Lekárka: Dieťa sa obézne nenarodí, stáva sa takým v priebehu života. Vplyv na jeho váhu má vo veľkej miere prístup rodičov

Ako sa správne rozprávať s dieťaťom, keď má problém s váhou, a ako mu nastaviť jedálniček a režim pohybu?

Takmer každé tretie dieťa môže mať problém s váhou, obezita postihuje dokonca aj deti vo veku od 1 do 3 rokov. Kľúčovú úlohu pri priberaní zohráva nevyvážená a neprimeraná strava. Lekárka z detského oddelenia Všeobecnej nemocnice s poliklinikou v Lučenci Kristína Ivanová bežne vysvetľuje rodičom, ako nastaviť správny režim pre dieťa, aby jedlo a žilo zdravšie.  

Valentína z projektu Chuť žiť: Komentovanie tela niekoho iného je najľahší spôsob, ako mu ublížiť

V rozhovore o obezite u detí s lekárkou z detského oddelenia Kristínou Ivanovou sa dozviete:

  • prečo je obezita zdravotný problém už pre batoľatá, 
  • ako sa detí týka pandémia obezity,
  • akú úlohu zohráva pri vzniku obezity prístup rodičov a výchova,
  • akú súvislosť s obezitou má psychické zdravie dieťaťa, 
  • ako sa s deťmi rozprávať a ako k nim pristupovať, keď trpia nadváhou alebo obezitou, 
  • či je možné vybudovať u detí závislosť od cukru 
  • a ako sa dá obezita liečiť. 

Ako definujeme obezitu a v čom sa líši od nadváhy?

Obezita je nadmerná hmotnosť spôsobená hromadením tukového tkaniva. V detskom veku môžu za pribúdanie váhy aj iné faktory, ako napríklad rast kostí či svalovej hmoty. O obezite hovoríme len v súvislosti s hromadením tuku.

Na jej posúdenie slúži známy Body Mass Index (BMI), teda index telesnej hmotnosti, ktorý si vieme vypočítať podľa jednoduchého vzorca – svoju hmotnosť vydelíme druhou mocninou svojej výšky.

Do úvahy však musíme brať aj vek a pohlavie jednotlivca. U detí slúžia na posúdenie obezity percentilové grafy, ktoré si vedie lekár. O nadváhe hovoríme pri hodnote percentilu 90 – 97. Ak je hodnota vyššia, ide o obezitu, no pre pediatra je už nadváha varovným signálom.

Aké následky má obezita na zdravie?

Obezita je zásadným prvým krokom k rozvoju metabolického syndrómu, ktorý zvyšuje kardiovaskulárne riziko: pri nadmernom príjme cukrov pankreas reaguje zvýšenou tvorbou hormónu inzulín, ktorý je zodpovedný za presun cukru dovnútra buniek, ktoré ho nevyhnutne potrebujú na svoj život. Pri zvýšenej tvorbe inzulínu sa tieto bunky postupne stanú na inzulín rezistentné, prestanú naň reagovať, a teda síce máme aj veľa cukru, aj veľa inzulínu, no cukor sa do buniek nevie dostať. 

Zvýšená tvorba inzulínu zároveň vedie aj k zvýšenej tvorbe tukov v tele a podporuje tak obezitu. Napokon sa pankreas vyčerpá, nedokáže ďalej inzulín produkovať. Výsledkom je v konečnom dôsledku rozvoj ochorenia diabetes mellitus, teda cukrovky. Obezita vedie aj k vysokému krvnému tlaku, v krvi prevažuje zlý cholesterol nad dobrým. 

Stretávame sa s tým, že už deti majú problémy s kosťami, kĺbmi, majú zlé držanie tela, ploché nohy, bolesti chrbta. Obézne deti sa často horšie zotavujú z obyčajných respiračných infektov, liečenie zápalu priedušiek trvá dlhšie. 

Štatistiky hovoria, že obezita sa vyskytuje čoraz častejšie aj u detí. Je toto tvrdenie pravdivé? Vnímate obezitu ako bežnejší problém aj na základe svojej skúsenosti?

Určite je. Stačí, keď si porovnám, koľko detí trápi obezita dnes a koľko detí trápila v mojom detstve. Je to globálny problém, vo vyspelých krajinách trpí obezitou 5 až 30 % detí. Vrchná hranica štatistiky naznačuje, že až 1 z 3 detí má problém s hmotnosťou, čo je naozaj alarmujúce. 

Máme pandémiu obezity, do ambulancie nám každý deň príde aspoň jedno obézne dieťa, 10- až 11-ročné deti majú často 70 kíl. Tento problém má viacero rozmerov a príčin, hoci rodičia aj deti sa často ohradzujú genetikou či poruchou štítnej žľazy.

Máme pandémiu obezity, do ambulancie nám každý deň príde aspoň jedno obézne dieťa, 10- až 11-ročné deti majú často 70 kíl.

Tak predsa – môže mať na obezitu vplyv genetika?

Nejaký určite má, ale len v zmysle predispozície na obezitu: buď máme predispozíciu, ktorá nás do istej miery pred vznikom obezity chráni, alebo riziko obezity zvyšuje. Závisí však vždy aj od vonkajších okolností, akými sú životný štýl, fyzická aktivita, stravovanie. Poznáme obezitu exogénnu, teda spôsobenú vonkajšími faktormi. 

Iný typ obezity vzniká následkom nejakého iného ochorenia, ako napríklad poruchy štítnej žľazy či genetických syndrómov, ako je Downov syndróm. Treba dodať, že tento typ tvorí iba 5 % všetkých prípadov obezity a vo veľkej väčšine je obezita spôsobená vonkajšími faktormi.

Je ťažké rodičom vysvetliť, že ich dieťa je obézne? Už táto informácia sama osebe naznačuje nejaké zlyhanie vo výchove.

Často reagujú urážlivo, odmietavo, nepripúšťajú si problém. Treba im však zdôrazniť, že obezita je choroba ako každá iná. Čím je dieťa menšie, tým väčší podiel viny za obezitu nesú rodičia, čím sú deti staršie, tým väčší vplyv môže mať kolektív, sociálne siete a reklamy. Hoci rodič má na staršie dieťa menší dosah, stále zohráva hlavnú úlohu – rodič musí dieťa usmerniť a edukovať, zabezpečiť mu vyváženú stravu aj motivovať k pohybu. 

V praxi sa snažím vyhýbať necitlivej komunikácii v zmysle: vaše dieťa je tučné, urobte s tým niečo. Ak je útočný lekár, aj odpoveď je rovnaká. Deti nesmú túto informáciu brať ako urážku, sú veľmi citlivé a uvedomujú si, že majú problém, no bez rodiča ho nemajú veľkú šancu zmeniť.

Ako často dôjde k zlepšeniu a problém s obezitou začnú rodičia s deťmi aktívne riešiť? 

Je to rôzne, záleží na rodičoch. Niektorí povedia, že má kilo navyše a nebudú z toho robiť drámu. Pediater však dieťa sleduje, musí ho nasmerovať a vylúčiť iné príčiny obezity než vonkajšie faktory. V školskom a pubertálnom veku to môže byť aj psychologická príčina – k poruchám príjmu potravy, či už k prejedaniu sa, alebo odmietaniu jedla, vedú najmä duševné bolesti. 

S obéznymi deťmi sa pritom stretávame už od dojčenského veku, no vtedy nemôžeme rodičovi povedať, aby jeho dieťa schudlo, vtedy sa snažíme priberanie spomaliť najmä úpravou stravy a neprekrmovaním. V útlom veku dieťaťa sa preventívne prehliadky robia častejšie, lekár si môže lepšie odsledovať, ak aj niečo s váhou nie je v poriadku.

Takže váha dieťaťa sa odvíja najmä od prístupu rodičov? 

Dieťa sa obézne nenarodí, stáva sa takým v priebehu života – konzumuje len potraviny a jedlá, ktoré mu ponúknu a pripravia rodičia. Záleží tiež, ako rodičia s deťmi trávia čas, či uprednostňujú sedavé hry a televízor alebo ich vezmú  na prechádzku. 

Ak navyše dieťaťu v útlom veku začnú rodičia ponúkať chuťovo atraktívne potraviny, ako sú sladkosti, slané pochutiny, ako napríklad čipsy, džúsy, bude ich dieťa prirodzene uprednostňovať, aj keď bude staršie.

