Cestovateľka Veronika Šebová: Cestovanie vám otvorí oči ako nič iné
Viete si predstaviť rozpredať všetok majetok a prejsť celý svet? Cestovatelia z blogu MatoVeve have gone mad môžu byť inšpiráciou pre každého, kto má obavy vydať sa na cesty.
Autor Veronika Šeliga Pilátová
Foto Archív MatoVeve have gone mad
Dátum
Veronika Šebová a Maťo Grman tvoria pár nielen v súkromí, ale aj na cestách. Ich cieľom je precestovať celý svet, pričom svoje zážitky zdieľajú prostredníctvom blogu MatoVeve have gone mad. O tom, ako sa vydali do sveta, o prvotnom strachu i devízach cestovania, ale aj o tom, čomu by sa mali Slováci ešte priučiť, sme sa porozprávali s Veronikou, dynamickejšou časťou tejto veselej dvojice.
Chystáte sa do sveta? Aktivujte si inteligentné poistenie od O2, ktoré vám šetrí čas. Viac informácií
Vy dvaja ste pozitívnym príkladom toho, že človek nemusí zostať len pri rečiach, ale môže sa naozaj pobaliť a vydať do sveta. Čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu a kam smerovali vaše prvé kroky?
Precestovať celý svet bolo naším snom dávno predtým, ako sme sa vôbec stretli. Chceli sme všetko vidieť a zažiť, akurát sme na to nikdy nemali peniaze.
Pri najväčšom soľnom jazere Salar de Uyuni v Bolívii
Vďaka programu celoživotného vzdelávania EÚ Leonardo da Vinci sme však dostali možnosť vycestovať a získať zahraničnú prax. Po dvoch rokoch v Írsku sme mali čo to našetrené a boli sme pripravení začať veľkú cestu okolo sveta. Naše prvé kroky viedli do Austrálie.
Čomu ste sa venovali predtým, ako ste sa vybrali do sveta?
Maťo mal stále angažmán v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka. Ja som dokončila manažment na Univerzite Komenského a zároveň som pracovala ako personálny konzultant. Vtedy sme mali pocit, že odchodom zo Slovenska si ničíme kariéru a zahadzujeme roky strávené štúdiom. Dnes vieme, že to bola najlepšia investícia nášho života.
Obaja sme zmenili smerovanie. Z herca sa stal režisér, ktorý rozbehol vlastnú produkčnú spoločnosť. Z personalistky sa stala obchodná riaditeľka v softvérovej spoločnosti.
V bolívijskej bani Potosí, stopovanie v Argentíne
V Austrálii nikoho nezaujímal náš pôvod, náš prízvuk alebo naše vierovyznanie. Zaujímalo ich iba to, čo dokážeme a či sme dobrí ľudia. Bola to pre nás riadna facka, ale v tom najlepšom zmysle slova.
Na cestách ste už 12 rokov. Nikdy ste nemali nutkanie vrátiť sa domov?
Jasné. Odišli sme krátko po výške, naše spomienky na život na Slovensku sa spájajú s bezstarostnými rokmi na intrákoch v Bratislave, kde sme zažili najväčšiu zábavu. Len doma máme kamarátov, s ktorými sme vyrastali, ktorí majú rovnaký zmysel pre humor ako my a narodili sa v Československu. To už nikde inde nenájdeme.
Vtedy sme mali pocit, že odchodom zo Slovenska si ničíme kariéru a zahadzujeme roky strávené štúdiom. Dnes vieme, že to bola najlepšia investícia nášho života.
Napriek tomu ale cítime, že pobyt v Austrálii alebo teraz na cestách nám dáva stále viac ako nalinajkovaný život, ktorý od nás možno očakáva spoločnosť.
Čo by ste poradili tým, ktorí sa boja vycestovať?
Prestaňte pozerať televíziu, počúvať senzácie vyvolávajúce správy a zapnite kritické myslenie. Na každú negatívnu situáciu vo svete existujú tisíce pozitívnych, o ktorých nikto nepíše. Keby sme počúvali všetky dobre mienené rady od kamarátov, ktorí v krajinách ako Kolumbia, Bolívia, Nikaragua, India či Turecko nikdy neboli, tak by sme sa báli vystrčiť nohy z domu.
Ľudia vo svete sú rovnakí ako doma a v drvivej väčšine aj naozaj skvelí. Úsmevom sa dorozumiete všade na cestách a cestovanie vám otvorí oči ako nič iné.
Prečo ste sa rozhodli zakotviť na dlhší čas práve v Austrálii?
Nerozhodli, Austrália nás opantala. Mali sme zostať rok a bolo z toho osem. V Austrálii sme zažili pravý prímorský život, darilo sa nám kariérne, dostali sme nenormálne pracovné príležitosti.
Národný park Torotoro v Bolívii
Po ôsmich rokoch zabehnutého života v Austrálii ste však všetko predali a rozhodli ste sa cestovať. Aj názov vášho blogu MatoVeve have gone mad (Maťo a Veve sa zbláznili) odkazuje na to, že vaše rozhodnutie bolo takpovediac bláznivé. Nemali ste strach?
Samozrejme. Všetko, čo sme získali a vybudovali, sme predali, rozdali alebo darovali na charitu. Bol to brutálny stres, ale stálo to za to. Opäť raz sme sami sebe dokázali, že nie je problém zbaliť sa, odísť a začať niekde inde odznova.
Z čoho žijete na cestách?
Na cestu sme sa pripravovali zopár rokov, našetrili sme a investovali tak, aby nám financie vydržali čo najdlhšie. Okrem toho počas ciest využívame Maťove filmárske a moje predajné zručnosti.
V Austrálii nikoho nezaujímal náš pôvod, náš prízvuk alebo naše vierovyznanie. Zaujímalo ich iba to, čo dokážeme a či sme dobrí ľudia. Bola to pre nás riadna facka, ale v tom najlepšom zmysle slova.
Vďaka tomu sme mali zopár zaujímavých kolaborácií, napríklad s jogovými centrami v Brazílii, luxusnými hotelmi v Nikaragui, turistickými agentúrami aj školami. Cestujeme ako také malé pojazdné filmárske štúdio. Vláčime aspoň 10 kg techniky vrátane dronu, profesionálnej kamery, laptopu a podvodnej kamery.
Dôležité je tiež poznamenať, že život na ceste je často omnoho lacnejší ako bežný život doma. Naše náklady enormne klesli, odkedy nechodíme do práce. (smiech)
Myslíte počas ciest aj na bezpečnosť? Máte poistenie v prípade nehôd či nečakaných udalostí?
Sme tzv. zodpovední pankáči a cestovné poistenie máme vždy. Problémy s bezpečnosťou sme nikdy nemali, ale je pravda, že zbytočne nedráždime. Nenosíme šperky a malý ruksak s cennosťami (laptop, pas a telefón) nepustíme z rúk. Úplná normálka. Svet je parádne miesto plné skvelých ľudí.
Hostitelia, u ktorých Veronika a Maťo nocovali pri jazere Titikaka
Lagúna 69 v Peru
Rozhovor realizujeme v júni, keď na Slovensku zasiahli horúčavy. Kde sa aktuálne nachádzate vy a kam smerujú vaše kroky?
Práve sme sa po šiestich mesiacoch vrátili z Latinskej Ameriky. Ešte stále máme vo vlasoch prach z Guatemaly. Leto plánujeme stráviť v Európe. Najväčšia „pecka“ bude cyklotrip z Amsterdamu do Bratislavy spolu s naším novým miláčikom – s 1,5-ročnou sučkou minijazvečíka menom Eli, ktorú sme si práve adoptovali.
Cestovateľských blogov je aj u nás pomerne dosť, čím sa podľa vás líši ten váš od zvyšných? Aké s ním máte ďalšie plány?
Píšeme pre tzv. pomalých cestovateľov, ktorí majú čas miesto si vychutnať a spoznať ho, ktorí investujú svoj čas a nielen odfajknú miesto na zozname.
Máme obrovský potenciál a, chvalabohu, aj kopu mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť každodennú slovenskú realitu. Doma nám však chýba ľudskosť, súcit a porozumenie.
Líšime sa tým, že kombinujeme Maťove cestovateľské videá a vlogy s mojimi radami, ako si cesty naplánovať bez organizovaných zájazdov. A veľký dôraz kladieme na mapovanie jedla.
Ste spolu 24 hodín 7 dní v týždni, čo nemusí byť vždy jednoduché. Máte nejaké rady, ako to zvládnuť a nezblázniť sa?
My sa aj po 14 spoločných rokoch strašne ľúbime a máme veľkú chuť za náš vzťah bojovať v akejkoľvek situácii. Robíme kompromisy, hlavne čo sa aktivít a celkovej rýchlosti cestovania týka.
Máte množstvo skúseností s tým, čo majú inde a ako to funguje za hranicami Slovenska. Čo majú vo svete a u nás to chýba?
More? Dobré služby? Akceptáciu rozdielov? Radšej sa spýtajme, čo máme doma my a inde to nemajú.
Na púšti v Bolívii
Máme obrovský potenciál a chvalabohu aj kopu mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť každodennú slovenskú realitu a to je paráda. Doma nám ale chýba ľudskosť, súcit a porozumenie.
Vo svete ste to všetko našli?
Použijem príklad. Keď v Južnej alebo Strednej Amerike sedíte v autobuse tzv. chicken bus a šofér uvidí pri ceste mimo zastávky babku, bez váhania zastaví a odvezie ju tých 500 m, ktoré majú na spoločnej trase. Ani mu nenapadne vypýtať si peniaze. Jednoducho pomôže, lebo je to ľudské a robí to automaticky 30-krát za deň.
Chceli by sme, aby sa ľudskosť a záujem jeden o druhého vrátili do každodenného života u nás tak, ako to vidíme všade vo svete. Bez rozdielu príjmov, vierovyznania alebo sociálneho statusu.
Chystáte sa na cesty mimo Slovenska? Šikovnú vychytávku predstavuje O2 Cestovná poistka. Prvé inteligentné cestovné poistenie sa vám automaticky aktivuje vždy, keď prekročíte hranice, a vy vďaka nemu máte o starosť menej a šetríte svoj čas. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/sluzby-a-podpora/o2-cestovna-poistka.
Veronika Šebová a Maťo Grman
Tvoria pár už 14 rokov. Po dvoch spoločných rokoch na Slovensku sa rozhodli vycestovať najskôr na stáž do Írska a následne do Austrálie. U protinožcov sa im páčilo a darilo natoľko, že sa tam usadili. Po ôsmich rokoch sa rozhodli všetko predať a pokračovať v plnení si sna – precestovať svet. Svoje zážitky z ciest doplnené radami a videami zdieľajú prostredníctvom blogu MatoVeve have gone mad.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Sirupy, pirohy a Vlčie hory alebo Ako dvaja kamaráti rozbehli z Uliča podnik, ktorý vytvára jedinečné produkty aj šance tam, kde ich iní nevidia
Dávajú prácu tam, kde jej veľa nie je, zakladajú sady, varia sirupy a dokazujú, že práve zodpovednosť chutí najlepšie.
Autorka Veronika Šeliga Pilátová
Foto Dávid Hanko
Dátum
Juraj Kovaľ a Miroslav Telehanič začínali v malej kuchyni varením prvého uhorkového sirupu. Dnes okrem úspešných prírodných Vlčích sirupov a Uličských pirohov vytvárajú aj pracovné miesta pre ženy z marginalizovaných skupín, zapájajú miestnych farmárov, mladých a budujú vlastné ovocné sady. Z dediny Ulič dokázali vytvoriť značku, ktorá dokazuje, že férovosť a odvaha menia región aj ľudské príbehy. Všimla si ich aj Nadácia Pontis, ktorá ich ocenila titulom za zodpovedné podnikanie Via Bona 2024, a to za inkluzívne zamestnávanie.
Zhovárali sme sa s jedným z majiteľov – Jurajom Kovaľom, ktorý síce s pribúdajúcou manažérskou prácou už netrávi veľa času vo výrobe, no ak treba, aj so spoločníkom Miroslavom Telehaničom si vyhrnú rukávy a spolu s ostatnými varia Vlčie sirupy aj Uličské pirohy. V rozhovore sa dozviete aj to:
prečo dobrý sirup nevznikne bez rešpektu – k ovociu aj k ľuďom,
ako chutí podnikanie, ktoré sa začalo vedľa misy s pirohmi,
ako to vyzerá vo firme, kde ľudia nepracujú pre vás, ale s vami,
prečo je rešpekt k ľuďom tou najlepšou firemnou stratégiou,
ako sa môže obyčajná záhrada premeniť na výnosný sad
a prečo sa neoplatí utekať z regiónu, ktorý ešte len čaká na svoj príbeh.
Juraj, sirupy a pirohy – nie je to trošku kontrast? Ako ste začali podnikať s oboma značkami pod jednou strechou?
Môj kamarát a zároveň spoločník Miro odišiel po strednej škole žiť do Bratislavy. Prepracoval sa do vrcholového gastra a dostal sa aj k miešaniu nápojov – práve sirupy sa využívajú na to, aby ste do drinku priniesli špecifickú chuť, farbu, vôňu.
Zistil, že na trhu nie sú sirupy na čisto prírodnej báze, začal si ich teda pre vlastnú potrebu pripravovať sám. A vtedy ma oslovil, či by sme túto dieru na trhu nezaplátali.
V tom čase už moja mama s tetou podnikali s pirohmi – Mirova (naivná) predstava bola, že som v tom doma a viem, ako sa podniká.
A vedeli ste?
Samozrejme, že nie! (Smiech.) No myšlienka ma nadchla, a tak sme hneď na druhý deň, vtedy ešte v rodičovskom byte, varili náš prvý uhorkový sirup. Dodnes patrí k mojim srdcovkám.
Nasledovali všetky ďalšie kroky k tomu, aby boli Vlčie sirupy skutočne náš podnikateľský chlebíček. Bolo to v roku 2012.
Najskôr teda boli pirohy, až potom prišli sirupy.
Divíziu, ktorá sa venuje ručne lepeným pirohom, ku ktorým neskôr pribudli aj halušky, šúľance a u nás na východe známe holúbky (kapustný list s mletým mäsom a ryžou, pozn. red.), založila moja mamka s tetou.
Vyrastali sme pod ich krídlami, čo nám veľmi pomohlo. Miro sa vrátil z Bratislavy domov, ja som ešte študoval aplikovanú mechaniku.
Vzadu vo výrobni pirohov sme si osvojili veľmi malý nevyužitý priestor v dezolátnom stave. Dva-tri mesiace sme pošetrili, z úspor sme niečo kúpili, potom sme zase sporili a vyliali sme podlahu. Opäť sme sporili a zdvihli stropy, neskôr sa urobila voda.
Prvé dva roky sme iba budovali samotnú prevádzku, riešili byrokraciu a učili sa o ovocí a jeho spracovaní na sirupy.
Nešli sme podnikať tam, kde to bolo jednoduchšie. Išli sme tam, kde sme doma.
Zakladáte si na čistej prírodnej chuti sirupov. Bolo náročné zisťovať, ako spracovávať rôzne druhy ovocia?
Vyžadovalo si to čas a museli sme sa to naučiť, ja som vyučený strojár. (Smiech.) Každé ovocie pracuje inak a môže sa zohrievať pri iných teplotách. Žiadny z našich sirupov nevaríme, podľa druhu ovocia sa zohrieva od 60 °C do maximálne 80 °C tak, aby boli zachované čerstvá chuť aj výživové vlastnosti ovocia.
Napríklad, keď čerešne zohrejete na 65 °C, máte skvelý čerešňový sirup, pri ohreve na 80 °C chutí ako kompótová voda. Ladili sme chute, receptúry, od začiatku sme si zakladali na zaujímavých kombináciách.
Vy ste ešte ladili chute prvých sirupov, zatiaľ čo vedľa už vaša mamina so sestrou naplno vyrábali pirohy. Dodávalo vám to odvahu rozvíjať firmu v regióne ďalej?
Absolútne. Mamka pochádza z Uliča, kde sa nachádza aj výroba. Trápilo ju, že región sa vyľudňuje, mladí odchádzajú za prácou a životom do väčších miest.
S pirohmi chceli vytvárať aj pracovné miesta ako motiváciu pre ľudí zostať doma. Nás s Mirom to inšpirovalo. Ak by sme sa na to pozerali z biznisového hľadiska, bolo by výhodnejšie ísť do pripravených priestorov, kde by sme výrobu mohli spustiť oveľa skôr, jednoduchšie a s menšími nákladmi.
Aj my sme však rodáci a príbeh pirohov nás motivoval. Videli sme, že sa to dá a že môžeme aj odtiaľto preraziť do sveta, k tomu aj pomôcť regiónu.
Miro bol jasný príklad. Okamžite po skončení strednej školy bol zbalený a odišiel do Bratislavy. Pracovné miesta tu chýbajú, a ak aj sú, pracovné podmienky nie sú ideálne. Preto sme sa chceli vypracovať na regionálneho zamestnávateľa a zároveň vytvárať také pracovné podmienky, aby sme sa nehanbili našim zamestnancom pozrieť do očí.
Žijete vo vzácnom regióne nazývanom aj Vlčie hory, názov pre sirupy zrejme pochádza odtiaľ. Akú úlohu zohráva lokalita vo vašom v podnikaní?
Naši vytvorili značku Uličské pirohy aj s cieľom zviditeľniť región, poňali to z prvej ruky. My sme na to išli podobne – obec Ulič sa nachádza v Národnom parku Poloniny, pričom celá oblasť sa v minulosti nazývala Vlčie hory, preto sme aj sirupy nazvali Vlčie. Dokonca aj Ulič má v erbe vlka.
Poloniny sú však najmenej rozvinutým národným parkom na Slovensku, bola to pre nás hravá forma, ako ho zviditeľniť.
Podnikáte už 13 rokov, s Mirom ste začínali dvaja. Koľko vás je dnes?
V samotnej výrobe sirupov zamestnávame osem ľudí, na západe máme dvoch zamestnancov na obchod a máme ešte externistov na marketing. Pirohy vyrába 25 zamestnankýň a zamestnancov.
Rozrástli ste sa, no stále zostávate v obci.
A nikdy odtiaľ neodídeme. Všetky naše kroky smerujú k tomu, aby sme tu zostali a podnikali. Pred tromi rokmi sme začali zakladať aj vlastné ovocné sady.
Naša vízia je spracúvať čo najviac lokálneho ovocia. Preto sme spustili projekt Buď náš farmár – zapájame miestnych, ktorí nevyužívajú svoje záhrady a sady. Máme zoznam byliniek a ovocia a oni sa sami rozhodnú, čo by chceli pestovať – my to od nich potom odkúpime.
Na vlastné náklady nakúpime sadenice podľa veľkosti pozemku. Je to doslova na dôvernom podaní si ruky. Princíp spočíva v tom, že by mali dopestovať jednu až dve úrody, aby nám splatili to, čo sme do nich investovali. My sa zaväzujeme, že všetky ďalšie úrody od nich budeme odkupovať.
Zároveň sme začali sami vysádzať, učíme sa byť farmármi.
Zostávajú u vás pracovať aj mladšie generácie?
Máme brigádnikov, ktorí k nám chodievajú napríklad cez víkendy. Timo z Uliča u nás začal brigádovať na konci deviateho ročníka, zostal celú strednú školu po víkendoch a cez leto a dnes už pracuje na TPP.
Diana zo Sniny brigádovala u nás počas celej strednej, keď skončila, rovno nastúpila k nám a za malú chvíľu sa vypracovala na zástupkyňu vedúcej vo výrobe.
Teší nás, že vieme zamestnávať aj mladých ľudí, ktorým dokážeme dať také možnosti, aby zostali u nás.
Dlhodobo sa snažíte vytvárať príležitosti tam, kde ich nie je veľa – pre mladých, región aj komunity. A tak ste sa rozhodli aj zamestnávať ženy z marginalizovaných skupín, za čo vás ocenila aj Nadácia Pontis. Čo vás k tomu viedlo?
Celá idea mojej mamky a tety mala dva kľúčové body: v regióne bolo málo pracovných miest a drvivú väčšinu z nich tvorila ťažká práca v lese, primárne pre mužov. Preto sa naši snažili podnikanie nastaviť tak, aby si prácu dokázali nájsť aj ženy z regiónu. Lepenie pirohov je činnosť, ktorá to umožňuje.
Dlho u nás pracovala len jedna Rómka. Neviem presne prečo – možno zohral rolu strach či predsudky, s ktorými sa často stretávajú. V Uliči pritom žije približne 300 Rómov a Rómok, komunita je tu početná. Keď sme si to uvedomili, začali sme s nimi cielene komunikovať a ponúkli sme im možnosť práce u nás, aby vedeli, že sa u nás nemusia báť a sú vítané.
Prešlo niekoľko mesiacov a ženy sa samy začali chodiť pýtať na prácu, v rámci možností a potrieb firmy sme ich začali zamestnávať. Uvedomili si, že podmienky majú u nás rovnaké ako všetky ostatné ženy.
Bolo veľmi milé pozorovať, ako sa dokázali začleniť, ako pracovali, odmenili sa nám vzornou dochádzkou aj výkonmi v práci. Sirupy alebo pirohy, oboje sú remeselná ručná výroba – a je rozdiel, keď za hodinu zlepíte 10 pirohov a keď zlepíte 1 000 pirohov. Ony si vážia možnosť pracovať, pracujú veľmi svedomito a usilovne.
Via Bona 2024 – ocenenia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii:
Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma
Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.
DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma
Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu
Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť
Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.
Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie
Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.
Lab.café: Cena za sociálnu inováciu
Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.
Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite
Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.
Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň
Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.
28 % zamestnankýň (aktuálne 10 žien) tvoria Rómky. Vnímate aj reálny vplyv na ich životy?
Za sirupovú časť môžem povedať, že to na naše ženy malo skutočne pozitívny vplyv.
Napríklad, naša Tina je slobodná mama štyroch školopovinných detí, tri z nich sú na základnej škole, štvrtá ešte len teraz nastúpila do prvej triedy. Tina predtým pracovala v hlinikárni v Snine, cestovala tam hodinu autobusom, robila dvanástky a vracala sa o pol ôsmej večer domov.
Deti boli celý čas samy doma, starala sa o ne najstaršia dcéra, ktorá je sama dieťaťom. Práca bola fyzicky náročná a ani pláca nebola ideálna. Tina mala náklady aj s cestovaním a takmer žiadny čas na rodinu a výchovu detí, na ktoré zostala sama.
Dnes pracuje u nás, doslova päť minút pešo od domu, nastupuje o šiestej ráno, končí o druhej poobede a môže byť s deťmi.
Naša Mária zase predtým pracovala s mužom v Čechách. Vrátili sa na Slovensko, narodil sa im syn. Muž má problém sa zamestnať, má len sezónne práce, ona nemala žiadnu. Dnes pracuje u nás.
Marcela mi zase spomínala, že si s mužom prerábajú kuchyňu. Pracuje u nás tretí rok, má stabilný pravidelný príjem. Jej muž pracuje aj v zahraničí.
Snažíme sa zamestnancom vytvárať dobré podmienky. U nás si zarobia v priemere 1 000 až 1 100 € mesačne v čistom a sú doma.
Vždy však dodávam – kto si myslí, že varenie sirupov je ľahká práca, rýchlo by som ho z toho vyviedol. Makajú ako včielky, je to náročná, ale záslužná práca. Určite je to vhodnejšie ako práca niekde v lese, kde sa v zime boríte v snehu, moknete, fyzicky náročne pracujete. U nás majú ženy strechu nad hlavou a pracujú v relatívne čistom prostredí – kým nie sú zašpinené od čučoriedok či jahôd. (Smiech.)
Hovoríte o nich s rešpektom a úctou. Vracajú vám váš prístup?
Ťažko je mi seba samého reflektovať. Pri mnohých príležitostiach sa však ony samy vyjadrovali, že sa im ani nesnívalo o takých šéfoch, akých majú dnes. Určite nám to vracajú. S akoukoľvek prosbou za nimi prídem, nikdy mi nepovedali nie. Keď nemôže jedna, ponúkne sa druhá. To, čo dávame, sa nám vracia. Je to obojstranné.
Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Keď sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.
Veľa sa v spoločnosti hovorí o tom, že zamestnávanie ľudí z marginalizovaných skupín je charita. Vy však ukazujete, že je to aj podnikateľsky dobré rozhodnutie. V čom vám to funguje? Alebo: ako by ste to podnikateľom, ktorí tento spôsob dehonestujú, vysvetlili?
V niektorých prípadoch je od začiatku zlý postoj zamestnávateľa. Predstavte si to opačne. Prišiel by som k vám so záujmom zamestnať sa – je jedno, či som alebo nie som Róm, ak so mnou začnete komunikovať opovrhujúco či nazerať na mňa zhora, aké mám možnosti?
Keď máte voči ľuďom predsudky a správate sa k nim neúctivo, nemôžete od nich čakať nič iné. Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Ak sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, ak nerobíte zo seba poloboha len preto, že im dávate zamestnanie, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.
Ja ich zamestnávam, ale oni tam predsa nestoja, oni nám vyrábajú peniaze. Sme od ľudí závislí, keby sme ich nemali, nemá nám kto vyrábať. Tak ako by si oni mali vážiť, že majú prácu, my by sme si mali vážiť, že máme ich. To je základ, na ktorom by sme mali stavať.
Nemali ste na začiatku obavy, ako verejnosť zareaguje na váš prístup?
Pre mňa ako človeka boli takéto obavy absolútne neopodstatnené. Bohužiaľ, stále žijeme v spoločnosti, kde mnohé veci nie sú akceptované. Moja mierna neistota bola, či to skôr nevezme negatívne spoločnosť.
Sme potravinová výroba, hygienu dodržiavame na 100 %, je však veľká skupina ľudí, ktorí by na to mohli nazerať negatívne. Veľmi rýchlo sme si však uvedomili, že to nemôže byť relevantný dôvod na to, aby sme to nevyskúšali.
V našej malej obci som sa nestretol s negatívnym názorom. Neskôr som sa v rámci širšieho okolia ojedinele stretol s rôznymi reakciami – ja však rázne reagujem a vysvetľujem. Ak by to niekto aj chcel napadnúť, cez nás to neprejde.
Na záver trošku zmeňme optiku – čo vás ľudsky teší, keď ráno otvoríte dvere na výrobni?
Nejdeme si dávať ružové okuliare, sú lepšie a horšie dni. Ak sa ale bavíme aj v súvislosti s rómskymi ženami, sú síce temperamentné povahy, ale sú to veselé kopy. Pri nich sa človek naozaj nikdy nenudí. Sme malý podnik s rodinnou uvoľnenou atmosférou, všetci si tykáme. A ešte aj učia naše baby po rómsky.
A aké sú vaše obľúbené sirupy a príchuť pirohov?
Miro to raz veľmi pekne vystihol: „To ako keby ste sa ma opýtali, ktoré z mojich detí je moje najobľúbenejšie.“ (Smiech.)
Každú príchuť vytvárame my dvaja, riešime vývoj všetkých našich produktov, nikdy sme nepustili von niečo, čo by nám nechutilo a o čom by sme neboli na 100 % presvedčení, že je to fajn.
Uhorka a limetové listy sú dodnes moja srdcovka. A pirohy? Jednoznačne zemiak/bryndza.
Ešte ste sa neprejedli?
Keď sme boli deti, babka strávila štyri hodiny ich prípravou. Dala pred nás misu a v momente boli fuč. Keď naši založili firmu a zrazu sme mali neobmedzený prístup k pirohom, prvý polrok boli na stole na raňajky, obed aj večeru, dva roky nato som pirohy už nechcel ani vidieť – dnes si ich vždy s obľubou dám.
Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom ocenenia Via Bona od Nadácie Pontis.
Juraj Kovaľ
Vyučený strojár, vychovaný „medzi pirohmi a horami na východe Slovenska“, ktorý sa namiesto odchodu na západ rozhodol zostať doma a zveľaďovať región. Spolu s Miroslavom Telehaničom vybudovali firmu Vlčie sirupy a rozvinuli Uličské pirohy, v ktorých nie je dôležité len to, čo vyrábate, ale aj s kým. Dnes vedú podnik, kde takmer tretinu tímu tvoria ženy z marginalizovaných rómskych komunít. Podnikanie pre neho nie je len o produkte, ale najmä o dôvere, férovosti a dôstojnosti – hodnotách, ktoré dokážu meniť región aj ľudské príbehy.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
