Psychologička Kuchárová: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba

Ako uznávaná psychologička vníma inakosť LGBT ľudí, ich vnútorné prežívanie, ale aj to, ako sa na nich pozerajú iní?

Barbora Kuchárová sa s témou LGBT stretá nielen profesijne vo svojej ordinácii, ale aj v súkromí. Obavy ľudí s inou orientáciou dôverne pozná a na našu spoločnosť plnú predsudkov sa pozerá naozaj kriticky.

V našom rozhovore nájdete množstvo odpovedí na otázky z pohľadu inak orientovaného človeka aj súčasnej spoločnosti, či jej odporúčania, ako byť otvorenejší.

Barbora, čo je tá inakosť a prečo s ňou spoločnosť stále bojuje?

Inakosť je iba odchýlka od normy a norma predstavuje veľmi úzku časť Gaussovej krivky normality. To znamená, že ak normalita existuje, tak do slovíčka inakosť sa vlastne zmestí väčšina populácie, pretože všetci by sme v niečom spĺňali atribút inakosti. Ja napríklad výškou len 158 cm, niekto zlým zrakom, lebo normálne je nemať dioptrie, iný zase intelektom, ak ho má väčší alebo menší a niekto menej častou sexuálnou orientáciou.

Ak by sme boli pokorní a povedali si, že všetci sme len podskupinou, možno by sme boli aj láskavejší k ľuďom s inou orientáciou. Áno, je to tabuizovaná téma, ktorá budí hnev i strach a existujú koncepty, ktoré hovoria, že iná sexuálna orientácia naštrbuje bezpečie postavené na hodnotách, ktoré však nie sú vnútorné, ale externé. Chceme mať jednoducho v spoločnosti „poriadok“.

V našej spoločnosti sa ale často homosexualita označuje za chorobu. Prečo?

Áno, v tomto sme strašne pozadu, pretože niekto nám to tu určuje a my to schvaľujeme. A pritom Svetová zdravotnícka organizácia už pred rokmi rokúcimi homosexualitu vylúčila z klasifikácie chorôb. Mňa dokonca v 90-tych rokoch učil dnes už nebohý profesor Dobrotka, starý pán, ktorý bol obrovská autorita a v klinickej sexuológii už vtedy používal výraz sexuálne variácie. Homosexualitu teda naozaj nemôžeme považovať za chorobu.

Existuje v psychológii vysvetlenie homosexuality či celkovo inej sexuálnej orientácie?

Moderné teórie hovoria o vrodenej tendencii. Psychológia sa zaoberá skôr otázkou toho, aké ťažké je vysporiadať sa s inou orientáciou, pretože toto zistenie spúšťa aj rôzne traumy či neprijatie spoločnosťou. Keď ale hovorím o moderných konceptoch sexuality sú aj 15 – 20 rokov staré.

„Všetci prežívame množstvo bojov a LGBT ľudia zvádzajú ešte jeden navyše.“

Môže nám byť teda hanbou, že až teraz u nás hovoríme o lineárnej sexualite. Ak sa na sexualitu pozrieme ako na úsečku, na jednom jej konci máme homosexualitu, na druhom heterosexualitu a bisexualita je niekde v strede. Počas svojho vývoja sa hýbeme po tejto úsečke. Klinické výskumy dokazujú, že veľa mužov malo aspoň raz v živote homosexuálny sen, aj keď nikdy nemali fyzický kontakt s mužom a 100 % heterosexualita nie je zastúpená až v takej veľkej miere, ako sa deklaruje.

Mnohí ľudia hovoria, že homosexualita je výdobytok dnešnej rýchlej doby, nie je tomu ale tak. Kde všade môžeme nájsť historické dôkazy?

Máme ich hlavne v rôznych artefaktoch, ktoré sú staré ako ľudstvo samo. Máme napríklad veľa umeleckých diel z Egypta z čias antiky. Prelomovou v tom smere bola knižka Totem a tabu od Sigmunda Freuda, kde hovorí o sexualite ako o súčasti vývoja ľudstva a jej najrôznejších variáciách. Inak orientovaní boli mnohí svetoví umelci a pravdepodobne aj Alexander Veľký. Vedecké výskumy zase hovoria o tom, že homosexualita sa vyskytuje nielen u ľudí, ale aj u šimpanzov.

Poďme sa viac zamerať na to, čo cíti jedinec, ktorý zistí, že je inak orientovaný. Čo prežíva vnútorne aj navonok ešte predtým, než príde s verejným coming outom?

Psychológia hovorí, že určitou dilemou spochybnenia vlastnej orientácie by si mal prejsť dokonca každý z nás. Aj keď vo svojej praxi nepracujem s takými mladými ľuďmi, ktorí to v sebe práve riešia, aj moji klienti spomínajú, že obdobie, keď na to prichádzali, pre nich bolo veľmi ťažké.

Mali pocit viny a pociťovali bolesť, že sklamú blízkych kvôli očakávaniam spoločnosti, bol to pre nich veľký boj a odriekanie si. Povedzme si na rovinu, narodiť sa iný nie je požehnanie. Všetci prežívame množstvo bojov a LGBT ľudia zvádzajú ešte jeden navyše. Sama som zažila rodinu, v ktorej bol jeden syn alkoholik a druhý gay a rodičia prirodzene inklinovali k tomu alkoholikovi. Použili pritom sedliacky rozum, pretože jedno je „zdravé“ a druhé je „choroba“. A alkoholik predsa len robí menšiu hanbu.

Stáva sa teda, že ľudia majú sami problém prijať svoju orientáciu?

Samozrejme, mnohí žijú v trýzni a bôli. Ak sú napríklad silne veriaci, tak im to rozbije celú existenciu. Aj v literatúre či v histórii existuje veľmi veľa príbehov, kde hrdinovia žili v tichosti potláčajúc svoje pudy. Patril k nim aj tvorca šifrovacieho prístroja Enigmy, ktorý bol nakoniec za svoju orientáciu obvinený z obscénnosti a musel si vybrať medzi odňatím slobody a chemickou kastráciou. Nechal sa chemicky vykastrovať, čo viedlo k jeho smrti. Neskôr sa mu britský premiér im memoriam v mene vlády ospravedlnil a kráľovná Alžbeta II. mu udelila kráľovskú milosť.

„Často odsudzujeme len časť a nechávame si to, čo je výhodné a spoločensky akceptované.“

S neprijatím sa stretol aj zakladateľ voľného verša americký spisovateľ Walt Whitman. Svoje ja potláčalo veľa ľudí. Je to taký absurdný oxymoron, byť iný aj to celé neprijať, preto im to ešte nesťažujme.

S akými strachmi alebo trápeniami k vám inak orientovaní ľudia chodia na terapiu?

Majú úplne rovnaké starosti ako my, riešia vzťahové problémy podobne ako heterosexuáli, úzkosti aj depresie.

Ako by mal človek pristúpiť k svojmu coming outu, teda informovaniu okolia o svojej orientácii?

Najlepšie je rozprávať sa o tom s dobrým kamarátom, najprv však musí mať zvládnutý coming out v seba. Chce to obrovskú odvahu. Vždy ide do rizika, že stratí svojho dobrého kamaráta, ktorý ten tieň neprekročí. A áno, rodiny to spracovávajú ťažko, lebo je to šokujúce, mení to celý koncept bytia, pretože rodiny očakávajú vnúčatá a radi sa hrdia.

Jedna známa robila do diplomovky prieskum o coming oute v lokalite Slovenska, kde žije. Spomínala rodinu, v ktorej otec odsúdil syna za to, že je gay, ale jeho prácou vrcholového manažéra sa chváli po dedine. Keby to aspoň bolo kompletné odsúdenie, ale často odsudzujeme len časť a nechávame si to, čo je výhodné a spoločensky akceptované.

Čo poradiť rodičom, ktorí sa musia vysporiadať s inou orientáciou svojich detí?

Na terapiu ku mne chodia aj maminy, ktoré sa s tým potrebujú vysporiadať. Jedna pani má dcéru, ktorá žije so ženou a brala to veľmi ťažko. Nakoniec to vyriešil jej syn, ktorý sa mamy spýtal: „Ide ti o to, aby tvoja dcéra bola spokojná alebo nie?“ A odpoveď bola jasná.

Ak máme deti, mali by sme ich prijať také, aké sú. Malo by nám záležať na tom, aby žili šťastný život, ale šťastný život podľa ich predstáv, nie podľa našich či predstáv iných.

LGBT ľudia majú často problémy v bežnom fungovaní. S čím sa musia stretať?

Presne, majú problém s absolútne bežným fungovaním, návštevou v nemocnici či dedičským konaním. Hľadajú právne medzery, musia zvládnuť množstvo zranení a ponížení. A, samozrejme, čím primitívnejší ľudia sú naokolo, tím sú zraňujúcejší. Často sa na nich inak pozeráme, nevieme spracovať niečo, čo je iné, čo nás „ohrozuje“. A keď máme úzkosť a strach, vieme byť veľmi agresívni, lebo najlepšia obrana je útok.

„Telesný postih je u nás prijateľnejší, lebo ten môže mať zajtra ktokoľvek z nás. Ľudia sa s ním identifikujú ľahšie ako s LGBT.“

Aké fajn by bolo pracovať na tom, aby sme sa vedeli normálne pozrieť na človeka, čo má len jednu nohu, najesť sa pri telesne postihnutom či nepozerať inak na homosexuálov. To by mala byť pre nás taká veľká výzva.

Myslíte si teda, že k všeobecnej tolerancii by mohlo pomôcť, ak by ľudia vo svojom okolí poznali homosexuálne páry a mali skúsenosť s LGBT komunitou?

Áno, napríklad časť mojich inak orientovaných kamarátov sa nezúčastňuje veľkých happeningov propagujúcich inakosť, lebo hovoria, že sa nevedia stotožniť s obnažením od pol pása nahor v kožených gatiach. Oni sami tak nikdy nežili ani nepočúvali takú hudbu a celkovo k tomu neinklinujú. Hovoria, že by bolo dobré spoznávať úplne bežných ľudí, ktorí si žijú svoje životy, nikomu neubližujú, majú svoje hodnoty, sú láskaví a užitoční pre komunitu. Hnev na oboch stranách nič nerieši.

Asi najväčší happening tohto druhu na Slovensku Dúhový Pride veľa heterosexuálov odstrašuje práve tým, že prináša extrémny príklad toho, ako LGBT komunita vyzerá. Svoju úlohu v tom zohrávajú médiá, ktoré si často vyberajú tých najextravagantnejších ľudí.

Myslím si, že v Bratislave sa nedeje nič desivé. V iných mestách to bývajú obrovské karnevaly, u nás je to skôr o hlasnom poukázaní na to, že aj takýto sme, nikomu neubližujeme a máme právo byť tu rovnako ako vy. Pochod má byť festival na podporu tolerancie, účastníci nechcú zaútočiť na parlament. Ak sa ale okolo nás prejdú dvaja muži v latexových gatiach, sme vydesení a považujeme ich za zvrátených. Mali by sme to brať s ľahkosťou.

Ako ale vštepiť heterosexuálom ten normálny pohľad na spolunažívanie dvojíc rovnakého pohlavia, aby na nich nazerali bez predsudkov?

Úplne jednoducho, nech si spomenú, ako bývali s kamoškami či kamošmi na intráku, len to má ešte jednu pridanú hodnotu, ktorú s tými ľuďmi nezdieľali. Aj LGBT ľudia jednoducho žijú a vo väčšine života, nielen ich, ale života každého, pohlavie nie také podstatné. Výraznú úlohu hrá len občas.

Ako to je s delením rolí v homosexuálnom partnerstve? Naozaj v ňom jeden zastáva rolu ženy a druhý muža alebo je to len predsudok?

Presne toto sú tie predsudky. Tí ľudia si to prirodzene delia podľa svojich potrieb a obľúbenosti činností. Nemalo by to tak byť aj v prípade heterosexuálnych párov? Sú predsa muži, ktorí sú fantastickí kuchári. To ale neznamená, že sú zženštilí.

Zo štatistiky, ktorú robila minulý rok Iniciatíva Inakosť vyplýva, že 40 % LGBT ľudí sa stretlo s diskrimináciou. Čo by sa malo v spoločnosti zmeniť, aby bolo toto číslo čo najnižšie?

Myslím si, že 40 % je ešte veľmi láskavý výsledok. K tomuto číslu prispieva legislatíva, ale aj verejná mienka. Karavána sa, bohužiaľ, vždy pohybuje rýchlosťou najpomalšej ťavy a naša konzervatívna spoločnosť kráča z veľkej diaľky. Rozdiel vidieť už u Čechov, ktorí sú protestantskí.

„Ak máme deti, mali by sme ich prijať také, aké sú. Malo by nám záležať na tom, aby žili šťastný život, ale šťastný život podľa ich predstáv, nie podľa našich či predstáv iných.“

História a tradícia konkrétnej časti krajiny, kultúry či spoločenstva hovorí aj o schopnosti akceptovať inakosť. Žijeme v spoločnosti, kde na stredných školách čítame slovenskú literárnu klasiku, ktorá dosvedčuje, akí sme mali ešte pred pár desaťročiami obrovský problém s telesne postihnutými ľuďmi. Tí v poviedkach zomierali vzadu na šope, lebo mať hendikep bola hanba.

