Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Zuzana Fialová: Je veľmi dôležité, aby sa z mlčiacej väčšiny stala mysliaca väčšina

V novom úspešnom slovenskom filme Čiara si zahrala manželku šéfa pašeráckeho gangu Tomáša Maštalíra. Zuzana Fialová hovorí o pocitoch z nakrúcania, živote na ukrajinskej hranici, ale aj o aktuálnej spoločenskej situácii na Slovensku.

Nedávno ste predstavili nový slovenský film Čiara. Má názov filmu nejaký skrytý význam?

Myslím si, že má veľa skrytých významov. V prvom rade súvisí s hranicou, kde sa celý príbeh odohráva. Predstavuje aj hrubú čiaru vo vzťahoch, keď sa už nemôžete vrátiť späť a tiež tú najhrubšiu alebo najdôležitejšiu v živote, keď v sebe posuniete hranice morálky tak, že sa z vás stáva úplne iný človek. Názov pokrýva všetky roviny filmu, takže áno, tých významov je neuveriteľne veľa.

V rámci svojej postavy ste mali tiež hranicu, ktorú ste museli prekročiť?

Áno, preto som tú rolu prijala a veľmi som o ňu stála. Ide o ťažkú situáciu, do ktorej sa človek bežne nedostane. Máte manžela, ktorý miluje vaše deti, no začnú sa kvôli nemu diať veci, ktoré ohrozujú celú rodinu. A aj napriek tomu, že ho milujete a váš vzťah nádherne funguje, musíte odísť. Je to veľká dilema. Veľa žien to ani neurobí, pretože si povedia, že ich deti sa majú dobre a neuvedomujú si, že to nie je prostredie, v ktorom by mali vyrastať. S týmto bojuje aj moja postava. Celý čas vo vzťahu žije v strachu, že to ich deti navždy poznačí.

Počas celého nakrúcania sa postupovalo striktne podľa scenára alebo nastali situácie, keď ste museli improvizovať?

Improvizácia je amaterizmus. Pán Lasica ma naučil, že najlepšia improvizácia je veľmi dobre pripravená.

Myslíte si, že slovensko-ukrajinská časť krajiny je veľmi odlišná v porovnaní so západom? Viete si predstaviť, že by ste tam žili?

Je veľmi odlišná, pretože je to vlastne hranica medzi dvomi kultúrami, ktoré sú rozdielne a veľmi sa tam prelínajú. Dokonca medzi štyrmi — ukrajinskou, rusínskou, maďarskou a slovenskou. Sama o sebe je tým pádom veľmi exotická. Je to odlišné už len v spôsobe, akým si zaobstarávajú peniaze, či v spôsobe, akým fungujú rodinné vzťahy. Vládne tam absolútny patriarchát a čo povie muž, to je pravda. Existujú páry, kde žena mužovi prikývne, aj keď si myslí svoje, a potom existujú páry, kde žena chlapovi oponuje. Toto je však tá prvá možnosť. Aj keď intuitívne cíti, že to nie je správne. Osobne si neviem predstaviť, že by som niekoho prijala ako absolútnu autoritu, bez ohľadu na to, či je to muž, matka, otec, prezident či premiér. Pre mňa absolútna autorita neexistuje. Neviem si predstaviť, že by som sa musela zbaviť vlastného kritického myslenia, vlastného života a myslenia v prospech inej osoby.

Nebolo pre vás teda náročné prispôsobiť sa submisívnejšiemu typu postavy?

Práveže to bolo senzačné! V podstate som vôbec nemusela rozmýšľať (smiech). Ja som iba bola. Bolo to príjemné.

Zvyčajne stvárňujete skôr dominantnejšie postavy.

Áno. Lenže vtedy musíte rozmýšľať, pretože máte nejaký cieľ, ku ktorému smerujete. Zvažujete možnosti a neustále musíte kriticky premýšľať. V tomto prípade to tak nebolo, iba som milovala Tomáša a deti. Počas nakrúcania som si uvedomila, že takýto typ žien funguje intuitívne a emočne. Veľa som nepremýšľala, skôr som sa nechala strhnúť pocitmi zo situácií, ktoré Tomáš vytváral. Pocit lásky, pocit žiadostivosti, no veľakrát to bol aj pocit strachu. Človek by si mal budovať svoj život, keď vám ho buduje niekto iný, tak vás zachváti panika z toho, čo príde ďalej.

Film sa nakrúcal na Ukrajine aj na Slovensku. Skôr by sa predpokladalo, že sa vám nepríjemná situácia prihodí na Ukrajine. Vám sa však stalo, že v jednom penzióne na Slovensku odmietli ubytovať rómske deti, ktoré vo filme účinkovali.

To by sa možno stalo aj na Ukrajine, ale nemali sme tam takýto zážitok. Je to trauma našej spoločnosti, ktorá existuje odjakživa. Pomaly, ale isto sa ju snažíme aspoň pomenúvať, aj keď stále neexistujú absolútne riešenia. Riešenia takéhoto spolužitia sú také isté ako riešenie spolužitia medzi mužom a ženou. Treba ho budovať krôčik po krôčiku. To, čo vo vzťahu trvá rok, v evolúcii spoločenstva trvá tisíckrát dlhšie. Už teraz však môžeme vidieť ohromný progres. Takže áno, stalo sa to, bude sa to ešte diať, ale je veľmi dôležité, aby sa z mlčiacej väčšiny stala mysliaca väčšina, ktorá tie veci pomenúva a komunikuje o nich, aby sa takéto situácie v budúcnosti neopakovali.

Penzión neskôr odmietol, že sa to odohralo tak, ako to bolo prezentované.

Áno, ten penzión to odmietol, dokonca proti mne spustili štvavú kampaň na internete. Bolo to komické, hlúpe a podpásové. Ale je v poriadku, že to odmietli, pretože to znamená, že sa za to hanbia. To je najdôležitejší moment celého toho škandálu. Je super, že naša spoločnosť už vytvorila taký tlak, že sa za to hanbia, lebo kedysi by na to mohli byť pyšní.

Mal tento incident ešte nejakú dohru?

Nesledovala som to tak úplne, pretože to riešila produkcia.

Ovplyvnila táto udalosť ďalšie nakrúcanie alebo náladu v štábe?

Nemyslím si. Samozrejme, že sme boli spočiatku smutní a trochu sme sa hanbili, ale to je všetko. Naše správanie k spoluhercom bolo stále také ako predtým. Láskavé.

Aktívne sa zapájate do spoločenských vecí. Nedávno ste sa zúčastnili protikorupčného pochodu. Myslíte si, že sa ešte dá zmeniť situácia na Slovensku?

Samozrejme, že sa dá! Ona sa aj mení. Často je už samotný čin zmenou. Zmenou z pasivity na aktivitu. Demokracia nemá riešenie ani výsledok. Je to proces. Keď sa vyrieši jeden problém v spoločnosti, následne vznikne ďalší. Stále si naivne myslíme, že máme dospieť k akejsi spoločenskej nirváne. Tá však neexistuje. Okrem toho už nie sme separovaná spoločnosť za ostnatým drôtom, takže musíme vnímať veci v európskych kontextoch.

Rozmanitosť, inakosť a pestrosť rôznych národov s ich kultúrnym pozadím budú stále prinášať nové radosti, ale aj tenzie a problémy. V tom je však čaro demokracie, že si nemôžeme vydýchnuť a musíme na nej stále pracovať. Proces je zaujímavejší ako výsledok. Výsledok je vlastne koniec. To je môj názor.

Aj naďalej plánujete pokračovať v takýchto aktivitách a podporovať protesty?

Robím to od šestnástich rokov. Je to spôsob môjho života. Chcem aktívne žiť v spoločnosti a budovať ju s vedomím, že po mojej smrti je svet o trochu lepší, v porovnaní s tým, aký bol, keď som sa narodila. Vždy sa zapájam do aktivít, ktoré nesúvisia so žiadnou politickou stranou alebo s nejakými mocenskými bojmi. Vždy je to podpora učiteľov, študentov, menšín či skupín, ktoré sú utláčané. Podporujem len tých slabších a nikdy som sa nepridala na stranu silných, ktorí túžia po moci. Myslím si, že to je správna cesta, ktorú nemôže nikto odsudzovať. Snáď len tí silní, ktorých to rozčuľuje. Mňa však vždy bavilo rozčuľovať niekoho, kto je vyšší, väčší.

Takže u vás nehrozí rezignácia…

Týmto asi nepoteším veľa ľudí, ale nie (smiech).

Plánujete v blízkej budúcnosti účinkovať v ďalších filmoch?

Po premiére filmu Čiara mám začiatkom októbra premiéru českého filmu, ktorý sa volá Osem hláv šialenstva. V nasledujúcom období sa chcem intenzívne venovať skôr divadlu, pretože som mala chvíľu pauzu, od septembra mám naplánované veľké a ťažké úlohy v Slovenskom národnom divadle. A už to nerobím tak, že by som mala dve roboty naraz. Nie preto, že by som to nezvládala, ale nebaví ma to. Veľmi rada si dovolím ten luxus sústrediť sa len na jednu vec a žiť ňou.

Určite je to kvalitnejšie, keď sa na to môžete viac sústrediť…

Nie som si až taká istá, či kvalitnejšie, ale som si istá tým, že môj život je kvalitnejší. Môžem tým žiť, rozmýšľať nad tým, hľadať detaily a vyhľadávať si nové veci. Veľmi ma začalo baviť sebavzdelávanie v daných témach. Nachádzať si k tomu historické veci, fakty, študovať, naozaj sa tomu venovať s väčšou profesionalitou, ako sme na Slovensku zvyknutí. Je to pre vlastné obohatenie, neviem, či je to nakoniec na tých postavách vidno, ale baví ma, že môžem niečo robiť úplne naplno.

Vďaka autentickej atmosfére slovensko-ukrajinského pohraničia, temperamentnej hudbe a výborne spracovanému príbehu filmu Čiara v kine určite nezaspíte. Jedna z najlepších slovenských žánroviek je v kinách od 3. augusta.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Párová terapeutka Petra Páneková: Veľké romantické gestá nenahradia každodennú starostlivosť o vzťah. Skutočnú blízkosť si budujeme cez emočné napojenie na druhého aj maličkosti

Dobrý vzťah neznamená, že v ňom nie sú problémy. Dôležité je, ako sa k nim partneri postavia.

Keď sa dvaja ľudia dokážu naladiť jeden na druhého a hovoriť o svojich pocitoch a potrebách bez akýchkoľvek obáv, fungujú ako zohratý tím. Takáto súhra však neprichádza automaticky – vyžaduje si vedomú starostlivosť, napojenie na druhého aj ochotu hľadať spoločné riešenia, hoci to nie je ľahké. Párovej terapeutky Petry Pánekovej sme sa opýtali, čo znamená fungovať vo vzťahu ako dobrý tím a čo pomáha udržať si blízkosť aj v náročnejších chvíľach.

Aj o priateľské vzťahy sa musíme vedome starať, aby fungovali. Psychologička radí, ako na to

V rozhovore s párovou terapeutkou nájdete niekoľko praktických modelových situácií zo vzťahov aj s riešeniami a dozviete sa:

  • aké piliere sú predpokladom spokojnosti vo vzťahu, 
  • aká komunikácia môže úplne položiť vzťah, 
  • kto sú štyria jazdci apokalypsy, ako a prečo sa im vyhnúť, 
  • prečo je objatie či úsmev s dobrým načasovaním viac ako nárazové pozvanie na večeru,
  • ako správne balansovať medzi intimitou vo vzťahu a vlastnou autonómiou
  • a aj to, ako sa vo vzťahu prejavuje emocionálna závislosť.

Ako vyzerá zdravý, dobre fungujúci vzťah, v ktorom sú obaja partneri spokojní?

Začala by som tým, že žiaden vzťah nie je dokonalý ani bezchybný. Rozlišujeme však dva faktory, ktoré sú základným predpokladom spokojnosti vo vzťahu. 

Prvým z nich je emocionálne napojenie partnerov. Ide o to, ako hlboko dokážem vnímať a cítiť toho druhého. Emočné napojenie je základným stavebným prvkom fungujúceho vzťahu.

Druhým kľúčovým faktorom spokojnosti vo vzťahu je pocit bezpečia a stability. Tento pocit zase úzko súvisí s mojím vnútorným prežívaním bezpečia a sebahodnoty – ako stabilne sa cítim vo svojom vnútri, ovplyvňuje aj to, ako sa cítim vo vzťahu.

Vnútorné bezpečie každého z partnerov dáva priestor pre skutočnú lásku so všetkými jej podobami. Jeho miera súvisí so vzťahovou väzbou, ktorá sa vytvára už v ranom detstve. Typ vzťahovej väzby ovplyvňuje ako neskôr fungujeme vo vzťahoch, ako ich nadväzujeme, udržiavame, ako sa v nich cítime, či vieme dôverovať alebo sa bojíme odmietnutia.

Takže ak necítim bezpečie sama v sebe a som vo vzťahu, môžem si napríklad svoje šťastie premietať do partnera?

Áno, v takom prípade môže vzniknúť emocionálna závislosť, ktorá je spojená s nedostatkom vnútorného bezpečia. Vzťahy nám poskytujú prijatie a uznanie a občas môžeme pociťovať strach z ich straty. Ak však tento strach prevládne, začne to vzťah poškodzovať.

Ako to v takomto nevyrovnanom vzťahu vyzerá?

Emocionálne závislá osoba často cíti, že si lásku partnera musí zaslúžiť, a preto robí viac, ako by mala. Nedokáže si predstaviť život bez neho a cíti prázdnotu pri pomyslení na odlúčenie. Uprednostňuje potreby partnera pred svojimi a toleruje aj nevhodné správanie, len aby si vzťah udržala.

Takíto ľudia môžu byť vo vzťahu nároční. Potrebujú časté uistenie o láske, sú žiarliví a ťažko znášajú aj malé náznaky odmietnutia. Často bránia partnerovi v aktivitách, pretože majú problém s jeho autonómiou. Ale rovnováha medzi intimitou a autonómiou je pre zdravý vzťah nevyhnutná.

Bez ohľadu na to, či je človek emocionálne závislý alebo nie, môže jeden z partnerov vo vzťahu nadobudnúť pocit, že dáva viac ako ten druhý.

Ideálny stav je v pomere 50 : 50 – teda že obaja partneri rovnako dávajú aj dostávajú. Áno, je to skôr teoretický ideál, preto je dôležité uvažovať nad tým, či ide len o dočasnú nerovnováhu spôsobenú životnými okolnosťami, napríklad keď má partner náročné obdobie v práci a potrebuje viac podpory, alebo je nerovnováha vo vzťahu dlhodobým vzorcom.

Dôležitým signálom, že niečo nie je v poriadku, je pocit frustrácie a nespokojnosti. Ak mám dlhodobo pocit, že dávam príliš veľa a nedostávam späť takmer nič, treba sa na to spoločne pozrieť a pomenovať, čo a prečo sa deje.

Zdravý vzťah nie je o sebaobetovaní, nevyhnutná je práve rovnováha medzi intimitou a autonómiou.

Ako?

Pomôcť môže objektívna analýza: V akých oblastiach mám pocit, že dávam viac? Je to starostlivosť o domácnosť, financie, emocionálna podpora? Alebo je problém v tom, že partner síce niečo dáva, ale iným spôsobom, než očakávam? Niekedy totiž nemusí ísť o skutočnú nerovnováhu, ale o rozdiel v jazykoch lásky. Každý prejavuje náklonnosť iným spôsobom, a ak partner prejavuje lásku spôsobom, ktorý nevidím alebo neočakávam, môžem mať pocit, že nič nedostávam, hoci on sa snaží. Preto je dôležité aj vnímať, akým spôsobom partner prejavuje lásku a ako sa aj v tomto smere dokážeme lepšie naladiť.

Partneri sú vlastne taký tím, ktorý, ako ste už spomenuli, môže dobre fungovať len vtedy, keď sú na seba obaja skutočne emočne napojení, vnímajú sa a prispôsobujú tomu druhému aj svoju dynamiku.

Tímová práca vo vzťahu je zásadná, pretože vzťah je o dvoch ľuďoch. No výskumy ukazujú, že dlhodobo fungujúce vzťahy nestoja na veľkých romantických gestách, ale na malých pravidelných prejavoch lásky.

Drahé darčeky či grandiózne prekvapenia ani nemôžu nahradiť každodennú starostlivosť o vzťah. Skutočná blízkosť sa totiž buduje práve cez malé prejavy pozornosti, a preto je podstatné, aby si partneri neustále vyjadrovali náklonnosť. Stačia drobnosti, ako úsmev, objatie, záujem o partnerov deň alebo úprimný kompliment. To sú tie drobné dávky lásky, ktoré vytvárajú pevné a trvalé partnerstvo.

Aj americký párový terapeut John Gottman prišiel k záveru, že úspech dlhodobého vzťahu spočíva v kontinuálnom dávkovaní lásky – každý deň po troškách, no neustále. Dôležité je, aby boli zapojení obaja partneri. Ak sa snaží iba jeden, vzťah nikdy nemôže dobre fungovať.

Aké situácie bývajú vo vzťahoch najväčšou skúškou?

Vzťahy môžu výrazne ovplyvniť aj rôzne životné situácie, ktoré prichádzajú zvonka. Napríklad narodenie dieťaťa, dlhodobá materská dovolenka alebo keď deti odídu z domu a nastane syndróm prázdneho hniezda. Aj finančné problémy, strata zamestnania alebo choroba môžu v partnerskom vzťahu vyvolávať stres.

V praxi sa veľmi často stretávam s problémami v komunikácii, lebo partneri nemajú čas porozprávať sa pre každodenné povinnosti a tlak na výkon, a takisto sa stretávam so stratou dôvery v dôsledku akéhokoľvek klamstva, nemusí ísť nutne o neveru.

K emocionálnemu vzďaľovaniu môže viesť aj rutina a stereotyp, ako aj narušená intimita a sexuálny život. A, samozrejme, ťažko sa buduje vzťah s toxickými vzorcami správania, ako je agresivita, verbálna neúcta alebo extrémna kontrola.

Úspech dlhodobého vzťahu spočíva v dávkovaní lásky – každý deň po troškách, no neustále.

Pristavme sa pri jednej z týchto kríz, povedzme, že partner stratí prácu. Ako mu byť oporou, zvládnuť to spoločne, no zároveň sa úplne nevyčerpať?

Prvá a veľmi dôležitá vec je všímavosť. V ťažkých životných obdobiach je nevyhnutné byť voči sebe navzájom pozorní. Vnímať, čo prežíva môj partner, ale aj to, ako celá situácia ovplyvňuje náš vzťah. Keď sa jeden z partnerov ocitne v kríze, môže reagovať rôzne – buď sa uzavrie do seba, je menej komunikatívny, prepadne obavám z budúcnosti a úzkosti, alebo, naopak, jeho frustrácia sa môže prejaviť podráždenosťou či hnevom.

V takejto situácii je kľúčová empatia. Dávať partnerovi verbálne aj neverbálne najavo, že si všímam jeho pocity, napríklad slovami: „Vidím, že si sklesnutý, že ťa to trápi. Môžem ti nejako pomôcť?“ Tým ukazujem, že som tu pre neho a že nie je na situáciu sám.

Zároveň je dôležité vyjadriť podporu spôsobom, ktorý nevyznieva ako ľútosť. Podpora môže byť aj praktická – môžem sa opýtať: „Ako ti môžem pomôcť? Chceš, aby som sa pozrela na tvoj životopis?“

Ak sa frustrácia prejavuje podráždenosťou alebo hnevom, môžem skúsiť zrkadliť jeho emócie a vyjadriť rešpekt k jeho pocitom: „Vidím, že si nahnevaný. Chápem to. Čo môžeme urobiť spoločne, aby sme túto situáciu zvládli?“ Tým dávam najavo, že rešpektujem jeho emócie, ale zároveň nastavujem hranicu – nesúhlasím s nepríjemným správaním, no uznávam, že má právo cítiť sa frustrovane.

Na záver je dôležité vyjadriť aj vlastné pocity: „Keď sa ku mne správaš odmerane, cítim sa zranene. Čo môžeme urobiť, aby sme si v tejto situácii boli navzájom oporou?“ Dôležité je, aby sa obaja partneri rozprávali a cítili, že v tom nie sú sami a že spolu hľadajú riešenie.

Ako riešiť situáciu, ak jeden z partnerov pociťuje, že deľba domácich prác nie je v rovnováhe?

Namiesto výčitiek a útokov je dôležité voliť konštruktívny prístup, inak sa diskusia ocitne v slepej uličke. Správna komunikácia pomáha jasne vyjadriť vlastné pocity a očakávania – teda nielen to, čo nám prekáža, ale aj to, čo by sme potrebovali. Napríklad: „Cítim sa veľmi vyčerpane, keď každý večer upratujem celú kuchyňu sama. Vedel by si mi s tým pomôcť?“

Okrem pomenovania problému upriamte pozornosť aj na jeho riešenie. Môžete skúsiť otázky ako: „Aký postup by si navrhoval? Ako by sme si mohli rozdeliť úlohy tak, aby to bolo pre oboch spravodlivé?“ Spoločná dohoda o rozdelení domácich prác môže výrazne uľaviť obom partnerom.

Do vzťahových kríz určite zasiahli aj sociálne siete. Mnoho párov zažíva situáciu, keď si partner alebo partnerka píše na internete s niekým iným alebo si napríklad lajkujú príspevky. Do akej miery je dôležité stanoviť si hranice v tomto ohľade? 

Na túto situáciu sa môžeme pozrieť z dvoch uhlov pohľadu. Ak nás niečo vo vzťahu zraní, stojí za to zamyslieť sa, prečo to v nás vyvolalo takú silnú reakciu. Aké emócie sa mi aktivovali, keď vidím, že partner/ka si s niekým píše na Instagrame? 

Dotklo sa to našej sebadôvery, pocitu bezpečia alebo možno starých rán z minulosti? Každý si do vzťahu prináša svoju vlastnú skúsenosť, a práve preto môžu podobné situácie otvoriť hlbšie témy. Druhá rovina je objektívna – zhodnotenie toho, čo sa skutočne stalo, aké správanie partner prejavil a kde leží hranica medzi prijateľným a neprijateľným. Každý vzťah funguje inak, preto je dôležité otvorene hovoriť o tom, čo obaja považujú za v poriadku a čo už presahuje ich hranice.

Keď sa rozprávame  o tom, aká by mala byť komunikácia vo vzťahoch, zdá sa to jednoduché. V realite je to však oveľa ťažšie.

Spôsob, akým hovoríme, je kľúčový. Aj jednoduchá zmena formulácie vety robí zásadný rozdiel – a nevhodná komunikácia môže vzťah položiť. Pároví terapeuti John a Julie Gottmanovci tento fenomén nazvali štyria jazdci apokalypsy. Sú to komunikačné vzorce – ak sú prítomné v komunikácii, vzťah je vo veľkom ohrození.

Prvým vzorcom je, keď ma partner či partnerka neustále kritizuje. Vyčíta mi chyby, hodnotí ma miesto riešenia konkrétnej situácie.

Druhým je pohŕdanie a znevažovanie partnera či partnerky. Sem patria aj nevyžiadané sarkastické poznámky.

Vzťahu takisto ubližuje, ak partner či partnerka odmieta akúkoľvek zodpovednosť a používa výhovorky typu „Ja za to nemôžem“ alebo „To nie je moja vina“.

A posledným vzorcom je stavanie múru – a to je úplné uzavretie sa pred partnerom, ignorovanie konfliktu a odmietanie komunikácie.

Komunikácia nie je súťaž, ale spôsob, ako sa vzájomne pochopiť. Ak do toho vstupujem len s cieľom mať pravdu, nedopadne to dobre.

Keď sa nad tým zamyslím, aj s mojím partnerom často skĺzavame k obviňujúcim reakciám typu: „No ale veď ty…“

Najdôležitejšie je vyhýbať sa kritike a namiesto nej formulovať svoje pocity a potreby v prvej osobe. Namiesto toho, aby sme povedali „Ty na mňa nikdy nemáš čas“, môžeme povedať „Cítim sa osamelo, keď spolu netrávime čas“. Tento spôsob komunikácie nie je útočný a namiesto obviňovania otvára priestor na riešenie.

Dobrou stratégiou môže byť aj sendvičová technika. Spočíva v tom, že najskôr povieme niečo pozitívne, potom vyjadríme kritiku (konštruktívnym spôsobom) a nakoniec to opäť uzavrieme niečím pozitívnym. Partner sa tak necíti napadnutý a skôr prijme spätnú väzbu.

A, samozrejme, musíme aktívne počúvať partnera – skutočne vnímať, čo hovorí, overovať si, či sme to pochopili správne, a rešpektovať jeho pocity, nebagatelizovať ich. Nemusíme súhlasiť s partnerom, teda s tým, čo hovorí, ale môžeme prijať to, ako sa cíti.

Dá sa odísť z hádky bez toho, aby sme sa zranili?

Dôležité je nesnažiť sa za každú cenu vyhrať. Ak mi ide len o to, aby som mala pravdu, nemôže to dopadnúť dobre. Komunikácia nie je súťaž, ale spôsob, ako sa vzájomne pochopiť. Hádku by sme však mali vedieť zastaviť v správnom momente. Keď sa konflikt vyhrotí a atmosféra je príliš napätá, je dobré povedať: „Teraz je to už príliš, potrebujem chvíľu pauzu. Môžeme sa k tomu vrátiť neskôr?“ Niekedy je lepšie nechať emócie upokojiť a pokračovať v konverzácii, keď sme obaja pokojnejší.

Rozvodovosť na Slovensku je pomerne vysoká, aj keď v posledných rokoch mierne klesá. Priemerne sa pohybuje na úrovni 35 – 40 %, čiže rozvedie sa každý tretí pár. Ako spoznať, či má vzťah ešte zmysel a je možné obnoviť blízkosť aj po rokoch odcudzenia?

Vzťah má šancu na záchranu, ak existuje vôľa a zaangažovanosť oboch partnerov. No ak viac ubližuje, než dáva, ak sa v ňom necítime bezpečne a sú v ňom toxické vzorce správania, je dôležité zvážiť, či v ňom zotrvať. Niekedy je lepšie odísť než dlhodobo trpieť.Na druhej strane, blízkosť sa dá obnoviť aj po rokoch odcudzenia, ak sú obaja partneri ochotní na vzťahu pracovať. Dôležité je nečakať na zmenu toho druhého, ale položiť si otázku: Čo môžem urobiť ja? Podľa geštalt teórie poľa, keď sa zmení jedna časť poľa, zmení sa aj celé pole – ak teda začneme pracovať na sebe, môže to priniesť pozitívnu zmenu aj do vzťahu. Dočasné vzdialenie nemusí znamenať koniec a môžeme si k sebe opäť nájsť cestu.

Petra Páneková

Petra Páneková je klinická psychologička a psychoterapeutka pôsobiaca v Bratislave. Špecializuje sa na individuálnu psychoterapiu pre dospelých, párovú terapiu a psychodiagnostiku. Vo svojej praxi sa venuje širokému spektru tém vrátane podpory klientov v náročných životných situáciách, ako sú rozchody.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.