Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Valentína Sedileková: Komentovanie tela niekoho iného je najľahší spôsob, ako mu ublížiť

„Máme sedem programov na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy a o každý je veľký záujem,“ hovorí zakladateľka projektu Chuť žiť.

Valentína Sedileková stojí za projektom Chuť žiť, ktorý pomáha ľuďom s poruchami príjmu potravy. Anorexiou a bulímiou sama prešla, a tak jej práve vlastná skúsenosť, empatia a nadhľad pomáhajú vnímať problém citlivo a komplexne. Rozprávali sme sa o ochorení, ktoré si so sebou nesie veľa mýtov, ale aj o novej bezplatnej linke pomoci pre ľudí s poruchami príjmu potravy.

V článku sa ďalej dozviete: 

  • čo sú to poruchy príjmu potravy,
  • kde môžu ľudia vyhľadať pomoc,
  • aké sú konkrétne kroky v rámci prevencie,
  • čo je to bodyshaming,
  • ako sociálne siete vplývajú na psychické zdravie,
  • ako môže každý z nás vhodnou reakciou pomôcť.

Čítajte aj: Je dôležité priznať si, keď nám nie je dobre, hovorí moderátor Šarkan

Na Instagrame ma zaujal post, v ktorom si písala, že keď si dokázala o svojej chorobe žartovať, vedela si, že si na dobrej ceste. Kedy si získala nadhľad? 

Psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor, kedysi povedal, že humor bol jedným zo spôsobov, ako to dokázali zvládnuť. Ak človek prežíva niečo náročné a dokáže v tom nájsť humor, zrazu sa mu dýcha ľahšie. Aj humor však musí byť citlivý, pretože sa veľmi rýchlo môže niekoho dotknúť a ublížiť mu. Ak by napríklad môj priateľ zľahčoval to, čím prechádzam, bolo by to zraňujúce. 

Spomínam si na situáciu, keď som bola u kamošky, ktorá sa tiež liečila z anorexie. Bola už noc a opýtala sa ma, či nechcem niečo malé na jedenie, napríklad mrkvu. Ja som jej odpovedala: „Nie, Kati, ja mám žuvačku.“ V tom momente sme sa na seba pozreli a začali sa smiať. Uvedomili sme si, že áno, je to blbé, čím prechádzame, ale sme v tom spolu, vieme sa podporiť a zľahčiť situáciu, ktorá by iným spôsobom bola ťaživá. 

Predpokladám, že keď má človek poruchu príjmu potravy, nefunguje to tak, že sa vylieči a celé to zrazu hodí za seba. Čo funguje tebe v rámci prevencie? 

Univerzálna rada na liečbu neexistuje, pretože každý prípad je iný. Rady, ktoré som potrebovala, keď som sa liečila z anorexie, boli úplne iné ako rady, ktoré som potrebovala pred tromi rokmi pri bulímii.

Dôležité je dnes pre mňa neísť do rešktrikcie, a teda nič si nezakazovať. Mať dostatočný príjem jedla a rešpektovať svoje telo. Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia. Viem, čo mám robiť, a viem si to v hlave racionálne oddeliť. 

Čo robíš, keď sa ozve kontrolka? 

Dôležité je uvedomiť si, čo je moja slabá stránka, a vybudovať si zdravé mechanizmy. Som unavená, som v strese, prejem sa. To bol starý mechanizmus. Nový mechanizmus je taký, že som unavená, som v strese, zastavím sa v tej situácii a uvedomím si, že sa nechcem prejesť, chcem spať, prípadne mám úzkosť a potrebujem ju spracovať.

Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia.

Zverím sa so svojimi pocitmi priateľovi alebo si idem ľahnúť a pustím si príjemnú hudbu. Keď mám v živote väčší stres, väčšiu záťaž alebo jednoducho ťažšie obdobie, viac sa sústredím na zdravé zvládacie mechanizmy, ktoré mi fungujú a ktoré som sa naučila počas liečby. To však neznamená, že nikdy nevybočím cesty. Môže sa to stať, ale viem, ako sa dostať naspäť.

Dávnejšie si v jednom rozhovore vysvetľovala, že malókto vníma poruchy príjmu potravy ako psychickú poruchu. Ako to vnímaš dnes?

Celkovo je okolo tejto témy stále veľa mýtov. Ľudia sa o tom viac rozprávajú, mám však pocit, že tej podstate ochorenia nerozumejú. Stále sa to pripisuje mladým dievčatám, ktoré sa chcú páčiť chlapcom. Často sa stretávame s tvrdeniami, že dievča chce byť pekné, tak sa nechce najesť, a je to súčasť dospievania. 

Ako prvé si ľudia predstavia anorexiu alebo bulímiu. Čo vlastne sú poruchy príjmu potravy?

Štatisticky môžeme iba 6 % ľudí s poruchami príjmu potravy kategorizovať ako podvyživených. A pritom to, čo si predstavíme, je tých 6 % – vychudnuté dievča, ktoré nechce jesť. Ide o formu reštriktívnej anorexie, na spektre porúch príjmu potravy však je tých diagnóz viac. Mentálna bulímia, mentálna anorexia, záchvatové prejedanie… A mohli by sme ich deliť ďalej. Aj pri bulímii si ľudia predstavia anorektičku, pričom ľudia s bulímiou často nie sú vychudnutí. 

Diagnóza záchvatového prejedania napríklad nie je na Slovensku oficiálnou diagnózou, v Amerike áno. Ďalej spomeniem napríklad ARFID (Avoidant and Restrictive Food Intake Disorder, pozn. red), poruchu, kde človek nie je zameraný na svoje telo, ale skôr má pocit, že ak zje nejakú potravinu, tak sa zadusí alebo ochorie, a preto sa jej vyhýba. Alebo ortorexia, bigorexia… Je toho veľa. 

S projektom Chuť žiť pomáhate ľuďom cez rôzne programy pomoci, kde sú zapojení psychológovia či nutriční špecialisti. Nedávno ste spustili linku pomoci. Čo bolo impulzom? 

Mrzelo ma, že sme nevedeli ľuďom pomôcť hneď, keď to potrebovali. Mali sme online poradňu, ktorá fungovala dve hodiny každý pracovný deň, ale aj tam bolo potrebné rezervovať si termín vopred. Posledné mesiace nám dievčatá začali volať na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Pokiaľ nie je k dispozícii odborník, nemáme veľa možností pomôcť im na Instagrame. Museli sme im teda povedať – prosím, vydrž to, zarezervuj si konzultáciu na zajtra. Ten človek však potreboval pomoc v ten daný moment.

Stavy po záchvatoch prejedania sú hrozné. Silný pocit znechutenia, výčitiek, sebanenávisti. Pamätám si, že keď som sa liečila ja, volala som na americké linky, nevedela som nájsť takúto formu pomoci na Slovensku. Vtedy som si hovorila, že raz sa to musí zmeniť.

Ako linka pomoci funguje?

Každý deň funguje šesť hodín, najneskôr do ôsmej. Mojím cieľom je posunúť to na desiatu hodinu večer, momentálne však nemáme ľudské ani finančné kapacity. Noc je najproblémovejšia, veľa úzkostí a prejedaní prebieha v noci alebo večer. 

Prečítajte si: Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Na linke pomoci riešime poruchy príjmu potravy, ale aj problémy so sebaprijatím, s jedlom, úzkosti, bodyshaming. Jednoducho všetko, čo sa týka týchto tém. 

Spomenula si bodyshaming. Čo si pod tým môžeme predstaviť? 

Je to určitý druh šikany, šikany zameranej na telo. Telesná hmotnosť patrí medzi jeden z najčastejších dôvodov šikany medzi deťmi. Bodyshaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného. 

Neuvedomujeme si, že slová môžu mať trvalé následky. V online prostredí sa potrebujeme vyjadrovať k všetkému, vytráca sa citlivosť. Mali by sme myslieť na to, čo chceme vyjadrením dosiahnuť. Chceme niekoho povzbudiť alebo mu ublížiť? Pretože pri slovách „si tučná“ mi vychádza iba to, že chcem niekomu ublížiť. Ak však idem po ulici a stretnem známu, nepoviem jej, že „ty si ale nabrala“, pravdepodobne sa opýtam, ako sa má. Bodyshaming je najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť, a preto je podľa mňa taký frekventovaný. 

Posledné mesiace nám začali volať dievčatá na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Aj to bol podnet, aby vznikla linka pomoci.

Je to smutné, ale mnoho takýchto komentárov prichádza od rodiny. Bodyshaming je niekedy vedomý, ale veľakrát aj nevedomý. Je určitá časť rodičov, ktorí týmto ubližujú bez toho, aby si to uvedomovali. Niekedy to myslia naozaj dobre. Pre svoje dieťa chcú to najlepšie, nechcú, aby bolo šikanované za svoju hmotnosť. Práve preto majú túžbu vystríhať ho – nejedz, lebo budeš tučný/á. Je to veľmi bežný, ale zároveň veľmi zlý spôsob. 

S pandémiou sa začalo viac hovoriť o potrebe mentálneho zdravia. Mnoho ľudí sa rozhodlo vyhľadať psychológa. Majú ľudia väčšiu odvahu zdieľať svoje strachy?

Vnímame nárast prípadov a čo si ceníme, aj veľký záujem o pomoc. Máme sedem dlhodobých programov pomoci a o každý je veľký záujem. Nedávno vyšla štúdia o tom, že pandémia zvýšila výskyt porúch príjmu potravy o 25 % v porovnaní s pred-pandemickými trendmi.

Už to, že sa ľudia ozvú, je veľmi odvážny krok. Mnohí však nenapíšu, nenazbierajú odvahu alebo si ani sami nepriznajú, že je to problém. Čo by si poradila všímať si ich blízkym? 

Celosvetovo len 25 % ľudí s poruchami príjmu potravy vyhľadá odbornú pomoc, čo je šialene nízke číslo. Poruchy príjmu potravy sú založené na silnom pocite menejcennosti. Človek často nechce vyhľadať pomoc, pretože si povie, že on dosť netrpí, druhí ľudia trpia omnoho viac a pomoc si zaslúžia oni. 

Buďme vnímaví a všímaví. Viac ako na hmotnosť sa sústreďme na to, aký ten človek je, ako sa správa, aké má stravovacie návyky, ale hlavne na to, aký vzťah má k samému sebe. Vyhľadať psychológa by nemala byť len intervencia, ale aj prevencia. 

Priemerná dĺžka PPP v živote človeka je šesť až sedem rokov. Ak človek príde na začiatku, keď sa ochorenie iba rozvíja, po pár mesiacoch vie opäť plnohodnotne fungovať. Preto je dôležité vnímať, prihovoriť sa človeku, ak niečo nie je v poriadku, a zalarmovať pomoc. Nerobiť diagnózy, len ho podporiť a nasmerovať k odbornej pomoci.

Ozývajú sa vám niekedy ako prví rodičia či kamaráti?

Volajú a píšu rodičia aj rodinní príslušníci. Keď napíšu partneri, väčšinou ide o úprimný záujem a vnímavosť. Medzi najťažšie prípady patria tzv. rodičia „popierači“, ako sme si ich interne nazvali. Vtedy nastávajú situácie, keď sa dieťa, povedzme tínedžer, chce liečiť, ale nemôže. 

Mali sme prípad, keď dievča bolo v ťažkej podvýžive, ale kontaktovala nás až jeho teta, pretože rodičia to odmietali vidieť. Sú to náročné situácie, ale je ich našťastie menej. Vo väčšine prípadov je rodič citlivý a chce dieťaťu pomôcť. 

Body shaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného a zároveň najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť.

S projektom Chuť žiť aktívne komunikujete na Instagrame. Je to kanál, cez ktorý sa primárne dostávate k mladým ľuďom?

Najaktívnejší sme na Instagrame, trochu menej na Facebooku. Chceme, aby bol náš profil Chuť žiť o povzbudení, vzdelávaní a podpore toho, čo robíme. Časom by sme chceli prinášať ozdravujúci obsah aj na TikTok, ale zatiaľ mám pred touto sociálnou sieťou rešpekt. 

Dnes už nie je žiadne tajomstvo, že TikTok môže byť pre ľudí s poruchami príjmu potravy nebezpečný. Počas pandémie boli populárne napríklad videá, na ktorých si ľudia dávali okolo pása rúško – ak sa opásali, tak to znamenalo, že je človek štíhly. 

Veľa podobného obsahu pochádza z ázijských krajín, kde sú štandardy krásy často ešte tvrdšie. Ďalším trendom je, že dievčatá vo videách ukazujú, čo zjedli počas dňa, často je to veľmi nízky energetický príjem. Navyše, aj keď budem jesť rovnako ako niekto, koho obdivujem, nikdy nebudem vyzerať ako on. Pretože má inú genetiku, iné potreby, iný životný štýl.

Ako vnímaš celkovo sociálne siete z hľadiska porúch príjmu potravy?

Sociálne ako také nie sú zlé. Ked človek sleduje profily, ktoré propagujú napr. telesnú neutralitu, nemyslím si, že ho to negatívne ovplyvní. Sociálne siete však majú negatívny vplyv  na duševné zdravie celkovo. Je tam veľa nenávistných komentárov, porovnávania. 

Vnímam na sebe, že keď si pozerám obsah na Instagrame, tak mi to v niektorých momentoch dokáže znížiť sebavedomie. Sociálne siete sú nástroj. Každý by mal byť k sebe úprimný – ak cítim, že mi to ubližuje, zasvieti mi kontrolka, dám si odstup, prípadne vymažem profily, ktoré už sledovať nechcem.

Ako sa staráš o svoje psychické zdravie?

Prestala som čítať komentáre na Facebooku (úsmev). Vnímam, že je to určitá ochrana duševného zdravia. Viac sa snažím počúvať seba a už nejsť za hranicu, ktorú často prekračujem kvôli práci. 

Učím sa počúvať svoje telo, keď som unavená, hladná, plná, keď nevládzem. Učím sa povedať nie a zároveň sa snažím nastaviť hranice a dohovárať si, že aj zajtra je deň a keď nevládzem, nemusím okamžite odpísať každému, kto potrebuje pomoc. Výstražným prstom bol pre mňa moment, keď mi priateľ povedal, že veľa pracujem a nemáme čas na seba. Uvedomila som si, že aj keď projekt Chuť žiť pre mňa veľa znamená a mám rada aj firmu, v ktorej pracujem, nechcem im obetovať vzťahy, ktoré milujem. 

Každý má nádej vyliečiť sa z porúch príjmu potravy. Vznik prvej telefonickej linky na Slovensku, ktorá je zameraná na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy podporila Férová Nadácia O2 spolu s O2 Business Services. Prostredníctvom bezlatnej telefónnej linky Chuť žiť sú ľuďom s poruchami príjmu potravy a ich blízkym každý pracovný deň k dispozícii skúsení odborníci.

Valentína Sedileková

Je zakladateľkou celoslovenského projektu Chuť žiť venujúceho sa poruchám príjmu potravy, ktorými aj ona sama prešla. V projekte poskytujú prevenciu, vzdelávanie a podporné programy liečby a najnovšie aj linku pomoci. Valentína študovala v Bratislave na medzinárodnej škole LEAF Academy. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Produktivita nie je naša najdôležitejšia črta, náš mozog sa potrebuje aj nudiť. Psychologička Denisa Moravčík Debrecká vysvetľuje, kedy nám plánovanie viac ubližuje, ako pomáha

To, že sa vám nedarí urobiť všetko, čo máte na pláne, neznamená, že je problém vo vás – možno si len robíte nereálny plán.

Stalo sa vám, že ste si ráno urobili plán dňa a večer ste zistili, že ste nevyškrtali ani polovicu aktivít? Stretnutia, porady, maily, varenie obeda, upratať, vyzdvihnúť deti, rozbehnúť projekt, cvičiť… Spoliehame sa na to, že zvládneme aj nemožné, a keď to nevyjde, sme frustrovaní. Problém s nereálnym plánovaním máme mnohí – no vzorec tohto správania sa skrýva ešte v detstve.

Stíšiť sa môžete aj pri malých okamihoch. Umelkyňa Katarína Poliačiková pochopila, že šťastie nesúvisí s úspechom, krajinou, v ktorej žije, ani s dokonalou dovolenkou

S psychologičkou Denisou Moravčík Debreckou sme sa rozprávali o nereálnom plánovaní, perfekcionizme aj tlaku doby, ktorá nás núti do neustálej produktivity. V rozhovore sa dočítate aj o tom:

  • ako si aktivity (ne)plánovať, 
  • koľko času v plánoch by mali zaberať nečakané udalosti, 
  • ako súvisí podrobné plánovanie s perfekcionizmom,
  • ako si pomôcť vystúpiť z bludného kruhu nerealistického plánovania a následného zlyhania,
  • ako si dovoliť robiť chyby
  • a ako nevnímať svoju hodnotu len cez prácu.

Keď sa povie plánovanie, ako prvé si predstavím zoznam úloh, ktoré potrebujeme stihnúť. Vnímam to správne?

Plánovanie je prirodzená činnosť mozgu, deje sa aj bez toho, aby sme si písali zoznam úloh na papier. V myšlienkach si plánujeme budúcnosť a prispôsobujeme tomu ďalšie kroky. 

Plánovanie využívame aj v psychológii ako terapeutickú techniku pre ľudí s depresiou alebo s nízkou motiváciou. Ak plánujeme v zdravej miere, plán môže byť dobrým pomocníkom. V poslednom čase sa však čoraz viac stretávam s nerealistickým plánovaním.

Čo znamená nerealistické plánovanie?

Vysvetlím to na príklade: často sa na mňa obracajú mamičky na rodičovskej dovolenke, pretože majú pocit, že „sú chybné“, lebo sa im nedarí spĺňať ich denné plány. Na zoznamoch totiž majú starostlivosť o dieťatko, domácnosť, hranie sa, rozbiehanie biznisu a množstvo ďalších bodov, ktoré nie je možné naplniť. 

Ich plány sú úplne nestihnuteľné, nadľudské a nerealistické, napriek tomu si však myslia, že na vine nie je zlý plán, ale ony – teda že s nimi nie je niečo v poriadku. A to je problém.

Prečo nedokážeme vnímať, že naše plány nie sú realistické?

V prípade mamičiek to pripisujem aj sociálnym sieťam, odkiaľ na ne v poslednom čase prichádza obrovský tlak na materstvo. Moje klientky vidia influencerky, ktoré zvládajú všetko – majú bábätko, pracujú a ešte pritom aj dobre vyzerajú. 

Problém s nerealistickým plánovaním sa niekedy prejaví aj po kritike z okolia. Počúvame komentáre, ako by sme mali niečo robiť, čo by sme nemali robiť, kde v živote by sme mali byť… 

Tlak vonkajšieho sveta je naozaj enormný. Aj vplyvom sociálnych sietí žijeme v dobe, keď sa môžeme porovnávať s oveľa väčším množstvom ľudí.

Ak vás v detstve hodnotili rodičia podľa vášho výkonu, odrazí sa to aj na nerealistickom plánovaní.

Takže tlak vonkajšieho sveta nás začne pomaly ovplyvňovať, až máme potrebu „pridať“?

Je to prepojené. Aby nás takto ovplyvnil vonkajší svet, musí v nás naraziť na nejakú citlivú strunu. Často sa takéto komentáre dotýkajú ľudí s nižším sebavedomím. 

Mnohé je dané aj výchovou. Ak ste vyrastali v rodine, kde ste museli stále niečo robiť, aby ste boli hodnotní a milovaní, ukáže sa to aj na plánovaní. Takíto ľudia sú často perfekcionisti – majú na seba neprimerané nároky (nielen) v plánovaní a chcú dokonalosť. Produktivitu a prácu často vidia ako svoju jedinú hodnotu.

Môže to však byť aj úplne naopak – videli ste príklad svojich rodičov perfekcionistov a teraz úplne opovrhujete tým, keď je niekto zorganizovaný.

Čo zažívajú perfekcionisti, keď pochopia, že ich plány nevychádzajú?

Niektorí zaujmú defenzívny postoj – obviňujú ostatných a nepripustia, že by mohla byť chyba na ich strane. Perfekcionista nemá vysoké nároky len na seba, ale aj na okolitý svet. Ďalšou z možností je pocit sklamania, zlyhania a úzkosť.

Keď sa cítim zle, že som nenaplnila svoj plán, tak by ma to mohlo motivovať pri ďalšom plánovaní – a budem plánovať striedmejšie.

Stále hovoríme o ľuďoch, ktorí nevedia, že majú problém a sú v bludnom kruhu. Na začiatku je myšlienka, že musím byť perfektný a ukázať svetu, čo všetko dokážem. Urobím si nerealistický plán, ktorý nevyjde, a tak sa začnem obviňovať, až sa presvedčím, že musím zvládnuť dvojnásobok.

Možno si časť čitateľov/čitateliek práve uvedomila, že uviazli v takomto kruhu. Čo sa s tým dá robiť?

Na úvod je dobré všímať si svoje myšlienky – často totiž ideme na „autopilota“ a ani si neuvedomujeme, na čo v skutočnosti myslíme. Skúste si všímať, či nie ste prehnane sebakritickí, a takisto si všímajte, ako sa cítite.

Keď nám však nefunkčné plánovanie a perfekcionizmus zasahujú do každodenného života, je dobré vyhľadať odbornú pomoc. Všeobecne platí, že keď sa necítime dobre, je vhodné poradiť sa s psychológom.

Existujú však aj rôzne tipy, ktorými si môžeme pomôcť sami. Prvým krokom je spomínané všímanie si svojich myšlienok, druhým je overovanie. Plynie naozaj môj pocit, že nerobím dosť, z reality? Naozaj sa mi nič nedarí?

Zároveň je dôležité redefinovať zlyhanie. To, že robím chyby, určite neznamená, že som zlyhala.

Robenie chýb je stále vnímané veľmi negatívne.

Chyby v našej spoločnosti nie sú populárna téma. V slovenskej kultúre sú démonizované, je to hanba, o ktorej sa nehovorí. Na chybách sa však učíme, nutne ich potrebujeme, ak sa chceme zlepšiť a posunúť. V knihe, ktorú som napísala (Moderná psychológia, pozn, red.), je jedna celá kapitola len o veciach, ktoré sa mi nepodarili, lebo je to bežná súčasť nášho života.

Ako reaguje perfekcionista, keď mu na terapii povieš, že chyby sú bežnou súčasťou života?

Určite je to preňho náročné, klienti sa na mňa zvyknú pozerať ako na mimozemšťana. Vyrastali v úplne inom nastavení, no dobrou správou je, že to vieme zmeniť.

Čo robiť, ak nám nereálne plány nastavuje naše okolie? Napríklad vedenie v práci.

Na prvú by som odpovedala, že komunikovať to, no chápem, že to nie je také jednoduché. Niekto napríklad môže mať strach, že príde o prácu.

Skúste sa na to však pozrieť z druhej strany – nie je to nezodpovedné, práve naopak, podľa mňa to veľa hovorí o tom, akí ste zodpovední a schopní, že viete vopred vyhodnotiť, že na niečo nemáte síl a nebude možné to stihnúť. Plán sa vždy dá preorganizovať.

Veľmi často sa stretávam s klientmi, ktorí sa definujú iba svojou prácou a úspechmi. Produktivita však naozaj nie je naša najdôležitejšia črta. Vo svete máme aktuálne veľmi veľa možností, čo je skvelé, no možnosti vytvárajú aj tlak na výkon. Myslite najmä na to, že naozaj nemusíte robiť všetko – aj keď máte veľa nápadov, dovoľte si nepracovať na všetkých.

Psychológ: Naša identita je často postavená iba na práci. Ak o ňu prídeme, sme stratení

Ako sa zorientovať vo svojich aktivitách a urobiť si zdravý plán?

Vždy na úvod učím svojich klientov zoradiť si aktivity. Napíšte si všetko, čo robíte a chcete robiť, na papier a vytrieďte to do 4 kategórií podľa dôležitosti. 

Mnohí potom zistia, že niektoré aktivity sa dajú minimalizovať, delegovať na iných, alebo dajú do popredia aktivity, ktoré pre nich nie sú hodnotné. 

Často sa mi stáva, že sa sústreďujeme na potreby iných ľudí a tie naše sú na úplnom konci zoznamu. Napríklad čas na seba označujeme ako najmenej dôležitý. Keď máte problém s plánovaním, pri takejto aktivite vám psychológovia pomôžu odhaliť, čo je pre vás naozaj dôležité, a pomôžu vám poprehadzovať priority.

Definovali sme si najdôležitejšie aktivity. Čo potom?

Vypíšte si 3 body, ako dosiahnuť, aby bola daná aktivita splnená. Napríklad keď chcete urobiť prezentáciu, čím treba začať? Skúste sa sústrediť na tie najdôležitejšie časti a vynechajte detaily – tie sa dajú dorobiť aj neskôr. 

V zásade platí staré pravidlo: začnite aktivitou, ktorá vám je najnepríjemnejšia alebo je najťažšia.

Chcela by som zdôrazniť, že úplne stačí, keď máte 3 body. Mnohí ľudia, ktorí majú s plánovaním problém, sú zvyknutí plánovať po minútach. Z mojej praxe sa však vždy stane niečo nečakané, čo vám minútový plán rozhádže.

Mali by sme si teda naplánovať aj istú rezervu?

Určite áno. Nečakané udalosti nedokážeme plánovať, no môžeme myslieť na rezervu. Platí pravidlo 60 na 40. 60 % času tvoria plánované aktivity a až 40 % sú tie, s ktorými sme nerátali.

Existuje aj nejaké pravidlo na to, koľko by sme mali oddychovať?

Možno je to kontroverzný názor, ale mne práca cez víkend neprekáža. Ak máte nejaký projekt, ktorý si vyžaduje prácu aj cez víkend a prináša vám radosť, pokojne to robte. Určite však ide iba o obdobie, nie celoživotné nastavenie. Hlavne si všímajte, ako sa cítite. Nič, čo vám dlhodobo prináša úzkosť, nie je správne.

Ako sa v takej situácii cítime?

Väčšinu dňa máme obavy, ktoré nás ovládajú. V hlave máme katastrofické scenáre, stále sa nám vracia myšlienka, že nás aj za malé pochybenie vyhodia z práce. 

K úzkosti sa pridávajú fyzické prejavy – nespavosť, búšenie srdca, svalové napätie, bolesť, migrény. Všetky tieto príznaky môžu byť aj psychosomatické.

Niekedy počúvam komentáre, že však nech si ten človek vezme na 2 týždne dovolenku a bude dobre. To pomôže len na krátky čas. Je dôležité meniť vzorce nášho správania. Niekedy sa stáva, že za mnou príde na terapiu niekto s tým, že nevie dobre plánovať, a skončíme až niekde v detstve.

Spomínala si, že na nás majú vplyv aj sociálne siete – nechceme si priznať chyby a musíme byť stále dokonalí.

Tento rozhovor sa začal tým, že plánovanie je všade okolo nás, a naozaj to platí. V poslednom čase je aj v „trendoch“ – napríklad virálne videá o denných rutinách, kde dievčatá vstávajú o piatej ráno a do šiestej majú mať uprataný byt, odbehnuté kilometre, urobené raňajky, odmeditované a zapísané pocity do denníčka. To naozaj nie je reálne a takéto nároky ani nie sú zdravé. Poznáme prípady youtuberiek, ktoré priznali, že nič z toho nebolo skutočné.

Tlak na produktivitu je však častý aj v prípade dospelých ľudí – stačí spomenúť rôzne články o „rutinách bohatých a úspešných“.

Presne tak, novodobé oslavovanie produktivity sa dotýka všetkých. Zabúdame na to, že náš mozog sa potrebuje aj nudiť. Určite sa vám už stalo, že ste si na niečo nevedeli spomenúť a odpoveď vám prišla na rozum, až keď ste nič nerobili alebo keď ste sa vyspali. 

Produktivita naozaj nie je všetko – ak chceme byť úspešní, musíme mať vo svojom pláne aj priestor „nerobiť nič“.

Denisa Moravčík Debrecká

Klinickú psychológiu a kognitívnu vedu študovala na univerzitách v Holandsku a v Amerike, aktuálne navštevuje dlhodobý psychoterapeutický výcvik v kognitívno-behaviorálnej terapii v Inštitúte Odyssea v Česku. Denisa sa venuje rozširovaniu povedomia o duševnom zdraví, okrem iného aj na svojom instagramovom profile. Klientom a klientkam pomáha na online terapiách a je autorkou knihy Moderná psychológia.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.