Valentína Sedileková stojí za projektom Chuť žiť, ktorý pomáha ľuďom s poruchami príjmu potravy. Anorexiou a bulímiou sama prešla, a tak jej práve vlastná skúsenosť, empatia a nadhľad pomáhajú vnímať problém citlivo a komplexne. Rozprávali sme sa o ochorení, ktoré si so sebou nesie veľa mýtov, ale aj o novej bezplatnej linke pomoci pre ľudí s poruchami príjmu potravy.
V článku sa ďalej dozviete:
- čo sú to poruchy príjmu potravy,
- kde môžu ľudia vyhľadať pomoc,
- aké sú konkrétne kroky v rámci prevencie,
- čo je to bodyshaming,
- ako sociálne siete vplývajú na psychické zdravie,
- ako môže každý z nás vhodnou reakciou pomôcť.
Na Instagrame ma zaujal post, v ktorom si písala, že keď si dokázala o svojej chorobe žartovať, vedela si, že si na dobrej ceste. Kedy si získala nadhľad?
Psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor, kedysi povedal, že humor bol jedným zo spôsobov, ako to dokázali zvládnuť. Ak človek prežíva niečo náročné a dokáže v tom nájsť humor, zrazu sa mu dýcha ľahšie. Aj humor však musí byť citlivý, pretože sa veľmi rýchlo môže niekoho dotknúť a ublížiť mu. Ak by napríklad môj priateľ zľahčoval to, čím prechádzam, bolo by to zraňujúce.
Spomínam si na situáciu, keď som bola u kamošky, ktorá sa tiež liečila z anorexie. Bola už noc a opýtala sa ma, či nechcem niečo malé na jedenie, napríklad mrkvu. Ja som jej odpovedala: „Nie, Kati, ja mám žuvačku.“ V tom momente sme sa na seba pozreli a začali sa smiať. Uvedomili sme si, že áno, je to blbé, čím prechádzame, ale sme v tom spolu, vieme sa podporiť a zľahčiť situáciu, ktorá by iným spôsobom bola ťaživá.
Predpokladám, že keď má človek poruchu príjmu potravy, nefunguje to tak, že sa vylieči a celé to zrazu hodí za seba. Čo funguje tebe v rámci prevencie?
Univerzálna rada na liečbu neexistuje, pretože každý prípad je iný. Rady, ktoré som potrebovala, keď som sa liečila z anorexie, boli úplne iné ako rady, ktoré som potrebovala pred tromi rokmi pri bulímii.
Dôležité je dnes pre mňa nejsť do rešktrikcie, a teda nič si nezakazovať. Mať dostatočný príjem jedla a rešpektovať svoje telo. Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia. Viem, čo mám robiť, a viem si to v hlave racionálne oddeliť.
Čo robíš, keď sa ozve kontrolka?
Dôležité je uvedomiť si, čo je moja slabá stránka, a vybudovať si zdravé mechanizmy. Som unavená, som v strese, prejem sa. To bol starý mechanizmus. Nový mechanizmus je taký, že som unavená, som v strese, zastavím sa v tej situácii a uvedomím si, že sa nechcem prejesť, chcem spať, prípadne mám úzkosť a potrebujem ju spracovať.
Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia.
Zverím sa so svojimi pocitmi priateľovi alebo si idem ľahnúť a pustím si príjemnú hudbu. Keď mám v živote väčší stres, väčšiu záťaž alebo jednoducho ťažšie obdobie, viac sa sústredím na zdravé zvládacie mechanizmy, ktoré mi fungujú a ktoré som sa naučila počas liečby. To však neznamená, že nikdy nevybočím cesty. Môže sa to stať, ale viem, ako sa dostať naspäť.
Dávnejšie si v jednom rozhovore vysvetľovala, že malókto vníma poruchy príjmu potravy ako psychickú poruchu. Ako to vnímaš dnes?
Celkovo je okolo tejto témy stále veľa mýtov. Ľudia sa o tom viac rozprávajú, mám však pocit, že tej podstate ochorenia nerozumejú. Stále sa to pripisuje mladým dievčatám, ktoré sa chcú páčiť chlapcom. Často sa stretávame s tvrdeniami, že dievča chce byť pekné, tak sa nechce najesť, a je to súčasť dospievania.
Ako prvé si ľudia predstavia anorexiu alebo bulímiu. Čo vlastne sú poruchy príjmu potravy?
Štatisticky môžeme iba 6 % ľudí s poruchami príjmu potravy kategorizovať ako podvyživených. A pritom to, čo si predstavíme, je tých 6 % – vychudnuté dievča, ktoré nechce jesť. Ide o formu reštriktívnej anorexie, na spektre porúch príjmu potravy však je tých diagnóz viac. Mentálna bulímia, mentálna anorexia, záchvatové prejedanie… A mohli by sme ich deliť ďalej. Aj pri bulímii si ľudia predstavia anorektičku, pričom ľudia s bulímiou často nie sú vychudnutí.
Diagnóza záchvatového prejedania napríklad nie je na Slovensku oficiálnou diagnózou, v Amerike áno. Ďalej spomeniem napríklad ARFID (Avoidant and Restrictive Food Intake Disorder, pozn. red), poruchu, kde človek nie je zameraný na svoje telo, ale skôr má pocit, že ak zje nejakú potravinu, tak sa zadusí alebo ochorie, a preto sa jej vyhýba. Alebo ortorexia, bigorexia… Je toho veľa.
S projektom Chuť žiť pomáhate ľuďom cez rôzne programy pomoci, kde sú zapojení psychológovia či nutriční špecialisti. Nedávno ste spustili linku pomoci. Čo bolo impulzom?
Mrzelo ma, že sme nevedeli ľuďom pomôcť hneď, keď to potrebovali. Mali sme online poradňu, ktorá fungovala dve hodiny každý pracovný deň, ale aj tam bolo potrebné rezervovať si termín vopred. Posledné mesiace nám dievčatá začali volať na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Pokiaľ nie je k dispozícii odborník, nemáme veľa možností pomôcť im na Instagrame. Museli sme im teda povedať – prosím, vydrž to, zarezervuj si konzultáciu na zajtra. Ten človek však potreboval pomoc v ten daný moment.
Stavy po záchvatoch prejedania sú hrozné. Silný pocit znechutenia, výčitiek, sebanenávisti. Pamätám si, že keď som sa liečila ja, volala som na americké linky, nevedela som nájsť takúto formu pomoci na Slovensku. Vtedy som si hovorila, že raz sa to musí zmeniť.
Ako linka pomoci funguje?
Každý deň funguje šesť hodín, najneskôr do ôsmej. Mojím cieľom je posunúť to na desiatu hodinu večer, momentálne však nemáme ľudské ani finančné kapacity. Noc je najproblémovejšia, veľa úzkostí a prejedaní prebieha v noci alebo večer.
Na linke pomoci riešime poruchy príjmu potravy, ale aj problémy so sebaprijatím, s jedlom, úzkosti, bodyshaming. Jednoducho všetko, čo sa týka týchto tém.
Spomenula si bodyshaming. Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Je to určitý druh šikany, šikany zameranej na telo. Telesná hmotnosť patrí medzi jeden z najčastejších dôvodov šikany medzi deťmi. Bodyshaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného.
Neuvedomujeme si, že slová môžu mať trvalé následky. V online prostredí sa potrebujeme vyjadrovať k všetkému, vytráca sa citlivosť. Mali by sme myslieť na to, čo chceme vyjadrením dosiahnuť. Chceme niekoho povzbudiť alebo mu ublížiť? Pretože pri slovách „si tučná“ mi vychádza iba to, že chcem niekomu ublížiť. Ak však idem po ulici a stretnem známu, nepoviem jej, že „ty si ale nabrala“, pravdepodobne sa opýtam, ako sa má. Bodyshaming je najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť, a preto je podľa mňa taký frekventovaný.
Posledné mesiace nám začali volať dievčatá na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Aj to bol podnet, aby vznikla linka pomoci.
Je to smutné, ale mnoho takýchto komentárov prichádza od rodiny. Bodyshaming je niekedy vedomý, ale veľakrát aj nevedomý. Je určitá časť rodičov, ktorí týmto ubližujú bez toho, aby si to uvedomovali. Niekedy to myslia naozaj dobre. Pre svoje dieťa chcú to najlepšie, nechcú, aby bolo šikanované za svoju hmotnosť. Práve preto majú túžbu vystríhať ho – nejedz, lebo budeš tučný/á. Je to veľmi bežný, ale zároveň veľmi zlý spôsob.
S pandémiou sa začalo viac hovoriť o potrebe mentálneho zdravia. Mnoho ľudí sa rozhodlo vyhľadať psychológa. Majú ľudia väčšiu odvahu zdieľať svoje strachy?
Vnímame nárast prípadov a čo si ceníme, aj veľký záujem o pomoc. Máme sedem dlhodobých programov pomoci a o každý je veľký záujem. Nedávno vyšla štúdia o tom, že pandémia zvýšila výskyt porúch príjmu potravy o 25 % v porovnaní s pred-pandemickými trendmi.
Už to, že sa ľudia ozvú, je veľmi odvážny krok. Mnohí však nenapíšu, nenazbierajú odvahu alebo si ani sami nepriznajú, že je to problém. Čo by si poradila všímať si ich blízkym?
Celosvetovo len 25 % ľudí s poruchami príjmu potravy vyhľadá odbornú pomoc, čo je šialene nízke číslo. Poruchy príjmu potravy sú založené na silnom pocite menejcennosti. Človek často nechce vyhľadať pomoc, pretože si povie, že on dosť netrpí, druhí ľudia trpia omnoho viac a pomoc si zaslúžia oni.
Buďme vnímaví a všímaví. Viac ako na hmotnosť sa sústreďme na to, aký ten človek je, ako sa správa, aké má stravovacie návyky, ale hlavne na to, aký vzťah má k samému sebe. Vyhľadať psychológa by nemala byť len intervencia, ale aj prevencia.
Priemerná dĺžka PPP v živote človeka je šesť až sedem rokov. Ak človek príde na začiatku, keď sa ochorenie iba rozvíja, po pár mesiacoch vie opäť plnohodnotne fungovať. Preto je dôležité vnímať, prihovoriť sa človeku, ak niečo nie je v poriadku, a zalarmovať pomoc. Nerobiť diagnózy, len ho podporiť a nasmerovať k odbornej pomoci.
Ozývajú sa vám niekedy ako prví rodičia či kamaráti?
Volajú a píšu rodičia aj rodinní príslušníci. Keď napíšu partneri, väčšinou ide o úprimný záujem a vnímavosť. Medzi najťažšie prípady patria tzv. rodičia „popierači“, ako sme si ich interne nazvali. Vtedy nastávajú situácie, keď sa dieťa, povedzme tínedžer, chce liečiť, ale nemôže.
Mali sme prípad, keď dievča bolo v ťažkej podvýžive, ale kontaktovala nás až jeho teta, pretože rodičia to odmietali vidieť. Sú to náročné situácie, ale je ich našťastie menej. Vo väčšine prípadov je rodič citlivý a chce dieťaťu pomôcť.
Body shaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného a zároveň najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť.
S projektom Chuť žiť aktívne komunikujete na Instagrame. Je to kanál, cez ktorý sa primárne dostávate k mladým ľuďom?
Najaktívnejší sme na Instagrame, trochu menej na Facebooku. Chceme, aby bol náš profil Chuť žiť o povzbudení, vzdelávaní a podpore toho, čo robíme. Časom by sme chceli prinášať ozdravujúci obsah aj na TikTok, ale zatiaľ mám pred touto sociálnou sieťou rešpekt.
Dnes už nie je žiadne tajomstvo, že TikTok môže byť pre ľudí s poruchami príjmu potravy nebezpečný. Počas pandémie boli populárne napríklad videá, na ktorých si ľudia dávali okolo pása rúško – ak sa opásali, tak to znamenalo, že je človek štíhly.
Veľa podobného obsahu pochádza z ázijských krajín, kde sú štandardy krásy často ešte tvrdšie. Ďalším trendom je, že dievčatá vo videách ukazujú, čo zjedli počas dňa, často je to veľmi nízky energetický príjem. Navyše, aj keď budem jesť rovnako ako niekto, koho obdivujem, nikdy nebudem vyzerať ako on. Pretože má inú genetiku, iné potreby, iný životný štýl.
Ako vnímaš celkovo sociálne siete z hľadiska porúch príjmu potravy?
Sociálne ako také nie sú zlé. Ked človek sleduje profily, ktoré propagujú napr. telesnú neutralitu, nemyslím si, že ho to negatívne ovplyvní. Sociálne siete však majú negatívny vplyv na duševné zdravie celkovo. Je tam veľa nenávistných komentárov, porovnávania.
Vnímam na sebe, že keď si pozerám obsah na Instagrame, tak mi to v niektorých momentoch dokáže znížiť sebavedomie. Sociálne siete sú nástroj. Každý by mal byť k sebe úprimný – ak cítim, že mi to ubližuje, zasvieti mi kontrolka, dám si odstup, prípadne vymažem profily, ktoré už sledovať nechcem.
Ako sa staráš o svoje psychické zdravie?
Prestala som čítať komentáre na Facebooku (úsmev). Vnímam, že je to určitá ochrana duševného zdravia. Viac sa snažím počúvať seba a už nejsť za hranicu, ktorú často prekračujem kvôli práci.
Učím sa počúvať svoje telo, keď som unavená, hladná, plná, keď nevládzem. Učím sa povedať nie a zároveň sa snažím nastaviť hranice a dohovárať si, že aj zajtra je deň a keď nevládzem, nemusím okamžite odpísať každému, kto potrebuje pomoc. Výstražným prstom bol pre mňa moment, keď mi priateľ povedal, že veľa pracujem a nemáme čas na seba. Uvedomila som si, že aj keď projekt Chuť žiť pre mňa veľa znamená a mám rada aj firmu, v ktorej pracujem, nechcem im obetovať vzťahy, ktoré milujem.
Každý má nádej vyliečiť sa z porúch príjmu potravy. Vznik prvej telefonickej linky na Slovensku, ktorá je zameraná na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy podporila Férová Nadácia O2 spolu s O2 Business Services. Prostredníctvom bezlatnej telefónnej linky Chuť žiť sú ľuďom s poruchami príjmu potravy a ich blízkym každý pracovný deň k dispozícii skúsení odborníci.
Loading...
