Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Za účasť v Novembri 89 ju chceli vyhodiť zo školy. Ako revolučné dni prežívala tvár študentského hnutia?

Producentka Zuzana Mistríková už rok-dva pred revolúciou cítila, že sa spoločnosť prebúdza z apatie spôsobenej jej normalizáciou pod vedením tej jedinej správnej strany.

„Zrazu sme mali zvláštnu moc, ktorá nebola inštitucionalizovaná, a nám nikdy nenapadlo zneužiť ju. Ako keby na vás „viseli“ deti, ktoré vám dôverujú a vy si nedovolíte urobiť nič, čo by nebolo korektné, hovorí o nežnej revolúcii jedna z hlavných tvárí študentského hnutia Zuzana Mistríková. Vraví, že študenti v novembri 1989 predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti.

Spoznajte Tváre slobody, ľudí, vďaka ktorým dnes máme slobodu. Viac informácií

Prečítajte si jedinečný príbeh z Novembra 89, ktorý vznikol v spolupráci s organizáciou Post Bellum.

Na školu s určitou mierou slobody

„Vrcholom ľadovca boli zásahy moci, pri ktorých za prejavený názor niekoho zbili alebo zadržali. Základ však tvorilo také to nenápadné plíživé zlo (i zlomyselnosť), keď sa dieťa ,kvôli rodičomʼ nedostalo na školu, výnimočného vedca poslali pracovať do kotolne a nad ľuďmi visela všadeprítomná hrozba, že ak vykročia z radu, budú mať problém,“ spomína.

Mistríková mala podľa vlastných slov šťastie, že v ʼ87 nastúpila na divadelnú dramaturgiu na VŠMU. Režim už prestal byť ostražitý a na škole začali vyučovať i osobnosti ako Milan Lasica, divadelný režisér Ľubomír Vajdička či dramaturg Martin Porubjak.

„Umelecké školy majú vždy vysokú mieru slobody. Súvisí to s umeleckou tvorbou ako takou. Ak vám napríklad dovolia robiť len divadelnú klasiku, tak či onak sa prostredníctvom nej vyjadrujete k aktuálnym veciam. Ak je umelec vo vyjadrení pravdivý, je vždy zrozumiteľný – i v texte, ktorý vznikol pred stáročiami,“ vysvetľuje.

Posledná kvapka

17. november 1989 vychádzal na piatok. Išlo o 50. výročie tragických udalostí v Česku, ktoré dali základ vzniku Medzinárodného dňa študenstva. Vzhľadom na náladu v spoločnosti bolo jasné, že študenti v tento deň nezostanú doma. „My na VŠMU sme plánovali po 20 rokoch obnoviť ,krstenie prvákovʼ. Súčasťou mal byť na tú dobu nevídaný alegorický sprievod mestom, na ktorý sme dokonca mali povolenie,“ približuje Mistríková.

Rektori vysokých škôl dostali pokyn vyhlásiť na piatok rektorské voľno a študentov tak „vyhnať domov“ z centier miest. „Naše povolenie na sprievod mestom bolo na poslednú chvíľu zrušené. Tak sme ho spravili len na nádvorí historickej budovy Istropolitany, kde škola sídlila. Televízia z neho dokonca odvysielala reportáž. Náš 17. november bol veselý. O tom, že našich českých kolegov zatiaľ na Národnej triede v Prahe obkľúčila polícia a brutálne proti nim zasiahla, sme sa dozvedeli až na druhý deň,“ spomína.

„V tom čase boli v Československu školy s podobným umeleckým zameraním len v Prahe, Brne a Bratislave. Navzájom sme sa poznali, úzko spolupracovali. I preto bol prenos informácií rýchly. V sobotu doobeda nám volali kamaráti z Brna, Peter Gábor, ktorý študoval na DAMU, sadol na vlak a prišiel osobne. O tom, čo sa v Prahe skutočne stalo, sme mali informácie z prvej ruky. Bola to pomyselná posledná kvapka. Mohol tam byť predsa ktokoľvek z nás,“ dopĺňa.

Nehráme, ak mlátite svoje vlastné deti

V nedeľu 19. novembra sa spolu so spolužiakom Ďurom Vaculíkom zúčastnila stretnutia u Martina Hubu, kde viacerí herci, medzi nimi aj Milan Kňažko, Milan Lasica, Július Satinský a Marián Labuda, pripravili vyhlásenie proti zásahu na pražskej Národnej triede. To neskôr večer predniesli v Umeleckej besede, kde sa začalo rodiť hnutie Verejnosť proti násiliu.

Bratislavské divadlá, Malá scéna a Astorka, v ten večer po vzore svojich českých kolegov na protest zrušili plánované predstavenia. Herci sa postavili na javisko a povedali divákom, že sa im zložia na vstupenky, ale nemôžu hrať divadlo a predstierať, že sa nič nedeje, v krajine, ktorá mláti svoje vlastné deti.

„V kontexte tých rokov to bol hrdinský čin. Boli si vedomí, že ak sa zásadne nezmení režim, čo si nikto z nás na začiatku nevedel predstaviť, pravdepodobne práve ukončujú svoju kariéru,“ približuje Mistríková.

„Keď sme sa pozerali na tých ľudí na javisku, ktorí boli zároveň našimi pedagógmi a kvôli ktorým sme študovali a chceli robiť divadlo, nevedeli sme si predstaviť, že by sme ráno prišli do školy a tvárili sa, že sa nič nedeje. V pondelok ráno sme teda prišli s pripravenými podpisovými hárkami, že vstupujeme do štrajku,“ ozrejmuje ďalší priebeh udalostí.

„Keď sme sa pozerali na ľudí na javisku, ktorí boli zároveň našimi pedagógmi, nevedeli sme si predstaviť, že by sme ráno prišli do školy a tvárili sa, že sa nič nedeje.“

Študenti podľa Mistríkovej zohrali počas celej revolúcie kľúčovú rolu, keďže práve oni boli spúšťačom spoločenských zmien. Zohratý organizačný tím, ktorý pôvodne pripravoval krst prvákov, plynulo pokračoval s organizáciou protestov a podieľal sa na ďalšom vývoji revolúcie.

„V pondelky divadlá nehrávali, a keď sa schyľovalo k tomu, že viaceré divadlá sa v utorok stanú arénami, kde bude miesto predstavení prebiehať verejná diskusia, minister kultúry divadlá zatvoril. V škole sme sa to dozvedeli a nie úplne tušiac, čo to slovné spojenie znamená, sme vyhlásili okupačný štrajk,“ spomína.

Získali kľúče od školy a VŠMU sa tak stala „centrom revolúcie“. Študenti na začiatku prichýlili aj hnutie Verejnosť proti násiliu. Škola sa stala akýmsi dispečingom, kde sa pripravovali vyhlásenia, demonštrácie a organizovali sa všetky výjazdy po republike. Bolo totiž potrebné ľuďom osobne povedať, čo sa stalo a o čo študentom a Verejnosti proti násiliu ide. Médiá totiž ešte stále informovali tak, ako si komunistické vedenie želalo.

„Potom nám profesor Jurkovič rozprával, že na porade rektorov dostal príkaz, aby nás zo školy vyhodil. On, ktorý nám v škole vytvoril priestor, argumentoval, že ak nás vyhodí z VŠMU, odídeme na Mlyny (študentské internátne mestečko, pozn. red.) a tam nás už medzi tisíckami študentov budú hľadať len ťažko. Táto jeho veta zapôsobila a my sme ostali na Ventúrskej a odtiaľ všetko organizovali,“ opisuje. Vtedajší rektor VŠMU Miloš Jurkovič sa neskôr stal jediným rektorom, ktorý po zmene režimu zostal vo svojej funkcii.

Zo študentky hovorkyňa

Mistríková a ďalší študenti vytvorili Koordinačný výbor slovenských vysokých škôl. Prvé dni najmä vysvetľovali, čo sa stalo v Prahe, prečo sa herci postavili proti režimu, kto je za hnutím Verejnosť proti násiliu a čo požadujú. Študenti žiadali vyšetriť zásah na Národnej triede a potrestanie vinníkov, ďalšie požiadavky smerovali k akademickým slobodám. Do toho sa vyvíjala samostatná linka vznikajúceho Občianskeho fóra a VPN.

Vzrušenie zo zmeny a nevídaná angažovanosť sa začali prejavovať nielen v študentskom hnutí, ale naprieč celou spoločnosťou. Prichádzali ľudia ochotní pomôcť. Jeden požičal auto, druhý počítač – v tom čase veľmi vzácnu vec, aby sa nemuseli podklady prepisovať na písacích strojoch. Študenti spolu s hercami cestovali po celom Slovensku a vysvetľovali ľuďom, o čo im ide, lebo režim sa snažil obyvateľov presvedčiť, že sú anarchisti.

„Vzrušenie zo zmeny a nevídaná angažovanosť sa začali prejavovať nielen v študentskom hnutí, ale naprieč celou spoločnosťou. Prichádzali ľudia ochotní pomôcť.“

Mistríková patrila medzi ľudí, ktorí koordinovali udalosti priamo z Bratislavy. To, že sa začala objavovať v médiách ako jedna zo zástupkýň študentského hnutia, bola ale zhoda okolností. Televíznu reláciu Štúdio Dialóg vysielali 24. novembra. Bolo to vôbec prvýkrát, čo verejnosť mohla sledovať diskusiu so zástupcami komunistov na jedne strane a VPN a študentmi, za ktorých v štúdiu sedela Mistríková, na druhej strane.

„Dopadlo to celkom dobre. ,Dospeláciʼ sa uvoľnili, keď videli, že hoci sa ma druhá strana snaží zatlačiť do kúta, postoj študentov som obhájiť zvládla. A odvtedy som sa stala akousi hovorkyňou študentského hnutia,“ spomína.

Míľniky revolúcie

O tri dni neskôr, 27. novembra, sa konal Generálny štrajk, míľnik, ktorý režimu ukázal, že za študentmi a hercami stojí prakticky celá krajina. Bolo jasné, že režim sa nemôže udržať. Mistríková má však takých míľnikov viac. Prvým z nich bola masová demonštrácia v stredu 22. novembra, pri ktorej režim nezasiahol.

„Ešte predtým mala divadelná fakulta VŠMU v malej koncertnej sále v Redute stretnutie pedagógov a študentov. Pamätám si, že keď sme odtiaľ odchádzali, Štefan Kvietik tam stál a so slzami v očiach nám hovoril, aby sme si dávali pozor a ako sa máme správať v dave, ak by sa stalo niečo podobné ako v piatok v Prahe,“ približuje ďalší.

Mistríková si dobre spomína aj na moment, keď počas protestu stretla známeho pesničkára: „Zistila som, že sa skutočne niečo zmenilo, keď pod tribúnou stál vedľa mňa Karel Kryl. Naša generácia vyrastala na jeho pesničkách a vedeli sme, že už ho nikdy v živote neuvidíme, lebo bolo nepredstaviteľné, aby ho režim vpustil späť. A zrazu stál v Bratislave na námestí.“

Poslankyňou v 23 rokoch

Masové demonštrácie naprieč celým Československom odštartovali výmenu politických lídrov. Prvé slobodné voľby boli stanovené na jún 1990. „My, študenti, sme sa hneď začiatkom januára dohodli, že až do slobodných volieb prechádzame z okupačného štrajku do štrajkovej pohotovosti. Ak budeme mať pocit, že sa v procese premeny spoločnosti niečo začína diať inak, znovu vystúpime a budeme štrajkovať,“ približuje ďalšie udalosti.

„My študenti sme vlastne predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti.“

„Zrazu sme mali zvláštnu moc, ktorá nebola inštitucionalizovaná a nám nikdy nenapadlo zneužiť ju. Ako keby na vás viseli deti, ktoré vám dôverujú a vy si nedovolíte urobiť nič, čo by nebolo korektné. Keď to zjednoduším, my sme vlastne predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti. V podstate až do volieb v júni 1990, čokoľvek sa v krajine stalo, vždy sa ľudia pozerali ako prvé na to, čo si o tom myslia študenti,“ hovorí Mistríková.

Akonáhle bolo možné, aby VPN bola schopná fungovať ako samostatný subjekt, z VŠMU odišla, no študentské hnutie bolo naďalej akýmsi „hosťom“ pri rokovaniach a rozhodnutiach. Niektorí študenti figurovali aj na kandidátkach Občianskeho fóra alebo VPN.

Mistríková spočiatku kandidovať nechcela, no pri zostavovaní kandidátky si lídri VPN uvedomili, že je potrebné, aby ľudia ako ona boli súčasťou kampane. Hoci bola na kandidátke na nezvoliteľnom mieste, do parlamentu ju ľudia prekrúžkovali.

Keď ju ako kandidátku VPN zvolili do Slovenskej národnej rady, bola študentkou 3. ročníka divadelnej dramaturgie. Stala sa členkou výboru SNR pre vzdelanie, kultúru, vedu a šport.

„Pamätám si, keď prišla poštou prvá zásielka s návrhmi zákonov, ktorými sa bolo treba do najbližšej schôdze prelúskať. Tak som to otvorila a prvý zákon bol o poľovníctve. ,Čo s tým, preboha živého, budem robiť?ʼ Povedala som si: ,Dobre, prečítam si to, mám predsa nejaké logické myslenie.ʼ a krok po kroku som sa v tom zorientovala,“ spomína na nečakanú úlohu.

Starý systém padol, nový bol neistý

Pozitívna emócia z novembrových udalostí sa s prichádzajúcimi problémami vytratila. Búrali sa staré systémy a nové prinášali neistotu. „Ľudia strácali oporu vo veciach, ktorým rozumeli a nevedeli, ako sa ich život bude vyvíjať. A zrazu to všetko, vrátane desaťročiami nahromadených problémov, začalo vybuchovať,“ spomína. Týkalo sa to aj politikov, ktorí sa inak než vytváraním problémov a ponúkaním lacného riešenia, nevedeli presadiť.

„Najprv jazykový zákon, potom pomlčková vojna, aj maďarská karta fungovala 15 rokov úplne dokonale. Bolo jedno, či ste komunisti, nekomunisti, gardisti, negardisti, fašisti, nefašisti –podstatné je, či ste Slováci. Stále vytvárate v ľuďoch pocit ohrozenia, a preto vás potrebujú ako lídra, ktorý ich zachráni. Na tom boli postavené celé 90. roky, v podstate až doteraz. Pokračujeme len trošku v rozumnejšej rétorike, aj keď tá sa nám v posledných mesiacoch začína zas vracať,“ vysvetľuje.

Voľbami v roku 1992 sa ľudia z Verejnosti proti násiliu z politiky prakticky vytratili a Mistríková sa rozhodla do politiky už nevrátiť. Ďalej však vstupovala do vecí verejných. Ako spoluzakladateľka Fun rádia sa podieľala na založení Asociácie nezávislých rádií a neskôr aj televízií a vstupovala do diskusií o nových mediálnych zákonoch a reguláciách. V rokoch 2002 – 2006 pôsobila aj na ministerstve kultúry ako generálna riaditeľka Sekcie médií a audiovízie.

Okrem toho je dodnes aktívna v kultúrnej oblasti, bola producentkou slovenských filmov ako Učiteľka či Mečiar a je prezidentkou Asociácie nezávislých producentov.

Mistríková neľutuje, že sa počas revolúcie politicky angažovala. November ʼ89 bol pre ňu zásadnou skúsenosťou. Podľa jej slov dokázal priniesť ľuďom naprieč celou spoločnosťou neuveriteľne silný pocit spolupatričnosti. Dokázal dať ľuďom pocit, že postoj každého z nich je dôležitý.

„Myslím si, že preto bol tým míľnikom 17. november a nie Palachov týždeň či Sviečková demonštrácia, lebo išlo o študentov. A aj ľudia, ktorí sa nechystali ,bojovať s režimomʼ a chceli len žiť svoj život, mali deti a tie im na Národnej triede režim zmlátil. Alebo zmlátiť mohol. A to bol moment, ktorý ľudí vyprovokoval, k tomu, aby zaujali postoj,“ uzatvára.

Zuzana Mistríková je jednou z tvárí slobody. Aj ona stála pri zmene, vďaka ktorej je Slovensko moderná a demokratická krajina. Ona a ľudia jej podobní boli hybnou silou nežnej revolúcie – udalosti, aká v našej histórii nemá obdobu. Viac príbehov a dobových spomienok nájdete na www.tvareslobody.sk.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky www. tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Často mlčíme, aj keď nám niečo prekáža. Lektorka sebaobrany radí, ako v sebe nájsť odvahu povedať nie a vedieť sa na ňu spoľahnúť v náročných situáciách

Ľudia, ktorí obťažujú, počítajú s tým, že budeme ticho. Pritom niekedy stačí nahlas pomenovať, čo sa deje, a vyjadriť tak svoje hranice.

Násilie nie je len fyzický či sexuálny útok. Aj zdanlivo nevinné pokrikovanie na ulici, tlačenie sa v MHD či nevyžiadané dotyky od kolegov môžu prekračovať naše hranice. Lektorka sebaobrany Bianka Urbanovská učí, ako sa v takýchto momentoch ozvať a ako sa na ne pripraviť. „Väčšina situácií však k fyzickému útoku nikdy nedospeje,“ hovorí v rozhovore pre magazín Sóda. Dôležité je preto využiť svoj hlas, vedieť včas povedať nie a zabrániť tomu, aby sa situácia vyhrotila. 

Čo privádza chlapcov do tzv. manosféry? Psychologička Kristína Blažeková vysvetľuje, prečo ich priťahuje, a približuje, ako sa s deťmi rešpektujúco rozprávať o toxickom obsahu na internete.

V rozhovore s lektorkou sebaobrany Biankou Urbanovskou sa dozviete:

  • prečo vo vypätých situáciách potláčame intuíciu,
  • ako reagovať, keď sa na nás niekto lepí v MHD alebo nás obťažuje na pracovisku,
  • akých päť zásad sebaobrany nám môže pomôcť,
  • kedy je namieste zvýšiť hlas a ako požiadať o pomoc,
  • ktoré miesta na tele zasiahnuť, aby sme útočníka zneškodnili,
  • ako deti naučiť kričať a upozorniť okolie, keď sa ich niekto pokúša uniesť.

Keď sa povie sebaobrana, väčšina z nás si predstaví útočníka v tmavej uličke a učenie sa fyzických chmatov. Vy však tento stereotyp búrate a pracujete aj s nastavovaním hraníc a zmierňovaním konfliktov. Ako spoznať, že sa situácia začína zhoršovať, skôr než je to zjavné?

Na úvod je dôležité povedať, že násilie a obťažovanie najčastejšie prichádzajú od ľudí, ktorých poznáme. Pred fyzickým, ale aj slovným útokom sa takmer vždy odohráva sled udalostí, ktoré vieme spozorovať. Útočníci si najprv testujú hranice: zisťujú, koľko im kto dovolí.

Čo už naznačuje, že hranica bola prekročená?

Varovným signálom je, keď niekomu poviem: „Nechcem sa rozprávať, nechcem s vami ísť,“ a on napriek tomu pokračuje. Vtedy už prekračuje moju hranicu a nerešpektuje ma. Divné je aj to, keď sa ma niekto pýta na cestu a nestačí mu, že mu ju ukážem, ale chce, aby som išla s ním.

Veľa prezradí aj reakcia na moje prvé „nie“. Zosmiešni ma daná osoba, neberie ma vážne alebo začne na mňa tlačiť?

A potom je tu intuícia a telo, ktoré dokážu veľa vecí odčítať skôr ako naša hlava.

Ako sa intuícia prejavuje v situáciách, keď nám niečo hrozí?

Dá sa to vysvetliť na jednoduchom príklade: idem po ulici a niekto mi je nepríjemný, mám z neho zlý pocit, ktorý však neviem vysvetliť.

Alebo žijem s partnerom, ktorý ma ponižuje. Hlavou si to ešte nepriznávam, no telo už reaguje: mám úzkosti, zle spím a búši mi srdce.

Často si však povieme, že len preháňame. Prečo?

Snažíme sa tak situáciu racionalizovať. To znamená, že hoci nám je niečo nepríjemné, zdá sa nám, že preháňame, a postupne posúvame hranice. Alebo si to začneme vyhovárať: „On to tak nemyslel, nebolo to až také zlé.“

Priznať si, že nám niečo hrozí, je nepríjemné a vyvoláva to strach. Niekedy preto mlčíme, aj keď nám niečo prekáža.

Napríklad, kolega mi pri každom rozhovore kladie ruku na rameno a ja sa usmievam, hoci mi to nie je príjemné.

Čo s takouto situáciou?

Treba ju pomenovať. Kolega to možno vôbec nemyslí zle a ani netuší, že mi to prekáža. Práve na to slúžia hranice. Sú to informácie o tom, čo som ochotná tolerovať a čo už nie.

Ak poviem: „Prosím ťa, nechytaj ma za rameno, je mi to nepríjemné,“ dávam mu šancu rešpektovať moje požiadavky. Podľa toho, ako zareaguje, viem, na čom som. Ospravedlní sa alebo ma zosmiešni a pokračuje?

Na kurzoch sa snažíme, aby si ženy z takýchto situácií neodnášali pocit bezmocnosti. Trénujeme, ako povedať niekomu do očí „nie“ a zistiť, že sa nič nestane.

Sebaobrana sa teda začína prevenciou?

Áno, je dôležité vnímať, čo sa v konkrétnej situácii deje, a poznať samu seba – čo vo mne spúšťa hnev či strach, čo so mnou robí určité správanie a kde mám hranice.

Viem, kde sú moje hranice? Čo mi je nepríjemné? Čo ma irituje a čo je pre mňa nebezpečné? Osobné hranice nie sú rovnaké pre každého ani v každej situácii.

Nepresúva sa tým celá zodpovednosť na ženu?

Často sa na kurzoch stretávame s otázkou, či tým, že učíme ženy sebaobrane, neprenášame zodpovednosť na ne.

Akoby bolo na žene, aby sa ubránila, a ak to nedokáže, je to jej chyba. Lenže za útok je vždy zodpovedný ten, kto sa rozhodol útočiť.

Prevencia nám len poskytuje viac spôsobov, ako sa v takej situácii správať. Je dobré vedieť, aké mám možnosti a čo vlastne potrebujem v konkrétnych situáciách.

Na tom stojí aj prístup Empowerment Self-Defense, ktorému sa venujem.

O čo v ňom ide?

Tento typ sebaobrany vytvorili ženy s desiatkami rokov praxe v bojových umeniach, sociálnej práci, sociológii a v práci s obeťami násilia a s deťmi. Uvedomili si, že sebaobrana, najmä pre ženy, nemôže stáť len na tom, či sa vieme pobiť.

Empowerment znamená, že urobím rozhodnutie, vyberám si, ako sa budem brániť a čo mám na to k dispozícii.

Celý život nás učili, že keď nám niečo hrozí, máme to buď ignorovať alebo udrieť. No čo ak ignorovanie nezaberie? A čo ak si na úder netrúfnem, pretože útočník je dvakrát väčší ako ja a mám strach, že neviem pokračova

Preto pracujeme s piatimi zásadami, z ktorých si vyberáme podľa situácie: Mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj.

Poďme teda od začiatku – mysli. Čo si môžem všímať, ak sa necítim komfortne alebo mám strach?

Už sme hovorili o intuícii a hraniciach. Dôležité je však aj všímať si, čo sa okolo nás deje. Keď sme pozorné a vnímame svoje okolie, môžeme si skôr všimnúť, že niečo nie je v poriadku, a včas zareagovať. Aj takto môžeme niektorým nebezpečným situáciám predísť.

Pozrite sa, čo vidíte, a v duchu si zrekapitulujte: sú v blízkosti ľudia, únikové východy, cesta, pomoc, osvetlenie a predmety, ktoré môžem využiť na sebaobranu?

Ďalej je dôležité zhodnotenie možností, ktoré v konkrétnej situácii mám. Napríklad, v autobuse na mňa niekto neustále civie. Môžem odvrátiť zrak a ignorovať danú osobu, prisadnúť si k niekomu inému alebo vystúpiť o zastávku skôr.

Môžem sa pokojne spýtať: „Vidím, že sa na mňa pozeráte. Potrebujete niečo?“ Alebo môžem požiadať o pomoc niekoho, kto sedí blízko mňa. Každá možnosť má plusy aj mínusy, a preto je najdôležitejšie poznať samu seba.

Ďalšia zásada sebaobrany hovorí o možnostiach využitia hlasu na to, aby ste sa za seba postavili.

Môžete uviesť príklad?

Hlas, respektíve krik, má viacero úloh a tou prvou je upútať pozornosť. Predstavte si, že ste v MHD a muž vedľa vás sa na vás neustále tlačí, hoci by mohol ustúpiť. Väčšina z nás v takej chvíli mlčí a radšej sa odsunie, pretože nechce robiť scénu.

Lenže ľudia, ktorí obťažujú, rátajú práve s tým, že nám bude trápne. Jedna naša absolventka v takej situácii nakoniec nahlas povedala: „Prestaňte sa na mňa tlačiť. Prestaňte sa ma dotýkať.“ Muž niečo zahundral a odišiel. Nechcel sa s ňou hádať, len si chcel na ňu siahnuť bez toho, aby si to niekto všimol.

Hlas však môže slúžiť aj na upokojenie. Ak na mňa začne neznámy človek kričať, často je bezpečnejšie povedať: „Nechcem žiadne problémy, máte pravdu.“ Uznať mu pravdu niekedy situáciu zachráni.

Čo keď niekto prekračuje moje hranice, ale zatiaľ nie je agresívny? Napríklad sa na mňa niekto príliš tlačí v električke.

Vtedy pomáha jednoduchý postup v troch krokoch. Opíšem, čo sa deje, poviem, ako sa cítim, a nakoniec poviem, čo potrebujem.

Napríklad: „Stojíte veľmi blízko pri mne, je mi to nepríjemné. Prosím, posuňte sa.“ Ak pokračuje, zopakujem to.

Funguje to aj medzi blízkymi, trebárs, keď sa partner rozčúli a začne hovoriť príliš nahlas. Môžem mu povedať: „Bože, zase kričíš.“ Alebo: „Láska, teraz hovoríš veľmi nahlas a ťažko sa mi sústreďuje na to, čo mi hovoríš. Môžeš, prosím, trochu stíšiť hlas?“

V oboch prípadoch hovorím to isté, no v druhom naňho neútočím. Nehodnotím ho ako človeka, len opíšem situáciu, poviem, ako sa cítim, a čo potrebujem. Na takú vetu sa reaguje oveľa ľahšie.

Vráťme sa k nepríjemnému kolegovi. Predstavme si situáciu, že sme na pracovnom večierku a napriek tomu, že som ho už požiadala, aby ma nechytal, neprestáva. Čo ďalej?

Zopakujem to, tentoraz nahlas a pred ostatnými: „Už som ti povedala, aby si ma nechytal.“ Keď to pomenujem tak, aby to počuli aj iní, je pravdepodobné, že ustúpi. Ak nie, pôjdem za konkrétnym kolegom alebo kolegyňou, ktorým dôverujem, a poviem im, čo sa deje.

Mala som spolužiačku z Kórey, kde je tlak na ticho a nevyčnievanie ešte silnejší ako u nás. Na firemnom stretnutí ju kolega začal pod stolom ohmatávať. Rátal s tým, že nič nepovie. Ona mu však chytila ruku, zdvihla ju nad stôl a nahlas povedala, čo robí. Všetci zostali v šoku a kolegu vyhodili z miestnosti.

Ľudia, ktorí obťažujú, potrebujú ticho a anonymitu. Keď nahlas pomenujeme, čo robia, väčšinou ustúpia.

Kedy je namieste zvýšiť hlas či kričať?

Keď pokojné slová nezaberajú a ten človek pokračuje alebo keď potrebujem, aby si ma okolie všimlo. Krik môže útočníka zaskočiť, upozorní ľudí okolo, že sa niečo deje, a napríklad aj pri samotnej fyzickej obrane dodá úderu silu.

Pre mnohých z nás je to pritom najťažšie. Odmalička nás totiž učia byť ticho a nerobiť scény, takže to pre nás nie je prirodzené.

Treba kričať niečo konkrétne?

Dôležité je nekričať len tak do davu. Keď je okolo veľa ľudí, každý si myslí, že zasiahne niekto iný.

Preto aj keď prosím o pomoc, ideálne je osloviť konkrétneho človeka a povedať mu, čo má urobiť: „Prosím vás, zavolajte ochranku, v treťom regáli je muž, ktorý obťažuje ženy.“ Väčšina ľudí chce pomôcť, len potrebuje vedieť, že konať majú práve oni a ako.

Deti zase učíme kričať vetu: „Toho človeka nepoznám!“, keď ich chce niekto odviesť.

Na kričiace dieťa sa totiž okolie často pozerá len ako na záchvat zlosti alebo rodinnú hádku, do ktorej sa nechce miešať. Preto je dôležité, aby z toho, čo kričí, bolo hneď jasné, že ide o cudzieho človeka. Vtedy majú ľudia oveľa väčšiu snahu zasiahnuť.

Tretím princípom je odstup. Čo to znamená?

Ide o to dostať medzi seba a ohrozenie bariéru. Fyzický odstup mi dá pár sekúnd na premýšľanie, možno aj šancu utiecť. Napríklad, keď proti mne stojí muž, ktorý ma chce zhodiť, bariérou môže byť stolička, múrik alebo iní ľudia.

No bariéra môže byť aj slovná: „Toto sa mi nepáči.“ Prípadne si môžem dopriať čas na odpoveď pri náročnom rozhodovaní alebo si zobrať pauzu od konverzácie. Dá mi to čas na upokojenie a premyslenie ďalších krokov a do konverzácie sa môžem vrátiť s upratanými myšlienkami.

Bariéru si môžem vytvoriť aj mentálne: začať uvažovať o odchode zo vzťahu, hľadať si novú prácu, zmeniť školu alebo do situácie zapojiť tretiu osobu, ktorá mi pomôže.

Kedy prichádza na rad fyzická obrana?

Keď ostatné možnosti zlyhajú alebo na ne niet času. Študentky prosím, aby sa bránili vždy, keď ich niekto chce odviesť inam, spútať, bodnúť alebo do nich niečo naliať.

Vtedy ide o všetko. Cieľom fyzickej sebaobrany nie je vyhrať v športovom zmysle slova, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia. Netrénovanej osobe môže pomôcť vedieť, kde je človek najzraniteľnejší a tieto miesta zasiahnuť. Sú nimi oči, nos, krk a rozkrok. A aj keď úder útočníka nezloží, môže nám dať čas utiecť.

Väčšina situácií sa však k fyzickému útoku nikdy nedostane. Preto je rovnako dôležité naučiť sa včas rozpoznať, že niečo nie je v poriadku, a povedať „nie“ skôr, než sa situácia vyhrotí.

Čo ak v konkrétnej chvíli zamrznem?

Je to úplne prirodzené. Útek, boj aj zamrznutie sú reakcie, s ktorými sa rodíme, a adrenalín, ktorý ich spúšťa, nám zachraňuje život. Ženy si potom často vyčítajú, že sa mohli brániť a neurobili to. Lenže telo im to v tej chvíli nedovolilo, to si nevyberieme. Nie je to zlyhanie.

Zamrznutie nemusí byť vždy zlé. Nedávno som videla chlapca, ktorý prechádzal cez cestu mimo priechodu a ani sa nerozhliadol. Auto už nemalo šancu zabrzdiť. Chlapec ho na poslednú chvíľu zachytil kútikom oka a stuhol na mieste. Auto prešlo okolo a zatrúbilo. Kým by si jeho hlava stihla uvedomiť, čo sa deje, bolo by neskoro. Mohol by spanikáriť a situácia by dopadla ešte horšie.

Aj s reakciami tela sa však dá pracovať. Na tréningoch ho vystavujeme stresu v bezpečnom prostredí; deje sa niečo podobné ako v prípade chirurgov alebo hasičov. Pri prvých zásahoch sa im trasú ruky, no postupne sa naučia so stresom fungovať.

Je dôležité skúšať si rôzne techniky skôr, než ich budeme potrebovať.

Platí to aj pri nastavovaní hraníc?

Áno. Mnohí si z detstva nesieme skúsenosť, že keď povieme „nie“, dostaneme trest. Aj v štyridsiatke sa potom bojíme ozvať, hoci racionálne si uvedomujeme, že nám nič nehrozí.

Povedať niekomu „nie“ je na začiatku náročné, a preto je dobré začať v malom. Keď sa doma rozhodujeme, čo bude na večeru, nepoviem, že je mi to jedno, ale poviem, čo chcem. Na ulici pri dome sa namiesto sklopenia zraku pozriem ľuďom do očí. V obchode niekoho poprosím o pomoc.

Mala som študentku, ktorá si techniky skúšala na hmyze, ktorý ju otravoval. Hovorila jej: „Je mi nepríjemné, keď si pri mne takto blízko.“ Smiali sme sa na tom, ale presne o to ide. Trénovať sa dá kedykoľvek, aj na drobnostiach.

Čo by ste na záver odkázali ženám, ktoré sa chcú cítiť istejšie?

Aby viac počúvali svoje telo, to, čo potrebujú, a to, v čom sa cítia dobre. Neznamená to nikdy nevychádzať z komfortnej zóny. Skôr z nej vystupovať postupne a pripravené. Ak ma čaká náročná situácia, môžem sa zveriť kamarátke a vopred si ju s ňou zahrať.

Pomáha aj naučiť sa pomenovať vlastné pocity. Často si myslíme, že ich vyjadrujeme, a pritom povieme: „Mám pocit, že ty robíš…“ To, čo robí druhý, však nie je môj pocit. Môj pocit je, že som frustrovaná, smutná alebo nahnevaná.

Ja sama si to skúšam dookola, doma aj na kurzoch. Aj týmito „maličkosťami“ ukazujeme, akú spoločnosť chceme mať. Je to náročné, ale dá sa to. Skúšajte to v malom, kedykoľvek.

5 princípov sebaobrany Empowerment Self-Defense 

1. Mysli 
Uvedomovať si svoje okolie, rozpoznávať potenciálne rizikové situácie a dôverovať vlastnému úsudku. 

2. Zakrič
Jasne vyjadrovať svoje hranice, povedať „nie“, odmietnuť nežiaduce správanie, asertívne komunikovať, privolať pomoc, presmerovať konverzáciu.

3. Odíď
Využívať pohyb, odstup a polohu tela na vytvorenie bezpečnej vzdialenosti. Ak je to možné, vzdialiť sa od hrozby, dostať sa na bezpečné miesto.

4. Bojuj
Ak je to potrebné, použiť fyzické techniky na vytvorenie príležitosti uniknúť z nebezpečnej situácie. Cieľom nie je vyhrať “(ne)férovku”, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia.

5. Zdieľaj
Vyhľadať pomoc, podporu dôveryhodných ľudí a podľa potreby odbornú pomoc. Dôležitou súčasťou je aj starostlivosť o seba po náročnej situácii a uvedomenie si, že za násilie zodpovedá ten, kto ho pácha.

Bianka Urbanovská

Riaditeľka občianskeho združenia Za seba a senior lektorka povzbudzujúcej sebaobrany Empowerment Self-Defense. Sebaobrane sa začala venovať počas štúdia na Kostarike, kde sama zažívala pouličné obťažovanie. V roku 2018 absolvovala lektorský výcvik ESD Global a po návrate na Slovensko začala v roku 2019 budovať projekt Za seba. Vo svojich kurzoch učí ľudí rozpoznávať rizikové situácie, nastavovať si osobné hranice, komunikovať asertívne a brániť sa slovne aj fyzicky. Sebaobranu vníma ako nástroj prevencie násilia, ktorý pomáha bezpečnejšie reagovať v každodennom živote.

Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.