Mnohí rodičia váhajú, ako doma nastaviť používanie digitálnych technológií tak, aby to deťom neškodilo. Podľa psychológa Michala Božíka z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie však technológie samy osebe nie sú škodlivé ani zlé, dokonca môžu byť pre deti prospešné. Rozprávali sme sa o tom, ako si doma nastaviť pravidlá, od akého veku sú technológie vhodné a prečo je dôležité obsah deťom vysvetľovať.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
- kedy dať dieťaťu prvý telefón a aké pravidlá nastaviť,
- do akého veku deťom nepatrí do ruky smartfón ani tablet,
- aký typ rozprávok je vhodný pre menšie deti a prečo,
- prečo je dôležité dieťaťu vysvetľovať obsah na internete,
- prečo by mal rodič hrať videohry spolu s dieťaťom.
Ako môžeme dieťa viesť k tomu, aby sa učilo správne používať technológie?
Rodič by mal byť pre dieťa vzorom. Svojím príkladom by ho mal učiť, ako k technológiám pristupovať a ako ich používať. Deti sa totiž učia opakovaním. Rodičia sa mi často sťažujú, že deti nechcú dodržiavať pravidlá, no nedodržiavajú ich ani oni sami. Darmo budeme od dieťaťa očakávať rešpektovanie pravidiel, ak ich sami nedodržiavame.
Veľmi dôležité je používať technológie spoločne s dieťaťom. Nenechať dieťa, aby sa v ich používaní vychovávalo samo. Rodič je akýmsi sprostredkovateľom medzi dieťaťom a obsahom, ktorý dieťa konzumuje. Dôveru dieťaťa si získa vtedy, ak bude mať k tomu aktívny prístup a zaujímať sa.
Je to tak aj pri starších deťoch?
U starších detí ide o budovanie zručností, vďaka ktorým sa naučia sebaregulácii, ktorú využijú v neskoršom veku. Chodievam diskutovať do škôl, a keď sa siedmakov pýtam, koľkým z nich rodičia regulujú digitálny obsah, odpovede sú veľmi pestré. Niektorí majú stanovené pravidlá, koľko času môžu stráviť na telefóne či počítači, aký obsah môžu konzumovať alebo kam musia doma odkladať telefón.
Počas debaty však často prichádzame na to, že len veľmi málo z nich rodičia vedú k tomu, aby si oni sami aktívne tvorili pravidlá a rozmýšľali nad tým, že keď o niekoľko rokov budú dospelí, nebude tam nikto, kto by im pravidlá nastavoval a kontroloval.
Ako tieto pravidlá efektívne zavádzať?
Rodič vie dieťa kontrolovať len do určitého veku. Tínedžer sa začne pravidlám aktívne brániť, ak mu nesedia. Preto je vhodné deťom už od najútlejšieho veku pravidlá vysvetľovať, komunikovať s nimi o nich, aby rozumeli, načo sú dobré, a zároveň aby sa na ich tvorbe aktívne podieľali.
Je dobré dieťaťu – samozrejme, primerane veku – vysvetliť, prečo sa pred spaním nepozerajú rozprávky, ale radšej sa čítajú. Alebo prečo nesmie pozerať rozprávku počas jedenia. Ak budete pravidlá s dieťaťom budovať od malička, dokážete sa neskôr vyhnúť všetkým rizikám, ako je závislosť od digitálnych technológií či násilný obsah.
Tínedžer sa začne pravidlám aktívne brániť, ak mu nesedia. Preto je vhodné deťom už od najmenšieho veku pravidlá vysvetľovať.
Rodičov často najviac trápi, koľko času majú deti stráviť pred monitorom. Je čas taký dôležitý?
Ľudia najčastejšie riešia čas, no ten sám osebe nie je tým najdôležitejším faktorom. Je len jednou z viacerých premenných. Ešte do toho vstupuje samotný obsah, ako aj kontext, teda okolnosti používania technológií, a v neposlednom rade samotné dieťa. Bezpečné používanie technológií treba vždy zasadiť do kontextu daného veku.
Predsa len, existuje nejaké odporúčanie, koľko času by malo dieťa optimálne stráviť s digitálnymi technológiami a kedy to už škodí?
Presnú časovú dĺžku nemožno jasne definovať, odporúčaní je veľa a navzájom si dokonca odporujú. Čím je dieťa menšie, tým menej času by malo s digitálnymi technológiami stráviť.
Ak tínedžer sedí tri hodiny za počítačom, pričom súčasťou tohto času je aj nejaká práca do školy, je to iné, než keď necháme predškoláka tri hodiny bez dozoru pozerať rozprávky. Čas by mal byť flexibilný a prispôsobený konkrétnym okolnostiam. Nie je nič horšie, ako keď sa dieťa hrá hru, ktorá sa dá uložiť len v určitom bode, a my prídeme minútu pred tým, než má možnosť si ju uložiť, s tým, že vypršal čas a musí skončiť. Pravidlá by nemali byť striktné a rodič by mal poznať obsah a charakter toho, čo dieťa konzumuje.
Patria digitálne technológie do rúk najmenších detí?
Čím je dieťa menšie, tým viac by malo byť používanie technológií pod dozorom rodiča. Väčšina štúdií sa zhodne, že do dvoch rokov veku sú digitálne technológie dieťaťu skôr na škodu než na úžitok. Malé deti by nemali mať vôbec prístup k digitálnym technológiám. S jednou výnimkou, ktorou je komunikácia so starými rodičmi či s inými blízkymi. Tam pozitíva prevažujú negatíva.
Aké základné pravidlá by si mali rodičia osvojiť a učiť ich aj svoje deti?
Televízia by nemala slúžiť len ako „podmaz“. K stolovaniu a spoločným aktivitám rodičov a detí – aj keď sú už staršie – digitálne technológie jednoducho nepatria. Spoločné stravovanie by malo byť vyhradené pre sociálnu interakciu v rodine. Niektoré rodiny to tak nemajú, no myslím si, že sa tým o veľa ochudobňujú.
Odporúčam si doma vytvoriť časové a priestorové zóny bez digitálnych technológií, nazvime to „oddychovým kútikom“, kde sa smartfóny či iné zariadenia jednoducho nepoužívajú.
Ak tínedžer sedí tri hodiny za počítačom, pričom súčasťou tohto času je aj nejaká práca do školy, je to iné než keď necháme predškoláka tri hodiny bez dozoru pozerať rozprávky.
U školopovinných detí je vhodné jasne stanoviť, že telefóny ostávajú položené v obývačke na stolíku pri nabíjačkách, a navyknúť na to všetkých členov domácnosti. Po vytvorení takéhoto návyku sa nám oveľa ľahšie zavádza pravidlo, že dieťa nemá mať smartfón v izbe a večer pred spaním ešte kontrolovať správy od spolužiakov.
Predškoláci sú mimoriadne citlivý vek. Ako k nim pristupovať?
U predškolákov už používanie technológií nebude vyslovene len na škodu. Je však veľmi dôležité, aby bol rodič akýmsi aktívnym kurátorom obsahu. Mal by mať naplno pod kontrolou všetok obsah a vedieť, čo dieťaťu púšťa a prečo. Nemal by to rozhodne brať tak, že posadí dieťa pred rozprávku a má polhodinku pre seba. Áno, zaberie to veľa času. Rodičovstvo vo všeobecnosti zaberá veľa času, no ak si dá rodič tú námahu a vyberie správny obsah, napríklad sériu vhodných rozprávok, pokojne takýto obsah môže púšťať dieťaťu dookola.
Aký je správny obsah? Treba sa pri jeho výbere zamýšľať nad tým, čo deťom prostredníctvom neho chceme odovzdať?
Veľmi závisí od toho, ako je obsah pripravený, kto za ním stojí, či za ním stoja odborníci alebo je to len rozprávka na uplynutie času. Mnoho dnešných rozprávok má veľmi rýchly strih, scény sa striedajú v rýchlom slede. Väčšina výskumov pritom ukazuje, že deti, ktoré sa dívajú na takýto typ obsahu, sú prepodnetované. Nestíhajú spracovať to, čo sledujú.
Ak si spomínate na staré večerníčky a rozprávky, napríklad Maťko a Kubko, ich dej plynie veľmi pomaly, scény sa striedajú málo a nie sú také akčné, niektoré podnety sa dokonca aj desaťkrát opakujú. Už vtedy sa vedelo, že deti potrebujú na spracovanie podnetu istý čas. Celá naša spoločnosť žije v prepodnetovanej dobe, netreba to deťom urýchľovať a zahlcovať ich podnetmi predčasne.
Mnohí rodičia posadia dieťa k tabletu či telefónu, aby ho zabavili a oni si zatiaľ mohli vybaviť povinnosti. Je to na škodu?
Vždy je prospešné, ak sa rodič posadí vedľa dieťaťa a rozoberá s ním to, na čo sa pozerajú. Keď dieťa pozerá na obrazovku a rodič je medzitým v inej miestnosti, má to na dieťa diametrálne odlišný dosah, než keď má rodič prehľad o dianí na obrazovke a aktívne na obsahu participuje. Zároveň tak formuje spôsob, akým si dieťa buduje k rodičovi dôveru, a ak naň v staršom veku vyskočí nejaký negatívny obsah, je väčšia pravdepodobnosť, že sa s tým rodičovi zdôverí.
Pokiaľ digitálne technológie slúžia len ako akési „odkladisko“ dieťaťa, rodič si musí byť vedomý, že si tak kupuje čas pre seba, keď sa venuje niečomu inému na úkor dieťaťa. Nepočúva sa to ľahko, ale je to tak. Vždy stojí za zamyslenie, či radšej dieťa nezapojiť napríklad do varenia a robiť to spoločne než mu len pustiť vo vedľajšej izbe rozprávku, aby sa nejako zabavilo, kým navaríte.
U školopovinných detí je vhodné jasne stanoviť, že telefóny ostávajú položené v obývačke na stolíku pri nabíjačkách a navyknúť na to všetkých členov domácnosti.
V akom veku je vhodné dať dietaťu prvý telefón?
Dnešní rodičia dávajú podľa mňa deťom smartfóny priskoro. Chápem, že chcú vedieť, kde sa ich dieťa nachádza, a mať možnosť mu zatelefonovať a rovnako chcú, aby ono malo možnosť zavolať im, keď bude mať nejaký problém. Lenže potom máme prváčikov na základnej škole so smartfónmi, ktorí majú de facto odomknutý prístup k internetu a celému dospelému svetu. Mnohí rodičia preskočia štádium tlačidlového telefónu, pritom na tie účely, na ktoré potrebujú dať dieťaťu telefón, úplne stačí.
Aké pravidlá by mali platiť pri používaní telefónu?
Odborníci odporúčajú zaviesť aj pri telefónoch pravidlá, podobá sa to na písomný kontrakt, ktorý podpisuje dieťa s rodičom. Niektoré body znejú takto: Je to môj telefón, zapožičiavam ti ho za týchto podmienok: Vždy budem poznať heslo. Ak zvoní, zodvihni ho. V žiadnom prípade neignoruj vyzváňanie, ak bude na obrazovke mama alebo otec. Nikdy.
Je to telefón, nezabúdaj na slušné správanie a vždy sa pozdrav. Telefón odovzdáš každý večer o 19.30 jednému z rodičov v pracovný deň a o 21.00 cez víkendy. Nenos telefón do triedy…Tých pravidiel do dohody môžeme naformulovať viacero, ale určite by tam nemalo chýbať to, že ak dieťaťu telefón spadne na zem a rozbije si displej, nedostane nový, kým si naň nenašetrí z vreckového. Môže to pôsobiť ako prehnaná regulácia, no ako bude dieťa staršie a zručnejšie v tom, ako s ním pracovať, vždy sa z toho dá uberať.
Asi nezabránime tomu, aby spolužiaci ukázali dieťaťu v škole nevhodný obsah alebo niečo podobné. Máme sa vôbec snažiť mať to nejako pod kontrolou?
Rodičia musia chápať, že v istom bode musia nechať dieťa žiť jeho vlastný život. Väčší problém než to, že uvidí v škole nahú fotografiu alebo čokoľvek iné nevhodné, je to, že dieťa má zábrany baviť sa o tom s rodičom, a teda nemá vysvetlené, že ide o niečo negatívne, a nevie, ako s tým pracovať.
Od akého veku odporúčate videohry?
Do troch rokov veku dieťaťa nie sú potrebné žiadne videohry. A od štyroch rokov postupne, veľmi máličko a veľmi presne vymedzené hry, či už podľa záujmov dieťaťa, alebo podľa toho, čo nimi chceme docieliť a dieťaťu ukázať. Aj pri hrách platí, že čím je dieťa menšie, tým opatrnejšie treba vyberať ich obsah. A nejde len o negatívny obsah. Často býva na nejakej hre napísané, že je vhodná pre deti od troch rokov, lebo neobsahuje násilie ani iný nevhodný obsah, no ratingové systémy neberú do úvahy, že také trojročné dieťa ešte nevie čítať, a ak obsahuje aj písaný text, vhodná preň nie je.
Podľa čoho vyberať pre dieťa vhodnú videohru?
Dieťa si bude pravdepodobne pýtať mainstreamové hry, považujem ich však za premeškanú príležitosť, pretože existujú hry s oveľa hodnotnejším obsahom. Treba si však dať tú námahu a hľadať. Žiaľ, je stále veľmi zriedkavé, že rodič si najprv hru zahrá a až potom ju dá dieťaťu. A pritom je dôležité, aby rodičia vedeli, čo vlastne dieťaťu dávajú, čo hra presne obsahuje a ku ktorej časti dieťa vôbec môžu pustiť. S menšími deťmi, ale aj s väčšími, je to dobrá rodičovská prax všeobecne, je vhodné hrať sa spoločne. Zároveň si treba dohodnúť určité pravidlá ešte prv, než sa do toho pustíte.
V poslednom čase, keď deti používajú technológie oveľa viac, sa často skloňuje slovo „závislosť“. Je to naozaj hrozba pre deti?
Slovom „závislosť“ mylne označujeme aj správanie, ktoré v skutočnosti nevykazuje symptómy závislosti. Ak sa u detí prejavuje správanie, ktoré by sme laicky považovali za „závislé“, často ide len o formu úniku. Napríklad je dieťa v škole šikanované alebo má problematické vzťahy s rodičmi a hranie hier je preň spôsob, ako uniknúť do bezpečnejšieho prostredia.
Celá naša spoločnosť žije v prepodnetovanej dobe, netreba to deťom urýchľovať a zahlcovať ich podnetmi predčasne.
Nechcem tým bagatelizovať to, že skutočne existuje závislosť od hier a môže sa objaviť aj u detí. Často k nej vedie nejaký iný problém alebo má človek predispozície na závislostné správanie a vtedy to treba riešiť. My však často označujeme za závislé správanie aj bežné používanie, ktoré sa niekomu zdá nadmerné práve preto, že sa rieši len čas a nie obsah.
Agresívne či zúrivé správanie, ak dieťaťu odmietneme pustiť ešte jednu rozprávku, nie je prejavom závislosti?
Ak to robí dieťa v staršom veku, potom je naozaj závislé. No ak sa tak správajú menšie deti, napríklad predškoláci, tie ešte nemajú vybudované sebaregulačné mechanizmy. Je to schopnosť, ktorú sa dieťa musí naučiť, a rodič mu v tom pomáha práve tak, že nastavuje pravidlá a hranice.
Pri akom type správania dieťaťa by mal rodič spozornieť?
Akejkoľvek aktivite, nielen v súvislosti s digitálnymi technológiami, sa môžeme venovať prehnane, no kým nezasahuje do bežného fungovania a vzťahov s rodinou či kamarátmi, stále ide len o prehnaný záujem, nie o závislosť. Spozornieť by sme mali, ak si dieťa nedokáže v dôsledku toho plniť svoje školské povinnosti alebo nie je schopné bežnej sociálnej interakcie, ak mu to narúša ostatné aktivity v živote.
Hlavným posolstvom pre rodičov je, že by nemali digitálne médiá považovať len za prostriedok na odloženie a zabavenie detí, ale skôr za nástroj, ktorým ich môžu vychovávať a rozvíjať. Aktívne. To sa asi mnohým rodičom nebude páčiť.
Nebude sa im to páčiť, pretože je to náročné a ťažké, vyžaduje to veľa času a energie. Aj sami rodičia sa budú musieť učiť pravidlám. Digitálne technológie by som prirovnal k nožu. Sú nástrojom, na ktorom sa dieťa môže porezať, ale zároveň aj nástrojom, ktorým si môže nakrájať mrkvu a pomôcť rodičovi s obedom, ak je rodič pri ňom a vysvetlí mu, ako ho používať.
Loading...
