Príbehy

Za účasť v Novembri 89 ju chceli vyhodiť zo školy. Ako revolučné dni prežívala tvár študentského hnutia?

Producentka Zuzana Mistríková už rok-dva pred revolúciou cítila, že sa spoločnosť prebúdza z apatie spôsobenej jej normalizáciou pod vedením tej jedinej správnej strany.

Autor Anna Jacková, Post Bellum

Foto Veronika Šeliga Pilátová

Dátum16. 11. 2018

„Zrazu sme mali zvláštnu moc, ktorá nebola inštitucionalizovaná, a nám nikdy nenapadlo zneužiť ju. Ako keby na vás „viseli“ deti, ktoré vám dôverujú a vy si nedovolíte urobiť nič, čo by nebolo korektné, hovorí o nežnej revolúcii jedna z hlavných tvárí študentského hnutia Zuzana Mistríková. Vraví, že študenti v novembri 1989 predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti.

Spoznajte Tváre slobody, ľudí, vďaka ktorým dnes máme slobodu. Viac informácií

Prečítajte si jedinečný príbeh z Novembra 89, ktorý vznikol v spolupráci s organizáciou Post Bellum.

Na školu s určitou mierou slobody

„Vrcholom ľadovca boli zásahy moci, pri ktorých za prejavený názor niekoho zbili alebo zadržali. Základ však tvorilo také to nenápadné plíživé zlo (i zlomyselnosť), keď sa dieťa ,kvôli rodičomʼ nedostalo na školu, výnimočného vedca poslali pracovať do kotolne a nad ľuďmi visela všadeprítomná hrozba, že ak vykročia z radu, budú mať problém,“ spomína.

Mistríková mala podľa vlastných slov šťastie, že v ʼ87 nastúpila na divadelnú dramaturgiu na VŠMU. Režim už prestal byť ostražitý a na škole začali vyučovať i osobnosti ako Milan Lasica, divadelný režisér Ľubomír Vajdička či dramaturg Martin Porubjak.

„Umelecké školy majú vždy vysokú mieru slobody. Súvisí to s umeleckou tvorbou ako takou. Ak vám napríklad dovolia robiť len divadelnú klasiku, tak či onak sa prostredníctvom nej vyjadrujete k aktuálnym veciam. Ak je umelec vo vyjadrení pravdivý, je vždy zrozumiteľný – i v texte, ktorý vznikol pred stáročiami,“ vysvetľuje.

Posledná kvapka

17. november 1989 vychádzal na piatok. Išlo o 50. výročie tragických udalostí v Česku, ktoré dali základ vzniku Medzinárodného dňa študenstva. Vzhľadom na náladu v spoločnosti bolo jasné, že študenti v tento deň nezostanú doma. „My na VŠMU sme plánovali po 20 rokoch obnoviť ,krstenie prvákovʼ. Súčasťou mal byť na tú dobu nevídaný alegorický sprievod mestom, na ktorý sme dokonca mali povolenie,“ približuje Mistríková.

Rektori vysokých škôl dostali pokyn vyhlásiť na piatok rektorské voľno a študentov tak „vyhnať domov“ z centier miest. „Naše povolenie na sprievod mestom bolo na poslednú chvíľu zrušené. Tak sme ho spravili len na nádvorí historickej budovy Istropolitany, kde škola sídlila. Televízia z neho dokonca odvysielala reportáž. Náš 17. november bol veselý. O tom, že našich českých kolegov zatiaľ na Národnej triede v Prahe obkľúčila polícia a brutálne proti nim zasiahla, sme sa dozvedeli až na druhý deň,“ spomína.

„V tom čase boli v Československu školy s podobným umeleckým zameraním len v Prahe, Brne a Bratislave. Navzájom sme sa poznali, úzko spolupracovali. I preto bol prenos informácií rýchly. V sobotu doobeda nám volali kamaráti z Brna, Peter Gábor, ktorý študoval na DAMU, sadol na vlak a prišiel osobne. O tom, čo sa v Prahe skutočne stalo, sme mali informácie z prvej ruky. Bola to pomyselná posledná kvapka. Mohol tam byť predsa ktokoľvek z nás,“ dopĺňa.

Nehráme, ak mlátite svoje vlastné deti

V nedeľu 19. novembra sa spolu so spolužiakom Ďurom Vaculíkom zúčastnila stretnutia u Martina Hubu, kde viacerí herci, medzi nimi aj Milan Kňažko, Milan Lasica, Július Satinský a Marián Labuda, pripravili vyhlásenie proti zásahu na pražskej Národnej triede. To neskôr večer predniesli v Umeleckej besede, kde sa začalo rodiť hnutie Verejnosť proti násiliu.

Bratislavské divadlá, Malá scéna a Astorka, v ten večer po vzore svojich českých kolegov na protest zrušili plánované predstavenia. Herci sa postavili na javisko a povedali divákom, že sa im zložia na vstupenky, ale nemôžu hrať divadlo a predstierať, že sa nič nedeje, v krajine, ktorá mláti svoje vlastné deti.

„V kontexte tých rokov to bol hrdinský čin. Boli si vedomí, že ak sa zásadne nezmení režim, čo si nikto z nás na začiatku nevedel predstaviť, pravdepodobne práve ukončujú svoju kariéru,“ približuje Mistríková.

„Keď sme sa pozerali na tých ľudí na javisku, ktorí boli zároveň našimi pedagógmi a kvôli ktorým sme študovali a chceli robiť divadlo, nevedeli sme si predstaviť, že by sme ráno prišli do školy a tvárili sa, že sa nič nedeje. V pondelok ráno sme teda prišli s pripravenými podpisovými hárkami, že vstupujeme do štrajku,“ ozrejmuje ďalší priebeh udalostí.

„Keď sme sa pozerali na ľudí na javisku, ktorí boli zároveň našimi pedagógmi, nevedeli sme si predstaviť, že by sme ráno prišli do školy a tvárili sa, že sa nič nedeje.“

Študenti podľa Mistríkovej zohrali počas celej revolúcie kľúčovú rolu, keďže práve oni boli spúšťačom spoločenských zmien. Zohratý organizačný tím, ktorý pôvodne pripravoval krst prvákov, plynulo pokračoval s organizáciou protestov a podieľal sa na ďalšom vývoji revolúcie.

„V pondelky divadlá nehrávali, a keď sa schyľovalo k tomu, že viaceré divadlá sa v utorok stanú arénami, kde bude miesto predstavení prebiehať verejná diskusia, minister kultúry divadlá zatvoril. V škole sme sa to dozvedeli a nie úplne tušiac, čo to slovné spojenie znamená, sme vyhlásili okupačný štrajk,“ spomína.

Získali kľúče od školy a VŠMU sa tak stala „centrom revolúcie“. Študenti na začiatku prichýlili aj hnutie Verejnosť proti násiliu. Škola sa stala akýmsi dispečingom, kde sa pripravovali vyhlásenia, demonštrácie a organizovali sa všetky výjazdy po republike. Bolo totiž potrebné ľuďom osobne povedať, čo sa stalo a o čo študentom a Verejnosti proti násiliu ide. Médiá totiž ešte stále informovali tak, ako si komunistické vedenie želalo.

„Potom nám profesor Jurkovič rozprával, že na porade rektorov dostal príkaz, aby nás zo školy vyhodil. On, ktorý nám v škole vytvoril priestor, argumentoval, že ak nás vyhodí z VŠMU, odídeme na Mlyny (študentské internátne mestečko, pozn. red.) a tam nás už medzi tisíckami študentov budú hľadať len ťažko. Táto jeho veta zapôsobila a my sme ostali na Ventúrskej a odtiaľ všetko organizovali,“ opisuje. Vtedajší rektor VŠMU Miloš Jurkovič sa neskôr stal jediným rektorom, ktorý po zmene režimu zostal vo svojej funkcii.

Zo študentky hovorkyňa

Mistríková a ďalší študenti vytvorili Koordinačný výbor slovenských vysokých škôl. Prvé dni najmä vysvetľovali, čo sa stalo v Prahe, prečo sa herci postavili proti režimu, kto je za hnutím Verejnosť proti násiliu a čo požadujú. Študenti žiadali vyšetriť zásah na Národnej triede a potrestanie vinníkov, ďalšie požiadavky smerovali k akademickým slobodám. Do toho sa vyvíjala samostatná linka vznikajúceho Občianskeho fóra a VPN.

Vzrušenie zo zmeny a nevídaná angažovanosť sa začali prejavovať nielen v študentskom hnutí, ale naprieč celou spoločnosťou. Prichádzali ľudia ochotní pomôcť. Jeden požičal auto, druhý počítač – v tom čase veľmi vzácnu vec, aby sa nemuseli podklady prepisovať na písacích strojoch. Študenti spolu s hercami cestovali po celom Slovensku a vysvetľovali ľuďom, o čo im ide, lebo režim sa snažil obyvateľov presvedčiť, že sú anarchisti.

„Vzrušenie zo zmeny a nevídaná angažovanosť sa začali prejavovať nielen v študentskom hnutí, ale naprieč celou spoločnosťou. Prichádzali ľudia ochotní pomôcť.“

Mistríková patrila medzi ľudí, ktorí koordinovali udalosti priamo z Bratislavy. To, že sa začala objavovať v médiách ako jedna zo zástupkýň študentského hnutia, bola ale zhoda okolností. Televíznu reláciu Štúdio Dialóg vysielali 24. novembra. Bolo to vôbec prvýkrát, čo verejnosť mohla sledovať diskusiu so zástupcami komunistov na jedne strane a VPN a študentmi, za ktorých v štúdiu sedela Mistríková, na druhej strane.

„Dopadlo to celkom dobre. ,Dospeláciʼ sa uvoľnili, keď videli, že hoci sa ma druhá strana snaží zatlačiť do kúta, postoj študentov som obhájiť zvládla. A odvtedy som sa stala akousi hovorkyňou študentského hnutia,“ spomína.

Míľniky revolúcie

O tri dni neskôr, 27. novembra, sa konal Generálny štrajk, míľnik, ktorý režimu ukázal, že za študentmi a hercami stojí prakticky celá krajina. Bolo jasné, že režim sa nemôže udržať. Mistríková má však takých míľnikov viac. Prvým z nich bola masová demonštrácia v stredu 22. novembra, pri ktorej režim nezasiahol.

„Ešte predtým mala divadelná fakulta VŠMU v malej koncertnej sále v Redute stretnutie pedagógov a študentov. Pamätám si, že keď sme odtiaľ odchádzali, Štefan Kvietik tam stál a so slzami v očiach nám hovoril, aby sme si dávali pozor a ako sa máme správať v dave, ak by sa stalo niečo podobné ako v piatok v Prahe,“ približuje ďalší.

Mistríková si dobre spomína aj na moment, keď počas protestu stretla známeho pesničkára: „Zistila som, že sa skutočne niečo zmenilo, keď pod tribúnou stál vedľa mňa Karel Kryl. Naša generácia vyrastala na jeho pesničkách a vedeli sme, že už ho nikdy v živote neuvidíme, lebo bolo nepredstaviteľné, aby ho režim vpustil späť. A zrazu stál v Bratislave na námestí.“

Poslankyňou v 23 rokoch

Masové demonštrácie naprieč celým Československom odštartovali výmenu politických lídrov. Prvé slobodné voľby boli stanovené na jún 1990. „My, študenti, sme sa hneď začiatkom januára dohodli, že až do slobodných volieb prechádzame z okupačného štrajku do štrajkovej pohotovosti. Ak budeme mať pocit, že sa v procese premeny spoločnosti niečo začína diať inak, znovu vystúpime a budeme štrajkovať,“ približuje ďalšie udalosti.

„My študenti sme vlastne predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti.“

„Zrazu sme mali zvláštnu moc, ktorá nebola inštitucionalizovaná a nám nikdy nenapadlo zneužiť ju. Ako keby na vás viseli deti, ktoré vám dôverujú a vy si nedovolíte urobiť nič, čo by nebolo korektné. Keď to zjednoduším, my sme vlastne predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti. V podstate až do volieb v júni 1990, čokoľvek sa v krajine stalo, vždy sa ľudia pozerali ako prvé na to, čo si o tom myslia študenti,“ hovorí Mistríková.

Akonáhle bolo možné, aby VPN bola schopná fungovať ako samostatný subjekt, z VŠMU odišla, no študentské hnutie bolo naďalej akýmsi „hosťom“ pri rokovaniach a rozhodnutiach. Niektorí študenti figurovali aj na kandidátkach Občianskeho fóra alebo VPN.

Mistríková spočiatku kandidovať nechcela, no pri zostavovaní kandidátky si lídri VPN uvedomili, že je potrebné, aby ľudia ako ona boli súčasťou kampane. Hoci bola na kandidátke na nezvoliteľnom mieste, do parlamentu ju ľudia prekrúžkovali.

Keď ju ako kandidátku VPN zvolili do Slovenskej národnej rady, bola študentkou 3. ročníka divadelnej dramaturgie. Stala sa členkou výboru SNR pre vzdelanie, kultúru, vedu a šport.

„Pamätám si, keď prišla poštou prvá zásielka s návrhmi zákonov, ktorými sa bolo treba do najbližšej schôdze prelúskať. Tak som to otvorila a prvý zákon bol o poľovníctve. ,Čo s tým, preboha živého, budem robiť?ʼ Povedala som si: ,Dobre, prečítam si to, mám predsa nejaké logické myslenie.ʼ a krok po kroku som sa v tom zorientovala,“ spomína na nečakanú úlohu.

Starý systém padol, nový bol neistý

Pozitívna emócia z novembrových udalostí sa s prichádzajúcimi problémami vytratila. Búrali sa staré systémy a nové prinášali neistotu. „Ľudia strácali oporu vo veciach, ktorým rozumeli a nevedeli, ako sa ich život bude vyvíjať. A zrazu to všetko, vrátane desaťročiami nahromadených problémov, začalo vybuchovať,“ spomína. Týkalo sa to aj politikov, ktorí sa inak než vytváraním problémov a ponúkaním lacného riešenia, nevedeli presadiť.

„Najprv jazykový zákon, potom pomlčková vojna, aj maďarská karta fungovala 15 rokov úplne dokonale. Bolo jedno, či ste komunisti, nekomunisti, gardisti, negardisti, fašisti, nefašisti –podstatné je, či ste Slováci. Stále vytvárate v ľuďoch pocit ohrozenia, a preto vás potrebujú ako lídra, ktorý ich zachráni. Na tom boli postavené celé 90. roky, v podstate až doteraz. Pokračujeme len trošku v rozumnejšej rétorike, aj keď tá sa nám v posledných mesiacoch začína zas vracať,“ vysvetľuje.

Voľbami v roku 1992 sa ľudia z Verejnosti proti násiliu z politiky prakticky vytratili a Mistríková sa rozhodla do politiky už nevrátiť. Ďalej však vstupovala do vecí verejných. Ako spoluzakladateľka Fun rádia sa podieľala na založení Asociácie nezávislých rádií a neskôr aj televízií a vstupovala do diskusií o nových mediálnych zákonoch a reguláciách. V rokoch 2002 – 2006 pôsobila aj na ministerstve kultúry ako generálna riaditeľka Sekcie médií a audiovízie.

Okrem toho je dodnes aktívna v kultúrnej oblasti, bola producentkou slovenských filmov ako Učiteľka či Mečiar a je prezidentkou Asociácie nezávislých producentov.

Mistríková neľutuje, že sa počas revolúcie politicky angažovala. November ʼ89 bol pre ňu zásadnou skúsenosťou. Podľa jej slov dokázal priniesť ľuďom naprieč celou spoločnosťou neuveriteľne silný pocit spolupatričnosti. Dokázal dať ľuďom pocit, že postoj každého z nich je dôležitý.

„Myslím si, že preto bol tým míľnikom 17. november a nie Palachov týždeň či Sviečková demonštrácia, lebo išlo o študentov. A aj ľudia, ktorí sa nechystali ,bojovať s režimomʼ a chceli len žiť svoj život, mali deti a tie im na Národnej triede režim zmlátil. Alebo zmlátiť mohol. A to bol moment, ktorý ľudí vyprovokoval, k tomu, aby zaujali postoj,“ uzatvára.

Zuzana Mistríková je jednou z tvárí slobody. Aj ona stála pri zmene, vďaka ktorej je Slovensko moderná a demokratická krajina. Ona a ľudia jej podobní boli hybnou silou nežnej revolúcie – udalosti, aká v našej histórii nemá obdobu. Viac príbehov a dobových spomienok nájdete na www.tvareslobody.sk.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky www. tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

Skutočná zmena neprichádza s usporiadaním skriniek, ale s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Michal Liška

Dátum14. 4. 2026

Žijeme v zahltenom svete. V práci nás zahlcujú povinnosti, na obrazovkách správy a sociálne siete a doma prebytok vecí, ktoré často ani nepotrebujeme. Ako si zlepšiť život vďaka upratovaniu a dobre zorganizovanému priestoru? Návod poskytne Zuzana Mrázová, certifikovaná konzultantka KonMari metódy, ktorá sa zaoberá estetickým organizovaním domácnosti a tzv. declutteringom.

V rozhovore so Zuzanou sa dozviete:

prečo si nechávame veci, ktoré nevyužívame,
aký vplyv má na nás jarné upratovanie a decluttering,
ako čo najefektívnejšie triediť veci v domácnosti,
prečo sa predaj drobností v bazároch zväčša nevyplatí a kedy je lepšie veci darovať,
prečo nás nákup organizérov nezachráni a kedy sa z nich stáva len ďalší zbytočný odpad.

Čo hovoríte na koncept jarného upratovania? Má to pre nás v dnešnej dobe ešte zmysel?

Jarné upratovanie je skvelé. Keď vyjde prvé silné slnko, zrazu jasne vidíme všetok ten prach a mastnotu. Je to v nás zakorenené, potrebujeme vyliezť z pomyselných zimných „brlohov“ a všetko vymiesť. Milujem spomienky na éru našich babičiek, keď sa dom doslova obrátil naruby, koberce sa vyniesli von na slnko a nábytok sa odtiahol.

Dnes takýto radikálny proces zvládne málokto. Máme totiž toľko vecí, že ich fyzicky nemáme kam posunúť, aby sme mohli takto hĺbkovo upratať. Keby ste dnes vyložili obsah všetkých skríň naraz na podlahu, nastal by totálny „sajgon“. Preto dnes upratujeme skôr po fázach a zónach.

Keď sa dnes pozriete na bežnú domácnosť, čo je podľa vás hlavný problém?

Počas rokov, čo sa venujem tejto práci, som zistila, že problémom nie je neschopnosť zorganizovať si priestor, ale obrovské množstvo vecí, ktorými sme zahltení. Ľuďom zvyknem hovoriť: „Pripustime si, že žijeme na budúcich smetiskách. Skončí tam každá vec, ktorú si prinesieme domov.“

Súvisí to podľa vás aj s tým, aký máme k veciam vzťah?

Určite. Čím ďalej, tým menej nám na konkrétnych veciach záleží. Dnes si túžbu po niečom dokážeme splniť okamžite a instantne. Či už luxusná verzia, alebo lacná alternatíva, všetko je dostupné na pár klikov online. Stratil sa aj ten moment „tešenia sa“, keď sme si cestu do obchodu museli naplánovať, čo nám prirodzene dávalo čas si nákup v hlave ešte premyslieť. Dnes vybavíme všetko pohodlne z gauča.

Najväčšie uspokojenie pocítime v momente samotného nákupu. Keď však veci dorazia domov v krabiciach, radosť vystrieda praktická starosť. Musíme ich vybaliť, odstrihnúť visačky, oprať a nájsť im miesto v skrini. V tom momente sa pôvodné nadšenie často rozplynie a nastupuje pocit zahltenia. Ak na to nemáme kapacitu, vec niekam odložíme „na potom“.

Keď sa tento cyklus opakuje, priestor sa postupne plní predmetmi, ku ktorým sme si vlastne ani nestihli vytvoriť vzťah.

„Kľúčová otázka znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď nie, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.“

No hoci k mnohým veciam nemáme vzťah a nevyužívame ich, predsa si ich nechávame. Prečo je to tak?

Dôvodov je celé spektrum. Historicky v nás zostalo zakorenené, že bez vecí neprežijeme. Máme podvedomý pocit, že ich potrebujeme na prežitie alebo na to, aby nám bolo lepšie. Brzdí nás strach z toho, čo bude zajtra, ale aj silné puto k minulosti.

Veľkou témou sú, samozrejme, peniaze. Keď sa chceme niečoho vzdať, nastupuje náročná konfrontácia so sebou samým a s investíciou, ktorú sme nevyužili. Povieme si: „Stálo to tristo eur, predsa nie som taký márnotratný človek, aby som to teraz vyhodil.“ Typickým príkladom je starý digitálny fotoaparát – kedysi stál majland, dnes ho už nikto nepoužíva, no zbaviť sa ho je pre mnohých priam nepredstaviteľné.

Okrem peňazí v tých veciach vidíme aj svoju vlastnú históriu, spomienky na blízkych či dokonca náš osobnostný a partnerský vývoj. Vidíme tam však aj svoje nákupné prešľapy a chyby, čo vyvoláva extrémne výčitky svedomia.

Mám pocit, že v tých veciach sa často schovávajú naše „dávne osobnosti“. Ľudia, ktorými sme boli kedysi a s ktorými je náročné sa rozlúčiť.

Tá psychológia za tým je náročná. Nerodíme sa každý rok do nového života, nezačíname od nuly. Minulosť si nesieme so sebou. Sú momenty, keď ju dokážeme pustiť zásadnejšie, rozchod či sťahovanie detí, ale väčšinou to všetko ťaháme so sebou.

To isté sa týka nakupovania. Nakupujeme pre verziu seba, ktorou by sme chceli byť, nie pre tú, ktorou reálne sme. Myslíme si, že cez tie veci to pôjde jednoduchšie. Chceme začať behať, tak si hneď nakúpime celú výbavu – tenisky na asfalt, trail, špeciálne ponožky, výživové doplnky…

Reklama je silný nástroj a je ťažké jej odolať. Predáva nám verziu života, ktorú by sme chceli žiť, a my nakupujeme v naivnej viere, že tie veci nám pomôžu stiahnuť náskok nášho ideálneho ja.

Takže je to z veľkej časti spoločenský, nielen individuálny problém?

Žijeme v dobe, ktorá nás do zahltenia doslova tlačí. Je jednoduché podľahnúť tomu impulzu. Reklama je vedecky postavená tak, aby nás presvedčila, že každú vec nutne potrebujeme k šťastiu. Nie je to o tom, že by sme boli „mimo“, ale že sme v tom tlaku konzumu stratili vedomý prístup.

Keď tento problém s vecami presiahne únosnú mieru, nastáva paralýza. Zrazu stojíte pred obrovskou kopou predmetov a netušíte, kde a ako začať. Často sa stáva, že sa do toho aj pustíte, ale výsledok sa nedostavuje, čo vás len viac znechutí. Je to začarovaný kruh.

Posun nespočíva v jednom zázračnom upratovaní. Skutočná zmena prichádza s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.

Mení nás tento proces aj zvnútra?

Minimálne nás núti položiť si základné otázky: Kto som dnes? Čo skutočne potrebujem pre svoj aktuálny život? Kam smerujem? Ide o postupné odpútanie sa od minulosti, na ktorej zbytočne lipneme, a vytvorenie si priestoru pre aktuálny život. Organizovanie priestoru je v tomto zmysle proces „sprítomnenia“ – návratu k realite a tomu, kde sa práve nachádzame.

Predstavme si, že som konečne nabrala motiváciu vytriediť veci v byte. Kde odporúčate začať?

Neexistuje univerzálne pravidlo, ale zvyčajne začíname tam, kde to človeka najviac trápi. Ideálne s niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky. Niečo hmatateľné, čo vás na začiatku nepoloží.

A potom by som postupovala po jednotlivých kategóriách v domácnosti. Teda oblečenie, knihy, dokumenty, potraviny… Samostatnou sekciou sú sentimentálne predmety.

Prečo je lepšie postupovať po kategóriách a nie po jednotlivých miestnostiach? Upratovať izbu po izbe pôsobí intuitívnejšie.

Pretože ak idete po miestnostiach, otvárate ten istý problém niekoľkokrát. Oblečenie nemáte len v spálni – niečo je v predsieni, niečo v garáži, niečo v sezónnom odkladisku. To isté platí pre potraviny alebo čistiace prostriedky. Keď ich zhrniete z celého domu na jedno miesto, až vtedy zistíte, koľko toho reálne máte.

Človek nemá prehľad, kým je to roztrúsené. Navyše, kategórie sú menšie sústa. Ak sa pustíte do celej izby, rýchlo sa vyčerpáte a skončíte v polovici.

S ktorou kategóriou zvyknú mať ľudia najväčší problém?

To je individuálne. Pre niekoho je to kozmetika – niektoré ženy chcú všetko vyskúšať a zrazu sa im to nikam nezmestí. Pre iných je to oblečenie alebo kuchyňa plná vecí na jeden konkrétny recept. No a potom sú tu knihy. Človek neodolá a prinesie si ich desať, hoci vie, že nemá čas ich čítať. Ale hovorí si: „Raz si ich prečítam.“ Je to túžba po ideálnej verzii seba.

Vy často ľudí delíte na „vyhadzovačov“ a „zberačov“. V čom sa ich prístup k veciam najviac odlišuje?

Ide o dve skupiny, ktoré si navzájom často vôbec nerozumejú. Vyhadzovači okolo seba nepotrebujú veľa vecí a neviažu sa na ne. Sú to zväčša racionálne a analytické typy, ktoré prikladajú predmetom nízku dôležitosť. Bez mihnutia oka vytriedia skriňu a ani by im nenapadlo odkladať si drobnosti. Keď im vysvetľujem, čomu sa pracovne venujem, nechápu, prečo by s tým mal niekto potrebovať pomoc. Vyhodiť nepotrebné je pre nich prirodzené.

Na opačnom spektre sú zberači. To sú často umeleckejšie založení ľudia, ktorí za každou vecou vidia príbeh a emóciu. Nedokážu sa rozlúčiť s ničím: od starého telefónu až po prečítaný časopis, v ktorom bol jeden zaujímavý recept. Všetko sa predsa raz zíde.

Spomínaní „zberači“ zrejme potrebujú hlbšie pracovať so svojím nastavením a postojom k veciam…

Niekedy len potrebujú počuť jasnú odpoveď na otázku, čo s danou vecou urobiť. Často sa totiž „zacyklíme“ pri veciach, ktoré majú nulovú hodnotu. Platí to aj pre predaj cez bazáre ako Vinted. Ľudia sa snažia predať kúsky za 5 či 10 eur, no ja ich brzdím otázkou: „Aká je tvoja hodinová sadzba v práci? Ak je to napríklad 30 € a tú vec nepredáš do hodiny aspoň za túto sumu, tak sa ti to ekonomicky nevyplatí robiť.“

Málokto si uvedomuje tú skrytú logistiku – vec musíte nafotiť, komunikovať so záujemcom, zabaliť ju a odniesť na poštu. To je investovaný čas, ktorý vám nikto nevráti.

Človek má však často pocit, že tie veci „stále niečo stáli“, a chce tie peniaze aspoň sčasti dostať späť. Ako sa s týmto mentálnym blokom vyrovnať?

Pravda je taká, že peniaze, ktoré ste za tie veci zaplatili na začiatku, už neexistujú. Sú dávno minuté a ich hodnota v skrini nerastie. Ak v tých veciach stále vidíte nejaký úžitok, radšej ich darujte. Zbavte sa ich čo najrýchlejšie a posuňte ich ďalej, kým sú ešte funkčné a moderné. Pre bežného človeka je predaj drobností po bazároch väčšinou len časová strata.

„Triedenie začnite niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky.“

Čo by sme sa mali sami seba pýtať, aby sme sa vedeli úprimne rozhodnúť, či má daná vec pre mňa skutočnú hodnotu alebo si len hovorím, že „sa to môže zísť“?

Treba sa na to pozrieť veľmi prakticky a položiť si pár priamych otázok: Naozaj túto vec potrebujem? Používam ju reálne alebo len hypoteticky v nejakých predstavách? Skúste sa zamyslieť nad tým, čo by ste robili, keby ste tú vec nemali. Vždy totiž existujú alternatívy. Ak napríklad riešite rýchlovarnú kanvicu, ktorú takmer nevyužívate – keby ste ju nemali, vodu si jednoducho zohrejete na sporáku.

Kľúčová otázka však znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď „nie“, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.

Úplne inou kategóriou je sentiment. Ak k nejakej veci niečo cítite, hoci je nepraktická, je to legitímny dôvod na diskusiu. Ak vám prináša úsmev alebo peknú spomienku, nechajte si ju. Skutočným problémom sú tie predmety, ktoré nemajú praktický úžitok a zároveň k nim nič necítite. Sú tam len preto, že tam „proste sú“. Práve tie musia ísť preč ako prvé.

Čo s vecami, ktoré sme si kúpili kvôli novému hobby, ale po čase nás omrzeli? Prípadne ich vytiahneme len raz za rok a zvyšok času nám doma zavadzajú?

Je to opäť o úprimnosti k sebe samému. Kto som dnes a ako často túto vec reálne využijem? Ak si napríklad kúpite lyžiarsku súpravu za 1 500 eur a na svah sa dostanete trikrát za sezónu, jedno lyžovanie vás vyjde poriadne draho. Ekonomicky by bolo v takomto prípade oveľa výhodnejšie si výstroj jednoducho požičať.

Vlastná výbava totiž prináša aj mnohé skryté náklady, ktoré si pri kúpe málokto uvedomí – zrazu potrebujete väčšie auto alebo strešný box, musíte riešiť servis a najmä priestor, kde to budete celý rok skladovať. Minulý rok v Chorvátsku mala takmer každá rodina vlastný paddleboard z Decathlonu. Všetci ich premiestňovali cez pol Európy, hoci na pláži bola požičovňa za pár eur.

Moja rada znie: dajte každému novému hobby čas. Najprv si veci párkrát požičajte a až v momente, keď si budete istí, že vás to skutočne baví a napĺňa, investujte do vlastných. Vyhnete sa tak nielen zbytočným výdavkom, ale aj ďalšej kope vecí, ktoré vám doma budú len uberať drahocenný priestor.

Máte ešte nejakú užitočnú radu o triedení vecí?

Všetko, čo vyradíte, musí ísť okamžite preč z domu. Nenechávajte vrecia v predsieni ani v garáži. Tie krabice majú totiž zázračnú schopnosť „vrátiť sa späť do obehu“. Nevytvárajte si doma žiadne „čierne diery“ s prísľubom, že to vyriešite neskôr. Ak ste niečo nepoužili rok, s vysokou pravdepodobnosťou to už nepotrebujete.

Takže tá modrá taška z Ikey s oblečením, ktorú mám v skrini už dva roky, musí ísť preč?

Presne tak. Len tak vám reálne ubudne v priestore, ale najmä v hlave. Mojím cieľom je učiť ľudí hľadať v domove jednoduchosť, nie nedosiahnuteľnú dokonalosť. Ak niekam odložíte napríklad playstation, musí byť jednoduché to znova nájsť a zapojiť. Neexistuje univerzálna rada, že táto vec patrí „vždy doprava“. Každý domov má svoju vlastnú logiku a cestičku.

A na záver ešte jedno varovanie: nevykladajte veci na voľné plochy. Malá kopa si pýta viac. Jedny rifle pohodené na stoličke znamenajú, že o dva dni tam máte „Mount Everest“. Čisté plochy sú základom vizuálneho pokoja. Keď ich raz narušíte, neporiadok sa začne nabaľovať.

Pravidlo 5 vecí vyhodím, 5 vecí si môžem kúpiť. Funguje to tak?

V reálnom živote takéto pravidlo veľmi nefunguje. Je to skôr taký „spotrebný mindset“, ktorý nás v kolotoči hromadenia udržiava. Ak si povieme, že za päť vyhodených vecí máme „povolenku“ na päť nových, náš vzťah k vlastníctvu sa nemení, len meníme starý obsah skrine za nový.

V živote prirodzene prichádzajú obdobia, keď potrebujeme nakúpiť viac, a inokedy zasa fázy, keď sa musíme vo veľkom zbavovať nepotrebného. Cieľom by mala byť skôr celková rovnováha medzi tým, čo do domácnosti prichádza a čo z nej odchádza. Netreba sa otrocky upínať na presné čísla, ale skôr na vedomé rozhodovanie o každej jednej veci, ktorú si do svojho priestoru vpustíme.

V čom ľudia najčastejšie zlyhávajú, keď sa pustia do declutteringu?

Je toho na nich priveľa. Neuvedomujú si, koľko času a energie to zožerie. Často sú to hodiny preberania, dvíhania vecí a boja s výčitkami. Človek v polovici stratí nadšenie, lebo nevidí okamžitý úspech. Potom sú tu emocionálne bloky – vypratávanie domu po rodičoch alebo babičke je jedna veľká emócia, ktorá vás vie úplne paralyzovať.

Čo sa vám ešte osvedčilo pri organizácii priestoru? Sú nejaké „vychytávky“ alebo konkrétne „odkladače“, ktoré fungujú?

Kúpiť si organizéry automaticky neznamená, že budete zorganizovaní. Na to, aby akýkoľvek systém fungoval, potrebujete v prvom rade voľný priestor. Paradoxne samotné krabičky niekedy zaberú viac miesta než veci, ktoré do nich chcete schovať. Nespoliehajte sa teda na ne ako na záchranné koleso. Základom je nechať si poruke to, čo reálne používate, a zvyšok uložiť tak, aby ste o tom mali prehľad, no zároveň vám to nezavadzalo.

Najväčšou chybou je kúpiť si organizéry dopredu a až potom pre ne v byte hľadať miesto. Skúste to opačne: mám tu tento konkrétny priestor a presne sem by sa mi hodili tri krabičky. Ak vám to po vyskúšaní dáva zmysel a pomáha vám to udržať systém, pokračujte v tom. Ale nenoste ich domov dvadsať naraz.

Väčšinou totiž ľudia, ktorí cítia nutkavú potrebu všetko „zakrabičkovať“, v skutočnosti bojujú s tým, že na tie krabičky už nemajú v byte žiadne voľné miesto.

Zuzana Mrázová

Takmer 20 rokov pôsobila v medzinárodných finančných inštitúciách, po narodení detí však potrebovala kariérnu zmenu. Dnes sa Zuzana Mrázová živí organizovaním domácností podľa Marie Kondo. Je certifikovanou konzultantkou KonMari metódy a na sociálnych sieťach je známa ako @simplist.