Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Vzdelanie a pozitívne príklady: Aj vďaka tomu sa môžu deti lepšie zaradiť do spoločnosti

Jolana a Štefan Nátherovci ukazujú, že poctivá práca s vylúčenými komunitami prináša výsledky. Najskôr je však potrebné prijať samého seba.

Nájsť svoje miesto v živote nie je vždy úplne jednoduché. Situácia môže byť ešte náročnejšia, ak človek pochádza z vylúčených komunít, voči ktorým majú mnohí ľudia predsudky. Svoje o tom vedia aj Jolana a Štefan Nátherovci z občianskeho združenia Nádej deťom, ktorí dlhé roky pracujú s rómskymi deťmi a mladými ľuďmi a pripravujú ich na život. Za svoju prácu získali aj ocenenie Biela vrana.  

Kľúčom k naplnenému životu je prijatie vlastnej identity

Jednou z kľúčových úloh združenia je pomôcť deťom vyrovnať sa so svojím pôvodom.

„Deťom a mladým ľuďom často hovoríme, že hoci nemohli rozhodnúť o tom, kam sa narodia, môžu rozhodnúť o tom, kým sa stanú. Často im hovoríme, že je dôležité, aby mysleli na to, ako môžu prežiť svoj život plnohodnotne. Aby sa nebáli nových vecí a nového prostredia. V prvom rade však potrebujú prijať svoju rómsku identitu a byť na ňu hrdí,“ vysvetľuje Jolana Nátherová.

Jolana je Rómka a túto otázku začala riešiť, až keď mala takmer 30 rokov. „Nevedela som, čo sa vo mne odohráva, až kým to raz neodhalila jedna psychologička. Povedala mi, že sa najprv musím vyrovnať sama so sebou,“ približuje.

„Neraz som sa hanbila za svoju rodinu až tak, že som svojich známych na ulici radšej tajne obišla. Vedela som, že by na mňa začali hlasno rómsky kričať, bozkávali by ma a objímali a všetci by sa potom na nás pozerali,“ spomína spoluzakladateľka občianskeho združenia Nádej deťom.

Jolana neskôr pochopila, že nikto nemôže ovplyvniť, do akej komunity alebo rodiny sa narodí.

„V prijatí mojej identity mi pomohla najmä viera. Boh ma stvoril ako Rómku a mal so mnou plán, ktorý dnes plním. Mala som možnosť cestovať a spoznať iné národy a kultúry. Zrazu som si uvedomila, že podobný temperament majú Taliani aj Španieli a že je úplne v poriadku byť Rómka. Pochopila som, že to, kto som, nie je podmienené tým, čo si o mne myslia ľudia na základe môjho výzoru alebo ich predsudkov,“ vysvetľuje.

Aby mladí Rómovia prijali svoju identitu, snažia sa im v rámci združenia ponúknuť veľa skutočných príbehov s dobrým koncom. „Neraz k nám do klubu voláme ľudí z projektu Živé knihy, ktorí deťom a mladým ľuďom rozprávajú svoje príbehy o odmietnutí a prekonávaní prekážok. Keď ich počúvajú, zisťujú, že majú podobné skúsenosti. Stávajú sa pre nich inšpiráciou a vzorom. Zrazu si uvedomia, že v tom nie sú sami a práve to im pomáha prijať samých seba,“ približuje Jolana Nátherová.

Prijatie vlastnej identity môže byť podľa Nátherovcov problémové najmä vtedy, ak sa ľudia z vylúčených komunít odhodlajú a rozhodnú žiť s majoritou. „Ak im nezostane nič z toho rómskeho a nasilu sa budú snažiť potlačiť v sebe, kto sú, nebude to pre nich dobré,“ zdôrazňuje.

Plnohodnotné vzdelanie je cesta za lepším životom, podporu musia mať deti aj doma

Nátherovci si uvedomujú, že veľa detí vyrastá v prostredí, ktoré im neposkytuje takmer žiadne možnosti na rozvoj osobnosti. Prostredie, ako aj vplyvy, ktorým sú vo svojich rodinách vystavené, podmieňujú ich citové otupovanie. Deti nemajú takmer žiadne očakávania a pozitívne predstavy o svojej budúcnosti, vzdelanie a príprava na školskú dochádzku tu nehrá takmer žiadnu úlohu.

Nátherovci v rámci svojho združenia pomáhajú deťom práve s prípravou do školy. Ukázalo sa, že deti, ktoré prešli ich desaťmesačným predškolským programom, majú jednoduchší nástup do školy a sú v nej úspešnejšie.

„Realita v komunite je úplne iná než v škole. Deti často nemajú vlastnú izbu, stôl na učenie či poličku, kam by si mohli uložiť knihy. Nevedia, čo ich v škole čaká. Naše deti sa neraz boja chodiť po schodoch, lebo ich doma nemajú. Vtedy stačí dieťa zobrať za ruku a dať mu pocit bezpečia, že sa bude mať dobre a nemá sa čoho báť,“ hovorí Štefan Náthera.

Čítajte aj: Teší nás, keď rodičia chcú pre svoje deti lepší život, hovoria manželia Nátherovci

Deti sa so sociálnymi pracovníkmi učia individuálne aj v skupine a časť aktivít prebieha u nich doma vrátane rozvoja zručností rodičov.

V združení nemalú pozornosť venujú práve tomu, aby si dôležitosť vzdelania uvedomovali aj ich rodičia a aby deti podporovali v učení, hoci u nich nemusela byť škola prioritou. Vysvetľujú im, aké je dôležité podporiť dieťa vo vzdelávaní a dodať mu odvahu v socializácii. Dať mu nádej, že vzdelávanie má zmysel a pomôže mu v lepšej budúcnosti.

Starším deťom pomáhajú aj v kariérnom poradenstve. „S deťmi sa veľa rozprávame o ich snoch a budúcnosti. Pomáhame im pri výbere školy a s ich rodičmi hovoríme  o tom, v čom je ich dieťa šikovné a že strednú alebo vysokú školu aj napriek mnohým pochybnostiam zvládne,“ hovorí Jolana Nátherová.

V združení im tak vyrástli generácie šikovných stredoškolákov aj vysokoškolákov, niektorí sa dostali aj do škôl v zahraničí. „Niekomu by sa mohlo zdať, že je to maličkosť, ale každá malá zmena v rómskych životoch znamená veľkú vec,“ dodáva.

Ľuďom treba dať príležitosť, aby boli pre iných prínosom

Podľa Nátherovcov mnohí Rómovia, ktorí žijú na okraji spoločnosti, svoj často neľahký život vnímajú ako osud. Ľuďom však často chýba iba šanca, aby dokázali, že sú schopní a prínosní pre spoločnosť.

„Medzi klientkami sme mali aj ženy, ktoré chodili vyberať kontajnery. My sme im však dali možnosť pomáhať alebo pracovať v našom združení, vďaka čomu získali novú životnú perspektívu,“ hovorí Štefan Náthera.

Manželský pár vyzdvihuje, že sa stále stretávajú s ľuďmi, ktorí nemajú predsudky a vedia ponúknuť pomocnú ruku, čo je vždy skvelý príklad aj pre ostatných.

„Medzi našimi Rómami je nesmierne veľa šikovných ľudí a majstrov. Ľudia z majority im v Banskej Bystrici a okolí ponúkajú prácu a sú s nimi spokojní. Máme dokonca skúsenosť, keď bohatý zamestnávateľ ponúkol peniaze nášmu klientovi, aby si urobil vodičský preukaz, a neskôr mu požičal peniaze na auto,“ približuje Jolana Nátherová.

V rámci svojich aktivít sa zameriavajú aj na to, aby sa Rómovia nebáli nových vecí a nového prostredia. „Pre niektorých je náročné aj to, že sa vymania zo svojej komunity a zrazu sú vo svete Nerómov. Je však dôležité, aby ako Rómovia poznali svoju históriu a hodnotu vzájomnej pomoci, nech budú kdekoľvek vo svete,“ dopĺňa.

Na riešenie rómskych otázok treba vôľu, máme nástroje aj fungujúce príklady

Nátherovci sa práci s rómskou komunitou venujú dlhé roky a vidia reálne výsledky. Ako problém vnímajú najmä to, že u nás sa vzdelávanie detí z vylúčených komunít a generačná chudoba neriešia systematicky. Existujú pritom rôzne nástroje na zlepšenie postavenia Rómov, ktoré súvisia s ich zamestnávaním, bývaním, zdravím aj vzdelávaním.

„Sú to štyri kľúčové témy, na ktorých sme aj my aktívne spolupracovali s bývalou splnomocnenkyňou pre rómske komunity. Sú rozpracované tak dobre, že s nimi môže pracovať každá samospráva,“ približuje Jolana Nátherová.

„Hoci na to boli vyhradené financie, nikto ich nečerpal, pretože neexistuje kľúč, ako samosprávy motivovať, aby vo svojich komunitách prinášali riešenia. V tejto oblasti skôr vládne nezáujem, nie je to priorita,“ dodáva.

Občianske združenie Nádej deťom od roku 2015 stálo spolu s ďalšími odborníkmi na rómsku problematiku pri zrode podkladov pre strategické dokumenty. Jedným z nich je aj balík Take Away, v rámci ktorého sa obce môžu inšpirovať pri rozvoji vylúčených komunít. Napríklad ako vysporiadať pozemky v komunitách, ako stavať kanalizácie, ako riešiť výstavbu domov a bytov, ale aj ako môžu starostovia vytvárať pracovné miesta a podporovať vzdelávanie.

„Našťastie máme na Slovensku veľa pekných príkladov, ako sa dá pracovať s rómskou komunitou. Jedným z nich je aj iniciatíva bývalého starostu Spišského Hrhova Vladimíra Ledeckého, ktorý dal šancu Rómom a zamestnal ich,“ vyzdvihujú Nátherovci.

Jolana a Štefan Nátherovci

S rómskou komunitou začali pracovať v roku 1994 a o štyri roky založili občianske združenie Nádej deťom. Organizácia vznikla ako reakcia na problémy v spoločnosti, keď po Nežnej revolúcii bolo veľa rodín deložovaných do náhradných bytov a po strate zamestnania prestali alebo si nemohli dovoliť platiť nájomné, čo ovplyvnilo aj ich vzťahy a životy ich detí. Aj preto sa manželia rozhodli pomáhať pri ich integrácii do spoločnosti. Za svoju dlhoročnú prácu získali ocenenie Biela vrana, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2. 

 

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Často mlčíme, aj keď nám niečo prekáža. Lektorka sebaobrany radí, ako v sebe nájsť odvahu povedať nie a vedieť sa na ňu spoľahnúť v náročných situáciách

Ľudia, ktorí obťažujú, počítajú s tým, že budeme ticho. Pritom niekedy stačí nahlas pomenovať, čo sa deje, a vyjadriť tak svoje hranice.

Násilie nie je len fyzický či sexuálny útok. Aj zdanlivo nevinné pokrikovanie na ulici, tlačenie sa v MHD či nevyžiadané dotyky od kolegov môžu prekračovať naše hranice. Lektorka sebaobrany Bianka Urbanovská učí, ako sa v takýchto momentoch ozvať a ako sa na ne pripraviť. „Väčšina situácií však k fyzickému útoku nikdy nedospeje,“ hovorí v rozhovore pre magazín Sóda. Dôležité je preto využiť svoj hlas, vedieť včas povedať nie a zabrániť tomu, aby sa situácia vyhrotila. 

Čo privádza chlapcov do tzv. manosféry? Psychologička Kristína Blažeková vysvetľuje, prečo ich priťahuje, a približuje, ako sa s deťmi rešpektujúco rozprávať o toxickom obsahu na internete.

V rozhovore s lektorkou sebaobrany Biankou Urbanovskou sa dozviete:

  • prečo vo vypätých situáciách potláčame intuíciu,
  • ako reagovať, keď sa na nás niekto lepí v MHD alebo nás obťažuje na pracovisku,
  • akých päť zásad sebaobrany nám môže pomôcť,
  • kedy je namieste zvýšiť hlas a ako požiadať o pomoc,
  • ktoré miesta na tele zasiahnuť, aby sme útočníka zneškodnili,
  • ako deti naučiť kričať a upozorniť okolie, keď sa ich niekto pokúša uniesť.

Keď sa povie sebaobrana, väčšina z nás si predstaví útočníka v tmavej uličke a učenie sa fyzických chmatov. Vy však tento stereotyp búrate a pracujete aj s nastavovaním hraníc a zmierňovaním konfliktov. Ako spoznať, že sa situácia začína zhoršovať, skôr než je to zjavné?

Na úvod je dôležité povedať, že násilie a obťažovanie najčastejšie prichádzajú od ľudí, ktorých poznáme. Pred fyzickým, ale aj slovným útokom sa takmer vždy odohráva sled udalostí, ktoré vieme spozorovať. Útočníci si najprv testujú hranice: zisťujú, koľko im kto dovolí.

Čo už naznačuje, že hranica bola prekročená?

Varovným signálom je, keď niekomu poviem: „Nechcem sa rozprávať, nechcem s vami ísť,“ a on napriek tomu pokračuje. Vtedy už prekračuje moju hranicu a nerešpektuje ma. Divné je aj to, keď sa ma niekto pýta na cestu a nestačí mu, že mu ju ukážem, ale chce, aby som išla s ním.

Veľa prezradí aj reakcia na moje prvé „nie“. Zosmiešni ma daná osoba, neberie ma vážne alebo začne na mňa tlačiť?

A potom je tu intuícia a telo, ktoré dokážu veľa vecí odčítať skôr ako naša hlava.

Ako sa intuícia prejavuje v situáciách, keď nám niečo hrozí?

Dá sa to vysvetliť na jednoduchom príklade: idem po ulici a niekto mi je nepríjemný, mám z neho zlý pocit, ktorý však neviem vysvetliť.

Alebo žijem s partnerom, ktorý ma ponižuje. Hlavou si to ešte nepriznávam, no telo už reaguje: mám úzkosti, zle spím a búši mi srdce.

Často si však povieme, že len preháňame. Prečo?

Snažíme sa tak situáciu racionalizovať. To znamená, že hoci nám je niečo nepríjemné, zdá sa nám, že preháňame, a postupne posúvame hranice. Alebo si to začneme vyhovárať: „On to tak nemyslel, nebolo to až také zlé.“

Priznať si, že nám niečo hrozí, je nepríjemné a vyvoláva to strach. Niekedy preto mlčíme, aj keď nám niečo prekáža.

Napríklad, kolega mi pri každom rozhovore kladie ruku na rameno a ja sa usmievam, hoci mi to nie je príjemné.

Čo s takouto situáciou?

Treba ju pomenovať. Kolega to možno vôbec nemyslí zle a ani netuší, že mi to prekáža. Práve na to slúžia hranice. Sú to informácie o tom, čo som ochotná tolerovať a čo už nie.

Ak poviem: „Prosím ťa, nechytaj ma za rameno, je mi to nepríjemné,“ dávam mu šancu rešpektovať moje požiadavky. Podľa toho, ako zareaguje, viem, na čom som. Ospravedlní sa alebo ma zosmiešni a pokračuje?

Na kurzoch sa snažíme, aby si ženy z takýchto situácií neodnášali pocit bezmocnosti. Trénujeme, ako povedať niekomu do očí „nie“ a zistiť, že sa nič nestane.

Sebaobrana sa teda začína prevenciou?

Áno, je dôležité vnímať, čo sa v konkrétnej situácii deje, a poznať samu seba – čo vo mne spúšťa hnev či strach, čo so mnou robí určité správanie a kde mám hranice.

Viem, kde sú moje hranice? Čo mi je nepríjemné? Čo ma irituje a čo je pre mňa nebezpečné? Osobné hranice nie sú rovnaké pre každého ani v každej situácii.

Nepresúva sa tým celá zodpovednosť na ženu?

Často sa na kurzoch stretávame s otázkou, či tým, že učíme ženy sebaobrane, neprenášame zodpovednosť na ne.

Akoby bolo na žene, aby sa ubránila, a ak to nedokáže, je to jej chyba. Lenže za útok je vždy zodpovedný ten, kto sa rozhodol útočiť.

Prevencia nám len poskytuje viac spôsobov, ako sa v takej situácii správať. Je dobré vedieť, aké mám možnosti a čo vlastne potrebujem v konkrétnych situáciách.

Na tom stojí aj prístup Empowerment Self-Defense, ktorému sa venujem.

O čo v ňom ide?

Tento typ sebaobrany vytvorili ženy s desiatkami rokov praxe v bojových umeniach, sociálnej práci, sociológii a v práci s obeťami násilia a s deťmi. Uvedomili si, že sebaobrana, najmä pre ženy, nemôže stáť len na tom, či sa vieme pobiť.

Empowerment znamená, že urobím rozhodnutie, vyberám si, ako sa budem brániť a čo mám na to k dispozícii.

Celý život nás učili, že keď nám niečo hrozí, máme to buď ignorovať alebo udrieť. No čo ak ignorovanie nezaberie? A čo ak si na úder netrúfnem, pretože útočník je dvakrát väčší ako ja a mám strach, že neviem pokračova

Preto pracujeme s piatimi zásadami, z ktorých si vyberáme podľa situácie: Mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj.

Poďme teda od začiatku – mysli. Čo si môžem všímať, ak sa necítim komfortne alebo mám strach?

Už sme hovorili o intuícii a hraniciach. Dôležité je však aj všímať si, čo sa okolo nás deje. Keď sme pozorné a vnímame svoje okolie, môžeme si skôr všimnúť, že niečo nie je v poriadku, a včas zareagovať. Aj takto môžeme niektorým nebezpečným situáciám predísť.

Pozrite sa, čo vidíte, a v duchu si zrekapitulujte: sú v blízkosti ľudia, únikové východy, cesta, pomoc, osvetlenie a predmety, ktoré môžem využiť na sebaobranu?

Ďalej je dôležité zhodnotenie možností, ktoré v konkrétnej situácii mám. Napríklad, v autobuse na mňa niekto neustále civie. Môžem odvrátiť zrak a ignorovať danú osobu, prisadnúť si k niekomu inému alebo vystúpiť o zastávku skôr.

Môžem sa pokojne spýtať: „Vidím, že sa na mňa pozeráte. Potrebujete niečo?“ Alebo môžem požiadať o pomoc niekoho, kto sedí blízko mňa. Každá možnosť má plusy aj mínusy, a preto je najdôležitejšie poznať samu seba.

Ďalšia zásada sebaobrany hovorí o možnostiach využitia hlasu na to, aby ste sa za seba postavili.

Môžete uviesť príklad?

Hlas, respektíve krik, má viacero úloh a tou prvou je upútať pozornosť. Predstavte si, že ste v MHD a muž vedľa vás sa na vás neustále tlačí, hoci by mohol ustúpiť. Väčšina z nás v takej chvíli mlčí a radšej sa odsunie, pretože nechce robiť scénu.

Lenže ľudia, ktorí obťažujú, rátajú práve s tým, že nám bude trápne. Jedna naša absolventka v takej situácii nakoniec nahlas povedala: „Prestaňte sa na mňa tlačiť. Prestaňte sa ma dotýkať.“ Muž niečo zahundral a odišiel. Nechcel sa s ňou hádať, len si chcel na ňu siahnuť bez toho, aby si to niekto všimol.

Hlas však môže slúžiť aj na upokojenie. Ak na mňa začne neznámy človek kričať, často je bezpečnejšie povedať: „Nechcem žiadne problémy, máte pravdu.“ Uznať mu pravdu niekedy situáciu zachráni.

Čo keď niekto prekračuje moje hranice, ale zatiaľ nie je agresívny? Napríklad sa na mňa niekto príliš tlačí v električke.

Vtedy pomáha jednoduchý postup v troch krokoch. Opíšem, čo sa deje, poviem, ako sa cítim, a nakoniec poviem, čo potrebujem.

Napríklad: „Stojíte veľmi blízko pri mne, je mi to nepríjemné. Prosím, posuňte sa.“ Ak pokračuje, zopakujem to.

Funguje to aj medzi blízkymi, trebárs, keď sa partner rozčúli a začne hovoriť príliš nahlas. Môžem mu povedať: „Bože, zase kričíš.“ Alebo: „Láska, teraz hovoríš veľmi nahlas a ťažko sa mi sústreďuje na to, čo mi hovoríš. Môžeš, prosím, trochu stíšiť hlas?“

V oboch prípadoch hovorím to isté, no v druhom naňho neútočím. Nehodnotím ho ako človeka, len opíšem situáciu, poviem, ako sa cítim, a čo potrebujem. Na takú vetu sa reaguje oveľa ľahšie.

Vráťme sa k nepríjemnému kolegovi. Predstavme si situáciu, že sme na pracovnom večierku a napriek tomu, že som ho už požiadala, aby ma nechytal, neprestáva. Čo ďalej?

Zopakujem to, tentoraz nahlas a pred ostatnými: „Už som ti povedala, aby si ma nechytal.“ Keď to pomenujem tak, aby to počuli aj iní, je pravdepodobné, že ustúpi. Ak nie, pôjdem za konkrétnym kolegom alebo kolegyňou, ktorým dôverujem, a poviem im, čo sa deje.

Mala som spolužiačku z Kórey, kde je tlak na ticho a nevyčnievanie ešte silnejší ako u nás. Na firemnom stretnutí ju kolega začal pod stolom ohmatávať. Rátal s tým, že nič nepovie. Ona mu však chytila ruku, zdvihla ju nad stôl a nahlas povedala, čo robí. Všetci zostali v šoku a kolegu vyhodili z miestnosti.

Ľudia, ktorí obťažujú, potrebujú ticho a anonymitu. Keď nahlas pomenujeme, čo robia, väčšinou ustúpia.

Kedy je namieste zvýšiť hlas či kričať?

Keď pokojné slová nezaberajú a ten človek pokračuje alebo keď potrebujem, aby si ma okolie všimlo. Krik môže útočníka zaskočiť, upozorní ľudí okolo, že sa niečo deje, a napríklad aj pri samotnej fyzickej obrane dodá úderu silu.

Pre mnohých z nás je to pritom najťažšie. Odmalička nás totiž učia byť ticho a nerobiť scény, takže to pre nás nie je prirodzené.

Treba kričať niečo konkrétne?

Dôležité je nekričať len tak do davu. Keď je okolo veľa ľudí, každý si myslí, že zasiahne niekto iný.

Preto aj keď prosím o pomoc, ideálne je osloviť konkrétneho človeka a povedať mu, čo má urobiť: „Prosím vás, zavolajte ochranku, v treťom regáli je muž, ktorý obťažuje ženy.“ Väčšina ľudí chce pomôcť, len potrebuje vedieť, že konať majú práve oni a ako.

Deti zase učíme kričať vetu: „Toho človeka nepoznám!“, keď ich chce niekto odviesť.

Na kričiace dieťa sa totiž okolie často pozerá len ako na záchvat zlosti alebo rodinnú hádku, do ktorej sa nechce miešať. Preto je dôležité, aby z toho, čo kričí, bolo hneď jasné, že ide o cudzieho človeka. Vtedy majú ľudia oveľa väčšiu snahu zasiahnuť.

Tretím princípom je odstup. Čo to znamená?

Ide o to dostať medzi seba a ohrozenie bariéru. Fyzický odstup mi dá pár sekúnd na premýšľanie, možno aj šancu utiecť. Napríklad, keď proti mne stojí muž, ktorý ma chce zhodiť, bariérou môže byť stolička, múrik alebo iní ľudia.

No bariéra môže byť aj slovná: „Toto sa mi nepáči.“ Prípadne si môžem dopriať čas na odpoveď pri náročnom rozhodovaní alebo si zobrať pauzu od konverzácie. Dá mi to čas na upokojenie a premyslenie ďalších krokov a do konverzácie sa môžem vrátiť s upratanými myšlienkami.

Bariéru si môžem vytvoriť aj mentálne: začať uvažovať o odchode zo vzťahu, hľadať si novú prácu, zmeniť školu alebo do situácie zapojiť tretiu osobu, ktorá mi pomôže.

Kedy prichádza na rad fyzická obrana?

Keď ostatné možnosti zlyhajú alebo na ne niet času. Študentky prosím, aby sa bránili vždy, keď ich niekto chce odviesť inam, spútať, bodnúť alebo do nich niečo naliať.

Vtedy ide o všetko. Cieľom fyzickej sebaobrany nie je vyhrať v športovom zmysle slova, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia. Netrénovanej osobe môže pomôcť vedieť, kde je človek najzraniteľnejší a tieto miesta zasiahnuť. Sú nimi oči, nos, krk a rozkrok. A aj keď úder útočníka nezloží, môže nám dať čas utiecť.

Väčšina situácií sa však k fyzickému útoku nikdy nedostane. Preto je rovnako dôležité naučiť sa včas rozpoznať, že niečo nie je v poriadku, a povedať „nie“ skôr, než sa situácia vyhrotí.

Čo ak v konkrétnej chvíli zamrznem?

Je to úplne prirodzené. Útek, boj aj zamrznutie sú reakcie, s ktorými sa rodíme, a adrenalín, ktorý ich spúšťa, nám zachraňuje život. Ženy si potom často vyčítajú, že sa mohli brániť a neurobili to. Lenže telo im to v tej chvíli nedovolilo, to si nevyberieme. Nie je to zlyhanie.

Zamrznutie nemusí byť vždy zlé. Nedávno som videla chlapca, ktorý prechádzal cez cestu mimo priechodu a ani sa nerozhliadol. Auto už nemalo šancu zabrzdiť. Chlapec ho na poslednú chvíľu zachytil kútikom oka a stuhol na mieste. Auto prešlo okolo a zatrúbilo. Kým by si jeho hlava stihla uvedomiť, čo sa deje, bolo by neskoro. Mohol by spanikáriť a situácia by dopadla ešte horšie.

Aj s reakciami tela sa však dá pracovať. Na tréningoch ho vystavujeme stresu v bezpečnom prostredí; deje sa niečo podobné ako v prípade chirurgov alebo hasičov. Pri prvých zásahoch sa im trasú ruky, no postupne sa naučia so stresom fungovať.

Je dôležité skúšať si rôzne techniky skôr, než ich budeme potrebovať.

Platí to aj pri nastavovaní hraníc?

Áno. Mnohí si z detstva nesieme skúsenosť, že keď povieme „nie“, dostaneme trest. Aj v štyridsiatke sa potom bojíme ozvať, hoci racionálne si uvedomujeme, že nám nič nehrozí.

Povedať niekomu „nie“ je na začiatku náročné, a preto je dobré začať v malom. Keď sa doma rozhodujeme, čo bude na večeru, nepoviem, že je mi to jedno, ale poviem, čo chcem. Na ulici pri dome sa namiesto sklopenia zraku pozriem ľuďom do očí. V obchode niekoho poprosím o pomoc.

Mala som študentku, ktorá si techniky skúšala na hmyze, ktorý ju otravoval. Hovorila jej: „Je mi nepríjemné, keď si pri mne takto blízko.“ Smiali sme sa na tom, ale presne o to ide. Trénovať sa dá kedykoľvek, aj na drobnostiach.

Čo by ste na záver odkázali ženám, ktoré sa chcú cítiť istejšie?

Aby viac počúvali svoje telo, to, čo potrebujú, a to, v čom sa cítia dobre. Neznamená to nikdy nevychádzať z komfortnej zóny. Skôr z nej vystupovať postupne a pripravené. Ak ma čaká náročná situácia, môžem sa zveriť kamarátke a vopred si ju s ňou zahrať.

Pomáha aj naučiť sa pomenovať vlastné pocity. Často si myslíme, že ich vyjadrujeme, a pritom povieme: „Mám pocit, že ty robíš…“ To, čo robí druhý, však nie je môj pocit. Môj pocit je, že som frustrovaná, smutná alebo nahnevaná.

Ja sama si to skúšam dookola, doma aj na kurzoch. Aj týmito „maličkosťami“ ukazujeme, akú spoločnosť chceme mať. Je to náročné, ale dá sa to. Skúšajte to v malom, kedykoľvek.

5 princípov sebaobrany Empowerment Self-Defense 

1. Mysli 
Uvedomovať si svoje okolie, rozpoznávať potenciálne rizikové situácie a dôverovať vlastnému úsudku. 

2. Zakrič
Jasne vyjadrovať svoje hranice, povedať „nie“, odmietnuť nežiaduce správanie, asertívne komunikovať, privolať pomoc, presmerovať konverzáciu.

3. Odíď
Využívať pohyb, odstup a polohu tela na vytvorenie bezpečnej vzdialenosti. Ak je to možné, vzdialiť sa od hrozby, dostať sa na bezpečné miesto.

4. Bojuj
Ak je to potrebné, použiť fyzické techniky na vytvorenie príležitosti uniknúť z nebezpečnej situácie. Cieľom nie je vyhrať “(ne)férovku”, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia.

5. Zdieľaj
Vyhľadať pomoc, podporu dôveryhodných ľudí a podľa potreby odbornú pomoc. Dôležitou súčasťou je aj starostlivosť o seba po náročnej situácii a uvedomenie si, že za násilie zodpovedá ten, kto ho pácha.

Bianka Urbanovská

Riaditeľka občianskeho združenia Za seba a senior lektorka povzbudzujúcej sebaobrany Empowerment Self-Defense. Sebaobrane sa začala venovať počas štúdia na Kostarike, kde sama zažívala pouličné obťažovanie. V roku 2018 absolvovala lektorský výcvik ESD Global a po návrate na Slovensko začala v roku 2019 budovať projekt Za seba. Vo svojich kurzoch učí ľudí rozpoznávať rizikové situácie, nastavovať si osobné hranice, komunikovať asertívne a brániť sa slovne aj fyzicky. Sebaobranu vníma ako nástroj prevencie násilia, ktorý pomáha bezpečnejšie reagovať v každodennom živote.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.