Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Vedátor: Obavy sa objavujú pri každej zmene, aj fungovanie lokomotív bolo kedysi mágiou

O prekážkach pri prijímaní inovácií aj o ľudskej vlastnosti nesprávne analyzovať riziká sme sa rozprávali s autorom projektu Vedátor Samuelom Kováčikom.

Autá a telekomunikačné siete sa celosvetovo využívajú už roky, postupne sa vyvíjajú a vylepšujú. Kým jedna technológia je preukázateľne riziková, časť verejnosti má paradoxne odpor k tej druhej. Prečo nové fenomény vždy sprevádza strach, ako sa s ním vysporiadať a ako vôbec 5G siete fungujú, sme sa opýtali teoretického fyzika, popularizátora vedy a zakladateľa projektu Vedátor Samuela Kováčika.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • čo majú spoločné autá a 5G siete,
  • prečo nebudú mať hoaxy o 5G dlhú životnosť,
  • ako racionálne vyhodnocovať mieru rizika,
  • ako funguje elektromagnetické žiarenie,
  • prečo nám 5G vysielače nedokážu upiecť mozog.

Opýtali sme sa za vás: Všetko, čo potrebujete vedieť o 5G technológii

Vieš nám na úvod vysvetliť, čo je to 5G a prečo je momentálne v spoločnosti veľkou témou?

5G je súbor telekomunikačných technológií, čo je však veľmi suchá definícia. Pre lepšie pochopenie si môžeme pomôcť prirovnaním z každodenného života. Všetci vieme, čo je auto, ale auto nie je jedna technológia, ale kombinácia motora, elektroniky, aerodynamiky a množstva ďalších technológií, ktoré sa postupne vylepšujú a umožňujú nám osobnú dopravu. 

A to platí aj pri telekomunikáciách. Ide o súbor technológií, ktoré vo výsledku vedú k tomu, že sa môžeme na diaľku rozprávať, pozerať videá alebo zdieľať obrázky. Aj tieto technológie sa zlepšujú a niekedy sa zaobalia do jedného celku. 5G je piata generácia týchto stále sa zlepšujúcich technológií a protokolov.

Znamená to, že sme sa ako spoločnosť dostali do bodu, keď nám aktuálna štvrtá generácia (4G) prestáva stačiť? 

Aj tu platí, že sme na hojdačke ponuky a dopytu. Ak by sa vývoj telekomunikačných technológií teraz zastavil a nikdy by sa neposunuli ďalej, tak by sa ľudia až tak nesťažovali. Ak by sa zastavil pred 10 rokmi, dnes by nám chýbali mnohé veci, ktoré považujeme za samozrejmé. 

Kedysi sme seriály pozerali v telke alebo na dévedéčku a neboli sme zvyknutí otvoriť si prehliadač a pozrieť si čokoľvek vo vysokej kvalite. Ako tieto využitia pribúdali, začali sme si zvykať na nové možnosti. 

Dnes môžeme mať pocit, že všetko, čo chceme, už dokážeme. Nové využitia, na ktoré si s príchodom 5G zvykneme, by nám však chýbali, ak by sme sa potom vrátili v čase. Otvoria nám možnosti, ktoré si dnes nevieme predstaviť a zrazu ich budeme považovať za úplnú samozrejmosť.

Skúsme si predsa len na chvíľku predstaviť budúcnosť. Aké využitie budú mať 5G technológie pre nás bežných ľudí v každodennom živote? 

5G siete budeme využívať v troch rovinách. Keď dnes pozeráme seriály, nemusia byť uložené na našich počítačoch. Dal by som ruku do ohňa za to, že čoraz viac vecí budeme takto outsourcovať. Napríklad pri strihaní videí budem môcť niekam poslať podklady a nejaký superpočítač alebo séria počítačov ich spracujú a vrátia mi hotový výsledok. 

Niečo podobné sa už začína diať pri hrách, kde graficky náročné operácie môžu prebiehať na externom serveri. Časom teda nebude až taký dôležitý výkon počítača, ale ako rýchlo bude vedieť komunikovať s ďalšími. A túto komunikáciu budú zabezpečovať 5G siete.

Niekto sa mi možno o tri roky zasmeje, ale myslím si, že mýty o 5G nebudú mať dlhé trvanie. Konšpirácie stoja na pieskových základoch.

Ďalšie využitie budeme pozorovať pri nástupe automatizovaných áut, ktoré potrebujú vo veľkom komunikovať so zvyškom sveta a potrebujú to robiť rýchlo, stabilne a pri veľkých objemoch dát. 

Tretia rovina sa týka firiem a domácností, kde máme čoraz viac poprepájaných automatizovaných zariadení. Volá sa to internet vecí a myšlienka za tým je mať doma optimalizovanú sieť senzorov a zariadení, pripojených na sieť, vďaka ktorým sa napríklad nekúri, keď netreba, alebo sa vypnú svetlá, keď v miestnosti nikto nie je. 

V kombinácii s umelou inteligenciou, ktorá zariadenia riadi, môžu optimalizovať procesy aj veľké fabriky. Môžu napríklad automaticky upravovať výrobu, ak sieť zaznamená zníženie dopytu.

„Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu.“ Prečítajte si rozhovor s riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie

Väčšina ľudí zažije prvý dotyk s 5G technológiou cez smartfón. Odhaduje sa, že do roku 2025 by mali 5G siete tvoriť 25 % svetového telekomunikačného trhu (v technologicky vyspelejších krajinách a väčších mestách to bude ešte viac). Je jedinou prekážkou masového využívania 5G sietí infraštruktúra alebo môžu v niektorých častiach sveta prijatiu novej technológie brániť aj hoaxy a konšpirácie?

Niekto sa mi možno o tri roky zasmeje, ale myslím si, že mýty o 5G nebudú mať dlhé trvanie. Konšpirácie stoja na pieskových základoch. Len čo začnú pribúdať ľudia, ktorí majú 5G mobily a nič sa im nedeje, a ani okolo 5G vysielačov sa nebude diať nič nekalé, ľudia prestanú proti 5G technológii vehementne namietať. 

Teraz vidíme menšiu vzburu preto, že ide o novú technológiu. Nové technológie vždy prinesú vlnu odporu, ktorá rýchlo utíchne.

Nedávno koloval po internete obrázok z konca 19. storočia, ktorý varoval pred elektrinou a ktorý ju opisoval ako „nespútaného démona“. Pri elektrine strachu z neznámeho rozumiem, bola to naozaj radikálna inovácia. Pri 5G ide o evolúciu existujúcej a hlavne všadeprítomnej technológie. Dá sa pripisovať odpor k 5G strachu z neznámeho alebo ide skôr o to, že sa ľudia nevedia zorientovať v rýchlom tempe pokroku? 

Obavy sa objavujú aj pri kontinuálnej zmene. Keď vlaky prestali ťahať kone a zapriahli pred ne lokomotívy, boli ľudia, ktorí hovorili, že to bude mať smrteľné následky. Pri prvých vakcínach sa tvrdilo, že keď sa ľudia zaočkujú, začnú sa meniť na kravy. Len čo ľudia videli, že sa na kravy nemenia, obavy postupne opadli. 

Pre ľudí bolo fungovanie vakcín a lokomotív absolútnou mágiou, ale postupne si na to zvykli a berú to ako normálnu vec. Keď nadobudneme s niečím novým skúsenosť, strach opadne. Myslím si, že rovnako to bude aj s konšpiráciami okolo 5G sietí.

Spýtam sa ťa ako človeka z akademického prostredia, prečo pri každom novom fenoméne v spoločnosti môžeme pozorovať takýto začarovaný kruh? Vždy, keď sa objaví alebo dostane do pozornosti niečo nové, pozorujeme názorový protipól, alternatívne pochopenie alebo skôr nepochopenie daného javu. Nemalo by byť úlohou vzdelávacieho systému lepšie nás pripraviť na prirodzený vývoj a zmeny?

Ja by som túto situáciu prečítal trošku inak ako začarovaný kruh. Strach je veľmi ľahko manipulovateľná emócia. Často sa vyskytujú ľudia, ktorí majú motiváciu niekoho zmanipulovať, napríklad na politické ciele. Zažili sme to niekoľkokrát za uplynulé desaťročia. 

Zasievať strach je pre niekoho vždy dobrá príležitosť a potom je na nás, ako veľmi sme na strach náchylní a ako ho dokážeme potlačiť logickými argumentmi. A práve tu ti vie pomôcť dobré vzdelanie.

Pri prvých vakcínach sa tvrdilo, že keď sa ľudia zaočkujú, začnú sa meniť na kravy. Len čo ľudia videli, že sa na kravy nemenia, obavy postupne opadli.

Keď poznáš históriu, napríklad vieš, ako prebiehala dehumanizácia časti obyvateľstva pred 2. svetovou vojnou, budeš vedieť rozoznať, kedy sa aj teba niekto snažil poštvať proti iným. Alebo keď niekto hovorí, že nová technológia bude smrteľná, vieš nájsť príklad z minulosti, keď sa ukázalo, že podobné obavy boli neopodstatnené. 

Historická skúsenosť nám dokáže pomôcť uchopiť našu priamu skúsenosť. Škola by preto mala podporovať kritické myslenie, aby sme informácie nevstrebávali ako špongia, ale aby sme mali filter, ktorým dokážeme rozoznať cielenú manipuláciu zameranú na strach.

Facebook urobil z konšpiračných teórií na celom svete mainstream, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Takže je dôležité poznať historický kontext a vedieť si správne spájať súvislosti. No nemôžu mať obavy z nových technológií aj racionálne opodstatnenie? Smartfóny, internety a 5G siete pomerne rýchlo ovládli veľa aspektov života. Z okrajovej technológie sa za pár desiatok rokov stali všadeprítomnými a nepoznáme ich dlhodobé následky. 

Súhlasím s tým, že je dobré, ak majú ľudia vysoké nároky na bezpečnosť a chcú, aby tí, ktorí danú technológiu ponúkajú, boli zodpovední a naozaj nás presvedčili, že je bezpečná. Či už ide o mobilné telefóny alebo potraviny, je dobré, ak producenti cítia tlak a pozornosť a vedia, že akýkoľvek krok vedľa a ohrozenie verejnej bezpečnosti by pre nich mali obrovské následky. Aj pri telekomunikačných technológiách sa velmi prísne testuje, ako veľmi vplývajú na ľudské telo.

Lenže ľudia majú problém s odhadovaním rizík. Sú reálne nebezpečné aktivity, ako šoférovanie alebo užívanie alkoholu, kde riziká extrémne podceňujeme. Na druhej strane tu máme aktivity ako používanie telefónu, pri ktorých ľudia úroveň rizika preceňujú.

Ty sa nebojíš používať svoj smartfón? 

Pri mobiloch sa nebojím, že by mi uškodilo žiarenie, ale kvalitu života mi môže znížiť to, čo na mobile robím. Tráviť veľa času na sociálnych sieťach znižuje dobrý pocit z vlastného života, zhoršuje naše videnie samých seba, lebo všetci nám ukazujú vyšperkovaný svet. To je presne prípad, keď ľudia nevnímajú skutočné riziko mobilov, ale sú prehnane citliví na zdanlivé riziko technológie za nimi.

Prejdime si aj konkrétne obavy, ktoré majú ľudia pri 5G sieti. Spomenul si elektromagnetické žiarenie, ktoré nielen pri 5G vystupuje ako strašiak. Aj nám zvykli v detstve hovoriť, že nemáme stáť pred mikrovlnkou. Prepodkladám, že ako fyzik rozumieš elektromagnetickému žiareniu: je bezpečné? 

Ako ktoré. Elektromagnetické žiarenie tvorí spektrum. Viditeľné svetlo si vieme hranolom rozložiť na farby dúhy, ale jeho spektrum pokračuje ďalej oboma smermi. Za červenou je infračervené svetlo a žiarenie ako rádiové vlny a mikrovlny. Opačným smerom ide po modrej a fialovej ultrafialové, röntgenové a gama žiarenie.

Škola by mala podporovať kritické myslenie, aby sme informácie nevstrebávali ako špongia, ale dokázali rozoznať cielenú manipuláciu zameranú na strach.

