Deväť ľudí troch rôznych národností (Slováci, Česi a Poliaci), ktorí milujú dobrodružstvo, sa pod vedením skúseného českého cestovateľa Dana Přibána dali na niečo, na čo by si naozaj netrúfol hocikto. Rozhodli sa prejsť krížom cez Austráliu až do Thajska.
Ak na tom stále nevidíte nič zvláštne, tak ešte jedna informácia – rozhodli sa, že vyše 20 000 kilometrov prejdú na trabantoch a motorkách.
Jedným z účastníkov tejto epickej cesty bol aj nadšenec motoriek, Banskobystričan Marek Slobodník, s ktorým sme sa porozprávali o detailoch tejto cesty.
Ako vznikol nápad na takúto cestu?
Bol to nápad Dana Přibána, ktorý už v roku 2007 absolvoval prvú veľkú cestu s trabantom do Ázie, neskôr prešiel Afriku a ja som sa k jeho trabanťáckej partii pridal až v roku 2012, keď sme prešli Južnú Ameriku.
Dovtedy som cestoval na Jawe Pionier, s ktorou som prešiel Kazachstan k Aralskému jazeru a späť no a pri Trabantoch som Pioniera vymenil za Jawu 250.
Dovtedy som cestoval na Jawe Pionier, s ktorou som prešiel Kazachstan k Aralskému jazeru a späť no a pri Trabantoch som Pioniera vymenil za Jawu 250.
Prečo Austrália a juhovýchodná Ázia a prečo práve trabanty a motorky?
Prečo trabanty je otázka na Dana, no myslím že ten dôvod bol podobný, ako keď sme išli my s Pioniermi do Kazachstanu. Jednoducho na nič lepšie vtedy neboli peniaze a zobralo sa to, čo bolo najlacnejšie, resp. zadarmo.
Podľa čoho ste si vyberali na cestu ľudí?
Nebol to žiadny proces, ľudia prišli sami rôznymi náhodami. Je to na dlhé rozprávanie, ale v podstate to bolo vždy naozaj o náhode.
Aj keď sme sa vôbec nepoznali, myslím si, že vznikla super partia, ktorá sa počas cesty samozrejme spoznala a nevznikali žiadne obrovské ponorkové choroby.
Ako dlho dopredu sa cesta organizovala?
Zhruba pol roka. Nie je to len o tom, že si človek nakreslí mapu, kadiaľ ide, ale aj o zisťovaní prepravy, víz, chystaní strojov, techniky na natáčanie filmu…
Zažil si ty, či niekto z ľudí, ponorkovú chorobu?
Ako som spomínal, veľa toho nebolo, no raz za čas sa stalo. Ja osobne som veľký flegmatik a takmer nič ma nerozhádže. Myslím, že najväčší problém mali medzi sebou baby, ktoré sa snáď päť a pol mesiaca poriadne nerozprávali, no napokon našli k sebe cestu a teraz sú z nich kamošky.
Ako si prekonával nudu, keď nejaká bola?
Nuda na takejto ceste nikdy nie je, stále je čo opravovať a ak nie, tak je s kým debatiť. Niekedy, keď sú dlhé prejazdy bez peknej prírody, čo sa v Austrálii stávalo, tak sa človek troška nudí.
Ale na druhej strane si aj oddýchne a ja si počas cesty stále spievam, tak vzniklo kopec hitov, napríklad: „Je to vo sviečkach“.
Zažili ste počas cesty aj nejaké konflikty? Ako ste ich riešili?
Ak ponorkovú chorobu nepočítame za konflikt, tak nie.
Ako ste sa motivovali v ťažších chvíľach?
Motivácia je cesta a cieľ, ktorý sme si určili. Miliónkrát sme sa mohli na všetko vykašľať a letieť domov. Fakt, veľakrát to vyzeralo, že nedôjdeme, ale mali sme cieľ Bangkok a chceli sme sa tam dostať. To jediné nás ťahalo dopredu. Jednoducho cieľ, ktorý sme si vysnívali, nás motivoval.
Ja nikdy nemôžem mať na ceste zlú náladu, pretože milujem jazdu na motorke a bol by som na nej nonstop.
Čo bolo najkrajšou časťou cesty a čo naopak najnepríjemnejšou?
Najkrajšie miesto, keď nepočítam Banskú Bystricu, je Východný Timor, krásna zem plná kopcov a super krásnych ľudí neskazených turizmom. O tomto mieste by sa dal napísať celý román, preto je asi lepšie sa tam ísť pozrieť.
Najnepríjemnejšou cestou bola pre mňa upršaná Great Central Road, kde som trikrát spadol a rozbil motorku, ale na druhej strane s odstupom času aj táto cesta stála zato.
Bola potrebná aj nejaká externá finančná pomoc na takúto cestu?
Samozrejme áno, bez toho by to asi ťažko išlo. Najdrahšia je vždy preprava cez oceán na iný kontinent. Samotná cesta je už za pár šupov, keďže vždy spíme v stane alebo v hamaku, za ubytovanie platíme výnimočne.
Viac sa o Marekových cestách po svete dozviete tu.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ako hovoriť s deťmi o škodlivom obsahu na internete? Psychologička radí, ako na to bez zákazov a výčitiek
Samostatnou kapitolou toxického obsahu je manosféra, ktorá chlapcom podsúva urážlivé a ponižujúce predstavy o dievčatách.
Autor Natália Čerňancová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Už pri zakladaní profilu na sociálnych sieťach dáva chlapec najavo, aké má záujmy a čo ho baví. Prípadne si začne vyhľadávať odpovede na otázky, ktoré sú v období dospievania úplne bežné: prečo sa mi nedarí vo vzťahoch či ako zlepšiť svoj vzhľad… Aj tak môže vyzerať jeho cesta do manosféry, ktorá často znevažuje ženy a dievčatá. Podľa psychologičky Kristíny Blažekovej však netreba hneď siahnuť po zákazoch či vypočúvaní. Oveľa dôležitejšie je úprimne sa o dieťa zaujímať a snažiť sa pochopiť, čo ho k radikálnym názorom na internete privádza.
V rozhovore so psychologičkou a pedagogičkou Kristínou Blažekovou sa dočítate:
ako tvorcovia škodlivého obsahu oslovujú chlapcov a tínedžerov,
ako začať rozhovor o tom, čo dieťa na internete sleduje,
ktoré varovné signály naznačia, že pozerá toxické videá,
čo je rodinná digitálna dohoda a čo si v nej treba stanoviť,
kedy môžu mať radikálne myšlienky na dieťa výrazný vplyv,
čo tínedžerom bráni v tom, aby sa o témach z online sveta rozprávali viac aj s učiteľmi.
Manosféra sa v poslednom čase spomína čoraz častejšie. Zjednodušene povedané, ide o obsah na internete, ktorý šíri nenávistné a ponižujúce názory o ženách. Ako sa však chlapec či tínedžer k takémuto obsahu vlastne dostane?
Často sa to začína veľmi nenápadne – motivačnými videami, ktoré na prvý pohľad nepôsobia škodlivo. Môže ísť o videá o úspechu, financiách, cvičení, osobnom rozvoji alebo o tom, čo znamená byť „správnym mužom“. Následne sa však obsah postupne radikalizuje.
Človek sa tak môže dostať od pomerne neškodných motivačných videí až k nenávistným prejavom, urážaniu žien, mizogýnnemu obsahu alebo k presvedčeniu, že medzi mužmi a ženami prebieha akýsi boj.
Prečo to niekto robí?
V manosfére sa často objavuje predstava, že muži sú v spoločnosti v kríze a že ich postavenie ohrozujú ženy, feminizmus alebo širšie spoločenské zmeny. Nejde však iba o ženy. Do tejto predstavy o „ohrození mužskosti“ môžu byť zahrnutí aj LGBT ľudia či rôzne etnické alebo iné menšiny.
Objavujú sa napríklad argumenty, že muži už nie sú dostatočne chlapskí, že ženy preberajú ich úlohy, že LGBT komunita narúša tradičné predstavy o rodine alebo že menšiny mužom „berú prácu“.
To napokon vedie k predstavám, že správny muž má byť silný, úspešný, finančne zabezpečený a má mať v spoločnosti silné postavenie.
Špirála manosféry sa môže začať úplne nevinne – chlapec hľadá rady o sebavedomí, randení či mužskosti. Postupne však môže naraziť na obsah, ktorý jeho osobné problémy vysvetľuje správaním žien alebo spoločnosti.
Algoritmy mu následne odporúčajú podobný, často čoraz radikálnejší obsah. Z pôvodnej snahy zlepšiť svoj život sa tak môže postupne vytvoriť pohľad na svet v štýle „my verzus oni“: presvedčenie, že za jeho problémy môže určitá skupina, generalizovanie o ženách a pod.
Deje sa takáto radikalizácia postupne alebo stačí jedno silné video, ktoré dieťa ovplyvní a zmení jeho pohľad na vec?
K takémuto obsahu sa môže dostať náhodne, ale aj cielene.
Ak sa napríklad chlapec jednoducho prihlási na sociálnu sieť, algoritmus mu na základe jeho veku, záujmov a predchádzajúceho správania začne ponúkať obsah, ktorý by ho mohol zaujímať – napríklad šport, cvičenie či financie. A odtiaľ sa môže postupne dostať aj k čoraz radikálnejšiemu obsahu.
Druhou možnosťou je, že mladý človek už rieši nejakú otázku identity.
V puberte je úplne prirodzené premýšľať o tom, kto som, aké je moje miesto vo svete, aká je moja úloha alebo ako fungujú vzťahy s kamarátmi či prvé romantické vzťahy.
Ak napríklad cielene hľadá odpovede na otázky typu Čo znamená byť mužom?, Prečo sa mi nedarí vo vzťahoch? alebo Ako mám byť úspešný?, algoritmus mu môže začať ponúkať obsah, ktorý sa na tieto témy priamo zameriava.
Stupňovanie teda môže fungovať podobne, len vstupná stanica je iná.
Môže teda dieťa alebo tínedžer ísť do online sveta hľadať niečo, čo mu chýba v reálnom živote?
Určite. Preto je dobré pochopiť, čo mu skupiny z manosféry poskytujú. Nie sú to iba odpovede na otázky, ktoré si kladie. Veľmi dôležitý je pocit spolupatričnosti.
Mladý človek tam môže nájsť ľudí s podobnými skúsenosťami, problémami alebo takých, ktorí mu hovoria: „Pomôžeme ti zorientovať sa. Ukážeme ti, ako sa stať človekom, akým chceš byť.“
Keď už hovoríme o tom, čo manosféra ponúka chlapcom, aký problém tento obsah vytvára pre dievčatá, ktoré sa s ním stretávajú?
Ak sa stretávajú s obsahom, ktorý im hovorí, že sú vo vzťahoch podradené a že ich hlavnou úlohou je starostlivosť o domácnosť a deti, môže to mať negatívny vplyv na ich sebavedomie.
Výskumy ukazujú, že dievčatá, ktoré sa stretávajú s takýmito komentármi, sa môžu z online priestoru začať sťahovať. Obávajú sa, že ak vyjadria svoj názor, budú zosmiešňované, znevažované alebo napádané.
Máme už aj dáta zo Slovenska, ktoré ukazujú, že sa so znevažujúcimi komentármi stretávajú napríklad v škole, či už od spolužiakov, ale niekedy aj od učiteľov a učiteliek.
Stále sa objavujú stereotypné názory typu: „Ty predsa nemôžeš byť dobrá vo vede“ alebo „Žena nebude vedieť riadiť podnik“.
Ako môžu rodičia sledovať, čo ich dieťa na internete robí, bez toho, aby malo pocit, že ho špehujú?
Rodič by mal mať určitú mieru kontroly a autority. Nemôžeme celú výchovu postaviť na tom, že budeme iba kamaráti. Rodič má byť v prvom rade ochranca.
Zároveň je potrebné poznať svoje dieťa a vedieť, čo naň funguje a čo nie.
Vo všeobecnosti by som to rozdelila na viacero rovín. Prvou je prevencia a vzťah dôvery. Dieťa by malo mať pocit, že sa na rodiča môže obrátiť a že rodič mu zároveň dôveruje, ale chce vedieť, či je v online priestore v bezpečí.
Ďalšou rovinou je jasné nastavenie pravidiel. V tomto smere môže pomôcť napríklad rodinná digitálna dohoda.
Čo to je?
Je to dokument, ktorý si rodina spoločne vytvorí, môže si ho pokojne podpísať.
Môže obsahovať pravidlá používania internetu a sociálnych sietí – napríklad, koľko času tam budeme tráviť, na aký účel ich budeme používať alebo čo urobíme v prípade, že sa stretneme s obsahom, ktorý nás znepokojuje alebo ohrozuje.
Ideálne je dohodnúť sa, že dieťa sa v takejto situácii obráti na rodiča.
Môžeme si zároveň stanoviť aj následky toho, ak sa dohoda nedodrží. To už je vec konkrétnej rodiny.
V súvislosti s nástrahami v online svete sa hovorí, že rodičia by sa mali o to, čo dieťa sleduje, aktívne zaujímať a nenechávať to len na akýsi samospád. Súhlasíte?
Áno, rodič by mal mať o dieťa úprimný záujem.
Niekedy mu iba hovoríme: „Toto je hlúposť. Toto nesleduj. Na internete sú samé nezmysly a iba tam strácaš čas.“ V takom prípade nás však pravdepodobne počúvať nebude.
Sociálne siete sú súčasťou života detí. Musíme ich preto naučiť nielen využívať ich pozitívne stránky, ktorých je veľa, ale zároveň rozpoznávať negatívny obsah. A najlepšie sa to dá robiť rozhovorom.
Máte konkrétne tipy, ako takúto debatu začať?
Môžeme sa dieťaťa opýtať: „Kto sú tvoji obľúbení influenceri? Čo sleduješ? Aký obsah sa ti páči? Prečo ťa to zaujíma?“
Ak daného influencera nepoznáme, môžeme si jeho obsah pozrieť. Dať sa dieťaťom poučiť je tiež úplne v poriadku.
Vzory a pocit spolupatričnosti sú v období dospievania mimoriadne dôležité. A práve to môže byť jedna z vecí, ktoré tieto komunity ponúkajú.
Môžeme si povedať, čo si o konkrétnom obsahu myslíme a prečo. Dôležité je, aby dieťa nemalo pocit, že sme si sadli preto, aby sme ho vypočúvali alebo kontrolovali.
A čo ak rodič zistí, že dieťa sleduje niekoho nevhodného?
Ani vtedy netreba zosmiešňovať dieťa alebo daného influencera vulgárne znevažovať.
Treba skôr pátrať po potrebe, ktorá dieťa k tomu obsahu priviedla. Prečo ho sleduje? Čo mu tento človek ponúka? To môže byť oveľa dôležitejšie než samotný fakt, že ho sleduje.
Čiže základom je nesúdiť dieťa, aj keď vieme, že obsah, ktorý sleduje, môže byť toxický.
Presne. V období dospievania je prirodzená určitá potreba rebelovať, provokovať a testovať hranice. Ak dieťaťu niečo úplne zakážeme, môže to paradoxne zvýšiť jeho záujem.
Preto je lepšie pristupovať k tomu nehodnotiacim spôsobom a neuzavrieť komunikáciu hneď na začiatku.
Existujú varovné signály, ktoré naznačia, že dieťa sleduje niekoho so škodlivými názormi?
Áno, dôležitá je zmena správania, jej rýchlosť a intenzita. Jedným zo signálov môže byť napríklad množstvo času, ktoré dieťa trávi online. Ak bude na internete výrazne dlhšie a vzťahy si vytvára najmä tam, je dobré zaujímať sa o to, čo tam robí.
Ďalším signálom môže byť zmena slovníka. Manosféra má vlastné výrazy – existujú také, ktoré označujú rôzne typy mužov, žien, vzťahov či správania.
Okrem toho sa môže objaviť výrazný záujem o peniaze, trading, kryptomeny alebo predstava, že klasické vzdelanie nie je potrebné.
V manosfére sa niekedy prezentuje názor, že vysoká škola človeku neprinesie úspech a namiesto nej stačí absolvovať kurz, venovať sa investíciám alebo podnikaniu.
Veľkou témou manosféry je aj vzhľad. Ak sa u tínedžera zrazu objaví extrémna snaha zmeniť výzor, môže to súvisieť s trendom známym ako looksmaxxing.
O čo presne ide?
Je to snaha maximalizovať fyzickú atraktivitu – napríklad cvičením, zmenou stravy, prehnanou starostlivosťou, ale v extrémnych prípadoch aj plastickými operáciami.
Mladý človek si môže myslieť, že nikdy nie je dostatočne atraktívny a že musí dosiahnuť určitý fyzický prototyp, aby ho ženy chceli. Samotný záujem o spomínané témy, samozrejme, nie je problém. Dôležitá je intenzita.
Kedy sa dá povedať, že dieťa začína škodlivé postoje preberať?
Keď sa online postoje preklopia do offline života.
Ak sa mladý človek začne znevažujúco vyjadrovať o ženách, menšinách alebo iných skupinách a prejavuje to v škole či vo vzťahoch, už nejde iba o obsah, ktorý niekde videl.
Môže sa objaviť konflikt so spolužiačkami, sexistické komentáre alebo iné prejavy.
Sledovanie teda ešte neznamená, že je dieťa radikalizované. Otázkou je, prečo takýto obsah pozerá.
Je to preto, že mu ho ponúkajú algoritmy? Zaujíma sa o tému? Alebo sa s týmito názormi začína stotožňovať? To sú veľmi odlišné situácie.
Aká je v tomto celom rola učiteľov?
V zásade pri nich platí veľa z toho, čo pri rodičoch: mali by mať o deti úprimný záujem a rozprávať sa s nimi o tom, čo ich baví.
Nemôžeme očakávať, že mladí ľudia budú rešpektovať autoritu iba preto, že učiteľ príde pred tabuľu a povie: „Toto nesledujte, pretože je to zlé.“
Je dôležité vytvoriť si so žiakmi vzťah a ukázať im, že učiteľ rozumie svetu, v ktorom žijú.
Môže sa ich pýtať, čo pozerajú na internete, aký obsah ich baví a prečo.
Často sa stretávam s tým, že mladí ľudia hovoria: „S učiteľmi sa o týchto témach nedá rozprávať.“ Buď preto, že učitelia sociálne siete nepoužívajú, nerozumejú im, alebo mladých ľudí za ich obsah zosmiešňujú. To je veľká chyba.
Kristína Blažeková
Vyštudovala poradenskú a klinickú psychológiu a neskôr školskú pedagogiku. Viac ako desať rokov pracovala ako psychologička v poradenských centrách aj v základných a materských školách. V občianskom združení Zvoľ si info sa venovala najmä tomu, ako sa orientovať v záplave informácií, rozpoznávať dezinformácie a rozvíjať kritické myslenie. Prednáša a pripravuje workshopy pre deti aj dospelých. Dnes pôsobí na Trnavskej univerzite.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
