Súkromná základná škola v Senci je miesto, kde stretnete radostné, zvedavé deti. Učitelia sa v nej snažia nájsť zdravú rovnováhu medzi radosťou z učenia a cieľavedomou prácou na úspechu. Minulý rok táto škola v rámci Bratislavského kraja vyhrala s obrovským náskokom v súťaži o O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha. Začiatkom júna sme sa spýtať, ako sa im to podarilo.

S riaditeľkou školy Ivetou Barkovou sa stretávame v jej kancelárii. Pôsobí skromne, no keď sa rozrozpráva, nevychádzame z úžasu, čo všetko sa jej spolu s kolegami, deťmi a ich rodičmi v tejto nenápadnej malej škole podarilo. V jej podaní to pôsobí jednoducho, akoby to bolo samozrejmé.

Napriek tomu, že je už poobede a väčšina detí je v škole v prírode, na chodbách neutícha pohyb a aj v kancelárii panuje čulý ruch. Vyzváňa telefón, ľudia sa prichádzajú poradiť, vrátiť požičané veci. Pani riaditeľka všetko s prehľadom organizuje a spokojne si vydychuje, aký je tu dnes pokoj oproti bežnému dňu.

Rozprávame sa o tom, ako pred tromi rokmi so školou začínali, ako sa im v škole, kde počas vyučovania nie je počuť typické zvonenie, darí a ako im O2 Športová akadémia Mateja Tótha potvrdzuje, že sny sa plnia.

Ako človek príde k tomu, že sa stane zriaďovateľom a riaditeľom súkromnej základnej školy?

Učím vyše dvadsať rokov, učila som na štátnej základnej škole aj na gymnáziu. Na svojom poslednom pôsobisku v malej vidieckej škole som v zborovni sedela oproti kolegyni, ktorá bola rovnako akčná ako ja. Počas každej voľnej chvíle sme sa rozprávali o tom, ako by mala fungovať škola našich snov.

Povedala som si, že buď budem do dôchodku ufrflanou učiteľkou, ktorá sa bude stále sťažovať, alebo zoberiem veci do vlastných rúk.

Dva roky sme potom spolu s mojou akčnou kolegyňou Jankou Augustovičovou pracovali na príprave takejto školy. Získali sme dôveru rodičov, ktorí nám zverili svoje deti. A pred tromi rokmi sa sen stal skutočnosťou, stala som sa zriaďovateľkou a zároveň riaditeľkou.

V tejto pozícii som sa našla, baví ma to celé organizovať a teším sa z každého úspechu. Práce je veľmi veľa, ale bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života.

Ako vznikol nápad prihlásiť sa do súťaže a zabojovať o O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha?

Naša škola nemá žiadneho veľkého sponzora. Tvoríme ju iba my, deti a ich rodičia. Šport je od začiatku súčasťou našej vízie vyváženej školy. Sama som až do maturity denne športovala a chcela by som deťom ukázať, že bežné športovanie môže prinášať radosť a zároveň vytvára návyk na pravidelný pohyb.

Povedala som si, že buď budem do dôchodku ufrflanou učiteľkou, ktorá sa bude stále sťažovať, alebo zoberiem veci do vlastných rúk.

Na šport kladieme veľký dôraz, deti absolvujú každý týždeň hodinu telocviku v plavárni v Senci, vo vstupných priestoroch máme pingpongový stôl a práve budujeme predzáhradku s workoutovým náradím.

Keď som na internete zbadala informácie o O2 Športovej akadémii Mateja Tótha a o šanci získať ju pre našu školu prostredníctvom hlasovania na stránke, veľmi sa mi tá myšlienka zapáčila a hneď som sa o ňu podelila s rodičmi. Páčilo sa im to, a tak sme školu do súťaže prihlásili.

V Bratislavskom kraji ste minulý rok s veľkým náskokom zvíťazili. Hoci máte menej ako 200 žiakov, získali ste 5 532 hlasov. Ako sa dá niečo také dosiahnuť?

Začína sa to tým, že sme rodinná škola. Rodičia sú s nami vo všetkom súčinní a pomáhajú nám. Priznám sa však, nečakala som takú obrovskú vlnu nadšenia.

Hlasovaním sme doslova žili všetci – učitelia, rodičia aj žiaci. Neustále sme spolu komunikovali a posielali sme si informácie o stave hlasovania. Po celej škole sme mali vylepené materiály s informáciami o súťaži. Pri každej príležitosti sme pripomínali, že súťažíme o výbornú cenu.

Do hlasovania sa zapojili celé rodiny. Viem o rodine, kde svoj hlas denne odovzdávalo 16 ľudí. Takisto pre učiteľov sa hlasovanie stalo každodenným rituálom. Využili sme aj sociálne siete. Pomohli nám hlasy Senčanov, ktorí nás sledujú.

Zo začiatku som nečakala, že to bude mať taký veľký ohlas. No keď hlasy začali pribúdať, už sme sa nechceli vzdať. Vydržali sme do úplného konca, aj keď sme vedeli, že máme veľký náskok.

Po celej škole sme mali vylepené materiály s informáciami o súťaži. Pri každej príležitosti sme pripomínali, že súťažíme o výbornú cenu.

Bola to naša prvá veľká výhra a bolo povzbudzujúce vidieť, že sme to dokázali. Radosť z víťazstva v hlasovaní bola obrovská a záujem medzi deťmi a rodičmi bol niekoľkonásobne vyšší ako naše možnosti.

Podarilo sa vám zvíťaziť vo veľkej konkurencii, milý rok ste získali ste O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha na pôde vašej školy, a v rámci nej vedenie 20-člennej skupiny detí na celý školský rok 2018/2019 zadarmo. Podľa čoho ste deti vyberali?

V škole organizujeme krúžkový festival. Rodičia si môžu pozrieť ponuku krúžkov a porozprávať sa s vedúcimi. Keď sme prezentovali O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, bol to úplný ošiaľ. Prihlásilo sa množstvo detí.

Výber urobila trénerka, ktorá vyskladala pestrú, vekovo zmiešanú skupinu. Niektoré deti dostali šancu začať cvičiť a niektoré zase rozvíjať svoj talent na atletiku. Pre ostatné deti ponúkame množstvo iných športových krúžkov.

V mnohých školách vrátane tej vašej odovzdával certifikát o účasti v Akadémii Matej Tóth osobne. Ako to vnímali deti?

Prišlo to celkom narýchlo na začiatku školského roka. Deti sa veľmi tešili. Prišli s myšlienkou, že by samy Mateja Tótha privítali a pripravili preňho program. Zatancovali vlastné choreografie, zasúťažili si s ním v športových disciplínach, zorganizovali improvizovanú tlačovú besedu a autogramiádu.

Atmosféra deti tak strhla, že sa nevedeli rozlúčiť. Matej Tóth zožal obrovský aplauz, každý sa s ním chcel fotiť. Začiatok školského roka tak nabral novú dynamiku.

Ako si deti užívajú tréningy?

Ani ku koncu školského roka nadšenie nepoľavilo a deti sa na tréningy stále veľmi tešia. Majú svoje dresy, vždy pred tréningom sa do nich prezliekajú a vtedy celá chodba ožije. Najlepšie na Akadémii je, že deti si ani neuvedomujú, že pravidelne poctivo trénujú. Vytvárajú si návyky, zažívajú radosť zo športu, z úspechov a z kamarátstva.

Cieľom tréningov je, aby deti nebrali šport ako individualistickú súťaž. Na tréningy chodí zmiešaná skupina od prvákov po štvrtákov, takže vznikajú momenty, keď si musia pomôcť, potiahnuť jeden druhého. Prirodzene sa tak učia spolupracovať aj v náročných situáciách.

Vidno na deťoch pokroky?

Súčasťou programu je testovanie formou hry na začiatku, v polovici a na konci roka. Na deťoch vidíme veľké pokroky v odvetví športu, na ktorý môžu mať pohybové predpoklady. Vidno to aj v tom, že deti sa pohybujú efektívnejšie a naučili sa pohyby robiť technicky správne.

Výhodou je, že dostávajú všestrannú športovú prípravu. Tú môžu potom využiť na druhom stupni, keď sa rozhodnú špecializovať na ktorýkoľvek šport. Pre nás je O2 Športová akadémia Mateja Tótha liahňou budúcich športových talentov.

O O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha súťažia školy aj tento rok. Aký prínos má Akadémia pre deti, resp. pre školu ako takú? Zasúťažili by ste si o ňu znovu?

Určite, prínos je evidentný a to nielen počas roka, keď sme dostali podporu. Pozitíva pre školu sú dlhodobé. Trénerka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha je zároveň naša telocvikárka. Prešla školeniami, naučila sa metodiku a niektoré prvky využíva aj na hodinách telesnej výchovy.

Od Akadémie sme dostali veľa športového náradia. Sú medzi ním bežné, ale aj netradičné pomôcky. Tie nám zostanú, aby sme ich mohli používať aj po skončení programu.

Rozprávame sa spolu o pohybe. Majú ho podľa vás dnešné deti dostatok?

Dnešné deti sú také isté, ako sme boli my v ich veku. Zmenili sa však okolnosti, v ktorých žijeme. My sme trávili detstvo na uliciach prirodzeným pohybom, dnes majú rodičia oprávnený strach nechať deti na voľno. Je v podstate nemožné vypustiť deti na ulicu a mnohé školské areály sú poobede zatvorené.

Dnešné deti sú také isté, ako sme boli my v ich veku. Zmenili sa však okolnosti, v ktorých žijeme.

Rodičia nechcú šport zanedbať, a tak deťom organizujú športové aktivity v kluboch a v tréningových centrách. Keďže tréningy sú organizované dospelými, možno dnes nemajú deti k športu taký srdečný vzťah. Niekedy je pre ne záťaž ísť na tréning. Nepociťujú spontánnu radosť, ktorú sme mali my, keď sme mohli vybehnúť von a prirodzene naplniť svoju potrebu hýbať sa.

Čo by deťom pomohlo v tom, aby sa viac hýbali?

V prvom rade by sme im mali zabezpečiť bezpečný priestor na športovanie. To by malo byť prioritou samosprávy každého mestečka alebo dediny. Ak sa pýtate detí, prečo nešportujú, prejdú do oprávnenej ofenzívy: „Kde to máme robiť?“

V meste ako Senec, ktoré je obklopené novými satelitmi, deti často ani nemajú možnosť samy sa dostať k iným deťom. Keď sme robili minulý rok na Deň detí cyklovýlet, museli sme zapojiť do akcie mestskú políciu, aby sme sa cez niekoľko veľkých križovatiek dostali na cyklochodník. Deťom veľmi chýbajú nielen športoviská, ale aj obyčajné chodníky a cyklotrasy.

Ak chceme deti priviesť k pohybu, mali by sme im byť vzorom. Pohyb by mal byť súčasťou rodinného života. Časť víkendov by sme mali tráviť spoločne s deťmi aktívnym pohybom, prechádzkou, bicyklovaním, túrami alebo rôznymi nenáročnými športmi, ktoré nám spestria deň. Aj na zmrzlinu sa dá ísť na bicykli.