Mišo Hudák, hrdý Košičan a lokálpatriot opisuje, ako by asi vyzeral váš pobyt v Košiciach, ak by ste sa tam ocitli na 24 hodín. A veru, bolo by čo pozerať.
Plán bol doraziť do Košíc pred zotmením, ale sotva ste stihli polnoc. Dopravná izolácia sa môže zdať z vonkajšej strany ako nevýhoda, ale vnútorná dynamika ospalého štvrťmiliónového mesta s kúpeľnou atmosférou nie je nijak narušovaná.
Je teda dvadsaťtri štyridsaťpäť, mestská doprava prestala jazdiť pred polhodinou, nočná sa ešte len rozbehne. Môžete si zvoliť nocľah v krásnych nových hoteloch, alebo zážitok v Kosmalte na Terase, alebo v Hoteli Metal v Šaci, ale to by ste museli doraziť skôr a prísť z inej svetovej strany.
Väčšina ľudí príde do Košíc vlakom alebo autobusom a vystúpi na spoločnej Hlavnej stanici. Vo vzdialenosti niekoľkých desiatok krokov je železničná ubytovňa, dokonalá voľba, z pohľadu vzdialenosti voči úplnému centru, cene za noc a miery socializácie.
Ak sa vám nepodarilo ubytovať a nie je práve pondelok, v plnohodnotnej kuchyni Čertovho dvora môžete privítať svitanie.
Ale možno ste dorazili ráno
Vtedy je mestský život v plnom prúde. Z Hlavnej stanice dokráčate cez Mestský park na Mlynskú ulicu, ale možno nie. Park vás môže vtiahnuť a donútiť vás oddychovať.
Niečo medzi raňajkami a obedom stihnete v Republike Východu, no kvôli dezertu prebehnite na druhú stranu ulice do Pokhoia, miesta dospelých pankáčov a východných vetví hipsterov.
Za tri hodiny ste pochopili, že nestačí jeden deň, ani jeden týždeň, aby ste v rýchlosti obehli základnú topografiu a ikony mesta. Blízko Pokhoia je Bužňa, nádherná neologická synagóga, v ktorej sídli filharmónia. Možno ste práve našli program na večer.
Muralizmus, normalizácia a stará Škoda
Neďaleko Bužne, na Štúrovej ulici, je KLUB. Navštívili ste všemožné kultúrne centrá a fabriky a kluby? Nie.
Bytový dom zapožičal súkromný majiteľ umeleckej komunite ľudí, aby tam mohla prinášať výstavy, prednášky, debaty a starať sa o susedov. Od šrácov z KLUBu si vypýtajte čísla na šrácov zo Street Art Communications alebo Authentic Košice.
Prví vás vyvezú na širší okraj centra mesta a ukážu vám monumentálne muralistické diela, zdobiace obrovské plochy panelákov a škôl a ďalších stavieb. Až cestou domov vám dôjde, že ste boli v jednom z centier európskeho street artu, ale to nevadí, vrátite sa ešte mnohokrát.
Druhí vás naložia do starej Škody. Tu by príbeh mohol končiť. Ale v zrýchlenom pohybe objavíte povojnové a normalizačné zákutia a detaily Košíc. Nechajte sa vyložiť na Terase a voľne sa túlajte medzi desiatkami sôch.
Umenie vo verejnom priestore je na tomto najstaršom a najväčšom košickom sídlisku voľne dostupné po tonách.
Strih. Každý dobrý príbeh a každý dobrý výlet potrebuje prestávku a miesto na oddych. Tuctová plechová stavba na okraji mesta, nákupné centrum, blízko Terasy. Prečo tam ísť? Najlepšie burgre v meste. Geronimo.
Betón a oceľ a nesplnené plány
Alebo sa nechajte vyložiť na Ťahanovciach. Pripravíte sa o návštevu Geronima, ale najmladšie, a nikdy nedokončené košické sídlisko sa otvorí dokorán. Synonymum hustoty, pravidelnosti, opakovania sa.
Na konci obývaných častí je Panoráma. Veľmi dôstojná nasledovníčka pôvodnej Panorámy, pohostinstva, ktoré sa sťahovalo postupne s rozvojom sídliska. Vždy stálo na konečnej zastávke autobusov a absorbovalo chlapov prichádzajúcich z nočnej zmeny v železiarňach.
Východoslovenské železiarne. Tam sa nedostanete. Nielen kvôli tomu, že sa táto fabrika na oceľ volá inak. Dostanete sa však k všetkým vedľajším efektom vzniku a existencie železiarní.
Už od rána sa po nich túlate a kráčate medzi nimi. Fabrika za južnými hranicami mesta poskytla v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch prácu toľkým ľuďom, že malomesto Košice strojnásobilo svoju populáciu v priebehu niekoľko málo rokov.
Počet ľudí žijúcich v meste je stabilizovaný posledných dvadsaťpäť až tridsať rokov, ale široké bulváry, veľkorysé priestory a stav, ktorý volajú dopravní inžinieri “dokonalé mesto pre autá”, dávajú tušiť, že na Košice čakali omnoho väčšie plány. Predpoklady z osemdesiatych rokov rátali s tristotisíc obyvateľmi. A mierka mesta tomu odpovedá.
Pred odchodom neplačte
Blíži sa večer, uvedomujete si, že ste nič nestihli. Zveziete sa ku Kasárňam a v najkrajšom parku krajiny premýšľate aspoň o darčekoch. Pomedzi stromy a skejtujúce deti uvidíte KERE spojku.
Utekáte tam a dnu nájdete obchod s miestnou ikonografiou. Beriete tričká, čiapky, osušky, opasky s erbom mesta, mapou mesta, obrysmi budov mesta. Ani si neuvedomujete, že už čoskoro budete reprezentovať Košice. Košice reprezentovať. KERE.
Posledný vlak preč z mesta ide o polnoci. Koncerty v Collosseu aj tak musia končiť už o desiatej. Vchádzate dovnútra, vidíte dúpä subkultúry, kam sa radi vracajú šráci zo Sepultury, The Adicts, Six Feet Under, ale pravidelný priestor dostáva aj domáci halucinogénny festival nepredstaviteľnej zábavy Xichtoplesk.
Opierate sa o prvú pevnú vec, ktorú máte v ceste. Plačete. Áno musíte odísť, lebo ide vlak, ale môžete sa vrátiť. Vrátite sa a zažijete úplne iný príbeh.
Košičan Mišo Hudák je, ako o sebe sám hovorí, pyšným otcom a pyšným občanom svojho mesta. Bicykluje sa po ňom od svojich deviatich rokov. Je zakladateľom Východného pobrežia a autorom kníh KSC a KSC Kód/Code, neformálnych sprievodcov mestom Košice v dvadsiatom prvom storočí.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ako hovoriť s deťmi o škodlivom obsahu na internete? Psychologička radí, ako na to bez zákazov a výčitiek
Samostatnou kapitolou toxického obsahu je manosféra, ktorá chlapcom podsúva urážlivé a ponižujúce predstavy o dievčatách.
Autor Natália Čerňancová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Už pri zakladaní profilu na sociálnych sieťach dáva chlapec najavo, aké má záujmy a čo ho baví. Prípadne si začne vyhľadávať odpovede na otázky, ktoré sú v období dospievania úplne bežné: prečo sa mi nedarí vo vzťahoch či ako zlepšiť svoj vzhľad… Aj tak môže vyzerať jeho cesta do manosféry, ktorá často znevažuje ženy a dievčatá. Podľa psychologičky Kristíny Blažekovej však netreba hneď siahnuť po zákazoch či vypočúvaní. Oveľa dôležitejšie je úprimne sa o dieťa zaujímať a snažiť sa pochopiť, čo ho k radikálnym názorom na internete privádza.
V rozhovore so psychologičkou a pedagogičkou Kristínou Blažekovou sa dočítate:
ako tvorcovia škodlivého obsahu oslovujú chlapcov a tínedžerov,
ako začať rozhovor o tom, čo dieťa na internete sleduje,
ktoré varovné signály naznačia, že pozerá toxické videá,
čo je rodinná digitálna dohoda a čo si v nej treba stanoviť,
kedy môžu mať radikálne myšlienky na dieťa výrazný vplyv,
čo tínedžerom bráni v tom, aby sa o témach z online sveta rozprávali viac aj s učiteľmi.
Manosféra sa v poslednom čase spomína čoraz častejšie. Zjednodušene povedané, ide o obsah na internete, ktorý šíri nenávistné a ponižujúce názory o ženách. Ako sa však chlapec či tínedžer k takémuto obsahu vlastne dostane?
Často sa to začína veľmi nenápadne – motivačnými videami, ktoré na prvý pohľad nepôsobia škodlivo. Môže ísť o videá o úspechu, financiách, cvičení, osobnom rozvoji alebo o tom, čo znamená byť „správnym mužom“. Následne sa však obsah postupne radikalizuje.
Človek sa tak môže dostať od pomerne neškodných motivačných videí až k nenávistným prejavom, urážaniu žien, mizogýnnemu obsahu alebo k presvedčeniu, že medzi mužmi a ženami prebieha akýsi boj.
Prečo to niekto robí?
V manosfére sa často objavuje predstava, že muži sú v spoločnosti v kríze a že ich postavenie ohrozujú ženy, feminizmus alebo širšie spoločenské zmeny. Nejde však iba o ženy. Do tejto predstavy o „ohrození mužskosti“ môžu byť zahrnutí aj LGBT ľudia či rôzne etnické alebo iné menšiny.
Objavujú sa napríklad argumenty, že muži už nie sú dostatočne chlapskí, že ženy preberajú ich úlohy, že LGBT komunita narúša tradičné predstavy o rodine alebo že menšiny mužom „berú prácu“.
To napokon vedie k predstavám, že správny muž má byť silný, úspešný, finančne zabezpečený a má mať v spoločnosti silné postavenie.
Špirála manosféry sa môže začať úplne nevinne – chlapec hľadá rady o sebavedomí, randení či mužskosti. Postupne však môže naraziť na obsah, ktorý jeho osobné problémy vysvetľuje správaním žien alebo spoločnosti.
Algoritmy mu následne odporúčajú podobný, často čoraz radikálnejší obsah. Z pôvodnej snahy zlepšiť svoj život sa tak môže postupne vytvoriť pohľad na svet v štýle „my verzus oni“: presvedčenie, že za jeho problémy môže určitá skupina, generalizovanie o ženách a pod.
Deje sa takáto radikalizácia postupne alebo stačí jedno silné video, ktoré dieťa ovplyvní a zmení jeho pohľad na vec?
K takémuto obsahu sa môže dostať náhodne, ale aj cielene.
Ak sa napríklad chlapec jednoducho prihlási na sociálnu sieť, algoritmus mu na základe jeho veku, záujmov a predchádzajúceho správania začne ponúkať obsah, ktorý by ho mohol zaujímať – napríklad šport, cvičenie či financie. A odtiaľ sa môže postupne dostať aj k čoraz radikálnejšiemu obsahu.
Druhou možnosťou je, že mladý človek už rieši nejakú otázku identity.
V puberte je úplne prirodzené premýšľať o tom, kto som, aké je moje miesto vo svete, aká je moja úloha alebo ako fungujú vzťahy s kamarátmi či prvé romantické vzťahy.
Ak napríklad cielene hľadá odpovede na otázky typu Čo znamená byť mužom?, Prečo sa mi nedarí vo vzťahoch? alebo Ako mám byť úspešný?, algoritmus mu môže začať ponúkať obsah, ktorý sa na tieto témy priamo zameriava.
Stupňovanie teda môže fungovať podobne, len vstupná stanica je iná.
Môže teda dieťa alebo tínedžer ísť do online sveta hľadať niečo, čo mu chýba v reálnom živote?
Určite. Preto je dobré pochopiť, čo mu skupiny z manosféry poskytujú. Nie sú to iba odpovede na otázky, ktoré si kladie. Veľmi dôležitý je pocit spolupatričnosti.
Mladý človek tam môže nájsť ľudí s podobnými skúsenosťami, problémami alebo takých, ktorí mu hovoria: „Pomôžeme ti zorientovať sa. Ukážeme ti, ako sa stať človekom, akým chceš byť.“
Keď už hovoríme o tom, čo manosféra ponúka chlapcom, aký problém tento obsah vytvára pre dievčatá, ktoré sa s ním stretávajú?
Ak sa stretávajú s obsahom, ktorý im hovorí, že sú vo vzťahoch podradené a že ich hlavnou úlohou je starostlivosť o domácnosť a deti, môže to mať negatívny vplyv na ich sebavedomie.
Výskumy ukazujú, že dievčatá, ktoré sa stretávajú s takýmito komentármi, sa môžu z online priestoru začať sťahovať. Obávajú sa, že ak vyjadria svoj názor, budú zosmiešňované, znevažované alebo napádané.
Máme už aj dáta zo Slovenska, ktoré ukazujú, že sa so znevažujúcimi komentármi stretávajú napríklad v škole, či už od spolužiakov, ale niekedy aj od učiteľov a učiteliek.
Stále sa objavujú stereotypné názory typu: „Ty predsa nemôžeš byť dobrá vo vede“ alebo „Žena nebude vedieť riadiť podnik“.
Ako môžu rodičia sledovať, čo ich dieťa na internete robí, bez toho, aby malo pocit, že ho špehujú?
Rodič by mal mať určitú mieru kontroly a autority. Nemôžeme celú výchovu postaviť na tom, že budeme iba kamaráti. Rodič má byť v prvom rade ochranca.
Zároveň je potrebné poznať svoje dieťa a vedieť, čo naň funguje a čo nie.
Vo všeobecnosti by som to rozdelila na viacero rovín. Prvou je prevencia a vzťah dôvery. Dieťa by malo mať pocit, že sa na rodiča môže obrátiť a že rodič mu zároveň dôveruje, ale chce vedieť, či je v online priestore v bezpečí.
Ďalšou rovinou je jasné nastavenie pravidiel. V tomto smere môže pomôcť napríklad rodinná digitálna dohoda.
Čo to je?
Je to dokument, ktorý si rodina spoločne vytvorí, môže si ho pokojne podpísať.
Môže obsahovať pravidlá používania internetu a sociálnych sietí – napríklad, koľko času tam budeme tráviť, na aký účel ich budeme používať alebo čo urobíme v prípade, že sa stretneme s obsahom, ktorý nás znepokojuje alebo ohrozuje.
Ideálne je dohodnúť sa, že dieťa sa v takejto situácii obráti na rodiča.
Môžeme si zároveň stanoviť aj následky toho, ak sa dohoda nedodrží. To už je vec konkrétnej rodiny.
V súvislosti s nástrahami v online svete sa hovorí, že rodičia by sa mali o to, čo dieťa sleduje, aktívne zaujímať a nenechávať to len na akýsi samospád. Súhlasíte?
Áno, rodič by mal mať o dieťa úprimný záujem.
Niekedy mu iba hovoríme: „Toto je hlúposť. Toto nesleduj. Na internete sú samé nezmysly a iba tam strácaš čas.“ V takom prípade nás však pravdepodobne počúvať nebude.
Sociálne siete sú súčasťou života detí. Musíme ich preto naučiť nielen využívať ich pozitívne stránky, ktorých je veľa, ale zároveň rozpoznávať negatívny obsah. A najlepšie sa to dá robiť rozhovorom.
Máte konkrétne tipy, ako takúto debatu začať?
Môžeme sa dieťaťa opýtať: „Kto sú tvoji obľúbení influenceri? Čo sleduješ? Aký obsah sa ti páči? Prečo ťa to zaujíma?“
Ak daného influencera nepoznáme, môžeme si jeho obsah pozrieť. Dať sa dieťaťom poučiť je tiež úplne v poriadku.
Vzory a pocit spolupatričnosti sú v období dospievania mimoriadne dôležité. A práve to môže byť jedna z vecí, ktoré tieto komunity ponúkajú.
Môžeme si povedať, čo si o konkrétnom obsahu myslíme a prečo. Dôležité je, aby dieťa nemalo pocit, že sme si sadli preto, aby sme ho vypočúvali alebo kontrolovali.
A čo ak rodič zistí, že dieťa sleduje niekoho nevhodného?
Ani vtedy netreba zosmiešňovať dieťa alebo daného influencera vulgárne znevažovať.
Treba skôr pátrať po potrebe, ktorá dieťa k tomu obsahu priviedla. Prečo ho sleduje? Čo mu tento človek ponúka? To môže byť oveľa dôležitejšie než samotný fakt, že ho sleduje.
Čiže základom je nesúdiť dieťa, aj keď vieme, že obsah, ktorý sleduje, môže byť toxický.
Presne. V období dospievania je prirodzená určitá potreba rebelovať, provokovať a testovať hranice. Ak dieťaťu niečo úplne zakážeme, môže to paradoxne zvýšiť jeho záujem.
Preto je lepšie pristupovať k tomu nehodnotiacim spôsobom a neuzavrieť komunikáciu hneď na začiatku.
Existujú varovné signály, ktoré naznačia, že dieťa sleduje niekoho so škodlivými názormi?
Áno, dôležitá je zmena správania, jej rýchlosť a intenzita. Jedným zo signálov môže byť napríklad množstvo času, ktoré dieťa trávi online. Ak bude na internete výrazne dlhšie a vzťahy si vytvára najmä tam, je dobré zaujímať sa o to, čo tam robí.
Ďalším signálom môže byť zmena slovníka. Manosféra má vlastné výrazy – existujú také, ktoré označujú rôzne typy mužov, žien, vzťahov či správania.
Okrem toho sa môže objaviť výrazný záujem o peniaze, trading, kryptomeny alebo predstava, že klasické vzdelanie nie je potrebné.
V manosfére sa niekedy prezentuje názor, že vysoká škola človeku neprinesie úspech a namiesto nej stačí absolvovať kurz, venovať sa investíciám alebo podnikaniu.
Veľkou témou manosféry je aj vzhľad. Ak sa u tínedžera zrazu objaví extrémna snaha zmeniť výzor, môže to súvisieť s trendom známym ako looksmaxxing.
O čo presne ide?
Je to snaha maximalizovať fyzickú atraktivitu – napríklad cvičením, zmenou stravy, prehnanou starostlivosťou, ale v extrémnych prípadoch aj plastickými operáciami.
Mladý človek si môže myslieť, že nikdy nie je dostatočne atraktívny a že musí dosiahnuť určitý fyzický prototyp, aby ho ženy chceli. Samotný záujem o spomínané témy, samozrejme, nie je problém. Dôležitá je intenzita.
Kedy sa dá povedať, že dieťa začína škodlivé postoje preberať?
Keď sa online postoje preklopia do offline života.
Ak sa mladý človek začne znevažujúco vyjadrovať o ženách, menšinách alebo iných skupinách a prejavuje to v škole či vo vzťahoch, už nejde iba o obsah, ktorý niekde videl.
Môže sa objaviť konflikt so spolužiačkami, sexistické komentáre alebo iné prejavy.
Sledovanie teda ešte neznamená, že je dieťa radikalizované. Otázkou je, prečo takýto obsah pozerá.
Je to preto, že mu ho ponúkajú algoritmy? Zaujíma sa o tému? Alebo sa s týmito názormi začína stotožňovať? To sú veľmi odlišné situácie.
Aká je v tomto celom rola učiteľov?
V zásade pri nich platí veľa z toho, čo pri rodičoch: mali by mať o deti úprimný záujem a rozprávať sa s nimi o tom, čo ich baví.
Nemôžeme očakávať, že mladí ľudia budú rešpektovať autoritu iba preto, že učiteľ príde pred tabuľu a povie: „Toto nesledujte, pretože je to zlé.“
Je dôležité vytvoriť si so žiakmi vzťah a ukázať im, že učiteľ rozumie svetu, v ktorom žijú.
Môže sa ich pýtať, čo pozerajú na internete, aký obsah ich baví a prečo.
Často sa stretávam s tým, že mladí ľudia hovoria: „S učiteľmi sa o týchto témach nedá rozprávať.“ Buď preto, že učitelia sociálne siete nepoužívajú, nerozumejú im, alebo mladých ľudí za ich obsah zosmiešňujú. To je veľká chyba.
Kristína Blažeková
Vyštudovala poradenskú a klinickú psychológiu a neskôr školskú pedagogiku. Viac ako desať rokov pracovala ako psychologička v poradenských centrách aj v základných a materských školách. V občianskom združení Zvoľ si info sa venovala najmä tomu, ako sa orientovať v záplave informácií, rozpoznávať dezinformácie a rozvíjať kritické myslenie. Prednáša a pripravuje workshopy pre deti aj dospelých. Dnes pôsobí na Trnavskej univerzite.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
