Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Zuzana Fialová: Je veľmi dôležité, aby sa z mlčiacej väčšiny stala mysliaca väčšina

V novom úspešnom slovenskom filme Čiara si zahrala manželku šéfa pašeráckeho gangu Tomáša Maštalíra. Zuzana Fialová hovorí o pocitoch z nakrúcania, živote na ukrajinskej hranici, ale aj o aktuálnej spoločenskej situácii na Slovensku.

Nedávno ste predstavili nový slovenský film Čiara. Má názov filmu nejaký skrytý význam?

Myslím si, že má veľa skrytých významov. V prvom rade súvisí s hranicou, kde sa celý príbeh odohráva. Predstavuje aj hrubú čiaru vo vzťahoch, keď sa už nemôžete vrátiť späť a tiež tú najhrubšiu alebo najdôležitejšiu v živote, keď v sebe posuniete hranice morálky tak, že sa z vás stáva úplne iný človek. Názov pokrýva všetky roviny filmu, takže áno, tých významov je neuveriteľne veľa.

V rámci svojej postavy ste mali tiež hranicu, ktorú ste museli prekročiť?

Áno, preto som tú rolu prijala a veľmi som o ňu stála. Ide o ťažkú situáciu, do ktorej sa človek bežne nedostane. Máte manžela, ktorý miluje vaše deti, no začnú sa kvôli nemu diať veci, ktoré ohrozujú celú rodinu. A aj napriek tomu, že ho milujete a váš vzťah nádherne funguje, musíte odísť. Je to veľká dilema. Veľa žien to ani neurobí, pretože si povedia, že ich deti sa majú dobre a neuvedomujú si, že to nie je prostredie, v ktorom by mali vyrastať. S týmto bojuje aj moja postava. Celý čas vo vzťahu žije v strachu, že to ich deti navždy poznačí.

Počas celého nakrúcania sa postupovalo striktne podľa scenára alebo nastali situácie, keď ste museli improvizovať?

Improvizácia je amaterizmus. Pán Lasica ma naučil, že najlepšia improvizácia je veľmi dobre pripravená.

Myslíte si, že slovensko-ukrajinská časť krajiny je veľmi odlišná v porovnaní so západom? Viete si predstaviť, že by ste tam žili?

Je veľmi odlišná, pretože je to vlastne hranica medzi dvomi kultúrami, ktoré sú rozdielne a veľmi sa tam prelínajú. Dokonca medzi štyrmi — ukrajinskou, rusínskou, maďarskou a slovenskou. Sama o sebe je tým pádom veľmi exotická. Je to odlišné už len v spôsobe, akým si zaobstarávajú peniaze, či v spôsobe, akým fungujú rodinné vzťahy. Vládne tam absolútny patriarchát a čo povie muž, to je pravda. Existujú páry, kde žena mužovi prikývne, aj keď si myslí svoje, a potom existujú páry, kde žena chlapovi oponuje. Toto je však tá prvá možnosť. Aj keď intuitívne cíti, že to nie je správne. Osobne si neviem predstaviť, že by som niekoho prijala ako absolútnu autoritu, bez ohľadu na to, či je to muž, matka, otec, prezident či premiér. Pre mňa absolútna autorita neexistuje. Neviem si predstaviť, že by som sa musela zbaviť vlastného kritického myslenia, vlastného života a myslenia v prospech inej osoby.

Nebolo pre vás teda náročné prispôsobiť sa submisívnejšiemu typu postavy?

Práveže to bolo senzačné! V podstate som vôbec nemusela rozmýšľať (smiech). Ja som iba bola. Bolo to príjemné.

Zvyčajne stvárňujete skôr dominantnejšie postavy.

Áno. Lenže vtedy musíte rozmýšľať, pretože máte nejaký cieľ, ku ktorému smerujete. Zvažujete možnosti a neustále musíte kriticky premýšľať. V tomto prípade to tak nebolo, iba som milovala Tomáša a deti. Počas nakrúcania som si uvedomila, že takýto typ žien funguje intuitívne a emočne. Veľa som nepremýšľala, skôr som sa nechala strhnúť pocitmi zo situácií, ktoré Tomáš vytváral. Pocit lásky, pocit žiadostivosti, no veľakrát to bol aj pocit strachu. Človek by si mal budovať svoj život, keď vám ho buduje niekto iný, tak vás zachváti panika z toho, čo príde ďalej.

Film sa nakrúcal na Ukrajine aj na Slovensku. Skôr by sa predpokladalo, že sa vám nepríjemná situácia prihodí na Ukrajine. Vám sa však stalo, že v jednom penzióne na Slovensku odmietli ubytovať rómske deti, ktoré vo filme účinkovali.

To by sa možno stalo aj na Ukrajine, ale nemali sme tam takýto zážitok. Je to trauma našej spoločnosti, ktorá existuje odjakživa. Pomaly, ale isto sa ju snažíme aspoň pomenúvať, aj keď stále neexistujú absolútne riešenia. Riešenia takéhoto spolužitia sú také isté ako riešenie spolužitia medzi mužom a ženou. Treba ho budovať krôčik po krôčiku. To, čo vo vzťahu trvá rok, v evolúcii spoločenstva trvá tisíckrát dlhšie. Už teraz však môžeme vidieť ohromný progres. Takže áno, stalo sa to, bude sa to ešte diať, ale je veľmi dôležité, aby sa z mlčiacej väčšiny stala mysliaca väčšina, ktorá tie veci pomenúva a komunikuje o nich, aby sa takéto situácie v budúcnosti neopakovali.

Penzión neskôr odmietol, že sa to odohralo tak, ako to bolo prezentované.

Áno, ten penzión to odmietol, dokonca proti mne spustili štvavú kampaň na internete. Bolo to komické, hlúpe a podpásové. Ale je v poriadku, že to odmietli, pretože to znamená, že sa za to hanbia. To je najdôležitejší moment celého toho škandálu. Je super, že naša spoločnosť už vytvorila taký tlak, že sa za to hanbia, lebo kedysi by na to mohli byť pyšní.

Mal tento incident ešte nejakú dohru?

Nesledovala som to tak úplne, pretože to riešila produkcia.

Ovplyvnila táto udalosť ďalšie nakrúcanie alebo náladu v štábe?

Nemyslím si. Samozrejme, že sme boli spočiatku smutní a trochu sme sa hanbili, ale to je všetko. Naše správanie k spoluhercom bolo stále také ako predtým. Láskavé.

Aktívne sa zapájate do spoločenských vecí. Nedávno ste sa zúčastnili protikorupčného pochodu. Myslíte si, že sa ešte dá zmeniť situácia na Slovensku?

Samozrejme, že sa dá! Ona sa aj mení. Často je už samotný čin zmenou. Zmenou z pasivity na aktivitu. Demokracia nemá riešenie ani výsledok. Je to proces. Keď sa vyrieši jeden problém v spoločnosti, následne vznikne ďalší. Stále si naivne myslíme, že máme dospieť k akejsi spoločenskej nirváne. Tá však neexistuje. Okrem toho už nie sme separovaná spoločnosť za ostnatým drôtom, takže musíme vnímať veci v európskych kontextoch.

Rozmanitosť, inakosť a pestrosť rôznych národov s ich kultúrnym pozadím budú stále prinášať nové radosti, ale aj tenzie a problémy. V tom je však čaro demokracie, že si nemôžeme vydýchnuť a musíme na nej stále pracovať. Proces je zaujímavejší ako výsledok. Výsledok je vlastne koniec. To je môj názor.

Aj naďalej plánujete pokračovať v takýchto aktivitách a podporovať protesty?

Robím to od šestnástich rokov. Je to spôsob môjho života. Chcem aktívne žiť v spoločnosti a budovať ju s vedomím, že po mojej smrti je svet o trochu lepší, v porovnaní s tým, aký bol, keď som sa narodila. Vždy sa zapájam do aktivít, ktoré nesúvisia so žiadnou politickou stranou alebo s nejakými mocenskými bojmi. Vždy je to podpora učiteľov, študentov, menšín či skupín, ktoré sú utláčané. Podporujem len tých slabších a nikdy som sa nepridala na stranu silných, ktorí túžia po moci. Myslím si, že to je správna cesta, ktorú nemôže nikto odsudzovať. Snáď len tí silní, ktorých to rozčuľuje. Mňa však vždy bavilo rozčuľovať niekoho, kto je vyšší, väčší.

Takže u vás nehrozí rezignácia…

Týmto asi nepoteším veľa ľudí, ale nie (smiech).

Plánujete v blízkej budúcnosti účinkovať v ďalších filmoch?

Po premiére filmu Čiara mám začiatkom októbra premiéru českého filmu, ktorý sa volá Osem hláv šialenstva. V nasledujúcom období sa chcem intenzívne venovať skôr divadlu, pretože som mala chvíľu pauzu, od septembra mám naplánované veľké a ťažké úlohy v Slovenskom národnom divadle. A už to nerobím tak, že by som mala dve roboty naraz. Nie preto, že by som to nezvládala, ale nebaví ma to. Veľmi rada si dovolím ten luxus sústrediť sa len na jednu vec a žiť ňou.

Určite je to kvalitnejšie, keď sa na to môžete viac sústrediť…

Nie som si až taká istá, či kvalitnejšie, ale som si istá tým, že môj život je kvalitnejší. Môžem tým žiť, rozmýšľať nad tým, hľadať detaily a vyhľadávať si nové veci. Veľmi ma začalo baviť sebavzdelávanie v daných témach. Nachádzať si k tomu historické veci, fakty, študovať, naozaj sa tomu venovať s väčšou profesionalitou, ako sme na Slovensku zvyknutí. Je to pre vlastné obohatenie, neviem, či je to nakoniec na tých postavách vidno, ale baví ma, že môžem niečo robiť úplne naplno.

Vďaka autentickej atmosfére slovensko-ukrajinského pohraničia, temperamentnej hudbe a výborne spracovanému príbehu filmu Čiara v kine určite nezaspíte. Jedna z najlepších slovenských žánroviek je v kinách od 3. augusta.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

  • prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
  • ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
  • v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
  • ako v japončine mizne ego,
  • prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
  • tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka. 

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“. 

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru. 

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje. 

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami. 

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál. 

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech). 

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie. 

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať. 

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady 

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

  • Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
  • Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
  • Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
  • Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

  • Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
  • Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
  • Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
  • Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu. 

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze. 

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší. 

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta. 

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry? 

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť. 

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.