Príbehy

Za účasť v Novembri 89 ju chceli vyhodiť zo školy. Ako revolučné dni prežívala tvár študentského hnutia?

Producentka Zuzana Mistríková už rok-dva pred revolúciou cítila, že sa spoločnosť prebúdza z apatie spôsobenej jej normalizáciou pod vedením tej jedinej správnej strany.

Autor Anna Jacková, Post Bellum

Foto Veronika Šeliga Pilátová

Dátum16. 11. 2018

„Zrazu sme mali zvláštnu moc, ktorá nebola inštitucionalizovaná, a nám nikdy nenapadlo zneužiť ju. Ako keby na vás „viseli“ deti, ktoré vám dôverujú a vy si nedovolíte urobiť nič, čo by nebolo korektné, hovorí o nežnej revolúcii jedna z hlavných tvárí študentského hnutia Zuzana Mistríková. Vraví, že študenti v novembri 1989 predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti.

Spoznajte Tváre slobody, ľudí, vďaka ktorým dnes máme slobodu. Viac informácií

Prečítajte si jedinečný príbeh z Novembra 89, ktorý vznikol v spolupráci s organizáciou Post Bellum.

Na školu s určitou mierou slobody

„Vrcholom ľadovca boli zásahy moci, pri ktorých za prejavený názor niekoho zbili alebo zadržali. Základ však tvorilo také to nenápadné plíživé zlo (i zlomyselnosť), keď sa dieťa ,kvôli rodičomʼ nedostalo na školu, výnimočného vedca poslali pracovať do kotolne a nad ľuďmi visela všadeprítomná hrozba, že ak vykročia z radu, budú mať problém,“ spomína.

Mistríková mala podľa vlastných slov šťastie, že v ʼ87 nastúpila na divadelnú dramaturgiu na VŠMU. Režim už prestal byť ostražitý a na škole začali vyučovať i osobnosti ako Milan Lasica, divadelný režisér Ľubomír Vajdička či dramaturg Martin Porubjak.

„Umelecké školy majú vždy vysokú mieru slobody. Súvisí to s umeleckou tvorbou ako takou. Ak vám napríklad dovolia robiť len divadelnú klasiku, tak či onak sa prostredníctvom nej vyjadrujete k aktuálnym veciam. Ak je umelec vo vyjadrení pravdivý, je vždy zrozumiteľný – i v texte, ktorý vznikol pred stáročiami,“ vysvetľuje.

Posledná kvapka

17. november 1989 vychádzal na piatok. Išlo o 50. výročie tragických udalostí v Česku, ktoré dali základ vzniku Medzinárodného dňa študenstva. Vzhľadom na náladu v spoločnosti bolo jasné, že študenti v tento deň nezostanú doma. „My na VŠMU sme plánovali po 20 rokoch obnoviť ,krstenie prvákovʼ. Súčasťou mal byť na tú dobu nevídaný alegorický sprievod mestom, na ktorý sme dokonca mali povolenie,“ približuje Mistríková.

Rektori vysokých škôl dostali pokyn vyhlásiť na piatok rektorské voľno a študentov tak „vyhnať domov“ z centier miest. „Naše povolenie na sprievod mestom bolo na poslednú chvíľu zrušené. Tak sme ho spravili len na nádvorí historickej budovy Istropolitany, kde škola sídlila. Televízia z neho dokonca odvysielala reportáž. Náš 17. november bol veselý. O tom, že našich českých kolegov zatiaľ na Národnej triede v Prahe obkľúčila polícia a brutálne proti nim zasiahla, sme sa dozvedeli až na druhý deň,“ spomína.

„V tom čase boli v Československu školy s podobným umeleckým zameraním len v Prahe, Brne a Bratislave. Navzájom sme sa poznali, úzko spolupracovali. I preto bol prenos informácií rýchly. V sobotu doobeda nám volali kamaráti z Brna, Peter Gábor, ktorý študoval na DAMU, sadol na vlak a prišiel osobne. O tom, čo sa v Prahe skutočne stalo, sme mali informácie z prvej ruky. Bola to pomyselná posledná kvapka. Mohol tam byť predsa ktokoľvek z nás,“ dopĺňa.

Nehráme, ak mlátite svoje vlastné deti

V nedeľu 19. novembra sa spolu so spolužiakom Ďurom Vaculíkom zúčastnila stretnutia u Martina Hubu, kde viacerí herci, medzi nimi aj Milan Kňažko, Milan Lasica, Július Satinský a Marián Labuda, pripravili vyhlásenie proti zásahu na pražskej Národnej triede. To neskôr večer predniesli v Umeleckej besede, kde sa začalo rodiť hnutie Verejnosť proti násiliu.

Bratislavské divadlá, Malá scéna a Astorka, v ten večer po vzore svojich českých kolegov na protest zrušili plánované predstavenia. Herci sa postavili na javisko a povedali divákom, že sa im zložia na vstupenky, ale nemôžu hrať divadlo a predstierať, že sa nič nedeje, v krajine, ktorá mláti svoje vlastné deti.

„V kontexte tých rokov to bol hrdinský čin. Boli si vedomí, že ak sa zásadne nezmení režim, čo si nikto z nás na začiatku nevedel predstaviť, pravdepodobne práve ukončujú svoju kariéru,“ približuje Mistríková.

„Keď sme sa pozerali na tých ľudí na javisku, ktorí boli zároveň našimi pedagógmi a kvôli ktorým sme študovali a chceli robiť divadlo, nevedeli sme si predstaviť, že by sme ráno prišli do školy a tvárili sa, že sa nič nedeje. V pondelok ráno sme teda prišli s pripravenými podpisovými hárkami, že vstupujeme do štrajku,“ ozrejmuje ďalší priebeh udalostí.

„Keď sme sa pozerali na ľudí na javisku, ktorí boli zároveň našimi pedagógmi, nevedeli sme si predstaviť, že by sme ráno prišli do školy a tvárili sa, že sa nič nedeje.“

Študenti podľa Mistríkovej zohrali počas celej revolúcie kľúčovú rolu, keďže práve oni boli spúšťačom spoločenských zmien. Zohratý organizačný tím, ktorý pôvodne pripravoval krst prvákov, plynulo pokračoval s organizáciou protestov a podieľal sa na ďalšom vývoji revolúcie.

„V pondelky divadlá nehrávali, a keď sa schyľovalo k tomu, že viaceré divadlá sa v utorok stanú arénami, kde bude miesto predstavení prebiehať verejná diskusia, minister kultúry divadlá zatvoril. V škole sme sa to dozvedeli a nie úplne tušiac, čo to slovné spojenie znamená, sme vyhlásili okupačný štrajk,“ spomína.

Získali kľúče od školy a VŠMU sa tak stala „centrom revolúcie“. Študenti na začiatku prichýlili aj hnutie Verejnosť proti násiliu. Škola sa stala akýmsi dispečingom, kde sa pripravovali vyhlásenia, demonštrácie a organizovali sa všetky výjazdy po republike. Bolo totiž potrebné ľuďom osobne povedať, čo sa stalo a o čo študentom a Verejnosti proti násiliu ide. Médiá totiž ešte stále informovali tak, ako si komunistické vedenie želalo.

„Potom nám profesor Jurkovič rozprával, že na porade rektorov dostal príkaz, aby nás zo školy vyhodil. On, ktorý nám v škole vytvoril priestor, argumentoval, že ak nás vyhodí z VŠMU, odídeme na Mlyny (študentské internátne mestečko, pozn. red.) a tam nás už medzi tisíckami študentov budú hľadať len ťažko. Táto jeho veta zapôsobila a my sme ostali na Ventúrskej a odtiaľ všetko organizovali,“ opisuje. Vtedajší rektor VŠMU Miloš Jurkovič sa neskôr stal jediným rektorom, ktorý po zmene režimu zostal vo svojej funkcii.

Zo študentky hovorkyňa

Mistríková a ďalší študenti vytvorili Koordinačný výbor slovenských vysokých škôl. Prvé dni najmä vysvetľovali, čo sa stalo v Prahe, prečo sa herci postavili proti režimu, kto je za hnutím Verejnosť proti násiliu a čo požadujú. Študenti žiadali vyšetriť zásah na Národnej triede a potrestanie vinníkov, ďalšie požiadavky smerovali k akademickým slobodám. Do toho sa vyvíjala samostatná linka vznikajúceho Občianskeho fóra a VPN.

Vzrušenie zo zmeny a nevídaná angažovanosť sa začali prejavovať nielen v študentskom hnutí, ale naprieč celou spoločnosťou. Prichádzali ľudia ochotní pomôcť. Jeden požičal auto, druhý počítač – v tom čase veľmi vzácnu vec, aby sa nemuseli podklady prepisovať na písacích strojoch. Študenti spolu s hercami cestovali po celom Slovensku a vysvetľovali ľuďom, o čo im ide, lebo režim sa snažil obyvateľov presvedčiť, že sú anarchisti.

„Vzrušenie zo zmeny a nevídaná angažovanosť sa začali prejavovať nielen v študentskom hnutí, ale naprieč celou spoločnosťou. Prichádzali ľudia ochotní pomôcť.“

Mistríková patrila medzi ľudí, ktorí koordinovali udalosti priamo z Bratislavy. To, že sa začala objavovať v médiách ako jedna zo zástupkýň študentského hnutia, bola ale zhoda okolností. Televíznu reláciu Štúdio Dialóg vysielali 24. novembra. Bolo to vôbec prvýkrát, čo verejnosť mohla sledovať diskusiu so zástupcami komunistov na jedne strane a VPN a študentmi, za ktorých v štúdiu sedela Mistríková, na druhej strane.

„Dopadlo to celkom dobre. ,Dospeláciʼ sa uvoľnili, keď videli, že hoci sa ma druhá strana snaží zatlačiť do kúta, postoj študentov som obhájiť zvládla. A odvtedy som sa stala akousi hovorkyňou študentského hnutia,“ spomína.

Míľniky revolúcie

O tri dni neskôr, 27. novembra, sa konal Generálny štrajk, míľnik, ktorý režimu ukázal, že za študentmi a hercami stojí prakticky celá krajina. Bolo jasné, že režim sa nemôže udržať. Mistríková má však takých míľnikov viac. Prvým z nich bola masová demonštrácia v stredu 22. novembra, pri ktorej režim nezasiahol.

„Ešte predtým mala divadelná fakulta VŠMU v malej koncertnej sále v Redute stretnutie pedagógov a študentov. Pamätám si, že keď sme odtiaľ odchádzali, Štefan Kvietik tam stál a so slzami v očiach nám hovoril, aby sme si dávali pozor a ako sa máme správať v dave, ak by sa stalo niečo podobné ako v piatok v Prahe,“ približuje ďalší.

Mistríková si dobre spomína aj na moment, keď počas protestu stretla známeho pesničkára: „Zistila som, že sa skutočne niečo zmenilo, keď pod tribúnou stál vedľa mňa Karel Kryl. Naša generácia vyrastala na jeho pesničkách a vedeli sme, že už ho nikdy v živote neuvidíme, lebo bolo nepredstaviteľné, aby ho režim vpustil späť. A zrazu stál v Bratislave na námestí.“

Poslankyňou v 23 rokoch

Masové demonštrácie naprieč celým Československom odštartovali výmenu politických lídrov. Prvé slobodné voľby boli stanovené na jún 1990. „My, študenti, sme sa hneď začiatkom januára dohodli, že až do slobodných volieb prechádzame z okupačného štrajku do štrajkovej pohotovosti. Ak budeme mať pocit, že sa v procese premeny spoločnosti niečo začína diať inak, znovu vystúpime a budeme štrajkovať,“ približuje ďalšie udalosti.

„My študenti sme vlastne predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti.“

„Zrazu sme mali zvláštnu moc, ktorá nebola inštitucionalizovaná a nám nikdy nenapadlo zneužiť ju. Ako keby na vás viseli deti, ktoré vám dôverujú a vy si nedovolíte urobiť nič, čo by nebolo korektné. Keď to zjednoduším, my sme vlastne predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti. V podstate až do volieb v júni 1990, čokoľvek sa v krajine stalo, vždy sa ľudia pozerali ako prvé na to, čo si o tom myslia študenti,“ hovorí Mistríková.

Akonáhle bolo možné, aby VPN bola schopná fungovať ako samostatný subjekt, z VŠMU odišla, no študentské hnutie bolo naďalej akýmsi „hosťom“ pri rokovaniach a rozhodnutiach. Niektorí študenti figurovali aj na kandidátkach Občianskeho fóra alebo VPN.

Mistríková spočiatku kandidovať nechcela, no pri zostavovaní kandidátky si lídri VPN uvedomili, že je potrebné, aby ľudia ako ona boli súčasťou kampane. Hoci bola na kandidátke na nezvoliteľnom mieste, do parlamentu ju ľudia prekrúžkovali.

Keď ju ako kandidátku VPN zvolili do Slovenskej národnej rady, bola študentkou 3. ročníka divadelnej dramaturgie. Stala sa členkou výboru SNR pre vzdelanie, kultúru, vedu a šport.

„Pamätám si, keď prišla poštou prvá zásielka s návrhmi zákonov, ktorými sa bolo treba do najbližšej schôdze prelúskať. Tak som to otvorila a prvý zákon bol o poľovníctve. ,Čo s tým, preboha živého, budem robiť?ʼ Povedala som si: ,Dobre, prečítam si to, mám predsa nejaké logické myslenie.ʼ a krok po kroku som sa v tom zorientovala,“ spomína na nečakanú úlohu.

Starý systém padol, nový bol neistý

Pozitívna emócia z novembrových udalostí sa s prichádzajúcimi problémami vytratila. Búrali sa staré systémy a nové prinášali neistotu. „Ľudia strácali oporu vo veciach, ktorým rozumeli a nevedeli, ako sa ich život bude vyvíjať. A zrazu to všetko, vrátane desaťročiami nahromadených problémov, začalo vybuchovať,“ spomína. Týkalo sa to aj politikov, ktorí sa inak než vytváraním problémov a ponúkaním lacného riešenia, nevedeli presadiť.

„Najprv jazykový zákon, potom pomlčková vojna, aj maďarská karta fungovala 15 rokov úplne dokonale. Bolo jedno, či ste komunisti, nekomunisti, gardisti, negardisti, fašisti, nefašisti –podstatné je, či ste Slováci. Stále vytvárate v ľuďoch pocit ohrozenia, a preto vás potrebujú ako lídra, ktorý ich zachráni. Na tom boli postavené celé 90. roky, v podstate až doteraz. Pokračujeme len trošku v rozumnejšej rétorike, aj keď tá sa nám v posledných mesiacoch začína zas vracať,“ vysvetľuje.

Voľbami v roku 1992 sa ľudia z Verejnosti proti násiliu z politiky prakticky vytratili a Mistríková sa rozhodla do politiky už nevrátiť. Ďalej však vstupovala do vecí verejných. Ako spoluzakladateľka Fun rádia sa podieľala na založení Asociácie nezávislých rádií a neskôr aj televízií a vstupovala do diskusií o nových mediálnych zákonoch a reguláciách. V rokoch 2002 – 2006 pôsobila aj na ministerstve kultúry ako generálna riaditeľka Sekcie médií a audiovízie.

Okrem toho je dodnes aktívna v kultúrnej oblasti, bola producentkou slovenských filmov ako Učiteľka či Mečiar a je prezidentkou Asociácie nezávislých producentov.

Mistríková neľutuje, že sa počas revolúcie politicky angažovala. November ʼ89 bol pre ňu zásadnou skúsenosťou. Podľa jej slov dokázal priniesť ľuďom naprieč celou spoločnosťou neuveriteľne silný pocit spolupatričnosti. Dokázal dať ľuďom pocit, že postoj každého z nich je dôležitý.

„Myslím si, že preto bol tým míľnikom 17. november a nie Palachov týždeň či Sviečková demonštrácia, lebo išlo o študentov. A aj ľudia, ktorí sa nechystali ,bojovať s režimomʼ a chceli len žiť svoj život, mali deti a tie im na Národnej triede režim zmlátil. Alebo zmlátiť mohol. A to bol moment, ktorý ľudí vyprovokoval, k tomu, aby zaujali postoj,“ uzatvára.

Zuzana Mistríková je jednou z tvárí slobody. Aj ona stála pri zmene, vďaka ktorej je Slovensko moderná a demokratická krajina. Ona a ľudia jej podobní boli hybnou silou nežnej revolúcie – udalosti, aká v našej histórii nemá obdobu. Viac príbehov a dobových spomienok nájdete na www.tvareslobody.sk.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky www. tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Nájsť si dobrého kamaráta či kamarátku v dospelosti je raritné – a udržať si priateľstvo je ešte väčšia „makačka“.

Autor Ester Viktória Bukovinská

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum30. 4. 2025

Simona a Linda sú kamarátky – a nie hocijaké. Spoznali sa v čase, keď jedna hľadala hlbší zmysel a druhá neverila, že by ju niekto chcel naozaj spoznať. Spojil ich program Tvoj Buddy, ktorý spája deti a mladých z detských domovov s dospelými dobrovoľníkmi. Priateľstvo si vyžadovalo trpezlivosť, obetu aj naladenie sa na potreby tej druhej, často odloženie vlastného programu a, samozrejme, ega. Dnes je však medzi nimi podporný a blízky vzťah, ktorý pretrváva už vyše desaťročia.

Pri priateľoch náš mozog vyplavuje hormón lásky. Psychologička vysvetľuje, ako nám nahrádzajú rodinu či romantické vzťahy

V rozhovore s dlhoročnými kamarátkami Simonou a Lindou o priateľstve sa dočítate aj to:

prečo začal ich kamarátstvo písaný list,
prečo nechala Linda čakať Simu v zime pred detským domovom,
ako sa z paradajkovej polievky stal symbol dôvery,
prečo je niekedy v kamarátstve ťažšie neporadiť ako poradiť
a ako dať dokopy priateľstvo po mesiaci ticha či hádke.

Pamätáte sa ešte na úplne prvý moment, keď ste sa stretli?

Sima: Linda ma na začiatku testovala – nechala ma v zime čakať hodinu vonku. (Smiech.)

Linda: Áno, toto si pamätám dosť presne. Predtým, než som sa mala stretnúť so Simou, som išla s kamarátkou z detského domova na kofolu. Najskôr som si vravela, že by som sa už mala ponáhľať, že je už veľa hodín, no potom som si povedala, že veď Sima aj tak určite neprišla. Neverila som tomu.

No nakoniec som ju našla stáť pred detským domovom. (Smiech.)

Takže si bola na začiatku opatrná?

Linda: Bol to taký obranný mechanizmus. V tom období ma sklamalo veľa ľudí a jednoducho som neverila, že práve nejaká Sima z nejakého Tvoj Buddy to myslí so mnou úprimne. Bála som sa, že sa na ňu naviažem a zrazu nepríde. Vravela som si: „Pozor, Linda, hlavne nech ťa toto celé neraní.“ Jeden deň som si však povedala, že keď za mnou chce prísť, nech príde. Nedávala som tomu žiadne šance.

Sima, čo v tebe vtedy zarezonovalo tak silno, že si sa rozhodla niekomu venovať svoj čas a budovať priateľstvo?

Sima: Pár rokov predtým som si prešla onkologickým ochorením, a keď som sa dostala do fázy remisie a môj stav bol stabilizovaný, cítila som veľkú vďačnosť. V takých situáciách začnete prehodnocovať a upravovať svoju životnú cestu.

Hľadala som hlbší zmysel, cítila som, že chcem niekomu pomôcť, lenže som presne nevedela povedať, čo by to malo byť. Nečakala som, že by mohlo byť mojou formou pomoci priateľstvo, ktoré pomohlo aj mne samej.

A tak si sa prihlásila do programu Tvoj Buddy, ktorý spája deti z detského domova s dobrovoľníkmi – dospelákmi.

Sima: Skôr než som spoznala Lili, mala som cez program rôzne školenia. Vždy nám v programe zdôrazňovalii, že nemáme mať žiadne očakávania.

To je však náročné – či chceš, alebo nechceš, predstavuješ si, čo mladých baví, zaujíma, ako asi budú vyzerať alebo o čom sa budeme rozprávať a ako bude vyzerať náš spoločný čas.

Najskôr sme všetci dobrovoľníci z programu Tvoj Buddy prišli do detského domova, kde sedelo 15 mládežníkov – pozerali na nás ako na mimozemšťanov. Čakali, že im „zas niekto prišiel mudrovať“. Rozdelili nás do dvojíc a hrali sme hry – také úvodné zoznámenie.

Keď som sa však mala sama stretnúť s Lili neskôr po zoznámení, trvalo to ešte štyri mesiace, kým som ju presvedčila, aby mi dala šancu. Nečakala som, že ma Lili privíta s otvorenou náručou, no že budú naše začiatky také náročné, som nepredpokladala. (smiech)

Telefonovala som jej, esemeskovala. Zabralo, až keď som jej napísala list. Nepamätám si ho úplne doslovne, no napísala som jej, že si nepotrebujem odškrtnúť nejakú dobrovoľnícku účasť, ale naozaj s ňou úprimne chcem tráviť čas.

Zapojte sa aj vy do programu Tvoj BUDDY

Na Slovensku je až 1 000 detí, ktoré by mohli byť zapojené do programu Tvoj BUDDY.

Každé z nich potrebuje niekoho, kto pri ňom bude stáť – pravidelne, dlhodobo, s ľudskosťou – podobne ako Sima pri Linde.

Staňte sa jedným z tisíc dobrovoľníkov, ktorých sa BUDDY usiluje nájsť. Možno ste to vy, kto zmení niekomu život. A možno zmeníte aj svoj vlastný.

A nakoniec ťa ešte testovala pár hodín v zime, keď ťa nechala čakať. (Úsmev.) Budovanie dôvery v priateľstve je krehké a zároveň náročné. Linda, ty si mala vtedy 15 rokov a Sima 27. Ako sa vám podarilo vytvoriť si kamarátsky vzťah?

Linda: Keď sme prekonali všetky tieto úvodné prekážky, ktoré som Sime hádzala pod nohy, začalo to byť úplne prirodzené. Som typ človeka, ktorý nemá rád, keď ho do niečoho nútia, a so Simou to išlo veľmi ľahko: išli sme do reštaurácie a zrazu sme sa rozprávali o všetkých témach života. A naučila ma jesť paradajkovú polievku, to bolo také naše. (Smiech.)

Sima: Áno, začali sme sa len spoznávať a už to išlo. Myslím si, že najviac nás zblížilo, keď sme spolu začali riešiť reálne situácie, ktoré život prináša. Prvé tri roky sme sa stretávali každý týždeň a hasili všetky možné situácie.

Niekedy mi proste zazvonil telefón: „Simi, chcú ma vyhodiť z podnájmu, potrebujem sa presťahovať.“ Pustila som teda všetko, čo som robila, a išla som za Lindou.

V každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Aj keď sme si rozdielne, časom sme sa naučili vnímať, čo tá druhá potrebuje – a čo nie.

Takže krízové situácie vaše priateľstvo zocelili?

Sima: Áno, aj keď niekedy to už bolo naozaj náročné. Lili sa už naučila, ako na mňa – keď bolo veľa takýchto situácií, tak to vždy striedala aj s dobrými správami.

Myslím si, že v každom priateľstve je namáhavé, keď vaša kamarátka či kamarát zažíva ťažké obdobie. Na jednej strane jej/mu chcete pomôcť, no neznamená to, že viete dlhodobo „pauznúť“ svoj život. Chcela som však Linde ukázať, že som tu pre ňu.

Linda: Už po druhom stretnutí som pochopila, že to Sima so mnou myslí vážne – bola som prekvapená, keď sa objavila aj druhýkrát.

Na začiatku nášho priateľstva by mi ani nenapadlo, že Sima bude prvý človek, ktorému, zavolám, keď sa niečo bude diať – veď som ani neverila, že budem pre ňu natoľko dôležitá, aby za mnou prišla.

Veľa som sa od Simy naučila – ukázala mi, že svet nie je len čiernobiely a že sa nemusím strániť ľudí. A ako som dala šancu jej, dávam dnes aj iným.

Sima, naučila si sa niečo aj ty?

Sima: Určite je to obojstranné. Vôbec to nie je tak, že by som len ja radila Linde – tiež som sa jej zverovala s tým, čo ma trápi, a riešila s ňou život.

Linda mi napríklad pomáhala, keď som sa prvýkrát stala mamou. Linda totiž časť života bývala v krízovom centre plnom bábätiek a vedela skvele vyriešiť všetko, čo som ja ako nová mamina netušila.

To by zase mne v začiatkoch nášho vzťahu vôbec nenapadlo. (Úsmev.)

Nedávno sme sa rozprávali o priateľstvách so psychologičkou a zhodnotili sme, že budovanie a udržanie priateľstva v dospelosti je fakt náročné, vyžaduje si veľa práce z oboch strán. Čím to podľa vás je, že sa práve z vášho priateľstva stalo „to ozajstné“?

Sima: Myslím si, že to bolo tým, že sme boli obe bezprostredné a jednoducho sme si „klikli“. Aj v priateľskom vzťahu si musíte navzájom sadnúť – bez toho je náročné budovať kamarátstvo. Pri Lili bolo dôležité budovať dôveru. Musela som jej ukázať, že som tu pre ňu a myslím to naozaj.

Linda: Raz sme spolu v rámci programu išli na „víkendovku“ a „prekecali“ sme celú noc. Rozprávali sme sa o ťažkých témach, no mali sme aj zábavu. Ešte nám aj ľudia hovorili, že vyzeráme ako sestry. (Smiech.)

Vždy som si na Sime vážila, že sa naučila, ako na mňa. Vedela, čo sa mi páči, no aj čo od kamarátky nechcem.

A čo od kamarátky nechceš?

Linda: Nemám rada, keď mi ľudia mudrujú do života. Každý má svoju osobitnú cestu a ja sa rada so svojím okolím poradím, keď mám pocit, že už neviem ako, a potrebujem iný pohľad, no nemám rada nevyžiadané rady.

Sima: A to bolo pre mňa ťažké, pretože bolo treba ubrať z ega. Každú radu som totiž mienila najlepšie, ako sa len dalo, no pochopila som, že niekedy je potrebné len vypočuť. Keď bude chcieť Lili radu, tak si ju vždy vypýta.

Som rada, že som sa to naučila, lebo v každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Raz sme sa pre takúto nevyžiadanú radu pohádali, mesiac sme sa nerozprávali.

V priateľstvách by malo ísť ego bokom – prehryznúť ho je niekedy ten najväčší prejav blízkosti.

Ako ste to urovnali nezhody?

Sima: Rovnako ako pri nevyžiadaných radách – jednoducho „prehryznete“ ego.

V tomto prípade som zavolala Linde, no bolo to pre mňa hrozne ťažké. Myslím si, že pri hocikom inom by som to neurobila, keďže sme mali intenzívnu výmenu názorov.

V našom vzťahu je to iné, keďže sme začínali ako buddy – navždy budem cítiť za Lindu akúsi zodpovednosť. Chcem, aby vždy zaspávala s tým, že som tu stále pre ňu.

Linda: A mne potom bolo spätne ľúto, že som sa neozvala prvá. Keď sme sa mali po mesiaci stretnúť, mala som z toho trošku stres. Dúfala som, že to nebude trápne a že nebudeme v hádke pokračovať. Normálne sme si však vydiskutovali, čo nás trápilo, a pokračovali sme ďalej.

Už ste mi povedali, čo podľa vás priateľstvo udrží. Čo by ho, naopak, mohlo podľa vás postupne zničiť? Čoho sa mám vyvarovať, ak chcem mať dobré priateľstvá?

Sima: Nefungovalo by to, ak by sa snažila len jedna. S kamarátmi je nám dobre, keď nás dobíjajú energiou, nie keď nám ju berú. U nás sa to síce začalo tak jednostranne, no za 10 rokov sme toho veľa zažili.

Poznáme si celé rodiny, minulý rok som bola Linde svedkyňou na svadbe, naše deti sa kamošia. Mnohé sa mení, no to, že sme tu jedna pre druhú, ostáva platné aj naďalej.

Linda: Sima bola v pôrodnici deň po tom, čo prišla moja dcérka na svet. To by mi na začiatku nášho vzťahu ani vo sne nenapadlo. Kedysi ma brávala ako pubertiačku do „mekáča“ a teraz sa spolu delíme o tieto veľké životné kroky.

Program Tvoj Buddy prináša viac bezpečia, dôvery a férových šancí pre každé dieťa. Preto ho podporuje aj Férová nadácia O2, ktorá dlhodobo pomáha projektom, ktoré majú zmysel pre spoločnosť. Pomáhať môžete aj vy, ak sa zapojíte a stanete sa BUDDYM.

Program Tvoj BUDDY cez Simu a Lindu

Program Tvoj BUDDY spája deti vo veku od 12 do 16 rokov, ktoré nemôžu vyrastať vo svojej rodine, s dospelými BUDDY dobrovoľníkmi s vysokou vnútornou motiváciou pomáhať. Dobrovoľníci venujú tínedžerom svoj čas a poskytujú im stabilitu a podporu, na ktorú sa môžu spoľahnúť aj po odchode z detského domova. BUDDY je o bezpečnom, láskavom a trpezlivom vzťahu, ktorý môže byť pre deti liečivý, presne ako v prípade mladej dospelej Lindy a jej BUDDY Simony.