Príbehy

8 dôvodov, prečo nás smartfóny tak priťahujú

Nie každý dokáže mať svoj vzťah k technológiám pod kontrolou. Zistite, prečo to je tak.

Autor Catherine Price

Redakčne upravili Katarína Bartoňová, Natália Žáková

Foto Shutterstock

Sara Remington

Dátum16. 10. 2020

S telefónom v ruke, prezerajúc aktuality a novinky zo života našich blízkych či známych tvárí, trávia mnohí z nás dlhé hodiny. Premýšľali ste niekedy nad tým, prečo máme nutkanie neustále siahať po mobile? Prečítajte si úryvok z knižky americkej novinárky Catherine Price Ako sa rozísť so svojím telefónom, v ktorej sa venuje práve tomu, prečo nás smartfóny tak priťahujú.

V knižke okrem iného nájdete aj 30-dňový plán, ako si svojím telefónom nastaviť zdravší vzťah. Ak vás táto téma zaujíma, môžete sa zapojiť do našej súťaže o dva výtlačky.

„Z času na čas sa objaví revolučný produkt, ktorý zmení všetko,“ povedal Steve Jobs pri predstavovaní prvého iPhone v roku 2007. Pravda je, že iPhone sa nezjavil len tak sám, ale za jeho existenciou a neskoršími vylepšeniami sú premyslené snahy dizajnérov o zvýšenie tzv. zaangažovanosti používateľov, čiže o to, aby si zabezpečili ich opakovanú pozornosť a ochotu smartfón stále používať.

K svojej práci využívajú dostupné poznatky o fungovaní mozgu aj o našich evolučne podmienených preferenciách.

Väčšina týchto techník je založená na chemickej látke vznikajúcej v mozgu – dopamíne a na poznaní, ktoré situácie spúšťajú jeho uvoľňovanie v mozgu. Dopamín plní veľa rôznych funkcií, ale pre potreby pochopenia, ako ovplyvňuje naše konanie, je dôležité vedieť aspoň jednu vec. Dopamín v mozgu aktivuje receptory, ktoré sú spojené s pocitom potešenia.

Učí nás tak spojiť si určité správanie s odmenou (predstavte si potkana, ktorý dostane jedlo po každom stlačení páčky). Spôsobuje, že sa cítime vzrušene a nám sa ten pocit páči. Preto sa snažíme opakovane využiť každú príležitosť, ktorá spúšťa uvoľňovanie dopamínu.

Ale to nie je všetko. Ak nejaký zážitok neustále spúšťa uvoľňovanie dopamínu, náš mozog si to zapamätá a časom začne uvoľňovať dopamín už len pri spomienke na ten zážitok.

Ak sa náš mozog naučí, že skontrolovanie telefónu zvyčajne prinesie odmenu napríklad vo forme novej informácie alebo lajku na náš post na sociálnej sieti, zakrátko začne uvoľňovať dopamín pri každej spomienke na telefón.

Zaujímavé je, že „odmeny“ môžu byť pozitívne aj negatívne. Niekedy siahneme po telefóne v nádeji, že na nás čaká niečo dobré. No rovnako často to robíme, aby sme unikli niečomu nepríjemnému, nude či nepokoju. Nezáleží na dôvode. Keď sa mozog naučí spojiť si kontrolovanie telefónu s prijímaním odmeny, budeme ho chcieť vziať do ruky znovu a znovu. Začneme pripomínať laboratórneho potkana, neprestajne stláčajúceho páčku, aby dostal jedlo.

Čo všetko ovplyvňuje, že bez telefónu v ruke dnes takmer nedokážeme fungovať

Milujeme novinky

Poznáte ten opojný pocit na začiatku romantického vzťahu, keď túžite tráviť čas so svojím partnerom? Aj za to môže dopamín, lebo sa uvoľňuje zakaždým, keď prežívame niečo nové.

Novota však časom zovšednie a množstvo uvoľneného dopamínu sa zníži. Môže nastúpiť ďalšia fáza vzťahu, tzv. koniec medových týždňov, počas ktorej sa páry často rozchádzajú. No nikdy sa nedostaneme do stavu, aby sme čo i len pomýšľali na „rozchod“ so smartfónom (a jeho aplikáciami), pretože tie sú navrhnuté tak, aby nám poskytovali neustálu novotu a zmenu, čo má za následok neustále uvoľňovanie dopamínu.

Cítite sa unudene či znepokojene? Skontrolujte si emaily vo svojej pošte. Žiadne nové správy? Skontrolujte sociálne siete. Stále nespokojní? Skontrolujte si účet na inej sociálnej sieti. A potom na ďalšej. Olajkujte zopár príspevkov. Začnite sledovať nových ľudí. Skontrolujte, či oni začali sledovať vás. Opäť skontrolujte svoje emaily, len tak pre istotu.

Takto možno ľahko stráviť na telefóne celé hodiny bez použitia tej istej aplikácie dvakrát alebo sústredenia sa na jednu vec dlhšie než dve sekundy.

Kauzalita nás fascinuje

Ten, kto strávil čas s dvojročným dieťaťom, vie, že deti v tomto veku sú fascinované príčinou a následkom. Ak dieťa stlačí vypínač na stene, rozsvieti sa svetlo. Ak stlačí gombík, zazvoní zvonček. Ak ukáže aj ten najmenší záujem o elektrickú zásuvku, ihneď pribehne dospelý.

Je to však vlastnosť, z ktorej nikdy nevyrastieme. Bez ohľadu na vek obľubujeme sledovať reakcie na to, čo robíme. V psychológii sa tieto reakcie nazývajú „posilnenia“. Čím viac posilnení dostaneme, keď niečo robíme, tým je pravdepodobnejšie, že to urobíme znova.

Prečítajte si: Ľudia hľadajú prostredníctvom technológií vzrušenie a pocit, že žijú, hovorí psychologička

Naše telefóny sú plné nepatrných pozitívnych posilnení, vyvolávajúcich vylučovanie dopamínu, ktoré spôsobujú, že sa vraciame a chceme viac. Klikneme na odkaz a objaví sa internetová stránka. Pošleme textovú správu a príde upokojujúce cinknutie. Vo všeobecnosti nám také posilnenia dávajú príjemný pocit kontroly, čo posilňuje našu ochotu zotrvať pri telefóne.

Milujeme nečakanú odmenu

Možno si myslíte, že najlepší spôsob, ako nás prinútiť posadnuto kontrolovať telefón, by bolo zabezpečiť, aby nás tam vždy čakalo niečo dobré. No nie je to stálosť, od ktorej sme závislí, ale nepredvídateľnosť. Vedomie, že sa čosi môže stať, ale nevieme, kedy a či vôbec sa to stane.

Keď kontrolujeme telefón, z času na čas v ňom nájdeme niečo uspokojujúce: pochvalný mail, správu od osoby, ktorá sa nám páči, zaujímavú novinku. Vplyvom impulzu dopamínu začneme spájať akt kontrolovania telefónu s prijatím odmeny.

Keď už raz bolo toto spojenie vytvorené, nezáleží na tom, či sme odmenení iba jedenkrát z päťdesiatich kontrol. Vďaka dopamínu si náš mozog pamätá len ten jeden raz. Fakt, že nevieme predvídať, ktorá z päťdesiatich kontrol telefónu bude odmeňujúca, nás namiesto znechutenia donúti pokukovať po telefóne ešte viac.

Nechceme, aby nám niečo ušlo

Telefóny nám podsúvajú nové informácie a emocionálne podnety zakaždým, keď ich vezmeme do ruky. Preto sa môžeme začať obávať, že keď ich odložíme, niečo dôležité nám ujde.

Neformálny názov pre tento druh úzkosti je FOMO (z angl. fear of missing out), čiže strach, že nám niečo unikne. Kým sa neobjavili smartfóny, nemali sme sa ako dozvedieť, čo všetko nám uniká. Keď sme odišli na večierok (a pevná linka ostala doma), nemali sme sa ako dozvedieť, že na inom večierku prebiehajúcom v tom istom čase môže byť ešte väčšia zábava.

Dnes nám smartfóny svojimi notifikáciami nielenže zjednodušujú zistiť, čo nám uniká, ale „rozprašujú“ na nás FOMO ako pri kýchnutí.

Presvedčia nás, že sa môžeme chrániť len vďaka neustálemu kontrolovaniu telefónov, aby sme sa uistili, že nám nič neuniklo. Lenže namiesto zmiernenia tohto strachu, kontrolovanie telefónu to dokonca zhorší.

Až do tej miery, že naše nadobličky začnú vylučovať kortizol – stresový hormón, ktorý má dôležitú úlohu pri reakcii na hrozbu (útok alebo útek) – vždy, keď telefón odložíme. Kortizol spôsobuje našu úzkosť. A nám sa to nepáči. A tak v snahe zbaviť sa nepokoja, siahame znovu po telefóne. A ďalej kontrolujeme, klikáme a posúvame.

Túžime po láske a uznaní

My ľudia sme spoločenské tvory a bytostne túžime po pocite, že niekam patríme. Nie je to tak dávno, čo toto uznanie príslušnosti (či odmietnutie) prichádzalo od reálnych osôb. Dnes je možné ohodnotiť hocičo a hocikoho úplne verejne a anonymne, stačí to uverejniť na internete a zahlasovať.

Či ide o hodnotenie na Ubere alebo o lajky na sociálnych sieťach, mnoho najobľúbenejších aplikácií aktívne povzbudzuje ľudí hodnotiť sa navzájom.

Tieto funkcie tam nie sú náhodou. Dizajnéri vedia, že ľudia majú vrodenú túžbu po uznaní a čím je viac situácií, kde nás možno hodnotiť, tým kompulzívnejšie budeme sledovať svoje skóre. Príspevok bez lajkov sa tak stáva nielen osobným utrpením, ale aj verejnou potupou.

Čítajte aj: Prerastajú vám technológie cez hlavu? Máme pre vás 5 tipov na digitálny detox

A čo je obzvlášť divné, nielenže sa zaoberáme úsudkami druhých, ale sami o ne žiadame. Pridávame fotky a komentáre, aby sme ukázali, že sme úžasní, obľúbení a na existenciálnej úrovni niečo znamenáme.

A potom s napätím sledujeme, či iní ľudia alebo prinajmenšom ich profily s nami súhlasia (a hoci si spravujeme vlastné príspevky, aby náš život vyzeral čo najradostnejšie a najzábavnejšie, zabúdame, že všetci robia to isté).

Milujeme pohodlnosť

Existuje konkrétny dôvod, prečo sú platformy ako YouTube a Netflix navrhnuté tak, aby automaticky prehrávali nasledujúce video alebo epizódu. Proti prúdu sa pláva ťažšie než po prúde.

Ak sa ďalšia časť seriálu, ktorý sledujete, začne prehrávať päť sekúnd po skončení predchádzajúcej časti, je menšia šanca, že to vypnete.

Páči sa nám pocit jedinečnosti

Ľudia sa radi cítia výnimoční, preto nám dizajnéri poskytujú toľko možností upraviť si telefón podľa seba. Môžeme si nastaviť vlastné fotky na domovské obrazovky či obrazovky zamknutia. Môžeme si vybrať obľúbené piesne ako vyzváňací tón. Môžeme si sami vybrať typy článkov, ktoré sa nám budú zobrazovať v príspevkoch.

Vďaka týmto funkciám sú naše telefóny užitočnejšie a zábavnejšie. Čím viac sa začínajú telefóny podobať na nás (a našu jedinečnosť), tým viac času na nich budeme chcieť stráviť.

Bojíme sa vlastných myšlienok

Existuje jedna vec, v ktorej smartfóny vynikajú, a to v zabezpečení, aby sme nikdy, naozaj nikdy nemuseli ostať sami so sebou. V roku 2014 vedci z Harvardovej univerzity a univerzity vo Virgínii publikovali štúdiu, v ktorej poukazovali na to, čo všetko sme schopní urobiť, aby sme unikli vlastným myšlienkam.

Počas experimentu boli dobrovoľníci vystavení slabému, ale nepríjemnému zásahu elektrickým prúdom. Následne zo skupiny vybrali tých, ktorí boli ochotní zaplatiť, aby zásah prúdu už nedostali, a zavreli ich po jednom do prázdnych miestností bez internetu či iných možností rozptýlenia.

Požiadali ich, aby sa pätnásť minút zaoberali vlastnými myšlienkami. Tiež im povedali, že ak chcú, môžu stlačiť gombík a dostať ďalší zásah prúdom. Určite si myslíte, že žiaden z nich túto ponuku nevyužil, no zo štyridsiatich dvoch účastníkov si počas tých pätnástich minút až osemnásti vybrali možnosť opätovného zásahu prúdom. Pričom jedna osoba sa nechala zasiahnuť prúdom až 190-krát!

Zhrnuté a podčiarknuté – naše telefóny sú ako digitálne trójske kone. Na prvý pohľad neškodne vyzerajúce užitočné nástroje sú plné trikov, ktoré si opakovane pýtajú našu pozornosť. A to je pre tých, ktorý to dokážu využiť, veľmi cenná trofej.

Zaujal vás tento úryvok a radi by ste sa o fungovaní technológií a tom, ako si s nimi vybudovať zdravý vzťah, dozvedeli viac? V Sóde si môžete o dva výtlačky knižky Ako sa rozísť so svojím telefónom zasúťažiť. Súťažnú otázku aj kompletné podmienky súťaže nájdete na tomto mieste.

Catherine Price

Je americká novinárka, ktorá sa vo svojich článkoch a v knihách venuje najmä zdravej životospráve, podpore produktivity a mentálnemu zdraviu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Valentína Sedileková z organizácie Chuť žiť: „V neistom svete sa jedlo stáva nástrojom kontroly.“

Žijeme v turbulentnej dobe, ktorá na nás vyvíja obrovský tlak. Jedlo sa vtedy stáva bežným spôsobom, ako sa snažíme stabilizovať svoj vnútorný svet.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum24. 3. 2026

Jedlo dnes vnímame najmä cez kalórie, váhu a zdravé či nezdravé potraviny. V skutočnosti však náš vzťah k jedlu odráža oveľa viac – emócie, spoločenské tlaky aj spôsob, akým premýšľame o vlastnom tele. „Je v poriadku, keď sa naše emócie spájajú s jedlom. Problém nastáva až vtedy, keď jedlom regulujeme emócie príliš často a opakovane,“ hovorí Valentína Sedileková, zakladateľka organizácie Chuť žiť, ktorá pomáha nielen ľuďom s poruchami príjmu potravy, ale aj ich blízkym.

V rozhovore s Valentínou sa dozviete:

prečo je jedlo pre mnohých ľudí nástrojom na zvládanie stresu,
aké rôzne podoby môže mať narušený vzťah k jedlu,
ako kult štíhlosti, diéty a tzv. healthismus ovplyvňujú náš pohľad na telo,
čo je binge eating disorder a prečo toto ochorenie podceňujeme,
kde je hranica medzi bežným jedením zo stresu a varovným signálom.

Náš vzťah k jedlu často prezrádza, ako sa cítime vo svojom vnútri. Čo všetko pre nás jedlo znamená okrem toho, že nás zasýti?

Je to veľmi dôležitá téma. V súčasnosti sa nám s jedlom spája ľahká dostupnosť potravín, nárast obezity či porúch príjmu potravy. O jedle sa zvykne hovoriť ako o nejakom palive. Podľa môjho názoru sa pri týchto debatách často zabúda na psychosociálny kontext.

Jedlo je neoddeliteľnou súčasťou nášho sociálneho života. Keď sa chceme stretnúť s priateľmi, ideme na kávu či koláč; v zahraničí často spoznávame kultúru cez lokálnu gastronómiu… Množstvo pekných spomienok a dôležitých životných udalostí je spojených práve s jedlom.

Jedlo je prirodzene prepojené s naším životom, s radostnými, no niekedy aj so smutnými udalosťami. Je preto kľúčové, aby sme o ňom nehovorili len technicky, ale vnímali aj jeho sociálnu funkciu.

Pre mnohých ľudí je jedlo jedným zo spôsobov, ako regulujú emócie. Je to v poriadku?

Prepájanie jedla a emócií má často negatívny nános. Ľudia si pod tým hneď predstavia prejedanie alebo niečo, za čo by sa mali hanbiť. Ja si však myslím, že by mal zaznieť aj ten opačný rozmer, že je v poriadku, keď sa naše emócie spájajú s jedlom.

Problém nastáva vtedy, keď jedlom regulujeme emócie príliš často a opakovane a chýbajú nám, resp. nevieme použiť iné spôsoby zvládania.

Ako sa v tom má vyznať bežný človek? Na jednej strane je prirodzené, že si jedlo chceme vychutnávať. Zároveň žijeme v spoločnosti, kde na nás zo všetkých strán útočia silné odkazy o tom, ako by sme mali jesť a vyzerať.

Presne tak. Žijeme v prostredí, kde sú vysoko spracované potraviny dostupnejšie než kedykoľvek predtým. Neustále počúvame o nadváhe a obezite, ale aj tom, že musíme jesť plnohodnotne, kvalitne, nesmieme jesť cukor a musíme si strážiť váhu.

Tento apel má svoj historický vývoj. Keď začal stúpať výskyt obezity, verejné zdravotníctvo začalo rámcovať hmotnosť človeka ako ľahko viditeľný a merateľný ukazovateľ zdravia, čo sa posúvalo do médií, odporúčaní a kampaní. Ich cieľom bolo zjednodušiť komunikáciu, ale toto zjednodušovanie prinieslo aj vedľajšie účinky.

Okolo tejto témy výrazne narástol diétny, fitness a wellness trh. Regály sú plné nízkotučných, bezcukrových či proteínových výrobkov. Tlak na to, aby sme sa stravovali „čisto“ a „zdravo“, je niekedy až extrémny. Strach z priberania alebo potreba chudnúť sa tak dostáva aj k ľuďom, ktorí nemajú žiadne zdravotné ťažkosti. Dopadom môže byť, že si začnú viac strážiť telo, báť sa priberania alebo spájať štíhlosť s hodnotou či zdravím.

Paradoxom je, že rastie aj citlivosť voči poruchám príjmu potravy, no popritom stále pretrváva silný kultúrny tlak na štíhlosť a „dokonalé“ telo.

Veľkú úlohu tu zohráva aj tzv. healthismus.

Čo znamená healthismus?

Ide o naratív, ktorý pripisuje zodpovednosť za zdravie a hmotnosť výhradne jednotlivcovi. Ak má niekto vyššiu váhu, spoločnosť to vníma ako jeho osobné zlyhanie alebo chybu. Pri obezite aj pri poruchách príjmu potravy však vidíme, že ide o chronické stavy, kde nejde len o individuálnu vôľu, ale o obrovské množstvo iných faktorov.

Vo všeobecnosti je súčasný pohľad na jedlo veľmi zúžený a prísne zacielený na manažment hmotnosti. Je to obrovská škoda, pretože jedlo v našich životoch napĺňa oveľa viac funkcií.

„Tému jedla dnes príliš zužujeme len na stráženie váhy. Jedlo pritom v našom živote napĺňa oveľa viac funkcií.“

Aké rôzne podoby môže mať narušený vzťah k jedlu?

Rada to vysvetľujem ako priamku s tromi hlavnými časťami. Na jej začiatku stojí zdravý životný štýl, ktorý je definovaný slobodou a flexibilitou. Ide o prirodzené stravovanie a pohyb, pri ktorých jedlo nie je zdrojom stresu.

Postupne sa na priamke môžeme posunúť k narušenému vzťahu k jedlu, kde sa objavujú vzorce správania, ktoré nám už neprospievajú. Môže ísť napríklad o emočné jedenie ako spôsob zvládania náročných situácií, neustále cyklenie sa v diétach alebo takzvané ortorektické správanie, teda prehnanú fixáciu na „čisté“ a nutrične hodnotné potraviny.

Hoci sa tu ešte nedá hovoriť o klinickej diagnóze, takéto nastavenie nás už môže obmedzovať, vyvolávať výčitky a negatívne vplývať na celkovú pohodu.

Na konci tejto priamky stoja samotné poruchy príjmu potravy (PPP), ktoré zasahujú do všetkých oblastí života. Patria sem diagnózy zamerané na štíhlosť, ako anorexia či bulímia, ale aj porucha ARFID. Pri nej nejde o postavu, ale o extrémne selektívne jedenie spôsobené napríklad strachom z dusenia alebo citlivosťou na textúru jedla.

Na druhej strane porúch príjmu potravy sú tendencie prejedať sa, tzv. binge eating disorder. Práve táto časť spektra PPP je dnes najviac podceňovaná a stigmatizovaná, pretože ju spoločnosť vníma len ako zlyhanie vôle či disciplíny.

V ľuďoch to následne vyvoláva obrovskú hanbu, pre ktorú sa boja vyhľadať pomoc.

Prečo sa jedlo často stáva odpoveďou na tlak, bolesť, neistotu či dlhodobé preťaženie?

Žijeme v neistom, turbulentnom svete, ktorý na nás vyvíja obrovský tlak. V takomto prostredí je zameranie sa na jedlo jedným z najbežnejších spôsobov, ako sa snažíme získať stratenú kontrolu alebo stabilizovať svoj vnútorný svet.

Určite je to spojené aj s dopamínom. Keď pociťujeme nepokoj, distres, úzkosť alebo inú emočnú záťaž, podvedome hľadáme niečo, čo nás rýchlo vráti do stavu harmónie (homeostázy). Jedlo v tomto smere funguje ako okamžitý regulátor emócií, prináša rýchle uspokojenie a krátkodobú úľavu.

Dôležité však je poznať svoju mieru, presnejšie povedané, mať široké a flexibilné portfólio nástrojov, ktorými sa vieme upokojiť. Ak je jedlo naším jediným nástrojom, nastáva problém.

Ľudia s poruchami príjmu potravy majú často problém porozumieť vlastným emóciám alebo ich cítiť. Nie sú v kontakte so svojím telom, nevedia vyjadriť napríklad hnev a obracajú ho proti sebe alebo majú ťažkosti s reguláciou impulzov.

Svoju rolu tu zohrávajú aj naše vrodené danosti, štruktúra mozgu či osobnostné predispozície. Jednoducho povedané, niekto má biologicky silnejšiu tendenciu siahať po jedle ako po nástroji na zvládanie stresu.

Ktorá forma porúch príjmu potravy je dnes najčastejšia?

Je to práve spomínané prejedanie – binge eating disorder. Pre absenciu kompenzačných mechanizmov a sprievodnú hanbu však zostáva často nepochopené a neliečené. Naráža totiž na hlboko zakorenené stereotypy, ktoré si so sebou nesieme.

Štíhlosť je v dnešnom svete hodnotou a symbolom bohatstva. Naopak, keď vidíme človeka s obezitou, okamžite sa zjavujú rôzne morálne hodnotenia. Podvedome ho označíme za lenivého, niekoho, kto sa o seba nevie postarať a komu chýba pevná vôľa.

Práve tieto predsudky robia tému prejedania takou náročnou.

Skúsme si opísať, čo sa deje v človeku, ktorý týmto prechádza. Okolie má totiž často pocit, že je to jednoduché, že si stačí povedať dosť a prestať. Prečo to tak nie je?

Mechanizmus porúch príjmu potravy funguje v niekoľkých prepojených rovinách. Prvou je neurobiologická rovina. Každý máme inú genetickú výbavu – niekto má prirodzene vyššiu tendenciu ku kontrole a rigidite (typické pre anorexiu), iný má vyššiu impulzivitu a silnejšiu potrebu okamžitej odmeny.

U impulzívnejších ľudí dochádza k momentu, keď sa prísny režim jednoducho „zlomí“ do záchvatu prejedania. Tu nastupuje kognitívna rovina, kde je sebahodnota človeka nezdravo prepojená so štíhlosťou. Ak veríte, že vaša identita závisí od kontroly váhy, akýkoľvek výkyv vnímate ako katastrofu.

Keď po období reštrikcie príde záchvat, mozog zaplavia myšlienky typu: „Som neschopná, všetko som pokazila.“ Namiesto súcitu nastupuje trest v podobe ďalšieho hladovania alebo kompenzácie.

„Prejedanie, tzv. binge eating disorder, je dnes najviac podceňované a stigmatizované, pretože ho spoločnosť vníma len ako zlyhanie vôle. V ľuďoch to následne vyvoláva obrovskú hanbu a boja sa vyhľadať pomoc.“

Dostanete sa do bludného kruhu…

Presne tak, záchvat sa postupne stáva návykom a zvládacím mechanizmom. Je to ako krátkodobé „objatie“, útek pred sebanenávisťou a tlakom v hlave. Konkrétnemu človeku to môže priniesť aj dočasný pocit úľavy.

Zároveň má tento proces aj fyzické dôsledky. Známy je napríklad syndróm hladovania (starvation syndrome). Mení sa trávenie, dochádza k nafukovaniu, čo v skreslenom vnímaní chorého človeka vyvoláva pocit, že je „tučný“, a tak ide do ešte hlbšej reštrikcie. Samotný deficit je pre telo signálom ohrozenia, preto mu vzdoruje. Príkladom sú napríklad aj časté myšlienky na jedlo.

Je to komplexný systém, kde sa biologické potreby bijú s kognitívnymi skresleniami.

Kde je hranica, keď sa z nevinného večerného zajedania únavy stáva varovný signál?

Myslím si, že kľúčové je sledovať, do akej miery nám vzťah k jedlu zasahuje do nášho bežného každodenného fungovania. Ak som pod tlakom a necítim sa dobre, prvým krokom k zmene je úprimné priznanie si tohto stavu.

Varovným signálom je často strata prirodzeného režimu. Ak sa jedlo stáva jediným kompenzačným mechanizmom a pravidlom či ak pravidelne do postele odchádzam s pocitom nepríjemne plného brucha a fyzického diskomfortu.

Prejavuje sa to aj stratou kondície. Zrazu nevládzem to, čo predtým, cítim sa chronicky unavená a strácam kontakt so svojimi potrebami. Neznamená to hneď, že mám dramatický problém, ale je to akýsi signál, že sa niečo zmenilo a je vhodné sa na svoje fungovanie pozrieť.

Je dôležité povedať, že váha neodráža žiadne morálne zlyhnie, len ukazuje, ako momentálne fungujeme. Ak dôjde k prudkému nárastu alebo k náhlemu schudnutiu, je to znamenie, že sa v našom živote niečo deje.

Keď sa pozrieme na štatistiky, zdá sa, že počet ľudí s poruchami príjmu potravy rastie. Prečo je tento problém stále vypuklejší?

Áno, ten nárast je v porovnaní s obdobím pred pandémiou naozaj výrazný. Dôvody sú viaceré a navzájom sa prepletajú. Samotná pandémia pôsobila ako akcelerátor. Na jednej strane tu bol vírus a strach o zdravie, čo u mnohých viedlo k extrémnemu zameraniu na imunitu a zmenu životného štýlu.

Na druhej strane protipandemické opatrenia priniesli obrovský distres, neistotu, sociálnu izoláciu a stratu bežnej rutiny. Viedlo to k nárastu úzkostí, ktoré u detí a dospievajúcich podľa svetových štúdií vyústili k väčšiemu výskytu PPP až o 25 % či dokonca 40 % v porovnaní s predpandemickými trendami.

Dnes vidíme ešte jeden zaujímavý trend – výrazný nárast prípadov u chlapcov a mužov. Súvisí to s tým, že sa tejto téme konečne venujeme viac, financujeme výskum a dokážeme tieto problémy u mužov lepšie rozpoznávať. Nie je to teda len o tom, že by čísla rástli, ale aj o tom, že problémy vieme reálne pomenovať.

Okrem pandémie však hrajú obrovskú rolu sociokultúrne vplyvy. Neustále sme vystavovaní nerealistickému ideálu štíhlosti a krásy, ktorý je živený aj wellness fitnespriemyslom.

A čo sociálne siete?

Sociálne siete nás nútia pozerať sa na seba oveľa častejšie, než na čo je náš mozog prirodzene zvyknutý. Neustále porovnávame svoju celistvú realitu s vyselektovaným, ultradokonalým obrazom niekoho iného, čo v konečnom dôsledku vždy vyústi do pocitu, že so mnou niečo nie je v poriadku.

Pozitívom však zostáva, že vďaka lepšej osvete a diagnostike dnes ľudia o probléme vedia skôr. Majú väčšiu tendenciu vyhľadať odbornú pomoc a aj my odborníci už rozumieme širšiemu spektru týchto ťažkostí, čo nám umožňuje adresovať ich oveľa empatickejšie a efektívnejšie.

V poslednom období sa v spoločnosti intenzívne riešia lieky na chudnutie, ako je napríklad Ozempic. Je to téma aj vo vašich poradniach?

Určite áno, v tíme o tom pravidelne diskutujeme. Nemáme na to čierno-biely názor, pretože vieme, že niektorým ľuďom môžu podobné lieky zachrániť či predĺžiť život.

Odborná verejnosť sa však zhoduje v jednom: ich užívanie počas aktívnej liečby porúch príjmu potravy môže byť kontraproduktívne. Naším primárnym cieľom je najskôr stabilizovať samotnú poruchu a stravovací režim. Ak by sme sa počas aktívnej symptomatiky záchvatového prejedania alebo bulímie zamerali prioritne na redukciu hmotnosti, bolo by to s liečbou PPP nezlučiteľné.

Často vidíme, že ak sa podarí stabilizovať stravovanie, v priebehu času sa prirodzene upraví aj hmotnosť, ktorá je pre daného človeka zdravá a funkčná. Niekedy je však náročné zosúladiť to s túžbami klientov alebo odporúčaniami lekárov, ktorí tieto lieky predpíšu len na základe vysokého BMI, no „nepodchytia“ samotnú poruchu príjmu potravy.

„Dôležité je mať široké a flexibilné portfólio nástrojov, ktorými sa vieme upokojiť. Problém nastáva, ak je jedlo jediný spôsob, ako regulujeme stres.“

U dospievajúcich môže byť situácia ešte citlivejšia…

U dospievajúcich sa niekedy stretávame s tým, že rodič preferuje liek aj vo chvíli, keď dieťa napríklad aktívne vracia. V takýchto prípadoch musíme postupovať veľmi zodpovedne a niekedy aj spoluprácu odmietnuť, ak by to ohrozovalo zdravie dieťaťa.

Liek by nikdy nemal stáť osamotene. Prirovnala by som to k antidepresívam – ak mám panickú poruchu, lieky mi pomôžu zmierniť úzkosť, ale aby som ich raz nemusela brať, potrebujem psychoterapiu, ktorá ma naučí s tou úzkosťou pracovať a zmení môj spôsob života.

Čo mám robiť, ak som sa v tomto rozprávaní našiel/našla?

V prvom rade skúste k sebe pristupovať súcitne, nie hodnotiaco – namiesto „som slabá, zlyhala som“ pozrieť sa na vlastné prežívanie s väčším pochopením. Zároveň je dôležité nezostať v tom sám/sama a zdôveriť sa niekomu blízkemu.

Dobré je tiež vyhľadať odbornú pomoc alebo sa aspoň poradiť, napríklad anonymne a bezplatne cez našu linku Chuť žiť (https://www.chutzit.sk/linka-pomoci/), 0800 221 080, poradna@chutzit.sk, čet) alebo osloviť psychológa na konzultáciu či pravidelné sedenia.

Ak je stav vážny, napríklad sa objavujú aktívne symptómy alebo zhoršené zdravie, je na mieste kontaktovať psychiatra alebo všeobecného lekára. V extrémne vážnych prípadoch vyhľadať urgentnú pomoc.

Vyliečenie sa z poruchy príjmu potravy je dlhodobý proces. Často už len tým, že sa snažíte porozumieť a vytvoriť si stabilné prostredie, robíte dôležitý krok. Aj bez formálnej diagnózy alebo prebiehajúcej liečby môžete využiť niektoré z našich podporných služieb, ktoré vám pomôžu zorientovať sa, získať nástroje a cítiť sa menej osamelo – napríklad podporné poradenstvo pre rodičov, konzultácie s odborníčkami alebo terapeutickú skupinu pre rodičov.

Ako môže pomôcť okolie?

byť empatické,
nehodnotiť a nediagnostikovať,
vyjadriť záujem a poukázať na zmeny, ktoré na blízkom človeku pozoruje,
používať JA-výrok (napr. „Mám o teba strach…“),
motivovať k vyhľadaniu odbornej pomoci,
vyhľadať si informácie o PPP,
poradiť sa s odborníkom (využiť sa dá aj anonymná a bezplatná linka Chuť žiť na čísle 0800 221 080).

Vytvárať prostredie, v ktorom telo prestane byť objektom neustáleho hodnotenia, môže každý z nás. Kde začať?

Môžeme urobiť malé aj veľké kroky. Prvým je zamyslieť sa nad tým, ako sa my sami dívame na svoje vlastné telo. Často sme zaplavení ideálmi krásy a trendami estetických zákrokov, ktoré spôsobujú, že ľudia strácajú svoju autentickosť. Pritom v dobe umelej inteligencie bude ľudská jedinečnosť a inakosť čoraz cennejšia. Keď si dovolíme vnímať krásu v rozmanitosti, je to nesmierne oslobodzujúce.

Prakticky môžeme začať tým, že vo svojom okolí nebudeme otvárať takzvané diet talks. Ak ideme na večeru, sústreďme sa na spoločný čas a zážitok, nie na kalórie. Rovnako dôležité je prestať so škaredými slovami na adresu vlastného tela, ktoré formujú náš vnútorný svet.

Môžeme si upratať svoje sociálne siete – prestať sledovať a „lajkovať“ obsah, ktorý haní či posudzuje vzhľad iných. Ak vidíme, že je niekto pre svoj výzor šikanovaný, môžeme sa ho zastať alebo ho aspoň podporiť.

V závislosti od toho, akú máme v spoločnosti moc, môžeme robiť aj systémové zmeny. V školách môžeme prinášať témy prevencie a kritického myslenia, v politike meniť legislatívu a ako influenceri tvoriť obsah, ktorý podporuje diverzitu a sebaprijatie.

Sebaláska nie je propagáciou obezity. Práve naopak – mať sa rád, vyvinúť si pozitívny vzťah k pohybu a flexibilné stravovanie sú kľúčové faktory chrániace pred rozvojom porúch príjmu potravy. Každý z nás môže zo svojej pozície urobiť aspoň niečo malé, aby sme vytvorili láskavejšie prostredie pre seba aj pre ostatných.

Férová nadácia O2 je od roku 2020 partnerom preventívnych aktivít programu Chuť žiť a jedným z hlavných partnerov prevádzkovania linky pomoci Chuť žiť. O2 Business Services bezodplatne poskytuje bezplatné číslo 0800 221 080, server a sieť na prevádzkovanie Linky pomoci Chuť žiť.

Valentína Sedileková

Je zakladateľkou Centra Chuť žiť zameraného na liečbu a prevenciu porúch príjmu potravy a narušeného stravovania. Má osobnú skúsenosť s uzdravením z porúch príjmu potravy, na základe ktorej pracuje aj ako peer konzultantka. Študuje psychológiu na Trnavskej Univerzite v Trnave. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.