Cestovateľka Veronika Šebová: Cestovanie vám otvorí oči ako nič iné

Viete si predstaviť rozpredať všetok majetok a prejsť celý svet? Cestovatelia z blogu MatoVeve have gone mad môžu byť inšpiráciou pre každého, kto má obavy vydať sa na cesty.

Autor Veronika Šeliga Pilátová

Foto Archív MatoVeve have gone mad

Dátum19. 6. 2019

Veronika Šebová a Maťo Grman tvoria pár nielen v súkromí, ale aj na cestách. Ich cieľom je precestovať celý svet, pričom svoje zážitky zdieľajú prostredníctvom blogu MatoVeve have gone mad. O tom, ako sa vydali do sveta, o prvotnom strachu i devízach cestovania, ale aj o tom, čomu by sa mali Slováci ešte priučiť, sme sa porozprávali s Veronikou, dynamickejšou časťou tejto veselej dvojice.

Chystáte sa do sveta? Aktivujte si inteligentné poistenie od O2, ktoré vám šetrí čas. Viac informácií

Vy dvaja ste pozitívnym príkladom toho, že človek nemusí zostať len pri rečiach, ale môže sa naozaj pobaliť a vydať do sveta. Čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu a kam smerovali vaše prvé kroky?

Precestovať celý svet bolo naším snom dávno predtým, ako sme sa vôbec stretli. Chceli sme všetko vidieť a zažiť, akurát sme na to nikdy nemali peniaze.

Pri najväčšom soľnom jazere Salar de Uyuni v Bolívii

Vďaka programu celoživotného vzdelávania EÚ Leonardo da Vinci sme však dostali možnosť vycestovať a získať zahraničnú prax. Po dvoch rokoch v Írsku sme mali čo to našetrené a boli sme pripravení začať veľkú cestu okolo sveta. Naše prvé kroky viedli do Austrálie.

Čomu ste sa venovali predtým, ako ste sa vybrali do sveta?

Maťo mal stále angažmán v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka. Ja som dokončila manažment na Univerzite Komenského a zároveň som pracovala ako personálny konzultant. Vtedy sme mali pocit, že odchodom zo Slovenska si ničíme kariéru a zahadzujeme roky strávené štúdiom. Dnes vieme, že to bola najlepšia investícia nášho života.

Obaja sme zmenili smerovanie. Z herca sa stal režisér, ktorý rozbehol vlastnú produkčnú spoločnosť. Z personalistky sa stala obchodná riaditeľka v softvérovej spoločnosti.

V bolívijskej bani Potosí, stopovanie v Argentíne

V Austrálii nikoho nezaujímal náš pôvod, náš prízvuk alebo naše vierovyznanie. Zaujímalo ich iba to, čo dokážeme a či sme dobrí ľudia. Bola to pre nás riadna facka, ale v tom najlepšom zmysle slova.

Na cestách ste už 12 rokov. Nikdy ste nemali nutkanie vrátiť sa domov?

Jasné. Odišli sme krátko po výške, naše spomienky na život na Slovensku sa spájajú s bezstarostnými rokmi na intrákoch v Bratislave, kde sme zažili najväčšiu zábavu. Len doma máme kamarátov, s ktorými sme vyrastali, ktorí majú rovnaký zmysel pre humor ako my a narodili sa v Československu. To už nikde inde nenájdeme.

Vtedy sme mali pocit, že odchodom zo Slovenska si ničíme kariéru a zahadzujeme roky strávené štúdiom. Dnes vieme, že to bola najlepšia investícia nášho života.

Napriek tomu ale cítime, že pobyt v Austrálii alebo teraz na cestách nám dáva stále viac ako nalinajkovaný život, ktorý od nás možno očakáva spoločnosť.

Čo by ste poradili tým, ktorí sa boja vycestovať?

Prestaňte pozerať televíziu, počúvať senzácie vyvolávajúce správy a zapnite kritické myslenie. Na každú negatívnu situáciu vo svete existujú tisíce pozitívnych, o ktorých nikto nepíše. Keby sme počúvali všetky dobre mienené rady od kamarátov, ktorí v krajinách ako Kolumbia, Bolívia, Nikaragua, India či Turecko nikdy neboli, tak by sme sa báli vystrčiť nohy z domu.

Ľudia vo svete sú rovnakí ako doma a v drvivej väčšine aj naozaj skvelí. Úsmevom sa dorozumiete všade na cestách a cestovanie vám otvorí oči ako nič iné.

Prečo ste sa rozhodli zakotviť na dlhší čas práve v Austrálii?

Nerozhodli, Austrália nás opantala. Mali sme zostať rok a bolo z toho osem. V Austrálii sme zažili pravý prímorský život, darilo sa nám kariérne, dostali sme nenormálne pracovné príležitosti.

Národný park Torotoro v Bolívii

Po ôsmich rokoch zabehnutého života v Austrálii ste však všetko predali a rozhodli ste sa cestovať. Aj názov vášho blogu MatoVeve have gone mad (Maťo a Veve sa zbláznili) odkazuje na to, že vaše rozhodnutie bolo takpovediac bláznivé. Nemali ste strach?

Samozrejme. Všetko, čo sme získali a vybudovali, sme predali, rozdali alebo darovali na charitu. Bol to brutálny stres, ale stálo to za to. Opäť raz sme sami sebe dokázali, že nie je problém zbaliť sa, odísť a začať niekde inde odznova.

Z čoho žijete na cestách?

Na cestu sme sa pripravovali zopár rokov, našetrili sme a investovali tak, aby nám financie vydržali čo najdlhšie. Okrem toho počas ciest využívame Maťove filmárske a moje predajné zručnosti.

V Austrálii nikoho nezaujímal náš pôvod, náš prízvuk alebo naše vierovyznanie. Zaujímalo ich iba to, čo dokážeme a či sme dobrí ľudia. Bola to pre nás riadna facka, ale v tom najlepšom zmysle slova.

Vďaka tomu sme mali zopár zaujímavých kolaborácií, napríklad s jogovými centrami v Brazílii, luxusnými hotelmi v Nikaragui, turistickými agentúrami aj školami. Cestujeme ako také malé pojazdné filmárske štúdio. Vláčime aspoň 10 kg techniky vrátane dronu, profesionálnej kamery, laptopu a podvodnej kamery.

Dôležité je tiež poznamenať, že život na ceste je často omnoho lacnejší ako bežný život doma. Naše náklady enormne klesli, odkedy nechodíme do práce. (smiech)

Čítajte aj: 14 šikovných rád, vďaka ktorým si cestovanie užijete ešte viac

Myslíte počas ciest aj na bezpečnosť? Máte poistenie v prípade nehôd či nečakaných udalostí?

Sme tzv. zodpovední pankáči a cestovné poistenie máme vždy. Problémy s bezpečnosťou sme nikdy nemali, ale je pravda, že zbytočne nedráždime. Nenosíme šperky a malý ruksak s cennosťami (laptop, pas a telefón) nepustíme z rúk. Úplná normálka. Svet je parádne miesto plné skvelých ľudí.

Hostitelia, u ktorých Veronika a Maťo nocovali pri jazere Titikaka

Lagúna 69 v Peru

Rozhovor realizujeme v júni, keď na Slovensku zasiahli horúčavy. Kde sa aktuálne nachádzate vy a kam smerujú vaše kroky?

Práve sme sa po šiestich mesiacoch vrátili z Latinskej Ameriky. Ešte stále máme vo vlasoch prach z Guatemaly. Leto plánujeme stráviť v Európe. Najväčšia „pecka“ bude cyklotrip z Amsterdamu do Bratislavy spolu s naším novým miláčikom – s 1,5-ročnou sučkou minijazvečíka menom Eli, ktorú sme si práve adoptovali.

Cestovateľských blogov je aj u nás pomerne dosť, čím sa podľa vás líši ten váš od zvyšných? Aké s ním máte ďalšie plány?

Píšeme pre tzv. pomalých cestovateľov, ktorí majú čas miesto si vychutnať a spoznať ho, ktorí investujú svoj čas a nielen odfajknú miesto na zozname.

Máme obrovský potenciál a, chvalabohu, aj kopu mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť každodennú slovenskú realitu. Doma nám však chýba ľudskosť, súcit a porozumenie.

Líšime sa tým, že kombinujeme Maťove cestovateľské videá a vlogy s mojimi radami, ako si cesty naplánovať bez organizovaných zájazdov. A veľký dôraz kladieme na mapovanie jedla.

Ste spolu 24 hodín 7 dní v týždni, čo nemusí byť vždy jednoduché. Máte nejaké rady, ako to zvládnuť a nezblázniť sa?

My sa aj po 14 spoločných rokoch strašne ľúbime a máme veľkú chuť za náš vzťah bojovať v akejkoľvek situácii. Robíme kompromisy, hlavne čo sa aktivít a celkovej rýchlosti cestovania týka.

Máte množstvo skúseností s tým, čo majú inde a ako to funguje za hranicami Slovenska. Čo majú vo svete a u nás to chýba?

More? Dobré služby? Akceptáciu rozdielov? Radšej sa spýtajme, čo máme doma my a inde to nemajú.

Na púšti v Bolívii

Máme obrovský potenciál a chvalabohu aj kopu mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť každodennú slovenskú realitu a to je paráda. Doma nám ale chýba ľudskosť, súcit a porozumenie.

Vo svete ste to všetko našli?

Použijem príklad. Keď v Južnej alebo Strednej Amerike sedíte v autobuse tzv. chicken bus a šofér uvidí pri ceste mimo zastávky babku, bez váhania zastaví a odvezie ju tých 500 m, ktoré majú na spoločnej trase. Ani mu nenapadne vypýtať si peniaze. Jednoducho pomôže, lebo je to ľudské a robí to automaticky 30-krát za deň.

Chceli by sme, aby sa ľudskosť a záujem jeden o druhého vrátili do každodenného života u nás tak, ako to vidíme všade vo svete. Bez rozdielu príjmov, vierovyznania alebo sociálneho statusu.

Chystáte sa na cesty mimo Slovenska? Šikovnú vychytávku predstavuje O2 Cestovná poistka. Prvé inteligentné cestovné poistenie sa vám automaticky aktivuje vždy, keď prekročíte hranice, a vy vďaka nemu máte o starosť menej a šetríte svoj čas. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/sluzby-a-podpora/o2-cestovna-poistka.

Veronika Šebová a Maťo Grman

Tvoria pár už 14 rokov. Po dvoch spoločných rokoch na Slovensku sa rozhodli vycestovať najskôr na stáž do Írska a následne do Austrálie. U protinožcov sa im páčilo a darilo natoľko, že sa tam usadili. Po ôsmich rokoch sa rozhodli všetko predať a pokračovať v plnení si sna – precestovať svet. Svoje zážitky z ciest doplnené radami a videami zdieľajú prostredníctvom blogu MatoVeve have gone mad.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum20. 5. 2026

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
ako v japončine mizne ego,
prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka.

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“.

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru.

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje.

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami.

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál.

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech).

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie.

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať.

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu.

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze.

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší.

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta.

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry?

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť.

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.

Páčil sa vám článok?

Vtedy sme mali pocit, že odchodom zo Slovenska si ničíme kariéru a zahadzujeme roky strávené štúdiom. Dnes vieme, že to bola najlepšia investícia nášho života.

V Austrálii nikoho nezaujímal náš pôvod, náš prízvuk alebo naše vierovyznanie. Zaujímalo ich iba to, čo dokážeme a či sme dobrí ľudia. Bola to pre nás riadna facka, ale v tom najlepšom zmysle slova.

Máme obrovský potenciál a, chvalabohu, aj kopu mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť každodennú slovenskú realitu. Doma nám však chýba ľudskosť, súcit a porozumenie.

Veronika Šebová a Maťo Grman

Mohlo by vás zaujímať

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

Už 10 rokov prinášame rozhovory a témy, ktoré pomáhajú lepšie porozumieť svetu okolo nás

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Japonské skryté poklady

Onsen ako rituál duše

Trasy pre hľadačov ticha

Mohlo by vás zaujímať

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

Už 10 rokov prinášame rozhovory a témy, ktoré pomáhajú lepšie porozumieť svetu okolo nás