Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Zuzana Fialová: Je veľmi dôležité, aby sa z mlčiacej väčšiny stala mysliaca väčšina

V novom úspešnom slovenskom filme Čiara si zahrala manželku šéfa pašeráckeho gangu Tomáša Maštalíra. Zuzana Fialová hovorí o pocitoch z nakrúcania, živote na ukrajinskej hranici, ale aj o aktuálnej spoločenskej situácii na Slovensku.

Nedávno ste predstavili nový slovenský film Čiara. Má názov filmu nejaký skrytý význam?

Myslím si, že má veľa skrytých významov. V prvom rade súvisí s hranicou, kde sa celý príbeh odohráva. Predstavuje aj hrubú čiaru vo vzťahoch, keď sa už nemôžete vrátiť späť a tiež tú najhrubšiu alebo najdôležitejšiu v živote, keď v sebe posuniete hranice morálky tak, že sa z vás stáva úplne iný človek. Názov pokrýva všetky roviny filmu, takže áno, tých významov je neuveriteľne veľa.

V rámci svojej postavy ste mali tiež hranicu, ktorú ste museli prekročiť?

Áno, preto som tú rolu prijala a veľmi som o ňu stála. Ide o ťažkú situáciu, do ktorej sa človek bežne nedostane. Máte manžela, ktorý miluje vaše deti, no začnú sa kvôli nemu diať veci, ktoré ohrozujú celú rodinu. A aj napriek tomu, že ho milujete a váš vzťah nádherne funguje, musíte odísť. Je to veľká dilema. Veľa žien to ani neurobí, pretože si povedia, že ich deti sa majú dobre a neuvedomujú si, že to nie je prostredie, v ktorom by mali vyrastať. S týmto bojuje aj moja postava. Celý čas vo vzťahu žije v strachu, že to ich deti navždy poznačí.

Počas celého nakrúcania sa postupovalo striktne podľa scenára alebo nastali situácie, keď ste museli improvizovať?

Improvizácia je amaterizmus. Pán Lasica ma naučil, že najlepšia improvizácia je veľmi dobre pripravená.

Myslíte si, že slovensko-ukrajinská časť krajiny je veľmi odlišná v porovnaní so západom? Viete si predstaviť, že by ste tam žili?

Je veľmi odlišná, pretože je to vlastne hranica medzi dvomi kultúrami, ktoré sú rozdielne a veľmi sa tam prelínajú. Dokonca medzi štyrmi — ukrajinskou, rusínskou, maďarskou a slovenskou. Sama o sebe je tým pádom veľmi exotická. Je to odlišné už len v spôsobe, akým si zaobstarávajú peniaze, či v spôsobe, akým fungujú rodinné vzťahy. Vládne tam absolútny patriarchát a čo povie muž, to je pravda. Existujú páry, kde žena mužovi prikývne, aj keď si myslí svoje, a potom existujú páry, kde žena chlapovi oponuje. Toto je však tá prvá možnosť. Aj keď intuitívne cíti, že to nie je správne. Osobne si neviem predstaviť, že by som niekoho prijala ako absolútnu autoritu, bez ohľadu na to, či je to muž, matka, otec, prezident či premiér. Pre mňa absolútna autorita neexistuje. Neviem si predstaviť, že by som sa musela zbaviť vlastného kritického myslenia, vlastného života a myslenia v prospech inej osoby.

Nebolo pre vás teda náročné prispôsobiť sa submisívnejšiemu typu postavy?

Práveže to bolo senzačné! V podstate som vôbec nemusela rozmýšľať (smiech). Ja som iba bola. Bolo to príjemné.

Zvyčajne stvárňujete skôr dominantnejšie postavy.

Áno. Lenže vtedy musíte rozmýšľať, pretože máte nejaký cieľ, ku ktorému smerujete. Zvažujete možnosti a neustále musíte kriticky premýšľať. V tomto prípade to tak nebolo, iba som milovala Tomáša a deti. Počas nakrúcania som si uvedomila, že takýto typ žien funguje intuitívne a emočne. Veľa som nepremýšľala, skôr som sa nechala strhnúť pocitmi zo situácií, ktoré Tomáš vytváral. Pocit lásky, pocit žiadostivosti, no veľakrát to bol aj pocit strachu. Človek by si mal budovať svoj život, keď vám ho buduje niekto iný, tak vás zachváti panika z toho, čo príde ďalej.

Film sa nakrúcal na Ukrajine aj na Slovensku. Skôr by sa predpokladalo, že sa vám nepríjemná situácia prihodí na Ukrajine. Vám sa však stalo, že v jednom penzióne na Slovensku odmietli ubytovať rómske deti, ktoré vo filme účinkovali.

To by sa možno stalo aj na Ukrajine, ale nemali sme tam takýto zážitok. Je to trauma našej spoločnosti, ktorá existuje odjakživa. Pomaly, ale isto sa ju snažíme aspoň pomenúvať, aj keď stále neexistujú absolútne riešenia. Riešenia takéhoto spolužitia sú také isté ako riešenie spolužitia medzi mužom a ženou. Treba ho budovať krôčik po krôčiku. To, čo vo vzťahu trvá rok, v evolúcii spoločenstva trvá tisíckrát dlhšie. Už teraz však môžeme vidieť ohromný progres. Takže áno, stalo sa to, bude sa to ešte diať, ale je veľmi dôležité, aby sa z mlčiacej väčšiny stala mysliaca väčšina, ktorá tie veci pomenúva a komunikuje o nich, aby sa takéto situácie v budúcnosti neopakovali.

Penzión neskôr odmietol, že sa to odohralo tak, ako to bolo prezentované.

Áno, ten penzión to odmietol, dokonca proti mne spustili štvavú kampaň na internete. Bolo to komické, hlúpe a podpásové. Ale je v poriadku, že to odmietli, pretože to znamená, že sa za to hanbia. To je najdôležitejší moment celého toho škandálu. Je super, že naša spoločnosť už vytvorila taký tlak, že sa za to hanbia, lebo kedysi by na to mohli byť pyšní.

Mal tento incident ešte nejakú dohru?

Nesledovala som to tak úplne, pretože to riešila produkcia.

Ovplyvnila táto udalosť ďalšie nakrúcanie alebo náladu v štábe?

Nemyslím si. Samozrejme, že sme boli spočiatku smutní a trochu sme sa hanbili, ale to je všetko. Naše správanie k spoluhercom bolo stále také ako predtým. Láskavé.

Aktívne sa zapájate do spoločenských vecí. Nedávno ste sa zúčastnili protikorupčného pochodu. Myslíte si, že sa ešte dá zmeniť situácia na Slovensku?

Samozrejme, že sa dá! Ona sa aj mení. Často je už samotný čin zmenou. Zmenou z pasivity na aktivitu. Demokracia nemá riešenie ani výsledok. Je to proces. Keď sa vyrieši jeden problém v spoločnosti, následne vznikne ďalší. Stále si naivne myslíme, že máme dospieť k akejsi spoločenskej nirváne. Tá však neexistuje. Okrem toho už nie sme separovaná spoločnosť za ostnatým drôtom, takže musíme vnímať veci v európskych kontextoch.

Rozmanitosť, inakosť a pestrosť rôznych národov s ich kultúrnym pozadím budú stále prinášať nové radosti, ale aj tenzie a problémy. V tom je však čaro demokracie, že si nemôžeme vydýchnuť a musíme na nej stále pracovať. Proces je zaujímavejší ako výsledok. Výsledok je vlastne koniec. To je môj názor.

Aj naďalej plánujete pokračovať v takýchto aktivitách a podporovať protesty?

Robím to od šestnástich rokov. Je to spôsob môjho života. Chcem aktívne žiť v spoločnosti a budovať ju s vedomím, že po mojej smrti je svet o trochu lepší, v porovnaní s tým, aký bol, keď som sa narodila. Vždy sa zapájam do aktivít, ktoré nesúvisia so žiadnou politickou stranou alebo s nejakými mocenskými bojmi. Vždy je to podpora učiteľov, študentov, menšín či skupín, ktoré sú utláčané. Podporujem len tých slabších a nikdy som sa nepridala na stranu silných, ktorí túžia po moci. Myslím si, že to je správna cesta, ktorú nemôže nikto odsudzovať. Snáď len tí silní, ktorých to rozčuľuje. Mňa však vždy bavilo rozčuľovať niekoho, kto je vyšší, väčší.

Takže u vás nehrozí rezignácia…

Týmto asi nepoteším veľa ľudí, ale nie (smiech).

Plánujete v blízkej budúcnosti účinkovať v ďalších filmoch?

Po premiére filmu Čiara mám začiatkom októbra premiéru českého filmu, ktorý sa volá Osem hláv šialenstva. V nasledujúcom období sa chcem intenzívne venovať skôr divadlu, pretože som mala chvíľu pauzu, od septembra mám naplánované veľké a ťažké úlohy v Slovenskom národnom divadle. A už to nerobím tak, že by som mala dve roboty naraz. Nie preto, že by som to nezvládala, ale nebaví ma to. Veľmi rada si dovolím ten luxus sústrediť sa len na jednu vec a žiť ňou.

Určite je to kvalitnejšie, keď sa na to môžete viac sústrediť…

Nie som si až taká istá, či kvalitnejšie, ale som si istá tým, že môj život je kvalitnejší. Môžem tým žiť, rozmýšľať nad tým, hľadať detaily a vyhľadávať si nové veci. Veľmi ma začalo baviť sebavzdelávanie v daných témach. Nachádzať si k tomu historické veci, fakty, študovať, naozaj sa tomu venovať s väčšou profesionalitou, ako sme na Slovensku zvyknutí. Je to pre vlastné obohatenie, neviem, či je to nakoniec na tých postavách vidno, ale baví ma, že môžem niečo robiť úplne naplno.

Vďaka autentickej atmosfére slovensko-ukrajinského pohraničia, temperamentnej hudbe a výborne spracovanému príbehu filmu Čiara v kine určite nezaspíte. Jedna z najlepších slovenských žánroviek je v kinách od 3. augusta.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Cestovateľ Milan Bez Mapy: Je rozdiel medzi dovolenkou a cestovaním. V umelých svetoch si predsudky môžeme len prehĺbiť

Cestovaním búrame vžité predstavy aj spoznávame samých seba, lebo často prekonávame nekomfortné situácie.

Kedysi sme museli mať vytlačené letenky, papierové mapy a vypísané podrobné inštrukcie týkajúce sa miesta, kam ideme. Dnes máme všetko potrebné doslova pod palcom – v mobile. Populárny cestovateľ a bloger Milan Bez Mapy si všíma, že technológie aj sociálne siete zmenili spôsob, ako cestujeme. V rozhovore vás zavedie do sveta, kde je rozdiel medzi cestovaním a dovolenkovaním a kde si autentické zážitky stále vyžadujú odvahu aj otvorenú myseľ.

Chalani z blogu Travelistan: Ak sa vyberiete na cesty, bez týchto apiek nechoďte

rozhovore s cestovateľom Milanom Bez Mapy sa dočítate aj o tom:

  • aký rozdiel vníma medzi dovolenkou v rezorte a na vlastnú päsť, 
  • prečo je dobré brať si do sveta so sebou aj druhý (starší) telefón, 
  • ako si Veľkonočný ostrov stráži svoju jedinečnosť, 
  • ako mu sólo cestovanie otvorilo dvere nielen k dobrodružstvu, ale aj práci,
  • čo okrem kvality potravín oceňujú cudzinci na Slovensku,
  • prečo žijeme v dobe najdostupnejšieho cestovania a ako z toho ťažiť. 

Pamätáš si na moment, ktorý ti najviac otvoril oči ohľadom rozmanitosti sveta?

Áno, asi hneď na prvej väčšej ceste mimo Európy, keď som cestoval s niekoľkými spolužiačkami zo strednej školy do New Yorku. Spomínam si na okamih, keď sme vystúpili na letisku JFK, sadli si do metra a zrazu sme sa ocitli medzi ľuďmi všetkých národností, aké si len vieš predstaviť.

Vtedy som pochopil, v akom pestrom svete žijeme – že Slovensko ani Európa nie sú pupkom sveta, že sú medzi nami ľudia, ktorí vedú iný život, majú inú farbu pleti…

Preto si začal tvoriť aj populárnu sériu Milan búra mýty

Séria vznikla, pretože sa ma ľudia pýtali mnoho otázok, a to najmä z oblasti cestovania lietadlom. Nechcelo sa mi každému odpovedať zvlášť, tak som to začal robiť jednorazovo videom, nech to vidia všetci.

Dnes v sérii už rozoberám rôzne témy, napríklad aj mýty o národoch. My totiž radi všetkých ľudí hádžeme do jedného vreca a generalizujeme.

Napríklad koho? 

Napríklad mýtus o Američanoch ako o nevzdelaných a tučných ľuďoch. Amerika má obrovské množstvo obyvateľov a je veľmi smutné, ak si ich všetkých zaškatuľkujeme takto negatívne, no najmä nepravdivo. Osobne som stretol neuveriteľne veľa vzdelaných Američanov.

Funguje to aj naopak. Aj my na Slovensku sa bojíme, že nás hodia do nejakej škatuľky.

Kontakt s cudzou kultúrou mimo rezortu búra predsudky, lebo vidíme a vnímame, ako iní žijú.

Stretol si sa s nejakými predsudkami voči Slovákom a Slovenkám? 

Voči Slovákom či Slovenkám nie. Keď som bol v USA pracovať cez program Work and Travel, mal som kolegyňu z Floridy, ktorá hneď vedela, kde presne sa Slovensko nachádza. Dokonca mi vravela, že miluje príbeh o Čachtickej panej.

Niektorí však nevedeli, čo si majú pod Slovenskom predstaviť. Vybaví sa im skôr obraz regiónu východnej Európy, voči ktorému teda existuje viacero predsudkov, že ide o zaostalý región, ako bol zobrazený napríklad vo filme Eurotrip. 

Kamarátov z rôznych kútov sveta sa mi občas podarí dotiahnuť na Slovensko. Naposledy som tu mal jedného z Los Angeles a zveril sa mi, že si východnú Európu teda predstavoval inak – v Bratislave sa mu páčilo. Cudzinci často oceňujú, koľko tu máme hradov a kaštieľov, alebo aj to, že máme vysokú kvalitu potravín a je tu čisto.

Pripomína mi to predsudky voči krajinám južnej Ameriky. Keď som sa chystal na mesiac do Kolumbie, počúval som: „Ježiš, veď ťa tam zabije nejaký drogový kartel.“ V skutočnosti drogové kartely definovali Kolumbiu tridsať rokov dozadu, krajina sa odvtedy výrazne posunula. Takýchto nálepiek sa ťažko zbavuje.

Nefunguje najlepšie na predsudky vlastná skúsenosť? 

Záleží aj na tom, aké cestovanie absolvuješ. Ak ideš s ruksakom do Mexika a ubytuješ sa u miestnych, budeš pravdepodobne otvorenejší. Veľa ľudí však cestuje len tak, že sa zatvoria do rezortu v Ománe alebo Egypte a nespoznajú nič z kultúry danej krajiny. Jedine tak možno egyptské datle na all inclusive obede.

Nikoho nesúdim, je super, že cestujeme, no takýto prístup k cestovaniu nám neotvára zmysly – skôr len rozťahuje žalúdok. Ak sa presunieš z bytu v Bratislave k bazénu v Egypte, letíš lietadlom plnom Slovákov, žiješ v hoteli plnom Slovákov, obzory si veľmi nerozšíriš. Nazvime to skôr dovolenkou než cestovaním.

To kontakt s cudzou kultúrou mení pohľad na predsudky – potrebuješ vidieť, ako iní žijú.

Pri cestovaní si nielen rozširujeme obzory. Niektorí cestujú, lebo chcú lepšie spoznať samých seba – ty navyše väčšinou cestuješ sám, čo je ešte nekomfortnejšie. Pomohlo ti cestovanie so sebapoznaním?

Nemyslím si, že som iný človek, odkedy som začal cestovať. Vďaka cestovaniu sa mi však otvorilo veľa dvier a príležitostí, vybudoval som najčítanejší cestovateľský blog, ktorý sa stal aj mojou prácou. Vždy som bol otvorený iným názorom, v tomto zmysle ani nebolo čo meniť. Zem je určite guľatá, lebo keď cestuješ do Ameriky, máš časový posun aj „jet lag“. (smiech)

Určite ma to však naučilo vychádzať z komfortnej zóny. Cestovanie mi ukázalo, aké je dôležité vedieť sa spoľahnúť sám na seba. Zažil som rôzne nepredvídateľné situácie – napríklad, keď som o druhej ráno po dlhom nočnom lete prišiel sám do hotela a na recepcii mi povedali, že sú plní a nemajú pre mňa izbu. Keď si na cudzom kontinente sám, si nútený si nejako poradiť. Takto sa najlepšie naučíš spoľahnúť len na seba a svoje schopnosti.

Ako začať cestovať sám/sama?

Ja som začal cestovať sám skôr z nutnosti. Ak plánuješ výlet na sedem mesiacov, nájsť parťáka je ťažké. Naučil som sa užívať si vlastnú spoločnosť – viem si len tak sadnúť do kaviarne, nič nerobiť a sledovať okolie. Nie každému to však vyhovuje.

Keď niekto zvažuje sólo cestovanie, často si predstaví vzdialené destinácie. Odporúčam však každému, kto o tom premýšľa, začať s kratším výletom – choďte napríklad na víkend do Budapešti a zistíte, či vám to vyhovuje.

Nie je to pre každého a je to v poriadku. No ak sa vyberiete sami na mesiac do Austrálie a zistíte, že sólo cestovanie nie je pre vás, návrat domov bude nielen rýchly, ale aj drahý.

Viem, že si prvý raz letel pred 15 rokmi. Ako sa podľa teba cestovanie odvtedy zmenilo?

Spomínam si, že v detstve sme dlho zvykli stáť na hranici. Na dovolenky s rodičmi sme chodili najčastejšie autom a niekam blízko – či už do Talianska, alebo Francúzska – raz za rok. Mal som výhodu, že som nemusel nič plánovať – bol som dieťa, ktoré sedelo vzadu v autosedačke, viezlo sa a furt sa pýtalo na jedlo.

Rodičia držali papierovú mapu, pri ktorej sa hádali, keď otec zle odbočil. Neboli navigácie, a keď prišli, museli sme si každý rok kupovať mapu s aktualizáciou. Dnes je všetko zadarmo, cestovanie sa technológiami veľmi zjednodušilo.

Keď som však šiel na spomenutú cestu do New Yorku, nemali sme ešte smartfóny. Držal som starý tlačidlový Samsung a nosil som so sebou vytlačené screenshoty z Googlu, aby som vedel nájsť hotel. Mal som rozpísané, ktorým metrom sa dostanem na ubytovanie, kde musím prestúpiť. Dnes mám v telefóne „boarding pass“, platím pomocou NFC čipu, pomaly tam budem mať nahratý aj občiansky preukaz.

Keď chodím na dlhšie cesty, mám kvôli bankovým aplikáciám aj záložný mobil. Pri potvrdzovaní platby totiž potrebujete dodatočnú konfirmáciu. Môže sa stať, že vám ukradnú mobil, a ak si potrebujete kúpiť letenku, nemáte ako potvrdiť platbu. Preto mám vždy jeden starší telefón so sebou v batožine, ktorý je spárovaný s bankovými aplikáciami. Našťastie, doteraz som ho ešte nemusel použiť.

Vieš si dnes vôbec predstaviť cestu bez mobilu?

Pamätám si na jeden stresujúci okamih, keď som dostal defekt uprostred púšte, kde som mal slabý signál. Musel som vyliezť na kopec a s jednou paličkou signálu si zavolať pomoc po španielsky.

Našťastie sa mi to podarilo, no mal som sebou len pol litra vody, už sa stmievalo a v okolí vraj žili pumy. Bola to vyhrotená situácia, lebo som musel nájsť tú jednu paličku a povedať, kde som. Bola to navyše dlhá cesta a len vďaka GPS som vedel, ako ďaleko som od istého mesta.

Cestovať bez mobilu by som zvládol, ale bolo by to zbytočne veľa energie. Prečo technológie nevyužívať, keď sme ich už vyvinuli? Dnes je éra „e-simiek“, takže môžeme mať takmer všade internet. No vždy sa môže stať, že sa ti vybije mobil a nemáš ho kde nabiť – preto treba mať so sebou power banku.

Cestovať bez mobilu by som zvládol, ale stálo by ma to zbytočne veľa energie. Prečo technológie nevyužívať, keď sme ich už vyvinuli? 

Neobmedzený internet je veľká výhoda, no zároveň vidíme na dovolenkách ľudí, ktorí si všetky zážitky nakrúcajú a fotia – teda majú všetko filtrované cez obrazovku. Dá sa tak užiť si novú krajinu?

Opisuješ trend dnešných dní, no na druhej strane – prečo si zážitky nezaznamenať? Ľudia chodievali s foťákmi na dovolenky aj predtým, potom si dávali vyvolávať filmy. Cieľom fotografií síce predtým nebolo ukazovať ich na Instagrame, no ukazovali ich kamarátom na návštevách a ukladali do rodinného albumu.

Zmenilo sa len to, že ich ukazujeme digitálne a väčšiemu publiku. Nevidím na tom nič zlé. Zároveň dodávam, že asi nie je v poriadku, ak sa pozeráš do mobilu celú dovolenku. Mne pomáha sledovať cez apku, koľko času denne strávim pred obrazovkou, a keď to prevyšuje nejaký štandard, tak spozorniem. Ten čas mi však zvykne vystreliť, keď potrebujem tvoriť veľa blogového obsahu. Snažím sa to limitovať, lebo si myslím, že sociálne siete sú dobrým sluhom, no zlým pánom.

Psychologička: Ak na sociálnych sieťach zdieľame príspevky kvôli reakciám publika, prehlbujeme si problém chýbajúcej sebahodnoty

V jednom podcaste si vravel, že na Instagrame nás predtým zaujímali skôr dokonalé obrázky s perfektne „nastajlovanými“ ľuďmi, dnes skôr zaujme autenticita. Menia sociálne siete aj spôsob, akým uvažujeme o cestovaní?

Sociálne siete zohrávajú rolu v tom, na aké miesto sa ľudia rozhodnú vycestovať. Môžu pomôcť zviditeľniť dobrý „fotospot“ či fajn reštauráciu. No môžu spopularizovať aj také miesta, ktoré by nemuseli, lebo tam napríklad žijú ľudia, ktorí nie sú zvyknutí a pripravení na nárast návštevníkov.

Ja tieto tipy často využívam, napríklad som navštívil reštauráciu v Lisabone, ktorú som našiel na Tik-Toku. Bola zariadená v štýle amerického bistra 50. rokov. Sú aj také miesta, kde stoja rady ľudí len kvôli fotke. Takto som v Japonsku obišiel populárnu svätyňu, takú červenú bránu, pod ktorou sa všetci zvyknú „cvakať“.

Myslíš si, že nárazová popularita miest, napríklad aj zo sociálnych sietí, môže ovplyvniť ich jedinečnosť? 

Spomínam si na ľudí na Veľkonočnom ostrove v Čile, ktorý môžete poznať vďaka kamenným hlavám trčiacim zo zeme. Je veľmi zaujímavý v tom, že má kultúru podobnú Polynézii či Havaju. Keď si pozriete ich tradičné tance, pripomenú vám štýl tzv. hula tanca z Havaja.

Oproti nemu je však menej skomercionalizovaný Veľkonočný ostrov, pôdu si tam strážia. Havaj má obrovské rezorty, umelé svety, no Veľkonočný ostrov má zákon, podľa ktorého si na ňom cudzinec nemôže kúpiť pôdu, a teda ani hotel.

Navyše má veľmi príjemnú atmosféru, každý každého pozná, ľudia stále jazdia z miesta na miesto na koňoch a môžeš na ňom žiť, iba ak si sa tam narodil alebo si si niekoho z komunity vzal.

Hlavne v našom regióne v súvislosti s cestovaním človeku napadne, že je privilegovaný, lebo cestovať môže. Cítiš to tak aj ty?

Neviem, či je privilégium správne slovo. Staršie generácie cestovať nemohli, lebo žili v neslobodnom režime. Skôr by som povedal, že máme šťastie, že žijeme v lepšej dobe.

Cestovanie je navyše dnes najdostupnejšie, aké kedy bolo – nájdeš veľa „lowcostových“ aerolínií, máš dostupných najviac informácií a je to jednoduché. Za pol hodiny si vieš naplánovať výlet do Austrálie a máš všetko pod palcom v mobile.

Doba je na cestovanie perfektná, mali by sme za to byť vďační, vážiť a strážiť si to.


Milan Bardún (Milan Bez Mapy)

Populárny cestovateľ a bloger Milan Bardún vyštudoval Stavebnú fakultu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Blog Milan Bez Mapy si založil počas štúdia a jeho popularita mu neskôr poskytla stálu prácu. Pôsobil aj v marketingu a v roku 2021 vydal knihu s názvom Influencer. Jeho blog má takmer dva milióny prečítaní ročne. Milan je aj dvojnásobným držiteľom ceny Social Awards a za roky 2023 a 2024 je v rebríčku TOP 10 influencerov podľa Forbes.

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.