Victor Ibara: Niekedy zabudnem, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie

Victorovi sa napriek tomu, že je Slovák, denne stáva, že prekvapuje ľudí svojou plynulou slovenčinou.

Victor Ibara je herec, model a študent medicíny. Je známy aj vďaka seriálu Druhá šanca, no napriek hereckej kariére je pre neho oveľa dôležitejšia budúcnosť v ambulancii a povolanie lekára. Priznáva, že cíti istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí vyrastajú na Slovensku – svojou prezentáciou v televízii a iných médiách a prispieva aj on k rozmanitosti. Podľa jeho slov to ocenia najmä deti, ktoré sa pre svoj vzhľad cítia osamotené. 

Psychologička: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, no oni často nevedia prijať ani sami seba

Victor vie, aké je cítiť sa iný aj osamelý. V detstve sa mu často stávalo, že pre jeho vzhľad bola všetka pozornosť na ňom. K pozornosti sa však neraz pripojili aj nemiestne poznámky, ktoré sa mu ujdú ešte aj dnes. Hoci to mnohých dokáže prekvapiť, Victor je Slovák, hovorí plynulou slovenčinou a má slovenské občianstvo. 

V rozhovore s hercom, modelom a budúcim lekárom Victorom Ibarom sa dozviete:

  • ako sa dostal k herectvu,
  • prečo je pre neho lekárstvo dôležité, 
  • ako vnímalo okolie vzťah jeho rodičov,
  • ako vnímal svoju identitu v detstve a ako ju vníma dnes,
  • čo pre neho znamená reprezentácia menšín vo filmoch,
  • čo môžeme urobiť, aby sme inakosť vnímali normálne.

Si herec v nemocničnom seriáli Druhá šanca, ktorý sa teší veľkému úspechu. Spoznávajú ťa ľudia na ulici?

Áno, no prišlo to zo dňa na deň. Seriál sme dlho tvorili a zrazu išli jednotlivé časti do televízie. Sledovanosť začala rýchlo stúpať a po dvoch mesiacoch nabral seriál na obrovskej popularite. Keďže som zo Senca, najprv som si myslel, že je to len také lokálne, no potom som šiel do Košíc či do Sniny a stávalo sa mi, že ma ľudia spoznávali.

Ako si sa dostal k herectvu?

Chcel by som povedať, že to bola náhoda, no dostal som echo, že nemám hovoriť o náhodách, lebo tie vraj neexistujú. 

Začalo sa to hrou Štvorec v Slovenskom národnom divadle. Rád som sa totiž rozprával s vrátničkou Dáškou v Anatomickom ústave na Lekárskej fakulte, kde študujem, a raz mi povedala: „Victor, ty si tmavý a vieš dobre po slovensky, moja kamarátka, herečka Mária Breinerová, hľadá niekoho, ako si ty.“

Hľadali „tmavého, ktorý vie dobre po slovensky“?

Presne tak, tak som sa prišiel ukázať a hneď som začal skúšať. To bol úplne prvý kontakt s herectvom, potom prišla Druhá šanca, kde si ma našli oni. Pravdepodobne videli moje sociálne siete a zavolali ma na kasting.

Už natáčaš dlhšie, je herectvo niečo, čomu sa chceš dlhodobo venovať?

Je to nezlučiteľné s medicínou. Nielen so štúdiom, ale najmä so samotnou prácou. Ak chcete pracovať ako lekár a súčasne byť hercom, ani jednu z tých vecí nebudete robiť na 100 %. 

Ja sám ešte nemám zodpovedané, či som ochotný čas v ambulancii zameniť za herectvo. Ako možné to vidím len v prípade, že by šlo o 10 % z môjho času.

Keď som bol dieťa, babka mi ukazovala stránky v Katolíckych novinách s fotkami afrických detí. Bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Vždy ma to zahrialo pri srdci.

Prečo je pre teba také dôležité byť lekárom?

Aj ja som si túto otázku položil už niekoľkokrát. Som človek, ktorý občas rád zariskuje, no omnoho dôležitejšie sú pre mňa istoty – a medicína je mojou istotou v tomto svete. Je to síce smutné konštatovanie, ale klientela bude vždy – lebo vždy budeme potrebovať riešiť svoje zdravie. 

Na druhej strane ma zase fascinuje, že v medicíne stále nachádzam niečo nové, čo ešte neviem. Nikdy nebudem vedieť všetko, čiže sa budem kontinuálne učiť. 

Navyše keď si lekár alebo lekárka, neexistuje možnosť byť najlepší. Nemáme najlepšieho lekára či lekárku na svete a tak je to správne. Nechcem ani nepotrebujem súťažiť, netúžim byť najlepší, baví ma celá táto cesta – v lekárskej kariére je omnoho dôležitejšia ako samotný cieľ.

Ako lekár budeš mať obrovskú zodpovednosť za ľudské životy. Nemáš z toho aj strach? 

To asi odbúral môj otec, ktorý ma ako malého brával do nemocnice. Pamätám si moment, keď som si prvýkrát uvedomil, že „existuje smrť“. Ocino ma brával na dialýzu, čistenie krvi, na tabuľke tam boli mená pacientov – chodil som ich vždy pozerať, ako sa im darí. 

Jedného pacienta som si veľmi dobre pamätal, no keď som ho prišiel pozrieť štvrtýkrát, už tam nebol. Pripadalo mi to nepochopiteľné, hneď som od ocina zisťoval, čo sa stalo. Odpoveď bola, že už nikdy nepríde. 

Vtedy som pochopil, že už je na druhej strane. V tej situácii ma to nezasiahlo, no dlho som si to nosil v sebe. Nechcem tým povedať, že smrť už vnímam normálne, no celý život ju mám okolo seba, najmä keď otec hovorí o tom, čo sa v práci stalo. Ak by som si ako lekár dovolil prežívať úmrtie intenzívnejšie, asi by ma to zruinovalo. 

Rýchle otázky a odpovede s Victorom

Aký najhlúpejší stereotyp si počul?

Šialene ma vytáčajú stereotypné otázky a poznámky o veľkosti prirodzenia. Je to veľmi nepríjemné, nevkusné a dokáže to v človeku vytvoriť obrovské bloky, ktoré som počas puberty prežíval aj ja. 

Aký najhlúpejší zdravotný hoax si počul?

Tých je naozaj veľa. Napríklad že infúzia vitamínu C je liek na všetko, pretože je to teraz trendy. Bavil som sa so známym, ktorý si dal drevom a kladivom búchať po chrbte, lebo veril, že mu to pomôže. Začali sa mu zrastať stavce.

Aký najlepší herecký tip si dostal?

Prestaň hrať, pochop situáciu a buď taký, aká by bola postava v tej situácii.

Keď spomínaš otca, je známe, že je z Konga, no tvoja mama je zo Slovenska. Ako sa stretli?

Moja mamina študovala ako zdravotná sestra, takže sa stretli v zdravotnom prostredí. Taký klišé príbeh lekára a zdravotnej sestry, ktorí sa do seba zamilovali. 

Ako ich vzťah v tom čase vnímalo okolie?

Počul som o tom veľa príbehov, muselo to byť veľmi ťažké. Stále ma prekvapuje, že do toho vôbec moja mamina išla a zobrala si na seba riziko predsudkov. Rasizmus bol vtedy veľmi rozšírený a mamina je z malej dediny – z Blatného, takže všetky oči boli na otcovi. Spolu to však zvládli a možno práve to ich teraz tak spája, svoj vzťah si vybudovali spoločne.

Napriek multikultúrnemu pozadiu si zo Senca. Vnímaš sa ako Slovák?

Áno, som Slovák. Niekedy síce zabúdam, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie. Zobudím sa a hovorím po slovensky, mám slovenské občianstvo, škôlku, školu. Cítim sa ako Slovák, i keď mám niektoré zahraničné črty, za ktoré som vďačný. 

Aké?

Od tatina mám temperament, dravosť, energiu, ktorú si priniesol z Afriky. U mňa to nie je také silné ako u neho, no preniesol na mňa niektoré svoje životné postoje. Napríklad to, že každý problém je riešiteľný. Odmalička k nemu vzhliadam – keď mám nejaký problém, pozriem sa na otcovu cestu a len si poviem: „Pozri sa, čo musel zvládnuť tvoj otec. Toto zvládneš.“

Z toho, čo hovoríš, je jasné, že si so svojou identitou stotožnený, no ako to vyzeralo v detstve? Hľadal si sa?

Od útleho detstva ma učili a pripravovali, že budem priťahovať pozornosť ľudí. A bolo to tak – už ako dieťaťa sa ma okolie pýtalo, či si môžu chytiť moje vlasy, mojej maminy sa bežne pýtali, či som adoptovaný. Zvykol som si na to, ani som to nevnímal ako rasizmus. 

Ako vnímaš pozornosť teraz? Asi nechceš, aby sa cudzí ľudia chytali tvojich vlasov.

Často to riešim so sestrou, túto skúsenosť máme totiž rovnakú obaja a sme tým poznačení. No asi na to ešte nemám odpoveď. Keď je poznámok o mojom výzore veľa, väčšinou si to piaty-šiesty človek zlizne nejakou nemiestnou odpoveďou odo mňa, no mne to príde vždy ľúto, snažím sa ospravedlniť, ak sa dá. No aj ja som len človek – niekedy poznámky nezvládam tak, ako by som chcel.

Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku. Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží.

Môj ocino to musel mať ešte ťažšie, vnímal to ako zodpovednosť. Chcel svojmu okoliu ukázať, že černosi sú v pohode, že sú to napríklad aj lekári, ktorí sa tu snažia žiť a vychovávať deti. Vždy mi vravel, že som Ibara, že sa musím snažiť a nemôžem robiť zlé meno. Akoby sme nemohli urobiť chybu, lebo by sme za ňu pykali omnoho viac ako ostatní. 

V poslednom čase sa intenzívne rieši reprezentácia vo filmovom priemysle. Aktuálne máme diskusie o novej morskej panne Ariel, ktorú má hrať herečka (mulatka) Halle Bailey. Časť spoločnosti protestuje, na druhej strane máme videá detí, ktoré pri traileri plačú od radosti, pretože víla vyzerá ako ony samy. Ako by si spoločnosti vysvetlil, že takáto reprezentácia je dôležitá?

Cítim istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí na Slovensku vyrastajú. Je skvelé hrať v seriáli alebo urobiť rozhovor, ktorý môže matka ukázať svojmu dieťaťu so slovami: „Pozri, on je taký istý ako ty.“ 

Keď som bol dieťa ja, babka mi ukazovala fotky v Katolíckych novinách so slovami: „Aha, to sú také detičky ako ty!“ Bola to stránka s fotkami detí z Afriky a bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Keď som si uvedomil, že tu nie som sám, vždy ma zahrialo pri srdci.

Deti, ktoré sú iné ako ostatné, totiž prežívajú veľmi veľkú osamelosť. Majú „samotku“ vo svete, v ktorom žijú. Či chcú alebo nechcú, vždy sú upozorňované na farbu svojej pleti. Už len pri poznámke: „Obleč si toto, lebo to na tebe pekne svieti.“ A keď vidíte niekoho, kto vám je podobný, aspoň na chvíľu máte pocit, že tu nie ste sám. 

Predpokladajú ľudia mimo tvojich kruhov, že nehovoríš po slovensky?

Áno, jasné, stáva sa to pomerne často. Vždy ich to prekvapí a pýtajú sa, ako je možné, že mám takú peknú slovenčinu. Zvyknem odpovedať, že je to už 25 rokov, odkedy sa so mnou moja mama rozpráva výhradne po slovensky. Vždy sa ozve späť, že je to niečo úžasné. (smiech) 

Ako ťa vnímajú Slováci?

V škole a v práci som sa nikdy nestretol s tým, že by ma vnímali nejako negatívne. Mimo mojich kruhov prevláda v ľuďoch skôr také prekvapenie: ako je možné, že tak dobre hovorím po slovensky, odkiaľ vlastne som a podobne. 

Raz sa ma však na pohovore do gynekologickej ambulancie opýtali, ako na mňa reagujú pacientky. Najskôr som vôbec nerozumel otázke. Povedal som, že s pacientkami žiaden problém nemám, nechápal som ich. Potom mi pripomenuli, že som tmavší a narážajú práve na to. Bol som nahnevaný a urazený, dotklo sa ma to. 

V jednom rozhovore si spomínal, že večer nechodievaš MHD, lebo máš strach. Stále to platí?

Áno, ale je to skôr naučené správanie z detstva, napríklad moji súrodenci tento strach nevnímajú. Môj otec mi vždy hovorieval, že nemôžem ísť večer sám po meste, chcel ma chrániť, sám totiž zažil rôzne rasistické útoky. 

Časom pochopil, že sa svet zmenil, a preto boli moji súrodenci už vychovávaní inak. Ja to však mám stále v sebe. Festivaly, koncerty, otvorené priestory, nočné autobusy – nič mi to nehovorí a nevyhľadávam to.

Svoju zapamätateľnosť by som chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné.

Podľa toho, čo hovoríš sa teda nálada v spoločnosti zmenila a rasizmus z ulíc postupne mizne. Mnoho osobností sa však zhoduje, že nenávisť sa presunula na sociálne siete – ako to vyzerá na tvojich sociálnych sieťach? 

Zvyknú mi chodiť nenávistné komentáre, od Druhej šance to vnímam intenzívnejšie. Keď som si pozeral profily ľudí, ktorí to píšu, uvedomil som si, že by nikdy neboli súčasťou môjho kruhu. Prečo by som im mal venovať pozornosť a prikladať ich tvrdeniam váhu? Nemá to zmysel. 

Keď si bol v diskusii Africko-slovenskej únie a spolu s hostkami ste sa zhodli, že mulati sa občas cítia v zahraničí lepšie, pretože sú tam konečne neviditeľní. Čo by sme mali robiť, aby ste sa cítili dobre aj doma?

Je to taká filozofická odpoveď, no pomohlo by, ak by bola inakosť či už sa týka rasy, národnosti, náboženstva či zdravotného znevýhodnenia zastúpená všade. Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku.

Našej spoločnosti by pomohlo, ak by sme rozdielnosti začali vnímať ako príležitosť. Absolventov Teach for Slovakia sme sa pýtali, ako vnímajú inklúziu na školách

Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží. 

Čoraz viac sa do povedomia dostáva téma sexizmu – keď sa pozrieme na bulvárne titulky, často figuruješ ako magnet pre Slovenky, sexi Victor, fešák či exotický lekár. Myslíš si, že ľudia dostatočne vnímajú tvoj prínos a tvoje hodnoty?

Myslím si, že médiá nafúkli niektoré moje aktivity, robia zo mňa supermana, ale takto sa dá nafúknuť život každého jedného človeka. Možno to bola aj moja chyba, že o niektorých negatívach mlčím a prezentujem len pozitíva. Toto sa vlastne deje aj na sociálnych sieťach, tam totiž konzumujeme len dokonalé útržky života ostatných a je to toxické. 

To, či ma niekto vníma aj vďaka mojim hodnotám, záleží aj na tom, aký je to človek. Ak chcem, aby patril do mojich kruhov, snažím sa s ním rozprávať a vysvetľovať. 

So svojím vzhľadom si predmetom rasizmu a súčasne aj sexizmu, na druhej strane vďaka svojmu vzhľadu pracuješ na projektoch v herectve aj modelingu. Je to teda viac výhoda alebo nevýhoda?

Je to určite výhoda, ale to asi skôr preto, že sa na všetko snažím pozerať z tej lepšej stránky. V dnešnom svete je dôležité byť zapamätateľný, mne sa to darí pomerne ľahko. 

Svoju „zapamätateľnosť“ by som však chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie, už pripravujeme v rámci tejto témy aj projekt. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné – a ak môžem svoj vzhľad použiť na pomoc spoločnosti, je to win-win. 

Victor Ibara

Je študentom medicíny, ale okrem toho sa venuje aj herectvu a modelingu. Je známy vďaka seriálu z nemocničného prostredia Druhá šanca, ktorý je dostupný aj na streamovacej službe Voyo. Napriek jeho hereckej kariére je pre budúceho lekára oveľa dôležitejšia medicína, no svoju tvár vo verejnom priestore chce využívať zmysluplne, napríklad na šírenie informácií o zdraví. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Aké slúchadlá si vybrať k smartfónu? Poradíme vám, na čo všetko treba myslieť

Bezdrôtové slúchadlá sú perfektným doplnkom vášho smartfónu pri práci, pri športe aj relaxe.

Slúchadlá boli vždy verným pomocníkom smartfónov, no dnes už získavajú status nevyhnutného doplnku každého inteligentného telefónu. Funkcie a schopnosti bezdrôtových slúchadiel sa neustále rozširujú a čoraz väčší zmysel dávajú aj tým, ktorí cez svoj smartfón hudbu nepočúvajú. 

Potešte na Vianoce dvoch ľudí naraz: jedno zariadenie kúpite, druhé dostanete ako darček

Telefonovať bez nutnosti, mať smartfón bezprostredne pri sebe, vyťahovať ho z vrecka či kabelky, ovládať hlasového asistenta, prepínať hudbu v playliste alebo sa sústrediť na prácu potlačením hluku okolitého sveta. Kombo slúchadlá + smartfón toho dnes dokážu naozaj veľa, preto sme si pre vás pripravili niekoľko rád, ktoré vám pomôžu vybrať si ideálne slúchadlá pre vaše potreby.

Zvuk nie je jediné kritérium

Vybrať si perfektne vyhovujúce slúchadlá môže byť rovnako zložité, ako nájsť dokonalý smartfón. Aj v tomto prípade ide o otázku osobných preferencií a kompromisov. Je však zopár vecí, ktoré by ste pred výberom mali vedieť.

Prirodzene a logicky sa núka, že najdôležitejšou charakteristikou slúchadiel je zvuk. Povedzme si však úprimne, hľadať slúchadlá s hi-fi zvukom ako doplnok k smartfónu, je úplne zbytočné. Dokonalý zvuk si totiž najlepšie vychutnáte v pohodlí, keď sa naň sústredíte a máte samotné skladby v dostatočnej kvalite. Obmedzenie kvality pre vás neplatí, ak máte ako súčasť svojho O2 SMART Paušálu predplatné na TIDAL, službu, cez ktorú môžete streamovať hudbu v nekomprimovanom formáte FLAC.

Uniformita má logický dôvod

Samozrejme, rozdiel v kvalite zvuku medzi 30- a 180-eurovými slúchadlami budete počuť, no nebude až taký zásadný. A to aj z toho dôvodu, že výrobcovia dnes vedia veľa vecí vyladiť softvérovo.

Dôvod, prečo sú takmer všetky slúchadlá ladené do prebasovaného zvuku, ktorý dokáže vytiahnuť každý jeden detail skladby, je ten, že takýto zvuk je pomerne univerzálny v mainstreamovej hudbe a najmä funkčný. Cez slúchadlá totiž čoraz viac telefonujeme, ovládame nimi smartfón a počúvame hovorené slovo v podcastoch.

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Aj preto pri smartfónových slúchadlách argumentovať v prospech lepšieho zvuku pripojením cez 3,5 mm jack konektor nie je práve presné. Najmä, ak máte k dispozícii pripojenie Bluetooth 5.0 a viac. Možnosť použiť kábel na pripojenie slúchadiel k smartfónu sa vám však hodí, ak na smartfóne hráte hry, veľa cestujete, pozeráte filmy, prípadne striháte videá.

Výdrž batérie bezdrôtových slúchadiel na úrovni 6 a viac hodín môže pôsobiť postačujúco, no nie je to vždy tak. Samozrejme, záleží najmä na tom, či aj váš smartfón má ešte možnosť pripojiť slúchadlá cez 3,5 mm jack.

Pri práci nepodceňujte kvalitný mikrofón

Buďme však konkrétnejší. Ste podnikateľ, pre ktorého je smartfón v prvom rade pracovný nástroj? Potom je pre vás dôležité, aby ste mohli mať slúchadlá pohodlne nasadené v ušiach aj celý deň bez toho, aby vás obťažovali.

Presne pre takéto použitie sú vhodné štuple. Či sa rozhodnete pre tie s nožičkou, ako majú napríklad Huawei Free Buds 4i, alebo bez nožičky, ako napríklad Xiaomi Mi Ture Wireless Ear Buds Basic 2, je len vecou osobnej preferencie.

Huawei Free Buds 4i, Xiaomi Mi Ture Wireless Ear Buds Basic 2, OnePlus Buds

Dôležité pre vás je, aby mali slúchadlá dostatočne dlhú výdrž batérie na jedno nabitie, prípadne ponúkali puzdro, ktoré ich dokáže nabiť. Ako napríklad OnePlus Buds, ktoré vďaka puzdru bez nabíjacieho kábla vydržia okolo 30 hodín.

Pre podnikateľov, študentov či manažérov je dôležitý parameter ANC, teda aktívne potláčanie okolitého ruchu, čo je veľmi užitočné, keď sa treba sústrediť. Preto sa zamerajte na to, aby výrobca kládol dôraz aj na zapracovanie kvalitných mikrofónov. Užitočnou funkciou je aj schopnosť slúchadiel automaticky sa prepnúť z jedného zariadenia na druhé. Napríklad po príchode do kancelárie zo smartfónu na notebook.

Hľadáte niečo univerzálne?

Ak nemáte špeciálne požiadavky na štupľové slúchadlá, nemusíte sa obávať, že by ste za extra funkcie museli zbytočne priplácať. V ponuke je veľa modelov, ktoré svojou výbavou rozumne balansujú na pomedzí všetkých kategórií a zároveň majú lákavú cenu.

Napríklad SBS Music Hero za veľmi rozumnú cenu ponúkajú výdrž na jedno nabitie 2,5 hodiny počúvania. Vďaka nabíjaciemu puzdru sa výdrž predĺži až na 13 hodín. Navyše majú spoľahlivý bluetooth 5.0, efektívne multifunkčné ovládacie tlačidlo a ergonomický dizajn.

Aj keď sa rozhodnete pre univerzálnu kategóriu, nemusíte sa báť, že by boli slúchadlá hlúpe a len prehrávali hudbu. Telefonovanie, automatické zapnutie a vypnutie či veľmi rýchle automatické párovanie so smartfónom je k dispozícii aj v tejto kategórii. 

Sú štuple vhodné pre športovcov?

Napriek tomu, že výrobcovia často tvrdia, že bežné štupľové slúchadlá sú vhodné aj na šport, poobzerajte sa radšej po tých s prívlastkom športové. Líšia sa konštrukciou, na štupľoch sú napríklad malé ramienka, ktoré lepšie držia. Aktívne potláčanie hluku je v tomto prípade skôr zbytočné, možno až nebezpečné. Ak behávate v meste popri ceste, je určite lepšie, ak môžete vnímať svoje okolie.

SBS BT501, Sturdo Pro Sport

Pre športovcov nemusí byť vždy ideálne ovládanie dotykom na štupli. Keď máte dotykovú plochu vlhkú od potu, nemusí správne reagovať, preto je praktickejšie ovládanie na šnúrkach na krku. Zaujímavým tipom na športové štuple sú SBS BT501 alebo Sturdo Pro Sport, ktoré majú odnímateľný fixačný nadstavec do ucha.

Pre milovníkov dizajnu

Ak je pre vás dôležitý dizajn a väčšiu dôveru máte skôr k tradičným výrobcom zvukovej techniky, nebojte sa vyskúšať niektorú z overených značiek, ako je napríklad Bang & Olufsen. Aj firmy z hi-fi sveta totiž vidia potenciál v praktických štupľoch.

Ako ulahodiť fanúšikom kvalitného zvuku a dizajnu? Slúchadlami dnes už legendárnej značky Bang & Olufsen

Pravda však je, že aj v prípade smartfónových slúchadiel sa sústredia primárne na zvuk, preto môžu ponúkať o generáciu starší Bluetooth alebo nemajú aktívne potláčanie hluku.

Model B & O Beoplay E8 je výborným príkladom toho, ako si hi-fi spoločnosti predstavujú smartfónové slúchadlá. Prémiové materiály, pekný dizajn, v tomto prípade aj aktuálne Bluetooth 5.1 pripojenie a komfortné ovládanie, no chýba spomenuté potláčanie hluku a nižšia odolnosť proti vode.

Ani klasiky nie sú krokom vedľa

Dôvodov, prečo vám nemusia vyhovovať štuple a radšej siahnete po klasických slúchadlách, je veľa a všetky sú legitímne. Aj tu ide o vec osobných preferencií. Klasické slúchadlá sú väčšie, prekryjú ucho, čím môžu do určitej miery suplovať funkciu potláčania hluku a pasívne ucho izolovať od okolitých ruchov a zvukov.

Pre mnohých ľudí sú pohodlnejšie na nosenie, ale nie na dlhé hodiny. S veľkými slúchadlami vám môže byť teplo a sú oproti štupľom ťažšie.

Klasické veľké slúchadlá ocenia skôr hráči, pre ktorých je dôležitý kodek AptX. Ten sa stará o zníženie latencie zvuku voči obrazu. Samozrejme, spokojnejší budú aj milovníci hudby, keďže pri týchto slúchadlách sa so zvukom už pracuje inak, dôkazom čoho sú napríklad aj slúchadlá Sony WH-XB900N, ktoré okrem kvalitného zvuku ponúkajú aj ANC alebo výdrž batérie na jedno nabitie 30 hodín.


Bohatú ponuku bezdrôtových slúchadiel na rôzne účely nájdete aj v e-shope O2, k akémukoľvek O2 SMART Paušálu ich môžete mať na začiatok už od 0 €.


Ako si vytvoriť produktívne pracovisko doma? Tieto vychytávky vám pomôžu so sústredením

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac