Ako Slovensko vníma inakosť? Opýtali sme sa troch Slovákov s koreňmi z rôznych kútov sveta

Rosi, Marián a Natalie sú trojica Slovákov s koreňmi z rôznych kútov sveta. Rovnakí ako všetci ostatní, a predsa pre svoj vzhľad odlišní. Takto vyzerá inakosť očami ľudí, ktorí ju žijú každý deň. Aj oni sú dôkazom, že Slovensko už dnes žije všetkými farbami.

Čo má spoločné študentka konzervatória, podnikateľ a soulová hudobníčka? Každý z týchto ľudí sa narodil na Slovensku, má slovenské doklady a našu krajinu považuje za domov. Napriek tomu sú iní ako väčšina. Jeden z ich rodičov totiž pochádza zo vzdialenej cudziny, čo sa v rôznej miere prejavilo na živote ich detí.

Speváčka Natalie: Byť iná nie je hendikep, práve naopak

Natalie Dongová vyštudovala divadelnú dramaturgiu a réžiu. Aj keď má divadlo naozaj rada, dnes sa naplno venuje hudbe, konkrétne soulu. Keďže jej otec pochádza z Konga, Natalie sa svojím vzhľadom od väčšiny Slovákov odlišuje.

Fakt, že jej otec neskôr odišiel naspäť do Afriky a ona vyrastala v malom meste, výrazne ovplynilo jej život. „V Novej Dubnici žije asi 12 000 ľudí, a teda každý o každom všetko vie. To, že som bola tmavšia a ešte k tomu aj bez otca, ma zaradilo do určitej sociálnej vrstvy. Vyrastať tam bol pre mňa dosť ,hardcoreʹ, ale vždy som si našla istú skupinu ľudí, vďaka ktorým to bolo ľahšie,“ hovorí otvorene o svojom detstve.

Rôzne formy rasizmu však zažíva dodnes, aj keď už mnoho vecí berie z nadhľadu. Napriek tomu niektoré nenávistné prejavy bolia viac ako iné. „Keď sedíte v električke, ktorá je preplnená ľuďmi, vedľa vás je jediné voľné miesto a pani bude radšej celú cestu stáť, aby si k vám náhodou nemusela sadnúť. Alebo keď idete po nákupnom centre a skupinka mladých deciek za vami kričí: Čo to máš v tej taške? Bombu? Raz sa mi na kúpalisku po vynorení z vody stalo, že nad bazénom stála skupina chalanov, ktorí hovorili: Pozrite na tú čiernu, pláva ako ryba! To sa naučila, keď ju ako imigrantku vyhodili z lode a preplávala k nám do Európy.“

„V prvom rade sa cítim byť človek. Už dlhšie nevnímam to, odkiaľ sú moje korene alebo k čomu by som viac mala inklinovať.“

A to všetko napriek tomu, že Natalie sa narodila na Slovensku a je tu doma, rozpráva plynulou slovenčinou a rada si pochutí na bryndzových haluškách a kozom syre. V Afrike nikdy nebola a rodnú reč svojho otca, francúzštinu, neovláda. „V prvom rade sa cítim byť človek. Už dlhšie nevnímam to, odkiaľ sú moje korene alebo k čomu by som viac mala inklinovať. Doma sa cítim všade, na celej zemi, a pôvod mojich rodičov ma neovplyvnil v tom, či sa cítim viac Afričankou alebo Slovenkou,“ vysvetľuje nadaná hudobníčka.

Natalie však poukazuje na to, že postoje a správanie ľudí v jej okolí sa nedajú jednoducho zovšeobecniť a vložiť do ľahko rozpoznateľných škatuliek. „Mám susedky, staršie dámy, ktoré sú celé šťastné, keď ma vidia a oslovujú ma ,čokoládka naša draháʹ, a potom mám susedky v rovnakom veku, ktoré ma ani neodzdravia. Pri mladých je to to isté. Sú decká, ktoré sú z mixed-race ľudí úplne nadšené, a potom tie, ktoré majú sprosté reči a vysmievajú sa,“ hovorí Natalie.
Jej skúsenosti a zážitky boli dôvodom, prečo sa rozhodla zapojiť do kampane Slovensko žije všetkými farbami a stať sa jej tvárou.

Upozorňujeme, že video je určené len pre ľudí nad 18 rokov.


O svojom rozhodnutí nikomu nepovedala, takže pre rodinu aj známych bola jej účasť prekvapením. Napriek tomu išla do tohto projektu s jasným cieľom: „Chcem, aby si mladá generácia uvedomila, že je jedno či si biely, čierny, žltý, fialový, alebo ružový – všetci sme ľudia a za nič sa netreba hanbiť. Veľa mladých dievčat, mulatiek, má strach zo sebaprijatia, boja sa, že ich nikto nebude mať rád alebo sa hanbia za to, že sú iné. Chcem, aby vedeli, že nie je hendikep byť iná, práve naopak.“

Študentka Rosi: Pre mladších ľudí je inakosť oveľa prirodzenejšia

Hnedá pokožka, dlhé, dvojfarebné, zapletané vrkoče a šibalský úsmev. Napriek exotickému menu a vzhľadu je Rosario Portuondo, ktorej všetci hovoria Rosi, Slovenka. Študuje hru na husle na bratislavskom konzervatóriu, v hlavnom meste sa aj narodila a prežila tu celých 17 rokov svojho života. „Moja mama je zo Slovenska a otec z Kuby, pričom sa spoznali v Rusku. Vrátili sa na Slovensko a žijú tu dodnes,“ opisuje svoj pôvod Rosi.

Aj keď to môže znieť zvláštne, rodnou rečou svojho otca nerozpráva a doteraz Kubu ešte nenavštívila. Napriek tomu má k tejto krajine a svojim koreňom veľmi blízko. „Viac ma to ťahá ku kubánskej kultúre a hudbe ako ku slovenskej, pritom po španielsky neviem. Nemám ani typické kubánske vlastnosti, ale to je asi tým, že otec nie je temperamentný Kubánec, ako si ich mnohí ľudia predstavujú. Skôr som po ňom zdedila pokoj a rozvahu,“ hovorí s úsmevom.

Jej temperament sa však jasne prejavuje pri hudobných vystúpeniach a na súťažiach, ktorých sa zúčastňuje už odmala. Hrať na husle totiž začala už ako dieťa. Podľa jej mamy si tento nástroj sama vybrala po koncerte, ktorý s ňou ako malá videla.

„Ľudia, čo ma videli a počuli hrať hovoria, že občas majú aj husiu kožu a skutočne sa im to páči. Myslím, že skôr dokážem hudbu cítiť ako by som mala skvelú techniku. To však môžu posúdiť len iní hudobníci,“ hovorí Rosi.

„Nemám typické kubánske vlastnosti, ale to je asi tým, že otec nie je temperamentný Kubánec. Skôr som po ňom zdedila pokoj a rozvahu.“

K svojej prvej učiteľke, ktorá pomerne rýchlo rozpoznala jej talent, sa dostala úplnou náhodou a svoje tu zohral aj jej vzhľad. „Na zápis do ZUŠ-ky sme išli v nesprávny dátum, o deň sme sa pomýlili. Keď ma tam videli prvýkrát, mysleli si, že neviem po slovensky a automaticky ma dali k učiteľke, čo vedela po anglicky. Až potom zistili, že po slovensky rozprávam úplne v pohode,“ opisuje svoje skúsenosti.

A ako Rosi vníma to, že svojím exotickým vzhľadom vzbudzuje pozornosť? Hoci sa na Slovensku cíti bezpečne, stále naráža na rôzne prejavy podvedomého odporu. „Samozrejme, že sa mi v MHD alebo obchode stalo, že sa ľudia odo mňa buď odvracali, alebo na mňa nepríjemne zazerali. Otec mal pre svoj vzhľad v Petržalke veľmi zlú skúsenosť. Aj to prispelo k tomu, že sa rodičia rozhodli odsťahovať niekam inam. Mne sa však nestalo, že by ma niekto napadol, nadával mi alebo niečo podobné,“ hovorí mladá huslistka.

Zároveň dodáva, že nič sa nedá úplne zovšeobecňovať: „Stretla som veľa starších ľudí, ktorí sa na mňa pozerali s prijatím a úsmevom. Je však pravda, že pre mladších ľudí je inakosť oveľa prirodzenejšia, obzvlášť v Bratislave.“

Rosi by po konzervatóriu rada pokračovala v štúdiu na vysokej škole. Láka ju Viedeň, Moskva alebo Madrid, mestá, kde sa dá hudobný talent naplno rozvinúť. „Mám Slovensko veľmi rada, no chcem spoznávať svet a čo sa týka hudby, nemám tu veľmi šancu uplatniť sa,“ uzatvára Rosi.

Podnikateľ Marián: Vo veľkých mestách sú ľudia na multikulturalizmus viac zvyknutí

Niektoré životné príbehy človeka poriadne prekvapia. Napríklad, keď sa z IT špecialistu s vietnamskými koreňmi stane výrobca domácich ovocných nanukov v Bratislave. „Zmrzlina je niečo, čo sme s manželkou mali vždy radi. Ja mám ešte dokonca z detstva nahrávky, kde som hovoril, že chcem byť zmrzlinár. Raz na dovolenke vznikol nápad otvoriť si niečo vlastné,“ hovorí Marián Vunhu o začiatkoch svojej podnikateľskej kariéry.

Nanukáreň Marinela pritom funguje už tri roky a nedávno otvorená druhá prevádzka onedlho uzavrie svoju prvú sezónu. Keďže ide o sezónny biznis, majú otvorené sedem dní v týždni a pracujú od skorého rána do neskorých nočných hodín.

Vyrábať denne čerstvé nanuky nie je práve ľahká práca, no Marián svoje rozhodnutie odísť z korporátneho sveta neľutuje. „Bolo s tým neskutočne veľa problémov, ale určite to stálo za to. My sme na slovenský trh priniesli produkt, ktorý bol úplnou novinkou a minimálne v bratislavskom kraji nebol oficiálne schválený. Len jeho klasifikácia a „uznanie“ úradmi trvali neskutočne dlho. Keby som však znova stál pred rovnakým rozhodnutím, určite by som do toho išiel opäť,“ vysvetľuje Marián.

„Či už vo veľkých mestách, kde sú ľudia na multikulturalizmus viac zvyknutí alebo v menších dedinkách, ľudia nie sú nepriateľskí. Práve naopak a skôr sú zvedaví.“

Podobne ako Rosi aj Marián má mamu Slovenku, jeho otec však pochádza z Vietnamu, čo sa dá rozpoznať podľa čŕt tváre. Vo Vietname bol viackrát a najmä v detstve tam trávil počas letných prázdnin pomerne veľa času. „Chodím tam veľmi rád. Je tam úžasné jedlo, krásne more a v rámci takejto dovolenky vždy aj navštívim rodinu. Vietnamsky sa viem dohovoriť bez problémov, jazyk ma učil hlavne dedko. Jediný problém mám s písaním. Vo Vietname sa používa latinka, no s rôznymi špeciálnymi znakmi, v ktorých sa veľmi nevyznám,“ opisuje vzťah k rodnej zemi svojho otca.

Napriek pomerne úzkemu kontaktu s Vietnamom sa cíti viac Slovákom ako Vietnamcom. Možno aj preto, že doteraz nemal pre svoj vzhľad žiadne problémy. „Skôr mám kamarátov, čo by radi išli so mnou do Vietnamu. Občas niektorých ľudí zarazí moje priezvisko a prídu otázky, ale to skôr platí pri starších ľuďoch. Pri mladšej generácii vôbec,“ približuje.

Marián však vníma výraznejší rozdiel medzi veľkými mestami a malými dedinkami, kde je kontakt s akoukoľvek inakosťou výrazne menší. „Či už vo veľkých mestách, kde sú ľudia na multikulturalizmus viac zvyknutí alebo v menších dedinkách, ľudia nie sú nepriateľskí. Práve naopak a skôr sú zvedaví,“ hovorí podnikateľ.

Hoci veľa mladých Slovákov uvažuje nad odchodom z krajiny, Marián to vidí úplne inak a sťahovanie do Vietnamu či inej krajiny neplánuje. „Mám rád Bratislavu a považujem ju za domov. Nemám dôvod odchádzať, som tu spokojný. Žil som aj v Spojených štátoch, zbožňujem cestovanie, ale Bratislava je mesto, kam sa vždy rád vrátim,“ uzatvára.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Čo robiť, keď verejné zdravotné poistenie nestačí?

Na zdravie svojich poistencov dala zdravotná poisťovňa Dôvera už takmer 1 000 000 € a pokračuje ďalej. Finančný príspevok na zdravie môžete získať aj vy. Vysvetlíme, ako na to.

Solidárnosť zdravotného systému na Slovensku je ohraničená prísne regulovanými zákonmi, ktoré presne stanovujú, čo je možné poistencovi z verejného zdravotného poistenia zaplatiť a čo už nie. Ich zdravie však často závisí od liekov, zdravotných pomôcok a terapií, ktoré si z vlastných prostriedkov nemôžu dovoliť a verejné zdroje na ne nestačia. Už v roku 2012 preto Dôvera spustila jednoduchý grantový program, z ktorého vzišiel už známy program  Bojovníci za zdravie. Prostredníctvom neho zlepšuje zdravie a zvyšuje kvalitu života svojich poistencov.

Len za prvý polrok 2018 pomohla v liečbe 118 poistencom v celkovej hodnote 162 650 €. O finančný príspevok v druhej polovici roka môžete požiadať ešte niekoľko dní na stránke Bojovníkov za zdravie.

Pomáha všetkým – malým deťom aj dôchodcom

Po zozbieraní všetkých žiadostí vždy dochádza k ich posúdeniu. Posúdenie prebieha vo viacerých kolách tak, aby si v poisťovni boli istí, že vybrali tých, ktorí pomoc najviac potrebujú. Práve potreba pomoci je rozhodujúcim faktorom pri výbere. O tom, že vek poistencov nezohráva žiadnu rolu, svedčí aj vekové rozpätie bojovníkov, ktorých poisťovňa podporila do dnešného dňa.

Grantový program Bojovníci za zdravie už pomohol mnohým ľuďom. Prečítajte si príbehy troch z nich. Viac informácií

Doteraz najmladším žiadateľom, ktorému grant pomohol, je František Michal Ďurmek zo Žiliny. Ani nie štvrťročnému bábätku diagnostikovali ochorenie PEC, ľudovo zvané konská noha. Nožička dieťatka je v tomto prípade nepohyblivá, smeruje nadol a rotuje dovnútra. Na jeho liečbu získali rodičia prostredníctvom grantu 2 200 €. Doteraz najstarším bojovníkom bol zase 84-ročný Tibor Rošák z Rimavskej Soboty. Vďaka grantu si mohol zaobstarať zdvíhací záves a zateplený vak k invalidnému vozíku.

Liečba, pomôcky aj operácie. O čo všetko môžete žiadať?

O podporu môže požiadať každý: človek, ktorý sa narodil s nejakým hendikepom, ten, kto začal bojovať po tom, čo ho prekvapila náhla choroba, nešťastná náhoda alebo utrpel úraz. Finančný príspevok sa poskytuje vybraným žiadateľom na liečbu, ktorú nepokrýva verejné zdravotné poistenie.

Môže ísť o liečbu v zahraničí, rehabilitácie, lieky, zdravotné či kompenzačné pomôcky, zákroky, ktoré zlepšia zdravotný stav človeka. Pri výbere bojovníkov sa Dôvera pozerá najmä na to, kto pomoc najviac potrebuje s ohľadom na jeho zdravotný stav a možnosti.

K tým, ktorých podporila v ich boji, patrí aj polročný Andrásko s vrodeným kĺbovým stuhnutím, pán Stanislav, ktorý roky žije s vážnou chorobou pľúc medzi štyrmi stenami či 32-ročný Juraj, ktorý upadol do bdelej kómy. Dôvera v rámci tohto grantového programu podporila už viac ako 758 žiadateľov sumou takmer 1 000 000 €.

O finančný príspevok môžete požiadať ešte niekoľko dní

O finančný príspevok môžete požiadať ešte niekoľko dní, prihlasovanie bude možné do 4. októbra 2018.

Prostredníctvom možnosti Požiadať o grant sa môžete prihlásiť priamo na stránke poisťovne Dôvera, kde nájdete aj detailnejšie informácie o grantovom programe.

Dôvera zdravotná poisťovňa, a. s., je najväčšia súkromná zdravotná poisťovňa na Slovensku zabezpečujúca zdravotnú starostlivosť pre 1,4 milióna poistencov. Spolupracuje so všetkými typmi zdravotníckych zariadení, nemocnicami či laboratóriami. Okrem starostlivosti zo zákona poskytuje aj množstvo nadštandardných služieb a výhod.


Za účasť v Novembri 89 ju chceli vyhodiť zo školy. Ako revolučné dni prežívala tvár študentského hnutia?

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové