Deväť ľudí troch rôznych národností (Slováci, Česi a Poliaci), ktorí milujú dobrodružstvo, sa pod vedením skúseného českého cestovateľa Dana Přibána dali na niečo, na čo by si naozaj netrúfol hocikto. Rozhodli sa prejsť krížom cez Austráliu až do Thajska.
Ak na tom stále nevidíte nič zvláštne, tak ešte jedna informácia – rozhodli sa, že vyše 20 000 kilometrov prejdú na trabantoch a motorkách.
Jedným z účastníkov tejto epickej cesty bol aj nadšenec motoriek, Banskobystričan Marek Slobodník, s ktorým sme sa porozprávali o detailoch tejto cesty.
Ako vznikol nápad na takúto cestu?
Bol to nápad Dana Přibána, ktorý už v roku 2007 absolvoval prvú veľkú cestu s trabantom do Ázie, neskôr prešiel Afriku a ja som sa k jeho trabanťáckej partii pridal až v roku 2012, keď sme prešli Južnú Ameriku.
Dovtedy som cestoval na Jawe Pionier, s ktorou som prešiel Kazachstan k Aralskému jazeru a späť no a pri Trabantoch som Pioniera vymenil za Jawu 250.
Dovtedy som cestoval na Jawe Pionier, s ktorou som prešiel Kazachstan k Aralskému jazeru a späť no a pri Trabantoch som Pioniera vymenil za Jawu 250.
Prečo Austrália a juhovýchodná Ázia a prečo práve trabanty a motorky?
Prečo trabanty je otázka na Dana, no myslím že ten dôvod bol podobný, ako keď sme išli my s Pioniermi do Kazachstanu. Jednoducho na nič lepšie vtedy neboli peniaze a zobralo sa to, čo bolo najlacnejšie, resp. zadarmo.
Podľa čoho ste si vyberali na cestu ľudí?
Nebol to žiadny proces, ľudia prišli sami rôznymi náhodami. Je to na dlhé rozprávanie, ale v podstate to bolo vždy naozaj o náhode.
Aj keď sme sa vôbec nepoznali, myslím si, že vznikla super partia, ktorá sa počas cesty samozrejme spoznala a nevznikali žiadne obrovské ponorkové choroby.
Ako dlho dopredu sa cesta organizovala?
Zhruba pol roka. Nie je to len o tom, že si človek nakreslí mapu, kadiaľ ide, ale aj o zisťovaní prepravy, víz, chystaní strojov, techniky na natáčanie filmu…
Zažil si ty, či niekto z ľudí, ponorkovú chorobu?
Ako som spomínal, veľa toho nebolo, no raz za čas sa stalo. Ja osobne som veľký flegmatik a takmer nič ma nerozhádže. Myslím, že najväčší problém mali medzi sebou baby, ktoré sa snáď päť a pol mesiaca poriadne nerozprávali, no napokon našli k sebe cestu a teraz sú z nich kamošky.
Ako si prekonával nudu, keď nejaká bola?
Nuda na takejto ceste nikdy nie je, stále je čo opravovať a ak nie, tak je s kým debatiť. Niekedy, keď sú dlhé prejazdy bez peknej prírody, čo sa v Austrálii stávalo, tak sa človek troška nudí.
Ale na druhej strane si aj oddýchne a ja si počas cesty stále spievam, tak vzniklo kopec hitov, napríklad: „Je to vo sviečkach“.
Zažili ste počas cesty aj nejaké konflikty? Ako ste ich riešili?
Ak ponorkovú chorobu nepočítame za konflikt, tak nie.
Ako ste sa motivovali v ťažších chvíľach?
Motivácia je cesta a cieľ, ktorý sme si určili. Miliónkrát sme sa mohli na všetko vykašľať a letieť domov. Fakt, veľakrát to vyzeralo, že nedôjdeme, ale mali sme cieľ Bangkok a chceli sme sa tam dostať. To jediné nás ťahalo dopredu. Jednoducho cieľ, ktorý sme si vysnívali, nás motivoval.
Ja nikdy nemôžem mať na ceste zlú náladu, pretože milujem jazdu na motorke a bol by som na nej nonstop.
Čo bolo najkrajšou časťou cesty a čo naopak najnepríjemnejšou?
Najkrajšie miesto, keď nepočítam Banskú Bystricu, je Východný Timor, krásna zem plná kopcov a super krásnych ľudí neskazených turizmom. O tomto mieste by sa dal napísať celý román, preto je asi lepšie sa tam ísť pozrieť.
Najnepríjemnejšou cestou bola pre mňa upršaná Great Central Road, kde som trikrát spadol a rozbil motorku, ale na druhej strane s odstupom času aj táto cesta stála zato.
Bola potrebná aj nejaká externá finančná pomoc na takúto cestu?
Samozrejme áno, bez toho by to asi ťažko išlo. Najdrahšia je vždy preprava cez oceán na iný kontinent. Samotná cesta je už za pár šupov, keďže vždy spíme v stane alebo v hamaku, za ubytovanie platíme výnimočne.
Viac sa o Marekových cestách po svete dozviete tu.
Loading...
