Psychologička Kuchárová: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba

Ako uznávaná psychologička vníma inakosť LGBT ľudí, ich vnútorné prežívanie, ale aj to, ako sa na nich pozerajú iní?

Barbora Kuchárová sa s témou LGBT stretá nielen profesijne vo svojej ordinácii, ale aj v súkromí. Obavy ľudí s inou orientáciou dôverne pozná a na našu spoločnosť plnú predsudkov sa pozerá naozaj kriticky.

V našom rozhovore nájdete množstvo odpovedí na otázky z pohľadu inak orientovaného človeka aj súčasnej spoločnosti, či jej odporúčania, ako byť otvorenejší.

Barbora, čo je tá inakosť a prečo s ňou spoločnosť stále bojuje?

Inakosť je iba odchýlka od normy a norma predstavuje veľmi úzku časť Gaussovej krivky normality. To znamená, že ak normalita existuje, tak do slovíčka inakosť sa vlastne zmestí väčšina populácie, pretože všetci by sme v niečom spĺňali atribút inakosti. Ja napríklad výškou len 158 cm, niekto zlým zrakom, lebo normálne je nemať dioptrie, iný zase intelektom, ak ho má väčší alebo menší a niekto menej častou sexuálnou orientáciou.

Ak by sme boli pokorní a povedali si, že všetci sme len podskupinou, možno by sme boli aj láskavejší k ľuďom s inou orientáciou. Áno, je to tabuizovaná téma, ktorá budí hnev i strach a existujú koncepty, ktoré hovoria, že iná sexuálna orientácia naštrbuje bezpečie postavené na hodnotách, ktoré však nie sú vnútorné, ale externé. Chceme mať jednoducho v spoločnosti „poriadok“.

V našej spoločnosti sa ale často homosexualita označuje za chorobu. Prečo?

Áno, v tomto sme strašne pozadu, pretože niekto nám to tu určuje a my to schvaľujeme. A pritom Svetová zdravotnícka organizácia už pred rokmi rokúcimi homosexualitu vylúčila z klasifikácie chorôb. Mňa dokonca v 90-tych rokoch učil dnes už nebohý profesor Dobrotka, starý pán, ktorý bol obrovská autorita a v klinickej sexuológii už vtedy používal výraz sexuálne variácie. Homosexualitu teda naozaj nemôžeme považovať za chorobu.

Existuje v psychológii vysvetlenie homosexuality či celkovo inej sexuálnej orientácie?

Moderné teórie hovoria o vrodenej tendencii. Psychológia sa zaoberá skôr otázkou toho, aké ťažké je vysporiadať sa s inou orientáciou, pretože toto zistenie spúšťa aj rôzne traumy či neprijatie spoločnosťou. Keď ale hovorím o moderných konceptoch sexuality sú aj 15 – 20 rokov staré.

„Všetci prežívame množstvo bojov a LGBT ľudia zvádzajú ešte jeden navyše.“

Môže nám byť teda hanbou, že až teraz u nás hovoríme o lineárnej sexualite. Ak sa na sexualitu pozrieme ako na úsečku, na jednom jej konci máme homosexualitu, na druhom heterosexualitu a bisexualita je niekde v strede. Počas svojho vývoja sa hýbeme po tejto úsečke. Klinické výskumy dokazujú, že veľa mužov malo aspoň raz v živote homosexuálny sen, aj keď nikdy nemali fyzický kontakt s mužom a 100 % heterosexualita nie je zastúpená až v takej veľkej miere, ako sa deklaruje.

Mnohí ľudia hovoria, že homosexualita je výdobytok dnešnej rýchlej doby, nie je tomu ale tak. Kde všade môžeme nájsť historické dôkazy?

Máme ich hlavne v rôznych artefaktoch, ktoré sú staré ako ľudstvo samo. Máme napríklad veľa umeleckých diel z Egypta z čias antiky. Prelomovou v tom smere bola knižka Totem a tabu od Sigmunda Freuda, kde hovorí o sexualite ako o súčasti vývoja ľudstva a jej najrôznejších variáciách. Inak orientovaní boli mnohí svetoví umelci a pravdepodobne aj Alexander Veľký. Vedecké výskumy zase hovoria o tom, že homosexualita sa vyskytuje nielen u ľudí, ale aj u šimpanzov.

Poďme sa viac zamerať na to, čo cíti jedinec, ktorý zistí, že je inak orientovaný. Čo prežíva vnútorne aj navonok ešte predtým, než príde s verejným coming outom?

Psychológia hovorí, že určitou dilemou spochybnenia vlastnej orientácie by si mal prejsť dokonca každý z nás. Aj keď vo svojej praxi nepracujem s takými mladými ľuďmi, ktorí to v sebe práve riešia, aj moji klienti spomínajú, že obdobie, keď na to prichádzali, pre nich bolo veľmi ťažké.

Mali pocit viny a pociťovali bolesť, že sklamú blízkych kvôli očakávaniam spoločnosti, bol to pre nich veľký boj a odriekanie si. Povedzme si na rovinu, narodiť sa iný nie je požehnanie. Všetci prežívame množstvo bojov a LGBT ľudia zvádzajú ešte jeden navyše. Sama som zažila rodinu, v ktorej bol jeden syn alkoholik a druhý gay a rodičia prirodzene inklinovali k tomu alkoholikovi. Použili pritom sedliacky rozum, pretože jedno je „zdravé“ a druhé je „choroba“. A alkoholik predsa len robí menšiu hanbu.

Stáva sa teda, že ľudia majú sami problém prijať svoju orientáciu?

Samozrejme, mnohí žijú v trýzni a bôli. Ak sú napríklad silne veriaci, tak im to rozbije celú existenciu. Aj v literatúre či v histórii existuje veľmi veľa príbehov, kde hrdinovia žili v tichosti potláčajúc svoje pudy. Patril k nim aj tvorca šifrovacieho prístroja Enigmy, ktorý bol nakoniec za svoju orientáciu obvinený z obscénnosti a musel si vybrať medzi odňatím slobody a chemickou kastráciou. Nechal sa chemicky vykastrovať, čo viedlo k jeho smrti. Neskôr sa mu britský premiér im memoriam v mene vlády ospravedlnil a kráľovná Alžbeta II. mu udelila kráľovskú milosť.

„Často odsudzujeme len časť a nechávame si to, čo je výhodné a spoločensky akceptované.“

S neprijatím sa stretol aj zakladateľ voľného verša americký spisovateľ Walt Whitman. Svoje ja potláčalo veľa ľudí. Je to taký absurdný oxymoron, byť iný aj to celé neprijať, preto im to ešte nesťažujme.

S akými strachmi alebo trápeniami k vám inak orientovaní ľudia chodia na terapiu?

Majú úplne rovnaké starosti ako my, riešia vzťahové problémy podobne ako heterosexuáli, úzkosti aj depresie.

Ako by mal človek pristúpiť k svojmu coming outu, teda informovaniu okolia o svojej orientácii?

Najlepšie je rozprávať sa o tom s dobrým kamarátom, najprv však musí mať zvládnutý coming out v seba. Chce to obrovskú odvahu. Vždy ide do rizika, že stratí svojho dobrého kamaráta, ktorý ten tieň neprekročí. A áno, rodiny to spracovávajú ťažko, lebo je to šokujúce, mení to celý koncept bytia, pretože rodiny očakávajú vnúčatá a radi sa hrdia.

Jedna známa robila do diplomovky prieskum o coming oute v lokalite Slovenska, kde žije. Spomínala rodinu, v ktorej otec odsúdil syna za to, že je gay, ale jeho prácou vrcholového manažéra sa chváli po dedine. Keby to aspoň bolo kompletné odsúdenie, ale často odsudzujeme len časť a nechávame si to, čo je výhodné a spoločensky akceptované.

Čo poradiť rodičom, ktorí sa musia vysporiadať s inou orientáciou svojich detí?

Na terapiu ku mne chodia aj maminy, ktoré sa s tým potrebujú vysporiadať. Jedna pani má dcéru, ktorá žije so ženou a brala to veľmi ťažko. Nakoniec to vyriešil jej syn, ktorý sa mamy spýtal: „Ide ti o to, aby tvoja dcéra bola spokojná alebo nie?“ A odpoveď bola jasná.

Ak máme deti, mali by sme ich prijať také, aké sú. Malo by nám záležať na tom, aby žili šťastný život, ale šťastný život podľa ich predstáv, nie podľa našich či predstáv iných.

LGBT ľudia majú často problémy v bežnom fungovaní. S čím sa musia stretať?

Presne, majú problém s absolútne bežným fungovaním, návštevou v nemocnici či dedičským konaním. Hľadajú právne medzery, musia zvládnuť množstvo zranení a ponížení. A, samozrejme, čím primitívnejší ľudia sú naokolo, tím sú zraňujúcejší. Často sa na nich inak pozeráme, nevieme spracovať niečo, čo je iné, čo nás „ohrozuje“. A keď máme úzkosť a strach, vieme byť veľmi agresívni, lebo najlepšia obrana je útok.

„Telesný postih je u nás prijateľnejší, lebo ten môže mať zajtra ktokoľvek z nás. Ľudia sa s ním identifikujú ľahšie ako s LGBT.“

Aké fajn by bolo pracovať na tom, aby sme sa vedeli normálne pozrieť na človeka, čo má len jednu nohu, najesť sa pri telesne postihnutom či nepozerať inak na homosexuálov. To by mala byť pre nás taká veľká výzva.

Myslíte si teda, že k všeobecnej tolerancii by mohlo pomôcť, ak by ľudia vo svojom okolí poznali homosexuálne páry a mali skúsenosť s LGBT komunitou?

Áno, napríklad časť mojich inak orientovaných kamarátov sa nezúčastňuje veľkých happeningov propagujúcich inakosť, lebo hovoria, že sa nevedia stotožniť s obnažením od pol pása nahor v kožených gatiach. Oni sami tak nikdy nežili ani nepočúvali takú hudbu a celkovo k tomu neinklinujú. Hovoria, že by bolo dobré spoznávať úplne bežných ľudí, ktorí si žijú svoje životy, nikomu neubližujú, majú svoje hodnoty, sú láskaví a užitoční pre komunitu. Hnev na oboch stranách nič nerieši.

Asi najväčší happening tohto druhu na Slovensku Dúhový Pride veľa heterosexuálov odstrašuje práve tým, že prináša extrémny príklad toho, ako LGBT komunita vyzerá. Svoju úlohu v tom zohrávajú médiá, ktoré si často vyberajú tých najextravagantnejších ľudí.

Myslím si, že v Bratislave sa nedeje nič desivé. V iných mestách to bývajú obrovské karnevaly, u nás je to skôr o hlasnom poukázaní na to, že aj takýto sme, nikomu neubližujeme a máme právo byť tu rovnako ako vy. Pochod má byť festival na podporu tolerancie, účastníci nechcú zaútočiť na parlament. Ak sa ale okolo nás prejdú dvaja muži v latexových gatiach, sme vydesení a považujeme ich za zvrátených. Mali by sme to brať s ľahkosťou.

Ako ale vštepiť heterosexuálom ten normálny pohľad na spolunažívanie dvojíc rovnakého pohlavia, aby na nich nazerali bez predsudkov?

Úplne jednoducho, nech si spomenú, ako bývali s kamoškami či kamošmi na intráku, len to má ešte jednu pridanú hodnotu, ktorú s tými ľuďmi nezdieľali. Aj LGBT ľudia jednoducho žijú a vo väčšine života, nielen ich, ale života každého, pohlavie nie také podstatné. Výraznú úlohu hrá len občas.

Ako to je s delením rolí v homosexuálnom partnerstve? Naozaj v ňom jeden zastáva rolu ženy a druhý muža alebo je to len predsudok?

Presne toto sú tie predsudky. Tí ľudia si to prirodzene delia podľa svojich potrieb a obľúbenosti činností. Nemalo by to tak byť aj v prípade heterosexuálnych párov? Sú predsa muži, ktorí sú fantastickí kuchári. To ale neznamená, že sú zženštilí.

Zo štatistiky, ktorú robila minulý rok Iniciatíva Inakosť vyplýva, že 40 % LGBT ľudí sa stretlo s diskrimináciou. Čo by sa malo v spoločnosti zmeniť, aby bolo toto číslo čo najnižšie?

Myslím si, že 40 % je ešte veľmi láskavý výsledok. K tomuto číslu prispieva legislatíva, ale aj verejná mienka. Karavána sa, bohužiaľ, vždy pohybuje rýchlosťou najpomalšej ťavy a naša konzervatívna spoločnosť kráča z veľkej diaľky. Rozdiel vidieť už u Čechov, ktorí sú protestantskí.

„Ak máme deti, mali by sme ich prijať také, aké sú. Malo by nám záležať na tom, aby žili šťastný život, ale šťastný život podľa ich predstáv, nie podľa našich či predstáv iných.“

História a tradícia konkrétnej časti krajiny, kultúry či spoločenstva hovorí aj o schopnosti akceptovať inakosť. Žijeme v spoločnosti, kde na stredných školách čítame slovenskú literárnu klasiku, ktorá dosvedčuje, akí sme mali ešte pred pár desaťročiami obrovský problém s telesne postihnutými ľuďmi. Tí v poviedkach zomierali vzadu na šope, lebo mať hendikep bola hanba.

Telesný postih je u nás dnes prijateľnejší, lebo ten môže mať zajtra ktokoľvek z nás. Ľudia sa s ním identifikujú ľahšie ako s LGBT.

Kde podľa vás treba začať? Bolo by dobré otvárať LGBT tému napríklad na školách?

Svojho času taký program dokonca bežal. Ľudí by sme mali učiť tolerancii a treba to vziať od podlahy, hlásať, že iné je inšpiratívne a nie ohrozujúce. Ja to predsa môžem a nemusím integrovať. Je potrebné hlásať toleranciu k iným vierovyznaniam, etnikám, hodnotovým systémom, orientáciám, farbám pleti, profesiám či politickým presvedčeniam. Skôr než osveta by mali fungovať poradenské centrá, akým je napríklad Q-centrum, kde sa ľudia s nejakou neistotou môžu ísť rozprávať s profesionálom.

Na prvý pohľad sa zdá, že Slovensko je otvorená spoločnosť. Prečo tu potom ešte stále funguje takáto neznášanlivosť a netolerancia?

Lebo nie sme takí otvorení a liberálni, ako si myslíme. Prichádzame z historických konotácií, kde sme si to veľmi nenatrénovali. Neboli sme moreplavci, nespoznávali sme tak skoro ako iní ľudia na iných kontinentoch, nemali sme veľmi rozvinutý obchod. Boli sme ukotvení v socializme a predtým niekde uprostred Rakúsko-Uhorska.

Základná psychologická teória hovorí, že predsudky vznikajú na základe bývalých zlých skúseností či strachu z nepoznaného. A strach má vždy veľké oči a rýchlo sa šíri.

„Základná psychologická teória hovorí, že predsudky vznikajú na základe bývalých zlých skúseností či strachu z nepoznaného. A strach má vždy veľké oči a rýchlo sa šíri.“

Čo by podľa vás pomohlo LGBT ľuďom u nás k lepšiemu životu?

Myslím si, že ich úplné zrovnoprávnenie, lebo rovnoprávni nie sú. V mnohých témach máme občanov 1. a 2. kategórie, rovných a rovnejších. Ešte stále to, žiaľ, pretrváva. Je dôležité, aby mali prístup ku všetkému ako každý iný človek.

A z psychologického hľadiska?

Prijatie. Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba. Tam niekde to končí. Hlboká ľudská akceptácia by mala spočívať v tom, že mi to je jedno, pretože s tým človekom nechcem mať intímny rámec. Ani pseudoprijatie mi nepríde príliš etické. Ak mám vo svojom okolí homosexuála, nájdem spoločné témy či záujmy a tie rozvíjam.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o inakosti a potrebe tolerancie. Práve o tejto téme sa v uliciach nášho hlavného mesta v týchto dňoch hovorí o čosi viac ako inokedy. 

Barbora Kuchárová

Je klinická psychologička a výkonná riaditeľka občianskeho združenia Prima, ktoré sa zaoberá prácou s drogovo závislými ľuďmi a prostitúciou v teréne. Vytvorila sériu videí, ktoré hovoria o rodovej nerovnosti, pracovnej morálke aj prokrastinácii.

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Víkendové čítanie: Pozerajme sa aj na inakosť rovnakými očami

Hlásime sa k myšlienkam otvorenej spoločnosti, ale zabúdame na to, že slová nie sú činy. Koľkokrát sme sa zastali niektorej menšiny, snažili sa ju pochopiť a vypočuli si, čo potrebuje?

Svet je farebný. Je v ňom množstvo vecí, javov a odlišností, z ktorých si veľa umelcov, vedcov a otvorených ľudí berie inšpiráciu, no mnohí z nás inakosť často nedokážu prijať.

Byť iný nie je ľahké. Mať fyzický či mentálny hendikep, inú farbu pokožky, vyznávať inú vieru či kráčať ruka v ruke s človekom rovnakého pohlavia. Zamysleli sme sa niekedy nad tým? Možno nie. Prvé, čo nám často prebehne mysľou pri pohľade na niekoho „iného“, je to, aké je to odpudzujúce či neprípustné.

K úplnej tolerancii všetkého, čo sa vymyká „normálu“ stanovenému väčšinovou spoločnosťou, máme ešte ďaleko. Nie sme dostatočne vyspelí a pripravení prijať inakosť a považovať ju za našu súčasť, za súčasť spoločnosti, v ktorej spolu žijeme. Máme pred sebou dlhú cestu, a to nielen v otázkach homosexuality.

Toto víkendové vydanie Sódy sme sa rozhodli venovať inakosti a potrebe tolerancie, o ktorej sa v uliciach nášho hlavného mesta v týchto dňoch hovorí o čosi viac ako inokedyAby sa nám u nás dobre žilo, mali by sme sa všetci snažiť nielen o akceptáciu, ale aj o pochopenie všetkých skupín našej spoločnosti.

V tomto vydaní nájdete:

Psychologička Barbora Kuchárová: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba. Naša spoločnosť nie je vychovaná tak, aby na akúkoľvek inakosť nazerala rovnakými očami. Prečo je to tak a čo by sme s tým mohli urobiť? Na tieto a mnohé ďalšie otázky sme hľadali odpovede spolu s uznávanou psychologičkou.

Alex Vlčko: Čím je spoločnosť otvorenejšia, tým menej je izolácie. Marketingový manažér Alex žije na Slovensku so svojím brazílskym priateľom, v jeho rodnej krajine sú manželmi. Prečítajte si príbeh Alexa, ktorý hovorí o tom, s čím všetkým sa stretáva v bežnom živote a čo by inak orientovaným ľuďom u nás naozaj pomohlo.

„Mami, tati, som gay.“ Prečítajte si, ako sa rodičia vysporiadali s inou orientáciou svojich detí. Zdanlivo jednoduchej vete predchádzajú hodiny vnútornej dilemy, sebapoznania a presviedčania, že všetko bude fajn. A po jej vyslovení zase prichádza množstvo otázok rodičov. Každý z nich to zvláda inak, ôsmi nám porozprávali, ako sa s tým vyrovnali oni.

5 známych tvárí, ktorí bojujú za práva ľudí s inou orientáciou. Mienku v spoločnosti výrazným spôsobom ovplyvňujú nielen médiá, ale aj známe tváre, s ktorých názormi sa dokážu mnohí stotožniť. Vybrali sme pre vás päticu ľudí, ktorá sa snaží o zrovnoprávnenie LGBT ľudí.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

„Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.“

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

„Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.“

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

„Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.“

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať zdravý športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu a zistiť, na ktorý šport majú najlepšie predpoklady.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Hľadáte inšpiráciu, ako si zacvičiť so svojimi deťmi? Zatrénujte si podľa videí Telesná na doma, ktoré vytvorili skúsení tréneri O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Nestrácajte čas a energiu. Týchto 5 smartfónov vás poteší rýchlym nabíjaním

Čítaj viac

Menej chrápania, viac čítania: 6 nových appiek, ktoré odporúčame vyskúšať

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac