Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Cestovateľka Veronika Šebová: Cestovanie vám otvorí oči ako nič iné

Viete si predstaviť rozpredať všetok majetok a prejsť celý svet? Cestovatelia z blogu MatoVeve have gone mad môžu byť inšpiráciou pre každého, kto má obavy vydať sa na cesty.

Veronika Šebová a Maťo Grman tvoria pár nielen v súkromí, ale aj na cestách. Ich cieľom je precestovať celý svet, pričom svoje zážitky zdieľajú prostredníctvom blogu MatoVeve have gone mad. O tom, ako sa vydali do sveta, o prvotnom strachu i devízach cestovania, ale aj o tom, čomu by sa mali Slováci ešte priučiť, sme sa porozprávali s Veronikou, dynamickejšou časťou tejto veselej dvojice.

Chystáte sa do sveta? Aktivujte si inteligentné poistenie od O2, ktoré vám šetrí čas. Viac informácií

Vy dvaja ste pozitívnym príkladom toho, že človek nemusí zostať len pri rečiach, ale môže sa naozaj pobaliť a vydať do sveta. Čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu a kam smerovali vaše prvé kroky?

Precestovať celý svet bolo naším snom dávno predtým, ako sme sa vôbec stretli. Chceli sme všetko vidieť a zažiť, akurát sme na to nikdy nemali peniaze.

Pri najväčšom soľnom jazere Salar de Uyuni v Bolívii

Vďaka programu celoživotného vzdelávania EÚ Leonardo da Vinci sme však dostali možnosť vycestovať a získať zahraničnú prax. Po dvoch rokoch v Írsku sme mali čo to našetrené a boli sme pripravení začať veľkú cestu okolo sveta. Naše prvé kroky viedli do Austrálie.

Čomu ste sa venovali predtým, ako ste sa vybrali do sveta?

Maťo mal stále angažmán v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka. Ja som dokončila manažment na Univerzite Komenského a zároveň som pracovala ako personálny konzultant. Vtedy sme mali pocit, že odchodom zo Slovenska si ničíme kariéru a zahadzujeme roky strávené štúdiom. Dnes vieme, že to bola najlepšia investícia nášho života.

Obaja sme zmenili smerovanie. Z herca sa stal režisér, ktorý rozbehol vlastnú produkčnú spoločnosť. Z personalistky sa stala obchodná riaditeľka v softvérovej spoločnosti.

V bolívijskej bani Potosí, stopovanie v Argentíne

V Austrálii nikoho nezaujímal náš pôvod, náš prízvuk alebo naše vierovyznanie. Zaujímalo ich iba to, čo dokážeme a či sme dobrí ľudia. Bola to pre nás riadna facka, ale v tom najlepšom zmysle slova.

Na cestách ste už 12 rokov. Nikdy ste nemali nutkanie vrátiť sa domov?

Jasné. Odišli sme krátko po výške, naše spomienky na život na Slovensku sa spájajú s bezstarostnými rokmi na intrákoch v Bratislave, kde sme zažili najväčšiu zábavu. Len doma máme kamarátov, s ktorými sme vyrastali, ktorí majú rovnaký zmysel pre humor ako my a narodili sa v Československu. To už nikde inde nenájdeme.

Vtedy sme mali pocit, že odchodom zo Slovenska si ničíme kariéru a zahadzujeme roky strávené štúdiom. Dnes vieme, že to bola najlepšia investícia nášho života.

Napriek tomu ale cítime, že pobyt v Austrálii alebo teraz na cestách nám dáva stále viac ako nalinajkovaný život, ktorý od nás možno očakáva spoločnosť.

Čo by ste poradili tým, ktorí sa boja vycestovať?

Prestaňte pozerať televíziu, počúvať senzácie vyvolávajúce správy a zapnite kritické myslenie. Na každú negatívnu situáciu vo svete existujú tisíce pozitívnych, o ktorých nikto nepíše. Keby sme počúvali všetky dobre mienené rady od kamarátov, ktorí v krajinách ako Kolumbia, Bolívia, Nikaragua, India či Turecko nikdy neboli, tak by sme sa báli vystrčiť nohy z domu.

Ľudia vo svete sú rovnakí ako doma a v drvivej väčšine aj naozaj skvelí. Úsmevom sa dorozumiete všade na cestách a cestovanie vám otvorí oči ako nič iné.

Prečo ste sa rozhodli zakotviť na dlhší čas práve v Austrálii?

Nerozhodli, Austrália nás opantala. Mali sme zostať rok a bolo z toho osem. V Austrálii sme zažili pravý prímorský život, darilo sa nám kariérne, dostali sme nenormálne pracovné príležitosti.

Národný park Torotoro v Bolívii

Po ôsmich rokoch zabehnutého života v Austrálii ste však všetko predali a rozhodli ste sa cestovať. Aj názov vášho blogu MatoVeve have gone mad (Maťo a Veve sa zbláznili) odkazuje na to, že vaše rozhodnutie bolo takpovediac bláznivé. Nemali ste strach?

Samozrejme. Všetko, čo sme získali a vybudovali, sme predali, rozdali alebo darovali na charitu. Bol to brutálny stres, ale stálo to za to. Opäť raz sme sami sebe dokázali, že nie je problém zbaliť sa, odísť a začať niekde inde odznova.

Z čoho žijete na cestách?

Na cestu sme sa pripravovali zopár rokov, našetrili sme a investovali tak, aby nám financie vydržali čo najdlhšie. Okrem toho počas ciest využívame Maťove filmárske a moje predajné zručnosti.

V Austrálii nikoho nezaujímal náš pôvod, náš prízvuk alebo naše vierovyznanie. Zaujímalo ich iba to, čo dokážeme a či sme dobrí ľudia. Bola to pre nás riadna facka, ale v tom najlepšom zmysle slova.

Vďaka tomu sme mali zopár zaujímavých kolaborácií, napríklad s jogovými centrami v Brazílii, luxusnými hotelmi v Nikaragui, turistickými agentúrami aj školami. Cestujeme ako také malé pojazdné filmárske štúdio. Vláčime aspoň 10 kg techniky vrátane dronu, profesionálnej kamery, laptopu a podvodnej kamery.

Dôležité je tiež poznamenať, že život na ceste je často omnoho lacnejší ako bežný život doma. Naše náklady enormne klesli, odkedy nechodíme do práce. (smiech)

Čítajte aj: 14 šikovných rád, vďaka ktorým si cestovanie užijete ešte viac

Myslíte počas ciest aj na bezpečnosť? Máte poistenie v prípade nehôd či nečakaných udalostí?

Sme tzv. zodpovední pankáči a cestovné poistenie máme vždy. Problémy s bezpečnosťou sme nikdy nemali, ale je pravda, že zbytočne nedráždime. Nenosíme šperky a malý ruksak s cennosťami (laptop, pas a telefón) nepustíme z rúk. Úplná normálka. Svet je parádne miesto plné skvelých ľudí.

Hostitelia, u ktorých Veronika a Maťo nocovali pri jazere Titikaka

Lagúna 69 v Peru

Rozhovor realizujeme v júni, keď na Slovensku zasiahli horúčavy. Kde sa aktuálne nachádzate vy a kam smerujú vaše kroky?

Práve sme sa po šiestich mesiacoch vrátili z Latinskej Ameriky. Ešte stále máme vo vlasoch prach z Guatemaly. Leto plánujeme stráviť v Európe. Najväčšia „pecka“ bude cyklotrip z Amsterdamu do Bratislavy spolu s naším novým miláčikom – s 1,5-ročnou sučkou minijazvečíka menom Eli, ktorú sme si práve adoptovali.

Cestovateľských blogov je aj u nás pomerne dosť, čím sa podľa vás líši ten váš od zvyšných? Aké s ním máte ďalšie plány?

Píšeme pre tzv. pomalých cestovateľov, ktorí majú čas miesto si vychutnať a spoznať ho, ktorí investujú svoj čas a nielen odfajknú miesto na zozname.

Máme obrovský potenciál a, chvalabohu, aj kopu mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť každodennú slovenskú realitu. Doma nám však chýba ľudskosť, súcit a porozumenie.

Líšime sa tým, že kombinujeme Maťove cestovateľské videá a vlogy s mojimi radami, ako si cesty naplánovať bez organizovaných zájazdov. A veľký dôraz kladieme na mapovanie jedla.

Ste spolu 24 hodín 7 dní v týždni, čo nemusí byť vždy jednoduché. Máte nejaké rady, ako to zvládnuť a nezblázniť sa?

My sa aj po 14 spoločných rokoch strašne ľúbime a máme veľkú chuť za náš vzťah bojovať v akejkoľvek situácii. Robíme kompromisy, hlavne čo sa aktivít a celkovej rýchlosti cestovania týka.

Máte množstvo skúseností s tým, čo majú inde a ako to funguje za hranicami Slovenska. Čo majú vo svete a u nás to chýba?

More? Dobré služby? Akceptáciu rozdielov? Radšej sa spýtajme, čo máme doma my a inde to nemajú.

Na púšti v Bolívii

Máme obrovský potenciál a chvalabohu aj kopu mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť každodennú slovenskú realitu a to je paráda. Doma nám ale chýba ľudskosť, súcit a porozumenie.

Vo svete ste to všetko našli?

Použijem príklad. Keď v Južnej alebo Strednej Amerike sedíte v autobuse tzv. chicken bus a šofér uvidí pri ceste mimo zastávky babku, bez váhania zastaví a odvezie ju tých 500 m, ktoré majú na spoločnej trase. Ani mu nenapadne vypýtať si peniaze. Jednoducho pomôže, lebo je to ľudské a robí to automaticky 30-krát za deň.

Chceli by sme, aby sa ľudskosť a záujem jeden o druhého vrátili do každodenného života u nás tak, ako to vidíme všade vo svete. Bez rozdielu príjmov, vierovyznania alebo sociálneho statusu.


Chystáte sa na cesty mimo Slovenska? Šikovnú vychytávku predstavuje O2 Cestovná poistka. Prvé inteligentné cestovné poistenie sa vám automaticky aktivuje vždy, keď prekročíte hranice, a vy vďaka nemu máte o starosť menej a šetríte svoj čas. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/sluzby-a-podpora/o2-cestovna-poistka.

banner, O2 Cestovna poistka, O2

Veronika Šebová a Maťo Grman

Tvoria pár už 14 rokov. Po dvoch spoločných rokoch na Slovensku sa rozhodli vycestovať najskôr na stáž do Írska a následne do Austrálie. U protinožcov sa im páčilo a darilo natoľko, že sa tam usadili. Po ôsmich rokoch sa rozhodli všetko predať a pokračovať v plnení si sna precestovať svet. Svoje zážitky z ciest doplnené radami a videami zdieľajú prostredníctvom blogu MatoVeve have gone mad.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Párová terapeutka Petra Páneková: Veľké romantické gestá nenahradia každodennú starostlivosť o vzťah. Skutočnú blízkosť si budujeme cez emočné napojenie na druhého aj maličkosti

Dobrý vzťah neznamená, že v ňom nie sú problémy. Dôležité je, ako sa k nim partneri postavia.

Keď sa dvaja ľudia dokážu naladiť jeden na druhého a hovoriť o svojich pocitoch a potrebách bez akýchkoľvek obáv, fungujú ako zohratý tím. Takáto súhra však neprichádza automaticky – vyžaduje si vedomú starostlivosť, napojenie na druhého aj ochotu hľadať spoločné riešenia, hoci to nie je ľahké. Párovej terapeutky Petry Pánekovej sme sa opýtali, čo znamená fungovať vo vzťahu ako dobrý tím a čo pomáha udržať si blízkosť aj v náročnejších chvíľach.

Aj o priateľské vzťahy sa musíme vedome starať, aby fungovali. Psychologička radí, ako na to

V rozhovore s párovou terapeutkou nájdete niekoľko praktických modelových situácií zo vzťahov aj s riešeniami a dozviete sa:

  • aké piliere sú predpokladom spokojnosti vo vzťahu, 
  • aká komunikácia môže úplne položiť vzťah, 
  • kto sú štyria jazdci apokalypsy, ako a prečo sa im vyhnúť, 
  • prečo je objatie či úsmev s dobrým načasovaním viac ako nárazové pozvanie na večeru,
  • ako správne balansovať medzi intimitou vo vzťahu a vlastnou autonómiou
  • a aj to, ako sa vo vzťahu prejavuje emocionálna závislosť.

Ako vyzerá zdravý, dobre fungujúci vzťah, v ktorom sú obaja partneri spokojní?

Začala by som tým, že žiaden vzťah nie je dokonalý ani bezchybný. Rozlišujeme však dva faktory, ktoré sú základným predpokladom spokojnosti vo vzťahu. 

Prvým z nich je emocionálne napojenie partnerov. Ide o to, ako hlboko dokážem vnímať a cítiť toho druhého. Emočné napojenie je základným stavebným prvkom fungujúceho vzťahu.

Druhým kľúčovým faktorom spokojnosti vo vzťahu je pocit bezpečia a stability. Tento pocit zase úzko súvisí s mojím vnútorným prežívaním bezpečia a sebahodnoty – ako stabilne sa cítim vo svojom vnútri, ovplyvňuje aj to, ako sa cítim vo vzťahu.

Vnútorné bezpečie každého z partnerov dáva priestor pre skutočnú lásku so všetkými jej podobami. Jeho miera súvisí so vzťahovou väzbou, ktorá sa vytvára už v ranom detstve. Typ vzťahovej väzby ovplyvňuje ako neskôr fungujeme vo vzťahoch, ako ich nadväzujeme, udržiavame, ako sa v nich cítime, či vieme dôverovať alebo sa bojíme odmietnutia.

Takže ak necítim bezpečie sama v sebe a som vo vzťahu, môžem si napríklad svoje šťastie premietať do partnera?

Áno, v takom prípade môže vzniknúť emocionálna závislosť, ktorá je spojená s nedostatkom vnútorného bezpečia. Vzťahy nám poskytujú prijatie a uznanie a občas môžeme pociťovať strach z ich straty. Ak však tento strach prevládne, začne to vzťah poškodzovať.

Ako to v takomto nevyrovnanom vzťahu vyzerá?

Emocionálne závislá osoba často cíti, že si lásku partnera musí zaslúžiť, a preto robí viac, ako by mala. Nedokáže si predstaviť život bez neho a cíti prázdnotu pri pomyslení na odlúčenie. Uprednostňuje potreby partnera pred svojimi a toleruje aj nevhodné správanie, len aby si vzťah udržala.

Takíto ľudia môžu byť vo vzťahu nároční. Potrebujú časté uistenie o láske, sú žiarliví a ťažko znášajú aj malé náznaky odmietnutia. Často bránia partnerovi v aktivitách, pretože majú problém s jeho autonómiou. Ale rovnováha medzi intimitou a autonómiou je pre zdravý vzťah nevyhnutná.

Bez ohľadu na to, či je človek emocionálne závislý alebo nie, môže jeden z partnerov vo vzťahu nadobudnúť pocit, že dáva viac ako ten druhý.

Ideálny stav je v pomere 50 : 50 – teda že obaja partneri rovnako dávajú aj dostávajú. Áno, je to skôr teoretický ideál, preto je dôležité uvažovať nad tým, či ide len o dočasnú nerovnováhu spôsobenú životnými okolnosťami, napríklad keď má partner náročné obdobie v práci a potrebuje viac podpory, alebo je nerovnováha vo vzťahu dlhodobým vzorcom.

Dôležitým signálom, že niečo nie je v poriadku, je pocit frustrácie a nespokojnosti. Ak mám dlhodobo pocit, že dávam príliš veľa a nedostávam späť takmer nič, treba sa na to spoločne pozrieť a pomenovať, čo a prečo sa deje.

Zdravý vzťah nie je o sebaobetovaní, nevyhnutná je práve rovnováha medzi intimitou a autonómiou.

Ako?

Pomôcť môže objektívna analýza: V akých oblastiach mám pocit, že dávam viac? Je to starostlivosť o domácnosť, financie, emocionálna podpora? Alebo je problém v tom, že partner síce niečo dáva, ale iným spôsobom, než očakávam? Niekedy totiž nemusí ísť o skutočnú nerovnováhu, ale o rozdiel v jazykoch lásky. Každý prejavuje náklonnosť iným spôsobom, a ak partner prejavuje lásku spôsobom, ktorý nevidím alebo neočakávam, môžem mať pocit, že nič nedostávam, hoci on sa snaží. Preto je dôležité aj vnímať, akým spôsobom partner prejavuje lásku a ako sa aj v tomto smere dokážeme lepšie naladiť.

Partneri sú vlastne taký tím, ktorý, ako ste už spomenuli, môže dobre fungovať len vtedy, keď sú na seba obaja skutočne emočne napojení, vnímajú sa a prispôsobujú tomu druhému aj svoju dynamiku.

Tímová práca vo vzťahu je zásadná, pretože vzťah je o dvoch ľuďoch. No výskumy ukazujú, že dlhodobo fungujúce vzťahy nestoja na veľkých romantických gestách, ale na malých pravidelných prejavoch lásky.

Drahé darčeky či grandiózne prekvapenia ani nemôžu nahradiť každodennú starostlivosť o vzťah. Skutočná blízkosť sa totiž buduje práve cez malé prejavy pozornosti, a preto je podstatné, aby si partneri neustále vyjadrovali náklonnosť. Stačia drobnosti, ako úsmev, objatie, záujem o partnerov deň alebo úprimný kompliment. To sú tie drobné dávky lásky, ktoré vytvárajú pevné a trvalé partnerstvo.

Aj americký párový terapeut John Gottman prišiel k záveru, že úspech dlhodobého vzťahu spočíva v kontinuálnom dávkovaní lásky – každý deň po troškách, no neustále. Dôležité je, aby boli zapojení obaja partneri. Ak sa snaží iba jeden, vzťah nikdy nemôže dobre fungovať.

Aké situácie bývajú vo vzťahoch najväčšou skúškou?

Vzťahy môžu výrazne ovplyvniť aj rôzne životné situácie, ktoré prichádzajú zvonka. Napríklad narodenie dieťaťa, dlhodobá materská dovolenka alebo keď deti odídu z domu a nastane syndróm prázdneho hniezda. Aj finančné problémy, strata zamestnania alebo choroba môžu v partnerskom vzťahu vyvolávať stres.

V praxi sa veľmi často stretávam s problémami v komunikácii, lebo partneri nemajú čas porozprávať sa pre každodenné povinnosti a tlak na výkon, a takisto sa stretávam so stratou dôvery v dôsledku akéhokoľvek klamstva, nemusí ísť nutne o neveru.

K emocionálnemu vzďaľovaniu môže viesť aj rutina a stereotyp, ako aj narušená intimita a sexuálny život. A, samozrejme, ťažko sa buduje vzťah s toxickými vzorcami správania, ako je agresivita, verbálna neúcta alebo extrémna kontrola.

Úspech dlhodobého vzťahu spočíva v dávkovaní lásky – každý deň po troškách, no neustále.

Pristavme sa pri jednej z týchto kríz, povedzme, že partner stratí prácu. Ako mu byť oporou, zvládnuť to spoločne, no zároveň sa úplne nevyčerpať?

Prvá a veľmi dôležitá vec je všímavosť. V ťažkých životných obdobiach je nevyhnutné byť voči sebe navzájom pozorní. Vnímať, čo prežíva môj partner, ale aj to, ako celá situácia ovplyvňuje náš vzťah. Keď sa jeden z partnerov ocitne v kríze, môže reagovať rôzne – buď sa uzavrie do seba, je menej komunikatívny, prepadne obavám z budúcnosti a úzkosti, alebo, naopak, jeho frustrácia sa môže prejaviť podráždenosťou či hnevom.

V takejto situácii je kľúčová empatia. Dávať partnerovi verbálne aj neverbálne najavo, že si všímam jeho pocity, napríklad slovami: „Vidím, že si sklesnutý, že ťa to trápi. Môžem ti nejako pomôcť?“ Tým ukazujem, že som tu pre neho a že nie je na situáciu sám.

Zároveň je dôležité vyjadriť podporu spôsobom, ktorý nevyznieva ako ľútosť. Podpora môže byť aj praktická – môžem sa opýtať: „Ako ti môžem pomôcť? Chceš, aby som sa pozrela na tvoj životopis?“

Ak sa frustrácia prejavuje podráždenosťou alebo hnevom, môžem skúsiť zrkadliť jeho emócie a vyjadriť rešpekt k jeho pocitom: „Vidím, že si nahnevaný. Chápem to. Čo môžeme urobiť spoločne, aby sme túto situáciu zvládli?“ Tým dávam najavo, že rešpektujem jeho emócie, ale zároveň nastavujem hranicu – nesúhlasím s nepríjemným správaním, no uznávam, že má právo cítiť sa frustrovane.

Na záver je dôležité vyjadriť aj vlastné pocity: „Keď sa ku mne správaš odmerane, cítim sa zranene. Čo môžeme urobiť, aby sme si v tejto situácii boli navzájom oporou?“ Dôležité je, aby sa obaja partneri rozprávali a cítili, že v tom nie sú sami a že spolu hľadajú riešenie.

Ako riešiť situáciu, ak jeden z partnerov pociťuje, že deľba domácich prác nie je v rovnováhe?

Namiesto výčitiek a útokov je dôležité voliť konštruktívny prístup, inak sa diskusia ocitne v slepej uličke. Správna komunikácia pomáha jasne vyjadriť vlastné pocity a očakávania – teda nielen to, čo nám prekáža, ale aj to, čo by sme potrebovali. Napríklad: „Cítim sa veľmi vyčerpane, keď každý večer upratujem celú kuchyňu sama. Vedel by si mi s tým pomôcť?“

Okrem pomenovania problému upriamte pozornosť aj na jeho riešenie. Môžete skúsiť otázky ako: „Aký postup by si navrhoval? Ako by sme si mohli rozdeliť úlohy tak, aby to bolo pre oboch spravodlivé?“ Spoločná dohoda o rozdelení domácich prác môže výrazne uľaviť obom partnerom.

Do vzťahových kríz určite zasiahli aj sociálne siete. Mnoho párov zažíva situáciu, keď si partner alebo partnerka píše na internete s niekým iným alebo si napríklad lajkujú príspevky. Do akej miery je dôležité stanoviť si hranice v tomto ohľade? 

Na túto situáciu sa môžeme pozrieť z dvoch uhlov pohľadu. Ak nás niečo vo vzťahu zraní, stojí za to zamyslieť sa, prečo to v nás vyvolalo takú silnú reakciu. Aké emócie sa mi aktivovali, keď vidím, že partner/ka si s niekým píše na Instagrame? 

Dotklo sa to našej sebadôvery, pocitu bezpečia alebo možno starých rán z minulosti? Každý si do vzťahu prináša svoju vlastnú skúsenosť, a práve preto môžu podobné situácie otvoriť hlbšie témy. Druhá rovina je objektívna – zhodnotenie toho, čo sa skutočne stalo, aké správanie partner prejavil a kde leží hranica medzi prijateľným a neprijateľným. Každý vzťah funguje inak, preto je dôležité otvorene hovoriť o tom, čo obaja považujú za v poriadku a čo už presahuje ich hranice.

Keď sa rozprávame  o tom, aká by mala byť komunikácia vo vzťahoch, zdá sa to jednoduché. V realite je to však oveľa ťažšie.

Spôsob, akým hovoríme, je kľúčový. Aj jednoduchá zmena formulácie vety robí zásadný rozdiel – a nevhodná komunikácia môže vzťah položiť. Pároví terapeuti John a Julie Gottmanovci tento fenomén nazvali štyria jazdci apokalypsy. Sú to komunikačné vzorce – ak sú prítomné v komunikácii, vzťah je vo veľkom ohrození.

Prvým vzorcom je, keď ma partner či partnerka neustále kritizuje. Vyčíta mi chyby, hodnotí ma miesto riešenia konkrétnej situácie.

Druhým je pohŕdanie a znevažovanie partnera či partnerky. Sem patria aj nevyžiadané sarkastické poznámky.

Vzťahu takisto ubližuje, ak partner či partnerka odmieta akúkoľvek zodpovednosť a používa výhovorky typu „Ja za to nemôžem“ alebo „To nie je moja vina“.

A posledným vzorcom je stavanie múru – a to je úplné uzavretie sa pred partnerom, ignorovanie konfliktu a odmietanie komunikácie.

Komunikácia nie je súťaž, ale spôsob, ako sa vzájomne pochopiť. Ak do toho vstupujem len s cieľom mať pravdu, nedopadne to dobre.

Keď sa nad tým zamyslím, aj s mojím partnerom často skĺzavame k obviňujúcim reakciám typu: „No ale veď ty…“

Najdôležitejšie je vyhýbať sa kritike a namiesto nej formulovať svoje pocity a potreby v prvej osobe. Namiesto toho, aby sme povedali „Ty na mňa nikdy nemáš čas“, môžeme povedať „Cítim sa osamelo, keď spolu netrávime čas“. Tento spôsob komunikácie nie je útočný a namiesto obviňovania otvára priestor na riešenie.

Dobrou stratégiou môže byť aj sendvičová technika. Spočíva v tom, že najskôr povieme niečo pozitívne, potom vyjadríme kritiku (konštruktívnym spôsobom) a nakoniec to opäť uzavrieme niečím pozitívnym. Partner sa tak necíti napadnutý a skôr prijme spätnú väzbu.

A, samozrejme, musíme aktívne počúvať partnera – skutočne vnímať, čo hovorí, overovať si, či sme to pochopili správne, a rešpektovať jeho pocity, nebagatelizovať ich. Nemusíme súhlasiť s partnerom, teda s tým, čo hovorí, ale môžeme prijať to, ako sa cíti.

Dá sa odísť z hádky bez toho, aby sme sa zranili?

Dôležité je nesnažiť sa za každú cenu vyhrať. Ak mi ide len o to, aby som mala pravdu, nemôže to dopadnúť dobre. Komunikácia nie je súťaž, ale spôsob, ako sa vzájomne pochopiť. Hádku by sme však mali vedieť zastaviť v správnom momente. Keď sa konflikt vyhrotí a atmosféra je príliš napätá, je dobré povedať: „Teraz je to už príliš, potrebujem chvíľu pauzu. Môžeme sa k tomu vrátiť neskôr?“ Niekedy je lepšie nechať emócie upokojiť a pokračovať v konverzácii, keď sme obaja pokojnejší.

Rozvodovosť na Slovensku je pomerne vysoká, aj keď v posledných rokoch mierne klesá. Priemerne sa pohybuje na úrovni 35 – 40 %, čiže rozvedie sa každý tretí pár. Ako spoznať, či má vzťah ešte zmysel a je možné obnoviť blízkosť aj po rokoch odcudzenia?

Vzťah má šancu na záchranu, ak existuje vôľa a zaangažovanosť oboch partnerov. No ak viac ubližuje, než dáva, ak sa v ňom necítime bezpečne a sú v ňom toxické vzorce správania, je dôležité zvážiť, či v ňom zotrvať. Niekedy je lepšie odísť než dlhodobo trpieť.Na druhej strane, blízkosť sa dá obnoviť aj po rokoch odcudzenia, ak sú obaja partneri ochotní na vzťahu pracovať. Dôležité je nečakať na zmenu toho druhého, ale položiť si otázku: Čo môžem urobiť ja? Podľa geštalt teórie poľa, keď sa zmení jedna časť poľa, zmení sa aj celé pole – ak teda začneme pracovať na sebe, môže to priniesť pozitívnu zmenu aj do vzťahu. Dočasné vzdialenie nemusí znamenať koniec a môžeme si k sebe opäť nájsť cestu.

Petra Páneková

Petra Páneková je klinická psychologička a psychoterapeutka pôsobiaca v Bratislave. Špecializuje sa na individuálnu psychoterapiu pre dospelých, párovú terapiu a psychodiagnostiku. Vo svojej praxi sa venuje širokému spektru tém vrátane podpory klientov v náročných životných situáciách, ako sú rozchody.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.