Cestovateľka Veronika Šebová: Cestovanie vám otvorí oči ako nič iné

Viete si predstaviť rozpredať všetok majetok a prejsť celý svet? Cestovatelia z blogu MatoVeve have gone mad môžu byť inšpiráciou pre každého, kto má obavy vydať sa na cesty.

Autor Veronika Šeliga Pilátová

Foto Archív MatoVeve have gone mad

Dátum19. 6. 2019

Veronika Šebová a Maťo Grman tvoria pár nielen v súkromí, ale aj na cestách. Ich cieľom je precestovať celý svet, pričom svoje zážitky zdieľajú prostredníctvom blogu MatoVeve have gone mad. O tom, ako sa vydali do sveta, o prvotnom strachu i devízach cestovania, ale aj o tom, čomu by sa mali Slováci ešte priučiť, sme sa porozprávali s Veronikou, dynamickejšou časťou tejto veselej dvojice.

Chystáte sa do sveta? Aktivujte si inteligentné poistenie od O2, ktoré vám šetrí čas. Viac informácií

Vy dvaja ste pozitívnym príkladom toho, že človek nemusí zostať len pri rečiach, ale môže sa naozaj pobaliť a vydať do sveta. Čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu a kam smerovali vaše prvé kroky?

Precestovať celý svet bolo naším snom dávno predtým, ako sme sa vôbec stretli. Chceli sme všetko vidieť a zažiť, akurát sme na to nikdy nemali peniaze.

Pri najväčšom soľnom jazere Salar de Uyuni v Bolívii

Vďaka programu celoživotného vzdelávania EÚ Leonardo da Vinci sme však dostali možnosť vycestovať a získať zahraničnú prax. Po dvoch rokoch v Írsku sme mali čo to našetrené a boli sme pripravení začať veľkú cestu okolo sveta. Naše prvé kroky viedli do Austrálie.

Čomu ste sa venovali predtým, ako ste sa vybrali do sveta?

Maťo mal stále angažmán v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka. Ja som dokončila manažment na Univerzite Komenského a zároveň som pracovala ako personálny konzultant. Vtedy sme mali pocit, že odchodom zo Slovenska si ničíme kariéru a zahadzujeme roky strávené štúdiom. Dnes vieme, že to bola najlepšia investícia nášho života.

Obaja sme zmenili smerovanie. Z herca sa stal režisér, ktorý rozbehol vlastnú produkčnú spoločnosť. Z personalistky sa stala obchodná riaditeľka v softvérovej spoločnosti.

V bolívijskej bani Potosí, stopovanie v Argentíne

V Austrálii nikoho nezaujímal náš pôvod, náš prízvuk alebo naše vierovyznanie. Zaujímalo ich iba to, čo dokážeme a či sme dobrí ľudia. Bola to pre nás riadna facka, ale v tom najlepšom zmysle slova.

Na cestách ste už 12 rokov. Nikdy ste nemali nutkanie vrátiť sa domov?

Jasné. Odišli sme krátko po výške, naše spomienky na život na Slovensku sa spájajú s bezstarostnými rokmi na intrákoch v Bratislave, kde sme zažili najväčšiu zábavu. Len doma máme kamarátov, s ktorými sme vyrastali, ktorí majú rovnaký zmysel pre humor ako my a narodili sa v Československu. To už nikde inde nenájdeme.

Vtedy sme mali pocit, že odchodom zo Slovenska si ničíme kariéru a zahadzujeme roky strávené štúdiom. Dnes vieme, že to bola najlepšia investícia nášho života.

Napriek tomu ale cítime, že pobyt v Austrálii alebo teraz na cestách nám dáva stále viac ako nalinajkovaný život, ktorý od nás možno očakáva spoločnosť.

Čo by ste poradili tým, ktorí sa boja vycestovať?

Prestaňte pozerať televíziu, počúvať senzácie vyvolávajúce správy a zapnite kritické myslenie. Na každú negatívnu situáciu vo svete existujú tisíce pozitívnych, o ktorých nikto nepíše. Keby sme počúvali všetky dobre mienené rady od kamarátov, ktorí v krajinách ako Kolumbia, Bolívia, Nikaragua, India či Turecko nikdy neboli, tak by sme sa báli vystrčiť nohy z domu.

Ľudia vo svete sú rovnakí ako doma a v drvivej väčšine aj naozaj skvelí. Úsmevom sa dorozumiete všade na cestách a cestovanie vám otvorí oči ako nič iné.

Prečo ste sa rozhodli zakotviť na dlhší čas práve v Austrálii?

Nerozhodli, Austrália nás opantala. Mali sme zostať rok a bolo z toho osem. V Austrálii sme zažili pravý prímorský život, darilo sa nám kariérne, dostali sme nenormálne pracovné príležitosti.

Národný park Torotoro v Bolívii

Po ôsmich rokoch zabehnutého života v Austrálii ste však všetko predali a rozhodli ste sa cestovať. Aj názov vášho blogu MatoVeve have gone mad (Maťo a Veve sa zbláznili) odkazuje na to, že vaše rozhodnutie bolo takpovediac bláznivé. Nemali ste strach?

Samozrejme. Všetko, čo sme získali a vybudovali, sme predali, rozdali alebo darovali na charitu. Bol to brutálny stres, ale stálo to za to. Opäť raz sme sami sebe dokázali, že nie je problém zbaliť sa, odísť a začať niekde inde odznova.

Z čoho žijete na cestách?

Na cestu sme sa pripravovali zopár rokov, našetrili sme a investovali tak, aby nám financie vydržali čo najdlhšie. Okrem toho počas ciest využívame Maťove filmárske a moje predajné zručnosti.

V Austrálii nikoho nezaujímal náš pôvod, náš prízvuk alebo naše vierovyznanie. Zaujímalo ich iba to, čo dokážeme a či sme dobrí ľudia. Bola to pre nás riadna facka, ale v tom najlepšom zmysle slova.

Vďaka tomu sme mali zopár zaujímavých kolaborácií, napríklad s jogovými centrami v Brazílii, luxusnými hotelmi v Nikaragui, turistickými agentúrami aj školami. Cestujeme ako také malé pojazdné filmárske štúdio. Vláčime aspoň 10 kg techniky vrátane dronu, profesionálnej kamery, laptopu a podvodnej kamery.

Dôležité je tiež poznamenať, že život na ceste je často omnoho lacnejší ako bežný život doma. Naše náklady enormne klesli, odkedy nechodíme do práce. (smiech)

Čítajte aj: 14 šikovných rád, vďaka ktorým si cestovanie užijete ešte viac

Myslíte počas ciest aj na bezpečnosť? Máte poistenie v prípade nehôd či nečakaných udalostí?

Sme tzv. zodpovední pankáči a cestovné poistenie máme vždy. Problémy s bezpečnosťou sme nikdy nemali, ale je pravda, že zbytočne nedráždime. Nenosíme šperky a malý ruksak s cennosťami (laptop, pas a telefón) nepustíme z rúk. Úplná normálka. Svet je parádne miesto plné skvelých ľudí.

Hostitelia, u ktorých Veronika a Maťo nocovali pri jazere Titikaka

Lagúna 69 v Peru

Rozhovor realizujeme v júni, keď na Slovensku zasiahli horúčavy. Kde sa aktuálne nachádzate vy a kam smerujú vaše kroky?

Práve sme sa po šiestich mesiacoch vrátili z Latinskej Ameriky. Ešte stále máme vo vlasoch prach z Guatemaly. Leto plánujeme stráviť v Európe. Najväčšia „pecka“ bude cyklotrip z Amsterdamu do Bratislavy spolu s naším novým miláčikom – s 1,5-ročnou sučkou minijazvečíka menom Eli, ktorú sme si práve adoptovali.

Cestovateľských blogov je aj u nás pomerne dosť, čím sa podľa vás líši ten váš od zvyšných? Aké s ním máte ďalšie plány?

Píšeme pre tzv. pomalých cestovateľov, ktorí majú čas miesto si vychutnať a spoznať ho, ktorí investujú svoj čas a nielen odfajknú miesto na zozname.

Máme obrovský potenciál a, chvalabohu, aj kopu mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť každodennú slovenskú realitu. Doma nám však chýba ľudskosť, súcit a porozumenie.

Líšime sa tým, že kombinujeme Maťove cestovateľské videá a vlogy s mojimi radami, ako si cesty naplánovať bez organizovaných zájazdov. A veľký dôraz kladieme na mapovanie jedla.

Ste spolu 24 hodín 7 dní v týždni, čo nemusí byť vždy jednoduché. Máte nejaké rady, ako to zvládnuť a nezblázniť sa?

My sa aj po 14 spoločných rokoch strašne ľúbime a máme veľkú chuť za náš vzťah bojovať v akejkoľvek situácii. Robíme kompromisy, hlavne čo sa aktivít a celkovej rýchlosti cestovania týka.

Máte množstvo skúseností s tým, čo majú inde a ako to funguje za hranicami Slovenska. Čo majú vo svete a u nás to chýba?

More? Dobré služby? Akceptáciu rozdielov? Radšej sa spýtajme, čo máme doma my a inde to nemajú.

Na púšti v Bolívii

Máme obrovský potenciál a chvalabohu aj kopu mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť každodennú slovenskú realitu a to je paráda. Doma nám ale chýba ľudskosť, súcit a porozumenie.

Vo svete ste to všetko našli?

Použijem príklad. Keď v Južnej alebo Strednej Amerike sedíte v autobuse tzv. chicken bus a šofér uvidí pri ceste mimo zastávky babku, bez váhania zastaví a odvezie ju tých 500 m, ktoré majú na spoločnej trase. Ani mu nenapadne vypýtať si peniaze. Jednoducho pomôže, lebo je to ľudské a robí to automaticky 30-krát za deň.

Chceli by sme, aby sa ľudskosť a záujem jeden o druhého vrátili do každodenného života u nás tak, ako to vidíme všade vo svete. Bez rozdielu príjmov, vierovyznania alebo sociálneho statusu.

Chystáte sa na cesty mimo Slovenska? Šikovnú vychytávku predstavuje O2 Cestovná poistka. Prvé inteligentné cestovné poistenie sa vám automaticky aktivuje vždy, keď prekročíte hranice, a vy vďaka nemu máte o starosť menej a šetríte svoj čas. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/sluzby-a-podpora/o2-cestovna-poistka.

Veronika Šebová a Maťo Grman

Tvoria pár už 14 rokov. Po dvoch spoločných rokoch na Slovensku sa rozhodli vycestovať najskôr na stáž do Írska a následne do Austrálie. U protinožcov sa im páčilo a darilo natoľko, že sa tam usadili. Po ôsmich rokoch sa rozhodli všetko predať a pokračovať v plnení si sna – precestovať svet. Svoje zážitky z ciest doplnené radami a videami zdieľajú prostredníctvom blogu MatoVeve have gone mad.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalova

Dátum14. 11. 2025

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením. Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.

Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.

Páčil sa vám článok?

Vtedy sme mali pocit, že odchodom zo Slovenska si ničíme kariéru a zahadzujeme roky strávené štúdiom. Dnes vieme, že to bola najlepšia investícia nášho života.

V Austrálii nikoho nezaujímal náš pôvod, náš prízvuk alebo naše vierovyznanie. Zaujímalo ich iba to, čo dokážeme a či sme dobrí ľudia. Bola to pre nás riadna facka, ale v tom najlepšom zmysle slova.

Máme obrovský potenciál a, chvalabohu, aj kopu mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť každodennú slovenskú realitu. Doma nám však chýba ľudskosť, súcit a porozumenie.

Veronika Šebová a Maťo Grman

Mohlo by vás zaujímať

Šport vás naučí nevzdávať sa a stále bojovať, hovorí fyzioterapeut Dávid Líška. Napriek tomu treba vedieť, kedy poľaviť, aby sme sa vyhli zraneniam

Psychológ Michal Božík: Keď sme unavení, nehľadáme oddych, ale únik. Telefón sa vtedy zdá ako najlepší spôsob na vypnutie

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Odborníčky na verejné priestory Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, ako takéto „tretie miesta“ rozhodujú o kvalite nášho života

Martin Macharik

Mohlo by vás zaujímať

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Odborníčky na verejné priestory Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, ako takéto „tretie miesta“ rozhodujú o kvalite nášho života

Z košického sídliska Ťahanovce až na olympijské pódium. Richard Tury ukazuje, že skejtbording nie je len o víťazstvách, ale hlavne o vytrvalosti, komunite a radosti

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka