Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Valentína Sedileková: Komentovanie tela niekoho iného je najľahší spôsob, ako mu ublížiť

„Máme sedem programov na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy a o každý je veľký záujem,“ hovorí zakladateľka projektu Chuť žiť.

Valentína Sedileková stojí za projektom Chuť žiť, ktorý pomáha ľuďom s poruchami príjmu potravy. Anorexiou a bulímiou sama prešla, a tak jej práve vlastná skúsenosť, empatia a nadhľad pomáhajú vnímať problém citlivo a komplexne. Rozprávali sme sa o ochorení, ktoré si so sebou nesie veľa mýtov, ale aj o novej bezplatnej linke pomoci pre ľudí s poruchami príjmu potravy.

V článku sa ďalej dozviete: 

  • čo sú to poruchy príjmu potravy,
  • kde môžu ľudia vyhľadať pomoc,
  • aké sú konkrétne kroky v rámci prevencie,
  • čo je to bodyshaming,
  • ako sociálne siete vplývajú na psychické zdravie,
  • ako môže každý z nás vhodnou reakciou pomôcť.

Čítajte aj: Je dôležité priznať si, keď nám nie je dobre, hovorí moderátor Šarkan

Na Instagrame ma zaujal post, v ktorom si písala, že keď si dokázala o svojej chorobe žartovať, vedela si, že si na dobrej ceste. Kedy si získala nadhľad? 

Psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor, kedysi povedal, že humor bol jedným zo spôsobov, ako to dokázali zvládnuť. Ak človek prežíva niečo náročné a dokáže v tom nájsť humor, zrazu sa mu dýcha ľahšie. Aj humor však musí byť citlivý, pretože sa veľmi rýchlo môže niekoho dotknúť a ublížiť mu. Ak by napríklad môj priateľ zľahčoval to, čím prechádzam, bolo by to zraňujúce. 

Spomínam si na situáciu, keď som bola u kamošky, ktorá sa tiež liečila z anorexie. Bola už noc a opýtala sa ma, či nechcem niečo malé na jedenie, napríklad mrkvu. Ja som jej odpovedala: „Nie, Kati, ja mám žuvačku.“ V tom momente sme sa na seba pozreli a začali sa smiať. Uvedomili sme si, že áno, je to blbé, čím prechádzame, ale sme v tom spolu, vieme sa podporiť a zľahčiť situáciu, ktorá by iným spôsobom bola ťaživá. 

Predpokladám, že keď má človek poruchu príjmu potravy, nefunguje to tak, že sa vylieči a celé to zrazu hodí za seba. Čo funguje tebe v rámci prevencie? 

Univerzálna rada na liečbu neexistuje, pretože každý prípad je iný. Rady, ktoré som potrebovala, keď som sa liečila z anorexie, boli úplne iné ako rady, ktoré som potrebovala pred tromi rokmi pri bulímii.

Dôležité je dnes pre mňa neísť do rešktrikcie, a teda nič si nezakazovať. Mať dostatočný príjem jedla a rešpektovať svoje telo. Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia. Viem, čo mám robiť, a viem si to v hlave racionálne oddeliť. 

Čo robíš, keď sa ozve kontrolka? 

Dôležité je uvedomiť si, čo je moja slabá stránka, a vybudovať si zdravé mechanizmy. Som unavená, som v strese, prejem sa. To bol starý mechanizmus. Nový mechanizmus je taký, že som unavená, som v strese, zastavím sa v tej situácii a uvedomím si, že sa nechcem prejesť, chcem spať, prípadne mám úzkosť a potrebujem ju spracovať.

Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia.

Zverím sa so svojimi pocitmi priateľovi alebo si idem ľahnúť a pustím si príjemnú hudbu. Keď mám v živote väčší stres, väčšiu záťaž alebo jednoducho ťažšie obdobie, viac sa sústredím na zdravé zvládacie mechanizmy, ktoré mi fungujú a ktoré som sa naučila počas liečby. To však neznamená, že nikdy nevybočím cesty. Môže sa to stať, ale viem, ako sa dostať naspäť.

Dávnejšie si v jednom rozhovore vysvetľovala, že malókto vníma poruchy príjmu potravy ako psychickú poruchu. Ako to vnímaš dnes?

Celkovo je okolo tejto témy stále veľa mýtov. Ľudia sa o tom viac rozprávajú, mám však pocit, že tej podstate ochorenia nerozumejú. Stále sa to pripisuje mladým dievčatám, ktoré sa chcú páčiť chlapcom. Často sa stretávame s tvrdeniami, že dievča chce byť pekné, tak sa nechce najesť, a je to súčasť dospievania. 

Ako prvé si ľudia predstavia anorexiu alebo bulímiu. Čo vlastne sú poruchy príjmu potravy?

Štatisticky môžeme iba 6 % ľudí s poruchami príjmu potravy kategorizovať ako podvyživených. A pritom to, čo si predstavíme, je tých 6 % – vychudnuté dievča, ktoré nechce jesť. Ide o formu reštriktívnej anorexie, na spektre porúch príjmu potravy však je tých diagnóz viac. Mentálna bulímia, mentálna anorexia, záchvatové prejedanie… A mohli by sme ich deliť ďalej. Aj pri bulímii si ľudia predstavia anorektičku, pričom ľudia s bulímiou často nie sú vychudnutí. 

Diagnóza záchvatového prejedania napríklad nie je na Slovensku oficiálnou diagnózou, v Amerike áno. Ďalej spomeniem napríklad ARFID (Avoidant and Restrictive Food Intake Disorder, pozn. red), poruchu, kde človek nie je zameraný na svoje telo, ale skôr má pocit, že ak zje nejakú potravinu, tak sa zadusí alebo ochorie, a preto sa jej vyhýba. Alebo ortorexia, bigorexia… Je toho veľa. 

S projektom Chuť žiť pomáhate ľuďom cez rôzne programy pomoci, kde sú zapojení psychológovia či nutriční špecialisti. Nedávno ste spustili linku pomoci. Čo bolo impulzom? 

Mrzelo ma, že sme nevedeli ľuďom pomôcť hneď, keď to potrebovali. Mali sme online poradňu, ktorá fungovala dve hodiny každý pracovný deň, ale aj tam bolo potrebné rezervovať si termín vopred. Posledné mesiace nám dievčatá začali volať na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Pokiaľ nie je k dispozícii odborník, nemáme veľa možností pomôcť im na Instagrame. Museli sme im teda povedať – prosím, vydrž to, zarezervuj si konzultáciu na zajtra. Ten človek však potreboval pomoc v ten daný moment.

Stavy po záchvatoch prejedania sú hrozné. Silný pocit znechutenia, výčitiek, sebanenávisti. Pamätám si, že keď som sa liečila ja, volala som na americké linky, nevedela som nájsť takúto formu pomoci na Slovensku. Vtedy som si hovorila, že raz sa to musí zmeniť.

Ako linka pomoci funguje?

Každý deň funguje šesť hodín, najneskôr do ôsmej. Mojím cieľom je posunúť to na desiatu hodinu večer, momentálne však nemáme ľudské ani finančné kapacity. Noc je najproblémovejšia, veľa úzkostí a prejedaní prebieha v noci alebo večer. 

Prečítajte si: Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Na linke pomoci riešime poruchy príjmu potravy, ale aj problémy so sebaprijatím, s jedlom, úzkosti, bodyshaming. Jednoducho všetko, čo sa týka týchto tém. 

Spomenula si bodyshaming. Čo si pod tým môžeme predstaviť? 

Je to určitý druh šikany, šikany zameranej na telo. Telesná hmotnosť patrí medzi jeden z najčastejších dôvodov šikany medzi deťmi. Bodyshaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného. 

Neuvedomujeme si, že slová môžu mať trvalé následky. V online prostredí sa potrebujeme vyjadrovať k všetkému, vytráca sa citlivosť. Mali by sme myslieť na to, čo chceme vyjadrením dosiahnuť. Chceme niekoho povzbudiť alebo mu ublížiť? Pretože pri slovách „si tučná“ mi vychádza iba to, že chcem niekomu ublížiť. Ak však idem po ulici a stretnem známu, nepoviem jej, že „ty si ale nabrala“, pravdepodobne sa opýtam, ako sa má. Bodyshaming je najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť, a preto je podľa mňa taký frekventovaný. 

Posledné mesiace nám začali volať dievčatá na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Aj to bol podnet, aby vznikla linka pomoci.

Je to smutné, ale mnoho takýchto komentárov prichádza od rodiny. Bodyshaming je niekedy vedomý, ale veľakrát aj nevedomý. Je určitá časť rodičov, ktorí týmto ubližujú bez toho, aby si to uvedomovali. Niekedy to myslia naozaj dobre. Pre svoje dieťa chcú to najlepšie, nechcú, aby bolo šikanované za svoju hmotnosť. Práve preto majú túžbu vystríhať ho – nejedz, lebo budeš tučný/á. Je to veľmi bežný, ale zároveň veľmi zlý spôsob. 

S pandémiou sa začalo viac hovoriť o potrebe mentálneho zdravia. Mnoho ľudí sa rozhodlo vyhľadať psychológa. Majú ľudia väčšiu odvahu zdieľať svoje strachy?

Vnímame nárast prípadov a čo si ceníme, aj veľký záujem o pomoc. Máme sedem dlhodobých programov pomoci a o každý je veľký záujem. Nedávno vyšla štúdia o tom, že pandémia zvýšila výskyt porúch príjmu potravy o 25 % v porovnaní s pred-pandemickými trendmi.

Už to, že sa ľudia ozvú, je veľmi odvážny krok. Mnohí však nenapíšu, nenazbierajú odvahu alebo si ani sami nepriznajú, že je to problém. Čo by si poradila všímať si ich blízkym? 

Celosvetovo len 25 % ľudí s poruchami príjmu potravy vyhľadá odbornú pomoc, čo je šialene nízke číslo. Poruchy príjmu potravy sú založené na silnom pocite menejcennosti. Človek často nechce vyhľadať pomoc, pretože si povie, že on dosť netrpí, druhí ľudia trpia omnoho viac a pomoc si zaslúžia oni. 

Buďme vnímaví a všímaví. Viac ako na hmotnosť sa sústreďme na to, aký ten človek je, ako sa správa, aké má stravovacie návyky, ale hlavne na to, aký vzťah má k samému sebe. Vyhľadať psychológa by nemala byť len intervencia, ale aj prevencia. 

Priemerná dĺžka PPP v živote človeka je šesť až sedem rokov. Ak človek príde na začiatku, keď sa ochorenie iba rozvíja, po pár mesiacoch vie opäť plnohodnotne fungovať. Preto je dôležité vnímať, prihovoriť sa človeku, ak niečo nie je v poriadku, a zalarmovať pomoc. Nerobiť diagnózy, len ho podporiť a nasmerovať k odbornej pomoci.

Ozývajú sa vám niekedy ako prví rodičia či kamaráti?

Volajú a píšu rodičia aj rodinní príslušníci. Keď napíšu partneri, väčšinou ide o úprimný záujem a vnímavosť. Medzi najťažšie prípady patria tzv. rodičia „popierači“, ako sme si ich interne nazvali. Vtedy nastávajú situácie, keď sa dieťa, povedzme tínedžer, chce liečiť, ale nemôže. 

Mali sme prípad, keď dievča bolo v ťažkej podvýžive, ale kontaktovala nás až jeho teta, pretože rodičia to odmietali vidieť. Sú to náročné situácie, ale je ich našťastie menej. Vo väčšine prípadov je rodič citlivý a chce dieťaťu pomôcť. 

Body shaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného a zároveň najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť.

S projektom Chuť žiť aktívne komunikujete na Instagrame. Je to kanál, cez ktorý sa primárne dostávate k mladým ľuďom?

Najaktívnejší sme na Instagrame, trochu menej na Facebooku. Chceme, aby bol náš profil Chuť žiť o povzbudení, vzdelávaní a podpore toho, čo robíme. Časom by sme chceli prinášať ozdravujúci obsah aj na TikTok, ale zatiaľ mám pred touto sociálnou sieťou rešpekt. 

Dnes už nie je žiadne tajomstvo, že TikTok môže byť pre ľudí s poruchami príjmu potravy nebezpečný. Počas pandémie boli populárne napríklad videá, na ktorých si ľudia dávali okolo pása rúško – ak sa opásali, tak to znamenalo, že je človek štíhly. 

Veľa podobného obsahu pochádza z ázijských krajín, kde sú štandardy krásy často ešte tvrdšie. Ďalším trendom je, že dievčatá vo videách ukazujú, čo zjedli počas dňa, často je to veľmi nízky energetický príjem. Navyše, aj keď budem jesť rovnako ako niekto, koho obdivujem, nikdy nebudem vyzerať ako on. Pretože má inú genetiku, iné potreby, iný životný štýl.

Ako vnímaš celkovo sociálne siete z hľadiska porúch príjmu potravy?

Sociálne ako také nie sú zlé. Ked človek sleduje profily, ktoré propagujú napr. telesnú neutralitu, nemyslím si, že ho to negatívne ovplyvní. Sociálne siete však majú negatívny vplyv  na duševné zdravie celkovo. Je tam veľa nenávistných komentárov, porovnávania. 

Vnímam na sebe, že keď si pozerám obsah na Instagrame, tak mi to v niektorých momentoch dokáže znížiť sebavedomie. Sociálne siete sú nástroj. Každý by mal byť k sebe úprimný – ak cítim, že mi to ubližuje, zasvieti mi kontrolka, dám si odstup, prípadne vymažem profily, ktoré už sledovať nechcem.

Ako sa staráš o svoje psychické zdravie?

Prestala som čítať komentáre na Facebooku (úsmev). Vnímam, že je to určitá ochrana duševného zdravia. Viac sa snažím počúvať seba a už nejsť za hranicu, ktorú často prekračujem kvôli práci. 

Učím sa počúvať svoje telo, keď som unavená, hladná, plná, keď nevládzem. Učím sa povedať nie a zároveň sa snažím nastaviť hranice a dohovárať si, že aj zajtra je deň a keď nevládzem, nemusím okamžite odpísať každému, kto potrebuje pomoc. Výstražným prstom bol pre mňa moment, keď mi priateľ povedal, že veľa pracujem a nemáme čas na seba. Uvedomila som si, že aj keď projekt Chuť žiť pre mňa veľa znamená a mám rada aj firmu, v ktorej pracujem, nechcem im obetovať vzťahy, ktoré milujem. 

Každý má nádej vyliečiť sa z porúch príjmu potravy. Vznik prvej telefonickej linky na Slovensku, ktorá je zameraná na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy podporila Férová Nadácia O2 spolu s O2 Business Services. Prostredníctvom bezlatnej telefónnej linky Chuť žiť sú ľuďom s poruchami príjmu potravy a ich blízkym každý pracovný deň k dispozícii skúsení odborníci.

Valentína Sedileková

Je zakladateľkou celoslovenského projektu Chuť žiť venujúceho sa poruchám príjmu potravy, ktorými aj ona sama prešla. V projekte poskytujú prevenciu, vzdelávanie a podporné programy liečby a najnovšie aj linku pomoci. Valentína študovala v Bratislave na medzinárodnej škole LEAF Academy. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Začínal s turistickou kamerou, dnes točí kampane aj pre svetové módne domy. Filmára Igora Smitku však najviac formovali chvíle neistoty, keď sa učil pýtať si pomoc

Spolupracuje s prestížnymi značkami, no odmieta robiť len pekné obrazy bez výpovede.

Nie je typ, ktorý by kričal, že točí pre veľké značky ako Hugo Boss, Apple alebo Armani. Skôr ten, kto sa ticho díva a v obrazoch zachytáva to, čo iným uniká. Igor je režisér, kameraman a fotograf, ktorého tvorba balansuje medzi krásou a dôležitými spoločenskými odkazmi. Z malých osobných projektov sa dostal do veľkého sveta, a predsa ho značne formovali chvíle, keď si dovolil priznať, že niečo nevie a potrebuje poradiť.

Stylistka Martina Karny: „Štýl obliekania je tiež nástroj na spoznanie seba samého.“

V rozhovore s umelcom Igorom Smitkom sa dočítate aj to:

  • ako sa dostal od turistickej kamery k módnym kampaniam so 100-členným štábom, 
  • ako ho prvý veľký projekt pre značku Gucci naučil pýtať si pomoc bez pocitu zlyhania,
  • prečo sa autentickosť nedá oklamať,
  • ako sa dajú aj ťažké témy spracovať citlivo a krásne, 
  • aké príbehy Igor v detstve nevidel a prečo ich dnes tvorí pre ďalších, 
  • prečo je bezpečné prostredie dôležitejšie než perfektné technické podmienky.

Pre niekoho si „ten kameraman, ktorý robí pre veľké módne značky“, pre iného úspešný režisér, ktorý sa nebojí otvárať aj náročné témy. Keby si sa mal opísať ty sám, napríklad obrazom, čo by sme na ňom videli?

Nedávno som v Národnej galérii v Prahe narazil na obraz, pri ktorom som mal silný pocit, že sa s ním stotožňujem. Bol na ňom biely kôň uprostred takej mystickej lesnej scenérie a vedľa neho stál mladý muž, ktorý sa mi aj celkom podobal.

Bola to len taká symbolická, snová scéna, ale veľmi sa mi páčila. Biely kôň má v sebe niečo magické, čo so mnou rezonuje. Jeho symbol má veľa vrstiev a duchovných významov, ktoré sú mi blízke.

Aj kampane, ktoré si robil pre značku Gucci, v sebe nesú dávku mágie. Práve tá prvá sa stala pre tvoju kariéru prelomovou. Ako si na tento projekt spomínaš?

Predtým som robil veľa vlastných projektov – boli malé, slobodné, osobné. V tíme nás bolo zopár a boli sme zvyknutí, že si robíme všetko sami. Zrazu sme sa ocitli na profesionálnom „sete“, kde nás obklopovalo sto ľudí, z ktorých každý mal svoju špecializáciu a skúsenosti zo svetových projektov. 

Bol to obrovský skok v štandardoch, ktoré sme museli nastaviť. Zároveň to bola príležitosť, ktorú sme nemohli odmietnuť. Išli sme do toho úplne úprimne, našťastie, aj to pracovné prostredie bolo otvorené a podporujúce.

No aj tak som cítil veľký tlak – nie zvonka, ale od seba samého. Bola to pre mňa obrovská škola.

Čo si sa v nej naučil?

Naučil som sa púšťať kontrolu, priznať si, že niečo neviem, že je v poriadku sa pýtať. Bolo to pre mňa náročné – podľa mňa je pýtanie si pomoci špecifická téma, a to najmä v technických profesiách, ako je kamera, kde je milión detailov a väčšina z nich sa nedá naučiť z kníh. Potrebuješ ich zažiť. 

Znamená to byť často nováčikom a dostávať sa do zraniteľnej pozície. Musíš sa naučiť povedať: „S týmto ešte nemám skúsenosti, vysvetlite mi to.

Všetko, čo vytvárame, je odrazom niečoho hlbšieho, čo v sebe nosíme.

To si vyžaduje veľkú dávku odvahy, obzvlášť v dnešnej dobe, keď sa hovorí Fake it till you make it (v preklade: Predstieraj, kým sa ti to nepodarí) a neistota býva vnímaná ako slabosť.

Áno, presne. Je za tým veľa vnútorných procesov. Čo sa týka mojej osobnej skúsenosti, ľudia okolo boli takmer vždy veľmi ochotní mi pomôcť, vysvetliť, podporiť… Bolo v poriadku niečo nevedieť. Niekedy to však nestačí, lebo aj ty sám sa musíš cítiť dostatočne bezpečne a sebaisto, aby si tú pomoc vedel prijať.

Keď som bol mladší a začínal som pracovať na veľkých projektoch, chýbali mi skúsenosti a často som pociťoval imposter syndróm (stav, keď má človek pocit, že si svoj úspech nezaslúži – napriek objektívnym výsledkom má obavy, že bude „odhalený“ ako podvodník, pozn. red.). 

Práve naučiť sa pýtať si podporu bez pocitu zlyhania mi s tým pomohlo. To bolo pre mňa rovnako dôležité ako všetky technické zručnosti.

Tie si vraj začal naberať ešte počas strednej školy, keď si chodil s vyklápacou turistickou kamerou. Ako si spomínaš na svoje začiatky?

Áno, začínal som tým, že som dokumentoval svoj život, výlety s kamarátmi – spočiatku skôr intuitívne. Ale zároveň som sa na tom postupne učil remeslo: ako pracovať s videom, strihať, rozmýšľať nad obrazom a strihom. 

Bolo skvelé, že sa na to časom nabalila aj platená práca a už to nebolo len nákladné hobby. Technika bola drahá a to, že som si ňou mohol začať aj zarábať, mi veľmi pomohlo. 

Robil som veľa pracovných projektov, ktoré síce neboli umelecké, ale dali mi výborný základ. Naučil som sa technické zručnosti, ale aj to, ako fungovať v tíme a ako komunikovať s ľuďmi.

Odmietol si už niekedy komerčný projekt, ktorý bol zaujímavý, ale nerezonoval s tvojimi hodnotami?

Veľakrát. A som rád, že som pomerne skoro pochopil, že rovnako dôležité ako prijímať prácu je vedieť ju odmietnuť. Ak projekt necítim, viem, že niekto iný ho možno urobí lepšie, lebo sa s ním bude viac stotožňovať. 

Niekedy ide o hodnotový nesúlad, inokedy je to len vedomé rozhodnutie, že svoj čas chcem investovať inam. Stalo sa mi však aj to, že sa projekt navonok tváril ako angažovaný, ale po rozhovoroch s tímom som zistil, že o danej téme vôbec nič nevedia a ide len o tzv. pinkwashing (situácia, keď sa firma alebo organizácia navonok prezentuje ako podporujúca kvír komunitu, no v skutočnosti túto podporu využíva len ako marketingový nástroj, pozn. red.) či iné formy „washingov“.

Ako by si dnes opísal svoju prácu? Čo tvoríš a pre koho?

Momentálne sa snažím venovať väčšinu svojho času autorským projektom, ktoré sú v rôznych štádiách vývoja. Veľa sa venujem výskumu a písaniu. Popri tom pracujem aj na komerčných projektoch, ktoré majú v ideálnom prípade nejaký priesečník s mojou tvorbou alebo aspoň estetikou. 

Funguje to napríklad tak, že mi príde kreatívne zadanie na vizuálnu kampaň, kde mám vytvoriť video, fotografie alebo kombináciu. To potom musím ideovo a esteticky uchopiť a nájsť cestu, ako to odkomunikovať.

Naučiť sa pýtať si podporu bez pocitu zlyhania bolo pre mňa rovnako dôležité ako technické zručnosti.

Vo svojej tvorbe si viditeľne dávaš záležať aj na výbere tém. Ktoré z nich sú pre teba najdôležitejšie?

Keď to zovšeobecním, tak je to nejaká forma oslobodzovania sa a vybalansovávania, čo asi môže znieť veľmi abstraktne. Často v sebe cítim veľký tlak, ak niekde vnímam nerovnosť alebo nerovnováhu. Preto som často pracoval na príbehoch vychádzajúcich z minorít, chýbala mi ich prítomnosť a hlas – či už v umení, alebo vo verejnom priestore.

Veľmi rád spomínam na krátky film Rite of Spring, v ktorom túto rovnomennú operu od Stravinského interpretujú performeri z londýnskeho súboru Culture Device. Je to súbor, kde ich okrem lásky k divadlu a vystupovaniu spája aj to, že všetci majú Downov syndróm. Bolo to jedno z najkrajších natáčaní a mali sme na naň veľmi silné reakcie.

V našom lokálnom priestore to zas bol krátky film House of Velvet, v ktorom sme vytvorili portrét prvého slovenského ballroomového housu. Vnímanie ballroomovej scény bolo pre mňa zaujímavé už dlho, ale prekvapilo ma, pre koľko ľudí bol tento film introm do toho, že tu táto subkultúra existuje. 

Snažili sme sa film podať tak, aby neukázal len jej performatívne časti, ale ukázal aj akýsi ponor do života postáv, ktoré túto scénu tvoria. Je to v krátkom formáte, ktorý zvládne aj väčšinový divák.

Máš konkrétne dielo, ktoré považuješ za najosobnejšie?

Asi najbližšie k môjmu vnútornému hlasu z doterajšej tvorby má krátky film As Above So Below, ktorý spája veľa elementov, ktoré sú pre mňa dôležité. Názorovo, ale aj formálne a esteticky. 

Vznikal absolútne slobodne v dialógu so Spunkeym, s ktorým sme ho spoluvytvárali a organicky sa dopĺňali. Povedali sme v ňom veľa osobných vecí, aj keď sú asi dosť skryté v jeho symboloch a vizuálnych metaforách.

No myslím, že to najosobnejšie dielo ešte len vzniká. (Úsmev.) Postupne ako dospievam, sa aj moje projekty stávajú osobnejšími a dovolím si viac hovoriť o veciach, ktoré mnou hýbu. Aby to malo silu, musí to byť skutočné. Inak sa to ľudí nedotkne.

O aký projekt ide?

Už dva roky vyvíjame seriál zameraný na tínedžerov, kde sú hlavné postavy kvír ľudia. Uvedomil som si, že som sa ako tínedžer na obrazovke vôbec nevidel a chýbalo mi to. 

Zdá sa mi dôležité vytvoriť dielo zasadené do nášho geopolitického priestoru, v ktorom sa budú prirodzene vyskytovať kvír ľudia, ich príbehy a vzťahy. A špeciálne, keď ide o tínedžerov – mali by cítiť, že sú videní. Baví ma vytvárať prostredie, ktoré je prirodzené, plné a ukazuje rôzne životné linky, rôzne situácie a rôznych ľudí.

Mení sa podľa teba smerovanie kvír filmov či seriálov?

Vnímam, že zobrazenie kvír postáv vo svete sa rozširuje. V našom priestore sa však stále zobrazujú veľmi stereotypne a je to podľa mňa prirodzený dôsledok toho, že ich tu vidíme tak málo. Aj preto robíme spomínaný seriál. Ak je reprezentácia postáv bohatšia, viac ľudí sa v nich môže nájsť.

Nedávno som videl film s mladými kvír hrdinami. Bol až prekvapivo optimistický a ja sám som si uvedomil, aké nezvyčajné je niečo také vidieť. Ale hovorím si, prečo nie? Odľahčených romantických filmov pre hetero publikum sú stovky. Prečo by ich nemohlo byť viac aj v kvír priestore?

Mám pocit, že niektoré témy – najmä tie, ktoré sa týkajú minorít alebo kvír postáv – sa často zobrazujú len ťaživým spôsobom. Cítim potrebu to robiť inak. Neznamená to, že sa vyhýbam náročným témam, ale že hľadám spôsob, ako o ťažkých veciach hovoriť citlivo a vyvažovať ich nádejou a optimizmom.

Šťastné a ľahké momenty majú svoje miesto, aj keď sú súčasťou zložitých príbehov.

Vnímaš vo svojom okolí nejaké talenty, ktoré ťa aktuálne inšpirujú?

Neviem, či viem povedať konkrétne mená, ale vo všeobecnosti ma inšpirujú ľudia, ktorí sú autentickí. Keď je niekto naozaj napojený sám na seba, jeho tvorba má silu, pretože vychádza z čistého zdroja.

Často sa mi to deje pri hudbe – pozorujem niekoho, kto vie extrémne dobre komunikovať svoj príbeh, atmosféru a kontext ako človek. Pre toto sa dokážem nadchnúť.

Umelkyňa Katarína Poliačiková: „Keď píšem, zažívam bytostné šťastie. Som napojená na niečo zo seba, čo ma presahuje.“

Máš pocit, že to dokážeš aj ty?

Myslím si, že sa to stále učím. Ale viem, že keď sa mi podarí napojiť sa na seba, tie veci prichádzajú samy. Najviac sa stotožňujem práve s projektmi, ktoré vznikli prirodzene, bez tlaku.

Čo ti v tom pomáha?

Je to niečo, čo som sa musel učiť postupne. Byť slobodným a môcť si manažovať všetok svoj čas a tvorivú prácu je skvelé, ale môže to byť zároveň aj dosť paralyzujúce. 

Veľmi mi pomohla postupne vytvorená pracovno-životná rutina a rituály ako meditácia alebo písanie denníka. Pomáha mi to naladiť sa na seba. Nie egocentricky, ale úprimne – na to, čo sa vo mne práve deje. 

Myslím si, že vytvárať vlastný odkaz a vyživovať ho je to najdôležitejšie. A to sa nedá bez toho, aby sme sami seba skutočne poznali. Všetko, čo vytvárame, je podľa mňa odrazom niečoho hlbšieho, čo v sebe nosíme.


Igor Smitka

Režisér, kameraman a fotograf, ktorý vo svojej tvorbe prepája vizuálnu precíznosť s osobným presahom. Vyštudoval fotografiu, no prirodzene sa presunul k filmu a pohyblivému obrazu. Začínal ako tínedžer s vyklápacou turistickou kamerou, dnes má za sebou medzinárodné projekty vrátane kampane pre značku Gucci. Vo svojich autorských dielach sa venuje témam inakosti, viditeľnosti a vnútornej pravdivosti. V súčasnosti pripravuje seriál z prostredia kvír tínedžerov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.