Liptov

Liptáci, ktorí inšpirujú svet

Keď sa človek vyberie ďalej od veľkých miest, akosi prirodzene nadobúda pocit že sa vzďaľuje civilizácii. So stúpajúcou výškou hôr sa tento pocit ešte zvýrazní.

liptov

Dávať do súvislosti aktivity, ktoré chcú zaujať svetové publikum a život na Liptove, sa zdá byť ako námet na vtipný sitcom. A predsa je to realita čistejšia, než vzduch, za ktorým na Liptov chodíme.

Liptov je druhý najnavštevovanejší región po Bratislave. Ale nie preto tam Sóda cestovala. Našla ľudí, ktorých život v horách zmenil. V dobrom. Dokážu nájsť riešenie každého problému a veta “nič ich nezastaví” sa na nich hodí dokonale. Hoci nie sú to drsní horali. Skôr sú vynaliezaví, optimistickí a neustále hľadajú, ako spolupracovať. Možno to je ten odkaz, ktorý hory nechajú v génoch človeka.

Keď sa leto stane zimou

“Po príchode na Slovensko som rozmýšľala, že sa vrátim do Kanady. Nestalo sa tak. A som rada,” zamyslí sa Katarína Guothová, keď si ruky zohrieva pri čaji v jednom z bufetov v Jasnej. Snehu nie je veľa, no prituhuje o to viac. Pôvodný plán bol rozprávať sa na lanovke medzi zjazdmi, ale rýchlo sme ho vymenili za príjemný teplý bufet. Hoci na zjazdovke.

Katarina Guothová

Katka Guothová

Organizátorka preteku Liptov Ride. Nápad zorganizovať pretek pochádza od nej, inšpiráciu našla v Kanade.

Liptov Ride logo

Liptov RIDE

Prvý pretek na Slovensku, ktorý spája letné a zimné športy – beh, skiaplinizmus, freeriding, cyklistiku a kajak.

“Povedala som si,” pokračuje Katka, “že Liptov je malá Kanada”. Život vo Vancouvri a víkendy strávené v neďalekom Whistleri priniesli so sebou inšpiráciu a nápady, ktoré sa dajú realizovať aj doma. Vo Whistleri sa pravidelne koná zaujimavá súťaž, ktorá spájala sneh a vodu. Letné a zimné športy do jedného, pretože kanadský Vancouver má na to ideálne podmienky. V jeden deň sa môžete lyžovať za mestom a v ten istý deň kúpať v oceáne a stále ste v okolí mesta.

Chopok

Chopok (2 023,6 m n. m.)

Je tretí najvyšší vrch Nízkych Tatier. Leží v ich hlavnom hrebeni, v geomorfologickom podcelku Ďumbierske Tatry medzi vrchmi Dereše (2 003,5 m n. m.) a Ďumbier (2 045,9 m n. m.).

Katka, rodená Liptovčanka si uvedomila, že rovnaké podmienky má aj doma. Na jar, okolo apríla, je hore na kopcoch ešte sneh a dole sa už dá vyzliecť do svetra. Dala dokopy zopár nadšencov a rozbehli prvý ročník súťaže, ktorý štartuje už 16. apríla – Liptov Ride.

“A ešte jedna vec ma lákala. Spojiť komunity športovcov, ktoré nielen v Liptovskom Mikuláši, ale na celom Slovensku fungujú, no nevedia o sebe. Láka ma prepojenie športových komunít a tímový duch. To, že človek neprekonáva len svoj rekord, ale výkonom prispieva k výsledku tímu,” vysvetľuje Katka a spomenie kajakárov, ktorí sem chodia trénovať z celého Slovenska. Skialpinistov, ktorí majú na Liptove ideálne podmienky, extrémnych bicyklistov, ktorí si tiež môžu vyberať, čo za kopec vyšľapú a napokon zjazdia. K tomu pridali bežcov a freeride a vznikli štafetové preteky spájajúce letné a zimné športy.

Nadšenci, ktorí sa ku Katke pripojili, majú svoje zamestnanie, ale po večeroch za pár mesiacov dokázali zorganizovať pretek, na ktorý sa hneď po spustení registrácie strhla bitka o miesto. Dva mesiace pred pretekmi už bolo plno.

“Najväčší dopyt bol po kajakároch. Ak máš toho svojho, máš už tím, ostatných zoženieš ľahko,” hovorí Katka a pri otázke, či zorganizovať veľké preteky ide naozaj tak jednoducho sa zamyslí. Veru, bola chvíľa, keď si uvedomila, aké je to náročné. Keď bolo treba obehať veľa úradov, získať rôzne žiadosti a absolvovať množstvo stretnutí. Všetko to stálo veľa síl. ”Ale keď človek prehryzie povinnosti, prichádzajú odmeny v podobe pomoci, ktorú prinesú ľudia s podobne pozitívnym zmýšľaním. A kvôli tomu sa oplatí obehnúť aj sto úradov.”

Liprov ride Infografika

Na Liptov Ride sa 16. apríla postavia proti sebe registrované tímy piatich športovcov. Najskôr začína bežec, ktorý uteká z areálu vodného slalomu po stanicu Lúčky v Jasnej. Tam predá štafetu skialpinistovi, ktorý zamieri na vrch Chopku. Freerider zlyžuje zhora naspäť k Lúčkam. Tam preberie štafetu bicyklista, ktorý zamieri naspäť k areálu vodných športov a tam odovzdá posledný raz štafetu kajakárovi, ktorý prepádluje do cieľa.

Tomáš Kaliský

Miro Peťo

Horolezec, skiaplinista a extrémny lyžiar. Jazdí najťažšie terény na svete.

Zomrieť môže v každom okamihu

Miro Peťo (to druhé je priezvisko) bol medzi horolezcami, ktorých pred dvoma rokmi zasypala v Himalájach lavína. Na hory však nezanevrel a hoci rovnako ako náročné horolezecké cesty ho lákajú aj zjazdy pre extrémne lyžovanie, témy pri rozhovore sa často stočia na ochranu prírody.

Zadumane počúva príbeh, ktorý mu rozpráva jeden z účastníkov stretnutia. Extrémni športovci sa pri ňom dostali do konfliktu s políciou. Hoci spor vyhrali, zatarasili si cestu pre ďalšie riešenie. Miro Peťo ide iným smerom. Keď sa stretol s kritikou extrémneho lyžovania od ochranárov, ktorí by najradšej do prírody nikoho nepustili, nenahneval sa.

Vysvetľoval, hľadal a našiel ľudí, s ktorými sa dá hovoriť o ochrane prírode. Spolu teraz chodia po prednáškach, spolu hľadajú riešenia, ako prírodu chrániť, ale zároveň aj nechať otvorenú pre aktivity ľudí.

Horolezec

Horský vodca

Môže sa ním stať človek, ktorý absolvuje kurz, doloží zoznam horolezeckých a skialpinistických aktivít za obdobie minimálne troch posledných rokov, úspešne absolvuje vstupné testy a má osobitnú odbornú prípravu, ktorá prebieha v období troch rokov.

“V každom okamihu môžem zomrieť,” hovorí pokojne, keď vysvetľuje náročnosť ciest, ktoré zjazdí. Práve ten moment, keď nemôže odísť z prítomného okamihu opisuje ako niečo, čo ho formuje ako človeka a prebúdza v ňom lásku a rešpekt pred prírodou. Je to napokon čosi, čomu ľudia museli čeliť každý deň, pokiaľ sa neobrnili istotou civilizácie a nezačali sa pred prírodou chrániť.

Tým sa však od prírody odčlenili. Miro chce byť jej súčasťou. Vyštudoval informatiku, má z nej aj PhD. Práce v jeho odbore je v súčasnosti kopec za veľmi dobré peniaze a kdekoľvek na svete. On sa však rozhodol inak. Chce byť v prírode čo najviac, dokončuje si skúšky na horského vodcu.

Nie je to existenčné riziko? Nechať dobre platený džob a ísť sa živiť ako horský vodca? On vraj neriskuje. Ani v živote, ani v horách. Aj keď stojí na vrchole a chystá za zlyžovať nebezpečný žľab, urobí tak len vtedy, ak cíti, že je to naozaj správna chvíľa. Ak sa objaví pocit neistoty, nejde si dokazovať, že to dá.

 

vystup

Predná Garajovka na Liptove. Vpredu je Miro Peťo, nižšie jeho brat Rasťo Peťo. Foto: Robert Vrlák

Otočí sa a vráti sa vtedy, keď bude na to lepšie pripravený, alebo keď bude príhodnejšia chvíľa. S bratom, rovnako horolezcom a extrémnym lyžiarom, istý čas nelyžoval práve preto, že začal priveľmi riskovať.

“Potom to pochopil, a začali sme chodiť znovu spolu,” hovorí Miro. Pri rozhovore často skĺzne do filozofie a otvárajú sa otázky, ktoré z tém medzi človekom, prírodou a civilizáciou vyplývajú. Dotvára tak obraz človeka, ktorý sa v prírode našiel a nepotrebuje sa pred ňou chrániť. Jednoducho do nej patrí.

Kto cestuje, spozná seba

“Keď človek cestuje v skupine, je to jednoduchšie, ale nájsť ľudí, ktorí by sa so mnou pár hodín pozerali na nočnú hviezdnatú oblohu, pretože ju práve filmujem, nie je veľa,” uvažuje mladý dokumentarista Patrik Paulínyi. Narodil sa na Liptove a hoci väčšinu času trávi na cestách, vždy sa na Liptov vracia.

Meteor shower

Patrik Paulínyi

Fotograf a dokumentarista. Venuje aj tvorbe videoklipov, reklamných spotov a dokumentárnych filmov.

Patrik Paulínyi

“Prečo by som mal žiť niekde inde?” spytuje sa na tak samozrejmú vec. Veď predsa na Liptove má hory, prírodu, priestor pre všemožné športy. Práve šport a príroda ho kedysi priviedli k fotografovaniu.

Chcel však dať obrazu dynamiku. Tak sa začal obzerať po kamere a neskôr vyštudoval filmovú dokumentárnu tvorbu. Filmuje najmä prírodu a ľudí, ktorí sú s ňou prepojení. Ako keď nakrútil film Just Go o 62-ročnom snoubordistovi. Obletel svet a získal aj cenu na filmovom festivale v USA.

Keď debatujeme o krajinách, ktoré prešiel, tak sa prejaví ako človek, ktorého hory formovali už od detstva – najviac sa mu totiž páči v severských krajinách. Špeciálne spomína Island. “Vždy som túžil ísť na Island kvôli farbám a prírode a keď som tam prišiel, tak to, čo som videl, ma upútalo ešte viac, ako som si predstavoval. Farby, ktoré tam vidíte, nemôžete zažiť inde na svete,” zaspomína si na jednu z ciest.

Liptaci

JUST GO!

Dokument Patrika Paulínyiho, ktorý doslova obletel svet prostredníctvom filmových festivalov a médií.

Všade, kam ide, cestuje s kamerou. A dokumenty nakrúca všade, kam ide. Živí ho to. Hoci pri komerčnej stránke jeho práce sa nevyhýba ani iným filmovým zážitkom. Má rád videoklipy aj reklamy. Prihodí spomienku na Moskvu, kde za ukrutného mrazu nakrúcal film pre nejakú miestnu heavymetalovú kapelu. Chlapci prišli v tenkých tričkách s tradičnými motívmi, pretože chceli mať imidž, ale nejako ruský mráz podcenili a veru na obraze bolo vidieť, ako heavymetalisti drkocú zubami.

Patrik cestovanie a filmovanie berie ako spoznávanie – seba a svojich hodnôt. Hoci vyhľadáva najmä prírodu, nevyhýba sa ani exteriérom, kde je veľa ľudí. Preto sa pred časom rozhodol precestovať Indiu. A čo ho život na cestách a korene v prírode naučili? Vraj, najmä nič neočakávať vopred. Potom sa človek pozerá na všetko s otvorenými očami.

Nohy na šport netreba

O čom začne rozhovor chlapík, ktorý je na invalidnom vozíku? Samozrejme o tom, aký ťažký bol dnešný hokejový tréning. Prišiel jeden zo známych kanadských hokejových trénerov a dal chlapcov riadne zabrať. Dobrá makačka. Taký je Marián Ligda.

Marián Ligda

Marián Ligda

Po úraze chrbtice v roku 2005 je na invalidnom vozíku, no športu sa venuje naďalej. Patrí medzi piatich SITSKI lyžiarov na planéte, ktorí jazdia najextrémnejšie svahy sveta.

Otvára nám dvere v byte neďaleko centra v Liptovskom Mikuláši. Vyšľachovaná postava, ktorú by mu závidel nejeden človek, ktorý má k dispozícii aj nohy. Marián sa na ne spoliehať nemôže. Kedysi špičkový freeridový lyžiar mal v roku 2005 nehodu. Prišla práve v období, keď mal našliapnuté na medzinárodné lyžiarske certifikáty, ktoré by ho zaradili medzi špičku vo svete a chňapla by po ňom nejedna lyžiarska škola od rakúskych Álp po Nový Zéland. Nestalo sa.

sitski

Úraz chrbtice ho pripútal na vozík. To bolo v januári 2005. V novembri už stál znovu na svahu. Teda, presnejšie sedel na tom, čo on sám nazýva “kripel lyža”. “V podstate sme blázni. Spúšťame sa po svahu na niečom, čo pripomína stoličku s lyžou. Nedá sa to ani poriadne ovládať,” hovorí sebaistým tónom hlasu, ktorý je preňho typický.

Lekári mu neodporúčali začať tak skoro športovať, ale na otázku, či mu v tom fyziologicky niečo bráni, dostal odpoveď nie. Tak išiel na svah. “Milujem freeride lyžovanie a voľný terén, voľnosť je pre mňa najväčším pôžitkom. Patrím medzi piatich SITSKI lyžiarov na planéte, ktorí jazdia najextrémnejšie svahy sveta so sklonom väčším ak 45%,” vyznáva sa aj na svojej webovej stránke marianligda.com.

K športu ho priviedli rodičia v piatich rokoch. Kedysi reprezentoval Slovensko v zjazdovom, neskôr vo freeride lyžovaní. A futbale. Preto je pochopiteľné, že ani hendikep ho od športu neodtrhol.

hokej

Ale spúšťať sa na stoličke s lyžou Mariánovi nestačilo. Tak začal hrať hokej. V českej lige. Vraj sú dobrí a trúfajú si aj na paraolympiádu, ibaže im chýbajú peniaze. “Pár tisíc eur. Pre niektoré firmy smiešna suma, my si s tým vystačíme na celú prípravnú sezónu,” hovorí človek, ktorý má toľko energie, že ju musí investovať okrem hokeja aj do ďalších aktivít. Od roku 2012 reprezentuje v Sledge Hokeji aj Slovensko.

Občas sa v jeho očiach objaví smútok, predsalen hendikep človeka výrazne obmedzí, na druhej strane robí všetko, čo môže. A teda môže toho viac než väčšina ľudí bez hendikepu. Napríklad si povedal, že chce ísť na bicykli z Liptovského Mikuláša do Paríža. Keď vám to hovorí človek na vozíku, tak to je celkom mocný úlet. Lenže Marián to naozaj dal!

trasa

Na handbiku, čo je bicykel, kde sa nepedáluje nohami, ale rukami, prešiel 1840 kilometrov z Liptovského Mikuláša do Paríža. Keď si na to spomína, spustí hneď informácie o tom, ktoré handbiky sú dobré, ktoré nie a ako si ich potrebuje upraviť on, aby vyhovovali náročným podmienkam.

Ozaj, minule si tak Marian Ligda sadol na trávu a keďže je ako hendikepovaný človek citlivejší na chlad, zostala mu zima. Tak vymyslel špeciálne deky, ktoré izolujú od chladu, dajú sa zložiť a nenaberajú vlhkosť. Nezostalo to len pri nápade. Urobil chránenú dielňu, kde deky reálne vyrábajú. Môžete si ich skúsiť tu: Whitedog Travel Wrap .

Muž z divočiny

“Niekto si berie klobásky a vak plný jedla, lebo mu v divočine vyhladne. Keď idem sám, stačia mi dve kilá jabĺk na pár dní,” hovorí Tomáš Kaliský, fotograf divočiny a zakladateľ “divočinovej” cestovnej kancelárie CARPATICA.net. Ľudia mu volajú vtedy, keď chcú ísť do divočiny. Vidieť zubra, bobra, kamzíka či medveďa.

fotograf

Tomáš Kaliský

Fotograf a nadšený propagátor divočiny, zakladateľ divočinovej cestovnej kancelárie CARPATICA.

druhy zvierat

“Najmä pri zubroch máme stopercentnú úspešnosť. Viem, kde treba ísť, aby ste ich videli,” vysvetľuje a vyťahuje film Erika Baláža Vlčie hory. “Videli ste?”. Videli.

Film bol jedným z prvých dokumentov, ktoré ukazovali vlka nie ako krvilačnú šelmu, ale ako plaché zviera, ktoré je vôbec problém uvidieť. Tomáš organizuje zájazdy na miesta, kde sa film nakrúcal. S Erikom dlhoročne spolupracujú a pracujú na tom, aby ľudia spoznávali divokú prírodu. Carpatica je jedným z nástrojov na to, aby ľudia divočinu mali radi.

“Sú rôzne typy ľudí, ktorí s nami chodia do divočiny. Ekológovia chcú zažiť divočinu, spoznať ekosystém, nachodiť kilometre. Fotografi, ktorí túžia po úlovku dobrej snímky divého zvieraťa. Sú kvôli nej ochotní sedieť na mieste bez pohnutia celé hodiny. Priateľky fotografov, ktoré to majú niekedy dosť ťažké,” smeje sa Tomáš. Nechodí len do Poľských Bieszczad alebo do Tatier, ľudí vodí aj na rybníky Senné, čo je chránená lokalita na východnom Slovensku, ktorú využívajú napríklad žeriavy európske pri jarnej migrácii.

druhy vtakov

Vtáky na Liptove, ktoré chodia pozorovať nadšenci birdwatchingu.

“V súčasnosti je v zahraničí veľmi populárny tzv. birdwatching, pozorovanie vtákov. Birdwatcheri majú zoznam druhov, ktoré chcú pozorovať a odškrtnúť. Zaujímavé druhy vtákov vie ponúknuť aj Slovensko. Okrem vodných vtákov samozrejme lesné druhy, ktoré sú veľmi atraktívne. Niektoré druhy ďatlov, kuvičok vrabčí, sova dlhochvostá a mnohé ďalšie.”

Fotenie divočiny, pozorovanie divej zvery, výlety za bylinkami v čistej prírode. To všetko už Tomáš robil, či robí pravidelne. Spolupracuje s cestovnými kanceláriami v zahraničí, ktoré sprostredkúvajú klientov zo Španielska či Anglicka. S ďalším zahraničným partnerom pripravujú produkt koučingu v divočine. Je určený pre ľudí vyhorených, či inak deprimovaných svojim životom. Ďaleko od civilizácie znovu nachádzajú zmysel svojho života.

Nie každý je však stavaný zobrať spacák, dve kilá jabĺk a vrátiť sa za pár týždňov do civilizácie. Tomáš si to uvedomuje, preto si na výlety s klientmi do divočiny vyberá ubytovanie v horách, kde majú všetok civilizačný komfort. S polpenziou a teplou vodou. Kto má záujem, skúsi si prenocovať pod holým nebom.

Každému podľa chuti. Niekto si divočinu vychutná len s okom na hľadáčiku, iný pri pobyte či chôdzi v prírode. V noci strávenej v spacáku alebo pri rannom pozorovaní divokých obyvateľov lesa. Všetci však svojim spôsobom prežívajú a cítia energiu divočiny, ktorá ľudí formovala od počiatkov civilizácie.

 

Pozrite si všetky fotky k téme Liptovčania, ktorí inšpirujú svet od fotografa Petra Lengyela

Katarina Guothova
jaskyna
jaskyna
jaskyna, zena so psom
marian Ligda
parik
muz foti
muz foti
Miro peto
horolezec
horolezec
natacanie
horolezec
horolezec
natacanie
Tomas kalisky
les
les
Tomas kalisky
Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.