Telesný postih je u nás dnes prijateľnejší, lebo ten môže mať zajtra ktokoľvek z nás. Ľudia sa s ním identifikujú ľahšie ako s LGBT.

Kde podľa vás treba začať? Bolo by dobré otvárať LGBT tému napríklad na školách?

Svojho času taký program dokonca bežal. Ľudí by sme mali učiť tolerancii a treba to vziať od podlahy, hlásať, že iné je inšpiratívne a nie ohrozujúce. Ja to predsa môžem a nemusím integrovať. Je potrebné hlásať toleranciu k iným vierovyznaniam, etnikám, hodnotovým systémom, orientáciám, farbám pleti, profesiám či politickým presvedčeniam. Skôr než osveta by mali fungovať poradenské centrá, akým je napríklad Q-centrum, kde sa ľudia s nejakou neistotou môžu ísť rozprávať s profesionálom.

Na prvý pohľad sa zdá, že Slovensko je otvorená spoločnosť. Prečo tu potom ešte stále funguje takáto neznášanlivosť a netolerancia?

Lebo nie sme takí otvorení a liberálni, ako si myslíme. Prichádzame z historických konotácií, kde sme si to veľmi nenatrénovali. Neboli sme moreplavci, nespoznávali sme tak skoro ako iní ľudia na iných kontinentoch, nemali sme veľmi rozvinutý obchod. Boli sme ukotvení v socializme a predtým niekde uprostred Rakúsko-Uhorska.

Základná psychologická teória hovorí, že predsudky vznikajú na základe bývalých zlých skúseností či strachu z nepoznaného. A strach má vždy veľké oči a rýchlo sa šíri.

„Základná psychologická teória hovorí, že predsudky vznikajú na základe bývalých zlých skúseností či strachu z nepoznaného. A strach má vždy veľké oči a rýchlo sa šíri.“

Čo by podľa vás pomohlo LGBT ľuďom u nás k lepšiemu životu?

Myslím si, že ich úplné zrovnoprávnenie, lebo rovnoprávni nie sú. V mnohých témach máme občanov 1. a 2. kategórie, rovných a rovnejších. Ešte stále to, žiaľ, pretrváva. Je dôležité, aby mali prístup ku všetkému ako každý iný človek.

A z psychologického hľadiska?

Prijatie. Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba. Tam niekde to končí. Hlboká ľudská akceptácia by mala spočívať v tom, že mi to je jedno, pretože s tým človekom nechcem mať intímny rámec. Ani pseudoprijatie mi nepríde príliš etické. Ak mám vo svojom okolí homosexuála, nájdem spoločné témy či záujmy a tie rozvíjam.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o inakosti a potrebe tolerancie. Práve o tejto téme sa v uliciach nášho hlavného mesta v týchto dňoch hovorí o čosi viac ako inokedy. 

Barbora Kuchárová

Je klinická psychologička a výkonná riaditeľka občianskeho združenia Prima, ktoré sa zaoberá prácou s drogovo závislými ľuďmi a prostitúciou v teréne. Vytvorila sériu videí, ktoré hovoria o rodovej nerovnosti, pracovnej morálke aj prokrastinácii.

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Víkendové čítanie: Pozerajme sa aj na inakosť rovnakými očami

Hlásime sa k myšlienkam otvorenej spoločnosti, ale zabúdame na to, že slová nie sú činy. Koľkokrát sme sa zastali niektorej menšiny, snažili sa ju pochopiť a vypočuli si, čo potrebuje?

Svet je farebný. Je v ňom množstvo vecí, javov a odlišností, z ktorých si veľa umelcov, vedcov a otvorených ľudí berie inšpiráciu, no mnohí z nás inakosť často nedokážu prijať.

Byť iný nie je ľahké. Mať fyzický či mentálny hendikep, inú farbu pokožky, vyznávať inú vieru či kráčať ruka v ruke s človekom rovnakého pohlavia. Zamysleli sme sa niekedy nad tým? Možno nie. Prvé, čo nám často prebehne mysľou pri pohľade na niekoho „iného“, je to, aké je to odpudzujúce či neprípustné.

K úplnej tolerancii všetkého, čo sa vymyká „normálu“ stanovenému väčšinovou spoločnosťou, máme ešte ďaleko. Nie sme dostatočne vyspelí a pripravení prijať inakosť a považovať ju za našu súčasť, za súčasť spoločnosti, v ktorej spolu žijeme. Máme pred sebou dlhú cestu, a to nielen v otázkach homosexuality.

Toto víkendové vydanie Sódy sme sa rozhodli venovať inakosti a potrebe tolerancie, o ktorej sa v uliciach nášho hlavného mesta v týchto dňoch hovorí o čosi viac ako inokedyAby sa nám u nás dobre žilo, mali by sme sa všetci snažiť nielen o akceptáciu, ale aj o pochopenie všetkých skupín našej spoločnosti.

V tomto vydaní nájdete:

Psychologička Barbora Kuchárová: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba. Naša spoločnosť nie je vychovaná tak, aby na akúkoľvek inakosť nazerala rovnakými očami. Prečo je to tak a čo by sme s tým mohli urobiť? Na tieto a mnohé ďalšie otázky sme hľadali odpovede spolu s uznávanou psychologičkou.

Alex Vlčko: Čím je spoločnosť otvorenejšia, tým menej je izolácie. Marketingový manažér Alex žije na Slovensku so svojím brazílskym priateľom, v jeho rodnej krajine sú manželmi. Prečítajte si príbeh Alexa, ktorý hovorí o tom, s čím všetkým sa stretáva v bežnom živote a čo by inak orientovaným ľuďom u nás naozaj pomohlo.

„Mami, tati, som gay.“ Prečítajte si, ako sa rodičia vysporiadali s inou orientáciou svojich detí. Zdanlivo jednoduchej vete predchádzajú hodiny vnútornej dilemy, sebapoznania a presviedčania, že všetko bude fajn. A po jej vyslovení zase prichádza množstvo otázok rodičov. Každý z nich to zvláda inak, ôsmi nám porozprávali, ako sa s tým vyrovnali oni.

5 známych tvárí, ktorí bojujú za práva ľudí s inou orientáciou. Mienku v spoločnosti výrazným spôsobom ovplyvňujú nielen médiá, ale aj známe tváre, s ktorých názormi sa dokážu mnohí stotožniť. Vybrali sme pre vás päticu ľudí, ktorá sa snaží o zrovnoprávnenie LGBT ľudí.


Vydavateľka komiksov o Nežnej revolúcii: Nemôžeme si dovoliť mlčať o minulosti

Aby priblížila udalosti Novembra 89 mladým ľuďom, pustila sa do vydania komiksovej série Nežný komiks.

Jana H. Hoffstädter založila malé vydavateľstvo, v ktorom vydáva knihy pre deti a mladých ľudí. Spracúva aj témy, o ktorých sa často nedokážu rozprávať ani dospelí. Porozprávali sme sa s ňou, prečo sa rozhodla vydať sériu komiksov Nežný komiks, ktorých vydanie podporila aj spoločnosť O2.

Sympatická vydavateľka nám prezradila, ako tento projekt vznikal aj ako si ona spomína na novembrové udalosti.

Podporte Nežný komiks prostredníctvom crowdfundingovej kampane.

V rámci tvojho vydavateľstva vznikajú aj knižky o zložitých témach ako smrť, cesta na svet, tolerancia k inakosti a teraz aj Nežná revolúcia. Prečo si sa pustila práve do týchto tém?

Nie je to môj špecifický zámer, témy ku mne jednoducho prichádzajú samy. Sú to pre mňa úplne prirodzené veci, o ktorých sa chcem baviť pravdivo, ale zároveň citlivým jazykom. Hnevá ma, keď to ľudia nerobia. Knižka je jednou z možností, ako otvoriť diskusiu aj o zložitejších témach.

Od malička som sa točila okolo knižiek, a tak pre mňa bolo prirodzené, že som ich postupne začala prekladať, písať a neskôr aj vydávať.

Ako prvú som preložila knižku Tri životy Maxi, ktorá je mojou srdcovkou z detstva. Venuje sa téme identity, a keď som bola dieťa, veľmi ma zasiahla. Moja autorská knižka Cesta na svet zase vznikla, keď sa ma začal môj syn vypytovať, ako sa narodil. Hľadali sme niečo, čím by sme si pri odpovedaní na jeho otázky pomohli, no na trhu nebola žiadna kniha, ktorá by sa nám páčila.

Ďalšia knižka Môžu superhrdinovia nosiť okuliare? vznikla z mojej vlastnej zvedavosti. Chcela som vedieť viac o tom, ako s deťmi hovoriť o inakosti a o rozmanitosti. Kamarátka ma poslala za odborníčkou, ktorá sa tejto téme vedecky venuje. Po dlhom rozhovore so Soňou Lutherovou sme sa dohodli, že ona napíše knihu a ja ju vydám.

„Knižka je jednou z možností, ako otvoriť diskusiu aj o zložitejších témach.“

Motivácie na robenie kníh sú teda rôzne, ale v popredí vždy stojí túžba vydať pekné knižky, ktoré by mali ľudí baviť.

Ako vznikol nápad vydať sériu kníh o Nežnej revolúcii?

Zaujíma ma spoločenská situácia. Mám dieťa a chcem, aby žilo v dobrej spoločnosti. Ak k tomu viem prispieť tým, že budem vydávať knihy, tak idem do toho.

Donedávna som učila nemčinu a mávala som v skupinách aj mladých ľudí. Keď som sa s nimi rozprávala o roku 1989, vyšlo najavo, že sú medzi nimi aj takí, ktorí o Novembri 89 vedia len veľmi málo alebo nič. Súčasnosť nie je až taká krásna, aby sme si mohli dovoliť mlčať o minulosti.

Určitá symbolika sa pre mňa ukrýva v tom, že na najväčšom proteste po smrti novinára Jána Kuciaka mal môj syn 9 rokov a ja 37. V čase Nežnej revolúcie som mala 9 rokov ja a 37 moja mama, a tiež ma zobrala na námestie.

Vzadu na predsádke prvého komiksu o Novembri 89 je text Aby sa nezabudlo. Zdá sa mi, že je to naozaj veľmi dôležité. Možno to znie ako klišé, ako nuda, ale pre spoločnosť je dôležité, aby spomienka zostala, pretože história sa vždy nejakým spôsobom opakuje.

Prečo by si sa nechcela vrátiť do obdobia pred Nežnou revolúciou?

Viem, že pred 30 rokmi nemali moji rodičia príležitosť slobodne cestovať, nemohli hovoriť nahlas, čo si myslia, nemali dostatok pravdivých informácií, boli neustále v strehu. Mňa sa to ako dieťa na prvý pohľad nedotklo, žila som v obyčajnej rodine, rodičia nás chránili, ale chtiac-nechtiac sme v tom vyrástli.

„Je toho veľa, prečo by som nechcela na Slovensko spred 30 rokov vrátiť ani ako dieťa a už vôbec nie ako dospelá.“

Moji rodičia boli režimom ovplyvnení napriek tomu, že mu nikdy nepodľahli. A to sa odrážalo aj na ich výchove. Viem to však povedať až spätne. Vidím, že generácia tzv. Husákových detí (deti narodené v rokoch 1970 až 1985, pozn. red.) si toho so sebou nesie dosť. Ja teda určite. Je toho veľa, prečo by som sa nechcela na Slovensko spred 30 rokov vrátiť ani ako dieťa a už vôbec nie ako dospelá.

Ako si pamätáš Nežnú revolúciu?

Nežnú revolúciu si pamätám celkom živo, chodili sme na námestia i na vášnivé stretnutia mojich rodičov s kamarátmi. Ešte lepšie si však pamätám na čas po revolúcii, keď som v druhej polovici 90. rokov začala chodiť do školy do Rakúska. Rakúšania práve vstúpili do Európskej únie a nám sa o nej ešte ani nesnívalo. Na hraniciach boli stále tvrdé kontroly, nebolo to nič príjemné. Do autobusu napríklad púšťali policajného psa, brávali nám tašky a hrabali sa v nich.

Pamätám si scénu, ako mladý colník držal v gumených rukaviciach moju lyžičku na jogurt. Pozorne si ju prezeral a ja som pritom len chcela ísť do školy. Pýtala som sa samej seba, prečo musím zažívať takúto tieseň napriek tomu, že už žijem v slobodnom svete. Ten pocit vo mne zostal a je jedným z dôvodov, prečo vydávam knihy o tomto období.

Pre koho sú knihy zo série Nežný komiks určené?

Prvou skupinou, ktorú chceme osloviť, sú mladí ľudia. Neviem sa do nich úplne vžiť a predstaviť si, aké to je, keď môžeš všetko. Neviem, či si prostredníctvom týchto kníh dokážu navodiť pocit neslobody a predstaviť si, že sú niekde zavretí, nemôžu vycestovať a ich blízki miznú za hranice, ale túžim po tom, aby sa o tom rozprávali.

Keď si mladí ľudia prečítajú naše knižky, nedozvedia sa o Nežnej revolúcii všetko. Verím však, že sa vnoria do témy, aby sa o nej potom mohli rozprávať s dospelými. Už máme otestované, že to naozaj funguje.

Druhou skupinou sú ich rodičia a starí rodičia, ktorí udalosti prežili na vlastnej koži. Príbehy by mohli baviť aj dospelých, môžu si zaspomínať a sami prísť s témou na rozhovor.

Prečo majú knihy komiksovú formu? 

Od začiatku som chcela vydávať aj komiksy. Hoci na Slovensku komiks nemá silnú tradíciu, postupne sa rozbieha aj u nás. Je to pekná forma, ako sprostredkovať rôzne témy a príbehy, obzvlášť mladým ľuďom.

Komiks je médium výborné na vyrozprávanie historických udalostí alebo životov osobností. Obrázok dokonale sprostredkuje atmosféru, samotného textu je menej, vďaka čomu čitateľ dokáže rýchlo nasať informácie.

Ako séria vznikala?

O projekte som sa najskôr začala rozprávať s kamarátmi. Rozmýšľala som, koho osloviť a ako to celé urobiť. Na začiatku sme plánovali urobiť jednu hrubú komiksovú knihu, no potom sme prišli na to, že by bola škoda, keby sme neporozprávali viac príbehov.

„Neviem, či si mladí ľudia prostredníctvom týchto kníh dokážu navodiť pocit neslobody a predstaviť si že nemôžu vycestovať a ich blízki miznú za hranice, ale túžim po tom, aby sa o tom rozprávali.“

Štyri komiksové knižky, to je osem autorov, kopa ďalších spolupracovníkov a obrovské množstvo práce. Takýto projekt má veľký rozpočet a bez našich partnerov, ktorí nás podporili, by sme komiksy nedokázali vydať.

Spoločnosť O2 vložila dôveru do projektu ako prvá. Dlhodobo podporuje hodnoty slobody a demokracie a o Novembri 89 šíri povedomie už niekoľko rokov. Evidovala som ich aktivity a naše spojenie mi prišlo úplne prirodzené.

Postupne sme začali oslovovať píšucich autorov, najväčšia otázka však bola, kto bude jednotlivé príbehy kresliť. Výborných ilustrátorov je na Slovensku veľa, no nie každý dokáže nakresliť komiks.

Je to naozaj veľmi veľa práce. Každý náš komiks má 32 strán, na každej strane je niekoľko políčok a každé políčko predstavuje samostatnú ilustráciu. Ilustrátor, resp. kreslič tiež musí vedieť rozmýšľať vo filmovom formáte. V komikse totiž výborne fungujú časové skratky, posuny do minulosti. Tento formát preto často robia animátori alebo ľudia, ktorí sa mu vyslovene venujú.

Postupne sme našli štyroch slovenských komiksových ilustrátorov a spárovali sme ich s autormi textu. Jednotlivé autorské dvojice nám následne poslali návrhy príbehov a dramaturg Ján Púček s nimi ďalej pracoval, aby celá séria dobre fungovala. Autori potom rozpracovali návrhy do podrobných scenárov, ktoré vyzerajú takmer ako filmové, a začali tvoriť.

Vonku je zatiaľ prvý komiks Čierna oslava, ďalšie dva komiksy vyjdú koncom októbra. Knižky sú naozaj veľmi pekne spracované. Podľa čoho ste zvolili formát a celkový dizajn?

Formát vychádza z klasického amerického a francúzskeho albumového komiksu. Pôvodne sme chceli urobiť zošitovú sériu. Keďže však máme výpravnú produkciu a chceme predstaviť aj našich autorov, rozhodli sme sa, že si projekt zaslúži patričnú formu – tvrdé dosky, kvalitný papier. Prvá kniha zo série Nežný komiks Čierna oslava však napokon bude mať aj zošitovú verziu, pretože je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Denníka N.

O čom presne je Čierna oslava?

V Čiernej oslave je najviac faktov o Nežnej revolúcii. Príbeh je veľmi civilný a inšpirovaný reálnymi udalosťami. Odohráva sa na pozadí málo známej bratislavskej demonštrácie zo 16. novembra 1989. Atmosféra toho obdobia je vykreslená na motívy hľadania vlastnej identity, rebélie voči rodičom a príslušnosti k subkultúre. A je tam aj láska.

Autorom príbehu je Michal Hvorecký, ktorý si Nežnú revolúciu dobre pamätá, mal vtedy 13 rokov. Sám sa v tom čase často pohyboval neďaleko vtedajšieho Mierového námestia (dnešné Hodžovo námestie), kde sa spomínaný pochod začal, a bol fanúšikom skupiny Depeche Mode, ktorú si obľúbili aj postavy komiksu.

Na aké knihy sa ešte môžeme tešiť v rámci tejto série?

Príbeh ďalšej knihy sa bude odohrávať v Martine, na sídlisku v jednej bežnej rodine, a tak trochu aj v martinskom divadle. Tretí komiks sa svojím príbehom vracia späť do Bratislavy, keď sa 22. novembra 1989 konala prvá masová demonštrácia. Obsahuje surreálne prvky a dotýka sa témy samizdatu.

Posledná kniha v rámci série bude tak trochu horor, ktorý sa odohráva na dedine. Je o emigrácii – o deťoch, ktoré počas komunizmu zo dňa na deň zmizli a ich spolužiaci sa nedozvedeli, kam sa podeli.

„Vydávanie kníh je alchýmia. Neviem odhadnúť, dokedy to vydržím ťahať, ale verím, že to postavím tak, aby to bolo čo najdlhšie. Pozitívne je, že už teraz tu po nás zostane pár krásnych kníh.“

Všetky príbehy spája časové obdobie okolo Nežnej revolúcie. Keďže na seba priamo nenadväzujú, budú sa dať čítať v ľubovoľnom poradí. Na konci každého príbehu sa rovnako ako v prípade Čiernej oslavy bude nachádzať jednostranové zhrnutie s informáciami o reálnych udalostiach, ktoré sa v danej knihe spomínajú.

Aká je práca vydavateľa kníh na Slovensku?

Pre mňa veľmi inšpirujúca. Baví ma pracovať s ilustrátormi, autormi, prekladateľmi, editormi či dizajnérmi. Sú to všetko ľudia zo sveta, ktorý sa mi páči. Prácu s textom milujem, kresliť ani dizajnovať však neviem, tak sa tým aspoň obklopujem.

Zároveň musím dodať, že prevádzkovať vydavateľstvo je finančne veľmi náročné. Ešte som nezarobila žiadne peniaze. Všetky hneď použijem na produkciu ďalších kníh a mám aj pôžičku. Milujem tvoriť knihy, ale tá neistota, ako čo dopadne, nie je vždy ľahká. Vydávanie kníh je alchýmia. Neviem odhadnúť, dokedy to vydržím ťahať, ale verím, že to postavím tak, aby to bolo čo najdlhšie. Pozitívne je, že už teraz tu po nás zostane pár krásnych kníh.

Ako môžeme podporiť tento vydavateľský počin?

V crowdfundingovej kampani môžu záujemcovia pomôcť komiksom tak, že si ich objednajú po jednom alebo aj všetky naraz v limitovanej edícii.

Hoci sú knihy na slovenské pomery dosť drahé, ich cena je na hrane toho, aby to ekonomicky dávalo zmysel. Slovenský trh je malý, svet komiksov málo známy, preto ďakujem našim partnerom za dôveru, ktorú vložili do tohto projektu.

Jana H. Hoffstädter

Vo svojom malom vydavateľstve E.J. Publishing spolupracuje so slovenskými autormi, s ilustrátormi a s grafickými dizajnérmi a jej ambíciou je vydávať knihy, ktoré sú krásne navonok aj zvnútra. V súčasnosti pracuje na sérii komiksových knižiek Nežný komiks, ktoré opisujú udalosti Novembra 89. Partnerom série je aj spoločnosť O2 Slovensko. V predaji je v súčasnosti prvá knižka Čierna oslava, k výročiu Nežnej revolúcie vyjdú aj zvyšné tri tituly.


Zachyťte krásne farby prírody. Vybrali sme najlepšie zariadenia jesene

Čítaj viac

Vyhrajte Playstation 4 alebo robotický vysavač s kartou O2 Voľnosť

Čítaj viac

Ušetrite pri nákupe nového Samsungu. Opäť máte šancu vymeniť starý za nový

Čítaj viac