Toto chcete stihnúť za jeden deň v Košiciach

Aj týždeň je vraj málo. Hrdý Košičan Mišo Hudák radí, ako za 24 hodín nasať čo najviac z atmosféry metropoly východu.

Dátum11. 11. 2015

Mišo Hudák, hrdý Košičan a lokálpatriot opisuje, ako by asi vyzeral váš pobyt v Košiciach, ak by ste sa tam ocitli na 24 hodín. A veru, bolo by čo pozerať.

Plán bol doraziť do Košíc pred zotmením, ale sotva ste stihli polnoc. Dopravná izolácia sa môže zdať z vonkajšej strany ako nevýhoda, ale vnútorná dynamika ospalého štvrťmiliónového mesta s kúpeľnou atmosférou nie je nijak narušovaná.

Je teda dvadsaťtri štyridsaťpäť, mestská doprava prestala jazdiť pred polhodinou, nočná sa ešte len rozbehne. Môžete si zvoliť nocľah v krásnych nových hoteloch, alebo zážitok v Kosmalte na Terase, alebo v Hoteli Metal v Šaci, ale to by ste museli doraziť skôr a prísť z inej svetovej strany.

Väčšina ľudí príde do Košíc vlakom alebo autobusom a vystúpi na spoločnej Hlavnej stanici. Vo vzdialenosti niekoľkých desiatok krokov je železničná ubytovňa, dokonalá voľba, z pohľadu vzdialenosti voči úplnému centru, cene za noc a miery socializácie.

Hlavná stanica Košice

Ak sa vám nepodarilo ubytovať a nie je práve pondelok, v plnohodnotnej kuchyni Čertovho dvora môžete privítať svitanie.

Ale možno ste dorazili ráno

Vtedy je mestský život v plnom prúde. Z Hlavnej stanice dokráčate cez Mestský park na Mlynskú ulicu, ale možno nie. Park vás môže vtiahnuť a donútiť vás oddychovať.

Kníhkupectvo Artforum Košice

Niečo medzi raňajkami a obedom stihnete v Republike Východu, no kvôli dezertu prebehnite na druhú stranu ulice do Pokhoia, miesta dospelých pankáčov a východných vetví hipsterov.

Košice Pokhoi

Za tri hodiny ste pochopili, že nestačí jeden deň, ani jeden týždeň, aby ste v rýchlosti obehli základnú topografiu a ikony mesta. Blízko Pokhoia je Bužňa, nádherná neologická synagóga, v ktorej sídli filharmónia. Možno ste práve našli program na večer.

Muralizmus, normalizácia a stará Škoda

Neďaleko Bužne, na Štúrovej ulici, je KLUB. Navštívili ste všemožné kultúrne centrá a fabriky a kluby? Nie.

Bytový dom zapožičal súkromný majiteľ umeleckej komunite ľudí, aby tam mohla prinášať výstavy, prednášky, debaty a starať sa o susedov. Od šrácov z KLUBu si vypýtajte čísla na šrácov zo Street Art Communications alebo Authentic Košice.

KLUB

Prví vás vyvezú na širší okraj centra mesta a ukážu vám monumentálne muralistické diela, zdobiace obrovské plochy panelákov a škôl a ďalších stavieb. Až cestou domov vám dôjde, že ste boli v jednom z centier európskeho street artu, ale to nevadí, vrátite sa ešte mnohokrát.

Druhí vás naložia do starej Škody. Tu by príbeh mohol končiť. Ale v zrýchlenom pohybe objavíte povojnové a normalizačné zákutia a detaily Košíc. Nechajte sa vyložiť na Terase a voľne sa túlajte medzi desiatkami sôch.

Umenie vo verejnom priestore je na tomto najstaršom a najväčšom košickom sídlisku voľne dostupné po tonách.

Strih. Každý dobrý príbeh a každý dobrý výlet potrebuje prestávku a miesto na oddych. Tuctová plechová stavba na okraji mesta, nákupné centrum, blízko Terasy. Prečo tam ísť? Najlepšie burgre v meste. Geronimo.

Betón a oceľ a nesplnené plány

Alebo sa nechajte vyložiť na Ťahanovciach. Pripravíte sa o návštevu Geronima, ale najmladšie, a nikdy nedokončené košické sídlisko sa otvorí dokorán. Synonymum hustoty, pravidelnosti, opakovania sa.

Sídlisko Ťahanovce Košice

Na konci obývaných častí je Panoráma. Veľmi dôstojná nasledovníčka pôvodnej Panorámy, pohostinstva, ktoré sa sťahovalo postupne s rozvojom sídliska. Vždy stálo na konečnej zastávke autobusov a absorbovalo chlapov prichádzajúcich z nočnej zmeny v železiarňach.

Východoslovenské železiarne. Tam sa nedostanete. Nielen kvôli tomu, že sa táto fabrika na oceľ volá inak. Dostanete sa však k všetkým vedľajším efektom vzniku a existencie železiarní.

Už od rána sa po nich túlate a kráčate medzi nimi. Fabrika za južnými hranicami mesta poskytla v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch prácu toľkým ľuďom, že malomesto Košice strojnásobilo svoju populáciu v priebehu niekoľko málo rokov.

Počet ľudí žijúcich v meste je stabilizovaný posledných dvadsaťpäť až tridsať rokov, ale široké bulváry, veľkorysé priestory a stav, ktorý volajú dopravní inžinieri “dokonalé mesto pre autá”, dávajú tušiť, že na Košice čakali omnoho väčšie plány. Predpoklady z osemdesiatych rokov rátali s tristotisíc obyvateľmi. A mierka mesta tomu odpovedá.

Pred odchodom neplačte

Blíži sa večer, uvedomujete si, že ste nič nestihli. Zveziete sa ku Kasárňam a v najkrajšom parku krajiny premýšľate aspoň o darčekoch. Pomedzi stromy a skejtujúce deti uvidíte KERE spojku.

Košice exit

Utekáte tam a dnu nájdete obchod s miestnou ikonografiou. Beriete tričká, čiapky, osušky, opasky s erbom mesta, mapou mesta, obrysmi budov mesta. Ani si neuvedomujete, že už čoskoro budete reprezentovať Košice. Košice reprezentovať. KERE.

Posledný vlak preč z mesta ide o polnoci. Koncerty v Collosseu aj tak musia končiť už o desiatej. Vchádzate dovnútra, vidíte dúpä subkultúry, kam sa radi vracajú šráci zo Sepultury, The Adicts, Six Feet Under, ale pravidelný priestor dostáva aj domáci halucinogénny festival nepredstaviteľnej zábavy Xichtoplesk.

Opierate sa o prvú pevnú vec, ktorú máte v ceste. Plačete. Áno musíte odísť, lebo ide vlak, ale môžete sa vrátiť. Vrátite sa a zažijete úplne iný príbeh.

Košičan Mišo Hudák je, ako o sebe sám hovorí, pyšným otcom a pyšným občanom svojho mesta. Bicykluje sa po ňom od svojich deviatich rokov. Je zakladateľom Východného pobrežia a autorom kníh KSC a KSC Kód/Code, neformálnych sprievodcov mestom Košice v dvadsiatom prvom storočí.

Páčil sa vám článok?

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Keď dáte ľuďom s náročnou minulosťou šancu a skutočne s nimi pracujete, odvďačia sa vám lojalitou.

Autor Zuzana Šifra Matusčáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum30. 6. 2026

Spoločnosť Gekkon búra mýty o „nezamestnateľných“ ľuďoch. Jej riaditeľ Richard Dianiška hovorí, že z človeka, ktorý kedysi neveril v druhé šance, sa stal niekto, kto na nich dnes stavia celú firemnú kultúru. Za ich vlastný projekt Druhá šanca získali od Nadácie Pontis ocenenie Via Bona pre zodpovedné firmy v kategórii inkluzívneho zamestnávania.

Aj pre spoločnosť IBL Software Engineering je dôležité zachovanie hodnôt a ľudskej tváre v biznise. Spoznajte jej príbeh.

V rozhovore s prevádzkovým riaditeľom spoločnosti Gekkon Richardom Dianiškom sa dozviete aj to:

prečo sa rozhodli zamestnávať ľudí, od ktorých dávajú iné firmy ruky preč,
aké konkrétne príbehy zmenili jeho predsudky,
ako sa im darí dosahovať nulovú mieru recidívy u zamestnancov,
akú úlohu v tom zohrávajú maratóny,
prečo inklúzia nie je o „charite“.

Čo pre vás znamená pojem druhá šanca?

Dnes už veľmi veľa, hoci som dlho patril k tým, ktorí tomu neverili. Aj ja som si myslel, že niekto, kto si prešiel závislosťou alebo väzením, je stratený prípad. Za posledné roky sme však vo firme zistili presný opak. Keď dáte týmto ľuďom šancu a skutočne s nimi pracujete, stávajú sa z nich verní zamestnanci, na ktorých sa dá spoľahnúť.

Osobná skúsenosť vám zmení pohľad na vec – aj takým tvrdohlavcom, akým som bol na začiatku ja. Práve preto som firmu prihlásil do súťaže Via Bona.

Náš majiteľ, ktorý s celým nápadom prišiel, vníma to, čo robíme, ako samozrejmosť, nie ako nejaký špeciálny projekt. Ja som však chcel, aby sa o tom vedelo.

Je zaujímavé, že ste do toho vstupovali s predsudkami.

Takmer každý človek má určité predsudky, no názor sa dá vždy zmeniť.

Bol nejaký prvý konkrétny prípad, ktorý vás osobne presvedčil, že to má zmysel?

Bol. A nie jeden. Ale ten, ktorý ma asi najviac formoval, bol príbeh človeka, pri ktorom sme skúsili niečo, čo sme dovtedy nerobili. Dali sme mu ako mentora a nadriadeného nielen manažéra, ale aj muža, ktorý si na vlastnej koži prešiel niečím podobným ako on.

Dnes teda máme v tíme dvoch ľudí, ktorí by sa podľa papierov nikde zamestnať nemali – jeden má podmienku, druhý stále nosí elektronický náramok. Jeden mentoruje druhého. A obaja rastú.

Ten starší, skúsenejší – vo svojom veku a s minulosťou, ktorú má za sebou – by za bežných okolností nemal šancu. My sme mu ju dali a on ju ďalej vracia. Dokáže ťahať ostatných aj celú firmu.

Niekto by sa mohol obávať, že sa budú navzájom ťahať dole.

Je to asi o vnímaní. My ich berieme ako ostatných kolegov. Tu sa neselektuje, či je niekto taký alebo onaký. Ako firma ideme jedným smerom, a až keď niekto vybočí z cesty, rieši sa to. Títo zamestnanci tvoria len malý zlomok tímu.

Ako vlastne prišiel nápad zamestnávať ľudí so závislosťami alebo po výkone trestu?

Nešlo o žiadny premyslený zámer ani o projekt v pravom slova zmysle – skôr sa to jednoducho stalo. Náš majiteľ je viac ako 12 rokov abstinujúci alkoholik. Prešiel si rôznymi štádiami aj náročnými situáciami, no v istom momente si povedal dosť.

Keď to zažijete, viete veci, ktoré sa nedajú naučiť z kníh. Spoznáte závislosť do hĺbky, rozumiete, aké má fázy, ako si ich človek postupne uvedomuje, čo potrebuje počuť a od koho. Vidíte veci, ktoré ostatní nevidia. Aj preto je ich mentorom. Stále sa s tým však hráme a skúšame, čo by bolo vhodné.

Pomáhame im dostať sa do bežného života a spájame ich do komunity, aby videli, že sa dá žiť inak a že to môže fungovať.

Gekkon pôsobí v ťažkom priemysle – vysokozdvižné vozíky, servis, zákazníci pod tlakom. To nie je práve prostredie, kde by sa očakávali čakali druhé šance.

Práve preto to má ešte väčšiu váhu. Naši zamestnanci dostávajú reálnu zodpovednosť, ovládajú stroje za desaťtisíce eur a často od nich závisí práca ďalších ľudí. Aj to ich posúva ďalej. Nehráme sa tu na žiadnu charitu. V pracovnom procese je to zamestnanec ako každý iný – má si robiť svoju prácu.

Ako ocenenie vníma majiteľ, ktorý s projektom prišiel?

On to ako projekt ani nevníma. Keď som mu povedal, že ideme firmu prihlásiť do súťaže, nechápal, čo je na tom zvláštne. Pre neho je to jednoducho život. Nepremýšľa nad tým, že to robí pre niečo.

Mnohým zamestnancom pomohol aj s bývaním či so zdravím, je skrátka ich mentorom.

Pri zapojených kolegoch hovoríte o nulovej miere recidívy v oblasti závislostí. Čo je podľa vás najdôležitejšie, aby nespadli späť do starých vzorcov?

Nedá sa to povedať vo všeobecnosti. Čo jedného drží hore, druhého nezaujíma. To, čo ich spája, je pocit, že niekam patria. Boli vyčlenení a zrazu cítia, že sú pre niekoho dôležití a že majú svoje miesto. Myslím si, že práve to ich posilňuje viac než čokoľvek iné.

Len práca však nestačí. V práci im vieme vytvoriť prostredie, v ktorom sa cítia dobre a ktoré im dáva určitý režim. No po šiestej večer s nimi už nie sme. A práve tam môže prísť zlom – v rodine, vo vzťahoch či v prostredí, kam sa vracajú. To ovplyvniť nevieme.

Čo však vidím veľmi často a vždy ma to prekvapí, je, koľkí z nich začnú športovať. A nielen rekreačne.

Laureáti ocenenia Via Bona 2025

Gekkon – ocenenie za inkluzívne zamestnávanie s projektom Druhá šanca

Lindström – víťaz v oblasti klimatickej zodpovednosti a cirkulárnej ekonomiky

Slovenská sporiteľňa – ocenenie za zodpovednú kampaň, konkrétne za Sloboda je vaša

Accenture – ocenenie za pozitívnu zmenu v komunite

Kaufland – ocenenie v kategórii veľká firma za dlhodobý a systematický prístup k zodpovednému podnikaniu

IBL Software Engineering – ocenenie v kategórii malých a stredných podnikov za prepájanie rastu firmy s ekologickou zodpovednosťou a podporou miestnej komunity

Čo tým myslíte?

Behajú polmaratóny a maratóny. Človek, ktorý bol na pervitíne, fajčil a pil, dnes beží 42 kilometrov. Niektorí hovoria, že vymenili jednu drogu za druhú. Ale ja vidím ľudí, ktorí prešli neskutočnou zmenou. Aj kolektív cíti, aké je to pre mnohých z nich dôležité.

Minule sa chalani zložili na štartovné pre iného kolegu, sami od seba – my sme o tom ani nevedeli. Prišli a povedali: „Choď.“ To vám povie viac než akákoľvek firemná politika.

Celá firma tým žije. Aj tí, ktorí mali predsudky. A mal ich každý – kto tvrdí opak, klame.

Ako ste pracovali s ľuďmi, ktorí si prešli závislosťou alebo výkonom trestu?

Stále na tom pracujeme. Keď nastane kríza, prvý reflex mnohých ľudí je: „To je ten.“ Aj dnes mám v tíme ľudí, ktorí keď vybuchnú, povedia veci priamo bez ohľadu na to, koho tým môžu zraniť. A potom ich vidíte, ako si to medzi sebou vyrozprávajú, potľapkajú sa po pleci a idú ďalej.

My to nenazývame problémom. Snažíme sa, aby títo ľudia boli prirodzenou súčasťou tímu – nie zvýhodnení ani hanlivo označení, jednoducho jeho plnohodnotnou súčasťou. A očakávame od nich to isté ako od ostatných, niekedy aj viac. Robíme to preto, lebo nás to posúva ako ľudí.

Keby sme to robili len pre biznis, nevydržali by sme to. Hodnota prichádza neskôr a nie vždy na papieri.

Často sa o inklúzii hovorí ako o pomoci. Vy však ukazujete, že môže prinášať hodnotu aj firme. V čom konkrétne?

Takýto človek, ktorý sa vám „vydarí“, ktorému dáte šancu a pomôžete mu v ťažkej životnej situácii, má úplne inú mieru lojality než bežný zamestnanec. Máme technikov, ktorí sú u nás už 15 rokov.

No nájdu sa aj takí, ktorí odídu, niekedy aj bez slova. Je to ľudsky nepríjemné, pretože sme do nich vložili čas, energiu a niekedy aj peniaze z vlastného vrecka. No treba s tým počítať. Takže áno, je to aj o biznise, no rozhodne nielen o ňom.

Ako vyzerá prijímací proces?

Každého zamestnanca mám na záverečnom pohovore ja – rozprávam sa s ním, riešime bežné veci. Vtedy vidím, ako reaguje a či je úprimný. Snažím sa vychádzať s každým. No ak ma niekto už na pohovore klame, viem, že s ním nebudem pracovať – nemá to zmysel ani pre neho, ani pre nás.

Sme rodinná firma a od prvého dňa k tomu tak pristupujeme. Dokážem pochváliť, ale aj „buchnúť“. A keď človek vidí, že dostáva úprimnú spätnú väzbu a že sa s ním nikto nehrá, dá sa s ním pracovať. Keď však veci skrýva alebo klame, má smolu.

Dá sa niečo podobné, čo ste vytvorili, preniesť aj do iných firiem?

Myslím si, že to takto jednoducho nejde. A keď sa nás na to pýtali pred komisiou ocenenia Via Bona, povedal som to priamo. Nedá sa to len tak skopírovať do korporátu. Nie je to totiž o procese – je to o ľuďoch. O konkrétnych osobách, ktoré sa rozhodnú, že to urobia. A musia do toho ísť z presvedčenia, rovnako ako náš majiteľ.

Čo vás na tejto práci najviac teší?

Keď prídem dole a vidím úsmevy ľudí napriek tomu, že sú pod každodenným tlakom termínov a náročnej práce, je to silný moment. A keď viem, že medzi nimi stojí človek, ktorý bol ešte nedávno psychicky na dne, ale dnes od neho závisí desať ďalších, je to ešte väčšia radosť. Vtedy si poviem: „Iní zamestnanci to nedali, ale tento to drží.“

Aký odkaz by si z vášho príbehu mohli odniesť ľudia, ktorí majú voči bývalým odsúdeným alebo ľuďom so závislosťou predsudky?

Bol som jedným z ľudí s predsudkami, takže im rozumiem. Názor som nezmenil preto, že som si prečítal nejakú štúdiu, ale preto, že som tých ľudí spoznal. Videl som, čím prešli a čo z nich môže byť, keď im niekto dá šancu. A to vás zmení.

Nielen v práci – zmení vás to aj v tom, ako sa pozeráte na ľudí na ulici či na problémy, ktoré sa vám predtým zdali veľké. Zrazu už také veľké nie sú. To sa nedá naučiť ani nasimulovať. Musíte to zažiť. A keď to raz zažijete, už sa k tomu starému pohľadu nevrátite.

Richard Dianiška

Pôsobí ako manažér v spoločnosti Gekkon, kde sa venuje najmä riadeniu prevádzky, stratégii a zlepšovaniu výrobných a firemných procesov. Má za sebou viac ako 20 rokov skúseností v rôznych riadiacich pozíciách naprieč viacerými odvetviami. Predtým pracoval ako senior interim manažér v spoločnosti Erago, skúsenosti s vedením firiem získal aj ako výkonný riaditeľ v Senators Group. Dlhšie obdobie pôsobil aj v spoločnosti SkyToll, kde sa podieľal na riadení prevádzky veľkých technologických systémov. V minulosti pôsobil ako asistent poslanca Národnej rady.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)