Príbehy

Nezhoda má aj pozitívnu stránku. Poradíme vám, ako zvládať náročné situácie na pracovisku

Potlačenie nepríjemných pocitov z práce nevedie k ich riešeniu. Jana Balážová vysvetľuje, ako pristupovať ku konfliktom empaticky voči sebe aj voči okoliu.

Autorka Nicol Rácová

Foto archív respondentky

Ilustrácie Shutterstock

Dátum26. 9. 2022

V práci trávime veľkú časť života, a predsa sa v nej nemusíme vždy cítiť spokojne a šťastne. Kladieme si otázku, ako by to mohlo vyzerať v dokonalej práci, ktorú vídavame vo filmoch, alebo v tej, o ktorej nám hovoril náš známy. Možno to niektorých prekvapí, ale perfektné či bezchybné pracovné prostredie samo osebe neexistuje – ak sa chceme v práci cítiť dobre, musíme začať od seba. S koučkou osobného rozvoja a ambasádorkou empatie Janou Balážovou vám poradíme, ako na to.

Psychologička: Ak venujeme pozornosť svojmu psychickému zdraviu, zlepšujeme tým aj všetky svoje vzťahy

Je to len práca, neber si to tak osobne. Možno ste sa už stretli s podobnou reakciou na problém, ktorý v súvislosti s prácou prežívate. V práci trávime priemerne 8 hodín denne, často sme s kolegami aj kamaráti a hovoríme o svojich osobných záležitostiach.

Vypnúť emocionálnu časť našej osobnosti a tváriť sa, že sme stroje, je prakticky nemožné – práve naopak, predstieranie vedie ku katastrofálnym stavom sebapotlačovania a prejaví sa vážnymi ochoreniami, psychickými poruchami, vyhorením či depresiou.

Koučka Jana Balážová pripravila niekoľko tipov, ako si v práci môžeme nastaviť balans, ako riešiť konflikty, ale aj ako ich odlíšiť od šikanovania, ktoré je nevyhnutné riešiť právnou cestou.

Začnime so zmenou pohľadu na svoje pracovisko

„Možno si niektorí z nás pod dobrou prácou predstavia kamarátskeho šéfa, vysoké odmeny a veľké benefity. No je dôležité uvedomiť si, že ideálne pracovné prostredie neexistuje. Nič v našich životoch nie je dokonalé a ani nikdy nebude – ale presne takto je to v poriadku. Ak chceme ako osobnosť rásť, potrebujeme sa posúvať vo svojom súkromnom aj pracovnom živote. A keď sa aj na oblasť práce pozeráme z tohto pohľadu, tak vhodným pracovným prostredím je priestor, kde sa cítime bezpečne, ale zároveň podnetne.

Pokiaľ sa nachádzame v bezpečnom pracovnom prostredí, nemali by sme mať strach z robenia chýb a zlyhania – chyby sú pre ľudstvo prirodzené. Podnetné prostredie nám zase dáva veľa priestoru aj impulzov, aby sme zo seba (prirodzene) dostali to najlepšie.

Nebezpečné pracovné prostredie je také, ktoré nám ‚nedovoľuje robiť chyby‘. V takomto nastavení človek nevie dlhodobo fungovať tvorivo ani sa zdravo vyvíjať.“

Situácie, ktoré riešime, nás posúvajú

„Pohodlnosť a dlhodobo pretrvávajúci komfort škodia nášmu posunu. Ak sa chceme vyvíjať, potrebujeme mať aj istú mieru nepriazne. Pozor, pohodlnosť nie je to isté ako prežívať vnútorný pokoj.

Náš nekomfort môže v pracovnom prostredí znamenať napríklad (vy)riešenie problému alebo spätný pohľad na vlastné reakcie, komunikáciu, správanie – teda našu reflexiu – ak sa z nejakého dôvodu necítim v práci dobre, potrebujem preskúmať, čo konkrétne je kameňom úrazu a snažím sa ho aktívne riešiť – nečakám, že sa vyrieši sám.“

Empatia k druhým, ale aj k sebe

„Empatia v práci znamená, že sa otvoríme novému pohľadu druhého človeka – musíme si v prvom rade uvedomiť, že nie sme stroje. Preto sa aj na svojho kolegu pozerajme ako na celkovú osobnosť so svojím prežívaním. Potrebujeme ho vidieť, vnímať a počuť tak, ako sa vidí a vníma on sám. Veľmi jednoducho povedané – ak chceme byť empatickí, potrebujeme sa vžiť do jeho kože.

Netýka sa to iba druhých, buďme empatickí aj sami k sebe. V kontexte práce by sme si mohli povedať ‚8 hodín nejako prežijem a večer už bude dobre‘, táto stratégia však nie je dlhodobo udržateľná. Vnímajme aj samých seba a nepotláčajme vlastné potreby. Začnime si klásť otázky – ako sa cítim, čo práve prežívam, kde je moja hodnota, kde sú hranice, aké sú moje očakávania. Až vtedy, keď budeme rozvíjať empatiu k sebe samému/samej, dokážeme empatizovať aj s inými.

Ako sa prejavujeme, správame, aké prostredie si vôkol seba vytvárame a vyberáme, je odrazom toho, ako pristupujeme sami k sebe – či so sebou zaobchádzame citlivo a empaticky alebo bezcitne a bezohľadne.“

Naučme sa počúvať aj preberať zodpovednosť

„Po rokoch praxe som zistila, že atmosféra v spoločnosti je najmä odrazom jej vedenia. Ak vedenie nemá jasno vo svojich hodnotách, víziách, stratégiách, procesoch a komunikácii, vytvára sa v pracovnom prostredí nejasnosť, chaos a toxicita. Ak nie sú jasne nastavené pravidlá hry, jasne komunikované očakávania a pravidelné spätné väzby, zamestnanci sa začnú cítiť neisto – má to na nich často zlý vplyv. Manažéri zase nie sú dostatočne pripravení na líderské roly a nevedia byť dobrým vzorom pre svojich ľudí.

Asi najčastejšou príčinou mnohých problémov či napätých vzťahov je neschopnosť alebo neochota počúvať. Napriek tomu, že to je podstatou každej komunikácie a funkčného vzťahu, nikto nás to aktívne neučil ako napríklad čítať.

Ďalším problémom, ktorý vnímam a týka sa akéhokoľvek zamestnanca, je neschopnosť prebrať zodpovednosť. Ak túžime a očakávame slobodu, priestor, rešpekt, musíme tiež vedieť napĺňať prirodzené záväzky, ktoré z práce vyplývajú. Nemôžeme sa čudovať, keď sa proti nám šéf ohradí, pretože sme mu potrebné materiály dodali nedostatočne spracované alebo neskoro.“

Konflikt má aj pozitívnu stránku

„Konflikt je pre každého človeka stresujúca situácia, z ktorej má strach a chce sa jej vyhnúť. Musíme si však uvedomiť, že jeho ignorovanie nemá zmysel, pretože jeho dôsledky nás ignorovať nebudú. Možno to bude znieť paradoxne, ale konflikt je pre nás do určitej miery dobrý – je to príležitosť na náš rast.

Napríklad ak ste sa pohádali s kolegom/kolegyňou, nezostávajte v pozícii ukrivdenej obete – pozrite sa na to spätne a úprimne si priznajte, čím ste aj vy prispeli k vzniku tejto situácie. Miesto krivdy a nespokojnosti sa dostanete ‚do zóny vplyvu‘.

Riešenie podobných konfliktov nemusí byť tou najpríjemnejšou skúsenosťou v danom okamihu – ale nekomfort posúva vaše vnímanie.“

Rozlišujme konflikty a šikanovanie

„Nie každý konflikt sa dá považovať za šikanovanie a, naopak, šikanovanie nie je konflikt – šikanovanie predstavuje zneužitie práva a treba ho právne riešiť. Môžeme ho chápať ako opakované zdravie ohrozujúce, prípadne aj poškodzujúce konanie. Ide o pravidelné prejavy agresívneho, zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho správania, ktorého následkom môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti. Prevažne je spojené s psychickými a verbálnymi útokmi na šikanovanú osobu.“

Absolventi programu Teach for Slovakia: Nemáme rovnakú štartovaciu čiaru, no pomôže, ak rozdielnosti začneme vnímať ako príležitosť

MODELOVÉ SITUÁCIE

Nižšie odpovedáme na 4 modelové situácie, s ktorými môžu mať mnohí z nás skúsenosť. Jana Balážová ponúka návrhy riešení, ako takéto situácie zvládnuť, no zároveň dodáva, že univerzálne rady nemusia fungovať pre každého, pretože každý človek má svoju realitu a spôsob, akým nazerá na danú situáciu: „Bez osobného kontaktu je náročné odhadnúť, do akej miery je situácia ovplyvnená napríklad vnútorným zranením a do akej miery opisuje pravdivý obraz toho, čo sa deje. Vždy preto potrebujem hovoriť s konkrétnym človekom o tom, čo ho trápi, čo je jeho skutočný problém, čomu dáva rôzne významy a prečo.“

Ohovárajú ma kolegyne/kolegovia. Niekedy to prerastá do priamych slovných útokov. Do práce nechodím s radosťou a mám pocit, že sem nepatrím. Čo môžem urobiť pre to, aby sa to zmenilo?

„V tejto modelovej situácii by som ako prvé odporučila ujasniť si pocity a pozrieť sa na situáciu zo širšieho kontextu – odkedy sa mi to deje, cítil/a som sa vyčleňovaný/á aj v minulosti, je to niečo, čo sa v mojom živote opakuje?

Následne odporúčam postaviť sa situácii priamo: vyjadriť, že mi je takéto správanie nepríjemné. Urobte to však v priestore, v ktorom sa cítite čo najbezpečnejšie. Dôležité je ísť do takejto konfrontácie až vtedy, keď si plne uvedomujete, že nie ste žiadne chúďatko či obeť, a hovoríte s kolegami ako rovnocenná bytosť.

Ak ani jasne sformulovaná požiadavka na zmenu správania nie je v kolektíve akceptovaná, odporúčam požiadať o riešenie manažéra alebo oddelenie ľudských zdrojov. HR by malo byť bezpečným firemným a nestranným priestorom, aby mohla každá strana pravdivo komunikovať svoje pocity a obraz, ktorý má o konkrétnej situácii.“

Cítim sa nedocenený/á. Môj nadriadený/á vidí iba moje chyby, pri každej príležitosti ma zhadzuje. Napriek svojmu pracovnému nasadeniu nedostávam žiadne uznanie. Môj výkon a moja práca sú často spochybňované.

„Rovnako ako pri predchádzajúcej modelovej situácii, aj tu je veľmi potrebná práca so sebou samým. Hoci by sme na prvý pohľad mohli vnímať, že tomuto človeku spôsobujú bolesť vonkajšie faktory (poukazovanie na chyby, nedostatok uznania, spochybňovanie), je dôležité podotknúť, že práve vonkajšia situácia často odhaľuje bolesť či zranenie, ktoré si v sebe nesieme.

Vidíme, že príliš veľa energie smeruje do toho, aby tento človek ukázal (a dokázal) druhým, že je užitočný, a tým (hoci nevedome) fokusuje svoju pozornosť inde. Ako som vyššie spomínala, empatia voči sebe samému je veľmi dôležitá a to je aj moje odporúčanie – aby človek, pokiaľ sa nachádza v podobnej situácii, popracoval na svojom vnútornom rešpekte voči sebe samému.

Je tiež možné, že sám prehliada chyby, ktorých sa objektívne dopúšťa. Niekedy tiež môže pomôcť premyslieť si a zvážiť si, či je toto pracovné smerovanie to pravé a či by mu nešlo ľahšie/lepšie niečo iné.“

Pre môj mladý vek ma nerešpektujú seniornejší kolegovia. Stávam sa terčom posmeškov, dostávam všetky nadčasy, keď sa mi niečo nepodarí, zabávajú sa na tom. Ja by som skôr ocenil/a pomoc a viac pochopenia. Dokážem to nejakým prístupom zmeniť?

„Rešpekt ani dôveru si nevieme získať nasilu. Rešpekt je prirodzený dôsledok práce na našom charaktere. Ak sa ocitáme v situácii, že sme pravidelne terčom posmeškov, a zároveň nemáme rovnako vytvorené podmienky a férový systém medzi kolegami, môžeme hovoriť aj o prejavoch mobingu.

Ide o pravidelné prejavy nepriateľského a ponižujúceho správania, ktorého následkom môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti. Toto správanie môže byť aj šikanovaním. Danú situáciu preto odporúčam riešiť s nadriadeným alebo podať podnet priamo na oddelenie ľudských zdrojov.“

V práci je to ako vo výrobni, šéf nás vidí ako stroje, bez potrieb, bez emócií. Zvyšuje hlas, používa vulgarizmy. Nerešpektujú sa dovolenky či víkendy – kontaktuje ma, kedy chce – v noci, cez víkend, večer. Existuje nejaké riešenie aj na takúto situáciu alebo mám zmeniť prácu?

„Táto situácia opäť zapadá do kategórie šikanovania, a to formou bossingu. Ide o prejavy agresívneho a nerešpektujúceho správania, ktoré sú zamerané na šikanovanie podriadených zamestnancov ich nadriadeným. Proti takémuto správaniu sa treba ohradiť a domáhať sa právnej ochrany.“

Jana Balážová

Jej poslaním je prinášať do biznisu a firiem viac ľudskosti. Už viac ako 11 rokov sa venuje ľudskému potenciálu a posledné roky sa zameriava na tému empatie, ktorú vníma ako kľúčovú pri evolúcii biznisu. Pre koučku, ambasádorku empatie a zakladateľku The Source, Janu Balážovú preto nie je CEO ako CEO. Chief Executive Officers (CEO) postupne mení na Chief Empathy Officers. Pomáha firmám s rozvojom v oblasti talent managementu či budovania a posilňovania empatie na pracovisku.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Nájsť si dobrého kamaráta či kamarátku v dospelosti je raritné – a udržať si priateľstvo je ešte väčšia „makačka“.

Autor Ester Viktória Bukovinská

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum30. 4. 2025

Simona a Linda sú kamarátky – a nie hocijaké. Spoznali sa v čase, keď jedna hľadala hlbší zmysel a druhá neverila, že by ju niekto chcel naozaj spoznať. Spojil ich program Tvoj Buddy, ktorý spája deti a mladých z detských domovov s dospelými dobrovoľníkmi. Priateľstvo si vyžadovalo trpezlivosť, obetu aj naladenie sa na potreby tej druhej, často odloženie vlastného programu a, samozrejme, ega. Dnes je však medzi nimi podporný a blízky vzťah, ktorý pretrváva už vyše desaťročia.

Pri priateľoch náš mozog vyplavuje hormón lásky. Psychologička vysvetľuje, ako nám nahrádzajú rodinu či romantické vzťahy

V rozhovore s dlhoročnými kamarátkami Simonou a Lindou o priateľstve sa dočítate aj to:

prečo začal ich kamarátstvo písaný list,
prečo nechala Linda čakať Simu v zime pred detským domovom,
ako sa z paradajkovej polievky stal symbol dôvery,
prečo je niekedy v kamarátstve ťažšie neporadiť ako poradiť
a ako dať dokopy priateľstvo po mesiaci ticha či hádke.

Pamätáte sa ešte na úplne prvý moment, keď ste sa stretli?

Sima: Linda ma na začiatku testovala – nechala ma v zime čakať hodinu vonku. (Smiech.)

Linda: Áno, toto si pamätám dosť presne. Predtým, než som sa mala stretnúť so Simou, som išla s kamarátkou z detského domova na kofolu. Najskôr som si vravela, že by som sa už mala ponáhľať, že je už veľa hodín, no potom som si povedala, že veď Sima aj tak určite neprišla. Neverila som tomu.

No nakoniec som ju našla stáť pred detským domovom. (Smiech.)

Takže si bola na začiatku opatrná?

Linda: Bol to taký obranný mechanizmus. V tom období ma sklamalo veľa ľudí a jednoducho som neverila, že práve nejaká Sima z nejakého Tvoj Buddy to myslí so mnou úprimne. Bála som sa, že sa na ňu naviažem a zrazu nepríde. Vravela som si: „Pozor, Linda, hlavne nech ťa toto celé neraní.“ Jeden deň som si však povedala, že keď za mnou chce prísť, nech príde. Nedávala som tomu žiadne šance.

Sima, čo v tebe vtedy zarezonovalo tak silno, že si sa rozhodla niekomu venovať svoj čas a budovať priateľstvo?

Sima: Pár rokov predtým som si prešla onkologickým ochorením, a keď som sa dostala do fázy remisie a môj stav bol stabilizovaný, cítila som veľkú vďačnosť. V takých situáciách začnete prehodnocovať a upravovať svoju životnú cestu.

Hľadala som hlbší zmysel, cítila som, že chcem niekomu pomôcť, lenže som presne nevedela povedať, čo by to malo byť. Nečakala som, že by mohlo byť mojou formou pomoci priateľstvo, ktoré pomohlo aj mne samej.

A tak si sa prihlásila do programu Tvoj Buddy, ktorý spája deti z detského domova s dobrovoľníkmi – dospelákmi.

Sima: Skôr než som spoznala Lili, mala som cez program rôzne školenia. Vždy nám v programe zdôrazňovalii, že nemáme mať žiadne očakávania.

To je však náročné – či chceš, alebo nechceš, predstavuješ si, čo mladých baví, zaujíma, ako asi budú vyzerať alebo o čom sa budeme rozprávať a ako bude vyzerať náš spoločný čas.

Najskôr sme všetci dobrovoľníci z programu Tvoj Buddy prišli do detského domova, kde sedelo 15 mládežníkov – pozerali na nás ako na mimozemšťanov. Čakali, že im „zas niekto prišiel mudrovať“. Rozdelili nás do dvojíc a hrali sme hry – také úvodné zoznámenie.

Keď som sa však mala sama stretnúť s Lili neskôr po zoznámení, trvalo to ešte štyri mesiace, kým som ju presvedčila, aby mi dala šancu. Nečakala som, že ma Lili privíta s otvorenou náručou, no že budú naše začiatky také náročné, som nepredpokladala. (smiech)

Telefonovala som jej, esemeskovala. Zabralo, až keď som jej napísala list. Nepamätám si ho úplne doslovne, no napísala som jej, že si nepotrebujem odškrtnúť nejakú dobrovoľnícku účasť, ale naozaj s ňou úprimne chcem tráviť čas.

Zapojte sa aj vy do programu Tvoj BUDDY

Na Slovensku je až 1 000 detí, ktoré by mohli byť zapojené do programu Tvoj BUDDY.

Každé z nich potrebuje niekoho, kto pri ňom bude stáť – pravidelne, dlhodobo, s ľudskosťou – podobne ako Sima pri Linde.

Staňte sa jedným z tisíc dobrovoľníkov, ktorých sa BUDDY usiluje nájsť. Možno ste to vy, kto zmení niekomu život. A možno zmeníte aj svoj vlastný.

A nakoniec ťa ešte testovala pár hodín v zime, keď ťa nechala čakať. (Úsmev.) Budovanie dôvery v priateľstve je krehké a zároveň náročné. Linda, ty si mala vtedy 15 rokov a Sima 27. Ako sa vám podarilo vytvoriť si kamarátsky vzťah?

Linda: Keď sme prekonali všetky tieto úvodné prekážky, ktoré som Sime hádzala pod nohy, začalo to byť úplne prirodzené. Som typ človeka, ktorý nemá rád, keď ho do niečoho nútia, a so Simou to išlo veľmi ľahko: išli sme do reštaurácie a zrazu sme sa rozprávali o všetkých témach života. A naučila ma jesť paradajkovú polievku, to bolo také naše. (Smiech.)

Sima: Áno, začali sme sa len spoznávať a už to išlo. Myslím si, že najviac nás zblížilo, keď sme spolu začali riešiť reálne situácie, ktoré život prináša. Prvé tri roky sme sa stretávali každý týždeň a hasili všetky možné situácie.

Niekedy mi proste zazvonil telefón: „Simi, chcú ma vyhodiť z podnájmu, potrebujem sa presťahovať.“ Pustila som teda všetko, čo som robila, a išla som za Lindou.

V každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Aj keď sme si rozdielne, časom sme sa naučili vnímať, čo tá druhá potrebuje – a čo nie.

Takže krízové situácie vaše priateľstvo zocelili?

Sima: Áno, aj keď niekedy to už bolo naozaj náročné. Lili sa už naučila, ako na mňa – keď bolo veľa takýchto situácií, tak to vždy striedala aj s dobrými správami.

Myslím si, že v každom priateľstve je namáhavé, keď vaša kamarátka či kamarát zažíva ťažké obdobie. Na jednej strane jej/mu chcete pomôcť, no neznamená to, že viete dlhodobo „pauznúť“ svoj život. Chcela som však Linde ukázať, že som tu pre ňu.

Linda: Už po druhom stretnutí som pochopila, že to Sima so mnou myslí vážne – bola som prekvapená, keď sa objavila aj druhýkrát.

Na začiatku nášho priateľstva by mi ani nenapadlo, že Sima bude prvý človek, ktorému, zavolám, keď sa niečo bude diať – veď som ani neverila, že budem pre ňu natoľko dôležitá, aby za mnou prišla.

Veľa som sa od Simy naučila – ukázala mi, že svet nie je len čiernobiely a že sa nemusím strániť ľudí. A ako som dala šancu jej, dávam dnes aj iným.

Sima, naučila si sa niečo aj ty?

Sima: Určite je to obojstranné. Vôbec to nie je tak, že by som len ja radila Linde – tiež som sa jej zverovala s tým, čo ma trápi, a riešila s ňou život.

Linda mi napríklad pomáhala, keď som sa prvýkrát stala mamou. Linda totiž časť života bývala v krízovom centre plnom bábätiek a vedela skvele vyriešiť všetko, čo som ja ako nová mamina netušila.

To by zase mne v začiatkoch nášho vzťahu vôbec nenapadlo. (Úsmev.)

Nedávno sme sa rozprávali o priateľstvách so psychologičkou a zhodnotili sme, že budovanie a udržanie priateľstva v dospelosti je fakt náročné, vyžaduje si veľa práce z oboch strán. Čím to podľa vás je, že sa práve z vášho priateľstva stalo „to ozajstné“?

Sima: Myslím si, že to bolo tým, že sme boli obe bezprostredné a jednoducho sme si „klikli“. Aj v priateľskom vzťahu si musíte navzájom sadnúť – bez toho je náročné budovať kamarátstvo. Pri Lili bolo dôležité budovať dôveru. Musela som jej ukázať, že som tu pre ňu a myslím to naozaj.

Linda: Raz sme spolu v rámci programu išli na „víkendovku“ a „prekecali“ sme celú noc. Rozprávali sme sa o ťažkých témach, no mali sme aj zábavu. Ešte nám aj ľudia hovorili, že vyzeráme ako sestry. (Smiech.)

Vždy som si na Sime vážila, že sa naučila, ako na mňa. Vedela, čo sa mi páči, no aj čo od kamarátky nechcem.

A čo od kamarátky nechceš?

Linda: Nemám rada, keď mi ľudia mudrujú do života. Každý má svoju osobitnú cestu a ja sa rada so svojím okolím poradím, keď mám pocit, že už neviem ako, a potrebujem iný pohľad, no nemám rada nevyžiadané rady.

Sima: A to bolo pre mňa ťažké, pretože bolo treba ubrať z ega. Každú radu som totiž mienila najlepšie, ako sa len dalo, no pochopila som, že niekedy je potrebné len vypočuť. Keď bude chcieť Lili radu, tak si ju vždy vypýta.

Som rada, že som sa to naučila, lebo v každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Raz sme sa pre takúto nevyžiadanú radu pohádali, mesiac sme sa nerozprávali.

V priateľstvách by malo ísť ego bokom – prehryznúť ho je niekedy ten najväčší prejav blízkosti.

Ako ste to urovnali nezhody?

Sima: Rovnako ako pri nevyžiadaných radách – jednoducho „prehryznete“ ego.

V tomto prípade som zavolala Linde, no bolo to pre mňa hrozne ťažké. Myslím si, že pri hocikom inom by som to neurobila, keďže sme mali intenzívnu výmenu názorov.

V našom vzťahu je to iné, keďže sme začínali ako buddy – navždy budem cítiť za Lindu akúsi zodpovednosť. Chcem, aby vždy zaspávala s tým, že som tu stále pre ňu.

Linda: A mne potom bolo spätne ľúto, že som sa neozvala prvá. Keď sme sa mali po mesiaci stretnúť, mala som z toho trošku stres. Dúfala som, že to nebude trápne a že nebudeme v hádke pokračovať. Normálne sme si však vydiskutovali, čo nás trápilo, a pokračovali sme ďalej.

Už ste mi povedali, čo podľa vás priateľstvo udrží. Čo by ho, naopak, mohlo podľa vás postupne zničiť? Čoho sa mám vyvarovať, ak chcem mať dobré priateľstvá?

Sima: Nefungovalo by to, ak by sa snažila len jedna. S kamarátmi je nám dobre, keď nás dobíjajú energiou, nie keď nám ju berú. U nás sa to síce začalo tak jednostranne, no za 10 rokov sme toho veľa zažili.

Poznáme si celé rodiny, minulý rok som bola Linde svedkyňou na svadbe, naše deti sa kamošia. Mnohé sa mení, no to, že sme tu jedna pre druhú, ostáva platné aj naďalej.

Linda: Sima bola v pôrodnici deň po tom, čo prišla moja dcérka na svet. To by mi na začiatku nášho vzťahu ani vo sne nenapadlo. Kedysi ma brávala ako pubertiačku do „mekáča“ a teraz sa spolu delíme o tieto veľké životné kroky.

Program Tvoj Buddy prináša viac bezpečia, dôvery a férových šancí pre každé dieťa. Preto ho podporuje aj Férová nadácia O2, ktorá dlhodobo pomáha projektom, ktoré majú zmysel pre spoločnosť. Pomáhať môžete aj vy, ak sa zapojíte a stanete sa BUDDYM.

Program Tvoj BUDDY cez Simu a Lindu

Program Tvoj BUDDY spája deti vo veku od 12 do 16 rokov, ktoré nemôžu vyrastať vo svojej rodine, s dospelými BUDDY dobrovoľníkmi s vysokou vnútornou motiváciou pomáhať. Dobrovoľníci venujú tínedžerom svoj čas a poskytujú im stabilitu a podporu, na ktorú sa môžu spoľahnúť aj po odchode z detského domova. BUDDY je o bezpečnom, láskavom a trpezlivom vzťahu, ktorý môže byť pre deti liečivý, presne ako v prípade mladej dospelej Lindy a jej BUDDY Simony.