Príbehy

Za účasť v Novembri 89 ju chceli vyhodiť zo školy. Ako revolučné dni prežívala tvár študentského hnutia?

Producentka Zuzana Mistríková už rok-dva pred revolúciou cítila, že sa spoločnosť prebúdza z apatie spôsobenej jej normalizáciou pod vedením tej jedinej správnej strany.

Autor Anna Jacková, Post Bellum

Foto Veronika Šeliga Pilátová

Dátum16. 11. 2018

„Zrazu sme mali zvláštnu moc, ktorá nebola inštitucionalizovaná, a nám nikdy nenapadlo zneužiť ju. Ako keby na vás „viseli“ deti, ktoré vám dôverujú a vy si nedovolíte urobiť nič, čo by nebolo korektné, hovorí o nežnej revolúcii jedna z hlavných tvárí študentského hnutia Zuzana Mistríková. Vraví, že študenti v novembri 1989 predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti.

Spoznajte Tváre slobody, ľudí, vďaka ktorým dnes máme slobodu. Viac informácií

Prečítajte si jedinečný príbeh z Novembra 89, ktorý vznikol v spolupráci s organizáciou Post Bellum.

Na školu s určitou mierou slobody

„Vrcholom ľadovca boli zásahy moci, pri ktorých za prejavený názor niekoho zbili alebo zadržali. Základ však tvorilo také to nenápadné plíživé zlo (i zlomyselnosť), keď sa dieťa ,kvôli rodičomʼ nedostalo na školu, výnimočného vedca poslali pracovať do kotolne a nad ľuďmi visela všadeprítomná hrozba, že ak vykročia z radu, budú mať problém,“ spomína.

Mistríková mala podľa vlastných slov šťastie, že v ʼ87 nastúpila na divadelnú dramaturgiu na VŠMU. Režim už prestal byť ostražitý a na škole začali vyučovať i osobnosti ako Milan Lasica, divadelný režisér Ľubomír Vajdička či dramaturg Martin Porubjak.

„Umelecké školy majú vždy vysokú mieru slobody. Súvisí to s umeleckou tvorbou ako takou. Ak vám napríklad dovolia robiť len divadelnú klasiku, tak či onak sa prostredníctvom nej vyjadrujete k aktuálnym veciam. Ak je umelec vo vyjadrení pravdivý, je vždy zrozumiteľný – i v texte, ktorý vznikol pred stáročiami,“ vysvetľuje.

Posledná kvapka

17. november 1989 vychádzal na piatok. Išlo o 50. výročie tragických udalostí v Česku, ktoré dali základ vzniku Medzinárodného dňa študenstva. Vzhľadom na náladu v spoločnosti bolo jasné, že študenti v tento deň nezostanú doma. „My na VŠMU sme plánovali po 20 rokoch obnoviť ,krstenie prvákovʼ. Súčasťou mal byť na tú dobu nevídaný alegorický sprievod mestom, na ktorý sme dokonca mali povolenie,“ približuje Mistríková.

Rektori vysokých škôl dostali pokyn vyhlásiť na piatok rektorské voľno a študentov tak „vyhnať domov“ z centier miest. „Naše povolenie na sprievod mestom bolo na poslednú chvíľu zrušené. Tak sme ho spravili len na nádvorí historickej budovy Istropolitany, kde škola sídlila. Televízia z neho dokonca odvysielala reportáž. Náš 17. november bol veselý. O tom, že našich českých kolegov zatiaľ na Národnej triede v Prahe obkľúčila polícia a brutálne proti nim zasiahla, sme sa dozvedeli až na druhý deň,“ spomína.

„V tom čase boli v Československu školy s podobným umeleckým zameraním len v Prahe, Brne a Bratislave. Navzájom sme sa poznali, úzko spolupracovali. I preto bol prenos informácií rýchly. V sobotu doobeda nám volali kamaráti z Brna, Peter Gábor, ktorý študoval na DAMU, sadol na vlak a prišiel osobne. O tom, čo sa v Prahe skutočne stalo, sme mali informácie z prvej ruky. Bola to pomyselná posledná kvapka. Mohol tam byť predsa ktokoľvek z nás,“ dopĺňa.

Nehráme, ak mlátite svoje vlastné deti

V nedeľu 19. novembra sa spolu so spolužiakom Ďurom Vaculíkom zúčastnila stretnutia u Martina Hubu, kde viacerí herci, medzi nimi aj Milan Kňažko, Milan Lasica, Július Satinský a Marián Labuda, pripravili vyhlásenie proti zásahu na pražskej Národnej triede. To neskôr večer predniesli v Umeleckej besede, kde sa začalo rodiť hnutie Verejnosť proti násiliu.

Bratislavské divadlá, Malá scéna a Astorka, v ten večer po vzore svojich českých kolegov na protest zrušili plánované predstavenia. Herci sa postavili na javisko a povedali divákom, že sa im zložia na vstupenky, ale nemôžu hrať divadlo a predstierať, že sa nič nedeje, v krajine, ktorá mláti svoje vlastné deti.

„V kontexte tých rokov to bol hrdinský čin. Boli si vedomí, že ak sa zásadne nezmení režim, čo si nikto z nás na začiatku nevedel predstaviť, pravdepodobne práve ukončujú svoju kariéru,“ približuje Mistríková.

„Keď sme sa pozerali na tých ľudí na javisku, ktorí boli zároveň našimi pedagógmi a kvôli ktorým sme študovali a chceli robiť divadlo, nevedeli sme si predstaviť, že by sme ráno prišli do školy a tvárili sa, že sa nič nedeje. V pondelok ráno sme teda prišli s pripravenými podpisovými hárkami, že vstupujeme do štrajku,“ ozrejmuje ďalší priebeh udalostí.

„Keď sme sa pozerali na ľudí na javisku, ktorí boli zároveň našimi pedagógmi, nevedeli sme si predstaviť, že by sme ráno prišli do školy a tvárili sa, že sa nič nedeje.“

Študenti podľa Mistríkovej zohrali počas celej revolúcie kľúčovú rolu, keďže práve oni boli spúšťačom spoločenských zmien. Zohratý organizačný tím, ktorý pôvodne pripravoval krst prvákov, plynulo pokračoval s organizáciou protestov a podieľal sa na ďalšom vývoji revolúcie.

„V pondelky divadlá nehrávali, a keď sa schyľovalo k tomu, že viaceré divadlá sa v utorok stanú arénami, kde bude miesto predstavení prebiehať verejná diskusia, minister kultúry divadlá zatvoril. V škole sme sa to dozvedeli a nie úplne tušiac, čo to slovné spojenie znamená, sme vyhlásili okupačný štrajk,“ spomína.

Získali kľúče od školy a VŠMU sa tak stala „centrom revolúcie“. Študenti na začiatku prichýlili aj hnutie Verejnosť proti násiliu. Škola sa stala akýmsi dispečingom, kde sa pripravovali vyhlásenia, demonštrácie a organizovali sa všetky výjazdy po republike. Bolo totiž potrebné ľuďom osobne povedať, čo sa stalo a o čo študentom a Verejnosti proti násiliu ide. Médiá totiž ešte stále informovali tak, ako si komunistické vedenie želalo.

„Potom nám profesor Jurkovič rozprával, že na porade rektorov dostal príkaz, aby nás zo školy vyhodil. On, ktorý nám v škole vytvoril priestor, argumentoval, že ak nás vyhodí z VŠMU, odídeme na Mlyny (študentské internátne mestečko, pozn. red.) a tam nás už medzi tisíckami študentov budú hľadať len ťažko. Táto jeho veta zapôsobila a my sme ostali na Ventúrskej a odtiaľ všetko organizovali,“ opisuje. Vtedajší rektor VŠMU Miloš Jurkovič sa neskôr stal jediným rektorom, ktorý po zmene režimu zostal vo svojej funkcii.

Zo študentky hovorkyňa

Mistríková a ďalší študenti vytvorili Koordinačný výbor slovenských vysokých škôl. Prvé dni najmä vysvetľovali, čo sa stalo v Prahe, prečo sa herci postavili proti režimu, kto je za hnutím Verejnosť proti násiliu a čo požadujú. Študenti žiadali vyšetriť zásah na Národnej triede a potrestanie vinníkov, ďalšie požiadavky smerovali k akademickým slobodám. Do toho sa vyvíjala samostatná linka vznikajúceho Občianskeho fóra a VPN.

Vzrušenie zo zmeny a nevídaná angažovanosť sa začali prejavovať nielen v študentskom hnutí, ale naprieč celou spoločnosťou. Prichádzali ľudia ochotní pomôcť. Jeden požičal auto, druhý počítač – v tom čase veľmi vzácnu vec, aby sa nemuseli podklady prepisovať na písacích strojoch. Študenti spolu s hercami cestovali po celom Slovensku a vysvetľovali ľuďom, o čo im ide, lebo režim sa snažil obyvateľov presvedčiť, že sú anarchisti.

„Vzrušenie zo zmeny a nevídaná angažovanosť sa začali prejavovať nielen v študentskom hnutí, ale naprieč celou spoločnosťou. Prichádzali ľudia ochotní pomôcť.“

Mistríková patrila medzi ľudí, ktorí koordinovali udalosti priamo z Bratislavy. To, že sa začala objavovať v médiách ako jedna zo zástupkýň študentského hnutia, bola ale zhoda okolností. Televíznu reláciu Štúdio Dialóg vysielali 24. novembra. Bolo to vôbec prvýkrát, čo verejnosť mohla sledovať diskusiu so zástupcami komunistov na jedne strane a VPN a študentmi, za ktorých v štúdiu sedela Mistríková, na druhej strane.

„Dopadlo to celkom dobre. ,Dospeláciʼ sa uvoľnili, keď videli, že hoci sa ma druhá strana snaží zatlačiť do kúta, postoj študentov som obhájiť zvládla. A odvtedy som sa stala akousi hovorkyňou študentského hnutia,“ spomína.

Míľniky revolúcie

O tri dni neskôr, 27. novembra, sa konal Generálny štrajk, míľnik, ktorý režimu ukázal, že za študentmi a hercami stojí prakticky celá krajina. Bolo jasné, že režim sa nemôže udržať. Mistríková má však takých míľnikov viac. Prvým z nich bola masová demonštrácia v stredu 22. novembra, pri ktorej režim nezasiahol.

„Ešte predtým mala divadelná fakulta VŠMU v malej koncertnej sále v Redute stretnutie pedagógov a študentov. Pamätám si, že keď sme odtiaľ odchádzali, Štefan Kvietik tam stál a so slzami v očiach nám hovoril, aby sme si dávali pozor a ako sa máme správať v dave, ak by sa stalo niečo podobné ako v piatok v Prahe,“ približuje ďalší.

Mistríková si dobre spomína aj na moment, keď počas protestu stretla známeho pesničkára: „Zistila som, že sa skutočne niečo zmenilo, keď pod tribúnou stál vedľa mňa Karel Kryl. Naša generácia vyrastala na jeho pesničkách a vedeli sme, že už ho nikdy v živote neuvidíme, lebo bolo nepredstaviteľné, aby ho režim vpustil späť. A zrazu stál v Bratislave na námestí.“

Poslankyňou v 23 rokoch

Masové demonštrácie naprieč celým Československom odštartovali výmenu politických lídrov. Prvé slobodné voľby boli stanovené na jún 1990. „My, študenti, sme sa hneď začiatkom januára dohodli, že až do slobodných volieb prechádzame z okupačného štrajku do štrajkovej pohotovosti. Ak budeme mať pocit, že sa v procese premeny spoločnosti niečo začína diať inak, znovu vystúpime a budeme štrajkovať,“ približuje ďalšie udalosti.

„My študenti sme vlastne predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti.“

„Zrazu sme mali zvláštnu moc, ktorá nebola inštitucionalizovaná a nám nikdy nenapadlo zneužiť ju. Ako keby na vás viseli deti, ktoré vám dôverujú a vy si nedovolíte urobiť nič, čo by nebolo korektné. Keď to zjednoduším, my sme vlastne predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti. V podstate až do volieb v júni 1990, čokoľvek sa v krajine stalo, vždy sa ľudia pozerali ako prvé na to, čo si o tom myslia študenti,“ hovorí Mistríková.

Akonáhle bolo možné, aby VPN bola schopná fungovať ako samostatný subjekt, z VŠMU odišla, no študentské hnutie bolo naďalej akýmsi „hosťom“ pri rokovaniach a rozhodnutiach. Niektorí študenti figurovali aj na kandidátkach Občianskeho fóra alebo VPN.

Mistríková spočiatku kandidovať nechcela, no pri zostavovaní kandidátky si lídri VPN uvedomili, že je potrebné, aby ľudia ako ona boli súčasťou kampane. Hoci bola na kandidátke na nezvoliteľnom mieste, do parlamentu ju ľudia prekrúžkovali.

Keď ju ako kandidátku VPN zvolili do Slovenskej národnej rady, bola študentkou 3. ročníka divadelnej dramaturgie. Stala sa členkou výboru SNR pre vzdelanie, kultúru, vedu a šport.

„Pamätám si, keď prišla poštou prvá zásielka s návrhmi zákonov, ktorými sa bolo treba do najbližšej schôdze prelúskať. Tak som to otvorila a prvý zákon bol o poľovníctve. ,Čo s tým, preboha živého, budem robiť?ʼ Povedala som si: ,Dobre, prečítam si to, mám predsa nejaké logické myslenie.ʼ a krok po kroku som sa v tom zorientovala,“ spomína na nečakanú úlohu.

Starý systém padol, nový bol neistý

Pozitívna emócia z novembrových udalostí sa s prichádzajúcimi problémami vytratila. Búrali sa staré systémy a nové prinášali neistotu. „Ľudia strácali oporu vo veciach, ktorým rozumeli a nevedeli, ako sa ich život bude vyvíjať. A zrazu to všetko, vrátane desaťročiami nahromadených problémov, začalo vybuchovať,“ spomína. Týkalo sa to aj politikov, ktorí sa inak než vytváraním problémov a ponúkaním lacného riešenia, nevedeli presadiť.

„Najprv jazykový zákon, potom pomlčková vojna, aj maďarská karta fungovala 15 rokov úplne dokonale. Bolo jedno, či ste komunisti, nekomunisti, gardisti, negardisti, fašisti, nefašisti –podstatné je, či ste Slováci. Stále vytvárate v ľuďoch pocit ohrozenia, a preto vás potrebujú ako lídra, ktorý ich zachráni. Na tom boli postavené celé 90. roky, v podstate až doteraz. Pokračujeme len trošku v rozumnejšej rétorike, aj keď tá sa nám v posledných mesiacoch začína zas vracať,“ vysvetľuje.

Voľbami v roku 1992 sa ľudia z Verejnosti proti násiliu z politiky prakticky vytratili a Mistríková sa rozhodla do politiky už nevrátiť. Ďalej však vstupovala do vecí verejných. Ako spoluzakladateľka Fun rádia sa podieľala na založení Asociácie nezávislých rádií a neskôr aj televízií a vstupovala do diskusií o nových mediálnych zákonoch a reguláciách. V rokoch 2002 – 2006 pôsobila aj na ministerstve kultúry ako generálna riaditeľka Sekcie médií a audiovízie.

Okrem toho je dodnes aktívna v kultúrnej oblasti, bola producentkou slovenských filmov ako Učiteľka či Mečiar a je prezidentkou Asociácie nezávislých producentov.

Mistríková neľutuje, že sa počas revolúcie politicky angažovala. November ʼ89 bol pre ňu zásadnou skúsenosťou. Podľa jej slov dokázal priniesť ľuďom naprieč celou spoločnosťou neuveriteľne silný pocit spolupatričnosti. Dokázal dať ľuďom pocit, že postoj každého z nich je dôležitý.

„Myslím si, že preto bol tým míľnikom 17. november a nie Palachov týždeň či Sviečková demonštrácia, lebo išlo o študentov. A aj ľudia, ktorí sa nechystali ,bojovať s režimomʼ a chceli len žiť svoj život, mali deti a tie im na Národnej triede režim zmlátil. Alebo zmlátiť mohol. A to bol moment, ktorý ľudí vyprovokoval, k tomu, aby zaujali postoj,“ uzatvára.

Zuzana Mistríková je jednou z tvárí slobody. Aj ona stála pri zmene, vďaka ktorej je Slovensko moderná a demokratická krajina. Ona a ľudia jej podobní boli hybnou silou nežnej revolúcie – udalosti, aká v našej histórii nemá obdobu. Viac príbehov a dobových spomienok nájdete na www.tvareslobody.sk.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky www. tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Ako dievča sa vzdala sna o štúdiu. Dnes omama Maťa a mentorka Ľubka pomáhajú deťom, aby mali viac šancí než generácie pred nimi

Ako omama Maťa s mentorkou Ľubkou pomáhajú deťom dobehnúť na štartovaciu čiaru, kde začínajú iné deti.

Autor Kristína Svítok Mayerová

Foto Michal Svítok

Dátum9. 6. 2026

Dôležitosť raného vývoja si uvedomuje omama Maťa aj jej mentorka Ľubka z neziskovky Cesta von. Omamy v rómskych komunitách navštevujú rodiny s deťmi od narodenia do štyroch rokov. Cez hry, knihy či obyčajné riekanky podporujú rozvoj ich zručností pred nástupom do škôlky a rodičom ukazujú, ako si všímať pokroky svojich detí a podporovať ich na ceste k lepšej budúcnosti. „Neodťahujem sa od nikoho, sadnem si kdekoľvek. Ak má dieťa špinavú tvár, nemám problém ho pohladiť či pobozkať. Cítia, že som jedna z nich,“ hovorí Maťa.

Obyčajná pochvala dokáže prebudiť veľa dobra. Prečítajte si, ako dostávajú mladí ľudia v kluboch Zebra pochopenie, ktoré im často v rodine chýba.

Keby sme vás so zaviazanými očami priviedli do bytu a posadili za stôl v kuchyni, chvíľu by trvalo, kým by ste uhádli, u koho na návšteve ste sa ocitli. Biely nábytok, kvety, drobné dekorácie, na stole koláčiky a káva – nič, čo by na prvý pohľad prezrádzalo identitu domácich.

Že sme u omamy Martiny Peštovej, naznačí až certifikát občianskeho združenia Cesta von prilepený na dverách.

K stolu si prisadne aj mentorka Ľubka Schenková, ktorá nás neskôr sprevádza na lekciu v jednej z rodín v Jarovniciach, aby mohla sledovať prácu omamy v praxi. Dostávame tak možnosť vidieť zblízka, ako Maťa pracuje s deťmi v ich domácom prostredí.

Jej klientkou je mladá mama troch detí. V malej izbe najprv všetci spontánne zaspievajú malému oslávencovi, ktorý má narodeniny. Potom omama Maťa vyberá z tašky kartičky, guľôčky, paličky, knižku a ďalšie jednoduché pomôcky, ktoré cez hru podporujú viaceré dôležité zručnosti – napríklad jemnú motoriku, reč, pozornosť či schopnosť sústrediť sa. Do aktivít sa zapája dvojročný chlapec aj jeho starší súrodenci.

Maťa popri tom povzbudzuje mamu, aby si s deťmi čítala, všímala si ich pokroky a podporovala ich zvedavosť už od útleho veku. Mentorka Ľubka priebeh lekcie sleduje a zapisuje si poznámky, ktoré si s Maťou následne spoločne prechádzajú.

Všetky tri ženy sú dôkazom toho, že podpora a vzájomné sprevádzanie môžu meniť životy detí z vylúčených komunít, ktoré sa pre chudobu ocitli v nevýhodnej situácii a často majú horšiu štartovaciu pozíciu vo vzdelávaní aj na trhu práce než ich rovesníci.

V rozhovore s omamou Maťou Peštovou a jej mentorkou Ľubkou Schenkovou sa dočítate:

prečo je také ťažké prelomiť generačnú chudobu a získať vzdelanie v prostredí, kde je veľa detí a málo peňazí,
prečo sú prvé roky života dieťaťa rozhodujúce pre jeho budúcnosť,
aké poslanie majú omamy v rómskej komunite Jarovnice a ako môžu pomáhať zlepšovať životné vyhliadky celým rodinám,
čo sa mení v momente, keď rodič začne veriť, že jeho dieťa môže byť v škole úspešné,
prečo je slovenčina dôležitá pri ich štarte v škôlke a škole,
ako sa Maťa stala pre mnohé ženy vzorom tým, že pracuje, vzdeláva sa a vytrvalo ide za svojimi cieľmi.

V súčasnosti sa venujete rómskym deťom od narodenia do štyroch rokov a pomáhate im zlepšiť štart do života. Aké to bolo u vás doma, keď ste boli dieťa?

Maťa: Vyrastala som v chudobnej rodine. Som najstaršia z trinástich súrodencov, a preto som už od detstva niesla veľkú zodpovednosť – často ma brali ako polovičnú mamu. Pomáhala som mame so starostlivosťou o domácnosť, prala som, opatrovala mladších bratov a sestry a neraz som ich aj kúpala.

Žili sme v malej chatrči, kde sme v jednej miestnosti nielen bývali, ale aj varili a spali. Takto však vtedy žila aj väčšina rodín v našom okolí.

Keď nás bolo doma ešte sedem súrodencov, mama nás každý večer ukladala spať na jednu rozťahovaciu posteľ, o ktorú sme sa všetci delili. Mladšiu sestru som vodila do školy, a práve preto som často meškala na prvé hodiny.

Často počúvame, že keď človek naozaj niečo chce, dokáže dosiahnuť čokoľvek. Realita však býva zložitejšia. Ľudia, ktorí vyrastajú v chudobe alebo od detstva nesú veľkú zodpovednosť za rodinu, nemajú rovnaké možnosti pri vzdelávaní ako ich rovesníci. Bol to aj váš prípad?

Maťa: Áno, už odmalička som mala chuť niečo dosiahnuť – chcela som študovať a pracovať. Po základnej škole som však v štúdiu nemohla pokračovať, pretože bolo potrebné pomáhať doma. Mama mi vtedy povedala: „Kto zaplatí autobus a knihy, keď mám toľko detí?“

Napriek tomu, že som jej to dlho vyčítala, dnes som hrdá na to, z akej rodiny pochádzam. Naučila ma hodnotám, skromnosti a vážiť si veci, ktoré mám.

Ľubka: Ak by Maťa vyrastala v iných podmienkach, určite by mala aj vysokú školu. Má na to schopnosti, ale prostredie jej to neumožnilo.

Prečo je pre mnohých ľudí z vylúčených komunít náročné dostať sa k vzdelaniu alebo príležitostiam na osobný rozvoj?

Maťa: V rómskej komunite je veľa múdrych žien aj mužov, no mnohým z nich v minulosti chýbali príležitosti a podpora. Človek z chudobných pomerov musí pomáhať doma postarať sa o mladších súrodencov alebo si čoskoro založí vlastnú rodinu.

Keď sa človek narodí do chudoby, často nemá priestor žiť podľa vlastných predstáv, skôr žije podľa toho, čo je v danom okamihu potrebné.

Deti sa rodia vo väčšom počte a často pokračujú v spôsobe života svojich rodičov. Tak vzniká generačná chudoba, ktorá sa prenáša z jednej generácie na druhú, a je ťažké sa z nej vymaniť. Napriek tomu však vidím postupný posun k lepšiemu a situácia sa začína meniť.

Mladí ľudia dnes už čoraz častejšie nechcú žiť ako predchádzajúce generácie. Viac rómskych žien si robí vodičský preukaz, pribúda aj maturantov. Keď to vidia ostatní, prirodzene v nich vzniká pocit, že aj ich život môže vyzerať inak a že zmena je možná.

V Jarovniciach neďaleko Prešova pôsobíte ako omama v rámci projektu občianskeho združenia Cesta von. Minulý rok ste absolvovali postupové skúšky, vďaka čomu ste sa z omamy začiatočníčky stali omamou juniorkou. Ako ste sa k tejto práci dostali?

Maťa: Predtým som žila ako mnohé iné rómske mamy – bola som doma s deťmi a len krátko som robila sezónne práce. O pohovore do združenia Cesta von som sa dozvedela až neskôr. Z Jarovníc sa prihlásilo pätnásť žien a vybrali dve. Mala som šťastie, že som medzi nimi, a tak som už dva roky omamou.

Maťa, sama máte tri deti a vnúča, takže povinností ste mali aj tak dosť. Čo sa u vás doma zmenilo, keď ste začali pracovať?

Maťa: Mám dobrého muža, ktorý ma od začiatku v práci veľmi podporoval. Dokonca mám pocit, že odkedy pracujem, sa náš vzťah ešte posilnil. Tým, že pracujeme obaja, sme si v tomto smere viac rovnocenní.

Ľubka: Na zmenu si musela zvyknúť celá rodina. Bolo to prvýkrát, čo sa Maťa zamestnala, a doma sa tak prirodzene museli niektoré veci nanovo rozdeliť. Najmä tie, ktoré predtým riešila automaticky ona.

Rómske ženy sú veľmi pracovité, starajú sa o deti, domácnosť, varia aj upratujú. Keď sa zamestnajú, už nie je možné zvládať všetko ako predtým. Preto bolo aj u Mati potrebné nájsť nový rytmus v každodennom fungovaní domácnosti.

Aká by mala byť žena, ktorá sa chce stať omamou?

Ľubka: Musí mať svoju osobnosť, byť zorientovaná vo svojej komunite a mať prirodzený vzťah k deťom, aby ju táto práca skutočne napĺňala. S každou kandidátkou preto absolvujeme pohovor, aby sme videli, či sa dokáže zapojiť do pracovného procesu, plánovať si veci, zvládať náročnejšie situácie v rodinách a má aj základné organizačné schopnosti.

Skôr ako omama začne chodiť do rodín, prechádza vstupnými školeniami, kde si skúša konkrétne lekcie aj rôzne situácie, ktoré môžu v rodinách nastať. Dôležitá je však aj podpora jej blízkych. Omamy totiž počas školení odchádzajú na niekoľko dní z domu, čo v niektorých rómskych komunitách vôbec nie je samozrejmosťou.

Pre niektorých partnerov je to veľká výzva – niekedy sa objaví žiarlivosť, inokedy obava, ako to doma bez nich zvládnu. Aj preto sa niektoré kandidátky napokon rozhodnú nepokračovať. Nestačí teda len vlastné rozhodnutie ženy, dôležití sú aj príbuzní, ktorí ju pri tom podržia. Potom prichádza najnáročnejšia časť – osloviť prvé rodiny, získať si ich dôveru a začať pravidelnú prácu v teréne.

Maťa: Omama by mala mať v osade prirodzený rešpekt. Je dôležité, aby ju ľudia v komunite poznali a vnímali ako niekoho, kto je jej súčasťou. Zároveň však prichádza aj do rodín, ktoré pozná len z videnia, a na to je potrebná odvaha a otvorenosť.

Mala by byť komunikatívna a vedieť nadväzovať kontakt, pretože denne pracuje s mamičkami aj deťmi. Nie je vhodné, ak je úplne uzavretá – naopak, potrebuje sa vedieť rozprávať a byť blízko ľuďom. Je dôležité, aby mala ľudí aj deti rada a pristupovala k nim s prirodzeným záujmom a rešpektom.

Začínali ste bez skúseností, no v prostredí, ktoré ste dobre poznali. Spomeniete si na svoje pocity na začiatku? V čom sa líšia od toho, ako svoju prácu vnímate dnes?

Maťa: Na začiatku som mala obavy, čo budem robiť s malými deťmi a či sa mi podarí nájsť rodiny, ktoré sa do programu zapoja. Zo školenia som odchádzala veľmi neistá. Prvé týždne boli náročné, kým si rodiny zvykli, že chodím v konkrétny deň a čas. Bolo potrebné nastaviť aj určitý režim a pravidelnosť.

Dnes už mamičky vedia, že keď prídem, nasleduje lekcia. Aj keď sú práve pri varení, na chvíľu ho prerušia a venujú sa dieťaťu. Aj deti si to pamätajú. Už vo dvoch rokoch vedia, že príde „bibi“ – teta – a že budeme mať lekciu. Dnes už necítim stres. Naopak, mám radosť, že túto prácu môžem robiť.

Ľubka: Na začiatku Maťa chodila priamo do rodín a vysvetľovala im, čo program ponúka. Niektoré si to ešte premysleli, keď videli, čo lekcie zahŕňajú, a že prebiehajú pravidelne. V súčasnosti však máme dokonca čakaciu listinu. Miesto sa uvoľní napríklad vtedy, keď sa niektorá rodina odsťahuje alebo odíde do zahraničia.

Dnes si už rodiny program odporúčajú navzájom a samy prichádzajú za Maťou s tým, že by chceli prihlásiť svoje bábätko.

Znamená to teda, že záujem prevyšuje možnosti združenia. Koľko detí z komunity má jedna omama v pravidelnej starostlivosti?

Ľubka: Jarovnice sú veľká osada, ktorá sa rýchlo rozširuje. Pôsobia tu dve omamy. Maťa má pri plnom úväzku 25 detí a Lucka, ktorá pracuje na trištvrte úväzku, má 18 detí.

Omamy si môžu vybrať úväzok, ktorý im najviac vyhovuje. Do každej rodiny chodia raz týždenne a jedna lekcia trvá približne 45 minút.

Maťa: Nie vždy sa lekcia skončí presne po 45 minútach. Niekedy mamičky zostávajú dlhšie, chcú sa ešte porozprávať alebo mi deti chcú niečo ukázať. Aj samotné rozlúčenie sa tak občas natiahne. V komunite cítiť, že by bolo potrebných viac omám. Pokojne aj ďalšie tri či štyri.

Ako vás vníma komunita, odkedy ste sa stali omamou?

Maťa: Cítim od nich rešpekt. Vnímajú, že sa nad nich nepovyšujem a pristupujem k nim ako k rovnocenným. Neodťahujem sa od nikoho, sadnem si kdekoľvek. Ak má dieťa špinavú tvár, nemám problém ho pohladiť, pobozkať či zobrať na ruky. Cítia, že som jedna z nich, že v tom sme spolu a nemusia sa predo mnou báť.

Mamičky mi často hovoria, že sa im páči môj život – že s manželom obaja pracujeme, syn tiež pracuje, dcéra chodí na strednú školu a mladší syn je na základnej škole. Vnímajú, že žijeme iný rodinný príbeh než mnohé iné rodiny v komunite.

Ľubka: Maťa je pre mnohé ženy vzorom. Vidia, že sa jej podarilo posunúť sa ďalej – je zamestnaná, vzdeláva sa a chodí na školenia. Niekedy sa jej aj pýtajú, či by mohli pracovať podobne.

Dnes si už aj ženy po tridsiatke či štyridsiatke dopĺňajú vzdelanie, napríklad si externe dorábajú strednú školu. Keď im deti podrastú, začínajú viac premýšľať aj nad tým, čo by chceli robiť pre seba.

Vaša pomoc nespočíva len vo vytváraní lepšieho zázemia pre deti, ale ste oporou aj dospelým v domácnosti. Ako postupujete, keď prídete do rodiny, skôr ako začnete pracovať s dieťaťom?

Maťa: Najprv sa porozprávam s mamičkou. Všímam si, ako sa má ona, ako sa má dieťa aj aké je prostredie okolo nich. Keď si všimnem niečo nové alebo pekné, vždy to rada pochválim. Potom sa pozrieme na úlohu, ktorú mali, a na to, ako sa im ju podarilo splniť. Až následne začíname s aktivitami.

Mamičky mi dôverujú. Často mi hovoria aj veci, ktoré by som vedieť nemusela, ale potrebujú sa jednoducho vyrozprávať. V takých chvíľach som pre ne aj osobou, ktorej sa môžu zveriť. Vedia, že to, čo mi povedia, zostane medzi nami a nebude sa to šíriť ďalej.

Podľa čoho sa rozhodujete, aké aktivity budete s deťmi počas lekcií robiť?

Ľubka: Aktivity sú nastavené podľa veku dieťaťa a zameriavajú sa na rozvoj motoriky, reči aj sociálnych zručností. Majú svoju štruktúru a pravidelné opakovanie, pretože pre deti je dôležité cítiť istotu a vedieť, čo môžu očakávať. Maťa ich zároveň dokáže prispôsobiť konkrétnemu dieťaťu – niektoré zjednoduší, iné, naopak, mierne rozšíri podľa toho, čo dieťa aktuálne zvláda.

Cez knihy a hry sa prirodzene zoznamujú aj s bežnými činnosťami, ktoré ich čakajú v škôlke, napríklad umývanie rúk, česanie či čistenie zubov.

Pomáha im v tom aj aplikácia Omama, ktorá slúži zároveň ako diár aj pracovná pomôcka. Maťa si v nej plánuje týždeň, má prehľad o pripravených aktivitách a po každej lekcii zaznamenáva, čo s dieťaťom robila aj ako sa zapájal rodič.

Ja ako mentorka priebeh lekcií sledujem a spolu s omamou sa k nim pravidelne vraciame. Údaje z aplikácie zároveň spracúva analytický tím v Bratislave, ktorý vďaka nim sleduje dlhodobý dopad programu.

52 omám, 24 mentoriek, 37 komunít, 1102 detí vo veku od 0 do 4 rokov

Vďaka lekciám sa teda učí nielen dieťa, ale aj rodičia, aby ho mohli ďalej podporovať v domácom prostredí.

Maťa: Áno, keď dieťaťu nejde nejaká aktivita, pomáhajú mu aj rodičia. Mama mu napríklad podrží rúčku alebo mu pomôže začať.

Ľubka: Spočiatku bolo potrebné mamičky k spolupráci viac viesť. Vnímali to tak, že Maťa je tá, ktorá vedie lekciu, pretože ona vie a je „učiteľka“. Maťa im však postupne ukazuje, že najdôležitejšiu úlohu majú ony – práve preto, že s deťmi trávia najviac času. Aktivitu im ukáže, ale zároveň ich vedie k tomu, aby sa zapájali.

Rodičia sú rôzni. Niektorí sú veľmi snaživí, vidia v tom zmysel a sami sa aktívne zapájajú. Iní na začiatku hovoria, že majú dosť vlastných povinností. Napriek tomu u nich vidno posun a ochotu deťom pomáhať.

Rodičov vediete nielen k tomu, aby s deťmi trávili čas, ale aj aby si všímali ich pokroky. Dôležitá je teda aj pochvala. Dostávajú ju deti v dostatočnej miere?

Maťa: Keď sú deti malé, bozky a pohladenie prichádzajú prirodzene. Čím sú staršie, tým je pochvaly menej. Pri dospievajúcich deťoch už skoro vôbec.

Ľubka: Mamy často samy nezažili pochvalu, preto ju nevedia prirodzene dávať ďalej. Keď však Maťa pochváli dieťa alebo si všimne niečo pekné v domácnosti, mamu to poteší. Vidí, že sa jej niečo podarilo, a je na svoje dieťa hrdá. Potom je väčšia šanca, že začne viac chváliť aj ona.

Nevzdávame sa a postupne sa snažíme rodičom ukazovať, že práve ich čas a pozornosť sú pre dieťa najdôležitejšie pri rozvoji.

Pre deti v komunitách je materinským jazykom rómčina, preto je súčasťou vašej prípravy na škôlku aj slovenčina. Rozhovor s mamou prebieha v rómčine. Lekcie s deťmi však vediete v slovenčine. Je to tak?

Maťa: Áno, s deťmi sa rozprávam po slovensky. Postupne začínajú rozumieť jednoduchým pokynom a vedia, čo od nich chcem – napríklad „sadni si“, „ukáž“ alebo „poď ku mne“. Učia sa aj základné pozdravy.

Ľubka: Rodičom vysvetľujeme, že slovenčina je pre deti dôležitá, aj keď rómčina je ich materinský jazyk a doma ju prirodzene používajú. Mnohí si neuvedomujú, že dieťa po príchode do slovenskej škôlky či školy vstupuje do prostredia, ktorému často ešte nerozumie. Učenie môže byť preto pomalšie – nie preto, že by dieťa nechcelo, ale preto, že sa stretáva s cudzím jazykom.

Maťa: Sú deti, ktoré slovenčinu doma vôbec nepočujú. Keď potom prídu do škôlky a niekto sa s nimi snaží hovoriť po slovensky, môžu sa cítiť neisté alebo vystrašené. Preto je pre ne dôležité, že si na jazyk postupne zvykajú už počas lekcií.

Aj pre vás je materinským jazykom rómčina. Cítite, že sa vám slovenčina vďaka práci omamy zlepšila?

Maťa: Určite áno, aj keď mi občas slovenčina stále robí ťažkosti. Celý život som hovorila najmä po rómsky a po slovensky len v situáciách, keď to bolo potrebné – v škole, na úradoch či v banke.

Dnes si viac uvedomujem, že keby som s deťmi hovorila viac po slovensky, možno by mali jednoduchší štart. Preto sa snažím hovoriť po slovensky aj s vnukom. Niekedy to skúšam aj s manželom, ale ten sa na mňa zvykne len usmiať, prečo s ním hovorím po slovensky.

Uvedomila som si, že ak chce človek v živote napredovať, slovenčina je veľmi dôležitá.

Ľubka: V našom programe si omamy slovenčinu pravidelne trénujú. Raz týždenne majú skupinovú lekciu s lektorkou a následne aj individuálnu online hodinu s dobrovoľníčkou.

Ľubka, na lekcie s Maťou chodíte pravidelne. S čím všetkým pomáhate omame ako jej mentorka?

Ľubka: S Maťou pracujeme už dva roky. Začínali sme spolu, keď sa program OMAMA rozširoval do Jarovníc. Po lekciách spolu preberáme, čo sa v rodinách dialo, čo fungovalo a čo by bolo dobré skúsiť inak.

Keď nastane náročná situácia, som pri nej, no nerobím veci za ňu. Skôr ju sprevádzam tak, aby na riešenia prichádzala sama. Popri tom jej pomáham aj s praktickými vecami – s plánovaním, vybavovaním či organizáciou.

Pre mnohé omamy je nový aj svet mimo ich komunity – pracovné povinnosti, plánovanie, komunikácia či situácie, ktoré sú pre iné prostredia samozrejmosťou. Aj v tomto sa postupne učia orientovať a získavajú istotu.

Ako vás prijímali rodiny, keď ste začali chodiť na lekcie spolu s Maťou?

Ľubka: Spočiatku nevedeli, čo presne očakávať, a ani ja som si nebola istá, ako to celé bude fungovať. Uvedomovala som si, že vstupujem do ich súkromného priestoru – do izby, kde býva niekedy aj desať ľudí, kde sa pije káva, rozpráva, a zrazu tam má prebehnúť lekcia.

Stávalo sa aj to, že ma najprv nechceli pustiť dnu, napríklad preto, že nemali upratané. Hanbili sa za svoje jednoduché podmienky alebo mali obavy, či nejde o kontrolu alebo sociálku.

Keď však videli, že prichádzam len pre dobro detí a nič zlé sa nedeje, postupne si zvykli. Dnes ma mnohí poznajú, zdravíme sa a Maťa hovorí, že ma medzi seba prijali, čo ma veľmi teší.

Čo pozorujete u detí, ktoré sú v programe dlhší čas?

Ľubka: Po dvoch rokoch už na deťoch vidíme, že sú uvoľnenejšie a sebavedomejšie. Lepšie rozumejú slovenčine, neboja sa skúšať nové veci a majú radosť z toho, že sa môžu niečomu venovať. Niekedy sa dokonca viac obáva rodič než samotné dieťa.

Maťa: Na lekciách vidím aj praktické pokroky. Deťom sa zlepšuje jemná motorika, majú istejší úchop a vedia si napríklad lepšie pridržať lyžičku. Zároveň vnímam, že mi lepšie rozumejú – keď im ukážem gesto alebo poviem jednoduchý pokyn, vedia, čo majú urobiť.

Na začiatku niektoré mamy ani nevedeli, čo pojem gesto znamená. Postupne sa to učili spolu s deťmi. Aj to vnímam ako posun – keď mama rozumie, prečo dieťaťu niečo ukazujeme a ako mu to pomáha v rozvoji.

A aké zmeny nastávajú pri rodičoch?

Ľubka: Veľká zmena nastáva vtedy, keď rodič začne veriť, že jeho dieťa môže byť v škole úspešné. Mnohí si to dovtedy ani nevedeli predstaviť. My im hovoríme, že ich dieťa je šikovné a má na to, aby sa mu darilo – potrebuje len čas a pozornosť.

Matine návštevy dnes vnímajú rodiny ako vzácnosť a tešia sa, keď príde. Mnohé veci boli pre ne na začiatku nové, napríklad knihy. Keď im prvýkrát ukazovala obrázky a zvuky zvierat, niektorí sa aj pousmiali, pretože s tým nemali skúsenosť. Často im nikto v detstve nečítal a knihy doma bežne nemali. Postupne si však na to zvykli.

Nedávno jedna mama zdieľala na Facebooku fotografiu, ako si jej dcéra prezerá leporelo, a napísala: „Moja princezná si číta.“ Bola na ňu hrdá a mňa to veľmi potešilo.

Maťa: Veľký rozdiel vidím v tom, keď sa mama dieťaťu venuje aj mimo lekcií. Teší ma, keď prídem do rodiny a počujem, že mama skúša s dieťaťom hovoriť po slovensky, spoločne si hovoria riekanky a zapájajú sa aj staršie deti.

Zdá sa, že hoci ide o vašu prácu, s rodinami ste si postupne vybudovali priateľské vzťahy založené na rešpekte. Vnímate to tak?

Maťa: Áno. Chodím k dvom sociálne slabším rodinám a veľmi ma fascinuje, aké sú tie dievčatká rozumné. Patria medzi moje najobľúbenejšie.

Jedno má dva roky a troch súrodencov. Niekedy na nej vidím, ako by chcela byť už dospelá. Mama má viac detí a veľa povinností, takže na ňu nemá vždy toľko času. Keď prídem, veľmi sa teší, že ju môžem pohladkať alebo zobrať na ruky.

Vyhľadáva moju pozornosť, lebo vie, že jej ju dám. Všíma si na mne úplne všetko. Raz si všimla, že mám nalakované nechty, a na ďalšej lekcii mi hneď ukázala, že ich má aj ona. V očiach má veľkú vnímavosť aj to, že je zvyknutá byť do istej miery samostatná. Keď odchádzam, beží za mnou a hovorí, že chce ísť so mnou domov.

Druhé dievčatko je jedináčik. Jej rodičia chodili do špeciálnej školy, otec je sluchovo postihnutý a ani jeden z rodičov nevie čítať ani písať. Ona je však veľmi inteligentná a šikovná. Jej mama veľmi túži po tom, aby sa mala lepšie než ona sama, mala viac možností a vedela viac.

Najkrajší je moment, keď vidím, že sa dieťaťu niečo podarí, a mama sa naň pozrie s nehou, láskou a hrdosťou. Takým pohľadom, ktorý hovorí: „Toto moje dieťa dokázalo.“ Vtedy cítim, že moja práca má zmysel.

Maťa, ako dievča ste nemohli ísť študovať. Má to pre vás ešte miesto vo vašich plánoch?

Áno, vždy som chcela pracovať v škôlke. Deti mám rada a počas práce omamy som si ešte viac uvedomila, že ma to k nim prirodzene ťahá. Tento rok som sa preto prihlásila na externé štúdium na strednej pedagogickej škole.

Je v záujme nás všetkých, aby ľudia, ktorí dnes žijú v chudobe, dostali šancu na dôstojný život. Aj preto Férová nadácia O2 podporuje neziskovú organizáciu Cesta von a program OMAMA, ktorý pomáha deťom a ich rodičom zlepšiť ich vyhliadky do budúcnosti.

Martina Peštová a Ľubica Schenková

Maťa žije v Jarovniciach neďaleko Prešova a už dva roky pôsobí ako omama v programe občianskeho združenia Cesta von. Ako vyškolená žena z rómskej komunity navštevuje rodiny a sprevádza deti od narodenia do štyroch rokov.

Cez hru, knihy a riekanky ich podporuje v rozvoji ešte pred nástupom do škôlky, aby mali lepší štart do života než predchádzajúce generácie.

Pri práci ju podporuje mentorka Ľubka Schenková, ktorá s ňou pravidelne chodí na lekcie, pomáha jej zvládať náročnejšie situácie v rodinách a sprevádza ju aj v jej profesionálnom raste.