Slováci v zahraničí trávia Vianoce rôzne, v práci či v divočine s instantnou polievkou. Čo im chýba najviac?

Niektorí si s rodinou poprajú každoročne pekné sviatky iba cez telefón. Traja Slováci žijúci v zahraničí prezradili, čo im na Vianociach chýba, ale tiež prekáža.

Nie každý môže byť na Vianoce s rodinou, niektorí cestujú na sviatky do zahraničia zámerne, iných núti stráviť Štedrý večer mimo Slovenska práca.

Oslovili sme 3 mladých Slovákov, ktorí bez rodiny a tradičných Vianoc strávili niekoľko rokov po sebe a opýtali sme sa ich, ako vyzerali ich sviatočné dni ďaleko od vianočnej rodinnej pohody.

 

Boris: Počas Vianoc sme si s rodinou zavolali a poslali si nejakú tú lásku aspoň cez telefón

Boris momentálne žije a pracuje v rodných Košiciach, no Vianoce mimo domova a rodiny strávil hneď dvakrát po sebe.

„Prvýkrát to bolo v roku 2014, keď som mal 23 rokov. Odišiel som krátko pred Vianocami zo Slovenska s pomerne neusporiadaným životom a sviatky som vtedy strávil na ostrove Tenerife. Druhýkrát sa situácia zopakovala hneď o rok, Vianoce som vtedy ,oslavoval‘ v Londýne, kam som sa z Tenerife presťahoval už po 2 mesiacoch,” spomína.

Vianoce na Tenerife vtedy pripravovali viacerí, väčšinu ľudí videl ale po prvýkrát. „Štedrý večer som trávil s ľuďmi, z ktorých som ako-tak poznal iba kamarátku z Košíc. Ostatných v štedrovečernom kruhu som spoznal až tam a úprimne, s väčšinou z nich som si až tak nesadol,” priznáva Boris.

Zároveň dodáva, že napriek tomu mu tam atmosféra Vianoc nechýbala: „Ak by som chcel za celý ten večer a jeho prípravu niekoho pochváliť, tak by to bola dievčina z Poľska menom Karolina, ktorá pripravila takmer celú večeru sama a dokázala dať Vianociam nádych domova.”

Ďalšie Vianoce v Anglicku prežil už s kamarátmi. „Sviatky v Londýne boli už úplne iné. Pozvali ma k sebe blízki kamaráti, ktorí boli v tej dobe čerství londýnski prisťahovalci a oboch som dobre poznal. Boli to tradičnejšie slovenské Vianoce, akurát som miesto rodiny sedel pri stole s 2 ľuďmi, s ktorými som mal v tom čase najbližší kamarátsky vzťah,” opisuje.

„Pokiaľ trávite tieto sviatky 22 rokov po sebe v kruhu tých istých ľudí, tak si na to rozum aj srdce zvyknú a neubránite sa ani slzám.“

Počas celého pobytu v zahraničí bol Boris v kontakte s rodinou pravidelne, iné to nebolo ani cez sviatky.

„Domov som chodil viac-menej len raz za polroka, no Skype sme mali zapnutý pravidelne. Snažili sme sa aspoň raz za týždeň. Počas Vianoc sme si s rodinou zavolali a poslali si nejakú tú lásku aspoň cez telefón. Nemyslím však, že sme si len kvôli tomu, že bolo obdobie Vianoc, volali oveľa viac, ako zvyčajne,” hovorí.

Borisovi na Vianociach v zahraničí najviac chýbal čas s rodinou. „Chýbal mi pocit domova a toho, že pri sebe máte niekoho blízkeho. Vianoce pre mňa nie sú o tom, že je niekde napísané, že sa v tento deň musíte rozplakať, ak nie ste s rodinou, ale pokiaľ trávite tieto sviatky 22 rokov po sebe v kruhu tých istých ľudí, tak si na to rozum aj srdce zvyknú a neubránite sa ani slzám. No a potom tu je, samozrejme,  mamina kapustnica,” dodáva s úsmevom.

Vzťah k Vianociam sa po jeho skúsenosti v zahraničí nezmenil. „Stále sa na ne pozerám rovnako, chcem ich tráviť v kruhu blízkych, na pár dní vypnúť, stretnúť spolužiakov zo strednej, s ktorými sa už 8 rokov stretávame vždy okolo Vianoc, no a celé to uzavrieť vstupom do nového roka, keď si chcem dať aspoň 12 predsavzatí, aby bolo zase na čo celý rok kašlať,” uzatvára Boris.

 

Silvia: Otec mi pošle viac fotiek vianočného jedla a povie – toto si mohla teraz jesť

Silvia bude Vianoce mimo Slovenska tráviť aj tento rok.

„Bude to už tretíkrát, pretože sa dlhodobo zdržiavam na ostrove Bali v Indonézii. Pracovne sa venujem obsahovému marketingu, a teda prácu s tímom realizujem online. Moja práca mi umožňuje, že môžem pracovať na diaľku, a teda najmä v chladnejších mesiacoch sa na Slovensku nezdržiavam. Vo voľnom čase sa venujem najmä surfingu a cestovaniu, a to je dôvod, prečo teraz bývam na Bali,” vysvetľuje sympatická Slovenka.

Vianoce na Bali sa Silvia v minulosti snažila zorganizovať v slovenskom štýle. „Minulý rok som v dome, kde som bývala, zorganizovala štedrovečerné posedenie pre slovenských kamarátov, ktorí boli na návšteve na Bali. Snažili sme sa pripraviť podobnú večeru tej klasickej slovenskej, ale nie veľmi sa nám to podarilo,“ spomína.

„Mali sme zemiakový šalát a rybu, bola to však ryba z oceánu a nie kapor. Okrem toho sme mali zákusky, ale boli všetky kupované, lebo na Bali nemám rúru na pečenie. Po slovenskej večeri som absolvovala ešte večeru s medzinárodnými priateľmi, teda s tými, ktorí oslavujú Vianoce. Každý priniesol niečo tradičné na jedenie, takže sme sa poriadne prejedli a nevládali si ani zatancovať na pripravený hudobný program,“ smeje sa Silvia.

„Najviac mi určite chýba rodinná pohoda, špeciálne momenty pri Štedrej večeri a rozbaľovanie darčekov po nej.“

Na to, že je Silvia neustále niekde vo svete, si jej rodina už zvykla. „Počas vianočného dňa si zavoláme a poprajeme si dobrú chuť k večeri, ale nemyslím si, že by sme boli v kontakte viac ako inokedy. My sme v kontakte pomerne často, takže na Vianoce je to asi ako v iné dni.

Možno otec pošle viac fotiek vianočného jedla a vraví mi – toto si mohla teraz jesť,” hovorí Silvia. Zároveň dodáva, čo jej chýba na Vianociach mimo domova: ,,Najviac mi určite chýba rodinná pohoda, špeciálne momenty pri Štedrej večeri a rozbaľovanie darčekov po nej. Okrem toho všetky možné koláče a zákusky mojich starých mám.”

Vianoce na Bali strávila Silvia vždy príjemne, no tradičné slovenské jej predsa len chýbajú. „Cítim, že to, že budem tráviť Vianoce tretíkrát za sebou v Ázii, mi trochu uberá na ich špeciálnej funkcii a atmosfére, ktorú tu nezažijem. Na budúci rok by som chcela byť na Slovensku a pripomenúť si naše tradície a stráviť viac času s rodinou,” uzatvára.

 

Vlado: Štedrý večer v Austrálii som strávil mimo civilizácie, v divočine s instantnou polievkou

Vlado na Slovensku nežije už 8 rokov, na Vianoce mimo rodiny si už zvykol.

„Prvýkrát som strávil sviatky mimo Slovenska vo Švajčiarsku. Pracoval som vtedy v hoteli, potom som bol 3 roky v Austrálii, neskôr som sa vrátil naspäť do Švajčiarska, teraz som v Berlíne, takže vianočné sviatky som strávil na rôznych miestach,” hovorí Vlado, ktorý trávil Vianoce mimo domova najmä kvôli práci.

„Keďže pracujem v turizme, pracovať budem aj tento rok a práve preto si veľmi neuvedomujem, že vôbec Vianoce sú,” dodáva.

Štedrý večer trávil za tie roky rôzne. „Prevažne som bol v práci, ale napríklad počas Vianoc a Silvestra v Austrálii som bol na túre a jeden Štedrý večer som strávil pri stane úplne niekde mimo civilizáciu, v divočine so spacákom a namiesto štedrovečerného kapra som mal instantnú polievku. Bolo to krásne a veľmi fajn,” spomína na svoje netradičné sviatky.

„Minulý rok som strávil Vianoce vo Švajčiarsku, kde som už mal nejakých kamarátov, ktorí ma pozvali na vianočnú večeru. V rámci večere sme mali napríklad aj fondue,” spomína Vlado.

Rodičia skutočnosť, že je ich syn v zahraničí, prežívajú dobre. „Mám 2 malých bratov, ktorí stále žijú s nimi, takže jeden človek určite chýbal, ale myslím, že to neprežívali nejako extra emotívne,” hovorí Vlado.

Dodáva, že kontakt s rodičmi sa líši od toho, kde sa práve nachádza. „Keď som bol napríklad v Austrálii, čo je úplne iný koniec sveta a je tam 10-hodinový časový posun, tak ten kontakt sa nenadväzoval tak jednoducho,“ hovorí.

„Vždy som aspoň napísal SMS alebo som sa rýchlo pripojil na internet, zavolal a poprial pekné sviatky, pretože si myslím, že to je dôležité. Keďže som teraz v Európe, tak je to úplne iné, keďže nemám už ani roaming. Hocikedy zavolám ja alebo oni mne,” opisuje Vlado komunikáciu s rodinou.

„Vidím výzdoby, vidím ľudí, že z toho šalejú a nakupujú, ale mne to absolútne ako Vianoce nepríde – necítim tú atmosféru, necítim to teplo domova, teplo rodiny, nevidím svojich rodičov, nevidím svojich bratov.“

Vianoce znamenajú pre Vlada najmä čas s rodinou: „Pre mňa Vianoce boli, sú aj vždy budú o kruhu rodiny. Stále, keď myslím na Vianoce, na pravé Vianoce, tak je to naozaj mama, otec, bratia, kapor a zemiakový šalát. Keďže väčšinu sviatkov pracujem alebo som niekde úplne inde, tak mne ani nepríde, že sú Vianoce,“ hovorí.

„Vidím výzdoby, vidím ľudí, že z toho šalejú a nakupujú, ale mne to absolútne ako Vianoce nepríde – necítim tú atmosféru, necítim to teplo domova, teplo rodiny, nevidím svojich rodičov, nevidím svojich bratov,” približuje.

„Môj vzťah k Vianociam sa po rokoch v zahraničí nezmenil. Stále som konzervatívny, rodinne zmýšľajúci vianočný človek, ale myslím si, že moje Vianoce sa veľmi zmenili. Vianoce pre mňa sú naozaj dedina a rodina. Napríklad momentálne v Berlíne je to úplne šialené. Všetko, čo sa deje okolo Vianoc, všade ozdoby, ľudia. Tu je to dosť chaotické a vôbec to nereprezentuje tú moju predstavu o Vianociach, akú som mal,” uzatvára Vlado.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Darujte pod stromček kozu či záchod a potešte svojich blízkych aj ľudí, ktorí potrebujú pomoc

Aj vy chcete potešiť svojich blízkych, no keď sa ich spýtate, čo by im spravilo radosť, spravidla odpovedia, že všetko majú a nič im netreba? Darujte im originálny darček, ktorý im určite vyčarí úsmev na tvári a zároveň pomôže ľuďom vo svete.

Pod stromčekom vašich blízkych sa nemusia objaviť len hmotné darčeky, ale aj certifikát na veci, ktoré sú pre nás samozrejmé, no na mnohých miestach vo svete môžu nejednej rodine či jednotlivcom výrazným spôsobom zlepšiť kvalitu života.

Vybrali sme pre vás 5 nápadov, ktoré zaručene potešia.

1. Živá koza

Už jedna koza predstavuje pre chudobnú rodinu v Afrike či Ázii naozaj veľkú pomoc.

 

Poskytuje čerstvé mlieko, a teda predstavuje aj zdroj príjmov. Vďaka malým kozľatám, ktoré má koza každý rok, navyše vznikne v priebehu pár rokov stádo, ktoré uživí celú rodinu.

2. Prvá knižka

Možno vás to zaskočí, no aj u nás sú deti, ktoré nikdy nemali svoju vlastnú knižku.

 

Ich rodičia na kúpu kníh jednoducho nemajú alebo ich deťom nechcú dopriať a tak sú často ukrátené o množstvo obohacujúcich príbehov.

3. Záchod

Aj zdanlivé maličkosti môžu zmeniť svet. Možno sa to nezdá, no záchod predstavuje vynález, ktorý za posledných 200 rokov zachránil vďaka hygienickejším podmienkam najviac ľudských životov.

 

Pre viac ako miliardu ľudí vo svete však nie je samozrejmosť a na miestach, kde chýba dochádza k znečisteniu vody, čo so sebou prináša množstvo problémov.

4. Kanistre na pitnú vodu

Otočiť kohútikom a mať okamžite prístup k pitnej vode, je pre nás samozrejmosť, no v Južnom Sudáne a iných krajinách za ňou musia peši prejsť aj niekoľko kilometrov.

 

Vďaka kanistrom sa bude voda ľuďom jednoduchšie prepravovať a zároveň im umožnia dlhšie ju skladovať.

5. Tabuľa do školy

O podmienkach, aké majú deti v školách u nás, môžu tie z afrických krajín často len snívať.

Mnohé z nich sa často učia pod holým nebom bez pomôcok a školskej tabule, ktorá je pri vysvetľovaní učiva nevyhnutná.

Často počúvame, že Vianoce nie sú o darčekoch, ale o pokoji, čase s blízkymi a spolupatričnosti. Vyjadriť ju môžete aj kúpou certifikátu, prostredníctvom ktorého pomôže nezisková organizácia Človek v ohrození ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú.


Riaditeľka školy, v ktorej nezvoní: Dajme deťom bezpečný priestor na pohyb

Skúsená pedagogička po dvadsiatich rokoch praxe otvorila základnú školu, o akej vždy snívala. Tento rok v nej prebieha aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá si deti získala.

Súkromná základná škola v Senci je miesto, kde stretnete radostné, zvedavé deti. Učitelia sa v nej snažia nájsť zdravú rovnováhu medzi radosťou z učenia a cieľavedomou prácou na úspechu. Minulý rok táto škola v rámci Bratislavského kraja vyhrala s obrovským náskokom v súťaži o O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, ktorá spadá pod platformu O2 Dobrá vec. Boli sme sa spýtať, ako sa im to podarilo.

Vyhrajte O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha. Viac informácií o podmienkach súťaže nájdete na tomto mieste.

S riaditeľkou školy Ivetou Barkovou sa stretávame v jej kancelárii. Pôsobí skromne, no keď sa rozrozpráva, nevychádzame z úžasu, čo všetko sa jej spolu s kolegami, deťmi a ich rodičmi v tejto nenápadnej malej škole podarilo. V jej podaní to pôsobí jednoducho, akoby to bolo samozrejmé.

Napriek tomu, že je už poobede a väčšina detí je v škole v prírode, na chodbách neutícha pohyb a aj v kancelárii panuje čulý ruch. Vyzváňa telefón, ľudia sa prichádzajú poradiť, vrátiť požičané veci. Pani riaditeľka všetko s prehľadom organizuje a spokojne si vydychuje, aký je tu dnes pokoj oproti bežnému dňu.

Rozprávame sa o tom, ako pred tromi rokmi so školou začínali, ako sa im v škole, kde počas vyučovania nie je počuť typické zvonenie, darí a ako im O2 Športová akadémia Mateja Tótha potvrdzuje, že sny sa plnia.

Ako človek príde k tomu, že sa stane zriaďovateľom a riaditeľom súkromnej základnej školy?

Učím vyše dvadsať rokov, učila som na štátnej základnej škole aj na gymnáziu. Na svojom poslednom pôsobisku v malej vidieckej škole som v zborovni sedela oproti kolegyni, ktorá bola rovnako akčná ako ja. Počas každej voľnej chvíle sme sa rozprávali o tom, ako by mala fungovať škola našich snov.

Povedala som si, že buď budem do dôchodku ufrflanou učiteľkou, ktorá sa bude stále sťažovať, alebo zoberiem veci do vlastných rúk.

Dva roky sme potom spolu s mojou akčnou kolegyňou Jankou Augustovičovou pracovali na príprave takejto školy. Získali sme dôveru rodičov, ktorí nám zverili svoje deti. A pred tromi rokmi sa sen stal skutočnosťou, stala som sa zriaďovateľkou a zároveň riaditeľkou.

V tejto pozícii som sa našla, baví ma to celé organizovať a teším sa z každého úspechu. Práce je veľmi veľa, ale bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života.

Ako vznikol nápad prihlásiť sa do O2 Dobrej veci a zabojovať o O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha?

Naša škola nemá žiadneho veľkého sponzora. Tvoríme ju iba my, deti a ich rodičia. Šport je od začiatku súčasťou našej vízie vyváženej školy. Sama som až do maturity denne športovala a chcela by som deťom ukázať, že bežné športovanie môže prinášať radosť a zároveň vytvára návyk na pravidelný pohyb.

„Povedala som si, že buď budem do dôchodku ufrflanou učiteľkou, ktorá sa bude stále sťažovať, alebo zoberiem veci do vlastných rúk.“

Na šport kladieme veľký dôraz, deti absolvujú každý týždeň hodinu telocviku v plavárni v Senci, vo vstupných priestoroch máme pingpongový stôl a práve budujeme predzáhradku s workoutovým náradím.

Keď som na internete zbadala informácie o O2 Športovej akadémii Mateja Tótha a o šanci získať ju pre našu školu prostredníctvom hlasovania na stránke O2 Dobrá vec, veľmi sa mi tá myšlienka zapáčila a hneď som sa o ňu podelila s rodičmi. Páčilo sa im to, a tak sme školu do súťaže prihlásili.

V Bratislavskom kraji ste s veľkým náskokom zvíťazili. Hoci máte menej ako 200 žiakov, získali ste 5 532 hlasov. Ako sa dá niečo také dosiahnuť?

Začína sa to tým, že sme rodinná škola. Rodičia sú s nami vo všetkom súčinní a pomáhajú nám. Priznám sa však, nečakala som takú obrovskú vlnu nadšenia.

Hlasovaním sme doslova žili všetci – učitelia, rodičia aj žiaci. Neustále sme spolu komunikovali a posielali sme si informácie o stave hlasovania. Rodičia si navzájom radili, ako sa dajú získať bonusové body, napríklad za čítanie článkov na Sóde. Po celej škole sme mali vylepené materiály s informáciami o súťaži. Pri každej príležitosti sme pripomínali, že súťažíme o výbornú cenu.

Do hlasovania sa zapojili celé rodiny. Viem o rodine, kde svoj hlas denne odovzdávalo 16 ľudí. Takisto pre učiteľov sa hlasovanie stalo každodenným rituálom. Zapojili sa ráno, hneď ako zapli počítač. V kuchynke sme si potom dávali kontrolné otázky: „Už si dnes hlasoval?“ Využili sme aj sociálne siete. Pomohli nám hlasy Senčanov, ktorí nás sledujú.

Zo začiatku som nečakala, že to bude mať taký veľký ohlas. No keď hlasy začali pribúdať, už sme sa nechceli vzdať. Vydržali sme do úplného konca, aj keď sme vedeli, že máme veľký náskok.

Po celej škole sme mali vylepené materiály s informáciami o súťaži. Pri každej príležitosti sme pripomínali, že súťažíme o výbornú cenu.

Bola to naša prvá veľká výhra a bolo povzbudzujúce vidieť, že sme to dokázali. Radosť z víťazstva v hlasovaní bola obrovská a záujem medzi deťmi a rodičmi bol niekoľkonásobne vyšší ako naše možnosti.

Podarilo sa vám zvíťaziť vo veľkej konkurencii, získali ste O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha na pôde vašej školy, a v rámci nej vedenie 20-člennej skupiny detí na celý školský rok zadarmo. Podľa čoho ste deti vyberali?

V škole organizujeme krúžkový festival. Rodičia si môžu pozrieť ponuku krúžkov a porozprávať sa s vedúcimi. Keď sme prezentovali O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, bol to úplný ošiaľ. Prihlásilo sa množstvo detí.

Výber urobila trénerka, ktorá vyskladala pestrú, vekovo zmiešanú skupinu. Niektoré deti dostali šancu začať cvičiť a niektoré zase rozvíjať svoj talent na atletiku. Pre ostatné deti ponúkame množstvo iných športových krúžkov.

V mnohých školách vrátane tej vašej odovzdával certifikát o účasti v Akadémii Matej Tóth osobne. Ako to vnímali deti?

Prišlo to celkom narýchlo na začiatku školského roka. Deti sa veľmi tešili. Prišli s myšlienkou, že by samy Mateja Tótha privítali a pripravili preňho program. Zatancovali vlastné choreografie, zasúťažili si s ním v športových disciplínach, zorganizovali improvizovanú tlačovú besedu a autogramiádu.

Atmosféra deti tak strhla, že sa nevedeli rozlúčiť. Matej Tóth zožal obrovský aplauz, každý sa s ním chcel fotiť. Začiatok školského roka tak nabral novú dynamiku.

Ako si deti užívajú tréningy?

Ani ku koncu školského roka nadšenie nepoľavilo a deti sa na tréningy stále veľmi tešia. Majú svoje dresy, vždy pred tréningom sa do nich prezliekajú a vtedy celá chodba ožije. Najlepšie na Akadémii je, že deti si ani neuvedomujú, že pravidelne poctivo trénujú. Vytvárajú si návyky, zažívajú radosť zo športu, z úspechov a z kamarátstva.

Cieľom tréningov je, aby deti nebrali šport ako individualistickú súťaž. Na tréningy chodí zmiešaná skupina od prvákov po štvrtákov, takže vznikajú momenty, keď si musia pomôcť, potiahnuť jeden druhého. Prirodzene sa tak učia spolupracovať aj v náročných situáciách.

Vidno na deťoch pokroky?

Súčasťou programu je testovanie formou hry na začiatku, v polovici a na konci roka. Na deťoch vidíme veľké pokroky v odvetví športu, na ktorý môžu mať pohybové predpoklady. Vidno to aj v tom, že deti sa pohybujú efektívnejšie a naučili sa pohyby robiť technicky správne.

Výhodou je, že dostávajú všestrannú športovú prípravu. Tú môžu potom využiť na druhom stupni, keď sa rozhodnú špecializovať na ktorýkoľvek šport. Pre nás je O2 Športová akadémia Mateja Tótha liahňou budúcich športových talentov.

O O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha súťažia prostredníctvom platformy O2 Dobrá vec školy aj tento rok. Odporúčate školám zapojiť sa?

Určite. A nielen počas roka, keď sme dostali podporu. Pozitíva pre školu sú dlhodobé. Trénerka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha je zároveň naša telocvikárka. Prešla školeniami, naučila sa metodiku a niektoré prvky využíva aj na hodinách telesnej výchovy.

Od Akadémie sme dostali veľa športového náradia. Sú medzi ním bežné, ale aj netradičné pomôcky. Tie nám zostanú, aby sme ich mohli používať aj po skončení programu.

Rozprávame sa spolu o pohybe. Majú ho podľa vás dnešné deti dostatok?

Dnešné deti sú také isté, ako sme boli my v ich veku. Zmenili sa však okolnosti, v ktorých žijeme. My sme trávili detstvo na uliciach prirodzeným pohybom, dnes majú rodičia oprávnený strach nechať deti na voľno. Je v podstate nemožné vypustiť deti na ulicu a mnohé školské areály sú poobede zatvorené.

„Dnešné deti sú také isté, ako sme boli my v ich veku. Zmenili sa však okolnosti, v ktorých žijeme.“

Rodičia nechcú šport zanedbať, a tak deťom organizujú športové aktivity v kluboch a v tréningových centrách. Keďže tréningy sú organizované dospelými, možno dnes nemajú deti k športu taký srdečný vzťah. Niekedy je pre ne záťaž ísť na tréning. Nepociťujú spontánnu radosť, ktorú sme mali my, keď sme mohli vybehnúť von a prirodzene naplniť svoju potrebu hýbať sa.

Čo by deťom pomohlo v tom, aby sa viac hýbali?

V prvom rade by sme im mali zabezpečiť bezpečný priestor na športovanie. To by malo byť prioritou samosprávy každého mestečka alebo dediny. Ak sa pýtate detí, prečo nešportujú, prejdú do oprávnenej ofenzívy: „Kde to máme robiť?“

V meste ako Senec, ktoré je obklopené novými satelitmi, deti často ani nemajú možnosť samy sa dostať k iným deťom. Keď sme robili minulý rok na Deň detí cyklovýlet, museli sme zapojiť do akcie mestskú políciu, aby sme sa cez niekoľko veľkých križovatiek dostali na cyklochodník. Deťom veľmi chýbajú nielen športoviská, ale aj obyčajné chodníky a cyklotrasy.

Ak chceme deti priviesť k pohybu, mali by sme im byť vzorom. Pohyb by mal byť súčasťou rodinného života. Časť víkendov by sme mali tráviť spoločne s deťmi aktívnym pohybom, prechádzkou, bicyklovaním, túrami alebo rôznymi nenáročnými športmi, ktoré nám spestria deň. Aj na zmrzlinu sa dá ísť na bicykli.

Rozhýbte svoje deti prostredníctvom tretieho ročníka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Do 30. júna si o účasť v nej môžu zasúťažiť základné školy na celom Slovensku. Viac informácií o pravidlách súťaže a získaní bonusových bodov za prečítanie člávnkov v sóde získate na stránke www.dobravec.o2.sk.

Dobrá vec

Podporte školu
v projekte O2 Dobrá vec

Prečítaním tohto článku
ste získali bonusový hlas.
Využite ho a podporte svoju školu.

Využiť bonusový hlas

Iveta Barková

Vyštudovala slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Na Slovensku učí už viac ako 20 rokov, medzitým päť rokov pôsobila v pražskej agentúre, ktorá organizuje koncerty medzinárodných mládežníckych zborov. Tu okrem iného získala aj poznatky o fungovaní školských systémov v Británii a v USA. Je absolventkou Komenského inštitútu. Inšpiráciou je pre ňu nemecká inovátorka Margret Rasfeld. Pred tromi rokmi založila v Senci Súkromnú základnú školu, v ktorej pôsobí ako riaditeľka. Aktívne a odhodlane zavádza do vyučovacieho procesu inovácie a moderné prvky. Jej ambíciou je inšpirovať ľudí k tomu, že veci sa dajú meniť zdola.


Vybrali sme 11 najlepších smartfónov z júnovej ponuky

Čítaj viac

Huawei 1+1: získajte k smartfónu Huawei aj druhý telefón alebo hodinky

Čítaj viac

Férová Nadácia O2 prerozdelí na projekty k 30. výročiu Nežnej revolúcie 30 000 €

Čítaj viac