Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Victor Ibara: Niekedy zabudnem, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie

Victorovi sa napriek tomu, že je Slovák, denne stáva, že prekvapuje ľudí svojou plynulou slovenčinou.

Victor Ibara je herec, model a študent medicíny. Je známy aj vďaka seriálu Druhá šanca, no napriek hereckej kariére je pre neho oveľa dôležitejšia budúcnosť v ambulancii a povolanie lekára. Priznáva, že cíti istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí vyrastajú na Slovensku – svojou prezentáciou v televízii a iných médiách a prispieva aj on k rozmanitosti. Podľa jeho slov to ocenia najmä deti, ktoré sa pre svoj vzhľad cítia osamotené. 

Psychologička: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, no oni často nevedia prijať ani sami seba

Victor vie, aké je cítiť sa iný aj osamelý. V detstve sa mu často stávalo, že pre jeho vzhľad bola všetka pozornosť na ňom. K pozornosti sa však neraz pripojili aj nemiestne poznámky, ktoré sa mu ujdú ešte aj dnes. Hoci to mnohých dokáže prekvapiť, Victor je Slovák, hovorí plynulou slovenčinou a má slovenské občianstvo. 

V rozhovore s hercom, modelom a budúcim lekárom Victorom Ibarom sa dozviete:

  • ako sa dostal k herectvu,
  • prečo je pre neho lekárstvo dôležité, 
  • ako vnímalo okolie vzťah jeho rodičov,
  • ako vnímal svoju identitu v detstve a ako ju vníma dnes,
  • čo pre neho znamená reprezentácia menšín vo filmoch,
  • čo môžeme urobiť, aby sme inakosť vnímali normálne.

Si herec v nemocničnom seriáli Druhá šanca, ktorý sa teší veľkému úspechu. Spoznávajú ťa ľudia na ulici?

Áno, no prišlo to zo dňa na deň. Seriál sme dlho tvorili a zrazu išli jednotlivé časti do televízie. Sledovanosť začala rýchlo stúpať a po dvoch mesiacoch nabral seriál na obrovskej popularite. Keďže som zo Senca, najprv som si myslel, že je to len také lokálne, no potom som šiel do Košíc či do Sniny a stávalo sa mi, že ma ľudia spoznávali.

Ako si sa dostal k herectvu?

Chcel by som povedať, že to bola náhoda, no dostal som echo, že nemám hovoriť o náhodách, lebo tie vraj neexistujú. 

Začalo sa to hrou Štvorec v Slovenskom národnom divadle. Rád som sa totiž rozprával s vrátničkou Dáškou v Anatomickom ústave na Lekárskej fakulte, kde študujem, a raz mi povedala: „Victor, ty si tmavý a vieš dobre po slovensky, moja kamarátka, herečka Mária Breinerová, hľadá niekoho, ako si ty.“

Hľadali „tmavého, ktorý vie dobre po slovensky“?

Presne tak, tak som sa prišiel ukázať a hneď som začal skúšať. To bol úplne prvý kontakt s herectvom, potom prišla Druhá šanca, kde si ma našli oni. Pravdepodobne videli moje sociálne siete a zavolali ma na kasting.

Už natáčaš dlhšie, je herectvo niečo, čomu sa chceš dlhodobo venovať?

Je to nezlučiteľné s medicínou. Nielen so štúdiom, ale najmä so samotnou prácou. Ak chcete pracovať ako lekár a súčasne byť hercom, ani jednu z tých vecí nebudete robiť na 100 %. 

Ja sám ešte nemám zodpovedané, či som ochotný čas v ambulancii zameniť za herectvo. Ako možné to vidím len v prípade, že by šlo o 10 % z môjho času.

Keď som bol dieťa, babka mi ukazovala stránky v Katolíckych novinách s fotkami afrických detí. Bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Vždy ma to zahrialo pri srdci.

Prečo je pre teba také dôležité byť lekárom?

Aj ja som si túto otázku položil už niekoľkokrát. Som človek, ktorý občas rád zariskuje, no omnoho dôležitejšie sú pre mňa istoty – a medicína je mojou istotou v tomto svete. Je to síce smutné konštatovanie, ale klientela bude vždy – lebo vždy budeme potrebovať riešiť svoje zdravie. 

Na druhej strane ma zase fascinuje, že v medicíne stále nachádzam niečo nové, čo ešte neviem. Nikdy nebudem vedieť všetko, čiže sa budem kontinuálne učiť. 

Navyše keď si lekár alebo lekárka, neexistuje možnosť byť najlepší. Nemáme najlepšieho lekára či lekárku na svete a tak je to správne. Nechcem ani nepotrebujem súťažiť, netúžim byť najlepší, baví ma celá táto cesta – v lekárskej kariére je omnoho dôležitejšia ako samotný cieľ.

Ako lekár budeš mať obrovskú zodpovednosť za ľudské životy. Nemáš z toho aj strach? 

To asi odbúral môj otec, ktorý ma ako malého brával do nemocnice. Pamätám si moment, keď som si prvýkrát uvedomil, že „existuje smrť“. Ocino ma brával na dialýzu, čistenie krvi, na tabuľke tam boli mená pacientov – chodil som ich vždy pozerať, ako sa im darí. 

Jedného pacienta som si veľmi dobre pamätal, no keď som ho prišiel pozrieť štvrtýkrát, už tam nebol. Pripadalo mi to nepochopiteľné, hneď som od ocina zisťoval, čo sa stalo. Odpoveď bola, že už nikdy nepríde. 

Vtedy som pochopil, že už je na druhej strane. V tej situácii ma to nezasiahlo, no dlho som si to nosil v sebe. Nechcem tým povedať, že smrť už vnímam normálne, no celý život ju mám okolo seba, najmä keď otec hovorí o tom, čo sa v práci stalo. Ak by som si ako lekár dovolil prežívať úmrtie intenzívnejšie, asi by ma to zruinovalo. 

Rýchle otázky a odpovede s Victorom

Aký najhlúpejší stereotyp si počul?

Šialene ma vytáčajú stereotypné otázky a poznámky o veľkosti prirodzenia. Je to veľmi nepríjemné, nevkusné a dokáže to v človeku vytvoriť obrovské bloky, ktoré som počas puberty prežíval aj ja. 

Aký najhlúpejší zdravotný hoax si počul?

Tých je naozaj veľa. Napríklad že infúzia vitamínu C je liek na všetko, pretože je to teraz trendy. Bavil som sa so známym, ktorý si dal drevom a kladivom búchať po chrbte, lebo veril, že mu to pomôže. Začali sa mu zrastať stavce.

Aký najlepší herecký tip si dostal?

Prestaň hrať, pochop situáciu a buď taký, aká by bola postava v tej situácii.

Keď spomínaš otca, je známe, že je z Konga, no tvoja mama je zo Slovenska. Ako sa stretli?

Moja mamina študovala ako zdravotná sestra, takže sa stretli v zdravotnom prostredí. Taký klišé príbeh lekára a zdravotnej sestry, ktorí sa do seba zamilovali. 

Ako ich vzťah v tom čase vnímalo okolie?

Počul som o tom veľa príbehov, muselo to byť veľmi ťažké. Stále ma prekvapuje, že do toho vôbec moja mamina išla a zobrala si na seba riziko predsudkov. Rasizmus bol vtedy veľmi rozšírený a mamina je z malej dediny – z Blatného, takže všetky oči boli na otcovi. Spolu to však zvládli a možno práve to ich teraz tak spája, svoj vzťah si vybudovali spoločne.

Napriek multikultúrnemu pozadiu si zo Senca. Vnímaš sa ako Slovák?

Áno, som Slovák. Niekedy síce zabúdam, že som mulat, no každých 12 hodín mi to niekto pripomenie. Zobudím sa a hovorím po slovensky, mám slovenské občianstvo, škôlku, školu. Cítim sa ako Slovák, i keď mám niektoré zahraničné črty, za ktoré som vďačný. 

Aké?

Od tatina mám temperament, dravosť, energiu, ktorú si priniesol z Afriky. U mňa to nie je také silné ako u neho, no preniesol na mňa niektoré svoje životné postoje. Napríklad to, že každý problém je riešiteľný. Odmalička k nemu vzhliadam – keď mám nejaký problém, pozriem sa na otcovu cestu a len si poviem: „Pozri sa, čo musel zvládnuť tvoj otec. Toto zvládneš.“

Z toho, čo hovoríš, je jasné, že si so svojou identitou stotožnený, no ako to vyzeralo v detstve? Hľadal si sa?

Od útleho detstva ma učili a pripravovali, že budem priťahovať pozornosť ľudí. A bolo to tak – už ako dieťaťa sa ma okolie pýtalo, či si môžu chytiť moje vlasy, mojej maminy sa bežne pýtali, či som adoptovaný. Zvykol som si na to, ani som to nevnímal ako rasizmus. 

Ako vnímaš pozornosť teraz? Asi nechceš, aby sa cudzí ľudia chytali tvojich vlasov.

Často to riešim so sestrou, túto skúsenosť máme totiž rovnakú obaja a sme tým poznačení. No asi na to ešte nemám odpoveď. Keď je poznámok o mojom výzore veľa, väčšinou si to piaty-šiesty človek zlizne nejakou nemiestnou odpoveďou odo mňa, no mne to príde vždy ľúto, snažím sa ospravedlniť, ak sa dá. No aj ja som len človek – niekedy poznámky nezvládam tak, ako by som chcel.

Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku. Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží.

Môj ocino to musel mať ešte ťažšie, vnímal to ako zodpovednosť. Chcel svojmu okoliu ukázať, že černosi sú v pohode, že sú to napríklad aj lekári, ktorí sa tu snažia žiť a vychovávať deti. Vždy mi vravel, že som Ibara, že sa musím snažiť a nemôžem robiť zlé meno. Akoby sme nemohli urobiť chybu, lebo by sme za ňu pykali omnoho viac ako ostatní. 

V poslednom čase sa intenzívne rieši reprezentácia vo filmovom priemysle. Aktuálne máme diskusie o novej morskej panne Ariel, ktorú má hrať herečka (mulatka) Halle Bailey. Časť spoločnosti protestuje, na druhej strane máme videá detí, ktoré pri traileri plačú od radosti, pretože víla vyzerá ako ony samy. Ako by si spoločnosti vysvetlil, že takáto reprezentácia je dôležitá?

Cítim istú zodpovednosť za mulatov a černochov, ktorí na Slovensku vyrastajú. Je skvelé hrať v seriáli alebo urobiť rozhovor, ktorý môže matka ukázať svojmu dieťaťu so slovami: „Pozri, on je taký istý ako ty.“ 

Keď som bol dieťa ja, babka mi ukazovala fotky v Katolíckych novinách so slovami: „Aha, to sú také detičky ako ty!“ Bola to stránka s fotkami detí z Afriky a bola to jediná možnosť, ako nájsť niekoho, kto mi je podobný. Keď som si uvedomil, že tu nie som sám, vždy ma zahrialo pri srdci.

Deti, ktoré sú iné ako ostatné, totiž prežívajú veľmi veľkú osamelosť. Majú „samotku“ vo svete, v ktorom žijú. Či chcú alebo nechcú, vždy sú upozorňované na farbu svojej pleti. Už len pri poznámke: „Obleč si toto, lebo to na tebe pekne svieti.“ A keď vidíte niekoho, kto vám je podobný, aspoň na chvíľu máte pocit, že tu nie ste sám. 

Predpokladajú ľudia mimo tvojich kruhov, že nehovoríš po slovensky?

Áno, jasné, stáva sa to pomerne často. Vždy ich to prekvapí a pýtajú sa, ako je možné, že mám takú peknú slovenčinu. Zvyknem odpovedať, že je to už 25 rokov, odkedy sa so mnou moja mama rozpráva výhradne po slovensky. Vždy sa ozve späť, že je to niečo úžasné. (smiech) 

Ako ťa vnímajú Slováci?

V škole a v práci som sa nikdy nestretol s tým, že by ma vnímali nejako negatívne. Mimo mojich kruhov prevláda v ľuďoch skôr také prekvapenie: ako je možné, že tak dobre hovorím po slovensky, odkiaľ vlastne som a podobne. 

Raz sa ma však na pohovore do gynekologickej ambulancie opýtali, ako na mňa reagujú pacientky. Najskôr som vôbec nerozumel otázke. Povedal som, že s pacientkami žiaden problém nemám, nechápal som ich. Potom mi pripomenuli, že som tmavší a narážajú práve na to. Bol som nahnevaný a urazený, dotklo sa ma to. 

V jednom rozhovore si spomínal, že večer nechodievaš MHD, lebo máš strach. Stále to platí?

Áno, ale je to skôr naučené správanie z detstva, napríklad moji súrodenci tento strach nevnímajú. Môj otec mi vždy hovorieval, že nemôžem ísť večer sám po meste, chcel ma chrániť, sám totiž zažil rôzne rasistické útoky. 

Časom pochopil, že sa svet zmenil, a preto boli moji súrodenci už vychovávaní inak. Ja to však mám stále v sebe. Festivaly, koncerty, otvorené priestory, nočné autobusy – nič mi to nehovorí a nevyhľadávam to.

Svoju zapamätateľnosť by som chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné.

Podľa toho, čo hovoríš sa teda nálada v spoločnosti zmenila a rasizmus z ulíc postupne mizne. Mnoho osobností sa však zhoduje, že nenávisť sa presunula na sociálne siete – ako to vyzerá na tvojich sociálnych sieťach? 

Zvyknú mi chodiť nenávistné komentáre, od Druhej šance to vnímam intenzívnejšie. Keď som si pozeral profily ľudí, ktorí to píšu, uvedomil som si, že by nikdy neboli súčasťou môjho kruhu. Prečo by som im mal venovať pozornosť a prikladať ich tvrdeniam váhu? Nemá to zmysel. 

Keď si bol v diskusii Africko-slovenskej únie a spolu s hostkami ste sa zhodli, že mulati sa občas cítia v zahraničí lepšie, pretože sú tam konečne neviditeľní. Čo by sme mali robiť, aby ste sa cítili dobre aj doma?

Je to taká filozofická odpoveď, no pomohlo by, ak by bola inakosť či už sa týka rasy, národnosti, náboženstva či zdravotného znevýhodnenia zastúpená všade. Keď budeme vidieť rozmanitosť všade naokolo, prestaneme vnímať rozdielnosti ako prekážku.

Našej spoločnosti by pomohlo, ak by sme rozdielnosti začali vnímať ako príležitosť. Absolventov Teach for Slovakia sme sa pýtali, ako vnímajú inklúziu na školách

Sústredíme sa na prínos do spoločnosti a hodnoty. Uvedomíme si, že všetci sme ľudia a na odlišnostiach nezáleží. 

Čoraz viac sa do povedomia dostáva téma sexizmu – keď sa pozrieme na bulvárne titulky, často figuruješ ako magnet pre Slovenky, sexi Victor, fešák či exotický lekár. Myslíš si, že ľudia dostatočne vnímajú tvoj prínos a tvoje hodnoty?

Myslím si, že médiá nafúkli niektoré moje aktivity, robia zo mňa supermana, ale takto sa dá nafúknuť život každého jedného človeka. Možno to bola aj moja chyba, že o niektorých negatívach mlčím a prezentujem len pozitíva. Toto sa vlastne deje aj na sociálnych sieťach, tam totiž konzumujeme len dokonalé útržky života ostatných a je to toxické. 

To, či ma niekto vníma aj vďaka mojim hodnotám, záleží aj na tom, aký je to človek. Ak chcem, aby patril do mojich kruhov, snažím sa s ním rozprávať a vysvetľovať. 

So svojím vzhľadom si predmetom rasizmu a súčasne aj sexizmu, na druhej strane vďaka svojmu vzhľadu pracuješ na projektoch v herectve aj modelingu. Je to teda viac výhoda alebo nevýhoda?

Je to určite výhoda, ale to asi skôr preto, že sa na všetko snažím pozerať z tej lepšej stránky. V dnešnom svete je dôležité byť zapamätateľný, mne sa to darí pomerne ľahko. 

Svoju „zapamätateľnosť“ by som však chcel použiť na šírenie informácií, napríklad o dôležitosti prevencie, už pripravujeme v rámci tejto témy aj projekt. Ak môžeme cez showbiznis predávať kolagén, tak verím, že ľudí bude zaujímať aj niečo zmysluplné – a ak môžem svoj vzhľad použiť na pomoc spoločnosti, je to win-win. 

Victor Ibara

Je študentom medicíny, ale okrem toho sa venuje aj herectvu a modelingu. Je známy vďaka seriálu z nemocničného prostredia Druhá šanca, ktorý je dostupný aj na streamovacej službe Voyo. Napriek jeho hereckej kariére je pre budúceho lekára oveľa dôležitejšia medicína, no svoju tvár vo verejnom priestore chce využívať zmysluplne, napríklad na šírenie informácií o zdraví. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Začínal s turistickou kamerou, dnes točí kampane aj pre svetové módne domy. Filmára Igora Smitku však najviac formovali chvíle neistoty, keď sa učil pýtať si pomoc

Spolupracuje s prestížnymi značkami, no odmieta robiť len pekné obrazy bez výpovede.

Nie je typ, ktorý by kričal, že točí pre veľké značky ako Hugo Boss, Apple alebo Armani. Skôr ten, kto sa ticho díva a v obrazoch zachytáva to, čo iným uniká. Igor je režisér, kameraman a fotograf, ktorého tvorba balansuje medzi krásou a dôležitými spoločenskými odkazmi. Z malých osobných projektov sa dostal do veľkého sveta, a predsa ho značne formovali chvíle, keď si dovolil priznať, že niečo nevie a potrebuje poradiť.

Stylistka Martina Karny: „Štýl obliekania je tiež nástroj na spoznanie seba samého.“

V rozhovore s umelcom Igorom Smitkom sa dočítate aj to:

  • ako sa dostal od turistickej kamery k módnym kampaniam so 100-členným štábom, 
  • ako ho prvý veľký projekt pre značku Gucci naučil pýtať si pomoc bez pocitu zlyhania,
  • prečo sa autentickosť nedá oklamať,
  • ako sa dajú aj ťažké témy spracovať citlivo a krásne, 
  • aké príbehy Igor v detstve nevidel a prečo ich dnes tvorí pre ďalších, 
  • prečo je bezpečné prostredie dôležitejšie než perfektné technické podmienky.

Pre niekoho si „ten kameraman, ktorý robí pre veľké módne značky“, pre iného úspešný režisér, ktorý sa nebojí otvárať aj náročné témy. Keby si sa mal opísať ty sám, napríklad obrazom, čo by sme na ňom videli?

Nedávno som v Národnej galérii v Prahe narazil na obraz, pri ktorom som mal silný pocit, že sa s ním stotožňujem. Bol na ňom biely kôň uprostred takej mystickej lesnej scenérie a vedľa neho stál mladý muž, ktorý sa mi aj celkom podobal.

Bola to len taká symbolická, snová scéna, ale veľmi sa mi páčila. Biely kôň má v sebe niečo magické, čo so mnou rezonuje. Jeho symbol má veľa vrstiev a duchovných významov, ktoré sú mi blízke.

Aj kampane, ktoré si robil pre značku Gucci, v sebe nesú dávku mágie. Práve tá prvá sa stala pre tvoju kariéru prelomovou. Ako si na tento projekt spomínaš?

Predtým som robil veľa vlastných projektov – boli malé, slobodné, osobné. V tíme nás bolo zopár a boli sme zvyknutí, že si robíme všetko sami. Zrazu sme sa ocitli na profesionálnom „sete“, kde nás obklopovalo sto ľudí, z ktorých každý mal svoju špecializáciu a skúsenosti zo svetových projektov. 

Bol to obrovský skok v štandardoch, ktoré sme museli nastaviť. Zároveň to bola príležitosť, ktorú sme nemohli odmietnuť. Išli sme do toho úplne úprimne, našťastie, aj to pracovné prostredie bolo otvorené a podporujúce.

No aj tak som cítil veľký tlak – nie zvonka, ale od seba samého. Bola to pre mňa obrovská škola.

Čo si sa v nej naučil?

Naučil som sa púšťať kontrolu, priznať si, že niečo neviem, že je v poriadku sa pýtať. Bolo to pre mňa náročné – podľa mňa je pýtanie si pomoci špecifická téma, a to najmä v technických profesiách, ako je kamera, kde je milión detailov a väčšina z nich sa nedá naučiť z kníh. Potrebuješ ich zažiť. 

Znamená to byť často nováčikom a dostávať sa do zraniteľnej pozície. Musíš sa naučiť povedať: „S týmto ešte nemám skúsenosti, vysvetlite mi to.

Všetko, čo vytvárame, je odrazom niečoho hlbšieho, čo v sebe nosíme.

To si vyžaduje veľkú dávku odvahy, obzvlášť v dnešnej dobe, keď sa hovorí Fake it till you make it (v preklade: Predstieraj, kým sa ti to nepodarí) a neistota býva vnímaná ako slabosť.

Áno, presne. Je za tým veľa vnútorných procesov. Čo sa týka mojej osobnej skúsenosti, ľudia okolo boli takmer vždy veľmi ochotní mi pomôcť, vysvetliť, podporiť… Bolo v poriadku niečo nevedieť. Niekedy to však nestačí, lebo aj ty sám sa musíš cítiť dostatočne bezpečne a sebaisto, aby si tú pomoc vedel prijať.

Keď som bol mladší a začínal som pracovať na veľkých projektoch, chýbali mi skúsenosti a často som pociťoval imposter syndróm (stav, keď má človek pocit, že si svoj úspech nezaslúži – napriek objektívnym výsledkom má obavy, že bude „odhalený“ ako podvodník, pozn. red.). 

Práve naučiť sa pýtať si podporu bez pocitu zlyhania mi s tým pomohlo. To bolo pre mňa rovnako dôležité ako všetky technické zručnosti.

Tie si vraj začal naberať ešte počas strednej školy, keď si chodil s vyklápacou turistickou kamerou. Ako si spomínaš na svoje začiatky?

Áno, začínal som tým, že som dokumentoval svoj život, výlety s kamarátmi – spočiatku skôr intuitívne. Ale zároveň som sa na tom postupne učil remeslo: ako pracovať s videom, strihať, rozmýšľať nad obrazom a strihom. 

Bolo skvelé, že sa na to časom nabalila aj platená práca a už to nebolo len nákladné hobby. Technika bola drahá a to, že som si ňou mohol začať aj zarábať, mi veľmi pomohlo. 

Robil som veľa pracovných projektov, ktoré síce neboli umelecké, ale dali mi výborný základ. Naučil som sa technické zručnosti, ale aj to, ako fungovať v tíme a ako komunikovať s ľuďmi.

Odmietol si už niekedy komerčný projekt, ktorý bol zaujímavý, ale nerezonoval s tvojimi hodnotami?

Veľakrát. A som rád, že som pomerne skoro pochopil, že rovnako dôležité ako prijímať prácu je vedieť ju odmietnuť. Ak projekt necítim, viem, že niekto iný ho možno urobí lepšie, lebo sa s ním bude viac stotožňovať. 

Niekedy ide o hodnotový nesúlad, inokedy je to len vedomé rozhodnutie, že svoj čas chcem investovať inam. Stalo sa mi však aj to, že sa projekt navonok tváril ako angažovaný, ale po rozhovoroch s tímom som zistil, že o danej téme vôbec nič nevedia a ide len o tzv. pinkwashing (situácia, keď sa firma alebo organizácia navonok prezentuje ako podporujúca kvír komunitu, no v skutočnosti túto podporu využíva len ako marketingový nástroj, pozn. red.) či iné formy „washingov“.

Ako by si dnes opísal svoju prácu? Čo tvoríš a pre koho?

Momentálne sa snažím venovať väčšinu svojho času autorským projektom, ktoré sú v rôznych štádiách vývoja. Veľa sa venujem výskumu a písaniu. Popri tom pracujem aj na komerčných projektoch, ktoré majú v ideálnom prípade nejaký priesečník s mojou tvorbou alebo aspoň estetikou. 

Funguje to napríklad tak, že mi príde kreatívne zadanie na vizuálnu kampaň, kde mám vytvoriť video, fotografie alebo kombináciu. To potom musím ideovo a esteticky uchopiť a nájsť cestu, ako to odkomunikovať.

Naučiť sa pýtať si podporu bez pocitu zlyhania bolo pre mňa rovnako dôležité ako technické zručnosti.

Vo svojej tvorbe si viditeľne dávaš záležať aj na výbere tém. Ktoré z nich sú pre teba najdôležitejšie?

Keď to zovšeobecním, tak je to nejaká forma oslobodzovania sa a vybalansovávania, čo asi môže znieť veľmi abstraktne. Často v sebe cítim veľký tlak, ak niekde vnímam nerovnosť alebo nerovnováhu. Preto som často pracoval na príbehoch vychádzajúcich z minorít, chýbala mi ich prítomnosť a hlas – či už v umení, alebo vo verejnom priestore.

Veľmi rád spomínam na krátky film Rite of Spring, v ktorom túto rovnomennú operu od Stravinského interpretujú performeri z londýnskeho súboru Culture Device. Je to súbor, kde ich okrem lásky k divadlu a vystupovaniu spája aj to, že všetci majú Downov syndróm. Bolo to jedno z najkrajších natáčaní a mali sme na naň veľmi silné reakcie.

V našom lokálnom priestore to zas bol krátky film House of Velvet, v ktorom sme vytvorili portrét prvého slovenského ballroomového housu. Vnímanie ballroomovej scény bolo pre mňa zaujímavé už dlho, ale prekvapilo ma, pre koľko ľudí bol tento film introm do toho, že tu táto subkultúra existuje. 

Snažili sme sa film podať tak, aby neukázal len jej performatívne časti, ale ukázal aj akýsi ponor do života postáv, ktoré túto scénu tvoria. Je to v krátkom formáte, ktorý zvládne aj väčšinový divák.

Máš konkrétne dielo, ktoré považuješ za najosobnejšie?

Asi najbližšie k môjmu vnútornému hlasu z doterajšej tvorby má krátky film As Above So Below, ktorý spája veľa elementov, ktoré sú pre mňa dôležité. Názorovo, ale aj formálne a esteticky. 

Vznikal absolútne slobodne v dialógu so Spunkeym, s ktorým sme ho spoluvytvárali a organicky sa dopĺňali. Povedali sme v ňom veľa osobných vecí, aj keď sú asi dosť skryté v jeho symboloch a vizuálnych metaforách.

No myslím, že to najosobnejšie dielo ešte len vzniká. (Úsmev.) Postupne ako dospievam, sa aj moje projekty stávajú osobnejšími a dovolím si viac hovoriť o veciach, ktoré mnou hýbu. Aby to malo silu, musí to byť skutočné. Inak sa to ľudí nedotkne.

O aký projekt ide?

Už dva roky vyvíjame seriál zameraný na tínedžerov, kde sú hlavné postavy kvír ľudia. Uvedomil som si, že som sa ako tínedžer na obrazovke vôbec nevidel a chýbalo mi to. 

Zdá sa mi dôležité vytvoriť dielo zasadené do nášho geopolitického priestoru, v ktorom sa budú prirodzene vyskytovať kvír ľudia, ich príbehy a vzťahy. A špeciálne, keď ide o tínedžerov – mali by cítiť, že sú videní. Baví ma vytvárať prostredie, ktoré je prirodzené, plné a ukazuje rôzne životné linky, rôzne situácie a rôznych ľudí.

Mení sa podľa teba smerovanie kvír filmov či seriálov?

Vnímam, že zobrazenie kvír postáv vo svete sa rozširuje. V našom priestore sa však stále zobrazujú veľmi stereotypne a je to podľa mňa prirodzený dôsledok toho, že ich tu vidíme tak málo. Aj preto robíme spomínaný seriál. Ak je reprezentácia postáv bohatšia, viac ľudí sa v nich môže nájsť.

Nedávno som videl film s mladými kvír hrdinami. Bol až prekvapivo optimistický a ja sám som si uvedomil, aké nezvyčajné je niečo také vidieť. Ale hovorím si, prečo nie? Odľahčených romantických filmov pre hetero publikum sú stovky. Prečo by ich nemohlo byť viac aj v kvír priestore?

Mám pocit, že niektoré témy – najmä tie, ktoré sa týkajú minorít alebo kvír postáv – sa často zobrazujú len ťaživým spôsobom. Cítim potrebu to robiť inak. Neznamená to, že sa vyhýbam náročným témam, ale že hľadám spôsob, ako o ťažkých veciach hovoriť citlivo a vyvažovať ich nádejou a optimizmom.

Šťastné a ľahké momenty majú svoje miesto, aj keď sú súčasťou zložitých príbehov.

Vnímaš vo svojom okolí nejaké talenty, ktoré ťa aktuálne inšpirujú?

Neviem, či viem povedať konkrétne mená, ale vo všeobecnosti ma inšpirujú ľudia, ktorí sú autentickí. Keď je niekto naozaj napojený sám na seba, jeho tvorba má silu, pretože vychádza z čistého zdroja.

Často sa mi to deje pri hudbe – pozorujem niekoho, kto vie extrémne dobre komunikovať svoj príbeh, atmosféru a kontext ako človek. Pre toto sa dokážem nadchnúť.

Umelkyňa Katarína Poliačiková: „Keď píšem, zažívam bytostné šťastie. Som napojená na niečo zo seba, čo ma presahuje.“

Máš pocit, že to dokážeš aj ty?

Myslím si, že sa to stále učím. Ale viem, že keď sa mi podarí napojiť sa na seba, tie veci prichádzajú samy. Najviac sa stotožňujem práve s projektmi, ktoré vznikli prirodzene, bez tlaku.

Čo ti v tom pomáha?

Je to niečo, čo som sa musel učiť postupne. Byť slobodným a môcť si manažovať všetok svoj čas a tvorivú prácu je skvelé, ale môže to byť zároveň aj dosť paralyzujúce. 

Veľmi mi pomohla postupne vytvorená pracovno-životná rutina a rituály ako meditácia alebo písanie denníka. Pomáha mi to naladiť sa na seba. Nie egocentricky, ale úprimne – na to, čo sa vo mne práve deje. 

Myslím si, že vytvárať vlastný odkaz a vyživovať ho je to najdôležitejšie. A to sa nedá bez toho, aby sme sami seba skutočne poznali. Všetko, čo vytvárame, je podľa mňa odrazom niečoho hlbšieho, čo v sebe nosíme.


Igor Smitka

Režisér, kameraman a fotograf, ktorý vo svojej tvorbe prepája vizuálnu precíznosť s osobným presahom. Vyštudoval fotografiu, no prirodzene sa presunul k filmu a pohyblivému obrazu. Začínal ako tínedžer s vyklápacou turistickou kamerou, dnes má za sebou medzinárodné projekty vrátane kampane pre značku Gucci. Vo svojich autorských dielach sa venuje témam inakosti, viditeľnosti a vnútornej pravdivosti. V súčasnosti pripravuje seriál z prostredia kvír tínedžerov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.