Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Zuzana Fialová: Je veľmi dôležité, aby sa z mlčiacej väčšiny stala mysliaca väčšina

V novom úspešnom slovenskom filme Čiara si zahrala manželku šéfa pašeráckeho gangu Tomáša Maštalíra. Zuzana Fialová hovorí o pocitoch z nakrúcania, živote na ukrajinskej hranici, ale aj o aktuálnej spoločenskej situácii na Slovensku.

Nedávno ste predstavili nový slovenský film Čiara. Má názov filmu nejaký skrytý význam?

Myslím si, že má veľa skrytých významov. V prvom rade súvisí s hranicou, kde sa celý príbeh odohráva. Predstavuje aj hrubú čiaru vo vzťahoch, keď sa už nemôžete vrátiť späť a tiež tú najhrubšiu alebo najdôležitejšiu v živote, keď v sebe posuniete hranice morálky tak, že sa z vás stáva úplne iný človek. Názov pokrýva všetky roviny filmu, takže áno, tých významov je neuveriteľne veľa.

V rámci svojej postavy ste mali tiež hranicu, ktorú ste museli prekročiť?

Áno, preto som tú rolu prijala a veľmi som o ňu stála. Ide o ťažkú situáciu, do ktorej sa človek bežne nedostane. Máte manžela, ktorý miluje vaše deti, no začnú sa kvôli nemu diať veci, ktoré ohrozujú celú rodinu. A aj napriek tomu, že ho milujete a váš vzťah nádherne funguje, musíte odísť. Je to veľká dilema. Veľa žien to ani neurobí, pretože si povedia, že ich deti sa majú dobre a neuvedomujú si, že to nie je prostredie, v ktorom by mali vyrastať. S týmto bojuje aj moja postava. Celý čas vo vzťahu žije v strachu, že to ich deti navždy poznačí.

Počas celého nakrúcania sa postupovalo striktne podľa scenára alebo nastali situácie, keď ste museli improvizovať?

Improvizácia je amaterizmus. Pán Lasica ma naučil, že najlepšia improvizácia je veľmi dobre pripravená.

Tento obsah nemôžeme zobraziť bez Vášho súhlasu s marketingovými cookies. Nastavenia cookies

Myslíte si, že slovensko-ukrajinská časť krajiny je veľmi odlišná v porovnaní so západom? Viete si predstaviť, že by ste tam žili?

Je veľmi odlišná, pretože je to vlastne hranica medzi dvomi kultúrami, ktoré sú rozdielne a veľmi sa tam prelínajú. Dokonca medzi štyrmi — ukrajinskou, rusínskou, maďarskou a slovenskou. Sama o sebe je tým pádom veľmi exotická. Je to odlišné už len v spôsobe, akým si zaobstarávajú peniaze, či v spôsobe, akým fungujú rodinné vzťahy. Vládne tam absolútny patriarchát a čo povie muž, to je pravda. Existujú páry, kde žena mužovi prikývne, aj keď si myslí svoje, a potom existujú páry, kde žena chlapovi oponuje. Toto je však tá prvá možnosť. Aj keď intuitívne cíti, že to nie je správne. Osobne si neviem predstaviť, že by som niekoho prijala ako absolútnu autoritu, bez ohľadu na to, či je to muž, matka, otec, prezident či premiér. Pre mňa absolútna autorita neexistuje. Neviem si predstaviť, že by som sa musela zbaviť vlastného kritického myslenia, vlastného života a myslenia v prospech inej osoby.

Nebolo pre vás teda náročné prispôsobiť sa submisívnejšiemu typu postavy?

Práveže to bolo senzačné! V podstate som vôbec nemusela rozmýšľať (smiech). Ja som iba bola. Bolo to príjemné.

Zvyčajne stvárňujete skôr dominantnejšie postavy.

Áno. Lenže vtedy musíte rozmýšľať, pretože máte nejaký cieľ, ku ktorému smerujete. Zvažujete možnosti a neustále musíte kriticky premýšľať. V tomto prípade to tak nebolo, iba som milovala Tomáša a deti. Počas nakrúcania som si uvedomila, že takýto typ žien funguje intuitívne a emočne. Veľa som nepremýšľala, skôr som sa nechala strhnúť pocitmi zo situácií, ktoré Tomáš vytváral. Pocit lásky, pocit žiadostivosti, no veľakrát to bol aj pocit strachu. Človek by si mal budovať svoj život, keď vám ho buduje niekto iný, tak vás zachváti panika z toho, čo príde ďalej.

Film sa nakrúcal na Ukrajine aj na Slovensku. Skôr by sa predpokladalo, že sa vám nepríjemná situácia prihodí na Ukrajine. Vám sa však stalo, že v jednom penzióne na Slovensku odmietli ubytovať rómske deti, ktoré vo filme účinkovali.

To by sa možno stalo aj na Ukrajine, ale nemali sme tam takýto zážitok. Je to trauma našej spoločnosti, ktorá existuje odjakživa. Pomaly, ale isto sa ju snažíme aspoň pomenúvať, aj keď stále neexistujú absolútne riešenia. Riešenia takéhoto spolužitia sú také isté ako riešenie spolužitia medzi mužom a ženou. Treba ho budovať krôčik po krôčiku. To, čo vo vzťahu trvá rok, v evolúcii spoločenstva trvá tisíckrát dlhšie. Už teraz však môžeme vidieť ohromný progres. Takže áno, stalo sa to, bude sa to ešte diať, ale je veľmi dôležité, aby sa z mlčiacej väčšiny stala mysliaca väčšina, ktorá tie veci pomenúva a komunikuje o nich, aby sa takéto situácie v budúcnosti neopakovali.

Penzión neskôr odmietol, že sa to odohralo tak, ako to bolo prezentované.

Áno, ten penzión to odmietol, dokonca proti mne spustili štvavú kampaň na internete. Bolo to komické, hlúpe a podpásové. Ale je v poriadku, že to odmietli, pretože to znamená, že sa za to hanbia. To je najdôležitejší moment celého toho škandálu. Je super, že naša spoločnosť už vytvorila taký tlak, že sa za to hanbia, lebo kedysi by na to mohli byť pyšní.

Mal tento incident ešte nejakú dohru?

Nesledovala som to tak úplne, pretože to riešila produkcia.

Ovplyvnila táto udalosť ďalšie nakrúcanie alebo náladu v štábe?

Nemyslím si. Samozrejme, že sme boli spočiatku smutní a trochu sme sa hanbili, ale to je všetko. Naše správanie k spoluhercom bolo stále také ako predtým. Láskavé.

Aktívne sa zapájate do spoločenských vecí. Nedávno ste sa zúčastnili protikorupčného pochodu. Myslíte si, že sa ešte dá zmeniť situácia na Slovensku?

Samozrejme, že sa dá! Ona sa aj mení. Často je už samotný čin zmenou. Zmenou z pasivity na aktivitu. Demokracia nemá riešenie ani výsledok. Je to proces. Keď sa vyrieši jeden problém v spoločnosti, následne vznikne ďalší. Stále si naivne myslíme, že máme dospieť k akejsi spoločenskej nirváne. Tá však neexistuje. Okrem toho už nie sme separovaná spoločnosť za ostnatým drôtom, takže musíme vnímať veci v európskych kontextoch.

Rozmanitosť, inakosť a pestrosť rôznych národov s ich kultúrnym pozadím budú stále prinášať nové radosti, ale aj tenzie a problémy. V tom je však čaro demokracie, že si nemôžeme vydýchnuť a musíme na nej stále pracovať. Proces je zaujímavejší ako výsledok. Výsledok je vlastne koniec. To je môj názor.

Aj naďalej plánujete pokračovať v takýchto aktivitách a podporovať protesty?

Robím to od šestnástich rokov. Je to spôsob môjho života. Chcem aktívne žiť v spoločnosti a budovať ju s vedomím, že po mojej smrti je svet o trochu lepší, v porovnaní s tým, aký bol, keď som sa narodila. Vždy sa zapájam do aktivít, ktoré nesúvisia so žiadnou politickou stranou alebo s nejakými mocenskými bojmi. Vždy je to podpora učiteľov, študentov, menšín či skupín, ktoré sú utláčané. Podporujem len tých slabších a nikdy som sa nepridala na stranu silných, ktorí túžia po moci. Myslím si, že to je správna cesta, ktorú nemôže nikto odsudzovať. Snáď len tí silní, ktorých to rozčuľuje. Mňa však vždy bavilo rozčuľovať niekoho, kto je vyšší, väčší.

Takže u vás nehrozí rezignácia…

Týmto asi nepoteším veľa ľudí, ale nie (smiech).

Plánujete v blízkej budúcnosti účinkovať v ďalších filmoch?

Po premiére filmu Čiara mám začiatkom októbra premiéru českého filmu, ktorý sa volá Osem hláv šialenstva. V nasledujúcom období sa chcem intenzívne venovať skôr divadlu, pretože som mala chvíľu pauzu, od septembra mám naplánované veľké a ťažké úlohy v Slovenskom národnom divadle. A už to nerobím tak, že by som mala dve roboty naraz. Nie preto, že by som to nezvládala, ale nebaví ma to. Veľmi rada si dovolím ten luxus sústrediť sa len na jednu vec a žiť ňou.

Určite je to kvalitnejšie, keď sa na to môžete viac sústrediť…

Nie som si až taká istá, či kvalitnejšie, ale som si istá tým, že môj život je kvalitnejší. Môžem tým žiť, rozmýšľať nad tým, hľadať detaily a vyhľadávať si nové veci. Veľmi ma začalo baviť sebavzdelávanie v daných témach. Nachádzať si k tomu historické veci, fakty, študovať, naozaj sa tomu venovať s väčšou profesionalitou, ako sme na Slovensku zvyknutí. Je to pre vlastné obohatenie, neviem, či je to nakoniec na tých postavách vidno, ale baví ma, že môžem niečo robiť úplne naplno.

Vďaka autentickej atmosfére slovensko-ukrajinského pohraničia, temperamentnej hudbe a výborne spracovanému príbehu filmu Čiara v kine určite nezaspíte. Jedna z najlepších slovenských žánroviek je v kinách od 3. augusta.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Čo ak si parťák ublíži alebo sa ocitnete na neznámom mieste? Dlhoročný horský záchranár radí, ako zvládnuť týchto 8 bežných situácií na túre

Predstavte si, že ste vo Vysokých Tatrách. Kamarát si vyvrtne členok, zotmie sa skôr, než ste čakali, a vy navyše presne neviete, kde sa nachádzate. Aj keď sa situácia zdá náročná, zachovajte pokoj a rozvahu. Práve to vám pomôže správne sa rozhodnúť a uľahčiť príchod záchranárov. Spolu s horským sprievodcom a dobrovoľným záchranárom Františkom Mrázikom vám prinášame osem konkrétnych situácií, s ktorými sa môžete stretnúť pred túrou aj počas nej, a rady, ako ich zvládnuť čo najlepšie.

1. Podľa čoho si naplánovať túru v horách?

V takom prípade odporúčam využiť metódu 3 × 3 švajčiarskeho horského vodcu a odborníka na meteorológiu a lavíny Wernera Muntera. Tá ukazuje, že správnym naplánovaním sa dá znížiť riziko, ktorému sa na túre vystavujeme, až o 90 percent.

Ako vyzerá metóda 3 × 3 v praxi? Vyhodnotiť treba tri faktory v troch etapách.

Faktory:

1. Sneh a počasie – treba si skontrolovať, aké bolo a aké bude počasie, či hrozí lavínové nebezpečenstvo a aké výstrahy boli vydané, napríklad horskou službou alebo vedením národného parku.

2. Terén – treba si vybrať terén s ohľadom na počasie aj schopnosti človeka. Vhodné je tiež poznať strmosť svahu, jeho orientáciu a to, či existuje bezpečnejšia alternatívna trasa.

3. Ľudský faktor – treba vyhodnotiť, s kým idem na túru a či sme všetci na rovnakej výkonnostnej úrovni. Vždy sa totiž musia rýchlejší a zdatnejší prispôsobiť pomalším členom výpravy.

Etapy:

1. Regionálna úroveň – doma – všetky faktory si prejdeš doma, napríklad ešte pred odchodom z Bratislavy do Vysokých Tatier.

2. Lokálna úroveň – na mieste – terén, počasie či mapu si znova preveríš vlastným pozorovaním po príchode na hory. Vtedy je jednoduchšie overiť silu vetra, viditeľnosť či stav snehu.

3. Zónová úroveň – konkrétny svah – tesne pred vstupom na rizikový svah vyhodnotíš jeho sklon, orientáciu, snehové podmienky a možnosti bezpečného prechodu.

2. Ako si vybrať správnu výstroj a čo by v nej určite nemalo chýbať?

Tu treba povedať, že dôležitá je nielen výstroj, ale aj to, aby ju človek vedel správne používať. Darmo má niekto mačky, keď nevie, ako v nich kráčať. V takom prípade sa vystavuje ešte väčšiemu nebezpečenstvu.

Samozrejme, keď ideme na túru na jeseň, stmieva sa skôr. Ak je zamračené, šero prichádza ešte skôr. Treba byť preto pripravený a mať so sebou čelovku. Mobil s baterkou nestačí.

Takisto treba mať pri sebe powerbanku. Ak sa mi vybije mobil, riskujem, že si nebudem mať ako privolať pomoc.

Napokon je nevyhnutné mať správne oblečenie. To znamená, že treba mať také vrstvy, v ktorých nám bude teplo nielen počas chôdze, ale aj vtedy, keď zastavíme a potrebujeme si oddýchnuť. Vtedy si musíme pridať ďalšiu vrstvu, aby sme sa zahriali.

Tá sa zíde aj v prípade úrazu, pretože zranený je oveľa citlivejší na chlad. Rovnako ju oceníme po príchode na vrchol, kde je teplota nižšia a my si chceme chvíľu pobudnúť a vychutnať si výhľady.

3. Čo robiť, ak som s parťákom na horách a vyvrtne si členok? 

V prvom rade je dôležité, aby zranený cítil, že sa môže o vás oprieť a že situáciu máte pod kontrolou. Snažte sa zachovať pokoj, komunikovať s ním a zbytočne nevyvolávať ďalší stres.

Druhým krokom je poskytnúť základnú prvú pomoc. Ak niečo krváca, treba krvácanie ošetriť pomocou materiálu z lekárničky. Pri vyvrtnutom členku sa snažte nohu zbytočne nezaťažovať a podľa možností ju šetrne zafixovať. Následne treba vyhodnotiť, či je zranený schopný bezpečne pokračovať, alebo bude potrebné privolať pomoc. Napokon sa treba riadiť pravidlom 5T, ktoré predstavuje základné zásady starostlivosti o zraneného. 

  • Ticho – upokojte zraneného a snažte sa vytvoriť pokojnú atmosféru.
  • Teplo – chráňte ho pred chladom a podchladením, napríklad pomocou izolačnej fólie alebo náhradného oblečenia.
  • Tíšenie bolesti – manipulujte so zranenou končatinou čo najšetrnejšie a poskytnite primeranú prvú pomoc.
  • Tekutiny – pri vážnom úraze alebo podozrení na závažné poranenie nedávajte zranenému jesť ani piť, najmä ak môže potrebovať zákrok v nemocnici.
  • Transport – zabezpečte bezpečný presun zraneného, prípadne privolajte horských záchranárov.

4. Na aké číslo volať, keď sa ocitnem v krízovej situácii?

Ideálne na číslo 112, ktoré funguje v celej Európskej únii. Aj keď sa niekedy môže stať, že nemáte signál na bežný hovor, tiesňové volanie sa môže podariť. Číslo 112 sa dá vytočiť aj zo zamknutého telefónu, takže ak sa napríklad kamarát zraní, nereaguje a vy máte vybitý mobil, môžete použiť jeho telefón bez toho, aby ste ho museli odomknúť. Tiesňové volanie je možné uskutočniť aj z telefónu bez SIM karty, ak je dostupná mobilná sieť.

Výhodou čísla 112 je aj to, že nemusíte vedieť, ktorú záchrannú zložku presne potrebujete. Operátor vás spojí s príslušnou službou podľa situácie.

Dispečer sa vás bude pýtať na dôležité informácie a podľa vašich odpovedí vás usmerní, čo robiť ďalej. Nemusíte vedieť všetko ani presne vedieť, ako postupovať – dôležité je zavolať a riadiť sa jeho pokynmi.

5. Ako vyhodnotím, aký typ záchrany potrebujem – či vrtuľník, alebo pozemnú horskú službu?

S tým vám poradia na spomínanom čísle. Následne treba dispečerovi povedať, aká je u vás viditeľnosť a aká je sila vetra. Môžete napríklad uviesť: „Vidím na sto metrov, predo mnou je kosodrevina a vidím na vrcholy Lomnického štítu.“

Silu vetra možno opísať napríklad takto: „Ohýbajú sa celé stromy“ alebo „Ohýbajú sa len vrcholy stromov“.

Povedať, že fúka trochu alebo silno, nestačí. Lepšie je byť konkrétnejší, pretože aj na základe týchto informácií sa dá lepšie určiť, či je možné dostať sa na miesto vrtuľníkom, alebo bude potrebná pozemná záchrana.

6. Viem záchranárom uľahčiť ich príchod, aby boli na mieste čo najrýchlejšie?

Príchod záchranárov závisí od počasia. Vrtuľník dokáže vyštartovať do 15 minút a za pár minút sa dostane do ktorejkoľvek časti Vysokých Tatier, ak je vonku pekne.

Ak je však zlá viditeľnosť, silný vietor alebo je posádka pri inom zranenom a bude potrebná pozemná záchrana, bude to trvať dlhšie. Vtedy je potrebné zvládnuť situáciu s čo najväčším pokojom a s čo najmenším nepohodlím.

Keď prichádza vrtuľník, je vhodné poznať pravidlá, ktoré pomôžu zabezpečiť čo najbezpečnejšie pristátie.

Vrtuľník a bezpečné pristátie

  • Keď už vrtuľník prichádza, nemali by naň mávať všetci, ale iba jedna zodpovedná osoba.
  • Tá sa postaví a gestom rúk v tvare písmena Y naznačí posádke, že pomoc naozaj potrebuje – Y vychádza z anglického slova yes, čiže áno.
  • Naopak, ak pomoc nepotrebujete, dáte ruky do tvaru písmena N, čiže no – nie.
  • Dôležitý je aj priestor na pristátie. Je preto dobré vytypovať rovný povrch bez vyvýšených útvarov, ktoré by mohli pristátie komplikovať.
  • Z tohto miesta pošlite všetkých ľudí preč.
  • Treba tiež pozbierať voľné predmety, ako sú stany, ľahké batohy či oblečenie, aby počas pristávania nezačali lietať.
  • Pilotovi ukážte, ktorým smerom fúka vietor, pretože potrebuje pristáť proti nemu a rovnako proti nemu aj vzlieta. Jednoducho sa postavíte a podľa toho, odkiaľ vám fúka vietor, určíte jeho smer. Ideálne je mať niečo v ruke – šatku, ľahkú čiapku alebo šnúrku z topánky –, aby pilot videl, ktorým smerom sa tento predmet pohybuje.
  • Keď vrtuľník pristane, nepribližujte sa k nemu, pretože jeho rotor je veľmi nízko nad zemou. Ak k tomu pripočítame terénne nerovnosti, stroj môže byť veľmi nebezpečný.
  • Ak bude personál niečo potrebovať, privolá vás, aby ste napríklad pomohli s nosidlami alebo batohom.

7. Čo robiť v prípade, keď presne neviem, kde sa nachádzam?

V dnešnej dobe už nie je problém zistiť svoju polohu. Leteckí aj ostatní záchranári ju vedia zistiť tak, že na váš mobil pošlú esemesku s určitým odkazom. 

Keď naň kliknete, budú vedieť, kde sa nachádzate. Existuje aj samostatná aplikácia horskej záchrannej služby, ktorá dokáže sama odoslať GPS súradnice.

8. Ako sa vybaviť na lyžovačku?

Vezmi si správnu výstroj. To znamená, že lyže musia mať nastavené primerané vypínacie sily, treba mať prilbu a vhodné oblečenie. Dôležité sú aj hrubšie nohavice, pretože tenké nohavice môže lyža pri úraze rozseknúť a jej hrana sa môže zarezať až do nohy.

Čo sa týka pohybu na svahu, tam platí biely kódex.

10 základných pravidiel bieleho kódexu

  1. Ohľaduplnosť – správaj sa tak, aby si neohrozil ostatných.
  2. Kontrola rýchlosti – prispôsob rýchlosť svojim schopnostiam, stavu trate a počtu ľudí na svahu.
  3. Voľba smeru jazdy – lyžiar prichádzajúci zhora musí jazdiť tak, aby neohrozil ľudí pred sebou.
  4. Predbiehanie – predbiehaj s dostatočným odstupom.
  5. Vchádzanie na svah a rozbiehanie – pred rozjazdom alebo vstupom do trate sa rozhliadni.
  6. Zastavenie – nezastavuj na úzkych ani neprehľadných miestach. Ak potrebuješ zastaviť, vyber si bezpečné miesto na okraji trate.
  7. Výstup a zostup pešo – pohybuj sa po okraji zjazdovky.
  8. Rešpektovanie značenia – dodržiavaj značky, pokyny a uzávierky tratí.
  9. Pomoc pri nehode – ak sa niekto zraní, máš povinnosť poskytnúť pomoc.
  10. Identifikácia – pri nehode si účastníci musia vymeniť potrebné identifikačné údaje.

Lyžovanie je ako partička šachu – musím myslieť nielen na seba, ale aj na druhých. Zároveň musím počítať aj s nepredvídanými situáciami. Napríklad vidím, že niekto smeruje doprava, ale predvídam, že odbočí doľava, a som pripravený na to zareagovať.

Kde sa spájajú zjazdovky, treba pribrzdiť. Prichádzajú tam ľudia rovnakou rýchlosťou, ale z rôznych smerov. Dávame im preto prednosť tak ako na ceste.

Pre začiatočníkov platí, že si treba zvoliť miernejšiu zjazdovku a zotrvať na nej dostatočne dlho. Veď čo je v živote krajšie než to, keď ideme krásnou, istou a elegantnou jazdou, ktorá nám prináša aj hravosť? Nie je dôležité ísť rýchlo za každú cenu, ale užívať si jazdu.

František Mrázik

Medzinárodný horský sprievodca s kvalifikáciou UIMLA a dlhoročný horský záchranár. Od roku 2000 pôsobí v Tatranskej horskej službe – dobrovoľnom zbore, ktorého je od roku 2021 predsedom. Venuje sa sprevádzaniu v slovenských aj zahraničných pohoriach, lavínovému vzdelávaniu a bezpečnosti v horách. Popri svojej vášni pre prírodu má aj vlastnú IT firmu Maxim Data. Jeho otcom bol František Mrázik starší, ktorý v minulosti pôsobil ako náčelník Horskej služby Československého zväzu telesnej výchovy na Slovensku.

Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.