Zuzana Fialová: Je veľmi dôležité, aby sa z mlčiacej väčšiny stala mysliaca väčšina

V novom úspešnom slovenskom filme Čiara si zahrala manželku šéfa pašeráckeho gangu Tomáša Maštalíra. Zuzana Fialová hovorí o pocitoch z nakrúcania, živote na ukrajinskej hranici, ale aj o aktuálnej spoločenskej situácii na Slovensku.

Nedávno ste predstavili nový slovenský film Čiara. Má názov filmu nejaký skrytý význam?

Myslím si, že má veľa skrytých významov. V prvom rade súvisí s hranicou, kde sa celý príbeh odohráva. Predstavuje aj hrubú čiaru vo vzťahoch, keď sa už nemôžete vrátiť späť a tiež tú najhrubšiu alebo najdôležitejšiu v živote, keď v sebe posuniete hranice morálky tak, že sa z vás stáva úplne iný človek. Názov pokrýva všetky roviny filmu, takže áno, tých významov je neuveriteľne veľa.

V rámci svojej postavy ste mali tiež hranicu, ktorú ste museli prekročiť?

Áno, preto som tú rolu prijala a veľmi som o ňu stála. Ide o ťažkú situáciu, do ktorej sa človek bežne nedostane. Máte manžela, ktorý miluje vaše deti, no začnú sa kvôli nemu diať veci, ktoré ohrozujú celú rodinu. A aj napriek tomu, že ho milujete a váš vzťah nádherne funguje, musíte odísť. Je to veľká dilema. Veľa žien to ani neurobí, pretože si povedia, že ich deti sa majú dobre a neuvedomujú si, že to nie je prostredie, v ktorom by mali vyrastať. S týmto bojuje aj moja postava. Celý čas vo vzťahu žije v strachu, že to ich deti navždy poznačí.

Počas celého nakrúcania sa postupovalo striktne podľa scenára alebo nastali situácie, keď ste museli improvizovať?

Improvizácia je amaterizmus. Pán Lasica ma naučil, že najlepšia improvizácia je veľmi dobre pripravená.

Myslíte si, že slovensko-ukrajinská časť krajiny je veľmi odlišná v porovnaní so západom? Viete si predstaviť, že by ste tam žili?

Je veľmi odlišná, pretože je to vlastne hranica medzi dvomi kultúrami, ktoré sú rozdielne a veľmi sa tam prelínajú. Dokonca medzi štyrmi — ukrajinskou, rusínskou, maďarskou a slovenskou. Sama o sebe je tým pádom veľmi exotická. Je to odlišné už len v spôsobe, akým si zaobstarávajú peniaze, či v spôsobe, akým fungujú rodinné vzťahy. Vládne tam absolútny patriarchát a čo povie muž, to je pravda. Existujú páry, kde žena mužovi prikývne, aj keď si myslí svoje, a potom existujú páry, kde žena chlapovi oponuje. Toto je však tá prvá možnosť. Aj keď intuitívne cíti, že to nie je správne. Osobne si neviem predstaviť, že by som niekoho prijala ako absolútnu autoritu, bez ohľadu na to, či je to muž, matka, otec, prezident či premiér. Pre mňa absolútna autorita neexistuje. Neviem si predstaviť, že by som sa musela zbaviť vlastného kritického myslenia, vlastného života a myslenia v prospech inej osoby.

Nebolo pre vás teda náročné prispôsobiť sa submisívnejšiemu typu postavy?

Práveže to bolo senzačné! V podstate som vôbec nemusela rozmýšľať (smiech). Ja som iba bola. Bolo to príjemné.

Zvyčajne stvárňujete skôr dominantnejšie postavy.

Áno. Lenže vtedy musíte rozmýšľať, pretože máte nejaký cieľ, ku ktorému smerujete. Zvažujete možnosti a neustále musíte kriticky premýšľať. V tomto prípade to tak nebolo, iba som milovala Tomáša a deti. Počas nakrúcania som si uvedomila, že takýto typ žien funguje intuitívne a emočne. Veľa som nepremýšľala, skôr som sa nechala strhnúť pocitmi zo situácií, ktoré Tomáš vytváral. Pocit lásky, pocit žiadostivosti, no veľakrát to bol aj pocit strachu. Človek by si mal budovať svoj život, keď vám ho buduje niekto iný, tak vás zachváti panika z toho, čo príde ďalej.

Film sa nakrúcal na Ukrajine aj na Slovensku. Skôr by sa predpokladalo, že sa vám nepríjemná situácia prihodí na Ukrajine. Vám sa však stalo, že v jednom penzióne na Slovensku odmietli ubytovať rómske deti, ktoré vo filme účinkovali.

To by sa možno stalo aj na Ukrajine, ale nemali sme tam takýto zážitok. Je to trauma našej spoločnosti, ktorá existuje odjakživa. Pomaly, ale isto sa ju snažíme aspoň pomenúvať, aj keď stále neexistujú absolútne riešenia. Riešenia takéhoto spolužitia sú také isté ako riešenie spolužitia medzi mužom a ženou. Treba ho budovať krôčik po krôčiku. To, čo vo vzťahu trvá rok, v evolúcii spoločenstva trvá tisíckrát dlhšie. Už teraz však môžeme vidieť ohromný progres. Takže áno, stalo sa to, bude sa to ešte diať, ale je veľmi dôležité, aby sa z mlčiacej väčšiny stala mysliaca väčšina, ktorá tie veci pomenúva a komunikuje o nich, aby sa takéto situácie v budúcnosti neopakovali.

Zábery z filmu Čiara, ktorý momentálne beží v slovenských kinách

Penzión neskôr odmietol, že sa to odohralo tak, ako to bolo prezentované.

Áno, ten penzión to odmietol, dokonca proti mne spustili štvavú kampaň na internete. Bolo to komické, hlúpe a podpásové. Ale je v poriadku, že to odmietli, pretože to znamená, že sa za to hanbia. To je najdôležitejší moment celého toho škandálu. Je super, že naša spoločnosť už vytvorila taký tlak, že sa za to hanbia, lebo kedysi by na to mohli byť pyšní.

Mal tento incident ešte nejakú dohru?

Nesledovala som to tak úplne, pretože to riešila produkcia.

Ovplyvnila táto udalosť ďalšie nakrúcanie alebo náladu v štábe?

Nemyslím si. Samozrejme, že sme boli spočiatku smutní a trochu sme sa hanbili, ale to je všetko. Naše správanie k spoluhercom bolo stále také ako predtým. Láskavé.

Aktívne sa zapájate do spoločenských vecí. Nedávno ste sa zúčastnili protikorupčného pochodu. Myslíte si, že sa ešte dá zmeniť situácia na Slovensku?

Samozrejme, že sa dá! Ona sa aj mení. Často je už samotný čin zmenou. Zmenou z pasivity na aktivitu. Demokracia nemá riešenie ani výsledok. Je to proces. Keď sa vyrieši jeden problém v spoločnosti, následne vznikne ďalší. Stále si naivne myslíme, že máme dospieť k akejsi spoločenskej nirváne. Tá však neexistuje. Okrem toho už nie sme separovaná spoločnosť za ostnatým drôtom, takže musíme vnímať veci v európskych kontextoch.

Rozmanitosť, inakosť a pestrosť rôznych národov s ich kultúrnym pozadím budú stále prinášať nové radosti, ale aj tenzie a problémy. V tom je však čaro demokracie, že si nemôžeme vydýchnuť a musíme na nej stále pracovať. Proces je zaujímavejší ako výsledok. Výsledok je vlastne koniec. To je môj názor.

Aj naďalej plánujete pokračovať v takýchto aktivitách a podporovať protesty?

Robím to od šestnástich rokov. Je to spôsob môjho života. Chcem aktívne žiť v spoločnosti a budovať ju s vedomím, že po mojej smrti je svet o trochu lepší, v porovnaní s tým, aký bol, keď som sa narodila. Vždy sa zapájam do aktivít, ktoré nesúvisia so žiadnou politickou stranou alebo s nejakými mocenskými bojmi. Vždy je to podpora učiteľov, študentov, menšín či skupín, ktoré sú utláčané. Podporujem len tých slabších a nikdy som sa nepridala na stranu silných, ktorí túžia po moci. Myslím si, že to je správna cesta, ktorú nemôže nikto odsudzovať. Snáď len tí silní, ktorých to rozčuľuje. Mňa však vždy bavilo rozčuľovať niekoho, kto je vyšší, väčší.

Takže u vás nehrozí rezignácia…

Týmto asi nepoteším veľa ľudí, ale nie (smiech).

Plánujete v blízkej budúcnosti účinkovať v ďalších filmoch?

Po premiére filmu Čiara mám začiatkom októbra premiéru českého filmu, ktorý sa volá Osem hláv šialenstva. V nasledujúcom období sa chcem intenzívne venovať skôr divadlu, pretože som mala chvíľu pauzu, od septembra mám naplánované veľké a ťažké úlohy v Slovenskom národnom divadle. A už to nerobím tak, že by som mala dve roboty naraz. Nie preto, že by som to nezvládala, ale nebaví ma to. Veľmi rada si dovolím ten luxus sústrediť sa len na jednu vec a žiť ňou.

Určite je to kvalitnejšie, keď sa na to môžete viac sústrediť…

Nie som si až taká istá, či kvalitnejšie, ale som si istá tým, že môj život je kvalitnejší. Môžem tým žiť, rozmýšľať nad tým, hľadať detaily a vyhľadávať si nové veci. Veľmi ma začalo baviť sebavzdelávanie v daných témach. Nachádzať si k tomu historické veci, fakty, študovať, naozaj sa tomu venovať s väčšou profesionalitou, ako sme na Slovensku zvyknutí. Je to pre vlastné obohatenie, neviem, či je to nakoniec na tých postavách vidno, ale baví ma, že môžem niečo robiť úplne naplno.

Vďaka autentickej atmosfére slovensko-ukrajinského pohraničia, temperamentnej hudbe a výborne spracovanému príbehu filmu Čiara v kine určite nezaspíte. Jedna z najlepších slovenských žánroviek je v kinách od 3. augusta.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Ošarpané budovy, zvädnuté kvety, jazvy a vlastné telo. Mladá fotografka Ester Šabíková nachádza krásu tam, kde ju iní nevidia

„Krása je veľmi subjektívna a každý ju vníma rozdielne. Ukazujem príklady zo života, ktoré väčšinou nie sú prvotne vnímané ako krásne, no práve ja ich za krásne považujem, a tak sa ich snažím aj ukázať.“

Fotografov či už profesionálnych alebo tých, ktorí fotia len pre radosť, spoznávame väčšinou cez ich diela. Snímky nám však vždy nepovedia všetko o osobnosti, názoroch a životnom štýle autorov. Preto im kladieme netypické otázky, ktoré pomôžu priblížiť, aký človek stojí za objektívom.

Ester Šabíková je študentkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Hovorí, že v tomto štádiu svojho umeleckého vyjadrovania sa nechce limitovať a zameriavať len na jeden typ fotografie. Páči sa jej zachytávať prítomnosť okamihov, ktoré rýchlo pominú. „Baví ma to, ako mi fotografie dokážu spätne rozohrať konkrétnu situáciu a navrátiť ma do daného okamihu,“ hovorí.

Pochádza z umeleckej rodiny, v detstve sa venovala rôznym športom. „Veľmi dlho som sa bránila čomukoľvek umelecky ladenému, bola som veľmi športovo založená a až počas strednej školy som začala preostrovať na fotografiu. Dnes je na ňu zamerané celé rozpoloženie môjho bytia,“ priznáva mladá umelkyňa.

Vo svojom portfóliu má rôznorodé série fotografií, všetky odfotené analógovým fotoaparátom. „Mám rada, keď sú veci, jedlo, vzťahy a všetko, čím sa obklopujeme naozajstné. Keď niečo odfotím na film, tak samotný záber vnímam viac reálne. Viac si ho vážim. Viem, ako veľmi krehký je a čo všetko je za tým. Milujem celý proces, od vône filmu, cez vkladanie filmu, pozorovanie na matnici, každé jedno cvaknutie, čakanie na film alebo vyvolávanie, skenovanie a nakoniec prezeranie hotových fotiek,“ opisuje proces, ktorý je dlhší než samotné fotografovanie.

„Analóg som si obľúbila aj preto, že je prekvapefnie to, čo uvidím na konci. Mám rada hĺbku, ktorú má film, a ktorú na digitáli len veľmi tažko dosiahnete, ak sa to vôbec dá,“ dodáva.

Na jej fotografiách môžete vidieť prírodu, módu, architektúru či krásu tela. Všetky svoje fotky považuje za veľmi osobné. „Ani neviem, aké iné by mali byť,“ zamýšľa sa.

V sérii s názvom About feelings, process, beauty and self awareness ukazuje aj veci, ktoré sú všeobecne považované za nepekné. Napríklad zvädnuté kvety, ošarpané priestory či jazvy na tele. „Krása je veľmi subjektívna a každý ju vníma rozdielne. Ukazujem príklady zo života, ktoré väčšinou nie sú prvotne vnímané ako krásne, no práve ja ich za krásne považujem, a tak sa ich snažím aj ukázať. Ukázať možnú krásu nedokonalosti,“ hovorí.

Projekt vznikal počas troch mesiacov na rôznych miestach. Začala s ním v českom Josefove. „Fotila som opustené, rozpadajúce sa priestory vojenskej nemocnice. Pôsobili na mňa veľmi zvláštne prítažlivo aj napriek ich absentujúcej známke života. Potom som podobný princíp prítažlivosti našla na mojich kvetoch, ktoré vyschli na parapete. Ľudia, ktorí sú na fotkách, sú z môjho okolia, každý z nich má na tele nejakú ‚vadu‘, ktorú ale ja považujem za krásnu, jedinečnú, pre nich charakteristickú,“ vysvetľuje.

Do série zakomponovala aj seba: „Stále som mala pocit, že mi tam niečo chýba, tak som na fragmenty rozfotila moje nahé telo, s ktorým som mala dlhé roky problém. Vtedy som si uvedomila, že aj v sebe a na svojom tele musím hľadať krásu, tak ako ju dokážem nájsť inde.“

Čo ťa na fotografovaní najviac fascinuje?
Svetlo, to ako funguje, aj to, že vôbec je.

Existuje moment, pri ktorom si si priala mať pri sebe fotoaparát, no nemala si?
Vždy, keď ho nemám. Naštastie je to naozaj málokedy.

Vyber si historickú udalosť z obdobia posledných 100 rokov, ktorú by si chcela odfotiť.
Chcela by som môcť odfotiť moju starú mamu, ktorá sa tesne nedožila môjho narodenia, no celý život sa cítim byť s ňou prepojená, viac ako len z počutia.

Ktorý fotoaparát najčastejšie používaš?
Hasselblad 503cx.

„Ľudia, ktorí sú na fotkách, sú z môjho okolia, každý z nich má na tele nejakú ‚vadu‘, ktorú ale ja považujem za krásnu, jedinečnú, pre nich charakteristickú.“

Ak sa budúce generácie pozrú späť na našu dobu, čo ich bude na nej najviac znepokojovať?
To asi nechám na ne, mňa veľmi znepokojuje apatickosť a nezáujem o životné prostredie, keď ide o každodennosť jednotlivcov.

Aké je najväčšie negatívum života v meste?
Práve tá neekologickosť. Chýba mi aj more.

Ak by si sa mala porovnať s nejakou osobnosťou z minulosti, kto by to bol?
Asi Coco Chanel. Nielen kvôli mojej bezhraničnej láske k móde, ale bola to krásna, krehká, no silná a inteligentná žena s názorom a remeslom v ruke, ktorá sa nebála mužov. Neviem či sa s ňou porovnávať, ale bola super.

Ktorého žijúceho človeka najviac obdivuješ?
Každého, ktorý akýmkoľvek malým kúskom nesebeckosti prispeva ku krajšej budúcnosti našej planéty.

Riadiš sa momentálne nejakou filozofiou?
Ži a nechaj žiť.

Akú vec by si chcela vlastniť?
Arabelin čarovný prsteň, neviditeľný plášť, okrídlené sandále (tie síce mám, ale nelietajú.)

Čo najdôležitejšie vlastníš?
Dajú sa vlastniť vzťahy? Ak nie, tak fotoaparát a kocúra.

Akú knihu si plánuješ najbližšie prečítať?
Tú, ktorá mi skríži cestu.

Ktorú časť sveta by si chcel preskúmať?
Ideálne všetky.

Aký je najlepší spôsob sebavzdelávania?
Byť vedomý, prítomný, všímať si, čo sa okolo deje.

Ako často berieš na vedomie rady iných?
Ak má pre mňa niekto nejakú radu, veľmi rada si ju vypočujem, vezmen na vedomie a potom sa rozhodnem čo ďalej.

Ktorá vlastnosť ti na sebe samej prekáža?
Viem byť krutá (slovne). Nie vždy si dvakrát premyslím čo chcem povedať, nosím srdce na dlani, často počúvam že som naivná. Stále som však neprišla na to, či mi to vlastne prekáža.

Ktorá vlastnosť ti prekáža na iných?
Neempatickosť. Keď sú ľudia vyslovene zlí. Ľuďom všeobecne chýba citlivosť.

Pri akej príležitosti klameš?
Keď sa to hodí?

Vyber vedecký odbor, v ktorom by si chcelal byť expert a prečo?
Oh, chcela by som úplne všetko vedieť o vesmíre. Možno preto, že to nie je možné.

Akú superschopnosť by si chcel mať a prečo?
Chcela by som vedieť ovládať element vody. Môcť ju dopriať všetkým ľudom, zvieratám a rastlinám na zemi. Zastaviť topenie ľadovcov, zapršať tam kde treba. Ale aj spraviť si rýchlo čaj a nepotiť sa v lete.

Kedy si najviac uvedomuješ, že starneš?
Keď si prezerám fotografie. Skôr si ale myslím, že dospievam a zrejem.

Čo plánuješ počas najbližších 24 hodín?
Neplánujem. Mám rada, keď môžem neplánovať a prázdniny sú na to úplne ideálne. No viem, že sa bude všeličo diať a teším sa.

Aké budú tvoje posledné slová pred smrťou?
No tak, ešte raz poprosím.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Lifetech: Čo je nové