Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Zuzana Fialová: Je veľmi dôležité, aby sa z mlčiacej väčšiny stala mysliaca väčšina

V novom úspešnom slovenskom filme Čiara si zahrala manželku šéfa pašeráckeho gangu Tomáša Maštalíra. Zuzana Fialová hovorí o pocitoch z nakrúcania, živote na ukrajinskej hranici, ale aj o aktuálnej spoločenskej situácii na Slovensku.

Nedávno ste predstavili nový slovenský film Čiara. Má názov filmu nejaký skrytý význam?

Myslím si, že má veľa skrytých významov. V prvom rade súvisí s hranicou, kde sa celý príbeh odohráva. Predstavuje aj hrubú čiaru vo vzťahoch, keď sa už nemôžete vrátiť späť a tiež tú najhrubšiu alebo najdôležitejšiu v živote, keď v sebe posuniete hranice morálky tak, že sa z vás stáva úplne iný človek. Názov pokrýva všetky roviny filmu, takže áno, tých významov je neuveriteľne veľa.

V rámci svojej postavy ste mali tiež hranicu, ktorú ste museli prekročiť?

Áno, preto som tú rolu prijala a veľmi som o ňu stála. Ide o ťažkú situáciu, do ktorej sa človek bežne nedostane. Máte manžela, ktorý miluje vaše deti, no začnú sa kvôli nemu diať veci, ktoré ohrozujú celú rodinu. A aj napriek tomu, že ho milujete a váš vzťah nádherne funguje, musíte odísť. Je to veľká dilema. Veľa žien to ani neurobí, pretože si povedia, že ich deti sa majú dobre a neuvedomujú si, že to nie je prostredie, v ktorom by mali vyrastať. S týmto bojuje aj moja postava. Celý čas vo vzťahu žije v strachu, že to ich deti navždy poznačí.

Počas celého nakrúcania sa postupovalo striktne podľa scenára alebo nastali situácie, keď ste museli improvizovať?

Improvizácia je amaterizmus. Pán Lasica ma naučil, že najlepšia improvizácia je veľmi dobre pripravená.

Myslíte si, že slovensko-ukrajinská časť krajiny je veľmi odlišná v porovnaní so západom? Viete si predstaviť, že by ste tam žili?

Je veľmi odlišná, pretože je to vlastne hranica medzi dvomi kultúrami, ktoré sú rozdielne a veľmi sa tam prelínajú. Dokonca medzi štyrmi — ukrajinskou, rusínskou, maďarskou a slovenskou. Sama o sebe je tým pádom veľmi exotická. Je to odlišné už len v spôsobe, akým si zaobstarávajú peniaze, či v spôsobe, akým fungujú rodinné vzťahy. Vládne tam absolútny patriarchát a čo povie muž, to je pravda. Existujú páry, kde žena mužovi prikývne, aj keď si myslí svoje, a potom existujú páry, kde žena chlapovi oponuje. Toto je však tá prvá možnosť. Aj keď intuitívne cíti, že to nie je správne. Osobne si neviem predstaviť, že by som niekoho prijala ako absolútnu autoritu, bez ohľadu na to, či je to muž, matka, otec, prezident či premiér. Pre mňa absolútna autorita neexistuje. Neviem si predstaviť, že by som sa musela zbaviť vlastného kritického myslenia, vlastného života a myslenia v prospech inej osoby.

Nebolo pre vás teda náročné prispôsobiť sa submisívnejšiemu typu postavy?

Práveže to bolo senzačné! V podstate som vôbec nemusela rozmýšľať (smiech). Ja som iba bola. Bolo to príjemné.

Zvyčajne stvárňujete skôr dominantnejšie postavy.

Áno. Lenže vtedy musíte rozmýšľať, pretože máte nejaký cieľ, ku ktorému smerujete. Zvažujete možnosti a neustále musíte kriticky premýšľať. V tomto prípade to tak nebolo, iba som milovala Tomáša a deti. Počas nakrúcania som si uvedomila, že takýto typ žien funguje intuitívne a emočne. Veľa som nepremýšľala, skôr som sa nechala strhnúť pocitmi zo situácií, ktoré Tomáš vytváral. Pocit lásky, pocit žiadostivosti, no veľakrát to bol aj pocit strachu. Človek by si mal budovať svoj život, keď vám ho buduje niekto iný, tak vás zachváti panika z toho, čo príde ďalej.

Film sa nakrúcal na Ukrajine aj na Slovensku. Skôr by sa predpokladalo, že sa vám nepríjemná situácia prihodí na Ukrajine. Vám sa však stalo, že v jednom penzióne na Slovensku odmietli ubytovať rómske deti, ktoré vo filme účinkovali.

To by sa možno stalo aj na Ukrajine, ale nemali sme tam takýto zážitok. Je to trauma našej spoločnosti, ktorá existuje odjakživa. Pomaly, ale isto sa ju snažíme aspoň pomenúvať, aj keď stále neexistujú absolútne riešenia. Riešenia takéhoto spolužitia sú také isté ako riešenie spolužitia medzi mužom a ženou. Treba ho budovať krôčik po krôčiku. To, čo vo vzťahu trvá rok, v evolúcii spoločenstva trvá tisíckrát dlhšie. Už teraz však môžeme vidieť ohromný progres. Takže áno, stalo sa to, bude sa to ešte diať, ale je veľmi dôležité, aby sa z mlčiacej väčšiny stala mysliaca väčšina, ktorá tie veci pomenúva a komunikuje o nich, aby sa takéto situácie v budúcnosti neopakovali.

Penzión neskôr odmietol, že sa to odohralo tak, ako to bolo prezentované.

Áno, ten penzión to odmietol, dokonca proti mne spustili štvavú kampaň na internete. Bolo to komické, hlúpe a podpásové. Ale je v poriadku, že to odmietli, pretože to znamená, že sa za to hanbia. To je najdôležitejší moment celého toho škandálu. Je super, že naša spoločnosť už vytvorila taký tlak, že sa za to hanbia, lebo kedysi by na to mohli byť pyšní.

Mal tento incident ešte nejakú dohru?

Nesledovala som to tak úplne, pretože to riešila produkcia.

Ovplyvnila táto udalosť ďalšie nakrúcanie alebo náladu v štábe?

Nemyslím si. Samozrejme, že sme boli spočiatku smutní a trochu sme sa hanbili, ale to je všetko. Naše správanie k spoluhercom bolo stále také ako predtým. Láskavé.

Aktívne sa zapájate do spoločenských vecí. Nedávno ste sa zúčastnili protikorupčného pochodu. Myslíte si, že sa ešte dá zmeniť situácia na Slovensku?

Samozrejme, že sa dá! Ona sa aj mení. Často je už samotný čin zmenou. Zmenou z pasivity na aktivitu. Demokracia nemá riešenie ani výsledok. Je to proces. Keď sa vyrieši jeden problém v spoločnosti, následne vznikne ďalší. Stále si naivne myslíme, že máme dospieť k akejsi spoločenskej nirváne. Tá však neexistuje. Okrem toho už nie sme separovaná spoločnosť za ostnatým drôtom, takže musíme vnímať veci v európskych kontextoch.

Rozmanitosť, inakosť a pestrosť rôznych národov s ich kultúrnym pozadím budú stále prinášať nové radosti, ale aj tenzie a problémy. V tom je však čaro demokracie, že si nemôžeme vydýchnuť a musíme na nej stále pracovať. Proces je zaujímavejší ako výsledok. Výsledok je vlastne koniec. To je môj názor.

Aj naďalej plánujete pokračovať v takýchto aktivitách a podporovať protesty?

Robím to od šestnástich rokov. Je to spôsob môjho života. Chcem aktívne žiť v spoločnosti a budovať ju s vedomím, že po mojej smrti je svet o trochu lepší, v porovnaní s tým, aký bol, keď som sa narodila. Vždy sa zapájam do aktivít, ktoré nesúvisia so žiadnou politickou stranou alebo s nejakými mocenskými bojmi. Vždy je to podpora učiteľov, študentov, menšín či skupín, ktoré sú utláčané. Podporujem len tých slabších a nikdy som sa nepridala na stranu silných, ktorí túžia po moci. Myslím si, že to je správna cesta, ktorú nemôže nikto odsudzovať. Snáď len tí silní, ktorých to rozčuľuje. Mňa však vždy bavilo rozčuľovať niekoho, kto je vyšší, väčší.

Takže u vás nehrozí rezignácia…

Týmto asi nepoteším veľa ľudí, ale nie (smiech).

Plánujete v blízkej budúcnosti účinkovať v ďalších filmoch?

Po premiére filmu Čiara mám začiatkom októbra premiéru českého filmu, ktorý sa volá Osem hláv šialenstva. V nasledujúcom období sa chcem intenzívne venovať skôr divadlu, pretože som mala chvíľu pauzu, od septembra mám naplánované veľké a ťažké úlohy v Slovenskom národnom divadle. A už to nerobím tak, že by som mala dve roboty naraz. Nie preto, že by som to nezvládala, ale nebaví ma to. Veľmi rada si dovolím ten luxus sústrediť sa len na jednu vec a žiť ňou.

Určite je to kvalitnejšie, keď sa na to môžete viac sústrediť…

Nie som si až taká istá, či kvalitnejšie, ale som si istá tým, že môj život je kvalitnejší. Môžem tým žiť, rozmýšľať nad tým, hľadať detaily a vyhľadávať si nové veci. Veľmi ma začalo baviť sebavzdelávanie v daných témach. Nachádzať si k tomu historické veci, fakty, študovať, naozaj sa tomu venovať s väčšou profesionalitou, ako sme na Slovensku zvyknutí. Je to pre vlastné obohatenie, neviem, či je to nakoniec na tých postavách vidno, ale baví ma, že môžem niečo robiť úplne naplno.

Vďaka autentickej atmosfére slovensko-ukrajinského pohraničia, temperamentnej hudbe a výborne spracovanému príbehu filmu Čiara v kine určite nezaspíte. Jedna z najlepších slovenských žánroviek je v kinách od 3. augusta.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

  • ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
  • aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
  • prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
  • čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
  • ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
  • a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením.  Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.


Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.