Mladé dievčatá trápia rovnaké problémy, aké zažívali už ich babky. Ako prvá generácia ich pomenovali nahlas

Dievčatá z generácie Z v inscenácii Krása nevídaná rozprávajú príbehy, o ktorých sa dlho mlčalo.

Ak si myslíte, že súčasné dvadsiatničky zaujímajú len sociálne siete, mýlite sa. Divadelné predstavenie Krása nevídaná ukazuje rôzne úryvky z reálneho života mladých dievčat – od vplyvu ideálov krásy cez manipuláciu a tlak spoločnosti až po znásilnenie. S témami, ktoré hra na javisku (aj mimo neho) otvára, sa diváci a najmä diváčky úplne stotožnia.

Prečo vychovávame chlapcov inak ako dievčatá a aký to má vplyv na našu spoločnosť?

S herečkami Máriou Schumerovou, Annamáriou Janekovou, Romanou Ondrejkovičovou, výtvarníčkou Emou Šútovcovou a režisérkou Zuzanou Fialovou sme sa porozprávali o tom: 

  • prečo začali otvorene hovoriť o vnímaní ženstva cez divadelnú inscenáciu,
  • čo dievčatá z generácie Z skutočne trápi,
  • ako vplývajú stereotypy o ženách a mužoch na našu spokojnosť,
  • ale aj o životných situáciách, keď ich súčasné spoločenské normy úplne prevalcujú,
  • a aj o tom, ako si navzájom (aj medzigeneračne) lepšie rozumieť.

Toto nie je len hra, toto je realita

Nemeškali sme, no keď sme vošli do sály divadla, herečky už hrali. Na scéne bolo niekoľko dievčat – jedna búchala vareškami, druhá rozhadzovala a počítala podprsenky, ďalšia sa hrala s bábikami. Symbolicky sa ešte pred samotnou hrou vložili do „životnej úlohy ženy“, ktorú im spoločnosť s obľubou pripisuje.

Krása nevídaná je úprimná spoveď dievčat generácie Z. Priestor, kde ukazujú príbehy aj trápenia, ktoré prežívajú ony, ale aj mnoho iných žien: „Na predstavení sme pracovali všetky spoločne, ťažko vôbec rozlíšiť, ktorá z dievčat prišla s akou témou. Spolu s terapeutkou sme pripravili 60 otázok a podľa ich úprimných odpovedí sme stavali scenár,“  hovorí režisérka Zuzana Fialová.

Keďže herečky v predstavení riešia vlastné traumatizujúce skúsenosti, počas celej prípravy pracovali s terapeutkou. „Som herečka a viem, aké náročné je hrať niektoré postavy. Tak ako baletné súbory majú fyzioterapeuta, tak by mali mať herci a herečky niekoho, kto udrží v kondícii duše. Preto sme sa rozhodli spolupracovať aj s terapeutkou, aby sme mali bezpečný a zdravý priestor, aj keď dohráme,“ hovorí režisérka Fialová.

Aj samotná režisérka bola prekvapená, aké témy herečky priniesli. Čakala, že dievčatá z generácie Z trápi najmä tlak zo sociálnych sietí, no za oveľa dôležitejšie témy považujú nerovnosť, spochybňovanie vlastných názorov, toxické vzťahy, slová politikov aj cirkev, stereotypy či krásu. „Je pre nás silné hovoriť za všetky ženy a dievčatá v našej generácii,“ hovorí Ema Šútovcová.

Témy zobrazené na javisku majú oveľa väčší presah: „Našou snahou je nájsť pochopenie, prienik, láskavé porozumenie i spravodlivé rozhorčenie. A to je možné práve vďaka tomu, že pomenujeme problémy, krivdy a úzkosti. Až vtedy sa na veci dokážeme pozrieť s nadhľadom a otvoriť sa inému vnímaniu,“ píše dramaturgička Valeria Schulczová v buletine ku hre.

Mám pocit, že je moje telo na prenájom

Si chudá, si tučná, prečo si neoblečieš niečo obtiahnuté, ako môžeš chodiť v legínach? Cvič, ale ty necvič, radšej sa dobre najedz a k tomu interrupčný zákon každý polrok. Pri hľadaní pochopenia a zobrazovaní skutočných krívd na javisku z úst herečiek odznie aj veta mám pocit, že je moje telo na prenájom, ktorej odkaz sa tiahne celým predstavením.

V publiku sú rovesníčky herečiek, generácia ich mám aj dôchodkyne, ktoré by im mohli byť babkami. Po predstavení všetky súhlasne pokyvkávame – nesplniteľné ideály krásy a nároky na ženské telá, ktoré opisuje aj táto replika, spoznávame všetky.

„Pre mňa je táto replika otázkou, v ktorej sa pýtam samej seba a zároveň spoločnosti, ako si vôbec môže niekto dovoliť komentovať mňa a moje telo,“ vysvetľuje Annamária Janeková. 

Keď prijmeš v mladosti naratív, že máš byť chválená, tak sa o 30 rokov, keď chvála pominie, cítiš prázdna.

„Viete si predstaviť, že by sa v parlamente hlasovalo o spermiách? V tejto spoločnosti sa to tak otočilo, že nám interrupčné zákony pripadajú úplne bežné a prestalo to byť absurdné,“ dopĺňa význam repliky režisérka.

„Mne v mnohých situáciách prekážajú aj komplimenty. Viem, mala by som ich prijať s úsmevom, ale stále nechápem, prečo ma musia komentovať,“ odpovedá Romana Ondrejkovičová. „Nad tým som nikdy neuvažovala, ale máš úplnú pravdu. Keď prijmeš v mladosti naratív, že máš byť chválená, tak sa o 30 rokov, keď chvála pominie, cítiš prázdna,“ hovorí Zuzana. „Ja proste nie som iba moje telo, som omnoho viac,“ dopĺňa Romana.

Herečky z generácie Z otvorili v predstavení problémy, nad ktorými tí zo starších generácií možno ani neuvažovali, no každým slovom ich chápu viac a viac.

Namiesto Instagramu celoživotné traumy

Niekto by si mohol myslieť, že generácia Z je už obrnená proti cirkevným dogmám. To si myslela aj režisérka, no rozhovory s herečkami ju presvedčili o opaku. Do predstavenia tak zakomponovali aj príbeh dievčaťa, ktoré znásilnil kňaz. V inscenácii postupne odznieva, ako farár zneužil svoje postavenie, do ktorého dediny kňazov často stavajú, a dievčaťu zanechal traumu na celý život. Takýchto príbehov je v spoločnosti mnoho a netýkajú sa len dievčat. Dokazuje to aj fakt, že sa o sexuálnych škandáloch a obetiach duchovných v posledných rokoch hovorí viac.

„Som veriaca. Možno aj preto ma zamrzela jedna recenzia nášho predstavenia, v ktorej sa píše, že cirkev poslúžila ako fackovací panák. Mrzí ma to, lebo tak to nebolo myslené,“ spomína Annamária Janeková.

„Tá kritika je taký paradox, pretože otázku cirkvi otvorili veriaci ľudia, neveriacim to ani nenapadlo. Ami a Mima majú úprimný vzťah s Bohom a chceli len hovoriť o tom, že sa viera občas stratí v preklade cirkvi a jej aktérov,“ dodá Zuzana.

„Keď som bola mladšia, s mojimi rovesníkmi sme trávili čas aj na fare v Michalovciach. Napriek tomu, že som to v istej fáze života mala rada, cirkev mi nepriniesla to nekonečné šťastie, ktoré sľubuje. A tak vo svojom živote rozlišujem medzi Bohom a cirkvou.Dnes na omši často vo vnútri polemizujem s tým, čo sa hovorí v kázni. Na druhej strane mám, paradoxne, pocit, že sa dokážem modliť oveľa úprimnejšie,“ hovorí Mária Schumerová.

Prečo nemôžu ženy miništrovať?

Herečky vysvetľujú, že majú tému cirkvi v hre, pretože sa chcú cítiť lepšie v spoločenstve ľudí, ktorí veria v Boha. Kresťan totiž nie je synonymum pre konzervatívca. Byť veriaci neznamená nekriticky nasledovať cirkevné dogmy.  

„Mám takú čerstvú skúsenosť z jednej omše. Počula som tam kázeň o tom, že žena nikdy nemôže niesť genetický kód dieťaťa, lebo ho definuje až muž. Takéto veci počúvajú ľudia od kňaza v kostole,“ hovorí Annamária.

„Ja som vyrastala v Nemecku a fakt som rada miništrovala, nechápem, prečo sa to tu nedá,“ smeje sa a s ňou všetky ostatné ženy.

Mária dopovie, že nedávno videla na sociálnych sieťach stránku pre veriacich, ktorej administrátori pripomínali ženám, aby chodili zahalené, keďže pomaly prichádza leto – aby  muži nemali zlé myšlienky. „Dokelu, tak nech ani oni nechodia v kraťasoch. Prečo tolerujeme, že sa nevedia ovládať?“

Dievčatá sa zhodujú, že nerovnosť, s ktorou sa denne stýkajú v cirkvi aj mimo nej, im pomáha lepšie pochopiť iné menšiny. Ich skúsenosti sú spoločné, a to aj napriek tomu, že ženy nie sú menšina. „Vedeli ste, že ženy sú jediná menšina, ktorá je väčšinou?“ hovorí Zuzana a naráža na nerovné postavenie žien.

Mala by som, lebo som žena 

Zatiaľ čo my sedíme v pohodlných kreslách v publiku, herečky na scéne sa krčia na maličkých detských stoličkách, popíjajú čaj z drobného čajového servisu pre deti a rozprávajú sa o vážnych problémoch neprijatia, nenaplnených očakávaní, násilných toxických vzťahov. Ukazujú, ako zásadne nás v dospelosti ovplyvňuje, čo si odnášame z detstva a puberty.

Kedy naposledy ste počuli v hlave, že musíte upratať, navariť, oprať? Čo by si asi tak moja mama pomyslela, keby videla, že v takom neporiadku žije žena? Koľkokrát po obede či večeri ste museli hneď vstať a upratať po všetkých kuchyňu? Od útleho veku vychovávame dievčatá inak ako chlapcov. Kupujeme im rozdielne knihy a hračky, inak sa s nimi rozprávame, iné veci od nich očakávame.

A tak sa v rozhovore herečiek pýtame, kedy ich v bežnom živote naposledy zomlela takáto nerovná výchova. „Ja sa automaticky usmievam. Lebo niekto povedal, že žena by sa mala usmievať,“ začína Zuzana Fialová. „Ja si zase myslím, že všetky ženy tak trošku potláčajú emócie  – aby sme neboli za hysterické,“ hovorí Ema Šútovcová. „U mňa je to materstvo. Cítim, ako ma zomieľa spoločnosť a jej zaužívané dogmy, keď musím neustále odpovedať na otázku, kedy budem mať deti,“ hovorí Mária Schumerová.

Na stereotypné vnímanie žien poukazuje rozloženie divadelnej scény, ktorá pozostáva z varešiek, mikrovlniek, pančušiek, bábik a iných „na prvú“ ženských vecí. Čo je však  „skutočne ženské“ bez stereotypov podľa tvorkýň hry?

Našou snahou je nájsť pochopenie, prienik, láskavé porozumenie i spravodlivé rozhorčenie.

Podľa Zuzany Fialovej sú to peniaze: „Peniaze sú moja definícia ženstva, pretože žena sa stala skutočne slobodnou, až keď zarobila peniaze. Veľmi sa mi na ženách páči, keď sú samy sebou, ale to sebavedomie nadobudli až s finančnou sebestačnosťou,“ vysvetľuje svoju myšlienku.

Pre Máriu Schumerovú je to megafón, do ktorého môže vykričať svoje pocity. Ema Šútovcová zas spomína vzdelanie – nikto jej ho nemôže zobrať, no súčasne si vďaka nemu viac uvedomuje rôzne nerovnosti. Viaceré sa zhodujú, že ženstvo je oblečenie, ktoré nedefinuje konfekčnú veľkosť, ale prihliada na jedinečnosť každej ženy. Z odpovedí je jasné, že ženstvo je pre každú niečo iné, nejde len o kuchyňu, materstvo a iné „filtre“, cez ktoré spoločnosť ženy ukazuje.

Nahrávky z detstva

Predstavenie vzniklo na základe dát, ktoré hovoria, že až 87 % mladých dievčat je nespokojných. Neustále spochybňovanie ich len brzdí v ceste za spokojnosťou a sebaprijatím. Herečka Romana nikdy nemala problém povedať svoj názor, no niekedy ju hlas v jej hlave spochybňuje, a tak sa k nemu pridá. Čo ak si to myslíš iba ty? Čo ak povieš hlúposť?

Psychologička: Keď nevnímame svoje hranice a robíme veci len zo zvyku, lebo sa to od nás očakáva, máme so sebou samým toxický vzťah

„A pritom ten hlas, ktorý ťa spochybňuje, je iba nahrávka z detstva. Nahrávka všetkých vecí, ktoré sme vnímali skôr, než sme nad nimi kriticky premýšľali. Nebež, lebo spadneš. Nelez na strom, nie je to bezpečné. Sadni si pekne, veď dievčatá takto nemôžu sedieť. Nebudú ťa mať radi, keď budeš takáto… Malé deti sa samy nespochybňujú, nemyslia si, že by niečo nedokázali. Ten hlas sa začne ozývať až vtedy, keď im všetci naokolo povedia, ako to nezvládnu,“ hovorí Zuzana.

Generácia, ktorá hľadá porozumenie

Ak chcete pochopiť ženy z generácie Z, toto predstavenie by vám mohlo pomôcť, či ste už jednou z nich, alebo nie. Ony totiž chcú byť vypočuté a pochopené. Ako každá generácia, aj ony majú svoje trápenia, no ony sa ich rozhodli vyrozprávať svetu. A pritom sa v nejakej miere príbehy z inscenácie aj tak opakujú naprieč generáciami – zažili ich aj mamy, babky, prababky.

„Dievčatá mali na predstavení aj svojich starých rodičov. V hľadisku máme často dôchodkyne. Niektoré sa rozplačú, pretože pochopia, že premárnili hrozne veľa života tým, že nevedeli verbalizovať svetu svoje problémy a požiadavky,“ hovorí Zuzana Fialová. Keď sa pýtam na medzigeneračné porozumenie, zavtipkuje, že aj ona je stará. Herečky z generácie Z okamžite argumentujú: „Ale ty nás chápeš, ty si naša.“

Ľudia z generácie Z, inak aj zoomeri, sa narodili v rokoch 1996 až 2010. Je to prvá generácia, ktorá sa ocitla v digitálnej dobe už „ako doma“, teda s technológiami vyrastala. Zároveň je to generácia, ktorá veľmi často spochybňuje svoje názory: „Myslia si, že nezavážia, že nemajú šancu nič zmeniť. Že svoje názory si majú nechať pre seba, pretože nikoho nezaujímajú. Navyše sociálne siete, s ktorými vyrástli, na nich vytvárajú enormný tlak. Na ich výzor, na ich kvality, na spôsob, akým trávia svoj čas, aby bol dostatočne nebanálny a hodný zdieľania,“ zhŕňa Valeria Schulczová.


Hlas, ktorý nás stále spochybňuje, je iba nahrávka rôznych pripomienok z detstva, nad ktorými sme ako deti nedokázali kriticky uvažovať.

„Podľa mňa sme jedna z prvých generácií, ktorá otvára tieto témy. A našťastie je ich teraz všade veľa,“ dopĺňa Ema. „Postupne sa na Slovensku roztrhlo vrece – vznikajú filmy, knihy, články v novinách. Ženy zrazu prinášajú otázky aj odpovede. Naše témy sú v toľkých žánroch, že sa im nedá vyhnúť, ani keď zavriete oči. Myslím, že to teší aj ženy zo staršej generácie. Možno o tom nevedia hovoriť, ale aj teraz si niekde potichučky čítajú tento článok. Aj v domácnostiach sa ozve také slabé, tichučke ‚nie‘. Je to perfektné, a pritom je to iba začiatok,“ hovorí režisérka.

Som svoja najmilšia osoba 

Hra Krása nevídaná má šťastný koniec, herečky v sebe napriek rôznym prekážkam nájdu svoju najmilšiu osobu – ja som svoja najmilšia osoba, zaznie v divadle. No v skutočnom živote je toto hľadanie a nachádzanie o niečo dlhšie: „Je to proces, ale myslím si, že všetci by sme sa mohli snažiť byť najlepšou verziou seba samého, to sa dá už dnes,“ hovorí Annamária. „Aby sme boli svoje najmilšie osoby, musíme si vedieť odpustiť,“ dodáva Mária. „Ale musíme to robiť pre seba, nie pre očakávania spoločnosti,“ dodáva Romana. „Presne, pre seba,“ súhlasí Ema.

Aby sme boli svoje najmilšie osoby, mali by sme sa počúvať a nerobiť si napriek. Uvedomiť si, že ešte stále žijeme v spoločnosti plnej nerovností. „Alebo môžeme začať napríklad aj tým, že každý umyje po sebe riad a nenecháme tam celú kôpku žene,“ smeje sa Annamária Janeková a s ňou všetky herečky. Niekedy totiž nemáme dosah na systémové zmeny, no začať môžeme aj sami od seba.

Generácia Z: Krása nevídaná

Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava začiatkom roka 2022 premiérovalo režisérsky debut Zuzany Fialovej – inscenáciu Generácia Z: Krása nevídaná. Divadelné predstavenie, ktoré je skoro stále vypredané, otvára každodennú realitu mladých dievčat, súčasných dvadsiatničiek. Autorská inscenácia vzhľadom na náročné témy, ktoré otvára, vznikla v spolupráci s terapeutkou. Jej tvorkyňami sú: Mária Schumerová, Annamária Janeková, Romana Ondrejkovičová, Vivien Kvasnicová, Paula Gogola, Ema Šútovcová, Valeria Schulczová, Darina Abrahámová a Zuzana Fialová.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Sociológ Roman Džambazovič: Zabúdame, že nerovnosťami v spoločnosti aj odriekame slobodu ľuďom, ktorých sa to týka

Ak si chceme lepšie rozumieť, musíme najskôr pochopiť, že nemáme rovnaké príležitosti.

Ako sa k nám bude správať naše okolie a aké budeme mať šance, aký budeme mať prístup ku vzdelaniu, pracovným príležitostiam aj možnostiam v súkromnom živote, sa často rozhodne už pri narodení. So sociológom a vedúcim katedry sociológie Romanom Džambazovičom sme sa rozprávali o Slovensku, na ktorom sa pracovné pozície stále delia na ženské a mužské, no aj o Slovensku, ktoré je každý deň bližšie k zmene k lepšiemu. 

Menštruácia sa vás nepýta, či na ňu máte peniaze. O menštruačnej chudobe nepočujeme často, a predsa sa nás týka

V rozhovore so sociológom Romanom Džambazovičom sa dočítate aj o tom:

  • čo je to fenomén zlých adries,
  • ako je možné, že ľudia, ktorí sú „krajší“, majú lepšie príležitosti,
  • prečo chlapcov vychovávame inak ako dievčatá,
  • ako nahliadame na ženy a mužov v práci
  • a kedy sa prelomí stigma okolo otcovskej dovolenky.

Ako by ste ako sociológ opísali Slovensko z pohľadu sociálnych nerovností?

Ako krajinu s hlbokými nerovnosťami v rozvrstvení spoločnosti. Skúsme si to povedať na príklade. Ideálne rozvrstvenie si väčšina z nás predstaví ako šišatú loptu na rugby – najširšia časť je stredná vrstva a bohatá aj chudobná vrstva je tá menšia, zúžená. Ak rozvrstvenie spoločnosti pripomína iný útvar a vnímame to ako nespravodlivé a odstrániteľné, tak ide o výrazný sociálny problém. Stredná vrstva u nás v prípade straty práce, dlhotrvajúcej choroby, nutnosti starostlivosti o niekoho v rodine môže mať výrazné finančné problémy.

Aj na Slovensku je bohatším pridané a chudobným aj to málo odobrané. Bohatí idú míľovými krokmi dopredu a chudobných nechávajú ďaleko za sebou.

Ako to vplýva na našu spoločnosť?

Tak, že sa prehlbujú ďalšie nerovnosti. Vidíme napríklad nerovný prístup k vzdelaniu alebo nerovnosť z hľadiska veku, keď trh práce znevýhodňuje ľudí nad 45 rokov. Vidíme aj feminizáciu chudoby – ženy sa dožívajú vyššieho veku, po úmrtí partnera zostávajú samy, v dôsledku rozvodu či zmeny na partnerskom trhu samy vychovávajú dieťa a z malého príjmu či dôchodku nedokážu vyžiť.

Na Slovensku je viditeľná aj etnická nerovnosť, napríklad pri rómskej etnicite, ale máme aj znevýhodnenie vo vzťahu k priestoru. Voláme to fenomén „zlých adries“. Je totiž rozdiel, či sa narodíte do časti obce či mesta so zlou infraštruktúrou a s kumuláciou sociálnych problémov. Veľkou otázkou je aj rodová nerovnosť.

Ďalšou z nerovností je takzvaný lookizmus, teda nerovnosť na základe vzhľadu. Ešte stále majú v spoločnosti lepšie postavenie tí, ktorí sa čo najviac približujú k ideálom krásy. Efekt vzhľadu má pritom jednoznačné ekonomické dôsledky. Keď sme „pekní“, rýchlejšie získame partnera či partnerku, ale aj prácu na pohovore.

Sociálne nerovnosti existujú v každej spoločnosti, neexistuje miesto, kde by neboli.

Predpokladám, že toľko nerovností prispieva aj k polarizácii v spoločnosti.

Ak časť spoločnosti vníma nerovnosť ako nespravodlivú, teda ako niečo, čo sa dá odstrániť, vtedy narastá aj polarizácia. Je to taký paradox. Vnímame to ako nespravodlivé, chceme, aby to štát riešil, ale na druhej strane stigmatizujeme obeť. Naša solidarita je podmienená. Sme ochotní dať, no len ľuďom, ktorí plnia nami zadané podmienky.

Máme nastavené spoločenské normy, vplyvom ktorých majú muži vyšší plat. Takže sa mužovi oplatí ísť do práce a žene zostať doma na materskej – to však nie je slobodné rozhodnutie.

Popritom však zabúdame, že nerovnosťami časti spoločnosti odriekame slobodu. Keď som chudobný, nemôžem si slobodne zvoliť, čo budú moje deti jesť alebo do akej školy ich dám. Nemám slobodnú voľbu v tom, ako si zariadim svoj život, keď sa stanem matkou alebo otcom, lebo tu máme nastavené nejaké spoločenské normy a štruktúry, vplyvom ktorých majú napríklad muži vyšší plat – takže mužovi sa oplatí ísť do práce a žene zostať doma a už to nie je o slobodnom rozhodnutí. Tlačí nás nutnosť naplniť očakávania živiteľa rodiny a strážkyne domáceho krbu.

Nie je to naša slobodná voľba, dotlačil nás do nej systém fungovania spoločnosti.

Z toho predsa nemôže benefitovať ani systém.

Nerád hovorím o ekonomických dôsledkoch, lebo je hrozné, že sociálne následky, ktoré som vymenoval, ako argument nestačia. Malo by záležať najmä na životoch ľudí.

Ak napríklad vyčleníme starších, ženy či etnické skupiny z trhu práce, tak na to doplatíme všetci. Využívanie ľudského potenciálu znamená obrovské ekonomické plus pre každú spoločnosť.

Prečo teda tolerujeme nerovný prístup?

Často sme ochotní privrieť zrak a zvoliť pštrosiu stratégiu – nás sa to netýka, dokonca obviňujeme samotné obete, zľahčujeme a ironizujeme ich ujmu. Aj dáta hovoria jasne – napríklad v dosiahnutí rodovej rovnosti sme dlhodobo podpriemerní. Z hľadiska Indexu rodovej rovnosti sme v rámci Európskej únie štvrtí od konca.

Všimla som si prieskum o polarizácii v spoločnosti, kde sa Slovákov a Sloveniek okrem iného pýtali, či súhlasia, že medzi mužmi a ženami na Slovensku je nerovnosť v neprospech žien a treba to zmeniť. Na téme rodovej nerovnosti sa zhodla väčšia časť spoločnosti.

Je to problém merateľný cez rôzne ukazovatele. Napríklad či majú ženy a muži rovnaké ekonomické prostriedky alebo ako je rozdelená platená a neplatená práca v domácnosti. Ako som spomínal, Slovensko je dlhodobo horšie, ako je priemer krajín EÚ.

Samotný pojem neplatená práca nám napovedá o probléme – s takouto formuláciou to totiž ľudia vnímajú ako menej dôležité. Neplatenú prácu častejšie vykonávajú ženy a takéto vnímanie sa na ne prenáša. Naopak, muž s platenou prácou je chápaný ako živiteľ a chlebodarca. Tieto postavenia nie sú rovnocenné. Rozdelenie neplatenej práce je jedna dimenzia rodovej rovnosti hodná skúmania, no aj platená práca má ďaleko od rovného postavenia.

Ženy na Slovensku majú o 16,6 % nižšie platy ako muži.
Rozdiel v dôchodkoch medzi mužmi a ženami je 10,7 % v neprospech žien.
(dáta za rok 2021)

Na Slovensku je napríklad prítomná nielen vertikálna nerovnosť, teda že vysoké manažérske posty zastávajú muži, ale aj horizontálna nerovnosť, teda horizontálna segregácia na trhu práce. To znamená, že istý typ práce zastávajú väčšinou iba muži alebo iba ženy. Napríklad na Slovensku máme väčšiu prevahu učiteliek, dentálnych hygieničiek, sestričiek a podobne. A to isté platí aj naopak, muži zastávajú istý typ povolaní.

V roku 2021 bolo na manažérskych postoch len 34,7 % žien.

Študentom často hovorím takýto príklad: Predstavte si kanceláriu, v ktorej je pracovný stôl, na ktorom je množstvo papierov. Keď poviem, že ide o stôl muža, napadne nám, že má chudák veľa práce. Žena je, naopak, bordelárka, ktorá si nestíha robiť svoju prácu. Muž nie je pri pracovnom stole? Asi išiel na nejaké dôležité stretnutie. Žena klebetí pri káve alebo si išla nakúpiť.

Tieto stereotypy sú zakorenené hlboko v nás a ženy musia v zamestnaní a na vyšších pozíciách neustále dokazovať, že na to majú.

Aj hudba môže byť hlasom spravodlivosti. Tieto piesne prispeli k rovnoprávnosti

Čím to je spôsobené? Vychádza to zo socializmu a z obdobia neslobody?

Nie, to určite nie. Počas socializmu sa vybojovali také veci, ktoré v západnej Európe trvali feministickému hnutiu výrazne dlhšie. Rodové stereotypy sú v nás kultúrne zakorenené a prejavujú sa v tradičnom vymedzení postavenia mužov a žien a zároveň v očakávaniach, ako bude medzi nimi vyzerať deľba práce vo verejnom aj v súkromnom priestore.

Súvisí to aj so spôsobom, akým vychovávame deti?

Určite áno. Od raného veku máme odlišné očakávania smerom k deťom odlišného pohlavia. Dokonca si dovolím povedať, že už v brušku, keď sa rodičia dozvedia pohlavie dieťaťa. Stačí, keď dieťa kopne – chlapcovi povieme, že kope ako futbalista, a dievčatku, že tancuje v brušku. Pritom je to rovnaký pohyb.

Takéto správanie potvrdzujú aj výskumy – ak máte chlapca, ľudia sa k nemu prihovárajú ako k silnému valibukovi, zatiaľ čo dievčatko je krásna a jemná bábika. Aj knihy a hračky nakupujeme a vyberáme rozdielne, podľa pohlavia.

Pociťujú nejaké znevýhodnenia aj muži?

Vo veľkej väčšine ide o znevýhodnenie žien. No medzi „mužské“ príklady patrí napríklad chápanie roly otca. Keď chce muž zostať na rodičovskej dovolenke, ešte stále nesie v spoločnosti stigmu, že je „pod papučou“ alebo že nedokáže zabezpečiť starostlivosť o dieťa či domácnosť ako matka a žena.

Vnímate však, že sa napriek tejto stigme zvyšuje záujem o otcovskú dovolenku?

Áno, no na Slovensku túto skutočnosť znepríjemňuje nastavenie verejných politík. Jednak vidíme odklad rodičovstva, ktorý zapríčiňuje ekonomická situácia, no na druhej strane je odchod matky zo zamestnania finančne výhodnejší. Často to nie je to slobodné, ale racionálne rozhodnutie.

Pomaličky však prichádza zmena. I keď ešte vždy muži hovoria o tom, že pomáhajú v domácnosti. Prečo hovoria o pomoci a nie o plnohodnotnom zapojení sa do výchovy, domácich prác, starostlivosti o chorých? Obaja partneri majú participovať rovnakým dielom, ak je to možné.

Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce.

Muž je obetavý, lebo pomáha, a ženu prirovnávame ku karieristke.

Áno, toto je jeden z najčastejších stereotypov. Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej a rodičovskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce. Napríklad ak majú 2-3 deti a sú 6 rokov mimo pracovného trhu, ide pri  nastavení našej spoločnosti o znevýhodňujúcu situáciu, ktorá sa často nedá dobehnúť. Prejavuje sa v nerovnostiach z hľadiska platu, možnostiach pracovného postupu, neskôr vo výške dôchodku a podobne.

Najlepší príklad je akademické prostredie. Je tu mnoho žien odborných asistentiek, no čoraz menej ich je docentiek či profesoriek, pretože počas rodičovskej dovolenky nepublikujú a nerobia výskum. Tie roky im chýbajú. Nie je to pravidlo, no je to silná forma nerovnosti.

Spoločnosť na ženy pozerá inak. Političiek sa v rozhovoroch často pýtajú, ako stíhajú svoju prácu a súčasne deti alebo domácnosť. V rozhovore s politikom som túto otázku nikdy nepočul.

Je to taký dvojaký meter. Asi by sa inak pozeralo na predsedníčku parlamentu, ktorá by mala 12 detí s rôznymi mužmi, a inak sa pozeráme na muža.

Áno, je to úplne odlišné. Žena má byť v jednom stabilnom vzťahu a viac partnerstiev, aj keď sériovo monogamných, by ju stigmatizovalo a v očiach verejnosti znevýhodnilo. V prípade muža je to dôkaz jeho sily, mužnosti a moci.

Vnímate v téme rodovej nerovnosti aj nejaké zlepšenie?

Samozrejme, keď si porovnáme len posledné 3 desaťročia, vidíme posun. Spoločenská klíma sa mení veľmi pomaly, ale mení sa. Začíname byť citlivejší na prejavy nespravodlivosti. Kým donedávna sme prejavy rodovej nerovnosti vnímali ako individuálny problém, dnes sa stáva problémom, ktorý riešime naprieč celou spoločnosťou. Citlivo reagujeme na prejavy domáceho násilia, sexuálneho obťažovania, na prejavy diskriminácie spojené s vekom, národnosťou, sexuálnou orientáciou. 

Rodová nerovnosť je tak hlboko v nás, že si to niekedy ani neuvedomujeme.

Rodová rovnosť je ideálny stav. V podstate to znamená, že si v živote môžem vyberať z možností bez obmedzenia, či som sa narodila ako žena alebo ako muž. Ak ste vo vzťahu, skúste porozmýšľať, kto vyberá film, keď idete do kina.

U čích priateľov oslavujete Silvestra? Rozprávali ste sa, kto zostane doma, keď dieťa ochorelo, alebo to bolo automaticky na partnerke? Kto sa postará o vašich zostarnutých rodičov? Kto spraví večeru, nakúpi, uprace, zoberie auto do opravy? Robíte neustále ústupky alebo komunikujete o týchto rozhodnutiach so svojou polovičkou?

Každý vzťah má svoje spôsoby fungovania, no nikto by nemal byť automaticky v nevýhode len pre svoje pohlavie.

doc. Roman Džambazovič

Docent Roman Džambazovič je sociológ a vedúci Katedry sociológie na FiF UK v Bratislave. Medzi hlavné oblasti jeho záujmu patria sociálne nerovnosti, sociálna stratifikácia a mobilita, rodina, intimita, sexualita, subkultúry mládeže aj dospievanie. O týchto témach napísal niekoľko kníh a množstvo vedeckých štúdií. Ako riešiteľ spolupracuje na mnohých vedeckých grantoch a projektoch.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac