Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Valentína Sedileková: Komentovanie tela niekoho iného je najľahší spôsob, ako mu ublížiť

„Máme sedem programov na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy a o každý je veľký záujem,“ hovorí zakladateľka projektu Chuť žiť.

Valentína Sedileková stojí za projektom Chuť žiť, ktorý pomáha ľuďom s poruchami príjmu potravy. Anorexiou a bulímiou sama prešla, a tak jej práve vlastná skúsenosť, empatia a nadhľad pomáhajú vnímať problém citlivo a komplexne. Rozprávali sme sa o ochorení, ktoré si so sebou nesie veľa mýtov, ale aj o novej bezplatnej linke pomoci pre ľudí s poruchami príjmu potravy.

V článku sa ďalej dozviete: 

  • čo sú to poruchy príjmu potravy,
  • kde môžu ľudia vyhľadať pomoc,
  • aké sú konkrétne kroky v rámci prevencie,
  • čo je to bodyshaming,
  • ako sociálne siete vplývajú na psychické zdravie,
  • ako môže každý z nás vhodnou reakciou pomôcť.

Čítajte aj: Je dôležité priznať si, keď nám nie je dobre, hovorí moderátor Šarkan

Na Instagrame ma zaujal post, v ktorom si písala, že keď si dokázala o svojej chorobe žartovať, vedela si, že si na dobrej ceste. Kedy si získala nadhľad? 

Psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor, kedysi povedal, že humor bol jedným zo spôsobov, ako to dokázali zvládnuť. Ak človek prežíva niečo náročné a dokáže v tom nájsť humor, zrazu sa mu dýcha ľahšie. Aj humor však musí byť citlivý, pretože sa veľmi rýchlo môže niekoho dotknúť a ublížiť mu. Ak by napríklad môj priateľ zľahčoval to, čím prechádzam, bolo by to zraňujúce. 

Spomínam si na situáciu, keď som bola u kamošky, ktorá sa tiež liečila z anorexie. Bola už noc a opýtala sa ma, či nechcem niečo malé na jedenie, napríklad mrkvu. Ja som jej odpovedala: „Nie, Kati, ja mám žuvačku.“ V tom momente sme sa na seba pozreli a začali sa smiať. Uvedomili sme si, že áno, je to blbé, čím prechádzame, ale sme v tom spolu, vieme sa podporiť a zľahčiť situáciu, ktorá by iným spôsobom bola ťaživá. 

Predpokladám, že keď má človek poruchu príjmu potravy, nefunguje to tak, že sa vylieči a celé to zrazu hodí za seba. Čo funguje tebe v rámci prevencie? 

Univerzálna rada na liečbu neexistuje, pretože každý prípad je iný. Rady, ktoré som potrebovala, keď som sa liečila z anorexie, boli úplne iné ako rady, ktoré som potrebovala pred tromi rokmi pri bulímii.

Dôležité je dnes pre mňa neísť do rešktrikcie, a teda nič si nezakazovať. Mať dostatočný príjem jedla a rešpektovať svoje telo. Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia. Viem, čo mám robiť, a viem si to v hlave racionálne oddeliť. 

Čo robíš, keď sa ozve kontrolka? 

Dôležité je uvedomiť si, čo je moja slabá stránka, a vybudovať si zdravé mechanizmy. Som unavená, som v strese, prejem sa. To bol starý mechanizmus. Nový mechanizmus je taký, že som unavená, som v strese, zastavím sa v tej situácii a uvedomím si, že sa nechcem prejesť, chcem spať, prípadne mám úzkosť a potrebujem ju spracovať.

Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia.

Zverím sa so svojimi pocitmi priateľovi alebo si idem ľahnúť a pustím si príjemnú hudbu. Keď mám v živote väčší stres, väčšiu záťaž alebo jednoducho ťažšie obdobie, viac sa sústredím na zdravé zvládacie mechanizmy, ktoré mi fungujú a ktoré som sa naučila počas liečby. To však neznamená, že nikdy nevybočím cesty. Môže sa to stať, ale viem, ako sa dostať naspäť.

Dávnejšie si v jednom rozhovore vysvetľovala, že malókto vníma poruchy príjmu potravy ako psychickú poruchu. Ako to vnímaš dnes?

Celkovo je okolo tejto témy stále veľa mýtov. Ľudia sa o tom viac rozprávajú, mám však pocit, že tej podstate ochorenia nerozumejú. Stále sa to pripisuje mladým dievčatám, ktoré sa chcú páčiť chlapcom. Často sa stretávame s tvrdeniami, že dievča chce byť pekné, tak sa nechce najesť, a je to súčasť dospievania. 

Ako prvé si ľudia predstavia anorexiu alebo bulímiu. Čo vlastne sú poruchy príjmu potravy?

Štatisticky môžeme iba 6 % ľudí s poruchami príjmu potravy kategorizovať ako podvyživených. A pritom to, čo si predstavíme, je tých 6 % – vychudnuté dievča, ktoré nechce jesť. Ide o formu reštriktívnej anorexie, na spektre porúch príjmu potravy však je tých diagnóz viac. Mentálna bulímia, mentálna anorexia, záchvatové prejedanie… A mohli by sme ich deliť ďalej. Aj pri bulímii si ľudia predstavia anorektičku, pričom ľudia s bulímiou často nie sú vychudnutí. 

Diagnóza záchvatového prejedania napríklad nie je na Slovensku oficiálnou diagnózou, v Amerike áno. Ďalej spomeniem napríklad ARFID (Avoidant and Restrictive Food Intake Disorder, pozn. red), poruchu, kde človek nie je zameraný na svoje telo, ale skôr má pocit, že ak zje nejakú potravinu, tak sa zadusí alebo ochorie, a preto sa jej vyhýba. Alebo ortorexia, bigorexia… Je toho veľa. 

S projektom Chuť žiť pomáhate ľuďom cez rôzne programy pomoci, kde sú zapojení psychológovia či nutriční špecialisti. Nedávno ste spustili linku pomoci. Čo bolo impulzom? 

Mrzelo ma, že sme nevedeli ľuďom pomôcť hneď, keď to potrebovali. Mali sme online poradňu, ktorá fungovala dve hodiny každý pracovný deň, ale aj tam bolo potrebné rezervovať si termín vopred. Posledné mesiace nám dievčatá začali volať na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Pokiaľ nie je k dispozícii odborník, nemáme veľa možností pomôcť im na Instagrame. Museli sme im teda povedať – prosím, vydrž to, zarezervuj si konzultáciu na zajtra. Ten človek však potreboval pomoc v ten daný moment.

Stavy po záchvatoch prejedania sú hrozné. Silný pocit znechutenia, výčitiek, sebanenávisti. Pamätám si, že keď som sa liečila ja, volala som na americké linky, nevedela som nájsť takúto formu pomoci na Slovensku. Vtedy som si hovorila, že raz sa to musí zmeniť.

Ako linka pomoci funguje?

Každý deň funguje šesť hodín, najneskôr do ôsmej. Mojím cieľom je posunúť to na desiatu hodinu večer, momentálne však nemáme ľudské ani finančné kapacity. Noc je najproblémovejšia, veľa úzkostí a prejedaní prebieha v noci alebo večer. 

Prečítajte si: Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Na linke pomoci riešime poruchy príjmu potravy, ale aj problémy so sebaprijatím, s jedlom, úzkosti, bodyshaming. Jednoducho všetko, čo sa týka týchto tém. 

Spomenula si bodyshaming. Čo si pod tým môžeme predstaviť? 

Je to určitý druh šikany, šikany zameranej na telo. Telesná hmotnosť patrí medzi jeden z najčastejších dôvodov šikany medzi deťmi. Bodyshaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného. 

Neuvedomujeme si, že slová môžu mať trvalé následky. V online prostredí sa potrebujeme vyjadrovať k všetkému, vytráca sa citlivosť. Mali by sme myslieť na to, čo chceme vyjadrením dosiahnuť. Chceme niekoho povzbudiť alebo mu ublížiť? Pretože pri slovách „si tučná“ mi vychádza iba to, že chcem niekomu ublížiť. Ak však idem po ulici a stretnem známu, nepoviem jej, že „ty si ale nabrala“, pravdepodobne sa opýtam, ako sa má. Bodyshaming je najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť, a preto je podľa mňa taký frekventovaný. 

Posledné mesiace nám začali volať dievčatá na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Aj to bol podnet, aby vznikla linka pomoci.

Je to smutné, ale mnoho takýchto komentárov prichádza od rodiny. Bodyshaming je niekedy vedomý, ale veľakrát aj nevedomý. Je určitá časť rodičov, ktorí týmto ubližujú bez toho, aby si to uvedomovali. Niekedy to myslia naozaj dobre. Pre svoje dieťa chcú to najlepšie, nechcú, aby bolo šikanované za svoju hmotnosť. Práve preto majú túžbu vystríhať ho – nejedz, lebo budeš tučný/á. Je to veľmi bežný, ale zároveň veľmi zlý spôsob. 

S pandémiou sa začalo viac hovoriť o potrebe mentálneho zdravia. Mnoho ľudí sa rozhodlo vyhľadať psychológa. Majú ľudia väčšiu odvahu zdieľať svoje strachy?

Vnímame nárast prípadov a čo si ceníme, aj veľký záujem o pomoc. Máme sedem dlhodobých programov pomoci a o každý je veľký záujem. Nedávno vyšla štúdia o tom, že pandémia zvýšila výskyt porúch príjmu potravy o 25 % v porovnaní s pred-pandemickými trendmi.

Už to, že sa ľudia ozvú, je veľmi odvážny krok. Mnohí však nenapíšu, nenazbierajú odvahu alebo si ani sami nepriznajú, že je to problém. Čo by si poradila všímať si ich blízkym? 

Celosvetovo len 25 % ľudí s poruchami príjmu potravy vyhľadá odbornú pomoc, čo je šialene nízke číslo. Poruchy príjmu potravy sú založené na silnom pocite menejcennosti. Človek často nechce vyhľadať pomoc, pretože si povie, že on dosť netrpí, druhí ľudia trpia omnoho viac a pomoc si zaslúžia oni. 

Buďme vnímaví a všímaví. Viac ako na hmotnosť sa sústreďme na to, aký ten človek je, ako sa správa, aké má stravovacie návyky, ale hlavne na to, aký vzťah má k samému sebe. Vyhľadať psychológa by nemala byť len intervencia, ale aj prevencia. 

Priemerná dĺžka PPP v živote človeka je šesť až sedem rokov. Ak človek príde na začiatku, keď sa ochorenie iba rozvíja, po pár mesiacoch vie opäť plnohodnotne fungovať. Preto je dôležité vnímať, prihovoriť sa človeku, ak niečo nie je v poriadku, a zalarmovať pomoc. Nerobiť diagnózy, len ho podporiť a nasmerovať k odbornej pomoci.

Ozývajú sa vám niekedy ako prví rodičia či kamaráti?

Volajú a píšu rodičia aj rodinní príslušníci. Keď napíšu partneri, väčšinou ide o úprimný záujem a vnímavosť. Medzi najťažšie prípady patria tzv. rodičia „popierači“, ako sme si ich interne nazvali. Vtedy nastávajú situácie, keď sa dieťa, povedzme tínedžer, chce liečiť, ale nemôže. 

Mali sme prípad, keď dievča bolo v ťažkej podvýžive, ale kontaktovala nás až jeho teta, pretože rodičia to odmietali vidieť. Sú to náročné situácie, ale je ich našťastie menej. Vo väčšine prípadov je rodič citlivý a chce dieťaťu pomôcť. 

Body shaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného a zároveň najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť.

S projektom Chuť žiť aktívne komunikujete na Instagrame. Je to kanál, cez ktorý sa primárne dostávate k mladým ľuďom?

Najaktívnejší sme na Instagrame, trochu menej na Facebooku. Chceme, aby bol náš profil Chuť žiť o povzbudení, vzdelávaní a podpore toho, čo robíme. Časom by sme chceli prinášať ozdravujúci obsah aj na TikTok, ale zatiaľ mám pred touto sociálnou sieťou rešpekt. 

Dnes už nie je žiadne tajomstvo, že TikTok môže byť pre ľudí s poruchami príjmu potravy nebezpečný. Počas pandémie boli populárne napríklad videá, na ktorých si ľudia dávali okolo pása rúško – ak sa opásali, tak to znamenalo, že je človek štíhly. 

Veľa podobného obsahu pochádza z ázijských krajín, kde sú štandardy krásy často ešte tvrdšie. Ďalším trendom je, že dievčatá vo videách ukazujú, čo zjedli počas dňa, často je to veľmi nízky energetický príjem. Navyše, aj keď budem jesť rovnako ako niekto, koho obdivujem, nikdy nebudem vyzerať ako on. Pretože má inú genetiku, iné potreby, iný životný štýl.

Ako vnímaš celkovo sociálne siete z hľadiska porúch príjmu potravy?

Sociálne ako také nie sú zlé. Ked človek sleduje profily, ktoré propagujú napr. telesnú neutralitu, nemyslím si, že ho to negatívne ovplyvní. Sociálne siete však majú negatívny vplyv  na duševné zdravie celkovo. Je tam veľa nenávistných komentárov, porovnávania. 

Vnímam na sebe, že keď si pozerám obsah na Instagrame, tak mi to v niektorých momentoch dokáže znížiť sebavedomie. Sociálne siete sú nástroj. Každý by mal byť k sebe úprimný – ak cítim, že mi to ubližuje, zasvieti mi kontrolka, dám si odstup, prípadne vymažem profily, ktoré už sledovať nechcem.

Ako sa staráš o svoje psychické zdravie?

Prestala som čítať komentáre na Facebooku (úsmev). Vnímam, že je to určitá ochrana duševného zdravia. Viac sa snažím počúvať seba a už nejsť za hranicu, ktorú často prekračujem kvôli práci. 

Učím sa počúvať svoje telo, keď som unavená, hladná, plná, keď nevládzem. Učím sa povedať nie a zároveň sa snažím nastaviť hranice a dohovárať si, že aj zajtra je deň a keď nevládzem, nemusím okamžite odpísať každému, kto potrebuje pomoc. Výstražným prstom bol pre mňa moment, keď mi priateľ povedal, že veľa pracujem a nemáme čas na seba. Uvedomila som si, že aj keď projekt Chuť žiť pre mňa veľa znamená a mám rada aj firmu, v ktorej pracujem, nechcem im obetovať vzťahy, ktoré milujem. 

Každý má nádej vyliečiť sa z porúch príjmu potravy. Vznik prvej telefonickej linky na Slovensku, ktorá je zameraná na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy podporila Férová Nadácia O2 spolu s O2 Business Services. Prostredníctvom bezlatnej telefónnej linky Chuť žiť sú ľuďom s poruchami príjmu potravy a ich blízkym každý pracovný deň k dispozícii skúsení odborníci.

Valentína Sedileková

Je zakladateľkou celoslovenského projektu Chuť žiť venujúceho sa poruchám príjmu potravy, ktorými aj ona sama prešla. V projekte poskytujú prevenciu, vzdelávanie a podporné programy liečby a najnovšie aj linku pomoci. Valentína študovala v Bratislave na medzinárodnej škole LEAF Academy. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

  • prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
  • čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
  • kedy sa oplatí riskovať úspory, 
  • ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
  • ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
  • a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“. 

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada. 

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť? 

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo. 

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky. 

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo. 

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala. 

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa. 

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok. 

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave. 

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak. 

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci. 

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.


Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.