Influencer marketing v dnešnej podobe dlho nevydrží, hovorí foodbloger Čoje

Môže byť spolupráca s influencerom na Slovensku biznisovým nástrojom? Odpovedá marketér a foodbloger Čoje.

Marketér Daniel Feranec vytvoril úspešný foodblog s tisíckami followerov. V rozhovore prezradil, ako funguje influencerský marketing na Slovensku, koľko sa v ňom točí peňazí, ale aj to, prečo by nikdy nepísal o jedle, za ktoré si sám nezaplatil. 

Daniel Feranec alias Čoje na Instagrame rozdáva tipy, kde sa kvalitne a dobre najesť. Vybudoval okolo seba komunitu ľudí, ktorí sa inšpirujú jeho výberom a radi s ním diskutujú. Zároveň je zaujímavý aj pre firmy, ktoré ho oslovujú s možnosťou spolupráce. Ako marketér však pozná komerčné spolupráce aj z opačnej strany, má totiž na starosti komunikáciu v dopravnej spoločnosti.

V seriáli O2 pre biznis vám Oto Kóňa predstavuje inšpiratívnych a férových podnikateľov z celého Slovenska z rozličných oblastí biznisu. Oto podnikal v gastronómii (Regal Burger, NYC Corner) a momentálne sa venuje podpore a konzultáciám pre malých podnikateľov.

Na akom princípe funguje tvoj blog Čoje? O aké hodnoty sa opieraš pri jeho spravovaní?

Odporúčam jedlo, ktoré si dám a chutí mi. Moje tipy pomáhajú ľuďom v rozhodovaní, kde sa najesť. Zároveň dokážu citeľne zvýšiť návštevnosť kvalitným podnikom, ktoré odporúčam. Snažím sa prinášať pravdivý obsah, takže na svoje návštevy vopred neupozorňujem a za svoje tipy si nikdy nenechávam od podnikov platiť ani nedostávam jedlo zadarmo.

Mám aj platené spolupráce, ale iba so značkami, ktoré pôsobia mimo gastronómie, aby mi neznižovali dôveryhodnosť.

Prečo si začal vytvárať práve takýto obsah? Ako vyzerali tvoje začiatky?

Začal som pred takmer piatimi rokmi. Pracoval som v reklamnej agentúre a sociálne siete mali v marketingu v porovnaní s dneškom len zlomok vplyvu. Už vtedy však boli dôležitým komunikačným kanálom. Chcel som mať nejakú stránku, na ktorej by som si cvičil komunikáciu, bol v kontakte s trendmi a mohol skúšať, ako to celé funguje.

Premýšľal som, o čom by som mohol blogovať, aby to nezabralo veľa času. Keďže chodím každý deň na obed a pracujem v meste, rozhodol som sa začať s blogom o jedle.

Krátko predtým vznikli v Bratislave nové bistrá a reštaurácie, mal som ich obehané, vo viacerých som bol štamgast a v gastre som sa celkom vyznal. V tých časoch takmer všetci foodblogeri doma varili a fotili svoje výtvory, takže môj obsah bol jedinečný.

V začiatkoch som neprinášal žiadne komplikované recenzie jedla, išlo skôr o tipy. Čím dlhšie som blogoval, tým lepšie som chápal súvislosti a mal viac informácií, takže postupne pribudli aj názory na jedlo.

Svoj feed pravidelne aktualizuješ a pridávaš aj Instastories. Koľko času ťa stojí správa tvojho profilu? Čo ti zaberá najviac času?

Pravidelne chodím jesť von a rád skúšam nové veci, takže návšteva reštaurácií mi nezaberie veľa času navyše. Jedlo si fotím na mobil a fotky upravím do päť minút. Text mi buď napadne hneď, alebo ho napíšem neskôr, nikdy to nesilím.

Najviac času zaberá komunikácia s followermi. Nemusel by som jej venovať toľko času, ale robím to, pretože chcem (úsmev).

V čom táto komunikácia spočíva? Čo ľudí najviac zaujíma?

Keď mi niekto napíše, považujem za normálne, dať mu aspoň lajk, že som správu zaregistroval. Snažím sa odpovedať každému, samozrejme, v rozumnej miere.

„Nestojím ani o prehnanú vďaku zo strany podnikov – to skôr ja im môžem byť vďačný za super obsah, ktorý mi prináša množstvo lajkov. Ak by nepripravovali skvelé jedlo, môj obsah by nemohol fungovať.“

Bez ohľadu na to, koľko tipov na podniky prinášam, stále sa ma ľudia pýtajú, kam zobrať ženu na výročie či kde spraviť oslavu. Ak mám práve čas a chuť, väčšinou odpíšem jeden-dva tipy.

S akým najväčším mýtom o svojom blogu sa stretávaš?

Ľudia ma už, našťastie, neobviňujú z toho, že som bol niekde jesť zadarmo alebo že niektorá spolupráca je platená. Úplne chápem, prečo si to myslia a skupina ľudí, ktorej by to potenciálne prekážalo, mi je sympatická. Tento mýtus dnes už nemusím vyvracať sám, pretože to už ľuďom dokážu vysvetliť moji verní followeri.

Aký typ výdavkov si môžete zarátať do daňového priznania a čo vám u daňovákov určite neprejde? Odpoveď nájdete tu

Aj v podnikoch to už pochopili a už mi nepíšu, aby som sa k nim prišiel najesť zadarmo, pretože to som tiež nikdy nerobil. Vďaka tomu mám pocit, že sme si porozumeli, a fanúšikovia aj podniky ma nechajú robiť si to podľa seba.

Nestojím ani o prehnanú vďaku zo strany podnikov – to skôr ja im môžem byť vďačný za super obsah, ktorý mi prináša množstvo lajkov. Ak by nepripravovali skvelé jedlo, môj obsah by nemohol fungovať.

Aké máš pravidlá pre platené spolupráce? Čo prijmeš rád a do čoho by si, naopak, nešiel?

Platené spolupráce akceptujem, ak nerušia môj obsah ani ho nijakým spôsobom nekompromitujú. Beriem ich však len vtedy, ak sa dajú rozumne zakomponovať do môjho bežného obsahu a ľudia nebudú mať pocit, že im pod nos strkám nejaký produkt.

Je pre mňa dôležité, aby bola spolupráca prínosná nielen pre mňa a pre značku, ale aj pre mojich followerov. Výborné sú spolupráce, vďaka ktorým môžem cestovať a blogovať o zahraničných mestách a jedle v nich. Skvelá bola aj spolupráca s hudobným vydavateľstvom – vďaka nej som bol v dvojhviezdičkovej michelinskej reštaurácii. Ich hudbu som potom dal do svojich stories.

Vedel by si zhrnúť, čo najlepšie ti priniesol Čoje do života?

Najmä veľmi veľa vedomostí a skúseností. Nešiel som do toho s tým, že by som mal na všetko recept a rozum, vďaka čomu som sa naučil kopu nových vecí.

Tvorba obsahu mi priniesla aj nové príležitosti. Mám nový podcast a vďaka blogu je pre mňa jednoduchšie získavať poslucháčov. Ak by som blog nemal a začal by som robiť niečo podobné, musel by som začínať od nuly.

Blogovanie mi pomohlo aj v pracovnom živote. Práve vďaka nemu som získal svoju súčasnú robotu. Ozvali sa mi, že poznajú môj blog a hľadajú niekoho na komunikáciu.

Sociálne siete sú dnes veľmi diskutovaná téma. Čo ťa najviac prekvapilo na ich fungovaní?

Vedel som, že sociálne siete umožňujú bližší kontakt s veľkou skupinou ľudí a prinášajú možnosť vytvoriť komunitu. Veľa pre mňa znamenalo, že som to dokázal aj ja.

Veľmi nepríjemne ma však prekvapili v tom, ako vypaľujú ľudí, ktorí na nich publikujú. Ľudia, ktorí prinášajú nekomerčný, organický obsah, by podľa mňa mali dostávať podporu. Namiesto toho sú bombardovaní notifikáciami, že keď si zaplatia reklamu, dostanú viac lajkov.

Keď si s Čoje začínal, ľudia tvoju tvár nepoznali, no neskôr si z anonymity vystúpil. Ovplyvňuje influencerstvo nejakým spôsobom tvoje súkromie? 

Nemyslím si, ľudia ma masovo nezastavujú na ulici a neprihovárajú sa mi. Ak ma niekto na ulici spozná, zvyčajne sa to nedozviem.

„Na blogu komunikujem pozitívne, čo sa asi prenáša aj na nich. Je to celé veľmi príjemné, stále mám pocit, akoby som mal okolo seba 30 až 40 známych, s ktorými si navzájom posúvame tipy na dobré jedlo.“

Mám šťastie na svoju komunitu followerov. Na blogu komunikujem pozitívne, čo sa asi prenáša aj na nich. Je to celé veľmi príjemné, stále mám pocit, akoby som mal okolo seba 30 až 40 známych, s ktorými si navzájom posúvame tipy na dobré jedlo. Vôbec nevnímam tých zvyšných 38 000 ľudí, ktorí sú pasívni.

Influencerstvo je rýchlo sa rozvíjajúca oblasť online reklamy. Je to podľa teba bublina, aká raz za čas na sociálnych sieťach vznikne, alebo je to niečo trvácnejšie? 

Ak nazývame bublinou niečo, čo je extrémne populárne, rýchlo to narástlo a teoreticky to môže rýchlo spľasnúť, takmer všetko v marketingovom svete je bublinou.

Ako dostať z influencerského marketingu maximum a prečo ide podľa odborníka len o dočasný trend? Dočítate sa tu

Komunikačné kanály sa v marketingu rýchlo menia. Preto si nemyslím, že influencerský marketing v dnešnej podobe vydrží veľmi dlho. Zároveň si však nemyslím, že by mal nastať koniec pre najväčšie mená alebo subjekty, ktoré to robia naozaj unikátne.

Si nielen influencer, ale aj marketér. Ako sa dá podľa teba influencerský marketing v praxi dobre využiť?

Časť marketérov a firiem očakáva od influencerského marketingu okamžitý výsledok. Vnímajú ho ako ľahký prostriedok získania dosahu na desaťtisíce ľudí. Ale to, že ľudia uvidia ich posolstvo, ešte nemusí znamenať, že im to posolstvo bude odovzdané.

Našťastie je čoraz viac marketérov, ktorí influencerskému marketingu rozumejú. Nie je pre nich hlavnou náplňou ich marketingového plánu. Je to pre nich jeden z kanálov na podporu kampane a majú od neho reálne očakávania.

Iba malé percento firiem a marketérov však dokáže využiť influencerský marketing naozaj naplno. Pokojne sa naň spoľahnú ako na jediný kanál a kampaň postavia iba na influencerovi. Dokážu to urobiť tak kreatívne a integrovane, že oslovia svoju cieľovú skupinu aj odovzdajú posolstvo a kampaň sa môže okamžite prejaviť aj na predajoch.

Aké sú tie reálne očakávania? Ako môžu influenceri značke pomôcť?

Najväčší zmysel mi dáva, keď sú influenceri tradične spätí s nejakou značkou. Nemusí to fungovať tak, že jeden ich post hneď predá 10 tenisiek alebo 20 mobilných telefónov.

Nikto si nekúpil telefón istej značky len preto, že jeho obľúbený youtuber je jej ambasádorom. Ale z obrovského množstva ľudí, ktorí nie sú priľnutí ku konkrétnej značke, to môže u malého percenta zavážiť. Stačí, keď im pri komplikovanom rozhodovacom procese brnkne značka do vnímania.

„Najlepšie sa spolupracuje s ľuďmi, ktorí už majú skúsenosti. Nemusíte im hovoriť, čo od nich očakávate. Dokážu pochopiť insight kampane, želaný cieľ alebo efekt a sami prídu s nápadmi, ako by ho mohli naplniť.“

Veľa ľudí zaujímajú ceny spoluprác s influencermi. Ako sa stanovujú a aké sú rozhodujúce faktory?

Určite to nefunguje tak, že si niekto zadá do tabuľky počet followerov a z nej mu vypadne, koľko by mal stáť jeden post.

Zaváži veľa faktorov, nielen to, kto má koľko followerov. Keď má niekto kvalitný obsah s pridanou hodnotu a je interaktívny, má pre mňa väčšiu hodnotu ako niekto pasívnejší, kto fotí len sám seba.

Ako marketér, ktorý oslovuje influencerov, pracujem s psychologickou hodnotou okolo 450 € za jeden post uverejnený na dvoch sociálnych sieťach a podporený prostredníctvom stories. Sú influenceri, ktorí sa pri tejto cene oplatia, aj takí, ktorí skôr nie. Treba však rátať s tým, že pri influenceroch s desaťtisícmi followerov sú aj ceny radikálne iné.

S akými influencermi sa značkám spolupracuje najlepšie?

Často sú to ľudia, ktorí tvoria aj natívny obsah pre sociálne médiá rôznych klientov. Pričom vy ako ich follower často ani netušíte, že za takýmto komerčným obsahom je rovnaký človek.

Najlepšie sa spolupracuje s ľuďmi, ktorí už majú skúsenosti. Nemusíte im hovoriť, čo od nich očakávate. Dokážu pochopiť insight kampane, želaný cieľ alebo efekt a sami prídu s nápadmi, ako by ho mohli naplniť. Môžete sa spoľahnúť na to, že sami vymyslia niečo, čo je pre nich prirodzené, čo ich followeri nebudú považovať za reklamnú prestávku, a zároveň to bude vtipné a zaujímavé.

Tiež je skvelé, ak má tento človek vysokú kvalitu obsahu a je preňho jednoduché zakomponovať doň produkty. Najľahšie je to s influencermi, ktorých komoditou je zábava, tí dokážu váš produkt často zakomponovať úplne bez kompromisov.

Nie je dobré, ak sa v „storke“ úplne zmení tón a presne viete, že o sekundu sa na obrazovke objaví logo. Je lepšie produkt nenápadne umiestniť do skeču alebo do zábavnej „storky“.


Daniel potrebuje byť neustále online. Nielen kvôli svojmu foodblogu a komunikácii s followermi, ale aj kvôli práci. Spotrebuje veľké množstvo dát na aplikácie, bez ktorých sa ako influencer a marketér nepohne. Pre neho aj pre vás je ideálnou službou O2 pre podnikateľov. Zlatý O2 SMART paušál vám ponúka okrem neobmedzených volaní, SMS a MMS aj množstvo dát a predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis.

Daniel Feranec

Pracuje ako šéf komunikácie v spoločnosti Slovak Lines. Na svojom foodblogu Čoje prináša tipy na podniky, ktoré majú príbeh a ponúkajú kvalitné jedlo s výnimočnou chuťou. Vyštudoval masmediálnu komunikáciu, pôsobil aj ako prekladateľ a copywriter. Má za sebou množstvo platených spoluprác, či už ako zadávateľ, alebo influencer.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac