, hokej, liezli sme po stromoch. 

Ulica bola naše ihrisko, hrávali sme vybíjanú či bedminton cez cestu. Ak bola tuhá zima, rodičia nám robili na parkoviskách klzisko. Keď som začínala učiť, ešte som videla veľa detí hrávať sa na uliciach podobne ako moja generácia, teraz ich vídavam oveľa menej.

Veronika: Ja som ročník 1985. Tiež si spomínam na hry na ulici, ale už sa začal prebúdzať aj internetový svet, a tak niektorí spolužiaci zostávali doma a hrali počítačové hry. 

Naša generácia však bola tiež prevažne vonku, neboli sme ani tak kontrolovaní rodičmi. Rozdiel vidím najmä v tom, že dnešné deti sa často ani nevedia samostatne hrať, lebo sú neustále pod dozorom rodičov.

V Akadémii vnímam však obrovskú spolupatričnosť medzi deťmi. Páči sa mi, ako sa navzájom podporujú, tlieskajú si. Ak je napríklad dieťa aj menej pohybovo zdatné, ostatné deti mu tlieskajú a podporia ho. Dieťa zaplavia endorfíny a začne si viac veriť, mať väčšiu motiváciu a pohyb si užívať.

Je pekné počuť, že deti sa vďaka športu navzájom podporujú. Už ste niečo naznačili, ale poďme sa ešte bližšie: ako vyzerajú hodiny telesnej výchovy u vás na škole – aj vďaka ŠAMT-u?

Veronika: Súčasná telesná je pre mňa „plná farieb“. Máme k dispozícii množstvo rôznych pomôcok – z rôznych materiálov, v rôznych tvaroch, farbách, ktoré samy osebe okamžite zaujmú deti. 

Aj jednoduchá naháňačka sa môže vďaka týmto pomôckam zmeniť na desiatky rôznych hier. Učitelia dnes majú skvelé možnosti – je mnoho školení, kde sa môžu vzdelávať, môžu čerpať inšpiráciu z metodických príručiek či videí na internete, kde nájdu hry na každý deň. 

Zo športu sa nemôže vytratiť radosť a hravosť. Rodičia by preto nemali očakávať od detí výsledky vrcholových športovcov a vytvárať na ne tlak.

Vďaka ŠAMT-u sme na hodiny zaradili aj cvičenia zamerané na vývojovú kineziológiu, ktorá má obrovské fyzické benefity pre deti. Telesná je dnes zábava, pričom skvelo pohybovo rozvíja deti.

Lýdia: Súhlasím, u nás je to podobne. Telesná výchova je aj na našej škole pestrejšia aj metodicky zaujímavejšia. Páči sa mi, že máme ročný tréningový plán – presný obsah cvičení, času zaťaženia, intenzity aj príklady hier a súťaží, ktoré rozvíjajú jednotlivé schopnosti – rýchlosť, vytrvalosť, koordináciu a silu. Deti z Akadémie majú z pohybu radosť a okrem toho aj trávia čas zmysluplne so svojimi kamarátmi šamťákmi.

Spomínate hry. Sú kľúčové pre zdravý vývoj detí?

Lýdia: Deti potrebujú hry. Samy ani netušia, čo všetko pri nich rozvíjajú, ale sú nevyhnutné pre ich napredovanie – fyzické aj mentálne. 

Je tiež rozdiel trénovať malé deti v ročníkoch jeden až štyri a druhý stupeň. S malými deťmi trénujete všetko len hravou formou, neskôr je vhodné zahrnúť aj trénerský prístup a nejakú špecializáciu. Hry sa netreba báť ani neskôr, práve naopak – hravosť by mala byť súčasťou pohybu v každom veku.

Odhliadnuc od fyzických benefitov, ako deťom pomáha šport?

Lýdia: Šport je fenomén, ktorý deti formuje a pripravuje ich na život. Šport nás učí dodržiavať pravidlá, vieme sa vďaka nemu vyrovnať s neúspechom a zároveň mentálne zvládnuť výhry. 

Viem to potvrdiť aj podľa seba – aj vďaka športu som lepšie zvládla svoje životné prekážky, nebála som sa vyjsť zo svojej komfortnej zóny a zabojovala som, aj keď som netušila, ako sa to všetko skončí.

Veronika: V športe sa snažíme deti viesť k tomu, aby sa k svojim spoluhráčom správali s úctou a rešpektom, čím podporujeme vzájomnú spoluprácu a priateľstvo. 

Učíme ich, že posmech nemá miesto ani v hre, ani v živote. Zároveň ich vedome pripravujeme na to, aby hrali fair-play – rešpektovali aj pravidlá, aj súpera bez ohľadu na výsledok. Snažíme sa im ukázať, že uznanie víťazstva druhých je rovnako dôležité ako túžba vyhrať a že prehry by ich nemali odrádzať, ale skôr motivovať ďalej sa zlepšovať.

Keď si deti osvoja schopnosť zvládať výhry aj prehry, ich správanie sa prirodzene prenáša aj do iných oblastí života. Zistia, že podobný postoj môžu uplatňovať v medziľudských vzťahoch, v škole či v rodine. Vďaka športu sú schopné lepšie reagovať na konflikty, zvládať sklamania a budovať si pevnejšie vzťahy. Tieto hodnoty získajú prostredníctvom športu, ale sprevádzajú ich aj mimo ihriska a pomáhajú im rozvíjať sa.

Dobré pohybové aktivity na telesnej sú jedna vec, no životný štýl detí sa zmenil. Samy ste už spomenuli, žeich vídavate hýbať sa vonku menej, ako to bolo pred pár rokmi. Snažíte sa v škole nejako prispôsobiť novým trendom v správaní a motivovať deti hýbať sa aj mimo telesnej či Akadémie?

Lýdia: Vždy pochválim každé dieťa, ktoré príde do školy na bicykli, kolobežke alebo pešo. Aj chodenie pešo do a zo školy, chodenie po schodoch sú príležitosti, keď sa deti môžu hýbať. Bohužiaľ, často vidím, že rodičia rozvážajú deti autom aj na krátke vzdialenosti. 

Minulý rok sme sa preto zapojili do súťaže Krokománia, kde triedy aj jednotlivci zbierali body za pohyb. Paradoxne ju vyhralo dievčatko oslobodené od telesnej výchovy. Má vykrivenú chrbticu, ktorá ju čiastočne obmedzuje v pohybe, ale určité športy môže vykonávať a cvičí veľmi rada. 

Preto stále hľadáme rôzne možnosti pohybových aktivít, ktorými v deťoch podnietime záujem o šport aj mimo telesnej. Vysvetľujem im, že nemusí byť každý profesionálny športovec. Stačí, ak im nájdeme aktivitu, ktorá im bude vyhovovať, a tak vytvoríme pohybový návyk, ku ktorému sa budú vracať v akomkoľvek čase.

Deti, ale aj dospeláci potrebujú hry. Hravá forma pohybu by mala byť preto súčasťou aktivít v každom veku.

Veronika: Snažíme sa prispôsobiť prostredie školy tak, aby podnecovalo deti k prirodzenému pohybu. Využívame napríklad interaktívne zóny na chodbách. Vymysleli sme aktívne veľké prestávky, počas ktorých deti po ročníkoch chodia do športovej haly športovať. Má to úspech, deti sa hýbu rady.

Tak mi z toho vychádza, že deťom sa vzťah k pohybu generačne nemení, teda deti sa hýbať stále chcú aj potrebujú, menia sa len možnosti. Lýdia, otvorila si však aj tému rodičov – zrejme nestačí, ak deti budú k pohybu motivovať len učitelia a učiteľky.

Lýdia: Silný vzor v rodine je základ. V pondelok sa zvyknem pýtať žiakov, ako strávili víkend. Možno traja-štyria odpovedajú, že boli s rodičmi napríklad na turistike či na bicykloch. Mám pocit, že kedysi rodiny trávili spolu viac voľného času.

Psychológovia: Ak vytvoríte dieťaťu zážitky, bude menej siahať po smartfóne. Keď ich spojíte s pohybom, budujete v ňom zdravé návyky do dospelosti

Veronika: Rodičia sú pre deti najzákladnejšia motivácia (nielen) v prípade pohybu, preberajú od nich všetky návyky. Je zjavné, že deti zo športových rodín sú často výkonnejšie. Pár rokov si však všímam, že deti majú problém zvládať náročné situácie. Sú totiž naučené, že rodičia to za ne vyriešia.

Lýdia: Súhlasím, rodičia by nemali robiť všetko za deti. Mali by deti viac skúšať, vystavovať aj náročnejším situáciám či výzvam, ísť im príkladom.

Myslíte si, že dnešné deti zvládajú stresové situácie ťažšie ako predchádzajúce generácie?

Lýdia: Určite zvládajú prekážky ťažšie. No musím uznať, že nám ako deťom nikto nehovoril nič o strese, museli sme to všetko nejako prežiť. Až spätne ako dospelá som si uvedomila, že tie tráviace ťažkosti som mala neraz z trémy. (Smiech) 

Dnes sa však často hovorí o tom, aby sme deti nestresovali, dokonca ani množsvom domácich úloh. Spomínam si na jedného prváka, ktorý mohol ísť do školy pre nadané deti, mal obrovské vedomosti. Ale keď som od neho chcela, aby cvičil ručičkami, povedal: „Mne mama nepovedala, že toto bude také ťažké.“ Pýtala som sa ho, čo je na tom také ťažké, a on mi povedal: „Ja som toto nikdy nerobil.“ 

Pre deti je však dôležité prekonávanie prekážok. V tom je pohyb nesmierne nápomocný.

Veronika: No na druhej strane sú dnešné deti tlačené do výkonu. Rodičia očakávajú vynikajúce školské výsledky, keď dieťa donesie horšiu známku, rodič ide za učiteľom. 

Rovnako je to aj v športe. Rodičia deťom hovoria, akí budú skvelí futbalisti, že dajú veľa gólov. Keď sa deťom potom nedarí, sú v strese. Na zápasoch rodičia na deti kričia, vyvíjajú na ne tlak a deti z toho niekedy úplne kolabujú. Akoby sa vytratila radosť z pohybu a hravosť.

Takže na ne vplýva aj tlak rodičov?

Lýdia: Za veľkými očakávaniami aj prísnosťou rodičov je mnoho faktorov, no myslím si, že pri športe (najmä malých detí) robia viac stresu rodičia. Majú vysoké očakávania už na začiatku trénovania. 

Manžel je hokejový tréner a všimol si, že teraz rodičia často chodia na tréningy. Stoja za mantinelom a kričia na deti, čo trénera a aj deti rozptyľuje. Kedysi to tak nebývalo.

Deti mi často hovoria, že musia ísť na tréning, a sťažujú sa, že si ani neoddýchli. Rodičia ich tlačia do výkonu a chcú z nich mať vrcholových športovcov. 

Veronika: Áno, deti sú často športom preťažované. Rodičia veľa pracujú, na deti nemajú čas, tak ich zapisujú na viacero krúžkov, do toho sa musia ešte učiť, robiť si úlohy. 

S preťažovaním detí súvisí aj ďalšia téma – deti nemajú čas na nudu.

Veronika: Presne tak. Deti by sa mali vedieť nudiť. Vtedy si nájdu činnosť alebo pohybovú aktivitu, ktorá ich rozvíja aj baví. 

Lýdia:  Vo všeobecnosti sa odporúčajú dva krúžky. Rodičia by si mali uvedomiť, že je potrebné tráviť s deťmi čas. Nielen prehodiť pár povinných slov po škole, ale skutočne aktívne s nimi tráviť čas – hrou, športom, výletmi, podnetnou debatou. Tak si budujú nezlomné vzťahy už v ranom detstve.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Strach z trestov nahradili obavy zo sklamania. Prečo je dôležité, aby rodičia pochopili, čo naozaj trápi ich tínedžerov?

Svetové problémy nevyriešite, ale otvorenými rozhovormi o vzájomných potrebách môžete pomôcť budovať v rodinách vzťahy a pocit bezpečia.

Tlak na výkon, problémy na internete, vojna, klimatická kríza či coming-out. Pamätáte si, čo vás trápilo, keď ste boli v puberte? Zatiaľ čo kedysi sa mladí utápali v prvých rozchodoch, súčasnú generáciu trápia veľké globálne problémy, na ktoré často nemajú dosah. Pomôcť im môžu rodičia, no na to, aby si vybudovali skutočný vzťah, sa musia vzájomne počúvať a podporovať.

Mladé dievčatá trápia rovnaké problémy, aké zažívali už ich babky. Ako prvá generácia ich pomenovali nahlas

S Marekom Madrom, psychológom a zakladateľom projektu Internetovej poradne pre mladých IPčko.sk, sme sa rozprávali o tom:

  • ako sa vyvíja vzťah medzi dieťaťom a rodičom,
  • prečo sa tínedžeri správajú extrémne,
  • čo mladých skutočne trápi, 
  • prečo tínedžeri nedôverujú politickým elitám, 
  • čo by mali robiť rodičia, aby deti zvládli toto obdobie lepšie.

Medzi psychológmi a psychologičkami sa často hovorí o budovaní vzťahov, či už sú to partnerské, priateľské, alebo pracovné. O budovaní vzťahu medzi dieťaťom a rodičom toľko nepočuť. Prečo? Keď nás viaže rodinné puto, tak na vzťahu už pracovať nemusíme?

Páči sa mi, ako ste sformovali otázku, lebo je to naozaj zaujímavá vec, ktorou sa zaoberá málo psychológov. Príbeh budovania vzťahu dieťaťa a rodiča je komplexný a deje sa veľmi prirodzene, pretože dieťa je súčasťou tela matky a matka je súčasťou dieťaťa. Vývinová psychológia nám hovorí, že ľudia sú sociálne tvory a navzájom sa potrebujú, aby vôbec dokázali vnímať nejaké emócie.

Ľudský druh je jeden z mála, kde je dieťa absolútne závislé od starostlivosti rodičov. Čiže keď je na vás dieťa naviazané od malička, tak si vytvára vzťah. Ako prvé sa naučí vnímať súvis medzi bezpečím a rodičmi – ľuďmi, ktorí dokážu napĺňať jeho potreby. 

A ako si tento vzťah vytvárajú rodičia?

Rodičia si vytvárajú vzťah k novému tvorovi, pretože zaň cítia zodpovednosť. Niekedy však môže prísť k zmenám chemikálií v mozgu a zodpovednosť necítia. Vtedy sa naruší primárny ľudský pud – starostlivosť o bezbranných, deti je pre nás prirodzená. V zásade však platí, že do 10 rokov je dieťa odkázané na rodičov, vníma svet cez oči svojho najbližšieho okolia a nepremýšľa o tom, v akom kontexte vlastne žije. Má rado svojich rodičov, pretože sa s nimi cíti bezpečne. 

Čo sa začne diať v desiatich rokoch?

Po tých 9-10 rokoch príde zlomové obdobie, v ktorom rodina prestáva byť najdôležitejšia. Dieťa si chce všetko naučené overiť „tam vonku“ medzi rovesníkmi. Nie je to tým, že by bolo vaše dieťa problematické, deti v tomto období hľadajú nejakú skupinu, ktorej súčasťou sa stanú, a táto skupina bude úplne iná ako rodina, v ktorej vyrástli. Aj preto hovoríme, že sa tínedžeri správajú extrémne – robia buď jeden, alebo druhý extrém a každý týždeň prídu s niečím iným.

Je to prirodzené a zdravé a v prípade rodičov je dôležité, aby dieťa podporovali, aby mu „fandili“. Musia hľadať spôsob, ako byť aj naďalej súčasťou života svojho tínedžera. Chodí k nim, spí u nich, obedujú spolu, no prechádza obdobím, ktoré je úplne iné a nesmierne dôležité pre jeho vývin. Práve preto ho musia podporiť. 

Ak však ide dieťa v tínedžerskej fáze zlým smerom, musí byť náročné podporiť ho. Predsa len asi rodič nepodporí dieťa napríklad v drogách.

„Drogy sú super“ by nemal povedať žiaden rodič, no aj v tomto prípade sa môžeme sústrediť na pozitíva – zistiť, ako sa vďaka nim mladí cítia. Sú uvoľnení a otvorení? Nemusíme drogy chváliť, dôležité je nezamerať sa na prejavy správania, ale na potrebu, ktorá k nim viedla. A potom môžeme hľadať zdravé cesty, ako sa k nej dostať. Ak tínedžer potrebuje stav uvoľnenia, môžeme mu ukázať napríklad šport. 

Rodič má prirodzenú túžbu a potrebu chrániť dieťa, pretože je skúsenejší, lebo vidí, aké nástrahy prináša život. Faktom je, že mozog tínedžera nie je dostatočne vyvinutý na to, aby dokázal vyhodnocovať riziká. Nie je to vec názoru, ide o fyziologický vývin. Centrá v mozgu, ktoré vyhodnocujú zodpovednosť a následky správania, sa vyvíjajú až niekedy medzi 25. a 26. rokom. Zdravý tínedžer by mal riskovať – nejde o nič netradičné. Nič to však nemení na tom, že pre rodičov ide o jednu z najnáročnejších výziev pri výchove.

Dialóg o potrebách je silnejší ako zákazy a príkazy, no chápem, že keď prežívate strach a úzkosť, je náročné hovoriť o svojich potrebách. Byť rodičom je naozaj ťažká práca. 

Čo by teda mali robiť rodičia, aby bolo toto obdobie pre všetkých znesiteľnejšie?

Mali by hovoriť o svojich potrebách. Skúste napríklad povedať „potrebujem, aby si bol v bezpečí, aby si mal v merku nejaký cieľ, potrebujem, aby si vedel, že tvoje správanie nesie dávku zodpovednosti a odzrkadlí sa v tvojej budúcnosti“. No súčasne treba povedať „vždy chcem byť pri tebe, nech sa deje čokoľvek“. Dialóg o potrebách je silnejší ako zákazy a príkazy, no chápem, že keď prežívate strach a úzkosť, je náročné hovoriť o svojich potrebách. Byť rodičom je naozaj ťažká práca. 

Možno by pomohlo, ak by vedeli, čo tínedžerov skutočne trápi. V IPčku, online psychologickej poradni pre mladých, ste s nimi v kontakte denne. Prečo vás oslovujú?

Pomôžem si najnovšími dátami, ktoré sme spracovali za prvý polrok tohto roku a porovnávame ich s predošlým polrokom. Vidíme 220-percentný nárast kontaktov v téme fenoménu internetu, 170-percentný nárast pri poruchách príjmu potravy, 30-percentný nárast v téme sebapoškodzovania, 18-percentný nárast v prosbách o pomoc ľudí z LGBTI+ komunity, 21-percentný nárast v téme stres a tlak na výkon, pričom 19 % maturantov sa pri tomto strese sebapoškodzuje. V téme pokusov o ukončenie života máme nárast 76 %, výraznou otázkou je aj environmentálna úzkosť. 

Najčastejšou témou, s ktorou sa na nás ľudia obracajú už 11 rokov nášho fungovania, je pocit samoty a hneď druhou je tlak na výkon. Mladí hovoria aj o myšlienkach na ukončenie života, depresii, rovesníckych vzťahoch, sebapoškodzovaní, úzkosti, partnerských a rodinných vzťahoch, konfliktoch, problémoch na internete, ťažkostiach v škole, psychiatrických problémoch, vojne na Ukrajine, strate svojich blízkych, sexualite, domácom a sexuálnom násilí, samovražedných pokusoch, poruchách príjmu potravy, o návykových látkach a ešte stále máme v rozhovoroch aj covid-19.

To je hrozné, keď som ja bola tínedžerka, najčastejšie ma trápila zlá známka.

Známky mladých trápia stále, ale inak. Keď sme v IPčku začínali s psychologickou podporou, prichádzali k nám mladí ľudia, ktorí hovorili, že sa boja povedať dospelým, čo sa im deje, pretože očakávajú nejaký trest. Napríklad vás trápila zlá známka, pretože ste očakávali, že budete mať zákaz chodiť von s priateľmi. Postupne prišiel zásadný obrat a dnes k nám prichádzajú mladí ľudia s tým, že sa boja povedať rodičom o svojom probléme, pretože ich nechcú sklamať.

Nechcú sklamať rodičov a utápajú sa v témach, ktoré sú priťažké aj pre dospelých.

Dnes je populárne mať na všetko názor, vyvíja sa tlak, aby sme sa k všetkému vyjadrovali. Škatuľkujeme ľudí podľa ich postoja k politickým stranám, denne v médiách riešime ťažké globálne témy. Na pozadí celej tejto doby je maturant, ktorý má strach o svoju vlastnú budúcnosť. Neverí politickým elitám, neverí, že sa vojna na Ukrajine nepresunie aj na Slovensko. Súčasná generácia tínedžerov sa zameriava na riešenia, pretože predošlá generácia na ne rezignovala.

Sociológ: Zabúdame, že nerovnosťami v spoločnosti aj odriekame slobodu ľuďom, ktorých sa to týka

Vtedy bolo ukradnuté, čo si myslí jednotlivec, bolo jasne stanovené, čo si majú myslieť všetci. Dnes je možnosť kreatívne uvažovať a hľadať riešenia, no mladý človek nemá ako ovplyvniť vojnu, klimatickú krízu a ďalšie veľké problémy, pre ktoré sa trápi. Prichádzajú za nami maturanti, ktorí hovoria, že nemá zmysel maturovať, nemá zmysel ísť na vysokú školu, pretože necítia istotu, že sa o nich politici dokážu postarať. Nehovorí sa o tom, ale toto v sebe tínedžeri riešia a frustruje ich, že nemôžu nič urobiť. 

Dnes je možnosť kreatívne uvažovať a hľadať riešenia, no mladý človek nemá ako ovplyvniť vojnu, klimatickú krízu a ďalšie veľké problémy, pre ktoré sa trápi.

Cítia istú dávku nespravodlivosti?

Cítia, že sú tu výzvy, na ktoré dospelí kašlú. A začína sa to už v rodinách. Predstavte si, že prídete z práce, sadnete si doma s deckami a poviete im, že prišiel privysoký účet za telefón. Budete hľadať vinníka, dôvod, prečo tá suma vyskočila, alebo spoločne hľadať riešenia? V rodinách sa len málokedy rozpráva o tom, že je normálne mať problém a hľadať riešenia. A  to dnešným mladým chýba. 

Vnímajú to vôbec dospelí?

Myslím, že mnohí by boli prekvapení z toho, aké hodnoty zastávajú mladí. Keď sa napríklad opýtate, aký chcú mať vzťah, tak najčastejšie hovoria o pevnosti, láske, istote, bezpečí. O hodnotách, ktoré by dospelých prekvapili, pretože nemajú energiu hľadať v mladých viac. No a k výnimočným hodnotám, ktoré zatieňujú problémy bez riešení, sa ešte pridáva tlak. „Aby som bol úspešný, musím sa pripraviť na všetky alternatívy. Študujem, no neviem, či môj odbor bude o 5 rokov vôbec relevantný. Pripravujem sa na povolanie, ktoré nebude existovať.“ Sú pod priveľkým tlakom.

Čo by ste poradili rodičom, ktorí vychovávajú dieťa v takom zamotanom svete?

Byť tu pre svoje dieťa. Počúvať, dávať vedieť, že vidíte viac ako len nejaké extrémne tínedžerské správanie. Vidieť hodnoty. Pomenovať dobré stránky, aj keď je to pre nás ťažké. 

Takže aj keď tínedžer odpovedá jedným slovom, máme sa snažiť.

Dáta nám hovoria, že s 15-ročnými tínedžermi sa rodičia rozprávajú 7 minút za deň. To je veľmi málo. Hovorte o tom, ako ho milujete. Zastavte sa a pripomínajte, že nech sa stane čokoľvek, ste tu. A keď dáte svojmu dieťaťu najavo, že môže prísť s hocičím, tak buďte pripravení, že to využije a naozaj príde aj s ťažkými témami. 

Byť rodičom dnešného tínedžera je veľmi náročné, je to úplne iné ako pred 15 rokmi. Neobviňujte sa pri zlyhaniach, každý rodič v nejakom momente zlyhá a rovnakú chybu urobíte aj viackrát, tomu sa nevyhnete. Tá skutočná výzva dneška je nehľadať príčinu, ale pozrieť sa na to, čo s tým môžete urobiť. 

Marek Madro

Psychológ, ktorý v roku 2012 založil a dodnes vedie internetovú poradňu pre mladých IPčko. Poradňa funguje nonstop, najčastejšie mladí kontaktujú psychológov cez chat. IPčko stojí za viacerými projektami, ktoré sa snažia pomôcť deťom a mladým ľuďom v zložitých životných situáciách.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.