Len malý výsek žiarenia môžeme vidieť. Zvyšok vieme zachytiť prístrojmi. Najdôležitejšia vec, ktorú by ľudia mali vedieť, je, že v závislosti od frekvencie sa mení energia daného žiarenia, teda akú energiu má jeden fotón – jedna pomyselná „guľôčka“, ktorá do nás narazí. Pri nízkofrekvenčom žiarení je táto energia veľmi malá. Rádiovlny, mikrovlny a infračervené žiarenie sú veľmi slabé. Na druhej strane, utlrafialové, röntgenové a gama žiarenia sú extrémne silné. 

Dôležitá je tu hranica takzvaného ionizujúceho žiarenia. Ionizácia je proces, keď sa rozbíjajú atómy a dochádza k chemickým zmenám. Od tejto hranice je elektromagnetické žiarenie dostatočne silné, aby dokázalo meniť chemické zloženie a poškodzovať tak aj DNA. 

Táto hranica sa začína niekde v ultrafialovom svetle, preto nám rozumní ľudia odporúčajú natrieť sa pri opaľovaní krémom, ktorý pomôže vstrebať ultrafialové žiarenie a zabraňuje poškodeniu DNA a prípadnej rakovine kože.

Röntgenové žiarenie je ešte silnejšie. Röntgen sa považuje za rizikový lekársky úkon, ktorý nerobíme halabala, ale len vtedy, keď to naozaj treba a benefity prevažujú nad rizikami. Aj preto máme limity na počet röntgenových snímok za rok. 

Neionizujúce žiarenie, ako je viditeľné svetlo, jas z obrazovky, rádiové vlny alebo mikrovlny, nie je schopné vyvolať chemické zmeny, ale dokáže odovzdávať energiu a zohrievať. Napríklad v zime na terase nás zahrievajú lampy, ktoré vysielajú termálne žiarenie. Síce nás ohrieva, ale nespôsobuje v tele žiadne chemické zmeny. A v tomto režime fungujú aj telekomunikačné frekvencie.

Nemôže nás takéto ohrievanie upiecť?

Pri neionizujúcom žiarení sa kontroluje, ako veľmi dokáže niečo zohriať. Limity sú nastavené veľmi prísne. Intenzita žiarenia by mala ohriať telo maximálne o 0,5 °C – väčší účinok by si spozoroval, ak by si vybehol po schodoch. 

Keby si si zmeral žiarenie z 5G vysielačov v okolí, zistil by si, že dosahuje menej ako jedno percento z limitu. Z tohto teda môžeme vyvodiť, že 5G technológie sú neškodné. Napriek tomu je správne, že sa aj tak stále testujú a kontrolujú.

Zvyknú sa však stále objavovať zavádzajúce správy o tom, že nám mobil upečie hlavu, pretože niekto dve hodiny telefonoval a mal spotené ucho. To isté by sa ti stalo, ak si pustíš hru a priložíš k uchu. 

Po internete chodilo aj také hoaxové video, kde sa vraj surové vajíčko uvarilo medzi dvoma telefónmi, ktoré spolu volajú. Ja som to skúšal a neuvarilo sa. Každý, kto už niekedy telefonoval dve hodiny, vie, že nemá v hlave vajíčko natvrdo. 

Bavili sme sa o vplyvoch na zdravie aj o vyhodnocovaní rizík a benefitov. Pri 5G sa zvykneme venovať hoaxom o škodlivosti, ale nie vždy odznie, že 5G sieť by mohla, naopak, v zdravotníctve pomáhať, napríklad zautomatizovaním systémov, zefektívnením vyšetrení alebo rýchlejším príchodom sanitky. Technológia má zanedbateľné riziko, ale môže časom zachraňovať životy. Je toto cesta, ako pristupovať k debate o 5G sieti s jej odporcami? Nevysvetľovať len, prečo nie je škodlivá, ale ukázať aj jej pozitívnu stránku?

Keď sa niekoho snažíme presvedčiť pozitívnou stránkou, môžu mať pocit, že sa ich do niečoho snažíme vlákať a že je to vlastne pasca. Áno, môže to na niekoho zabrať. Ale skôr si myslím, že ak ľudia neuvidia negatívne aspekty, tak to pochopia sami. Rovnako ako sa naučili používať pásy v autách, keď zistili, že zachraňujú životy. 

Už sme sa naučili byť kritickí voči ostatným, to nám ide dobre, teraz je čas naučiť sa byť kritickí k ľuďom, ktorí zastávajú rovnaký názor.

Je tu však ešte ten problém, že ľudia niekedy podľahnú fiktívnym negatívnym správam. Napríklad ak niekde pustia vysielač a potom sa tam niečo zlé stane, spoja si to dokopy. Možno popletiem krajinu, ale mám pocit, že v Holandsku sa stalo, že spustili 5G vysielač a o niekoľko dní našli uhynutých strašne veľa vtákov. 

Správa sa hneď rozšírila, ale potom sa zistilo, že tie vtáky niekto otrávil, no to už sa ďalej neriešilo. Keď ľudia niekde vidia koreláciu, začnú vidieť aj kauzalitu a už si to spätne neoveria a menej bombastická správa má len stotinu zdieľaní oproti nafúknutému hoaxu.

Tým, že sa informácie s bombastickým tónom, ale falošným obsahom šíria lepšie, tak často majú práve ľudia, ktorých zasahujú, viac „naštudované“ o nejakej téme ako ľudia, čo nečítajú pochybné zdroje. Oplatí sa púšťať do debaty s niekým, kto má tému zdanlivo naštudovanú, ale v skutočnosti jej vôbec nerozumie?

Čo znamená, že sa oplatí? Ak to, či by som tým strávil život, tak nie. Vždy záleží, ako veľmi mi na danom človeku záleží a koľko som mu ochotný venovať času. Keď je to niekto z mojich blízkych, na ktorom mi záleží viac ako na náhodnom diskutujúcom niekde na Facebooku, tak som ochotný prejsť si všetko krok po kroku a vysvetliť, kde sú chyby. Len to zaberá veľa času a nie vždy to tým človekom pohne, takže sa to nedá robiť vždy a treba si na to vyhradiť čas. 

Ja mám skôr tendenciu učiť ľudí ohodnocovať zdroje, ktoré používajú, a pýtať sa, prečo si myslia, že je to dobrý zdroj. Mnohí totiž hodnotia zdroje podľa toho, či hovoria to, čo si myslia. Ak je niekto proti očkovaniu a nájde si najmenej dôveryhodnú osobu vo vesmíre, ktorá tvrdí to isté, tak to od nej bez problémov zazdieľa, pretože potvrdzuje jeho presvedčenie. 

Ľudia by sa mali naučiť byť kritickí hlavne voči ľuďom, ktorí hovoria to isté, čo si myslia oni. Už sme sa naučili byť kritickí voči ostatným, to nám ide dobre, teraz je čas naučiť sa byť kritickí k ľuďom, ktorí zastávajú rovnaký názor.


Na privítanie 5G sme pre všetkých s O2 SMART Paušálom nachystali dvojnásobok dát. Aktivujte si ich v Moje O2 a do konca januára ich máte zadarmo.

Samuel Kováčik

Teoretický fyzik, popularizátor vedy a zakladateľ projektu Vedátor. Dizertáciu získal na FMFI UK, odkiaľ sa pobral na Dublinský Inštitút Pokročilých Štúdií, kde získal výskumný grant od Írskej výskumnej nadácie. Vo výskume sa zaoberá modifikáciami kvantovej mechaniky, numerickými simuláciami a maticovými modelmi.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Nájsť si dobrého kamaráta či kamarátku v dospelosti je raritné – a udržať si priateľstvo je ešte väčšia „makačka“.

Simona a Linda sú kamarátky – a nie hocijaké. Spoznali sa v čase, keď jedna hľadala hlbší zmysel a druhá neverila, že by ju niekto chcel naozaj spoznať. Spojil ich program Tvoj Buddy, ktorý spája deti a mladých z detských domovov s dospelými dobrovoľníkmi. Priateľstvo si vyžadovalo trpezlivosť, obetu aj naladenie sa na potreby tej druhej, často odloženie vlastného programu a, samozrejme, ega. Dnes je však medzi nimi podporný a blízky vzťah, ktorý pretrváva už vyše desaťročia.

Pri priateľoch náš mozog vyplavuje hormón lásky. Psychologička vysvetľuje, ako nám nahrádzajú rodinu či romantické vzťahy

V rozhovore s dlhoročnými kamarátkami Simonou a Lindou o priateľstve sa dočítate aj to:

  • prečo začal ich kamarátstvo písaný list,
  • prečo nechala Linda čakať Simu v zime pred detským domovom,
  • ako sa z paradajkovej polievky stal symbol dôvery,
  • prečo je niekedy v kamarátstve ťažšie neporadiť ako poradiť
  • a ako dať dokopy priateľstvo po mesiaci ticha či hádke.

Pamätáte sa ešte na úplne prvý moment, keď ste sa stretli?

Sima: Linda ma na začiatku testovala – nechala ma v zime čakať hodinu vonku. (Smiech.)

Linda: Áno, toto si pamätám dosť presne. Predtým, než som sa mala stretnúť so Simou, som išla s kamarátkou z detského domova na kofolu. Najskôr som si vravela, že by som sa už mala ponáhľať, že je už veľa hodín, no potom som si povedala, že veď Sima aj tak určite neprišla. Neverila som tomu. 

No nakoniec som ju našla stáť pred detským domovom. (Smiech.)

Takže si bola na začiatku opatrná?

Linda: Bol to taký obranný mechanizmus. V tom období ma sklamalo veľa ľudí a jednoducho som neverila, že práve nejaká Sima z nejakého Tvoj Buddy to myslí so mnou úprimne. Bála som sa, že sa na ňu naviažem a zrazu nepríde. Vravela som si: „Pozor, Linda, hlavne nech ťa toto celé neraní.“ Jeden deň som si však povedala, že keď za mnou chce prísť, nech príde. Nedávala som tomu žiadne šance.

Sima, čo v tebe vtedy zarezonovalo tak silno, že si sa rozhodla niekomu venovať svoj čas a budovať priateľstvo?

Sima: Pár rokov predtým som si prešla onkologickým ochorením, a keď som sa dostala do fázy remisie a môj stav bol stabilizovaný, cítila som veľkú vďačnosť. V takých situáciách začnete prehodnocovať a upravovať svoju životnú cestu.

Hľadala som hlbší zmysel, cítila som, že chcem niekomu pomôcť, lenže som presne nevedela povedať, čo by to malo byť. Nečakala som, že by mohlo byť mojou formou pomoci priateľstvo, ktoré pomohlo aj mne samej.

A tak si sa prihlásila do programu Tvoj Buddy, ktorý spája deti z detského domova s dobrovoľníkmi – dospelákmi.

Sima: Skôr než som spoznala Lili, mala som cez program rôzne školenia. Vždy nám v programe zdôrazňovalii, že nemáme mať žiadne očakávania.

To je však náročné – či chceš, alebo nechceš, predstavuješ si, čo mladých baví, zaujíma, ako asi budú vyzerať alebo o čom sa budeme rozprávať a ako bude vyzerať náš spoločný čas.

Najskôr sme všetci dobrovoľníci z programu Tvoj Buddy prišli do detského domova, kde sedelo 15 mládežníkov – pozerali na nás ako na mimozemšťanov. Čakali, že im „zas niekto prišiel mudrovať“. Rozdelili nás do dvojíc a hrali sme hry – také úvodné zoznámenie.

Keď som sa však mala sama stretnúť s Lili neskôr po zoznámení, trvalo to ešte štyri mesiace, kým som ju presvedčila, aby mi dala šancu. Nečakala som, že ma Lili privíta s otvorenou náručou, no že budú naše začiatky také náročné, som nepredpokladala. (smiech)

Telefonovala som jej, esemeskovala. Zabralo, až keď som jej napísala list. Nepamätám si ho úplne doslovne, no napísala som jej, že si nepotrebujem odškrtnúť nejakú dobrovoľnícku účasť, ale naozaj s ňou úprimne chcem tráviť čas.

Zapojte sa aj vy do programu Tvoj BUDDY

Na Slovensku je až 1 000 detí, ktoré by mohli byť zapojené do programu Tvoj BUDDY.

Každé z nich potrebuje niekoho, kto pri ňom bude stáť – pravidelne, dlhodobo, s ľudskosťou – podobne ako Sima pri Linde.

Staňte sa jedným z tisíc dobrovoľníkov, ktorých sa BUDDY usiluje nájsť. Možno ste to vy, kto zmení niekomu život. A možno zmeníte aj svoj vlastný.

A nakoniec ťa ešte testovala pár hodín v zime, keď ťa nechala čakať. (Úsmev.) Budovanie dôvery v priateľstve je krehké a zároveň náročné. Linda, ty si mala vtedy 15 rokov a Sima 27. Ako sa vám podarilo vytvoriť si kamarátsky vzťah?

Linda:
Keď sme prekonali všetky tieto úvodné prekážky, ktoré som Sime hádzala pod nohy, začalo to byť úplne prirodzené. Som typ človeka, ktorý nemá rád, keď ho do niečoho nútia, a so Simou to išlo veľmi ľahko: išli sme do reštaurácie a zrazu sme sa rozprávali o všetkých témach života. A naučila ma jesť paradajkovú polievku, to bolo také naše. (Smiech.)

Sima: Áno, začali sme sa len spoznávať a už to išlo. Myslím si, že najviac nás zblížilo, keď sme spolu začali riešiť reálne situácie, ktoré život prináša. Prvé tri roky sme sa stretávali každý týždeň a hasili všetky možné situácie.

Niekedy mi proste zazvonil telefón: „Simi, chcú ma vyhodiť z podnájmu, potrebujem sa presťahovať.“ Pustila som teda všetko, čo som robila, a išla som za Lindou.

​​V každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Aj keď sme si rozdielne, časom sme sa naučili vnímať, čo tá druhá potrebuje – a čo nie.

Takže krízové situácie vaše priateľstvo zocelili?

Sima:
Áno, aj keď niekedy to už bolo naozaj náročné. Lili sa už naučila, ako na mňa – keď bolo veľa takýchto situácií, tak to vždy striedala aj s dobrými správami. 

Myslím si, že v každom priateľstve je namáhavé, keď vaša kamarátka či kamarát zažíva ťažké obdobie. Na jednej strane jej/mu chcete pomôcť, no neznamená to, že viete dlhodobo „pauznúť“ svoj život. Chcela som však Linde ukázať, že som tu pre ňu.

Linda: Už po druhom stretnutí som pochopila, že to Sima so mnou myslí vážne – bola som prekvapená, keď sa objavila aj druhýkrát. 

Na začiatku nášho priateľstva by mi ani nenapadlo, že Sima bude prvý človek, ktorému, zavolám, keď sa niečo bude diať – veď som ani neverila, že budem pre ňu natoľko dôležitá, aby za mnou prišla. 

Veľa som sa od Simy naučila – ukázala mi, že svet nie je len čiernobiely a že sa nemusím strániť ľudí. A ako som dala šancu jej, dávam dnes aj iným.

Sima, naučila si sa niečo aj ty?

Sima:
Určite je to obojstranné. Vôbec to nie je tak, že by som len ja radila Linde – tiež som sa jej zverovala s tým, čo ma trápi, a riešila s ňou život. 

Linda mi napríklad pomáhala, keď som sa prvýkrát stala mamou. Linda totiž časť života bývala v krízovom centre plnom bábätiek a vedela skvele vyriešiť všetko, čo som ja ako nová mamina netušila. 

To by zase mne v začiatkoch nášho vzťahu vôbec nenapadlo. (Úsmev.)

Nedávno sme sa rozprávali o priateľstvách so psychologičkou a zhodnotili sme, že budovanie a udržanie priateľstva v dospelosti je fakt náročné, vyžaduje si veľa práce z oboch strán. Čím to podľa vás je, že sa práve z vášho priateľstva stalo „to ozajstné“?

Sima: Myslím si, že to bolo tým, že sme boli obe bezprostredné a jednoducho sme si „klikli“. Aj v priateľskom vzťahu si musíte navzájom sadnúť – bez toho je náročné budovať kamarátstvo. Pri Lili bolo dôležité budovať dôveru. Musela som jej ukázať, že som tu pre ňu a myslím to naozaj.

Linda: Raz sme spolu v rámci programu išli na „víkendovku“ a „prekecali“ sme celú noc. Rozprávali sme sa o ťažkých témach, no mali sme aj zábavu. Ešte nám aj ľudia hovorili, že vyzeráme ako sestry. (Smiech.)

Vždy som si na Sime vážila, že sa naučila, ako na mňa. Vedela, čo sa mi páči, no aj čo od kamarátky nechcem.

A čo od kamarátky nechceš?

Linda:
Nemám rada, keď mi ľudia mudrujú do života. Každý má svoju osobitnú cestu a ja sa rada so svojím okolím poradím, keď mám pocit, že už neviem ako, a potrebujem iný pohľad, no nemám rada nevyžiadané rady.

Sima: A to bolo pre mňa ťažké, pretože bolo treba ubrať z ega. Každú radu som totiž mienila najlepšie, ako sa len dalo, no pochopila som, že niekedy je potrebné len vypočuť. Keď bude chcieť Lili radu, tak si ju vždy vypýta.

Som rada, že som sa to naučila, lebo v každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Raz sme sa pre takúto nevyžiadanú radu pohádali, mesiac sme sa nerozprávali.

V priateľstvách by malo ísť ego bokom – prehryznúť ho je niekedy ten najväčší prejav blízkosti.

Ako ste to urovnali nezhody?

Sima:
Rovnako ako pri nevyžiadaných radách – jednoducho „prehryznete“ ego. 

V tomto prípade som zavolala Linde, no bolo to pre mňa hrozne ťažké. Myslím si, že pri hocikom inom by som to neurobila, keďže sme mali intenzívnu výmenu názorov. 

V našom vzťahu je to iné, keďže sme začínali ako buddy – navždy budem cítiť za Lindu akúsi zodpovednosť. Chcem, aby vždy zaspávala s tým, že som tu stále pre ňu.

Linda: A mne potom bolo spätne ľúto, že som sa neozvala prvá. Keď sme sa mali po mesiaci stretnúť, mala som z toho trošku stres. Dúfala som, že to nebude trápne a že nebudeme v hádke pokračovať. Normálne sme si však vydiskutovali, čo nás trápilo, a pokračovali sme ďalej.

Už ste mi povedali, čo podľa vás priateľstvo udrží. Čo by ho, naopak, mohlo podľa vás postupne zničiť? Čoho sa mám vyvarovať, ak chcem mať dobré priateľstvá?

Sima: Nefungovalo by to, ak by sa snažila len jedna. S kamarátmi je nám dobre, keď nás dobíjajú energiou, nie keď nám ju berú. U nás sa to síce začalo tak jednostranne, no za 10 rokov sme toho veľa zažili. 

Poznáme si celé rodiny, minulý rok som bola Linde svedkyňou na svadbe, naše deti sa kamošia. Mnohé sa mení, no to, že sme tu jedna pre druhú, ostáva platné aj naďalej.

Linda: Sima bola v pôrodnici deň po tom, čo prišla moja dcérka na svet. To by mi na začiatku nášho vzťahu ani vo sne nenapadlo. Kedysi ma brávala ako pubertiačku do „mekáča“ a teraz sa spolu delíme o tieto veľké životné kroky.


Program Tvoj Buddy prináša viac bezpečia, dôvery a férových šancí pre každé dieťa. Preto ho podporuje aj Férová nadácia O2, ktorá dlhodobo pomáha projektom, ktoré majú zmysel pre spoločnosť. Pomáhať môžete aj vy, ak sa zapojíte a stanete sa BUDDYM.

Program Tvoj BUDDY cez Simu a Lindu

Program Tvoj BUDDY spája deti vo veku od 12 do 16 rokov, ktoré nemôžu vyrastať vo svojej rodine, s dospelými BUDDY dobrovoľníkmi s vysokou vnútornou motiváciou pomáhať. Dobrovoľníci venujú tínedžerom svoj čas a poskytujú im stabilitu a podporu, na ktorú sa môžu spoľahnúť aj po odchode z detského domova. BUDDY je o bezpečnom, láskavom a trpezlivom vzťahu, ktorý môže byť pre deti liečivý, presne ako v prípade mladej dospelej Lindy a jej BUDDY Simony.

 

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.