Psychologička Kuchárová: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba

Ako uznávaná psychologička vníma inakosť LGBT ľudí, ich vnútorné prežívanie, ale aj to, ako sa na nich pozerajú iní?

Barbora Kuchárová sa s témou LGBT stretá nielen profesijne vo svojej ordinácii, ale aj v súkromí. Obavy ľudí s inou orientáciou dôverne pozná a na našu spoločnosť plnú predsudkov sa pozerá naozaj kriticky.

V našom rozhovore nájdete množstvo odpovedí na otázky z pohľadu inak orientovaného človeka aj súčasnej spoločnosti, či jej odporúčania, ako byť otvorenejší.

Barbora, čo je tá inakosť a prečo s ňou spoločnosť stále bojuje?

Inakosť je iba odchýlka od normy a norma predstavuje veľmi úzku časť Gaussovej krivky normality. To znamená, že ak normalita existuje, tak do slovíčka inakosť sa vlastne zmestí väčšina populácie, pretože všetci by sme v niečom spĺňali atribút inakosti. Ja napríklad výškou len 158 cm, niekto zlým zrakom, lebo normálne je nemať dioptrie, iný zase intelektom, ak ho má väčší alebo menší a niekto menej častou sexuálnou orientáciou.

Ak by sme boli pokorní a povedali si, že všetci sme len podskupinou, možno by sme boli aj láskavejší k ľuďom s inou orientáciou. Áno, je to tabuizovaná téma, ktorá budí hnev i strach a existujú koncepty, ktoré hovoria, že iná sexuálna orientácia naštrbuje bezpečie postavené na hodnotách, ktoré však nie sú vnútorné, ale externé. Chceme mať jednoducho v spoločnosti „poriadok“.

V našej spoločnosti sa ale často homosexualita označuje za chorobu. Prečo?

Áno, v tomto sme strašne pozadu, pretože niekto nám to tu určuje a my to schvaľujeme. A pritom Svetová zdravotnícka organizácia už pred rokmi rokúcimi homosexualitu vylúčila z klasifikácie chorôb. Mňa dokonca v 90-tych rokoch učil dnes už nebohý profesor Dobrotka, starý pán, ktorý bol obrovská autorita a v klinickej sexuológii už vtedy používal výraz sexuálne variácie. Homosexualitu teda naozaj nemôžeme považovať za chorobu.

Existuje v psychológii vysvetlenie homosexuality či celkovo inej sexuálnej orientácie?

Moderné teórie hovoria o vrodenej tendencii. Psychológia sa zaoberá skôr otázkou toho, aké ťažké je vysporiadať sa s inou orientáciou, pretože toto zistenie spúšťa aj rôzne traumy či neprijatie spoločnosťou. Keď ale hovorím o moderných konceptoch sexuality sú aj 15 – 20 rokov staré.

„Všetci prežívame množstvo bojov a LGBT ľudia zvádzajú ešte jeden navyše.“

Môže nám byť teda hanbou, že až teraz u nás hovoríme o lineárnej sexualite. Ak sa na sexualitu pozrieme ako na úsečku, na jednom jej konci máme homosexualitu, na druhom heterosexualitu a bisexualita je niekde v strede. Počas svojho vývoja sa hýbeme po tejto úsečke. Klinické výskumy dokazujú, že veľa mužov malo aspoň raz v živote homosexuálny sen, aj keď nikdy nemali fyzický kontakt s mužom a 100 % heterosexualita nie je zastúpená až v takej veľkej miere, ako sa deklaruje.

Mnohí ľudia hovoria, že homosexualita je výdobytok dnešnej rýchlej doby, nie je tomu ale tak. Kde všade môžeme nájsť historické dôkazy?

Máme ich hlavne v rôznych artefaktoch, ktoré sú staré ako ľudstvo samo. Máme napríklad veľa umeleckých diel z Egypta z čias antiky. Prelomovou v tom smere bola knižka Totem a tabu od Sigmunda Freuda, kde hovorí o sexualite ako o súčasti vývoja ľudstva a jej najrôznejších variáciách. Inak orientovaní boli mnohí svetoví umelci a pravdepodobne aj Alexander Veľký. Vedecké výskumy zase hovoria o tom, že homosexualita sa vyskytuje nielen u ľudí, ale aj u šimpanzov.

Poďme sa viac zamerať na to, čo cíti jedinec, ktorý zistí, že je inak orientovaný. Čo prežíva vnútorne aj navonok ešte predtým, než príde s verejným coming outom?

Psychológia hovorí, že určitou dilemou spochybnenia vlastnej orientácie by si mal prejsť dokonca každý z nás. Aj keď vo svojej praxi nepracujem s takými mladými ľuďmi, ktorí to v sebe práve riešia, aj moji klienti spomínajú, že obdobie, keď na to prichádzali, pre nich bolo veľmi ťažké.

Mali pocit viny a pociťovali bolesť, že sklamú blízkych kvôli očakávaniam spoločnosti, bol to pre nich veľký boj a odriekanie si. Povedzme si na rovinu, narodiť sa iný nie je požehnanie. Všetci prežívame množstvo bojov a LGBT ľudia zvádzajú ešte jeden navyše. Sama som zažila rodinu, v ktorej bol jeden syn alkoholik a druhý gay a rodičia prirodzene inklinovali k tomu alkoholikovi. Použili pritom sedliacky rozum, pretože jedno je „zdravé“ a druhé je „choroba“. A alkoholik predsa len robí menšiu hanbu.

Stáva sa teda, že ľudia majú sami problém prijať svoju orientáciu?

Samozrejme, mnohí žijú v trýzni a bôli. Ak sú napríklad silne veriaci, tak im to rozbije celú existenciu. Aj v literatúre či v histórii existuje veľmi veľa príbehov, kde hrdinovia žili v tichosti potláčajúc svoje pudy. Patril k nim aj tvorca šifrovacieho prístroja Enigmy, ktorý bol nakoniec za svoju orientáciu obvinený z obscénnosti a musel si vybrať medzi odňatím slobody a chemickou kastráciou. Nechal sa chemicky vykastrovať, čo viedlo k jeho smrti. Neskôr sa mu britský premiér im memoriam v mene vlády ospravedlnil a kráľovná Alžbeta II. mu udelila kráľovskú milosť.

„Často odsudzujeme len časť a nechávame si to, čo je výhodné a spoločensky akceptované.“

S neprijatím sa stretol aj zakladateľ voľného verša americký spisovateľ Walt Whitman. Svoje ja potláčalo veľa ľudí. Je to taký absurdný oxymoron, byť iný aj to celé neprijať, preto im to ešte nesťažujme.

S akými strachmi alebo trápeniami k vám inak orientovaní ľudia chodia na terapiu?

Majú úplne rovnaké starosti ako my, riešia vzťahové problémy podobne ako heterosexuáli, úzkosti aj depresie.

Ako by mal človek pristúpiť k svojmu coming outu, teda informovaniu okolia o svojej orientácii?

Najlepšie je rozprávať sa o tom s dobrým kamarátom, najprv však musí mať zvládnutý coming out v seba. Chce to obrovskú odvahu. Vždy ide do rizika, že stratí svojho dobrého kamaráta, ktorý ten tieň neprekročí. A áno, rodiny to spracovávajú ťažko, lebo je to šokujúce, mení to celý koncept bytia, pretože rodiny očakávajú vnúčatá a radi sa hrdia.

Jedna známa robila do diplomovky prieskum o coming oute v lokalite Slovenska, kde žije. Spomínala rodinu, v ktorej otec odsúdil syna za to, že je gay, ale jeho prácou vrcholového manažéra sa chváli po dedine. Keby to aspoň bolo kompletné odsúdenie, ale často odsudzujeme len časť a nechávame si to, čo je výhodné a spoločensky akceptované.

Čo poradiť rodičom, ktorí sa musia vysporiadať s inou orientáciou svojich detí?

Na terapiu ku mne chodia aj maminy, ktoré sa s tým potrebujú vysporiadať. Jedna pani má dcéru, ktorá žije so ženou a brala to veľmi ťažko. Nakoniec to vyriešil jej syn, ktorý sa mamy spýtal: „Ide ti o to, aby tvoja dcéra bola spokojná alebo nie?“ A odpoveď bola jasná.

Ak máme deti, mali by sme ich prijať také, aké sú. Malo by nám záležať na tom, aby žili šťastný život, ale šťastný život podľa ich predstáv, nie podľa našich či predstáv iných.

LGBT ľudia majú často problémy v bežnom fungovaní. S čím sa musia stretať?

Presne, majú problém s absolútne bežným fungovaním, návštevou v nemocnici či dedičským konaním. Hľadajú právne medzery, musia zvládnuť množstvo zranení a ponížení. A, samozrejme, čím primitívnejší ľudia sú naokolo, tím sú zraňujúcejší. Často sa na nich inak pozeráme, nevieme spracovať niečo, čo je iné, čo nás „ohrozuje“. A keď máme úzkosť a strach, vieme byť veľmi agresívni, lebo najlepšia obrana je útok.

„Telesný postih je u nás prijateľnejší, lebo ten môže mať zajtra ktokoľvek z nás. Ľudia sa s ním identifikujú ľahšie ako s LGBT.“

Aké fajn by bolo pracovať na tom, aby sme sa vedeli normálne pozrieť na človeka, čo má len jednu nohu, najesť sa pri telesne postihnutom či nepozerať inak na homosexuálov. To by mala byť pre nás taká veľká výzva.

Myslíte si teda, že k všeobecnej tolerancii by mohlo pomôcť, ak by ľudia vo svojom okolí poznali homosexuálne páry a mali skúsenosť s LGBT komunitou?

Áno, napríklad časť mojich inak orientovaných kamarátov sa nezúčastňuje veľkých happeningov propagujúcich inakosť, lebo hovoria, že sa nevedia stotožniť s obnažením od pol pása nahor v kožených gatiach. Oni sami tak nikdy nežili ani nepočúvali takú hudbu a celkovo k tomu neinklinujú. Hovoria, že by bolo dobré spoznávať úplne bežných ľudí, ktorí si žijú svoje životy, nikomu neubližujú, majú svoje hodnoty, sú láskaví a užitoční pre komunitu. Hnev na oboch stranách nič nerieši.

Asi najväčší happening tohto druhu na Slovensku Dúhový Pride veľa heterosexuálov odstrašuje práve tým, že prináša extrémny príklad toho, ako LGBT komunita vyzerá. Svoju úlohu v tom zohrávajú médiá, ktoré si často vyberajú tých najextravagantnejších ľudí.

Myslím si, že v Bratislave sa nedeje nič desivé. V iných mestách to bývajú obrovské karnevaly, u nás je to skôr o hlasnom poukázaní na to, že aj takýto sme, nikomu neubližujeme a máme právo byť tu rovnako ako vy. Pochod má byť festival na podporu tolerancie, účastníci nechcú zaútočiť na parlament. Ak sa ale okolo nás prejdú dvaja muži v latexových gatiach, sme vydesení a považujeme ich za zvrátených. Mali by sme to brať s ľahkosťou.

Ako ale vštepiť heterosexuálom ten normálny pohľad na spolunažívanie dvojíc rovnakého pohlavia, aby na nich nazerali bez predsudkov?

Úplne jednoducho, nech si spomenú, ako bývali s kamoškami či kamošmi na intráku, len to má ešte jednu pridanú hodnotu, ktorú s tými ľuďmi nezdieľali. Aj LGBT ľudia jednoducho žijú a vo väčšine života, nielen ich, ale života každého, pohlavie nie také podstatné. Výraznú úlohu hrá len občas.

Ako to je s delením rolí v homosexuálnom partnerstve? Naozaj v ňom jeden zastáva rolu ženy a druhý muža alebo je to len predsudok?

Presne toto sú tie predsudky. Tí ľudia si to prirodzene delia podľa svojich potrieb a obľúbenosti činností. Nemalo by to tak byť aj v prípade heterosexuálnych párov? Sú predsa muži, ktorí sú fantastickí kuchári. To ale neznamená, že sú zženštilí.

Zo štatistiky, ktorú robila minulý rok Iniciatíva Inakosť vyplýva, že 40 % LGBT ľudí sa stretlo s diskrimináciou. Čo by sa malo v spoločnosti zmeniť, aby bolo toto číslo čo najnižšie?

Myslím si, že 40 % je ešte veľmi láskavý výsledok. K tomuto číslu prispieva legislatíva, ale aj verejná mienka. Karavána sa, bohužiaľ, vždy pohybuje rýchlosťou najpomalšej ťavy a naša konzervatívna spoločnosť kráča z veľkej diaľky. Rozdiel vidieť už u Čechov, ktorí sú protestantskí.

„Ak máme deti, mali by sme ich prijať také, aké sú. Malo by nám záležať na tom, aby žili šťastný život, ale šťastný život podľa ich predstáv, nie podľa našich či predstáv iných.“

História a tradícia konkrétnej časti krajiny, kultúry či spoločenstva hovorí aj o schopnosti akceptovať inakosť. Žijeme v spoločnosti, kde na stredných školách čítame slovenskú literárnu klasiku, ktorá dosvedčuje, akí sme mali ešte pred pár desaťročiami obrovský problém s telesne postihnutými ľuďmi. Tí v poviedkach zomierali vzadu na šope, lebo mať hendikep bola hanba.

Telesný postih je u nás dnes prijateľnejší, lebo ten môže mať zajtra ktokoľvek z nás. Ľudia sa s ním identifikujú ľahšie ako s LGBT.

Kde podľa vás treba začať? Bolo by dobré otvárať LGBT tému napríklad na školách?

Svojho času taký program dokonca bežal. Ľudí by sme mali učiť tolerancii a treba to vziať od podlahy, hlásať, že iné je inšpiratívne a nie ohrozujúce. Ja to predsa môžem a nemusím integrovať. Je potrebné hlásať toleranciu k iným vierovyznaniam, etnikám, hodnotovým systémom, orientáciám, farbám pleti, profesiám či politickým presvedčeniam. Skôr než osveta by mali fungovať poradenské centrá, akým je napríklad Q-centrum, kde sa ľudia s nejakou neistotou môžu ísť rozprávať s profesionálom.

Na prvý pohľad sa zdá, že Slovensko je otvorená spoločnosť. Prečo tu potom ešte stále funguje takáto neznášanlivosť a netolerancia?

Lebo nie sme takí otvorení a liberálni, ako si myslíme. Prichádzame z historických konotácií, kde sme si to veľmi nenatrénovali. Neboli sme moreplavci, nespoznávali sme tak skoro ako iní ľudia na iných kontinentoch, nemali sme veľmi rozvinutý obchod. Boli sme ukotvení v socializme a predtým niekde uprostred Rakúsko-Uhorska.

Základná psychologická teória hovorí, že predsudky vznikajú na základe bývalých zlých skúseností či strachu z nepoznaného. A strach má vždy veľké oči a rýchlo sa šíri.

„Základná psychologická teória hovorí, že predsudky vznikajú na základe bývalých zlých skúseností či strachu z nepoznaného. A strach má vždy veľké oči a rýchlo sa šíri.“

Čo by podľa vás pomohlo LGBT ľuďom u nás k lepšiemu životu?

Myslím si, že ich úplné zrovnoprávnenie, lebo rovnoprávni nie sú. V mnohých témach máme občanov 1. a 2. kategórie, rovných a rovnejších. Ešte stále to, žiaľ, pretrváva. Je dôležité, aby mali prístup ku všetkému ako každý iný človek.

A z psychologického hľadiska?

Prijatie. Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba. Tam niekde to končí. Hlboká ľudská akceptácia by mala spočívať v tom, že mi to je jedno, pretože s tým človekom nechcem mať intímny rámec. Ani pseudoprijatie mi nepríde príliš etické. Ak mám vo svojom okolí homosexuála, nájdem spoločné témy či záujmy a tie rozvíjam.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o inakosti a potrebe tolerancie. Práve o tejto téme sa v uliciach nášho hlavného mesta v týchto dňoch hovorí o čosi viac ako inokedy. 

Barbora Kuchárová

Je klinická psychologička a výkonná riaditeľka občianskeho združenia Prima, ktoré sa zaoberá prácou s drogovo závislými ľuďmi a prostitúciou v teréne. Vytvorila sériu videí, ktoré hovoria o rodovej nerovnosti, pracovnej morálke aj prokrastinácii.

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Víkendové čítanie: Pozerajme sa aj na inakosť rovnakými očami

Hlásime sa k myšlienkam otvorenej spoločnosti, ale zabúdame na to, že slová nie sú činy. Koľkokrát sme sa zastali niektorej menšiny, snažili sa ju pochopiť a vypočuli si, čo potrebuje?

Svet je farebný. Je v ňom množstvo vecí, javov a odlišností, z ktorých si veľa umelcov, vedcov a otvorených ľudí berie inšpiráciu, no mnohí z nás inakosť často nedokážu prijať.

Byť iný nie je ľahké. Mať fyzický či mentálny hendikep, inú farbu pokožky, vyznávať inú vieru či kráčať ruka v ruke s človekom rovnakého pohlavia. Zamysleli sme sa niekedy nad tým? Možno nie. Prvé, čo nám často prebehne mysľou pri pohľade na niekoho „iného“, je to, aké je to odpudzujúce či neprípustné.

K úplnej tolerancii všetkého, čo sa vymyká „normálu“ stanovenému väčšinovou spoločnosťou, máme ešte ďaleko. Nie sme dostatočne vyspelí a pripravení prijať inakosť a považovať ju za našu súčasť, za súčasť spoločnosti, v ktorej spolu žijeme. Máme pred sebou dlhú cestu, a to nielen v otázkach homosexuality.

Toto víkendové vydanie Sódy sme sa rozhodli venovať inakosti a potrebe tolerancie, o ktorej sa v uliciach nášho hlavného mesta v týchto dňoch hovorí o čosi viac ako inokedyAby sa nám u nás dobre žilo, mali by sme sa všetci snažiť nielen o akceptáciu, ale aj o pochopenie všetkých skupín našej spoločnosti.

V tomto vydaní nájdete:

Psychologička Barbora Kuchárová: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba. Naša spoločnosť nie je vychovaná tak, aby na akúkoľvek inakosť nazerala rovnakými očami. Prečo je to tak a čo by sme s tým mohli urobiť? Na tieto a mnohé ďalšie otázky sme hľadali odpovede spolu s uznávanou psychologičkou.

Alex Vlčko: Čím je spoločnosť otvorenejšia, tým menej je izolácie. Marketingový manažér Alex žije na Slovensku so svojím brazílskym priateľom, v jeho rodnej krajine sú manželmi. Prečítajte si príbeh Alexa, ktorý hovorí o tom, s čím všetkým sa stretáva v bežnom živote a čo by inak orientovaným ľuďom u nás naozaj pomohlo.

„Mami, tati, som gay.“ Prečítajte si, ako sa rodičia vysporiadali s inou orientáciou svojich detí. Zdanlivo jednoduchej vete predchádzajú hodiny vnútornej dilemy, sebapoznania a presviedčania, že všetko bude fajn. A po jej vyslovení zase prichádza množstvo otázok rodičov. Každý z nich to zvláda inak, ôsmi nám porozprávali, ako sa s tým vyrovnali oni.

5 známych tvárí, ktorí bojujú za práva ľudí s inou orientáciou. Mienku v spoločnosti výrazným spôsobom ovplyvňujú nielen médiá, ale aj známe tváre, s ktorých názormi sa dokážu mnohí stotožniť. Vybrali sme pre vás päticu ľudí, ktorá sa snaží o zrovnoprávnenie LGBT ľudí.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Sandra z Dejepis Inak: Dejiny 20. storočia by mali byť samostatný predmet

S youtuberkou Sandrou Svitekovou sme sa rozprávali o vzdelávaní, vyučovaní dejepisu, tvorbe aj o obľúbených historických osobnostiach.

Sandra Sviteková patrí k youtuberom, ktorých tvorba zabáva aj vzdeláva. V rámci svojho kanálu Dejepis Inak sa okrem historických tém venuje aj spoločenským a filozofickým temam a ukazuje, že dejepis nemusí byť nuda. S vyštudovanou učiteľkou sme sa rozprávali nielen o vzdelávaní, ale aj o výbere tém a o platforme YouTube ako takej.

Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní, preto Férová Nadácia O2 v rámci grantu O2 Digitálna škola podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. Viac informácií

V rozhovore sa dozviete:

  • či by dala päťku žiakovi, ktorý si nepamätá dátumy,
  • prečo sa v školách nekladie dôraz na učenie súvislostí,
  • koľko jej trvá pripraviť jedno video,
  • prečo YouTube algoritmus nerozumie kontextu,
  • s ktorou historickou osobnosťou by si asi rozumela.

Začnem krátkym príbehom. Na strednej škole som si počas odpovede z dejepisu ako roztržitý puberťák nevedel spomenúť na dátum príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu a na rok, kedy sa odohrala bitka pri Moháči. Dostal som vtedy dve päťky. Dala by si mi ich tiež?

A ja že sa ideš opýtať, či by som ti vedela tie roky povedať ja 😂.

A vieš?

Cyril a Metod prišli v roku 863 a bitka pri Moháči sa odohrala v roku 1526.

Aj ja si to odvtedy pamätám.

Tak to bolo na niečo dobré 🙂.

A dala by si mi tie päťky?

Určite nie. Nemyslím si, že dejepis má byť o tomto. Roky sú dôležité, pomáhajú nám orientovať sa a rámcujú, ako na seba jednotlivé javy reagovali, myslím si však, že v dejepise by ich malo byť čo najmenej.

Aj ja som mala na základnej škole rok učiteľku, ktorá dejepis redukovala na kto, kde, kedy, a preto som ho vtedy nenávidela. Z tohto dôvodu by som ti tie päťky nedala a radšej by som od teba chcela súvislosti.

Dôraz na memorovanie faktov býva častá výčitka aj pri iných predmetoch ako dejepis. Spôsobuje to nedostatok času na vysvetlenie učiva?

Nedostatok času je jednou z príčin, ale podľa mňa ide aj o zjednodušenie práce. Zredukovať učivo na fakty je to najjednoduchšie, čo môže učiteľ spraviť. Možno je to aj tým, že sme na takýto spôsob boli naučení zo socializmu. Totalitné režimy totiž nenechajú ľudí rozmýšľať o veciach do hĺbky.

Pri spoločenských vedách sa používali rovnaké metodiky ako pri prírodných, čo nie je správne. Na matematike funguje, keď sa naučíš vzorce, pri spoločenských vedách už nie.

Nie je to jeden z dôvodov, prečo dnes ľudia veria konšpiráciám? Keď niekto dostane len fakty a potom objaví zdroj, kde si niekto fakty pospájal do vymyslených súvislostí, môže byť náchylnejší im veriť?

Určite áno, ale je to len jeden z faktorov. Konšpirácie, hoaxy a dezinformácie tu boli vždy, aj za komunizmu, aj v starovekom Grécku. Dnes sa ich šírenie vďaka internetu len zrýchlilo – každý už vie dostať informáciu do sveta. Kedysi to trvalo aj desaťročia.

V školách mi preto chýba samostatný predmet, ktorý by sa venoval kritickému mysleniu, zahŕňal by logiku a mediálnu výchovu. Ak si takto vychováme celú generáciu, bude úplne jedno, aké hlúposti sa budú šíriť na internete, lebo ľudia budú kompetentní rozoznať ich od pravdy.

„Roky sú dôležité, pomáhajú nám orientovať sa a rámcujú, ako na seba jednotlivé javy reagovali, myslím si však, že v dejepise by ich malo byť čo najmenej.“

Zo školy si o 1. svetovej vojne pamätám, že sa viedla zákopová vojna. Ale až keď som začal sledovať YouTube kanál CrashCourse, uvedomil som si jej príčiny. Zistil som, že išlo o zlyhanie stratégie nemeckej armády, ktorá chcela rýchlo poraziť Francúzov a potom sa presunúť na východný front, kým sa Rusi stihnú zmobilizovať. A zákopy vznikli až po tom, ako im to nevyšlo.

Áno, bol to takzvaný beh k moru. Nemci sa pôvodne sústredili na jeden bod, a keď to nevyšlo, tak sa obe strany snažili tú druhú odtrhnúť takzvaným hákovitým oblúkom a napadnúť odzadu. Tým, že sa to nepodarilo, vznikla línia zákopov od mora až po Švajčiarsko. To ste sa v škole neučili?

Nepamätám si, ale až vďaka tomu videu sa mi pospájali súvislosti medzi faktmi. Tiež som sa dozvedel, že atentát na Františka Ferdinanda d’Este nebol príčinou 1. svetovej vojny, ako sme sa učili, ale vyústením situácie, ktorá v Európe vrela desiatky rokov. 

Existuje krásna karikatúra, kde európske mocnosti sedia na kotle, ktorý buble a o chvíľku vyvrie. Gavrilo Princip nebol príčinou vojny, ale len akousi čerešničkou na torte. Je ťažké vnímať tieto veci v miestnosti, kde sedí 30 ďalších ľudí a učiteľ nemá technické vymoženosti, maximálne mapu alebo projektor s prezentáciou.

Celá 1. svetová vojna sa preberá 2 až 3 hodiny, ale človek ju vníma úplne inak, ak si pustí video od CrashCourse, ktoré je spracované dokumentárne a gro témy ti odovzdá za 10 minút. Aj ja sa snažím ísť touto cestou, pretože to ľudí baví viac. V škole som s tým mala dobrú skúsenosť a verím, že na Slovensku sú učitelia, ktorí sa snažia ísť po príčinách.

Predstav si, že by si sa stala absolutistickým panovníkom výučby dejepisu a môžeš spraviť tri zmeny. Ktoré by to boli?

Keďže som vyštudovala dejepis, tak by som mu určite dopriala väčšiu časovú dotáciu. A oddelila by som dejiny 20. storočia až po súčasnosť do samostatného predmetu, ktorý by išiel oveľa viac do hĺbky.

Tieto dejiny by som sa snažila kombinovať aj s ďalšími predmetmi, možno s politikou a dejinami diplomacie.

„Konšpirácie, hoaxy a dezinformácie tu boli vždy, aj za komunizmu, aj v starovekom Grécku. Dnes sa ich šírenie vďaka internetu len zrýchlilo – každý už vie dostať informáciu do sveta. Kedysi to trvalo aj desaťročia.“

A tretia vec je, že by som sa navždy vymenovala absolutistickým panovníkom výučby dejepisu 😂.

V škole vždy chválili deti, ktoré vedeli pred nástupom na základnú školu čítať a písať. Čo je podľa teba dôležité, aby sa naučili predtým, ako idú do školy?

Mám mladšiu sestru a myslím si, že jej rovesníci si nevážia peniaze a nemajú predstavu, koľko čo stojí a čo musí mama s otcom spraviť, aby jej mohli niečo kúpiť.

Malé deti by mali vedieť veci z bežného života, ktoré rozvíjajú ich jemnú motoriku. Nech pomáhajú v domácnosti, vedia si natrieť chlieb a majú elementárnu finančnú gramotnosť.

Zmení sa niečo v spôsobe výučby po tohtoročnej skúsenosti s učením z domu?

Myslím si, že sa nezmení nič. Rodičia si však možno uvedomili, že byť učiteľom nie je jednoduché. Očakávam teda, že učitelia získajú väčšie sociálne ohodnotenie a nebude sa o nich už uvažovať ako o ľuďoch, čo majú veľa voľna, robia od ôsmej do druhej a fajront.

Byť učiteľom je 24-hodinová šichta, pretože aj po vyučovaní sa musia pripravovať, opravovať písomky a premýšľať, ako deťom vyučovanie spestria. Tým, že rodičia nahliadli do vyučovania, možno si mnohí uvedomili, že deti sa učia aj nepodstatné veci a postupne príde aj k ich okresaniu. Načo máme vedieť, kedy bola bitka pri Rozhanovciach?

Minulý rok si vydala reakčné video na film V sieti, ktorý upozorňuje na sexuálne zneužívanie detí na internete. Založila si si na sociálnej sieti profil ako 13-ročné dievča a neskôr si zverejnila správy, ktoré ti posielali starší muži. Mali by sme deti viac viesť k zodpovednému používaniu technológií?

Nemôžeme zo všetkého spraviť samostatný vyučovací predmet, ale mediálna gramotnosť by určite mala byť súčasťou predmetu, ktorý som spomínala. Bola by som rada, keby táto téma išla v médiách viac do popredia a keby sa jej viac venovali umelci a tretí sektor.

Tvoje videá sú nielen náučné, ale aj výchovné. Vyhranila si sa v nich voči neonacistom, nabádaš ľudí, aby išli voliť. Vychádza tento prístup z tvojho pedagogického „ja“ alebo cítiš ako tvorca zodpovednosť?

Vychádza to čisto z mojej osobnosti. Učiteľ by nemal podsúvať študentom svoje hodnotiace súdy. Aj ja sa tomu snažím vyhýbať a väčšina mojich videí je založená na faktoch. Dávam si však záležať, aby si ľudia na záver videa aj pri takejto téme uvedomovali, že nás všetkých spájajú hodnoty slobody, solidarity a humanizmu.

Som veľmi humanistický a tolerantný človek. Aj keď často nechcem niečo do videa dať, aby ľudia nemali pocit, že je v tom nejaký ideologický podtext, nedá mi to. Humanizmus a solidarita by mali byť vlastné každému bez ohľadu na to, v akom tábore sa ideologicky nachádza.

Tvoje videá sú postavené na podrobných rešeršoch. Ako dlho ti trvá pripraviť jedno video? Odkiaľ čerpáš informácie a fotky? 

Keďže si všetko robím sama, jedno video mi trvá asi týždeň. Zber dát a písanie scenára mi zaberú najviac času, jeden deň potrebujem na nahratie a strih. Na fotky a ilustračný materiál sa snažím používať bezplatné knižnice ako Pexels, Pixabay a Unsplash. Úžasný archív je aj na YouTube. Volá sa British Pathé a dá sa tam nájsť aj veľa materiálu z európskych dejín.

Pri obsahu je to rôzne, väčšinou sú anglické a nemecké online zdroje a články a mám, samozrejme, aj kopu svojich kníh a poznámok zo strednej. Ako východiskový zdroj vie niekedy poslúžiť anglická Wikipedia, kde sa dajú pod čiarou nájsť relevantné zdroje. Slovenskú nepoužívam, keďže nad ňou nie je až taká poctivá kontrola.

Podľa čoho si vyberáš témy? Máš plán na nejaké obdobie dopredu?

Väčšinou mám plán na týždeň až dva dopredu a viem, čomu sa chcem venovať v najbližších troch či štyroch videách. Niekedy sa však stane, že si video pripravím a nevydám ho, pretože mi napadne niečo lepšie alebo sa objaví aktuálna téma, na ktorú chcem reagovať. Aktuálne premýšľam, či vydať video o plagiátorstve.

Čítajte aj: 5 YouTube tvorcov, ktorých videá si rada pozerá Sandra z Dejepis Inak

Občas mi aj ľudia píšu, čo by ich zaujímalo, no snažím sa spracovávať najmä témy, ktoré sa preberajú v škole, a potom dejiny hygieny a každodenného života. Zaujíma ma, ako ľudia robili veci kedysi a ako vznikli javy, ktoré nás obklopujú.

Na YouTube máš v čase nášho rozhovoru približne 100-tisíc odberateľov. Dá sa už pri tomto počte zarobiť si tvorbou YouTube alebo ti v tom najviac pomáhajú spolupráce a tvoji podporovatelia cez platformu Patreon?

YouTube je približne polovica môjho zárobku a Patreon druhá. Nedávno som však dala výpoveď v práci a rozhodla som sa viac venovať svojej tvorbe, takže môžem vydávať namiesto jedného videa dve videá týždenne.

„Nedávno mal jeden Chorvát problém s videom, ktoré vraj porušilo pravidlá komunity. Použil napríklad spojenie bieli proti čiernym, čo algoritmus vzhľadom na situáciu v USA vyhodnotil ako nevhodné. Lenže on je šachista a vysvetľoval stratégie v šachu.“

Ako som začala vydávať viac obsahu, tak YouTube začal prevyšovať a dá sa z toho vyžiť, ale je to stále menej, ako som zarobila v potravinách. Najväčším zárobkom sú pre mňa spolupráce, pretože jedna až dve mi dokážu priniesť mesačný príjem, ktorý som mala v práci, do ktorej som chodila 25 hodín týždenne.

Nemáš pri videách na citlivé témy problém s demonetizáciou? (demonetizované video na YouTube nemôže generovať príjmy z reklamy, pozn. red.) 

Minulý rok mi demonetizovali kanál, lebo som na náhľadové obrázky používala nesprávne obrázky, už je to opravené a ja som opatrnejšia. Niektoré moje videá síce nie sú demonetizované, ale majú symbol žltého dolára. To znamená, že nemajú takmer žiadne reklamy, pretože sa venujú téme, ktorá by sa inzerentovi nemusela pozdávať.

Tie videá často súvisia s vojenskými konfliktmi. Len čo použiješ slová ako smrť, konflikt či vojna, dostaneš žltý dolár, pretože YouTube algoritmus nerozlišuje kontext, v ktorom slová zaznejú.

Nedávno mal jeden Chorvát problém s videom, ktoré vraj porušilo pravidlá komunity. Použil napríklad spojenie bieli proti čiernym, čo algoritmus vzhľadom na situáciu v USA vyhodnotil ako nevhodné. Lenže on je šachista a vysvetľoval stratégie v šachu. Algoritmus nepozná iróniu ani sarkazmus, nechápe, že keď robím video o izraelsko-palestínskom konflikte, tak ho robím ako výučbovú hodinu.

Problém so žltým dolárom pri novom videu je ten, že v ten deň zarobím rovnako ako v deň, keď video nevydám a nové video sa nedostáva ani do odporúčaní. Môj kanál potom stráca na popularite, pretože klesá miera prekliknutí.

Na záver mám tri trochu klišé otázky, ktoré sa objavujú v rôznych anketách, ale ako dejepisárky sa ťa ich musím opýtať. Ak by si mohla navštíviť nejaké historické obdobie, ktoré by to bolo?

Na vysokej škole som sa venovala tudorovskému Anglicku a to ma aj najviac bavilo. Naozaj by som však chcela ísť do starovekého Grécka. Asi by som musela byť mužom, ale chcela by som zažiť scénu ako z obrazu Aténska škola od Rafaela, sedieť niekde na schodoch a filozofovať s velikánmi ako Platón a Aristoteles.

Ktorej historickej osobnosti sa podľa teba nevenuje toľko pozornosti, ako by si zaslúžila?

Myslím si, že málo pozornosti venujeme našim národným dejinám a dejinám Uhorska. A viac by sme sa mali venovať našim velikánom ako Štefánik a Masaryk, na ktorých si spomenieme len pri okrúhlych výročiach.

S ktorou historickou osobnosťou by si si asi rozumela? 

S Tomášom Garriguom Masarykom. Keby existoval nejaký paralelný vesmír, tak by som sa doňho asi aj zamilovala. On bol veľmi nadčasový človek, ale mám šťastie, že mám po boku veľmi podobného muža.


Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní detí, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. V grantovom programe O2 Digitálna škola uspelo 16 projektov zameraných na vzdelávanie žiakov základných a stredných škôl, ich učiteľov, ale aj na rozvoj detí v predškolskom veku. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Sandra Sviteková

Vyštudovaná učiteľka založila populárny YouTube kanál Dejepis Inak, v ktorom podáva historické, spoločenské aj filozofické témy zábavnou formou s dôrazom na súvislosti. Pre slabé finančné ohodnotenie učiteľov sa zamestnala v rakúskych potravinách, dnes sa naplno venuje tvorbe videí na YouTube. Sledovať ju môžete aj na Instagrame


Vyskúšali sme, či sa dá fungovať so smartfónom bez Google

Čítaj viac

Predobjednajte si novú PlayStation 5, ktorá predbehla evolúciu a prinesie novú éru hrania

Čítaj viac

Jeseň plná energie? Našich 6 obľúbených smartfónov vydrží na jedno nabitie aj dva dni

Čítaj viac