Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Cestovateľka Veronika Šebová: Cestovanie vám otvorí oči ako nič iné

Viete si predstaviť rozpredať všetok majetok a prejsť celý svet? Cestovatelia z blogu MatoVeve have gone mad môžu byť inšpiráciou pre každého, kto má obavy vydať sa na cesty.

Veronika Šebová a Maťo Grman tvoria pár nielen v súkromí, ale aj na cestách. Ich cieľom je precestovať celý svet, pričom svoje zážitky zdieľajú prostredníctvom blogu MatoVeve have gone mad. O tom, ako sa vydali do sveta, o prvotnom strachu i devízach cestovania, ale aj o tom, čomu by sa mali Slováci ešte priučiť, sme sa porozprávali s Veronikou, dynamickejšou časťou tejto veselej dvojice.

Chystáte sa do sveta? Aktivujte si inteligentné poistenie od O2, ktoré vám šetrí čas. Viac informácií

Vy dvaja ste pozitívnym príkladom toho, že človek nemusí zostať len pri rečiach, ale môže sa naozaj pobaliť a vydať do sveta. Čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu a kam smerovali vaše prvé kroky?

Precestovať celý svet bolo naším snom dávno predtým, ako sme sa vôbec stretli. Chceli sme všetko vidieť a zažiť, akurát sme na to nikdy nemali peniaze.

Pri najväčšom soľnom jazere Salar de Uyuni v Bolívii

Vďaka programu celoživotného vzdelávania EÚ Leonardo da Vinci sme však dostali možnosť vycestovať a získať zahraničnú prax. Po dvoch rokoch v Írsku sme mali čo to našetrené a boli sme pripravení začať veľkú cestu okolo sveta. Naše prvé kroky viedli do Austrálie.

Čomu ste sa venovali predtým, ako ste sa vybrali do sveta?

Maťo mal stále angažmán v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka. Ja som dokončila manažment na Univerzite Komenského a zároveň som pracovala ako personálny konzultant. Vtedy sme mali pocit, že odchodom zo Slovenska si ničíme kariéru a zahadzujeme roky strávené štúdiom. Dnes vieme, že to bola najlepšia investícia nášho života.

Obaja sme zmenili smerovanie. Z herca sa stal režisér, ktorý rozbehol vlastnú produkčnú spoločnosť. Z personalistky sa stala obchodná riaditeľka v softvérovej spoločnosti.

V bolívijskej bani Potosí, stopovanie v Argentíne

V Austrálii nikoho nezaujímal náš pôvod, náš prízvuk alebo naše vierovyznanie. Zaujímalo ich iba to, čo dokážeme a či sme dobrí ľudia. Bola to pre nás riadna facka, ale v tom najlepšom zmysle slova.

Na cestách ste už 12 rokov. Nikdy ste nemali nutkanie vrátiť sa domov?

Jasné. Odišli sme krátko po výške, naše spomienky na život na Slovensku sa spájajú s bezstarostnými rokmi na intrákoch v Bratislave, kde sme zažili najväčšiu zábavu. Len doma máme kamarátov, s ktorými sme vyrastali, ktorí majú rovnaký zmysel pre humor ako my a narodili sa v Československu. To už nikde inde nenájdeme.

Vtedy sme mali pocit, že odchodom zo Slovenska si ničíme kariéru a zahadzujeme roky strávené štúdiom. Dnes vieme, že to bola najlepšia investícia nášho života.

Napriek tomu ale cítime, že pobyt v Austrálii alebo teraz na cestách nám dáva stále viac ako nalinajkovaný život, ktorý od nás možno očakáva spoločnosť.

Čo by ste poradili tým, ktorí sa boja vycestovať?

Prestaňte pozerať televíziu, počúvať senzácie vyvolávajúce správy a zapnite kritické myslenie. Na každú negatívnu situáciu vo svete existujú tisíce pozitívnych, o ktorých nikto nepíše. Keby sme počúvali všetky dobre mienené rady od kamarátov, ktorí v krajinách ako Kolumbia, Bolívia, Nikaragua, India či Turecko nikdy neboli, tak by sme sa báli vystrčiť nohy z domu.

Tento obsah nemôžeme zobraziť bez Vášho súhlasu s marketingovými cookies. Nastavenia cookies

Ľudia vo svete sú rovnakí ako doma a v drvivej väčšine aj naozaj skvelí. Úsmevom sa dorozumiete všade na cestách a cestovanie vám otvorí oči ako nič iné.

Prečo ste sa rozhodli zakotviť na dlhší čas práve v Austrálii?

Nerozhodli, Austrália nás opantala. Mali sme zostať rok a bolo z toho osem. V Austrálii sme zažili pravý prímorský život, darilo sa nám kariérne, dostali sme nenormálne pracovné príležitosti.

Národný park Torotoro v Bolívii

Po ôsmich rokoch zabehnutého života v Austrálii ste však všetko predali a rozhodli ste sa cestovať. Aj názov vášho blogu MatoVeve have gone mad (Maťo a Veve sa zbláznili) odkazuje na to, že vaše rozhodnutie bolo takpovediac bláznivé. Nemali ste strach?

Samozrejme. Všetko, čo sme získali a vybudovali, sme predali, rozdali alebo darovali na charitu. Bol to brutálny stres, ale stálo to za to. Opäť raz sme sami sebe dokázali, že nie je problém zbaliť sa, odísť a začať niekde inde odznova.

Z čoho žijete na cestách?

Na cestu sme sa pripravovali zopár rokov, našetrili sme a investovali tak, aby nám financie vydržali čo najdlhšie. Okrem toho počas ciest využívame Maťove filmárske a moje predajné zručnosti.

V Austrálii nikoho nezaujímal náš pôvod, náš prízvuk alebo naše vierovyznanie. Zaujímalo ich iba to, čo dokážeme a či sme dobrí ľudia. Bola to pre nás riadna facka, ale v tom najlepšom zmysle slova.

Vďaka tomu sme mali zopár zaujímavých kolaborácií, napríklad s jogovými centrami v Brazílii, luxusnými hotelmi v Nikaragui, turistickými agentúrami aj školami. Cestujeme ako také malé pojazdné filmárske štúdio. Vláčime aspoň 10 kg techniky vrátane dronu, profesionálnej kamery, laptopu a podvodnej kamery.

Dôležité je tiež poznamenať, že život na ceste je často omnoho lacnejší ako bežný život doma. Naše náklady enormne klesli, odkedy nechodíme do práce. (smiech)

Čítajte aj: 14 šikovných rád, vďaka ktorým si cestovanie užijete ešte viac

Myslíte počas ciest aj na bezpečnosť? Máte poistenie v prípade nehôd či nečakaných udalostí?

Sme tzv. zodpovední pankáči a cestovné poistenie máme vždy. Problémy s bezpečnosťou sme nikdy nemali, ale je pravda, že zbytočne nedráždime. Nenosíme šperky a malý ruksak s cennosťami (laptop, pas a telefón) nepustíme z rúk. Úplná normálka. Svet je parádne miesto plné skvelých ľudí.

Hostitelia, u ktorých Veronika a Maťo nocovali pri jazere Titikaka

Lagúna 69 v Peru

Rozhovor realizujeme v júni, keď na Slovensku zasiahli horúčavy. Kde sa aktuálne nachádzate vy a kam smerujú vaše kroky?

Práve sme sa po šiestich mesiacoch vrátili z Latinskej Ameriky. Ešte stále máme vo vlasoch prach z Guatemaly. Leto plánujeme stráviť v Európe. Najväčšia „pecka“ bude cyklotrip z Amsterdamu do Bratislavy spolu s naším novým miláčikom – s 1,5-ročnou sučkou minijazvečíka menom Eli, ktorú sme si práve adoptovali.

Cestovateľských blogov je aj u nás pomerne dosť, čím sa podľa vás líši ten váš od zvyšných? Aké s ním máte ďalšie plány?

Píšeme pre tzv. pomalých cestovateľov, ktorí majú čas miesto si vychutnať a spoznať ho, ktorí investujú svoj čas a nielen odfajknú miesto na zozname.

Máme obrovský potenciál a, chvalabohu, aj kopu mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť každodennú slovenskú realitu. Doma nám však chýba ľudskosť, súcit a porozumenie.

Líšime sa tým, že kombinujeme Maťove cestovateľské videá a vlogy s mojimi radami, ako si cesty naplánovať bez organizovaných zájazdov. A veľký dôraz kladieme na mapovanie jedla.

Ste spolu 24 hodín 7 dní v týždni, čo nemusí byť vždy jednoduché. Máte nejaké rady, ako to zvládnuť a nezblázniť sa?

My sa aj po 14 spoločných rokoch strašne ľúbime a máme veľkú chuť za náš vzťah bojovať v akejkoľvek situácii. Robíme kompromisy, hlavne čo sa aktivít a celkovej rýchlosti cestovania týka.

Máte množstvo skúseností s tým, čo majú inde a ako to funguje za hranicami Slovenska. Čo majú vo svete a u nás to chýba?

More? Dobré služby? Akceptáciu rozdielov? Radšej sa spýtajme, čo máme doma my a inde to nemajú.

Na púšti v Bolívii

Máme obrovský potenciál a chvalabohu aj kopu mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť každodennú slovenskú realitu a to je paráda. Doma nám ale chýba ľudskosť, súcit a porozumenie.

Vo svete ste to všetko našli?

Použijem príklad. Keď v Južnej alebo Strednej Amerike sedíte v autobuse tzv. chicken bus a šofér uvidí pri ceste mimo zastávky babku, bez váhania zastaví a odvezie ju tých 500 m, ktoré majú na spoločnej trase. Ani mu nenapadne vypýtať si peniaze. Jednoducho pomôže, lebo je to ľudské a robí to automaticky 30-krát za deň.

Chceli by sme, aby sa ľudskosť a záujem jeden o druhého vrátili do každodenného života u nás tak, ako to vidíme všade vo svete. Bez rozdielu príjmov, vierovyznania alebo sociálneho statusu.


Chystáte sa na cesty mimo Slovenska? Šikovnú vychytávku predstavuje O2 Cestovná poistka. Prvé inteligentné cestovné poistenie sa vám automaticky aktivuje vždy, keď prekročíte hranice, a vy vďaka nemu máte o starosť menej a šetríte svoj čas. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/sluzby-a-podpora/o2-cestovna-poistka.

banner, O2 Cestovna poistka, O2

Veronika Šebová a Maťo Grman

Tvoria pár už 14 rokov. Po dvoch spoločných rokoch na Slovensku sa rozhodli vycestovať najskôr na stáž do Írska a následne do Austrálie. U protinožcov sa im páčilo a darilo natoľko, že sa tam usadili. Po ôsmich rokoch sa rozhodli všetko predať a pokračovať v plnení si sna – precestovať svet. Svoje zážitky z ciest doplnené radami a videami zdieľajú prostredníctvom blogu MatoVeve have gone mad.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Predsudky často vznikajú jednoducho preto, že sa nepoznáme. Učiteľ Michal hovorí, ako pomohol deťom z Bratislavy a rómskej komunity nájsť si k sebe cestu

Nech už sa dieťa narodilo kdekoľvek, každé z nich túži najmä po tom, aby bolo prijaté a milované.

Učiteľ Michal Sivák učil na košickom Luníku IX aj v bratislavskej škole pre nadané deti. V oboch prostrediach presadzoval rovnaký prístup: každé dieťa si zaslúži prijatie bez ohľadu na pôvod či spoločenské postavenie. Svojich žiakov dokonca vzal do rómskej komunity v Plaveckom Štvrtku, aby im pomohol prekonať predsudky. Za svoju prácu získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.

Omamy v rómskych komunitách sprevádzajú rodiny s deťmi a pomáhajú im vytvoriť lepší štart do života. Spoznajte príbeh omamy Maťky a jej mentorky Ľubky. 

Učil si na súkromnej bratislavskej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním a predtým aj na Luníku IX. Čím boli pre teba tieto skúsenosti rozdielne?

Na Luníku IX chýbalo materiálne vybavenie. To je podľa mňa jediná vec, ktorá deti z týchto dvoch svetov odlišuje.

Inak sú to bežné deti s rovnakými potrebami – či pochádzajú z Luníka IX, alebo z bratislavskej smotánky. Majú podobné túžby aj sny.

Aj môj prístup k nim bol preto rovnaký. Nikdy som nevnímal nadané deti ako deti prvej kategórie a tie z Luníka IX ako deti druhej kategórie.

Pri nadaných deťoch som skôr narážal na predsudky a stereotypy, ktoré si prinášali z domu od rodičov. A rovnako aj rómske deti mali predsudky voči nerómskym, pretože ich nepoznali. Bolo medzi nimi vzájomné neporozumenie, lebo sa dovtedy jednoducho nestretli.

Pokoj, ktorý by som raz chcel mať aj vo svojom živote, nachádzam práve v hodnotách, ktoré mi odovzdali moji starí rodičia. A podobne to vnímam aj pri dnešných mladých. 

Snažil si sa tieto predsudky zbúrať? Ako?

Určite áno. Napríklad som zobral svojich nerómskych žiakov do Plaveckého Štvrtka, aby sa prvýkrát stretli s rómskymi deťmi. Nešlo mi o to, aby si len povedali, že spoznali Róma.

Chcel som, aby zažili, že je to úplne bežný človek ako každý iný. Spoločne sa učili, trávili čas a zrazu všetky predsudky zmizli. V tej chvíli zhodili akékoľvek masky, statusy a nálepky.

Dá sa aj na základe toho povedať, že deti potrebujú predovšetkým cítiť, že sú prijaté?

Áno. Potreba byť prijatý a pochopený je podľa mňa úplný základ. No ešte dôležitejší je pocit, že som milovaný. To je tá najväčšia hodnota. Nielen zo strany rodičov, ale aj priateľov, starých rodičov či blízkeho okolia. A práve s pocitom, že ma niekto má rád a že mu na mne záleží, prichádza aj pocit bezpečia. To ide ruka v ruke.

Presne toto deti potrebujú počuť: „Záleží mi na tebe. Mám ťa veľmi rád a chcem, aby si bol úspešný. Chcem, aby sa ti darilo. A aj keď sa ti niečo nepodarí alebo to nezvládneš, je to v poriadku.“ Toto sa snažím učiť rodičov aj deti.

Pravda však je, že veľakrát deti tieto slová od rodičov nepočujú.

Súhlasím, ale netreba to vzdávať. Mám dokonca peknú skúsenosť so svojím otcom, ktorý mi nikdy v živote nepovedal, že ma ľúbi.

Keď som začal chodievať z Bratislavy domov, vždy som ho na privítanie pobozkal a povedal: „Ľúbim ťa, čau.“ Nezáležalo mi na tom, či mi to opätuje.

On väčšinou len odvetil: „Dobre.“ Postupne som si ho tak trochu vychoval. (Smiech.) Naučil som ho, že je dôležité pustiť ma bližšie k sebe a otvoriť sa.

Aj mladí ľudia môžu byť nositeľmi hodnôt a niekedy učiť staršiu generáciu. Je veľmi dôležité, aby sme boli prepojení naprieč generáciami. Máme si navzájom čo odovzdať.

Staršie generácie rady frflú na tie mladšie a hovoria, že sú čoraz horšie. Čo hovoríš na mladú generáciu ty?

Podľa mňa neexistujú horšie generácie, existujú len generácie, ktorým nerozumieme. Hovoriť, že prichádzajú čoraz horšie generácie, môžu podľa mňa len ľudia, ktorí s mladými neprichádzajú do kontaktu.

Dnešní mladí sú veľmi trendoví, moderní a prirodzene vyrastajú s technológiami 21. storočia. Zároveň sú pevní vo svojich hodnotách, vedome ich kultivujú a podľa mňa život naozaj žijú, nielen prežívajú.

Je pre teba dôležitejšie vybudovať si s deťmi dobrý vzťah alebo im odovzdať vedomosti?

Ak medzi sebou nemáme vybudovaný kvalitný vzťah, deti nedokážu naplno prijímať všetky informácie, ktoré sa im snažím odovzdať. So vzťahom zároveň prichádza aj iný prístup a pochopenie, že sa vlastne chcú vzdelávať.

Študent si napokon aj tak nikdy neodnesie len to, čo som mu povedal. Vždy si odnesie najmä to, ako sa pri mne cítil. A práve to je pre mňa nesmierne dôležité.

Preto sa žiakov často pýtam: „Ako sa cítiš? Ako sa máš? Aké máš na danú vec názor? Ako to prežívaš? Je to pre teba v poriadku? Nie je toho na teba príliš veľa?“

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Čo ti pomáha budovať a utužovať tieto vzťahy?

Spoznávať žiakov cez ich svet – cez to, čo ich baví, akých majú hrdinov, aké sú ich sny a potreby.

Napríklad Harry Potter je na prvom stupni veľká téma. Pozrel som si všetky filmy, milujem to. Jedna z postáv, profesor elixírov Horace Slughorn, ktorý študentom ponúkal za odmenu tekuté šťastie, nám veľmi pomohla naučiť sa spolupracovať v triede.

Na slovenčine sme riešili dynamický opis a štvrtáci mali za úlohu namiešať horčicovo-citrónovú omáčku. Ja som ju ochutnával a hodnotil a víťazná skupina mohla získať tekuté šťastie. V skutočnosti mi však vôbec nešlo o chuť. Sledoval som, ako deti spolupracujú v skupinkách. Celé som to prepojil s ich hrdinami a príbehmi, ktoré poznajú. Takto sa k nim viem dostať oveľa bližšie.

Jedlo je pre mňa ďalšia krásna metóda. Deti rady jedia. Mám dvojplatničku a v triede som navaril množstvo jedál – aj také, ktoré deti v živote nevideli a nikdy predtým neskúšali. Jedli sme, mali sme čaje a nápoje, jednoducho sme„chálovali“. (Smiech.)

Nebojíš sa, že takto stratíš ako učiteľ autoritu?

A keby som ju aj stratil, bolo by to úplne v poriadku. Ja som autorita, ale nie som typ človeka, ktorý si ju potrebuje vynucovať alebo budovať cez strach. To nepotrebujem.

Potrebujem mať so žiakmi rovnocenný partnerský vzťah. Chcem, aby dieťa odišlo s pocitom, že Miško ho niečo naučil a že mu dal presne to, čo potrebovalo.

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím partnerský, kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Predpokladám, že vďaka takémuto prístupu máš s deťmi asi oveľa bližší vzťah ako iní učitelia. Otvárajú sa ti vďaka tomu viac?

Riešil som rodinu, v ktorej sa rodičia môjho žiaka rozchádzali. Bral som ho takmer ako vlastného syna. Raz večer mi zavolal, plakal a povedal: „Miško, mama sa rozišla s otcom.“ Povedal som mu, že všetko bude v poriadku, že tu pre neho budem a pomôžem mu.

Povedal som mu: „Ráno, keď prídeš do školy, hneď príď za mnou, vystískaj ma, porozprávame sa o tom. Ja ti pomôžem.“ A presne to sa stalo. Ráno prišiel, ani si nevyložil veci, hneď prišiel za mnou, objal ma, rozplakal sa a chvíľu sme tam len tak boli.

Dnes, keď ma tento chlapec uvidí, aj cez celú ulicu na mňa kričí: „Miško! Miško, stoj!“ To je pre učiteľa nádherná a výnimočná väzba. Želám to každému učiteľovi.

Akí by mali byť dobrí učitelia?

Neexistuje návod na to, ako byť dobrým učiteľom. Nie sú žiadne tipy, triky ani špeciálne metódy, ktoré by fungovali na každého. Existuje podľa mňa jedna jediná vec – byť autentický.

To je najdôležitejšie. Dieťa vycíti, keď je človek falošný. Vycíti, keď máte nasadenú masku. Deti vnímajú oveľa viac, než si často myslíme. Byť autentický je podľa mňa pri práci s deťmi kľúčové. Človek musí byť sám sebou.

Michal Sivák

Učiteľ a popularizátor inkluzívneho vzdelávania. Pôsobil na Súkromnej základnej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním v Bratislave, predtým učil deti na Luníku IX. Je zakladateľom iniciatívy EDUVOLÚCIA: Daruj doučko!, venuje sa lektorovaniu a mentoringu začínajúcich učiteľov. Na sociálnych sieťach sa venuje osvete o učiteľstve, boju proti predsudkom a podpore vzdelávania. V roku 2026 získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.