Karol Voltemár patrí medzi dobrodruhov, ktorí sa rozhodli spoznávať nové krajiny ako cyklisti, na dvoch kolesách a vlastný pohon. Niekto sa na takúto cestu vyberie na pár dní, niekto na pár mesiacov. Karol na svoj bicykel nasadol pred tromi rokmi a dodnes sa nezastavil.

Karol pre Sódu píše o tom, prečo sa rozhodol na cestu okolo sveta na bicykli vydať a ako sa na túto veľkú výzvu pripravoval.

Bicykel je najlepší spôsob, ako spoznať ľudí a krajinu

S cykloturistikou vo väčšom štýle som začal v roku 2004. Šli sme s kamarátmi na niekoľko týždňov bicyklovať na Balkán. Trasa mala vyše 2000 km – k Čiernemu moru, cez hory a naspäť.

Domov som došiel zničený a schudnutý. Hlavne preto, že to bolo prvýkrát, a ku všetkému je potrebné mať nejaké skúsenosti. Zistil som však jednu podstatnú vec, že ma to strašne baví. Všetky tie dobrodružné momenty a nečakané situácie, čo človek zažije. Vtedy som ešte netušil, že o 9 rokov neskôr vyrazím na cestu okolo sveta.

Po nehode na lyžiach v 2009 som pol roka nemohol chodiť bez pomoci barlí a venoval som sa hlavne rekonvalescencii a rehabilitácii. Lekár mi hovoril, že na šport môžem zabudnúť. Nič iné v tom momente nebolo podstatné, iba túžba vrátiť sa naspäť do normálneho života. Mal som pocit, že sa môj život neuberá, tak ako by som chcel.

Rozhodol som sa niečo s tým urobiť.

Cesta okolo sveta bola pre mňa výzvou a šancou zmeniť svoj život. Žiť život na cestách pár rokov a popri tom poznávať, ako to vo svete naozaj funguje. Zvoliť si cestu mimo stereotyp, pri ktorej každý deň prichádzajú nové podnety a formujú ma.

Príprava mi trvala skoro rovnako dlho ako samotná cesta

Kúpil som si cestný bicykel a intenzívne som trénoval na cestách. Od roku 2010 do roku 2015 som najazdil na bicykli vyše 100 000 kilometrov, strávil veľa času na plavárni a v posilňovni. V zime ma v kondičke udržoval hlavne beh, aj s pretekmi a časovkami.

K tejto príprave som pridal štúdium rôznych blogov skúsenejších cestovateľov. Snažil som sa poučiť na chybách iných a podľa odporúčaní si dobre pripraviť svoju cestu, aj keď nie na všetko sa je možné dopredu pripraviť. Kľúčová je schopnosť omrpovizovať a prispôsobiť sa situácii. Dôležité bolo naplánovať trasu cesty v súlade s obdobiami v jednotlivých krajinách (teda v teplejšom počasí) a s možnosťami víz. To sa mi podarilo a reálnu zimu som nezažil. Aj keď zažil som počas kempovania v stane aj mínusové teploty a sneh na horských sedlách.

Víza si treba vybaviť ešte pred cestou

V mojom prípade to nebolo úplne možné, lebo väčšina krajín v mojom zozname nevydávala víza na viac ako 3 až 6 mesiacov dopredu. Víza som preto riešil “za jazdy”, a to bol napríklad v Ázii dosť problém. Okrem Európy je najjednoduchšie cestovať po Amerike, kde človek jednoducho príde na hranicu, zaplatí poplatok a dostane pečiatku.

Víza sú nákladnou položkou, lebo okrem samotného poplatku za ne sa treba k ambasáde nejako dopraviť, niekedy sa čaká na víza aj 10 dní a následne treba pripraviť všetky potrebné dokumenty, fotky, vyplnené formuláre alebo kópie pasu. Každá krajina má iné podmienky a niektoré z nich vyžadujú predložené aj víza nasledujúcej krajiny, do ktorej sa pokračuje.

Rozpočet, financovanie a sponzoring

Snažil som sa odložiť si dostatok peňazí. Priebežne som šetril a rozumne investoval do projektov, ktoré mi vedia vygenerovať pasívny príjem alebo zlepšiť moje podnikanie.Postupne som sa snažil oslobodiť od práce a prejsť na podnikanie, aby som si zvykol na iný systém fungovania, s väčšou mierou slobody, ale aj rizika.

Po prvom roku cesty som mal rozpočet na jedlo a ubytovanie do 9 eur na deň. Neskôr, v drahších krajinách, sa vyšplhal vyššie. V Austrálii som len za fľašu vody občas zaplatil aj deväť dolárov. Samozrejme, to bolo v opustených a vyprahnutých častiach, kde je voda veľmi cenná.

Sponzoring na Slovensku by som pre takéto expedície príliš neodporúčal. Firmy podobným projektom buď neveria, alebo aj keď niečím prispejú, chcú za to priliš veľa na oplátku. Možno sa to časom zmení, no zatiaľ odporúčam zabezpečiť si pasívny príjem a zarobiť si vlastné peniaze pred cestou.

Vyskúšajte si digitálne nomádstvo

Ľudia pôsobiaci v IT alebo online majú možnosť pracovať aj počas cesty. Moderne sa tento model práce nazýva digitálne nomádstvo. Osobne však zastávam spôsob “zarobiť doma a cestovať potom”. Doma mám lepšie vybavenie, možnosť tímovej práce a som efektívnejší. To pre mňa znamená viac peňazí v kratšom čase, ktoré môžem potom míňať.

A predsa je lepšie minimalizovať čas na cestách strávený prácou. Napríklad ja som v pohybe nielen na bicykli v priemere 8 až 13 hodín denne, a ak 6 – 8 hodín spím, ostáva veľmi malý časový priestor na čokoľvek iné.

Možnosť pracovať počas cesty ale môže byť dobrým spôsobom na pokrytie neočakávaných nákladov. U mňa to bol pokazený fotoaparát, mimoriadne vysoké bankové poplatky, s ktorými som nerátal (vyše 3 000 eur) či predraženie leteniek (keď som letel do Austrálie musel som zaplatiť navyše 650 eur). Tých neplánovaných drobností sa môže na dlhšej ceste vyskytnúť viac.

Kľúčovými prvkami mojej cesty je bicykel a jeho vybavenie

Moju základnú výbavu tvorí bicykel Bianchi, oblečenie Sportful, outdoor vybavenie Husky (stan, spacák a iné) a nepremokavé tašky Ortlieb. Veľmi dôležité je mať teplé oblečenie na noc alebo do zimy, navigáciu, čelovú lampu, multifunkčné náradie (ja používam Leatherman), ktoré mi párkrát doslova zachránilo život.

Súčasťou menej podstatného vybavenia je kamera, fotoaparát, notebook, disk na zálohy fotiek, či nabíjačka zariadení.

Myslím, že je fajn vedieť, koľko som za deň prešiel, stúpal do kopca, aká bola najvyššia alebo najnižšia teplota, kde som spal, koho som stretol. Odporúčam preto viesť si denník alebo zbierať štatistiky počas cesty.

Vlastná webstránka a konto na sociálnej sieti

Je dobré, aby na človeka svet nezabudol a o jeho životnom dobrodružstve vedel. Poteší sa aj rodina, ktorá si tak prečíta pravidelné správy z cesty.

Jedným z cieľov môjho projektu je inšpirovať a šíriť to, čo sám prežívam. Mám preto vlastný profil na Facebooku, kam nahrávam fotky a krátke správy. Sú tam albumy zo všetkých krajín, čo som prešiel. Ďalej napĺňam aj informačný web na medzinárodnej a slovenskej doméne.

Pri cestovaní na bicykli nie je dôležitý cieľ, ale cesta.

Tá nemusí viesť iba cez obľúbené a známe turistické miesta, ale ukáže vám aj bežný život ľudí, ktorí niekedy ani netušia, čo slovo turista znamená. Robím to aj pre pocit z jazdy, pre prekonávanie svojich limitov. Na ceste mám čas. Zažívam pocit slobody v pohybe. Kedykoľvek sa dá zastať, porozprávať s ľuďmi.