Príbehy

Vzdelanie a pozitívne príklady: Aj vďaka tomu sa môžu deti lepšie zaradiť do spoločnosti

Jolana a Štefan Nátherovci ukazujú, že poctivá práca s vylúčenými komunitami prináša výsledky. Najskôr je však potrebné prijať samého seba.

Autor Petra Nagyová

Foto archív Nádej deťom

Dátum1. 2. 2021

Nájsť svoje miesto v živote nie je vždy úplne jednoduché. Situácia môže byť ešte náročnejšia, ak človek pochádza z vylúčených komunít, voči ktorým majú mnohí ľudia predsudky. Svoje o tom vedia aj Jolana a Štefan Nátherovci z občianskeho združenia Nádej deťom, ktorí dlhé roky pracujú s rómskymi deťmi a mladými ľuďmi a pripravujú ich na život. Za svoju prácu získali aj ocenenie Biela vrana.

Kľúčom k naplnenému životu je prijatie vlastnej identity

Jednou z kľúčových úloh združenia je pomôcť deťom vyrovnať sa so svojím pôvodom.

„Deťom a mladým ľuďom často hovoríme, že hoci nemohli rozhodnúť o tom, kam sa narodia, môžu rozhodnúť o tom, kým sa stanú. Často im hovoríme, že je dôležité, aby mysleli na to, ako môžu prežiť svoj život plnohodnotne. Aby sa nebáli nových vecí a nového prostredia. V prvom rade však potrebujú prijať svoju rómsku identitu a byť na ňu hrdí,“ vysvetľuje Jolana Nátherová.

Jolana je Rómka a túto otázku začala riešiť, až keď mala takmer 30 rokov. „Nevedela som, čo sa vo mne odohráva, až kým to raz neodhalila jedna psychologička. Povedala mi, že sa najprv musím vyrovnať sama so sebou,“ približuje.

„Neraz som sa hanbila za svoju rodinu až tak, že som svojich známych na ulici radšej tajne obišla. Vedela som, že by na mňa začali hlasno rómsky kričať, bozkávali by ma a objímali a všetci by sa potom na nás pozerali,“ spomína spoluzakladateľka občianskeho združenia Nádej deťom.

Jolana neskôr pochopila, že nikto nemôže ovplyvniť, do akej komunity alebo rodiny sa narodí.

„V prijatí mojej identity mi pomohla najmä viera. Boh ma stvoril ako Rómku a mal so mnou plán, ktorý dnes plním. Mala som možnosť cestovať a spoznať iné národy a kultúry. Zrazu som si uvedomila, že podobný temperament majú Taliani aj Španieli a že je úplne v poriadku byť Rómka. Pochopila som, že to, kto som, nie je podmienené tým, čo si o mne myslia ľudia na základe môjho výzoru alebo ich predsudkov,“ vysvetľuje.

Aby mladí Rómovia prijali svoju identitu, snažia sa im v rámci združenia ponúknuť veľa skutočných príbehov s dobrým koncom. „Neraz k nám do klubu voláme ľudí z projektu Živé knihy, ktorí deťom a mladým ľuďom rozprávajú svoje príbehy o odmietnutí a prekonávaní prekážok. Keď ich počúvajú, zisťujú, že majú podobné skúsenosti. Stávajú sa pre nich inšpiráciou a vzorom. Zrazu si uvedomia, že v tom nie sú sami a práve to im pomáha prijať samých seba,“ približuje Jolana Nátherová.

Prijatie vlastnej identity môže byť podľa Nátherovcov problémové najmä vtedy, ak sa ľudia z vylúčených komunít odhodlajú a rozhodnú žiť s majoritou. „Ak im nezostane nič z toho rómskeho a nasilu sa budú snažiť potlačiť v sebe, kto sú, nebude to pre nich dobré,“ zdôrazňuje.

Plnohodnotné vzdelanie je cesta za lepším životom, podporu musia mať deti aj doma

Nátherovci si uvedomujú, že veľa detí vyrastá v prostredí, ktoré im neposkytuje takmer žiadne možnosti na rozvoj osobnosti. Prostredie, ako aj vplyvy, ktorým sú vo svojich rodinách vystavené, podmieňujú ich citové otupovanie. Deti nemajú takmer žiadne očakávania a pozitívne predstavy o svojej budúcnosti, vzdelanie a príprava na školskú dochádzku tu nehrá takmer žiadnu úlohu.

Nátherovci v rámci svojho združenia pomáhajú deťom práve s prípravou do školy. Ukázalo sa, že deti, ktoré prešli ich desaťmesačným predškolským programom, majú jednoduchší nástup do školy a sú v nej úspešnejšie.

„Realita v komunite je úplne iná než v škole. Deti často nemajú vlastnú izbu, stôl na učenie či poličku, kam by si mohli uložiť knihy. Nevedia, čo ich v škole čaká. Naše deti sa neraz boja chodiť po schodoch, lebo ich doma nemajú. Vtedy stačí dieťa zobrať za ruku a dať mu pocit bezpečia, že sa bude mať dobre a nemá sa čoho báť,“ hovorí Štefan Náthera.

Čítajte aj: Teší nás, keď rodičia chcú pre svoje deti lepší život, hovoria manželia Nátherovci

Deti sa so sociálnymi pracovníkmi učia individuálne aj v skupine a časť aktivít prebieha u nich doma vrátane rozvoja zručností rodičov.

V združení nemalú pozornosť venujú práve tomu, aby si dôležitosť vzdelania uvedomovali aj ich rodičia a aby deti podporovali v učení, hoci u nich nemusela byť škola prioritou. Vysvetľujú im, aké je dôležité podporiť dieťa vo vzdelávaní a dodať mu odvahu v socializácii. Dať mu nádej, že vzdelávanie má zmysel a pomôže mu v lepšej budúcnosti.

Starším deťom pomáhajú aj v kariérnom poradenstve. „S deťmi sa veľa rozprávame o ich snoch a budúcnosti. Pomáhame im pri výbere školy a s ich rodičmi hovoríme o tom, v čom je ich dieťa šikovné a že strednú alebo vysokú školu aj napriek mnohým pochybnostiam zvládne,“ hovorí Jolana Nátherová.

V združení im tak vyrástli generácie šikovných stredoškolákov aj vysokoškolákov, niektorí sa dostali aj do škôl v zahraničí. „Niekomu by sa mohlo zdať, že je to maličkosť, ale každá malá zmena v rómskych životoch znamená veľkú vec,“ dodáva.

Ľuďom treba dať príležitosť, aby boli pre iných prínosom

Podľa Nátherovcov mnohí Rómovia, ktorí žijú na okraji spoločnosti, svoj často neľahký život vnímajú ako osud. Ľuďom však často chýba iba šanca, aby dokázali, že sú schopní a prínosní pre spoločnosť.

„Medzi klientkami sme mali aj ženy, ktoré chodili vyberať kontajnery. My sme im však dali možnosť pomáhať alebo pracovať v našom združení, vďaka čomu získali novú životnú perspektívu,“ hovorí Štefan Náthera.

Manželský pár vyzdvihuje, že sa stále stretávajú s ľuďmi, ktorí nemajú predsudky a vedia ponúknuť pomocnú ruku, čo je vždy skvelý príklad aj pre ostatných.

„Medzi našimi Rómami je nesmierne veľa šikovných ľudí a majstrov. Ľudia z majority im v Banskej Bystrici a okolí ponúkajú prácu a sú s nimi spokojní. Máme dokonca skúsenosť, keď bohatý zamestnávateľ ponúkol peniaze nášmu klientovi, aby si urobil vodičský preukaz, a neskôr mu požičal peniaze na auto,“ približuje Jolana Nátherová.

V rámci svojich aktivít sa zameriavajú aj na to, aby sa Rómovia nebáli nových vecí a nového prostredia. „Pre niektorých je náročné aj to, že sa vymania zo svojej komunity a zrazu sú vo svete Nerómov. Je však dôležité, aby ako Rómovia poznali svoju históriu a hodnotu vzájomnej pomoci, nech budú kdekoľvek vo svete,“ dopĺňa.

Na riešenie rómskych otázok treba vôľu, máme nástroje aj fungujúce príklady

Nátherovci sa práci s rómskou komunitou venujú dlhé roky a vidia reálne výsledky. Ako problém vnímajú najmä to, že u nás sa vzdelávanie detí z vylúčených komunít a generačná chudoba neriešia systematicky. Existujú pritom rôzne nástroje na zlepšenie postavenia Rómov, ktoré súvisia s ich zamestnávaním, bývaním, zdravím aj vzdelávaním.

„Sú to štyri kľúčové témy, na ktorých sme aj my aktívne spolupracovali s bývalou splnomocnenkyňou pre rómske komunity. Sú rozpracované tak dobre, že s nimi môže pracovať každá samospráva,“ približuje Jolana Nátherová.

„Hoci na to boli vyhradené financie, nikto ich nečerpal, pretože neexistuje kľúč, ako samosprávy motivovať, aby vo svojich komunitách prinášali riešenia. V tejto oblasti skôr vládne nezáujem, nie je to priorita,“ dodáva.

Občianske združenie Nádej deťom od roku 2015 stálo spolu s ďalšími odborníkmi na rómsku problematiku pri zrode podkladov pre strategické dokumenty. Jedným z nich je aj balík Take Away, v rámci ktorého sa obce môžu inšpirovať pri rozvoji vylúčených komunít. Napríklad ako vysporiadať pozemky v komunitách, ako stavať kanalizácie, ako riešiť výstavbu domov a bytov, ale aj ako môžu starostovia vytvárať pracovné miesta a podporovať vzdelávanie.

„Našťastie máme na Slovensku veľa pekných príkladov, ako sa dá pracovať s rómskou komunitou. Jedným z nich je aj iniciatíva bývalého starostu Spišského Hrhova Vladimíra Ledeckého, ktorý dal šancu Rómom a zamestnal ich,“ vyzdvihujú Nátherovci.

Jolana a Štefan Nátherovci

S rómskou komunitou začali pracovať v roku 1994 a o štyri roky založili občianske združenie Nádej deťom. Organizácia vznikla ako reakcia na problémy v spoločnosti, keď po Nežnej revolúcii bolo veľa rodín deložovaných do náhradných bytov a po strate zamestnania prestali alebo si nemohli dovoliť platiť nájomné, čo ovplyvnilo aj ich vzťahy a životy ich detí. Aj preto sa manželia rozhodli pomáhať pri ich integrácii do spoločnosti. Za svoju dlhoročnú prácu získali ocenenie Biela vrana, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, bola Liberty laureátkou Cena Inakosti 2026 v katetórii pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.