Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Psychologička: Je dôležité, či sme v celom dni venovali niečo aj sebe

„Často sa stáva, že keď príde čas na oddych, nevieme si vybrať, čo máme robiť. Zrazu je toho veľa a my by sme chceli stihnúť všetko,“ hovorí psychologička Jana Bevilaqua.

Ako vyzerajú momenty oddychu, ktoré vás dobíjajú energiou? Doprajete si ich pravidelne alebo na ne čakáte niekoľko mesiacov? Aj keď je oddych pre naše psychické zdravie dôležitý, málokto mu venuje v zhone bežných dní dostatok pozornosti. Psychologička Jana Bevilaqua z projektu Duše naše rozprávala o potrebe oddychu, ale aj o tom, prečo je dôležité vnímať svoje potreby a prijať, že sa môžu meniť.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • prečo je oddych dôležitý pre našu psychiku,
  • aké signály tela si treba všímať,
  • ako si nájsť typ oddychu, ktorý nám vyhovuje,
  • prečo je dôležité vnímať svoje potreby,
  • ako si vniesť momenty odpočinku do bežných dní.

Psychologička: Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje len svalstvo, učí sa aj kriticky myslieť

Asi každému sa niekedy stalo, že sa po dovolenke, na ktorú sa dlho tešil, vrátil do práce unavený. Energia, ktorú si od voľna sľuboval, neprišla. Stretávate sa s tým? 

Je to veľmi časté. Ideálne je, ak ľudia oddychujú aspoň tri týždne, pretože prvý týždeň je človek zvyčajne ešte vždy v pracovnom naladení. Rozdiel je medzi letnou dovolenkou a sviatkami. Počas sviatkov máme pocit, že toho musíme stihnúť veľa, stretnúť sa s ľuďmi, všetko si rozplánovať, čo môže v konečnom dôsledku znamenať stres. Nie každý si stihne oddýchnuť napriek tomu, že mal dlhšiu dovolenku. Nie je to o tom, že zmena za nami zrazu príde, priestor na zmenu si potrebujeme vytvárať my sami.

Prečo je vlastne odpočinok dôležitý pre naše psychické zdravie?

Aby sme si vedeli utriediť myšlienky a neboli v hlave zahltení. Oddych reštartuje celé naše nastavenie a prináša čistejšiu hlavu. Je to o malých krokoch. Môžete začať tým, že si hlavu budete čistiť cestou z práce, a keď sa dostanete domov, budete sa venovať už len tomu rodinnému, nie pracovnému. Ak venujeme pozornosť svojmu psychickému zdraviu, venujeme pozornosť samému sebe. A následne to má vplyv na naše vzťahy celkovo.  

Čiže je dobre dávať si počas dňa vedomé úlohy? 

Nemusí to vyhovovať každému. Niekto privíta, že si deň štruktúruje, a povie si, že doteraz pracujem a teraz budem robiť toto. Niekto sa svojim myšlienkam venuje ráno alebo večer. Dôležité je to, či sme v celom dni venovali niečo aj sebe.

Ak venujeme pozornosť svojmu psychickému zdraviu, venujeme pozornosť samému sebe. A následne to má vplyv na naše vzťahy celkovo.

Niekto športuje alebo sa ide prejsť, niekto si oddýchne pri televízii. Majú ľudia problém zadefinovať si, pri ktorých aktivitách si naozaj oddýchnu a ktoré im energiu, naopak, uberajú? 

Často sa stáva, že keď príde čas na oddych, nevieme si vybrať, čo máme robiť. Zrazu je toho veľa a my by sme chceli stihnúť všetko. Nakoniec ľudia zistia, že nevedia, ako oddychovať. Vtedy sa vracajú k tomu, čo im pomáhalo kedysi, ale v danom životnom období to často pre nich nemusí byť to, čo potrebujú. Hľadajú starú formu oddychu, ktorá im už nepomáha, a postupne zistia, že teraz potrebujú niečo úplne iné. 

Čiže je to o akomsi utriedení potrieb.

Áno, a aj o dovolení robiť veci, ktoré potrebujeme. Často si myslíme, že oddych musí byť niečím naplneným, produktívnym, a pasívny oddych si nedoprajeme, hoci ho potrebujeme. Výber aktivity ľudí dokonca niekedy stresuje. Platí, že aj oddychovať sa treba naučiť. 

Kde začať, ak oddychovať neviem? 

Odporučila by som začať priebežne, v chode bežných dní. Zabezpečiť si pre seba niečo ako vsuvky, kde si môžeme pestovať návyk oddychu. Ľudia čakajú celé mesiace na letnú dovolenku, ale aplikovať oddych do bežných dní je pre nich náročnejšie, aj keď ho potrebujú. 

Ak ideme z extrému do extrému, môže sa stať, že z oddychu budeme unavení. Povieme si, že teraz mám konečne po pol roku dovolenku, musím oddychovať, ale zistím, že neviem, ako na to. Rozmýšľam ešte nad prácou, nad tým, čo som nestihla. Prepnúť sa do režimu, že hlava oddychuje, nie je v takomto prípade jednoduché.

Často si myslíme, že oddych musí byť niečím naplneným, produktívnym, a pasívny oddych si nedoprajeme, hoci ho potrebujeme.

Niekedy počas oddychu prichádzajú aj výčitky. Je to bežné?

Vyčitky, dokonca pocity viny. Alebo si ľudia počas oddychových dní plánujú veci, ktoré chcú dobehnúť. A v podstate sa opäť zamestnávajú, aby boli aktívni. Pre niekoho to môže byť dobrý spôsob, že si oddýchne pri tom, ako niečo robí. Ale iný môže mať pocit, že musí stále niečo robiť, aby nevypadol z režimu. 

Čítajte aj: Hýbme sa tak, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke, radí trénerka

Pre mnohých ľudí je výzvou prepnúť sa v hlave a vypnúť myšlienky. Ako na to? 

Aj to treba aplikovať postupne. Ja som napríklad zvyknutá, že keď ideme s kolegami na obed, bavíme sa o niečom inom, o bežných veciach, ale nie o práci. Je to úplne iný rozmer a už počas dňa na chvíľu vypnete. Sú to práve takéto drobnosti. Keď ich človek robí, už si tú psychohygienu v malých dávkach dopraje.

Ak pracujeme z domu, je to o to dôležitejšie. Je potrebné vyčleniť si počas dňa čas, počas ktorého sa idem prejsť alebo robím niečo pre seba.  Keď človek pracuje z domu, má tendenciu pracovať viac a hranice s oddychom sa stierajú.

Ľudia sa začali aj vplyvom pandémie viac venovať mentálnemu zdraviu. Návšteva psychológa už nie je tabu ako kedysi. Vnímate to aj vo svojej praxi?  

Mnohým sa zvýraznili úzkosti, strachy, obavy alebo vyplávalo na povrch niečo, čo sme roky neriešili. Prichádzajú aj témy, ktoré priniesla pandémia a ľudia ich predtým neriešili.

Keď človek pracuje z domu, má tendenciu pracovať viac a hranice s oddychom sa stierajú.

Projekt Duše naše, ktorý sa venuje online poradenstvu, sme spustili práve počas pandémie. Cítili sme, že je na to vhodný čas a priestor. Pri prvom lockdowne bol záujem o terapie silnejší, ale vnímame, že sa to vracia vo vlnách. Tým, že sú online terapie pre ľudí dostupnejšie, stiera to hranice a prekážky. Človek sa cíti v bezpečí, v istote svojho domáceho prostredia. Ľudia sú takejto forme terapií otvorenejší. Často v sebe musia nájsť odvahu vôbec si to dovoliť.

Mnohí si hovoria, že nemajú až taký veľký problém a pozornosť psychológa si nezaslúžia. Povedia si, že iní predsa riešia zložitejšie životné situácie. 

Áno, cesta k rozhodnutiu „chcem“ je u každého iná. Niekedy dlhšia, niekedy ju sprevádzajú rôzne procesy a otázky. Alebo ľudia stále v sebe majú stigmu, že ak oslovia odborníka, znamená to, že sú veľmi chorí. Pritom potom zistia, že terapia je vlastne o sebaspoznaní a posunutí sa v niektorých témach, v ktorých sa ľudia dostávajú do bludných kruhov.

Práve pohľad nezainteresovaného človeka im môže pomôcť vymaniť sa z tohto. Vždy je to najmä ich práca, my im len poskytujeme ten nadhľad a sprevádzame ich cestou.

Signály na spomalenie a potrebu oddychu nám často dáva aj naše telo. Čo by sme si mali všímať? 

Telo nám dáva signály v drobnostiach. Môže to byť nekvalitný spánok alebo nám nechutí jesť, priberáme či, naopak, chudneme. Alebo vnímame, že sa nám niečo začne vplyvom stresu a dlhodobého tlaku zhoršovať, vnímame to intenzívnejšie a silnejšie.

Je dobré navnímať si, keď prekračujeme vlastnú hranicu. Napríklad že som si dnes nedala prestávku na obed, jedla som za počítačom alebo idem neskoro spať, moje telo počas dňa nevládze, nie som sústredená. Sú to naozaj drobnosti, ktoré môžu byť hmatateľnejšie, keď im venujeme pozornosť. 

Existuje cesta, ako nájsť ten svoj oddych, ktorý ma dobíja?

Ľuďom radím, aby skúšali. Sú veci, ktoré nám pomáhali napríklad v minulosti, môžeme ich vyskúšať znova, ale mnohokrát práve to nefunguje. Napríklad sme športovali, ale zrazu to nie je ono. Zistíme, že teraz potrebujeme pasívnejší oddych, napríklad čítanie knihy. Alebo sme predtým potrebovali byť sami, teraz nám chýba ľudský kontakt. Dôležité je skúšať a objavovať, čo nám pomôže hlavu vypnúť a zároveň nám robí radosť. 

V online priestore vidíme, ako trávia voľný čas iní ľudia, a podvedome sa porovnávame. Ako na trávenie voľna vplývajú sociálne siete? 

Môže to vyvolávať tlak, že by som mala byť aj mimo práce taká úspešná, ako to majú iní. Porovnávame sa a máme pocit, že to naše „bežné“ nie je dostačujúce. Ale pre nás je práve to dostačujúce. Vždy sa treba vrátiť k tomu, ako sa ja pri danej aktivite cítim. Urobiť si rýchlu vnútornú analýzu.  Vďaka tomu rýchlo zistíte, či sa do danej aktivity či situácie nútite a berie vám energiu. Na druhý deň to možno budete mať úplne naopak, ale to je tiež úplne v poriadku.

Vždy sa treba vrátiť k tomu, ako sa ja pri danej aktivite cítim. Vďaka tomu rýchlo zistíte, či sa do danej aktivity či situácie nútite a berie vám energiu.

Dôležité je zrejme aj to prijatie, že sa mi to môže neustále meniť.

Áno, pretože inak si vytvárame na seba tlak, veď toto mi sedelo, toto bolo super a teraz všetci vedia, že to teraz nerobím, ale mala by som. Je úplne v poriadku meniť to.

Môžu nám ku kvalitnému oddychu  pomôcť rôzne meditačné či relaxačné techniky?

Môžu pomôcť, pretože podporujú náš kontakt samých so sebou. Je fajn vyskúšať to a zistiť, či nám to vyhovuje. Poznám však aj ľudí, ktorým to vyslovene nesadlo.

A čo napríklad rituály? 

Rituály sú veľmi fajn. Počas dňa je veľmi dôležité nezabúdať na seba a vnímať, čo máme radi. Ak si napríklad ráno či večer vytvoríte svoj rituál, v ktorom vám je dobre, začne vám chýbať, ak ho vynecháte. Môžu to byť jednoduché minútové rituály, na ktoré sa budete počas dňa tešiť. 

Jana Bevilaqua

Psychologička, ​​spoluzakladateľka a odborná garantka projektu Duše naše. Poradenstvo poskytuje v individuálnom alebo skupinovom vedení klientov. Využíva diagnostiku a arteterapiu. Absolvovala dlhodobý psychoterapeutický výcvik v integratívnej psychoterapii. Priebežne prispieva psychologickým vstupom v rozhovoroch pre občianske združenie Náručie. Pracuje ako psychológ – koordinátor dobrovoľníkov v Bratislave. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Nájsť si dobrého kamaráta či kamarátku v dospelosti je raritné – a udržať si priateľstvo je ešte väčšia „makačka“.

Simona a Linda sú kamarátky – a nie hocijaké. Spoznali sa v čase, keď jedna hľadala hlbší zmysel a druhá neverila, že by ju niekto chcel naozaj spoznať. Spojil ich program Tvoj Buddy, ktorý spája deti a mladých z detských domovov s dospelými dobrovoľníkmi. Priateľstvo si vyžadovalo trpezlivosť, obetu aj naladenie sa na potreby tej druhej, často odloženie vlastného programu a, samozrejme, ega. Dnes je však medzi nimi podporný a blízky vzťah, ktorý pretrváva už vyše desaťročia.

Pri priateľoch náš mozog vyplavuje hormón lásky. Psychologička vysvetľuje, ako nám nahrádzajú rodinu či romantické vzťahy

V rozhovore s dlhoročnými kamarátkami Simonou a Lindou o priateľstve sa dočítate aj to:

  • prečo začal ich kamarátstvo písaný list,
  • prečo nechala Linda čakať Simu v zime pred detským domovom,
  • ako sa z paradajkovej polievky stal symbol dôvery,
  • prečo je niekedy v kamarátstve ťažšie neporadiť ako poradiť
  • a ako dať dokopy priateľstvo po mesiaci ticha či hádke.

Pamätáte sa ešte na úplne prvý moment, keď ste sa stretli?

Sima: Linda ma na začiatku testovala – nechala ma v zime čakať hodinu vonku. (Smiech.)

Linda: Áno, toto si pamätám dosť presne. Predtým, než som sa mala stretnúť so Simou, som išla s kamarátkou z detského domova na kofolu. Najskôr som si vravela, že by som sa už mala ponáhľať, že je už veľa hodín, no potom som si povedala, že veď Sima aj tak určite neprišla. Neverila som tomu. 

No nakoniec som ju našla stáť pred detským domovom. (Smiech.)

Takže si bola na začiatku opatrná?

Linda: Bol to taký obranný mechanizmus. V tom období ma sklamalo veľa ľudí a jednoducho som neverila, že práve nejaká Sima z nejakého Tvoj Buddy to myslí so mnou úprimne. Bála som sa, že sa na ňu naviažem a zrazu nepríde. Vravela som si: „Pozor, Linda, hlavne nech ťa toto celé neraní.“ Jeden deň som si však povedala, že keď za mnou chce prísť, nech príde. Nedávala som tomu žiadne šance.

Sima, čo v tebe vtedy zarezonovalo tak silno, že si sa rozhodla niekomu venovať svoj čas a budovať priateľstvo?

Sima: Pár rokov predtým som si prešla onkologickým ochorením, a keď som sa dostala do fázy remisie a môj stav bol stabilizovaný, cítila som veľkú vďačnosť. V takých situáciách začnete prehodnocovať a upravovať svoju životnú cestu.

Hľadala som hlbší zmysel, cítila som, že chcem niekomu pomôcť, lenže som presne nevedela povedať, čo by to malo byť. Nečakala som, že by mohlo byť mojou formou pomoci priateľstvo, ktoré pomohlo aj mne samej.

A tak si sa prihlásila do programu Tvoj Buddy, ktorý spája deti z detského domova s dobrovoľníkmi – dospelákmi.

Sima: Skôr než som spoznala Lili, mala som cez program rôzne školenia. Vždy nám v programe zdôrazňovalii, že nemáme mať žiadne očakávania.

To je však náročné – či chceš, alebo nechceš, predstavuješ si, čo mladých baví, zaujíma, ako asi budú vyzerať alebo o čom sa budeme rozprávať a ako bude vyzerať náš spoločný čas.

Najskôr sme všetci dobrovoľníci z programu Tvoj Buddy prišli do detského domova, kde sedelo 15 mládežníkov – pozerali na nás ako na mimozemšťanov. Čakali, že im „zas niekto prišiel mudrovať“. Rozdelili nás do dvojíc a hrali sme hry – také úvodné zoznámenie.

Keď som sa však mala sama stretnúť s Lili neskôr po zoznámení, trvalo to ešte štyri mesiace, kým som ju presvedčila, aby mi dala šancu. Nečakala som, že ma Lili privíta s otvorenou náručou, no že budú naše začiatky také náročné, som nepredpokladala. (smiech)

Telefonovala som jej, esemeskovala. Zabralo, až keď som jej napísala list. Nepamätám si ho úplne doslovne, no napísala som jej, že si nepotrebujem odškrtnúť nejakú dobrovoľnícku účasť, ale naozaj s ňou úprimne chcem tráviť čas.

Zapojte sa aj vy do programu Tvoj BUDDY

Na Slovensku je až 1 000 detí, ktoré by mohli byť zapojené do programu Tvoj BUDDY.

Každé z nich potrebuje niekoho, kto pri ňom bude stáť – pravidelne, dlhodobo, s ľudskosťou – podobne ako Sima pri Linde.

Staňte sa jedným z tisíc dobrovoľníkov, ktorých sa BUDDY usiluje nájsť. Možno ste to vy, kto zmení niekomu život. A možno zmeníte aj svoj vlastný.

A nakoniec ťa ešte testovala pár hodín v zime, keď ťa nechala čakať. (Úsmev.) Budovanie dôvery v priateľstve je krehké a zároveň náročné. Linda, ty si mala vtedy 15 rokov a Sima 27. Ako sa vám podarilo vytvoriť si kamarátsky vzťah?

Linda:
Keď sme prekonali všetky tieto úvodné prekážky, ktoré som Sime hádzala pod nohy, začalo to byť úplne prirodzené. Som typ človeka, ktorý nemá rád, keď ho do niečoho nútia, a so Simou to išlo veľmi ľahko: išli sme do reštaurácie a zrazu sme sa rozprávali o všetkých témach života. A naučila ma jesť paradajkovú polievku, to bolo také naše. (Smiech.)

Sima: Áno, začali sme sa len spoznávať a už to išlo. Myslím si, že najviac nás zblížilo, keď sme spolu začali riešiť reálne situácie, ktoré život prináša. Prvé tri roky sme sa stretávali každý týždeň a hasili všetky možné situácie.

Niekedy mi proste zazvonil telefón: „Simi, chcú ma vyhodiť z podnájmu, potrebujem sa presťahovať.“ Pustila som teda všetko, čo som robila, a išla som za Lindou.

​​V každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Aj keď sme si rozdielne, časom sme sa naučili vnímať, čo tá druhá potrebuje – a čo nie.

Takže krízové situácie vaše priateľstvo zocelili?

Sima:
Áno, aj keď niekedy to už bolo naozaj náročné. Lili sa už naučila, ako na mňa – keď bolo veľa takýchto situácií, tak to vždy striedala aj s dobrými správami. 

Myslím si, že v každom priateľstve je namáhavé, keď vaša kamarátka či kamarát zažíva ťažké obdobie. Na jednej strane jej/mu chcete pomôcť, no neznamená to, že viete dlhodobo „pauznúť“ svoj život. Chcela som však Linde ukázať, že som tu pre ňu.

Linda: Už po druhom stretnutí som pochopila, že to Sima so mnou myslí vážne – bola som prekvapená, keď sa objavila aj druhýkrát. 

Na začiatku nášho priateľstva by mi ani nenapadlo, že Sima bude prvý človek, ktorému, zavolám, keď sa niečo bude diať – veď som ani neverila, že budem pre ňu natoľko dôležitá, aby za mnou prišla. 

Veľa som sa od Simy naučila – ukázala mi, že svet nie je len čiernobiely a že sa nemusím strániť ľudí. A ako som dala šancu jej, dávam dnes aj iným.

Sima, naučila si sa niečo aj ty?

Sima:
Určite je to obojstranné. Vôbec to nie je tak, že by som len ja radila Linde – tiež som sa jej zverovala s tým, čo ma trápi, a riešila s ňou život. 

Linda mi napríklad pomáhala, keď som sa prvýkrát stala mamou. Linda totiž časť života bývala v krízovom centre plnom bábätiek a vedela skvele vyriešiť všetko, čo som ja ako nová mamina netušila. 

To by zase mne v začiatkoch nášho vzťahu vôbec nenapadlo. (Úsmev.)

Nedávno sme sa rozprávali o priateľstvách so psychologičkou a zhodnotili sme, že budovanie a udržanie priateľstva v dospelosti je fakt náročné, vyžaduje si veľa práce z oboch strán. Čím to podľa vás je, že sa práve z vášho priateľstva stalo „to ozajstné“?

Sima: Myslím si, že to bolo tým, že sme boli obe bezprostredné a jednoducho sme si „klikli“. Aj v priateľskom vzťahu si musíte navzájom sadnúť – bez toho je náročné budovať kamarátstvo. Pri Lili bolo dôležité budovať dôveru. Musela som jej ukázať, že som tu pre ňu a myslím to naozaj.

Linda: Raz sme spolu v rámci programu išli na „víkendovku“ a „prekecali“ sme celú noc. Rozprávali sme sa o ťažkých témach, no mali sme aj zábavu. Ešte nám aj ľudia hovorili, že vyzeráme ako sestry. (Smiech.)

Vždy som si na Sime vážila, že sa naučila, ako na mňa. Vedela, čo sa mi páči, no aj čo od kamarátky nechcem.

A čo od kamarátky nechceš?

Linda:
Nemám rada, keď mi ľudia mudrujú do života. Každý má svoju osobitnú cestu a ja sa rada so svojím okolím poradím, keď mám pocit, že už neviem ako, a potrebujem iný pohľad, no nemám rada nevyžiadané rady.

Sima: A to bolo pre mňa ťažké, pretože bolo treba ubrať z ega. Každú radu som totiž mienila najlepšie, ako sa len dalo, no pochopila som, že niekedy je potrebné len vypočuť. Keď bude chcieť Lili radu, tak si ju vždy vypýta.

Som rada, že som sa to naučila, lebo v každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Raz sme sa pre takúto nevyžiadanú radu pohádali, mesiac sme sa nerozprávali.

V priateľstvách by malo ísť ego bokom – prehryznúť ho je niekedy ten najväčší prejav blízkosti.

Ako ste to urovnali nezhody?

Sima:
Rovnako ako pri nevyžiadaných radách – jednoducho „prehryznete“ ego. 

V tomto prípade som zavolala Linde, no bolo to pre mňa hrozne ťažké. Myslím si, že pri hocikom inom by som to neurobila, keďže sme mali intenzívnu výmenu názorov. 

V našom vzťahu je to iné, keďže sme začínali ako buddy – navždy budem cítiť za Lindu akúsi zodpovednosť. Chcem, aby vždy zaspávala s tým, že som tu stále pre ňu.

Linda: A mne potom bolo spätne ľúto, že som sa neozvala prvá. Keď sme sa mali po mesiaci stretnúť, mala som z toho trošku stres. Dúfala som, že to nebude trápne a že nebudeme v hádke pokračovať. Normálne sme si však vydiskutovali, čo nás trápilo, a pokračovali sme ďalej.

Už ste mi povedali, čo podľa vás priateľstvo udrží. Čo by ho, naopak, mohlo podľa vás postupne zničiť? Čoho sa mám vyvarovať, ak chcem mať dobré priateľstvá?

Sima: Nefungovalo by to, ak by sa snažila len jedna. S kamarátmi je nám dobre, keď nás dobíjajú energiou, nie keď nám ju berú. U nás sa to síce začalo tak jednostranne, no za 10 rokov sme toho veľa zažili. 

Poznáme si celé rodiny, minulý rok som bola Linde svedkyňou na svadbe, naše deti sa kamošia. Mnohé sa mení, no to, že sme tu jedna pre druhú, ostáva platné aj naďalej.

Linda: Sima bola v pôrodnici deň po tom, čo prišla moja dcérka na svet. To by mi na začiatku nášho vzťahu ani vo sne nenapadlo. Kedysi ma brávala ako pubertiačku do „mekáča“ a teraz sa spolu delíme o tieto veľké životné kroky.


Program Tvoj Buddy prináša viac bezpečia, dôvery a férových šancí pre každé dieťa. Preto ho podporuje aj Férová nadácia O2, ktorá dlhodobo pomáha projektom, ktoré majú zmysel pre spoločnosť. Pomáhať môžete aj vy, ak sa zapojíte a stanete sa BUDDYM.

Program Tvoj BUDDY cez Simu a Lindu

Program Tvoj BUDDY spája deti vo veku od 12 do 16 rokov, ktoré nemôžu vyrastať vo svojej rodine, s dospelými BUDDY dobrovoľníkmi s vysokou vnútornou motiváciou pomáhať. Dobrovoľníci venujú tínedžerom svoj čas a poskytujú im stabilitu a podporu, na ktorú sa môžu spoľahnúť aj po odchode z detského domova. BUDDY je o bezpečnom, láskavom a trpezlivom vzťahu, ktorý môže byť pre deti liečivý, presne ako v prípade mladej dospelej Lindy a jej BUDDY Simony.

 

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.