Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Psychologička: Je dôležité, či sme v celom dni venovali niečo aj sebe

„Často sa stáva, že keď príde čas na oddych, nevieme si vybrať, čo máme robiť. Zrazu je toho veľa a my by sme chceli stihnúť všetko,“ hovorí psychologička Jana Bevilaqua.

Ako vyzerajú momenty oddychu, ktoré vás dobíjajú energiou? Doprajete si ich pravidelne alebo na ne čakáte niekoľko mesiacov? Aj keď je oddych pre naše psychické zdravie dôležitý, málokto mu venuje v zhone bežných dní dostatok pozornosti. Psychologička Jana Bevilaqua z projektu Duše naše rozprávala o potrebe oddychu, ale aj o tom, prečo je dôležité vnímať svoje potreby a prijať, že sa môžu meniť.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • prečo je oddych dôležitý pre našu psychiku,
  • aké signály tela si treba všímať,
  • ako si nájsť typ oddychu, ktorý nám vyhovuje,
  • prečo je dôležité vnímať svoje potreby,
  • ako si vniesť momenty odpočinku do bežných dní.

Psychologička: Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje len svalstvo, učí sa aj kriticky myslieť

Asi každému sa niekedy stalo, že sa po dovolenke, na ktorú sa dlho tešil, vrátil do práce unavený. Energia, ktorú si od voľna sľuboval, neprišla. Stretávate sa s tým? 

Je to veľmi časté. Ideálne je, ak ľudia oddychujú aspoň tri týždne, pretože prvý týždeň je človek zvyčajne ešte vždy v pracovnom naladení. Rozdiel je medzi letnou dovolenkou a sviatkami. Počas sviatkov máme pocit, že toho musíme stihnúť veľa, stretnúť sa s ľuďmi, všetko si rozplánovať, čo môže v konečnom dôsledku znamenať stres. Nie každý si stihne oddýchnuť napriek tomu, že mal dlhšiu dovolenku. Nie je to o tom, že zmena za nami zrazu príde, priestor na zmenu si potrebujeme vytvárať my sami.

Prečo je vlastne odpočinok dôležitý pre naše psychické zdravie?

Aby sme si vedeli utriediť myšlienky a neboli v hlave zahltení. Oddych reštartuje celé naše nastavenie a prináša čistejšiu hlavu. Je to o malých krokoch. Môžete začať tým, že si hlavu budete čistiť cestou z práce, a keď sa dostanete domov, budete sa venovať už len tomu rodinnému, nie pracovnému. Ak venujeme pozornosť svojmu psychickému zdraviu, venujeme pozornosť samému sebe. A následne to má vplyv na naše vzťahy celkovo.  

Čiže je dobre dávať si počas dňa vedomé úlohy? 

Nemusí to vyhovovať každému. Niekto privíta, že si deň štruktúruje, a povie si, že doteraz pracujem a teraz budem robiť toto. Niekto sa svojim myšlienkam venuje ráno alebo večer. Dôležité je to, či sme v celom dni venovali niečo aj sebe.

Ak venujeme pozornosť svojmu psychickému zdraviu, venujeme pozornosť samému sebe. A následne to má vplyv na naše vzťahy celkovo.

Niekto športuje alebo sa ide prejsť, niekto si oddýchne pri televízii. Majú ľudia problém zadefinovať si, pri ktorých aktivitách si naozaj oddýchnu a ktoré im energiu, naopak, uberajú? 

Často sa stáva, že keď príde čas na oddych, nevieme si vybrať, čo máme robiť. Zrazu je toho veľa a my by sme chceli stihnúť všetko. Nakoniec ľudia zistia, že nevedia, ako oddychovať. Vtedy sa vracajú k tomu, čo im pomáhalo kedysi, ale v danom životnom období to často pre nich nemusí byť to, čo potrebujú. Hľadajú starú formu oddychu, ktorá im už nepomáha, a postupne zistia, že teraz potrebujú niečo úplne iné. 

Čiže je to o akomsi utriedení potrieb.

Áno, a aj o dovolení robiť veci, ktoré potrebujeme. Často si myslíme, že oddych musí byť niečím naplneným, produktívnym, a pasívny oddych si nedoprajeme, hoci ho potrebujeme. Výber aktivity ľudí dokonca niekedy stresuje. Platí, že aj oddychovať sa treba naučiť. 

Kde začať, ak oddychovať neviem? 

Odporučila by som začať priebežne, v chode bežných dní. Zabezpečiť si pre seba niečo ako vsuvky, kde si môžeme pestovať návyk oddychu. Ľudia čakajú celé mesiace na letnú dovolenku, ale aplikovať oddych do bežných dní je pre nich náročnejšie, aj keď ho potrebujú. 

Ak ideme z extrému do extrému, môže sa stať, že z oddychu budeme unavení. Povieme si, že teraz mám konečne po pol roku dovolenku, musím oddychovať, ale zistím, že neviem, ako na to. Rozmýšľam ešte nad prácou, nad tým, čo som nestihla. Prepnúť sa do režimu, že hlava oddychuje, nie je v takomto prípade jednoduché.

Často si myslíme, že oddych musí byť niečím naplneným, produktívnym, a pasívny oddych si nedoprajeme, hoci ho potrebujeme.

Niekedy počas oddychu prichádzajú aj výčitky. Je to bežné?

Vyčitky, dokonca pocity viny. Alebo si ľudia počas oddychových dní plánujú veci, ktoré chcú dobehnúť. A v podstate sa opäť zamestnávajú, aby boli aktívni. Pre niekoho to môže byť dobrý spôsob, že si oddýchne pri tom, ako niečo robí. Ale iný môže mať pocit, že musí stále niečo robiť, aby nevypadol z režimu. 

Čítajte aj: Hýbme sa tak, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke, radí trénerka

Pre mnohých ľudí je výzvou prepnúť sa v hlave a vypnúť myšlienky. Ako na to? 

Aj to treba aplikovať postupne. Ja som napríklad zvyknutá, že keď ideme s kolegami na obed, bavíme sa o niečom inom, o bežných veciach, ale nie o práci. Je to úplne iný rozmer a už počas dňa na chvíľu vypnete. Sú to práve takéto drobnosti. Keď ich človek robí, už si tú psychohygienu v malých dávkach dopraje.

Ak pracujeme z domu, je to o to dôležitejšie. Je potrebné vyčleniť si počas dňa čas, počas ktorého sa idem prejsť alebo robím niečo pre seba.  Keď človek pracuje z domu, má tendenciu pracovať viac a hranice s oddychom sa stierajú.

Ľudia sa začali aj vplyvom pandémie viac venovať mentálnemu zdraviu. Návšteva psychológa už nie je tabu ako kedysi. Vnímate to aj vo svojej praxi?  

Mnohým sa zvýraznili úzkosti, strachy, obavy alebo vyplávalo na povrch niečo, čo sme roky neriešili. Prichádzajú aj témy, ktoré priniesla pandémia a ľudia ich predtým neriešili.

Keď človek pracuje z domu, má tendenciu pracovať viac a hranice s oddychom sa stierajú.

Projekt Duše naše, ktorý sa venuje online poradenstvu, sme spustili práve počas pandémie. Cítili sme, že je na to vhodný čas a priestor. Pri prvom lockdowne bol záujem o terapie silnejší, ale vnímame, že sa to vracia vo vlnách. Tým, že sú online terapie pre ľudí dostupnejšie, stiera to hranice a prekážky. Človek sa cíti v bezpečí, v istote svojho domáceho prostredia. Ľudia sú takejto forme terapií otvorenejší. Často v sebe musia nájsť odvahu vôbec si to dovoliť.

Mnohí si hovoria, že nemajú až taký veľký problém a pozornosť psychológa si nezaslúžia. Povedia si, že iní predsa riešia zložitejšie životné situácie. 

Áno, cesta k rozhodnutiu „chcem“ je u každého iná. Niekedy dlhšia, niekedy ju sprevádzajú rôzne procesy a otázky. Alebo ľudia stále v sebe majú stigmu, že ak oslovia odborníka, znamená to, že sú veľmi chorí. Pritom potom zistia, že terapia je vlastne o sebaspoznaní a posunutí sa v niektorých témach, v ktorých sa ľudia dostávajú do bludných kruhov.

Práve pohľad nezainteresovaného človeka im môže pomôcť vymaniť sa z tohto. Vždy je to najmä ich práca, my im len poskytujeme ten nadhľad a sprevádzame ich cestou.

Signály na spomalenie a potrebu oddychu nám často dáva aj naše telo. Čo by sme si mali všímať? 

Telo nám dáva signály v drobnostiach. Môže to byť nekvalitný spánok alebo nám nechutí jesť, priberáme či, naopak, chudneme. Alebo vnímame, že sa nám niečo začne vplyvom stresu a dlhodobého tlaku zhoršovať, vnímame to intenzívnejšie a silnejšie.

Je dobré navnímať si, keď prekračujeme vlastnú hranicu. Napríklad že som si dnes nedala prestávku na obed, jedla som za počítačom alebo idem neskoro spať, moje telo počas dňa nevládze, nie som sústredená. Sú to naozaj drobnosti, ktoré môžu byť hmatateľnejšie, keď im venujeme pozornosť. 

Existuje cesta, ako nájsť ten svoj oddych, ktorý ma dobíja?

Ľuďom radím, aby skúšali. Sú veci, ktoré nám pomáhali napríklad v minulosti, môžeme ich vyskúšať znova, ale mnohokrát práve to nefunguje. Napríklad sme športovali, ale zrazu to nie je ono. Zistíme, že teraz potrebujeme pasívnejší oddych, napríklad čítanie knihy. Alebo sme predtým potrebovali byť sami, teraz nám chýba ľudský kontakt. Dôležité je skúšať a objavovať, čo nám pomôže hlavu vypnúť a zároveň nám robí radosť. 

V online priestore vidíme, ako trávia voľný čas iní ľudia, a podvedome sa porovnávame. Ako na trávenie voľna vplývajú sociálne siete? 

Môže to vyvolávať tlak, že by som mala byť aj mimo práce taká úspešná, ako to majú iní. Porovnávame sa a máme pocit, že to naše „bežné“ nie je dostačujúce. Ale pre nás je práve to dostačujúce. Vždy sa treba vrátiť k tomu, ako sa ja pri danej aktivite cítim. Urobiť si rýchlu vnútornú analýzu.  Vďaka tomu rýchlo zistíte, či sa do danej aktivity či situácie nútite a berie vám energiu. Na druhý deň to možno budete mať úplne naopak, ale to je tiež úplne v poriadku.

Vždy sa treba vrátiť k tomu, ako sa ja pri danej aktivite cítim. Vďaka tomu rýchlo zistíte, či sa do danej aktivity či situácie nútite a berie vám energiu.

Dôležité je zrejme aj to prijatie, že sa mi to môže neustále meniť.

Áno, pretože inak si vytvárame na seba tlak, veď toto mi sedelo, toto bolo super a teraz všetci vedia, že to teraz nerobím, ale mala by som. Je úplne v poriadku meniť to.

Môžu nám ku kvalitnému oddychu  pomôcť rôzne meditačné či relaxačné techniky?

Môžu pomôcť, pretože podporujú náš kontakt samých so sebou. Je fajn vyskúšať to a zistiť, či nám to vyhovuje. Poznám však aj ľudí, ktorým to vyslovene nesadlo.

A čo napríklad rituály? 

Rituály sú veľmi fajn. Počas dňa je veľmi dôležité nezabúdať na seba a vnímať, čo máme radi. Ak si napríklad ráno či večer vytvoríte svoj rituál, v ktorom vám je dobre, začne vám chýbať, ak ho vynecháte. Môžu to byť jednoduché minútové rituály, na ktoré sa budete počas dňa tešiť. 

Jana Bevilaqua

Psychologička, ​​spoluzakladateľka a odborná garantka projektu Duše naše. Poradenstvo poskytuje v individuálnom alebo skupinovom vedení klientov. Využíva diagnostiku a arteterapiu. Absolvovala dlhodobý psychoterapeutický výcvik v integratívnej psychoterapii. Priebežne prispieva psychologickým vstupom v rozhovoroch pre občianske združenie Náručie. Pracuje ako psychológ – koordinátor dobrovoľníkov v Bratislave. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Párová terapeutka Petra Páneková: Veľké romantické gestá nenahradia každodennú starostlivosť o vzťah. Skutočnú blízkosť si budujeme cez emočné napojenie na druhého aj maličkosti

Dobrý vzťah neznamená, že v ňom nie sú problémy. Dôležité je, ako sa k nim partneri postavia.

Keď sa dvaja ľudia dokážu naladiť jeden na druhého a hovoriť o svojich pocitoch a potrebách bez akýchkoľvek obáv, fungujú ako zohratý tím. Takáto súhra však neprichádza automaticky – vyžaduje si vedomú starostlivosť, napojenie na druhého aj ochotu hľadať spoločné riešenia, hoci to nie je ľahké. Párovej terapeutky Petry Pánekovej sme sa opýtali, čo znamená fungovať vo vzťahu ako dobrý tím a čo pomáha udržať si blízkosť aj v náročnejších chvíľach.

Aj o priateľské vzťahy sa musíme vedome starať, aby fungovali. Psychologička radí, ako na to

V rozhovore s párovou terapeutkou nájdete niekoľko praktických modelových situácií zo vzťahov aj s riešeniami a dozviete sa:

  • aké piliere sú predpokladom spokojnosti vo vzťahu, 
  • aká komunikácia môže úplne položiť vzťah, 
  • kto sú štyria jazdci apokalypsy, ako a prečo sa im vyhnúť, 
  • prečo je objatie či úsmev s dobrým načasovaním viac ako nárazové pozvanie na večeru,
  • ako správne balansovať medzi intimitou vo vzťahu a vlastnou autonómiou
  • a aj to, ako sa vo vzťahu prejavuje emocionálna závislosť.

Ako vyzerá zdravý, dobre fungujúci vzťah, v ktorom sú obaja partneri spokojní?

Začala by som tým, že žiaden vzťah nie je dokonalý ani bezchybný. Rozlišujeme však dva faktory, ktoré sú základným predpokladom spokojnosti vo vzťahu. 

Prvým z nich je emocionálne napojenie partnerov. Ide o to, ako hlboko dokážem vnímať a cítiť toho druhého. Emočné napojenie je základným stavebným prvkom fungujúceho vzťahu.

Druhým kľúčovým faktorom spokojnosti vo vzťahu je pocit bezpečia a stability. Tento pocit zase úzko súvisí s mojím vnútorným prežívaním bezpečia a sebahodnoty – ako stabilne sa cítim vo svojom vnútri, ovplyvňuje aj to, ako sa cítim vo vzťahu.

Vnútorné bezpečie každého z partnerov dáva priestor pre skutočnú lásku so všetkými jej podobami. Jeho miera súvisí so vzťahovou väzbou, ktorá sa vytvára už v ranom detstve. Typ vzťahovej väzby ovplyvňuje ako neskôr fungujeme vo vzťahoch, ako ich nadväzujeme, udržiavame, ako sa v nich cítime, či vieme dôverovať alebo sa bojíme odmietnutia.

Takže ak necítim bezpečie sama v sebe a som vo vzťahu, môžem si napríklad svoje šťastie premietať do partnera?

Áno, v takom prípade môže vzniknúť emocionálna závislosť, ktorá je spojená s nedostatkom vnútorného bezpečia. Vzťahy nám poskytujú prijatie a uznanie a občas môžeme pociťovať strach z ich straty. Ak však tento strach prevládne, začne to vzťah poškodzovať.

Ako to v takomto nevyrovnanom vzťahu vyzerá?

Emocionálne závislá osoba často cíti, že si lásku partnera musí zaslúžiť, a preto robí viac, ako by mala. Nedokáže si predstaviť život bez neho a cíti prázdnotu pri pomyslení na odlúčenie. Uprednostňuje potreby partnera pred svojimi a toleruje aj nevhodné správanie, len aby si vzťah udržala.

Takíto ľudia môžu byť vo vzťahu nároční. Potrebujú časté uistenie o láske, sú žiarliví a ťažko znášajú aj malé náznaky odmietnutia. Často bránia partnerovi v aktivitách, pretože majú problém s jeho autonómiou. Ale rovnováha medzi intimitou a autonómiou je pre zdravý vzťah nevyhnutná.

Bez ohľadu na to, či je človek emocionálne závislý alebo nie, môže jeden z partnerov vo vzťahu nadobudnúť pocit, že dáva viac ako ten druhý.

Ideálny stav je v pomere 50 : 50 – teda že obaja partneri rovnako dávajú aj dostávajú. Áno, je to skôr teoretický ideál, preto je dôležité uvažovať nad tým, či ide len o dočasnú nerovnováhu spôsobenú životnými okolnosťami, napríklad keď má partner náročné obdobie v práci a potrebuje viac podpory, alebo je nerovnováha vo vzťahu dlhodobým vzorcom.

Dôležitým signálom, že niečo nie je v poriadku, je pocit frustrácie a nespokojnosti. Ak mám dlhodobo pocit, že dávam príliš veľa a nedostávam späť takmer nič, treba sa na to spoločne pozrieť a pomenovať, čo a prečo sa deje.

Zdravý vzťah nie je o sebaobetovaní, nevyhnutná je práve rovnováha medzi intimitou a autonómiou.

Ako?

Pomôcť môže objektívna analýza: V akých oblastiach mám pocit, že dávam viac? Je to starostlivosť o domácnosť, financie, emocionálna podpora? Alebo je problém v tom, že partner síce niečo dáva, ale iným spôsobom, než očakávam? Niekedy totiž nemusí ísť o skutočnú nerovnováhu, ale o rozdiel v jazykoch lásky. Každý prejavuje náklonnosť iným spôsobom, a ak partner prejavuje lásku spôsobom, ktorý nevidím alebo neočakávam, môžem mať pocit, že nič nedostávam, hoci on sa snaží. Preto je dôležité aj vnímať, akým spôsobom partner prejavuje lásku a ako sa aj v tomto smere dokážeme lepšie naladiť.

Partneri sú vlastne taký tím, ktorý, ako ste už spomenuli, môže dobre fungovať len vtedy, keď sú na seba obaja skutočne emočne napojení, vnímajú sa a prispôsobujú tomu druhému aj svoju dynamiku.

Tímová práca vo vzťahu je zásadná, pretože vzťah je o dvoch ľuďoch. No výskumy ukazujú, že dlhodobo fungujúce vzťahy nestoja na veľkých romantických gestách, ale na malých pravidelných prejavoch lásky.

Drahé darčeky či grandiózne prekvapenia ani nemôžu nahradiť každodennú starostlivosť o vzťah. Skutočná blízkosť sa totiž buduje práve cez malé prejavy pozornosti, a preto je podstatné, aby si partneri neustále vyjadrovali náklonnosť. Stačia drobnosti, ako úsmev, objatie, záujem o partnerov deň alebo úprimný kompliment. To sú tie drobné dávky lásky, ktoré vytvárajú pevné a trvalé partnerstvo.

Aj americký párový terapeut John Gottman prišiel k záveru, že úspech dlhodobého vzťahu spočíva v kontinuálnom dávkovaní lásky – každý deň po troškách, no neustále. Dôležité je, aby boli zapojení obaja partneri. Ak sa snaží iba jeden, vzťah nikdy nemôže dobre fungovať.

Aké situácie bývajú vo vzťahoch najväčšou skúškou?

Vzťahy môžu výrazne ovplyvniť aj rôzne životné situácie, ktoré prichádzajú zvonka. Napríklad narodenie dieťaťa, dlhodobá materská dovolenka alebo keď deti odídu z domu a nastane syndróm prázdneho hniezda. Aj finančné problémy, strata zamestnania alebo choroba môžu v partnerskom vzťahu vyvolávať stres.

V praxi sa veľmi často stretávam s problémami v komunikácii, lebo partneri nemajú čas porozprávať sa pre každodenné povinnosti a tlak na výkon, a takisto sa stretávam so stratou dôvery v dôsledku akéhokoľvek klamstva, nemusí ísť nutne o neveru.

K emocionálnemu vzďaľovaniu môže viesť aj rutina a stereotyp, ako aj narušená intimita a sexuálny život. A, samozrejme, ťažko sa buduje vzťah s toxickými vzorcami správania, ako je agresivita, verbálna neúcta alebo extrémna kontrola.

Úspech dlhodobého vzťahu spočíva v dávkovaní lásky – každý deň po troškách, no neustále.

Pristavme sa pri jednej z týchto kríz, povedzme, že partner stratí prácu. Ako mu byť oporou, zvládnuť to spoločne, no zároveň sa úplne nevyčerpať?

Prvá a veľmi dôležitá vec je všímavosť. V ťažkých životných obdobiach je nevyhnutné byť voči sebe navzájom pozorní. Vnímať, čo prežíva môj partner, ale aj to, ako celá situácia ovplyvňuje náš vzťah. Keď sa jeden z partnerov ocitne v kríze, môže reagovať rôzne – buď sa uzavrie do seba, je menej komunikatívny, prepadne obavám z budúcnosti a úzkosti, alebo, naopak, jeho frustrácia sa môže prejaviť podráždenosťou či hnevom.

V takejto situácii je kľúčová empatia. Dávať partnerovi verbálne aj neverbálne najavo, že si všímam jeho pocity, napríklad slovami: „Vidím, že si sklesnutý, že ťa to trápi. Môžem ti nejako pomôcť?“ Tým ukazujem, že som tu pre neho a že nie je na situáciu sám.

Zároveň je dôležité vyjadriť podporu spôsobom, ktorý nevyznieva ako ľútosť. Podpora môže byť aj praktická – môžem sa opýtať: „Ako ti môžem pomôcť? Chceš, aby som sa pozrela na tvoj životopis?“

Ak sa frustrácia prejavuje podráždenosťou alebo hnevom, môžem skúsiť zrkadliť jeho emócie a vyjadriť rešpekt k jeho pocitom: „Vidím, že si nahnevaný. Chápem to. Čo môžeme urobiť spoločne, aby sme túto situáciu zvládli?“ Tým dávam najavo, že rešpektujem jeho emócie, ale zároveň nastavujem hranicu – nesúhlasím s nepríjemným správaním, no uznávam, že má právo cítiť sa frustrovane.

Na záver je dôležité vyjadriť aj vlastné pocity: „Keď sa ku mne správaš odmerane, cítim sa zranene. Čo môžeme urobiť, aby sme si v tejto situácii boli navzájom oporou?“ Dôležité je, aby sa obaja partneri rozprávali a cítili, že v tom nie sú sami a že spolu hľadajú riešenie.

Ako riešiť situáciu, ak jeden z partnerov pociťuje, že deľba domácich prác nie je v rovnováhe?

Namiesto výčitiek a útokov je dôležité voliť konštruktívny prístup, inak sa diskusia ocitne v slepej uličke. Správna komunikácia pomáha jasne vyjadriť vlastné pocity a očakávania – teda nielen to, čo nám prekáža, ale aj to, čo by sme potrebovali. Napríklad: „Cítim sa veľmi vyčerpane, keď každý večer upratujem celú kuchyňu sama. Vedel by si mi s tým pomôcť?“

Okrem pomenovania problému upriamte pozornosť aj na jeho riešenie. Môžete skúsiť otázky ako: „Aký postup by si navrhoval? Ako by sme si mohli rozdeliť úlohy tak, aby to bolo pre oboch spravodlivé?“ Spoločná dohoda o rozdelení domácich prác môže výrazne uľaviť obom partnerom.

Do vzťahových kríz určite zasiahli aj sociálne siete. Mnoho párov zažíva situáciu, keď si partner alebo partnerka píše na internete s niekým iným alebo si napríklad lajkujú príspevky. Do akej miery je dôležité stanoviť si hranice v tomto ohľade? 

Na túto situáciu sa môžeme pozrieť z dvoch uhlov pohľadu. Ak nás niečo vo vzťahu zraní, stojí za to zamyslieť sa, prečo to v nás vyvolalo takú silnú reakciu. Aké emócie sa mi aktivovali, keď vidím, že partner/ka si s niekým píše na Instagrame? 

Dotklo sa to našej sebadôvery, pocitu bezpečia alebo možno starých rán z minulosti? Každý si do vzťahu prináša svoju vlastnú skúsenosť, a práve preto môžu podobné situácie otvoriť hlbšie témy. Druhá rovina je objektívna – zhodnotenie toho, čo sa skutočne stalo, aké správanie partner prejavil a kde leží hranica medzi prijateľným a neprijateľným. Každý vzťah funguje inak, preto je dôležité otvorene hovoriť o tom, čo obaja považujú za v poriadku a čo už presahuje ich hranice.

Keď sa rozprávame  o tom, aká by mala byť komunikácia vo vzťahoch, zdá sa to jednoduché. V realite je to však oveľa ťažšie.

Spôsob, akým hovoríme, je kľúčový. Aj jednoduchá zmena formulácie vety robí zásadný rozdiel – a nevhodná komunikácia môže vzťah položiť. Pároví terapeuti John a Julie Gottmanovci tento fenomén nazvali štyria jazdci apokalypsy. Sú to komunikačné vzorce – ak sú prítomné v komunikácii, vzťah je vo veľkom ohrození.

