Deväť ľudí troch rôznych národností (Slováci, Česi a Poliaci), ktorí milujú dobrodružstvo, sa pod vedením skúseného českého cestovateľa Dana Přibána dali na niečo, na čo by si naozaj netrúfol hocikto. Rozhodli sa prejsť krížom cez Austráliu až do Thajska.
Ak na tom stále nevidíte nič zvláštne, tak ešte jedna informácia – rozhodli sa, že vyše 20 000 kilometrov prejdú na trabantoch a motorkách.
Jedným z účastníkov tejto epickej cesty bol aj nadšenec motoriek, Banskobystričan Marek Slobodník, s ktorým sme sa porozprávali o detailoch tejto cesty.
Ako vznikol nápad na takúto cestu?
Bol to nápad Dana Přibána, ktorý už v roku 2007 absolvoval prvú veľkú cestu s trabantom do Ázie, neskôr prešiel Afriku a ja som sa k jeho trabanťáckej partii pridal až v roku 2012, keď sme prešli Južnú Ameriku.
Dovtedy som cestoval na Jawe Pionier, s ktorou som prešiel Kazachstan k Aralskému jazeru a späť no a pri Trabantoch som Pioniera vymenil za Jawu 250.
Dovtedy som cestoval na Jawe Pionier, s ktorou som prešiel Kazachstan k Aralskému jazeru a späť no a pri Trabantoch som Pioniera vymenil za Jawu 250.
Prečo Austrália a juhovýchodná Ázia a prečo práve trabanty a motorky?
Prečo trabanty je otázka na Dana, no myslím že ten dôvod bol podobný, ako keď sme išli my s Pioniermi do Kazachstanu. Jednoducho na nič lepšie vtedy neboli peniaze a zobralo sa to, čo bolo najlacnejšie, resp. zadarmo.
Podľa čoho ste si vyberali na cestu ľudí?
Nebol to žiadny proces, ľudia prišli sami rôznymi náhodami. Je to na dlhé rozprávanie, ale v podstate to bolo vždy naozaj o náhode.
Aj keď sme sa vôbec nepoznali, myslím si, že vznikla super partia, ktorá sa počas cesty samozrejme spoznala a nevznikali žiadne obrovské ponorkové choroby.
Ako dlho dopredu sa cesta organizovala?
Zhruba pol roka. Nie je to len o tom, že si človek nakreslí mapu, kadiaľ ide, ale aj o zisťovaní prepravy, víz, chystaní strojov, techniky na natáčanie filmu…
Zažil si ty, či niekto z ľudí, ponorkovú chorobu?
Ako som spomínal, veľa toho nebolo, no raz za čas sa stalo. Ja osobne som veľký flegmatik a takmer nič ma nerozhádže. Myslím, že najväčší problém mali medzi sebou baby, ktoré sa snáď päť a pol mesiaca poriadne nerozprávali, no napokon našli k sebe cestu a teraz sú z nich kamošky.
Ako si prekonával nudu, keď nejaká bola?
Nuda na takejto ceste nikdy nie je, stále je čo opravovať a ak nie, tak je s kým debatiť. Niekedy, keď sú dlhé prejazdy bez peknej prírody, čo sa v Austrálii stávalo, tak sa človek troška nudí.
Ale na druhej strane si aj oddýchne a ja si počas cesty stále spievam, tak vzniklo kopec hitov, napríklad: „Je to vo sviečkach“.
Zažili ste počas cesty aj nejaké konflikty? Ako ste ich riešili?
Ak ponorkovú chorobu nepočítame za konflikt, tak nie.
Ako ste sa motivovali v ťažších chvíľach?
Motivácia je cesta a cieľ, ktorý sme si určili. Miliónkrát sme sa mohli na všetko vykašľať a letieť domov. Fakt, veľakrát to vyzeralo, že nedôjdeme, ale mali sme cieľ Bangkok a chceli sme sa tam dostať. To jediné nás ťahalo dopredu. Jednoducho cieľ, ktorý sme si vysnívali, nás motivoval.
Ja nikdy nemôžem mať na ceste zlú náladu, pretože milujem jazdu na motorke a bol by som na nej nonstop.
Čo bolo najkrajšou časťou cesty a čo naopak najnepríjemnejšou?
Najkrajšie miesto, keď nepočítam Banskú Bystricu, je Východný Timor, krásna zem plná kopcov a super krásnych ľudí neskazených turizmom. O tomto mieste by sa dal napísať celý román, preto je asi lepšie sa tam ísť pozrieť.
Najnepríjemnejšou cestou bola pre mňa upršaná Great Central Road, kde som trikrát spadol a rozbil motorku, ale na druhej strane s odstupom času aj táto cesta stála zato.
Bola potrebná aj nejaká externá finančná pomoc na takúto cestu?
Samozrejme áno, bez toho by to asi ťažko išlo. Najdrahšia je vždy preprava cez oceán na iný kontinent. Samotná cesta je už za pár šupov, keďže vždy spíme v stane alebo v hamaku, za ubytovanie platíme výnimočne.
Viac sa o Marekových cestách po svete dozviete tu.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou
Keď dáte ľuďom s náročnou minulosťou šancu a skutočne s nimi pracujete, odvďačia sa vám lojalitou.
Autor Zuzana Šifra Matusčáková
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Spoločnosť Gekkon búra mýty o „nezamestnateľných“ ľuďoch. Jej riaditeľ Richard Dianiška hovorí, že z človeka, ktorý kedysi neveril v druhé šance, sa stal niekto, kto na nich dnes stavia celú firemnú kultúru. Za ich vlastný projekt Druhá šanca získali od Nadácie Pontis ocenenie Via Bona pre zodpovedné firmy v kategórii inkluzívneho zamestnávania.
V rozhovore s prevádzkovým riaditeľom spoločnosti Gekkon Richardom Dianiškom sa dozviete aj to:
prečo sa rozhodli zamestnávať ľudí, od ktorých dávajú iné firmy ruky preč,
aké konkrétne príbehy zmenili jeho predsudky,
ako sa im darí dosahovať nulovú mieru recidívy u zamestnancov,
akú úlohu v tom zohrávajú maratóny,
prečo inklúzia nie je o „charite“.
Čo pre vás znamená pojem druhá šanca?
Dnes už veľmi veľa, hoci som dlho patril k tým, ktorí tomu neverili. Aj ja som si myslel, že niekto, kto si prešiel závislosťou alebo väzením, je stratený prípad. Za posledné roky sme však vo firme zistili presný opak. Keď dáte týmto ľuďom šancu a skutočne s nimi pracujete, stávajú sa z nich verní zamestnanci, na ktorých sa dá spoľahnúť.
Osobná skúsenosť vám zmení pohľad na vec – aj takým tvrdohlavcom, akým som bol na začiatku ja. Práve preto som firmu prihlásil do súťaže Via Bona.
Náš majiteľ, ktorý s celým nápadom prišiel, vníma to, čo robíme, ako samozrejmosť, nie ako nejaký špeciálny projekt. Ja som však chcel, aby sa o tom vedelo.
Je zaujímavé, že ste do toho vstupovali s predsudkami.
Takmer každý človek má určité predsudky, no názor sa dá vždy zmeniť.
Bol nejaký prvý konkrétny prípad, ktorý vás osobne presvedčil, že to má zmysel?
Bol. A nie jeden. Ale ten, ktorý ma asi najviac formoval, bol príbeh človeka, pri ktorom sme skúsili niečo, čo sme dovtedy nerobili. Dali sme mu ako mentora a nadriadeného nielen manažéra, ale aj muža, ktorý si na vlastnej koži prešiel niečím podobným ako on.
Dnes teda máme v tíme dvoch ľudí, ktorí by sa podľa papierov nikde zamestnať nemali – jeden má podmienku, druhý stále nosí elektronický náramok. Jeden mentoruje druhého. A obaja rastú.
Ten starší, skúsenejší – vo svojom veku a s minulosťou, ktorú má za sebou – by za bežných okolností nemal šancu. My sme mu ju dali a on ju ďalej vracia. Dokáže ťahať ostatných aj celú firmu.
Niekto by sa mohol obávať, že sa budú navzájom ťahať dole.
Je to asi o vnímaní. My ich berieme ako ostatných kolegov. Tu sa neselektuje, či je niekto taký alebo onaký. Ako firma ideme jedným smerom, a až keď niekto vybočí z cesty, rieši sa to. Títo zamestnanci tvoria len malý zlomok tímu.
Ako vlastne prišiel nápad zamestnávať ľudí so závislosťami alebo po výkone trestu?
Nešlo o žiadny premyslený zámer ani o projekt v pravom slova zmysle – skôr sa to jednoducho stalo. Náš majiteľ je viac ako 12 rokov abstinujúci alkoholik. Prešiel si rôznymi štádiami aj náročnými situáciami, no v istom momente si povedal dosť.
Keď to zažijete, viete veci, ktoré sa nedajú naučiť z kníh. Spoznáte závislosť do hĺbky, rozumiete, aké má fázy, ako si ich človek postupne uvedomuje, čo potrebuje počuť a od koho. Vidíte veci, ktoré ostatní nevidia. Aj preto je ich mentorom. Stále sa s tým však hráme a skúšame, čo by bolo vhodné.
Pomáhame im dostať sa do bežného života a spájame ich do komunity, aby videli, že sa dá žiť inak a že to môže fungovať.
Gekkon pôsobí v ťažkom priemysle – vysokozdvižné vozíky, servis, zákazníci pod tlakom. To nie je práve prostredie, kde by sa očakávali čakali druhé šance.
Práve preto to má ešte väčšiu váhu. Naši zamestnanci dostávajú reálnu zodpovednosť, ovládajú stroje za desaťtisíce eur a často od nich závisí práca ďalších ľudí. Aj to ich posúva ďalej. Nehráme sa tu na žiadnu charitu. V pracovnom procese je to zamestnanec ako každý iný – má si robiť svoju prácu.
Ako ocenenie vníma majiteľ, ktorý s projektom prišiel?
On to ako projekt ani nevníma. Keď som mu povedal, že ideme firmu prihlásiť do súťaže, nechápal, čo je na tom zvláštne. Pre neho je to jednoducho život. Nepremýšľa nad tým, že to robí pre niečo.
Mnohým zamestnancom pomohol aj s bývaním či so zdravím, je skrátka ich mentorom.
Pri zapojených kolegoch hovoríte o nulovej miere recidívy v oblasti závislostí. Čo je podľa vás najdôležitejšie, aby nespadli späť do starých vzorcov?
Nedá sa to povedať vo všeobecnosti. Čo jedného drží hore, druhého nezaujíma. To, čo ich spája, je pocit, že niekam patria. Boli vyčlenení a zrazu cítia, že sú pre niekoho dôležití a že majú svoje miesto. Myslím si, že práve to ich posilňuje viac než čokoľvek iné.
Len práca však nestačí. V práci im vieme vytvoriť prostredie, v ktorom sa cítia dobre a ktoré im dáva určitý režim. No po šiestej večer s nimi už nie sme. A práve tam môže prísť zlom – v rodine, vo vzťahoch či v prostredí, kam sa vracajú. To ovplyvniť nevieme.
Čo však vidím veľmi často a vždy ma to prekvapí, je, koľkí z nich začnú športovať. A nielen rekreačne.
Laureáti ocenenia Via Bona 2025
Gekkon – ocenenie za inkluzívne zamestnávanie s projektom Druhá šanca
Lindström – víťaz v oblasti klimatickej zodpovednosti a cirkulárnej ekonomiky
Slovenská sporiteľňa – ocenenie za zodpovednú kampaň, konkrétne za Sloboda je vaša
Accenture – ocenenie za pozitívnu zmenu v komunite
Kaufland – ocenenie v kategórii veľká firma za dlhodobý a systematický prístup k zodpovednému podnikaniu
IBL Software Engineering – ocenenie v kategórii malých a stredných podnikov za prepájanie rastu firmy s ekologickou zodpovednosťou a podporou miestnej komunity
Čo tým myslíte?
Behajú polmaratóny a maratóny. Človek, ktorý bol na pervitíne, fajčil a pil, dnes beží 42 kilometrov. Niektorí hovoria, že vymenili jednu drogu za druhú. Ale ja vidím ľudí, ktorí prešli neskutočnou zmenou. Aj kolektív cíti, aké je to pre mnohých z nich dôležité.
Minule sa chalani zložili na štartovné pre iného kolegu, sami od seba – my sme o tom ani nevedeli. Prišli a povedali: „Choď.“ To vám povie viac než akákoľvek firemná politika.
Celá firma tým žije. Aj tí, ktorí mali predsudky. A mal ich každý – kto tvrdí opak, klame.
Ako ste pracovali s ľuďmi, ktorí si prešli závislosťou alebo výkonom trestu?
Stále na tom pracujeme. Keď nastane kríza, prvý reflex mnohých ľudí je: „To je ten.“ Aj dnes mám v tíme ľudí, ktorí keď vybuchnú, povedia veci priamo bez ohľadu na to, koho tým môžu zraniť. A potom ich vidíte, ako si to medzi sebou vyrozprávajú, potľapkajú sa po pleci a idú ďalej.
My to nenazývame problémom. Snažíme sa, aby títo ľudia boli prirodzenou súčasťou tímu – nie zvýhodnení ani hanlivo označení, jednoducho jeho plnohodnotnou súčasťou. A očakávame od nich to isté ako od ostatných, niekedy aj viac. Robíme to preto, lebo nás to posúva ako ľudí.
Keby sme to robili len pre biznis, nevydržali by sme to. Hodnota prichádza neskôr a nie vždy na papieri.
Často sa o inklúzii hovorí ako o pomoci. Vy však ukazujete, že môže prinášať hodnotu aj firme. V čom konkrétne?
Takýto človek, ktorý sa vám „vydarí“, ktorému dáte šancu a pomôžete mu v ťažkej životnej situácii, má úplne inú mieru lojality než bežný zamestnanec. Máme technikov, ktorí sú u nás už 15 rokov.
No nájdu sa aj takí, ktorí odídu, niekedy aj bez slova. Je to ľudsky nepríjemné, pretože sme do nich vložili čas, energiu a niekedy aj peniaze z vlastného vrecka. No treba s tým počítať. Takže áno, je to aj o biznise, no rozhodne nielen o ňom.
Ako vyzerá prijímací proces?
Každého zamestnanca mám na záverečnom pohovore ja – rozprávam sa s ním, riešime bežné veci. Vtedy vidím, ako reaguje a či je úprimný. Snažím sa vychádzať s každým. No ak ma niekto už na pohovore klame, viem, že s ním nebudem pracovať – nemá to zmysel ani pre neho, ani pre nás.
Sme rodinná firma a od prvého dňa k tomu tak pristupujeme. Dokážem pochváliť, ale aj „buchnúť“. A keď človek vidí, že dostáva úprimnú spätnú väzbu a že sa s ním nikto nehrá, dá sa s ním pracovať. Keď však veci skrýva alebo klame, má smolu.
Dá sa niečo podobné, čo ste vytvorili, preniesť aj do iných firiem?
Myslím si, že to takto jednoducho nejde. A keď sa nás na to pýtali pred komisiou ocenenia Via Bona, povedal som to priamo. Nedá sa to len tak skopírovať do korporátu. Nie je to totiž o procese – je to o ľuďoch. O konkrétnych osobách, ktoré sa rozhodnú, že to urobia. A musia do toho ísť z presvedčenia, rovnako ako náš majiteľ.
Čo vás na tejto práci najviac teší?
Keď prídem dole a vidím úsmevy ľudí napriek tomu, že sú pod každodenným tlakom termínov a náročnej práce, je to silný moment. A keď viem, že medzi nimi stojí človek, ktorý bol ešte nedávno psychicky na dne, ale dnes od neho závisí desať ďalších, je to ešte väčšia radosť. Vtedy si poviem: „Iní zamestnanci to nedali, ale tento to drží.“
Aký odkaz by si z vášho príbehu mohli odniesť ľudia, ktorí majú voči bývalým odsúdeným alebo ľuďom so závislosťou predsudky?
Bol som jedným z ľudí s predsudkami, takže im rozumiem. Názor som nezmenil preto, že som si prečítal nejakú štúdiu, ale preto, že som tých ľudí spoznal. Videl som, čím prešli a čo z nich môže byť, keď im niekto dá šancu. A to vás zmení.
Nielen v práci – zmení vás to aj v tom, ako sa pozeráte na ľudí na ulici či na problémy, ktoré sa vám predtým zdali veľké. Zrazu už také veľké nie sú. To sa nedá naučiť ani nasimulovať. Musíte to zažiť. A keď to raz zažijete, už sa k tomu starému pohľadu nevrátite.
Richard Dianiška
Pôsobí ako manažér v spoločnosti Gekkon, kde sa venuje najmä riadeniu prevádzky, stratégii a zlepšovaniu výrobných a firemných procesov. Má za sebou viac ako 20 rokov skúseností v rôznych riadiacich pozíciách naprieč viacerými odvetviami. Predtým pracoval ako senior interim manažér v spoločnosti Erago, skúsenosti s vedením firiem získal aj ako výkonný riaditeľ v Senators Group. Dlhšie obdobie pôsobil aj v spoločnosti SkyToll, kde sa podieľal na riadení prevádzky veľkých technologických systémov. V minulosti pôsobil ako asistent poslanca Národnej rady.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
