Toto chcete stihnúť za jeden deň v Košiciach

Aj týždeň je vraj málo. Hrdý Košičan Mišo Hudák radí, ako za 24 hodín nasať čo najviac z atmosféry metropoly východu.

Dátum11. 11. 2015

Mišo Hudák, hrdý Košičan a lokálpatriot opisuje, ako by asi vyzeral váš pobyt v Košiciach, ak by ste sa tam ocitli na 24 hodín. A veru, bolo by čo pozerať.

Plán bol doraziť do Košíc pred zotmením, ale sotva ste stihli polnoc. Dopravná izolácia sa môže zdať z vonkajšej strany ako nevýhoda, ale vnútorná dynamika ospalého štvrťmiliónového mesta s kúpeľnou atmosférou nie je nijak narušovaná.

Je teda dvadsaťtri štyridsaťpäť, mestská doprava prestala jazdiť pred polhodinou, nočná sa ešte len rozbehne. Môžete si zvoliť nocľah v krásnych nových hoteloch, alebo zážitok v Kosmalte na Terase, alebo v Hoteli Metal v Šaci, ale to by ste museli doraziť skôr a prísť z inej svetovej strany.

Väčšina ľudí príde do Košíc vlakom alebo autobusom a vystúpi na spoločnej Hlavnej stanici. Vo vzdialenosti niekoľkých desiatok krokov je železničná ubytovňa, dokonalá voľba, z pohľadu vzdialenosti voči úplnému centru, cene za noc a miery socializácie.

Ak sa vám nepodarilo ubytovať a nie je práve pondelok, v plnohodnotnej kuchyni Čertovho dvora môžete privítať svitanie.

Ale možno ste dorazili ráno

Vtedy je mestský život v plnom prúde. Z Hlavnej stanice dokráčate cez Mestský park na Mlynskú ulicu, ale možno nie. Park vás môže vtiahnuť a donútiť vás oddychovať.

Niečo medzi raňajkami a obedom stihnete v Republike Východu, no kvôli dezertu prebehnite na druhú stranu ulice do Pokhoia, miesta dospelých pankáčov a východných vetví hipsterov.

Za tri hodiny ste pochopili, že nestačí jeden deň, ani jeden týždeň, aby ste v rýchlosti obehli základnú topografiu a ikony mesta. Blízko Pokhoia je Bužňa, nádherná neologická synagóga, v ktorej sídli filharmónia. Možno ste práve našli program na večer.

Muralizmus, normalizácia a stará Škoda

Neďaleko Bužne, na Štúrovej ulici, je KLUB. Navštívili ste všemožné kultúrne centrá a fabriky a kluby? Nie.

Bytový dom zapožičal súkromný majiteľ umeleckej komunite ľudí, aby tam mohla prinášať výstavy, prednášky, debaty a starať sa o susedov. Od šrácov z KLUBu si vypýtajte čísla na šrácov zo Street Art Communications alebo Authentic Košice.

KLUB

Prví vás vyvezú na širší okraj centra mesta a ukážu vám monumentálne muralistické diela, zdobiace obrovské plochy panelákov a škôl a ďalších stavieb. Až cestou domov vám dôjde, že ste boli v jednom z centier európskeho street artu, ale to nevadí, vrátite sa ešte mnohokrát.

Druhí vás naložia do starej Škody. Tu by príbeh mohol končiť. Ale v zrýchlenom pohybe objavíte povojnové a normalizačné zákutia a detaily Košíc. Nechajte sa vyložiť na Terase a voľne sa túlajte medzi desiatkami sôch.

Umenie vo verejnom priestore je na tomto najstaršom a najväčšom košickom sídlisku voľne dostupné po tonách.

Strih. Každý dobrý príbeh a každý dobrý výlet potrebuje prestávku a miesto na oddych. Tuctová plechová stavba na okraji mesta, nákupné centrum, blízko Terasy. Prečo tam ísť? Najlepšie burgre v meste. Geronimo.

Betón a oceľ a nesplnené plány

Alebo sa nechajte vyložiť na Ťahanovciach. Pripravíte sa o návštevu Geronima, ale najmladšie, a nikdy nedokončené košické sídlisko sa otvorí dokorán. Synonymum hustoty, pravidelnosti, opakovania sa.

Na konci obývaných častí je Panoráma. Veľmi dôstojná nasledovníčka pôvodnej Panorámy, pohostinstva, ktoré sa sťahovalo postupne s rozvojom sídliska. Vždy stálo na konečnej zastávke autobusov a absorbovalo chlapov prichádzajúcich z nočnej zmeny v železiarňach.

Východoslovenské železiarne. Tam sa nedostanete. Nielen kvôli tomu, že sa táto fabrika na oceľ volá inak. Dostanete sa však k všetkým vedľajším efektom vzniku a existencie železiarní.

Už od rána sa po nich túlate a kráčate medzi nimi. Fabrika za južnými hranicami mesta poskytla v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch prácu toľkým ľuďom, že malomesto Košice strojnásobilo svoju populáciu v priebehu niekoľko málo rokov.

Počet ľudí žijúcich v meste je stabilizovaný posledných dvadsaťpäť až tridsať rokov, ale široké bulváry, veľkorysé priestory a stav, ktorý volajú dopravní inžinieri “dokonalé mesto pre autá”, dávajú tušiť, že na Košice čakali omnoho väčšie plány. Predpoklady z osemdesiatych rokov rátali s tristotisíc obyvateľmi. A mierka mesta tomu odpovedá.

Pred odchodom neplačte

Blíži sa večer, uvedomujete si, že ste nič nestihli. Zveziete sa ku Kasárňam a v najkrajšom parku krajiny premýšľate aspoň o darčekoch. Pomedzi stromy a skejtujúce deti uvidíte KERE spojku.

Utekáte tam a dnu nájdete obchod s miestnou ikonografiou. Beriete tričká, čiapky, osušky, opasky s erbom mesta, mapou mesta, obrysmi budov mesta. Ani si neuvedomujete, že už čoskoro budete reprezentovať Košice. Košice reprezentovať. KERE.

Posledný vlak preč z mesta ide o polnoci. Koncerty v Collosseu aj tak musia končiť už o desiatej. Vchádzate dovnútra, vidíte dúpä subkultúry, kam sa radi vracajú šráci zo Sepultury, The Adicts, Six Feet Under, ale pravidelný priestor dostáva aj domáci halucinogénny festival nepredstaviteľnej zábavy Xichtoplesk.

Opierate sa o prvú pevnú vec, ktorú máte v ceste. Plačete. Áno musíte odísť, lebo ide vlak, ale môžete sa vrátiť. Vrátite sa a zažijete úplne iný príbeh.

Košičan Mišo Hudák je, ako o sebe sám hovorí, pyšným otcom a pyšným občanom svojho mesta. Bicykluje sa po ňom od svojich deviatich rokov. Je zakladateľom Východného pobrežia a autorom kníh KSC a KSC Kód/Code, neformálnych sprievodcov mestom Košice v dvadsiatom prvom storočí.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Predsudky často vznikajú jednoducho preto, že sa nepoznáme. Učiteľ Michal hovorí, ako pomohol deťom z Bratislavy a rómskej komunity nájsť si k sebe cestu

Nech už sa dieťa narodilo kdekoľvek, každé z nich túži najmä po tom, aby bolo prijaté a milované.

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum26. 10. 2026

Učiteľ Michal Sivák učil na košickom Luníku IX aj v bratislavskej škole pre nadané deti. V oboch prostrediach presadzoval rovnaký prístup: každé dieťa si zaslúži prijatie bez ohľadu na pôvod či spoločenské postavenie. Svojich žiakov dokonca vzal do rómskej komunity v Plaveckom Štvrtku, aby im pomohol prekonať predsudky. Za svoju prácu získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.

Omamy v rómskych komunitách sprevádzajú rodiny s deťmi a pomáhajú im vytvoriť lepší štart do života. Spoznajte príbeh omamy Maťky a jej mentorky Ľubky.

Učil si na súkromnej bratislavskej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním a predtým aj na Luníku IX. Čím boli pre teba tieto skúsenosti rozdielne?

Na Luníku IX chýbalo materiálne vybavenie. To je podľa mňa jediná vec, ktorá deti z týchto dvoch svetov odlišuje.

Inak sú to bežné deti s rovnakými potrebami – či pochádzajú z Luníka IX, alebo z bratislavskej smotánky. Majú podobné túžby aj sny.

Aj môj prístup k nim bol preto rovnaký. Nikdy som nevnímal nadané deti ako deti prvej kategórie a tie z Luníka IX ako deti druhej kategórie.

Pri nadaných deťoch som skôr narážal na predsudky a stereotypy, ktoré si prinášali z domu od rodičov. A rovnako aj rómske deti mali predsudky voči nerómskym, pretože ich nepoznali. Bolo medzi nimi vzájomné neporozumenie, lebo sa dovtedy jednoducho nestretli.

Pokoj, ktorý by som raz chcel mať aj vo svojom živote, nachádzam práve v hodnotách, ktoré mi odovzdali moji starí rodičia. A podobne to vnímam aj pri dnešných mladých.

Snažil si sa tieto predsudky zbúrať? Ako?

Určite áno. Napríklad som zobral svojich nerómskych žiakov do Plaveckého Štvrtka, aby sa prvýkrát stretli s rómskymi deťmi. Nešlo mi o to, aby si len povedali, že spoznali Róma.

Chcel som, aby zažili, že je to úplne bežný človek ako každý iný. Spoločne sa učili, trávili čas a zrazu všetky predsudky zmizli. V tej chvíli zhodili akékoľvek masky, statusy a nálepky.

Dá sa aj na základe toho povedať, že deti potrebujú predovšetkým cítiť, že sú prijaté?

Áno. Potreba byť prijatý a pochopený je podľa mňa úplný základ. No ešte dôležitejší je pocit, že som milovaný. To je tá najväčšia hodnota. Nielen zo strany rodičov, ale aj priateľov, starých rodičov či blízkeho okolia. A práve s pocitom, že ma niekto má rád a že mu na mne záleží, prichádza aj pocit bezpečia. To ide ruka v ruke.

Presne toto deti potrebujú počuť: „Záleží mi na tebe. Mám ťa veľmi rád a chcem, aby si bol úspešný. Chcem, aby sa ti darilo. A aj keď sa ti niečo nepodarí alebo to nezvládneš, je to v poriadku.“ Toto sa snažím učiť rodičov aj deti.

Pravda však je, že veľakrát deti tieto slová od rodičov nepočujú.

Súhlasím, ale netreba to vzdávať. Mám dokonca peknú skúsenosť so svojím otcom, ktorý mi nikdy v živote nepovedal, že ma ľúbi.

Keď som začal chodievať z Bratislavy domov, vždy som ho na privítanie pobozkal a povedal: „Ľúbim ťa, čau.“ Nezáležalo mi na tom, či mi to opätuje.

On väčšinou len odvetil: „Dobre.“ Postupne som si ho tak trochu vychoval. (Smiech.) Naučil som ho, že je dôležité pustiť ma bližšie k sebe a otvoriť sa.

Aj mladí ľudia môžu byť nositeľmi hodnôt a niekedy učiť staršiu generáciu. Je veľmi dôležité, aby sme boli prepojení naprieč generáciami. Máme si navzájom čo odovzdať.

Staršie generácie rady frflú na tie mladšie a hovoria, že sú čoraz horšie. Čo hovoríš na mladú generáciu ty?

Podľa mňa neexistujú horšie generácie, existujú len generácie, ktorým nerozumieme. Hovoriť, že prichádzajú čoraz horšie generácie, môžu podľa mňa len ľudia, ktorí s mladými neprichádzajú do kontaktu.

Dnešní mladí sú veľmi trendoví, moderní a prirodzene vyrastajú s technológiami 21. storočia. Zároveň sú pevní vo svojich hodnotách, vedome ich kultivujú a podľa mňa život naozaj žijú, nielen prežívajú.

Je pre teba dôležitejšie vybudovať si s deťmi dobrý vzťah alebo im odovzdať vedomosti?

Ak medzi sebou nemáme vybudovaný kvalitný vzťah, deti nedokážu naplno prijímať všetky informácie, ktoré sa im snažím odovzdať. So vzťahom zároveň prichádza aj iný prístup a pochopenie, že sa vlastne chcú vzdelávať.

Študent si napokon aj tak nikdy neodnesie len to, čo som mu povedal. Vždy si odnesie najmä to, ako sa pri mne cítil. A práve to je pre mňa nesmierne dôležité.

Preto sa žiakov často pýtam: „Ako sa cítiš? Ako sa máš? Aké máš na danú vec názor? Ako to prežívaš? Je to pre teba v poriadku? Nie je toho na teba príliš veľa?“

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Čo ti pomáha budovať a utužovať tieto vzťahy?

Spoznávať žiakov cez ich svet – cez to, čo ich baví, akých majú hrdinov, aké sú ich sny a potreby.

Napríklad Harry Potter je na prvom stupni veľká téma. Pozrel som si všetky filmy, milujem to. Jedna z postáv, profesor elixírov Horace Slughorn, ktorý študentom ponúkal za odmenu tekuté šťastie, nám veľmi pomohla naučiť sa spolupracovať v triede.

Na slovenčine sme riešili dynamický opis a štvrtáci mali za úlohu namiešať horčicovo-citrónovú omáčku. Ja som ju ochutnával a hodnotil a víťazná skupina mohla získať tekuté šťastie. V skutočnosti mi však vôbec nešlo o chuť. Sledoval som, ako deti spolupracujú v skupinkách. Celé som to prepojil s ich hrdinami a príbehmi, ktoré poznajú. Takto sa k nim viem dostať oveľa bližšie.

Jedlo je pre mňa ďalšia krásna metóda. Deti rady jedia. Mám dvojplatničku a v triede som navaril množstvo jedál – aj také, ktoré deti v živote nevideli a nikdy predtým neskúšali. Jedli sme, mali sme čaje a nápoje, jednoducho sme„chálovali“. (Smiech.)

Nebojíš sa, že takto stratíš ako učiteľ autoritu?

A keby som ju aj stratil, bolo by to úplne v poriadku. Ja som autorita, ale nie som typ človeka, ktorý si ju potrebuje vynucovať alebo budovať cez strach. To nepotrebujem.

Potrebujem mať so žiakmi rovnocenný partnerský vzťah. Chcem, aby dieťa odišlo s pocitom, že Miško ho niečo naučil a že mu dal presne to, čo potrebovalo.

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím partnerský, kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Predpokladám, že vďaka takémuto prístupu máš s deťmi asi oveľa bližší vzťah ako iní učitelia. Otvárajú sa ti vďaka tomu viac?

Riešil som rodinu, v ktorej sa rodičia môjho žiaka rozchádzali. Bral som ho takmer ako vlastného syna. Raz večer mi zavolal, plakal a povedal: „Miško, mama sa rozišla s otcom.“ Povedal som mu, že všetko bude v poriadku, že tu pre neho budem a pomôžem mu.

Povedal som mu: „Ráno, keď prídeš do školy, hneď príď za mnou, vystískaj ma, porozprávame sa o tom. Ja ti pomôžem.“ A presne to sa stalo. Ráno prišiel, ani si nevyložil veci, hneď prišiel za mnou, objal ma, rozplakal sa a chvíľu sme tam len tak boli.

Dnes, keď ma tento chlapec uvidí, aj cez celú ulicu na mňa kričí: „Miško! Miško, stoj!“ To je pre učiteľa nádherná a výnimočná väzba. Želám to každému učiteľovi.

Akí by mali byť dobrí učitelia?

Neexistuje návod na to, ako byť dobrým učiteľom. Nie sú žiadne tipy, triky ani špeciálne metódy, ktoré by fungovali na každého. Existuje podľa mňa jedna jediná vec – byť autentický.

To je najdôležitejšie. Dieťa vycíti, keď je človek falošný. Vycíti, keď máte nasadenú masku. Deti vnímajú oveľa viac, než si často myslíme. Byť autentický je podľa mňa pri práci s deťmi kľúčové. Človek musí byť sám sebou.

Michal Sivák

Učiteľ a popularizátor inkluzívneho vzdelávania. Pôsobil na Súkromnej základnej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním v Bratislave, predtým učil deti na Luníku IX. Je zakladateľom iniciatívy EDUVOLÚCIA: Daruj doučko!, venuje sa lektorovaniu a mentoringu začínajúcich učiteľov. Na sociálnych sieťach sa venuje osvete o učiteľstve, boju proti predsudkom a podpore vzdelávania. V roku 2026 získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.