Spomenuli ste, že obezita u detí môže súvisieť s psychickým problémom. No šikanovanie, ktoré deti zažívajú pre obezitu v škole, môže spustiť ďalší (psychický) problém. 

Podľa mňa ak bol raz človek obézny a prešiel si touto cestou, je to ako s alkoholikom, ktorý abstinuje. Zanechalo to na psychike istú stopu a je väčšie riziko, že sa vráti do starých koľají. 

K poruchám príjmu potravy, či už k prejedaniu sa, alebo odmietaniu jedla, vedú najmä duševné bolesti. 

Dovolím si tvrdiť, že obezita vždy súvisí s nejakým psychickým problémom. Deti s obezitou sa často izolujú, cítia sa zranené, cítia zúfalstvo, keď si nedokážu samy pomôcť. Môžu byť úzkostlivé, prehnane citlivé. Keď vidia, že spolužiaci lepšie behajú a ony sú neobratnejšie, nelichotí to ich psychike a obezita sa tak môže stupňovať. 

Treba deťom vysvetliť, že majú choré telo. Dá sa to prirovnať aj k inej chorobe, z ktorej sa vždy vyliečia – rovnako tak aj z obezity. 

Ako by ste dieťaťu vysvetlili, čo je zdravé? A ako by ste mu citlivo povedali, že musí podstúpiť diétu?

Rodič najlepšie pozná svoje dieťa a vie, čo naň platí. Určite by mu nemal hovoriť, že toto nemôžeš jesť, lebo budeš tučný. Ani v procese chudnutia nemôžeme úplne odoprieť dieťaťu sladkosti, no treba mu to vysvetliť, napríklad: „Dobre, dáš si len tri cukríky, lebo viac bude škodiť tvojmu brušku a môžu sa ti pokaziť zúbky. 

Rodič musí prísť na spôsob, ako dať dieťaťu najavo, že mu nikto nechce zle a že sladkosti nie sú jedlo. Ak je dieťa obézne, je na mieste vyhľadať aj psychológa, psychologičku. Deti totiž vedia, že sú obézne, určite im to dávajú pocítiť aj v kolektíve, môžu byť terčom posmeškov. Niekedy im v tejto fáze vie lepšie pomôcť psychológ či psychologička ako rodičia.

Je pravda, že obezitou trpia častejšie chlapci než dievčatá?

Osobne som sa s tým v praxi nestretla, ale nevylučujem to. Môže to súvisieť s distribúciou tuku, dievčatám sa ukladá v oblasti bokov, chlapcom v centrálnej časti a častejšie ich trápi takzvaný vnútorný tuk, ktorý je nebezpečnejší. Predstavuje vyššie riziko následkov na zdravie.

Môže obezita spôsobiť aj rýchlejší nástup puberty u detí?

Určite áno, začiatok puberty totiž závisí od dosiahnutia istej telesnej hmotnosti. Telo si uvedomí, že má dostatočnú váhu, teda je dostatočne vyvinuté, aby mohlo prejsť komplikovaným procesom prechodu z dieťaťa na dospelého. 

Dochádza vtedy k zrýchleniu rastu, dieťa pohlavne dozrieva a zažíva psychické zmeny. Rast do výšky spôsobujú rastové štrbiny na koncoch kostí, po ich uzatvorení na konci puberty sa rast zastaví. Lenže ak dieťa začne rásť následkom obezity skôr, nakoniec bude nižšie ako jeho rovesníci a rovesníčky.

Zdá sa vám, že pandémia mala vplyv aj na obezitu detí?

Určite áno, mnohí rodičia u nás uznávajú, že za posledné dva roky ich dieťa pribralo, lebo bolo zavreté doma, malo málo pohybu, viac času trávilo pred televízorom alebo s videohrami, chýbala mu telesná výchova. Navyše keď boli rodičia v práci, zostávalo doma samo a jeho strava sa zhoršila. Nastúpil aj väčší pocit izolácie, dieťa bolo bez kamarátov, krúžkov.

Zacvičiť si s deťmi môžete aj spoločne doma. Máme pre vás inšpiráciu, ako na to

Je cukor v strave dieťaťa škodlivejší ako u dospelých a môže spôsobiť závislosť?

Keď budeme dieťaťu ponúkať sladké veci, bude ich uprednostňovať. Áno, myslím si, že môže ísť o istú formu závislosti. Cukor je najdôležitejším zdrojom energie, má však rôzne formy. Dieťa potrebuje v prvom rade zložené cukry, takzvané polysacharidy, ktoré nespôsobia taký rýchly vzrast cukru v krvi, čím mu energiu dávajú postupne. Nájdeme ich napríklad v obilninách, zelenine, orechoch.

Potom poznáme monosacharidy, jednoduché cukry, ktoré sa rýchlo vstrebávajú. Cukor v krvi po ich zjedení rýchlo vyskočí, ale aj ľahko poklesne a vráti sa pocit hladu. Dieťa si dá keksík, no už o hodinu chce ďalší.

V detstve sme sa vždy tešili na cukríky. Musíme ich zo stravy dieťaťa úplne vylúčiť?

Nemyslím si, že by sme sladkosti mali úplne zakazovať. Veď aké by to len bolo detstvo bez čokolády či cukríka? Príjem sladkostí však treba obmedziť do zdravej miery a dávať pozor, aby sa nestali náhradou normálnej stravy, aby nevypĺňali čas medzi hlavnými jedlami. Dieťa by jednoducho nemalo mať stály a neobmedzený prístup k sladkostiam.  

Ako teda správne vyvážiť stravu dieťaťa?

Poznáme makroživiny a mikroživiny – medzi makroživiny patria cukry, tuky, bielkoviny. U dieťaťa by mali tvoriť 50 % príjmu potravy cukry (sacharidy), ale ako som spomínala, skôr zložené cukry, ovocie, zelenina, obilniny, strukoviny. 

Druhou zložkou výživy sú tuky, ktoré by mali u detí predstavovať 30 až 35 % príjmu. Záleží aj na tom, aké tuky. Poznáme nenasýtené omega-3 a omega-6 mastné kyseliny, ktoré sa nachádzajú hlavne v semiačkach, rybách a ovplyvňujú vývoj nervovej sústavy. Mastným živočíšnym tukom by sme sa nemali úplne vyhýbať, ale mali by sme ich obmedziť, aby väčší podiel v strave dieťaťa pochádzal z rastlinných tukov. Máme aj transmastné kyseliny, ktoré sú vo forme fastfoodov a dieťa by sa s nimi vôbec nemalo stretávať. 

Rodič musí prísť na spôsob, ako dať dieťaťu najavo, že mu nikto nechce zle a že sladkosti nie sú jedlo. Ak je dieťa obézne, je na mieste vyhľadať aj psychológa, psychologičku.

Bielkoviny by dieťa malo prijímať vo forme rastlinných strukovín, obilnín a aj z mäsa či mlieka. Medzi mikroživiny patria vitamíny, napríklad takmer každé dieťa má nedostatok vitamínu D a železa. Pri príjme minerálov sa stretávame s veľkým prísunom soli. Denná potreba soli pre deti je 3 až 6 gramov, čo je malinké množstvo, ktoré prijmeme aj bez toho, aby sme si prisolili potraviny.

Aká veľká je pravdepodobnosť, že z obézneho dieťaťa vyrastie obézny dospelý?

Dojčenský vek je kritickým obdobím, ktoré môže rozhodnúť o sklone k obezite do budúcnosti. Ak sa dieťa už vtedy prekrmuje, tukové bunky sa v tejto fáze viac rozmnožujú, zvyšuje sa ich počet, v dospelosti sa už rozmnožovať nedokážu, len sa zväčšujú – preto ak im v tomto veku dáme priestor, viac buniek má neskôr potenciál zväčšiť sa. 

Čím skôr sa obezita objaví u dieťaťa, tým je väčšie riziko, že bude pokračovať až v dospelosti. Hoci vidíme, že deti z nej často vyrastú, netreba sa na to spoliehať, ale včas problém podchytiť.

Mal by byť pohyb tiež súčasťou zdravej dennej rutiny?

U väčších detí by nejaká pohybová aktivita mala byť na dennom poriadku. Mali by sme však brať do úvahy, čo vedia zvládnuť – napríklad nebrať 6-ročné deti do fitka. Vhodná môže byť prechádzka alebo plávanie, dieťaťu je dobré nájsť nejaký krúžok, kde bude rado chodiť, je dôležité, aby bolo motivované a necítilo to ako povinnosť, ale zábavu. Rodič aj tu zohráva kľúčovú úlohu, mal by byť aktívny spolu s dieťaťom.

Viete si v otázke prevencie obezity predstaviť nejaké systematické riešenia, ako by sa do toho mohol zapojiť napríklad aj štát?

To ťažko povedať, ale napríklad stravovanie v školských jedálňach nie je ideálne a ani telovýchova úplne nespĺňa svoj účel. Mala by byť pre deti zábavou a hrou, nemá pripomínať súťaž, kde zoradíme deti od najlepšieho po najhoršie.

MUDr. Kristína Ivanová

​​Študovala všeobecné lekárstvo na lekárskej fakulte v Bratislave, ktorú skončila v roku 2021. Momentálne pracuje ako sekundárny lekár na III. detskej klinike v Lučenci a druhý rok je v špecializačnej príprave v odbore pediatria. Na detskej klinike pracuje s deťmi od narodenia po hranicu dospelosti. Zdravú životosprávu u detí považuje za jeden zo základných pilierov zdravého života aj v neskoršom dospelom veku. Sama hovorí, že práca s deťmi je krásna, niekedy náročná, ale úsmev dieťaťa, ktoré sa zrazu cíti lepšie, je na nezaplatenie.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Valentína Sedileková: Komentovanie tela niekoho iného je najľahší spôsob, ako mu ublížiť

„Máme sedem programov na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy a o každý je veľký záujem,“ hovorí zakladateľka projektu Chuť žiť.

Valentína Sedileková stojí za projektom Chuť žiť, ktorý pomáha ľuďom s poruchami príjmu potravy. Anorexiou a bulímiou sama prešla, a tak jej práve vlastná skúsenosť, empatia a nadhľad pomáhajú vnímať problém citlivo a komplexne. Rozprávali sme sa o ochorení, ktoré si so sebou nesie veľa mýtov, ale aj o novej bezplatnej linke pomoci pre ľudí s poruchami príjmu potravy.

V článku sa ďalej dozviete: 

  • čo sú to poruchy príjmu potravy,
  • kde môžu ľudia vyhľadať pomoc,
  • aké sú konkrétne kroky v rámci prevencie,
  • čo je to bodyshaming,
  • ako sociálne siete vplývajú na psychické zdravie,
  • ako môže každý z nás vhodnou reakciou pomôcť.

Čítajte aj: Je dôležité priznať si, keď nám nie je dobre, hovorí moderátor Šarkan

Na Instagrame ma zaujal post, v ktorom si písala, že keď si dokázala o svojej chorobe žartovať, vedela si, že si na dobrej ceste. Kedy si získala nadhľad? 

Psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor, kedysi povedal, že humor bol jedným zo spôsobov, ako to dokázali zvládnuť. Ak človek prežíva niečo náročné a dokáže v tom nájsť humor, zrazu sa mu dýcha ľahšie. Aj humor však musí byť citlivý, pretože sa veľmi rýchlo môže niekoho dotknúť a ublížiť mu. Ak by napríklad môj priateľ zľahčoval to, čím prechádzam, bolo by to zraňujúce. 

Spomínam si na situáciu, keď som bola u kamošky, ktorá sa tiež liečila z anorexie. Bola už noc a opýtala sa ma, či nechcem niečo malé na jedenie, napríklad mrkvu. Ja som jej odpovedala: „Nie, Kati, ja mám žuvačku.“ V tom momente sme sa na seba pozreli a začali sa smiať. Uvedomili sme si, že áno, je to blbé, čím prechádzame, ale sme v tom spolu, vieme sa podporiť a zľahčiť situáciu, ktorá by iným spôsobom bola ťaživá. 

Predpokladám, že keď má človek poruchu príjmu potravy, nefunguje to tak, že sa vylieči a celé to zrazu hodí za seba. Čo funguje tebe v rámci prevencie? 

Univerzálna rada na liečbu neexistuje, pretože každý prípad je iný. Rady, ktoré som potrebovala, keď som sa liečila z anorexie, boli úplne iné ako rady, ktoré som potrebovala pred tromi rokmi pri bulímii.

Dôležité je dnes pre mňa neísť do rešktrikcie, a teda nič si nezakazovať. Mať dostatočný príjem jedla a rešpektovať svoje telo. Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia. Viem, čo mám robiť, a viem si to v hlave racionálne oddeliť.

Čo robíš, keď sa ozve kontrolka? 

Dôležité je uvedomiť si, čo je moja slabá stránka, a vybudovať si zdravé mechanizmy. Som unavená, som v strese, prejem sa. To bol starý mechanizmus. Nový mechanizmus je taký, že som unavená, som v strese, zastavím sa v tej situácii a uvedomím si, že sa nechcem prejesť, chcem spať, prípadne mám úzkosť a potrebujem ju spracovať.

Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia.

Zverím sa so svojimi pocitmi priateľovi alebo si idem ľahnúť a pustím si príjemnú hudbu. Keď mám v živote väčší stres, väčšiu záťaž alebo jednoducho ťažšie obdobie, viac sa sústredím na zdravé zvládacie mechanizmy, ktoré mi fungujú a ktoré som sa naučila počas liečby. To však neznamená, že nikdy nevybočím cesty. Môže sa to stať, ale viem, ako sa dostať naspäť.

Dávnejšie si v jednom rozhovore vysvetľovala, že malókto vníma poruchy príjmu potravy ako psychickú poruchu. Ako to vnímaš dnes?

Celkovo je okolo tejto témy stále veľa mýtov. Ľudia sa o tom viac rozprávajú, mám však pocit, že tej podstate ochorenia nerozumejú. Stále sa to pripisuje mladým dievčatám, ktoré sa chcú páčiť chlapcom. Často sa stretávame s tvrdeniami, že dievča chce byť pekné, tak sa nechce najesť, a je to súčasť dospievania. 

Ako prvé si ľudia predstavia anorexiu alebo bulímiu. Čo vlastne sú poruchy príjmu potravy?

Štatisticky môžeme iba 6 % ľudí s poruchami príjmu potravy kategorizovať ako podvyživených. A pritom to, čo si predstavíme, je tých 6 % – vychudnuté dievča, ktoré nechce jesť. Ide o formu reštriktívnej anorexie, na spektre porúch príjmu potravy však je tých diagnóz viac. Mentálna bulímia, mentálna anorexia, záchvatové prejedanie… A mohli by sme ich deliť ďalej. Aj pri bulímii si ľudia predstavia anorektičku, pričom ľudia s bulímiou často nie sú vychudnutí. 

Diagnóza záchvatového prejedania napríklad nie je na Slovensku oficiálnou diagnózou, v Amerike áno. Ďalej spomeniem napríklad ARFID (Avoidant and Restrictive Food Intake Disorder, pozn. red), poruchu, kde človek nie je zameraný na svoje telo, ale skôr má pocit, že ak zje nejakú potravinu, tak sa zadusí alebo ochorie, a preto sa jej vyhýba. Alebo ortorexia, bigorexia… Je toho veľa. 

S projektom Chuť žiť pomáhate ľuďom cez rôzne programy pomoci, kde sú zapojení psychológovia či nutriční špecialisti. Nedávno ste spustili linku pomoci. Čo bolo impulzom? 

Mrzelo ma, že sme nevedeli ľuďom pomôcť hneď, keď to potrebovali. Mali sme online poradňu, ktorá fungovala dve hodiny každý pracovný deň, ale aj tam bolo potrebné rezervovať si termín vopred. Posledné mesiace nám dievčatá začali volať na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Pokiaľ nie je k dispozícii odborník, nemáme veľa možností pomôcť im na Instagrame. Museli sme im teda povedať – prosím, vydrž to, zarezervuj si konzultáciu na zajtra. Ten človek však potreboval pomoc v ten daný moment.

Stavy po záchvatoch prejedania sú hrozné. Silný pocit znechutenia, výčitiek, sebanenávisti. Pamätám si, že keď som sa liečila ja, volala som na americké linky, nevedela som nájsť takúto formu pomoci na Slovensku. Vtedy som si hovorila, že raz sa to musí zmeniť.

Ako linka pomoci funguje?

Každý deň funguje šesť hodín, najneskôr do ôsmej. Mojím cieľom je posunúť to na desiatu hodinu večer, momentálne však nemáme ľudské ani finančné kapacity. Noc je najproblémovejšia, veľa úzkostí a prejedaní prebieha v noci alebo večer. 

Prečítajte si: Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Na linke pomoci riešime poruchy príjmu potravy, ale aj problémy so sebaprijatím, s jedlom, úzkosti, bodyshaming. Jednoducho všetko, čo sa týka týchto tém. 

Spomenula si bodyshaming. Čo si pod tým môžeme predstaviť? 

Je to určitý druh šikany, šikany zameranej na telo. Telesná hmotnosť patrí medzi jeden z najčastejších dôvodov šikany medzi deťmi. Bodyshaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného. 

Neuvedomujeme si, že slová môžu mať trvalé následky. V online prostredí sa potrebujeme vyjadrovať k všetkému, vytráca sa citlivosť. Mali by sme myslieť na to, čo chceme vyjadrením dosiahnuť. Chceme niekoho povzbudiť alebo mu ublížiť? Pretože pri slovách „si tučná“ mi vychádza iba to, že chcem niekomu ublížiť. Ak však idem po ulici a stretnem známu, nepoviem jej, že „ty si ale nabrala“, pravdepodobne sa opýtam, ako sa má. Bodyshaming je najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť, a preto je podľa mňa taký frekventovaný. 

Posledné mesiace nám začali volať dievčatá na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Aj to bol podnet, aby vznikla linka pomoci.

Je to smutné, ale mnoho takýchto komentárov prichádza od rodiny. Bodyshaming je niekedy vedomý, ale veľakrát aj nevedomý. Je určitá časť rodičov, ktorí týmto ubližujú bez toho, aby si to uvedomovali. Niekedy to myslia naozaj dobre. Pre svoje dieťa chcú to najlepšie, nechcú, aby bolo šikanované za svoju hmotnosť. Práve preto majú túžbu vystríhať ho – nejedz, lebo budeš tučný/á. Je to veľmi bežný, ale zároveň veľmi zlý spôsob. 

S pandémiou sa začalo viac hovoriť o potrebe mentálneho zdravia. Mnoho ľudí sa rozhodlo vyhľadať psychológa. Majú ľudia väčšiu odvahu zdieľať svoje strachy?

Vnímame nárast prípadov a čo si ceníme, aj veľký záujem o pomoc. Máme sedem dlhodobých programov pomoci a o každý je veľký záujem. Nedávno vyšla štúdia o tom, že pandémia zvýšila výskyt porúch príjmu potravy o 25 % v porovnaní s pred-pandemickými trendmi.

Už to, že sa ľudia ozvú, je veľmi odvážny krok. Mnohí však nenapíšu, nenazbierajú odvahu alebo si ani sami nepriznajú, že je to problém. Čo by si poradila všímať si ich blízkym? 

Celosvetovo len 25 % ľudí s poruchami príjmu potravy vyhľadá odbornú pomoc, čo je šialene nízke číslo. Poruchy príjmu potravy sú založené na silnom pocite menejcennosti. Človek často nechce vyhľadať pomoc, pretože si povie, že on dosť netrpí, druhí ľudia trpia omnoho viac a pomoc si zaslúžia oni. 

Buďme vnímaví a všímaví. Viac ako na hmotnosť sa sústreďme na to, aký ten človek je, ako sa správa, aké má stravovacie návyky, ale hlavne na to, aký vzťah má k samému sebe. Vyhľadať psychológa by nemala byť len intervencia, ale aj prevencia. 

Priemerná dĺžka PPP v živote človeka je šesť až sedem rokov. Ak človek príde na začiatku, keď sa ochorenie iba rozvíja, po pár mesiacoch vie opäť plnohodnotne fungovať. Preto je dôležité vnímať, prihovoriť sa človeku, ak niečo nie je v poriadku, a zalarmovať pomoc. Nerobiť diagnózy, len ho podporiť a nasmerovať k odbornej pomoci.

Ozývajú sa vám niekedy ako prví rodičia či kamaráti?

Volajú a píšu rodičia aj rodinní príslušníci. Keď napíšu partneri, väčšinou ide o úprimný záujem a vnímavosť. Medzi najťažšie prípady patria tzv. rodičia „popierači“, ako sme si ich interne nazvali. Vtedy nastávajú situácie, keď sa dieťa, povedzme tínedžer, chce liečiť, ale nemôže. 

Mali sme prípad, keď dievča bolo v ťažkej podvýžive, ale kontaktovala nás až jeho teta, pretože rodičia to odmietali vidieť. Sú to náročné situácie, ale je ich našťastie menej. Vo väčšine prípadov je rodič citlivý a chce dieťaťu pomôcť. 

Body shaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného a zároveň najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť.

S projektom Chuť žiť aktívne komunikujete na Instagrame. Je to kanál, cez ktorý sa primárne dostávate k mladým ľuďom?

Najaktívnejší sme na Instagrame, trochu menej na Facebooku. Chceme, aby bol náš profil Chuť žiť o povzbudení, vzdelávaní a podpore toho, čo robíme. Časom by sme chceli prinášať ozdravujúci obsah aj na TikTok, ale zatiaľ mám pred touto sociálnou sieťou rešpekt. 

Dnes už nie je žiadne tajomstvo, že TikTok môže byť pre ľudí s poruchami príjmu potravy nebezpečný. Počas pandémie boli populárne napríklad videá, na ktorých si ľudia dávali okolo pása rúško – ak sa opásali, tak to znamenalo, že je človek štíhly. 

Veľa podobného obsahu pochádza z ázijských krajín, kde sú štandardy krásy často ešte tvrdšie. Ďalším trendom je, že dievčatá vo videách ukazujú, čo zjedli počas dňa, často je to veľmi nízky energetický príjem. Navyše, aj keď budem jesť rovnako ako niekto, koho obdivujem, nikdy nebudem vyzerať ako on. Pretože má inú genetiku, iné potreby, iný životný štýl.

Ako vnímaš celkovo sociálne siete z hľadiska porúch príjmu potravy?

Sociálne ako také nie sú zlé. Ked človek sleduje profily, ktoré propagujú napr. telesnú neutralitu, nemyslím si, že ho to negatívne ovplyvní. Sociálne siete však majú negatívny vplyv  na duševné zdravie celkovo. Je tam veľa nenávistných komentárov, porovnávania. 

Vnímam na sebe, že keď si pozerám obsah na Instagrame, tak mi to v niektorých momentoch dokáže znížiť sebavedomie. Sociálne siete sú nástroj. Každý by mal byť k sebe úprimný – ak cítim, že mi to ubližuje, zasvieti mi kontrolka, dám si odstup, prípadne vymažem profily, ktoré už sledovať nechcem.

Ako sa staráš o svoje psychické zdravie?

Prestala som čítať komentáre na Facebooku (úsmev). Vnímam, že je to určitá ochrana duševného zdravia. Viac sa snažím počúvať seba a už nejsť za hranicu, ktorú často prekračujem kvôli práci. 

Učím sa počúvať svoje telo, keď som unavená, hladná, plná, keď nevládzem. Učím sa povedať nie a zároveň sa snažím nastaviť hranice a dohovárať si, že aj zajtra je deň a keď nevládzem, nemusím okamžite odpísať každému, kto potrebuje pomoc. Výstražným prstom bol pre mňa moment, keď mi priateľ povedal, že veľa pracujem a nemáme čas na seba. Uvedomila som si, že aj keď projekt Chuť žiť pre mňa veľa znamená a mám rada aj firmu, v ktorej pracujem, nechcem im obetovať vzťahy, ktoré milujem. 

Každý má nádej vyliečiť sa z porúch príjmu potravy. Vznik prvej telefonickej linky na Slovensku, ktorá je zameraná na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy podporila Férová Nadácia O2 spolu s O2 Business Services. Prostredníctvom bezlatnej telefónnej linky Chuť žiť sú ľuďom s poruchami príjmu potravy a ich blízkym každý pracovný deň k dispozícii skúsení odborníci.

Valentína Sedileková

Je zakladateľkou celoslovenského projektu Chuť žiť venujúceho sa poruchám príjmu potravy, ktorými aj ona sama prešla. V projekte poskytujú prevenciu, vzdelávanie a podporné programy liečby a najnovšie aj linku pomoci. Valentína študovala v Bratislave na medzinárodnej škole LEAF Academy. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac