Príbehy

Za účasť v Novembri 89 ju chceli vyhodiť zo školy. Ako revolučné dni prežívala tvár študentského hnutia?

Producentka Zuzana Mistríková už rok-dva pred revolúciou cítila, že sa spoločnosť prebúdza z apatie spôsobenej jej normalizáciou pod vedením tej jedinej správnej strany.

Autor Anna Jacková, Post Bellum

Foto Veronika Šeliga Pilátová

Dátum16. 11. 2018

„Zrazu sme mali zvláštnu moc, ktorá nebola inštitucionalizovaná, a nám nikdy nenapadlo zneužiť ju. Ako keby na vás „viseli“ deti, ktoré vám dôverujú a vy si nedovolíte urobiť nič, čo by nebolo korektné, hovorí o nežnej revolúcii jedna z hlavných tvárí študentského hnutia Zuzana Mistríková. Vraví, že študenti v novembri 1989 predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti.

Spoznajte Tváre slobody, ľudí, vďaka ktorým dnes máme slobodu. Viac informácií

Prečítajte si jedinečný príbeh z Novembra 89, ktorý vznikol v spolupráci s organizáciou Post Bellum.

Na školu s určitou mierou slobody

„Vrcholom ľadovca boli zásahy moci, pri ktorých za prejavený názor niekoho zbili alebo zadržali. Základ však tvorilo také to nenápadné plíživé zlo (i zlomyselnosť), keď sa dieťa ,kvôli rodičomʼ nedostalo na školu, výnimočného vedca poslali pracovať do kotolne a nad ľuďmi visela všadeprítomná hrozba, že ak vykročia z radu, budú mať problém,“ spomína.

Mistríková mala podľa vlastných slov šťastie, že v ʼ87 nastúpila na divadelnú dramaturgiu na VŠMU. Režim už prestal byť ostražitý a na škole začali vyučovať i osobnosti ako Milan Lasica, divadelný režisér Ľubomír Vajdička či dramaturg Martin Porubjak.

„Umelecké školy majú vždy vysokú mieru slobody. Súvisí to s umeleckou tvorbou ako takou. Ak vám napríklad dovolia robiť len divadelnú klasiku, tak či onak sa prostredníctvom nej vyjadrujete k aktuálnym veciam. Ak je umelec vo vyjadrení pravdivý, je vždy zrozumiteľný – i v texte, ktorý vznikol pred stáročiami,“ vysvetľuje.

Posledná kvapka

17. november 1989 vychádzal na piatok. Išlo o 50. výročie tragických udalostí v Česku, ktoré dali základ vzniku Medzinárodného dňa študenstva. Vzhľadom na náladu v spoločnosti bolo jasné, že študenti v tento deň nezostanú doma. „My na VŠMU sme plánovali po 20 rokoch obnoviť ,krstenie prvákovʼ. Súčasťou mal byť na tú dobu nevídaný alegorický sprievod mestom, na ktorý sme dokonca mali povolenie,“ približuje Mistríková.

Rektori vysokých škôl dostali pokyn vyhlásiť na piatok rektorské voľno a študentov tak „vyhnať domov“ z centier miest. „Naše povolenie na sprievod mestom bolo na poslednú chvíľu zrušené. Tak sme ho spravili len na nádvorí historickej budovy Istropolitany, kde škola sídlila. Televízia z neho dokonca odvysielala reportáž. Náš 17. november bol veselý. O tom, že našich českých kolegov zatiaľ na Národnej triede v Prahe obkľúčila polícia a brutálne proti nim zasiahla, sme sa dozvedeli až na druhý deň,“ spomína.

„V tom čase boli v Československu školy s podobným umeleckým zameraním len v Prahe, Brne a Bratislave. Navzájom sme sa poznali, úzko spolupracovali. I preto bol prenos informácií rýchly. V sobotu doobeda nám volali kamaráti z Brna, Peter Gábor, ktorý študoval na DAMU, sadol na vlak a prišiel osobne. O tom, čo sa v Prahe skutočne stalo, sme mali informácie z prvej ruky. Bola to pomyselná posledná kvapka. Mohol tam byť predsa ktokoľvek z nás,“ dopĺňa.

Nehráme, ak mlátite svoje vlastné deti

V nedeľu 19. novembra sa spolu so spolužiakom Ďurom Vaculíkom zúčastnila stretnutia u Martina Hubu, kde viacerí herci, medzi nimi aj Milan Kňažko, Milan Lasica, Július Satinský a Marián Labuda, pripravili vyhlásenie proti zásahu na pražskej Národnej triede. To neskôr večer predniesli v Umeleckej besede, kde sa začalo rodiť hnutie Verejnosť proti násiliu.

Bratislavské divadlá, Malá scéna a Astorka, v ten večer po vzore svojich českých kolegov na protest zrušili plánované predstavenia. Herci sa postavili na javisko a povedali divákom, že sa im zložia na vstupenky, ale nemôžu hrať divadlo a predstierať, že sa nič nedeje, v krajine, ktorá mláti svoje vlastné deti.

„V kontexte tých rokov to bol hrdinský čin. Boli si vedomí, že ak sa zásadne nezmení režim, čo si nikto z nás na začiatku nevedel predstaviť, pravdepodobne práve ukončujú svoju kariéru,“ približuje Mistríková.

„Keď sme sa pozerali na tých ľudí na javisku, ktorí boli zároveň našimi pedagógmi a kvôli ktorým sme študovali a chceli robiť divadlo, nevedeli sme si predstaviť, že by sme ráno prišli do školy a tvárili sa, že sa nič nedeje. V pondelok ráno sme teda prišli s pripravenými podpisovými hárkami, že vstupujeme do štrajku,“ ozrejmuje ďalší priebeh udalostí.

„Keď sme sa pozerali na ľudí na javisku, ktorí boli zároveň našimi pedagógmi, nevedeli sme si predstaviť, že by sme ráno prišli do školy a tvárili sa, že sa nič nedeje.“

Študenti podľa Mistríkovej zohrali počas celej revolúcie kľúčovú rolu, keďže práve oni boli spúšťačom spoločenských zmien. Zohratý organizačný tím, ktorý pôvodne pripravoval krst prvákov, plynulo pokračoval s organizáciou protestov a podieľal sa na ďalšom vývoji revolúcie.

„V pondelky divadlá nehrávali, a keď sa schyľovalo k tomu, že viaceré divadlá sa v utorok stanú arénami, kde bude miesto predstavení prebiehať verejná diskusia, minister kultúry divadlá zatvoril. V škole sme sa to dozvedeli a nie úplne tušiac, čo to slovné spojenie znamená, sme vyhlásili okupačný štrajk,“ spomína.

Získali kľúče od školy a VŠMU sa tak stala „centrom revolúcie“. Študenti na začiatku prichýlili aj hnutie Verejnosť proti násiliu. Škola sa stala akýmsi dispečingom, kde sa pripravovali vyhlásenia, demonštrácie a organizovali sa všetky výjazdy po republike. Bolo totiž potrebné ľuďom osobne povedať, čo sa stalo a o čo študentom a Verejnosti proti násiliu ide. Médiá totiž ešte stále informovali tak, ako si komunistické vedenie želalo.

„Potom nám profesor Jurkovič rozprával, že na porade rektorov dostal príkaz, aby nás zo školy vyhodil. On, ktorý nám v škole vytvoril priestor, argumentoval, že ak nás vyhodí z VŠMU, odídeme na Mlyny (študentské internátne mestečko, pozn. red.) a tam nás už medzi tisíckami študentov budú hľadať len ťažko. Táto jeho veta zapôsobila a my sme ostali na Ventúrskej a odtiaľ všetko organizovali,“ opisuje. Vtedajší rektor VŠMU Miloš Jurkovič sa neskôr stal jediným rektorom, ktorý po zmene režimu zostal vo svojej funkcii.

Zo študentky hovorkyňa

Mistríková a ďalší študenti vytvorili Koordinačný výbor slovenských vysokých škôl. Prvé dni najmä vysvetľovali, čo sa stalo v Prahe, prečo sa herci postavili proti režimu, kto je za hnutím Verejnosť proti násiliu a čo požadujú. Študenti žiadali vyšetriť zásah na Národnej triede a potrestanie vinníkov, ďalšie požiadavky smerovali k akademickým slobodám. Do toho sa vyvíjala samostatná linka vznikajúceho Občianskeho fóra a VPN.

Vzrušenie zo zmeny a nevídaná angažovanosť sa začali prejavovať nielen v študentskom hnutí, ale naprieč celou spoločnosťou. Prichádzali ľudia ochotní pomôcť. Jeden požičal auto, druhý počítač – v tom čase veľmi vzácnu vec, aby sa nemuseli podklady prepisovať na písacích strojoch. Študenti spolu s hercami cestovali po celom Slovensku a vysvetľovali ľuďom, o čo im ide, lebo režim sa snažil obyvateľov presvedčiť, že sú anarchisti.

„Vzrušenie zo zmeny a nevídaná angažovanosť sa začali prejavovať nielen v študentskom hnutí, ale naprieč celou spoločnosťou. Prichádzali ľudia ochotní pomôcť.“

Mistríková patrila medzi ľudí, ktorí koordinovali udalosti priamo z Bratislavy. To, že sa začala objavovať v médiách ako jedna zo zástupkýň študentského hnutia, bola ale zhoda okolností. Televíznu reláciu Štúdio Dialóg vysielali 24. novembra. Bolo to vôbec prvýkrát, čo verejnosť mohla sledovať diskusiu so zástupcami komunistov na jedne strane a VPN a študentmi, za ktorých v štúdiu sedela Mistríková, na druhej strane.

„Dopadlo to celkom dobre. ,Dospeláciʼ sa uvoľnili, keď videli, že hoci sa ma druhá strana snaží zatlačiť do kúta, postoj študentov som obhájiť zvládla. A odvtedy som sa stala akousi hovorkyňou študentského hnutia,“ spomína.

Míľniky revolúcie

O tri dni neskôr, 27. novembra, sa konal Generálny štrajk, míľnik, ktorý režimu ukázal, že za študentmi a hercami stojí prakticky celá krajina. Bolo jasné, že režim sa nemôže udržať. Mistríková má však takých míľnikov viac. Prvým z nich bola masová demonštrácia v stredu 22. novembra, pri ktorej režim nezasiahol.

„Ešte predtým mala divadelná fakulta VŠMU v malej koncertnej sále v Redute stretnutie pedagógov a študentov. Pamätám si, že keď sme odtiaľ odchádzali, Štefan Kvietik tam stál a so slzami v očiach nám hovoril, aby sme si dávali pozor a ako sa máme správať v dave, ak by sa stalo niečo podobné ako v piatok v Prahe,“ približuje ďalší.

Mistríková si dobre spomína aj na moment, keď počas protestu stretla známeho pesničkára: „Zistila som, že sa skutočne niečo zmenilo, keď pod tribúnou stál vedľa mňa Karel Kryl. Naša generácia vyrastala na jeho pesničkách a vedeli sme, že už ho nikdy v živote neuvidíme, lebo bolo nepredstaviteľné, aby ho režim vpustil späť. A zrazu stál v Bratislave na námestí.“

Poslankyňou v 23 rokoch

Masové demonštrácie naprieč celým Československom odštartovali výmenu politických lídrov. Prvé slobodné voľby boli stanovené na jún 1990. „My, študenti, sme sa hneď začiatkom januára dohodli, že až do slobodných volieb prechádzame z okupačného štrajku do štrajkovej pohotovosti. Ak budeme mať pocit, že sa v procese premeny spoločnosti niečo začína diať inak, znovu vystúpime a budeme štrajkovať,“ približuje ďalšie udalosti.

„My študenti sme vlastne predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti.“

„Zrazu sme mali zvláštnu moc, ktorá nebola inštitucionalizovaná a nám nikdy nenapadlo zneužiť ju. Ako keby na vás viseli deti, ktoré vám dôverujú a vy si nedovolíte urobiť nič, čo by nebolo korektné. Keď to zjednoduším, my sme vlastne predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti. V podstate až do volieb v júni 1990, čokoľvek sa v krajine stalo, vždy sa ľudia pozerali ako prvé na to, čo si o tom myslia študenti,“ hovorí Mistríková.

Akonáhle bolo možné, aby VPN bola schopná fungovať ako samostatný subjekt, z VŠMU odišla, no študentské hnutie bolo naďalej akýmsi „hosťom“ pri rokovaniach a rozhodnutiach. Niektorí študenti figurovali aj na kandidátkach Občianskeho fóra alebo VPN.

Mistríková spočiatku kandidovať nechcela, no pri zostavovaní kandidátky si lídri VPN uvedomili, že je potrebné, aby ľudia ako ona boli súčasťou kampane. Hoci bola na kandidátke na nezvoliteľnom mieste, do parlamentu ju ľudia prekrúžkovali.

Keď ju ako kandidátku VPN zvolili do Slovenskej národnej rady, bola študentkou 3. ročníka divadelnej dramaturgie. Stala sa členkou výboru SNR pre vzdelanie, kultúru, vedu a šport.

„Pamätám si, keď prišla poštou prvá zásielka s návrhmi zákonov, ktorými sa bolo treba do najbližšej schôdze prelúskať. Tak som to otvorila a prvý zákon bol o poľovníctve. ,Čo s tým, preboha živého, budem robiť?ʼ Povedala som si: ,Dobre, prečítam si to, mám predsa nejaké logické myslenie.ʼ a krok po kroku som sa v tom zorientovala,“ spomína na nečakanú úlohu.

Starý systém padol, nový bol neistý

Pozitívna emócia z novembrových udalostí sa s prichádzajúcimi problémami vytratila. Búrali sa staré systémy a nové prinášali neistotu. „Ľudia strácali oporu vo veciach, ktorým rozumeli a nevedeli, ako sa ich život bude vyvíjať. A zrazu to všetko, vrátane desaťročiami nahromadených problémov, začalo vybuchovať,“ spomína. Týkalo sa to aj politikov, ktorí sa inak než vytváraním problémov a ponúkaním lacného riešenia, nevedeli presadiť.

„Najprv jazykový zákon, potom pomlčková vojna, aj maďarská karta fungovala 15 rokov úplne dokonale. Bolo jedno, či ste komunisti, nekomunisti, gardisti, negardisti, fašisti, nefašisti –podstatné je, či ste Slováci. Stále vytvárate v ľuďoch pocit ohrozenia, a preto vás potrebujú ako lídra, ktorý ich zachráni. Na tom boli postavené celé 90. roky, v podstate až doteraz. Pokračujeme len trošku v rozumnejšej rétorike, aj keď tá sa nám v posledných mesiacoch začína zas vracať,“ vysvetľuje.

Voľbami v roku 1992 sa ľudia z Verejnosti proti násiliu z politiky prakticky vytratili a Mistríková sa rozhodla do politiky už nevrátiť. Ďalej však vstupovala do vecí verejných. Ako spoluzakladateľka Fun rádia sa podieľala na založení Asociácie nezávislých rádií a neskôr aj televízií a vstupovala do diskusií o nových mediálnych zákonoch a reguláciách. V rokoch 2002 – 2006 pôsobila aj na ministerstve kultúry ako generálna riaditeľka Sekcie médií a audiovízie.

Okrem toho je dodnes aktívna v kultúrnej oblasti, bola producentkou slovenských filmov ako Učiteľka či Mečiar a je prezidentkou Asociácie nezávislých producentov.

Mistríková neľutuje, že sa počas revolúcie politicky angažovala. November ʼ89 bol pre ňu zásadnou skúsenosťou. Podľa jej slov dokázal priniesť ľuďom naprieč celou spoločnosťou neuveriteľne silný pocit spolupatričnosti. Dokázal dať ľuďom pocit, že postoj každého z nich je dôležitý.

„Myslím si, že preto bol tým míľnikom 17. november a nie Palachov týždeň či Sviečková demonštrácia, lebo išlo o študentov. A aj ľudia, ktorí sa nechystali ,bojovať s režimomʼ a chceli len žiť svoj život, mali deti a tie im na Národnej triede režim zmlátil. Alebo zmlátiť mohol. A to bol moment, ktorý ľudí vyprovokoval, k tomu, aby zaujali postoj,“ uzatvára.

Zuzana Mistríková je jednou z tvárí slobody. Aj ona stála pri zmene, vďaka ktorej je Slovensko moderná a demokratická krajina. Ona a ľudia jej podobní boli hybnou silou nežnej revolúcie – udalosti, aká v našej histórii nemá obdobu. Viac príbehov a dobových spomienok nájdete na www.tvareslobody.sk.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky www. tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Páčil sa vám článok?

Technologický riaditeľ O2 Slavomír Pšenák: Umelá inteligencia nikdy úplne nenahradí ľudí – no ľudia, ktorí s ňou vedia pracovať, budú mať obrovskú výhodu na pracovnom trhu

AI nie je tajomná sila, ale užitočný nástroj. Kto ju nevyužíva, začne zaostávať.

Autorka Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum24. 3. 2025

Predstavte si, že pri sebe stále máte neviditeľného a trpezlivého pomocníka – naplánuje vám deň, navrhne recept podľa obsahu chladničky alebo rýchlo preloží správu od zahraničného klienta. Umelá inteligencia je už bežnou súčasťou našich telefónov, domácich spotrebičov či áut. Četboty, teda virtuálni asistenti, však vyvolávajú otázky, či nenahradia ľudí v práci alebo do akej miery im môžeme veriť. Slavomír Pšenák, technologický riaditeľ z O2, AI denne využíva a poradí, ako z nej vyťažiť čo najviac.

Vďaka technológiám je aj cestovanie jednoduchšie. Skúsený Milan Bez Mapy prezradil, ako mu 2 telefóny dokážu uľahčiť nekomfortné situácie

V rozhovore so Slavom Pšenákom sme sa porozprávali o tom, ako efektívne môžeme umelú inteligenciu používať a aj:

ktoré konkrétne nástroje AI využíva denne,
ako napísať naozaj dobré zadanie, tzv. prompt,
prečo je umelá inteligencia užitočná pri získavaní širšieho prehľadu, ale Google je stále lepší na overovanie faktov,
prečo je rozdiel medzi platenou a neplatenou verziou AI taký veľký,
prečo technologický pokrok míňa veľa energie,
prečo je aj pre AI dôležitá najrýchlejšia sieť 5G
a ako začať s AI pracovať, ak ste to doteraz ešte neurobili.

Keď som si robila rešerš k rozhovoru, spýtala som sa na vás aj umelej inteligencie. Čo si myslíte, že mi o vás povedala?

Závisí to od toho, či používate platenú alebo neplatenú verziu, a aj od toho, ktorú umelú inteligenciu oslovíte. Niektoré AI si spravia rýchlu rešerš a povedia, že pracujem v O2, že sa venujem technológiám a inováciám. Viem si predstaviť, že niektoré by dokonca tvrdili, že som otec troch detí.

Takisto sa tam mohlo objaviť, že vo voľnom čase fotím hory. Kedysi som tancoval, teraz sa snažím hrať na gitare a občas chodím na komunitné behy.

A viem, že neplatený Claude od Anthropicu by si odpoveď na otázku, kto som, úplne vymyslel. Takže podľa neho môžem byť kýmkoľvek – od filozofa z čias Francúzskej revolúcie až po pracovníka OSN.

Pýtala som sa neplatenej verzie ChatuGPT a bol pomerne presný. Podrobne sa zmienil o vašom pracovnom zázemí a aj o záľube v športovaní. V tom čase som však nevedela, či je to naozaj pravda. Ako zistím, či ma zavádza alebo ide o správne informácie?

V prvom rade je dôležité pochopiť, čo ChatGPT vlastne je. Funguje tak, že predpovedá ďalšie slovo v poradí na základe pravdepodobnosti. Napríklad keď sa ho spýtame na meno alebo vek Gizky Oňovej, v základnej podobe nevyhľadáva konkrétne informácie o nej, ale snaží sa odhadnúť, aké ďalšie slová by mohli nasledovať po vašej otázke. Slová spracováva preložené na čísla, malé jednotky, takzvané tokeny.

Tento proces využíva matematiku na to, aby podľa predchádzajúcich tokenov predpovedal, ktoré slovo by mohlo nasledovať. Keď už ich napočítal dosť, preloží to späť na text, ktorý dostaneme ako odpoveď. To znamená, že AI nerozumie otázke v ľudskom zmysle, len predikuje, ktoré slovo by mohlo byť ďalšie v poradí.

Dôležitú úlohu zohrávajú aj vstupné dáta, na ktorých sa AI učila. Modely boli trénované najprv na verejne dostupných zdrojoch z internetu, neskôr sa k nim pridávali platené databázy, knihy či prepisy videí z YouTubu.

Umelá inteligencia však nevie rozlíšiť, či je text ironický alebo vtipný. Napríklad spoločnosť Google mala problém, keď jej AI na otázku „Ako zabrániť tomu, aby mi padal syr z pizze?“ odpovedala, že dobrým riešením by bolo použiť malé množstvo lepidla. Tento výstup vznikol, pretože model našiel satirický článok, ktorý to spomínal, ale nedokázal rozpoznať, že ide o vtip.

Odpoveď ovplyvní aj to, že modely sa trénovali na dátach zo sociálnych sietí, kde sa môžu nachádzať dezinformácie alebo nevhodné výrazy. Práve preto mali v minulosti niektoré četboty problém s rasistickými alebo so sexistickými výstupmi.

Môžu sa modely vytrénovať tak, aby sme im v budúcnosti mohli úplne dôverovať?

Nemyslím si, že existuje univerzálna umelá inteligencia, ktorá by bola stopercentne presná vo všetkom. Systémy AI sú dnes navrhnuté tak, aby boli veľmi dobré v konkrétnych úlohách, ale nikdy to nebude dokonalé. Problém nie je len v samotnej umelej inteligencii, ale aj v tom, že realita je oveľa zložitejšia než súbor tréningových dát.

Ľudský svet nie je čierno-biely – máme emócie, nálady, subjektívne vnímanie. A tieto aspekty sa v umelej inteligencii veľmi ťažko modelujú.

Okrem toho vznikajú aj nové spôsoby manipulácie AI. Existujú totiž metódy, ktorými sa dá ovplyvniť, aké výstupy poskytne. Ak by sme napríklad cielene vytvorili množstvo stránok s upraveným obsahom, môžeme ju presvedčiť, že som americký pilot.

Preto je dôležité zachovať si obozretnosť. Aj v budúcnosti bude potrebné kriticky rozmýšľať, overovať si informácie a nenechať sa úplne uniesť tým, čo nám technológie ponúkajú. A najmä si uvedomovať, že tieto systémy súperia aj o našu pozornosť.

Ľudia, ktorí si AI už osvojili, komunikujú s četbotom denne – možno aj do takej miery, že zabudli na známy Google. Kedy je lepšie využiť AI a kedy Google?

Google bol kedysi skvelým vyhľadávačom, kam ste zadali požiadavku a dostali relevantné výsledky. Dnes je to trochu iné – vidíte odporúčané produkty a sponzorované odkazy, až potom sa dostanete k výsledkom.

Druhým faktorom je spôsob, akým vyhľadávame informácie. Často nehľadáme konkrétnu stránku, ale chceme si vytvoriť prehľad o téme. Umelá inteligencia je veľmi užitočná práve pri získavaní širšieho prehľadu.

Napríklad keď si hľadám bicykle alebo dovolenkové destinácie, môžem si prechádzať desiatky stránok alebo sa spýtať AI, ktorá mi informácie spíše do jedného sumára.

Na druhej strane, ak by som sa pýtal na vek známej osobnosti, AI nie je ideálny nástroj z dôvodu neaktuálnych údajov. Môže povedať vek, ktorý sa objavil v článku spred niekoľkých rokov, a nebude schopná tieto informácie aktualizovať.

AI je skvelá na získavanie širších prehľadov a porovnávanie možností, ale na presné a overené fakty je lepšie siahnuť po tradičných zdrojoch alebo oficiálnych stránkach.

Predstavte si, že máte pri sebe asistenta, ktorý má trpezlivosť, nehodnotí, len odpovedá na vaše otázky. To je umelá inteligencia – rýchlo a ľahko si s ňou dokážete osvojiť aj akúkoľvek novú tému.

A ako ju využívate v profesionálnom živote?

Každý deň používam náš interný četbot, pretože externé neplatené nástroje nie sú bezpečné na spracovanie firemných dát. Okrem toho využívam Microsoft Copilot na efektívnejšiu prácu v Exceli, PowerPointe a pri spracovaní e-mailov. Keď sa vrátim zo služobnej cesty a čaká ma množstvo neprečítaných správ, AI mi pomôže vytvoriť ich sumár a určiť priority odpovedí.

Na vyhľadávanie informácií používam Perplexity, a keď robím výskum k nejakej téme, pomáha mi NotebookLM od Googlu. Tento nástroj umožňuje nahrať dokumenty a pracovať s nimi interaktívne. Zaujímavou funkciou je aj generovanie podcastu z dokumentov – AI vytvorí dialóg dvoch hlasov, ktorý si môžem vypočuť napríklad cestou do práce.

Keď programujem v rámci hobby projektov, využívam Clauda od Anthropicu. Pri tvorbe prezentácií generujem obrázky cez DALL·E alebo Midjourney. A keď športujem, AI mi pomáha analyzovať tréningové dáta. Napríklad minulý rok som používal asistenta v aplikácii Humango, ktorý mi odporúčal ďalšie kroky v tréningu na základe výkonu a fyziologických dát.

AI je pre spoločnosť užitočná, no má aj svoje nástrahy. Aké výzvy podľa vás prináša?

Jednou z hlavných je spotreba energie. Keď sa povie AI, mnohí si predstavia sofistikované modely, ktoré riešia komplexné úlohy, no málokto si uvedomuje, koľko elektriny to stojí. Najväčšia záťaž nie je len v trénovaní modelov, ale aj v samotnom generovaní odpovedí, čo je práve to, čo denne používame – či už ide o četboty, vyhľadávače, alebo nástroje na tvorbu obsahu.

Dátové centrá, kde tieto modely fungujú, už dnes spotrebujú asi dve percentá svetovej elektriny. Možno to neznie ako veľké číslo, no keby to bol samostatný štát, patrilo by mu 7. alebo 8. miesto na svete v spotrebe energie.

Na druhej strane, technológie sa neustále zlepšujú. Nové modely AI sú čoraz efektívnejšie, podobne ako moderné autá, ktoré dnes vypúšťajú menej emisií než v minulosti. Aj dátové centrá sa stavajú s dôrazom na udržateľnosť – namiesto energeticky náročnej klimatizácie sa čoraz viac využívajú prirodzené chladiace systémy, ako je vodné odparovanie alebo uzavreté chladiace okruhy, ktoré šetria vodou.

S umelou inteligenciou komunikujeme cez otázky a zadania, tzv. prompty. Ako by sme mali prompty zadávať, aby bola odpoveď čo najlepšia?

Promptovanie je samostatná veda. Dôležité je uvedomiť si, že AI nepozná, kto som, čo presne potrebujem ani aký kontext má zohľadniť. Páči sa mi prirovnanie k medziľudským vzťahom – tak ako nemôžem očakávať, že druhý človek uhádne moje myšlienky bez jasnej komunikácie, ani AI nedokáže správne odpovedať bez dostatočných inštrukcií.

Je dôležité spresniť, čo chcem, aký výsledok očakávam, a ideálne pridať aj príklady. Prompt môžem začať vetou: „Odpoveď si predstavujem takto…“ a četbot už bude pokračovať v podobnom štýle.

Promptovanie sa pri rôznych modeloch líši. Jazykové modely, ako je ChatGPT, je dobré usmerniť štýlom „chcem odpoveď v konkrétnom tóne“, „pridaj viac príkladov“ alebo „uprav text, aby bol jednoduchší“.

Pri reasoning modeli, ktorý dokáže lepšie analyzovať a premýšľať nad zadaním (napríklad R1 od DeepSeeku), je efektívnejšie zadať podrobné inštrukcie v jednom veľkom zadaní – čím viac informácií dostanú na začiatku, tým kvalitnejší bude výstup.

Keď som svojej známej ukazovala, ako s četbotom pracujem, povedala mi, že AI nepoužíva, pretože sa jej bojí. Ako sa takýchto obáv zbaviť?

Väčšina strachov pochádza z nevedomosti – bojíme sa toho, čo nepoznáme. Keby sme sa pozreli do histórie, videli by sme, že ľudia sa kedysi báli aj elektriny, možno dokonca aj ohňa. No dnes sú tieto veci bežnou súčasťou života.

Preto každému odporúčam, aby si nainštaloval AI asistenta, či už je to Claude, Gemini, alebo ChatGPT, a začal ho používať na riešenie každodenných úloh. Takto získa väčšiu istotu a pochopí, že AI je len nástroj, nie nejaká tajomná sila.

Už teraz vidíme, že medzera v efektivite medzi ľuďmi, ktorí AI používajú, a tými, ktorí nie, sa začína zväčšovať. Stále však nie je neskoro na tento vlak naskočiť.

Mimochodom, umelá inteligencia sa už dnes nachádza všade okolo nás. Napríklad moderné umývačky riadu ju využívajú na optimalizáciu umývacieho cyklu – sleduje čistotu odtekajúcej vody a hmotnosť riadu, aby vypočítala ideálny čas umývania a sušenia. Podobne existujú aj inteligentné zubné kefky, ktoré sledujú spôsob čistenia zubov a upozornia vás, ak ste nejakú časť chrupu vynechali.

Takže podľa vás AI ľudí nenahradí, ale skôr im pomôže?

Presne tak. Často sa hovorí, že umelá inteligencia vám prácu nevezme, ale človek, ktorý s ňou vie narábať, áno. Ak ju niekto nevyužíva, nie je taký produktívny, ako by mohol byť.

Napríklad programátori ju už dnes využívajú na vygenerovanie celých kusov kódu a na zrýchlenie niektorých procesov. Podobne copywriteri môžu AI využiť na štruktúrovanie textov, brainstorming alebo generovanie nápadov.

Celý technologický pokrok je o tom, že si uľahčujeme prácu. Kedysi sme umývali riad ručne, dnes máme umývačky. Rovnako to bude aj s AI. Neznamená to, že ľudia nebudú mať čo robiť, ale že tí, ktorí sa naučia AI efektívne využívať, budú mať obrovskú výhodu.

AI je fantastická v konkrétnych úlohách. Nevie však vnímať emócie či nálady, a preto si nemyslím, že bude niekedy úplne dokonalá.

Zo štatistík Eurostatu však vyplýva, že len polovica Slovákov má základné digitálne zručnosti.

Podstatné je uvedomiť si, že digitálne zručnosti sú dnes nevyhnutné. A pri dnešných možnostiach vedomosti prichádzajú ľahko, ak človek naozaj chce. Naopak, ak čaká, že ho niekto všetko naučí, veľmi ťažko si ich osvojí. Myslím si, že každý pozná niekoho, kto spätne hovorí: Keby som sa bol viac učil jazyky, dnes by som mal viac možností.

No pri digitálnych zručnostiach je to ešte naliehavejšie, potrebujeme ich už dnes. Dôležité je prekonať mentálnu bariéru. Stačí sa odhodlať, hoci budú začiatky nepohodlné. No práve tento krok vpred umožňuje rásť a napredovať.

V ktorých oblastiach má podľa vás AI najväčší potenciál pozitívne ovplyvniť náš život?

Som presvedčený, že umelá inteligencia nám pomôže v starostlivosti o ľudí, najmä v zdravotníctve. Ďalej vidím obrovský potenciál vo vzdelávaní. Predstavte si, že si chcete osvojiť novú tému a máte pri sebe AI asistenta, ktorý má nekonečnú trpezlivosť, odpovedá na vaše otázky a nehodnotí. Máte tak možnosť učiť sa bez stresu a vo vlastnom rytme. To je obrovská výhoda nielen pre deti, ale pre všetkých, keďže učenie sa nekončí v škole, ale trvá po celý život.

Umelá inteligencia sa dá využívať aj na generovanie personalizovaného obsahu, ktorý zodpovedá individuálnym preferenciám. Čím lepšie systémy rozumejú našim záujmom, tým viac sa zvyšuje komfort všetkých digitálnych služieb.

A napokon telekomunikácie. Umelá inteligencia vyžaduje spoľahlivú a dostupnú sieť. S narastajúcim využitím AI bude stabilita a rýchlosť siete kľúčová. Dobrým príkladom sú autonómne taxíky v USA, kde si objednáte vozidlo bez vodiča, nastúpite a ono vás bez problémov odvezie, kam potrebujete. Ak by sieť zlyhala, takéto služby by nefungovali.

Aká je aktuálna situácia s rozširovaním najrýchlejšej dostupnej siete na Slovensku?

Nevenujeme sa len zavádzaniu 5G, ale sieť aj kompletne modernizujeme. Ide o rozsiahly proces, pri ktorom sa postupne vylepšujú všetky jej súčasti. Znamená to nielen výrazné zvýšenie počtu vysielačov, ale aj ich pripojenie optickými linkami na rýchlejší prenos dát.

Rozširujeme pokrytie vysokorýchlostných frekvencií a zároveň postupne vypíname zastaranú 3G sieť. Uvoľnené frekvencie tak môžeme využiť pre novšie a výkonnejšie technológie.

Sieť 5G od O2 môže aktuálne využívať viac ako 88 % ľudí na Slovensku. Kedy sa jej dočká aj zvyšok krajiny?

Najprv musíme dokončiť modernizáciu, ale na konci tohto roka ju budú mať všetci. Navyše tých zvyšných 12 % populácie má stále k dispozícii 4G LTE sieť, čiže nie sú bez pokrytia.

V čom spočívajú výzvy takejto modernizácie? Predstavujem si vysoké stĺpy a technikov, ktorí na ne musia vyliezť.

Toto je len vrchol ľadovca. Za tým všetkým sú aj matematické simulácie na modelovanie terénu, výkopové práce na ťahanie optických káblov a modernizácia existujúcej infraštruktúry, ktorá zahŕňa aj montáž a údržbu zariadení. A to všetko sa deje za každého počasia.

Prečítajte si tiež: „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete

Nejde však len o jednotlivcov. Je to kolektívne úsilie, pri ktorom tímy aktualizujú systémy. Je to obrovská synchronizácia ľudí, technológií a procesov. Pracujeme na tom spoločne, pretože nám ide najmä o to, aby mali naši zákazníci špičkovú sieť.

Ako sme na tom so sieťou v porovnaní so zahraničím?

Na Slovensku máme veľmi konkurenčné prostredie, čo sa odráža aj na kvalite našej siete. Hoci sme ešte len v polovici modernizácie, aj tak sme už tento rok získali významné ocenenia od Opensignal – svetového lídra v nezávislom meraní kvality sietí. A nielen na Slovensku, ale aj v celosvetovom porovnaní.

Spoločnosť Opensignal ocenila neustálu snahu O2 o zlepšovanie siete v kategóriách svetový líder v 5G Voice App Experience a 5G Gaming Experience. To dokazuje, že naša 5G sieť má nielen skvelú dostupnosť, ale ponúka aj skutočné výhody pre zákazníkov so špičkovým zariadením 5G.

Dátové centrá, kde modely umelej inteligencie fungujú, majú obrovskú spotrebu energie – ak by to bol štát, patrilo by mu 7. alebo 8. miesto v spotrebe energie.

O2 sa o sieť delí s konkurenciou. Neznamená takáto spolupráca zníženie súťaživosti na trhu, ktoré bude mať následky napríklad na kvalitu do budúcnosti?

Áno, je pravda, že pracujeme na zdieľaní siete. Predstavte si to ako železničnú spoločnosť – ak chce niekto iný prevádzkovať dopravu, nedáva zmysel budovať úplne nové koľajnice. Rovnako ani u nás nemá význam, aby si každý operátor staval vlastné stožiare a technológiu v každej obci sám.

Zdieľanie siete umožňuje efektívnejšie využívanie infraštruktúry, čo je obzvlášť dôležité na Slovensku, kde máme viacero operátorov. Spolupracujeme na budovaní a modernizácii siete, čím šetríme náklady a zároveň prinášame zákazníkom kvalitnejšie pokrytie a rýchlejšie inovácie.

Neznamená to však nižšiu konkurenciu, práve naopak. Vďaka spoločnému zdieľaniu infraštruktúry môžeme sústrediť viac zdrojov na komerčný boj o zákazníka a ponúkať lepšie služby, ceny či výhody.

S umelou inteligenciou sa potrebujeme naučiť žiť – pôjde to ľahšie, keď ju pochopíme. Kempelenov inštitút prišiel s projektom Vo vnútri AI, ktorý môžete využiť ako návod na jej pochopenie a používanie. Tento projekt mohol vzniknúť aj vďaka podpore Férovej nadácie O2, ktorá dlhodobo podporuje vzdelávacie iniciatívy a zmysluplné projekty.

Slavomír Pšenák

Slavomír Pšenák v O2 od roku 2022 vedie technologický úsek spájajúci IT a sieťové oddelenia. Predtým pôsobil v spoločnostiach InoCloud, Erste Group IT a IBM, v ktorých získal skúsenosti v oblasti umelej inteligencie, cloudových technológií a dátovej analytiky. Počas kariéry viedol strategické projekty zamerané na digitalizáciu a efektívnejšie IT riešenia. Je absolventom Ekonomickej univerzity, okrem toho študoval aj marketing a strategický manažment na Univerzite v Gente.