Prvým vzorcom je, keď ma partner či partnerka neustále kritizuje. Vyčíta mi chyby, hodnotí ma miesto riešenia konkrétnej situácie.

Druhým je pohŕdanie a znevažovanie partnera či partnerky. Sem patria aj nevyžiadané sarkastické poznámky.

Vzťahu takisto ubližuje, ak partner či partnerka odmieta akúkoľvek zodpovednosť a používa výhovorky typu „Ja za to nemôžem“ alebo „To nie je moja vina“.

A posledným vzorcom je stavanie múru – a to je úplné uzavretie sa pred partnerom, ignorovanie konfliktu a odmietanie komunikácie.

Komunikácia nie je súťaž, ale spôsob, ako sa vzájomne pochopiť. Ak do toho vstupujem len s cieľom mať pravdu, nedopadne to dobre.

Keď sa nad tým zamyslím, aj s mojím partnerom často skĺzavame k obviňujúcim reakciám typu: „No ale veď ty…“

Najdôležitejšie je vyhýbať sa kritike a namiesto nej formulovať svoje pocity a potreby v prvej osobe. Namiesto toho, aby sme povedali „Ty na mňa nikdy nemáš čas“, môžeme povedať „Cítim sa osamelo, keď spolu netrávime čas“. Tento spôsob komunikácie nie je útočný a namiesto obviňovania otvára priestor na riešenie.

Dobrou stratégiou môže byť aj sendvičová technika. Spočíva v tom, že najskôr povieme niečo pozitívne, potom vyjadríme kritiku (konštruktívnym spôsobom) a nakoniec to opäť uzavrieme niečím pozitívnym. Partner sa tak necíti napadnutý a skôr prijme spätnú väzbu.

A, samozrejme, musíme aktívne počúvať partnera – skutočne vnímať, čo hovorí, overovať si, či sme to pochopili správne, a rešpektovať jeho pocity, nebagatelizovať ich. Nemusíme súhlasiť s partnerom, teda s tým, čo hovorí, ale môžeme prijať to, ako sa cíti.

Dá sa odísť z hádky bez toho, aby sme sa zranili?

Dôležité je nesnažiť sa za každú cenu vyhrať. Ak mi ide len o to, aby som mala pravdu, nemôže to dopadnúť dobre. Komunikácia nie je súťaž, ale spôsob, ako sa vzájomne pochopiť. Hádku by sme však mali vedieť zastaviť v správnom momente. Keď sa konflikt vyhrotí a atmosféra je príliš napätá, je dobré povedať: „Teraz je to už príliš, potrebujem chvíľu pauzu. Môžeme sa k tomu vrátiť neskôr?“ Niekedy je lepšie nechať emócie upokojiť a pokračovať v konverzácii, keď sme obaja pokojnejší.

Rozvodovosť na Slovensku je pomerne vysoká, aj keď v posledných rokoch mierne klesá. Priemerne sa pohybuje na úrovni 35 – 40 %, čiže rozvedie sa každý tretí pár. Ako spoznať, či má vzťah ešte zmysel a je možné obnoviť blízkosť aj po rokoch odcudzenia?

Vzťah má šancu na záchranu, ak existuje vôľa a zaangažovanosť oboch partnerov. No ak viac ubližuje, než dáva, ak sa v ňom necítime bezpečne a sú v ňom toxické vzorce správania, je dôležité zvážiť, či v ňom zotrvať. Niekedy je lepšie odísť než dlhodobo trpieť.Na druhej strane, blízkosť sa dá obnoviť aj po rokoch odcudzenia, ak sú obaja partneri ochotní na vzťahu pracovať. Dôležité je nečakať na zmenu toho druhého, ale položiť si otázku: Čo môžem urobiť ja? Podľa geštalt teórie poľa, keď sa zmení jedna časť poľa, zmení sa aj celé pole – ak teda začneme pracovať na sebe, môže to priniesť pozitívnu zmenu aj do vzťahu. Dočasné vzdialenie nemusí znamenať koniec a môžeme si k sebe opäť nájsť cestu.

Petra Páneková

Petra Páneková je klinická psychologička a psychoterapeutka pôsobiaca v Bratislave. Špecializuje sa na individuálnu psychoterapiu pre dospelých, párovú terapiu a psychodiagnostiku. Vo svojej praxi sa venuje širokému spektru tém vrátane podpory klientov v náročných životných situáciách, ako sú rozchody.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.