Psychologička: Je dôležité, či sme v celom dni venovali niečo aj sebe

„Často sa stáva, že keď príde čas na oddych, nevieme si vybrať, čo máme robiť. Zrazu je toho veľa a my by sme chceli stihnúť všetko,“ hovorí psychologička Jana Bevilaqua.

Ako vyzerajú momenty oddychu, ktoré vás dobíjajú energiou? Doprajete si ich pravidelne alebo na ne čakáte niekoľko mesiacov? Aj keď je oddych pre naše psychické zdravie dôležitý, málokto mu venuje v zhone bežných dní dostatok pozornosti. Psychologička Jana Bevilaqua z projektu Duše naše rozprávala o potrebe oddychu, ale aj o tom, prečo je dôležité vnímať svoje potreby a prijať, že sa môžu meniť.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • prečo je oddych dôležitý pre našu psychiku,
  • aké signály tela si treba všímať,
  • ako si nájsť typ oddychu, ktorý nám vyhovuje,
  • prečo je dôležité vnímať svoje potreby,
  • ako si vniesť momenty odpočinku do bežných dní.

Psychologička: Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje len svalstvo, učí sa aj kriticky myslieť

Asi každému sa niekedy stalo, že sa po dovolenke, na ktorú sa dlho tešil, vrátil do práce unavený. Energia, ktorú si od voľna sľuboval, neprišla. Stretávate sa s tým? 

Je to veľmi časté. Ideálne je, ak ľudia oddychujú aspoň tri týždne, pretože prvý týždeň je človek zvyčajne ešte vždy v pracovnom naladení. Rozdiel je medzi letnou dovolenkou a sviatkami. Počas sviatkov máme pocit, že toho musíme stihnúť veľa, stretnúť sa s ľuďmi, všetko si rozplánovať, čo môže v konečnom dôsledku znamenať stres. Nie každý si stihne oddýchnuť napriek tomu, že mal dlhšiu dovolenku. Nie je to o tom, že zmena za nami zrazu príde, priestor na zmenu si potrebujeme vytvárať my sami.

Prečo je vlastne odpočinok dôležitý pre naše psychické zdravie?

Aby sme si vedeli utriediť myšlienky a neboli v hlave zahltení. Oddych reštartuje celé naše nastavenie a prináša čistejšiu hlavu. Je to o malých krokoch. Môžete začať tým, že si hlavu budete čistiť cestou z práce, a keď sa dostanete domov, budete sa venovať už len tomu rodinnému, nie pracovnému. Ak venujeme pozornosť svojmu psychickému zdraviu, venujeme pozornosť samému sebe. A následne to má vplyv na naše vzťahy celkovo.  

Čiže je dobre dávať si počas dňa vedomé úlohy? 

Nemusí to vyhovovať každému. Niekto privíta, že si deň štruktúruje, a povie si, že doteraz pracujem a teraz budem robiť toto. Niekto sa svojim myšlienkam venuje ráno alebo večer. Dôležité je to, či sme v celom dni venovali niečo aj sebe.

Ak venujeme pozornosť svojmu psychickému zdraviu, venujeme pozornosť samému sebe. A následne to má vplyv na naše vzťahy celkovo.

Niekto športuje alebo sa ide prejsť, niekto si oddýchne pri televízii. Majú ľudia problém zadefinovať si, pri ktorých aktivitách si naozaj oddýchnu a ktoré im energiu, naopak, uberajú? 

Často sa stáva, že keď príde čas na oddych, nevieme si vybrať, čo máme robiť. Zrazu je toho veľa a my by sme chceli stihnúť všetko. Nakoniec ľudia zistia, že nevedia, ako oddychovať. Vtedy sa vracajú k tomu, čo im pomáhalo kedysi, ale v danom životnom období to často pre nich nemusí byť to, čo potrebujú. Hľadajú starú formu oddychu, ktorá im už nepomáha, a postupne zistia, že teraz potrebujú niečo úplne iné. 

Čiže je to o akomsi utriedení potrieb.

Áno, a aj o dovolení robiť veci, ktoré potrebujeme. Často si myslíme, že oddych musí byť niečím naplneným, produktívnym, a pasívny oddych si nedoprajeme, hoci ho potrebujeme. Výber aktivity ľudí dokonca niekedy stresuje. Platí, že aj oddychovať sa treba naučiť. 

Kde začať, ak oddychovať neviem? 

Odporučila by som začať priebežne, v chode bežných dní. Zabezpečiť si pre seba niečo ako vsuvky, kde si môžeme pestovať návyk oddychu. Ľudia čakajú celé mesiace na letnú dovolenku, ale aplikovať oddych do bežných dní je pre nich náročnejšie, aj keď ho potrebujú. 

Ak ideme z extrému do extrému, môže sa stať, že z oddychu budeme unavení. Povieme si, že teraz mám konečne po pol roku dovolenku, musím oddychovať, ale zistím, že neviem, ako na to. Rozmýšľam ešte nad prácou, nad tým, čo som nestihla. Prepnúť sa do režimu, že hlava oddychuje, nie je v takomto prípade jednoduché.

Často si myslíme, že oddych musí byť niečím naplneným, produktívnym, a pasívny oddych si nedoprajeme, hoci ho potrebujeme.

Niekedy počas oddychu prichádzajú aj výčitky. Je to bežné?

Vyčitky, dokonca pocity viny. Alebo si ľudia počas oddychových dní plánujú veci, ktoré chcú dobehnúť. A v podstate sa opäť zamestnávajú, aby boli aktívni. Pre niekoho to môže byť dobrý spôsob, že si oddýchne pri tom, ako niečo robí. Ale iný môže mať pocit, že musí stále niečo robiť, aby nevypadol z režimu. 

Čítajte aj: Hýbme sa tak, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke, radí trénerka

Pre mnohých ľudí je výzvou prepnúť sa v hlave a vypnúť myšlienky. Ako na to? 

Aj to treba aplikovať postupne. Ja som napríklad zvyknutá, že keď ideme s kolegami na obed, bavíme sa o niečom inom, o bežných veciach, ale nie o práci. Je to úplne iný rozmer a už počas dňa na chvíľu vypnete. Sú to práve takéto drobnosti. Keď ich človek robí, už si tú psychohygienu v malých dávkach dopraje.

Ak pracujeme z domu, je to o to dôležitejšie. Je potrebné vyčleniť si počas dňa čas, počas ktorého sa idem prejsť alebo robím niečo pre seba.  Keď človek pracuje z domu, má tendenciu pracovať viac a hranice s oddychom sa stierajú.

Ľudia sa začali aj vplyvom pandémie viac venovať mentálnemu zdraviu. Návšteva psychológa už nie je tabu ako kedysi. Vnímate to aj vo svojej praxi?  

Mnohým sa zvýraznili úzkosti, strachy, obavy alebo vyplávalo na povrch niečo, čo sme roky neriešili. Prichádzajú aj témy, ktoré priniesla pandémia a ľudia ich predtým neriešili.

Keď človek pracuje z domu, má tendenciu pracovať viac a hranice s oddychom sa stierajú.

Projekt Duše naše, ktorý sa venuje online poradenstvu, sme spustili práve počas pandémie. Cítili sme, že je na to vhodný čas a priestor. Pri prvom lockdowne bol záujem o terapie silnejší, ale vnímame, že sa to vracia vo vlnách. Tým, že sú online terapie pre ľudí dostupnejšie, stiera to hranice a prekážky. Človek sa cíti v bezpečí, v istote svojho domáceho prostredia. Ľudia sú takejto forme terapií otvorenejší. Často v sebe musia nájsť odvahu vôbec si to dovoliť.

Mnohí si hovoria, že nemajú až taký veľký problém a pozornosť psychológa si nezaslúžia. Povedia si, že iní predsa riešia zložitejšie životné situácie. 

Áno, cesta k rozhodnutiu „chcem“ je u každého iná. Niekedy dlhšia, niekedy ju sprevádzajú rôzne procesy a otázky. Alebo ľudia stále v sebe majú stigmu, že ak oslovia odborníka, znamená to, že sú veľmi chorí. Pritom potom zistia, že terapia je vlastne o sebaspoznaní a posunutí sa v niektorých témach, v ktorých sa ľudia dostávajú do bludných kruhov.

Práve pohľad nezainteresovaného človeka im môže pomôcť vymaniť sa z tohto. Vždy je to najmä ich práca, my im len poskytujeme ten nadhľad a sprevádzame ich cestou.

Signály na spomalenie a potrebu oddychu nám často dáva aj naše telo. Čo by sme si mali všímať? 

Telo nám dáva signály v drobnostiach. Môže to byť nekvalitný spánok alebo nám nechutí jesť, priberáme či, naopak, chudneme. Alebo vnímame, že sa nám niečo začne vplyvom stresu a dlhodobého tlaku zhoršovať, vnímame to intenzívnejšie a silnejšie.

Je dobré navnímať si, keď prekračujeme vlastnú hranicu. Napríklad že som si dnes nedala prestávku na obed, jedla som za počítačom alebo idem neskoro spať, moje telo počas dňa nevládze, nie som sústredená. Sú to naozaj drobnosti, ktoré môžu byť hmatateľnejšie, keď im venujeme pozornosť. 

Existuje cesta, ako nájsť ten svoj oddych, ktorý ma dobíja?

Ľuďom radím, aby skúšali. Sú veci, ktoré nám pomáhali napríklad v minulosti, môžeme ich vyskúšať znova, ale mnohokrát práve to nefunguje. Napríklad sme športovali, ale zrazu to nie je ono. Zistíme, že teraz potrebujeme pasívnejší oddych, napríklad čítanie knihy. Alebo sme predtým potrebovali byť sami, teraz nám chýba ľudský kontakt. Dôležité je skúšať a objavovať, čo nám pomôže hlavu vypnúť a zároveň nám robí radosť. 

V online priestore vidíme, ako trávia voľný čas iní ľudia, a podvedome sa porovnávame. Ako na trávenie voľna vplývajú sociálne siete? 

Môže to vyvolávať tlak, že by som mala byť aj mimo práce taká úspešná, ako to majú iní. Porovnávame sa a máme pocit, že to naše „bežné“ nie je dostačujúce. Ale pre nás je práve to dostačujúce. Vždy sa treba vrátiť k tomu, ako sa ja pri danej aktivite cítim. Urobiť si rýchlu vnútornú analýzu.  Vďaka tomu rýchlo zistíte, či sa do danej aktivity či situácie nútite a berie vám energiu. Na druhý deň to možno budete mať úplne naopak, ale to je tiež úplne v poriadku.

Vždy sa treba vrátiť k tomu, ako sa ja pri danej aktivite cítim. Vďaka tomu rýchlo zistíte, či sa do danej aktivity či situácie nútite a berie vám energiu.

Dôležité je zrejme aj to prijatie, že sa mi to môže neustále meniť.

Áno, pretože inak si vytvárame na seba tlak, veď toto mi sedelo, toto bolo super a teraz všetci vedia, že to teraz nerobím, ale mala by som. Je úplne v poriadku meniť to.

Môžu nám ku kvalitnému oddychu  pomôcť rôzne meditačné či relaxačné techniky?

Môžu pomôcť, pretože podporujú náš kontakt samých so sebou. Je fajn vyskúšať to a zistiť, či nám to vyhovuje. Poznám však aj ľudí, ktorým to vyslovene nesadlo.

A čo napríklad rituály? 

Rituály sú veľmi fajn. Počas dňa je veľmi dôležité nezabúdať na seba a vnímať, čo máme radi. Ak si napríklad ráno či večer vytvoríte svoj rituál, v ktorom vám je dobre, začne vám chýbať, ak ho vynecháte. Môžu to byť jednoduché minútové rituály, na ktoré sa budete počas dňa tešiť. 

Jana Bevilaqua

Psychologička, ​​spoluzakladateľka a odborná garantka projektu Duše naše. Poradenstvo poskytuje v individuálnom alebo skupinovom vedení klientov. Využíva diagnostiku a arteterapiu. Absolvovala dlhodobý psychoterapeutický výcvik v integratívnej psychoterapii. Priebežne prispieva psychologickým vstupom v rozhovoroch pre občianske združenie Náručie. Pracuje ako psychológ – koordinátor dobrovoľníkov v Bratislave. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac