Príbehy

8 dôvodov, prečo nás smartfóny tak priťahujú

Nie každý dokáže mať svoj vzťah k technológiám pod kontrolou. Zistite, prečo to je tak.

Autor Catherine Price

Redakčne upravili Katarína Bartoňová, Natália Žáková

Foto Shutterstock

Sara Remington

Dátum16. 10. 2020

S telefónom v ruke, prezerajúc aktuality a novinky zo života našich blízkych či známych tvárí, trávia mnohí z nás dlhé hodiny. Premýšľali ste niekedy nad tým, prečo máme nutkanie neustále siahať po mobile? Prečítajte si úryvok z knižky americkej novinárky Catherine Price Ako sa rozísť so svojím telefónom, v ktorej sa venuje práve tomu, prečo nás smartfóny tak priťahujú.

V knižke okrem iného nájdete aj 30-dňový plán, ako si svojím telefónom nastaviť zdravší vzťah. Ak vás táto téma zaujíma, môžete sa zapojiť do našej súťaže o dva výtlačky.

„Z času na čas sa objaví revolučný produkt, ktorý zmení všetko,“ povedal Steve Jobs pri predstavovaní prvého iPhone v roku 2007. Pravda je, že iPhone sa nezjavil len tak sám, ale za jeho existenciou a neskoršími vylepšeniami sú premyslené snahy dizajnérov o zvýšenie tzv. zaangažovanosti používateľov, čiže o to, aby si zabezpečili ich opakovanú pozornosť a ochotu smartfón stále používať.

K svojej práci využívajú dostupné poznatky o fungovaní mozgu aj o našich evolučne podmienených preferenciách.

Väčšina týchto techník je založená na chemickej látke vznikajúcej v mozgu – dopamíne a na poznaní, ktoré situácie spúšťajú jeho uvoľňovanie v mozgu. Dopamín plní veľa rôznych funkcií, ale pre potreby pochopenia, ako ovplyvňuje naše konanie, je dôležité vedieť aspoň jednu vec. Dopamín v mozgu aktivuje receptory, ktoré sú spojené s pocitom potešenia.

Učí nás tak spojiť si určité správanie s odmenou (predstavte si potkana, ktorý dostane jedlo po každom stlačení páčky). Spôsobuje, že sa cítime vzrušene a nám sa ten pocit páči. Preto sa snažíme opakovane využiť každú príležitosť, ktorá spúšťa uvoľňovanie dopamínu.

Ale to nie je všetko. Ak nejaký zážitok neustále spúšťa uvoľňovanie dopamínu, náš mozog si to zapamätá a časom začne uvoľňovať dopamín už len pri spomienke na ten zážitok.

Ak sa náš mozog naučí, že skontrolovanie telefónu zvyčajne prinesie odmenu napríklad vo forme novej informácie alebo lajku na náš post na sociálnej sieti, zakrátko začne uvoľňovať dopamín pri každej spomienke na telefón.

Zaujímavé je, že „odmeny“ môžu byť pozitívne aj negatívne. Niekedy siahneme po telefóne v nádeji, že na nás čaká niečo dobré. No rovnako často to robíme, aby sme unikli niečomu nepríjemnému, nude či nepokoju. Nezáleží na dôvode. Keď sa mozog naučí spojiť si kontrolovanie telefónu s prijímaním odmeny, budeme ho chcieť vziať do ruky znovu a znovu. Začneme pripomínať laboratórneho potkana, neprestajne stláčajúceho páčku, aby dostal jedlo.

Čo všetko ovplyvňuje, že bez telefónu v ruke dnes takmer nedokážeme fungovať

Milujeme novinky

Poznáte ten opojný pocit na začiatku romantického vzťahu, keď túžite tráviť čas so svojím partnerom? Aj za to môže dopamín, lebo sa uvoľňuje zakaždým, keď prežívame niečo nové.

Novota však časom zovšednie a množstvo uvoľneného dopamínu sa zníži. Môže nastúpiť ďalšia fáza vzťahu, tzv. koniec medových týždňov, počas ktorej sa páry často rozchádzajú. No nikdy sa nedostaneme do stavu, aby sme čo i len pomýšľali na „rozchod“ so smartfónom (a jeho aplikáciami), pretože tie sú navrhnuté tak, aby nám poskytovali neustálu novotu a zmenu, čo má za následok neustále uvoľňovanie dopamínu.

Cítite sa unudene či znepokojene? Skontrolujte si emaily vo svojej pošte. Žiadne nové správy? Skontrolujte sociálne siete. Stále nespokojní? Skontrolujte si účet na inej sociálnej sieti. A potom na ďalšej. Olajkujte zopár príspevkov. Začnite sledovať nových ľudí. Skontrolujte, či oni začali sledovať vás. Opäť skontrolujte svoje emaily, len tak pre istotu.

Takto možno ľahko stráviť na telefóne celé hodiny bez použitia tej istej aplikácie dvakrát alebo sústredenia sa na jednu vec dlhšie než dve sekundy.

Kauzalita nás fascinuje

Ten, kto strávil čas s dvojročným dieťaťom, vie, že deti v tomto veku sú fascinované príčinou a následkom. Ak dieťa stlačí vypínač na stene, rozsvieti sa svetlo. Ak stlačí gombík, zazvoní zvonček. Ak ukáže aj ten najmenší záujem o elektrickú zásuvku, ihneď pribehne dospelý.

Je to však vlastnosť, z ktorej nikdy nevyrastieme. Bez ohľadu na vek obľubujeme sledovať reakcie na to, čo robíme. V psychológii sa tieto reakcie nazývajú „posilnenia“. Čím viac posilnení dostaneme, keď niečo robíme, tým je pravdepodobnejšie, že to urobíme znova.

Prečítajte si: Ľudia hľadajú prostredníctvom technológií vzrušenie a pocit, že žijú, hovorí psychologička

Naše telefóny sú plné nepatrných pozitívnych posilnení, vyvolávajúcich vylučovanie dopamínu, ktoré spôsobujú, že sa vraciame a chceme viac. Klikneme na odkaz a objaví sa internetová stránka. Pošleme textovú správu a príde upokojujúce cinknutie. Vo všeobecnosti nám také posilnenia dávajú príjemný pocit kontroly, čo posilňuje našu ochotu zotrvať pri telefóne.

Milujeme nečakanú odmenu

Možno si myslíte, že najlepší spôsob, ako nás prinútiť posadnuto kontrolovať telefón, by bolo zabezpečiť, aby nás tam vždy čakalo niečo dobré. No nie je to stálosť, od ktorej sme závislí, ale nepredvídateľnosť. Vedomie, že sa čosi môže stať, ale nevieme, kedy a či vôbec sa to stane.

Keď kontrolujeme telefón, z času na čas v ňom nájdeme niečo uspokojujúce: pochvalný mail, správu od osoby, ktorá sa nám páči, zaujímavú novinku. Vplyvom impulzu dopamínu začneme spájať akt kontrolovania telefónu s prijatím odmeny.

Keď už raz bolo toto spojenie vytvorené, nezáleží na tom, či sme odmenení iba jedenkrát z päťdesiatich kontrol. Vďaka dopamínu si náš mozog pamätá len ten jeden raz. Fakt, že nevieme predvídať, ktorá z päťdesiatich kontrol telefónu bude odmeňujúca, nás namiesto znechutenia donúti pokukovať po telefóne ešte viac.

Nechceme, aby nám niečo ušlo

Telefóny nám podsúvajú nové informácie a emocionálne podnety zakaždým, keď ich vezmeme do ruky. Preto sa môžeme začať obávať, že keď ich odložíme, niečo dôležité nám ujde.

Neformálny názov pre tento druh úzkosti je FOMO (z angl. fear of missing out), čiže strach, že nám niečo unikne. Kým sa neobjavili smartfóny, nemali sme sa ako dozvedieť, čo všetko nám uniká. Keď sme odišli na večierok (a pevná linka ostala doma), nemali sme sa ako dozvedieť, že na inom večierku prebiehajúcom v tom istom čase môže byť ešte väčšia zábava.

Dnes nám smartfóny svojimi notifikáciami nielenže zjednodušujú zistiť, čo nám uniká, ale „rozprašujú“ na nás FOMO ako pri kýchnutí.

Presvedčia nás, že sa môžeme chrániť len vďaka neustálemu kontrolovaniu telefónov, aby sme sa uistili, že nám nič neuniklo. Lenže namiesto zmiernenia tohto strachu, kontrolovanie telefónu to dokonca zhorší.

Až do tej miery, že naše nadobličky začnú vylučovať kortizol – stresový hormón, ktorý má dôležitú úlohu pri reakcii na hrozbu (útok alebo útek) – vždy, keď telefón odložíme. Kortizol spôsobuje našu úzkosť. A nám sa to nepáči. A tak v snahe zbaviť sa nepokoja, siahame znovu po telefóne. A ďalej kontrolujeme, klikáme a posúvame.

Túžime po láske a uznaní

My ľudia sme spoločenské tvory a bytostne túžime po pocite, že niekam patríme. Nie je to tak dávno, čo toto uznanie príslušnosti (či odmietnutie) prichádzalo od reálnych osôb. Dnes je možné ohodnotiť hocičo a hocikoho úplne verejne a anonymne, stačí to uverejniť na internete a zahlasovať.

Či ide o hodnotenie na Ubere alebo o lajky na sociálnych sieťach, mnoho najobľúbenejších aplikácií aktívne povzbudzuje ľudí hodnotiť sa navzájom.

Tieto funkcie tam nie sú náhodou. Dizajnéri vedia, že ľudia majú vrodenú túžbu po uznaní a čím je viac situácií, kde nás možno hodnotiť, tým kompulzívnejšie budeme sledovať svoje skóre. Príspevok bez lajkov sa tak stáva nielen osobným utrpením, ale aj verejnou potupou.

Čítajte aj: Prerastajú vám technológie cez hlavu? Máme pre vás 5 tipov na digitálny detox

A čo je obzvlášť divné, nielenže sa zaoberáme úsudkami druhých, ale sami o ne žiadame. Pridávame fotky a komentáre, aby sme ukázali, že sme úžasní, obľúbení a na existenciálnej úrovni niečo znamenáme.

A potom s napätím sledujeme, či iní ľudia alebo prinajmenšom ich profily s nami súhlasia (a hoci si spravujeme vlastné príspevky, aby náš život vyzeral čo najradostnejšie a najzábavnejšie, zabúdame, že všetci robia to isté).

Milujeme pohodlnosť

Existuje konkrétny dôvod, prečo sú platformy ako YouTube a Netflix navrhnuté tak, aby automaticky prehrávali nasledujúce video alebo epizódu. Proti prúdu sa pláva ťažšie než po prúde.

Ak sa ďalšia časť seriálu, ktorý sledujete, začne prehrávať päť sekúnd po skončení predchádzajúcej časti, je menšia šanca, že to vypnete.

Páči sa nám pocit jedinečnosti

Ľudia sa radi cítia výnimoční, preto nám dizajnéri poskytujú toľko možností upraviť si telefón podľa seba. Môžeme si nastaviť vlastné fotky na domovské obrazovky či obrazovky zamknutia. Môžeme si vybrať obľúbené piesne ako vyzváňací tón. Môžeme si sami vybrať typy článkov, ktoré sa nám budú zobrazovať v príspevkoch.

Vďaka týmto funkciám sú naše telefóny užitočnejšie a zábavnejšie. Čím viac sa začínajú telefóny podobať na nás (a našu jedinečnosť), tým viac času na nich budeme chcieť stráviť.

Bojíme sa vlastných myšlienok

Existuje jedna vec, v ktorej smartfóny vynikajú, a to v zabezpečení, aby sme nikdy, naozaj nikdy nemuseli ostať sami so sebou. V roku 2014 vedci z Harvardovej univerzity a univerzity vo Virgínii publikovali štúdiu, v ktorej poukazovali na to, čo všetko sme schopní urobiť, aby sme unikli vlastným myšlienkam.

Počas experimentu boli dobrovoľníci vystavení slabému, ale nepríjemnému zásahu elektrickým prúdom. Následne zo skupiny vybrali tých, ktorí boli ochotní zaplatiť, aby zásah prúdu už nedostali, a zavreli ich po jednom do prázdnych miestností bez internetu či iných možností rozptýlenia.

Požiadali ich, aby sa pätnásť minút zaoberali vlastnými myšlienkami. Tiež im povedali, že ak chcú, môžu stlačiť gombík a dostať ďalší zásah prúdom. Určite si myslíte, že žiaden z nich túto ponuku nevyužil, no zo štyridsiatich dvoch účastníkov si počas tých pätnástich minút až osemnásti vybrali možnosť opätovného zásahu prúdom. Pričom jedna osoba sa nechala zasiahnuť prúdom až 190-krát!

Zhrnuté a podčiarknuté – naše telefóny sú ako digitálne trójske kone. Na prvý pohľad neškodne vyzerajúce užitočné nástroje sú plné trikov, ktoré si opakovane pýtajú našu pozornosť. A to je pre tých, ktorý to dokážu využiť, veľmi cenná trofej.

Zaujal vás tento úryvok a radi by ste sa o fungovaní technológií a tom, ako si s nimi vybudovať zdravý vzťah, dozvedeli viac? V Sóde si môžete o dva výtlačky knižky Ako sa rozísť so svojím telefónom zasúťažiť. Súťažnú otázku aj kompletné podmienky súťaže nájdete na tomto mieste.

Catherine Price

Je americká novinárka, ktorá sa vo svojich článkoch a v knihách venuje najmä zdravej životospráve, podpore produktivity a mentálnemu zdraviu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Stôl v kuchyni je miesto, kde sa spomaľuje čas – a kde sa učíme mať radi seba. Pre Kristínu a Evu zo Žufane je spoločné stolovanie rituálom blízkosti, radosti a prítomnosti

Každá chvíľa za spoločným stolom ukrýva obrovský potenciál.

Autor Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Miesto Prügerka

Dátum10. 12. 2025

Varenie, prestieranie a jedenie nemusia byť len každodennou rutinou, ale aj malým kúskom radosti. Pre Kristínu a Evu je jedlo zážitkom, ktorý spája ľudí, prehlbuje vzťahy a prináša pokoj. Spoločnému stolovaniu zasvätili svoj projekt Žufaňa aj viaceré knihy. Stolovanie je pre ne priestor, kde sa ľudia približujú k sebe – a aj k sebe samým. Rozprávali sme sa aj o chaose na stole, ktorý prináša radosť, aj o tom, prečo má zmysel prestrieť si pekne, aj keď je stôl prestretý len pre jedného.

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, čo tvorí kvalitné verejné priestory.

V rozhovore so zakladateľkami Žufane Kristínou Hertelovou a Evou Takáčovou sa dozviete:

ako aj v bufete dokážu nájsť priestor na skutočné hostenie a budovanie vzťahov,
čo všetko prináša do života spoločné stolovanie,
prečo je „chaos na stole“ často cennejší než dokonalý servis,
čo všetko sa o sebe môžeme naučiť cez jedlo a ako ho vnímať ako formu sebaláskavosti
a ako si aj v dnešnej uponáhľanej dobe nájsť čas na dobré jedlo a spoločné momenty.

Hovoríte o sebe, že vás najviac baví variť, piecť, hostiť ľudí a rozprávať sa. V súčasnosti prevádzkujete bufet Žufet na bratislavskej Partizánskej lúke. Je aj v rušnom bufete stále čas na hostenie a rozprávanie sa?

Kristína: Keď sa zamyslíte nad podnikmi s príjemnou atmosférou, možno vám napadnú tie, kde je majiteľ v role hostiteľa. Niekto možno hľadá michelinské ocenenia a nevyjde z kuchyne, no nás na tom bavia práve tie spojenia s ľuďmi.

Pamätám si, ako sa nám na začiatku stávalo, že k nám niekto pravidelne chodil a zrazu prestal. My sme však už mali toho človeka nejako zapamätaného, napríklad ako „ryšavú paniu, ktorá si stále dáva kapučíno“, a zrazu sme nevedeli, či sa presťahovala alebo čo sa jej v živote zmenilo.

Je pre vás dôležité budovať vzťah so zákazníkmi?

Eva: Určite, z viacerých našich zákazníkov sa neskôr stali kamaráti, pretože sme ich pohostili, vypočuli, porozprávali sa a vzájomne sme sa priblížili.

Žufaňou aj našimi kuchárskymi knihami sa nesie heslo „jedlo spája“. Aj dnes, keď už viac riešime veci spojené s manažmentom, je pre nás aj mimo práce kľúčové spájať ľudí cez hostenie a spoločné stolovanie.

Čo je na spoločnom stolovaní také výnimočné?

Kristína: Je to jedinečný zážitok, stolovanie v skupine je totiž veľmi intímne – nepozvete k sebe domov k stolu hocikoho. Pri stole vznikajú otvorené rozhovory pomedzi všetky tie nádherné zvuky cinkania pohárov, tanierov a príboru. Je to pre mňa jedna z najprirodzenejších foriem trávenia spoločného času – všetci sa musíme najesť a dokážeme zohľadniť, aby si na stole všetci niečo našli.

To mám na spoločnom stolovaní veľmi rada – zrazu máte veľa rôznorodých misiek, dva druhy šalátu, polievku, tri druhy príloh. Možno to na prvú znie ako veľa zbytočnej práce a chystania, no myslím, že by si to mal skúsiť každý. Spoločné stolovanie je dobrý nástroj, ako budovať vzťahy – stojí to za ten zážitok.

Eva: Pre mňa je to taký rituál zastavenia sa, utíšenia a spojenia. Kristína hovorí o chystaní, to však, samozrejme, nemusí byť len na vašich pleciach. Aj ja som to kedysi vnímala tak, že som chcela všetko nachystať a upraviť, aby to bolo dokonalé podľa mojej predstavy. Vo veľkej skupine to však začala byť nadmerná záťaž, ktorá mi prinášala stres.

Skúsili sme si to teda rozdeliť – niekto prinesie prílohu, ďalší polievku, iný pomôže prestrieť. Možno to nebude vyzerať tak, ako som si to prvotne vysnívala, no je to naše, každý prispel k dielu a ja som sa cítila odľahčená.

Cítite to tak, že už samotná príprava spoločného stolovania je dôležitou súčasťou zážitku?

Eva: Určite áno. Môžete si skúsiť aj spoločné varenie. Nám sa niekedy stáva, že sa naši priatelia hanbia pred nami variť, pretože sa tým živíme.

Na varení je však najkrajšie to, že nikto nevie všetko, je to konštantné učenie sa. Keď vidím variť svojich priateľov, je to pre mňa veľká inšpirácia – aj rovnaké jedlo sa dá urobiť desiatkami spôsobov. To je to, čo ma v kuchyni fascinovalo už odmala – kým boli iné deti vonku, ja som sa motala medzi zásterami.

Kristína: Mám rada spoločné varenie, pretože keď spolu niečo vytvárame, prichádza k nášmu spojeniu. Väčšina ľudí chce žiť v prítomnosti iných ľudí a toto je dobrý spôsob, ako sa k tomu uvoľnene dostať.

Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.

Keď si doprajem pekné ráno s pekne prestretými raňajkami, žijem z neho celý deň. Prestrieť si stôl len pre seba je prejav úcty k sebe.

Takže žiadny zarovnaný servis s tromi druhmi vidličiek?

Kristína: Presne tak, zážitok vznikne aj bez dvanásťdielneho servisu. Páči sa mi taká rôznorodosť – každý už pozná svoj pohár a svoje miesto pri stole.

Eva: Náš stôl je taký živelný ako my – nepredstavujte si biele uhladené stolovanie. V niečom nás taká domáckosť stola vracia do detstva – pamätám si, že aj u babky sme mali na stole veľa rôznych misiek.

Ako vyzerali vaše stolovacie rituály v detstve?

Eva: Môj ocino veľmi trval na spoločnom nedeľnom obede. Dodnes, keď sa stretneme, sa v nedeľu stoluje a obeduje presne o dvanástej, možno to poznáte zo svojho detstva. Nedeľný obed bol pre celú rodinu priestorom na rekapituláciu celého týždňa – iné dni sme boli rozlietaní v škole, rodičia v práci, v sobotu sa upratovalo, ale nedeľa bola vždy priestorom na zastavenie sa. Aj som si na to v detstve pofrflala, no teraz v tom vidím skutočnú hodnotu a zážitok na celý život.

Kristína: Ja som paradoxne takýto tradičný moment v detstve nemala, spoločné stolovanie mám skôr spojené s oslavami v reštaurácii, kde sa zišla celá širšia rodina.

Dnes už mám vlastnú rodinu a veľmi mi na spoločnom stolovaní záleží, no musím povedať, že je náročné zladiť sa: niekto chce jesť neskôr, ďalší zas nikdy nie je hladný – sme iní. Stále sa však snažíme. Nedávno som čítala štúdiu, ktorá potvrdila, že deti z rodín, ktoré spolu stolujú, majú vyššie emocionálne prežívanie. Má to mnoho benefitov.

Pomáha spoločné stolovanie učiť deti aj láske k jedlu?

Kristína: Určite áno, láska k jedlu je zásadná – keď sa už v detstve naučíme, že jedlo nie je strašiak, môžeme v dospelosti predísť rôznym problémom spojeným s mentálnym zdravím a so stravovaním.

V prvom rade však musíme mať radi seba. Mám sa rada, a preto jem to, čo potrebujem, čo je pre mňa zdravé. Bez jedla nevieme existovať, je to, akoby sme nedýchali. Preto je kľúčové budovať si k nemu dobrý vzťah.

Eva: A zároveň sa cez jedlo spoznávame. Po rokoch už presne viem cez kuchyňu navnímať, akú mám náladu a čo práve potrebujem – je to o takom „seba-vedomí“.

Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.

Ako vám jedlo pomáha uvedomovať si samy seba?

Eva: Vždy vidím, v akom som období. Mala som čas, keď som nebola veľmi šťastná, a vtedy som sa prejedala a jedlom som sa snažila nabudiť pocit, že to už bude dobré. Keď sa cítim dobre, som fit a odráža sa to aj na mojom jedálničku – zrazu nepotrebujem ťažšie jedlá.

Kristína: Mnoho ľudí sa nepozná a netrávi so sebou dostatok času, no pri jedle je to naozaj jednoduché. Len sa zastav a navnímaj, čo chceš zjesť. Sú to palacinky s nutelou? Banánové čipsy? Všetky tieto pocity sú veľmi intuitívne, až také živočíšne a je dôležité, aby sme sa počúvali.

Zvyknete niekedy stolovať aj samy so sebou, aby ste si dopriali čas na spoznávanie sa a počúvanie sa?

Eva: Áno, ja som toto čaro objavila pred desiatimi rokmi a mám to veľmi rada. Keď si prestriem, nachystám raňajky, zjem si ich za stolom a v pokoji dopijem šálku kávy alebo čaju, tak je to také zhmotnené pohladenie. Láskavý moment odo mňa pre mňa. Som sama so sebou a pekne sa o seba postarám.

Musím sa priznať, že z toho pomalého ranného momentu potom žijem aj v ťažších častiach dňa a naozaj mi to robí dobre. Je to skoro až terapeutické.

Mám priateľov, ktorým by stôl prestretý len pre jedného pripadal smutný a osamelý. Čo by im pomohlo prekonať tieto predsudky?

Kristína: Môže sa to tak zdať, no všetkým odporúčam zahodiť myšlienky o tom, aké to bude, a len si jednoducho prestrieť. Pre niektorých môže byť jedenie osamote spojené s osamelosťou, no nie je to tak. Urobte si pekný čas – vytiahnite aj tie pekné poháre, ktoré si nechávate na Vianoce, a dajte si do vázy kvety.

Myslím si, že príprava stola pre samého seba je takým prejavom úcty k sebe – tak ako sa musím postarať o svoje telo a umyť si vlasy, rovnako si musím dopriať pokojné jedenie, ktoré je zážitkom.

Hovoríte, že pekné stolovanie je prejavom úcty k sebe. Odhaľuje aj kvalita potravín, ktoré si servírujeme, náš vzťah k sebe samým?

Kristína: Áno, je to aj investícia do nášho zdravia, ktoré by malo byť našou prioritou. Pre mňa je zásadné mať dostatok ovocia a zeleniny od lokálnych farmárov. Znova sa však vraciame k tomu, že v nejakej miere je vždy potrebné vypočuť sa a nasýtiť sa tým, na čo máme práve chuť.

Eva: A ak je to aj nezdravé, netreba sa za to následne trestať v myšlienkach. Jedlo je skvelé a každý má úplne iný apetít. Z detstva si pamätám „neodídeš od stola, kým to nezješ“.

Dnes to už vidím inak – nijako ma neurazí, keď niekomu nechutí niečo, čo som navarila. Existuje toľko možností a rôznorodých jedál, nemôže nám chutiť všetko a je to v poriadku. Najdôležitejšie je, aby sme sa zastavili a naďalej sa cez jedlo spoznávali.

Ako sa vám v tejto zrýchlenej dobe darí zastaviť a nájsť si čas na seba aj na jedlo?

Kristína: Je to náročné, niekedy je nemožné zorganizovať skupinu tak, aby mal každý akurát čas. Myslím, že minimálne ľudia v mestách začínajú byť o spoločné stolovanie ochudobnení, pritom je to náš základ, ktorý je tu „odvždy“. Predstavujem si, že aj lovci a zberači jedli mamuta spolu – je to jednoducho v nás.

Najprv nestíhame nič cez týždeň, tak to necháme na víkend, no vtedy zas chceme ísť na výlet a rovno sa najeme tam. Málokedy máme spoločný čas bez zhonu.

Eva: Dokonca niekedy ľudia používajú formulku „nemal som čas najesť sa“. Na čo potom čas máme? Musíme sa zastaviť a pravidelne jesť, neexistuje v práci nič, čo je také dôležité, aby nás to zastavilo. Postaraj sa o seba – priprav si jedlo vopred do krabičiek a uprednostni seba. Všetko ostatné počká.

Kristína Hertelová a Eva Takáčová

Už 10 rokov fungujú pod značkou Žufaňa, ktorá najskôr fungovala ako bistro na Dulovom námestí v Bratislave a dnes už ako “Žufet” – teda špeciálny bufet na Partizánskej lúke. Okrem podnikania v gastre spoločne píšu kuchárske knihy a zvyšujú povedomie o láske k jedlu.